Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 7Co/470/2014 z 5. 8. 2014 Citácia: rozsudok Krajského súdu Žilina z 5. augusta 2014, sp. zn. 7Co/470/2014, ECLI:SK:KSZA:2014:5812206338.2 Krajský súd Žilina | 7Co/470/2014 | ECLI:SK:KSZA:2014:5812206338.2 | 2014-08-05 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 219 OSP, OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/dd61b1d5-1075-4b65-9080-83bf0afabed5 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2014:5812206338.2 Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 7Co/470/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5812206338
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 08. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Katarína Beniačová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5812206338.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny
Beniačovej a členov senátu Mgr. Františka Dulačku a Mgr. Márie Kašíkovej v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, právne zastúpený
spoločnosťou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom v Bratislave, ul. Gr?sslingova 4, IČO: 36 864 421, proti
odporcovi: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so
sídlom v Bratislave, Župné námestie 13, v konaní o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy,
na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Námestovo č. k. 9C/69/2012-44 zo dňa 27.
marca 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd napadnutým rozsudkom v celom rozsahu zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ
domáhal uložiť odporcovi povinnosť zaplatiť majetkovú škodu a nemajetkovú ujmu, ktorá mu bola
spôsobená tvrdeným nesprávnym úradným postupom exekučného súdu - Okresného súdu Námestovo.
Nesprávnosť postupu mala spočívať v okolnosti, že exekučný súd nerozhodol v zákonom stanovenej
lehote o návrhu na zmenu súdneho exekútora v exekučnej veci (navrhovateľa ako oprávneného) vedenej
súdnym exekútorom pod sp. zn. Ex 344/2004. Zo spisu exekučného súdu sp. zn. 5Er/1435/2008 okresný
súd zistil, že návrh oprávneného na zmenu súdneho exekútora bol doručený súdu dňa 20.09.2010, o
tomto návrhu rozhodnuté nebolo. Uznesením zo dňa 13.05.2011 bola následne exekúcia vyhlásená
za neprípustnú a v celom rozsahu zastavená. Vzhľadom na to, že o návrhu oprávneného na zmenu
súdneho exekútora nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenej lehote dospel okresný súd k záveru, že
v danej veci možno konštatovať nesprávny úradný postup exekučného súdu. Napriek tejto skutočnosti
nemal za preukázané splnenie druhej podmienky vyžadovanej pre vznik zodpovednosti štátu podľa
Zákona č. 514/2003 Z. z. a to vznik škody. Nepovažoval za preukázané, že pochybením exekučného
súdu a nerozhodnutím o zmene súdneho exekútora došlo k zmenšeniu majetku navrhovateľa, ktorého
náhrady sa v konaní domáhal. Navrhovateľ napriek riadnemu poučeniu súdom o dôkaznej povinnosti
podľa § 120 ods. 4 O.s.p. nepredložil, ani neoznačil žiadne dôkazy, ktoré by podporovali záver, že
práve v dôsledku nesprávneho úradného postupu v súvislosti s rozhodovaním o jeho návrhu utrpel
konkrétne vyčísliteľnú a preukázateľnú majetkovú škodu, či ujmu nemajetkového charakteru. Ním
vyčíslené výdavky na správu pohľadávky nepovažoval prvostupňový súd za preukázateľnú škodu,
ktorá by znamenala zmenšenie, zníženie či iné znehodnotenie jeho existujúceho majetku. Navrhovateľ
nešpecifikoval, ako dospel k výške paušálnych nákladov na správu majetku voči povinnému a ako tieto
výdavky súvisia s nesprávnym úradným postupom súdu. Nepreukázal výkony zamestnancov, ktorí mali
pomocou informačného systému spravovať uvedenú pohľadávku, v čom tieto výkony spočívali, rovnako



nepreukázal, že by v exekučnom konaní boli vyhotovené a súdu zaslané urgencie či žiadosti o podaní
informácie, keďže v exekučnom spise sa takéto podania nenachádzajú. Pokiaľ ide o správu pohľadávky
navrhovateľa je zrejmé, že pohľadávky nie sú evidované v osobitných informačných systémoch, t.j.
jedna pohľadávka = jeden informačný systém, teda udržiavanie a správa informačného systému sa týka
všetkých pohľadávok evidovaných v tomto systéme, nielen pohľadávky uplatnenej v danom exekučnom
konaní. Rovnako za logický považoval predpoklad, že pohľadávku uplatnenú v predmetnom exekučnom
konaní by navrhovateľ viedol aj v prípade rozhodnutia o návrhu na zmenu exekútora v zákonom
stanovenej lehote. Samotné vydanie rozhodnutia po zákonom stanovenej lehote samo o sebe nemalo
vplyv na náklady vynaložené navrhovateľom na informačný systém. V súvislosti s uplatneným nárokom
zároveň prvostupňový súd poukázal na skutočnosť, že samotné nerozhodnutie o návrhu na zmenu
súdneho exekútora nemôže viesť k vzniku škody, nakoľko pôvodný exekútor je nielen oprávnený ale aj
povinný postarať sa o vykonanie exekúcie. Pokiaľ teda nedôjde k zmene exekútora, pôvodný exekútor
je povinný riadne a včas vykonávať všetky úkony potrebné pre vykonanie exekúcie. Na základe týchto
skutočností potom okresný súd ustálil, že v konaní nebola preukázaná existencia škody v dôsledku
nesprávneho úradného postupu exekučného súdu.
Rovnako navrhovateľ nepreukázal dôvodnosť nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. Neuviedol žiaden
nepriaznivý dopad na jeho právne postavenie ako veriteľa pohľadávky voči povinnému v dôsledku
nerozhodnutia súdu o návrhu na zmenu súdneho exekútora. V žalobe síce poukázal na určité riziká vo
vzťahu k povinnému (riziko zániku, insolvencie, zmarenia účelu konania pre stred s povinným), no nijako
netvrdil ani nepreukázal, že k takýmto následkom aj skutočne došlo.
O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že procesne úspešnému odporcovi
náhradu trov nepriznal, nakoľko odporca si tieto neuplatnil.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorým sa domáhal
jeho zrušenia a vrátenia veci okresnému súdu na ďalšie konanie. Namietal, že provostupňový súd
postupoval nesprávne, keď vo veci pojednával a rozhodol podľa ust. § 101 ods. 2 O.s.p. bez jeho
prítomnosti, ako aj prítomnosti jeho právneho zástupcu napriek tomu, že riadne a včas požiadal o
zrušenie pojednávania, uviedol pre to dôležité dôvody a predložil listiny spájané s označenými dôvodmi.
Takýmto postupom došlo zo strany prvostupňového súdu k degradácii zásady kontradiktórnosti a k
porušeniu jeho práva na súdnu ochranu a k odňatiu možnosti konať pred súdom. Nemohol sa vyjadriť
k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri rozhodovaní vychádzal a zachytil ich v odôvodnení svojho
rozhodnutia. Rovnako nemal možnosť vyjadriť sa k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil na nich svoje
rozhodnutie.
Ďalej poukázal na to, že uskutočnil podanie (obsiahnuté v texte žaloby), ktorým upovedomil súd o
skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že vo veci koná a rozhoduje vylúčený sudca. Okolnosť, že krajský
súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu nič nemení na tom, že v jeho
očiach a objektívne aj v očiach verejnosti takéhoto sudcu nemožno považovať za nestranného. V tejto
súvislosti poukázal na právny názor vyslovený v skutkovo a právne obdobných veciach Krajskými súdmi
v Trnave, Nitre a Prešove. Zdôraznil, že takáto rozhodovacia prax je zrejmá aj z judikatúry Ústavného
súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva.
Navrhovateľ ďalej namietal, že sa vo veci neuskutočnilo ústne pojednávanie, čím bolo rovnako
zasiahnuté do jeho práva na kontradiktórny súdny proces. Naviac odporca sa nevyjadril k žalobnému
návrhu, teda okresný súd mal vydať rozsudok pre zmeškanie postupom podľa ust. § 153b O.s.p..
Ďalej namietal, že okresný súd ignoroval všetky jeho tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu
udržiavania a správy informačného systému a z titulu výdajov na administratívne spracovanie textov
urgencií, publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií, s výdajmi na poštovné a telekomunikačné
výdaje. V tejto časti označil rozhodnutie okresného súdu za nepreskúmateľné. Rovnako odôvodnenie
rozhodnutia o nepriznaní nemajetkovej ujmy považoval za vnútorne rozporné, kedy napriek tomu, že
zistil porušenie práva nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o jej nepriznaní.
Takéto rozhodnutie je v právnom štáte neudržateľné.

Odporca zostal v odvolacom konaní nečinný.

Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec v rozsahu danom ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (podľa § 214 ods. 2 O.s.p., v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p. ), napadnutý
rozsudok okresného súdu ako vecne správny podľa § 219 O.s.p. potvrdil.



Vo všeobecnosti je akceptovateľná úvaha odvolateľa, že súčasťou kontradiktórneho konania je právo
byť oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy. Zásada
kontradiktórnosti však predovšetkým pojmovo predvída procesnú aktivitu účastníkov konania. Ťažiskom
realizácie procesných práv účastníkov súdneho konania je pojednávanie, na ktoré bol navrhovateľ
riadne a včas predvolaný a svojím postupom - bezdôvodnou neúčasťou na súdnom pojednávaní - sa
o ich bezprostredné naplnenie sám obral. V prípade jeho účasti na pojednávaní by sa navrhovateľ
zúčastnil vykonávania dokazovania, mohol by navrhovať jeho doplnenie, respektíve sa k vykonanému
dokazovaniu vyjadriť a bol by poučený (aj) o predbežnom právnom posúdení veci - § 118 ods. 2 O.s.p..
V tejto súvislosti sú potom ďalšie tvrdenia a námietky navrhovateľa dotýkajúce sa odňatia práva konať
pred súdom a porušenia zásady kontradiktórnosti bezpredmetné. Najmä pokiaľ ide o jeho tvrdenie, že
vo veci bolo rozhodované bez nariadenia pojednávania. Vo veci bol riadne určený termín pojednávania,
na ktorý bol navrhovateľ prostredníctvom právneho zástupcu predvolaný, zároveň mu bolo doručované
aj vyjadrenie odporcu k žalobe, ktoré prevzal v rovnaký deň ako predvolanie. Nie je tak dôvodná jeho
námietka o splnení podmienok vydania rozsudku pre zmeškanie z dôvodu, že odporca sa k žalobe
riadne nevyjadril.

Navrhovateľ ďalej namietal, že vo veci rozhodol zaujatý sudca. Odvolací súd uvádza, že požiadavka
nestrannosti súdu vyplýva tak z článku 46 ods. 1 v spojení s článkom 141 ods. 1 Ústavy SR, ako
aj z článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Aj keď neexistuje
žiadne rozhodnutie nadriadeného súdu o tom, že sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania a
rozhodovania veci, môže v rámci podaného odvolania sám krajský súd, ako súd nadriadený posúdiť
túto otázku samostatne. Krajský súd v skutočnosti, že škoda mala navrhovateľovi vzniknúť postupom
okresného súdu, na ktorom vykonáva zákonný sudca funkciu sudcu, nevidí dôvod pre jeho vylúčenie
z prejednávania a rozhodovania veci. Uvedený záver o nevylúčení zákonného sudcu rešpektuje aj
aktuálnu rozhodovaciu prax najvyššieho súdu SR (napr. uznesenia sp. zn. 3Nc/14/2010 z 31.05.2010;
6Cdo/201/2013 z 19.06.2013) v otázkach posudzovania inštitútu sudcovskej nestrannosti. Opomenúť
nie je možné ani výsledky aktuálnej rozhodovacej činnosti ústavného súdu SR (napr. I ÚS 88/2013 z
06.02.2013) vo vzťahu k (neúspešným) ústavným sťažnostiam navrhovateľa v obdobných prípadoch.

Za nedôvodnú považoval námietku navrhovateľa týkajúcu sa nepreskúmateľnosti odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia vo vzťahu k nepriznaniu nároku majetkovej škody a nemajetkovej ujmy.
Okresný súd uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania,
stanovisko účastníkov, procesný stav v prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, citoval
právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z nich vyvodil svoje právne závery,
ktoré primerane vysvetlil, pričom dostatočne a presvedčivo objasnil z akých úvah vychádzal. Jeho
rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné a nepreskúmateľné. Je výlučne na ťarchu odvolateľa,
že vo vzťahu k žiadnemu z vecných argumentov, na ktorých súd založil svoje meritórne zamietajúce
rozhodnutie nepredložil relevantnú protiargumentáciu. Krajský súd v podrobnostiach poukazuje na
odôvodnenie napadnutého rozhodnutia (§ 219 ods. 2 O.s.p.) týkajúce sa nepreukázania dôvodnosti
nároku navrhovateľa, pokiaľ sa týka uplatnenej výšky a rozsahu tvrdenej škody a nemajetkovej ujmy.

Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním výslovne nenapadnutý, ale od rozhodnutia vo veci
samej závislý výrok o trovách prvostupňového konania. Okresný súd náležite aplikoval zásadu úspechu
v spore i návrhový charakter rozhodovania o náhrade trov.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal.
Odvolateľ - navrhovateľ nebol v tomto štádiu konania úspešný, preto podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p. nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. Naproti tomu odporca si
náhradu trov aktuálneho odvolacieho konania neuplatnil (§ 151 ods. 1 O.s.p.) a fakticky mu žiadne trovy
v súvislosti s odvolacím konaním nevznikli.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.