Uznesenie Krajského súdu Žilina sp. zn. 1CoE/19/2016 z 15. 2. 2016 Citácia: uznesenie Krajského súdu Žilina z 15. februára 2016, sp. zn. 1CoE/19/2016, ECLI:SK:KSZA:2016:5614207988.1 Krajský súd Žilina | 1CoE/19/2016 | ECLI:SK:KSZA:2016:5614207988.1 | 2016-02-15 | Uznesenie Citované ustanovenia: EP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/2162df44-2853-4008-8595-a59b8764ed62 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2016:5614207988.1 Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 1CoE/19/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5614207988
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 02. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Polka
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2016:5614207988.1

Uznesenie
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Bratislava,
Pribinova č. 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zast. Fridrich Paľko, s.r.o., Bratislava, Grösslingova
č. 4, Bratislava, proti povinnej: S. M., nar. XX.X.XXXX, bytom T. XXX, pre vymoženie pohľadávky 579,89
Eur s príslušenstvom, ktoré exekučné konanie je vedené pred súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom
Krutým, so sídlom Exekútorského úradu M. XX, U., pod sp.zn. EX 27291/14, v štádiu konania o žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, na základe odvolania oprávneného
proti uzneseniu Okresného súdu Liptovský Mikuláš, č.k. 5Er/1759/2014-9 zo 4.6.2015, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie Okresného súdu Liptovský Mikuláš, č.k. 5Er/1759/2014-9 zo 4.6.2015, p
o t v r d z u j e.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Liptovský Mikuláš uznesením, č.k. 5Er/1759/2014-9 zo 4.6.2015, zastavil exekučné
konanie. Účastníkom náhradu trov exekučného konania nepriznal.

Svoje rozhodnutie okresný súd odôvodnil poukazujúc na ustanovenie § 251 ods. 4, § 103, § 104
ods. 1 veta prvá a § 159 ods. 3 O.s.p. v podstate existenciou neodstrániteľnej prekážky konania -
prekážkou res iudicata. Oprávnený sa v tomto exekučnom konaní návrhom na vykonanie exekúcie
domáhala vykonania exekúcie na základe toho istého exekučného titulu (rozhodcovský rozsudok
Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s., sp.zn. SR
4508/07 z 28.6.2007) a voči tomu istému povinnému ako v konaní vedenom na tamojšom súde pod
sp.zn. 7Er/847/2007, v ktorom uznesením tamojšieho okresného súdu, č.k. 7Er/847/2007-18 z 10.8.2012
v spojení s uznesením tunajšieho krajského súdu, č.k. 7CoE/10/2013-44 z 27.2.2013, bola exekúcia
zastavená z dôvodu nedostatku právomoci rozhodcovského súdu (odvíjajúcej sa od neexistencie či
neplatnosti rozhodcovskej zmluvy. Prekážka res iudicata je procesnou prekážkou, ktorú nemožno
odstrániť. Súd už právoplatne rozhodol, že exekúcia vedená na podklade predmetného rozhodcovského
rozsudku je neprípustná a toto rozhodnutie predstavuje prekážku rozhodnutej veci. Pokiaľ oprávnený
nedisponuje iným exekučným titulom, je vylúčené, aby si novým návrhom na vykonanie exekúcie uplatnil
akékoľvek nároky z listiny, ktorú už súd vyhodnotil ako nulitný akt.

Proti tomuto uzneseniu podal riadne a včas, prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie
oprávnený. Podanie odvolania odôvodnil v podstate tým, že
a) súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci (§ 205 ods. 2 písm. b/ O.s.p.);
b) súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v
spojení s § 221 ods. 1 písm. d/ O.s.p.);
c) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205
ods. 2 písm. f/ O.s.p.).



Namietajúc nemožnosť v danej fáze konania rozhodnúť o zastavení exekučného konania uviedol,
že v tejto fáze exekučného konania príslušný exekučný súd rozhoduje výlučne o podanom návrhu
na vydanie poverenia, pričom prípustnými výsledkami sú buď vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie alebo vydanie uznesenia o zamietnutí návrhu na vydanie poverenia. V posudzovanej veci
exekučný súd o návrhu na vydanie poverenia nerozhodol, ale bez zákonného oprávnenia (nad rámec
zverenej právomoci) rozhodol uznesením o zastavení exekučného konania. V ďalšom poukázal na
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 7Cdo 108/2012 z 23.1.2013, podľa ktorého:
„V danej veci ale exekučný súd takto nepostupoval a bez rozhodnutia o žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie exekučné konanie zastavil podľa § 45 ods. 2 zákona č.
244/2002 Z. z., odvolací súd jeho postup považoval za správny a odvolaním napadnuté uznesenie o
zastavení exekučného konania potvrdil. Uvedeným postupom súdov bola podľa názoru dovolacieho
súdu oprávnenému odňatá možnosť realizovať tie procesné oprávnenia, ktoré zodpovedajú štádiu
exekučného konania, do ktorého sa toto konanie dostalo na základe procesných úkonov oprávneného a
súdneho exekútora. Zo spisu vyplýva, že v danom prípade súdy nižších stupňov neprípustne preskočili
postup podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a že exekučné konanie zastavili podľa § 45 ods. 2 zákona
č. 244/2002 Z. z. v procesnej situácii, v ktorej neboli dané procesné predpoklady pre takýto postup. Pokiaľ
súd prvého stupňa dospel k záveru, že rozhodcovský rozsudok nie je vykonateľným exekučným titulom
(správnosť tohto záveru nebola v dovolacom konaní posudzovaná), mal žiadosť súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie 107Cdo 108/2012 zamietnuť (§ 44 ods. 2 Exekučného
poriadku) a nie konanie zastaviť podľa § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. (obdobne sp. zn. 7 Cdo
57/2012).“ V ďalšom namietal nemožnosť existencie prekážky res iudicata. Podľa jeho názoru vecou je
potrebné chápať len autoritatívne rozhodovanie o hmotnoprávnych právach a povinnostiach účastníkov
konania. Na vytvorenie prekážky rozhodnutej veci nestačí ak sa v konaní nevysloví meritórny záver
a konanie skončí z procesných dôvodov (napr. zastavenie konania pre späťvzatie, zamietnutie žaloby
pre absenciu naliehavého právneho záujmu a pod.), ale je nutné, aby vec bola meritórne prejednaná
a aby bolo o tejto právnej veci rozhodnuté. Exekučné konanie však nemá vo svojom predmete „vec“,
o ktorej by sa mohlo právoplatne rozhodnúť. Exekučné konanie predstavuje len vykonávacie konanie,
ktorého obsahom je nútený výkon už právoplatne rozhodnutej veci. Exekučné konanie nemá merito veci,
o ktorom by sa rozhodovalo, ale predstavuje len proces. Akékoľvek skončenie exekučného konania,
preto nie je spôsobilé vytvoriť prekážku rozhodnutej veci. Zákonodarca v Exekučnom poriadku úmyselne
(a vzhľadom na vyššie uvedené aj logicky) neuvádza prekážku rozhodnutej veci ako vadu konania,
ktorá by bránila ďalšiemu postupu. Zákonodarca nepochybne nemal v úmysle, aby táto vada konania
bola uplatňovaná použitím § 251 ods. 4 O.s.p., keďže obdobnú vadu konania - litispendenciu Exekučný
poriadok obsahuje (§ 36 ods. 3). ak by táto vada konania mala byť aplikovaná prostredníctvom § 251
ods. 4 O.s.p., nebolo by potrebné ju zakotviť priamo v Exekučnom poriadku. Napadnutým uznesením
exekučný súd porušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, ktoré je chránené čl. 46 ods.
1 Ústavy slovenskej republiky ako aj čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a
súčasne odňal účastníkom konania možnosť konať pred súdom a to najmä tým, že v exekučnom konaní
nebolo rozhodované o návrhu na vydanie poverenia, pričom pri negatívnom rozhodnutí má právo na
podanie odvolania voči tomuto rozhodnutiu.

Zákonná sudkyňa vo svojom stanovisku z 30.11.2015, odôvodňujúcom, prečo odvolaniu podanému
proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka nemieni vyhovieť, uviedla nasledovné: „Vzhľadom k tomu,
že Exekučný poriadok neupravuje procesný postup v prípade prekážky konania spočívajúcej v res
iudicata, súd v predmetnej veci subsidiárne vychádzal z ustanovení O.s.p. Proti rozhodnutiu o zastavení
konania podľa § 104 ods. 1 O.s.p. je prípustné odvolanie. Odvolaniu nemienim vyhovieť, nakoľko sa plne
stotožňujem s rozhodnutím vyššieho súdneho úradníka a v podrobnostiach odkazujem na odôvodnenie
napadnutého uznesenia. S tvrdením oprávnenej, podľa ktorej akékoľvek skončenie exekučného konania
nie je spôsobilé vytvoriť prekážku rozhodnutej veci, sa nemožno stotožniť. Predchádzajúca exekúcia
bola zastavená z dôvodu, že oprávnená svoj návrh predložila nulitným aktom. V predmetnej veci sa
opätovne domáha vykonania exekúcie na základe toho isteného rozhodcovského rozsudku, ktorý nie
je spôsobilým exekučným titulom, z ktorého dôvodu súd už právoplatne rozhodol o zastavení exekúcie.
Toto rozhodnutie je prekážkou res iudicata pre prípadnú ďalšiu exekúciu vedenú na základe toho istého
nulitného aktu“.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas účastníkom
konania (§ 204 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom,
bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), preskúmal rozhodnutie v napadnutom



rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O.s.p.) a uznesenie okresného súdu
ako vecne správne potvrdil podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p.

Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené, a v
plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi prvostupňového súdu. Okresný súd v
dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci a vecne správne rozhodol
a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p. Na zdôraznenie správnosti
rozhodnutia okresného súdu krajský súd s ohľadom na odvolacie námietky oprávneného dodáva:

Preskúmaním predloženého na vec sa vzťahujúceho spisového materiálu - exekučného spisu sp.zn.
7Er/847/2007 a pripojeného exekučného spisu sp.zn. 7Er/847/2007 i odvolací súd dospel k záveru o
existencii neodstrániteľnej prekážky konania, ktorou je prekážka veci rozhodnutej (res iudicata).

Prekážka „res iudicata“ bráni tomu, aby vec, o ktorej bolo právoplatne rozhodnuté, bola znovu
prejednávaná. O rovnakú vec sa jedná vtedy, ak ide v novom konaní o ten istý nárok alebo stav, o
ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, a týka sa rovnakého predmetu konania a tých istých osôb.
Rovnaký predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom
vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, ktorými bol uplatnený (z rovnakého skutku). Pre posúdenie, či je
tu prekážka veci právoplatne rozhodnutej, nie je významné, ako bol súdom skutok, ktorý bol predmetom
konania, posúdený po právnej stránke. Prekážka veci právoplatne rozhodnutej je daná i vtedy, ak bol
skutok súdom posúdený po právnej stránke nesprávne, prípadne neúplne.

Exekučný poriadok prekážku res iudicata neupravuje, a neupravuje ani postup exekučného súdu pri
zistení tejto vady konania, z ktorého dôvodu je potrebné aj na exekučné konanie subsidiárne aplikovať
ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku upravujúce podmienky konania. Z ustanovenia § 251 ods.
4 O.s.p. je nutné vyvodiť, že pre exekučné konanie platia procesné podmienky, ktoré sú v podstate
totožné s podmienkami sporového (nachádzacieho) konania.

Podľa § 251 ods. 4 O.s.p. na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného predpisu sa
použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak. Rozhoduje
sa však vždy uznesením.

Podľa § 103 O.s.p. kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže
konať vo veci (podmienky konania).

Podľa § 104 ods. 1 veta prvá O.s.p. ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno
odstrániť, súd konanie zastaví.

Podľa § 159 ods. 3 O.s.p., len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova.

Z citovaných ustanovení § 103 a § 104 ods. 1 a ods. 2 O.s.p. vyplýva, že podmienky konania môžu
byť odstrániteľné, t. j. také, ktoré je možné napraviť (napr. po výzve súdu), aby súd mohol vo veci
konať a rozhodnúť (odstrániteľnými podmienkami konania sú: nedostatok príslušnosti súdu, nedostatky
návrhu na začatie konania, procesná nespôsobilosť účastníka konania, nedostatok zastúpenia účastníka
konania), a podmienky konania môžu byť aj neodstrániteľné, t. j. také, ktorých náprava nie je možná
ani po výzve súdu, takže v danom prípade súd nemôže vo veci vôbec konať ani vydať meritórne
rozhodnutia a konanie musí zastaviť (neodstrániteľnými podmienkami konania sú: nedostatok právomoci
súdu, litispendencia, res iudicata a nedostatok spôsobilosti byť účastníkom konania).

Odvolací súd zdôrazňuje, že povinnosť súdu v každom jednotlivom prípade skúmať procesné podmienky
vzniká okamihom začatia konania a trvá až do jeho právoplatného skončenia (§ 103 O.s.p.), s výnimkou
skúmania miestnej príslušnosti ako procesnej podmienky (vzhľadom na § 105 ods. 1 O.s.p., v ktorom
výnimočne je povinnosť súdu skúmať túto procesnú podmienku časovo obmedzená). Súd, exekučný
súd nevynímajúc, skúma procesné podmienky z úradnej povinnosti (ex offo) hneď od začatia konania,
k čomu ho vedie aj dôvod hospodárnosti konania, pretože od výsledku tohto skúmania závisí ďalší
postup v konaní. Týmto spôsobom postupuje exekučný súd ešte pred preskúmaním žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu podľa § 44 ods. 2



Exekučného poriadku. Pri zistení neodstrániteľnej podmienky konania, bez pristúpenia k postupu podľa
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku, nemôže exekučný súd postupovať inak, než konanie zastaviť.

S ohľadom na celkom jednoznačné závery o podmienkach uvedených vyššie, keď exekučné konanie
sa podľa § 36 ods. 2 Exekučného poriadku začína dňom, v ktorom bol exekútorovi doručený návrh na
vykonanie exekúcie, tými istými účastníkmi exekučného konania sú osoby oprávneného a povinného
totožné ako v inom exekučnom konaní, v ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, prípadne ich právni
nástupcovia, zostáva posúdiť, čo sa v exekučnom konaní rozumie tou istou vecou, ako je vec, o ktorej
už bolo v inom exekučnom konaní právoplatne rozhodnuté.

V exekučnom konaní je takouto vecou nielen samotná exekúcia pre vymoženie práva oprávneného na
podklade určitého exekučného titulu, ale žiadosť samotného súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie. K „meritórnemu rozhodnutiu o takejto veci“ môže dôjsť uznesením o zamietnutí
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, alebo uznesením o zastavení
exekúcie z dôvodov podľa § 57 Exekučného poriadku, prípadne z iného dôvodu vyplývajúceho
z ustanovení Exekučného poriadku. Rozhodnutie o zastavení exekúcie z dôvodu, že exekučný titul
- rozhodcovský rozsudok nie je spôsobilým exekučným titulom, prekážku res iudicata jednoznačne
zakladá a oprávnený už nemôže navrhnúť vykonanie exekúcie na podklade toho istého exekučného
titulu. Rovnaký záver platí aj pokiaľ ide o rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie.

V predmetnej exekučnej veci tak, ako správne konštatoval súd prvého stupňa a odvolací súd sa s týmto
konštatovaním v plnom rozsahu stotožňuje, bolo zistené, že medzi rovnakými účastníkmi, totožným
oprávneným a totožným povinným bolo už v minulosti vedené konanie na Okresnom súde Liptovský
Mikuláš pre vymoženie rovnakého práva oprávneného na podklade rovnakého exekučného titulu.
Toto predchádzajúce exekučné konanie bolo právoplatne skončené, a to uznesením Okresného súdu
Liptovský Mikuláš, č.k. č.k. 7Er/847/2007-18 z 10.8.2012 v spojení s uznesením tunajšieho krajského
súdu, č.k. 7CoE/10/2013-44 z 27.2.2013, ktorým bola exekúcia zastavená.

Podľa názoru odvolacieho súdu, dôvod zastavenia predchádzajúcej exekúcie - nevykonateľnosť
exekučného titulu (vydanie exekučného titulu rozhodcovským súdom, ktorý v danom prípade nemal
právomoc na jeho vydanie), nemôže byť nijako konvalidovaný, či reparovaný. Uvedené rozhodnutie
o zastavení exekúcie pre toto exekučné konanie (vedené pod sp.zn. 7Er/847/2007), ktoré sa začalo
medzi rovnakými účastníkmi pre vymoženie rovnakého plnenia, na podklade rovnakého exekučného
titulu nepochybne predstavuje prekážku res iudicata.

Opačný záver, ktorý prezentuje sám odvolateľ, by znamenal, že súd by donekonečna mal rozhodovať
o žiadostiach súdnych exekútorov na vykonanie exekúcie na základe identického exekučného titulu
predkladaného oprávneným, hoci už predtým právoplatne rozhodol o zastavení exekúcie (resp.
zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie) z dôvodu, že predkladaný exekučný
titul nemôže byť spôsobilým exekučným titulom (pre vykonanie exekúcie), pretože bol vydaný orgánom,
ktorý nemal právomoc ho vydať (absencia právomoci rozhodcovského súdu vec prejednať a rozhodnúť).
Odvolaciemu súdu vôbec nie je zrejmé aký iný výsledok na základe toho istého exekučného titulu, ktorý
bol v predchádzajúcom konaní vyhodnotený ako nespôsobilý exekučný titul (pričom túto nespôsobilosť
nie je možné nijako odstrániť) oprávnený v tomto exekučnom konaní očakával.

Samozrejme existujú aj prípady, kedy zastavenie exekúcie (resp. zamietnutie žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia) prekážku res iudicata nezakladá (napríklad ak dôvodom takéhoto
zastavenia (zamietnutia) bol len fakt, že inak spôsobilý exekučný titul nebol doručený povinnému v
dôsledku čoho nenadobudol právoplatnosť, resp. ak návrh na vykonanie exekúcie bol podaný predčasne
napríklad z dôvodu, že vymáhaná pohľadávka nie je ešte splatná, resp. neuplynula patričná lehota a
pod.). Posudzovaný prípad však do takejto kategórie nespadá ani spadať nemôže.

Na vyslovenom právnom závere nemení nič ani skutočnosť, že Exekučný poriadok expressis verbis
neobsahuje výpočet prekážok konania, keďže ide o predpis vykonávacieho konania a v zmysle zákonnej
dikcie sa na exekučné konania subsidiárne vzťahuje Občiansky súdny poriadok, ktorý ako všeobecný
civilný procesný predpis výpočet prekážok konania (vrátane negatívnych procesných podmienok, medzi
ktoré res iudicata patrí) výslovne obsahuje.



K úvahám odvolateľa o nemožnosti uplatňovať res iudicata v exekučnom konaní z dôvodu, že táto vada
konania nie je expressis verbis uvedená v Exekučnom poriadku, čo má svedčiť o vôli zákonodarcu na túto
vadu konania v exekučnom konaní neprihliadať, odvolací súd poznamenáva, že absencia výslovného
uvedenia prekážky res iudicata v Exekučnom poriadku môže byť daná tiež tým, že zákonodarca
zrejme nepredpokladal, že by nejakého účastníka konania po tom, čo exekučné konanie vedené na
podklade ním predloženého exekučného titulu bolo právoplatne skončené (či už v dôsledku zastavenia
exekúcie alebo zastavenia exekučného konania - pre neodstrániteľné vady exekučného titulu) vôbec
napadlo na podklade toho istého exekučného titulu (trpiaceho neodstrániteľnou vadou) opätovne
iniciovať ďalšie (nové) exekučné konanie. Zákonodarca zrejme počítal s takými účastníkmi konania,
ktorí budú disponovať aspoň minimálnou dávkou uvedomelosti a racionality, o to viac, ak sú zastúpení
osobou znalou práva na určitej prezumovanej úrovni. Zákonodarca zrejme nepredpokladal, že niekto
pri nezmenenom a nezmeniteľnom stave, bude opätovne robiť tie isté procesné kroky a očakávať, že
budú viesť k inému výsledku, než k akému viedli predtým. Práve tomuto (s istými zákonom prípustnými
a logicky akceptovateľnými výnimkami) zabraňuje prekážka res iudicata.

Čo sa týka právneho záveru vysloveného v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.zn.
7Cdo/108/2012 (na ktorý poukázal sám oprávnený), exekučné konanie nie je objektívne spôsobilé
založiť prekážku veci právoplatne rozhodnutej vo vzťahu k inému ako exekučnému konaniu, s týmto
právnym záverom sa odvolací súd bez výhrad stotožňuje. Čo sa týka pasáží označeného rozhodnutia
citovanými v odvolaní oprávneným tieto sa týkajú inej procesnej situácie ako je v posudzovanom prípade.
K odvolacej námietke oprávneného vytýkajúcej exekučnému súdu, že mu svojim postupom odňal
možnosť konať pred súdom tým, že nerozhodol o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, voči ktorému by mohol podať odvolanie, ale rozhodol o zastavení
exekučného konania (voči ktorému sa taktiež možno odvolať - čo oprávnený aj využil), odvolací
súd poznamenáva, že nenachádza logickú súvislosť tohto argumentu. Tak rozhodnutie o zastavení
exekučného konania, ako i rozhodnutie o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie vyznievajú v neprospech oprávneného (naviac rozhodnutie o zastavení exekučného
konania je nevyhnutým dôsledkom predchádzajúceho rozhodnutia o zamietnutí žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie - § 44 ods. 3 Exekučného poriadku). Aj v tomto
prípade argumentácia odvolateľa vyvoláva dojem, že odvolanie bolo podané len preto, aby bolo podané
(pre samotný tento úkon), a nie preto, aby ním odvolateľ dosiahol vydanie rozhodnutia vo svoj prospech.
Oprávnený má možnosť vyjadriť sa k rozhodnutiu a záverom exekučného súdu v predmetnom
odvolacom konaní, ktoré právo v celom rozsahu uplatnil práve podaním odvolania.

V tomto smere odvolací súd dáva do pozornosti stanovisko Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k.
Plz. ÚS 1/2014-27 zo 7.5.2014, ktorým došlo k zjednoteniu odchylných právnych názorov senátov
ústavného súdu vo veci zabezpečenia záruk kontradiktórnosti konania pri preskúmavaní žiadostí
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonania exekúcie, podľa ktorého „Pri preskúmavaní
žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 Exekučného poriadku) sa
môžu primerane uplatniť ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku vzťahujúce sa na dokazovanie.
Ak exekučný súd pri preskúmavaní žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
vychádza aj z iných listín (či iných dôkazov) než tých, ktoré sú výslovne uvedené v § 44 ods. 2
Exekučného poriadku (exekučný titul, návrh na vykonanie exekúcie a žiadosť o vydanie poverenia), a
na tomto základe posúdi exekučný titul v neprospech oprávneného, je povinný dať mu možnosť vyjadriť
sa k podkladom svojho preskúmania; ak tak exekučný súd neurobí, zakladá jeho rozhodnutie dôvod na
vyslovenie porušenia základného práva oprávneného vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Pre ústavnú konformnosť konania ako celku postačuje,
ak je oprávnenému táto možnosť reálne poskytnutá v odvolacom konaní.“

Skutočnosť, že odvolateľ sa nestotožňuje so skutkovými a právnymi názormi súdu prvého stupňa v
napadnutom uznesení, nemôže sama o sebe viesť odvolací súd k záveru o zjavnej neodôvodnenosti
alebo arbitrárnosti záverov vyslovených súdom prvého stupňa.

V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na ustálenú judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky, v
zmysle ktorej do obsahu základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom podľa čl. 48 ods.
2 vety prvej Ústavy Slovenskej republiky nepatrí nielen povinnosť súdu vykonať účastníkom (stranou)
konania navrhnuté dôkazy, ale ani právo účastníka (strany) konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia



súdu ním navrhnutých dôkazom, prípadne sa dožadovať ním navrhovaného spôsobu hodnotenia
vykonaných dôkazov (napr. I. ÚS 98/97).

Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany v konaní, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej
právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces neznamená ani právo
na to, aby bola strana konania pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade
s jej požiadavkami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva strany v konaní, ak si neosvojí ňou
navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa neriadi jej výkladom všeobecne záväzných
právnych predpisov. (nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. III. ÚS 339/08, II. ÚS 197/07,
II. ÚS 78/05, IV. ÚS 252/04)

Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia,
ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že v
dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa tvoria jednotu, a preto je
nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové a právne závery súdu
prvého stupňa. Odvolací súd zdôrazňuje, že odvolateľ v prevažujúcej miere primárne namieta právne
posúdenie veci súdom prvého stupňa a predkladá odvolaciemu súdu vlastné právne posúdenie a vlastné
predstavy záverov, ku ktorým by mal súd dospieť v predmetnej exekučnej veci.

Vzhľadom na uvedené odvolací súd nepovažoval odvolanie oprávneného za dôvodné, a preto
rozhodnutie okresného súdu ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal. Odvolateľ
- oprávnený nebol v tomto štádiu konania úspešný, a preto podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p. nemá právo na ich náhradu. Naproti tomu povinná si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnila
(§ 151 ods. 1 O.s.p.) a fakticky jej ani žiadne trovy v súvislosti s odvolacím konaním nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.