Uznesenie Krajského súdu Žilina sp. zn. 8Co/114/2012 z 24. 9. 2012 Citácia: uznesenie Krajského súdu Žilina z 24. septembra 2012, sp. zn. 8Co/114/2012, ECLI:SK:KSZA:2012:5411203052.1 Krajský súd Žilina | 8Co/114/2012 | ECLI:SK:KSZA:2012:5411203052.1 | 2012-09-24 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Pracovné právo Citované ustanovenia: § 221 ods. 1 OSP, § 221 ods. 2 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/8bcaa49c-7167-44f6-b0e1-a9b736dc76ed Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2012:5411203052.1 Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 8Co/114/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5411203052
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 09. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Táňa Rapčanová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2012:5411203052.1

Uznesenie
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v právnej veci žalobcu: B. S., nar. XX. XX. XXXX, bytom S.
B. č. XXX/X, prechodne bytom B. D., ul. M. G. č. XXXX/XX, zastúpený splnomocneným zástupcom
Centrom právnej pomoci, so sídlom Bratislava, Námestie slobody č. 12, IČO: 30 798 841, Kancelária
Tvrdošín, ul. Školská č. 165/2, proti žalovanému: FONTANA a. s., so sídlom Dolný Kubín, Mokraď č.
498, IČO: 36 393 053, zastúpený splnomocneným zástupcom Advokátska kancelária JUDr. JURKOVEC
ADVOKAT DK, s. r. o., so sídlom Dolný Kubín, ul. M. R. Štefánika č. 1822, IČO: 36 832 103, o určenie
neplatnosti skončenia pracovného pomeru, vyplatenie mzdových nárokov a náhrady nemajetkovej ujmy,
o odvolaní žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Dolný Kubín č. k. 4C/33/2011-117 zo
dňa2. februára 2012, takto

r o z h o d o l :

rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým žalobu voči žalovanému o zaplatenie 3.000 eur zamietol,
z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

Výroky rozsudku, ktorým zamietol žalobcu o určenie, že skončenie pracovného pomeru uzatvoreného
medzi žalobcom a žalovaným na základe pracovnej zmluvy zo dňa 09. 07. 2008, ktorý pracovný
pomer bol medzi nimi skončený dohodou je neplatná a ktorým zamietol žalobu žalobcu voči žalovanému
o zaplatenie všetkých mzdových nárokov vrátane mzdy za práce nadčas od 26. 06. 2009 do vyhlásenia
rozsudku, zostávajú n e d o t k n u t é .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd žalobu v celom rozsahu zamietol. Náhradu trov konania odporcovi
nepriznal.

Z vykonaného dokazovania mal preukázané, že žalobca dňa 10. 07. 2008 nastúpil do zamestnania u
žalovaného na dobu neurčitú ako kalič, obrábač kovov. Dňa 26. 06. 2009 chcel žalovaný dohodou so
žalobcom rozviazať pracovný pomer, pričom neskôr uznal, že sa jednalo o neplatnú výpoveď a dňa 08.
09. 2009 žalovaný adresoval žalobcovi výzvu k nástupu do zamestnania dňa 14. 09. 2009. V prípade
nenastúpenia to bude považované za hrubé porušenie pracovnej disciplíny. Dňa 14. 09. 2009 žalobca
oznámil žalovanému, že dňa 31. 08. 2009 s ním skončil pracovný pomer. Nástup do zamestnania dňa
14. 09. 2009 ignoroval, nakoľko bol prepustený bez dokladov. Z uvedeného dôvodu žalovaný dňa 24.
09. 2009 oznámil žalobcovi, že z dôvodu, že nenastúpil na výzvu do zamestnania, bol jeho pracovný
pomer skončený podľa § 79 ods. 3 písm. a/ Zákonníka práce. Pracovný pomer skončil dňa 31. 08.
2009. S poukazom na vyššie uvedené ustanovenia Zákonníka práce potom lehota na podanie žaloby
o neplatnosť výpovede uplynula žalobcovi dňa 31. 10. 2009. Ide o hmotnoprávnu lehotu, to znamená,
že v posledný deň tejto lehoty musí byť návrh na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru
doručený súdu; nestačí, ak sa tento návrh podal v posledný deň lehoty na poštu. Ak sa návrh na určenie
neplatnosti skončenia pracovného pomeru neuplatnil na súde najneskôr v posledný deň ustanovenej
lehoty, nárok zaniká (§ 36 ods. 1).



Nakoľko zo strany žalobcu nedošlo k uplatneniu jeho práva v zákonom stanovenej lehote, ale až dňa
04. 08. 2011, jeho nárok zanikol a pracovný pomer skončil dňa 31. 08. 2009.

Konštatoval, že dohoda o skončení pracovného pomeru sa musí uzavrieť písomne. Písomná forma však
nie je podmienkou jej platnosti. Možno ju uzavrieť aj ústne alebo konkludentne. Dohoda o skončení
pracovného pomeru je písomne uzavretá v okamihu, keď sa prejavy vôle oboch účastníkov vyjadrili
písomne, pričom tieto prejavy nemusia byť na jednej listine.

Dôvody skončenia pracovného pomeru sa musia uviesť len vtedy, ak to požaduje zamestnanec alebo ak
sa pracovný pomer skončil dohodou z dôvodov organizačných zmien. Neuvedenie dôvodu skončenia
pracovného pomeru nemá vplyv na platnosť tejto dohody.

Pokiaľ sa týkalo druhého výroku žaloby súd uviedol, že pracovný pomer žalobcu so žalovaným bol
skončený dňa 31. 08. 2009 a žalobca nepreukázal, že od tohto obdobia vykonával práce pre žalovaného
Z rozhodnutia ÚPSVaR v Dolnom Kubíne zo dňa 09. 09. 2009 bolo preukázané, že dňom 01. 09. 2009 bol
žalobca zaradený do evidencie nezamestnaných. Sám žalobca v upravenom návrhu (č. l. 75-76 spisu)
potvrdil, že dňa 28. 09. 2009 mu žalovaný vyplatil mzdu za 08/2009 vo výške 194,61 eur, dňa 27. 10.
2009 757,42 eur titulom 2-mesačného odstupného a dňa 26. 11. 2009 101,03 eur za 4 dni dovolenky a
90 nadčasových hodín. Jednalo sa o nároky do ukončenia pracovného pomeru. Nároky za nevyplatené
nadčasové hodiny bližšie nešpecifikoval a ani nepreukázal žiadnym listinným dôkazom a ani žiadny
dôkaz v tomto smere nenavrhol vykonať. Na pojednávaní dňa 02. 02. 2012 pritom uviedol, že si uplatňuje
nárok na minimálnu mzdu od 26. 06. 2009 do vyhlásenia rozsudku. Po skončení pracovného pomeru
mu však takýto nárok nevznikol.

K tretiemu uplatnenému nároku žaloby súd uviedol, že žalobca uplatňoval náhradu nemajetkovej ujmy
vo výške 3.000 eur, ktorá mu mala, údajne vzniknúť na zdraví, keď žalovaný porušil predpisy o ochrane
zdravia pri práci, v dôsledku čoho si poškodil sluch.. Nezabezpečil mu ochranné pomôcky.

Z potvrdenia Sociálnej poisťovne - pobočka Dolný Kubín bolo zistené, že dňa 16. 03. 2011 bol žalobca
uznaný za invalidného podľa § 71 ods. 1/ zákona č. 461/2003 § 79 ods. 3 písm. Zákonníka práce. U
žalovaného žalobca pracoval od 10. 07. 2008 do 31. 08. 2009. Dňa 09. 07. 2008 sa, pred nástupom do
zamestnania u žalovaného, podrobil lekárskej prehliadke, kde MUDr. W. A., určila, že je schopný práce
ako robotník, nesmie pracovať v riziku hluku. Žalovaný svojim podpisom potvrdil, že si žiada pracovať
v hluku na vlastnú zodpovednosť. Na pojednávaní pritom uviedol, že žalovaný ho nezaradil na práce
v hluku, ale pracoval ako kalič, kde hluk nebol a tiež keď nebolo práce na kalení, zaradil ho na iné
práce, napr. maliar a podobne, ktoré tiež neboli v hluku. Podľa jeho tvrdenia mal v hlučnom prostredí
pracovať od 26. 06. 2009 do 31. 08. 2009, t. j. asi 2 mesiace. Problémy so sluchom preukázateľne mal
už pri nástupe do zamestnania u žalovaného (viď lekárske odporúčanie) teda v prípade, ak mu bola
zistená choroba z povolania, čo nepreukázal, prichádzala by do úvahy zodpovednosť zamestnávateľa,
u ktorého pracoval pred 10. 07. 2008. Z potvrdenia Sociálnej poisťovne - pobočka Dolný Kubín nie je
preukázaný dôvod - choroba z povolania.

Ustanovenie § 195 upravuje aj zodpovednosť zamestnávateľa za škodu pri chorobe z povolania. V
zmysle odseku 4 sú tieto choroby uvedené v právnych predpisoch o sociálnom poistení, ak vznikli za
podmienok v nich uvedených. V súčasnosti je takouto právnou úpravou zákon č. 461/2003 Z. z., ktorý v
prílohe č. 1 obsahuje zoznam chorôb z povolania, ako aj podmienky, za ktorých vznikajú. Zamestnanec
má nárok na jednorazové vyrovnanie, ak v dôsledku pracovného úrazu alebo choroby z povolania má
pokles pracovnej schopnosti nepresahujúci 40 %, ale má pokles pracovnej schopnosti najmenej 10 %,
a to aj vtedy, ak zanikol alebo nevznikol nárok na úrazovú rentu. Suma jednorazového vyrovnania sa
určí ako súčin 365-násobku denného vymeriavacieho základu a koeficientu určeného ako podiel čísla
zodpovedajúceho percentuálnemu poklesu pracovnej schopnosti a čísla 100, a teda sa nemôže jednať
o vyplatenie nemajetkovej ujmy, čo podlieha režimu občianskeho zákonníka a týka sa neoprávnených
zásahov do osobnostnej sféry fyzickej osoby. Dôvod nároku na náhradu nemajetkovej ujmy žalobcom
nebol preukázaný.

O trovách konania súd rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.
s. p."), Žalovanému, ako úspešnému účastníkovi konania prináleží náhrada trov konania. Z dôvodu
sociálnej odkázanosti na strane žalobcu, z ktorého dôvodu mu bol ustanovený aj bezplatný zástupca,
súd tieto trovy žalovanému nepriznal, v čom videl dôvody hodné osobitného zreteľa.



V zákonnej lehote proti tej výrokovej časti rozsudku, ktorou súd zamietol návrh žalobcu o zaplatenie
3.000 eur voči žalovanému, podal prostredníctvom svojho ustanoveného zástupcu, Centra právnej
pomoci, odvolanie žalobca.

Podľa jeho názoru súd I. stupňa nezistil úplne skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy
potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci. Bol toho názoru, že súd nevykonal dôkazy nevyhnutné na správne posúdenie veci podľa
ust. § 195 Zákonníka práce v súvislosti s uplatneným nárokom. Súd sa pri výklade tohto ustanovenia
a pri posudzovaní nároku na náhradu nemajetkovej umy spravoval len lekárskou správou MUDr. A.,
v ktorej sa uvádzalo iba to, že žalobca nesmie pracovať v hluku. V predmetnej lekárskej správe však
nie je zmienka o tom, že by poškodenie jeho sluchu malo byť v príčinnej súvislosti s prácou, ktorú
žalobca vykonával u predchádzajúceho zamestnávateľa, a preto sa s názorom prvostupňového súdu,
že ak by bola u žalobca zistená choroba z povolania, prichádzala by do úvahy zodpovednosť toho
zamestnávateľa u ktorého žalobca pracoval pred dňom 10. 07. 2008.

Namietal, že súd nevykonal dôkaz navrhnutý jeho právnym zástupcom na pojednávaní dňa 02. 02.
2012, a to oboznámenie sa so správou od ošetrujúceho lekára MUDr. F., F. Z., týkajúcej sa posúdenia
zdravotného stavu žalobcu, z ktorej by jednoznačne vyplynulo, kedy došlo k vzniku pracovného úrazu,
t. j. poškodeniu sluchu žalobcu. Podľa jeho názoru ak aj mal problémy so sluchom už pred nástupom
do práce, tieto nemohli byť výsledkom práce u predchádzajúceho zamestnávateľa spoločnosti ELKOP,
s. r. o.

Vychádzajúc z potvrdenia Sociálnej poisťovne, v ktorom bol uznaný za invalidného so 45 % poklesom
schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť, pričom ako dátum vzniku invalidity je uvedený 16. 03. 2011 má
za to, že uvedený pokles schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť bol priamym následkom porušenia
povinnosti žalovaného, ktoré mu vyplývajú jednak zo Zákonníka práce, ale aj z iných predpisov týkajúcich
sa bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci. Na základe vyššie uvedeného možno ustáliť, že žalovaný si
aj napriek tomu, že mu bolo známe, že žalobcovi nebolo doporučené pracovať v hluku, nesplnil svoju
povinnosť, ktorá mu vyplýva zo zákona č. 124/2006 Z. z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci, keď
bol v súlade s ust. § 6 ods. 2 písm. b/ tohto zákona povinný poskytnúť zamestnancom osobné ochranné
pracovné prostriedky na zaistenie ich bezpečnosti a ochrany ich zdravia, a tieto im neposkytol.

Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol rozsudok okresného súdu ako
vecne správny potvrdiť.

Poukázal na skutočnosť že dňa 09. 07. 2008, t. j. deň pred vznikom pracovného pomeru žalobcu
a žalovaného, sa žalobca zúčastnil lekárskej vstupnej prehliadky, kde jednoznačne svojím podpisom
potvrdil, že si žiada prácu v hluku na vlastnú zodpovednosť s tým, že už v tento deň bola konštatovaná
skutočnosť, že žalobca v riziku hluku nesmie pracovať. Zároveň žalobca vo svojej výpovedi na
pojednávaní 02. 02. 2012 uviedol, že žalovaný ho nezaradil na práce v hluku a v hlučnom prostredí
mal pracovať asi len dva mesiace. Vzhľadom na uvedené jednoznačne bolo preukázané, že zdravotné
problémy so sluchom mal žalobca ešte pred nástupom do zamestnania u žalovaného. Žalobca mal v
konaní dôkaznú povinnosť preukázať, že poškodenie sluchu vzniklo v súvislosti s plnením pracovných
úloh u žalovaného, pričom žalobca uviedol, že nebol zaradený na práce v hluku. Bol povinný preukázať,
že žalovaný porušil svoje povinnosti, pričom žalobca sa obmedzil len na tvrdenia, že mu neboli
poskytnuté pracovné pomôcky. Toto svoje tvrdenie však nijakým spôsobom nedokazoval. Rovnako
nedokazoval aké pracovné pomôcky v súvislosti s akým výkonom práce mu mali byť poskytnuté.

Rovnako poukázal na skutočnosť, že z potvrdenia Sociálnej poisťovne, ktorým bol žalobca uznaný
za invalidného so 45 % poklesom schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť nevyplýva, že by išlo o
poškodenie sluchu žalobca. Rovnako poukázal na to, že žalobca nepreukázal ani nezdôvodnil výšku
požadovanej nemajetkovej ujmy 3.000 eur a poukázal na odôvodnenie napadnutého rozsudku, v zmysle
ktorého má zamestnanec v prípade choroby z povolania nárok na jednorazové vyrovnanie v zmysle
zákona č. 461/2003 Z. z. a nie na vyplatenie nemajetkovej ujmy.

K podaniu žalobcu zo dňa 03. 02. 2012 uviedol, že ide o jednostranné špekulatívne nepodložené
a často nezrozumiteľné tvrdenia žalobcu, ktoré opakovane uvádzal vo svojom žalobnom návrhu, a



tiež na pojednávaní. K týmto tvrdeniam žalobcu sa žalovaný vyjadril písomnými podaniami, resp. na
pojednávaní prostredníctvom svojho právneho zástupcu.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.) po zistení, že odvolanie podal včas účastník konania
(§ 204 ods. 1, § 201 O. s. p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§
201 O. s. p.), pričom podanie opravného prostriedku nie je vylúčené podľa § 202 O. s. p., bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2, § 156 ods. 3 O. s. p.), preskúmal rozhodnutie v napadnutom
rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O. s. p.) a rozsudok okresného súdu v
napadnutom výroku podľa ust. § 221 ods. 1, 2 O. s. p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, a to z
nasledovných dôvodov:

Odvolací súd preskúmal odvolanie zástupcu navrhovateľa, z ktorého vyplynulo, že sa odvolal len do
zamietnutia uplatneného žalobného nároku 3/, ohľadne zaplatenia sumy 3.000 eur a ostatné žalobné
nároky označené ako nárok 1/ a 2/, zostali tým nedotknuté. Preto odvolací súd vo výroku svojho
uznesenia vyriekol, že tieto výroky rozsudku okresného súdu zostávajú nedotknuté.

Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd mal preukázané, že návrhom na začatie konania doručeným
súdu dňa 04. 08. 2011, doplneným dňa 16. 11. 2011, žalobca žiadal, aby súd

1/ určil, že skončenie pracovného pomeru, ktorý bol uzatvorený medzi žalobcom a žalovaným na základe
pracovnej zmluvy zo dňa 09. 07. 2008 a ktorý bol medzi nimi skončený dohodou zo dňa 26. 06. 2009,
je neplatné,

2/zaviazal žalovaného na zaplatenie všetkých mzdových nárokov, vrátenie mzdy za práce nadčas od
26. 06. 2009 až do vyhlásenia rozsudku,

3/ zaviazal žalovaného na vyplatenie 3.000 eur ako náhradu nemajetkovej ujmy, ktorú žalobca utrpel v
dôsledku trvalého poškodenia sluchu.

Svoj návrh odôvodnil tým, že jeho pracovný pomer trval u žalovaného od 10. 07. 2008 do 31. 08. 2009,
avšak do dnešného dňa neobdržal od žalovaného žiadnu písomnú výpoveď. Žalovaný s ním skončil
pracovný pomer výpoveďou, ktorá uplynula 31. 08. 2009, nebola mu však písomne doručená a teda
je neplatná. Listom zo dňa 31. 08. 2009 oznámil žalovanému, že žiada, aby ho naďalej zamestnával.
Žalovaný mu však oznámil, že jeho pracovný pomer skončil dňa 31. 08. 2009, a to listom zo dňa 02.
09. 2009. Dňa 26. 06. 2009 však žalobca nepodpísal žiadny dokument o skončení pracovného pomeru.
Listom zo dňa 08. 09. 2009 vyzval žalovaný žalobcu k nástupu do zamestnania. Dňa 14. 09. 2009
žalobca žalovanému oznámil, že túto výzvu ignoruje, nakoľko bol prepustený bez dokladov. Žalovaný
dňa 24. 09. 2009 oznámil žalobcovi, že z dôvodu, že nenastúpil na výzvu do zamestnania bol jeho
pracovný pomer skončený podľa § 79 ods. 3 písm. a/ Zákonníka práce. Zákonník práce však pre
skončenie pracovného pomeru vyžaduje písomnú formu, čo však žalovaný do dnešného dňa neurobil
a preto je skončenie pracovného pomeru neplatné a teda žalobca z tohto titulu žiada, aj vyplatenie
mzdy podľa § 134 Zákonníka práce od 01. 09. 2009 do vyhlásenia rozsudku vo výške jeho priemernej
mesačnej mzdy. V roku 2008 vykonával žalobca aj prácu nadčas, a to v mesiaci júl v rozsahu 61 hodín,
september v rozsahu 52 hodín a december v rozsahu 19 hodín a v mesiaci január až máj 2009. Za túto
prácu nadčas neposkytol žalovaný žalobcovi mzdu. Zaplatil mu len 28. 09. 2009 mzdu za 08/2009 vo
výške 194,61 eur, 27. 10. 2009 757,42 eur titulom 2-mesačného odstupného, 26. 11. 2009 101,03 eur
za 4 dni dovolenky a 90 nadčasových hodín. Ďalej žiadal náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 3.000
eur, a to z dôvodu, že odporca porušil predpisy o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci, v dôsledku
čoho si žalobca poškodil sluch. Žalovaný nezabezpečil pri práci žalobcovi ochranné pomôcky.

Žalovaný sa k žalobe vyjadril písomným podaním doručeným súdu dňa 15. 12. 2011. Žiadal žalobu
zamietnuť. Čo sa týka neplatnosti skončenia pracovného pomeru poukázal na ust. § 77 Zákonníka práce,
a teda že žaloba o neplatnosť skončenia pracovného pomeru nebola podaná v hmotnoprávnej lehote
týmto zákonom určenej, a to do 2 mesiacov odo dňa, kedy sa mal pracovný pomer skončiť. Posledným
dňom bol 31. 10. 2009. Žaloba bola podaná dňa 04. 08. 2011. Vzhľadom na skončenie pracovného
pomeru sú potom mzdové nároky za obdobie od 26. 06. 2009 neoprávnené. Pokiaľ ide o požadovaný



nárok žalobcu na zaplatenie 3.000 eur ako náhradu nemajetkovej ujmy, v dôsledku trvalého poškodenia
sluchu, je na jeho strane dôkazné bremeno, v zmysle ktorého je povinný preukázať, že k poškodeniu
sluchu žalobcu došlo v súvislosti s vykonávaním činností pre žalovaného, ako aj výšku požadovanej
nemajetkovej ujmy. Z potvrdenia sociálnej poisťovne, ktorú žalobca predložil nevyplýva, že jeho miera
poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť sa týka práve poškodenia sluchu.

Okresný súd o troch uplatnených nárokoch žalobcu po vykonanom dokazovaní dňa 02. 02. 2012
rozhodol tak, že žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol. Žalobca podľa znenia odvolania jeho
ustanoveného zástupcu sa odvolal do tretieho ním uplatneného žalobného nároku, ktorým sa domáhal
sumy 3.000 eur.

Podľa ust. § 1 O. s. p., občiansky súdny poriadok upravuje postup súdu a účastníkov v občianskom
súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov
účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné plnenie povinností a na úctu k právam
iných osôb.

Podľa ust. § 5 ods. 1 O. s. p., súdy poskytujú pri plnení svojich úloh účastníkom v občianskom súdnom
konaní poučenia o ich procesných právach a povinnostiach.

Podľa ust. § 43 ods. 1 O. s. p., sudca alebo poverený zamestnanec súdu uznesením vyzve účastníka,
aby nesprávne, neúplné alebo nezrozumiteľné podanie doplnil alebo opravil v lehote, ktorú určí, ktorá
nemôže byť kratšia ako desať dní. V uznesení uvedie, ako treba opravu alebo doplnenie vykonať. Ak ide
o podanie, ktoré by mohlo byť podľa svojho obsahu návrhom na začatie konania, odošle súd uznesenie
do 60 dní od doručenia takéhoto podania. Ak účastník v lehote podľa odseku 1 podanie neopraví alebo
nedoplní a pre uvedený nedostatok nemožno v konaní pokračovať, súd odmietne podanie, ktoré by
mohlo byť podľa svojho obsahu návrhom na začatie konania. Ak bolo podanie doplnené alebo opravené
v celom rozsahu v súlade s uznesením podľa odseku 1 najneskôr do uplynutia lehoty na podanie
odvolania proti uzneseniu o odmietnutí podania, o odvolaní proti tomuto uzneseniu môže podľa § 210a
rozhodnúť súd, ktorý ho vydal.

Z nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. IV.ÚS 1/02 vyplýva, že výklad a používanie § 43 ods. 1 a 2
O. s. p. musí v celom rozsahu rešpektovať základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa čl.
46 ods. 1 Ústavy SR. Všeobecný súd musí vykladať a používať citované ustanovenia Občianskeho
súdneho poriadku v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Interpretáciou a používaním
tohto ustanovenia nemožno obmedziť základné právo na súdnu ochranu bez zákonného podkladu.
Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z toho, že všeobecné súdy majú poskytovať v občianskom
súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv
a oprávnených záujmov účastníkov konania. Občianske súdne konanie sa musí v každom jednotlivom
prípade stať zárukou zákonnosti a slúžiť na jej upevňovanie a rozvíjanie. Prílišný formalizmus pri
posudzovaní úkonov účastníkov občianskeho súdneho konania a nadmerný tlak na doplnenie takých
náležitostí do procesných úkonov účastníkov, ktoré nemajú oporu v zákone, ktoré idú nad rámec
zákona alebo nemajú zákonný význam pre ochranu zákonnosti, nie sú v súlade s ústavnými princípmi
spravodlivého procesu.

V prejednávanej veci bolo zistené, že navrhovateľ sa v návrhu zo dňa 04. 08. 2011 a doplneného 16.
11. 2011 domáhal troch nárokov:

1/ určenia, že skončenie pracovného pomeru, ktorý bol uzatvorený medzi ním a žalovaným na základe
pracovnej zmluvy zo dňa 09. 07. 2008 a ktorý bol medzi nimi skončený dohodou zo dňa 26. 06. 2009,
je neplatné,

2/ aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie všetkých mzdových nárokov, vrátenie mzdy za práce
nadčas od 26. 06. 2009 až do vyhlásenia rozsudku,



3/ a aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie 3.000 eur ako náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú žalobca
utrpel v dôsledku trvalého poškodenia sluchu.

Ako vyplynulo z dokazovania prvostupňového súdu, k tretiemu uplatnenému nároku žalobcu
prvostupňový súd si neujasnil čoho sa žalobca týmto svojím nárokom domáha. Preto z odôvodnenia
rozhodnutia okresného súdu zo dňa 02. 02. 2012 na str. 6 posledný odsek vyplýva, že tento nárok
žalobcu označil aj ako nárok z titulu choroby z povolania podľa § 195 Zákonníka práce, ale zároveň
uvádzal, že nebol preukázaný nárok žalobcu na nemajetkovú ujmu, čo by ináč podliehalo režimu
Občianskeho zákonníka a týkalo by sa neoprávnených zásahov do jeho osobnostnej sféry ako fyzickej
osoby. Z uvedeného vyplynulo, že prvostupňový súd si neujasnil čoho sa žalobca v tomto treťom svojom
uplatnenom nároku domáha. Naviac pokiaľ žalobca žiadal, aby v konaní v súvislosti s týmto uplatneným
nárokom bol vykonaný dôkaz, a to oboznámenie sa so správou od jeho ošetrujúceho lekára MUDr. F.
F. Z., ktorá správa sa mala týkať posúdenia zdravotného stavu žalobcu a z ktorej malo vyplynúť, kedy
došlo k vzniku pracovného úrazu, t. j. k poškodeniu sluchu, prvostupňový súd takýto dôkaz nevykonal a
v odôvodnení svojho rozhodnutia zo dňa 02. 02. 2012 nevykonanie tohto dôkazu neodôvodnil.

Pre uvedené dôvody odvolací súd zrušil rozsudok prvostupňového súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie
podľa ust. § 221 ods. 1, 2 O. s. p.

V ďalšom konaní bude povinnosťou prvostupňového súdu vyzvať navrhovateľa na špecifikáciu ním
uplatneného nároku na zaplatenie sumy 3.000 eur a až následne vo veci žiadať, aby navrhovateľ
navrhol dôkazy na svoje tvrdenia a vo veci vykonať dokazovanie v zmysle návrhu žalobcu, resp. jeho
ustanoveného zástupcu.

Po doplnení dokazovania v naznačenom smere prvostupňový súd o nároku žalobcu opätovne rozhodne
a v novom rozhodnutí rozhodne o trovách prvostupňového a odvolacieho konania.

Odvolaním nenapadnuté výroky zostali nedotknuté.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .