{"guid": "19999b56-880b-459d-9557-9a644a74d991:1894ecc1-a4c7-4ef5-8a28-c33237281717", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2016:5614209520.1", "spisova_znacka": "6Co/131/2016", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Žilina sp. zn. 6Co/131/2016 z 27. 9. 2016", "citacia": "uznesenie Krajského súdu Žilina z 27. septembra 2016, sp. zn. 6Co/131/2016, ECLI:SK:KSZA:2016:5614209520.1", "identifikacne_cislo": "5614209520", "sud": {"guid": "sud_130", "nazov": "Krajský súd Žilina", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-zilina"}, "sudca": "JUDr. Miroslava Maláriková", "sudca_id": 724, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-miroslava-malarikova-724", "datum_vydania": "2016-09-27", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Zrušujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-389.odsek-1.pismeno-b,c", "nazov": "§ 389 ods. 1 písm. b) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-389.odsek-1.pismeno-b,c", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-389"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-391.odsek-1", "nazov": "§ 391 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-391.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-391"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-389", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-391"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/1894ecc1-a4c7-4ef5-8a28-c33237281717", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2016:5614209520.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSZA:2016:5614209520.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSZA:2016:5614209520.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/131/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5614209520
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 09. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Urbanová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2016:5614209520.1

Uznesenie
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Jany Urbanovej a sudcov
JUDr. Yvetty Dzugasovej a JUDr. Adriany Gallovej, v právnej veci žalobcu: S. E., nar. XX.XX.XXXX,
trvale bytom XXX XX F. XXX, zastúpeného JUDr. Miloslavom Hrickom, advokátom, so sídlom Ul. X.
P. XXX, XXX XX D. P., proti žalovanej: P. E., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom XXX XX D. S. XXX,
zastúpenej JUDr. Jaroslavom Kiapešom, advokátom, so sídlom Ul. Q. XXXX/XX, D. P., o zaplatenie sumy
1.087,20 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš
č. k. 10C/20/2015-81 zo dňa 11.01.2016, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok  Okresného  súdu Liptovský Mikuláš  č. k.  10C/20/2012-81  zo  dňa             11. 01. 2016
zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd žalobu zamietol. Súčasne priznal žalovanej náhradu trov právneho
zastúpenia vo výške 335,27 Eur, ktoré uložil žalobcovi zaplatiť advokátovi žalovanej do troch dní od
právoplatnosti rozsudku.
2. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že žalobou doručenou Okresnému súdu Liptovský Mikuláš
dňa 18.11.2014 sa žalobca domáhal voči žalovanej zaplatenia sumy 1.087,20 Eur, spolu s úrokom
z omeškania vo výške 5,05% ročne od 15.11.2014                            do zaplatenia, ako aj
náhrady trov, ktoré mu v súvislosti s týmto konaním vzniknú. Svoju žalobu odôvodnil tým, že strany
sporu sú podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností nachádzajúcich sa v k.ú. D. S., zapísaných v katastri
nehnuteľnosti Okresného úradu Liptovský Mikuláš, katastrálny odbor, na LV č. XXX, a to rodinného domu
súp. č. XXX, postaveného na pozemku zapísanom ako parc. č. KN-C 899/15 a pozemkov zapísaných
ako parc. KN-C 899/15 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 212 m2, parc. č. KN-C 899/15 -
zastavané plochy a nádvoria o výmere 88 m2 a parc. č. KN-C 899/78 - záhrady o výmere 520 m2, každý s
výškou spoluvlastníckeho podielu 1, a to právnym titulom vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva
manželov na základe rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 4C/136/2009-208 zo dňa
21.10.2011 (ďalej aj „sporné nehnuteľnosti“). Uvedené nehnuteľnosti minimálne od 15.11.2012 užíva
žalovaná, pričom medzi stranami nedošlo k dohode o užívaní spoločnej veci a žalovaná nemá ani žiaden
iný právny dôvod, aby tieto nehnuteľnosti bezplatne sama užívala v celosti. Užívaním predmetných
nehnuteľností na zvyšku spoluvlastníckeho podielu (patriacemu žalobcovi) sa žalovaná bezdôvodne
obohatila na úkor žalobcu. Výška bezdôvodného obohatenia žalovanej predstavuje obvyklú výšku
nájomného za porovnateľné nehnuteľnosti v danom mieste a podľa vyčíslenia žalobcu predstavuje 77,80
Eur mesačne za dom a sumu 12,71 Eur za pozemky, a to za obdobie 24 mesiacov (od 15.11.2012 do
15.11.2014) predstavuje žalovanú istinu. Úroky z omeškania si žalobca uplatnil počnúc dňom podania
žaloby na súd.
3. Prvoinštančný súd citoval ust. § 136 ods. 1, § 137 ods. 1, § 123 a § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka
a konštatoval, že v súlade s uvedenými zákonnými ustanoveniami žalobu zamietol, keďže nemal
preukázanú jej dôvodnosť.



4. Uviedol, že žalobca sa domáhal žalovaného plnenia právnym dôvodom vydania bezdôvodného
obohatenia, ktoré na strane žalovanej malo vzniknúť v dôsledku užívania nehnuteľností (rodinného
domu a priľahlých pozemkov), ktoré sú v podielovom spoluvlastníctve účastníkov, nad rámec jej
spoluvlastníckeho podielu. Súd mal za to, že žalobcom uplatnený nárok je nárokom podľa § 137 ods.
1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého podiel vyjadruje mieru, akou sa spoluvlastníci podieľajú na
právach a povinnostiach vyplývajúcich zo spoluvlastníctva k spoločnej veci. Právo spoluvlastníka na
náhradu za to, že neužíva vec, ktorá je v podielovom spoluvlastníctve, v rozsahu zodpovedajúcom
jeho spoluvlastníckemu podielu, je teda dané zákonom. Uvedené právo vyplýva z oprávnenia každého
vlastníka (teda aj vlastníka spoluvlastníckeho podielu), v zmysle § 123 Občianskeho zákonníka, predmet
svojho vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať               s ním. Spoluvlastník je
preto oprávnený užívať vec v rozsahu, zodpovedajúcom jeho spoluvlastníckemu podielu. Medzi stranami
sporu bolo nesporné a aj z listinných dôkazov vyplýva, že žalobca a žalovaná sú spoluvlastníkmi
stavby rodinného domu a priľahlých pozemkov, každý v podiele 1. Rovnako nebolo medzi stranami
sporné, že uvedené nehnuteľnosti užíva žalovaná spolu s ich deťmi, a to od mesiaca júl 2009, kedy
žalobca                   odišiel bývať z rodinného domu ku svojej priateľke. Podľa ustálenej judikatúry vyplýva,
že spoluvlastníkovi patrí náhrada v zmysle § 137 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ak mu existujúce
pomery neumožňujú užívať vec v rozsahu zodpovedajúcom jeho spoluvlastníckemu podielu. Okresný
súd však konštatoval, že  v konaní nemal preukázané, že by existujúce pomery neumožňovali žalobcovi
užívanie nehnuteľností v rozsahu zodpovedajúcom veľkosti jeho spoluvlastníckeho podielu. Napriek
tomu, že žalobca tvrdil, že nehnuteľnosti v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu užívať nemôže,
svoje tvrdenie nepreukázal. Žalobca na základe svojho dobrovoľného rozhodnutia v júli 2009 odišiel
zo spoločných nehnuteľností, pričom v konaní nepreukázal, že sa tak stalo na podnet, resp. zavinením
žalovanej. Žalobca v konaní nepreukázal, že zo strany žalovanej dochádzalo                   k fyzickým
útokom resp. slovnému napádaniu, nakoľko jediné priestupkové konanie, ktoré bolo proti žalovanej
vedené, bolo zastavené. Z vykonaného dokazovania nebolo preukázané, že by žalovaná akýmkoľvek
spôsobom bránila žalobcovi v užívaní nehnuteľností, naopak, opakovane ho vyzývala na prevzatie
kľúčov od rodinného domu po ich výmene. Hoci právny zástupca žalobcu tvrdil, že uvedené výzvy majú
súvis, s konaním o zrušenie                            a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k
nehnuteľnostiam, ktoré prebieha medzi tými istými stranami, súd prvej inštancie sa s jeho tvrdeniami
nestotožnil, nakoľko prvé dve výzvy boli realizované v rokoch 2010 a 2011, teda nielen pred podaním
návrhu na zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva na súd, ale aj pred doručením výzvy na
vyporiadanie podielového spoluvlastníctva žalovanej.  Výzvy boli zasielané na adresu žalobcu do D. F.,
kde si v tomto období žalobca písomnosti, (či už sám alebo prostredníctvom splnomocnenca) preberal;
ich prevzatie žalobca na pojednávaní aj potvrdil. Žalobca v konaní potvrdil, že opakovane bol v mieste
bydliska žalovanej za účelom prevzatia kľúčov, avšak žalovaná nebola doma, keďže bola v práci. Takáto
situácia nemôže byť hodnotená ako bránenie v užívaní nehnuteľností. Žalovaná nielen v tomto konaní,
ale už              aj v predchádzajúcich súdnych konaniach uviedla, že nebráni žalobcovi, aby užíval
spoločné nehnuteľnosti. Spoluvlastníkovi prislúcha právo na užívanie veci v rozsahu zodpovedajúcom
jeho spoluvlastníckemu podielu, k výkonu ktorého ho však nemôže iný spoluvlastník nútiť. Pokiaľ
teda žalobca z vlastnej vôle a dobrovoľne nehnuteľnosti v podielovom spoluvlastníctve prestal užívať,
žalovanej neprislúchalo ho k výkonu jeho práva nútiť. Navyše, po odchode žalobcu z rodinného domu
nedošlo k vytvoreniu takého stavu                           v nehnuteľnostiach, ktorý by žalobcovi  znemožňoval
ich užívanie (napr. zriadenie prevádzky slúžiacej na podnikanie, prisťahovanie väčšieho počtu osôb
a pod.). Okresný súd konštatoval, že v konaní bolo preukázané, že výkon práva žalobcu spôsobom
uplatneným v žalobe je rozporný s dobrými mravmi, preto nepožíva právnu ochranu. Žalobca v roku
2009 odišiel                   z rodinného domu, ktorý zostala užívať nielen žalovaná, ale vtedy ešte
tri maloleté deti strán sporu. Od odchodu žalobcu z rodinného domu dom užívala len žalovaná a ich
spoločné deti. Žalovaná nebránila žalobcovi v užívaní nehnuteľností, ktoré sa sám rozhodol neužívať.
Okrem toho žalovaná počas uvedeného obdobia sama zabezpečovala nielen chod, ale aj bežnú údržbu
nehnuteľností, preto je nárok žalobcu uplatnený žalobou v rozpore s dobrými mravmi.
5. Súd prvej inštancie tiež uviedol, že ďalšie dôkazy navrhnuté žalovanou, a to výsluchy svedkov,
nevykonal, nakoľko ich vykonávanie by bolo v rozpore so zásadou hospodárnosti konania, keďže zistený
skutkový stav mu umožňoval rozhodnúť vo veci.
6. Rozhodnutie o trovách konania okresný súd odôvodnil ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a priznal žalovanej,
ktorá mala vo veci plný úspech, náhradu trov konania voči žalobcovi, ktorý vo veci úspech nemal, a
to vo výške presne vyčíslenej a špecifikovanej v odôvodnení napadnutého rozsudku. Priznané trovy
konania predstavujú trovy právneho zastúpenia advokáta, ktorý zastupoval žalovanú v tomto konaní,



ktoré v súlade s ust. § 149 ods. 1 O.s.p. okresný súd uložil žalobcovi zaplatiť na účet právneho zástupcu
žalovanej.

7. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý sa domáhal, aby
odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu zmenil tak, že jeho žalobe v celom rozsahu vyhovie
a prizná žalobcovi právo na náhradu trov konania.
8. Odvolateľ poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 25Cdo 2616/99, podľa ktorého nie je
významné, že spoluvlastník, ktorý vec neužíva, sa inej úpravy užívania nehnuteľnosti oproti faktickému
stavu nedomáha. Z toho vyplýva, že rozhodujúcou nie je právna, ale faktická možnosť žalobcu užívať
spoločnú vec. Táto faktická možnosť závisí               od toho, akým spôsobom sa spoločná vec skutočne
(fakticky) užíva. V konaní bolo pritom preukázané, že spoločné nehnuteľnosti užíva iba žalovaná, ktorá z
nich ani časť nevyčlenila pre užívanie žalobcovi. Žalobca sa tiež domnieva, že v konaní bolo preukázané
aj to, že spoločné nehnuteľnosti opustil z dôvodu nevhodného správania žalovanej voči jeho osobe. Táto
skutočnosť je zrejmá z listu z mesiaca júl 2009, ktorý žalobca predložil súdu                              na
poslednom pojednávaní. Vyplýva z neho, že dôvodom odchodu žalobcu zo spoločnej domácnosti boli
nezhody medzi podielovými spoluvlastníkmi. Z toho, že žalovaná list napísala dávno pred začatím tohto
súdneho konania, ako aj konania o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva strán sporu,
je zrejmé, že sa nejedná o účelové tvrdenie žalobcu a dôvody pre jeho odchod zo spoločnej domácnosti
skutočne existovali. Žalobca nespochybnil tvrdenie žalovanej, že ona nemôže žalobcu nútiť k užívaniu
spoločných nehnuteľností. Zároveň však zdôraznil, že žalovaná by mu nemala brániť v ich užívaní. Tým,
že žalovaná užíva nehnuteľnosti v celom rozsahu sama, vylúčila žalobcu ako spoluvlastníka z užívania
spoločnej veci. Ani z toho, že žalobkyňa užíva nehnuteľnosti v celom rozsahu a z jej vzťahu k žalobcovi
nie je možné usudzovať, že žalobca je pri užívaní spoločných nehnuteľností vítaný. Pokiaľ súd prvej
inštancie poukázal aj na rozpor nároku uplatneného žalobou s dobrými mravmi, ktorý má vyplývať z toho,
že žalobca v roku 2009 odišiel z rodinného domu, ktorý zostala užívať nielen žalovaná, ale aj ich spoločné
deti a musela pritom znášať náklady  na chod a bežnú údržbu nehnuteľností, s týmto názorom okresného
súdu sa žalobca nestotožnil. Náklady žalovanej boli totiž spojené výlučne s užívaním nehnuteľností jej
osobou, a nie s ich vlastníctvom. Žalovaná nehnuteľnosti nijako nezhodnotila, práve naopak ich užívaním
ich opotrebila. Hoci je žalobca podielovým spoluvlastníkom sporných nehnuteľností, za ktoré platil aj daň
z nehnuteľností, tieto so žalovanou spoločne neužíval a bývanie si musel zabezpečiť inde. Žalovanej
teda prinieslo výlučné užívanie spoločných nehnuteľností viac výhod, ako nevýhod a nárok žalobcu preto
nemôže byť v rozpore s dobrými mravmi.

9. Žalovaná vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhla napadnutý rozsudok okresného súdu ako vecne
správny potvrdiť. Súčasne si uplatnila voči žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania, ktoré presne
vyčíslila a vyšpecifikovala.
10. Uviedla, že konaní bolo preukázané, že žalobcovi nikto a nič nebránilo v užívaní predmetných
nehnuteľností. Zdôraznila, že rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 25 Cdo 2616/99 zo dňa 22.02.2001,
na ktorý poukazuje odvolateľ, vychádza z inej skutkovej podstaty, za situácie, keď nehnuteľnosť
bola využívaná na podnikanie a druhý spoluvlastník nemohol v tejto nehnuteľnosti podnikať, lebo
to reálne nebolo možné. Avšak aj v tomto konaní súd skúmal, či žalobkyňa mala možnosť reálne
nehnuteľnosť užívať a v akom rozsahu. V prejednávanej veci žalobca mal faktickú možnosť užívať
sporné nehnuteľnosti. Už predtým než v mesiaci august 2009 dobrovoľne opustil rodinný dom, mal
výhradne na účely svojho užívania samostatnú spálňu a  kúpeľňu a s ďalšími členmi domácnosti
(žalovaná a ich tri deti) spoločne užíval aj ostatné priestory - kuchyňu, garáž, schodište, chodbu, atď.
Tvrdenie žalobcu, v období po jeho dobrovoľnom opustení nehnuteľností, žalovaná užívala sporné
nehnuteľnosti sama s ich deťmi a nevyčlenila ich časť na užívanie žalobcu je absolútne irelevantné.
Žalovaná totiž viackrát vyzývala žalobcu, aby si prevzal kľúče od rodinného domu, ktoré on odmietol
prevziať, čím sa dobrovoľne vzdal práva užívať predmetnú nehnuteľnosť. Žalovaná zopakovala svoje
tvrdenie, že žalovanému nikto nikdy nebránil v možnosti užívať predmetnú nehnuteľnosť a tiež ho
ani nikto nemohol nútiť k jej užívaniu. Nakoľko rodinný dom nebol a nie je oplotený, všetky ostatné
nehnuteľnosti - pozemky okolo rodinného domu, mal žalobca kedykoľvek k dispozícii. Naviac, žalobca
nikdy žalovanej neprezentoval návrh, ako by si predstavoval užívanie spoločných  nehnuteľností, ani
nenavrhol žalovanej, že by mal záujem o užívanie tej istej časti rodinného domu. Žalobca sa sa
teda dobrovoľne vzdal užívacieho práva k spoločným nehnuteľnostiam a v tejto veci zaujal absolútne
alibistický a pasívny postoj. Žalovaná zdôraznila, že žalobcu z nehnuteľnosti nikto nevyhodil, jeho
odchod bol dobrovoľný, bez nátlaku a v konaní nebolo preukázané, že by žalobca bol nútený opustiť
spoločné nehnuteľnosti pre nezhody medzi žalobcom a žalovanou, zapríčinené práve žalovanou.



Práve naopak, vulgárne a ješitné správanie sa žalobcu sa snaha poškodiť žalovanú, viedla k jej
obvineniu zo strany žalobcu zo spáchania priestupku proti občianskemu spolunažívaniu, ktoré však bolo
zastavené, lebo žalovanej nebolo preukázané spáchanie takéhoto, ani iného priestupku, prípadne iného
protiprávneho konania. Pokiaľ sa týka konania o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva,
ktoré je vedené                   na Okresnom súde Liptovský Mikuláš pod sp. zn. 7C/169/2012, dôvodom
takéhoto konania nie je nevhodné správanie sa na strane žalovanej, ale skutočnosť, že po nadobudnutí
právoplatnosti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš o rozvode manželstva žalobcu a žalovanej
sp. zn. 8C/353/2005 zo dňa 21.09.2006 nedošlo v lehote troch rokov k vyporiadaniu bezpodielového
spoluvlastníctva manželov a žalobca a žalovaná sa tak stali podielovými spoluvlastníkmi predmetných
nehnuteľností, pričom ani jedna zo strán sporu nemala, a ani v súčasnosti nemá finančné prostriedky
na vyplatenie druhej strany. Hoci žalobca túto vedomosť má a žalovaná vyvinula úsilie o mimosúdne
vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, a to predajom nehnuteľností, žalovaný jej neposkytol žiadnu
súčinnosť. Napriek tomu, že sa žalovaná stará ešte o tri študujúce deti, žalobca navrhuje prikázať
nehnuteľnosť do jej vlastníctva vyplatiť ho sumou 63.000,00 Eur. Takýto postoj žalobcu, ktorý požaduje
od žalovanej, (ktorá nemá financie a stará sa o tri študujúce deti a naviac sa stará aj o spoločnú
domácnosť, z ktorej žalobca dobrovoľne odišiel), je podľa názoru žalovanej v rozpore s dobrými mravmi.
Už len tým, že žalovaná nehnuteľnosť vykuruje, vetrá, udržuje v nej čistotu, neopotrebuváva ju, ale
naopak zhodnocuje ju. Ak by aj žalovaná zaujala taký postoj ako žalobca a tiež opustila nehnuteľnosť
bez toho, aby prispievala na jej údržbu, došlo by nepochybne k jej znehodnoteniu. Žalobca sa v roku
2009 dobrovoľne rozhodol opustiť spoločnú domácnosť a vopred si zabezpečil nájomný byt v obci F..
Nebýval však v tomto byte, ale so svojou priateľkou P. Q. žil v X. W. až do mesiaca november 2013.
Žalobca tak za nájomný byt v F. počas troch rokov platil nájomné vo výške 189,53 Eur, plyn 31,00 Eur,
elektrinu v sume 40,00 Eur, mesačne.                      Po šikanovaní rodičov P. Q. musel žalobca so
svojou priateľkou opustiť dom v X. W. a nasťahovať sa koncom roka 2013 do bytu v F.. Po celý čas
bývania v X. W. žalobca neprejavoval o sporné nehnuteľnosti žiaden záujem. Začal sa o ne zaujímať až
po presťahovaní do F.. Z výpisu zo živnostenského registra vyplýva, že až do 29.01.2011 mal žalobca
registrovanú prevádzku svojho podnikania na adrese D. S. XXX a teda podnikal v spoločnej domácnosti
bez vedomia a súhlasu žalovanej. Žalovaná tiež zdôraznila, že so všetkých hnuteľných vecí, ktoré sa
nachádzajú v dome, žalobcu vyplatila, čím mu ich používaním nevznikla žiadna škoda.

11. K vyjadreniu žalovanej sa žalobca nevyjadril.

12.  Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu
vyplývajúcom z ust. § 379 CSP a bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario
toto rozhodnutie v zmysle ust. § 389 ods. 1 písm. b), c) CSP a § 391 ods. 1 CSP zrušil v celom rozsahu
a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

13. Vzhľadom na to, že vec bola predložená krajskému súdu na rozhodnutie za účinnosti Civilného
sporového poriadku (zákon č. 160/2015 Z. z. účinný od 01.07.2016), odvolací súd bol povinný pri svojom
postupe aplikovať novú úpravu (§ 470 ods. 1 CSP) s tým, že účinky procesných úkonov strán sporu i
súdu prvej inštancie ostali zachované (§ 470 ods. 2 CSP).

14. Podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, ak súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť
v konaní pred odvolacím súdom.

15. Právo na spravodlivý proces je v Ústave Slovenskej republiky garantované v jej siedmom oddiele
druhej hlave (čl. 46 až čl. 50) a je primárnym ústavným východiskom pre zákonom upravené konanie
súdov a iných orgánov verejnej moci Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie jeho ochrany,
a tým aj ústavnoprávnym východiskom zákonných úprav jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú
právnu ochranu. Priestor pre ňu vytvára čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky a podrobnosti
o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon. Aplikačným ústavnoprávnym limitom je čl. 51 ods.
1 ústavy, podľa ktorého sa možno domáhať práv podľa čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré
toto ustanovenie vykonávajú (napr. I. ÚS 56/01, I. ÚS 1/03, I. ÚS 226/03). Základné právo na súdnu
ochranu garantované v čl. 46 ods. 1 ústavy zaručuje každému právo na prístup k súdu a právo na určitú
kvalitu súdneho konania pred nezávislým a nestranným súdom, t. j. právo na spravodlivý proces (napr.
IV. ÚS 233/04, IV. ÚS 95/07). Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane zdôrazňuje, že



základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nemožno interpretovať ako právo na to, aby bol účastník
konania (procesná strana) pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s
jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi. Neúspech v súdnom konaní nemožno automaticky
považovať za porušenie základného práva. Podľa judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS 345/09) základné
právo na súdnu ochranu je základným právom na spravodlivý proces, ktoré tvorí jeden z významných
princípov právneho štátu (čl. 1 ods. 1 ústavy). Právo na spravodlivý proces je subjektívne verejné právo
každého účastníka právom upraveného konania voči štátu (jeho orgánom), ktorého podstata spočíva v
tom, že štát je povinný zabezpečiť každému právo na spravodlivý výsledok konania.

16. Obsah základného práva na spravodlivý proces je pomerne zložito štruktúrovaný a ako to potvrdzuje
aj judikatúra ústavného súdu, patrí do neho viacero samostatných subjektívnych práv a princípov,
ktoré sú buď konkrétne (verejnosť konania, konanie bez zbytočných prieťahov, právo na nezávislý a
nestranný súd), alebo v zásade abstraktné (riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, predvídateľnosť
rozhodnutia, zákaz svojvoľného postupu súdu a ďalšie). Ako už bolo uvedené, základné právo
na spravodlivý proces je najvýznamnejším interpretačným hľadiskom pre všetky procesné poriadky
ustanovené zákonom. Z toho vyplýva ústavná povinnosť každého všeobecného súdu vykladať a
používať procesné normy, ktoré sú obsahom procesných poriadkov ustanovených zákonom v súlade
s princípmi a s obsahom základného práva na spravodlivý proces. Okrem toho je táto interpretácia
a aplikácia povinná rešpektovať princíp materiálneho právneho štátu, a teda materiálne chápanie
spravodlivosti tak, ako to je vyjadrené v čl. 1 ods. 1 ústavy.

17. Občiansky súdny poriadok (t.j. procesný predpis platný v čase vyhlásenia napadnutého rozsudku)
stál na základe predvídateľnosti rozhodnutí súdu. V praxi to znamená, že cieľom tejto právnej úpravy
bolo v praxi zabrániť vydávaniu tzv. prekvapivých rozhodnutí. Účastník (strana sporu) tak mal danú
možnosť vyjadriť sa k možnej aplikácii ustanovenia, ktoré doposiaľ nebolo použité, resp. inštitútu na
zistený skutkový stav. Predvídateľné je také rozhodnutie, ktorému predchádza predvídateľný postup
pri konaní a rozhodovaní. Občiansky súdny poriadok upravoval, že účastníci (strany sporu) by nemali
byť zaskočení možným iným právnym posúdením veci súdom bez toho, aby im bolo umožnené tvrdiť
skutočnosti významné z hľadiska sudcovho právneho názoru a navrhnúť na ich preukázanie dôkazy.
Rovnako by nemali byť zaskočení takým postupom súdu, ktorý nemá oporu v predvídateľnom právnom
postupe súdu, ktorý nie je v súlade s procesným právom a jeho pravidlami (napr. uznesenie NS SR sp.
zn. 7 Cdo 42/2010 zo dňa 17.10.2011).

18. Odvolací súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie je prekvapivé. Z obsahu
spisového materiálu je nepochybné, že až do vyhlásenia rozsudku vo veci samej žalovaná vo
svojej procesnej obrane neargumentovala voči žalobou uplatnenému nároku rozporom s dobrými
mravmi v zmysle ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka a na možnosť aplikácie tohto zákonného
ustanovenia pri rozhodovaní súdenej veci okresný súd pred vyhlásením rozsudku procesné strany na
pojednávaní neupozornil. O aplikácii tohto ustanovenia zákona sa obidve procesné strany dozvedeli až
z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. Takýto postup súdu nemá oporu v predvídateľnom právnom
postupe súdu a nie je v súlade s procesným právom a jeho pravidlami. Súd prvej inštancie tak
porušil právo strán sporu na spravodlivý proces. S prihliadnutím na nižšie uvedenú argumentáciu táto
skutočnosť viedla odvolací súd k zrušeniu napadnutého rozsudku a vráteniu veci okresnému súdu
na ďalšie konanie.

19. K právnemu posúdeniu veci odvolací súd uvádza, že z obsahu spisu vyplýva, že  žalobca
uplatnil žalobou voči žalovanej nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia v zmysle ust. § 451
ods. 1 Občianskeho zákonníka. Nárok spoluvlastníka na náhradu za neužívanie spoločnej veci v
rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu vyplýva z ust. § 137 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Jeho
nevyhnutným predpokladom je užívanie tejto veci druhým spoluvlastníkom (ostatnými spoluvlastníkmi)
nad rozsah jeho (ich) spoluvlastníckeho podielu. Neužívanie veci v rozsahu spoluvlastníckeho
podielu spoluvlastníkom musí byť dôsledkom jej užívania druhým spoluvlastníkom nad rozsah svojho
spoluvlastníckeho podielu. Len v takomto prípade sa spoluvlastník užívajúci spoločnú vec nad rozsah
spoluvlastníckeho podielu podieľa na prisvojovaní si úžitkovej hodnoty veci/vecí vo väčšej miere, než
zodpovedá jeho podielu. Nie je pritom rozhodujúce, či tento stav vyplýva z dohody spoluvlastníkov
(okrem prípadu, ak by jej súčasťou bola aj dohoda o bezplatnom užívaní celej veci alebo jej časti),
alebo z rozhodnutia väčšinového spoluvlastníka, alebo či ide o faktický stav. Je zrejmé, že ak by
spoločná vec vôbec nebola spoluvlastníkmi užívaná, žiaden nárok  na náhradu za jej neužívanie by



medzi nimi nevznikol. Rovnako takýto nárok nevzniká ani v prípade, ak spoluvlastník užíva len časť
veci v rozsahu neprevyšujúcim jeho spoluvlastnícky podiel, pretože v takomto prípade nič nebráni
druhému spoluvlastníkovi, aby sa tiež podieľal na svojom užívacom oprávnení v rozsahu svojho podielu,
a to užívaním zostávajúcej časti veci. Dôvod, pre ktorý tento spoluvlastník prípadne spoločnú vec
neužíva, nie je právne významný. Pri posudzovaní rozsahu užívania spoločnej veci však nemusí
byť rozhodujúca len veľkosť užívanej časti veci (výmera časti pozemku), ale rozhodujúca môže byť
úžitková (hospodárska) hodnota užívanej veci, ak je táto hodnota, vzhľadom na konkrétne okolnosti, u
jednotlivých časti vecí, rozdielna (z rozsudku NS SR sp. zn. 6 Cdo 184/2010 zo dňa 27.10.2010). Plnenie
bez právneho dôvodu je jednou zo skutkových podstát bezdôvodného obohatenia, ktorej dôsledkom je
povinnosť vydať všetko, čo bolo plnením pri absencii právneho titulu nadobudnuté. Problémy s vydaním
predmetu bezdôvodného obohatenia spravidla nenastávajú v prípadoch, keď plnenie bolo poskytnuté
vo veciach či peniazoch, pretože spôsob a rozsah plnenia, ktoré má byť vydané, je zrejmý. Iná je situácia
tam, kde plnenie má charakter nehmotný, takže ich nemožno vydať. Ustanovenie § 458 ods. 1 veta
druhá Občianskeho zákonníka výslovne upravuje, že vtedy sa poskytuje peňažná náhrada, ktorá musí
zodpovedať peňažnému oceneniu získaného obohatenia. V prípade, že spoluvlastník neužíva (nemôže
užívať) spoločnú vec v rozsahu zodpovedajúcom jeho spoluvlastníckemu podielu bez toho, že by medzi
ním a druhým spoluvlastníkom (ostatnými spoluvlastníkmi) bola uzavretá nájomná či iná zmluva, spočíva
obohatenie druhého spoluvlastníka (ostatných spoluvlastníkov) v užívaní väčšieho rozsahu predmetu
vlastníctva (ako ktorý zodpovedá jeho spoluvlastníckemu podielu) bez platenia úhrady za užívanie tohto
podielu. Vzhľadom na to, že spoluvlastník, ktorý takto vec užíva nad rozsah svojho spoluvlastníckeho
podielu, nie je schopný takto spotrebované plnenie v podobe výkonu práva nájmu vrátiť, musí poskytnúť
peňažnú náhradu ako ekonomickú protihodnotu toho, čo nemôže byť vydané (z rozsudku NS ČR sp.
zn. 33 Odo 778/2005 zo dňa 24.01.2007). Uvedené rozhodnutie je aplikovateľné aj v prejednávanej
veci, vzhľadom na rovnakú relevantnú právnu úpravu SR a ČR v rozhodnom období. Vzhľadom k
tomu, že spoluvlastník, ktorý vec užíva nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu, nie je schopný
takto spotrebované plnenie v podobe výkonu práva vrátiť, musí poskytnúť peňažnú náhradu, a to
ekonomickú protihodnotu toho, čo nemôže byť vydané. Peňažnú náhradu (ekonomickú protihodnotu
užívania) nemusí vydávať len vtedy, ak preukáže existenciu zmluvy o bezodplatnom užívaní spoločnej
nehnuteľnosti. Pokiaľ jeden zo spoluvlastníkov umožní  nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu
užívanie spoločnej veci tretej osobe, nie je legitimovaný druhý opomenutý spoluvlastník požadovať
po tretej osobe vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré jej užívaním predmetu spoluvlastníctva
vzniklo. Tento opomenutý spoluvlastník môže žiadať vydanie bezdôvodného obohatenia len od druhého
spoluvlastníka, a to v rozsahu, v ktorom svoj spoluvlastnícky podiel nadužíval. Uvedený právny záver
sa uplatní aj vtedy, pokiaľ jeden zo spoluvlastníkov síce tretej osobe spoločnú vec nedal do nájmu,
avšak súhlasil s tým, aby ju táto fakticky užívala, a to nad rámec jeho spoluvlastníckeho podielu (k
tomu pozri s poukazom na relevantnú právnu úpravu SR a ČR napr. rozsudky NS ČR sp. zn. 25 Cdo
2626/99 zo dňa 22.02.2001, sp. zn. 33 Odo 542/2002 zo dňa 24.10.2002, sp. zn. 22Cdo 2624/2003 zo
dňa 28.04.2004, 33 Odo 778/2005 zo dňa 24.01.2007 a sp. zn. 33 Odo 103/2006 zo dňa 27.03.2008).
Z hľadiska právnej kvalifikácie žalobcom uplatneného nároku na zaplatenie sumy 1.087,20 Eur je tak
možné s odkazom              na vyššie uvedenú judikatúru (s ktorej obsahom z hľadiska právneho
posúdenia veci sa odvolací súd plne stotožnil) uzavrieť, že žalobca si uplatňoval právo na vydanie
bezdôvodného obohatenia podľa ust. § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktoré žalovaná získala v
období od 15.11.2012 do 15.11.2014 s užívaním celej spoločnej veci - predmetného rodinného domu a
priľahlých pozemkov nad rozsah jej spoluvlastníckeho podielu, t.j. a v rozsahu spoluvlastníckeho podielu
žalobcu bez právneho dôvodu, keďže z dôvodu absencie akejkoľvek dohody podľa ust. § 139 ods. 2
vety prvej Občianskeho zákonníka medzi stranami sporu nebola žalovaná v zmysle ust. § 137 ods. 1
Občianskeho zákonníka oprávnená užívať spoločnú vec aj v rozsahu spoluvlastníckeho podielu žalobcu.
S poukazom na uvedenú právnu kvalifikáciu žalobcom uplatneného nároku tak odvolací súd považuje za
nedôvodnú obranu žalovanej prezentovanú v prvoinštančnom konaní spočívajúcu v tom, že na jej strane
nemohlo dôjsť k vzniku bezdôvodného obohatenia, pokiaľ užívala spoločnú vec v celom rozsahu, teda
aj v rozsahu spoluvlastníckeho podielu žalobcu, keďže spoluvlastnícky podiel sa v zmysle Občianskeho
zákonníka nechápe ako určitá reálne určená časť spoločnej veci a vyjadrenie podielu neznamená, že by
bol spoluvlastník výlučným vlastníkom určitej hmotnej časti spoločnej veci, z čoho vyplýva, že nemôže
užívať nehnuteľnosť v časti zodpovedajúcej podielu žalobcu, čo nie je možné ani reálne uskutočniť a
vo svojich právach je tak obmedzený tým, že rovnaké obmedzené práva môže využívať i žalobca, ak
sa rozhodne nehnuteľnosťou s ňou spoločne užívať, pričom nakoľko tak žalobca neurobil, nevzniká mu
žiaden nárok na vydanie majetkového prospechu. V tomto kontexte odvolací súd upriamuje pozornosť
na tú časť rozhodnutia NS SR (rozsudok sp. zn. 6 Cdo 184/2010 zo dňa 27.10.2010), v zmysle ktorej



dôvod, pre ktorý dotknutý spoluvlastník prípadne spoločnú vec neužíva, nie je právne významný. Z
obsahu spisového materiálu vyplýva, že zo strany žalovanej došlo v období od 15.11.2012 do 15.11.2014
k užívaniu spoločných nehnuteľností - predmetného rodinného domu a pozemkov v rozsahu tvrdenom
žalobcom, t.j. v celom rozsahu, teda aj v rozsahu spoluvlastníckeho podielu žalobcu. V konaní nebolo
medzi stranami sporu sporné, že žalobca v danom období vôbec spoločné nehnuteľnosti neužíval.
Rovnako medzi stranami nebolo sporné, že v tomto období obývala spoločné nehnuteľnosti žalovaná
spolu s tromi deťmi, ktoré sú zároveň aj deťmi žalobcu.

20. Pre úplnosť odvolací súd poznamenáva, že v konaní nebolo možné zohľadniť námietku žalovanej
voči nároku žalobcu uplatnenému žalobou spočívajúcu v tom, že žalobca sa nepodieľal na starostlivosti
o predmetný rodinný dom ako predmet spoluvlastníctva strán sporu, teda na jeho prípadnej údržbe,
opravách a pod., čím si neplnil svoju povinnosť vyplývajúcu z jeho spoluvlastníckeho práva (§ 137
ods. 1 Občianskeho zákonníka), a to vzhľadom k tomu, že žalovaná si voči žalobcovi v tomto konaní
neuplatnila žiadny nárok, ktorý by zodpovedal povinnosti žalobcu podľa ust. § 137 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, a ani nevzniesla žiadnu kompenzačnú námietku. Je logické, že pokiaľ žalovaná užívala
sporné nehnuteľnosti v celosti (hoci aj so spoločnými deťmi strán sporu), musela znášať náklady
na chod a bežnú údržbu nehnuteľnosti. S poukazom na argumentáciu odvolacieho súdu uvedenú
vyššie, dôvod, pre ktorý žalobca opustil spoločnú domácnosť je z hľadiska rozhodovania súdenej veci
právne irelevantný. Nemožno ho preto posudzovať ako okolnosť, ktorá by pri aplikácii ust. § 3 ods.
1 Občianskeho zákonníka, mala viesť  k zamietnutiu nároku žalobcu uplatneného žalobou. Nemožno
opomenúť, že žalobca za sporné obdobie platil daň z nehnuteľností, ktoré vôbec neužíval. Rovnako bez
právneho dôvodu je aj skutočnosť, že žalobca mal až do dňa 29.01.2011 na adrese 032 XX D. S. XXX
evidované miesto podnikania. Táto skutočnosť sa totiž netýka obdobia, za ktoré si v žalobe uplatnil voči
žalovanej nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia.

21. Pokiaľ ide o výšku žalovaného nároku žalobcu bolo preto následne potrebné vychádzať pri jeho
určení z ust. § 458 ods. 1 vety druhej Občianskeho zákonníka, pričom  peňažnej náhrade, ktorú je
povinná žalovaná žalobcovi poskytnúť, zodpovedá suma obvyklého nájomného v danom mieste a v
čase za užívanie porovnateľnej nehnuteľnosti v podiele o veľkosti 1. Pri určení tejto peňažnej náhrady
súd má možnosť vychádzať z definície pojmu „všeobecná hodnota majetku“ uvedenej v ust. § 2 písm.
g) vyhlášky MS SR  č. 492/2004 Z. z.
22. Keďže okresný súd zamietol ďalšie návrhy účastníkov na vykonanie dokazovania a zameral
sa len na základ nároku uplatneného žalobou, vo vzťahu k jeho výške nebolo vykonané žiadne
dokazovanie. Procesné strany sa voči výške nároku v prvoinštančnom konaní nevyjadrovali. Vyššie
uvedené nedostatky nebolo možné napraviť v konaní pred odvolacím súdom. Predmetom súdnej
ochrany v zmysle ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR je jednak žalobcom uplatnený nárok (t.j.
základ i jeho výška), ako aj obrana žalovaného proti nároku uplatnenému žalobou.

23. Z uvedených dôvodov popísané pochybenie v postupe okresného súdu považoval odvolací súd za
tak podstatné, ktoré naplnili jednoznačne podmienky pre zrušenie napadnutého rozhodnutia a vrátenie
veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie (§ 389 ods. 1 písm. b), c) CSP a § 391 ods. 1 CSP).

24.  V ďalšom konaní okresný súd vytýči pojednávanie, na ktoré predvolá strany sporu, pričom opätovne
posúdi nárok žalobcu uplatnený žalobou. Na pojednávaní vykoná dokazovanie (výsluchom strán i
listinnými dôkazmi), predložený obidvomi procesnými stranami v konaní a vysporiada sa aj s prípadnými
ďalšími návrhmi procesných strán                      na doplnenie dokazovania. Po náležitom zistení skutkového
stavu okresný súd opätovne rozhodne vo veci samej, pričom je viazaný právnym názorom odvolacieho
súdu vysloveným vyššie (§ 391 ods. 2 CSP). Po doplnenom dokazovaní sa okresný súd opätovne
vysporiada s otázkou nároku uplatneného žalobou žalobcu v tomto konaní a vykonané dokazovanie
vyhodnotí v súlade s ust. § 191 ods. 1 CSP a výsledky vyhodnotenia dôkazov zahrnie aj do odôvodnenia
rozsudku tak, ako mu to ukladá ust. § 220 ods. 2 a 3 CSP. V nadväznosti                na rozhodnutie vo
veci samej okresný súd opätovne rozhodne aj o nároku na náhradu trov konania.

25. V novom rozhodnutí o trovách konania súd prvej inštancie rozhodne aj o náhrade trov tohto
odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).

26. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov              3 : 0.



Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal            za ňu
zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.               (§ 420 CSP)

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo                     od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol  o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou



a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý  za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "10C/20/2012", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:f422dd86-37fe-4e31-8046-8894691593c9", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 345/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 345/09 z 24. 2. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-02-24", "citacie_n": 1426, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f422dd86-37fe-4e31-8046-8894691593c9"}, {"guid": "ussr:9f5c9140-5bf2-4225-a46d-2ab4549dcada", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 95/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 95/07 z 10. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-10", "citacie_n": 51, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9f5c9140-5bf2-4225-a46d-2ab4549dcada"}, {"guid": "ussr:63e40e47-0889-4bc7-8a28-da6329cdf46f", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 233/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 233/04 z 13. 10. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-10-13", "citacie_n": 102, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:63e40e47-0889-4bc7-8a28-da6329cdf46f"}, {"guid": "ussr:f1216a42-0929-45b4-a527-85e03d833414", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 226/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 226/03 z 12. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-12", "citacie_n": 1430, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f1216a42-0929-45b4-a527-85e03d833414"}, {"guid": "ussr:55b817a2-d054-4e56-ac86-76063738b47e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 1/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 1/03 z 2. 4. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-04-02", "citacie_n": 160, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:55b817a2-d054-4e56-ac86-76063738b47e"}, {"guid": "ussr:ecc5d2f6-ad9e-4e1a-8807-363f772de4c0", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 56/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 56/01 z 10. 7. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-07-10", "citacie_n": 983, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ecc5d2f6-ad9e-4e1a-8807-363f772de4c0"}], "citovane_v": []}