Uznesenie Krajského súdu Žilina sp. zn. 20CoE/94/2012 z 10. 7. 2012
Citácia: uznesenie Krajského súdu Žilina z 10. júla 2012, sp. zn. 20CoE/94/2012, ECLI:SK:KSZA:2012:5612200451.1
Krajský súd Žilina | 20CoE/94/2012 | ECLI:SK:KSZA:2012:5612200451.1 | 2012-07-10 | Uznesenie
Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí
Citované ustanovenia: § 219 ods. 1 OSP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/2c3873ec-8612-43a0-b7c5-e9cf856efc33
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2012:5612200451.1

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 20CoE/94/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5612200451
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 07. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Čanádyová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2012:5612200451.1

Uznesenie
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v exekučnej veci oprávneného: EOS KSI Slovensko, s.r.o.,
so sídlom Údernícka 5, 851 01 Bratislava, IČO: 35 724 803, právne zastúpený: TOMÁŠ KUŠNÍR,
s.r.o., so sídlom Údernícka 5, 851 01 Bratislava, IČO: 36 613 843, proti povinnému: A. R., nar.
XX.XX.XXXX, bytom R. XX, XXX XX R., štátny občan SR, pre vymoženie pohľadávky vo výške 3.104,77
€ s príslušenstvom, vedenej súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, so sídlom Exekútorského
úradu Q. XX, R., pod sp. zn. EX 17092/11, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu
Liptovský Mikuláš č. k. 7Er/90/2012-9 zo 14.2.2012, takto jednomyseľne

r o z h o d o l :

Krajský súd uznesenie okresného súdu   p o t v r d z u j e .

Účastníkom a súdnemu exekútorovi súd náhradu trov odvolacieho konania                  n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením okresný súd zamietol žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

V dôvodoch rozhodnutia s poukazom na ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku konštatoval, že preskúmal
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný
titul a ich súlad so zákonom a dospel k záveru, že žiadosti súdneho exekútora nemožno vyhovieť.
Konštatoval, že zmluva o splátkovom úvere zo dňa 19.7.2004, ktorá bola podkladom pre vydanie
rozhodcovského rozsudku je zmluvou spotrebiteľskou (typovou, formulárovou, adhéznou). Okresný súd
následne preskúmal rozhodcovskú doložku v bode 18.1 Všeobecných obchodných podmienok (Dodatok
č. 2 k VOP s účinnosťou od 30.9.2003). Konštatoval, že v ust. § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka
je obsiahnutý demonštratívny výpočet ustanovení v spotrebiteľských zmluvách, ktoré zákonodarca
považuje za neprijateľné podmienky.  Predmetná rozhodcovská doložka, ktorá mala založiť legitimitu
pre exekučný titul - rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej
asociácie, sp. zn. II/2010-6875 zo dňa 20.4.2011 (ďalej len „rozhodcovský rozsudok“), znemožňuje
voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom. Znemožňuje spotrebiteľovi obrátiť sa
s akýmkoľvek sporom na vecne a miestne príslušný všeobecný súd, keď všetky spory v súvislosti s
uzavretou spotrebiteľskou zmluvou bude podľa vopred pripravenej predtlače dodávateľa prejednávať
a rozhodovať rozhodcovský súd. Túto skutočnosť je potrebné považovať za neprijateľnú podmienku a
to v neprospech spotrebiteľa. Nakoľko právnym predchodcom oprávneného bola Slovenská sporiteľňa,
a.s. exekučný súd prihliadol aj na ustanovenia zákona vzťahujúceho sa na vykonávanie činnosti
dodávateľa. Konštatoval, že z ust. § 93b ods. 1 z. č. 483/2001 Z. z.  o bankách vyplýva pre banku
jedine povinnosť ponúknuť svojim klientom - spotrebiteľom návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy.
V zmysle § 43a Občianskeho zákonníka má z návrhu na uzavretie rozhodcovskej zmluvy vyplývať
vôľa navrhovateľa - banky, aby bola v prípade prijatia návrhu na uzavretie rozhodcovskej zmluvy
spotrebiteľom takýmto návrhom viazaná a podrobila sa rozhodcovskému konaniu. Podľa § 44 ods. 1
Občianskeho zákonníka mlčanie alebo nečinnosť spotrebiteľa samy o sebe neznamenajú prijatie návrhu



banky na uzavretie rozhodcovskej zmluvy. Všeobecné obchodné podmienky dodávateľa v bode 18
však nútia spotrebiteľa neodvolateľne  sa podrobiť predloženej rozhodcovskej doložke bez alternatívnej
možnosti jej odmietnutia. Uvedená rozhodcovská doložka nie je teda ani návrhom na uzavretie
rozhodcovskej zmluvy tak, ako vyplýva zo zákona o bankách v spojení s Občianskym zákonníkom.
Okresný súd ďalej konštatoval, že rozhodcovská doložka je neprijateľná, pretože nebola spotrebiteľom
osobitne vyjednaná - je pripravená ako súčasť Všeobecných obchodných podmienok a núti spotrebiteľa
neodvolateľne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu a vzdať sa ústavného práva na spravodlivý proces
pred nezávislým súdom. Vychádzajúc z rozhodcovskej doložky je zrejmé, že oprávnený od počiatku
sleduje jej koncipovaním riešenie prípadných sporov na rozhodcovskom súde za účelom reálneho
sťaženia uplatnenia práv spotrebiteľa. Ak je rozhodcovská doložka súčasťou formulárových zmluvných
podmienok - Všeobecných obchodných podmienok v rozsahu spolu 27 strán, vzniká nezanedbateľné
nebezpečenstvo, že spotrebiteľ nepoukáže na jej nekalosť. Zároveň okresný súd poukázal na to že na
platnú existenciu rozhodcovskej doložky je potrebné splniť aj podmienku písomnej formy. V bode 5. - 2
Zmluvy je iba vyhlásenie dlžníka, že sa oboznámil so Všeobecnými obchodnými podmienkami veriteľa,
súhlasí s nimi a zaväzuje sa ich dodržiavať, písomná forma rozhodcovskej doložky tak nie je v prípade,
ak je rozhodcovská zmluva (doložka) súčasťou Všeobecných obchodných podmienok dodávateľa
splnená. V takejto forme uzavretia absentuje písomná forma rozhodcovskej zmluvy (doložky), ktorá
podľa zákona o rozhodcovskom konaní vyžaduje dokument podpísaný zmluvnými stranami alebo vo
vzájomne vymenených listoch. V danom prípade takúto písomnú formu uzatvorenia rozhodcovskej
zmluvy (doložky) oprávnený nepreukázal, nepredložil Všeobecné obchodné podmienky Slovenskej
sporiteľne, a. s. podpísané oboma zmluvnými stranami. Ani v priebehu uzavretého právneho vzťahu
medzi účastníkmi nedošlo k zmene obsahu predmetnej zmluvy, týkajúcej sa uzavretia rozhodcovskej
doložky. Keďže právomoc rozhodcovského súdu na rozhodnutie v predmetnej veci je založená na
neexistujúcom a absolútne neplatnom právnom úkone, exekučný súd po preskúmaní exekučného titulu
dospel k názoru, že je vydané v rozpore so zákonom a preto v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
návrh na vykonanie exekúcie zamietol.

Uznesenie okresného súdu napadol v zákonom stanovenej lehote odvolaním oprávnený
prostredníctvom právneho zástupcu z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci. Mal za to, že
súd v prejednávanej veci prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti, ktorú mu zveril zákon č.
233/1995 Z. z. Právoplatný rozhodcovský rozsudok má tie isté vlastnosti ako právoplatný rozsudok
všeobecného súdu, z čoho vyplýva, že je prekážkou pre opätovné prejednanie veci, je právne záväzný
a po uplynutí lehoty na plnenie je vykonateľný, teda spôsobilý byť podkladom pre výkon exekúcie.
Oprávnený poukázal na ust. § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, podľa
ktorej zákonnej úpravy exekučný súd je oprávnený a povinný konanie len zastaviť a nie nevydať
poverenie. Účelom exekučného konania je nútený výkon práva, ktoré bolo účastníkovi s konečnou
platnosťou priznané v predchádzajúcom súdnom, alebo inom konaní. Súd, ktorý koná vo veci exekúcie,
je príslušný konať iba ako exekučný súd, z čoho vyplýva, že nie je vecne príslušný konať vo veci
ako súd vyššej inštancie. Ak by exekučný súd meritórne skúmal súlad plnenia, na ktoré zaväzuje
rozhodcovský rozsudok, či je v súlade s hmotným právom, pôsobil by exekučný súd ako súd konajúci
o opravnom prostriedku voči rozhodnutiu, ktoré je exekučným titulom, čiže ako súd tretej inštancie.
Takýto výklad je neprípustný z dôvodu, že platný právny poriadok neupravuje takýto postup exekučného
súdu, keďže mu nezveruje právomoc konať vo vzťahu k rozhodcovskému rozsudku ako súdu, ktorý
rozhoduje vo veci samej, a teda nemá právomoc vykonať vo veci dokazovanie alebo rozsudok zrušiť
alebo zmeniť jeho výrok. Pokiaľ ide o dôvody podľa § 45 ods. 1 písm. c/ z. č. 244/2002 Z. z., tieto
sa týkajú zastavenia exekučného konania, ak sa výrokom rozhodcovského rozsudku uložila povinnosť
uskutočniť plnenie, ktoré je buď objektívne nemožné, právom nedovolené, alebo odporuje dobrým
mravom. Dôvodom na zastavenie exekučného konania by bolo v zmysle uvedeného ustanovenia, ak by
rozhodcovský rozsudok ukladal plniť niečo, čo by bolo v rozpore s právnym poriadkom. Existencia resp.
neexistencia takéhoto dôvodu pre zastavenie exekučného konania je pritom priamo zistiteľná z výroku
rozhodcovského rozsudku. Uvedené potvrdzuje aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky
sp. zn. 33Cdo/2675/2007 zo dňa 30.10.2009.  Oprávnený poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora
C-40/08. Podľa Súdneho dvora, zásada procesnej autonómie nemôže vyžadovať, aby vnútroštátny
súd kompenzoval nielen opomenutie procesného charakteru spotrebiteľa, ktorý nepozná svoje práva a
taktiež, aby exekučný súd úplne nahradil celkovú pasivitu spotrebiteľa v spore pred rozhodcami. Súdny
dvor postavil svoj záver na zásade rovnocennosti, podľa ktorej ochrana garantovaná spotrebiteľovi musí
byť porovnateľná s ochranou garantovanou mu vnútroštátnym právom v rámci exekučnej fázy iných



rozhodnutí. Vzhľadom na vyššie uvedené nemožno vyvodzovať z európskeho práva za súčasného
právneho stavu záver, podľa ktorého by exekučný súd mal povinnosť preskúmavať exekučný titul a
nahradiť tak pasivitu spotrebiteľa, ktorý síce vedel o svojich právach, no neuplatnil si ich. Z uvedeného
rovnako vyplýva aj to, že komunitárne právo neukladá vnútroštátnemu exekučnému súdu žiadne iné
priame povinnosti preskúmavať vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, okrem prípadu, že by bola
narušená zásada rovnocennosti. Oprávnený zároveň dal do pozornosti, že v období do 31.12.2007
sa vzťahovali ust. § 52 až 54 Občianskeho zákonníka len na kúpnu zmluvu, zmluvu o  dielo a
iné zmluvy upravené v 8. časti Občianskeho zákonníka, ako aj na zmluvu podľa § 55 Občianskeho
zákonníka. Zmluva o úvere bola upravená len v Obchodnom zákonníku a v zákone o spotrebiteľských
úveroch č. 258/2001 Z. z. V dôsledku toho sa na účastníkov úverovej zmluvy nevzťahovala povinnosť
uvedená v prechodnom ust. § 879f ods. 3 Občianskeho zákonníka. Novelizovaným ustanovením §
52 ods. 1 sa nespravujú nároky vzniknuté pred 1.1.2008 a neposudzuje sa ani platnosť právnych
úkonov vzniknutých pred 1.1.2008. To znamená, že pokiaľ bola zmluva o úvere uzavretá pred dňom
1.1.2008, nie je možné práva a povinnosti vzniknuté pred 1.1.2008 z tejto zmluvy posudzovať podľa §
52 až 54 Občianskeho zákonníka, ale v súlade s  § 261 ods. 1 písm. b/ Obchodného zákonníka bez
ohľadu na povahu účastníkov sa spravujú Obchodným zákonníkom. Ak je účastníkom spotrebiteľ, je
potrebné aplikovať ustanovenia Zákona o spotrebiteľských úveroch, práva a povinnosti, ktoré nie sú v
tomto zákone, tak Obchodným zákonníkom a podľa § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka Občianskym
zákonníkom. Oprávnený ďalej uviedol, že má v zmysle článku 46 ods. 1 Ústavy SR a článku 6 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd právo, aby vecne príslušný exekučný súd priznal jeho
nároku ochranu spôsobom a v rozsahu, aký ustanovuje zákon. Namietaným postupom a rozhodovaním
súdu dochádza k neoprávnenému zásahu do základného práva oprávneného na súdnu ochranu a
porušovaniu princípov právnej istoty, čím je oprávnenému znemožňované efektívne uspokojenie jeho
pohľadávky v exekučnom konaní, ktoré prebieha na podklade právom uznaného exekučného titulu, a
zároveň takýto postup môže založiť zodpovednosť štátu za škodu. Oprávnený dal do pozornosti súdu
dôvodovú správu k ustanoveniu § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka, z ktorej vyplýva, že
úvahy a postup súdu nie je správny. Cieľom tejto úpravy je umožniť spotrebiteľom rozhodnúť sa, kde
uplatnia svoje práva. Ak by niektoré z ustanovení rozhodcovskej doložky zakladalo výlučne právomoc
rozhodovať spor iba v rozhodcovskom konaní, navrhovaná úprava považuje takéto ustanovenie za
neprijateľné, čo však nemá za dôsledok zrušenie platnosti celej rozhodcovskej doložky. Spotrebiteľ môže
svoje práva voči dodávateľovi uplatňovať nie iba v zmysle dojednanej rozhodcovskej doložky, ale ak sa
tak rozhodne, v občianskoprávnom konaní a zmluvná podmienka, ktorá by mu v tom bránila, bude v
zmysle navrhovaného ustanovenia považovaná za neprijateľnú. Uvedené ustanovenie teda v žiadnom
prípade nespôsobuje neplatnosť celej rozhodcovskej doložky. Zároveň poukázal na to, že oprávnený
resp. jeho právny predchodca predložením rozhodcovskej zmluvy plnil len svoju povinnosť, ktorá mu
vyplývala z § 93b z. č. 483/2001 Z. z. o bankách, pričom sa jedná o špeciálny predpis. Zastával názor,
že oprávneného nemožno sankcionovať za to, že postupoval tak, ako mu to ukladal v tom čase účinný
zákon. Oprávnený poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 M Cdo 11/2010 zo dňa
26.9.2011. Na základe uvedeného navrhoval, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vrátil vec
na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil trovy právneho zastúpenia v odvolacom konaní vo výške 81,86
€ s DPH.

Povinný sa k odvolaniu oprávneného nevyjadril.

Napadnuté uznesenie okresného súdu bolo vydané vyšším súdnym úradníkom. Sudkyňa okresného
súdu postupovala v súlade s ust. § 374 ods. 4 druhá veta O.s.p. a predložila vec odvolaciemu súdu,
nakoľko odvolaniu nemienila vyhovieť. V danom prípade sa nejednalo o preskúmavanie rozhodcovského
konania, ale plnenie si zákonom stanovenej povinnosti súdu. Ide o zjavnú vadu, nedostatok exekučného
titulu, pričom skutkovo zjavným dôvodom sú zmluvné dojednania účastníkov konania bez aplikácie
noriem spotrebiteľského práva. Hmotnoprávna a procesnoprávna pozícia povinného ako spotrebiteľa
nemôže byť obídená poukazom na splnenie formálnych náležitostí rozhodcovského rozsudku, ako aj
exekučného titulu. Podľa rozsudku ESD vo veci C-40/08 Asturcom Telecomunicaciones SL zo dňa
6.10.2009 je vnútroštátny súd povinný ex offo preskúmať nekalé podmienky rozhodcovskej zmluvy v
rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci
obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Vnútroštátnemu súdu  následne prináleží
vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa jeho vnútroštátneho práva vyplývajú s cieľom zabezpečiť,
aby spotrebiteľ nebol viazaný neprijateľnými podmienkami.



Krajský súd ako súd odvolací preskúmal napadnuté uznesenie v rozsahu ustanovenom § 212 ods. 1
O.s.p. a bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p. napadnuté uznesenie okresného
súdu v súlade s ust. § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.

V zmysle ust. § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

V zmysle ust. § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

Krajský súd ako súd odvolací preskúmaním napadnutého uznesenia, spisového materiálu a
vyhodnotením tvrdení odvolateľa, konštatuje, že okresný súd preukázaný skutkový stav vyhodnotil v
odôvodnení napadnutého uznesenia, na ktoré odvolací súd poukazuje a s ktorým sa stotožňuje. Z
uvedených dôvodov sa odvolací súd v rozhodnutí obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého uznesenia.

V preskúmavanej veci podal súdny exekútor žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na
podklade exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej
bankovej asociácie, sp. zn. II/2010-6875 zo dňa 20.4.2011. Dôvodom konania pred rozhodcovským
súdom bolo neplnenie si záväzkov povinným zo Zmluvy o splátkovom úvere uzavretej medzi právnym
predchodcom oprávneného Slovenskou sporiteľňou, a.s. a povinným dňa 19.7.2004. Z obsahu tejto
zmluvy vyplýva, že predmetný právny vzťah medzi oprávneným a povinným je spotrebiteľským právnym
vzťahom, na ktorý je potrebné aplikovať právne normy spotrebiteľského práva.  Keďže zmluva o
splátkovom úvere zo dňa 19.7.2004 bola uzavretá medzi osobou, ktorá v rámci svojej podnikateľskej
činnosti v čase uzavretia zmluvy poskytovala úvery a fyzickou osobou, ktorej bol poskytnutý úver na
iný účel ako je výkon zamestnania, povolania alebo podnikania, bolo potrebné právny vzťah účastníkov
posudzovať podľa ustanovení z. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Povinný mal v zmysle
ustanovení tohto zákona postavenie spotrebiteľa a z titulu tohto postavenia požíval zákonom poskytnutú
všeobecnú ochranu. Ochranu spotrebiteľovi v tejto súvislosti zaručovalo aj znenie § 23a ods. 1 a 2
zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, ktoré formulovalo definíciu typových zmlúv, ako aj
neprípustnosť neprimeraných podmienok.

O tom, že spotrebiteľ je slabšou zmluvnou stranou, či už z dôvodu informovanosti alebo slabšej
vyjednávacej pozície judikoval vo viacerých svojich rozhodnutiach súdny dvor (rozhodnutie  Súdneho
dvora vo veci  C-168/05 MOSTAZA CLARO). Na spotrebiteľa pri typových zmluvách dopadá ochranný
režim zákazu neprijateľných zmluvných podmienok.

Odvolací súd v súvislosti s  tvrdením oprávneného v odvolaní, že súd v prejednávanej veci prekročil
rámec svojej preskúmavacej činnosti zverenej mu Exekučným poriadkom,  zdôrazňuje, že povinnosťou
súdu je v každom štádiu vedenia exekúcie prihliadať na to, či sú splnené formálne a materiálne
podmienky vykonateľnosti exekučného titulu, a teda aj rozhodcovského rozsudku. Pritom nie je viazaný
účinkami takého rozsudku v zmysle § 35 zákona č. 244/2002 Z. z. v spojení s § 159 O.s.p. Ustanovenie
§ 35 z. č. 244/2002 Z. z. účinky rozhodcovského rozsudku obmedzuje len na účastníkov, teda štátne
orgány nie sú viazané účinkami rozhodcovského rozsudku, keďže rozhodcovské rozhodnutie nemožno
považovať za akt orgánov verejnej moci. Pokiaľ teda oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie
označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň
povinný riešiť aj otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy
resp. rozhodcovskej doložky. Ak sa okresný súd zaoberal otázkou, či v tomto konaní bola daná
právomoc rozhodcovského súdu vo veci konať a rozhodnúť, zo strany okresného súdu sa nejednalo
o posudzovanie vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského súdu a ani nesmeroval k zrušeniu tohto
rozhodnutia.

Pokiaľ oprávnený mal za to, že z ust. § 45 ods. 1 Zákona o rozhodcovskom konaní vyplýva, že ak
sú splnené dôvody podľa § 45, exekučný súd je oprávnený a povinný konanie len zastaviť a nie
nevydať poverenie, odvolací súd nepovažuje tento názor v nadväznosti na vyššie uvedené závery
za správny. Exekučný súd v prípade zistenia, že exekučný titul je v rozpore so zákonom zamietne



žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Bolo by absolútne neúčelné
a nehospodárne, aby exekučný súd vydal súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie aj
v prípade zistenia uvedeného nedostatku a následne exekúciu aj bez návrhu zastavil z tých istých
dôvodov, ktoré odôvodňovali už nevydanie poverenia na vykonanie exekúcie.

V nadväznosti na vyššie uvedené závery je potrebné konštatovať, že okresný súd správne postupoval,
keď preskúmaval, či predmetná spotrebiteľská zmluva resp. Všeobecné obchodné podmienky, ktoré
sú jej neoddeliteľnou súčasťou, neobsahujú ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v
právach povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Odvolací súd sa stotožnil so záverom
okresného súdu, že v danom prípade rozhodcovská doložka obsiahnutá v bode 18.1 Všeobecných
obchodných podmienok, ktorá vyžaduje od povinného, aby všetky spory s oprávneným riešil výlučne v
rozhodcovskom konaní pred rozhodcovským súdom, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, nakoľko
spôsobuje značný nepomer v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa. Rozhodcovská
doložka nebola medzi dodávateľom a spotrebiteľom individuálne dojednaná, povinný ako spotrebiteľ
nemohol podstatným spôsobom ovplyvniť obsah Všeobecných obchodných podmienok, nakoľko boli
spísané na predtlačenom formulári. Ich súčasťou bol aj vopred pripravený obsah rozhodcovskej doložky
a povinný, vzhľadom na jej splynutie s ostatnými podmienkami, mohol zmluvu ako celok odmietnuť
alebo podrobiť sa všetkým obchodným podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu. Obsah
rozhodcovskej doložky bol dodávateľom vopred pripravený, pričom len ťažko možno predpokladať, že
si spotrebiteľ bol vedomý všetkých dôsledkov, ktoré so sebou dojednanie rozhodcovskej doložky nesie.
Zároveň je potrebné poukázať na skutočnosť, že doložka nebola dojednaná v čase vyššej bdelosti
spotrebiteľa po vzniku sporu, ale na začiatku zmluvného vzťahu. V dôsledku takéhoto postupu bola
spotrebiteľovi v rozhodcovskom konaní odopretá ochrana, ktorú mu poskytujú ustanovenia na ochranu
spotrebiteľa. Odvolací súd v tomto smere konštatuje, že aj keď zmluva o úvere bola uzatvorená dňa
19.7.2004, je aj tak dojednanie rozhodcovskej doložky uvedeným spôsobom v spotrebiteľskej zmluve
neprimeranou podmienkou, ktorá je zmysle zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa neprípustná.

Na závere o neplatnosti predmetnej rozhodcovskej doložky nemení  nič ani námietka odvolateľa, že jeho
právny predchodca si predložením rozhodcovskej zmluvy plnil len svoju povinnosť, vyplývajúcu mu z
ustanovenia § 93b zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
účinnom v čase uzavretia zmluvy, za čo ho nemožno v predmetnom exekučnom konaní sankcionovať.
Odvolací súd v tomto smere poukazuje na odôvodnenie napadnutého uznesenia (str. 5), kde sa okresný
súd s uvedenou námietkou oprávneného dostatočne vysporiadal.

K tvrdeniu odvolateľa, že napadnuté rozhodnutie mu znemožní reálnu vymáhateľnosť jeho pohľadávky
voči povinnému, odvolací súd poznamenáva, že podľa jeho názoru uznesenie exekučného súdu o
zamietnutí žiadosti oprávneným zvoleného súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie obdobne ako uznesenie okresného súdu o zastavení exekučného konania prelamuje
materiálnu právoplatnosť rozhodcovského rozsudku, pričom zároveň zaniká prekážka rozsúdenej veci.
Nadobudnutím právoplatnosti napadnutého uznesenia pre oprávneného odpadá prekážka res iudicatae
na uplatnenie jeho práva na súde.

Odvolací súd sa vzhľadom na uvedené dôvody stotožnil so záverom okresného súdu a napadnuté
uznesenie potvrdil ako vecne správne.

O trovách odvolacieho konania súd rozhodoval pri aplikácii § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p..
Oprávnený nemal úspech v konaní, nevzniklo mu právo na náhradu trov konania. Povinnému a súdnemu
exekútorovi trovy konania nevznikli, preto súd žiadnemu z účastníkov a súdnemu exekútorovi trovy
odvolacieho konania nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu  nie je prípustný ďalší riadny opravný prostriedok.