{"guid": "4be28672-495b-4d9e-92d1-4c44791eb990:6442b256-b557-44cc-bfa2-f8ac011b03a5", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2012:5110011006.4", "spisova_znacka": "1To/68/2012", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 1To/68/2012 z 27. 8. 2012", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Žilina z 27. augusta 2012, sp. zn. 1To/68/2012, ECLI:SK:KSZA:2012:5110011006.4", "identifikacne_cislo": "5110011006", "sud": {"guid": "sud_130", "nazov": "Krajský súd Žilina", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-zilina"}, "sudca": "JUDr. Drahomíra Brixiová", "sudca_id": 229, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-drahomira-brixiova-229", "datum_vydania": "2012-08-27", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zmeňujúce"], "oblast": ["Trestné právo"], "podoblast": ["Život a zdravie"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2005/300", "nazov": "TZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/300", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/300-2005"}, {"iri": "/SK/ZZ/2005/300/#paragraf-145.odsek-2.pismeno-ab", "nazov": "§ 145 ods. 2 písm. ab) TZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/300/#paragraf-145.odsek-2.pismeno-ab", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/300-2005/paragraf-145"}, {"iri": "/SK/ZZ/2005/300/#paragraf-138", "nazov": "§ 138 TZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/300/#paragraf-138", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/300-2005/paragraf-138"}, {"iri": "/SK/ZZ/2005/300/#paragraf-140", "nazov": "§ 140 TZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/300/#paragraf-140", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/300-2005/paragraf-140"}, {"iri": "/SK/ZZ/2005/300/#paragraf-145.odsek-2.pismeno-de", "nazov": "§ 145 ods. 2 písm. de) TZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/300/#paragraf-145.odsek-2.pismeno-de", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/300-2005/paragraf-145"}, {"iri": "/SK/ZZ/2005/300/#paragraf-145.odsek-1", "nazov": "§ 145 ods. 1 TZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/300/#paragraf-145.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/300-2005/paragraf-145"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2005/300#paragraf-145", "/SK/ZZ/2005/300#paragraf-138", "/SK/ZZ/2005/300#paragraf-140"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/6442b256-b557-44cc-bfa2-f8ac011b03a5", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2012:5110011006.4", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSZA:2012:5110011006.4", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSZA:2012:5110011006.4/text", "citacie_n": 5, "text": "Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 1To/68/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5110011006
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 08. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Polka
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2012:5110011006.4

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Polku a sudcov JUDr.
Martina Bargela a JUDr. Adriany Gallovej, na verejnom zasadnutí konanom 28. augusta 2012 prejednal
odvolanie podané obžalovaným C. Z. proti rozsudku Okresného súdu Žilina, č.k. 36T/29/2010-3170 z
28.6.2012 a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. f), ods. 3 Tr. por.   z r u š u j e   rozsudok Okresného súdu Žilina, č.k.
36T/29/2010-3170 z 28.6.2012 v časti - vo výroku o náhrade škody, ktorý sa týka  poškodeného R. U.
st., nar. XX.X.XXXX.

Na základe § 322 ods. 3 Tr. por.

obžalovanému C. Z., nar. X.XX.XXXX v A., trvale bytom
L. č. XXX, okres A.,
t.č. vo väzbe v Ústave na výkon väzby
Žilina,

podľa § 287 ods. 1 Tr. por. ukladá povinnosť nahradiť poškodenému R. U. st., nar. XX.X.XXXX, trvale
bytom H. T. č. XXX, okres A., škodu vo výške 12 719,68 Eur (dvanásťtisícsedemstodevätnásť eur,
šesťdesiatosem centov).

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Žilina, č.k. 36T/29/2010-3170 z 28.6.2012 bol obžalovaný C. Z. uznaný za
vinného zo spáchania obzvlášť závažného zločinu vraždy podľa § 145 ods. 1, ods. 2 písm. a), b), d), e)
Tr. zák., s poukazom na              § 138 písm. c) Tr. zák. a § 140 písm. c) Tr. zák., ktorého sa dopustil tak, že:

v nočných hodinách z 28. na 29.11.2009 v rodinnom dome č. XXX vo L., okres A., v úmysle usmrtiť,
nezisteným tupým predmetom a nožom z dôvodu získania majetkového prospechu silnou intenzitou a
prudkosťou fyzicky napadol majiteľku K. S., nar. XXXX, mnohonásobnými údermi do hlavy a tváre, čím jej
spôsobil vpáčené zlomeniny kostí tváre a spodiny lebečnej, prekrvácanie mäkkých pokrývok lebečných
a pleny mozgu a hlboko prenikajúce bodné rany tváre, krku a 11 bodných rán hrudníka, spôsobiac
prebodnutie s poranením srdca a pľúc a hrudnej srdcovnice s následným zakrvácaním do pohrudničných
dutín a osrdcovníka, pričom na následky poúrazového šoku bezprostredne po čine zomrela, následne
telo poškodenej premiestnil do osobného motorového vozidla zn. VW Golf, čiernej farby, ev.č. ZA 894
DH, ktoré ponoril do vodného kanála rieky Váh v katastri obce V. - I.;
po príchode jej dcéry domov z práce dňa 29.11.2009 v čase okolo 02.45 hod. v rodinnom dome č. XXX
v obci L., v úmysle usmrtiť a v úmysle zakryť trestný čin vraždy K. S., K. V., nar. XXXX, rukami silnou
intenzitou stláčal krk, hrdúsením jej spôsobil prekrvácanie svalstva krku, hrtana a hornej časti pažeráka,



zlomeninu jazylky na pravej strane krku, prekrvácanie jazyka a v stave bezvedomia ju naložil do zadnej
časti osobného motorového vozidla zn. Ford Mondeo, čiernej farby, ev.č. 3T3 27 22 CZ, ktoré ponoril na
rovnakom mieste vodného kanála, poškodená zomrela na následky opuchu mozgu a pľúc v dôsledku
udusenia utopením, na čo obom odcudzil kabelky s nezisteným obsahom a zakryl stopy činu.

Za tento obzvlášť závažný zločin bol obžalovaný podľa § 145 ods. 2 Tr. zák. v spojení s § 47 ods. 1 Tr.
zák. odsúdený na trest odňatia slobody na doživotie, na výkon ktorého bol podľa § 48 ods. 3 písm. a)
Tr. zák. zaradený do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s maximálnym stupňom stráženia.

Súd prvého stupňa zároveň podľa § 287 ods. 1 Tr. por. obžalovanému uložil povinnosť nahradiť
- poškodenému R. V. škodu vo výške 19 474,72 Eur a
- poškodenému R. U. st. škodu vo výške 12 721,68 Eur.

Poškodeného R. V. postupom podľa § 288 ods. 2 Tr. por. so zvyškom nároku na náhradu škody odkázal
na občianske súdne konanie.

Zo zápisnice o hlavnom pojednávaní v konaní pred súdom prvého stupňa dňa 28.6.2012 vyplýva, že
po vyhlásení rozsudku, jeho odôvodnení a poučení o opravnom prostriedku obžalovaný C. Z. prehlásil:
„Odvolávam sa proti výroku o vine a treste a aj proti výroku o náhrade škody, ako aj konaniu, ktoré
vyhlásenému rozsudku predchádzalo. Zároveň žiadam, aby predsedníčka senátu špecifikovala, akým
spôsobom odôvodnila odôvodnenie rozsudku, tzn. mám na mysli, že nie je objektívne do zápisnice uviesť
všeobecnú frázu, že rozsudok bol odôvodnený, ale uviesť objektívnu frázu, že rozsudok bol odôvodnený
len čiastočne, zhruba.“
Obhajca obžalovaného sa pripojil k vyjadreniu klienta a žiadal, aby bolo zaprotokolované, že podávajú
odvolanie proti všetkým výrokom rozsudku.
Prokurátorka sa vzdala práva podať odvolanie proti všetkým výrokom rozsudku.

Podanie odvolania odôvodnil prostredníctvom svojho obhajcu písomným podaním z 1.8.2012
nasledovne:
„Odvolanie podané do zápisnice na Okresnom súde v Žiline na hlavnom pojednávaní 28.6.2012 proti
rozsudku sp.zn. 36T/29/2010 zo dňa 28.6.2012 odôvodňujem takto:
Napadnutým rozsudkom som bol uznaný za vinného z obzvlášť závažného zločinu vraždy podľa § 145
ods. 1, ods. 2 písm. a), b), d), e) Tr. zákona s poukazom na § 138 písm. c) a  § 140 písm. c) Tr. zákona,
za čo mi bol uložený trest odňatia slobody na doživotie so zaradením na výkon trestu do ústavu na výkon
trestu odňatia slobody    s maximálnym stupňom stráženia a bol som zaviazaný zaplatiť poškodenému
R. V. a R. U. škodu.
Pridržiavame sa všetkých výhrad, ktoré sme uviedli v záverečnej reči a                       v odvolaní proti
rozsudku zo dňa 17.2.2012. Okrem toho dodávame:
Okresný súd už rozsudkom sp.zn. 36T/29/2010 zo 17.2.2012 ma uznal za vinného z obzvlášť závažného
zločinu podľa § 145 ods. 1, ods. 2 písm. a), b), d), e) Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. c) Tr. zák. na
tom istom skutkovom základe ako                  v napadnutom rozsudku a uložil mi trest odňatia slobody
na doživotie a povinnosť nahradiť poškodeným škodu. Na základe môjho odvolania Krajský súd v Žiline
prvostupňový rozsudok zo 17.2.2012 zrušil a vrátil vec okresnému súdu, aby ju znova v potrebnom
rozsahu prejednal a rozhodol. V podstate jediným dôvodom zrušenia rozsudku bolo, že v priebehu
verejného zasadnutia na Krajskom súde v Žiline pri rozhodovaní o mojom odvolaní vznikli pochybnosti
o zhode rovnopisov rozsudkov, ktoré boli doručené stranám v konaní. Vzhľadom na uvedené odvolací
súd neskúmal dôvodnosť môjho odvolania z vecnej stránky. Po zrušení rozsudku zo dňa 17.2.2012 som
pred okresným súdom zotrval na svojich doterajších stanoviskách a prednesoch. Okresný súd mnou
vytýkané vecné a procesné pochybenia neodstránil a na moje argumenty nereagoval. Odstránil iba
formálnu chybu vo vyhotovení rozsudku a 28.6.2012 vyhlásil znova odsudzujúci rozsudok.
Aj pred vyhlásením napadnutého rozsudku sa okresný súd znova dopustil procesnej chyby, pretože
postupoval v rozpore s ustanovením § 284 ods. 2 Tr. por. Krajská prokuratúra v Žiline na mňa podala
obžalobu pre obzvlášť závažný zločin podľa § 145 ods. 1, 2 písm. a), d), e) Tr. zák. Okresný súd mi
16.1.2012 oznámil zmenu právnej kvalifikácie a uviedol, že bude moje konanie kvalifikovať aj podľa
§ 145 ods. 2 písmeno b) - podľa § 138 písm. c) Tr. zák. O tom, že by malo byť moje konanie posudzované
aj podľa § 140 písm. c) Tr. zák., sa v obžalobe, ani                               v upovedomení o zmene právnej
kvalifikácie zo 16.1.2012 nič nehovorí. Ani zo zápisnice o hlavnom pojednávaní z 28.6.2012 nevyplýva,



že by ma súd upozornil na zmenu právnej kvalifikácie, tak ako vyjadril v napadnutom rozsudku. Napriek
tomu ma súd v napadnutom rozsudku uznal za vinného z obzvlášť závažného zločinu podľa §§ 145 ods.
1, 2 písm. a), b),d), e) Tr. zák. s poukazom na §§ 138 písm. c) a 140 písm. c) Tr. zák. Právnu kvalifikáciu
podľa § 140 písm. c) Tr. zák. súd v celom rozsudku ani slovom neodôvodnil.
Ako v predchádzajúcom konaní, tak aj po zrušení rozsudku zo 17.2.2012 súdom som poukázal na
odôvodnenie zrušujúceho uznesenia krajského súdu 1To/26/2012                 z 29.5.2012 a odôvodnil som,
prečo považujem za potrebné doplnenie dokazovania predložením Štandardných Pracovných Postupov
(ďalej len ŠPP) z KEU PZ a Príručky skúšobného laboratória. Tvrdíme, že tieto dôkazy sami zabezpečiť
nemôžeme a sú nadmieru potrebné. Poukázal som na to, že sme odvolaciemu súdu pri prejednaní
odvolania predložili našu písomnú žiadosť adresovanú KEU PZ z 26.3.2012                        o sprístupnenie
informácie v zmysle zákona č. 211/2000 Z.z. poskytnutím kópie                  v elektronickej podobe a ich
zaslaním elektronickou poštou. Jednalo sa o žiadosť                  o predloženie štandardných pracovných
postupov pod číslami: ŠPP-DA-01-A/2005, ŠPP-DA-04-B/2008, ŠPP-DA-07-B/2008 a ďalších. Aj keď
zákon o slobodnom prístupe k informáciám takéto sprístupnenie informácie pozná, nebolo mi vyhovené
a Ministerstvo vnútra SR, Prezídium policajného zboru. KEU PZ mojej žiadosti rozhodnutím sp.zn. PPZ-
KEU-BA-419-003/2012 zo 17.4.2012 nevyhovelo. Už predtým mi KEU PZ listom z 27.3.2012 oznámilo,
že mojej žiadosti nevyhovie, avšak môžem do požadovaných SPP nahliadnuť osobne. Môj advokát
osobne na KEU PZ nahliadol do štandardných pracovných postupov pre jednotlivé oblasti, a okrem
toho aj do Príručky skúšobného laboratória KEU PZ zo 7.5.2009. Príručka skúšobného laboratória
je základným dokumentom popisujúcim plnenie normy ISO/IEC 17025: 2005. Pretože KEU PZ je
akreditovaným pracoviskom, experti vypracúvajúci posudky v mene KEU PZ sú povinní dodržiavať
Príručku skúšobného laboratória, jednotlivé schválené Štandardné Pracovné Postupy pre konkrétne
oblasti, tak ako im to vyplýva zo zákona č. 505/2009 Z.z. o akreditácii. Príručka skúšobného laboratória
v bode 5.10 - oznamovanie výsledkov - jednoznačne konštatuje, že základnou formou oznamovania
výsledku expertízy je znalecký posudok, ktorý sa vyhotovuje v zmysle trestného poriadku a zákona č.
382/2004 Z.z. Zmeny a opravy výsledkov skúmania sa vykonávam pomocou ďalšieho dokumentu, v
ktorom je uvedená poznámka „Dodatok k výsledku skúmania č.“ V ďalšej časti uvedeného bodu sa
konštatuje, že prenos výsledkov skúšok pomocou elektronického média je zakázaný. V Dodatku B
pre kriminalistickú daktyloskopickú expertízu v časti uvedeného bodu 5.9 je striktne konštatované, že
sa ako metóda kontroly používa metóda duplicitnej kontroly.                     V zmysle citovaného
bodu po ukončení daktyloskopickej identifikácie osôb je vykonaná duplicitná kontrola výsledku ďalším
kvalifikovaným pracovníkom, ďalej vedúcim oddelenia za účelom preskúmania postupu a správnosti
dosiahnutého výsledku. Toto v danom prípade vykonané nebolo.
Na uvedené ustanovenia Príručky skúšobného laboratória poukazujeme najmä                       v
súvislosti s daktyloskopickým skúmaním stopy číslo 45 a hrubými nepresnosťami a chybami v znaleckom
posudku, ktorý vypracovala Mgr. A.. Všetky „nepresnosti„ a chyby mali byť teda napravené očíslovaným
Dodatkom, čo sa však nestalo. Nemožno zľahčovať hrubé vecné chyby v posudku Mgr. A. tým, že ich
budeme považovať za púhe pisárske chyby.
Podľa ŠPP-DA-01-A/2005 pre individuálnu identifikáciu osoby na základe charakteristických znakov
papilárnych línií, postupujú experti pri identifikácii osoby podľa daktyloskopických stôp. Podľa bodu 6
citovaného ŠPP - Pracovný postup -                 v prvom štádiu kriminalisticko-daktyloskopickej identifikácie
je nutné skúmať vhodnosť sporného materiálu. Na základe ich prvotného vizuálneho vyhotovenia sa
expert rozhoduje, či nastane samotný proces skúmania alebo budú stopy vyradené.
Pri daktyloskopickom skúmaní stopy č. 45 mal príslušný expert v zmysle Príručky skúšobného
laboratória najprv skúmať, či nie je fotograficky zadokumentovaná stopa upravovaná počítačom (či
je vhodná na skúmanie) a keďže prenos daktyloskopickej stopy č. 45 fotograficky na CD je prenos
výsledku skúšok pomocou elektronického média, je jej použitie pre ďalšie skúmanie striktne zakázané.
ŠPP-DA-04-A/2008 platný od 30.1.2008 s názvom „Fyzikálne metódy zviditeľňovania a zaisťovania
daktyloskopických stôp“ v bodoch 5.2 a 5.3 presne definuje spôsoby zviditeľňovania a zaisťovania
daktyloskopických stôp. Ani v jedom z uvedených bodov nie je uvedené zaisťovanie, zviditeľňovanie a
prenos stôp fotograficky na CD.
Znalec z oboru daktyloskopie, Mgr. N. na hlavnom pojednávaní 10.6.2011 uviedol, že nevie odpovedať
na otázku, či zabezpečovanie daktyloskopických stôp fotograficky je akreditovanou metódou. Na
otázku obhajcu uviedol, že u akreditovaného spôsobu je záruka, že je správny. Ak teda zabezpečenie
daktyloskopickej stopy fotograficky nie je akreditovaným spôsobom, nie je záruka, že tento spôsob je
správny. Mgr. N. uviedol, že ak má byť daktyloskopická stopa zaistená fotograficky, robí sa to v spolupráci
s fotografom, ktorý je pracovníkom KEU PZ. Z obsahu jeho výpovede však vyplýva, že stopa č. 45 takto
zabezpečená nebola.



Identifikácia biologického materiálu metódami kriminalistickej biológie a genetickej analýzy je upravená
ŠPP-BIO-01-A/2009 platným od 6.8.2009. Citovaný ŠPP podrobne upravuje spôsob zabezpečenia
krvných stôp, izolácie DNA, pracovné postupy, neistotu výsledkov a metódy zabezpečenia kvality.
Základnou skutočnosťou, ktorú sme chceli predložením citovaného ŠPP bolo preveriť, či zabezpečenie
biologického materiálu (výterov spod nechtov K. V.), pracovný postup                (v tom, že znalkyňa
zmiešala výtery spod jednotlivých nechtov) bol správny a či neovplyvnil výsledok. Sme jednoznačne toho
názoru, že spojenie jednotlivých vzoriek do jednej izolácie tak, ako popísala znalkyňa Mgr. A. na hlavnom
pojednávaní 10.6.2011, je nesprávne a v rozpore so ŠPP. Sama znalkyňa na otázku obhajcu uviedla,
že to bolo jej rozhodnutie, avšak neodôvodnila, prečo a podľa akého ustanovenie ŠPP tak mohla urobiť.
Podľa našich zistení príslušný ŠPP nepripúšťa takýto postup, preto sa jedná o neštandardný postup
a výsledok skúmania je problematický a nepoužiteľný. V tejto súvislosti poukazujeme na to, že podľa
Dodatku L k ŠPP: Kriminalistická biológia a antropologická expertíza a genetická analýza bod 5.9.2 v
prípade, ak predmet skúšky bol spotrebovaný, kontrolu vykonávajú dvaja znalci. Ďalej predmetný ŠPP v
bode 3.1.5 obsahuje ustanovenie, ktoré ma sledovať zabezpečenie kvality analýz. V zmysle citovaného
bodu zabezpečenie kvality výsledkov sa dosahuje vykonaním izolácie slepej vzorky v intervaloch 2
týždňov. Znalkyňa Mgr. A. na pojednávaní, ani v posudku neuviedla, či táto kontrola vykonaná bola.
Tieto a ostatné vytýkané skutočnosti plne odôvodňujú náš návrh, že si dáme vypracovať na vlastné
náklady analýzu DNA. Odôvodňujú to aj zavádzajúce vyjadrenia Mgr. A. na hlavnom pojednávaní, keď sa
vyjadrila, ku skúmaniu ľudských buniek voľným okom, zavádzajúco tvrdí, že ...„ elektroforéza je zastaralý
názov na separáciu namnožených DNA fragmentov.“ Vyvracia to hneď nasledujúcou vetou, keď tvrdí,
že súčasná genetická analýza pri identifikácii používa tzv. genetický analyzátor, v ktorom dochádza k
separácii týchto fragmentov, pretože tento je na princípe elektroforézy založený.
Všetky tieto skutočnosti plne odôvodňujú náš návrh na predloženie ŠPP súdu, aby mohli byť
vypracované znalecké posudky preskúmané z hľadiska zákonnosti. Rovnako ŠPP  z oblasti analýzy
ručného písma a ďalšie.
Napadnutý rozsudok vo všetkých jeho výrokoch považujem za nesprávny pre podstatné chyby konania,
ktoré napadnutým výrokom predchádzali, najmä preto, že boli porušené ustanovenia, ktorými sa má
zabezpečiť objasnenie veci alebo právo na obhajobu, neúplnosť skutkových zistení a nevysporiadame
sa so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie, bolo porušené ustanovenie trestného zákona,
uložený trest je neprimeraný (nezákonný) a rozhodnutie o uplatnenom nároku na náhradu škody je
v rozpore so zákonom. Citovaným rozsudkom bolo porušené moje základné právo spočívajúce v
práve na spravodlivý proces a obhajobu. Tieto práva treba vykladať tak, aby bola zachovaná ich
podstata a zmysel. Preto aj výklad a nasledujúca aplikácia Trestného poriadku musí rešpektovať
právo obžalovaného na spravodlivé súdne konanie podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1
Dohovoru a rešpektovať, aby bola prostredníctvom neho bola zabezpečená spravodlivá ochrana mojich
práv a záujmov. Obsahu a účelu tohto práva musí korešpondovať možnosť jeho reálneho naplnenia
a uplatnenia. Okresný súd paušálnym omietnutím všetkých návrhov obžalovaného, dokonca aj tých,
ktoré sme chceli vykonať na svoje náklady, znemožnil mu na súde domáhať sa svojich práv a porušil
princíp rovnosti zbraní. „Procesný postup súdu musí zabezpečiť, aby bola obžalovanému v týchto
smeroch poskytnutá rozumná príležitosť obhajovať svoje záujmy za podmienok, ktoré ho nepostavia
do podstatne nevýhodnejšej pozície v porovnaní s druhou stranou. Zabezpečenie kontradiktórnosti
konania a rešpektovanie princípu rovnosti zbraní predstavujú základné procesné garancie uplatňované
v trestnom konaní. (viď rozh. ÚS SR III. 226/07)“. Uplatnenie páva na obhajobu spočíva v navrhovaní
dôkazov, tomu zodpovedá povinnosť súdu zaoberať sa každým návrhom, a to zvlášť                         v
prípadoch, keď si ho obžalovaný nemôže zabezpečiť bez súhlasu a súčinnosti súdu (viď § 2 ods. 11
Tr. por.).
Skutky tak, ako sú popísané vo výroku odsudzujúceho rozsudku, nezodpovedajú výroku, ktorý je
uvedený v obžalobe. Vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že by poškodená K. V. prišla
kritického dňa 29.11.2009 o 02.45 hod. domov a tam som ju mal v úmysle usmrtiť, škrtiť. Stanovenie
hodiny jej smrti na 02.45 hod. nevyplýva z vykonaných dôkazov, ani výpovedí znalcov MUDr. K. a
R.. Oprieť stanovenie hodiny smrti poškodenej V. o odpoveď znalca na otázku prokurátorky, že pokiaľ
obžaloba dospela k tomu, že došla domov              o 02.45 hod., v tomto čase mohlo dôjsť k smrti
poškodenej, je špekuláciou. Zvlášť rozporne pôsobí právna kvalifikácia podľa obžaloby určujúca, že som
mal žalované skutky spáchať v úmysle zakryť iný trestný čin. Obžaloba túto právnu kvalifikáciu vôbec
nekonkretizovala a neuviedla, v čom a aký trestný čin, ktorý som mal zakryť, spočíval. Iba náznakom
v odôvodnení obžaloby sa prokurátorka snažila poukázať na odcudzenie kabeliek, čím chcela zrejme
poukázať na trestný čin krádeže. Naproti tomu okresný súd v napadnutom rozsudku na strane 79 v



strede odôvodnenia jednoznačne hovorí, že môj úmysel zakryť trestný čin spočíval v tom, že som sa
snažil zakryť trestný čin vraždy K. S.. Na takýto záver nebol vykonaný žiaden dôkaz.
Okresný súd odsudzujúci rozsudok založil najmä na výsledkoch znaleckého dokazovania
Kriminalistickým a expertíznym ústavom PZ z odvetvia daktyloskopie a kriminalistická biológia a
genetická analýza. Okrem toho za usvedčujúce dôkazy považoval znalecký posudok MUDr. R. K. a
MUDr. N. R.                     o príčinách smrti poškodených K. S. a K. V., znalecký posudok MUDr. R. M.
o mojich zraneniach, znalecký posudok MUDr. K. H., MUDr. H. U. a Mgr. F. H., znalkýň                   z
odboru psychológia, odvetvie klinická psychológia dospelých o mojom duševnom stave, ako aj ostatných
znaleckých posudkov a odborných vyjadrení. Za usvedčujúce považoval aj výpovede svedkov F., V.,
G., V., L., Z., ale aj svedkýň L. a V.. Hoci na jednej strane hodnotil osoby svedkov S. a T. ako
nehodnoverné, na druhej strane sa o ich výpovede oprel ako o významné usvedčujúce dôkazy. Ani
náznakom okresný súd neuviedol, prečo a v čom považuje ich výpovede za nehodnoverné, účelovo z
nich vybral tie časti, ktoré ma mali usvedčovať. Ako som uviedol vo svojej záverečnej reči a taktiež aj môj
obhajca, celé prípravné konanie je poznačené vážnymi pochybeniami a podstatná časť dôkazov nebola
vykonaná v súlade so zákonom a je nepoužiteľná. Za pochybenie a popretie môjho práva na obhajobu
a na spravodlivý proces považujem odmietnutie mnou požadovaných dôkazov a čo je zarážajúce,
odmietnutie (zabránenie), aby som si na svoje náklady mohol dať vypracovať znalecké posudky.
V prvom rade chcem poukázať na nesprávnu právnu kvalifikáciu tak, ako to uviedol môj obhajca v
záverečnej reči. Pôvodne obžaloba kvalifikovala moje konanie ako obzvlášť závažný zločin vraždy podľa
§ 145 ods. 1, 2 písm. a), d), e) Tr. zákona. Súd ma však uznal za vinného z obzvlášť závažného zločinu
vraždy podľa § 145 ods. 1, 2 písm. a), b), d), e) Tr. zákona. Zmena právnej kvalifikácie z 13.1.2012 tak,
ako mi ju súd 19.1.2012 oznámil, nezodpovedá postupu podľa § 284 ods. 2 Tr. poriadku.                V
oznámení, ktoré som ja a môj obhajca obdržali 19.1.2012, je nesprávne uvedené, že moje konanie môže
byť kvalifikované aj podľa § 145 ods. 2 písm. b) Tr. zákona závažnejším spôsobom konania podľa §
138 písm. c) Tr. zákona, teda ako obzvlášť závažný zločin vraždy podľa § 145 ods. 1 písm. a), b), d), e)
Tr. zákona. Ako uviedol môj obhajca v záverečnej reči, Trestný zákon obzvlášť závažný zločin vraždy
podľa              § 145 ods. 2 písm. b) Tr. zákona ani podľa § 145 ods. 1 písm. a), b), d), e) Tr. zákona
nepozná. Ani jeden z kvalifikačných momentov podľa § 145 ods. 1, ods. 2 Tr. zákona nebol preukázaný.
Nebolo preukázané, že som usmrtil K. S. a K. V., tobôž nie takým spôsobom, ako je popísané v obžalobe.
Obžaloba kvalifikovala moje konanie ako konanie spáchané v úmysle zakryť iný trestný čin, a to trestný
čin krádeže. V obžalobe táto právna kvalifikácia nebola podrobnejšie popísaná a vysvetlená. Napriek
tomu súd právnu kvalifikáciu odôvodnil osobitným motívom, a to úmyslom zakryť trestný čin vraždy K. S..
Na strane 79 odôvodnenia napadnutého rozsudku popisuje fiktívnu situáciu, ako mala K. V. prísť domov,
zbadať ma tam a ja som ju mal následne škrtiť, naložiť do auta a potopiť do kanála rieky Váh. Súd toto
považoval za „úpravu skutkovej vety“. Takáto „úprava“ však nezodpovedá ustanoveniu § 206 ods. 3 Tr.
poriadku, ktoré hovorí, že výrok uznesenia o vznesení obvinenia musí obsahovať popis skutku tak, aby
nemohol byť zamenený s iným skutkom. Je nepochybné, že konanie, ktorým som mal zakrývať trestný
čin krádeže ku škode nešpecifikovaného poškodeného, je iným konaním - skutkom, ako zakrývať trestný
čin vraždy poškodenej K. S.. Z uvedeného dôvodu nebolo dodržané ani ust. § 284 ods. 2 Tr. poriadku.
Je nepochybné, že vykonaným dokazovaním nebol zistený jediný priamy dôkaz, ktorý by ma usvedčoval
zo spáchaných skutkov. Všetky „dôkazy“, o ktoré súd odsudzujúci rozsudok oprel, sú alebo nepriame,
alebo nesprávne interpretované, alebo nezákonné. Netvoria jednoliatu a neprerušovanú reťaz dôkazov,
ktoré by preukazovali, že som sa na mieste činu nachádzal, že som sa skutkov dopustil, usmrtil obe ženy,
naložil ich do motorových vozidiel, tieto riadil až ku kanálu rieky Váh a tam vozidlá            s obeťami potopil.
Za takejto situácie je pochopiteľné, že sa obžaloba, ale aj súd uchýlil k použitiu svedeckých výpovedí
T. T. a C. S.. Keď obžaloba mená svedkov oznámila súdu 25.10.2010, už vtedy považovala výpoveď
svedka T. za účelovú. Je pravdou, že v tom čase ešte nebolo známe, čo svedok T. vypovedať bude,
avšak zo spôsobu, akým sa T. domáhal svojho vypočutia a následne z jeho výpovede, je evidentné, že
tento svedok nehovorí pravdu a jeho výpoveď je účelová. Z porovnaní verzií skutkov tak, ako uvádza
obžaloba a                  z toho, ako ich popisuje svedok T., je zrejmé, že si vymýšľa, v jeho výpovedi
sú neprehliadnuteľné rozpory a nelogickosť. Tento svedok, aj keď vypovedal, že som mu povedal, ako
sa skutky udiali, nevedel (ani nemohol) popísať ich mojimi údajnými slovami, ale podľa ním popísaného
priebehu sa toto malo stať takmer presne podľa obžaloby. Súd sa nevysporiadal s týmito vážnymi
rozpormi a najmä s tým, prečo o tom niekomu nepovedal skôr, keď na cele so mnou bol skoro 5 mesiacov
a ani bezprostredne po tom, keď bol premiestnený, o zistených skutočnostiach prokurátorovi nepovedal.
Z výpovede svedka vyplýva, že bol na cele so mnou od 1.3.2010 do 25.7.2010. List krajskej prokuratúre
napísal až 9.10.2010. Odôvodnenie súdu, že uveril tomuto svedkovi, lebo tento nemal odkiaľ vedieť
podrobnosti o skutkoch, za ktoré bol obžalovaný stíhaný, je chabé. Na otázku môjho obhajcu svedok



T. na hlavnom pojednávaní vypovedal, že v čase, keď som bol na vyšetrovacom úkone, spis v mojej
veci som mal na cele. Svedok si preto bez problémov do spisu mohol nahliadať. Ak by bolo skutočne
pravdou, že som sa mu priznal, že som usmrtil poškodené, bol by to nepochybne povedal mjr. R., ktorý
ho vo väzbe navštívil. Mjr. R. ako policajt vykonával úkony aj v mojej veci a svedok to veľmi dobre vedel.
K výpovedi svedka T. dodávam, že nebola vykonaná prísne podľa § 127 Tr. por. a nasledujúcich. Podľa
§ 138 Tr. por. ustanovenia §§ 123 až 126 o výsluchu obvineného sa primerane použijú aj na výsluch
svedka, na konfrontáciu medzi svedkami, ktorí už boli vypočutí, a na rekogníciu. Podľa § 123 ods. 1 Tr.
por. obvinenému možno dovoliť, aby skôr než odpovie, nazrel do svojich poznámok. Táto okolnosť sa
musí              v zápisnici poznamenať.
Zo zápisnice z hlavného pojednávania z 2.6.2011 v časti o výsluchu svedka T. sa v úvode jeho výpovede
vôbec nespomína, že svedok mal a používal poznámky, hoci toto bolo z jeho výpovede (otvorene počas
výpovede nazeral do prinesených poznámok) zrejmé, súd na to nereagoval a túto okolnosť poznamenal
do zápisnice až na výhradu môjho obhajcu. Ako obhajca uviedol v záverečnej reči, výpoveď svedka T.
nebola spontánna a pri porovnaní s jeho „poznámkami“ je jasné, že ju takmer celú čítal a iba niektoré
pasáže vynechal. K tejto skutočnosti sa svedok nevyjadril a súd sa ňou nezaoberal. Výpoveď svedka T.
teda nebola vykonaná zákonným spôsobom v zmysle § 132 ods. 1 Tr. poriadku.
Ešte nehodnovernejšia a zmätočnejšia je výpoveď C. S.. Jeho výpoveď o priebehu skutku sa ani
nepodobá na výpoveď svedka T., resp. na verziu podľa obžaloby. Ako jediný tvrdí, že som sa mal skutkov
dopustiť s kamarátom Y., že nôž, ktorým mal K. S. usmrtiť, je schovaný a obžalovaný mu mal núkať
peniaze za zavraždenie prokurátorky, sudkyne a vyhodenie okresného súdu do vzduchu. Posledne
uvádzaná skutočnosť hovorí sama za seba a bez akýchkoľvek pochybností hodnotí jeho výpoveď ako
celok. Výpoveď svedka T. a S. je preto absolútne nehodnoverná, nepoužiteľná, nezapadá do ostatných
dôkazov a viditeľne účelová. Aj keď súd na strane 78 odôvodnenia okresný súd uvádza, že ich hodnotí
ako dôkazy menej relevantné, s istou rezervou, ich dôveryhodnosť je nejednoznačná, ale rozhodne vraj
nejde o vyprodukované dôkazy zo strany obžaloby     v stave dôkaznej núdze, predsa ich považuje
za usvedčujúci dôkaz, pretože je vraj vysoko pravdepodobné, že svedkami uvádzané skutočnosti sa
dozvedeli práve od obžalovaného. Ako dôvod dôveryhodnosti uvádza, že sa svedkovia nepoznajú a
nikdy sa nestretli. Toto odôvodnenie považujem za irelevantné. K uvedenej konštatácii treba podotknúť,
že v ich výpovediach sú podstatné rozpory, v ničom sa nezhodujú a ak by prokuratúra považovala ich
výpovede za nepoužiteľné, nepredložila by ich. Motív konania svedkov je nepochybný a spočíva v tom,
že najmä svedok T. sa svojou výpoveďou a spoluprácou s orgánmi polície snažil dosiahnuť o prepustenie
z väzby (čo sa mu aj podarilo). O tom vedel aj svedok S., ktorý to nepoprel. Aj keď som ja aj môj obhajca
navrhovali znalecké vyšetrenie oboch svedkov na skutočnosť, či sú schopní prežitú skutočnosť správne
vnímať, zapamätať si a reprodukovať, nebolo nám vyhovené. Bez znaleckého dokazovania, alebo iných
dôkazov nemožno ustáliť, kedy uvedení svedkovia vypovedali pravdu a kedy klamali. Súd sám takéto
hodnotenie urobiť nemôže.
Pokiaľ má byť rozhodnutie o vine založené na výpovediach svedkov T. a S., musia byť tieto presvedčivé a
vieryhodné, nesmú byť inými dôkazmi spochybniteľné, či dokonca vyvrátené a zároveň nesmú byť medzi
nimi podstatné rozpory. Toto v prípade výpovedí spomenutých svedkov nemožno v žiadnom prípade
povedať. „Hodnotenie dôkazov podľa § 2 ods. 6 (teraz 2 ods. 12 Tr. por.) musí súd vykonať tak, že
zváži všetky okolnosti prípadu jednotlivo i v ich súhrne, teda skúma, či výpovede svedkov sú logické,
či sa svedkovia i v okolnostiach menej podstatných neodchyľujú od svojich predchádzajúcich výpovedí,
pričom v prípade odchýlok musí súd dotazom zisťovať, prečo k nim vo výpovedi svedkov dochádza.
Pri hodnotení dôkazov potom vychádza z celej výpovede svedkov, z rozsahu a závažnosti prípadných
rozdielov v jeho výpovediach a z vysvetlenia, prečo k týmto rozdielom došlo. Aby mohol spoľahlivo také
výpovede zhodnotiť, musí vziať do úvahy i ostatné dôkazy, posúdiť prípadné rozpory medzi nimi, skúmať,
prečo k nim dochádza a jedine tak môže získať bezpečný základ pre skutkové zistenie a pre záver o
vine obvineného.“ (Rozh. NS SR 5 To 1/2009).
S výhradami, ktoré som voči skutkovému stavu a vykonaným dôkazom vzniesol vo svojej záverečnej
reči, sa súd nevysporiadal, resp. vysporiadal nedostatočne. Vôbec sa nevysporiadal s výhradami môjho
obhajcu o predpojatosti prokurátorky, nezákonnosťou vykonania domovej prehliadky v dome mojich
rodičov, ohliadky v dome (v peci) Y. F., miesta nájdenia slzotvorného plynu R. V. a výhradami voči
znaleckým posudkom. Aj keď postavil odsudzujúci rozsudok vo vzťahu k usmrteniu K. V. na výsledkoch
skúmania analýzy DNA, výterov spod nechtov nebohej, absolútne sa nevysporiadal               s namietanou
zákonnosťou získania predmetných výterov. Zrejme nebolo možné vysporiadať sa s námietkou
zákonnosti získania týchto výterov, keď naozaj nebolo nikde zadokumentované, akým spôsobom a kým
boli vzorky spod nechtov K. V. získané. Podľa uznesenia vyšetrovateľa boli zabezpečené pri pitve, avšak
zo znaleckého posudku MUDr. K. a MUDr. R. nevyplýva, že by boli predmetné výtery spod nechtov pri



pitve urobené. MUDr. K. na hlavnom pojednávaní uviedol, že tieto vzorky odoberá kriminalistický technik.
O žiadnom takomto odbere nie je urobený záznam.
K námietke predpojatosti prokurátorky dodávam, že mám dôvodnú pochybnosť                      o
nepredpojatosti aj predsedníčky senátu JUDr. Pilátovej vo vzťahu k môjmu obhajcovi JUDr. Tiborovi
Bickovi. Že vystupovala predpojato vo vzťahu ku mne, obžalovanému, bolo pochopiteľné. Predsedníčka
senátu však predpojato konala a vystupovala aj voči JUDr. Bickovi, keď napriek tomu, že bola s
dostatočným časovým predstihom informovaná o tom, že JUDr. Bicko má od 1.8.2011 do 20.8.2011
záväzne objednaný liečebný pobyt v zahraničí, vytýčila na 9.8.2011 termín hlavného pojednávania.
Pri vytýčení termínu na tento deň zohľadnila požiadavky na dovolenky všetkých členov senátu a
prokurátorky. Na túto skutočnosť reagoval môj obhajca JUDr. Bicko námietkou predpojatosti zo 7.7.2011,
ktorú predseda okresného súdu neuznal. Predpojatosť predsedníčky senátu JUDr. Pilátovej voči JUDr.
Bickovi sa prejavila aj na neverejnom zasadnutí 21.3.2012, keď v rozpore so zákonom mu uložila
predložiť odôvodnenie odvolania proti rozsudku do päť pracovných dní. Takýto postup nemožno hodnotiť
inak, ako bránenie vo výkone obhajoby a to je podstatnou chybou konania. Preto dôvodne tvrdím, že vo
veci v rozpore so zákonom konali a rozhodovali predpojaté osoby.
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vôbec nevyplýva, ako sa okresný súd vysporiadal s výpoveďami
svedkov F., V., G., V., L., Y. Z. a iných z prípravného konania. Z odôvodnenia rozsudku nie je jasné, ako
posúdil ich zákonnosť. Jedná sa najmä o výpoveď svedka F., zákonnosť ktorej napadol môj obhajca v
záverečnej reči. Okresný súd sa s vážnou výhradou môjho obhajcu dôsledne nezaoberal a túto odôvodnil
veľmi povrchne, všeobecne a účelovo. Taktiež nereagoval na výhradu o nezákonnosti „prehliadky“ pece
v dome F., nájdenia slzotvorného spreja poškodeným V., zákonnosťou domovej prehliadky v dome
mojich rodičov a podobne. Zákon nepozná závažné pochybenia OČTK, tak ako to uvádza okresný súd
na strane 86 odôvodnenia. Každá nezákonnosť postupu má vplyv na zákonnosť dôkazu a v tomto zmysle
je výslovne v § 2 ods. l Tr.por. ustanovené, že nikto nemôže byť stíhaný ako obvinený inak než zo
zákonných dôvodov a spôsobom, ktorý ustanovuje tento zákon.
Okresný súd nielenže vykonané dôkazy nesprávne vyhodnotil a vyvodil z toho nesprávne právne závery,
ale tým, že mi zamietol dôvodné návrhy na vykonanie dôkazov, porušil moje právo na obhajobu a
spravodlivý proces. Veľmi markantne sa to preukázalo pri znaleckom posudku a výpovedi MUDr. R. M..
Tento znalec               z odboru zdravotníctvo, odvetvie chirurgia, traumatológia nielen podľa môjho
laického názoru, ale aj podľa veľmi kvalifikovaného názoru iného súdneho znalca Doc. MUDr. N. CSc.,
znalca z odboru zdravotníctvo, odvetvie súdne lekárstvo popísal moje zranenia podľa fotodokumentácie
neobjektívne a tendenčne. Obaja znalci podali vo veci znalecký posudok, ktorý je v podstatných veciach
rozporný. Na hlavnom pojednávaní na svojich posudkoch a záveroch zotrvali. MUDr. M. jednoznačne
a bez pochybností uvádza, že zranenie na mojej brade nemohlo byť spôsobené pádom, poranenia v
oblastí chrbtov rúk a na dlani boli spôsobené poškriabaním nechtami, defekty kože kruhovitého tvaru
v oblasti brušiek prstov mohli vzniknúť vlečením bremena a škrabance najpravdepodobnejšie vznikli
obrannými reakciami poškodených. Naproti tomu iný kvalifikovaný znalec Doc. MUDr. N. CSc. najmä
o týchto zraneniach uviedol, že zranenie na brade mohlo byť spôsobené pádom alebo úderom, údajné
škrabance na rukách podľa jeho názoru škrabancami nie sú a kruhovité defekty kože na rukách sú
podľa jeho názoru povrchové morfy vzniknuté v súvislosti      s odlupovaním   vrchných vrstiev kože bez
krvácania. Jednoznačne však uviedol, že              z fotodokumentácie bez vyšetrenia lekárom a popisu
zmien na koži alebo zranení nie je možné jednoznačne určiť, či sa jedná o zranenie, aké a ako vzniklo.
Podľa § 146 Tr. poriadku ak vzniknú pochybnosti o správnosti znaleckého posudku, alebo ak je znalecký
posudok nejasný alebo neúplný, treba požiadať znalca  o vysvetlenie alebo doplnenie posudku. Ak by to
neviedlo k odstráneniu pochybností alebo nejasností znaleckého posudku alebo k úplnosti znaleckého
posudku, treba pribrať iného znalca.
Je nepochvbné. že otázky, ktoré mali posúdiť znalci MUDr. M. a Doc. MUDr. N., CSc., sú odbornými
otázkami vyžadujúcimi kvalifikované znalecké posúdenie. Zdôrazňujem, že posúdenie zranenia a
mechanizmu jeho vzniku primárne patrí do odvetvia súdneho lekárstva. Takým znalcom so 40 ročnou
praxou je Doc. MUDr. N., CSc. MUDr. M. je síce znalcom, ale z odvetvia chirurgia a traumatológia. Medzi
názormi a posudkami oboch znalcov sú rozpory a k ich odstráneniu neviedol ani výsluch znalcov na
hlavnom pojednávaní. Okresný súd nie je znalcom, nemá odborné vedomosti z posudzovania zranení
a mechanizmu ich vzniku a nemôže sám bez ďalšieho ustáliť, ktorý z posudkov je správny. Súd sa bez
náležitého odôvodnenia tendenčne priklonil k názoru obžaloby a bez zodpovedajúceho vysvetlenia prijal
nepodložené závery MUDr. M. a z týchto vychádzal. Postupoval tak v rozpore s § 146 Tr. poriadku.
Pretože výsluch MUDr. M. na hlavnom pojednávaní nejasnosti a rozpory v jeho posudku neodstránil,
navrhli sme v zmysle            § 147 ods. 1 Tr. por. pribrať na podanie znaleckého posudku znalecký



ústav z oblasti forenzných medicínskych expertíz na zodpovedanie otázok, ktoré boli položené MUDr.
M.. Okrem toho sme navrhli, aby sa znalecká organizácia vyjadrila                  k otázkam:
a/ zistiť, či zmeny na tele zadokumentované na fotografiách sú jednoznačne poranenia
C. Z.
b/ ak sa jedná o poranenia, či fotodokumentácia vzhľadom na vzdialenosť osoby na fotografiách,
svetelné podmienky, kontrast a jas a podobne poskytuje dostatok medicínskych informácií na posúdenie
jednotlivých poranení, ak nie, prečo
c/ či je možné a na základe akých medicínskych poznatkov popísať jednotlivé poranenia, ich veľkosť,
tvar a farbu,
d/ či je možné určiť mechanizmus ich vzniku, či vznikli pri obrane, alebo útoku, či vznikli predmetom,
alebo zverou a pod.,
e/ či je možné stanoviť dobu ich vzniku a či všetky vznikli súčasne.
V prípade, ak by sa súd s navrhnutým postupom nestotožnil, navrhli sme, aby nám bola poskytnutá
primeraná lehota, že si znalecký posudok dáme vypracovať na svoje náklady. Tento návrh nám bol bez
zodpovedajúceho odôvodnenia zamietnutý, čím bolo porušené moje právo na obhajobu a spravodlivý
proces.
Vážne výhrady som vzniesol voči znaleckým posudkom KEU PZ z odvetvia kriminalistická biológia a
genetická analýza. Obhajca vo svojej záverečnej reči tieto výhrady konkretizoval, už predtým som však
navrhol odstrániť neúplnosť znaleckého posudku vypracovaného Mjr. Mgr. A. č. PPZ-5856/KEÚ-SL-
EXP-2009 výsluchom Mgr. A.. Keďže súd tento návrh zamietol, navrhol som, že si na svoje náklady
dám vypracovať znalecký posudok z odvetvia kriminalistická biológia a genetická analýza ústavom
kvalifikovaným pre znaleckú činnosť, Laboratóriom forénznej genetiky s.r.o. Ostrava, kde posudok by
vypracovával renomovaný súdny znalec RNDr. R. S.. Súdu sme predložili žiadosť znaleckej organizácie
z 2.2.2012 a výpis zo zoznamu súdnych znalcov Ministerstva spravodlivosti ČR preukazujúci, že RNDr.
S. je súdnym znalcom a Laboratórium forénznej genetiky Ostrava s.r.o. je ústavom kvalifikovaným pre
znaleckú činnosť z odvetvia kriminalistická biológia a genetická analýza. S poľutovaním konštatujem,
že súd aj tento návrh na vykonanie dokazovania nám bez zodpovedajúceho odôvodnenia zamietol. Aj
v tomto prípade porušil moje právo na obhajobu a spravodlivý proces.
Za skutočne závažné a neodstrániteľné pochybenie považujem spôsob zabezpečenia výterov spod
nechtov poškodenej K. V.. V uznesení vyšetrovateľa sa uvádza, že tieto boli zabezpečené pri pitve
nebohej, avšak z pitevných protokolov ani výpovede MUDr. K. na hlavnom pojednávaní takáto
skutočnosť nevyplýva. Nie je teda zrejmé, či výtery spod nechtov, ktoré boli predložené KEÚ PZ
na skúmanie, boli zabezpečené zákonným spôsobom, kým a kedy. Na túto skutočnosť poukázal
môj obhajca v záverečnej reči, avšak súd sa s touto otázkou nezaoberal a vôbec nevysporiadal.
Bez rozpakov však závery znaleckého posudku Mgr. A. vo vzťahu k analýze výterov spod nechtov
poškodenej V. ako mňa usvedčujúci dôkaz použil.
Obžaloba a súd považujú výsledok zistenia znalcom z odvetvia daktyloskopie a kriminalistická biológia
a genetická analýza za usvedčujúce dôkazy. Pre hodnotenie uvedených znaleckých posudkov ako
usvedčujúcich dôkazov je predovšetkým potrebné odpovedať na otázku, či skúmané vzorky a materiál
boli zabezpečené zákonným spôsobom, tak ako sme uviedli. Až potom možno zistenia znalcov hodnotiť
v súvislostiach s ostatnými dôkazmi. Aj v prípade, ak by boli podklady na vypracovanie znaleckých
posudkov získané zákonne (čo namietame), zistenia znalcov nedokazujú, že som sa skutkov, ktoré sa
mi kladú za vinu, dopustil. Zistený daktyloskopický odtlačok nedokazuje, kedy som sa mal na mieste
jeho zistenia nachádzať. Rovnako zistenia analýzy DNA. Znalci nevedeli zodpovedať, kedy odtlačok
prsta a stopy, z ktorých mala byť zistená moja DNA, vznikli. Nevedeli sa vyjadriť ani k tomu, či vznikli
súčasne. Teoreticky by mohli dokazovať, že som sa                 v dome poškodených nachádzal, ale nič
viac. Neboli totiž zabezpečené iné dôkazy, ktoré by ma zo spáchania skutkov usvedčovali.
Na hlavnom pojednávaní 7.7.2011, 30.6.2011, a 10.6.2011 boli ako znalci vypočutí, zamestnanci KEU
PZ mjr. Ing. X. F., kpt. Mgr. E. Q., Ing. R. V., Ing. K. U., Ing. C. Y.. Výsluchy uvedených osôb ako znalcov
považujem za nezákonné. „Osoba, ktorá reprezentuje na hlavnom pojednávaní expertízu ústavu, sa
stáva znalcom až po poučení v intenciách § 106   Tr. por. (teraz 144) bez ohľadu na to, či je alebo nie
je zapísaná v zozname znalcov. Pokiaľ však v zozname znalcov zapísaná nie je, musí pred uvedeným
poučením najprv zložiť sľub znalca.“ (viď rozs. NS SR Tzo V-9/2001 a rozs. NS SR 2 To 64/2006).
K znaleckým posudkom dodávam, že za nesprávny považujem postup okresného súdu aj v prípade
posudku znalca U., ktorý súd prečítal bez toho, aby bol znalec poučený podľa § 144 Tr. por. Vzhľadom na
uvedené skutočnosti sú výpovede všetkých znalcov (z KEU PZ) na hlavnom pojednávaní nepoužiteľné.
V prípade znaleckého posudku KEU PZ Sklabinská 1 Bratislava z 5.5.2010, ktorý vypracovala kpt.
Mgr. Q., boli vznesené vážne námietky či už zo strany mňa ako obžalovaného, ale aj zo strany



môjho obhajcu. Mgr. Q. na hlavnom pojednávaní nebola schopná odpovedať na jednoduchú otázku,
či overovala autentičnosť predložených porovnávacích materiálov, ktoré som mal písať ja. Otázku na
túto zásadnú vec dokonca nepripustil súd na nepochopiteľnú námietku obžaloby, že ju považuje za
úskočnú. Táto námietka zo strany obžaloby je nevyvrátiteľným dôkazom selektovania dôkazov, ktoré
majú, alebo nemajú byť vykonané v záujme udržania obžaloby. Aj keď prokuratúra v obžalobe v bode
5 navrhla vykonať dôkaz prečítaním lístka z č. listu 362 a na tomto dôkaze zotrvala na hlavnom
pojednávaní, okresný súd tento dôkaz súd nevykonal, hoci ho považuje za usvedčujúci dôkaz a uvádza
ho v odôvodnení rozsudku.
Podľa § 147 ods. 3 Tr. por. znalecký ústav v posudku uvedie osoby, ktoré sa na spracovaní znaleckého
posudku podieľali. Nikto z uvedených osôb, podieľajúcich sa na vypracovaní znaleckých posudkov KEU
PZ, nie je znalcom (Ing. X. F. bola do zoznamu znalcov, ktorý vedie MS SR, zapísaná až 6.3.2012 ). Ich
výpovede sú preto nepoužiteľné.“ (viď rozsudok NS SR Tzo 9/2001, 2To 64/2006). Je v príkrom rozpore
s účelom zákona a ustálenou súdnou praxou spájať odborné vyjadrenie hodinára V. so znaleckými
posudkami KEU PZ, tak ako to naznačuje okresný súd v odôvodnení na strane 88 hore.
Práve na zadokumentovanie a objasnenie postupu, ako malo byť pri spracovávaní zaslaných vzoriek
KEÚ PZ postupované, sme navrhovali zabezpečenie štandardných pracovných postupov a príručiek
kvality, podľa ktorých mali príslušní experti na KEU pri vypracovaní znaleckých posudkov postupovať.
Z nepochopiteľných dôvodov nám aj tento dôkaz súd odmietol vykonať a nie je teda možné overiť, či
príslušný expert z KEÚ PZ pri svojej znaleckej činnosti postupoval               v súlade so záväzným
predpisom. S dôvodnosťou tohto môjho návrhu sa súd vysporiadal nedostatočne, púhym konštatovaním,
že podľa vyjadrenia KEU PZ znalci postupovali v súlade so zákonom. K tomuto môžem dodať iba to, že
výlučne súd môže hodnotiť dôkazy a to, či boli vykonané podľa zákona.
Znalecké posudky KEÚ PZ, ale aj MUDr. U., MUDr. H. a Mgr. H. z odboru psychológia, odvetvie klinická
psychológia dospelých aj detí, sú nepreskúmateľné. Posudky neobsahujú postup, na základe ktorého sa
dopracoval k odpovediam na otázky položené zadávateľom a k splneniu ním uložených úloh. Napríklad
predmetný posudok z odvetvia biológia a genetická analýza neobsahuje popis použitej metodiky, ale iba
odkaz na štandardný postup, neobsahuje žiadne konkrétne výsledky analýzy v podobe DNA profilov, ale
iba ich zhodnotenie vo forme odpovedí na otázky zadávateľa. Rovnako posudok z odboru psychológia
neobsahuje postup a výsledky testov, na základe ktorého sa znalci dopracovali                        k
odpovediam. Mgr. H. na hlavnom pojednávaní dokonca na otázku môjho obhajcu výslovne odmietla
odpovedať, či výsledky testov, ktoré som mal absolvovať, má. Znalkyne MUDr. H., MUDr. U. a Mgr. H.
výslovne na hlavnom pojednávaní uviedli, že neskúmali, či som sa skutkov, ktoré sa mi kladú za vinu,
dopustil. Preto hodnotiť ich vyjadrenia vo vzťahu k mojej osobe ako usvedčujúci dôkaz, to znamená, či
som žalované skutky spáchal, alebo nie, je zavádzajúce a účelové prispôsobovanie dôkazu. Predmetné
znalecké posudky preto trpia závažnou vadou, lebo nezodpovedajú §17 ods. 3 a 6 Zákona č. 382/2004.
Odôvodnenie napadnutého rozsudku je nepresvedčivé. Okrem toho, že je založené na nezákonných
dôkazoch, iné dôkazy skresľuje, ako dôkaz predkladá ničím nepodložené domnienky. Napríklad na
strane 68 bez opory v dokazovaní výslovne konštatuje, že zo zápisnice o obhliadke miesta činu s
fotodokumentáciou v rodinnom dome č. XXX je nepochybne preukázané, že k usmrteniu K. S. došlo
tam (???) a že som ju usmrtil ja, na strane 69 hore konštatuje, že daktyloskopická stopa                č.
45 jednoznačne preukazuje moju prítomnosť na mieste činu, ako aj to, že som K. S. usmrtil, na strane
70 odôvodnenia hore otvorene priznáva manipuláciu                     s fotodokumentáciou z ohliadky
miesta činu, keď konštatuje, že do fotodokumentácie bolo počítačom vložené číslo stopy 45, na strane
71 prezentuje ničím nepodložené svoje „odborné“ úvahy o posudku Mgr. A. vo vzťahu k nelogickému
a ŠPP nepodloženému postupu pri hodnotení výterov spod nechtov K. V., na strane 74 odôvodnenia
bez podpory znaleckých vyjadrení hodnotí príčinu smrti K. V., na strane 75 konštatuje, že som ju naložil
do osobného motorového vozidla, na strane 76 konštatuje, že som musel vedieť, že poškodené majú
doma peniaze a podobne. Na takéto kategorické hodnotenia neboli vykonané žiadne dôkazy. Podľa
výpovede svedka Kubaščíka na hlavnom pojednávaní 7.7.2011 hodinky poškodenej K. V. zastali o 3.50
hod. Jednalo sa o menej kvalitné hodinky Storm, ktoré zastali krátko na to, keď do nich vnikla voda.
Na fotodokumentácii na čísle listu 918, na fotografii č. 11 sú hodinky zadokumentované. Z uvedenej
fotografie je zrejmé, že hodinky majú kožený remienok. Naproti tomu za znaleckého posudku MUDr.
K. a MUDr. R. na strane 3 sa konštatuje, že na ľavej ruke K. V. sú hodinky s kovovým remienkom
s časom 05.55 hod. Súd na tento významný rozpor nereagoval a neodstránil ho. Nemožno preto
bez ďalšieho prijať jednoznačný záver, aké hodinky mala K. V. a kedy zastali, zvlášť za situácie,
keď aj o túto skutočnosť oprel súd odsudzujúci výrok (určil čas jej smrti). Aj keď sa súd snažil
vykonať najmä usvedčujúce dôkazy, nevykonal napríklad všetky dôkazy podľa návrhu prokuratúry a
o týchto nerozhodol. Okrem toho tvrdím, že vykonaným dokazovaním neboli preukázané skutkové



okolnosti preukazujúce prípadný motív môjho konania. Pretože motív je kvalifikačným momentom, je
nevyhnutné, aby bol preukázaný rovnako spoľahlivo ako skutkové okolnosti. Okresný súd nekriticky a
bez zodpovedajúcich dôkazov prijal motív, ktorý v obžalobe predložila prokuratúra.
Porušenie práva na obhajobu v mojom prípade je závažnou, resp. podstatnou chybou konania. Toto je
dokonca takou chybou, pri ktorej aj dovolací súd zruší napadnutý rozsudok. Poukazujem na to, že pri
dovolaní je toto porušenie chápané užšie ako v prvostupňovom, alebo odvolacom konaní, lebo dovolací
súd považuje za dovolací dôvod porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom. V mojom prípade
ide o „základné“ konanie, kedy sa majú vykonať všetky dôkazy potrebné na to, aby súd zistil skutkový
stav bez akýchkoľvek pochybností za súčinnosti strán v konaní. Ak uplatnenie práva na obhajobu
spočíva v práve navrhovať dôkazy, resp. zabezpečovať ich na svoje náklady, tomuto právu zodpovedá
povinnosť súdu dôsledne sa zaoberať každým návrhom a najneskôr pred meritórnym rozhodnutím
tomuto návrhu alebo vyhovieť, alebo ho zamietnuť. Toto posúdenie musí súd urobiť zodpovedne a
rozhodnutie musí náležité odôvodniť. Zamietnutie všetkých mojich návrhov na vykonanie dokazovania
nielenže vzbudzuje dôvodné pochybnosti o nepredpojatosti, ale povrchné a všeobecné odôvodnenie
takého rozhodnutia súdu je arbitrárne. Nevykonaním nepochybne potrebných dôkazov došlo k tomu, že
skutkový stav nie je úplne zistený a napadnuté výroky nie sú zákonné. Právo na obhajobu je jedným
zo základných atribútov spravodlivosti procesu zabezpečujúcim „rovnosť zbraní“ medzi obžalovaným a
obžalobou. Toto je garantované nielen ustanovením § 2 Tr. por.                (a ostatnými), ale aj článkom
50 Ústavy SR a článku 6 Dohovoru. Tieto boli v mojom prípade porušené.
V dôsledku vytýkaných pochybení nielen okresného súdu, ale aj orgánov činných v trestnom konaní
došlo k tomu, že som bol uznaný za vinného pre zločin, ktorý som nespáchal a svojím konaním
nenaplnil všetky znaky skutkovej podstaty podľa obžaloby. Nebolo preukázané, že by som v priamom
alebo nepriamom úmysle usmrtil dve osoby za splnenia ostatných kvalifikačných momentov. Došlo tak
k porušeniu príslušných ustanovení trestného zákona.
Na záver dodávam, že nielenže nebolo vykonaným dokazovaním jednoznačne a bez pochybností
preukázané, že som sa žalovaných skutkov dopustil, ale obiter dictum, uložený trest je vrcholne
nezákonný. Správne okresný súd na strane 89                      v strede uvádza, že podmienkou, za ktorej
možno uložiť trest doživotia, je zistenie, že nie je nádej, že páchateľ bude napravený trestom odňatia
slobody do 25 rokov. Správne je aj ďalšia poznámka, že tento záver znamená subsidiaritu trestu odňatia
slobody na doživotie k uvedenému miernejšiemu trestu odňatia slobody. Tieto argumenty okresný
súd účelovo vytrhol z rozsudku Krajského súdu v Žiline, sp.zn. 1To 154/2008 zo 4.2.2009. V zmysle
citovaného rozsudku krajského súdu trest odňatia slobody na doživotie možno uložiť za kumulatívneho
splnenia podmienok § 47 ods. 1 Tr. zák. „Záver o tom, že nie je nádej, že by bolo možné páchateľa
napraviť trestom odňatia slobody do 25 rokov, znamená subsidiaritu trestu odňatia slobody na doživotie
vo vzťahu k miernejšiemu trestu odňatia slobody od 20 do 25 rokov. To znamená, že súdy musia pri
ukladaní trestu z hľadiska osoby obžalovaného najskôr skúmať, či na dosiahnutie účelu trestu postačuje
miernejšia alternatíva a až po negatívnom závere môžu prikročiť k uloženiu trestu na doživotie.“ (rozs.
KS ZA               1 To 154/2008). Okresný súd v zmysle citovaného zákonného ustanovenia a súdom
potvrdeným postupom nerozhodol. Neskúmal, či nie je nádej na moju prevýchovu. Musím konštatovať,
že dôvody, pre ktoré súd považuje za potrebné uložiť mi trest odňatia slobody na doživotie, takými v
skutočnosti v žiadnom prípade nie sú. Okresný súd dôvodí, že takou skutočnosťou je napríklad to, že
nemám vyživovaciu povinnosť, som nemajetný, pred vzatím do väzby som bol nezamestnaný, žil som
s rodičmi, hral automaty, nebol som súdne trestaný, vo väzbe som slušný a podobne. Tieto skutočnosti
nepotrebujú komentár a nepochybne nie sú dôvodom pre uloženie žiadneho trestu. Ak súd na druhej
strane ak za dôvod uloženia trestu odňatia slobody na doživotie považuje spôsob spáchaných skutkov,
toto je znakom skutkovej podstaty a v prípade, ak by bolo preukázané, že som sa skutkov dopustil,
nemožno mi takú skutočnosť pričítať dvakrát. Nado všetky pochybnosti z úvah súdu na stranách 90 až 92
je zrejmá tendenčnosť a citované hodnotenia sú nepodložené. Skresľujúco sú vysvetľované vyjadrenia
znalcov psychiatrov, hoci sa títo nikdy nevyjadrili, že ma trest odňatia slobody nemôže napraviť. Keďže
tvrdím, že som sa žalovaných skutkov nedopustil a toto mi nebolo preukázané, je samozrejme, že
považujem každý trest, ktorý by mi mal byť za to uložený, za nezákonný a nespravodlivý. Z toho dôvodu
považujem za nezákonný aj výrok o povinnosti zaplatiť poškodeným náhradu škody.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti navrhujem, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a ja som bol
spod obžaloby oslobodený a prepustený na slobodu.“

V podstate v rovnakých intenciách, ale v omnoho širších súvislostiach odôvodnil odvolanie aj sám
obžalovaný C. Z., a to nasledovne:



„V tomto mojom odvolaní uvediem všetky podstatné skutočnosti potrebné nato aby odvolací súd zrušil
rozsudok a vrátil ho inému súdu toho istého druhu a stupňa, aby vec znovu, spravodlivo a nestranne
prejednal a zákonne rozhodol.
Poukazujem na nezákonné vybavenie mojej námietky zaujatosti vznesenej na Judr. Zuzanu Pilátovú po
tom čo som videl a počul na hlavnom pojednávaní dňa 28.6.2012. Uvedené skutočnosti sú dôvodom pre
vylúčenie. Oznámením zo dňa 10.7.2012 so dostal na vedomie, že o mojej námietke súdu doručenej
dňa 2.7.2012 sa konať nebude z dôvodov tam uvedených. Žiadam nadriadený súd aby sa vysporiadal
z námietkov a konaním predsedníčky senátu.
Poukazujem na nevysporiadanie sa z namietanou nezákonnosťou domovej prehliadky u nás doma,
ktorú môj obhajca v záverečnej reči dňa 14.2.2012 na strane č.15-17 zápisnice namietal. Je nutné sa
vysporiadať s právne relevantnou argumentáciou obhájcu, kedže výrok o vine je opretý o dôkaz
-lístok na č.1. 362 aj zn.pos. a výpoved Mgr. X. F., ktorá lístok skúmala. A ten bol zaistený práve pri tej
prehliadke. Žiadam aby sa nadriadený súd s uvedeným vysporiadal.
Poukazujem na porušenie § 284 ods.2 tr.por. pretože rozsudok z 17.2.2012                         s
kvalifikáciou podla §145ods.l,2 pism.A,D,B,E tr.zák. s poukazom na §138 písm.C tr.zák. Krajský súd
zrušil. Hned na prvom pojednávaní po zrušení rozsudku som bol uznaný vinným prvostupňovým súdom
opäť. S tým že pribudlo ustanovenie §140 pism.C tr.zák. Nebol som o tomto upovedomený. Preto bolo
porušené ustanovenie podla §284 ods.2 tr.por. nakoľko ani obžaloba citované ustanovenie neobsahuje.
Poukazujem nato, že v celom rozsudku z 28.6.2012 absentuje odôvodnenie, prečo a na základe čoho
súd pridal aj toto ustanovenie §140 pism.C tr.zák.
Poukazujem na porušenie môjho práva na primeranú lehotu na prípravu obhajoby podľa č.1.50 ods.3
ústavy SR. Upovedomenie o hlavnom pojednávaní na deň 28.6.2012 ktoré som obdržal dňa 14.6.2012
neobsahovalo že bude prikročené                  k záverečnej reči. Ani som to skutočne neočakával.
Prišiel som o možnosť napísať si záverečnú reč.Musel som sa teda odvolať na predošlú záverečnú
reč. Toto som namietal na pojednávaní a žiadal o lehotu. Ani mi neodpovedala na žiadosť. Arogantne
odbrkla Judr. Pilátová. Predtým ma upovedomila o tom aby som si pripravil záverečnú reč. Teraz nie,
lebo bola nahnevaná pre zrušenie rozsudku. Načo mi dala lehotu na prípravu, ked som nevedel na čo
sa mám pripraviť. Celá lehota potom nemá logický základ. Celá upovedomenka je zbytočná. Žiadam
aby sa nadriadený súd k tomuto postavil s pohľadu ústavnosti.
Nadriadenému súdu poukazujem na neobjektívne a nezákonne posúdenie mojej obhajoby ku ktorej patrí
právo vypovedať alebo nevypovedať. Čo vyplýva zo strany č.66 až 67 napadnutého rozsudku.
Neobjektívne posúdenie mojej obhajoby vyplýva z tvrdenia súdu, že som svoju výpoveď účelovo
prispôsobil skutkovému stavu, ked som vypovedal po 16 mesiacoch a po vypočutí prevažnej väčšiny
svedkov. Dávam do pozornosti, že nemenil som výpovede, moja výpoveď neodporuje žiadnemu
relevantnému dôkazu, vypovedal som pravdivo a bez toho aby som výpoveď prispôsobil tej prevažnej
väčšiny svedkov, ktorú súd spomína. Všetci svedkovia a nie len tý čo predomnou vypovedali, sú
irelevantný. Ani jeden netvrdí nič z čoho by plynul priamy alebo nepriamy dôkaz viny. Sú nepodstatné,
lebo tvrdenia o tom kedy som automaty hrával, kde som chodil do krčmy alebo kedy sme telefonovali
spolu, sú v tomto konaní bezvýznamné. Nebolo sa teda k čomu prispôsobovať. Dovolím si vysloviť
konštatovanie, že takéto tvrdenie súdu o prispôsobovaní, sú zjavne neopodstatnené a absurdné.
Nezákonné posúdenie mojej obhajoby vyplýva z nasledovného: Verím že nadriadený súd bude na
rozdiel od prvostupňového súdu rešpektovať moje práva medzi ktoré patrí aj právo nevypovedať.
Súd odôvodnie nehodnovernosť, nepravdivosť, účelovosť mojej výpovede tým, že som využíval právo
nevypovedať a že až 16 mesiacov po skutku som vypovedal. Dovolím si konštatovať, že či obžalovaný
vypovedá za mesiac, rok alebo viac, nemá vplyv na dôveryhodnosť výpovede. Pretože dovtedy využíval
právo nevypovedať garantované nie len §34 ods.l Tr.por. ale aj č.1.47 ods.l ústavy SR Teda využitie
tohto práva nesmie mať pre nikoho negatívne dôsledky. Z judikatúry R.č.38/196-II. dokonca vyplýva,
že v prípade keď obvinený zámerne nehovorí pravdu, popiera určité skutočnosti alebo sa snaží
naviesť orgány činné v trestnom konaní na falošnú stopu a pod.., nesmie byť s toho usudzovaná vina
obvineného, pretože je to spôsob obhajoby. Uchylenia sa súdu k tomuto je dôkaz učelovosti, zvlášť keď
absolútne nepreukázal, ktoré moje tvrdenia sú účelové, nedôveryhodné a ktorému dôkazu odporujú.
Takéto zákonné odôvodnenie absentuje. Rovnako nepravdivý argument je že som neustále účelovo
menil mechanizmus vzniku zranení, čo nie je pravda. Vypovedal som, že poranenie brady a líca som
mal z napadnutia pred obchodom, poranenia krku, rúk a brušiek prstov z nátlaku pri výsluchu 1.12.2009
na polícii. Čo sa týka pádu na plote, ako som vypovedal, že hambil som sa vtedy kamarátom povedať
o tom, že som dostal pred obchodom bitku, tak preto som im povedal, že to mám s pádu. O menení
mechanizmu a dokonca účelovom, sa nejednalo. Zo strany súdu išlo o to, nabudiť nepravdivý dojem, že
som klamal. Žiadam aby sa nadriadený súd s mojou právne relevantnou argumentáciou vysporiadal.



Výrok o vine je opretý o znalecký posudok o mojich poraneniach, ktorý je z časti irelevantným časti
neúplný a z časťi ospravedlnujúci. Čo vyplýva zo strany č. 67 napadnutého rozsudku.
-Irelevantnosť spočíva v týchto skutočnostiach:
O vzniku mojich poranení som vypovedal pravdivo na hlavnom pojednávaní dňa 25.3.2011. Kedže som
nemal ani tušenia o tom, že moja výpoveď bude odoslaná znalcovi mudr.M. aby sa k nej vyjadril na
hlavnom pojednávaní po prednesení svojho posudku, vypovedal som spontánne, no z môjho terajšieho
pohľadu všeobecne. Popis mechanizmu vzniku poranení nie je až tak špecifický aby sa mohol znalec
objektívne vyjadriť, či tak z jeho pohľadu mohli alebo nemohli vzniknúť. Tie všeobecné tvrdenia umožňujú
znalcovi ich skreslovať a upraviť do tej miery až bude možné to „akože“ moje tvrdenie spochybniť a bude
sa pri tom tváriť, že moje tvrdenie spochybnil. Čo sa aj stalo! Spomeniem hneď prvé poranenie, brady.
Tak vypovedal som, že poranenie bolo spôsobené úderom pravej ruky na ktorej mal útočník prsťeň. A
dotyčný znalec na to uviedol, citujem. „K tomuto by som chcel uviesť, že to poranenie pri údere päsťou
do oblasti brady, ak by mal ten útočník aj prsťeň na ruke, by malo iný charakter\". A nadalej znalec rozvíja
svoj spochybňujúci argument na tú ním vymyslenú päsť, pretože ja som netvrdil nič o päsťi. Keď hocikto
povie, že ho niekto udrel a spôsobil mu poranenie, tak z toho poranenia a nešpecifického úderu mi nikto
na svete nemôže zodpovedať, či to mohlo alebo nemohlo tak byť, pokial nevie o aký presný úder sa
jednalo, či päsťou, dlaňou alebo klbmy prstov.
K predošlému odvolaniu som pripojil dve ilustračné fotografie znázornujúce, že úder bol rukou zovretou
v klboch prstov a nie znalcom vymyslená päsť. Závery znalca preto nemajú žiaden základ vychádzajúci
z relevantných skutočností. Takto to je                      v prípade všetkých záverov o mojich poraneniach.
Všetky vychádzajú z domyslených spôsobov znalca o vzniku poranení. Čo si aj sám priznal, čo vyplýva
zo strany č.16 zápisnice z hlavného pojednávania 10.2.2012, citujem
„A k mechanizmu vzniku zranení som sa vyjadroval na základe indícií, ktoré som mal z týchto výpovedi
a takťiež z výpovede obžalovaného na hlavnom pojednávaní“. Znalcom spomínané indície boli ako som
už uviedol, milné.                  V záverečnej reči som jednotlivo popísal vznik každého poranenia ako aj to, že
indície znalca neboli pravdivé. Dokázal som to slovom aj telom, to znamená, že som súdu demonštroval
rozdiely skutočného vzniku poranení oproti indíciám znalca. Čo vyplýva zo strany č.8 až 10 zápisnice
zo dňa 17.2.2012. Dovolím si vysloviť konštatovanie, že súd pri posudzovaní záverov znalca ohľadom
poranení a uvedených argumentov obhajoby, zlyhal. Som si vedomý toho, že súd nemôže ľubovoľne
nahradiť odbornú mienku znalca vlastnou, v danej otázke laickou, ale môže a je povinný preveriť, či
sa skutkové východiská znaleckého posudku opierajú o skutočnosti v trestnom konaní náležite zistené
alebo o skutočnosti, ktoré sú pochybné ba odporujúce výsledkom dokazovania. Čo vyplýva z judikatúry
R.č.40/1972-1.
Tieto skotočnosti súd úmyselne prehliadal a absolútne nevykonal opatrenia na odstránenie tejto chyby
v dôsledku čoho je dôkaz v tejto časti ohľadom mojich poranení, irelevantný. V nádveznosti nato zo
100percentnym presvedčením konštatujem, že tvrdenie súdu v napadnutom rozsudku na strane č.67, že
citujem „Odôvodnenie vzniku zranení obžalovaným bolo v plnom rozsahu vyvrátené závermi znaleckého
posudku..“, je nepravdivé a nesúvisiace s mojimi tvrdeniami                 o vzniku poranení.
-Neúplnosť spočíva v tejto skutočnosti:
Vzhľadom na absenciu záverov o vzniku mojich poranení na základe môjho špecifického popisu v
záverečnej reči, je predmetný posudok neúplný. Dávam do pozornosti, že sa jedná o najpodstatnejšiu
časť posudzovania, kde sa musí znalec vyjadriť, či poranenia mohli alebo nemohli vzniknúť spôsobom
o akom som vypovedal a demonštroval. Súd túto podstatnú neúplnosť neodstránil, nekonal postupom
podľa §146 tr.por. Som presvedčený, že tak nepostupoval zámerne.
Ospravedlňujúce skutočnosťi vyvracajúce obvinenie, vyplývajú z nasledovného:
Na hlavnom pojednávaní dňa 2.6.2011 tak ako to vyplýva zo zápisnice strana č.3 znalec uviedol, citujem
„Nadalej zotrvávam na záveroch znaleckého posudku.“
Znalec vo svojom posudku č.21/2010 zo dňa 14.3.2010 posúdil moje poranenia vo vzťahu k dobe vzniku.
Závery sú uvedené na strane č.7 posudku.. S ktorých jednoznačne vyplýva že:
Oderky kože boli už zaschnuté, k zaschnutiu oderok dochádza do 24 hodín od ich vzniku. Nejednalo sa
o staršie oderky, škriabance, ktoré by sa už hojili odlučovaním vytvorených chrastičiek, neboli vytvorené
reaktívne zmeny v ich okolí v zmysle začervenania kože.
Do tohto záveru De Fakto spadajú poranenia kože na spodku brady, ľavom líci, šije aj chrbtov rúk a dlaní
zápästí. Ako zranenia v ktorých je doba vzniku určená 48 hodín, znalec určil defekty na bruškách prstov
pravej ruky. Totožné závery o dobe vzniku poranení ustanovil aj znalec Mudr.N. v znaleckom posudku
č.EX 212/2011.
Z mojej osobnej skúsenosti ako aj oboch citovaných znalcov jednoznačne a bez pochybnosti vyplýva,
že moje poranenia nemajú žiadnú súvislosť s poškodenými, pretože nemohli a nevznikli v dobe



smrti poškodených. Medzi dobou smrti to je podľa obžaloby v noci 28.11.2009 na 29.11.2009 a
zafotodokumentovaním mojich poranení dňa 1.12.2009, je viac ako 61 hodín. Zo záverov oboch znalcov
vyplýva, že poranenia určené do kategorie vzniku do 24 hodín, vznikli minimálne až 37 hodín po smrti
poškodených. Ostatné poranenia v kategorii do 48 hodín, vznikli až 13 hodín po smrti poškodených. Je
niekto názoru že 13 alebo 37 hodín mŕtvy človek niekomu môže spôsobiť poranenie?
Bez pochybnosti konštatujem, že závery posudku o dobe vzniku poranení vyvracajú obvinenie vo vzťahu
K. V.. Jediný dôkaz obžaloby o kontakte s poškodenou bol posudok analýzy DNA výterov označených
ako pochádzajúcich od poškodenej. Ten aj s posudkom o poraneniach mali tvoriť dôkaz kontaktu medzi
mnou a poškodenou. Obidva posudky sú na sebe logický závislé. Z tohoto dôvodu súd úmysel uviedol
v napadnutom rozsudku na strane č.67 nepravdivo, citujem
„Aj v konaní pred súdom znalec konštatoval, že poranenia obžalovaného časovo harmonizujú s dobou
smrti oboch poškodených.“
V znaleckom posudku Mudr.M. a v zápisniciach z hlavných pojednávaní zo dňa 2.6.2011 a 10.2.2012
nieje, opakujem nieje ani zmienka, že by znalec povedal to čo súd uvádza. Takéto klamstvá súdu, sú
dôkazom zúfalého konania a zaujatosti.
-Dávam do pozornosti, že závery znalca o dobe vzniku mojich poranení sú dôkazom, že poranenia mi
boli spôsobené v dobe výsluch na polícii dňa 1.12.2009. Správa                   o prešetrení sťažnosti na Mor.R.
zo dňa 9.9.2010 vyžiadaná súdom, z ktorej vyplýva, že menovaný policajt somnou nebol v kontakte, je
nepravdivá.                      V napadnutom rozsudku na strane č.67 nou súd argumentuje ako dôkazom, že
o vzniku poranení som nevypovedal pravdivo. Dávam na vedomie, že menovaný policajt aj s kolegom mi
spôsobili poranenia tak ako som už vypovedal. Preto som odoslal na neho na SKIS MV SR SŤAŽNOSŤ
a žiadal som ho vypočuť pred súdom. Na toto nadväzuje klamstvo súdu zo strany č.83 v prvom odseku.
Kde súd odôvodňuje prečo zamietol prečítať moju sťažnosť na policajta. Ako uvádza, že z toho dôvodu
pretože z ním vyžiadanej správy o prešetrení sťažnosti vyplýva, že som nou nebol                v kontakte. A z
tohto vyplýva nepravdivé odôvodnenie zamietnutia návrhu. Pretože na hlavnom pojednávaní 27.1.2012
bol tento návrh zamietnutý bez odôvodnenia. A správa ktorou v rozsudku súd zdôvodňuje to zamietnutie
bola súdu známa až 5 dní po zamietnutí. Je nepravdivé tvrdiť, že to bolo zamietnuté pre niečo o čom súd
vedel až              o minimálne 5 dní neskôr. Takto je to v prípade všetkých mojích návrhov na vykonanie
dôkazov. Arbitrárne zamietnuť a v rozsudku klamstvami odôvodniť. Cítim nutnosť reagovať na dalšie
klamstvo súdu z napadnutého rozsudku na strane č.67 štvrtého odseku. Kde nepravdivo uvádza, že
ja som namietal odbornú nespôsobilosť znalca zo 40 ročnou praxou. Je to lož. Ja som namietal jeho
závery vypracované                   z indícii. A nie to, že nemá prax.
-Reagujem na vyhodnotenie znaleckého posudku Mudr.N. na strane č.67 napadnutého rozsudku.
Súd mu vytýka, že znalec sa nevysporiadal z dôkazmi a jeho závery niesú žiadnym spôsobom
relevantné, objektívne a odborne odôvodnené. Toto tvrdenie súdu je nemiestné, najmä keď samotný súd
odborne neodôvodnil na základe čoho závery znalca považuje za irelevantné a podobne. Vzhľadom nato
je nutné považovať tvrdenia súdu za účelové klamstvo. Zvlášť keď ani znalec obžaloby nevyhodnotil
závery Mudr.N. pojmami ako súd. Mudr.M. uviedol, citujem
„Nechcem polemizovať v tom zmysle, že neuznávam závery Mudr.N., ale mám určité výhrady k popisu
zranení a samotnému mechanizmu vzniku zranení“.
Mudr.N. nato povedal, že medzi jeho závermi a závermi Mudr.M., ktoré sa týkajú fotodokumentácie,
niesú veľké rozdiely, je to alternatívny pohľad na zistené zmeny.
Vzhľadom na uvedené konštatujem, že argumenty súdu na adresu znalca obhajoby, sú účelové
psychologické klamstvá. Ďalej tá skutočnosť, že sa Mudr.N. nevysporiadal s výpovedami svedkov
je správna, nemá žiaden význam sa vysporiadavať s výpovedami mojích kamarátov, ktorým som
povedal ako vznikol poranený pád. Pretože som sa hambil povedať o napadnutí pred obchodom.
Z lekárskej správy z 7.12.2009 tak tiež nemá význam vychádzať, sú tam popisané poranenia z
predvedenia k výsluchu a nemajú nič spoločné zo zraneniami z 1.12.2009 a z mojej výpovede, ktorá
je v spôsobe vzniku poranení všeobecná, tak isto nemá význam vychádzať. Jediné z čoho bolo
možné v rovine pravdepodobnosti vychádzať bola len fotodokumentácia poranení. A tú znalec mal. Z
týchto objektívnych skutočností je nutné konštatovať, že argumenty súdu o nedostatočných podkladoch
Mudr.N., sú neopodstatnené. Spôsob akým sa vysporiadal súd zo znaleckými posudkami je dôkazom
zavádzania klamstvami a zaujatosti.
-Dôkaz porušenia práv na obhajobu, nezákonneho vedenia pojednávania a zaujatosti predsedníčky
senátu vyplýva zo strany č.11 zápisnice z pojednávania 2.6.2011. A to zabránenie znalcovi odpovedať
na otázku obhajcu, ktorý práve prišiel do pojednávacej miestnosti, pýtal sa znalca, či zo zranení ktoré boli
popísané u mňa je možné stanoviť jediný spôsob alebo mechanizmus ich vzniku. Predsedíčka senátu
úmyselne skočila do otázky a oznámila, že znalec sa k tejto otázke vyjadril vo výpovedi. Čo nebola



pravda. Otázka nebola zamietnutá uznesením ako nezákonná. Preto spôsob akým zasiahla do práva
na obhajobu mojej osoby je nezákonný.
Bez pochybnosti konštatujem, že súd všetky závažné chyby uvedené aj v tomto odvolaní úmyselne
ignoroval a použil v odôvodnení napadnutého rozsudku klamstvá na ktoré som tu poukázal. Zamietnutie
môjho návrhu na vykonanie zákonného a relevantného znaleckého posúdenia mojich poranení je
v napadnutom rozsudku na strane č.84 posledný odsek až po stranu č.85 prvého odseku, zjavne
neodôvodnené, argumenty sú nepravdivé. Odôvodneniu chýba racionálna úvaha vychádzajúca zo stavu
dokazovania. Týmto bolo porušené moje právo na súdnu ochranu podľa č.l.46 ods.l USTAVY SR a právo
na spravodlivé súdne konanie podľa č.l.6 ods.1 DOHOVORU.
Po zohľadnení všetkých skutočností najmä v tomto odvolaní, jednotlivo i v súhrne, si v záujme objasnenia
tejto významnej okolnosti pre rozhodnutie dovolím nadriadený súd požiadať aby nariadil sám vykonať
dôkaz, a to:
Vypracovanie znaleckého posudku ústavom z oblasti foréznych medicínskych  expertíz. Na posúdenie
mojich poranení.
-Podklady na vypracovanie posudku:
1. Fotodokumentácia poranení
2. Osobná návšteva znalcom vo väzbe aby som mu slovom aj telom popísal vznik poranení. Bez tohto
záveru objektívne nebudú.
3. Zn.pos.Mudr.M. a Mudr.N.+zápisnice.
Otázky pre znalca:
l. Popísať všetky poranenia/zranenia.
2.Vyjadriť sa či poranenia vznikli alebo mohli vzniknúť mechanizmom a v dobe uvedenom a
predvedenom znalcovi osobne.
3.Vysporiadaťsa zo závermi oboch znalcov.
V prípade zrušenia rozsudku a vrátenia vecí súdu prvého stupňa, žiadam aby tento dôkaz nariadil
vykonať tomu súdu.
Výrok o vine je opretý o nezákonný znalecký posudok z odboru Daktyloskopia. Čo vyplýva zo strany
č.68 až 72 napadnutého rozsudku.
K predmetnému posudku a stope č.45 uvádzam, že jej vznik som pravdivo popísal vo výpovedi na
hlavnom pojednávaní dňa 25.3.2011. Vypovedal som, že odtlačok vznikol na stene dotykom prsta na
ktorom bola nanesená krv.
Znalec Mgr.N. na hlavnom pojednávaní dňa 30.6.2011, uviedol, citujem „stopa vznikla tak, že na
papilárnom teréne bola nanesená tekutina hnedočervenej farby a bola dotykom prsta nanesená na
stenu“
Bez pochybnosti konštatujem, že znalec uviedol totožný mechanizmus vzniku ako ja. Poukazujem na tú
skutočnosť, že neexistuje žiaden dôkaz, ktorý by bol v rozpore                   s mojím a znalcovým tvrdením.
Dobu vzniku odtlačku znalec určiť nevedel, keby vedel a hovorí pravdivo, tak mi dá aj v tomto za pravdu.
Znalec vypovedal, že odtlačok bol odtlačený kompaktne a podklad bol neporušený. S tým súhlasim,
keby bol porušený podklad tak aj odtlačok a teda by s ním nikoho nestotožnili. Zo zúfalstva obžaloba
aspoň toto tvrdenie použila proti mňe. Tá argumentuje, že ja som vypovedal, že mi ostala omietka na
prste a znalcom uvedený neporušený podklad teda dokazuje, že mi nemohla ostať omietka na prste.
Preto je moja výpoveď o vzniku odtlačku nehodnoverná a účelová. V stave dôkaznej núdze je takáto
hra na slovíčka zo strany obžaloby štandardná. Považujem to za nezákonné keď takéto zúfalé konanie
použil súd v odôvodnení napadnutého rozsudku. Ja som vypovedal, citujem „následne som si všimol,
že mám na ních omietku a krv“. Dávam do pozornosti, že omietka je všeobecný názov pre omietkový
prach, omietkovú farbu a omietkovú škrupinu. Ja som sa spoliehal na to, že mi bude umožnená previerka
výpovede na mieste o ktorú som žiadal, preto som to nazval všeobecne omietka. Keď Mgr.A. uvedie,
citujem, žlté tepláky, žlté nohavice to je ekvivalent išlo o tu istú vec.“ Tak súd to nepovažuje ako dôkaz
nehodnovernosti alebo účelovosti. No keď ja som vypovedal, že omietka mi ostala na prstoch a keď
vidím ako obžaloba v záverečnej reči využije mnou povedané všeobecné slovo omietka, tak zabránim
jej v tej hre na slovíčka a definujem tú omietku na omietkový prach zachytený medzi papilárne línie, tak
súd túto skutočnosť účelovo posúdi ako účelovú, vraj pretože po výsluchu znalca som zistil, že podklad
bol ucelený a preto na prstoch mi nemohla ostať omietka. Je to lož, to, že bol podklad ucelený som
vydedukoval hneď ako som sa dozvedel o odtlačku.
Namietam, že súd sa nevysporiadal s odtlačkami prstov zaistených s pohárov na                  č. 41,42 a
44 s ktorých bola zistená DNA dvoch neznámych osôb mužského pohlavia.
Dávam do pozornosti nepravdivé tvrdenia súdu, keď uvádza, že ja som namietal znalcovu odbornosť,
že prístroj nebol kalibrovaný ,že som obviňoval orgány činné                 v trestnom konaní z úpravy



stôp počítačom. Zo zápisnice s pojednávania vyplýva opak. Odbornosť mgr.N. som nenamietal, netvrdil
som, že prístroj nebol kalibrovaný ale som sa pýtal či sa kalibruje, a úpravy počítačom potvrdil aj súd.
Forografie na poradovom čisle 313 a 314 sú upravené. Video záznam z obhliadky domu dokazuje
nezaznamenanie stopy č.45 s čim sa súd radšej nevysporiadal.
Ako najdôležitejšiu vec namietam nezákonnosť dôkazu.
Skúmaná stopa č.45 bola zaistená, odoslatá, neakreditovanou a nezákonnou metódou. Neakreditovaný
postup potvrdil sám znalec, keď na otázku obhajcu, či sa v tomto prípade jedná o akreditovaný postup
zaistenia stopy, znalec odpovedal, citujem „myslím si že nie“. Čo je uvedené na strane č.6 zápisnice.
Nezákonný spôsob v tomto prípade odoslatia stopy na CD nosiči na skúmanie potvrdil riaditel KEU PZ
písomným stanoviskom pod č.FPZ-KEU-BA-20-003/2011 na č.l.2144-2145. Kde uviedol citujem „na KEU
PZ sa zo Slovenska nezasielajú daktyloskopické stopy na CD nosiči“. To dokazuje že keď riaditeľ, ktorý je
autorom interných predpisov a nariadení pre znalcov záväzných, tvrdí že sa nezasielajú, tak je to pravda.
Znalec bol povinný preskúmať najskôr stopu, či bola zaistená a odoslatá podľa predpisov a až v prípade
keď je všetko v poriadku bol oprávnený pristúpiť ku skúmaniu. Táto povinnosť mu vyplýva zo samotného
SPP-DA-01/A/2005 z bodu 6. V zmysle zákona č.505/2009 z.z.                           o akreditácii, sú experti
povinný dodržiavať štandardné pracovné postupy, pretože KEU PZ je akreditovaným pracoviskom.
Dovolím si vysloviť presvedčenie, že vzhľadom na zaistenie a odoslatie stopy č.45 bol povinný
predmetnú stopu vylúčiť zo skúmania. Nebol oprávnený ju skúmať. Čo dokazuje znalcova odpoveď zo
strany č.8 zápisnice. Ani na tretí krát neodpovedal na otázku. Znalcovi som položil otázku, že v prípade
ak by daktyloskopické stopy neboli predložené podľa predpisov, či je daktyloskop oprávnený pristúpiť
k skúmaniu takýchto stôp. Znalec odpovedal, citujem „ja som bol požiadaný o skúmanie konkrétnej
daktyloskopickej stopy s porovnávacím materiálom, ktorý mi bol predložený“ Následne som znalca
upozornil, že mi vôbec neodpovedal na otázku. Znalec na to odvrkol, citujem „Ja si myslím že som na
otázku odpovedal“. Znalcovi som ju položil opäť, citujem „či ste bol oprávnený pristúpiť k skúmaniu stôp,
ktoré neboli predložené podľa predpisov.“ Odpoveď znalca, citujem „nebol som na mieste činu a neviem
sa vyjadriť k tomu, ako boli tie daktyloskopické stopy konkrétne zaistené.“ Táto odpoveď je dôkazom, že
on si je dobre vedomí, že ju nesmel  skúmať. Predsa v papieroch ma jasne napísané, že bola fotografický
zaistená a na CD nosiči odoslatá priamo jemu. Tak čo tu rozpráva, že nevie sa k tomu vyjadriť lebo na
mieste činu nebol a nevie ako bola zaistená. Tak som mu položil otázku, kto je zodpovedný za zasielanie
tejto stopy na KEU PZ. Otázka bola účelovo zamietnutá. Takto nezákonne sa viedli pojednávania aby
som sa nedopátral pravdy.
Dávam do pozornosti, že príručka skúšobného laboratória v dodatku B pre kriminalistickú
daktyloskopickú expertízu v bode 5.9 je predpísané, že po ukončení daktyloskopickej identifikácii osôb je
vykonaná duplicitná kontrola výsledkov dalším kvalifikovaným pracovníkom, čo v tomto prípade nebolo.
Dávam do pozornosti, že stanovisko vyžiadané súdom zo dňa 3.2.2012 z KEU PZ na č.l.2520-2521,
ktorým súd v odôvodnení rozsudku na strane č.69 v tretom odseku argumentuje, je irelevantné. Z neho je
zrejmé, že otázka a odpoveď č.2 je vybavená priamo znalcom Mgr.N.. Jedná sa o alibystickú formuláciu
ktorá sa výlučne týka skúmania, opakujem skúmania. Ja som nenamietal, že skúmanie bolo nezákonné.
Ale zaistenie a odoslatie stopy. A to je rozdiel. Bez pochybnosti konštatujem, že prvostupňový súd
opretím vyrok o vine o tento nezákonný dôkaz, zlyhal. Keď stopa nieje zaistená a odoslatá na skúmanie
zákonným spôsobom, tak aj keď už je skúmaná zákonne, nesmie sa o ňu súd oprieť. Je to to isté ako
keď je domová prehliadka nezákonná, tak aké koľvek dôkazy pri nej zaistené a skúmané zákonne, sú
nepoužitelné. Obžaloba a súd sa tohoto odtlačku držia aj za cenu nezákonnosti. Pretože ho používajú
ako jediný dôkaz, ktorým opierajú svoje tvrdenie, že som usmrtil krstnú mamu. A to len preto, že je v
jej krvnej stope.
Bez pochybnosti konštatujem, že súd všetky uvedené chyby zámerne ignoroval. Navyše uviedol mnohé
lži na ktoré som tu poukázal. Zamietnutie mojich návrhov na vykonanie dôkazov a to previerky na mieste,
vypracovanie revízneho posudku, vyžiadanie správy z národnej akreditačnej služby, vyžiadanie SPP je
v rozsudku na strane č.82 až 86 zjavne neodôvodnené, odôvodneniu chýba racionálna úvaha. Tým bolo
porušené moje právo na súdnu ochranu podľa č.1.46 ods.l USTAVY SR a č.l.6 ods.1 DOHOVORU.
Po zohľadnení všetkých skutočností v odvolaní,j ednotlivo i v ich súhrne, si dovolím nadriadený súd
požiadať aby sám vykonal tieto dôkazy:
1.Previerku výpovede na mieste v umelých podmienkach kde za učasti figuranta demonštrujem vznik
stôp č.13,14,21,45,52., Kompetentnému znalcovi. Ktorý sa vyjadri či tam mohli, nemohli vzniknúť.
2.Vyžiadať správu od národnej akreditačnej služby
-či zaistenie stopyč.45 fotograficky je akreditovanou metodou.(v dobe 1.12.2009)
-či odoslatie stopy č.45 na CD nosiči na skúmanie je akreditovanou metodou.(v dobe 1.12.2009)
-V prípade, že nie, či bol oprávnený znalec túto stopu skúmať.



3.Vyžiadať si erudované stanovisko od riaditela KEU PZ kde osobne sa vyjadri, aké predpisy boli
porušené vzhľadom na zaistenie, odoslatie stopy č.45. A či bol oprávnený znalec vzhľadom na uvedené,
skúmať tuto stopu. Ako príloha stanoviska musí byť všetko na základe čoho vypracoval stanovisko. Teda
všetky vtedy platné predpisy v období 1.12.2009.
V prípade že nadriadený súd zruší rozsudok a vec vráti súdu prvého stupňa, žiadam aby dôkazy nariadil
vykonať tomu súdu.
Výrok o vine je opretý o znalecký posudok z odboru genetickej analýzy ohľadom záverov analýzy stôp
č.13,14 a 52 zaistených v dome poškodených a záverov označených vzoriek ako výtery spod nechtov
ľavej ruky K. V.. Čo vyplýva zo strany č.68 až 72 napadnutého rozsudku.
Tento dôkaz obsahuje najväčšie množstvo nezákonnosti. KEU PZ je akreditované pracovisko, experti
vypracúvajúci posudky v mene KEU PZ sú povinný dodržiavať príručku skúšobného laboratoria, tak
ako im to zákon č.505/2009z.z. o akreditácii prikazuje. V bode 5.10-oznamovanie výsledkou príručky
skúšobného laboratória sa uvádza, že znalecký posudok sa vyhotovuje v zmysle trestného a zákona
č.382/2004 z.z. o znalcoch.
Zo zákona č.382/2004 z.z. a jeho ustavení podľa §17 ods.3 písm.E vyplýva, že písomne vyhotovený
znalecký posudok musí obsahovať prílohy potrebné na zabezpečenie preskúmatelnosti znaleckého
posudku. Z ods.6 citovaného ustanovenia vyplýva, že celková skladba znaleckého posudku musí
umožniť preskúmať jeho obsah a overiť odôvodnenosť postupov.
Predmetný posudok obhajca odoslal renomovanému znalcovi do Českej republiky a to Pánovi RNDR.R.
S. z ústavu forenzní genetiky aby vypracoval kontrolný posudok. Menovaný znalec žiadosťou zo
dňa 2.2.2012 odoslatou môjmu obhajcovi dal na vedomie, že nato aby bolo možné ho preskúmať
potrebuje všetky podklady, ktoré   v žiadosti uviedol, pretože ako uviedol, citujem „Po proštudovaní
predloženého posudku musíme konštatovať, že tento neobsahuje popis použité metodiky, ale pouze
odkaz na štandardní pracovný postup. Neobsahuje ani žadne konkretní výsledky analýzy v podobe DNA
profilu, ale pouze jejích zhodnocení ve forme odpovedí na otázky zadavatele posudku. Vzhledem k tomu
je posudek prakticky nepreskoumatelný.“
Vzhľadom na konštatovanie znalca v žiadosti, ktorá je založená v spise, ako aj samotného tvrdenia Mgr.
N. A., ktorá predmetný posudok vypracovala, že na strane č.16 zápisnice z hlavného pojednávania zo
dňa 10.6.2011 keď na moju otázku ohľadom údajov potrebných na preskúmanie posudku odpovedala,
citujem „sú to poznámky o skúmaní, ktoré ja poskytnúť nemôžem“. Keď som sa jej opýtal                 v
zmysle akého zákona ich nemôže poskytnúť odpovedala, citujem „v prípade pochybností, toto niesu
náležitosti, ktoré ja vám môžem vydať, v prípade akýchkoľvek žiadosti ohľadom čoho koľvek treba
kontaktovať štatutárneho zástupcu ústavu“ Bez akýchkoľvek pochybností konštatujem nesplnenie
zákonných ustanovení podľa §17ods3písm.E a §17 ods.6 zákona č.382/2004 z.z. pretože znalecký
posudok je nepreskúmatelný a neobsahuje ani zákonom predpísané prílohy. Čo sa týka tvrdení znalkyne,
sú dôkazom pohŕdania nad povinnostami vyplývajúcimi zo zákona  o akreditácii, zákona o znalcoch a
príručky skúšobných laboratórii.
Ďalej poukazujem na zákon č.417/2002 z.z. o používaní analýzy deoxiribonukleovej kyseliny a na
príslušné ustanovenie podľa §4ods.2 s ktorého vyplýva, že analýza DNA sa vykonáva v najmänej
ôsmich polymorfných systémoch deoxiribonukleovej kyseliny. Dovolím si vysloviť konštatovanie, že zo
znaleckého posudku ani výpovede znalkyne nie je dokázané, že analýza všetkých stôp a vzoriek bola v
súlade                           s citovaným ustanovením zákona vykonaná. To že naši zákonodarci sa uzniesli
na povinnosti analýzu vykonať práve najmänej ôsmich polymorfných systémoch má pádny dôvod. V
tom spočíva práve ta individualyzácia. V prípade ak sa vykoná                     v menej ako ôsmich
systémoch nie je možne hovoriť o individuálnej identifikácii.                V takom prípade by zo sto ludí
porovnávaných s nejakou stopou bolo päťdesiat označených ako pôvodcovia. Tak ako v tomto prípade,
keď boli somnou stotožnené nejaké stopy tak ich porovnanie s dalšími ludmi by rozšírili počet možných
pôvodcov. Vzhľadom nato, že uvedené ustanovenie nie je splnené, závery posudku sú nepoužitelné.
Stanovisko vyžiadané súdom na č.1.2520-2521 zo dňa 3.2.2012 v otázke a odpovedi č.1, kde Mgr.A.
uvádza, že skúmania boli vykonané v súlade zo zákonom, považujem za neúplne a nepreukazatelné.
Pretože za prvé, uviedla, že skúmania boli vykonané vo všetkých polymorfných systémoch v zmysle
namietaného zákona ale neuviedla ktoré stopy to boli, pretože neuviedla, že sa to týka všetkých
skúmaní. Za druhé, takéto chudobné odvolanie sa na súlad zákona od menovanej ktorá pohrda
a nedodržuje zákony o akreditácii, znalcoch a príručku skušobného laboratória je nepreukazatelné.
Splnenie ustanovení zákona musí byť podložené formálne a materiálne, čo v tomto prípade dovolím si
tvrdiť nebolo. Toto sa dá prirovnať k tomu keby súd odsúdil človeka a odôvodnil to vetou, že bol odsúdený
v súlade s trestným poriadkom.



Ďalej poukazujem, že zo štandardného pracovného postupu a to SPP-BIO-01-A/2009 platného od
6.8.2009 podľa ktorého bol predmetný posudok vypracovaný tak ako je to uvedené v posudku na strane
č.27 vyplýva z bodu 3.1.5, že v záujme kvality výsledkov sa musí každá vzorka izolovať do slepej vzorky
v intervaly 2 týždnov. Mám zato, že preukázanie splnenia tohto bodu 3.1.5 v posudku a dokonca aj
vypovedí znalkyne absentuje.
Ďalej poukazujem na nesprávnosti v posudku. Na hlavnom pojednávaní môj obhajca poukázal na to, že
na str.č 28 je v posudku stopa č.55 vyhodnotená ako zhodná                     s osobou K. S.. Kdežto na
str.č.29 je tá istá stopa č.55 vyhodnotená ako nevhodná na individuálnu identifikáciu. Znalkina uviedla,
že sa jedná o pisársku chybu. Otázka obhájcu, že kedy si túto chybu všimla bola účelovo zamietnutá.
Mám zato, že v zmysle bodu 5.10 príručky skúšobného laboratoria bola povinná znalkina túto a ostané
namietané chyby opraviť pomocou dalšieho dokumentu označeného ako dodatok k výsledku skúmania.
K záverom analýzy stôp označených ako výtery spod nechtov ľavej ruky osoby K. V. uvádzam:
S plnou vážnosťou tvrdím, že je nemožné aby predmetné stopy boli zaistené od osoby K. V., pretože
tá mi nespôsobila žiadne poranenia v dôsledku čoho by boli akékoľvek moje biologické stopy za jej
nechtami ľavej ruky. Žijeme v krajine kde                 v stave dôkaznej núdze v prípade aky je tento sa
robia zo strany orgánov činných                v trestnom konaní špinavosti. Význam zamenenia týchto stôp
bol obrovský. Obžalovať ma len zo smrti krstnej mami na základe jediného odtlačku prsta, by bolo fiasko
celého vyšetrovania. Celé moje poranenia by im boli na nepoužitie, zato teraz sú používané                v
nadväznosti s tymto vyprodukovaným dôkazom. Len týmto je podložené obžalovanie za zavraždenie
K. V..
Dovolím si vysloviť presvedčenie, že vyšetrovatel úmyselne zlykvidoval všetky dokumenty ohľadom
zaistenia pôvodných výterov od nebohej, až potom ako mu bolo známe, že písatelom lístka na
č.1.362 som ja. Odoslal na KEU PZ päť vatových paličiek kontaminovaných mojou krvou a zabalené
v obálke ich expandoval označené ako pochádzajúce od poškodenej. Podľa pokynu riaditela KEU PZ
č.19/2006 sa bilogické stopy zasielajú na skúmanie bezodkladne. Aby uvedeným pokynom nemohol
nikto argumentovať ako aj aby nebolo podozrivé, že výtery mal vyšetrovatel u seba nezákonne dlho,
tak zlikvidoval doručenku z dátumom doručenia výterov na KEU PZ, ktorá bola súčastou uznesenia na
č.l.338-340. Ako dalšia podozrivá skutočnosť je zrejmá z opatrenia osoby Y. V. na č.l.471-474. Ktoré je
dôkazom o tom aké vzorky mu boli odobraté. Taktiež mu odobrali výtery spod nechtov, čiže hovoríme
o 10 kusov odberných paličiek. Ale neboli bez udania dôvodu odoslaté na skúmanie. Čomu sa aj Mgr.A.
čudovala. Tá skutočnosť, že predmetné vzorky nepochádzajú od poškodenej, vyplýva zo samotných
záverov analýzy zo strany č.32 posudku. Analýzou bolo dokázané, že na vzorkách sa nachádza iba
DNA profil patriaci mne. Ako je možné, že sa tam nenachádza aj profil K. V.? Všetky ostatné výtery spod
nechtou zaistené od osôb, mňa, Y. L., T. Z., K. S. a dokonca K. V. z pravej ruky, sú zhodné s osobami
z ktorých boli zaistene. Tieto skutočnosti som povedal na hlavnom pojednávaní aj znalkini čo vyplýva zo
strany č.20 zápisnice. Znalkina nato odpovedala, citujem „ja som skúmala to, čo mi bolo predložené“.
Pokial by som nemal pravdu, tak na mňa vybehne so slovami, čo to rozpravám za nezmysly. Vzhľadom
na uvedené skutočnosti sú preukázané pochybnosti o pôvode skúmaných vzoriek.
Dávam do pozornosti, že postup znalkine pri predmetných výteroch keď ich zmiešala do jednej izolácie
je nesprávny. Na hlavnom pojednávaní, uviedla, že to bolo jej subjektívne rozhodnutie. Ja som si
jednoznačne istý, že to bola hrubá chyba. Renomovanému znalcovi RNDR R. S. z ústavu forenzní
genetiky bola odoslatá aj zápisnica z výpovede Mgr.A. a považoval konanie znalkine keď výtery spojila
do jednej izolácie za absurdné.
Okrem uvedených skutočností poukazujem na nezákonnosť týchto stôp. Znalkina na hlavnom
pojednávaní vypovedala, že výtery spod nechtov sú stopy. Dávam na vedomie, že vykonávanie a
procesné zdokumentovanie dôkazov musí prebiehať podľa presne stanoveného postupu. Kriminalistické
stopy sa zaistujú po ich precíznej dokumentácii na mieste nálezu. Dovolujem si vysloviť konštatovanie,
že skúmané stopy označené ako výtery spod nechtov ľavej ruky osoby K. V., nie su absolutne žiadnym
spôsobom zadokumentované vo forme zápisnice, fotodokumentácie ani video záznamu. Nie je teda
dokázané, že boli zaistené od poškodenej K. V., či ich zaistila kompetentná osoba, či bola prítomná
iná nestranna osoba a celkovo, či boli stopy zaistené zákonným spôsobom. Avšak je jednoznačné,
že boli porušené ustanovenia trestného poriadku.podľa §58ods.ltr.por. sa o každom úkone trestného
konania musí spísať zápisnica, ktorá musí obsahovať všetky náležitosti podľa písm.A,B,C,D citovaného
ustanovenia. Čo nebolo v tomto prípade splnené. Ďalej podľa §154 ods.1,ods.2 tr.por. sa obhliadka
vykonáva z dôvodu zaistenia akýchkoľvek stôp. Pri nej sa musí spísať zápisnica, ktorá musí obsahovať
úplný opis predmetu obhliadky. K zápisnici sa pripoja zvukové, obrazové záznamy. Čo tak tiež nebolo
splnené v tomto prípade.



Dovolujem si vysloviť konštatovanie, že závery analýzy týchto stôp sú nepoužitelné, pretože sú
nezákonné s poukazom aj na judikatúru a R.č.38/2003-I a ustanovenie §119ods.2 tr.por.
Čo sa týka stôp č.13,14 a 52 zaistených v dome krstnej mami uvádzam:
Ich v znik aj s odtlačkom prsta som pravdivo zdôvodnil na hlavnom pojednávaní dňa 25.3.2011. Nebol
vznik týchto stôp spochybnený žiadnym dôkazom. Žiadal som                  o previerku výpovede na mieste,
nebolo mi umožnené. Znalkina uviedla, že doba vzniku stôp sa nedá určiť. Keby ano dala by mi za
pravdu. Tieto stopy nedokazujú, že som sa dopustil skutku, ani sám súd to netvrdí. Súd uviedol na strane
č.74 v druhom odseku napadnutého rozsudku, že tieto stopy nasvedčujú prítomnosť obžalovaného na
mieste činu v čase skutku. Z odôvodnenia prečo je súd toho názoru vyplýva, že K. S. bola poriadku
milovná a teda je vylúčené aby si tie stopy ona alebo jej dcéra nevšimli. Dovolím si konštatovať že
takéto odôvodnenie je iracionálne. Nikto nevie či si ich všimli alebo nie a tak tiež skutočnosť, že je niekto
poriadku milovný nie je dôkazom, že si musí všimnúť uvedené stopy. Takéto zdôvodnenie prečo súd
stopy považuje za dôkaz mojej prítomnosti zrovna v čase skutku keď ani znalkina nevie určiť dobu vzniku
stôp je nepodložené.
Ako poslednú vec, ktorej nezákonnosť namietam je, že moje argumenty ohľadom vzniku stôp,
neobjektívnosti posudkov z odboru daktyloskopia a genetická analýza a ich nezákonnosti súd vyhodnotil
na strane č.72 v druhom odseku napadnutého rozsudku ako účelový prejav, pretože predbežné výsledky
z KEU PZ týkajúcich sa krvných a daktyloskopických stôp boli procesným stranám známe už 7.12.2009.
Takéto podloženie súdom údajnú účelovosť prejavu je nelogické a nezákonné. Je právom každej strany
v konaní oboznámiť sa z dôkazmi čo je garantované §34 tr.por. a využitie tohto práva nesmie byť využité
na podloženie tvrdenia a účelovosti prejavu.
Bez akýchkoľvek pochybností konštatujem, že súd úplne ignoroval namietanú nezákonnosť posudku
a stôp vňom skúmaných .Nevysporiadal sa z právne relevantnou argumentáciou obhajoby a porušení
zákona o znalcoch, o porušení zákona                   o akreditácií, o porušení zákona o
deoxiribonukleovej kyseliny, o irelevantnosti stanoviska z KEU PZ, o nedodržaní SPPo nezákonnosti
zaistenia a zdokumentovania stôp. Čím nepostupoval po§168 ods.1tr.por. zmysle ktorého je súd v
rozsudku povinný sa vyrovnať s obhajobou. Odôvodnenie zamietnutia môjho návrhu dať vypracovať na
vlastné náklady kontrolný znalecký posudok z Českej republiky je v napadnutom rozsudku na strane č.85
nezákonné a neústavné. Dávam do pozornosti nález ústavného súdu sp.zn.l.US 350/08 z 30.septembra
2010 z ktorého vyplýva múdra myšlienka „zásah do práva na súdnu ochranu či práv na spravodlivé súdne
konanie by                  v tejto súvislosti, podľa ústavného súdu SR bolo možné konštatovať len vtedy, ak by
záver všeobecného súdu o nevykonaní účastníkom navrhovaného dôkazu bol zjavne neodôvodnený,
chybala by mu predchádzajúca racionálna úvaha konajúceho súdu vychádzajúca z priebehu konania
a stavu dokazovania v jeho rámci, či vtedy, ak by nevykonaním dôkazu bol účastník postavený do
podstatne nevýhodnejšej pozície ako druhá strana v konaní.“
Dávam krajskému súdu na vedomie, že prvostupňový súd nevykonal ani jeden môj návrh na doplnenie
dokazovania, zato prokurátorke všetky a to vypočutie spoluväzňov, ktorých súd predvolal hneď na druhé
pojednávanie, hoci išlo o dodatočné návrhy.
Po zohladnení všetkých skutočností v tomto odvolaní jednotlivo i v ich súhrne, si dovolím nariadený súd
požiadať, aby nariadil KEU PZ SR v Slovenskej Lupči, aby poskytol nami vybranému ústavu forenznej
genetiky Brno na adrese: Ustav soudního lekarstvý, Tvrdého 2a, 60200 Brno, všetky náležitostí uvedené
v žiadosti z 2.2.2012 od RNDR.R. S..
V prípade zrušenia rozsudku a vrátenia veci súdu prvého stupňa, žiadam aby tento dôkaz nariadil
vykonať tomu súdu.
Dávam odvolaciemu súdu na vedomie, že ja som donútený žiadať tento dôkaz                       v dôsledku
nezákonnosti posudku ohľadom zákona o znalcoch. Keby bol dodržaný a boli by prílohy na preskúmanie
posudku sučastou tohto posudku, nebol by som donútený toto žiadať. Prefotil by som si ich a odoslal do
CZ ani by nikto nevedel, že som si dal vypracovať kontrolný posudok.
Nadriadenému súdu podkladám svoju nevinu dalším významným dôkazom. Jedná sa o závery
znaleckého posudku z odboru genetická analýza tykajúcich sa odevných vecí patriacich mňe a
poškodeným.
Odevné veci, ktoré som mal na sebe v období od 26.11.200í do 1.12.2009 som na vyžiadanie
polície dobrovolne vydal. Čo dokazujú úradne záznamy na č.1.415-419. Tie boli odoslaté na skúmanie
aj s vecami poškodých. Zo záverov analýzy znaleckého posudku zo dňa 31.5.2010 jednoznačne
vyplýva, že bola vylúčená aká koľvek prítomnosť biologických stôp poškodených na mojich veciach
a prítomnosť mojich stôp na veciach poškodených. Po zohľadnení tohto dôkazu jednotlivo i v súhrne
s dalšími, ako sú závery posudku súdnych lekárov je jednoznačne preukázané, že som nebol s
poškodenými ani vo fyzickom kontakte v inkriminovanú dobu. Keby áno, tak by sa stopy na odevných



veciach nachádzali. Je vylúčené, aby pri spôsobe spáchania skutku, o akom vypovedal súdny lekár
to znamená, mechanizmy vzniku zranení, postavenia útočník poškodené v tvárou v tvár, bodnorezné
poranenia najmä K. S., sa tieto stopy napr. krvné nenachádzali na odevných veciach útočníka.
Dovolím si vysloviť konštatovanie, že prvostupňový súd túto relevantnú skutočnosť ignoroval. Napriek
tomu, že som ju v záverečnej reči 17.2.2012 na strane č.28-29 zápisnice uviedol.
Jedná sa o dôkaz mojej neviny a preto žiadam aby ho nadriadený súd bral do posudzovania a vysporiadal
sa z relevantnou argumentáciou obhajoby.
V konaní, ktoré predchádzalo vyhláseniu rozsudku sa súd dopustil dalšieho závažného pochybenia v
dôsledku čoho bolo neúplné a nedôsledne vykonane nariadené dokazovanie pred súdom.
Obžaloba navrhla vykonať oboznámením sa a prečítaním na hlavnom pojednávaní aj tieto dôkazy:
l. originál lístka na č.l.362
2. porovnávací materiál na č.1.365
3.fotodokumentácia mojich poranení na č.l.1020-1029
4.listiny z KEU PZ na č.l.595-604
Na predbežnom prejednaní obžaloby bol rozsah a spôsob dokazovania určený tak ako obžaloba navrhla.
Obžaloba sa návrhov nevzdala ani súd uznesením nerozhodol                 o nevykonaní týchto dôkazov.
Dovolím si vysloviť konštatovanie, že bolo povinnostou súdu ich vykonať, zvlášť keď o originál lístka a
fotodokumentáciu mojich zranení oprel moju vinu napadnutom rozsudku a tým spôsobil aj nezákonnosť
vo vzťahu k §278ods.2 tr.por.
Ako dalšie pochybenie v konani, ktoré predchádzalo vyhláseniu rozsudku je tá skutočnosť, že súd
vykonal na hlavnom pojednávaní dňa 9.8.2011 prečítaním dôkazy:
1. zápisnica o obhliadke miesta činu na č.l.669-673
2. Zápisnica o obhliadke miesta činu na č.1.680-682
3. fotodokumentáciu obhliadky domu č.167 na č.l.703-830
4.fotodokumentáciu obhliadky vozidla na č.l.1006-1019
Ktoré neboli na predbežnom prejednaní obžaloby navrhnuté ani súdom schválené. A to bez súhlasu
procesných strán, čo v tomto prípade bolo nutné vzhľadom na to, že sa jednalo o dôkazy zhromaždené
v prípravnom konaní, bez ohľadu na §2ods.11 tr.por.
Výrok o vine je opretý o listinný dôkaz, ktorý súd na hlavnom pojednávaní nevykonal. Čo vyplýva zo
strany č.72 napadnutého rozsudku.
Jedná sa o originál lístka so znením, citujem „Ak ti záleži na tvojom zdravý...“ Zažurnalizovaného na
č.1.362. Podľa §278ods.2 tr.por., môže súd rozhodnutie oprieť len o dôkazy vykonané na hlavnom
pojednávaní. Vzhľadom nato je rozsudok opretý            o nezákonný dôkaz.
Na hlavnom pojednávaní dňa 9.8.2011 bol súdom vykonaný dôkaz a to oboznámenie sa s fotografiou
predmetného lístka na č.1.877 zabezpečenej počas výkonu domovej prehliadky. Jednalo sa o
samostatný dôkaz obžaloby a teda nemá vplyv na neprečítanie textu lístka. Z judikatúry R.č.16/2006-
II vyplýva, že listinný dôkaz treba prečítať a nemožno tento postup nahradiť oboznámením sa len z
fotografiou listinného dôkazu.
Vzhľadom na to, že predmetný dôkaz jednoznačne preukazuje, že vzorky označené ako výtery spod
nechtov ľavej ruky K. V., boli zamenené, tak ako som                  v záverečnej reči dňa 17.2.2012 na strane
č. 19-20 zápisnice k tomuto lístku vypovedal, dovolím si nadriadený súd požiadať aby som vykonal
dôkaz a to: Prečítanie listinného dôkazu na č.1.362 na verejnom zasadnutie o konaní o odvolaní.   V
prípade zrušenia rozsudku a vrátenia vecí súdu prvého stupňa, žiadam aby tento dôkaz nariadil vykonať
tomu súdu.
Výrok o vine je opretý o dôkaz nevykonaný na hlavnom pojednávaní a to znalecký posudok z odboru
písmoznalectvo a nezákonne vykonanú výpoved znalkyne na hlavnom pojednávaní. Čo vyplýva zo
strany č.72 napadnutého rozsudku.
Predmetný posudok nebol na hlavnom pojednávaní prečítany, bol dňa 7.7.20011 na hlavnom
pojednávaní prednesený osobou, ktorá ho vypracovala a to kpt.Mgr.E. Q.. Dávam do pozornosti, že
menovaná nie je znalkynou a teda nie je zapísaná v zozname znalcov Ministerstva Spravodlivosti.
Zákon o znalcoch č.382/2004 z.z. v ustanovení §-fu 15 ods.l umožňuje v konaní pred súdom ustanoviť aj
osobu, ktorá nie je zapísaná v zozname znalcov. Podľa ods.2 citovaného paragrafu, však takáto osoba
môže vykonať úkon, len ak zložila sľub podľa §5 ods.7 citovaného zákona pred týmto súdom.
Dovolím si konštatovať, že menovaná povinnosť zloženia sľubu pred súdom nesplnila. Čo vyplýva aj
zo zápisnice z pojednávania. Menovaná síce bola poučená podľa §144ods.1tr.por. no takéto poučenie
prináleží až znalcovi. Vzhľadom na uvedené, takéto poučenie nemá zákonný podklad. Preto opieranie
sa o predmetný posudok nevykonaný pred súdom je v rozpore s §278ods.2 tr.por. ako aj opieranie



sa                         o nezákonnú výpoved menovanej, ktorá predmetný posudok predniesla na hlavnom
pojednávaní je nezákonne.
V konaní ktoré predchádzalo vyhláseniu rozsudku sa súd dopustil dalších závažných pochybení v
dôsledku čoho sú výpovede osôb na hlavných pojednávaniach nezákonne.
Jedná sa o totožné pochybenia ako v prípade výpovede osoby kpt.Mgr.E. Q. a to nezloženie zákonom
prepdisaného sľubu. Sú to tieto osoby:
1. Ing.N. L. a ing.C. Y., ktorý spoločne vypracovali posudok                z odboru chemia a elektronika,
ktorý predniesli na hlavnom pojednávaní dňa 30.6.2011
2. Ing.X. F., ktorá predniesla svoj posudok z odboru grafická diagnostika dňa 7.7.2011.
3. IngR. V., ktorý predniesol posudok z odboru mechanoskopia dňa 7.7.2011 na hlavnom pojednávaní.
Nikto z uvedených osôb nebol v čase prednesenia posudkov znalcom. Ing.X. F. bola do zoznamu
zapísaná až dňa 6.3.2012. Predmetné posudky neboli prečítané, ale prostredníctvom týchto osôb
prednesené. Osoby boli síce poučené podľa §144ods.l.tr.por. sľub znalca nezložili. Poučenie teda nemá
zákonný podklad. Osoba prezentujúca expertyzu ústavu sa stáva znalcov po poučení podľa §144tr.por.,
bez ohľadu na to, či je alebo nie je zapísaná v zozname znalcov. Keď nie je, musí pred uvedeným
poučením zložiť sľub znalca.(vid rozsudok NS SR Tzo V-9/2001 a rozsudok NS SR 2To 64/2006.
Z judikatúry R.č.38/2003-I vyplýva že za zákonný spôsob získania dôkazu, treba považovať či boli
splnené formálne t.j. procesné podmienky vyžadované trestným poriadkom. Čo nebolo v tomto prípade
dodržané.           S ustanovenia §152ods.2 tr.por. vyplýva, že o sľube znalca pred vykonaním znaleckej
činnosti sa vztahujú osobytne predpisy. Zo zákona o znalcoch č.382/2004 z.z. a jeho ustanovenia §15
ods.2, vyplýva povinnosť osoby nezapísanej do zoznamu znalcov pred vykonaním úkonu zložiť sľub
znalca. Vzhľadom na uvedené skutočnosti konštatujem, že predmetné výpovede su nepoužitelné.
Ďalšie pochybenie ktoré predchádzalo vyhláseniu rozsudku spočiva v tom, že znalecký posudok č.2/10
znalca ing.T. O. na č.l. 100-124,bol prečítaný dňa 27.1.2012 na hlavnom pojednávaní nezákonne v
zmysle §268ods.2 tr.por. Pretože                  s tohto ustanovenia vyplýva, že znalecký posudok môže byť
prečítaný na hlavnom pojednávaní len ak bol znalec pred podaním posudku poučený podľa §144ods.l
tr.por. Dávam na vedomie, že poučený nebol, čo vyplýva z uznesenia o pribratí znalca na č.1.114-116.
Na základe tohto dôkazu súd oprel výšku škody automobilu vo výroku            o náhrade škody. Preto
je výrok opretý o nezákonný dôkaz.
Výrok o vine je opretý o irelevantný dôkaz vo vztahu k mojej vine či nevine. Jedná sa o znalecké posudky
súdnych lekárov. Čo vyplýva zo strany č.73-75 napadnutého rozsudku.
Súd odcitoval závery znalcov o popise poranení, mechanizme vzniku a doby smrti. Medzi tie účelovo
vsunul nepravdivé tvrdenia naformulované, tak aby sa zdalo, že sú to závery znalca. Napr na strane
č.73 v tretom odseku uviedol, že na tele nebohej boli identifikované aj obranne poranenia. Poukazujem
na skutočné tvrdenie znalca                        z hlavného pojednávania zo dňa 11.2.2011 zo strany č.12
zápisnice ked prokurátorke odpovedal, citujem „to sa nedá ani potvrdiť ani vyvrátiť neviem povedať či
ide              o obranné poranenie“. Dalšie tvrdenie s tohto istého odseku, že nebohá sa aktívne bránila
útekom cez jednotlivé miestnosti domu. Tuto ničím nepodloženú úvahu je nutné považovať za účelové
tvrdenie na povrchné zdôvodnenie stôp zaistených                     v dome poškodenej. Toto tvrdenie
navyše spochybňujú tieto dva fakty.
Prvý, že znalec na strane č.9 zápisnice konštatoval že nevie zistiť či na poškodenú viedol útočník najskôr
tupý alebo ostrý predmet, tým pádom ani poradie bodných rán. Čiže pokial prvá rana zasiahla životne
dôležitý orgán tak v tom momente je človek mrtvy, teda útek je vylúčený. Pokial táto okolnosť nie je
objasnená ako v tomto prípade, tak nemožno ustáliť či poškodená utekala alebo nie. Ako druhý fakt
je, že zo zápisnice, fotodokumentácie a DVD záznamu z prehliadky domu vyplýva, že neboli rozbité
sklenené výplne na dverách alebo nábytok. Čo v prípade takého prenasledovania by bolo. Poukazujem
na to, že vo všetkých dverách sú klučiky a keby bola poškodená prenasledovaná tak by sa inštinktívne
zamkla pred prenasledovatelom.
Toto je také najpodstatnejšie ku čomu som sa potreboval vyjadriť. Mám zato že obidva posudky sú v
otázke mojej viny či neviny skutočne irelevantné.
Žiadam aby túto skutočnosť nadriadený súd zohladnil vo svojom posudzovaní.
Výrok o vine je opretý o nezákonný, neobjektívny a neúplný znalecký posudok                o mojom
duševnom stave, čo vyplýva zo strany č.75-76 napadnutého rozsudku.
-Nezákonnosť spočíva v týchto skutočnostiach:
Znaleckú činnosť upravuje zákon o znalcoch pod č.382/2004 v zbierke zákonov. Jeho ustanovenia
upravujú aj práva a povinnosti znalcov.
§17ods.3 pism.E citovaného zákona ustanovuje, že písomne vyhotovený znalecký posudok musí
obsahovať prílohy potrebné na zabezpečenie preskúmatelnosti znaleckého posudku.



A ODS.6 citovaného ustanovenia predpisuje, že celková skladba znaleckého posudku musí umožniť,
preskúmať jeho obsah a overiť odôvodnenosť postupov.
Dovolím si vysloviť konštatovanie, že uvedené ustanovenia nie sú v prípade predmetného posudku
dodržané, pretože prílohy neobsahuje a skladba posudku neumožňuje jeho obsah overiť.
Dávam do pozornosti arogantnú odpoved znalkyne Mgr.H. z hlavného pojednávania zo dňa 31.5.2011 na
otázku obhájcu, či má výsledky mňou absolvovaných testov. Od poveď znalkyne, citujem „nato nebudem
odpovedať, niesom povinná odpovedať, či niečo mám alebo nie“ Odpoveď menovanej je dôkazom
pohrdania nad povinnostami, ktoré vyplývajú zo zákona o znalcoch.
-Na túto nezákonnosť nadvezuje mňou namietaná neobjektívnosť, ktorá vyplýva s týchto skutočností: V
čase keď ma osobne znalkyne v UVV Žilina navštívili, aby ma vyšetrili, som bol na protestnej hladovke
už štvrtý deň. Čo potvrdila aj vrchná zdravotná sestra pani V.. Znášal som všetky dôsledky hladovky,
bol som podráždený, nervozny, bolela ma hlava, ladviny a mal som krče v žalúdku. V dôsledku čoho
bol zmenený môj psychický stav. Znalkyne si túto hladovku neuvedomili, tým pádom všetky výkyvy
spôsobené hladvkou považovali za stálu súčasť mojej osoby. Spomeniem 1fakt, človek, ktory sa nenaje
iba 12 hodín Je prirodzene nervozny, podráždený a má zvýšenú agresivitu. A keď hladuje až 4 dni?
Odporúčam vyskúšať. To, že sú hladovkari sami v celách má svoj bezpečnostný význam. Hladovka
väzenská nie je o obmedzení stravy s obsahom tuku ako keď sa chce človek na leto hodiť vo forme do
plaviek. Táto hladovka je doslová! Všetko je odnaté. Jediný príjem je horká voda z vodovodu. U takéhoto
človeka je uvedená agresivita v posudku absolútne nepravdivá. Tak ako v mojom prípade. Takýto človek
nesmie byť podrobený vyšetreniu duševného stavu, keďže nieje toho spôsobilý.
Povinnosťou znalca je hľadať, analyzovať a posudzovať všetky okolnosti, skutočnosti, ktoré majú alebo i
len môžu mať vplyv na závery posudku a s nimi sa erudovane                  v posudku vysporiadať. Však zato
je predsa platený! Pri vyšetrení som znalkynam neuviedol žiadne subjektívne ťažkosti, pretože nikdy sa
nikomu nesťažujem keď ma niečo bolí. No zo strany č.29 posudku v časti terajší stav vyplýva, že som
pri vyšetrení uviedol, citujem „som tretí deň na hladovke“ Tak „strašne“ vnímavý a pozorný znalci, čo
sa od psychologa a psychiatra očakáva, si túto hladovku neuvedomili, tým pádom odomňa nezistovali
jej dôsledky na moju psychiku, nezabezpečili žiadnu štúdiu o vplyve hladovky na človeka z duševnej
stránky a neprispôsobili tomu ich závery                z vyšetrenia. Dovolujem si vysloviť presvedčenie, že toto
zlihanie má za dôsledok značnú nesprávnosť posudku. To, že som bol na hladovke si prvý krát uvedomili
až keď im súd odoslal zápisnicu z hlavného pojednávania zo dňa 25.3.2011, kde som prvý krát vypovedal
a spochybnil celú obžalobu. Až viac ako rok od vyhotovenia posudku im trvalo pokým si uvedomili moju
hladovku. Je to pre ních hamba a potupa. Ani som nečakal, že by si chybu priznali. Ich obrana, ktorú
predvádzali na hlavnom pojednávaní dňa 31.5.2011, je ukážkovým príkladom erudovaného vyvinovania
sa zo zodpovednosti za svoje zlyhanie.
Celá zápisnica je zaťažená litániami Mudr.U. o tom aký má vplyv hladovka na organizmus zo
fyziologického hladiska. Po prečítaní ma človek pocit ako by bol na semináry o zdravom životnom štýle,
pretože menovaná hovorila o tom ako sa postupuje pri vážení človeka na hladovke, testovanie jeho
telesných tekutín,                       o živočíšnom škrobe v pečení, o screeningu krvy, úbytku hmotnosti
a o tom, že organizmus dokáže fungovať do 45% straty hmotnosi. Sú to síce zaujmavé informácie, ale
týkajú sa fyziologických zmien u človeka a nie duševných predmetom ich skúmania bol môj duševý stav
a nie kolko som schudol vo väzbe. Vzhľadom na absenciu objektívnych a relevantných argumentov zo
strany znalkyne, neostávalo nič iné ako položiť jej otázku,  ujal sa toho obhajca, citujem „ja som sa pýtal
na psychologické a psychiatrické dôsledky, či ste zistovali.“
Aspoň na druhý pokus menovaná odpovedala k veci a odpoveď, citujem „nebol dôvod“ Dovolujem
si vysloviť konštatovanie, že s kontextu odpovede vzhľadom na neuvedomenie si hladovky v čase
vyšetrenia, absenciu vysporiadania sa s nou                       v posudku, uvedomenie si hladovky až rok
po vyšetrení, vyplýva, že dôsledky hladovky na môj duševný stav nezistovali.
-Na neobjektívnosť vplýva dalšia podstatná skutočnosť:
Psychodiagnostický test ROR položený psychologičkou som absolvoval podľa rady T. T., rozhodol som
sa tak učiniť potom ako povedal, že ak na každý z 10 obrázkov neodpoviem, že mi nič nepripomína tak
spravia so mňa blázna. Som presvedčený, že úmyselne mi toto poradil aby mi na základe toho určili
disocialnu poruchu osobnosti a z nej vyplývajúci emočný chlad, nulovú empatiu a iné charakteristiky.
Čo sa aj stalo. Už v tedy plánoval ako sa dostane z väzby na môj úkor. A to sa mu podarilo. Tento test
slúži na posúdenie, či je človek citlivý alebo chladný. Jedná sa o 10 obrázkov a človek odpovedá čo mu
každý pripomína. Keď nič, znalec poznačí 0 bodov, keď vec tak 1 bod, zviera 2 body a človek 3 body.
Po ich sčítaní mu príslušná smernica zodpovie výsledok. Čím viac bodov, tým je vľudnejší, citlivejší a
naopak čím menej tým je chladnejší.



Kedže som úmyselne podla rady T. na každý odpovedal, že mi nič nepripomína, nemala znalkyna
čo rátať. Nula bodov a disocialna porucha osobnosti. Znalkyni som túto skutočnosť oznámil aj preto
odmietla odpovedať obhajcovi, či má výsledky testov medzi, ktorými je aj spomínaný ROR test. Pretože
spomínana porucha osobnosti mi bola dána v dôsledku tohto testu. Ona si je toho vedomá.
-Chyba je aj na mojej strane. Nemal som vedomosť o tom,  že takémuto posudku bude kladená
dôležitosť. Vyšetrenie som absolvoval nespontanne, bagatelizovaním až machrovaním. Čo má mrzí!
Na základe uvedených skutočností vplývajúcich na objektívnosťou, sú dané opodstatnené pochybnosti
o správnosti záverov znaleckého posudku o mojom duševnom stave.
-Dávam do pozornosti, že znalkyne pri vypracovaní posudku vychádzali z výpovedí zadovážených
pred vznesením obvinenia voči konkrétnej osobe, v tomto prípade mňe dňa 7.12.2009. Vychádzali
z nich doslovne nakolko sú prepísané v posudku znalcovimi slovami, čo je zrejme z 8 až 15 strany
posudku. Jedná sa o výpovede T. CH. z l. a 3.12.2009 R. Š.mladšieho z 1.12.2009, Y. S. z 1.12.2009,
R. K.             z 2.12.2009, mojej výpovede ako svedka z 3.12.2009. Považujem to za nezákonne, pretože
po vznesení obvinenia sú nepoužitelné pre trestné konanie. Tvrdenie prvostupňového súdu zo strany
č.87 napadnutého rozsudku, citujem „súd na ne síce               v konaní prihliadať nemôže, ale znalec
pri vypracovaní posudku z nich vychádzať môže.“
Je dôkazom, že potom súd nemôže prihliadať ani na závery znalca, pretože on závery vypracoval práve
s takých výpovedí. V tomto prípade závery o duševnom stave. Zákon nesmie vychádzať z nezákonnosti.
-Okrem nezákonností, neobjektívností je posudok aj neúplný:
Z výpovedí na hlavnom pojednávaní, svedkov Y. L., Y. V. a mňa je zrejme, že v sobotu 28.11.2009 sme u
svedka L. požívali alkohol. Po odchode od svedka, po 20.00 hodine som bol pod vplyvom alkoholu. Pokial
sa skutok stal v dobe uvedenej obžalobou a keby som sa ho dopustil, jednalo by sa o tr.čin spáchaný
pod vplyvom alkoholu spôsobilého nepriaznivo ovplyvniť psychiku alebo ovládacie a rozpoznávacie
schopnosti človeka. Bolo nutnosťou tak ako to vyplýva z judikatúry R.č.56/2005, zistit stav človeka pred
aplikáciou alkoholu a jeho vplyv na človeka po jeho aplikácii a teda či človek konal, alebo nekonal za
podmienok ustanovenia                        o trestnom čine opilstva.
Dovolím si vysloviť presvedčenie, že táto nutnosť nie je posúdená. Znalkyne sa síce vyjadrili, že nie som
závislý od alkoholu, no predmetná okolnosť nie je posúdená. Považujem to za vadu.
Verím, že tento argument nebude vnímaný ako, akýkoľvek náznak priznania, lebo taký nieje! No vždy
sa nájdu ľudia čo hladaju poklad tam kde nieje. Jednoducho keď mi bolo vznesené obvinenie bolo nutné
posúdiť všetky okolnosti ,ktoré zákon výslovne nariaduje.
-Za dôležité považujem poukázať na úmyselné zneužitie svojho postavenia predsedníčkou senátu, keď
zabránila účelovo aby predmetný posudok nestratil hodnotu použitia proti mojej osobe. Znalkyni som
položil otázku či by aj iný znalci posudzujúci môj duševný stav dospeli k rovnakým záverom. Otázka
bola z hore uvedených dôvodov nepripustená. Odpovedou by bolo dokázané, že nie len tento posudok
je nejednoznačný, ale akýkoľvek iný.
Otázka nebola sugestívna ani kapciozna. Je rozdiel nepripustiť nezákonnú otázku a vecnú, ktorou sa
preukáže skutočná relevantnosť dôkazu.
-Prvostupňový súd pri hodnotení predmetného dôkazu a jeho použitím ako nepriameho dôkazu na
opretie mojej viny v napadnutom rozsudku ako aj na podloženie doživotného trestu zlyhal. Nevysporiadal
sa s právne relevantnou argumentáciou obhajoby o nezákonnosti ani objektívnou argumentáciou
obhajoby                o neobjektívnosti a neúplnosti dôkazu. A už absolútne nevykonal nutné opatrenia
zabezpečujúce nápravu spomínaných skutočností. V dôsledku čoho súd neplnil svoje povinnosti-
R.č.40/1972/I. z uvedej judikatúry vyplýva, že súd je povinný preveriť znalecký posudok najmä s toho
hladiska, či znalec prihliadal na všetky skutočnosti, ktoré majú význam pre podanie posudku.
Bez akých koľvek pochybností konštatujem, že súd všetky uvedené závažné chyby ignoroval.
Zamietnutie môjho návrhu na vykonanie zákonného a relevantného vyšetrenia môjho duševného stavu,
je v napadnutom rozsudku na strane č.81 prvostupňovým súdom zjavne neopodstatnené, argumenty sú
nepravdivé napr.                     v tom, že uvedené, že znalkyne o hladovke vedeli. Odôvodneniu chýba
predchádzajúca racionálna úvaha vychádzajúca z priebehu konania a stavu dokazovania v jeho rámci.
Tým bolo porušené moje právo na súdnu ochranu podľa čl.46 ods.l ustavy SR a právo na spravodlivé
súdne konanie podľa čl.6ods.1 dohovoru.
Dávam nadriadenému súdu na vedomie, že som vo výkone väzby už viac ako dva a pol roka, čo je velmi
dlhá časť života. Za taký čas v takom prostredí a za situácie                 v akej som, by sa zmenil každý.
Aby to neznelo alibysticky, pretože to nie je alibysmus ale fakt, tvrdím, že som sa zmenil oproti tomu aký
som bol pred dva a pol rokom. No som bol a som uplne iny ako ma vykreslili v predmetnom posudku.
Po zohľadnení všetkých skutočností najmä v tomto odvolaní, jednotlivo i v ich súhrne, dovolím si
nadriadený súd požiadať aby nariadil sám vykonať dôkaz, a to:



Nové vyšetrenie môjho duševného stavu uznavanými znalcami ako je napr.Prof.PHDR.E. Q..
Pretože v prípade Žilinských znalcov nemám dôveru, boli by ovplivnovaný znalkynami čo vyhotovili
sporný posudok. V prípade zrušenia rozsudku a vrátenia veci súdu prvého stupňa, žiadam aby tento
dôkaz nariadil vykonať tomu súdu.
Nadriadenému súdu dávam na vedomie novú skutočnosť, ktorá preukazuje pozmenovanie dôkazov v
moju nevinu na nulte dôkazy.
Hodinár Y. V. na hlavnom pojednávaní 7.7.2011 predniesol svoje odborné vyjadrenie ohľadom hodiniek
poškodených. Na otázku, či sa dá zistiť, či bolo                        z ručičkami hodiniek manipulované
predtým ako mu boli predložené, odpovedal, že nedá sa to zistiť. Ku hodinkám značky Storm patriacich
K. V. jednoznačne konštatoval, že zastali ihneď po vhodení do vody. Tieto hodinky dňa 1.12.2009 zaistili
dvaja súdny lekári, čo vyplýva zo znaleckého posudku č.68/2009 na č.l.1046-1064.V ten istý deň si
ich vyzdvihla plukovníčka Judr.R., čo je uvedené na strane č.7 predmetného posudku. Hodinky boli
u vyšetrovaťela dokym neboli predložené hodinárovi, to bolo viac ako 3 mesiace. A čo je dôkazom
pozmenovania? Zo strany č.3 predmetného posudku vyplýva z časti vonkajšia obhliadka, citujem „na
zápästí hodinky s kovovým remienkom s časom 5:55hod. Z odborného vyjadrenia a výpovede hodinára
vyplýva, že hodinky jemu predložené mali čas 3:50hod. Myslím si, že sami sa za tie 3 mesiace u
vyšetrovateľa neposunuli späť o viac ako dve hodiny! Pôvodný a pravdivý čas 5:55 hod. bol defakto
dôkazom, že auto s poškodenou som ja nepotopil a teda som ju nezavraždil, kedže zomrela utopením.
pretože v čase ponorenia automobilu, podľa pôvodného času hodiniek to jest 5:55 hod. som bol už
minimálne pol hodinu u svedka Y. F., bývajuceho 2 kilometre od miesta kde boli ponorené auta. Svedok
Y. F. vypovedal, že ked som prišiel k nemu bola vonku tma a pouličné lampy svietili. Svedkina starostka
obce E. R. vypovedala, že v tom období sa osvetlenie automaticky zaplo o 4:40hod.rano. S týchto tvrdení
je zrejme že som k svedkovi prišiel  po čase 4:40 hod. Tým časom príchodu bolo o 5:20 hod. ako
som už na hlavnom pojednávaní vypovedal. Udaj na hodinkách 5:55 hod. bol dôkazom mojej neviny.
Posudok o mojích poraneniach vypracovaný na mieru pre potreby vyšetrovateľa a posudok vtedy ešte
len pripravovanej špinavosti                      s výtermi spod nechtov ľavej ruky akože K. V., by boli v
rozpore s týmto dôkazom a stratili by hodnotu a možno, že by sa k akože výterom poškodenej neuchýlili.
Tak radšej pohodlne ho spravil nultým a ručičky posunul späť tak aby to sedelo do deja. Nemohol ich
posunúť späť priveľa pretože mal mantynel dobu 2:45hod. kedy poškodená z domu telefonovala. Musel
dať čas po tomto a rozhodol sa pre čas 3:50 hod. Z neho možno vydedukovať, že 3:50 hod. bolo auto
ponorené, nasledne boli v dome poškodených ako to obžaloba nazvala profesionálne zahladené stopy
a nasledovala cesta ku svedkovi F.. V prípade pôvodného času by to bolo absurdné. Vo vyšetrovacom
spise vyšetrovateľ zahladil skoro všetky stopy. Som presvedčený, že fotografiu ktorá bola vykonaná
súdnymi lekármi a na ktorej boli hodinky s časom 5:55 hod. na č.l.918 nahradil novou na ktorej je
neidentifikovateľné zápästie z hodinkami značky Storm s časom 3:50 hod. Lenže zabudol na posudok
súdnych lekárov, kde je uvedené aké hodinky jej boli zaistené. A pokial si toho bol vedomý tak nechal to
tak, predsa bolo by čudné ich neskôr žiadať aby to prepísali. Samotný rozpor je aj v tom, že súdny lekári
zaistili hodinky s kovovým remienkom kdežto na fotke na čl.918 majú remienok koženný. Aké koľvek
prípadné tvrdenie, že dvaja súdny lekári nepoznajú hodiny, rozdiely medzi časom 3:50 a 5:50 hod. ako
aj rozdiel medzi kovovým a koženným remienkom považujem za absurdné!
Dovolím si konštatovať, že uvedené skutočnosti nadriadenému súdu ozrejmia realitu, ako sa viedlo
vyšetrovanie.
Žiadam aby sa súd s týmto vysporiadal.
Nadriadenému súdu podkladám svoju nevinu dalším významným dôkazom, jedná sa o výpis
telefonických hovorov K. S. na č.l.1201
Z neho je zrejme, že dňa 29.11.2009 od 6:30 hod. do 6:36 hod. prebiehala sms komunikácia medzi
telefónmi patriacimi K. S., K. V. a R. V.. Obsah sms nieje známi. Nie je zrejme ako daleko boli telefony
od seba vzdialené kto sms odosielal ani to kolky ludia to boli. Ja som ich neodosielal a ani nedržal
telefony v ruke. Čo ani prvostupňový súd netvrdí. V spise nie je  žiaden dôkaz o tom či boli lokalizované
a kde. No z výpovede R. U. st. vyplýva, že dostal echo od neuviedol, že boli lokalizované v oblasti
Svederník, Q. a V.. Túto informáciu posunul R. V. a na základe toho našli miesto potopenia aut. Dávam
do pozornosti že v čase sms som bol už viac ako hodinu u svedka M.F., čo logicky vyplýva aj z jeho
výpovede a výpovede svedkine starostky obce E. R.. Menovaný svedok navyše býva v inej geografickej
oblasti ako boli telefóny lokalizované. Býva v A.. Je vylúčené aby som ich ja odosielal, ani súd to netvrdí.
Kedže sami od seba telefóny medzi sebou sms-kami nekomunikujú odosielali ich bud poškodené alebo
páchatelia. Ani jedna možnosť nieje spochybnená žiadnym dôkazom. No obe preukazujú moju nevinu.
Pokial sms odosielali poškodené, to znamená, že v tej dobe ešte žili, čo nevylúčil ani súdny lekár. Čo
jednoznačne dokazuje moju nevinu. Pokial pachatelia čo je najpravdepodobnejšie, tak je absurdné aby



som sa na skutku podielal. Prvostupňový súd tento dôkaz nepoužil v moju vinu ani nevinu. Ignoroval moje
opodstatnené argumenty v záverečnej reči zo dňa 17.2.2012 kde som podrobne popísal tento dôkaz
mojej neviny na strane č.26-28. V zmysle §168ods.ltr.por. musí byť z odôvodnenia rozsudku zrejme ako
sa súd vyrovnal                     z obhajobou. Dovolím si vysloviť konštatovanie, prvostupňový súd tento
významný dôkaz mojej neviny a argumenty obhajoby naň vztahujúcich arbitrárne ignoroval.
Žiadam preto nadriadený súd, aby tento dôkaz posudzoval jednotlivo i v súhrne                       s ostatnými
a erudovane sa s ním vysporiadal.
Nadriadenému súdu podkladám svoju nevinu dalším významným dôkazom. Jedna sa o automobily
poškodených a príslušných zápisníc o obhliadkach týchto automobilov.
Zápisnice s fotodokumentáciou boli na hlavnom pojednávaní vykonané dňa 9.8.2011. Bolo možné
si z nich vytvoriť reálny obraz miesta potopenia a stavu týchto automobilov po vytiahnutí. Nič viac.
Lahostajným prístupom vyšetrovateľa tým, že auta nedal skúmať ale nezodpovedne ich vrátil majiteľom,
aby si mohli vyčísliť škodu, spôsobil neobjasnenie tých najdôležitejších okolnosti. A to: v akom čase
boli ponorené, v akom poradí, akým spôsobom či naštartované alebo nenaštartované, či ich potopila
ľudská sila alebo iný dopravný prostriedok. Kedže ani to nieje zistené, tak akekoľvek tvrdenie, že ja som
ponoril auta nieje ničim podložené. Dávam do pozornosti že nebol zaistený žiaden dôkaz o mojej fyzickej
prítomnosti automobiloch, alebo mieste ich ponorenia, zaistený nebol s toho dôvodu, že neexistuje.
Poukazujem na skutočnosť, že Ford Mondeo po vytiahnutí mal zaradený rýchlostný stupeň č.1, čo
vyplýva zo zápisnice. Táto skutočnosť je dôkazom, že som ja ani nemohol automobil ponoriť. Pretože
rýchlostný stupeň č.1 sa dá prirovnať k ručnej brzde a teda také auto sa nedá ľudskou silou potlačiť. K.
V. zomrela utopením, teda páchateľ je ten kto auto ponoril.
Dovolím si vysloviť konštatovanie, že prvostupňový súd tento dôkaz napriek tomu, že som ním
opodstatnene argumentoval, úplne ignoroval. Uvedené skutočnosti sú dôkazom mojej neviny a je preto
nutnosťou sa s nimi riadne vysporiadať.
Žiadam aby nadriadený súd uvedené bral do svojho posudzovania a náležite sa s týmto vysporiadal.
Výrok o vine je opretý o výpovede svedkov, ktoré sú irelevantné a nezákonne. Čo vyplýva zo strany
č.76-79 napadnutého rozsudku.
Dovolujem si vysloviť konštatovanie, že všetky výpovede sú irelevantné. Pretože žiaden svedok
neobjasnil nijakú okolnosť podstatnú pre rozhodnutie. Zo žiadnej výpovede nepramení akýkoľvek dôkaz
mojej viny. Ako nezákonne považujem výpovede svedkov M.V., R. U. st., R. U. ml., R. V. a M.F., pretože
nezložili zákonnú prísahu podľa §265ods.2tr.por.,čo vyplýva zo zápisníc, ktoré sú dôkazom o tom aký bol
priebeh pojednávania, čo vyplýva                         z judikatúry R.č.50/1969-I. Na zloženie prísahy musí svedok
znenie prísahy povedať, tak ako to vyplýva z ostaných výpovedí. Nestačí iba vopred vsunutá osnova v
zápisnici zapisovateľkou, že „svedok zložil prísahu podľa §265ods.2tr.por.opakovaním po predsedníčke
senátu“. Výrok o vine je opretý aj o tieto nezákonné výpovede. Okrem toho, že výpovede poškodených
R. V. a R. U. st. sú bez prísahy, sú aj nedôverihodné, pretože obaja porušili prezumciu neviny. R. V. na
hlavnom pojednávaní dňa 3.12.2010 má nazval vrahom na čo bol upozornený súdom. R. U. v žiadosti na
č.l.114 uviedol, citujem „vozidlo bolo znehodnotené osobou R.CH“. Prvostupňový súd tieto skutočnosti
ignoroval a výrok o vine aj napriek tomu oprel o výpovede, bez toho aby sa vysporiadal s obhajobou.
Ako nezákonné sú aj výpovede Y. L. a M.F., ktorá neobsahuje prísahu.
Táto nezákonnosť spočíva v tom, že svedkovia sa odvolávali na ich výpovede                      z prípravného
konania, ktoré sú nezákonné. Výpoved svedka M.F.                           s prípravného konania zo dňa 7.12.2009
je nezákonná v tom, že bola vykonaná bez prítomnosti obhajcu a bez upovedomenia obhajcu podľa
§213ods.2,3tr.por. na čo obhajca poukazoval v záverečnej reči. A svedok sa na hlavnom pojednávaní na
túto nezákonnú výpoved odvolával ako aj bolo s ňou odstraňované 4 rozpory. Preto je taktiež nezákonná.
Výpoved svedka M.L. s prípravného konania zo dňa 21.12.2009 bola donútená ,predchádzalo jej násilie
zo strany polície, čo som potvrdil na hlavnom pojednávaní dňa 10.12.2010 strana č.10-11 zápisnice.
Z ustanovenia §119ods.4 tr.por. vyplýva, že dôkaz získaný nezákonným donútením sa nesmie použiť
v konaní. Davam do pozornosti, že bolo s touto výpovedou odstránených 6 rozporov. Výpoved je tak
isto nepoužiteľná.
Dovolím si vysloviť konštatovanie, že pri hodnotení zákonností a dôverihodností výpovedí svedkov a tým
ako z ich tvrdení bolo povyberané podľa potreby a následne implementované do odôvodnenia rozsudku
na podloženie výroku viny, prvostupňový súd zlyhal.
Žiadam aby sa nadriadený súd vysporiadal s nezákonnosťou výpovedí a vysporiadal sa s obhajobou.
V konaní, ktoré predchádzalo vyhláseniu rozsudku sa súd pri vedení výsluchov
svedkov na hlavných pojednávaniach dopustil účelových chýb.
prípade svedkov M.F., M.L., M.V. a Y. Z. boli na



hlavných pojednávaniach odstraňované rozpory z výpovedami svedkov z prípravného konania a to na
tvrdenie neviem alebo nepamätám. Súd na tieto tvrdenia nariadil                  v zmysle §264tr.por.
odstrániť rozpor. Považujem to za nezákonné. Svedok podľa §132ods.2 tr.por. nemôže byť akým koľvek
spôsobom nútený k výpovedí k akej chce a potrebuje obžaloba. Súd musí chtiac či nechtiac rešpektovať
aj „okno“ svedka. Na súde platí zásada ústnosti. Vyvolávať u svedka akým koľvek spôsobom výpoved,
spomienky ktoré si nepamätá, je neprípustné. Nikto nie je povinný tak ako menovaný svedkovia si
pamätať to čo bolo pred rokom. Zvlašť keď išlo o banálne veci typu, kde sme boli v krčme, čo som
mal oblečené a pod. V zmysle §264tr.por. Nie je podstatný rozpor neviem, nepamätám s predošlou
výpovedou s pred roka kde si pamätal to čo sa ho pýtali. V prípade svedka F. to bol jeden takýto
nezákonný akože rozpor.               U L. 3 V. tiež3 a u Z. 2 krát. Celkovo 9 krát boli psychlogický
nútený odvolať sa na predošlé výpovede, ktoré im boli prečítané. Predsedíčka senátu a prokurátorka
boli dopredu dohodnuté ako budú postupovať. Keď svedok odpovedal nepamätám, hneď bolo navrhnuté
odstrániť rozpor ,následne mu bola prečítaná časť čo najväčšia a prokurátorka sa ho ziapotom spýtala, či
pred vyšetrovateľom hovoril pravdu, hneď na to Judr.Pilátová kričala svedkovi, že je povinný odpovedať
lebo mu hrozi pokuta. Dostrašenému svedkovi neostalo nič iné ako povedať, že to bolo tak ako ste čítali.
Aj keď si nepamätal. Predsa keď si nepamätá čo vypovedal pred rokom nemôže sa ho kdokoľvek pýtať
či hovoril pravdu. Takéto konanie je účelom, ktorý svätí prostriedky.
Dôvod prečo to robili, bol ten, že z UVV ŽA prišla intriga, že som navádzal svedkov, aby si na súde
nepamätali. Som o tom presvedčený. Na základe toho sa Judr.Pilátová a Judr.Kováčová dohodli na
postupe. Považujem to za dôkaz zaujatosti.
Žiadam aby sa nadriadený súd s tým vysporiadal.
Myslím si, že takých intríg bude v nejakej zložke viac. Niekoľko krát som videl ako si po pojednávaní
Judr.Pilátová vymieňa dokumenty s policajtom a hovorila pri tom, že to nepísal J. ale ten druhý. Hneďsom
vedel, že idú odtialto intrigi. Až bola celá štastná Judr.Pilátová, keď jej dával dokumenty. Nemožno sa
čudovať takymto špinavstvám, keď som vo väzbe, kde robia kamoši poškodeného. Judr.Pilátová si je
vedomá týchto intríg a ich prítomnosť je len na to aby ovplyvnila nadriadený súd. Niesom blbý.
Žiadam odvolací súd na predloženie uvedeného, chcem sa k tomu vyjadriť, určite tam bude toho
požehnane.
K výroku o vine ktorý súd oprel zo zúfalstva aj o výpovede spoluväzňov, čo vyplýva zo strany č.78
napadnutého rozsudku, uvádzam nasledovné.
Všetkých troch spoluväzňov som spochybnil v záverečnej reči zo dňa 17.2.2012 na strane č.2-7
zápisnice. Z piateho odseku strany č.78 rozsudku vyplýva ako súd vyhodnotil svedka N. H., jeho konanie,
že odoslal list aby svedčil a následne využil právo nevypovedať. Súd vyslovuje domnienku, že som
ho nahováral aby vypovedal zmetočné informácie, je to lož bez akéhokoľvek dôkazu. Považujem za
nezákonné, aby výrok o vine bol opretý o využitie svedkom právo nevypovedať. Navyše na domnienke.
Podľa §168ods.1tr.por. môže súd rozsudok oprieť o preukázané skutočnosti a nie domnienky.
Čo sa týka ostatných T. T. a C. S.. V krátkosti uvediem, T. prepustila Judr.Huščová z väzby 14 pracovných
dní po odoslatí listu, že chce svedčiť. Nečudoval by som sa keby to bolo z iniciatívy Judr.Malatkej či
Pilátovaj. Prišiel na súd a prečítal to čo mal nachystané v poznámkach ktoré sú odborne a rozsiahle.
Všetky informácie čerpal zo spisu, ktorý som mal na cele a ktorý som si dal poslať z jeho iniciatívy.
Toto meno bude určite známe prítomným, preto netreba ho predstavovať čo je zač. Celú jeho výpoved
som spochybnil v záverečnej reči. On neobjasnil nič, všetko čo povedal je v rozpore z vykonanými
dôkazmi. A čo sa týka R.S., ten dostal za odmenu od krajského súdu v Žiline z iniciatívy Judr.Malatkej
a Pilátovej zrušenie 7 ročného trestu. Prišiel na celu, prečítal si výpoved Potočiara a keď sa dozvedel,
že ho pustili za 14 dní od odoslatia listu ,vyskúšal to tiež. To je celé. Význam výpovedí týchto ľudí nebol
v objasnení skutku. Ale o tom, že ich klamstvá boli prezentované médiami verejnosti, čo malo obrovský
efekt. A to ako sa vysporiadal súd v rozsudku z ich výpovedami je len vloženie tvrdenia obžaloby z
jej záverečnej reči. Úmyselne je to naformulované aby im nebolo možné vzniesť obvinenie za krivú
výpoved. To je prejav vďaky zo strany obžaloby a súdu za tie intrigi a lži. Súd sám uvadza, že ich
dôveryhodnosť je nejednoznačná a že je vysoko pravdepodobné, že sa tie veci dozvedeli odomňa. Z
judikatúry R.č.46/1963 vyplýva že zásada objektyvnej pravdy vyžaduje aby súd oprel svoje rozhodnutie
o jednoznačné a bezpečné preukázané fakty, nie o pravdepodobnosť. Dovolím si vysloviť konštatovanie,
že súd opretím výrok o vine a tieto výpovede zlyhal. Žiadam aby nadriadený súd tieto výpovede zavrhol.
Ku právnej kvalifikácii skutku a odôvodneniu uvádzam:
Na strane č.79-81 napadnutého rozsudku je uvedené odôvodnenie na akom základe súd tento skutok
posúdil podľa §145ods.lods.2pism.A,B,D,E tr.zak. Považujem za nutné sa vyjadriť k odôvodneniu
pism.B,D,E citovaného ustanovenia.
V prvom rade poukazujem na kvalifikáciu písm.B čiže závažnejším spôsobom



konania-surovým spôsobom podľa §138 pism.C tr.zak. Obžaloba skutok podľa
tohto ustanovenia nekvalifikovala, som toho názoru, že jedná sa o umelé
prihoršenie skutku zo strany súdu z dôvodu aby bolo čim podložiť doživotný
trest. Od podania obžaloby až do zmeny tejto kvalifikácie súdom sa nevykonali
žiadne iné dôkazy od tých ktoré mala prokurátorka pred podaním obžaloby a z ktorých ustálila kvalifikáciu
bez tohto surového spôsobu. Preto je absurdné aby ju tam prokurátorka neuviedla keby na to boli pádne
dôvody.
V druhom rade poukazujem na kvalifikáciu pism.D čiže z osobitného motivu-                   v umysle zakryť
trestný čin vraždy K. S.. Odôvodnenie tohoto
ustanovenia je absurdné, ničím nepodložené a jedná sa len o domnienku. Ako
sám súd uvádza, citujem „z výsledkov vykonaného dokazovania sa možno
oprávnene domnievať...“ a dalej súd odôvodňuje svoju domnienku, ktorá podľa
neho naplňuje uvedenú skutkovú podstatu. Myslím si, že ustanovenie podľa §168ods.1tr.por. vyžaduje
aby bol rozsudok aj právna kvalifikácia opretá o dokázané skutočnosti a nie o domnienky. Však ten
fiktyvny príbeh o tom ako volala K. V. na tiesňovú linku a zaujmala sa o akože informácie, pretože ma
zbadala a  vyrušila. No odporučam prečítať ten príbeh tu domnienku Judr.Pilátovej, ktorá naveky ostane
len domnienkou. Dovolím si konštatovať, že odôvodnenie odsudzujúceho rozsudku domnienkami je
nezákonné.
V treťom rade poukazujem na kvalifikáciu pism.E čiže v úmysle ziskať
majetkový prospech. Odôvodnenie tohto ustanovenia ako súd uvádza, citujem „vyplýva z výpovedi
poškodeného R. V.“. V tomto odvolaní som namietal, že výpoved menovaného je nezákonná pretože
nezložil prísahu a je nedôverihodná pretože ma nazval vrahom a teda je zaujatý. Vzhľadom na
uvedené odôvodnenie tejto kvalifikácie vychádza z nezákonného dôkazu. Zvlášť ked prvostupňový
súd sa  nevysporiadal s námietkami o nezákonnosti. Preto je táto kvalifikácia nezákonná. Prejdem
teda k samotnému tvrdeniu poškodeného na ktorom súd založil kvalifikáciu. Súdom uvedené tvrdenie
poškodeného je neúplné a vybraté s kontextu. Poškodený uviedol doslovne, citujem „keď som sa vrátil
domov v kuchyni, kde manželka bežne mávala peniaze, žiadne neboli, mohli tam byť ale neviem to
presne potvrdiť“. S tohto tvrdenia nie je možne ustáliť či z domu zmizli peniaze alebo nie. Toto tvrdenie
poškodeného je uvedené na strane č.8 z hlavného pojednávania zo dňa 28.10.2010. Absurdne je
tvrdenie súdu, že on vydedukoval z toho, že peniaze z domu zmizli. Taktiež tvrdenie súdu, že sa
nenašli kabelky, doklady a peňaženky nie je dôkazom pre spáchanie skutku s úmyslom získať majetkový
prospech. Z vykonaných dôkazov naopak vyplýva, že v dome nebohých bolo zdokumentovaných
niekoľko kabeliek a mobilných telefónov. Napr. zo záznamu č.30 z videa obhliadky domu č.XXX zo dňa
1 a 2.12.2009 je vidieť, že na stoličke sú dve kabelky zavesené. Zo zápisnice obhliadky tohto domu na
strane č.8 je uvedené, že na spodku sú dámske kabelky, Samsung SGH-600, na vešiaku tzv. domáci
sluha zavesené dámske kabelky, dalej sa uvádza dámska koženna bunda zo širším patentom okolo
pása, prázdne kabelky,                 o pár viet sa opäť uvádza čierná kabelka, telefon Samsung,
Nokia. Na č.11 zápisnice sa uvádza, že v šuflíkoch telefony Samsung, Nokia. Čiže v dome bolo
zadokumentovaných velké množstvá kabeliek a mobilov patriacich poškodeným. Vzhľadom na tieto
skutočnosti nie je preukázané, že im nejaké veci boli odcudzené, preto absolútne nemožno ustáliť záver
či im vôbec boli nejaké veci odcudzené. Je vylúčené aby sa jednalo z koho koľvek strany o zavraždenie
dvoch ľudi pre nejaké osobné veci, pri spáchaní tohto skutku spôsobom ako vyplýva z dokazovania. To
znamená dôkladné zahladzovanie tiel a stôp. Je to vylúčené aby išlo o majetkový motýv. Zo zápisníc
vyplýva, že nezmizla žiadna elektronika ani iné cennosti z bieleho kovu zo šperkovníc v izbe krstnej
mami alebo sesternice. Dalsie tvrdenia ktorými sa snaži odôvodniť tento majetkový motýv sú tvrdenia, že
som hrával automaty, nemal som zamestnanie, alebo branie penazí z domu, nie sú dôkazom spáchania
skutku alebo dôkazom majetkového motivu, sú to lži. Ako posledný zúfalý argument, že som potreboval
vrátiť peniaze z obavy pred trestným oznámením od otca pre vzaté peniaze je až byzardné. Tak bal by
som sa trestného oznámenia pre krádež a nebál by som sa zavraždiť dvoch ľudí? Je to choré. Inač sa
to nedá nazvať. Z výpovede Y. V. vyplýva, že otca som sa nebál, že som sa mu chcel ospravedlniť. Celé
odôvodnenie tejto kvalifikácie nie je ničím podložené, žiadnou reálnou skutočnosťou alebo dôkazom. K
takýmto nelogickým iracionálnym tvrdeniam sa súd uchýlil, pretože toto má byť akože motív pre ktorý
som spáchal skutok. Preto sa tohto ustanovenia drží. Obžaloba ani súd nepreukázali žiaden motív, pre
ktorý by som sa dopustil tohto skutku. Ono to ani nie je možné preukázať, pretože motív neexistuje.
Lebo som nevinný. Žiadam aby sa nadriadený súd erudovane vysporiadal z právne relevantnou
argumentáciou obhajoby.
Výrok napadnutého rozsudku o treste je nezákonný. Čo vyplýva zo strany č.89-94 napadnutého
rozsudku.



Nezákonnosť spočíva v určenom doživotnom treste. Z judikatúry R.č.33/2007-I. vyplýva povinnosť
súdu vychádzať zo znaleckého posudku o duševnom stave pri posudzovaní otázky či je alebo nie
je nádej na nápravu obžalovaného trestom do 25 rokov. Poukazujem na záver znalkyne z hlavného
pojednávania 31.5.2011 strany č.11 zápisnice, citujem „nemôžeme jednoznačne potvrdiť ale ani celkom
vylúčiť možnosť recidivy“. Z citovaného záveru nemôže byť ustálený záver o splnení či nesplnení
podmienky „nie je nádej“, ktorú zákon vyžaduje na uloženie doživotného trestu. Poukazujem na
podstatnú skutočnosť, že určovanie výšky trestu z takého posudku o akom som v tomto odvolaní
poukazoval je nezákonné a absurdné.
Na posúdenie mojej osoby nadriadenému súdu dávam na vedomie, že nebol som súdne nikdy trestaný,
nemám žiaden priestupok a nebol som ani disciplynárne potrestaný vo výkone väzby za dobu čo som v
nej. Nie som trestne stíhaný pre iný trestný čin ani súdne prejednávaný v inej veci. Predtým ako sa stal
skutok som viedol vzhľadom na uvedené riadny život a v tom čase keď sa stal skutok som mal 19 rokov
a teda vek v blízkosti mladistvému. Dovolím si vysloviť konštatovanie, že prvostupňový súd s pohľadu
zákonnosti, spravodlivosti a zdravého rozumu, pri určovaní výšky trestu za uvedených skutočností a
nevinnému človeku, zlyhal.
Skutočným dôvodom trestu bola zaujatosť sudkíň, Judr.Malatkej a Judr.Pilátovej na ktoré ako som už
uviedol v odvolaní vplývalo najmä tvrdenie svedka R.S.                  o tom, že som mu núkal peniaze na
zavraždenie týchto sudkíň. A v neposlednom rade medializácia tejto veci. K odôvodneniu trestu súdom
na strane č.89-94 napadnutého rozsudku ešte dodám, že dôvod prečo je také rozsiahle je ten aby
kamufloval absenciu zákonného a vecného odôvodnenia trestu. Je to súhrn duplicitných poloprávd a lží
účelovo prehnaných, tak aby nadriadený súd stratil chuť hľadať zákonnosť odôvodnenia ktoré tam nie
je a uspokojil sa s tam uvedeným.
Z týchto skutočnosti považujem aj výrok o náhrade škody za nezákonný.         Škodu možno dať zaplatiť
tým čo auta potopili a čo poškodené usmrtili. Nie mňe.
Po zohľadnení všetkých uvedených skutočností v tomto odvolaní, navrhujem odvolaciemu súdu aby
napadnutý rozsudok podľa §321ods.1písm.A,B,C,D,E,F tr.por. ZRUŠIL a vrátil vec súdu prvého stupňa
aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol s tým, že to bude iný súd toho istého druhu a
stupňa v zmysle §325 tr.por. Pretože je to nutné pre zaistenie zákonného, spravodlivého a nestranného
rozhodnutia.“

K odvolaniu obžalovaného sa vyjadrila prokurátorka Krajskej prokuratúry Žilina podaním z 24.8.2012,
v ktorom uviedla:
„K odvolaniu obžalovaného som sa vyjadrila prípisom zo dňa 25.4.2012, ktorého sa pridržiavam, pretože
dôvody odvolania obžalovaného C. Z. sa nezmenili.“
Vo vyjadrení k odvolaniu obžalovaného z 25.4.2012 prokurátorka uviedla:
„V odôvodnení odvolania obžalovaným je v najpodstatnejšej miere spochybňovaná zákonnosť všetkých
dôkazov svedčiacich v jeho neprospech, najmä znaleckých dokazovaní a neodôvodnené tvrdenie o
porušení práv obžalovaného na obhajobu.
Obžaloba je toho názoru, že Okresný súd Žilina v rámci procesného postupu              v predmetnej
trestnej veci dodržal všetky základné zásady trestného konania, zákonného procesu, práva na obhajobu,
voľného hodnotenia dôkazov i rovnosti strán a správne ustálil a odôvodnil výrok o vine a treste, čo
zodpovedá vykonaným dôkazom.
Súd podrobne vysvetlil a rozsiahlo analyzoval dokazovanie a skutkové zistenia. V súlade so zákonom
postupoval i pri uložení najprísnejšieho trestu - trestu odňatia slobody na doživotie, keďže správne
zhodnotil povahu činu z hľadiska nenapraviteľného následku, z hľadiska spôsobu jeho vykonania, najmä
mieru brutality, motívu, z hľadiska posúdenia osobnosti páchateľa a aj jeho konania po vykonaní skutkov
spočívajúceho v zahladzovaní stôp a ukrývaní tiel, vyhodnotil mimoriadne vysoký stupeň nebezpečnosti,
ktorý predstavuje obžalovaný C. Z., ktorý sa ani pod ťarchou nezvratných usvedčujúcich dôkazov ku
skutkom nepriznal, za svoje konanie zodpovednosť neprijal, neoľutoval ho a rozhodne nemožno vylúčiť,
že sa                v budúcnosti nedopustí obdobnej trestnej činnosti. Uloženie trestu odňatia slobody na
doživotie pre obžalovaného vyžaduje účinná ochrana v spoločnosti. Na obžalovanom sa po celú dobu
súdneho procesu prejavovala chladnokrvnosť, nezainteresovanosť, pohŕdanie a ani najmenšia miera
ľútosti.
V záverečnej reči obhajcu a aj v odvolaní sa opakujú námietky zaujatosti voči prokurátorke z dôvodu
aktívneho pôsobenia pri vykonávaní dokazovania, k čomu treba uviesť, že v tejto trestnej veci ako v
každej inej ako strana v konaní zastupujem verejný záujem.
Navrhujem, aby súd podľa § 319 Tr. por. zamietol odvolanie obžalovaného, pretože nie je dôvodné.“



Na verejnom zasadnutí v konaní pred odvolacím súdom prokurátor navrhol odvolanie obžalovaného
zamietnuť, pretože napadnutý rozsudok je výsledkom dokazovania vykonaného zákonným spôsobom.
Obhajca obžalovaného z dôvodov            § 321 ods. 1 písm. a), b), c), d) Tr. por. navrhol napadnutý
rozsudok zrušiť, obžalovaného spod obžaloby oslobodiť a prepustiť z väzby. Alternatívne navrhol po
zrušení napadnutého rozsudku vec vrátiť súdu prvého stupňa na nové prejednanie a rozhodnutie.
Obžalovaný v konečnom návrhu uviedol po zohľadnení všetkých uvedených skutočností v jeho odvolaní,
ako aj v odvolaní obhajcu, že navrhuje odvolaciemu súdu, aby napadnutý rozsudok podľa § 321 ods.
1 písm. a), b), c), d), e), f) Tr. por. zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu
znovu prejednal a rozhodol s tým, že to bude iný súd toho istého druhu a stupňa v zmysle            §
325 Tr. por., pretože je to nutné pre zaistenie zákonného, spravodlivého a nestranného rozhodnutia.
Poškodený R. V. sa v konečnom návrhu pripojil k návrhu prokurátora a žiadal, aby súd neakceptoval
dôvody odvolania obžalovaného.

Krajský súd, ako súd odvolací, predtým, ako začal plniť svoju preskúmavaciu povinnosť podľa § 317 Tr.
por., zistil, že odvolanie obžalovaného bolo podané včas, v lehote stanovenej § 309 Tr. por., odvolanie
bolo podané oprávnenou osobou v súlade s § 307 ods. 1 písm. b) Tr. por., obsah odvolania spĺňa
náležitosti § 311 ods. 1, 2 Tr. por. a nedošlo k vzdaniu sa práva na podanie odvolania alebo k späťvzatiu
podaného odvolania v zmysle § 312 Tr. por., a preto odvolací súd nepostupoval podľa § 316 Tr. por.

Podľa § 317 ods. 1 Tr. por. ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší
rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a  odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku,
proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na
chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania
podľa § 371 ods. 1 Tr. por.

Odvolací súd zistil, že na základe odvolania pre chyby uvedené v ustanovení               § 321 ods.
1 písm. f) Tr. por. je potrebné napadnutý rozsudok v časti - vo výroku o náhrade škody, ktorý sa týka
poškodeného R. U. st., zrušiť.

K procesnému postupu

V prvom rade je potrebné uviesť, že okresný súd v rámci procesného postupu rešpektoval a dodržal
všetky základné zásady trestného konania uvedené v ustanovení § 2 Tr. por., najmä však zásady
zákonného procesu - § 2 ods. 7 Tr. por., práva na obhajobu - § 2 ods. 9 Tr. por., voľného hodnotenia
dôkazov - § 2 ods. 12 Tr. por. i rovnosti strán (kontradiktórnosti) - § 2 ods. 14 Tr. por.

Okresný súd tentokrát postupoval v súlade so zákonom i ostatnými príslušnými právnymi
predpismi a napravil všetky procesné pochybenia, ktoré mu odvolací súd vytkol vo svojom
predchádzajúcom uznesení, č.k. 1To/26/2012-3100 z 29.5.2012, ktorým zrušil predchádzajúci rozsudok,
č.k. 36T/29/2010-2645 zo 17.2.2012, vyhlásený okresným súdom v predmetnej trestnej veci.

K permanentne obžalovaným namietanému porušovania práva na obhajobu, ku ktorému malo sústavne
dochádzať počas celého tak prípravného konania, ako i konania pred súdom prvého stupňa, a to tak
zo strany orgánov činných v trestnom konaní, ako i súdu, odvolací súd poznamenáva, že žiadne také
porušenie nezistil - obžalovaný tak sám, ako i prostredníctvom svojho obhajcu vystupoval v celom
konaní veľmi aktívne a využíval všetky prostriedky, ktoré im právny poriadok, trestné i mimotrestné
kódexy ponúkajú, vrátane tých, ktoré sami o sebe nemohli byť účinné a nemohli viesť k zmene jeho
procesného postavenia, avšak prispeli k dĺžke predmetného trestného konania. Je výlučne vecou
obžalovaného, aký spôsob, či stratégiu obhajoby zvolí a súd v žiadnom prípade nemôže založiť svoj
výrok o vine na rozhodnutí obžalovaného nevypovedať - t.j. o využitie jeho práva odmietnuť výpoveď.
V danom prípade bola vina obžalovaného (aj v súlade s judikátom Rt 38/1968-II., na ktorý vo svojom
odvolaní poukazoval) preukázaná dôkazmi zabezpečenými v súlade so zákonom (Trestným poriadkom)
a nebola vyvodená zo strategického spôsobu obhajoby, ktorý si obžalovaný zvolil. I keď vo všeobecnosti
by malo byť pre nevinného človeka prirodzené, že sa od počiatku snaží preukazovať svoju nevinu,
a to predložením všetkých ospravedlňujúcich dôkazov svedčiacich v jeho prospech, odvolací súd aj
vzhľadom na individualitu každého jednotlivca nepovažuje naznačenú premisu za smerodajnú. Úlohou
trestného súdu nie je posudzovať obhajobu obžalovaného, ale rozhodovať o jeho (ne)vine, pričom
musí, samozrejme, hodnotiť ako dôkaz aj výpovede obžalovaného a ich vierohodnosť. Obžalovaný v



danom prípade nebol schopný zabezpečiť ani jediný dôkaz, ktorý by potvrdzoval to, že súdený skutok
nespáchal, ale len spochybňoval (vo väčšine prípadov bez relevantných dôvodov a logického úsudku)
zákonnosť a výpovednú hodnotu zabezpečených a vykonaných (nielen usvedčujúcich) dôkazov, resp.
namietal ich hodnotenie.

Okresný súd neporušil právo na primeranú lehotu na prípravu obhajoby ani tým, že obžalovaného v
upovedomení o hlavnom pojednávaní určenom na termín 28.6.2012 „neupozornil, že bude prikročené
k záverečnej reči“, ako to vo svojom odvolaní namietal obžalovaný. V žiadnom ustanovení Trestného
poriadku nie je uvedené, že súd by mal povinnosť upozorňovať strany konania na to, že budú
prednášané záverečné reči. Takáto povinnosť by naviac vzhľadom na nepredvídateľnosť priebehu
hlavného pojednávania bola v praxi ťažko realizovateľná. Obžalovaný mal dostatok časového priestoru
na prípravu a realizáciu svojej obhajoby, a to tak v konaní pred súdom prvého stupňa, ako i v konaní
pred odvolacím súdom.

V ďalšom tak obžalovaný, ako i jeho obhajca namietali nezákonnosť domovej prehliadky vykonanej v
dome rodičov obžalovaného, ohliadky v dome (v peci) Y. F., ani jeden z nich však presne nekonkretizoval,
v čom má táto nezákonnosť spočívať. K tejto vágnej odvolacej námietke odvolací súd poznamenáva,
že po preskúmaní spisového materiálu nezistil žiadne skutočnosti, pre ktoré by mali byť tieto procesné
úkony považované za nezákonné. Domová prehliadka v rodičovskom dome obžalovaného (v rodinnom
dome súpisné č. XXX v obci L., ktorého výlučným vlastníkom je T. Z. - otec obžalovaného) bola 7.12.2009
(od 18:05 h. do 01:23 h. 8.12.2009) vykonaná na základe príkazu sudkyne pre prípravné konanie
Okresného súdu Žilina, sp.zn. OS ŽA-V-220/2009 z 1.12.2009. Veci nájdené pri domovej prehliadke
boli získané legálnym a procesne akceptovateľným spôsobom. Zo zápisnice o vykonaní tejto domovej
prehliadky vyplýva, že E. Z. (matka obžalovaného) nemala žiadne námietky k priebehu úkonu, že na ňu
nebol vyvíjaný žiaden nátlak, fyzický, psychický ani iný, policajti sa správali slušne a korektne a nemá
k nim, ani k priebehu úkonu žiadne námietky a výhrady. Pokiaľ ide o vykonanie ohliadky pece (sporáku
na tuhé palivo) v mieste trvalého bydliska Y. F. (kamaráta obžalovaného), z úradného záznamu č.p.:
KRP-855/JKP-KP-2009 z 10.12.2009 (č.l. 475) je zrejmé, že Y. F. na základe výzvy pracovníkov OKP
KR PZ Žilina za ich prítomnosti dobrovoľne vykonal kontrolu sporáku na tuhé palivo a veci, ktoré pri
kontrole našiel v popole, dobrovoľne vydal, pričom mu bolo vydané potvrdenie o zaistení veci.

Čo sa týka námietok obžalovaného smerujúcich voči použiteľnosti výpovedí znalcov - kpt. Mgr. E. Q.,
pplk. Ing. K. U., Ing. C. Y., Ing. X. F., Ing. R. V., ktorí, hoci v čase prednesenia záverov znaleckých
posudkov Kriminalistického a expertízneho ústavu Policajného zboru neboli zapísaní v zozname
znalcov, pred vykonaním znaleckého úkonu nezložili sľub, čím porušili ustanovenie § 15 ods. 2 zákona č.
382/2004 Z.z. o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej
len „zákon č. 382/2004 Z.z.“), v dôsledku čoho sú ich výsluchy nezákonné, odvolací súd poznamenáva
nasledovné:

Všetky vyššie menované osoby boli v čase ich výsluchu k znaleckým posudkom, podaným
Kriminalistickým a expertíznym ústavom Policajného zboru, zamestnancami tohto ústavu a v
predmetných znaleckých posudkoch boli určené ako osoby, ktoré možno k týmto znaleckým posudkom
vypočuť (s výnimkou Ing. R. V. - znalca v odvetví mechanoskopia od roku 1989, ktorý sa vyjadroval k
znaleckému posudku vypracovanému Ing. Q., ktorý v označenom znaleckom ústave už nepracoval).
Len v stručnosti odvolací súd poznamenáva, že Kriminalistický a expertízny ústav Policajného zboru
Slovenskej republiky bol zriadený v roku 1991 a je zapísaný v zozname znaleckých inštitúcií znalcov,
tlmočníkov a prekladateľov vedenom na Ministerstve spravodlivosti Slovenskej republiky zapísaný
ako znalecký ústav pôsobiaci v odbore č. 490000 Kriminalistika, pod registračným číslom 900013. V
súčasnosti zamestnáva približne 200 expertov. Ústav spracoval od svojho vzniku množstvo znaleckých
výstupov (v roku 2009 bolo vykonaných 36 515 expertíznych skúmaní, v roku 2010 to bolo 37 424
expertíznych skúmaní a v roku 2011 to bolo            36 402 expertíznych skúmaní). Okresný súd
neporušil zákon, ak na hlavnom pojednávaní vypočul menované osoby po ich riadnom poučení podľa
§ 144 ods. 1 Tr. por. (pplk. Ing. K. U. na hlavnom pojednávaní konanom 30.6.2011 - č.l. 2158; Ing.
C. Y. na hlavnom pojednávaní konanom 30.6.2011 - č.l. 2161; mjr. Ing. X. F. na hlavnom pojednávaní
konanom 7.7.2011 - č.l. 2170; kpt. Mgr. E. Q. na hlavnom pojednávaní konanom 7.7.2011 - č.l. 2171;
Ing. R. V.  na hlavnom pojednávaní konanom 7.7.2011 - č.l. 2176) bez toho, aby ich predtým vzal do
sľubu. Ustanovenie § 15 ods. 2 zákona č. 382/2004 Z.z., ktoré podmieňuje vykonanie znaleckého úkonu
v konaní pred súdom zložením sľubu (podľa § 5 ods. 7 označeného zákona), sa vzťahuje len na fyzické



osoby, ktoré nie sú zapísané v zozname znalcov, a boli samostatne ako fyzické osoby ustanovené súdom
za znalca „ad hoc“. V tejto trestnej veci bol však na podanie predmetných znaleckých posudkov pribratý
do konania označený znalecký ústav (t.j. právnická osoba), a nie konkrétne fyzické osoby. Všetci vyššie
menovaní na hlavnom pojednávaní prezentovali znalecký posudok vypracovaný Kriminalistickým a
expertíznym ústavom Policajného zboru, ktorý je výsledkom tímovej práce, a nie znalecký posudok, ktorý
vypracovali vo svojom mene ako fyzické osoby „znalci“ (fyzické osoby ustanovené za „ad hoc“ znalcov).
Z týchto dôvodov nebolo potrebné, aby menovaní zamestnanci znaleckého ústavu pred ich výsluchom
k predmetným znaleckým posudkom na hlavnom pojednávaní zložili sľub, keďže táto podmienka nie je
v ich prípade zákonom expressis verbis ustanovená. Na uvedenom závere nemenia nič ani rozhodnutia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2To/64/2006 zo 17.6.2008 a sp.zn. Tzo V- 9/2001 z
1.5.2003, na ktoré v odvolaní poukazuje odvolateľ, nakoľko tieto nie sú záväzným prameňom práva (nie
sú publikované ani v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky).

Okresný súd neporušil zákon, keď na hlavnom pojednávaní konanom 27.1.2012 (č.l. 2490) prečítal
znalecký posudok č. 2/2010 vypracovaný Ing. T. O., znalcom pre odbor doprava cestná, odvetvie
Technický stav cestných vozidiel, Nehody v cestnej doprave, Odhad hodnoty cestných vozidiel (zapísaný
v zozname znalcov pod č. 913852), nakoľko na takýto postup boli splnené zákonné predpoklady
obsiahnuté v ustanovení § 268 ods. 2 Tr. por. Predmetný znalecký posudok, vypracovaný na základe
požiadavky poškodeného R. U. st., týkajúci sa stanovenia hodnoty motorového vozidla Ford Mondeo
2.0 TDCi Trend X, e. č. 3T 62722, bol na hlavnom pojednávaní prečítaný so súhlasom prokurátorky
a obžalovaného, ktorému bol tento znalecký posudok predložený aj k nahliadnutiu. Tak obžalovaný,
ako ani jeho obhajca, ktorý bol na tomto hlavnom pojednávaní taktiež prítomný, nemali k vykonaniu
tohto dôkazu žiadne výhrady. Tým, že obžalovaný dal k prečítaniu tohto znaleckého posudku súhlas,
potvrdzoval, že nemá žiadne výhrady k zákonnosti jeho vypracovania a vykonania v konaní pred súdom,
čím tento dôkaz (obhajoba) akceptoval(a). Vzhľadom na uvedené je namietanie čítania znaleckého
posudku, vyslovené v odvolacom konaní, absolútne bezpredmetné. Vyslovením súhlasu s čítaním
znaleckého posudku - t.j. jeho vykonaním v konaní pred súdom, je formálne pochybenie spočívajúce
v nepoučení znalca podľa § 144 ods. 1 Tr. por. konvalidované. Nedodržanie niektorej z formálnych
podmienok vykonania znaleckého posudku v konaní pred súdom totiž neznižuje hodnotu tohto dôkazu
a záverov v ňom obsiahnutých. Pokiaľ obžalovaný i jeho obhajca namietajú absenciu poučenia podľa
§ 144 ods. 1 Tr. por., odvolací súd poznamenáva, že znalcovi ukladá povinnosť vykonávať znaleckú
činnosť riadne a nestranne  zákon č. 382/2004 Z.z. (§ 16 ods. 2 a 3), ku ktorému je Trestný
poriadok právnym predpisom „lex specialis“. Naviac zameranie tohto znaleckého posudku (ohodnotenie
motorového vozidla) nemá žiaden význam z hľadiska skutkových zistení súdeného skutku (nie je dôležitý
pre posúdenie otázky viny a trestu). Jeho záver má význam len v adhéznom konaní, a to len pre
posúdenie a rozhodnutie o výške nároku na náhradu škody uplatneného R.om U. st.

Nedôvodná je aj námietka obžalovaného, že svedkovia Y. V., R. U. st., R. U. ml., R. V., Y. F. a Y. L.
nezložili pred ich výsluchom na súde prísahu, čo má podľa tvrdenia obžalovaného vyplývať zo zápisníc
o hlavnom pojednávaní. Naopak, z predmetných zápisníc o hlavnom pojednávaní vyplýva, že menovaní
svedkovia pred ich výsluchom na súde na výzvu predsedníčky senátu zložili prísahu podľa § 265 ods.
2 Tr. por., a to konkrétne:
- svedok poškodený R. V. st. na hlavnom pojednávaní konanom 28.10.2010 (č.l. 1639),
- svedok poškodený R. U. st. na hlavnom pojednávaní konanom 25.11.2010 (č.l. 1683),
- svedok R. U. ml. na hlavnom pojednávaní konanom 25.11.2010              (č.l. 1689),
- svedok Y. F. na hlavnom pojednávaní konanom 3.12.2010          (č.l. 1711),
- svedok Y. L. na hlavnom pojednávaní konanom 10.12.2010            (č.l. 1729),
- svedok Y. V. na hlavnom pojednávaní konanom 10.12.2010            (č.l. 1744).

K výpovediam svedkov vypočutých tak v prípravnom konaní, ako i v konaní pred súdom, odvolací súd
všeobecne poznamenáva, že nezistil žiaden dôvod, pre ktorý by tieto výpovede nemali byť procesné
použiteľné. Okresný súd postupoval pri odstraňovaní rozporov vo výpovediach svedkov v súlade s
ustanovením § 264 Tr. por. a na čítanie výpovedí svedkov z prípravného konania boli splnené všetky
zákonom požadované predpoklady. I keď výsluch svedka Y. F. v prípravnom konaní zo 7.12.2009
nebol vykonaný v prítomnosti obhajcu obžalovaného, zo zápisnice o tomto výsluchu vyplýva, že
obhajca obžalovaného bol o vykonaní tohto procesného úkonu vyrozumený, čo nepopiera ani samotný
obhajca, pričom nebolo preukázané, že by (pokiaľ mal záujem sa tohto výsluchu zúčastniť) vyvinul
iniciatívu o preloženie termínu jeho vykonania. V danom prípade teda bolo zo strany orgánov činných



v trestnom konaní plne rešpektované právo obžalovaného na obhajobu, nakoľko obžalovanému bola
poskytnutá reálna možnosť svoje právo na obhajobu realizovať. V dôsledku uvedeného označený
výsluch menovaného svedka zodpovedá požiadavkám kontradiktórnosti konania. Rovnaký záver platí
aj o výsluchu svedka Y. L. z 21.12.2009 vykonaného v prípravnom konaní, pri vykonaní ktorého bol
prítomný aj obhajca obžalovaného JUDr. Tibor Bicko (č.l. 172 spisu).

K odstraňovaniu rozporov vo výpovediach svedkov, ktoré namieta obžalovaný, odvolací súd uvádza,
že ani v tomto prípade neobstojí laický výklad zákona obžalovaného, v zmysle ktorého je súd povinný
rešpektovať neskoršie „okno“ (výpadok pamäte) svedkov tým spôsobom, že sa u dotyčných svedkov za
splnenia zákonných podmienok nepokúsi odstrániť tento rozpor (čím je aj nepamätanie si na podstatné
skutočnosti podrobne opísané v skoršej výpovedi) prečítaním skoršej výpovede a daní mu možnosti
tento rozpor vysvetliť. Uvedený postup korešponduje aj s tým, čo konštatuje aj samotný obhajca
obžalovaného v ním podanom písomnom odôvodnení odvolania, a to s poukazom na rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5To 1/2009.

K namietaniu zaujatosti prokurátorky a konajúcej sudkyne odvolací súd poznamenáva, že okresný súd
sa zaoberal každou v priebehu konania vznesenou námietkou zaujatosti tak voči predsedníčke senátu,
celému senátu i k procesnému postupu a o týchto námietkach meritórne rozhodol, resp. ich v súlade so
zákonom vybavil nemeritórnym spôsobom.

K výroku o vine

Súd prvého stupňa v samotnej podstate - v merite veci rozhodol správne.

Odvolací súd zistil, že vo vzťahu ku skutkovým zisteniam tvoriacim podstatu súdeného trestného činu
(obzvlášť závažného zločinu vraždy podľa § 145 ods. 1, ods. 2 písm. a/, b/, d/, e/ Tr. zák., s poukazom na
§ 138 písm. c/ Tr. zák. a § 140 písm. c/ Tr. zák.) je napadnutý rozsudok výsledkom konania, v ktorom sa
postupovalo podľa Trestného poriadku a v ktorom nedošlo k žiadnym chybám, ktoré by mohli mať vplyv
na objasnenie skutkového stavu veci. Skutkové zistenia prvostupňového súdu, tak ako sú vyjadrené v
napadnutom rozsudku, sú správne a úplné, lebo zodpovedajú výsledkom dokazovania vykonávaného
na hlavnom pojednávaní. Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie
a vyvodil z neho správne skutkové zistenia.

Okresný súd v súlade s výsledkami vykonaného dokazovania na hlavnom pojednávaní, pokiaľ ide o
posúdenie viny, správne zistil skutkový stav tak, ako ho uviedol v napadnutom rozsudku. V odôvodnení
rozsudku, týkajúcom sa výroku o vine, vyložil, ktoré skutočnosti a prečo vzal za dokázané, o ktoré
dôkazy svoje skutkové zistenia oprel a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov.
Výsledky vykonaného dokazovania v danom prípade vyznievajú jednoznačne a tvoria úplne ucelenú
reťaz nepriamych dôkazov, z ktorých možno vyvodiť bezpečný záver, že obžalovaný spáchal skutok
tak, ako je tento uvedený vo výrokovej časti rozsudku súdu prvého stupňa. Taktiež, pokiaľ ide o právnu
kvalifikáciu skutku, aj krajský súd je toho názoru, že v danom prípade boli naplnené všetky znaky
skutkovej podstaty obzvlášť závažného zločinu vraždy podľa § 145 ods. 1, ods. 2 písm. a), b), d), e) Tr.
zák. s poukazom na § 138 písm. c) Tr. zák. a § 140 písm. c) Tr. zák.

Možno teda konštatovať, že okresný súd objasnil všetky dôležité skutočnosti a náležite zistil skutkový
stav veci, týkajúci sa viny obžalovaného, pričom správne hodnotil dôkazy jednotlivo i v ich vzájomnej
súvislosti. Zistenia a závery ohľadne priebehu a spáchania súdeného skutku si krajský súd v celom
rozsahu osvojil, pretože dôkazná situácia preukazuje priebeh skutku tak, ako bol tento opísaný v
skutkovej vete výroku o vine napadnutého rozsudku. Preto v zásade na odôvodnenie rozsudku
súdu prvého stupňa v tomto smere v celom rozsahu odkazuje. S ohľadom na zameranie odvolania
obžalovaného krajský súd k jednotlivým odvolacím námietkam poznamenáva i nasledovné:

Obžalovaný je usvedčovaný zo súdeného trestného činu predovšetkým vlastnými stopami, ktoré
zanechal na mieste činu (daktyloskopické stopy, krvné stopy), ako i stopami na tele obete poškodenej
K. V. (biologický materiál, ktorý bol zaistený vo výtere spod nechta malíčka ľavej ruky menovanej
poškodenej), s čím korešpondujú aj poranenia obžalovaného, k vzniku ktorých došlo v čase
spáchania skutku, ako i ďalšími nepriamymi dôkazmi (výpovede kamarátov k motívu, k okolnostiam
predchádzajúcim spáchaniu skutku i k okolnostiam po spáchaní skutku), ktoré buď samy o sebe alebo



v spojení s ostatnými nepriamymi dôkazmi vytvárajú skutkový dej, tak ako bol ustálený v skutkovej
vete napadnutého rozsudku. K stotožneniu predmetných stôp zaistených na mieste činu i telách obetí s
osobou obžalovaného došlo na základe rozsiahleho znaleckého dokazovania.

Zo záverov znaleckého posudku vypracovaného Kriminalistickým a expertíznym ústavom PZ Slovenská
Ľupča č.p. PPZ-5856/KEU-SL-EXP-2009 z 31.5.2010 - znalkyňou z odvetvia molekulárnej biológie
a analýzy DNA Mgr. N. A., vyplynulo, že pôvodcom viacerých krvných stôp zaistených v dome
nebohých, a to konkrétne č. 13 - na lamele žalúzie okna chodby, č. 14 - na parapetnej doske
okna chodby, č. 52 - na posteľnej plachte, je obžalovaný C. Z.. Pôvodcom ostatných krvných stôp,
vrátane stopy č. 21 - na múre oblúka v chodbe pred kuchyňou v dome nebohých, je nebohá K.
S.. V tejto krvnej stope bola zaistená daktyloskopická stopa č. 45, ktorá je jednoznačne zhodná s
kontrolným odtlačkom ľavého prostredníka obžalovaného, čo vyplýva zo záverov znaleckého posudku
vypracovaného Kriminalistickým a expertíznym ústavom PZ Slovenská Ľupča pod č.p. PPZ-5856/KEU-
SL-EXP-2009 z 21.12.2009, z odboru daktyloskopie, znalcom mjr. Mgr. U. N.. Skutočnosť, že pôvodcom
týchto krvných stôp je obžalovaný, potvrdil aj sám obžalovaný, ktorý aj v tomto prípade predniesol svoju
verziu ich vzniku (podrobne rozpísanú na strane 6 odôvodnenia napadnutého rozsudku), konkrétne že
tieto mali vzniknúť asi týždeň pred skutkom pri tom, ako krstnej mame K. S. mal pomáhať s prenesením
medeného cca 15 kg kvetináča. Nepravdepodobnosť tejto verzie vyplýva nielen z toho, na čo poukázal
v odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd (poriadkumilovnosť nebohej K. S. a ďalšie fakty
vyplývajúce z výpovede svedka poškodeného R. V. - exmanžela zavraždenej K. S. a otca zavraždenej
K. V. - fyzická zdatnosť K. S., žalúzia na chodbe sa nikdy nesťahovala, preto sa na ňu krv obžalovaného
nemohla dostať tak, ako to obžalovaný popísal), ale i zo skutočnosti, že spomínaný kvetináč sa v dome
nebohých nikdy nenašiel. Vyššie prezentovanú výpomoc tak obžalovaný, ako ani nebohé v čase, kým
žili, nikomu nespomínali. Podľa svedeckých výpovedí taktiež nemožno vzťah obžalovaného s nebohými
hodnotiť ako blízky v tom zmysle, že by sa títo hoci len sporadicky alebo pravidelne navštevovali.
Vzhľadom na to, že obžalovaný potvrdil skutočnosť, že biologické stopy zaistené na mieste činu patria
jemu, odvolaciemu súdu vôbec nie je zrejmé, aký zmysel majú námietky obžalovaného týkajúce sa
ich zabezpečenia, predloženia, skúmania a následného stotožnenia týchto stôp s jeho osobou. Keďže
znaleckým dokazovaním nie je možné určiť vek týchto stôp (t.j. presnú dobu ich vzniku) a už vôbec
nie okolnosti, za ktorých tieto stopy vznikli, ale len ich pôvodcu, ktorý je v danom prípade nepochybne
s týmito stopami stotožnený (aj na základe vlastnej výpovede), krajskému súdu vôbec nie je zrejmé,
čo obžalovaný mieni týmito svojimi námietkami docieliť. Krajský súd konštatuje, že aj týmto námietkam
obžalovaného, rovnako ako mnohým ďalším, chýba akákoľvek racionálna logika a zmysluplnosť a ide
len o ďalšie námietky pre námietky.

K námietke obžalovaného, vytýkajúcej okresnému súdu nevysporiadanie sa s odtlačkami prstov - s
daktyloskopickými stopami č. 41, 42 a 44, zaistenými na pohároch, z ktorých bola zistená DNA dvoch
neznámych osôb mužského pohlavia, odvolací súd poznamenáva, že ani túto námietku nepovažuje za
právne relevantnú, nakoľko ani existencia týchto stôp nie je spôsobilá znegovať záver o prítomnosti
obžalovaného na mieste činu. Naviac ani prípadná prítomnosť ďalšej osoby (osôb) na mieste činu by
nezbavili obžalovaného viny a trestnej zodpovednosti, čo však nie je daný prípad, pretože zabezpečené
dôkazy zreteľne nenasvedčujú tomu, že by obžalovaný mal spolupáchateľa.

Skutočnosť, že obžalovaný bol vo fyzickom kontakte s nebohou K. V., bola potvrdená závermi
znaleckého posudku KEÚ PZ Slovenská Ľupča pod č. PPZ-5856/KEU-SL-EXP-2009 z 31.5.2010
vypracovaného Mgr. N. A. - znalkyňou z odvetvia kriminalistická biológia a genetická analýza. Z
výsledkov DNA analýzy vyplynulo, že DNA profil majoritného biologického materiálu, zaisteného vo
výtere spod malíčka ľavej ruky K. V., je zhodný s DNA profilom zisteným z porovnávacej vzorky
obžalovaného C. Z.. Z výsledkov DNA analýzy vyplynul aj záver, že biologický materiál, zaistený na
ostatných prstoch ľavej ruky K. V., je zmiešaný biologický materiál pochádzajúci aspoň od dvoch osôb a
je kombináciou DNA profilov K. V. a obžalovaného C. Z.. K opakovaným námietkam obžalovaného tak
k záverom tohto znaleckého posudku, ako i k jeho zákonnosti, odvolací súd poznamenáva, že nezistil
žiaden dôvod, pre ktorý by nemal na tento dôkaz prihliadať, ani dôvod, pre ktorý by mal spochybňovať
jeho výpovednú hodnotu. Ani krajský súd nemá pochybnosti o správnosti znaleckých záverov v tomto
posudku obsiahnutých. Rovnako tak nemá pochybnosti ani o zákonnosti znalkyňou zvoleného postupu
znaleckého skúmania a jej odbornej spôsobilosti. Pokiaľ by i písomne vypracovaný znalecký posudok
nebolo možné považovať za tak detailný, aby mohol byť preskúmaný iným znalcom zo zahraničia (čo
je subjektívnym názorom osloveného znalca), odvolací súd poukazuje na to, že v spojení s výsluchom



menovanej znalkyne v konaní pred súdom, v rámci ktorého ňou zistené závery erudovane obhájila,
pričom reagovala aj na otázky strán konania, je tento znalecký posudok akceptovateľným a objektívnym
dôkazom. Pokiaľ ide o permanentnú námietku k zabezpečeniu výterov  spod nechtov nebohej K. V., zo
znaleckého posudku č. 68/2009 (č.l. 1052)  vyplýva, že materiál na DNA analýzu pri pitve dňa 1.12.2009
osobne prevzal technik PZ npor. Y., z čoho je zrejmé, že aj predmetný biologický materiál (výtery spod
nechtov), ktorý bol predmetom tohto znaleckého skúmania, bol odobratý pri pitve nebohej K. V.. Naviac
ak by v danom prípade aj vyvstala potreba opätovného znaleckého skúmania výterov spod nechtov
nebohej K. V., toto by v dôsledku spotrebovania tohto biologického materiálu znaleckým skúmaním ani
nebolo možné realizovať, čo je obžalovanému i jeho obhajcovi určite známe. Odvolací súd rovnako ako
okresný súd uvádza, že ani v prípade tohto znaleckého posudku nebolo preukázané, že by došlo k
sfalšovaniu jeho podkladov - konkrétne k zámene, či sfalšovaniu skúmaných biologických stôp.

Rovnako tak odvolací súd tiež aj vo vzťahu k ostatným odvolacím námietkam s podobným zameraním
opätovne zdôrazňuje, že nie je v záujme ani orgánov činných v trestnom konaní, ani súdu (tak prvého,
ako i druhého stupňa) „falšovať“ jednotlivé dôkazy v neprospech obžalovaného, resp. postupovať
pri prejednávaní a rozhodovaní  veci zaujato. Na takéto konanie, odporujúce morálnym zásadám
a právnemu poriadku,  nielenže nemajú orgány činné v trestnom konaní a súdy žiaden dôvod, ale
vystavovali by sa ním aj trestnoprávnej zodpovednosti.

V súlade so závermi znaleckého posudku KEÚ PZ Slovenská Ľupča pod                  č. PPZ-5856/KEU-SL-
EXP-2009 z 31.5.2010 sú aj závery znaleckého posudku MUDr. R. M., znalca z odboru zdravotníctvo,
odvetvie chirurgia a traumatológia pod č. 21/2010 zo 14.3.2010, týkajúceho sa mechanizmu vzniku
zranení obžalovaného fotograficky zadokumentovaných na jeho tele 1.12.2009. Dobu vzniku týchto
poraní obžalovaného, ktoré vznikli v jednom čase, znalec stanovil na dobu okolo 48 hodín pred ich
zadokumentovaním (nie presne 48 hodín pred ich zadokumentovaním, ako to vo svojom odvolaní
naznačuje obžalovaný, s ktorou úvahou spája vlastné prepočty časového ohraničenia vzniku týchto
poranení, z čoho následne vyvodzuje nemožnosť spôsobenia týchto zranení pri usmrcovaní K. S. a
K. V.), z čoho aj odvolaciemu súdu rezultuje záver, že poranenia obžalovaného časovo harmonizujú
s dobou smrti obidvoch nebohých (t.j. nočné hodiny z 28.11.2009 na 29.11.2009). Poranenia na tvári
obžalovaného boli spôsobené poškriabaním nechtami a ďalšie zranenia na brade mohli byť spôsobené
tvrdým predmetom. Škrabance v oblasti rúk boli tiež spôsobené poškriabaním nechtami a ďalšie
zranenia na ruke znalec identifikoval ako následok vlečenia bremena zovretého prstami, ktoré bolo
ťahané. Znalec vylúčil, že by poranenia obžalovaného mohli vzniknúť tak, ako tvrdil obžalovaný, či
už fyzickým útokom neznámeho chlapa pred Jednotou, alebo pri preskakovaní plotu na poli, resp.
fyzickým útokom policajtov pri jeho výsluchu v budove polície vykonanom 1.12.2009. Odvolací súd
uzatvára, že skutkové východiská tohto znaleckého posudku sa opierajú o skutočnosti v trestnom
konaní náležite zistené. Žiadna zo skutočností, z ktorých tento znalecký posudok vychádza, neodporuje
výsledkom dokazovania. Na uvedenom závere nemení nič ani obžalovaným neustále spochybňovanie
znaleckých záverov a podkladov a ničím nepodložené presviedčanie o pravdivosti jeho menených
tvrdení o vzniku jeho zranení. Znalec reagoval aj na tvrdenia obžalovaného ohľadne vzniku jeho
zranení. Pokiaľ obžalovaný namieta, že jeho popis mechanizmu zranení nebol až taký špecifický, aby
sa znalec mohol objektívne vyjadriť, krajský súd poznamenáva, že ak vznik zranení nedokázal detailne
špecifikovať (t.j. o aký úder sa jednalo, ktorou časťou ruky) sám obžalovaný, nie je úlohou znalca, aby
sa sám od seba vyjadroval ku všetkým možným spôsobom úderu, ktoré by pripadali do úvahy.

Na tomto mieste vo vzťahu k obžalovaným namietanej hodnovernosti výpovedí a dôveryhodnosti
svedkov T. T. a C. S. (bývalých spoluväzňov obžalovaného), v súvislosti s ktorými obžalovaný nedôvodne
obviňoval tak orgány činné v trestnom konaní i súdy obidvoch stupňov v podstate z toho, že ide o
svedkov „nasadených“, ktorým boli za ich výpovede poskytnuté neoprávnené výhody v podobe ich
prepustenia z väzby na slobodu, krajský súd poznamenáva, že týmto výpovediam neprikladal väčšiu
vážnosť ako ostatným svedeckým výpovediam. Pokiaľ ide o výpovednú hodnotu týchto svedeckých
výpovedí, odvolací súd vzal do úvahy, že ide o svedecké výpovede „z druhej ruky“, resp. svedecké
„výpovede z počutia“, ktoré vychádzajú z toho, čo menovaným ohľadne skutku narozprával obžalovaný,
ktorý aj v tomto prípade nezostal iba pri jednej verzii. Krajský súd uvádza, že aj bez výpovedí týchto
svedkov by dôkazná situácia bola dostatočná pre vyhlásenie odsudzujúceho rozsudku v predmetnej
trestnej veci a rozhodnutie o vine obžalovaného nie je založené výlučne na výpovediach svedkov P. T.
a R. S..



K posudzovaniu (ne)vierohodnosti svedeckej výpovede odvolací súd poznamenáva, že nevierohodnosť
výpovedí svedkov nemožno vyvodzovať z toho, že svedok, ktorý nebol priamym „očitým“ svedkom, v
priebehu konania označí obžalovaného za páchateľa skutku. O vine obžalovaného rozhoduje len súd,
ktorý svoje rozhodnutie opiera o dôkaznú situáciu, a nie o hodnotiaci úsudok, resp. názor nepriameho
svedka.
S ohľadom na ďalšiu odvolaciu námietku obžalovaného odvolací súd uvádza, že dôkazom jeho neviny
nie je fakt, že na oblečení, ktoré polícii dobrovoľne odovzdal ako oblečenie, ktoré mal mať v období od
26.11.2009 do 1.12.2009 (t.j. aj v čase spáchania skutku) na sebe, neboli nájdené žiadne biologické
stopy obetí. Okrem tvrdenia obžalovaného totiž neexistuje žiaden jednoznačný dôkaz, ktorý by potvrdil,
že obžalovaný skutočne odovzdal aj oblečenie, ktoré mal na sebe aj v nočných hodinách z 28. na
29.11.2009. Obdobne tak nevinu obžalovaného nemožno vyvodiť z toho, že jeho biologické stopy neboli
nájdené na oblečení nebohých, nakoľko v tomto konaní bolo zaistených dostatok iných stôp, ktoré
obžalovaný zanechal na mieste činu i na tele nebohej K. V..

Dôkazom neviny obžalovaného (ako sa obžalovaný opätovne mylne domnieva) nie je ani to, že
v konaní nebolo zisťované, v akom čase a poradí boli automobily, v ktorých sa nachádzali tela
obetí, do vody ponorené, či boli alebo neboli naštartované a či ich obžalovaný ponoril do vodného
kanála rieky Váh vlastnou silou alebo iným dopravným prostriedkom, nakoľko sa nejedná o skutkové
zistenia. Nešpecifikovanie podrobností ohľadne spôsobu a mechanizmu, akým obžalovaný predmetné
automobily do rieky ponoril, nevylučuje trestnú zodpovednosť obžalovaného aj za túto časť jeho konania.
Podľa názoru súdu ani zaradený rýchlostný stupeň 1 na automobile Ford Mondeo ŠPZ 3T6 2722
nevylučuje, aby bol automobil za istých podmienok príslušného terénu daný do pohybu ľudskou silou. Z
fotodokumentácie miesta nálezu a vytiahnutia predmetného vozidla z kanála pri obci V.  (č.l. 988, 989,
992, 993, 995 a 996 spisu) je evidentné, že sa nejedná o rovný terén, ale ide o terén s určitým sklonom -
konkrétne svah, ktorého sklon umožňuje v podstate bezproblémový prístup automobilu k vodnej hladine
(napr. aj šmykom po vlhkom podklade), a to aj bez ohľadu na to, či bol alebo nebol zaradený rýchlostný
stupeň.

Za dôkaz neviny obžalovaného nepovažuje odvolací súd ani výpis telefonických hovorov nebohej K. S., z
ktorého vyplýva, že 29.11.2009 od 6:30 h. do 6:36 h. (t.j. po vražde) prebiehala SMS komunikácia medzi
telefónmi patriacimi nebohým K. S., K. V. a R. V.. Manipulovať s mobilným telefónom môže ktokoľvek,
kto ho má v dispozícii, nielen osoba, ktorej mobilný telefón patrí, pričom k manipulácii s telefónom
a ku komunikácii prostredníctvom telefónu (či už formou volania, posielania SMS, MMS) môže dôjsť
kdekoľvek, kde má tento telefón signál. V predmetnom konaní nebolo dokázané a ani tvrdené, že by
s predmetnými mobilnými telefónmi manipuloval obžalovaný, resp. na jeho pokyn iná osoba (osoby).
Nakoľko mobilné telefóny patriace nebohým neboli nájdené, všetky úvahy o tom, kto, kde a z akého
dôvodu ich používal, by boli len čistou špekuláciou. Vzhľadom na to, že ani v danom prípade nejde o
skutkové zistenie, ani odvolací súd nepovažoval za potrebné tieto fakty objasňovať.

K námietkam obžalovaného ohľadne (ne)vykonania listinného dôkazu na hlavnom pojednávaní - lístka
obsahujúceho text citovaný v treťom odseku na strane 72 napadnutého rozsudku, o ktorý dôkaz podľa
názoru obžalovaného okresný súd opiera výrok o jeho vine, odvolací súd poznamenáva, že aj v tomto
prípade mu uniká zmysel tejto námietky. Okresný súd v piatom odseku strany 72 napadnutého rozsudku
totiž výslovne uviedol, že z textu tohto lístka písaného obžalovaným vyplýva vyvinenie sa obžalovaného,
a nie jeho priznanie, z ktorého dôvodu vyznieva ničím nepodložené tvrdenie obžalovaného, že k
napísaniu lístka mal byť násilím donútený policajtom, iracionálne. Rovnako tak odvolací súd nerozumie
námietkam obžalovaného, týkajúcich sa záveru znaleckého posudku predneseného v konaní pred
súdom na hlavnom pojednávaní konanom 7.7.2011 (č.l. 2171 spisu) kpt. Mgr. E. Q. - znalkyňou z odvetvia
expertíza ručného písma, podľa ktorého pisateľom predmetného lístka je obžalovaný, keď samotný
obžalovaný túto skutočnosť (t.j. že on je pisateľom tohto lístka) potvrdzuje. Vzhľadom na uvedené
vyznieva absolútne nelogicky aj námietka týkajúca sa zabezpečenia podkladov (porovnávacieho
materiálu) tohto znaleckého posudku. Aj v tomto prípade odvolací súd poznamenáva, že znaleckým
dokazovaním zameraným na expertízu ručného písma možno určiť a identifikovať pisateľa listiny, nie
však skutkové okolnosti, za ktorých mala byť písomná listina vyhotovená.

Pokiaľ obžalovaný, ako i jeho obhajca v odvolaní namietali, že stanovenie času smrti K. V. na 02.45
h. nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, odvolací súd poznamenáva, že skutková veta napadnutého
rozsudku takéto kategorické konštatovanie vôbec neobsahuje. V skutkovej vete opisujúcej druhú dejovú



líniu konania obžalovaného voči K. V. sa uvádza, že po jej príchode domov z práce „v čase okolo 02.45
h....“ - ide teda o časový údaj približný, ktorého stanovenie vychádza tak zo zistenia, že K. V. v tomto
čase telefonovala z domácej pevnej linky na tiesňovú linku 112 (čo preukazuje zvukový záznam  volania
menovanej zachytený na CD nosiči) a časového údaju 03:50 h. na hodinkách                     zn. STORM
(hodinky bez vodotesnosti), ktoré mala K. V. na ľavej ruke, zaznamenávajúceho moment, kedy tieto
hodinky zastali, k čomu mohlo dôjsť                   do 30 minút po jej utopení vo vodnom kanále rieky
Váh. Tento čas a dátum nevylúčili ani nálezy zistené znalcami z odboru zdravotníctvo, odvetvie súdne
lekárstvo MUDr. R. K. a MUDr. N. R. obsiahnuté v ich znaleckom posudku č. 68/2009 z 26.3.2010.
Pokiaľ ide o stanovenie času usmrtenia K. S., toto je v skutkovej vete určené bližšie nekonkretizovaným
časovým intervalom „v nočných hodinách z 28. na 29.11.2009“, ktoré skutkové zistenie taktiež nie je v
rozpore s vykonanými dôkazmi.

Naviac zistenie presného časového momentu spáchania trestného činu (konania páchateľa a jeho
následku) nie je vo väčšine prípadov nevyhnutným údajom pre odsúdenie páchateľa. Preto, ak by aj
približný orientačný čas spáchania skutku nebol zistený (čo nie ja daný prípad), táto skutočnosť by
nemala vplyv na zachovanie totožnosti skutku.

K tvrdeniam obžalovaného o falšovaní dôkazu - manipuláciou s hodinkami K. V., ktorá skutočnosť má
vyplývať zo záznamu uvedeného v znaleckom posudku č. 68/2009 z 26.3.2010 - v časti obhliadka
šatstva (ktorá bola vykonaná pri pitve menovanej nebohej 1.12.2009), kde sa uvádza, že nebohá
K. V. má na zápästí hodinky s kovovým remienkom s časom 05:55, krajský súd poznamenáva, že
podľa všetkého ide len o zrejmú nesprávnosť, nakoľko z fotodokumentácie k prípadu nálezu vozidla
Ford Mondeo s mŕtvou K. V. z 1.12.2009 (č.l. 1002), konkrétne z fotografií č. 43 a 44 je jasné, že
predmetné hodinky značky STORM majú kovový remienok a ukazujú čas 03:50 h. (a nie čas 05:55 h.).
Obdobný záver vyplýva aj z fotodokumentácie odevných zvrškov a vecí nebohej K. V. (č.l. 918, 919),
ktorá bola vykonaná 1.12.2009 ešte pred pitvou, konkrétne z fotografií č. 11 a 14. S rovnakým časom,
aký je zaznamenaný na označených fotografiách, boli tieto náramkové hodinky odovzdané 15.2.2010
na ich preskúmanie a podanie odborného vyjadrenia hodinárovi Y. V.. Uvedené fotografie vyhotovené
bezprostredne po vytiahnutí nebohej K. V. z predmetného motorového vozidla (na ktorých má nebohá
hodinky na ruke) vyvracajú všetky tvrdenia obžalovaného o tom, že s týmito hodinkami, resp. s ich
neskoršou fotodokumentáciou bolo akýmkoľvek spôsobom manipulované.

Po zhodnotení vyššie načrtnutej dôkaznej situácie, detailne rozobratej súdom prvého stupňa v
odôvodnení jeho rozsudku, na ktoré krajský súd v tomto smere odkazuje, i odvolací súd dospel k záveru,
že táto je dostatočná pre uznanie obžalovaného za vinného zo spáchania súdeného skutku.

Z jednotlivých dôkazov produkovaných v tomto konaní jednoznačne vyplýva nasledovné: Obžalovaný
plánoval zaobstaranie finančných prostriedkov nelegálnym spôsobom, ktorý zámer spomenul tesne pred
spáchaním skutku pred kamarátmi. Na mieste činu sa našli jeho odtlačky, v krvnej stope K. S. zaistenej
na mieste činu sa nachádzala daktyloskopická stopa obžalovaného, za nechtami obete K. V. - jeho DNA,
sám obžalovaný mal po skutku na tvári, šiji a rukách zranenia, ktoré večer pred spáchaním skutku nemal.
V snahe odvrátiť podozrenie zo spáchania skutku od svojej rodiny obžalovaný napísal lístok s textom
citovaným na strane 72 napadnutého rozsudku, ktorý bol zaistený pri vykonávaní domovej prehliadky
jeho rodičovského domu v kuchyni (v chňapke). V peci u Y. F., ku ktorému obžalovaný po spáchaní skutku
nadránom prišiel a u ktorého občas prespával, boli nájdené obhorené zvyšky, u ktorých nie je vylúčené,
že by mohli byť zvyškom kabelky, tašky (čo bolo vyslovené v znaleckom posudku č.p. PPZ-5856-4/KEU-
SL-EXP-2009 zo 16.2.2010 - odvetvie kriminalistická chémia), t.j. zvyškami osobných vecí nebohých,
ktoré sa nikdy nenašli. Svedkyňa L. L. v prípravnom konaní 10.6.2010 (č.l. 248) opoznala obhorenú
sponu  a bola na 100 % presvedčená, že ide o pracku z kabelky nebohej K. S.. Z uvedených skutočností
možno aj podľa názoru odvolacieho súdu vyvodiť záver, že kabelky odcudzil nebohým práve obžalovaný.

Obžalovaný mal až do spáchania skutku istý úzus trávenia svojho času, do ktorého vôbec nezapadá
jeho správanie sa v čase spáchania skutku - nebol so žiadnym z kamarátov, nebol doma ani v nijakom
podniku, jeho kamarát svedok Y. V. sa mu v priebehu inkriminovanej noci ani nasledujúceho dňa
nemohol dovolať. Na čas spáchania skutku obžalovaný nemá absolútne žiadne hodnoverné alibi. Jediná
osoba - matka E. Z., ktorá mu podľa jeho tvrdení mala a mohla poskytnúť „alibi“ o jeho návrate
domov v inkriminovaných nočných hodinách, využila svoje právo na odopretie výpovede. Tento úplne
pochopiteľný postoj matky, ktorá ho ochraňovala a pomáhala mu, len dokazuje, že aj materinská láska



má svoje hranice, ktoré nemožno prekročiť, pretože v živote existujú aj iné hodnoty a vyskytnú sa
situácie, v ktorých nemožno chrániť za každú cenu ani vlastné dieťa.

Aj podľa názoru krajského súdu výsledky vykonaného dokazovania v danom prípade jednoznačne
preukazujú, že obžalovaný je páchateľom obzvlášť závažného zločinu „dvojnásobnej“ vraždy, ktorý
záver nedokážu spochybniť ani skutočnosti uvádzané obžalovaným v jeho odvolaní.

Súd prvého stupňa po vykonanom dokazovaní na hlavnom pojednávaní, vyhodnotení a posúdení
dôkazného stavu ustálil vo výroku o vine svojho rozsudku priebeh skutkového deja, zodpovedajúci
všetkým vykonaným dôkazom. Výsledky vykonaného dokazovania v danom prípade vyznievajú
jednoznačne a tvoria úplne ucelenú reťaz nepriamych dôkazov, z ktorých možno vyvodiť bezpečný záver,
že obžalovaný C. Z. spáchal skutok tak, ako je uvedené vo výrokovej časti rozsudku súdu prvého stupňa.

K právnej kvalifikácii súdeného skutku

K právnej kvalifikácii súdeného skutku odvolací súd uvádza, že táto je správna a zodpovedá
všetkým zákonným predpokladom na posúdenie prejednávaného skutku práve podľa vyššie uvedených
zákonných ustanovení. Procesné strany vrátane obžalovaného boli v priebehu konania na súde prvého
stupňa upozornené na zmenu právnej kvalifikácie skutku - na možnosť jeho prísnejšieho posudzovania
oproti obžalobe, a to písomným podaním z 13.1.2012 (č.l. 2466) s nasledovným obsahom: „... v prípade
skutku právne kvalifikovaného v obžalobe ako  obzvlášť závažný zločin vraždy podľa § 145 ods. 1
písm. a/, d/, e/ Tr. zák. prichádza do úvahy kvalifikácia tohto konania obžalovaného súčasne aj podľa
§ 145 ods. 2 písm. b/ Tr. zák. - spáchanie skutku závažnejším spôsobom konania podľa § 138 písm.
c/ Tr. zák., t.j. surovým alebo trýznivým spôsobom, teda ako obzvlášť závažného zločinu vraždy podľa
§ 145 ods. 1 písm. a/, b/, d/, e/ Tr. zák.“ Citovaná formulácia upozornenia napriek evidentnej chybe
v písaní - v konečnom označení právnej kvalifikácie skutku aj vzhľadom na tomu predchádzajúce
uvedenie a presné označenie zákonných ustanovení, podľa ktorých mienil okresný súd súdený skutok
ďalej posudzovať, nespôsobuje nepoužiteľnosť predmetného upozornenia na zmenu právnej kvalifikácie
súdeného skutku, nakoľko z neho jednoznačne vyplýva, že konanie obžalovaného mal okresný súd v
úmysle ďalej posudzovať podľa ustanovenia § 145 ods. 1, ods. 2 písm. a), b), d), e) Tr. zák. Tento zámer
musel byť obhajcovi ako osobe znalej práva nepochybne zrejmý už v čase doručenia predmetného
upozornenia.

Okresný súd postupoval v súlade so zákonom a zisteným skutkovým stavom, keď konanie obžalovaného
na rozdiel od obžaloby právne kvalifikoval aj podľa vyššie označeného ustanovenia § 145 ods. 2 písm.
a), b), d), e) Tr. zák. (t.j. aj ako obzvlášť závažný zločin vraždy spáchaný závažnejším spôsobom konania
- surovým spôsobom).

Podľa trestnoprávnej teórie jediným skutkom sú všetky prejavy páchateľovej vôle navonok, ktoré sú
kauzálne pre následok, významný z hľadiska trestného práva, lebo sú spôsobilé spôsobiť následok,
hoci by už viedli alebo mohli viesť k jedinému následku alebo k viacerým následkom, pokiaľ sú kryté
zavinením. Podstatu skutku možno nájsť v konaní a v následku (resp. následkoch), ktorý ním bol
spôsobený. O jediný skutok ide nielen pri všetkých tých prejavoch vôle páchateľa navonok, ktoré sú
pre následok kauzálne (t.j. vedú k jeho spôsobeniu), pokiaľ boli zavinené, ako aj v prípade, keď prejav
vôle páchateľa navonok (teda konanie) bol kauzálny pre viaceré následky, pokiaľ je to opäť pokryté
zavinením páchateľa.

K odvolaciemu dôvodu obžalovaného, namietajúceho úpravu skutkovej vety obžaloby súdom prvého
stupňa, krajský súd poznamenáva, že zo skutočnosti, že súd môže rozhodovať len o skutku, ktorý je
uvedený v obžalobnom návrhu, nemožno vyvodiť záver, že medzi obžalobným návrhom a skutkovým
výrokom rozsudku musí byť vždy úplná zhoda. Súd je povinný skutok, ktorý je predmetom obžaloby,
prejednať vždy v celom rozsahu (t.j. vyčerpať ho v celej šírke), pričom má právo a povinnosť do
rozhodnutia premietnuť výsledky dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní, ktoré prípadne
údaje uvedené v obžalobe modifikujú, pokiaľ sa neporuší totožnosť skutku. Totožnosť skutku je
zachovaná, keď je zachovaná jeho podstata. Podstata skutku spočíva v konaní páchateľa a v následku,
ktorý bol týmto konaním spôsobený a ktorý je relevantný z hľadiska trestného práva. Totožnosť skutku
bude zachovaná, ak bude zachovaná aspoň sčasti totožnosť konania alebo následku (t.j. obligatórnych
zložiek objektívnej stránky trestného činu).



Konaním sa vo všeobecnosti rozumie vedomá činnosť človeka upriamená na dosiahnutie určitého cieľa,
zámeru. V zmysle trestného práva je konanie prejavom vôle trestnoprávne zodpovedného subjektu vo
vonkajšom svete (vôľu ako psychickú zložku pritom nemožno zamieňať s úmyselným zavinením).

Následkom sa v trestnoprávnom zmysle rozumie ohrozenie alebo porušenie záujmu chráneného
Trestným zákonom, t.j. objektu trestného činu.

V danom prípade pri úprave skutku súd prvého stupňa zachoval v celom rozsahu jeho totožnosť, pretože
bola zachovaná tak totožnosť konania, ako aj totožnosť následku.

Osobitné kvalifikačné pojmy možno vo všeobecnosti definovať ako okolnosti, ktoré podmieňujú použitie
vyššej trestnej sadzby. Pokiaľ ide o jednu zo skupín osobitných kvalifikačných pojmov, nazvanú „osobitný
motív“ ( obsiahnutú v § 140 Tr. zák.), už zo samotného názvu je zrejmé, že tento osobitný kvalifikačný
pojem je súčasťou subjektívnej stránky trestného činu, nakoľko obsahuje výpočet jednotlivých motívov
- pohnútok, ktoré páchateľa k spáchaniu trestného činu viedli. Prípadné zistenie a doplnenie osobitného
motívu konania páchateľa do skutkovej vety preto nikdy nie je spôsobilé narušiť totožnosť skutku.

K porušeniu totožnosti skutku vôbec nemohlo dôjsť úpravou osobitného kvalifikačného pojmu -
„osobitného motívu“, spočívajúcou v konkretizovaní trestného činu (v danom prípade trestného činu
vraždy K. S.), ktorý sa obžalovaný spáchaním trestného činu na K. V. snažil zakryť.

Keďže jediným, kto môže existenciu osobitného motívu absolútne potvrdiť, je samotný páchateľ skutku,
ktorý jediný vie, prečo konal tak protiprávne, ako konal (t.j. dôvod svojho protiprávneho konania), bez jeho
priznania sa ku skutku možno na existenciu tohto osobitného motívu usudzovať len z okolností prípadu
a domnienok postavených na dôkazoch, ktoré dokážu obstáť v štruktúre zabezpečených dôkazov. V
nadväznosti na uvedené odvolací súd poukazuje i na konštantnú judikatúru (Rt 60/72), v zmysle ktorej
úmysel, tak ako iné formy zavinenia (obdobne tak motív i pohnútku), možno zistiť aj na podklade iných
dôkazov, nielen z priznania obvineného. Pre dokazovanie zavinenia platia rovnaké zásady ako pre
dokazovanie ktoréhokoľvek iného znaku trestného činu, zásadne je teda možné dokazovať skutočnosti
významné pre záver o zavinení akýmikoľvek dôkaznými prostriedkami a priznanie obvineného nemožno
preceňovať alebo, naopak, podceňovať ani v tejto súvislosti. Je dané len povahou týchto skutočností, to
je tým, že ide o skutočnosti vnútorného života, ktoré iné osoby nemôžu priamo vnímať a pozorovať, že
priamym dôkazom o nich je len priznanie a že inak je spravidla možné viesť o nich dôkaz len nepriamo zo
skutočností objektívnej povahy (spôsob konania páchateľa, jeho správanie pred činom a po ňom, jeho
slovné a iné prejavy atď.), z ktorých sa podľa zásad správneho myslenia a uvažovania dá usudzovať
na ten či onen vnútorný vzťah páchateľa k porušeniu alebo ohrozeniu záujmu chráneného Trestným
zákonom. V danom prípade nič - žiaden dôkaz nenasvedčuje tomu, že obžalovaný by K. V. usmrtil „len
tak“ bez toho, aby mal na takéto konanie nejaký motív. Z konania menovanej obete, ktoré predchádzalo
konaniu obžalovaného, je zrejmé, že menovaná obeť mala po svojom príchode domov podozrenie, že
niečo nie je v poriadku (o čom svedčí jej telefonát na tiesňovú linku), náhle však svoje rozhodnutie
oznámiť toto svoje podozrenie zmenila a zaujímala sa o informácie. Nečakaná prítomnosť K. V. na mieste
činu odôvodňuje reálny predpoklad, že obžalovaný sa potreboval zbaviť tohto nežiaduceho svedka
vraždy K. S. (čím je naplnená kvalifikovaná skutková podstata podľa § 145 ods. 2 písm. d/ Tr. zák. s
poukazom na § 140 písm. c/ Tr. zák.).

V súvislosti s vyššie uvedenou právnou kvalifikáciou súdeného skutku aj podľa § 140 písm. c) Tr.
zák., odvolací súd poznamenáva, že okresný súd postupoval v súlade so zákonom a v intenciách
predchádzajúceho zrušujúceho uznesenia tunajšieho súdu, č.k. 1To/26/2012-3100 z 29.5.2012, keď
spresnil a doplnil zákonné pomenovanie predmetného obzvlášť závažného zločinu aj o osobitný motív
podľa                § 140 písm. c) Tr. zák., ktorý bol vyjadrený tak v skutkovej vete, ako i v právnej
vete výroku o vine uvedeného v predchádzajúcom zrušenom rozsudku tamojšieho okresného súdu,
č.k. 36T/29/2010-2645 zo 17.2.2012, t.j. že obžalovaný spáchal predmetný obzvlášť závažný zločin
vraždy vo vzťahu k K. V. v úmysle zakryť trestný čin - obzvlášť závažný zločin vraždy jej matky K. S..
Okresný súd takýmto spresnením zákonného pomenovania predmetného obzvlášť závažného zločinu
neporušil ustanovenie § 284 ods. 2 Tr. por., ako sa mylne domnieva obžalovaný. Postup okresného
súdu bol správny, pretože právna veta výroku o vine rozsudku je odborným a zákonným (paragrafovým)
vyjadrením skutkovej vety výroku o vine, a preto musí byť nezameniteľná, úplná a presná tak, aby bolo



aj z nej zrejmé, aké ustanovenia súd použil na kvalifikovanie skutku. S ohľadom na to je potrebné v
právnej vete uviesť, ktorý konkrétny osobitný kvalifikačný pojem (§ 138 - § 143 Tr. zák.) je zákonným
vyjadrením skutkovej vety. Zistenie osobitného kvalifikačného pojmu musí byť následne premietnuté aj
do právnej kvalifikácie (zákonného pomenovania spáchaného trestného činu).

K motívu konania obžalovaného, t.j. dôvodu, prečo usmrtil svoju krstnú mamu a tetu K. S., odvolací
súd uvádza, že úmysel (a tým aj naplnenie kvalifikovanej skutkovej podstaty podľa § 145 ods. 2 písm.
e/ Tr. zák. - t.j. úmysel získať majetkový prospech) je potvrdený svedeckými výpoveďami kamarátov
obžalovaného - svedkov Y. V., Y. L., K. Q., ktorým obžalovaný prezentoval svoj úmysel získať veľkú
finančnú sumu nelegálnym spôsobom - krádežou, konkrétne:
- na hlavnom pojednávaní konanom 10.12.2010 (č.l. 1739) bola čítaná výpoveď svedka Y. V. z
prípravného konania z 27.1.2010, kedy menovaný svedok vypovedal: „obžalovaný hovoril, že ak by mal
ísť sedieť do basy za krádež, tak aby to stálo za to, hovoril o stotisícoch eur, aby sa o tom hovorilo,
aby bol mediálne známy“. Obžalovaný ešte povedal, že ak v pondelok nedonesie peniaze, tak že jeho
otec dá na neho trestné oznámenie, že nemá čo stratiť a že už mu to bude jedno, kde pôjde, či bude
doma alebo do zahraničia;
- na hlavnom pojednávaní konanom 10.12.2010 (č.l. 1731) bola čítaná výpoveď Y. L. z prípravného
konania z 21.12.2009, kde menovaný svedok uviedol, že obžalovaný mu hovoril, že vie, kde je stotisíc.
Ale nevie, či povedal eurá alebo koruny a ešte povedal, že oni na to aj tak nemajú. Obžalovaného sa
pýtali, že nech povie, kde to je, ale obžalovaný nechcel povedať a ani nakoniec nepovedal. Ešte si
spomína, ale nevie, či to bolo vtedy, keď popíjali, alebo či to bolo inokedy, mu povedal, že sa basy nebojí,
len že nie je fyzicky zdatný. Svedkovi sa už  v pivnici nechcelo byť a tak okolo 19.00 h. - 20.00 h. večer
všetci traja odchádzali z pivnice. Predtým ako obžalovaný odišiel, tak si zobral so sebou jednu kuklu,
rukavice aj tú čelovku, kaser a to bolo všetko.
- svedkyňa K. Q. na hlavnom pojednávaní konanom 28.1.2011 (č.l. 1781) uviedla, že v tom období bol
obžalovaný u nich v pivnici a obžalovaný jej zo srandy povedal, že mu bude posielať lístočky a banániky
do basy...
Potrebu získania finančných prostriedkov dokumentuje aj fakt, že obžalovaný žil záhaľčivým spôsobom
života. Pred spáchaním skutku bol dlhodobo nezamestnaný, nemal žiaden stály zdroj príjmov, hral
automaty, na čo vynakladal nemalé peniaze. Konzumný štýl života, užívanie si a zabávanie sa,
si vyžadoval určitý prísun financií, ktoré si nezadovažoval prácou, ale nelegálnym a nemorálnym
spôsobom, nakoľko ich opakovane kradol svojmu otcovi (v priebehu jeden a pol roka mal obžalovaný
odcudziť svojim rodičom finančnú hotovosť v sume cca 16 596,95 Eur). O obetiach bolo pritom známe,
že boli majetné, vlastnili viacero nehnuteľností, ktoré prenajímali. Odvolací súd poznamenáva, že v
danom prípade je nepodstatné, či obžalovanému sa podarilo jeho úmysel získať majetkový prospech
aj realizovať, teda či nebohým aj nejakú finančnú hotovosť odcudzil, nakoľko ani táto okolnosť nie je
skutkovým zistením.

K právnej kvalifikácii skutku aj podľa § 145 ods. 2 písm. a) a b) Tr. zák. v spojení s § 138 písm. c)
Tr. zák. (t.j. vražda dvoch osôb spáchaná surovým spôsobom - teda závažnejším spôsobom konania)
odvolací súd uvádza, že o naplnení tejto kvalifikovanej skutkovej podstaty svedčia telá obetí. O tom, že
obžalovaný sa dopustil súdenej dvojnásobnej vraždy surovým spôsobom, svedčia poranenia nebohých a
mechanizmus ich vzniku, detailne konkretizované a zosumarizované v znaleckých posudkoch č. 68/2009
z 26.3.2010 a č. 69/2009 z 25.3.2010 vypracovaných znalcami MUDr. R. K. a MUDr. N. R., znalcami
z odboru zdravotníctvo, odvetvie súdne lekárstvo. Vlastnú tetu a krstnú mamu K. S. dobil na smrť
najmenej 29 útokmi tupou a ostrou zbraňou, teda použil viaceré mechanizmy, pri ktorých musela prežívať
veľké fyzické a psychické útrapy počas istého časového obdobia, kedy ju obžalovaný prenasledoval v
priestoroch rodinného domu. O veľkej prudkosti a intenzite svedčí aj to, že zraňujúci predmet (vražedná
zbraň) prenikol aj cez pevné štruktúry tela, ako sú chrupky a kosti. Vlastnú sesternicu K. V. hrdúsil,
spôsobiac jej závažné poranenia, ktoré však v konečnom dôsledku neboli bezprostrednou príčinou smrti,
ktorá nastala až v dôsledku utopenia po potopení auta s jej telom vo vodnom kanáli.

Na vyvodenie trestnoprávnej zodpovednosti obžalovaného pritom nie je podstatné, či sa jednalo aj o
poranenia obranné alebo nie, ako ani to, v akom poradí nebohá K. S. tieto zranenia utrpela. Vzhľadom na
skutočnosť, že reakcia nebohej K. S. na jej fyzické napadnutie obžalovaným (t.j. či sa mu aktívne bránila
útekom cez viaceré miestnosti jej rodinného domu, alebo jeho útokom bezprostredne podľahla) nie je
skutkovým zistením (nie je súčasťou skutkovej vety), odvolací súd nepovažuje za potrebné venovať
tejto otázke väčšiu pozornosť. S prihliadnutím na to, že krvné stopy, pôvodcom ktorých bola K. S.,



neboli zaistené len na jednom mieste, ale vo viacerých miestnostiach rodinného domu, je viac ako
pravdepodobné, že menovaná nebohá sa snažila obžalovanému uniknúť. K úvahám obžalovaného,
v zmysle ktorých by v prípade prenasledovania menovanej poškodenej boli porozbíjané sklenené
výplne na dverách alebo nábytok, resp. že keby bola poškodená prenasledovaná, tak by sa pred
prenasledovateľom inštinktívne zamkla, odvolací súd poznamenáva, že ide len o vlastné, v danom
prípade bezvýznamné indície obžalovaného. Nie každý reaguje na fyzický útok rovnakým spôsobom,
o to viac, ak ide o útok nečakaný. V tejto súvislosti odvolací súd považuje zároveň za pozoruhodné,
že obžalovaný na jednej strane okresnému súdu v podstate vytýka, že jeho rozhodnutie vychádza z
domnienok a indícií, a na druhej strane on sám opiera svoje úsudky o vlastné domnienky a špekulácie.

* * *

Vo svetle vyššie načrtnutých skutočností a dôkazov aj podľa názoru odvolacieho súdu vyznieva obhajoba
obžalovaného absolútne nevierohodne a vedená s pochopiteľným účelom na strane obžalovaného
vyhnúť sa trestnej zodpovednosti za svoje konanie.

Súd prvého stupňa sa zaoberal a vysporiadal s návrhmi na dokazovanie, skutkovou a právnou
argumentáciou strán v konaní pri dodržaní princípov kontradiktórnosti konania. Neobstojí preto odvolacia
námietka o porušení práva na obhajobu tým, že neboli vykonané všetky procesné úkony navrhované
obžalovaným v konaní pred súdom. Je plne v právomoci súdu rozhodnúť, aké dôkazy z navrhnutých
stranami konania vykoná a ktoré nepovažuje za potrebné vykonať k náležitému zisteniu skutkového
stavu. Svoje úvahy v tomto smere musí ale zrozumiteľným spôsobom vysvetliť v rozhodnutí a to súd
prvého stupňa aj v dostatočnom rozsahu spravil (a to na stranách 81 až 86 odôvodnenia napadnutého
rozsudku).

V týchto súvislostiach odvolací súd pripomína, že kým navrhovanie dôkazov je právom a zároveň
procesnou povinnosťou strán konania, len súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov
vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy strán
konania na vykonanie dokazovania, sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania, a súčasne
zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania
a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný. V prípade,
že súd odmietne vykonať určitý stranou konania navrhovaný dôkaz, je jeho zákonnou povinnosťou v
odôvodnení rozhodnutia uviesť, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy. Z práva na spravodlivú súdnu
ochranu vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie
dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie.

Právo na spravodlivé prejednanie veci zahrňuje tiež právo obžalovaného (ale i ďalších strán trestného
konania) na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Je korelátom práva obžalovaného prednášať návrhy,
argumenty a námietky, aby na ne dostal primeranú odpoveď. Nutnosť odôvodniť súdne rozhodnutie je
daná rovnako vo verejnom záujme, pretože je jednou zo záruk, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny,
neprehľadný a že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné verejnosťou. Je rovnako predpokladom toho,
aby obžalovaný mohol účinne uplatňovať opravné prostriedky, ktoré má k dispozícii. V tomto smere
odvolací súd nezistil pochybenia v postupe a v rozhodnutí súdu prvého stupňa.

Skutočnosť, že odvolateľ sa nestotožňuje so skutkovými a právnymi názormi súdu prvého stupňa v
napadnutom rozsudku, nemôže sama o sebe viesť odvolací súd k záveru o zjavnej neodôvodnenosti
alebo arbitrárnosti záverov vyslovených súdom prvého stupňa.

K odvolacím námietkam obžalovaného, vytýkajúcich súdu prvého stupňa spôsob hodnotenia dôkazov,
krajský súd poznamenáva, že okresný súd po vykonaní rozsiahleho dokazovania vyhodnotil vykonané
dôkazy jednotlivo a vo vzájomných súvislostiach, ako aj v celom ich súhrne logickým a zároveň aj
presvedčivo odôvodneným spôsobom, ktorému z hľadiska pravidiel tak, ako sú uvedené v ustanovení
§ 2 ods. 12 Tr. por., nemožno nič vytknúť. Pri hodnotení dôkazov okresný súd reagoval aj na obhajobné
tvrdenia obžalovaného, pričom tieto preklenul úvahami, s ktorými sa krajský súd stotožnil. Hodnotenie
dôkazov súdom prvého stupňa neodporuje základným princípom logického myslenia.

V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na ustálenú judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky, v
zmysle ktorej do obsahu základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom podľa čl. 48 ods.



2 vety prvej Ústavy Slovenskej republiky nepatrí nielen povinnosť súdu vykonať účastníkom (stranou)
konania navrhnuté dôkazy, ale ani právo účastníka (strany) konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia
súdu ním navrhnutých dôkazom, prípadne sa dožadovať ním navrhovaného spôsobu hodnotenia
vykonaných dôkazov (napr. I. ÚS 98/97).

Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany v konaní, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej
právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces neznamená ani právo
na to, aby bola strana konania pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade
s jej požiadavkami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva strany v konaní, ak si neosvojí ňou
navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa neriadi jej výkladom všeobecne záväzných
právnych predpisov. (nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. III. ÚS 339/08, II. ÚS 197/07,
II. ÚS 78/05, IV. ÚS 252/04)

Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia,
ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že v
dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa tvoria jednotu, a preto
je nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové a právne závery
súdu prvého stupňa. Odvolací súd zdôrazňuje, že odvolateľ v prevažujúcej miere primárne namieta
v podrobnom odvolaní hodnotenie dôkazov súdom prvého stupňa a predkladá odvolaciemu súdu
vlastné hodnotenie dôkazov a vlastné predstavy záverov, ktoré mali vyplynúť z dokazovania vykonaného
na hlavnom pojednávaní. Odvolanie je v podstate založené na opakovaných dôvodoch obhajoby
obžalovaného použitej v konaní pred súdom prvého stupňa. S námietkami obžalovaného, skutkovými
a právnymi, sa síce súd prvého stupňa v rozhodnutí riadne vysporiadal, ale sporné otázky nastolené
odvolaním vyriešil vlastným rozhodnutím odvolací súd.

Ak súd prvého stupňa postupoval pri hodnotení dôkazov dôsledne podľa § 2 ods. 12 Tr. por., t.j. že ich
hodnotil na základe vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností
prípadu jednotlivo aj v ich súhrne a dospel k logicky odôvodneným skutkovým zisteniam, odvolací súd
nemôže napadnutý rozsudok zrušiť len preto, že sám na základe svojho presvedčenia hodnotí tie isté
dôkazy s iným do úvahy prichádzajúcim výsledkom. V takom prípade totiž nie je možné napadnutému
rozsudku vytknúť žiadnu vadu v zmysle zákonných ustanovení. V prejednávanej veci odvolací súd
ani sám na základe svojho presvedčenia nehodnotil tie isté dôkazy s iným do úvahy prichádzajúcim
výsledkom, ako tieto dôkazy hodnotil súd prvého stupňa.

Odvolací súd pripomína, že obžaloba predložila celý rad dôkazov, ktoré vylučujú reálnu možnosť, že
obžalovaný nie je páchateľom súdených skutkov. Obžalovaný ale na druhej strane nepredložil súdu
žiadne alibi ako argument obhajoby, ktorý dokazuje, že bol v čase spáchania skutkov „niekde inde“.

Odvolací súd uzatvára, že vykonané dôkazy v ich súhrne bezpečne preukazujú a ani odvolací súd nemá
žiadne pochybnosti o tom, že obžalovaný C. Z. svojím konaním naplnil skutkovú podstatu obzvlášť
závažného zločinu vraždy podľa   § 145 ods. 1, ods. 2 písm. a), b), d) e) Tr. zák. s poukazom na § 138
písm. c) Tr. zák. a § 140 písm. c) Tr. zák.

K výroku o treste

Pri úvahách, aký druh a výmera trestu by spravodlivo zohľadňovali konanie obžalovaného, jeho
zavinenie, následok, pohnútku, osobu, pomery a možnosti jeho nápravy a v neposlednom rade aj
poľahčujúce a priťažujúce okolnosti, vychádzal odvolací súd zo zásady, že trest je právnym následkom
trestného činu, a teda musí byť úmerný k spáchanému trestnému činu (zásada proporcionálnosti trestu).
Trest je jedným z prostriedkov na dosiahnutie účelu Trestného zákona. Tým je určená aj jeho funkcia v
tých smeroch, v ktorých má pôsobiť zákon, na ochranu spoločnosti, jednak pred páchateľom trestného
činu, voči ktorému sa prejavuje prvok represie (zabráneniu v trestnej činnosti) a prvok individuálnej
prevencie (výchovy k riadnemu životu - rehabilitácia) a jednak aj voči ďalším občanom - potencionálnym
páchateľom, voči ktorým sa prejavuje prvok generálnej prevencie (výchovné pôsobenie trestu na
ostatných členov spoločnosti). Trest samozrejme musí vyjadrovať aj morálne odsúdenie páchateľa
(retribúcia).



Vzhľadom k tomu, že v prípade obzvlášť závažného zločinu vraždy podľa § 145 ods. 2 Tr. zák. je možné
uložiť trest odňatia slobody na dvadsať až dvadsaťpäť rokov alebo na doživotie, okresný súd postupoval
správne, keď skúmal, či u obžalovaného nie sú splnené podmienky na uloženie trestu odňatia slobody
na doživotie obsiahnuté v ustanovení § 47 ods. 1 Tr. zák. Po preskúmaní spisového materiálu aj odvolací
súd dospel k záveru, že v danom prípade sú nepochybne splnené všetky predpoklady pre uloženie toho
najprísnejšieho trestu, aký Trestný zákon umožňuje uložiť. Aj odvolací súd je toho názoru, že uloženie
trestu odňatia slobody na doživotie si vyžaduje tak účinná ochrana spoločnosti a súčasne, že nie je
nádej, že by obžalovaného bolo možné napraviť trestom odňatia slobody na dobu do dvadsaťpäť rokov.

Obžalovaný spáchal dvojnásobnú vraždu svojich príbuzných (tety a sesternice) necelé 3 dni pred
dovŕšením 20. roku života. Dovtedy žil, ako už bolo vyššie spomínané, záhaľčivým a konzumným
spôsobom života, okrem zabezpečenia svojej existencie nemal na starosti nič iné. Pred spáchaním
skutku bol nezamestnaný, čas trávil s kamarátmi, potulovaním sa po pohostinstvách a herniach.
Finančné prostriedky si zabezpečoval tak, že ich opakovane a dlhodobo odcudzoval svojim rodičom.
Nemal žiadnu snahu vo svojom živote dokázať niečo viac, ako len parazitovať na tých ostatných. Jeho
vidina získania financií bez vlastného pričinenia mu nielenže nebránila oberať o peniaze svojich rodičov,
ale dokonca ani zavraždiť svoje príbuzné, ktoré sa k nemu správali vždy len dobre, ako malého chlapca
ho dokonca brávali na spoločné dovolenky a starali sa o neho.
Zo znaleckého posudku 10/2010, 7/2010, 8/2010 z 10.3.2010 vypracovaného MUDr. K. H. a MUDr.
H. U. - znalkyne z odboru zdravotníctvo, odvetvie psychiatria a Mgr. F. H. - znalkyňa z odboru
psychológia, odvetvie klinická psychológia dospelých a detí (podrobne rozobraný na stranách 54 až
59 odôvodnenia napadnutého rozsudku) vyplynulo, že u obžalovaného bola zistená disociálna porucha
osobnosti, čo je relatívne trvalý súbor charakteristických emocionálnych čŕt a správania. Typickými
príznakmi je emočný chlad, neschopnosť empatie, silný egocentrizmus. Z tohto znaleckého posudku
okrem iného vyplynulo, že obžalovaný nerešpektuje rodičov, ani autority vo svojom živote, prekážky
ho neodradzujú, rieši ich vo vlastnej réžii podľa vlastných predstáv a pravidiel, sám rozhoduje o sebe,
nezaujíma ho názor druhých. K povinnostiam pristupuje nezodpovedne, je ľahostajný. Je zameraný
na seba a svoje potreby. Nepripúšťa si pocit viny, nerieši zlyhania, neprejavuje ľútosť a súcit. Vinu
prenáša na okolie, chyby hľadá u druhých, prípadne má tendenciu okolie ešte kritizovať a obviňovať. U
obžalovaného absentuje vnútorné svedomie. Jeho hodnotová orientácia, hierarchia hodnôt je deficitná
a poznačená deformitou. Systém morálnych zábran je minimalizovaný. Má vytvorenú o sebe vysokú
mienku, jeho sebavedomie a sebaistota sú nekriticky nadnesené, než je skutočnosť, dôveruje si. Túži byť
stredobodom pozornosti, snaží sa predvádzať, seba prezentuje ako človeka šikovného. U obžalovaného
sa zobrazili sklony ku klamstvám aj v bežnom spôsobe života, taktiež ak má pocit ohrozenia. Má sklony k
domýšľavosti, manipulácii, alibistickému spracovaniu situácie, vyplývajúce z abnormálne štrukturovanej
osobnosti v popredí s črtami dissociality, ako aj zo spôsobu života, akým žije. Z tohto posudku tiež
vyplynulo, že obžalovaný má sklon k nepredvídateľnému správaniu a konaniu s uvoľnením skrytej
formy agresie. Podľa tohto znaleckého posudku pobyt obžalovaného C. Z. na slobode je nebezpečný z
protispoločenského hľadiska. Prognózu obžalovaného znalkyne vyhodnotili vzhľadom k jeho abnormnej
osobnostnej štruktúre ako nepriaznivú s tým, že možnosť recidívy v budúcnosti nemožno jednoznačne
vylúčiť.

Odsúdenie obžalovaného C. Z. na trest odňatia slobody na doživotie rešpektuje aj konštantnú judikatúru,
na ktorú vo svojom odvolaní poukazuje samotný obžalovaný. V zmysle judikátu Rt 33/2007 záver
o tom, či nie je nádej, že by páchateľa bolo možné napraviť trestom odňatia slobody na dobu do
dvadsiatich piatich rokov, je právnou otázkou, ktorej riešenie patrí do výlučnej právomoci súdu. Na tom
nič nemení skutočnosť, že súd vychádza aj zo znaleckého posudku znalca z odboru zdravotníctva,
odbor psychológia, odvetvie klinická psychológia dospelých, ktorého úlohou je na podklade určenia
osobnostných, symptomatických (kriminogénnych) a spoločenských (sociálnych) faktorov poskytnúť
súdu závery pre vyhodnotenie resocializačnej prognózy páchateľa.

Všetky vyššie uvedené skutočnosti konštatované aj v znaleckom psychologicko-psychiatrickom posudku
o duševnom stave obžalovaného poskytujú dostatočný podklad pre prognózu o nemožnosti napraviť
obžalovaného trestom odňatia slobody časovo obmedzeným na dobu do dvadsaťpäť rokov. I keď
znalkyne vyhodnotili možnosti resocializácie obžalovaného ako obmedzené, ale vzhľadom na vek,
inteligenciu, sociálnu podmienenosť abnormity, nie celkom vylúčené, s tým, že možnosť recidívy sa
nedá jednoznačne potvrdiť ani vylúčiť, taktiež uviedli, že základné vlastnosti, povahové črty, osobnosť



obžalovaného, predstavuje jadro osobnosti, ktoré vždy zostáva nezmenené (zásadne sa zmeniť
nemôže).

Súdu prvého stupňa treba vytknúť, že v konaní pri rozhodovaní o druhu a výmere trestu sa nezaoberal
zásadou uvedenou v § 34 ods. 8 písm. b) Tr. zák. bez ohľadu na pasivitu prokurátora v tomto smere.
Podľa názoru odvolacieho súdu v danom prípade pri ukladaní trestu odňatia slobody na doživotie
prichádzal do úvahy aj postup podľa § 34 ods. 8 písm. b) Tr. zák., ktoré súdu umožňuje rozhodnúť o
neprípustnosti podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody na doživotie, nakoľko na
aplikáciu označeného zákonného ustanovenia sú splnené všetky tam stanovené predpoklady. Keďže
však odvolanie proti rozsudku bolo podané len v prospech obžalovaného (obžalovaným), odvolací súd
nemohol pri rešpektovaní zásady zákazu „reformatio in peius“ rozhodnúť vyššie naznačeným spôsobom.
Pri absencii odvolania (aj proti v poradí prvému rozsudku) podaného v neprospech obžalovaného
odvolací súd už nemohol rozhodnúť spôsobom, ktorým by zhoršil postavenie obžalovaného.
Konanie obžalovaného svedčí o absolútnej bezcitnosti, zvrhlosti, o bezohľadnom sebectve, o pohŕdavom
postoji k základným ľudským hodnotám a k životu. Jeho čin vyvoláva veľmi silné negatívne emócie a
odpor voči takej brutalite, dokonca aj v radoch spoluväzňov, ktorí sami nežijú vzorovo. V konaní pred
súdom obžalovaný nielenže neprejavil žiadnu známku ľútosti nad činom, ale usmieval sa a uškŕňal,
tvrdiac, že sú to prejavy jeho mimiky. Prejavoval len sebaľútosť pri rozšírení dôvodov väzby a nad svojou
situáciou postavenia pred súdom. Následok, ktorý obžalovaný svojím konaním spôsobil, je obzvlášť
ťažký a nenapraviteľný. Obžalovaný svojím konaním, ktorým naplnil viacero kvalifikačných znakov podľa
§ 145 ods. 2 Tr. zák., spôsobil svojim rodinným príslušníkom a pozostalým obetí enormnú citovú ujmu,
žiaľ, utrpenie a celoživotnú stratu.

Len pre úplnosť krajský súd obdobne ako súd prvého stupňa nezistil u obžalovaného žiadnu poľahčujúcu
okolnosť, ale rovnako tak len priťažujúcu okolnosť spočívajúcu v tom, že obžalovaný spáchal trestný
čin v rodinnom dome obetí (§ 37 písm. g/ Tr. zák.). Nakoľko však obžalovanému bol uložený trest
odňatia slobody na doživotie (celkom logicky a ani právne - § 38 ods. 6 Tr. zák.) nebolo možné použiť
ustanovenie § 38 ods. 4 Tr. zák. upravujúce dôsledok zistenia prevažujúceho pomeru priťažujúcich
okolností (zvýšenie zákonom ustanovenej dolnej hranice trestnej sadzby o 1/3).

Aj podľa názoru odvolacieho súdu v danom prípade si tak účinná ochrana spoločnosti, ako aj možnosť
nápravy obžalovaného vyžaduje uloženie trestu odňatia slobody na doživotie, ktorý v danom prípade
spravodlivo zohľadňuje účel trestu z hľadiska jeho individuálnej i generálnej prevencie.

K námietkam obžalovaného k vyššie označenému znaleckému posudku o duševnom stave
obžalovaného odvolací súd len stručne poznamenáva, že tento znalecký posudok má význam, len pokiaľ
ide o posúdenie otázky jeho trestnej zodpovednosti a posúdenia podmienok pre uloženie trestu odňatia
slobody na doživotie, nie však pre rozhodnutie o jeho vine. K ďalším námietkam obžalovaného, že v
čase znaleckého vyšetrenia držal už štvrtý deň protestnú hladovku (na str. 29 predmetného znaleckého
posudku obžalovaný v rámci vlastného psychiatrického vyšetrenia uvádzal, že má hladovku už tretí deň
- poznámka odvolacieho súdu), odvolací súd uvádza, že znalkyne boli v rámci vyšetrenia samotným
obžalovaným o držaní hladovky oboznámené. V konaní pred súdom znalkyňa MUDr. U. uviedla,
že počas vyšetrenia obžalovaný neuvádzal žiadne subjektívne ťažkosti, či už to bola bolesť hlavy,
slabosť, závraty a vlastne aj objektívny nález, objektívne prejavy nepreukazovali na fyzickú zoslabenosť,
nemanifestovali sa navonok prejavy nejakej únavy, vyčerpania, slabosti. Ak by aj uvažovali o vplyve
hladovania na organizmus, z fyziologického hľadiska za prvé tri dni má organizmus dostatočné zásoby
pre fungovanie organizmu aj mozgu. Obžalovaný držal hladovku od 27.2.2010 do 1.3.2010. K námietke
obžalovaného, že nemal vedomosť o tom, že takémuto posudku bude kladená dôležitosť, vyšetrenie
absolvoval nespontánne, bagatelizovaním až machrovaním, čo ho mrzí, odvolací súd poznamenáva, že
ju považuje za právne irelevantnú. Obžalovaný mal a mohol vedieť, že aj v tomto prípade ide o seriózny
úkon, ktorého výsledky budú prezentované v konaní pred súdom. Obžalovaný si musel uvedomovať
vážnosť situácie, v ktorej sa nachádza (už v čase realizácie znaleckého úkonu bol väzobne stíhaný
a mal obhajcu). Bolo len na ňom, ako sa rozhodne túto situáciu zvládať a aký postoj zaujme. Pokiaľ
sa rozhodol pristupovať k jednotlivým procesným úkonom ľahkovážne, išlo o jeho vlastné rozhodnutie,
ktoré nemá žiaden vplyv na procesnú použiteľnosť týchto úkonov. Keďže sám obžalovaný sa prezentuje
ako človek inteligentný, odvolací súd nepovažuje za potrebné rozvíjať v tomto smere ďalšie úvahy.



K námietke obžalovaného o nepoužiteľnosti a nezákonnosti tohto znaleckého posudku, ktorá má
spočívať v tom, že menované znalkyne pri vypracovaní znaleckého posudku vychádzali aj z výpovedí
svedkov zadovážených pred vznesením obvinenia voči jeho osobe, odvolací súd poznamenáva, že
hoci výsluchy svedkov (T. Z. z 1.12.2009 a 3.12.2009, R. U. ml. z 1.12.2009, Y. L. z 1.12.2009,
R. V. z 2.12.2009) boli vykonané pred vznesením obvinenia (pred 7.12.2009) a neboli vykonané
kontradiktórnym spôsobom, nemožno ich označiť za nezákonné (nešlo o násilné vynútenie výpovede,
ani im neboli kladené sugestívne či kapciózne otázky). Ich výpovedná hodnota pre potreby znaleckého
dokazovania týkajúceho sa duševného stavu obžalovaného je prijateľná.

Za dôvodnú nepovažuje odvolací súd ani námietku obžalovaného, opierajúcu sa o uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2To 3/2004 z 24.2.2004 (Rt 56/2005), vytýkajúcu
predmetnému znaleckému posudku neposúdenie toho, aký vplyv má na neho alkohol,  keďže z jeho
výpovede, ako aj z výpovedí svedkov Y. L. a Y. V., je zrejmé, že v sobotu 28.11.2009 u svedka L. požívali
alkohol. U obžalovaného totiž znalkyne nielenže nezistili závislosť na alkohole, ale ani zo spomínaných
výpovedí nevyplýva, že v čase spáchania činu by mal byť v takom stupni opitosti, ktorý by vyvolal
potrebu objasnenia tejto skutočnosti. Aj vzhľadom na skutočnosť, že sa nejedná o skutkové zistenie
a v predmetnom trestnom konaní nevyvstala potreba túto skutočnosť objasňovať, nebolo potrebné
postupovať podľa judikátu Rt 56/2005.

Treba uviesť, že ochrana spoločnosti sa uskutočňuje dvoma prvkami, a to prvkom donútenia (represia) a
prvkom výchovy. Oba prvky sa uplatňujú zásadne súčasne v každom treste. Podľa názoru odvolacieho
súdu uložený trest bude v dostatočnej miere plniť svoj účel stanovený § 34 ods. 1 Tr. zák. Všeobecne
treba uviesť, že Trestný zákon vychádza zo zásady, že základným účelom a cieľom trestu je ochrana
spoločnosti pred trestnými činmi a ich páchateľmi. Zmysel existencie a prípadnej aplikácie noriem
trestného práva je predovšetkým v tom, aby sa trestné činy buď vôbec nepáchali, alebo páchali v čo
najmenšej miere. Ochrana spoločnosti pred páchateľmi trestných činov vrátane ochrany práv a slobôd
jednotlivých občanov robí tak z trestu prostriedok sebaobrany spoločnosti pred trestnými činmi. Trest
má však okrem toho pôsobiť výchovne, a to nielen na páchateľa, ale aj na ostatných členov spoločnosti.
Pritom generálna prevencia sa má uskutočňovať prostredníctvom individuálnej prevencie. Ak sa teda
páchateľovi zabráni v ďalšej trestnej činnosti, dáva sa tým najavo aj ostatným členom spoločnosti,
ktoré správanie je nežiaduce, proti čomu je namierený Trestný zákon a takýmto spôsobom možno
ovplyvňovať pozitívnu hodnotovú orientáciu občanov spoločnosti. Z hľadiska týchto úvah odvolacieho
súdu možno potom dospieť k záveru, že účel trestu v zmysle § 34 ods. 1 Tr. zák. tvorí jednotu, lebo
sa musí vzájomne doplňovať. Záver súdu o možnosti nápravy páchateľa musí byť vždy v plnom súlade
s ochranou, ktorú súd uloženým trestom poskytuje chráneným záujmom spoločnosti, štátu a občanom
pred útokmi páchateľov trestných činov.

Na výkon trestu odňatia slobody na doživotie okresný súd správne obžalovaného zaradil do ústavu
na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia, pretože na takéto rozhodnutie boli splnené všetky
podmienky uvedené v ustanovení            § 48 ods. 3 písm. a) Tr. zák.

K výrokom o náhrade škody

Po preskúmaní jednotlivých výrokov o náhrade škody odvolací súd dospel k záveru, že zákonu
zodpovedajú len výroky o náhrade škody týkajúce sa poškodeného R. V., nie však výrok o náhrade
škody spôsobenej poškodenému R. U. st.

Okresný súd postupoval správne, keď poškodenému R. V. (exmanželovi a otcovi usmrtených) priznal
dva nároky - jednak nárok na náhradu škody spočívajúcej v účelne vynaložených nákladoch spojených
s pohrebom nebohých K. S. a K. V. vo výške 4 699,72 Eur a jednak nárok spočívajúci v náhrade
nemajetkovej ujmy za smrť dvoch blízkych osôb. Pokiaľ ide o nárok na náhradu nemajetkovej ujmy,
okresný súd tentokrát postupoval v intenciách zrušujúceho uznesenia tunajšieho krajského súdu, č.k.
1To/26/2012-3100 z 29.5.2012, keď pri rozhodovaní aplikoval príslušné ustanovenia Občianskeho
zákonníka o ochrane osobnosti (a nie zákon č. 215/2006 Z.z. o odškodňovaní osôb poškodených
násilnými trestnými činmi, ktorý upravuje jednorazové finančné odškodnenie osôb, ktorým bola v
dôsledku úmyselných násilných trestných činov spôsobená ujma na zdraví, ktorý sa vzťahuje výlučne na
odškodnenie, o poskytnutí ktorého rozhoduje a vypláca ho na základe písomnej žiadosti poškodeného
rozhodovací orgán, ktorým je Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky). K výške nemajetkovej



ujmy okresný súd uviedol, že poškodený R. V. si v prípravnom konaní uplatnil náhradu nemajetkovej
ujmy vo výšku 70 000,- Eur, ktorú na hlavnom pojednávaní konanom 28.10.2010 modifikoval na sumu
15 385,- Eur (pričom nesprávne vychádzal z vyššie spomínaného zákona č. 215/2006 Z.z.). Okresný
súd pri predchádzajúcom rozhodovaní o nároku menovaného poškodeného neaplikoval príslušný zákon
(Občiansky zákonník), ale vychádzal z vyššie označeného zákona č. 215/2006 Z.z., v dôsledku čoho v
predchádzajúcom rozsudku, č.k. 36T/29/2010-2645 zo 17.2.2012 menovanému poškodenému priznal
právo na náhradu nemajetkovej ujmy len vo výške 14 775,- Eur a so zvyškom jeho uplatneného
nároku ho odkázal na občianske súdne konanie. Vzhľadom na skutočnosť, že k zrušeniu rozsudku, č.k.
36T/29/2010-2645 zo 17.2.2012 došlo len v dôsledku odvolania podaného v prospech obžalovaného,
okresný súd správne, rešpektujúc zásadu „zákazu reformatio in peius“, obsiahnutú v ustanovení § 327
ods. 2 Tr. por. nemohol v novom rozhodnutí (v preskúmavanom napadnutom rozsudku) rozhodnúť o
uplatnenom nároku menovaného poškodeného inak v tom zmysle, že by mu priznal viac. Keďže aj
prejednávané odvolanie bolo opätovne podané len v prospech obžalovaného, iné rozhodnutie v tomto
smere nemohol urobiť ani odvolací súd a napraviť tak pochybenie súdu prvého stupňa v neprospech
poškodeného R. V. v postupe pred vyhlásením v poradí prvého rozsudku a v samotnom prvom rozsudku.

Podľa § 287 ods. 1, veta prvá Tr. por. ak súd odsudzuje obžalovaného pre trestný čin, ktorým spôsobil
inému škodu uvedenú v § 46 ods. 1, uloží mu spravidla v rozsudku, aby ju poškodenému nahradil, ak
bol nárok riadne a včas uplatnený.

Podľa § 46 ods. 1, veta prvá Tr. por. poškodený je osoba, ktorej bolo trestným činom ublížené na
zdraví, spôsobená majetková, morálna alebo iná škoda alebo boli porušené či ohrozené jej iné zákonom
chránené práva alebo slobody.

Podľa § 46 ods. 3 Tr. por. poškodený, ktorý má podľa zákona proti obvinenému nárok na náhradu škody,
ktorá mu bola spôsobená trestným činom, je tiež oprávnený navrhnúť, aby súd v odsudzujúcom rozsudku
uložil obžalovanému povinnosť nahradiť túto škodu; návrh musí poškodený uplatniť najneskoršie do
skončenia vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania. Z návrhu musí byť zrejmé, z akých dôvodov a
v akej výške sa nárok na náhradu škody uplatňuje.
Vzhľadom na definíciu pojmu škoda (§ 46 ods. 1 Tr. por.) povinnosť rozhodnúť o jej náhrade v
odsudzujúcom rozsudku, ak bol jej nárok riadne uplatnený, sa vzťahuje na škodu majetkovú, morálnu
aj inú, aj na porušenie či ohrozenie iných zákonných práv alebo slobôd poškodeného s tým, že pojem
„morálna škoda“ vo vzťahu k škodlivému následku spôsobenému úmyselným násilným trestným činom
treba v prípade smrti (napr. aj znásilnenia, sexuálneho násilia, poškodenia dobrého mena pri krivom
obvinení) vykladať v súlade s výkladom pojmu „nemajetková ujma“ v občianskom konaní.

Je zrejmé, že trestnoprávny pojem „škoda“ je obsahovo výrazne širší a obsiahlejší ako pojem „škoda“
v práve súkromnom. Trestné právo, a to predovšetkým v zmieňovanom ustanovení § 46 ods. 1 Tr.
por., totižto vychádza z pojmu škoda, resp. definuje jeho obsah nie v zmysle dnes už v Európe
postupne prekonanej a prekonávanej predstavy o škode ako zásahu výlučne do majetkových práv
poškodeného, ale nazerá na škodu modernejším, vyspelo-európskym chápaním ako na protiprávny
zásah do materiálnych i nemateriálnych práv, pričom výsledkom takéhoto zásahu môže byť logicky
nielen ujma materiálna (majetková či peňažná), ale aj ujma nemateriálna (imateriálna), teda ujma či
škoda, ktorá sa neprejaví vo sfére materiálnej, ale vo sfére inej, tvorenej všetkými ostatnými právami inej,
nie  materiálnej povahy, ktorým právny poriadok priznáva právnu ochranu a ich porušenie resp. zásah
do takýchto práv sankcionuje. Trestný poriadok teda vníma škodu ako škodu majetkovú, morálnu a inú,
pričom obsahovo odkazuje na porušenie či ohrozenie iných zákonných práv alebo slobôd poškodeného
s tým, že pojem „morálna škoda“ a „iná škoda“, vo vzťahu k škodlivému následku spôsobenému
zavineným protiprávnym konaním sankcionovaným normami trestného práva, treba vnímať ako pojmy,
ktoré sú v priamej súvislosti so všeobecným pojmom „nemajetková, resp. imateriálna ujma“ v práve
civilnom, t.j. pojmom, ktorý je obsahovo natoľko rôznorodý, ako sú obsahovo rôznorodé zákonné
práva o slobody, ktoré podliehajú zákonnej ochrane a zásah do ktorých je právom sankcionovaný
(spravidla vo forme príkazu takýto zásah odstrániť/napraviť/zastaviť). S ohľadom na tieto skutočnosti, t.j.
predovšetkým s ohľadom na imateriálny charakter týchto chránených práv, možno takúto (nemajetkovú)
ujmu, ktorá takýmto porušením vznikla, peňažne len zmierniť, v žiadnom prípade však nie reparovať, to
s ohľadom na charakter týchto práv nie je možné (protiprávny zásah, ktorým došlo k porušeniu zdravia
či cti fyzickej osoby, nie je možné peniazmi, resp. peňažnou reparáciou napraviť, peňažná náhrada slúži
len na prípadné zmiernenie následkov takéhoto konania).



Pri rozhodovaní o nároku na náhradu škody v adhéznom konaní je nutné rešpektovať hmotnoprávne
ustanovenia osobitných predpisov, na ktorých je uplatnený nárok založený a ktorými sa tiež aj riadi. Tieto
predpisy špecificky upravujú vznik nároku na náhradu škody, jeho obsah a rozsah, spôsob náhrady.
Potom aj pri rozhodovaní o neoprávnených zásahoch do osobnostných práv a právnych prostriedkoch
nápravy  sa rozhoduje podľa § 11 Občianskeho zákonníka a nasl. (ďalej len  OZ).

Podľa § 11 OZ fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej
cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

Podľa § 13 ods. 1 OZ fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených
zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo
dané primerané zadosťučinenie.

Podľa § 13 ods. 2 OZ pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto,
že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická
osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Podľa § 13 ods. 3 OZ výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej
ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

Úprava ochrany súkromia, vrátane rodinného súkromia, vychádza zo zásady, že do súkromného života
osoby sa nesmie neoprávnene zasahovať a nesmie sa jej súkromnému životu spôsobiť žiadna ujma.
Funkciou práva na súkromie je totiž zabezpečiť pre fyzickú osobu nerušenosť súkromnej sféry, v ktorej
by mohla všestranne rozvíjať svoju osobnosť. Ústava zároveň rodinný život priraďuje k súkromnému
životu, pričom toto priradenie treba interpretovať tak, že rodinný život a právo na jeho ochranu sú
súčasťou súkromia. Ústava chráni aj súkromie fyzickej osoby v jej rodinných vzťahoch voči iným fyzickým
osobám, čo v sebe zahŕňa vzťahy sociálne, kultúrne, ale aj morálne, či materiálne. Zásahy do týchto
vzťahov, ktoré sú neoprávnené, možno kvalifikovať ako zásahy do rodinného života - do rodinného
súkromia. V prípade, že medziľudské väzby tvoriace základ a rámec súkromného života jednotlivca
dosahujú určitú intenzitu a vykazujú určité ďalšie charakteristiky, môže takouto deštrukciou vzťahov
dôjsť k neoprávnenému zásahu do práva na ochranu súkromia ako čiastkového práva na ochranu
osobnosti za podmienky, že konanie pôvodcu zásahu je protiprávne, je objektívne spôsobilé do práva
na ochranu osobnosti zasiahnuť a existuje príčinná súvislosť medzi protiprávnym zásahom do osobnosti
fyzickej osoby objektívne spôsobilým vyvolať nemajetkovú ujmu, spočívajúcu v porušení alebo ohrození
osobnosti fyzickej osoby a vznikom tejto nemajetkovej ujmy. Treba tiež uviesť, že právnym prostriedkom
ochrany proti takému zásahu je práve návrh, ktorým sa fyzická osoba domáha podľa ustanovení o
ochrane osobnosti primeraného zadosťučinenia, ktoré môže mať i podobu náhrady nemajetkovej ujmy
v peniazoch.

S poukazom na vyššie uvedené je potrebné uzavrieť, že ustanovenia § 11 a nasl. OZ poskytujú právny
základ nároku na náhradu nemajetkovej - imateriálnej ujmy spôsobenej jednotlivcovi usmrtením jeho
blízkej osoby. Rešpektovanie súkromného života musí zahŕňať do určitej miery aj právo na vytváranie a
rozvíjanie vzťahov s ďalšími ľudskými bytosťami. Súčasťou súkromného života je život rodiny, zahrňujúci
i vzťahy medzi blízkymi príbuznými, hlavne vzťahy sociálne a morálne.

Súdna prax tuzemských súdov pripustila žaloby na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktoré si
uplatňujú postihnuté blízke osoby, ktorých právo na súkromný a rodinný život bolo dotknuté úmrtím
blízkej osoby. Je nepochybné, že úmrtie blízkej osoby predstavuje závažný zásah do práva na súkromie
dotknutej fyzickej osoby, ako jedného z čiastkových osobnostných práv fyzickej osoby.
Náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorej sa poškodený domáha v prejednávanej veci, môže súd
podľa § 13 ods. 2 OZ priznať vtedy, ak by sa morálna satisfakcia nezdala postačujúca, najmä ak bola
v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti. Dôvody priznania
náhrady sú v tomto ustanovení uvedené len demonštratívne. Zákon tu ustanovuje jedinú podmienku
priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorá bude splnená vtedy, keď sa nemateriálne
zadosťučinenie nezdá postačujúce.



Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (t.j. materiálnej satisfakcie) je vždy - v
závislosti na individuálnych okolnostiach daného prípadu - existencia závažnej ujmy. Za závažnú ujmu
treba považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo,
intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky považuje za ujmu značnú. Pritom však nie sú
rozhodujúce jej subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko, teda to, či by predmetnú ujmu takto v danom
mieste a čase (v tej istej situácii) vnímala aj každá iná fyzická osoba.

I keď samotné jednotlivé súčasti osobnosti fyzickej osoby a osobnostných práv, ktorým poskytuje
ochranu § 11 OZ (ľudská dôstojnosť, česť, meno, vážnosť, súkromie a pod.) sú hodnoty, ktoré
v podstate nemožno vyjadriť v peniazoch, to ešte neznamená, že by peniazmi nebolo možné
vyjadriť výšku náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej protiprávnym zásahom do osobnosti. Priznanie
zadosťučinenia v peniazoch predpokladá splnenie určitých zákonom kvalifikovaných podmienok. Výšku
náhrady tohto zadosťučinenia určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za
ktorých k porušeniu práva došlo. Občiansky zákonník žiadnu maximálnu ani minimálnu hranicu výšky
zadosťučinenia v peniazoch nestanovuje. Ustanovenie 13 ods. 1 OZ stanovuje len, že zadosťučinenie
má byť primerané. Určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je vecou úvahy súdu, ktorý sa
pri tejto úvahe musí riadiť dvoma v zákone taxatívne stanovenými kritériami (§ 13 ods. 3 OZ - závažnosť
vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo) a z týchto musí pri svojom rozhodovaní
o výške náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch vychádzať. Iné ako vyššie uvedené kritériá nemôže súd
pri rozhodovaní o tejto otázke vziať na zreteľ. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR z 18. februára 2010, sp.zn. 3Cdo/137/2008, kde bolo uvedené, že v prípade
zásahu do práva na súkromie nie je zníženie dôstojnosti alebo vážnosti v spoločnosti v značnej miere
jedinou relevantnou formou závažnosti ujmy spôsobenej fyzickej osobe na chránených právach.

Krajský súd dospel k záveru, že konaním obžalovaného, ktorým naplnil skutkovú podstatu obzvlášť
závažného zločinu vraždy podľa § 145 ods. 1, ods. 2 písm. a), b), d), e) Tr. zák., s poukazom na §
138 písm. c) Tr. zák. a § 140 písm. c) Tr. zák., došlo k neoprávnenému zásahu do práva poškodeného
R. V. na ochranu osobnosti, konkrétne k zásahu do práva na súkromie, ako jedného z čiastkových
osobnostných práv fyzickej osoby, ktorému poskytuje ochranu § 11 OZ. Treba zdôrazniť, že rodinný život
zahrňuje okrem iného vzťahy medzi najbližšími rodinnými príslušníkmi (deťmi, rodičmi, prarodičmi) bez
ohľadu na skutočnosť, či spolu trvale žijú alebo nie, a protiprávne narušenie týchto rodinných vzťahov
predstavuje neoprávnený zásah do práva na súkromný a rodinný život. V posudzovanom prípade tento
zásah, predstavovaný smrťou dieťaťa poškodeného, krajský súd videl mimoriadne významným, veľmi
hlbokým a nereparovateľným.

Z dokazovania vyplýva, že medzi poškodeným R. V. a jeho dcérou K. V. existoval plne fungujúci vzťah
rodiča a dospelej dcéry s vyvinutými sociálnymi a citovými väzbami bez akýchkoľvek patologických
čŕt. Obeť konania obžalovaného, K. S., bola matkou dcéry poškodeného, aj keď manželstvo obete
s poškodeným bolo rozvedené, z dôkazov vyplýva, že bývalí manželia sa rešpektovali a rozvod
manželstva sa neprejavil tak, že ich ďalší vzťah by vykazoval známky nepriateľstva. Podľa názoru
odvolacieho súdu tragická smrť dcéry poškodeného, ale i jeho bývalej manželky, pri konflikte, ktorý
zavinil obžalovaný, zásadným spôsobom do jeho života zasiahla a nenávratne popretŕhala doterajšie
silné citové väzby, v dôsledku čoho poškodený stratil možnosť realizovať a ďalej rozvíjať rodinný život so
svojou dcérou a je o vzťah k dieťaťu, ako najbližšiemu rodinnému príslušníkovi, ochudobnený. Zároveň
utrpel citovú ujmu spočívajúcu v nepríjemných pocitoch úzkosti, smútku, zúfalstva, šoku zo smrti svojho
dieťaťa. Podľa názoru odvolacieho súdu žiadna forma morálneho zadosťučinenia podľa ust. § 1X ods.
1 OZ by v danom prípade nepostačovala k tomu, aby bola primerane vyvážená a zmiernená vzniknutá
nemajetková ujma na strane poškodeného, ktorého právo na ochranu osobnosti bolo porušené takto
zisteným zásahom s neodstrániteľnými následkami.

Súd prvého stupňa pri určení peňažnej náhrady správne prihliadol na nenapraviteľný smrteľný následok
vzniknutý v dôsledku protiprávneho konania obžalovaného, ako aj na dôsledky, ktoré smrť dcéry vyvolala
u samotného poškodeného. V tejto súvislosti treba poznamenať, že účelom finančného zadosťučinenia
nie je kompenzovať poškodenému stratu dcéry a bývalej manželky. Účelom finančného zadosťučinenia
je do istej miery kompenzovať emocionálne útrapy poškodeného smrťou dcéry a bývalej manželky
vyvolané. T. krajský súd na tento účel považoval priznanú sumu súdom prvého stupňa za primeranú.
Odvolací súd sa tak rozhodol v úmysle hľadať a nájsť spravodlivosť pre toho, ktorému ostali už len
spomienky na svoju dcéru a bývalú manželku. Treba tiež pripomenúť, že rozhodnutie o výške náhrady



nemajetkovej ujmy nie je ani len pokusom finančne ohodnotiť ľudský život. Pri úvahách o výške náhrady
nemajetkovej ujmy odvolací súd nemohol neprihliadať na to, že je viazaný výškou uplatneného nároku,
a preto nemohol poškodenému priznať viac, ako si uplatnil.

Odvolací súd neurčil lehotu na plnenie (tzv. paričnú lehotu) podľa § 161 O.s.p. vzhľadom na druh
a výmeru trestu, ktorý bol obžalovanému uložený, ako aj s poukazom na § 408 ods. 1 písm. b) Tr.
por., pretože obžalovanému bol ihneď nariadený výkon trestu odňatia slobody. V takomto prípade
otázka lehoty na plnenie sa bude odvíjať od okamihu výzvy oprávneného (poškodeného) zaslanej
obžalovanému.

K rozhodnutiu o nároku na náhradu škody uplatneného poškodeným R. Šimulákom st. krajský súd
uvádza, že sa nestotožňuje s názorom okresného súdu, že k porušeniu zásady „zákazu reformatio in
peius“ nedochádza v prípade, ak v novom rozhodnutí nasledujúcom po predchádzajúcom rozhodnutí,
ktoré bolo na základe odvolania podaného len v prospech obžalovaného odvolacím súdom zrušené,
súd prvého stupňa uloží obžalovanému povinnosť nahradiť škodu vo väčšej výške, než uložil
pôvodne, s odôvodnením, že v predchádzajúcom zrušenom rozhodnutí došlo pri rozhodovaní o nároku
poškodeného len ku chybe v počítaní. V tomto smere je potrebné si uvedomiť, že záväzná je len výroková
časť rozhodnutia, pretože len tá sa môže stať exekučným titulom. Preto, ak okresný súd raz vyhlásil
rozsudok s určitým obsahom, v zhode s ktorým musí byť aj jeho písomné vyhotovenie (§ 172 ods.
2 Tr. por.), a táto výroková časť (enunciát) rozhodnutia obsahujúca v koncentrovanej podobe vlastné
rozhodnutie súdu nekorešponduje s jeho odôvodnením v tom zmysle, že na základe odôvodnenia
malo byť vo vzťahu k obžalovanému rozhodnuté prísnejšie, než bolo na základe odvolania podaného
len v prospech obžalovaného, nie je možné pri rešpektovaní zásady „zákazu reformatio in peius“ toto
pochybenie napraviť, a to tak odvolacím súdom v odvolacom konaní, ako ani súdom prvého stupňa v
novom konaní nasledujúcom po zrušení rozhodnutia odvolacím súdom.

Za vyššie načrtnutej situácie (rozhodovanie v novom konaní po zrušení predchádzajúceho rozsudku
len na základe odvolania podaného v prospech obžalovaného) okresný súd teda nemohol o nároku
poškodeného R. U. st. rozhodnúť tak, že obžalovanému uložil povinnosť nahradiť menovanému
poškodenému škodu vo výške 12 721,68 Eur, keď v predchádzajúcom rozsudku, č.k. 36T/29/2010-2645
zo 17.2.2012 uložil obžalovanému povinnosť nahradiť menovanému poškodenému škodu vo výške
12 719,68 Eur. Na uvedenom závere nemení nič ani skutočnosť, že predchádzajúce rozhodnutie bolo
založené na nesprávnom výpočte (sčítaní uplatnených nárokov), resp. že rozdiel vo výške 2,- Eur je
rozdielom nepatrným. (Čo ak by sa jednalo o niekoľkonásobne vyššiu sumu, i tak by okresný súd
„napravoval“ chybu v počítaní uvedeným spôsobom?).

Odhliadnuc od vyššie vytýkaného nedostatku (náprava chyby v počítaní porušením zásady zákazu
reformatio in peius), okresný súd postupoval správne, keď poškodenému R. U. st. priznal náhradu škody
spočívajúcu v:
- hodnote jeho motorového vozidla (v ktorom bola nájdená nebohá K. V.), ktorá bola určená znaleckým
posudkom č. 2/2010 vypracovaným znalcom z odboru cestná doprava Ing. T. O. vo výške 12 593,- Eur a
- nákladoch, ktoré menovanému poškodenému vznikli v súvislosti s vypracovaním predmetného
znaleckého posudku (vo výške 128,68 Eur).

Z vyššie uvedených dôvodov, keďže odvolanie bolo čiastočne dôvodné, krajský súd napadnutý rozsudok
okresného súdu v časti - vo výroku o náhrade škody, ktorý sa týka poškodeného R. U. st., zrušil a sám
postupom § 322 ods. 3 Tr. por. rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

Odvolací súd preskúmal správnosť konania, ktoré predchádzalo napadnutému výroku rozsudku
obžalovaným, a nezistil žiadne pochybenie. Nezistil ani chyby, ktoré odvolaním neboli vytýkané a ktoré
by boli takej povahy, že by odôvodňovali po právoplatnosti rozsudku podanie mimoriadneho opravného
prostriedku, a to dovolania na základe ustanovenia § 371 ods. 1 Tr. por. Vzhľadom na povahu odvolania,
ktoré je z hľadiska rozhodovania odvolacieho súdu, pokiaľ ide o toho istého odvolateľa, nedeliteľné, už
neprichádzalo do úvahy zamietnutie odvolania postupom podľa § 319 Tr. por. v ostatnej časti, v ktorej
bolo odvolanie nedôvodné.

Hoci tak obžalovaný, ako ani jeho obhajca nenamietali chyby v písaní, resp. iné zrejmé nesprávnosti,
pozornosti odvolacieho súdu neuniklo, že v skutkovej vete výroku o vine je nesprávne uvedené



evidenčné číslo motorového vozidla zn. Ford Mondeo, čiernej farby, pretože namiesto evidenčného čísla
3T6 27 22 CZ je uvedené evidenčné číslo 3T3 27 22 CZ. S uvedenou nesprávnosťou bol predmetný
rozsudok nielen vyhlásený, ale aj písomne vyhotovený. V odôvodnení napadnutého rozsudku je však
evidenčné číslo predmetného motorového vozidla uvádzané správne. Vzhľadom na skutočnosť, že
uvedené pochybenie - zrejmá nesprávnosť nemá žiaden vplyv na správnosť napadnutého rozsudku,
odvolací súd nepovažoval za nevyhnutné za účelom opravenia tejto zrejmej nesprávnosti napadnutý
rozsudok v celom rozsahu rušiť.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "36T/29/2010", "guid": "ec256a61-3511-4baf-b0db-6efd53398de9:9a42b6de-da6a-4bd3-a989-86ee47a5ca17", "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:4d916acf-4bc5-4200-9f4a-1934510ae44b", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 339/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 339/08 z 25. 11. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-11-25", "citacie_n": 234, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4d916acf-4bc5-4200-9f4a-1934510ae44b"}, {"guid": "ussr:0c442ffd-53f4-463a-b20e-1065a4925dff", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 197/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 197/07 z 21. 2. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-02-21", "citacie_n": 250, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0c442ffd-53f4-463a-b20e-1065a4925dff"}, {"guid": "ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 13331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a"}, {"guid": "ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 252/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 252/04 z 31. 8. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-08-31", "citacie_n": 8432, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be"}, {"guid": "ussr:01e9b120-2948-45b8-982b-95a1e9fa3d0d", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 98/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 98/97 z 18. 12. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-12-18", "citacie_n": 626, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:01e9b120-2948-45b8-982b-95a1e9fa3d0d"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:1356524f-d650-47eb-9a9c-0568bb640ee7", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:4.US.556.2024.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 556/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 556/2024 z 5. 11. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-11-05", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:4.US.556.2024.1"}, {"guid": "ussr:b0147526-c975-403e-b0ac-67eaa55b82c2", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:1.US.288.2024.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 288/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 288/2024 z 28. 5. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-05-28", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:1.US.288.2024.1"}, {"guid": "ussr:d645a054-b722-43be-b2bb-293eebfc991a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:4.US.415.2020.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 415/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 415/2020 z 15. 3. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-03-15", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:4.US.415.2020.1"}, {"guid": "ussr:fd063907-0faf-4619-9085-c5a61f7c75e8", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:1.US.461.2019.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 461/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 461/2019 z 26. 11. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-11-26", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:1.US.461.2019.1"}, {"guid": "ussr:cc4e8f04-9263-4d35-84a7-033ae018cc71", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 138/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 138/2013 z 8. 3. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-03-08", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:cc4e8f04-9263-4d35-84a7-033ae018cc71"}]}