{"guid": "80c59cb2-a224-4eef-b2c1-d2c17ada89ab:2e55ef5e-dce4-4752-a590-132f6a15de0d", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2014:5013200548.1", "spisova_znacka": "21S/80/2013", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 21S/80/2013 z 25. 2. 2014", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Žilina z 25. februára 2014, sp. zn. 21S/80/2013, ECLI:SK:KSZA:2014:5013200548.1", "identifikacne_cislo": "5013200548", "sud": {"guid": "sud_130", "nazov": "Krajský súd Žilina", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-zilina"}, "sudca": "JUDr. Danica Michalková", "sudca_id": 36, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-danica-michalkova-36", "datum_vydania": "2014-02-25", "forma": "Rozsudok", "povaha": [], "oblast": [], "podoblast": [], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/2e55ef5e-dce4-4752-a590-132f6a15de0d", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2014:5013200548.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSZA:2014:5013200548.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSZA:2014:5013200548.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 21S/80/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5013200548
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 02. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Veronika Poláčková
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5013200548.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Veroniky Poláčkovej a členov
senátu JUDr. Eriky Šobichovej a JUDr. Zuzany Jančárovej, v právnej veci žalobcu: Štátna ochrana
prírody Slovenskej republiky, so sídlom Tajovského 28B, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 17 058 520, práv.
zast. JUDr. Martin Dianiška, advokát, so sídlom I. XX, XXX XX D. D., proti žalovanému: Okresný úrad
Žilina, odbor opravných prostriedkov, so sídlom A. Kmeťa 17, 011 39 Žilina, v konaní o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.k. 2013/00627-02/CHO zo dňa 17.04.2013, takto jednomyseľne

r o z h o d o l :

Krajský súd v Žiline rozhodnutie žalovaného č. 2013/00627-02/CHO zo dňa 17.04.2013 podľa § 250j
ods. 2 písm. a) O.s.p.   z r u š u j e   a vec   v r a c i a   žalovanému na ďalšie konanie.

Žalovaný  j e   p o v i n n ý   nahradiť žalobcovi na účet právneho zástupcu žalobcu trovy konania vo
výške 696,88 Eur, pozostávajúce z trov právneho zastúpenia vo výške 696,88 Eur, v lehote do 30 dní
od právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa žalobou zo dňa 21.06,2013, doručenou na Krajský súd v Žiline dňa 24.06.2013
domáhal preskúmania rozhodnutia žalovaného č. 2013/00627-02/CHO zo dňa 17.04.2013, ktorým bolo
zmenené rozhodnutie Obvodného lesného úradu v Dolnom Kubíne č. OLÚ-2013/00086-03/LIG zo dňa
04.03.2013. Obvodný lesný úrad v Dolnom Kubíne uložil žalobcovi pokutu vo výške 30.000,- Eur za
porušenie § 28 ods. 3 Zákona o lesoch, ktorého sa dopustil tým, že v agrotechnických termínoch za r.
2012 v k. ú. V. N. v B zóne Babej hory v k. ú. V. C. a K. v B zóne Pilska nezabezpečil realizáciu opatrení
na zabránenie šírenia a premnoženia škodcov z chránených území s piatym stupňom ochrany (A - zóny
Babia hora a Pilsko), v ktorých nebola povolená výnimka orgánom štátnej správy ochrany prírody a
krajiny na vykonanie náhodnej ťažby a to konkrétne nevykonanie opatrení špecifikovaných vo výroku
rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu. Žalobca v žalobe tvrdil, že napadnutým rozhodnutím
ako aj postupom odvolacieho správneho orgánu bol dotknutý na svojich právach, pretože rozhodnutie
žalovaného a rovnako aj Obvodného lesného úradu Dolný Kubín vychádzajú z nesprávneho právneho
posúdenia veci, je nezákonné a zistenie skutkového stavu, z ktorého správne orgány vychádzajú, je
v rozpore s obsahom spisov, preto v zákonom stanovenej lehote podal túto žalobu o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutí. Prvostupňový správny orgán  ani Obvodný lesný úrad v Žiline ako odvolací orgán
neuviedol vo svojom rozhodnutí žiadnu z konkrétnych povinností žalobcu vyplývajúcu mu zo Spoločného
usmernenia Ministerstva pôdohospodárstva SR a Ministerstva živ. prostredia SR na realizáciu opatrení
podľa § 28 ods. 3 Zákona o lesoch, za ktorých nezabezpečenie bola žalobcovi Obvodným lesným
úradom v Dolnom Kubíne pokuta a teda neodstránil vadu prvostupňového rozhodnutia. Žalovaný síce
uviedol v opatreniach, ktoré mali byť vykonané v zmysle Návrhu opatrení na ochranu lesa proti šíreniu
škodlivých činiteľov v území s piatym stupňom ochrany prírody, avšak neuviedol, ktoré z opatrení
uvedených v Spoločnom usmernení mal žalobca podľa názoru žalovaného porušiť. Žalobca má za to,



že žalovaný vo svojom rozhodnutí nedostatočne vysporiadal s tvrdeniami žalobcu uvedenými v jeho
odvolaní zo dňa 27.03.2013 proti rozhodnutiu Obvodného lesného úradu v Dolnom Kubíne. Žalobca v
žalobe ďalej uviedol, že žalovaný ako prvostupňový správny orgán v odôvodnení svojho rozhodnutia
uvádzajú rozhodnutie Krajského úradu živ. prostredia v Žiline č. 2005/01112/Nu zo dňa 06.12.2005, ktoré
nadobudlo právoplatnosť dňa 23.12.2005  a rozhodnutie Ministerstva živ. prostredia SR č. 5622/2012-2.2
zo dňa 15.06.2012, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 06.07.2012, ktorými nemala byť povolená
výnimka na vykonanie náhodnej ťažby. Rozhodnutie Krajského úradu ŽP v Žiline č. 2005/01112/Nu
zo dňa 06.12.2005 bolo vydané viac ako dva roky pred vydaním Spoločného usmernenia Ministerstva
pôdohospodárstva SR a Ministerstva ŽP SR na realizáciu opatrení podľa § 28 ods. 3 Zákona o lesoch
a viac ako 5,5 roka pred dátumom povinnosti obhospodarovateľa lesa vypracovať Návrh opatrení na
ochranu lesa v zmysle ust. § 48 ods. 2 písm. g) Zákona o lesoch proti šíreniu škodlivých činiteľov z území
s piatym stupňom ochrany prírody a teda toto rozhodnutie podľa žalobcu je sylvotechnicky neaktuálne,
keďže realizácia opatrení na zabránenie šírenia a premnoženia škodcov v ochranných pásmach
chránených území s piatym stupňom ochrany má vychádzať  z aktuálnej potreby a vývoja podkôrnikovej
situácie. Obhospodarovateľ lesa - Lesy SR, š. p., požiadal orgán ochrany prírody a krajiny listom zo dňa
17.03.2008 o vydanie súhlasu na realizáciu asanačných opatrení v A zóne CHKO Horná Orava. MŽP
SR v tejto súvislosti vydalo dňa 26.05.2008 rozhodnutie č. 6075/2008-2.1/KD o nepovolení výnimky,
ktoré však nikdy nenadobudlo právoplatnosť. Podľa názoru žalobcu týmto konaním obhospodarovateľ
lesa „uznal\" neaktuálnosť rozhodnutia Krajského úradu ŽP v Žiline č. 2005/01112/Nu zo dňa 06.12.2005
a žalobca je povinný vykonať opatrenia na zabránenie šírenia a premnoženia škodcov v ochranných
pásmach chránených území s piatym stupňom ochrany až po vydaní v súčasnosti platného nového
rozhodnutia MŽP SR č. 5622/2012-2.2 zo dňa 15.06.2012, ktoré sa vzťahuje na obe vyššie uvedené
zóny CHKO Horná Orava. Žalobca nesúhlasí s tvrdením žalovaného, že medzi účastníkmi je nesporné,
že povinnosť na vykonanie ochranných opatrení v zmysle ust. § 28 ods. 3 Zákona o lesoch prešla na
žalobcu. Žalobca uviedol, že na základe vyššie uvedeného má za to, že formulácia výroku žalovaného
nespĺňa zákonné atribúty pre výrok správneho rozhodnutia, nakoľko z výroku rozhodnutia nie je zrejmé,
ktoré konkrétne opatrenia v zmysle Spoločného usmernenia žalobca nerealizoval, z výroku nie je zrejmé,
či predmetné opatrenia neboli realizované vôbec alebo len čiastočne, resp. boli realizované oneskorene,
ktoré termíny neboli dodržané a na ktorých konkrétnych maloplošných chránených územiach s piatym
stupňom ochrany tieto opatrenia neboli podľa názoru žalovaného vykonané. Žalobca v žalobe ďalej
uviedol, že v zmysle § 3 ods. 1 vyhlášky MŽP SR č. 420/2003 Z.z., ktorou sa ustanovuje územie
Chránenej krajinnej oblasti Horná Orava a jej zóny v znení neskorších predpisov, časti územia chránenej
krajinnej oblasti, ktoré vytvárajú ochranné pásmo zóny A alebo ktoré predstavujú biotopy európskeho
významu alebo biotopy národného významu, alebo biotopy druhov európskeho významu alebo druhov
národného významu, sa vyčleňujú do zóny B so štvrtým stupňom ochrany. Z textu uvedenej právnej
normy je zrejmé, že nie je možné paušálne, t.j. celoplošne  zónu B v CHKO Horná Orava považovať
za ochranné pásmo priľahlej zóny A. Odvolací správny orgán sa rovnako tak, ako prvostupňový orgán
sa k takejto paušalizácii zóny B ako ochranného pásma priľahlej zóny A dopustil, čo vyplýva z toho,
že prvostupňový správny orgán ako aj odvolací správny orgán zahrnul do výroku svojich rozhodnutí v
prípade B zóny Babej hory JPRL 167 A, 167, B 168 A, 168 B, 168 C a 171 na LHC Oravská Polhora,
aj keď tieto územia nespadajú do území uvedených v § 28 ods. 3 Zákona o lesoch, za čo nemôže byť
žalobca sankcionovaný. Z dôvodu, že žalobca má po splnení zákonom uvedených podmienok povinnosť
zabezpečiť realizáciu opatrení len v ochranných pásmach, či už zákonom vyhlásených alebo v opačnom
prípade 100 metrov od hranice NPR smerom von, tak v tomto prípade neboli splnené tieto zákonné
podmienky a žalobca nebol povinný zabezpečiť opatrenia na zabránenie šírenia a premnoženia škodcov
z chránených území s 5. stupňom ochrany v zmysle ust. § 28 ods. 3 Zákona o lesoch. Žalobca v žalobe
ďalej poukázal na ustálenú judikatúru a nesprávne právne posúdenie v tom, že žalovaný mal konanie
zastaviť z dôvodu uplynutia prekluzívnej lehoty. Poukázal v tejto súvislosti na § 65 ods. 2 Zákona o
lesoch, podľa ktorého pokutu podľa § 63 a 64 možno uložiť do jedného roka odo dňa, keď sa orgán
štátnej správy lesného hospodárstva o porušení dozvedel, najneskôr však do troch rokov a ak ide
o porušenie povinnosti vlastníka, správcu alebo obhospodarovateľa lesa, najneskôr do 10 rokov odo
dňa, keď k porušeniu povinnosti došlo. Žalovaný sa o porušení právnych predpisov na úseku lesného
hospodárstva dozvedel z podania Lesov SR, š. p., dňa 16.04.2012. Žalobca v žalobe uviedol, že správne
orgány nesprávne právne posúdili vec a vydali nepreskúmateľné rozhodnutie, keď v odôvodnení vyššie
uloženej pokuty neuviedli, za aké konkrétne obdobia, za ktoré územie bola uložená aká pokuta, ale
len kumulatívne udelili pokutu za všetky porušenia Zákona o lesoch a nevymedzili konkrétne, za aký
správny delikt uložili žalobcovi pokutu. V zmysle ust. § 63 ods. 1 zákona č. 326/2005 Z.z. o lesoch
však pre uloženie pokuty a určenie jej výšky podľa § 64 sa prihliada najmä na závažnosť, spôsob a čas



trvania a možné následky porušenia povinnosti a spoluprácu a prístup právnických osôb k odstraňovaniu
následkov a k prijatým opatreniam. Vzhľadom na vyššie uvedené zákonné kritériá, ktoré je povinný
správny orgán vziať do úvahy pri rozhodovaní o výške uloženej sankcie je zrejmé, že Obvodný lesný
úrad  v Dolnom Kubíne výšku uloženej pokuty v napadnutom rozhodnutí v zmysle uvedených zákonných
kritérií dostatočne neodôvodnil a rozhodnutie Obvodného lesného úradu v Žiline o zmene výšky uloženej
pokuty prvostupňovým správnym orgánom je nepreskúmateľné, nakoľko z neho nie je možné zistiť, ako
sa v zmysle uvedených zákonných kritérií vysporiadal s argumentáciou žalobcu obsiahnutou v odvolaní.
Vzhľadom na uvedené navrhuje, aby súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie
konanie.
Žalovaný sa k žalobe písomne vyjadril. Vo vyjadrení uviedol, že listom č. 2342623426/2012 zo dňa
16.04.2012 Lesy SR, š. p., Banská Bystrica oznámili Obvodnému lesnému úradu v Dolnom Kubíne
porušenie právnych predpisov zo strany Štátnej ochrany prírody SR. Na základe tohto podania
Obvodný lesný úrad v Dolnom Kubíne ďalej viedol konanie, ktoré bolo ukončené žalobou napadnutým
rozhodnutím Obvodného lesného úradu v Žiline. Vyššie uvedené podanie Lesov SR, š. p., Banská
Bystrica, bolo doručené Obvodnému lesnému úradu dňa 23.04.2012. Žalobou napadnuté rozhodnutie
Obvodného lesného úradu v Žiline č. 2013/00627-02/CHO zo dňa 17.04.2013 nadobudlo právoplatnosť
dňa 23.04.2013. Na základe uvedeného považujeme jednoročnú subjektívnu lehotu podľa § 65 ods. 2
zákona č. 326/2005 Z.z. o lesoch za zachovanú. Ostatné v žalobe uvedené námietky žalobca namietal
aj v odvolacom konaní a odkazujeme na odôvodnenie žalobou napadnutého rozhodnutia Obvodného
lesného úradu v Žiline. Vzhľadom na uvedené navrhuje žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.

Krajský súd v Žiline ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci
(§ 246 ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe (§ 249
ods. 2 O.s.p.), ako aj konanie, ktoré jeho vydaniu predchádzalo a došiel k záveru, že žaloba je dôvodná.

Podľa ust. § 244 ods. 1 O.s.p., v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo
opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

Podľa § 28 ods. 3 Zákona o lesoch, opatrenia na zabránenie šírenia a premnoženia škodcov z
chránených území s piatym stupňom ochrany, v ktorých nebola povolená výnimka orgánu štátnej správy
ochrany prírody a krajiny na vykonanie náhodnej ťažby, zabezpečí v ochranných pásmach území s
piatym stupňom ochrany organizácia ochrany prírody a krajiny. Vlastník, správca a obhospodarovateľ
lesa je povinný strpieť vykonanie týchto opatrení.

Podľa § 64 písm. c) cit. zákona, orgán štátnej správy lesného hospodárstva uloží pokutu od 5 000 Sk
do 3 000 000 Sk právnickej osobe alebo fyzickej osobe - podnikateľovi, ktorá neplní povinnosti alebo
opatrenia orgánov štátnej správy lesného hospodárstva alebo lesníckej ochranárskej služby pri ochrane
lesa ( § 28 a 29).

Podľa § 65 ods. 2 cit. zákona, pokutu podľa § 63 a 64 možno uložiť do jedného roka odo dňa, keď sa
orgán štátnej správy lesného hospodárstva o porušení dozvedel, najneskôr však do troch rokov, a ak ide
o porušenie povinností vlastníka, správcu alebo obhospodarovateľa lesa, najneskôr do desiatich rokov
odo dňa, keď k porušeniu povinnosti došlo.

Krajský súd v Žiline mal po preskúmaní napadnutého rozhodnutia za to, že žaloba je dôvodná, najmä
s poukazom na žalobný dôvod žalobcu - uplynutie prekluzívnej lehoty pre ukladanie pokuty podľa
zákona č. 326/2005 Z.z. o lesoch a to konkrétne § 65 ods. 2 zákona. Podľa predmetného ustanovenia
pokutu možno uložiť do jedného roka odo dňa, keď sa orgán štátnej správy lesného hospodárstva
o porušení dozvedel, najneskôr však do 3 rokov, ak ide o porušenie povinnosti vlastníka, správcu
alebo obhospodarovateľa lesa, najneskôr do 10 rokov odo dňa, keď k porušeniu povinnosti došlo.
Ustanovením čl. 1 ods. 2 Ústavy SR sa SR zaviazala, že uznáva a dodržiava všeobecne záväzné
pravidla medzinárodného práva, medzinárodnej zmluvy, ktorými je viazaná a svoje ďalšie medzinárodné
záväzky.

V intenciách čl. 154c Ústavy SR Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(publikovaný pod č. 209/1992 Z.z.) je súčasťou Právneho poriadku SR a má prednosť pred zákonom,
ak zabezpečuje väčší rozsah ústavných práv a slobôd.



Podľa čl. 6 ods. 1 veta prvá Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„Dohovor\"), každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a primeranej lehote
prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jej občianskych
právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. V zmysle
judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva pojmy „trestné obvinenie\" a „práva a záväzky občianskej
povahy\" pokiaľ ide o rozsah aplikovateľnosti čl. 6 ods. 1 Dohovoru vykladať autonómne od ich
definovania vo vnútroštátnom právnom poriadku členských štátov Dohovoru.

Krajský súd teda dospel k záveru, že trestanie za správne delikty (priestupky, správne delikty právnických
osôb a aj správne delikty fyzických osôb (podnikateľov) musí podliehať rovnakému režimu ako trestný
postih za trestné činy. Z tohto hľadiska je potrebné vykladať aj všetky záruky, ktoré sa poskytujú
obvinenému z trestného činu. Hranice medzi trestnými deliktami, za ktoré ukladá trest súd a deliktami, za
ktoré ukladajú sankcie správne orgány, sú prejavom vôle zákonodarcu a nie sú odôvodnené prirodzene
- právnymi predpismi. Keďže čl. 6 ods. 1 veta prvá Dohovoru hovorí „o oprávnenosti akékoľvek trestného
obvinenia\" je podľa názoru krajského súdu nevyhnutne poskytovať záruky práva, ktoré sú zakotvené v
Trestnom zákone a Trestnom poriadku nielen obvinenému z trestného činu, ale aj subjektu, voči ktorému
je vyvodzovaná administratívna zodpovednosť. Napokon aj Odporúčanie výboru ministrov č. R(91) pre
členské štáty o správnych sankciách, ktoré bolo schválené Výborom ministrov dňa 11.02.1991 na 452.
zasadnutí zástupcov ministrov odporúča vládam členských štátov, aby sa vo svojom práve aj v praxi
riadili zásadami, ktoré vyplývajú z tohto odporúčania. Pokiaľ ide o rozsah pôsobnosti tohto odporúčania,
je v ňom uvedené, že sa vzťahuje na správne akty, ktorými sa ukladá postih za správanie, ktoré je v
rozpore s uplatniteľnými pravidlami, či už ide o pokuty alebo iné opatrenia trestnej povahy bez ohľadu
na to, či majú peňažnú alebo inú povahu. Tieto druhy postihu sa považujú za správne sankcie. Podľa
zásady č. 6 tohto odporúčania je nevyhnutné v rámci správneho konania vo veciach správnych sankcií
poskytovať okrem záruk spravodlivého správneho konania v zmysle rezolúcie (7731) aj pevne zavedené
záruky v trestnom konaní.

V predmetnej veci keďže ide o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia  a postupov správnych orgánov
postihu za správny delikt s uložením peňažnej pokuty, treba podľa názoru krajského súdu aplikovať na
danú vec čl. 6 ods. 1 prvá časť Dohovoru.

V predmetnej veci bola žalobcovi uložená pokuta podľa § 64 písm. c) Zákona o lesoch. Z ust. § 65
ods. 2 Zákona o lesoch pokutu podľa § 63 a 64 možno uložiť do jedného roka odo dňa, keď sa orgán
štátnej správy lesného hospodárstva o porušení dozvedel, najneskôr však do troch rokov a ak ide o
porušenie povinnosti vlastníka, správcu alebo obhospodarovateľa lesa, najneskôr do 30 rokov odo dňa
keď k porušeniu povinnosti došlo.

Zákonodarca v predmetnom ustanovení ustanovil tzv. subjektívnu jednoročnú prekluzívnu lehotu,
ktorá plynie v rámci objektívnej trojročnej, resp. desaťročnej prekluzívnej lehoty (doby uvedené v cit.
ustanovení jednoročná subjektívna a objektívna trojročná, resp. desaťročná prekluzívna lehota na
uloženie sankcie za správny delikt sú prekluzívnymi - prepadnými lehotami, na uplynutie ktorých je
povinný prihliadnuť správny orgán z úradnej povinnosti ex offo), aj keď ich uplynutie nie je účastníkom
konania namietané. Žalovaný mal na preklúziu prihliadať pri rozhodovaní o opravnom prostriedku, ak
nestihol pokutu uložiť v lehote jedného roka, mal konanie podľa § 30 zákona č. 71/1967 Zb. zastaviť.

Na zachovanie lehôt podľa § 65 ods. 2 Zákona o lesoch nestačí len v rámci nich vydať prvostupňové
rozhodnutie, ale je nevyhnuté, aby toto najneskôr posledný deň uvedených lehôt nadobudlo aj
právoplatnosť. Na uloženie sankcie za správny delikt je možno považovať len také rozhodnutie, ktoré je
už v zásade konečné a ktorým bola právoplatne uložená povinnosť splniť. Až právoplatnosťou takéhoto
rozhodnutia bola priamo dotknutá právna sféra povinného subjektu.

Prakticky všetky právne predpisy, ktoré zakotvujú postih za iný správny delikt ustanovujú prekluzívne
lehoty na uloženie sankcie. Časové limitovanie právneho postihu za správny delikt má dôvody materiálne
(účel sankcie je možné dosiahnuť len jej včasným uložením, sankcia uložená po uplynutí dlhej doby od
protiprávneho konania stráca funkciu individuálnej i generálnej prevencie) a dôvody procesné (uplynutím
dlhšej doby od spáchania protiprávneho konania sa oslabuje sila dôkazných prostriedkov).



Termín dozvedieť sa o porušení povinnosti, resp. zistenie porušenia povinnosti podľa § 64 písm. c)
Zákona o lesoch znamená, že ide o časový okamih vedomostí správneho orgánu, príslušného na
rozhodovanie o postihu za protiprávne konanie.

Z obsahu administratívneho spisu a rozhodnutí v predmetnej veci nesporne vyplýva, že orgán štátnej
správy lesného hospodárstva sa o porušení dozvedel dňa 16.04.2012, kedy listom č. 23426/2012
Lesy SR, š. p., Banská Bystrica, oznámili Obvodnému lesnému úradu v Dolnom Kubíne porušenie
právnych predpisov zo strany Štátnej ochrany prírody SR. Z uvedeného je zrejmé, že druhostupňový
správny orgán rozhodol dňa 17.04.2013 po uplynutí jednoročnej prekluzívnej lehoty na uloženie pokuty
(od 16.04.2012 do 16.04.2013). Na túto skutočnosť mal teda žalovaný prihliadnuť ex offo, keďže
správne konanie - prvostupňové aj druhostupňové je jeden celok a skončené až právoplatnosťou
druhostupňového rozhodnutia. V predmetnej veci mal žalovaný správny orgán právoplatne rozhodnúť
do 16.04.2013.

Správne delikty ako už bolo vyššie uvedené sú súčasťou právnej kategórie trestného obvinenia v
zmysle čl. 6 ods. 1 veta prvá, ktorá zahŕňa v prvom rade obvinenie z trestného činu a konanie o ňom.
Trestný zákon zakotvuje pre trestné stíhanie trestných činov v § 96 inštitút premlčania trestného stíhania.
Trestnosť činu zaniká uplynutím premlčacej doby, ktorá je 3 - 10 rokov.

V právnej úprave hmotného práva korešponduje právna úprava trestného práva procesného. Podľa § 9
ods. 1 písm. a) Trestného poriadku trestné stíhanie nemožno začať, ak už bolo začaté, nemožno v ňom
pokračovať a musí byť zastavené, ak je trestné stíhanie premlčané. V citovanom ustanovení je zakotvené
premlčanie trestného stíhania ako pripadanie ku trestnosti. V prípravnom konaní prokurátor zastaví
trestné stíhanie podľa § 215 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku, ak je trestné stíhanie neprípustné podľa
§ 9 ods. 1 Trestného poriadku, t.j. okrem iných dôvodov aj z dôvodu premlčania trestného stíhania.

Podľa § 281 ods. 1 Trestného poriadku súd zastaví trestné stíhanie, ak na hlavnom pojednávaní zistí,
že je tu niektorá z okolností uvedených v § 9 ods. 1 Trestného poriadku.

Podľa § 320 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku odvolací súd napadnutý rozsudok zruší a trestné stíhanie
zastaví, ak zistí, že je tu niektorá z okolností, ktoré by odôvodňovali zastavenie trestného stíhania súdom
prvého stupňa podľa § 281 ods. 1 alebo 2 Trestného poriadku.

Vo všetkých vyššie citovaných prípadoch týkajúcich sa zastavenia trestného stíhania z dôvodu jeho
premlčania majú ustanovenia trestných kódexov kogentný charakter. Ak Trestný poriadok zakotvuje
povinnosť zastaviť trestné stíhanie, urobí tak bez návrhu z úradnej povinnosti.

Krajský súd dospel k záveru, že ak správne delikty patria do kategórie trestných obvinení v zmysle
čl. 6 ods. 1 veta prvá Dohovoru, je potrebné, aby aj súd prihliadol k zániku zodpovednosti za správny
delikt z úradnej povinnosti ex offo bez ohľadu na skutočnosť, či zánik zodpovednosti za správny delikt
v podanej žalobe na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného alebo v podanom odvolaní proti
prvostupňovému rozsudku žalobca namietal.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti súd zrušil napadnuté rozhodnutie žalovaného podľa ustanovenia §
250j ods. 2 písm. a) O.s.p. a s poukazom na tieto uvedené dôvody zrušenia rozhodnutia už nemal dôvod
zaoberať sa ďalšími žalobnými dôvodmi žalobcu.

Žalobca bol v konaní úspešným účastníkom konania, preto má pri aplikácii ust. § 250k ods. 1 O.s.p. právo
na náhradu trov konania. Tieto si uplatnil prostredníctvom právneho zástupcu vo vyčíslení trov konania
zaslanom v zákonnej lehote v celkovej výške 696,88 Eur, spočívajúcich z trov právneho zastúpenia za
tri úkony právnej služby, a to:
1/ prevzatie a príprava zastúpenia dňa 19.06.2013 vo výške 130,16 Eur,
2/ žaloba zo dňa 21.06.2013 vo výške 130,16 Eur,
3/ účasť na pojednávaní dňa 26.02.2014 vo výške 134 Eur, náhrada za stratu času v súvislosti s
pojednávaním vo výške 107,20 Eur (8 polhodín) a cestovné v súvislosti pojednávaním vo výške 55,56
Eur; a ďalej z režijného paušálu 2 x 7,81 Eur a 1 x 8,04 Eur, spolu 23,66 Eur a 20 % DPH vo výške
116,14 Eur.



Súd preskúmal písomnú špecifikáciu uplatnených trov konania predloženú právnym zástupcom žalobcu
a priznal žalobcovi náhradu trov konania pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia za tri úkony právnej
služby a hotové výdavky podľa špecifikácie.

A/ Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za
poskytovanie právnych služieb vždy v znení ku dňu vykonania úkonu (ďalej len vyhláška) je výpočtovým
základom na účely tejto vyhlášky priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej
republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Výpočtový základ pre rok 2013 predstavuje sumu 781 Eur, pre rok 2014 sumu 804 Eur.

Podľa § 11 ods. 4 vyhlášky je základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby jedna
šestina výpočtového základu vo veciach zastupovania v konaniach podľa piatej časti Občianskeho
súdneho poriadku. V dávkových veciach sociálneho poistenia, vo veciach sociálnych služieb a vo
veciach preskúmavania rozhodnutia o priestupkoch patrí odmena za jeden úkon právnej služby vo výške
jednej trinástiny výpočtového základu.

Jedna šestina výpočtového základu pre rok 2013 predstavuje sumu 130,17 Eur a pre rok 2014 sumu
134 Eur

V predmetnej veci sa jednalo o prieskum rozhodnutia o inom správnom delikte, a teda za zastupovanie
v takejto veci za jeden úkon právnej služby patrí odmena vo výške jednej šestiny výpočtového základu.
Súd pri výpočte trov konania vychádzal z uplatnených súm tarifnej odmeny, nakoľko v zmysle § 13 ods.
1 vyhlášky môže advokát základnú sadzbu tarifnej odmeny znížiť (130,16 Eur).

Súd priznal odmenu za tri úkony právnej služby, a to za:
1. prevzatie a prípravu zastúpenia vrátane prvej porady s klientom zo dňa 19.06.2013, ako vyplýva z
plnomocenstva doloženého k žalobe, v súlade s § 14 ods. 1 písm. a) v spojení s § 20c vyhlášky vo
výške 130,16 Eur,
2. písomne podanie na súd - žalobu zo dňa 21.06.2013 v súlade s § 14 ods. 1 písm. b) v spojení s §
20c vyhlášky vo výške 130,16 Eur.
3. účasť na pojednávaní na tunajšom súde dňa 26.02.2014 v súlade s § 13a ods. 1 písm. d) vyhlášky
v znení účinnom od 01.07.2013 vo výške 134 Eur; odmena za úkony právnej služby spolu vo výške
394,32 Eur.

B/ Podľa § 16 ods. 3 vyhlášky možno od klienta požadovať na náhradu výdavkov na miestne
telekomunikačné výdavky a miestne prepravné sumu vo výške jednej stotiny výpočtového základu za
každý úkon právnej služby - tzv. režijný paušál. Túto sumu môže advokát požadovať aj vtedy, ak sa na
jej náhrade s klientom osobitne nedohodol.

Súd v súlade s § 1 ods. 3 a § 16 ods. 3 vyhlášky priznal ako hotové výdavky právneho zástupcu aj režijný
paušál za rok 2013 (2 x 7,81 Eur) a za rok 2014 (1 x 8,04 Eur); režijný paušál spolu 23,66 Eur.

C/ Súd priznal v súlade s § 1 ods. 3, § 15 písm. b), § 17 vyhlášky náhradu za stratu času za čas strávený
na ceste D. D. - Žilina a späť v súvislosti pojednávaním v trvaní 8 polhodín (13,40 Eur x 8) v sume
107,20 Eur.

D/ Zároveň súd v súlade s § 1 ods. 3, § 15 písm. a), § 16 ods. 4 vyhlášky a v súlade so zákonom
č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách priznal aj náhradu preukázaných cestovných výdavkov -
cestovné za použitie osobného motorového vozidla AUDI A6,                              ev. č. BB 251DT  v súvislosti
s pojednávaním dňa 26.02.2014 na trase D. D. - Žilina a späť v sume 55,56 Eur (92,5 x 2 x 0,183) + (185
x 8,6/100 x 1,364) : počet kilometrov (92,5) x počet ciest (2) x náhrada za jeden kilometer jazdy podľa
opatrenia MPSVR č. 632/2008 Z.z. o sumách základnej náhrady za používanie cestných motorových
vozidiel pri pracovných cestách účinného ku dňu 26.02.2014 (0,183 €) pri spotrebe paliva na 100 km
(8,6 l) a cene paliva - motorová nafta (1,364 €/l) podľa ceny v doklade o nákupe pohonných hmôt.

E/ Súd priznal v súlade s § 18 ods. 3 vyhlášky DPH (20 %) vo výške 116,14 Eur, (v ktorej si ju
uplatnil žalobca), o ktorú sa zvýšila súdom priznaná odmena za úkony právnej služby a náhrady,



keďže mal preukázané podľa osvedčenia o registrácii pre daň z pridanej hodnoty pre identifikačné číslo
1044096955, že právny zástupca žalobcu je platiteľom dane od 01.01.2009.

Uvedený sumár úkonov právnej služby a ich hodnoty považuje súd podľa konkrétnych okolností
predmetného prípadu za účelný a hospodárny (z hľadiska odmeňovania) pre uplatňovanie príslušného
práva.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom
Krajského súdu v Žiline na Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave písomne v dvoch
vyhotoveniach.

Odvolanie musí spĺňať náležitosti ust. § 205 O.s.p..", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}