Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 20Scud/4/2013 z 8. 12. 2014 Citácia: rozsudok Krajského súdu Žilina z 8. decembra 2014, sp. zn. 20Scud/4/2013, ECLI:SK:KSZA:2014:5013200919.3 Krajský súd Žilina | 20Scud/4/2013 | ECLI:SK:KSZA:2014:5013200919.3 | 2014-12-08 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov Citované ustanovenia: § 250j ods. 1 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/47c5be38-f4f0-494e-a40d-a2ff89a0e70c Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2014:5013200919.3 Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 20Scud/4/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5013200919
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 12. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Čanádyová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5013200919.3

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Čanádyovej a členov senátu
JUDr. Jany Martinčekovej a Mgr. Nory Tomkovej, v právnej veci žalobcu: M. Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom
N. X/XX, G., A. republika, proti žalovanému: Sociálna poisťovňa - ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta
č. 8-10, Bratislava, za účasti účastníka konania: PLATINUS, s. r. o., so sídlom Palárikova 76, Čadca,
IČO: 46 795 430, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 29732-2/2013-BA zo
06.08.2013, takto jednomyseľne

r o z h o d o l :

Žalobný návrh z a m i e t a.

Žalobcovi súd náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobou doručenou na Krajský súd v Žiline dňa 16.10.2013 označenou ako „odvolanie proti
rozhodnutiu 29732-2/2013-BA Sociálnej poisťovne ústredie zo 6. augusta 2013“ sa žalobca domáhal
preskúmania a zrušenia rozhodnutia žalovaného č. 29732-2/2013-BA zo dňa 06.08.2013 (ďalej len
„napadnuté rozhodnutie“, „preskúmavané rozhdnutie“), ktorým žalovaný ako odvolací orgán rozhodnutie
prvostupňového správneho orgánu - Sociálnej poisťovne, pobočka Čadca, č. 34882/2013-CA zo
dňa 18.03.2013 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“), ktorá rozhodla tak, že žalobcovi dňom
01.10.2012 účasť na nemocenskom poistení, dôchodkovom poistení a poistení v nezamestnanosti u
zamestnávateľa PLATINUS, s. r. o., Palárikova 76, Čadca, IČO: 46 795 430 (ďalej len „zamestnávateľ
žalobcu“) nevznikla, zmenil tak, že z výrokovej časti prvostupňového rozhodnutia vypustil text :
„...nevznikla dňa 1. októbra 2012 účasť na nemocenskom poistení, dôchodkovom poistení a poistení v
nezamestnanosti u zamestnávateľa PLATINUS, s. r. o., Palárikova 76, Čadca, IČO: 46 795 430“ a vložil
text: „...nevzniklo dňa 1. októbra 2012 povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a
povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi zamestnávateľa PLATINUS, s. r. o., Palárikova
76, Čadca, IČO: 46 795 430. V ostatnom rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdil.

V dôvodoch rozhodnutia žalovaný poukázal na § 4 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. v znení zákona č.
543/2010 Z.z. účinného od 01.01.2011, § 7 ods. 1 písm. c) bod 1, § 3 ods. 1 písm. a), § 14 ods. 1 písm. a),
§ 15 ods. 1 písm. a), § 19 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení účinného od 01.01.2011 a
konštatoval, že zamestnávateľ je zapísaný v obchodnom registri Okresného súdu Žilina a od 01.10.2012
je prihlásený do registra zamestnávateľov vedeného Sociálnou poisťovňou, pobočka Čadca. Žalobca
na základe prihlášky podanej zamestnávateľom je vedený v registri poistencov Sociálnej poisťovne
ako zamestnanec od 01.10.2012. Súčasne bolo zistené, že v Poľskej republike žalobca vykonáva
činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba (ďalej len „SZČO“). Poukázal na obsah Nariadenia
(ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29.04.2004 o koordinácii systémov sociálneho
zabezpečenia v znení Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009 zo 16.09.2009



(ďalej len „základné nariadenie“) a vykonávacie nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č.
987/2009 zo dňa 16.09.2009, ktorým sa vykonáva Nariadenie č. 883/2004 (ďalej len „vykonávanie
nariadenie“) a na čl. 13 (bod 3) základného nariadenia ako aj čl. 14 ods. 5b vykonávacieho nariadenia
v znení účinnom od 28.06.2012. Konštatoval, že činnosti zanedbateľného rozsahu sú činnosti, ktoré sa
vykonávajú trvalo, z hľadiska času a hospodárskej návratnosti sú však nepodstatné. Uviedol, že poľská
inštitúcia sociálneho zabezpečenia ZUS v Krakowe listom č. 180000/503/1291/2012 z 22.01.2013
oznámila žalovanému, že žalobca na území Poľska vykonáva činnosť ako SZČO a že poľská inštitúcia
sociálneho zabezpečenia v súlade s čl. 16 (2) vykonávacieho nariadenia oznámila, že charakter práce,
ktorú vykonáva žalobca pre slovenskú spoločnosť PLATINUS, s. r. o., má marginálny charakter a nemôže
byť braná do úvahy pri určení uplatniteľnej legislatívy podľa čl. 13 (3) základného nariadenia, preto
žalobca od 01.10.2012 naďalej podlieha poľskej legislatíve z titulu vykonávania SZČO. V rozhodnutí
ďalej poukázal na charakter zárobkovej činnosti, ktorú žalobca vykonával na území SR (10 hodín
mesačne) a dospel k rovnakému záveru ako poľská inštitúcia sociálneho zabezpečenia, že táto činnosť
žalobcu netvorí podstatnú časť činnosti účastníka konania, poukazoval na tzv. praktickú príručku -
právne predpisy, ktorá sa vzťahuje na zamestnancov v Európskej únii a ktorú je možno vnímať ako
pracovný nástroj, ktorý má pomôcť inštitúciám, zamestnávateľom a občanom v danej oblasti pri určovaní
uplatňovaných právnych predpisov členského štátu za daných okolností. Príručka obsahuje kritériá pri
posudzovaní povahy činnosti, napr. pomocné činnosti, činnosti, ktoré sa vykonávajú z domu alebo v
rámci hlavnej činnosti. Konštatoval, že záväzné stanovisko vo veci uplatniteľnej legislatívy poskytujú
výlučne inštitúcie sociálneho zabezpečenia príslušných členských štátov.

Proti rozhodnutiu žalovaného podal riadne a včas žalobu žalobca, ktorou žiadal napadnuté rozhodnutie
žalovaného zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Poukazoval na neprimerané použitie čl. 11 ods.
2 písm. a) základného nariadenia, keď podľa jeho názoru uvedený článok nebol aplikovateľný na
prejednávanú vec, keď napriek predpisom základného nariadenia žalobca podlieha v tom istom čase
legislatíve dvoch rôznych členských štátov. Tvrdil, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané po kontrole,
ktorá preukázala, že zamestnávateľ má všetky dokumenty týkajúce sa pracovníkov a ich práce.
Poukazoval na porušenie § 87 ods. 1 Zákonníka práce a že napadnuté rozhodnutie je vydané na základe
nesprávneho vyhlásenia, že práca, ktorú vykonáva na území Slovenskej republiky má marginálny
charakter, pričom sociálne zabezpečenie jeho osoby sa riadi podľa miesta pracoviska, teda poľská
inštitúcia sociálneho zabezpečenia nemá právo posudzovať existenciu pracovného pomeru a hodnotiť
ho, ale patrí to výhradne do právomoci žalovaného. Podľa jeho názoru, nesprávne bol použitý aj
čl. 11 ods. 2 písm. a) základného nariadenia, keď žalobca nielen vykonáva prácu na vlastný účet v
Poľsku, ale tiež je činný na Slovensku a táto práca nepredstavuje marginálny charakter, pretože na
žalobcu sa vzťahoval iba čl. 13 ods. 3 základného nariadenia. Tvrdenie, že žalobca vykonáva prácu
marginálneho charakteru je neodôvodnené, keď zápis v zmluve ukazuje dĺžku pracovnej doby 10 hodín
za mesiac a v Poľsku žalobca vykonáva prácu na vlastný účet, najviac 160 hodín za mesiac, preto
zamestnanie na Slovensku je viac ako 5 %, práca, ktorú vykonáva ako zamestnanec na území SR nemá
marginálny charakter. Žalovaný nesprávne konštatoval, že práca na základe zmluvy vykonávaná pre
slovenského zamestnávateľa zahŕňa činnosti vykonávané doma, keď v pracovnej zmluve je len uvedené,
že je to práca vykonávaná na Slovensku, žalobca prichádza na Slovensko a o rozsahu vykonanej
práce predkladá svojmu zamestnávateľovi správy. Poukazoval, že práca ako SZČO, ktorú vykonáva
v Poľskej republike, je odlišného charakteru než tá, ktorú vykonáva ako zamestnanec a že došlo k
porušeniu čl. 5 vykonávacieho nariadenia, keď došlo k spochybneniu platnosti jeho pracovnej zmluvy, na
základe ktorej bolo vydané potvrdenie Slovenskej republiky o prihlásení žalobcu do systému sociálneho
poistenia. Poukázal na ľubovoľné a neslobodné hodnotenie dôkazov a odmietnutie pripustenia ako
dôkazu dokladov uvedených žalobcom v konaní, preto žiadal napadnuté rozhodnutie zamietnuť, vydať
rozsudok s potvrdením, že dňom 01.10.2012 do 30.04.2013 podlieha žalobca slovenskej legislatíve v
rozsahu sociálnych poistení (neskôr napadnuté rozhodnutie zrušiť). Navrhol výsluch žalobcu formou
príslušného súdu v Poľsku. Súhlasil s uskutočnením konania bez jeho prítomnosti a žiadal priznať
náklady konania. Ďalej v dôvodoch žaloby poukázal, že vedie podnikateľskú činnosť na vlastný účet
v Poľskej republike a platí príspevky v prospech dôchodkového orgánu. Dňa 01.10.2012 dodatočne
uzavrel pracovnú zmluvu s firmou PLATINUS, s. r. o., na území SR a podal návrh na Sociálnu poisťovňu,
pobočka Krakow, ktorý bol len návrhom o určenie príslušnej legislatívy podľa čl. 16 ods. 1 vykonávacieho
nariadenia, v ktorom bolo ako na príslušnú legislatívu poukázané na legislatívu slovenskú, v súlade
s obsahom čl. 13 ods. 3 základného nariadenia. Takisto bol príslušnou Sociálnou poisťovňou pre
potreby poistenia v SR registrovaný, bolo mu pridelené číslo sociálneho poistenia v registračnom liste
FO a existoval doklad vydaný inštitúciou potvrdzujúci prihlásenie jeho osoby na sociálne poistenie



vydaný na základe predloženej pracovnej zmluvy zamestnávateľa PLATINUS, s. r. o., Čadca. Tvrdil,
že aplikácia čl. 11 ods. 2 písm. a) (zrejme omylom čl. 11 ods. 3 písm. a) základného nariadenia) a
čl. 11 ods.1 nie je na mieste a bolo potrebné vo vzťahu k jeho osobe aplikovať výlučne čl. 13 ods. 3
základného nariadenia. Spochybnil charakter marginálnej činnosti, ktorú vyhodnotil žalovaný ako činnosť
zamestnanca vo vzťahu k jeho podnikateľskej činnosti, keď podľa jeho tvrdenia zamestnanecká činnosť
v rozsahu dojednaných hodín bola viac ako 5 % činnosti, ktorú mesačne v rozsahu najviac 160 hodín
mesačne ako SZČO vykonával v Poľskej republike. Poukázal, že činnosť, ktorú vykonáva z pracovnej
zmluvy je práca promotéra služieb a produktov poskytovaných zamestnávateľom alebo jeho klientmi, a
to je kontaktovanie potenciálnych klientov, prezentácia a propagácia činností, ktorú vykonáva osobne
s náležitou starostlivosťou, a to v rôznych mestách, lebo jeho zamestnávateľ chcel ponukou dosiahnuť
najširšie publikum, čo zahŕňa priamu interakciu s podnikmi, ktoré vykonávajú svoje činnosti na území SR.
Dokladmi o vykonaní práce na Slovensku sú podľa jeho názoru štvrťročné správy o dokončení prác, ktoré
podával zamestnávateľovi, ktorý je ich jediným disponentom, pričom od svojho zamestnávateľa obdržal
príslušné materiály potrebné pre realizáciu výkonu práce a za prácu mu bola poskytovaná odmena.
Tvrdil, že kontroly u zamestnávateľa potvrdzujú výkon práce, fungovanie tejto obchodnej spoločnosti,
najímanie zamestnancov v súlade s platnou legislatívou SR a vedenie evidencie týchto zamestnancov.
Kontrola neodhalila žiadne nedostatky, že by práca bola nelegálne vykonávaná alebo príspevky neboli
pravidelne platené. Jeho zamestnávateľ mal dostatočnú dokumentáciu preukazujúcu, že jeho činnosť
na území SR je legálna a skutočná. K žalobe pripojil ako listinné dôkazy pracovnú zmluvu uzavretú so
zamestnávateľom, kde miestom výkonu práce bude Slovenská republika a druh práce promotér služieb
a produktov poskytovaných zamestnávateľom alebo klientom, registračný list FO, štvrťročné správy
o vykonaných prácach za október, november, december 2012 s miestom vykonania práce Žilina, za
január, február, marec 2013 v miestom vykonania práce Žilina a Banská Bystrica, za apríl 2013 v Žiline,
potvrdenie o zamestnaní vydaného zamestnávateľom, výplatné listiny za október - december 2012 a
január - apríl 2013.

Žalovaný vo vyjadrení k žalobe zo dňa 13.05.2014 žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Stotožnil so
skutkovým a právnym posúdením veci. Poukázal, že skutočnosť, či činnosť vykonávaná žalobcom na
území SR je činnosť zanedbateľného rozsahu oproti činnosti, ktorú vykonáva ako SZČO je výlučne na
posúdení inštitúcie sociálneho zabezpečenia v Poľskej republike, kde činnosť SZČO žalobca vykonával.
V tejto súvislosti poukázal na čl. 13 základného a čl. 14 vykonávacieho nariadenia a konštatoval,
že prihláška na poistenie nemôže zakladať povinné sociálne poistenie a nemôže deklarovať vznik
povinného sociálneho poistenia v rozpore s koordinačnými nariadeniami EÚ.

Na základe výzvy súdu žalovaný v liste z 22.08.2014 krajskému súdu oznámil, že žalovaný žalobcovi
nevystavil formulár E101 Sk/PD A1 a nemá vedomosť, že by poľská inštitúcia takýto formulár žalobcovi
vystavila. Poukázal na oznámenie poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia z 22.01.2013, na základe
ktorej žalobca podliehal od 01.10.2013 poľskej legislatíve a skutočnosť, že v súlade s čl. 16 (3)
vykonávacieho nariadenia žalovaná toto určenie uplatniteľnej legislatívny zo strany poľskej inštitúcie
sociálneho zabezpečenia nenamietala, čím sa stalo definitívnym. Poukázal na čl. 19 (2) vykonávacieho
nariadenia, podľa ktorého vystaví osvedčenie (formulár PD A1, resp. list) inštitúcia toho členského štátu,
ktorého právne predpisy boli určené za definitívne, t.j. v danom prípade poľská inštitúcia sociálneho
zabezpečenia. V prílohe predložil aj list poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS Krakow z
22.01.2013.

Účastník konania PLATINUS, s. r. o., sa k veci vyjadril písomným podaním z 09.10.2014, v ktorom žiadal,
aby súd akceptoval dôvody, ktoré vyjadril žalobca v podaní označenom ako odvolanie proti rozhodnutiu
žalovaného. Stotožnil sa s názorom žalobcu, že na postavenie žalobcu bolo potrebné výlučne aplikovať
čl. 13 (3) základného nariadenia. Tvrdil, že práca žalobcu je objednaná na základe písomne zadanej
objednávky. Jeho zamestnanci majú povinnosť raz za rok sa zúčastniť na trojtýždňovej pracovnej
cesty, ktorú organizuje zamestnávateľ. V ostatných mesiacoch môže žalobca a každý zamestnanec
cestovať na pracovisko samostatne. Poukázal na rozhodnutie Súdneho dvoru z 30.03.2006 vo veci
C-10/05 Cynthia Mattern, Hajrudin Cikotic v. Ministre du travail et de l´emploi, podľa ktorého mzda za
vykonané platby tvorí základnú vlastnosť pracovného vzťahu, avšak ani obmedzená výška mzdy, ani
pôvod finančných prostriedkov, z ktorých je vyplácaná, nemôžu mať žiadny vplyv na to, či daná osoba
nie je zamestnancom podľa zákona Európskej únie. Ďalej poukázal na rozsudok z 23.03.1982 vo veci
53/81 Levin v. Staatssecretaris van Justitie, podľa ktorého, ak je príjem zo zárobkovej činnosti nižší
ako životné minimum alebo ak normálna pracovná doba neprekračuje určený počet hodín týždenne



(rozsudok vo veci C-102/88 a rozsudok z 03.07.1986 vo veci C-139/85 ako aj rozsudok z 13.07.1989 vo
veci C-171/88, neexistuje prekážka, aby bola osoba uznaná takouto činnosťou za zamestnanca podľa
čl. 48 a čl. 119 Dohovoru EHS alebo na základe iných smerníc hovoriacich o zamestnávaní občanov
z iných členských štátov. Ďalej uviedol, že práca žalobcu nepredstavuje marginálnu prácu, čiže zaberá
viac ako 5 % času venovaného na podnikateľskú činnosť.

Krajský súd sa oboznámil s obsahom pripojeného administratívneho spisu, v ktorom ako listinné dôkazy
boli predložené registračný list zamestnávateľa, dodatok č. 1 k pracovnej zmluve, ktorú uzavrel žalobca
s PLATINUS, s. r. o., a registračný list FO. Iné listinné dôkazy súčasťou administratívneho spisu nie
sú. Pokiaľ žalobca k žalobe pripojil ďalšie listinné dôkazy, tieto nie sú súčasťou administratívneho
spisu (pracovná zmluva). Pokiaľ žalobca v konaní predložil aj štvrťročné správy o vykonaných prácach,
je síce v nich uvedené, že vykonáva ich žalobca, miesto výkonu práce je všeobecne Žilina, Banská
Bystrica, Žilina - Bánová. Štvrťročné správy obsahujú fotokópie rôznych vizitiek od rôznych firiem.
Súčasťou predložených listinných dôkazov boli aj potvrdenia o zamestnaní a o výplate mzdy za obdobie
zamestnania. Tieto listinné dôkazy nie sú súčasťou predloženého administratívneho spisu a v konaní
nebolo preukázané, že by žalobca nemal možnosť takéto listinné dôkazy predložiť správnym orgánom,
mohol tak urobiť aj v podanom odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu správneho orgánu, z ktorého
vyplýva, že neobsahovalo žiadne prílohy, ani v ňom neboli uvedené skutkové tvrdenia týkajúce sa
konkrétneho výkonu práce.

Krajský súd konštatuje, že žalovaný vo svojom rozhodnutí nekonštatuje, že by vykonané práce
(zamestnanie) žalobca nevykonával a že by kontrolou bolo zistené, že zamestnávateľ žalobcu vedie
zamestnancov iba formálne a k skutočnému a reálnemu výkonu práce žalobcom nedošlo. Tieto
skutočnosti nie sú obsiahnuté ani v dôvodoch rozhodnutia žalovaného a taktiež súčasťou správneho
spisu nie je výsledok o kontrole, ktorý je aj v iných prípadoch (v obdobných veciach vedených na
Krajskom súde v Žiline) a nie je v preskúmavanej veci preukázané, že by kontrolou bolo zistené, že
zamestnávateľ žalobcu reálne prácu svojím zamestnancom neposkytuje, vrátane žalobcu a títo ju ani
fyzicky nevykonávajú.

Žalovaný v napadnutom rozhodnutí poukazoval, že poľská inštitúcia sociálneho zabezpečenia ZUS v
Krakowe listom č. 180000/503/1291/2012 zo dňa 22.01.2013 mu oznámila, že žalobca na území Poľskej
republiky vykonáva činnosť ako SZČO a v súlade s čl. 16 (2) vykonávacieho nariadenia, že charakter
práce, ktorú žalobca vykonáva pre slovenskú spoločnosť PLATINUS, s. r. o., má marginálny charakter
a nemôže byť braná do úvahy pri určení uplatniteľnej legislatívy podľa čl. 13 (3) základného nariadenia,
preto žalobca od 01.10.2012 naďalej podliehal poľskej legislatíve, a to z titulu vykonávania samostatnej
zárobkovej činnosti na území Poľskej republiky. Žalovaný v rozhodnutí poukazoval, že charakter
zárobkovej činnosti žalobcu, ktorú vykonáva na území SR je 10 hodín mesačne, čím akceptoval záver
poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia, že táto činnosť žalobcu netvorí podstatnú časť činnosti
žalobcu. Na základe výzvy súdu žalovaný v liste z 22.08.2014 (č.l. 51 spisu) oznámil, že v súlade s
čl. 16 (2) vykonávacieho nariadenia poľská inštitúcia sociálneho zabezpečenia ZUS Krakow oznámila
žalovanému listom z 22.02.2014, že žalobca od 01.10.2012 podlieha poľskej legislatíve a že vzhľadom
na čl. 19 (2) vykonávacieho nariadenia vystaví osvedčenie (formulár PD A1, resp. list) inštitúcia toho
členského štátu, ktorého právne predpisy boli určené za definitívne, v danom prípade poľská inštitúcia
sociálneho zabezpečenia.

Krajský súd je týmto definitívnym určením uplatniteľných právnych predpisov, aj v preskúmavanom
konaní, viazaný (krajský súd poukazuje na rozsudok Súdneho dvora (štvrtá komora) C-2/05 z
26.01.2006.

Z vykonaného dokazovania krajský súd dospel k záveru, že postupom podľa čl. 16 vykonávacieho
nariadenia došlo medzi žalovaným a poľskou inštitúciou sociálneho zabezpečenia k definitívnemu
určeniu uplatniteľných právnych predpisov, ktoré aj žalovaný akceptoval. Definitívnym určením
uplatniteľných právnych predpisov a následným vystavením formulára PD A1 (formulár E 101) je viazaný
aj Krajský súd v Žiline a nemá kompetenciu „preskúmať“, či došlo k definitívnemu určeniu uplatniteľných
právnych predpisov v súlade s príslušnými ustanoveniami základného a vykonávacieho nariadenia.



S poukazom na čl. 5 bod 1 vykonávacieho nariadenia, dokumenty vydané inštitúciou členského štátu,
ktoré osvedčujú situáciu osoby na účely uplatnenia základného a vykonávacieho nariadenia, ako aj
podporné doklady, na základe ktorých boli dokumenty vydané, uznávajú inštitúcie iných členských štátov,
pokiaľ ich členský štát, v ktorom boli vydané nezrušil ani nevyhlásil za neplatné. V konaní nebolo
preukázané, že došlo v súlade s tvrdením žalovaného k zrušeniu definitívneho určenia uplatniteľných
právnych predpisov, a teda že by nebola v prejednávanej veci definitívne určená poľská legislatíva na
prerokovanie uplatneného nároku žalobcu. Potom treba konštatovať, že záver žalovaného vyjadrený
vo výroku ako aj v dôvodoch napadnutého a preskúmavaného rozhodnutia, že žalobcovi nevzniklo
dňa 01.10.2012 povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v
nezamestnanosti ako zamestnancovi zamestnávateľa PLATINUS, s. r. o., Palárikova 76, Čadca, IČO:
46 795 430, je súladný so zákonom, nakoľko vo veci sociálneho poistenia bola definitívne určená poľská
legislatíva a teda je v kompetencii príslušného poľského orgánu sociálneho zabezpečenia o vzniku
sociálneho zabezpečenia, ktoré požaduje žalobca, rozhodnúť.

Podľa názoru krajského súdu, vzhľadom na postavenie žalobcu ako SZČO na území Poľskej republiky
a zamestnanca na území Slovenskej republiky, čo v konaní nebolo sporné, podľa žalovaného podstatou
pre posúdenie veci (ktorá je uvedená v rozhodnutí), bolo vykonávanie marginálneho charakteru
zamestnania žalobcu v SR vo vzťahu k podnikateľskej činnosti, ktorú vykonával žalobca ako SZČO v
Poľskej republike.

Podľa názoru krajského súdu, pre postavenie žalobcu bolo potrebné aplikovať výlučne postavenie čl.
13 ods. 3 základného nariadenia tak, ako v konaní tvrdil žalobca a nie je pre posúdenie veci podstatné,
v akom rozsahu zamestnanie na území SR u slovenského zamestnávateľa žalobca vykonával a teda
nie je ani podstatné, či skutočne sa jedná o marginálny charakter vykonávania práce zamestnanca v
porovnaní s rozsahom činnosti žalobcu ako SZČO na území Poľskej republiky.

Pre určenie uplatniteľnej legislatívy je podstatný článok 13 ods. 3 základného nariadenia. Čl. 14 ods. 5
písm. b) vykonávacieho nariadenia sa týka spresnenia čl. 12 a 13 základného nariadenia, bol účinný aj
k 01.10.2012, ktorého prvá veta znie: „Na účely určenia uplatniteľných právnych predpisov podľa čl. 13
základného nariadenia sa zanedbateľné činnosti neberú do úvahy.

Krajský súd, vzhľadom na začlenenie čl. 14 ods. 5 a 5b vykonávacieho nariadenia, ktorým sa upravujú
spresnenia týkajúce sa čl. 12 a 13 základného nariadenia, je toho názoru, že ustanovenie čl. 14 bod 5b
vo väzbe na čl. 5, vykonávacieho nariadenia, sa viaže k aplikácii čl. 13 základného nariadenia iba vo
vzťahu k tým ustanoveniam čl. 13, v ktorých je potrebné vyhodnocovať, či sa jedná o podstatnú (nie
zanedbateľnú) časť činnosti vykonávanú v tom ktorom členskom štáte. Podľa názoru krajského súdu,
ustanovenie čl. 14 bod 5b vykonávacieho nariadenia vzhľadom aj na systematizáciu čl. 14 a znenie ods.
5a a predchádzajúcich odsekov čl. 14 vykonávacieho nariadenia, sa neviaže k čl. 13 ods. 3 prvá časť
vety pred „alebo“, ale iba k čl. 13 ods. 1 a 2 základného nariadenia, ktoré však nie je možné na status
žalobcu aplikovať. Posudzovanie podstatnej činnosti, teda či činnosť má marginálny charakter z hľadiska
aplikácie čl. 14 vykonávacieho nariadenia, nie je možné, ak žalobca vykonáva činnosť SZČO v jednom
členskom štáte a súčasne vykonáva zamestnanie na území iného členského štátu u zamestnávateľa so
sídlom v inom členkom štáte, čo je aj prípad žalobcu.

Iba v prípade, ak by žalobca vykonával činnosť zamestnanca v dvoch alebo viacerých členských štátoch,
potom na otázku určenia uplatniteľných právnych predpisov, ktorým by táto osoba podliehala (ak by
súčasne vykonávala činnosť SZČO v niektorom členskom štáte), by sa aplikovalo ustanovenie čl. 13
ods. 1 vo väzbe na čl. 13 (3) časť vety za „alebo“ a by sa skúmal podstatný charakter týchto činností
(charakter činností zamestnanca).

Pokiaľ však nie je takáto situácia (čo je aj prípad žalobcu), bolo potrebné aplikovať výlučne čl. 13 ods.
3 prvá časť vety (pred „alebo“) základného nariadenia pre určenie uplatniteľných právnych predpisov
členského štátu. Súd však nemôže zasahovať do definitívneho určenia uplatniteľnej legislatívy, ktorá
nebola spochybnená žalovaným a ani poľskou inštitúciou sociálneho zabezpečenia a bola v súlade s čl.
15 a 16 vykonávacieho nariadenia určená, takéto definitívne určenie uplatniteľných predpisov, ako súd
už vyššie v tomto rozsudku konštatoval, je pre Krajský súd v Žiline záväzné, musí z neho vychádzať a
potom je potrebné konštatovať, že napadnuté rozhodnutie žalovaného je súladné so zákonom.



Pokiaľ žalovaný v rozhodnutí konštatoval, že pri určovaní uplatniteľnej legislatívy bola podľa čl. 13
bod 3 základného nariadenia braná do úvahy skutočnosť, že prácu, ktorú žalobca ako zamestnanec
u slovenského zamestnávateľa vykonával, mala marginálny charakter (práca v rozsahu 10 hodín
mesačne) a netvorí podstatnú časť činnosti žalobcu, krajský súd konštatuje, že toto tvrdenie na určenie
uplatniteľnej legislatívy v prejednávanej veci nemá vplyv. V prejednávanej veci bolo potrebné aplikovať
na postavenie žalobcu čl. 13 ods. 3 základného nariadenia, lebo žalobca vykonával na území Poľskej
republiky ako občan Poľskej republiky samostatne zárobkovú činnosť a na území Slovenskej republiky
u zamestnávateľa so sídlom na území SR vykonával činnosť zamestnanca. V prípade žalobcu nebolo
podstatné, aký rozsah zamestnania u zamestnávateľa so sídlom na území SR vykonával. Posúdenie
rozsahu prác v prejednávanej veci (s poukazom na počet hodín týždenne alebo iné kritériá, ako
marginálnej činnosti), je pre posúdenie veci bezpredmetné.

Čl. 13 bod 3 základného nariadenia určuje podmienky uplatniteľných právnych predpisov, keď
konštatuje, že osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne
zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch (t.j. prípad žalobcu), podlieha právnym predpisom
členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec. Podľa názoru krajského súdu, nebolo
potrebné vyhodnocovať rozsah činnosti, ktoré žalobca ako zamestnanec zamestnávateľa, ktorý má sídlo
ma území SR, vykonával (v súlade s kritériami upravenými v čl. 14 vykonávacieho nariadenia - bod 6-11),
keď v súlade s čl. 13 ods. 3 prvá časť vety pred „alebo“ základného nariadenia bolo potrebné definitívne
určiť uplatniteľné právne predpisy. Druhá časť vety čl. 13 bod 3 základného nariadenia, podľa názoru
krajského súdu, rieši situáciu, keby žalobca vykonával zamestnanie súčasne v dvoch alebo viacerých
členských štátoch a súčasne by bol aj v inom členskom štáte činný ako SZČO. Aplikácia čl. 13 ods. 1
upravuje vykonávanie činností ako zamestnanca v dvoch alebo viacerých členských štátoch, čo prípad
žalobcu tiež nie je.

Krajský súd je toho názoru, že nebolo potrebné skúmať rozsah činnosti, ktoré ako zamestnanec na
území SR u zamestnávateľa so sídlom na území SR vykonával a tento rozsah porovnávať s rozsahom
činnosti žalobcu ako SZČO, práve z dôvodu, že čl. 13 bod 3 prvá časť vety pred „alebo“ jednoznačne
určoval legislatívu, ktorej osoba, akou je aj žalobca, podlieha.

Pokiaľ však žalovaný a príslušný orgán sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky v súlade s čl.
15 a 16 vykonávacieho nariadenia definitívne určili uplatniteľné právne predpisy, čo v konaní nebolo
sporné, nie je, ako súd už vyššie konštatoval, kompetencia krajského súdu tento postup správnych
orgánov preskúmať a vyhodnocovať, aj pokiaľ by došlo k definitívnemu určeniu uplatniteľných právnych
predpisov v rozpore s ustanoveniami základného a vykonávacieho nariadenia a takéto definitívne
určenie uplatniteľných právnych predpisov, pokiaľ nedošlo k jeho prehodnoteniu a zrušeniu, je aj pre
krajský súd záväzné.

Z tohto dôvodu krajský súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného je súladné so
zákonom, žalobcovi, vzhľadom na jeho postavenie účastníka konania nemohlo podľa slovenskej
legislatívy vzniknúť sociálne poistenie, ktorého určenia sa domáhal (nemocenské poistenie, dôchodkové
poistenie, poistenie v nezamestnanosti), u zamestnávateľa PLATINUS, s. r. o., Čadca, teda u
zamestnávateľa na území SR, napriek tomu, že bol podaný registračný list zamestnávateľa - prihláška,
ktorú zamestnávateľ žalobcu do systému sociálneho zabezpečenia podal, ako aj prihláška žalobcu
ako FO, čo nemá za následok vznik povinného nemocenského poistenia, povinného dôchodkového
poistenia a povinného poistenia nezamestnanosti žalobcu ako zamestnanca u zamestnávateľa
PLATINUS, s. r. o., Čadca. Samotné podanie prihlášky nezakladá vznik týchto poistení na území SR
vo vzťahu k žalobcovi a nemôže založiť legislatívu SR a teda kompetenciu žalovaného na konanie v
predmetnej veci.

Krajský súd ďalej zdôrazňuje, že zákon č. 461/2003 Z.z. špecificky, na rozdiel od Správneho poriadku,
upravuje podmienky zastavenia konania, preto nebolo možné, podľa názoru krajského súdu, aplikovať
v postupe žalovaného ustanovenie § 30 ods. 1 písm. e) Správneho poriadku, lebo zákon č. 461/2003
Z.z. vylučuje aplikáciu Správneho poriadku a špecificky pre konanie podľa zákona č. 461/2003 Z.z.
upravuje spôsoby, kedy môže správny orgán konanie zastaviť. Podľa názoru krajského súdu, pokiaľ
žalovaný rozhodol meritórne a konštatoval spolu s prvostupňovým rozhodnutím, že žalobcovi od určitého
dátumu sociálne poistenie nevzniklo, tak tento výrok je súladný s procesným postupom, ktorý žalovaný
a prvostupňový správny orgán v súlade s platnou právnou úpravou mohol a bol povinný aplikovať.



Čo sa týka námietky žalobcu, že neboli zohľadnené listinné dôkazy, ktoré preukazujú skutočný výkon
jeho prác na území SR u označeného zamestnávateľa a že tieto skutočnosti je možné preukázať aj
samotným zamestnávateľom, ktorý disponuje materiálom preukazujúcim rozsah prác, ktoré žalobca v
posudzovanom období pre zamestnávateľa vykonal, podľa názoru krajského súdu, táto skutočnosť pre
rozhodovanie žalovaného a prvostupňového správneho orgánu nie je podstatná práve z dôvodu, že
v konaní nebolo spochybnené, že žalobca u zamestnávateľa vykonával určitý rozsah prác tak, ako to
bolo spochybňované v iných prípadoch, o ktorých krajský súd v obdobných veciach koná a rozhoduje.
Preto nebolo potrebné sa zaoberať a vykonať dokazovanie týkajúce sa vykonávania prác, a ani nebolo
potrebné vykonať dokazovanie, ktoré by preukazovalo, v akom rozsahu práce, ktoré vykonával žalobca
ako SZČO v Poľskej republike a u svojho zamestnávateľa v posudzovanom období vykonával a či
skutočne sa jedná, pri porovnaní týchto dvoch činností, o marginálny charakter vykonávaných prác
zamestnanca u zamestnávateľa PLATINUS, s. r. o.

Vzhľadom na uvedené krajský súd dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, pri aplikácii § 250j ods.
1 O.s.p. žalobu zamietol.

O náhrade trov konania bolo rozhodnuté podľa § 250k ods. 1 prvá veta O.s.p. a contrario. Žalobca
nemal v konaní, nevzniká mu preto právo na náhradu trov konania, súd mu preto náhradu trov konania
nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15-tich dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší
súd Slovenskej republiky prostredníctvom Krajského súdu v Žiline písomne v dvoch vyhotoveniach.