{"guid": "d8018c38-d0ab-4710-ac8f-724fe259eaa8:59e02f53-f536-4537-aaca-ad8acd5013c8", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2014:5112234464.2", "spisova_znacka": "8Co/401/2014", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 8Co/401/2014 z 29. 7. 2014", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Žilina z 29. júla 2014, sp. zn. 8Co/401/2014, ECLI:SK:KSZA:2014:5112234464.2", "identifikacne_cislo": "5112234464", "sud": {"guid": "sud_130", "nazov": "Krajský súd Žilina", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-zilina"}, "sudca": "JUDr. Táňa Rapčanová", "sudca_id": 1300, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-tana-rapcanova-1300", "datum_vydania": "2014-07-29", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219.odsek-1", "nazov": "§ 219 ods. 1 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-219"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1963/99#paragraf-219"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/59e02f53-f536-4537-aaca-ad8acd5013c8", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2014:5112234464.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSZA:2014:5112234464.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSZA:2014:5112234464.2/text", "citacie_n": 1, "text": "Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 8Co/401/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5112234464
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 07. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Táňa Rapčanová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5112234464.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Táne
Rapčanovej a sudcov JUDr. Františka Potockého a Mgr. Zuzany Hartelovej v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s. r. o. so sídlom Bratislava, ul. Pribinova č. 25, IČO: 35 807 598, zastúpený
splnomocneným zástupcom Fridrich Paľko s. r. o., so sídlom Bratislava, ul. Grösslingova č. 4, IČO: 36
864 421, proti odporcovi: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Bratislava,
Župné námestie č. 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti
rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 7C/307/2012-80 zo dňa 17. marca 2014, takto

r o z h o d o l :

rozsudok okresného súdu     p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania     n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Žilina rozsudkom č. k. 7C/307/2012-80 zo dňa 17. 03. 2014 návrh navrhovateľa na
prerušenie konania až do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej
sťažnosti pre porušenie práva navrhovateľa na zákonného sudcu a nestranný súd zamietol. Návrh
navrhovateľa na zaplatenie majetkovej škody vo výške 125 eur a na náhradu nemajetkovej ujmy v sume
385 eur zamietol. Odporcovi náhradu trov konania nepriznal.
Konštatoval, že navrhovateľ sa voči odporcovi domáhal zaplatenia majetkovej škody v sume 125 eur
a nemajetkovej ujmy v sume 385 eur, ktorá vznikla nesprávnym úradným postupom Okresného súdu
Žilina, keď rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až dňa 08. 12. 2010, a
to rozhodnutím o poverení. K rozhodnutiu o poverení tak došlo po uplynutí zákonom stanovenej doby
(omeškanie viac ako 7 mesiacov).
V priebehu konania navrhovateľ podal návrh na zrušenie nariadeného pojednávania z dôvodu
objektívneho porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu. Vzhľadom na podanú sťažnosť na Ústavný
súd v konaní, v ktorej sa rozhoduje o otázke, ktorú nie je súd v tomto konaní oprávnený riešiť a zároveň
ide o konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, sú podľa neho
dané dôvody na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku
(ďalej len „O. s. p.“) a § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p. Navrhol preto, aby súd predmetné konanie prerušil
a to do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorej
predmetom je rozhodnutie o porušení práva navrhovateľa na zákonného sudcu a práva na nestranný súd
a ktorej dôsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu vo veci nevylúčenia sudcu povereného
prejednaním veci. Súd dôvod na odročenie pojednávania v dôsledku procesného návrhu navrhovateľa
na prerušenie konania nepovažoval za dôležitý dôvod. V predmetnej veci posudzoval opodstatnenosť
možnosti vzniku pochybnosti o nezaujatosti zákonného sudcu z aspektu a existencie dôvodov, pre
ktoré je sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci podľa § 14 O. s. p. nadriadený Krajský
súd v Žiline, ktorý uznesením sp. zn. 6NcC/152/2013 zo dňa 14. 02. 2013 rozhodol, že sudkyňa



Okresného súdu Žilina JUDr. Gabriela Dúbravková nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania
veci vedenej na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 7C/307/2012. O tejto otázke teda nadriadený  súd
právoplatne rozhodol, pričom ide o otázku, ktorú sú súdy v zmysle príslušných ustanovení O. s. p.
oprávnené posudzovať. Prerušenie občianskeho súdneho konania je svojou povahou výnimočným
rozhodnutím súdu, o ktorom súd rozhodne za splnenia zákonom predpokladaných podmienok aj bez
návrhu účastníka, ak má za to, že na takýto postup existujú konkrétne dôvody, pričom prihliada k
základným zásadám občianskeho súdneho konania - zásadu rýchlosti, hospodárnosti, efektívnosti a na
druhej strane na  práva účastníka na súdnu ochranu a na princíp právnej istoty. Súd dospel k záveru,
že nie je daný dôvod na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p., nakoľko otázka
zákonného sudcu je vyriešená rozhodnutím krajského súdu, ktoré je rozhodnutím konečným, ktoré
zákonná sudkyňa rešpektuje, a teda rozhodnutie súdu vo veci samej nezávisí od žiadnej otázky, ktorú
by  súd nebol v tomto konaní oprávnený riešiť. Rozhodovanie o prerušení konania pre dôvody podľa
§ 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p. je vedené v podstatnej miere zásadou občianskeho súdneho konania
vyjadrenou v § 6 O. s. p., teda zásadou hospodárnosti konania. Súd k takémuto procesnému rozhodnutiu
pristúpi zásadne vtedy, ak prebieha iné konanie (nielen súdne), v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať
význam pre rozhodnutie vo veci samej. Z citovaného ustanovenia jednoznačne vyplýva (argument slovo
„môže“), že prerušenie konania z tohto dôvodu nie je obligatórne, je fakultatívne, teda súd nie je povinný
konanie prerušiť. Podľa záveru súdu nie je dôvod na prerušenie konania ani podľa § 109 ods. 2 písm.
c/ O. s. p. Predmetom konania o rozhodnutí o ústavnej sťažnosti (ktorú navrhovateľ ani nepreukázal, že
na Ústavný súd SR podal) nie sú vecné otázky konkrétneho sporu, ale skúmanie či nedošlo v danom
konaní a rozhodnutí súdu k porušeniu ústavou zaručených základných práv alebo slobôd účastníka.
Preto pokiaľ aj ústavná sťažnosť bola zo strany navrhovateľa podaná, začatie konania pred ústavným
súdom v tomto prípade nepredstavuje konanie, v ktorom sa riešia konkrétne vecné otázky, ktoré má
na mysli ust. § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p. Na základe uvedených dôvodov súd návrh na prerušenie
konania zamietol.
Súd na základe navrhovateľom uvedeného skutkového vymedzenia návrhu základ nároku navrhovateľa
na náhradu škody posudzoval podľa ustanovení § 1 písm. a/, § 3 ods. 1 písm. d/ zákona č. 514/2003 Z.
z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej
len „zákona č. 514/2003 Z. z.“).
Z vykonaného dokazovania mal zistené, že o žiadosti o vydanie poverenia, doručenej súdu dňa 14. 10.
2010 bola rozhodnuté vydaním poverenia dňa 08. 12. 2010. Súd dospel k záveru, že k nesprávnemu
postupu v tomto exekučnom konaní nedošlo. Už v rozhodnom čase bolo účinné ust. § 44 ods. 2
zákona NR SR č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti /Exekučný poriadok/ a
o zmene doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“). Pokiaľ ide o v zákone stanovenú
lehotu 15 dní súd konštatoval, že z ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že zákon upravuje
procesnú lehotu 15 dní na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie pre prípad, že exekučný súd
nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného
titulu so zákonom. Táto lehota pritom výslovne v zmysle zákona neplatí, ak ide o exekučný titul podľa
§ 41 ods. 2 písm. c/ a d/ Exekučného poriadku, t. j. notárske zápisnice a vykonateľné rozhodnutia
rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených. Zákon upravuje túto výnimku z dôvodu potreby
preverenia prípadnej existencie dôvodov neprípustnosti exekúcie. Uvedená výnimka upravená v § 44
ods. 2 bola do Exekučného poriadku zavedená zákonom č. 144/2010 Z. z.,  a to s účinnosťou od 01.
06. 2010. Zákonom č. 102/2011 Z. z. s účinnosťou od 01. 06. 2011 bolo zákonné ust. § 41 ods. 2
písm. d/ doplnené za slovom rozhodnutí o „rozhodcovských súdov“. V dôvodovej správe k predmetnému
zákonu v čl. II bod 2 je uvedené „Rozhodcovský rozsudok je exekučným titulom podľa § 41 ods. 2 písm.
d/ Exekučného poriadku. Správnosť aplikácie dotknutého ustanovenia na rozhodcovský rozsudok ako
exekučný titul osvedčila v ostatnom období svojím autentickým výkladom aj Národná rada Slovenskej
republiky. Avšak vzhľadom na skutočnosť, že v praxi možno vysledovať určité pochybnosti, navrhuje sa
výslovne upraviť, že exekučným titulom sú aj vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských súdov a zmiery
nimi schválené.“ Úmyslom zákonodarcu bolo jednoznačné upresnenie z dôvodu, aby sa predišlo mylným
interpretáciám uvedeného ustanovenia. Z uvedeného vyplýva, že ust. § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného
poriadku v znení pred 01. 06. 2011 sa týka aj rozhodcovských rozsudkov. V predmetnej veci exekučným
titulom bol rozsudok rozhodcovského súdu, a teda lehota 15 dní sa na vydanie poverenia v danom
prípade nevzťahovala.
Súd považoval za potrebné poznamenať, že exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť, či meniť
rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. V exekučnom konaní je však zo zákona oprávnený a povinný
preskúmavať rozhodcovský rozsudok z hľadísk, ktoré sú vymedzené v ust. § 45 zákona č. 244/2002
Z. z. o rozhodcovskom konaní (rozsudok NS SR zo dňa 26. 09. 20011 sp. zn. 3MCdo/11/2010). Ust. §



44 ods. 2 veta prvá Exekučného poriadku ukladá exekučnému súdu preskúmať exekučný titul. Vydanie
poverenia musí byť výsledkom náležitého preskúmania exekučného titulu, t. j. predovšetkým formálnej
a materiálnej vykonateľnosti tohto titulu. Exekučný súd v rámci predmetného exekučného konania
takto postupoval v súlade so zákonom. Súd nie je administratívny orgán,  ktorý automaticky udeľuje
poverenia na žiadosť exekútora. Ide o súdne rozhodnutie, ktoré musí vychádzať z objektívneho zistenia
a posúdenia. Výsledkom rozhodovacej činnosti súdu je, že súd žiadosti o vydanie poverenia vyhovie,
alebo žiadosť zamietne. Zo zákona nevyplýva, že kogentne musí súd žiadosti navrhovateľa vyhovieť.
Pokiaľ teda exekučný súd hodnotil dôkazy pre rozhodnutie, právne ich posudzoval, išlo o činnosť
priamo smerujúcu k vydaniu rozhodnutia, a preto takúto činnosť nie je možné považovať za úradný
postup, ktorý by bolo možné  vyhodnotiť ako nesprávny a nemožno ho hodnotiť ani  ako nesústredený,
neefektívny. S poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 25Cdo/1018/07 zo dňa 25. 08. 2009
posúdenie veci a vydanie rozhodnutia nemožno považovať za nesprávny úradný postup. Za splnenia
podmienok podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. (ak bolo právoplatné rozhodnutie, ktorým bola
škoda spôsobená, zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom) posúdenie veci a
vydanie rozhodnutia možno považovať len za vydanie nezákonného rozhodnutia. Preto rozhodnutia
exekučných súdov, ktorými boli skúmané žiadosti o vydanie poverenia a skúmanie materiálnej správnosti
rozhodcovského rozsudku, nemožno považovať za nesprávny úradný postup súdu. Súd zdôraznil, že
lehota 15 dní sa na vydanie poverenia v danom prípade nevzťahovala. Postup súdu sa prejavil v
samotnom rozhodnutí súdu, vydanom poverení. Pri neexistencii zákonom stanovenej lehoty  pre vydanie
takéhoto rozhodnutia, nedošlo zo strany exekučného súdu  k nesprávnemu úradnému postupu.
Postup exekučného súdu sa  nevyznačoval  ani takými okolnosťami, ktoré by bolo možné hodnotiť
ako zbytočné prieťahy v konaní. Dĺžku konania od podania návrhu na vydanie poverenia do vydania
poverenia, pri neexistencii zákonom stanovenej lehoty pre vydanie takéhoto rozhodnutia, v celkovom
trvaní 2 mesiace nepovažoval súd vzhľadom na vyššie uvedené okolnosti za neprimeranú, ktorú by
vyhodnotil ako zbytočné prieťahy v konaní.
Po vyhodnotení vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že nie je právne dôvodné navrhovateľovi
priznať uplatňované peňažné plnenie majetkovú škodu a nemajetkovú ujmu na ním tvrdenom skutkovom
základe. Nemal za preukázaný základný predpoklad, a to nesprávny úradný postup ako jeden z
predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.
Navrhovateľ nesplnil už prvú podmienku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom, keď v konaní nepreukázal nesprávny úradný postup. Keďže všetky podmienky vzniku
zodpovednosti štátu musia byť splnené kumulatívne a vzhľadom na nesplnenie prvej základnej
podmienky súd považoval za nadbytočné a nehospodárne dokazovať a vyjadrovať sa k splneniu ďalších
podmienok, a to k vzniku škody ako majetkovej či nemajetkovej ujmy a príčinnej súvislosti medzi
nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Nepriaznivé procesné dôsledky (neúspech v spore)
stíhajú v sporovom konaní toho, kto neoznačil potrebné dôkazy alebo uvedenými dôkazmi nebolo jeho
tvrdenie dokázané, a preto súd návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamietol.
Pokiaľ ide o vznesenú námietku premlčania zo strany odporcu, považoval za potrebné poznamenať, že
súd skúma premlčanie len u existujúceho nároku a v danom prípade nárok navrhovateľa na náhradu
škody nebol preukázaný.
O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 151 ods. 1 O. s. p., o ktorých súd
rozhoduje na návrh. Odporca ako úspešný účastník si právo na náhradu trov konania neuplatnil a zo
spisu mu trovy nevyplývajú, preto súd odporcovi právo na náhradu trov konania nepriznal.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie navrhovateľ prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu.
V odvolaní vytýkal súdu, že v konaní došlo k vadám - účastníkovi konania sa postupom súdu odňala
možnosť konať pred súdom, - rozhodoval vylúčený sudca, - súd I. stupňa nesprávne vec právne posúdil
tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, - neúplne
zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností, - dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, - doteraz
zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy ktoré doteraz neboli
uplatnené, - rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Pokiaľ súd prejednal vec v neprítomnosti odporcu (správne malo byť uvedené navrhovateľa - poznámka
odvolacieho súdu) a jeho splnomocneného zástupcu postupujúc podľa § 101 ods. 2 O. s. p., pretože sa
navrhovateľ bez ospravedlnenia na pojednávanie nedostavil poukázal na to, že riadne a včas požiadal o
zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody a predložil súdu listiny spájané s označenými dôvodmi.
Súd preto nemohol postupovať podľa § 101 ods. 2 O. s. p. a vec prejednať v jeho neprítomnosti. Ak tak
spravil, odňal mu tým právo na konanie pred súdom.



Ďalej uviedol, že uskutočnil podanie (obsiahnuté v texte návrhu), ktorým upovedomil súd o
skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho
manažmentu na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd
nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach
navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Je
tomu tak aj preto (okrem dôvodov označených v návrhu), že rozhodnutie krajského súdu je v rozpore
s ustálenou rozhodovacou praxou iných krajských                                 súdov v skutkovo a právne
totožných veciach, tiež s judikatúrou Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti
zachovávania práva na nestranný súd. Za takýchto okolností a s vedomím, že - názor krajského súdu
vo veci nestrannosti pre rozpor s rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu SR a
Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, neobstojí; - navrhovateľ podal ústavnú sťažnosť pre
porušovanie jeho práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu;
- nebolo a nie je prípustné, aby konanie pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom vykonával úkony
a rozhodoval vylúčený sudca.
Podľa navrhovateľa konečné (meritórne) rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo
v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu
navrhovateľa na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p., proti ktorému legálne
pripustil odvolanie. Navrhovateľ podáva proti rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania
odvolanie, pričom v čase podania odvolania o zamietnutí žaloby nebolo právoplatne rozhodnuté o
zamietnutí návrhu na prerušenie konania.
Ďalej navrhovateľ vytýkal súdu, že sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné
viesť konanie, keď ignoroval jeho žiadosť o zrušenie (odročenie) nariadeného pojednávania z dôležitého
dôvodu. Súd vychádzajúc z mylného skutkového stavu bez oboznámenia sa s obsahom predloženej
ústavnej sťažností nesprávne aplikoval ust. § 101 ods. 2  O. s. p. a viedol pojednávanie, na ktorom
za neprítomnosti navrhovateľa meritórne rozhodol. V žiadosti sa pritom zdôrazňovalo, že navrhovateľ
trvá na osobnej účasti splnomocneného zástupcu na pojednávaní, avšak na takom, ktoré bude vedené
nestranným sudcom na nestrannom súde.
Tiež to, že nemal možnosť vyjadriť k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri rozhodovaní vychádzal a
zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Nemal možnosť sa vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd
vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie, navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení. Za takejto
procesnej situácie došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti, k porušeniu práva navrhovateľa na súdnu
ochranu, ako aj k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom.
V konkrétnostiach napr. navrhovateľ uviedol, že súd sa dopustil viacerých omylov keď konštatoval, že
ním namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové
úseky tomu nenasvedčujú. Zároveň považoval za potrebné uviesť, že na splnenie zákonnej lehoty,
resp. na konanie bez zbytočných prieťahov a na konanie bez neodôvodnenej nečinnosti exekučného
súdu je dôležité skúmať nielen samotný moment kedy exekučný súd rozhodol o poverení, ale aj
moment, kedy poverenie doručil príslušnému súdnemu exekútorovi (pri rešpektovaní primeranej lehoty
na doručovanie).
Navrhovateľ v odvolaní tiež tvrdil, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania.
Dodal, že súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný
a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Za dôkaz však v danom konaní môžu slúžiť
len listiny založené v exekučnom spise a to vzhľadom k faktu, že vec sa týka nesprávneho úradného
postupu štátneho orgánu.
Podľa navrhovateľa ak odporca nereagoval na výzvu súdu, aby predložil písomné vyjadrenie k
žalobnému návrhu v zmysle ust. § 114 ods. 3 O. s. p. mal súd rozhodnúť o návrhu rozsudkom pre
zmeškanie podľa § 153b O. s. p. Skutkovým základom sa mal stať navrhovateľom tvrdený skutkový
stav. Namiesto toho, súd bez nariadenia pojednávania   doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého
obsah a rozsah si určil sám (navrhovateľ navrhoval vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria
exekučný spis) a následne vo veci meritórne rozhodol ignorujúc ust. § 153b O. s. p.
Pokiaľ súd zamietol návrh v časti náhrady skutočnej škody z dôvodu jej nedôvodnosti súd sa v
odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas
nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s konaním dlžníka (povinného).
Úplne však ignoroval všetky jeho tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na udržiavanie a
správy informačného systému a z titulu výdajov: - na administratívne spracovanie textov urgencií, - na
publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií, - na poštovné a telekomunikačné výdaje (urgovanie
a kontrola stavu konania na exekučnom súde). V tejto časti je rozhodnutie súdu nepreskúmateľné pre
nedostatok dôvodov, je prejavom svojvôle súdu a je potrebné ho ako arbitrárne zrušiť. Z odôvodnenia



rozsudku vôbec nie je zrejmé akou úvahou súd dospel jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu o
tom, že majetková škoda nevnikla. Rovnako sa to však týka chýbajúcich dôvodov pri nemajetkovej ujme.
Navrhovateľ tvrdil, že hodlal v konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť
dôkazy o výške majetkovej škody, a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie
zabezpečil. Súd však dokazovanie neprípustne skrátil len na dôkazy vykonávané ex offo, navrhovateľa
nepoučil podľa § 120 ods. 4 O. s. p. a neoznámil mu, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej, aby
tak mal priestor navrhnúť alebo predložiť ďalšie dôkazy.
S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby navrhovateľ žiadal, aby
odvolací súd zrušil rozsudok okresného súdu a vrátil vec tomuto súdu na opätovné prejednanie.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril.

Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.) po zistení, že odvolanie podal včas účastník konania
(§ 204 ods. 1, § 201 O. s. p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§
201 O. s. p.), pričom podanie opravného prostriedku nie je vylúčené ust. § 202 O. s. p., bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2, § 156 ods. 3 O. s. p.), preskúmal rozhodnutie v napadnutom
rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O. s. p.) a rozsudok okresného súdu ako vecne
správny potvrdil (§ 219 ods. 1 O. s. p.) z nasledovných dôvodov:

Vzhľadom k tomu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, pri posudzovaní danej veci
sa zaoberal len námietkami navrhovateľa uvedenými v odvolaní a procesným postupom prvostupňového
súdu predchádzajúcim vydaniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či došlo k vadám, ktoré mohli mať
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

V odvolaní navrhovateľ namietal, že uskutočnil podania (obsiahnuté v texte návrhu), ktorým upovedomil
súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho
manažmentu na prejednanie a rozhodnutie je potrebné z konania vylúčiť.

Odvolací súd v prvom rade poukazuje na vyjadrenie navrhovateľa, ktorý na výzvu súdu uviedol, že
námietku zaujatosti podľa § 15a ods. 1 O. s. p. okresnému súdu nepodal (č. l. 13 spisu). Okrem toho
Krajský súd v Žiline uznesením č. k. 6NcC/125/2013-21 zo dňa 14. 02. 2013 rozhodol, že sudkyňa
Okresného súdu Žilina JUDr. Gabriela Dúbravková nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci
vedenej na súde pod sp. zn. 7C/307/2012.  V tejto súvislosti  preto odvolací súd posúdil nedôvodnosť
námietky navrhovateľa, že vo veci konal vylúčený sudca a uvádza, že ustanovenia Občianskeho
súdneho poriadku (§ 14 a nasl. O. s. p.) predstavujú výnimku z významnej ústavnej zásady, že
nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 48 ods. 1 Ústavy SR). Vzhľadom na to
možno vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci len celkom výnimočne a len zo
skutočne závažných dôvodov, ktoré sudcovi zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom, objektívne,
nezaujato a spravodlivo. Pomer k účastníkom alebo k ich zástupcom môže byť založený predovšetkým
príbuzenským, či iným obdobným vzťahom, ktorému na roveň môže byť v konkrétnom prípade postavený
vzťah priateľský alebo naopak nepriateľský. Teda predpokladom pre vylúčenie sudcu z prejednávania
a rozhodovania veci je jeho určitý kvalifikovaný pomer k účastníkom, alebo k ich zástupcom, ktorý by
mohol vzbudiť pochybnosti o jeho nezaujatosti v konkrétnom prípade. V danom prípade tieto skutočnosti
zistené neboli. Samotný subjektívny názor účastníka konania, že v osobe určitého sudcu sú dané
okolnosti vylučujúce ho z prejednávania a rozhodovania veci, nezakladá ešte bez ďalšieho dôvod pre
legitímne obavy z jeho nestranného a nezaujatého rozhodovania. Dôvod na vylúčenie sudcu nezakladá
ani skutočnosť, že sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej odporcom je súd, na ktorom tento
sudca vykonáva súdnictvo (viď napr. uznesenie NS SR z 31. 05. 2010 sp. zn. 3Nc/14/2010). Pre účely
preskúmavanej veci odvolací súd konštatuje, že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to,
že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne (podľa tvrdenia navrhovateľa) svojím nesprávnym úradným
postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť odporcu na náhradu škody a nemajetkovej ujmy v
zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. Aplikačná prax Najvyššieho súdu SR pri zohľadnení tak subjektívneho,
ako aj objektívneho hľadiska (teória zdania) sa v prevažujúcej miere prikláňa k záveru o povinnosti, ako
aj požiadavke na sudcu v každej veci zachovať vecný profesionálny prístup, nadhľad, potrebnú dávku
odstupu. Preto samotná skutočnosť, že predmetom konania je nesprávny úradný postup, na ktorom
sudca vykonával svoju funkciu, pričom tento nebol zákonným sudcom v exekučnej veci, v ktorej malo
dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu, nezakladá pomer k veci.



Pokiaľ ide o ďalšie odvolacie námietky, že súd sa podľa navrhovateľa nedostatočne oboznámil s
podmienkami za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval jeho žiadosť o zrušenie (odročenie)
nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu, že súd vychádzajúc z mylného skutkového stavu bez
oboznámenia sa s obsahom predloženej ústavnej sťažnosti nesprávne aplikoval ust. § 101 ods. 2 O. s. p.
a viedol pojednávanie na ktorom za neprítomnosti navrhovateľa meritórne rozhodol (v žiadosti sa pritom
zdôrazňovalo, že navrhovateľa trvá na osobnej účasti splnomocneného zástupcu na pojednávaní, avšak
na takom, ktoré bude vedené nestranným sudcom na nestrannom súde) a k tvrdeniu, že nemal možnosť
sa vyjadriť k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v
odôvodnení svojho rozhodnutia, že nemal možnosť sa vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil
na nich svoje rozhodnutie a že za takejto procesnej situácie došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti,
k porušeniu práva navrhovateľa na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom,
odvolací súd k týmto uvádza:

Z obsahu spisu okresného súdu vyplýva, že nariadil na deň 17. 03. 2014 pojednávanie. Splnomocnený
zástupca navrhovateľa prevzal predvolanie dňa 25. 02. 2014 (č. l. 58 spisu). Dňa 13. 02. 2014 o 19.20
hod. doručil navrhovateľ zo strany splnomocneného zástupcu návrh na zrušenie pojednávania z dôvodu
objektívneho porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu nakoľko podal sťažnosť na ÚS SR, ktorej
predmetom je rozhodnutie o porušení jeho práva na nezákonného sudcu a práva na nestranný súd
a ktorej dôsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu vo veci nevylúčenia sudcu povereného
prejednaním veci. Vzhľadom na to navrhol konanie prerušiť do právoplatného rozhodnutia ÚS SR.
Z odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu vyplýva, že neakceptoval žiadosť navrhovateľa a jeho
splnomocneného zástupcu o odročenie nariadeného pojednávania z ním uvádzaných dôvodov, vec
prejednal v súlade s ust. § 101 ods. 2 O. s. p. aj v neprítomností účastníkov prihliadajúc na obsah
spisu a dosiaľ vykonané dôkazy. O návrhu navrhovateľa na prerušenie konania okresný súd rozhodol na
pojednávaní v rámci rozhodnutia. Podľa odvolacieho súdu v prejednávanej veci bol postup okresného
súdu v súlade s ust. § 101 ods. 2 O. s. p. Navrhovateľ nepožiadal o odročenie pojednávania z dôležitého
dôvodu tvoriaceho prekážku na jeho strane brániacej mu v účasti na pojednávaní (§ 119 O. s. p.),
požiadal o zrušenie pojednávania z dôvodu, že vo veci koná vylúčený sudca, ktorý dôvod (ako už bolo
opakovane uvedené vyššie) nebol dôvodný. Navrhovateľ a jeho splnomocnený zástupca, ktorí boli na
pojednávanie včas predvolaní, viac ako 5 dní pred termínom pojednávania (§ 115 ods. 2 O. s. p.) sa tohto
nezúčastnili z vlastného rozhodnutia. Tým si navrhovateľ a jeho splnomocnený zástupca sami zmarili
možnosť realizovať na pojednávaní svoje procesné oprávnenia, a to najmä možnosť navrhovať dôkazy,
vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom a tvrdeniam protistrany, právo na poučenia v zmysle ust. § 118 ods.
2 O. s. p. ako aj v zmysle ust. § 120 ods. 4 O. s. p., ktoré realizujú spravidla na pojednávaní (vo vzťahu
k prítomným účastníkom). Podľa odvolacieho súdu okresný súd na pojednávaní vykonal dokazovanie
navrhnuté samotným navrhovateľom (č. l. 2 spisu) prečítaním listín z pripojeného exekučného spisu sp.
zn. 24Er/4259/2010, ktoré preto slúžili ako dôkaz v danom konaní.

Podľa navrhovateľa konečné (meritórne) rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo
v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu
navrhovateľa na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p., proti ktorému legálne
pripustil odvolanie. Táto námietka navrhovateľa nie je dôvodná, pretože z ničoho nevyplýva, že by postup
okresného súdu nebol správny. K odvolaniu navrhovateľa do zamietnutia návrhu na prerušenie konania
je prvom rade potrebné uviesť, že podľa odvolacieho súdu navrhovateľ podanie ústavnej sťažnosti na
Ústavný súd SR, ktorou namieta porušenie jeho základných práv na súdnu ochranu a osobitne práva
na zákonného sudcu nepreukázal. Navrhovateľ sťažnosť pripojil k návrhu na zrušenie nariadeného
pojednávania poslaného okresnému súd e-mailom dňa 13. 03. 2014. Okrem dôvodov, ktoré uviedol v
rozhodnutí okresný súd a s ktorými sa odvolací súd stotožňuje, poukazuje na konštantnú rozhodovaciu
činnosť Ústavného súdu SR, ktorý ústavnú sťažnosť žalobcu v skutkovo a právne rovnakých prípadoch
odmietol (napr. I. ÚS 293/2013 z 29. 05. 2013, I.ÚS 297/2013 z 29. 03. 2013). V zmysle princípu
právnej istoty a predvídateľnosti súdnych rozhodnutí by bolo možné plne legitímne očakávať rovnaké
rozhodnutie Ústavného súdu SR aj o navrhovateľom podanej ústavnej sťažnosti týkajúcej sa predmetnej
veci.
Pokiaľ ide o vyjadrenie odporcu k návrhu, toto bolo doručené okresnému súdu dňa 13. 01. 2014, ktorý ho
doručil splnomocnenému zástupcovi navrhovateľa spolu s predvolaním na pojednávanie a to dňa 25. 02.
2014. Nie je preto pravdivé tvrdenia navrhovateľa, že nemal možnosť sa vyjadriť k tvrdeniam odporcu.



Nebolo preukázaným ani tvrdenie navrhovateľa v odvolaní o nenariadení pojednávania vo veci. Jeho
uskutočnenie vyplýva zo zápisnice o pojednávaní (č. l. 76 spisu).

Okresný súd v danom prípade vykonal preto dokazovanie náležitým spôsobom a v potrebnom  rozsahu,
spôsobom plne zodpovedajúcim kontradiktórnosti sporového konania umožnil účastníkom realizáciu ich
procesných práv a preto postupom okresného súdu nedošlo k odňatiu práva žalobcu konať pred súdom.

Preskúmaním meritórneho rozhodnutia okresný súd podľa odvolacieho súdu vykonal vo veci dostatočné
dokazovanie, pričom so záverom z neho vyplývajúcim, tak skutkovým ako aj právnym, sa v plnom
rozsahu stotožnil. Inak povedané, prvostupňový súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné
pre posúdenie danej veci, vec správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na ust. §
157 ods. 2 O. s. p. pričom odvolací súd sa s dôvodmi ním uvádzanými stotožnil. Pokiaľ navrhovateľ v
odvolaní tvrdil, že súd sa dopustil viacerých omylov keď konštatoval, že ním namietané lehoty na vydanie
rozhodnutia boli dodržané, však v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú, odvolací
súd poukazuje na to, že v predmetnej veci exekučným titulom bol rozsudok rozhodcovského súdu, a teda
lehota 15 dní sa na vydanie poverenia nevzťahovala. Nebol preto v danom prípade splnený základný
predpoklad zodpovednostného vzťahu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (nesprávny úradný
postup) a preto ani dôvod zaoberať sa ďalšími atribútmi, t.j. príčinná súvislosť, vznik škody. Podľa
odvolacieho súdu námietky navrhovateľa v súvislosti s majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou preto
ani nekorešpondujú s dôvodmi rozhodnutia okresného súdu.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok okresného súdu vrátane výroku o trovách konania
ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 142 ods. 1 O. s. p. v spojení s ust. § 224
ods. 1 O. s. p. V odvolacom konaní bol úspešný odporca, ktorý si však náhradu trov odvolacieho konania
postupom podľa § 151 ods. 1 O. s. p. neuplatnil a ani z obsahu spisu nevyplýva, že by mu tieto boli
vznikli. Odvolací súd preto rozhodol, že odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte pomerov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie     n i e    j e     p r í p u s t n é .", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "7C/307/2012", "guid": "e537fe63-c938-4ca3-acdf-c04415c653ee:b97d5da7-da39-4710-9a43-01154631cdb7", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:9576e2b1-b1a5-4b1e-8cd6-a14a157f9a35", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 293/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 293/2013 z 29. 5. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-05-29", "citacie_n": 359, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9576e2b1-b1a5-4b1e-8cd6-a14a157f9a35"}, {"guid": "ussr:379261b1-2aa4-44d8-ba83-db92f24d7dc8", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 297/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 297/2013 z 29. 5. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-05-29", "citacie_n": 17, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:379261b1-2aa4-44d8-ba83-db92f24d7dc8"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:9bd73e13-5854-4014-a577-643b3e944d6f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:2.US.402.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 402/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 402/2015 z 23. 6. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-06-23", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.402.2015.1"}]}