Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 6Co/290/2011 z 30. 10. 2012
Citácia: rozsudok Krajského súdu Žilina z 30. októbra 2012, sp. zn. 6Co/290/2011, ECLI:SK:KSZA:2012:5011897628.1
Krajský súd Žilina | 6Co/290/2011 | ECLI:SK:KSZA:2012:5011897628.1 | 2012-10-30 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné
Citované ustanovenia: § 219 ods. 1 OSP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/7d6c7799-72fa-48ba-8728-90e9fc38c331
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2012:5011897628.1

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/290/2011
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5410202381
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Yvetta Dzugasová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2012:5011897628.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Yvetty Dzugasovej,
sudcov JUDr. Jany Urbanovej a JUDr. Jany Kotrčovej, v právnej veci navrhovateľov: 1/ D. R., nar.
XX.X.XXXX, bytom V. č. XXX, 2/ mal. G. R., nar. XX.XX.XXXX, bytom V. č. XXX, 3/ mal. M. R., nar.
XX.X.XXXX, bytom V. č. XXX, navrhovatelia 2/ a 3/ zastúpení v konaní kolíznym opatrovníkom Úradom
práce, sociálnych vecí a rodiny v Dolnom Kubíne, Námestie slobody č. 1, IČO: 37 905 511, všetci
zastúpení JUDr. Miroslavom Bachyncom, so sídlom D. č. XXX, proti odporcovi: TESKO, spol. s r.o., so
sídlom Nesluša č. 1035, IČO: 36 373 265, právne zastúpený spoločnosťou Advokátska kancelária, s.r.o.,
so sídlom Žilina, Vojtecha Tvrdého č. 17, IČO: 36 436 640, o náhradu nemajetkovej ujmy, v konaní o
odvolaní navrhovateľov a odporcu proti rozsudku Okresného súdu Dolný Kubín č. k. 4C/39/2010-147
zo dňa 7. júna 2011, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd rozsudok okresného súdu  potvrdzuje.

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd napadnutým rozsudkom zamietol návrh, ktorým navrhovatelia žiadali podľa § 11 a § 13
Občianskeho zákonníka, aby súd zaviazal odporcu k povinnosti zaplatiť k rukám navrhovateľky 1/ sumu
33.333,- eur, na účet navrhovateľa 2/ sumu 33.333,- eur a na účet navrhovateľa 3/ sumu 33.333,- eur
do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Náhradu trov konania súd prvého stupňa odporcovi podľa §
150 O.s.p. nepriznal.

Z výsluchu účastníkov konania, ako aj listinných dôkazov bolo nesporne preukázané, že dňa 7.4.2004
došlo k pracovnému úrazu pri výkone zamestnania s následkom smrti G. R.. Tento úraz bol vyšetrovaný
Inšpektorátom práce Bratislava (konanie č. 040/04Ph), pričom bolo zistené, že rozhodnutím zo
dňa 8.11.2004 bola spoločnosti TESKO, s.r.o. uložená pokuta vo výške 100.000,- Sk, za to, že
„nedohodol s dodávateľom prác zabezpečenie a vybavenie pracoviska pre bezpečný výkon prác
a neurčil zodpovedného pracovníka, ktorý mal riadiť vykonanie prác a neposkytol zamestnancovi
účinné osobné ochranné pracovné prostriedky.“ Rozhodnutím Národného inšpektorátu práce Košice
č. 3031/2001-2,1 zo dňa 1.8.2005 (správne 21.6.2005, poznámka odvolacieho súdu) bolo citované
rozhodnutie zrušené, a to z dôvodu, že „podľa výsledkov vyšetrovania samotného pracovného úrazu M.
R. je potrebné považovať z objektívneho hľadiska za hlavnú príčinu vzniku úrazu konanie postihnutého
zamestnanca, ktorý v rozpore s vydaným pokynom vstúpil do výkopu. Pritom štyria svedkovia nezávisle
na sebe potvrdili, že menovaný postihnutý bol poučený o zákaze vstupu do výkopu. Rovnako z
výsledkov tohto vyšetrovania je zrejmé a nepochybné, že nepridelenie ochrannej prilby nebolo v
príčinnej súvislosti so vznikom smrteľného pracovného úrazu, pretože ani použitie prilby by nezabránilo
uduseniu postihnutého zamestnanca.“ Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 27.6.2005. Vo veci



tiež prebiehalo vyšetrovanie Okresným riaditeľstvom Policajného zboru v Bratislave v konaní č.
ORP-373/2004 a bolo zistené, že uznesením zo dňa 27.2.2009 bolo zastavené trestné stíhanie,
ktorého sa mal dopustiť neznámy páchateľ preto, že v rozpore s predpismi o bezpečnosti práce
nezabezpečil výkop kanalizácie proti zasypaniu, následkom čoho sa zosypal ľavý okraj po stranách
výkopu, ktorý zasypal G. R., čím u poškodeného nastala smrť udusením a zmliaždením tkaniva
mozgu. Uznesením č. k. 1Pv 567/04-61 zo dňa 16.4.2009 Okresná prokuratúra Bratislava V. sťažnosť
proti uvedenému uzneseniu zamietla, nakoľko z vykonaného dokazovania vyplynulo, že poškodený
bol v rámci vykonaného školenia poučený o nebezpečenstve a ohrozeniach pri zemných prácach a
oboznámený s vyhláškou č. 374/1990 Zb., ktorá v ustanovení § 21 ods. 3 stanovuje zákaz vstupu do
strojom vykopaných nezabezpečených výkopov a pri rozdelení prác bol upozornený na zákaz vstupu
do výkopov.

Vypočutím svedkov bolo zistené, že pri rozdelení prác všetkým pracovníkom bolo daný prísny zákaz
vstupovať do výkopov. Nebolo preukázané, že by konkrétne p. R. niekto poslal, aby vstúpil do
nezapaženej jamy. Zamestnanci dostali prilby aj rukavice. Boli poučení ohľadne predpisov bezpečnosti
pri práci. Navrhovatelia nepreukázali, že by proti rozhodnutiu Národného inšpektorátu práce Košice č.
3031/2001-2,1 zo dňa 1.8.2005 (správne 21.6.2005, poznámka odvolacieho súdu) podali žalobu podľa
§ 244 a nasl. O.s.p. Za daného stavu je potom súd viazaný rozhodnutiami, ktorými sa zodpovednosť
odporcu nepreukázala a ktorými bolo zistené, že za jedinú príčinu pracovnému úrazu M. R. je potrebné
považovať z objektívneho hľadiska konanie postihnutého zamestnanca, ktorý v rozpore s vydaným
pokynom vstúpil do výkopu.

Pri rozhodovaní o náhrade trov konania okresný súd zohľadnil fakt, že v danom prípade bola podaná
žaloba pozostalými, z ktorých dvaja sú maloleté deti po otcovi, ktorý utrpel smrteľný úraz pri výkone
zamestnania.

Proti rozsudku okresného súdu podali v zákonnej lehote odvolanie navrhovatelia, ktorí žiadali napadnuté
rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Uviedli, že už v žalobnom návrhu poukazovali na
porušenie konkrétnych ustanovení zákona č. 330/1996 Z. z. zo strany odporcu, ako aj spoločnosti
Doprastav, a.s., čo bolo konštatované inšpektorátom práce. Na tejto skutočnosti nič nemení rozhodnutie
Národného inšpektorátu práce Košice, podľa ktorého jedinou príčinou pracovného úrazu G. R. bolo jeho
správanie sa a nedodržanie pokynov zamestnávateľa. Prvostupňový súd bol povinný vysporiadať sa
na základe dokazovania s tým, že na základe akých skutočností došlo k tomu, že odporca nedohodol
s objednávateľom prác zabezpečenie a vybavenie pracoviska pre bezpečný výkon práce a neurčil
zodpovedného pracovníka, neposkytol postihnutému pracovníkovi pri výkopových prácach potrebné a
účinné osobné ochranné prostriedky - ochrannú prilbu, nevykonal preukázateľne preverenie vedomostí
zamestnancov zo školenia dňa 25.2.2004, nevykonával kontrolu dodržiavania predpisov bezpečnosti a
ochrany zdravia pri práce; uvedené okolnosti sú v súhrne aj jednotlivo porušeniami, v dôsledku ktorých
vznikla povinnosť zamestnávateľa v príslušnej miere podieľať sa na náhrade nemajetkovej ujmy ako
po stránke subjektívnej, tak i po stránke objektívnej. Ak prvostupňový súd na základe vykonaného
dokazovania konštatoval, že nebohý R. sa zúčastnil školenia a bol poučený o zákaze vstupovať do
výkopu, tak tomuto konštatovaniu chýba zásadný dôkaz, ktorým nemôže byť výpoveď svedkov, ale len
písomný dôkaz o tom, že sa školenia zúčastnil. Takýto dôkaz v konaní predložený nebol. V konaní tiež
nebolo preukázané, že by zo strany R. došlo k prevzatiu ochrannej prilby. Svedkovia v konaní potvrdili,
že poškodený išiel do výkopu za účelom merania jeho hĺbky, nevkročil tam teda svojvoľne. Ak svedok M.
vypovedal, že zamestnancom zakázal vstupovať do výkopu, táto výpoveď je nevierohodná. Odvolatelia
zdôraznili, že z rozhodnutí okresnej prokuratúry, ako aj inšpektorátu práce nevyplýva, že by jedinou
príčinou pracovného úrazu bolo konanie zamestnanca. Súd prvého stupňa mal preto ustáliť pomer, v
akom sa nebohý R. podieľal na vzniku úrazu.

Proti rozsudku okresného súdu bolo podaného odvolanie aj zo strany odporcu, a to proti výroku o trovách
konania. Nesúhlasil s použitím § 150 O.s.p. Aj napriek tomu, že nenesie zodpovednosť za smrteľný úraz
právneho predchodcu navrhovateľov, prispel na úhradu nákladov spojených s pohrebom. Od začiatku
bolo nesporné, že žaloba je nekvalifikovaná, neúčelná a navrhovateľom zrejme uplatnený nárok nepatrí.
Odporcovi vznikli zbytočné trovy, ktorých náhradu žiadal priznať.



Kolízny opatrovník vo vyjadrení k odvolaniu navrhovateľov žiadal napadnutý rozsudok v celom rozsahu
potvrdiť.

Odporca vo vyjadrení k odvolaniu navrhovateľov uviedol, že súd prvého stupňa rozhodol správne. Je
mu ľúto situácie, ktorá nastala, avšak došlo k nej bez jeho zavinenia. Mal za to, že k rodine nebohého G.
R. pristupoval korektne, najmä tým, že uhradil náklady spojené s pohrebom. Zopakoval tiež argumenty
uvedené už vo vyjadrení k odvolaniu navrhovateľov.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu
vyplývajúcom z ustanovenia § 212 ods. 1 O.s.p. a bez nariadenia pojednávania podľa   § 214 ods. 2
O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p. tento rozsudok podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny
potvrdil.

Krajský súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a dospel k
záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je vo výroku správne. Pri rozhodovaní však aplikoval iné
ustanovenie právneho predpisu, na ktorý postup boli účastníci podľa § 213 ods. 2 O.s.p. upozornení.
Odporca súhlasil s iným právnym posúdením veci, kolízny opatrovník ponechal posúdenie veci na
odvolacom súde. Zo strany navrhovateľov nebolo zodpovedajúce stanovisko krajskému súdu doručené.

Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto
zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník
premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

Podľa odseku 2 veta prvá uvedeného ustanovenia premlčujú sa všetky majetkové práva s výnimkou
vlastníckeho práva.

Premlčanie je definované ako uplynutie času ustanoveného v zákone na vykonanie práva, ktorý uplynul
bez toho, aby sa právo bolo vykonalo, v dôsledku čoho povinný subjekt môže čeliť súdnemu uplatneniu
práva námietkou premlčania. Použitie námietky premlčania má za následok zánik nároku patriaceho
k obsahu práva, teda zánik jeho súdnej vymáhateľnosti, v dôsledku čoho premlčané právo nemožno
oprávnenému priznať.

Premlčanie možno považovať za všeobecný občianskoprávny inštitút, ktorý sa uplatňuje pri všetkých
subjektívnych občianskych právach okrem tých, ktoré sa buď nepremlčujú vôbec (§ 100 ods. 2 a 3
Občianskeho zákonníka), alebo ktoré sa prekludujú v prípadoch výslovne ustanovených v zákone (§
583), alebo ktoré zanikajú uplynutím doby (§ 578).

Funkciou premlčania je uľahčiť obranu povinného subjektu proti právam, ktoré trvali dlho, a preto často
možno predpokladať, že už zanikli. Keby povinný subjekt nemal námietku premlčania, musel by sa brániť
námietkou, že právo zaniklo určitým spôsobom (napr. splnením, započítaním alebo inak). Dokázanie
tejto skutočnosti po dlhšom čase by mohlo viesť k značným alebo neprekonateľným ťažkostiam práve
preto, lebo právo trvalo dlho.

Námietka premlčania rieši takéto situácie zjednodušene, v súlade s požiadavkami istoty právnych
vzťahov a ochrany povinného subjektu, povinnosť ktorého pravdepodobne zanikla. Niekedy sa týmto
spôsobom zmarí právo oprávneného subjektu, ale aj pre ten prípad môže byť ospravedlnením to, že
mal dosť času, aby sa o vykonanie svojho práva staral a aby ho uplatnil.

Podstata premlčania spočíva v tom, že uplynula zákonom ustanovená doba, teda premlčacia doba, a to
bez toho, že by bol oprávnený subjekt svoje právo vykonal, hoci tak urobiť mal a mohol.



Predmetom podanej žaloby bola skutočnosť, že konaním odporcu malo byť zasiahnuté do osobnostných
práv navrhovateľov, konkrétne do práva na súkromie, ktoré zahŕňa právo na realizáciu a rozvíjanie
rodinných vzťahov. V dôsledku vzniknutého zásahu žiadali navrhovatelia podľa § 11 a § 13 ods. 2
Občianskeho zákonníka náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Odporca vo vyjadrení k žalobnému
návrhu vzniesol námietku premlčania.

Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka je jedným z
relatívne samostatných prostriedkov ochrany práva na ochranu osobnosti fyzickej osoby a vzniká vtedy,
ak morálne zadosťučinenie nepostačuje a pokiaľ došlo k zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej
vážnosti v spoločnosti v značnej miere. Treba zdôrazniť, že právo na náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch má, na rozdiel od iných prostriedkov ochrany osobnosti, výrazný majetkový charakter. Je
to peňažný nárok (reparačný nárok), ktorý tak isto ako iné obdobné práva na peňažnú satisfakciu,
ktorých základom je nemajetková rovina (napr. právo na bolestné, sťaženie spoločenského uplatnenia,
či náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 444 Občianskeho zákonníka), podlieha režimu premlčania. Aj keď
ide o satisfakciu v oblasti nemateriálnych osobnostných práv, jeho vyjadrenie v peniazoch spôsobuje,
že ide o osobné právo majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe
podľa § 101 Občianskeho zákonníka. ktorá začína plynúť odo dňa, kedy tento nárok mohol byť uplatnený
prvýkrát (obdobne rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Cdo 278/2007).

V danej veci treba za deň začatia plynutia premlčacej doby považovať 8.4.2004 (deň nasledujúci po dni,
kedy došlo k úmrtiu manžela a otca navrhovateľov G. R.). Trojročná premlčacia doba uplynula 8.4.2007.
Ak navrhovatelia uplatnili svoje práva proti odporcovi na súde až 31.5.2010, urobili tak oneskorene.
Odporca uplatnil námietku premlčania práva navrhovateľov. Súd na túto oprávnenú námietku musel
prihliadnuť a žalobu o zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch zamietnuť. Pokiaľ teda súd
prvého stupňa návrh na začatie konania zamietol, rozhodol správne. Odvolací súd však vec inak právne
posúdil, spôsobom a z dôvodov formulovaných vyššie, to všetko v súlade s ust. § 213 ods. 2 O.s.p..

Pokiaľ ide o namietané rozhodnutie o trovách prvostupňového konania, krajský súd vyhodnotil
argumenty odporcu ako nedôvodné.

Podľa § 150 ods. 1 O.s.p. ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu
trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa
priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí,
ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť.

Ustanovenie § 150 ods. 1 O.s.p. zakotvuje moderačné právo súdu, ktorým môže zmierniť dôsledky
právnych noriem upravujúcich náhradu trov konania. Zákon pre takéto rozhodnutie vyžaduje splnenie
dvoch predpokladov. Predovšetkým ide o dôvody hodné osobitného zreteľa a súčasne o výnimočné
okolnosti. Účastníkovi, ktorý mal v konaní úspech, resp. ktorému by inak patrila náhrada trov konania,
nemožno s odvolaním sa na  § 150 ods. 1 O.s.p. nepriznať náhradu nákladov konania len na
základe všeobecného záveru hodnotiaceho dopad rozhodovania o určitom druhu nároku. Jeho použitie
musí zodpovedať zvláštnym okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočný charakter.
Dôvodom pre aplikáciu § 150 ods. 1 O.s.p. môžu byť aj pomery účastníkov (osobné, majetkové,
zárobkové a iné pomery všetkých účastníkov). Pri skúmaní existencie podmienok hodných osobitného
zreteľa je potrebné vziať do úvahy nielen pomery toho, kto by mal trovy konania zaplatiť, ale
treba zohľadniť aj dopad takéhoto rozhodnutia najmä na majetkové pomery oprávneného účastníka.
Významnými z hľadiska aplikácie § 150 ods. 1 O.s.p. sú tiež okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu nároku
(práva) na súde, postoj účastníkov v priebehu konania, charakter sporu a pod.

Predmetom aktuálnej veci bolo zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy, ku ktorej malo dôjsť v dôsledku
smrti G. R. pri plnení pracovných povinnosti. Aj napriek tomu, že odvolací súd uplatnený nárok nemohol
vecne hodnotiť z dôvodu uplatnenej námietky premlčania, samotný predmet sporu a jeho okolnosti (smrť
manžela a otca navrhovateľov) považoval za podstatný pri hodnotení nároku na náhradu trov konania.
K podaniu žaloby došlo z pohľadu odvolacieho súdu na základe potreby kompenzovať stratu blízkeho
rodinného príslušníka, ktorý rodine navrhovateľov zabezpečoval nielen materiálne prežitie, ale aj citovú



a rodinnú stabilitu. V pozícii navrhovateľov navyše vystupujú aj maloleté deti, ktorých zaviazanie na
náhradu trov konania by nebolo v súlade s princípmi spravodlivosti.

Z rovnakých dôvodov rozhodol krajský súd aj o náhrade trov odvolacieho konania.

Rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 za, 0 proti.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.