{"guid": "ef0fd861-6820-4256-a07a-6ce3821efed7:83c8ddd4-86d7-4ff7-8a0b-f24b3bcdf555", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2026:2125201230.1", "spisova_znacka": "26CoCsp/47/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 26CoCsp/47/2025 z 14. 1. 2026", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Trnava z 14. januára 2026, sp. zn. 26CoCsp/47/2025, ECLI:SK:KSTT:2026:2125201230.1", "identifikacne_cislo": "2125201230", "sud": {"guid": "sud_109", "nazov": "Krajský súd Trnava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-trnava"}, "sudca": "Mgr. Ivana Šlesarová", "sudca_id": 1258, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/mgr-ivana-slesarova-1258", "datum_vydania": "2026-01-14", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-1", "nazov": "§ 387 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-387"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/83c8ddd4-86d7-4ff7-8a0b-f24b3bcdf555", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2026:2125201230.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTT:2026:2125201230.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTT:2026:2125201230.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Trnava\n26CoCsp/47/2025\n2125201230\n14. 01. 2026\nMgr. Ivana Šlesarová\nECLI:SK:KSTT:2026:2125201230.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ivany Šlesarovej a sudcov Mgr.\nJozefa Mačeja a JUDr. Ľuboslavy Vankovej, v právnej veci žalobcu: MINIHOTOVOST, SE, IČO 043 552\n11, so sídlom námestie Příkom 843/4, Zábrdovice, Brno, Česká republika, zastúpený: JUDr. Katarína\nHegedüšová, advokátka, so sídlom Majerníkova 3/A, Bratislava, proti žalovanej: A. B., narodená\nXX.XX.XXXX, trvale bytom C. XXX, prechodne bytom A. XXX, o zaplatenie 450,- eur s príslušenstvom, o\nodvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. 11CsP/10/2025-38 zo dňa 16.9.2025, takto\nrozhodol:\nI. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.\nII. Žalovanej voči žalobcovi nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania.\nodôvodnenie:\n1.1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol (výrok I.) a rozhodol, že žalovanej sa\nnárok na náhradu trov konania nepriznáva (výrok II.)\n1.2. Napadnutý rozsudok súd prvej inštancie právne odôvodnil aplikáciou ust. § 488, § 489, § 497, §\n499, § 52 ods. 1, 2, § 39, § 457, § 451 ods. 1, 2, § 100 ods. 1, § 101, § 107 ods. 1, 22, § 54a Obč. zák.,\nčl. 17 ods. 1 písm. b), c), čl. 18 ods. 2, čl. 62 ods. 1, čl. 6 ods. 1, 2 Nariadenia Európskeho parlamentu\na Rady (ES) č. 1215/2012 z 12.12.2012 o právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych\na obchodných veciach (ďalej len ,,nariadenie Rady (ES) č. 1215/2012“), § 290, § 295 CSP, § 2 písm. a),\nc), d) zákona č. 266/2005 Z. z. o ochrane spotrebiteľa pri finančných službách na diaľku účinný ku dňu\nuzavretia zmluvy, § 1 ods. 2, ods. 3 písm. l), § 11 ods. 3 veta prvá, § 20 ods. 1, § 24 ods. 1, 2, § 24b ods.\n1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov\nv znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy (ďalej len ,,ZoSÚ“).\n1.3. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkových zistení, že žalovaná uzavrela so žalobcom ,,Smlovu\no zápůjčce č. 624735“ (ďalej len ,,smlouva o zápújčce“). Žalovaná sa prostredníctvom webovej stránky\nD. registrovala a požiadala žalobcu o poskytnutie úveru vo výške 450,- eur. Pri registrácii uviedla svoje\núdaje a odoslaním žiadosti o poskytnutie úveru zároveň potvrdila, že súhlasí so Smlouvou o zápůjčce,\nako aj všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru, a zároveň potvrdila, že údaje, ktoré žalobcovi ako\nveriteľovi poskytla, sú pravdivé a úplné. Na základe Smlouvy o zápůjčce č. 624735 zo dňa 28.2.2022,\nuzatvorenej podľa § 2390 a nasl. zákona č. 89/2012 Sb. Občanský zákonník a zákona č. 145/2010 Sb. o\nspotřebitelském úveru v znení neskorších predpisov, žalobca ako veriteľ poskytol žalovanej ako dlžníkovi\núver vo výške 450,- eur, ktorý sa žalovaná zaviazala vrátiť spolu s celkovými nákladmi spojenými s\núverom vo výške 32,- eur, t.j. zaplatiť celkovú čiastku vo výške 482,- eur, a to do 7 dní odo dňa poskytnutia\núveru. V zmysle zmluvy boli celkové náklady spojené s úverom tvorené výlučne odplatou, čo predstavuje\nsumu vo výške 32,- eur. Vzhľadom na to, že žalovaná neplnila riadne a včas svoj záväzok v zmysle\n\nuzatvorenej zmluvy, stal sa jej dlh splatným, a to dňom 7.3.2022. Dňa 2.12.2024 bola žalovanej zaslaná\npísomná výzva na úhradu dlhu. Žalovaná neuhradila žalobcovi žiadnu platbu. Žalobca si v zmysle\nnariadenia vlády ČR č. 351/2013 Sb. v znení neskorších predpisov uplatňuje voči žalovanej zákonný\núrok z omeškania.\n1.4. Vecne súd prvej inštancie argumentoval tým, že zmluvu o úvere je potrebné posudzovať ako\nspotrebiteľskú zmluvu, nakoľko žalobca pri uzatváraní zmluvy vystupoval ako veriteľ s poukazom na\npredmet podnikania a žalovaná vystupovala ako spotrebiteľ, pretože pri uzatváraní zmluvy nekonala v\nrámci predmetu svojej obchodnej alebo podnikateľskej činnosti. Strany sporu uzavreli zmluvu o úvere,\nktorá však nemá charakter zmluvy o spotrebiteľskom úvere s poukazom na ustanovenie § 1 ods. 3 písm.\nl) ZoSÚ, pretože úver mal byť splatený v lehote nepresahujúcej tri mesiace, ide však o spotrebiteľskú\nzmluvu v zmysle § 52 Obč. zák.. Žalobca nie je zapísaný v zozname subjektov finančného trhu nebankových veriteľov, a teda žalobca nemá od Národnej banky Slovenska udelené povolenie na\nposkytovanie spotrebiteľských úverov v rámci Slovenska. Žalobca ako nebankový subjekt a veriteľ\nposkytol žalovanej v postavení spotrebiteľa úver bez toho, aby mu bolo udelené zákonom vyžadované\npovolenie poskytovať spotrebiteľské úvery, a preto je zmluva o úvere zo zákona absolútne neplatným\nprávnym úkonom, pričom na absolútnu neplatnosť je súd povinný prihliadať ex offo. Neplatné sú aj\nVšeobecné podmienky poskytnutia úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy, a teda aj ich bod\n04. o voľbe práva Českej republiky. Hoci si teda zmluvné strany v bode 04. Všeobecných podmienok\nposkytnutia úveru ako rozhodné právo zvolili právny poriadok Českej republiky, nedošlo k účinnej voľbe\nrozhodného práva zmluvnými stranami podľa článku 6 ods. 2. nariadenia Rady (ES) č.593/2008, ale\nbolo potrebné rozhodné právo určiť podľa čl. 6 ods. 1. písm. b) tohto nariadenia. Vzhľadom na to\nsa predmetná zmluva spravuje právnym poriadkom SR ako krajiny obvyklého pobytu spotrebiteľa,\nkeďže žalobca ako podnikateľ smeroval svoju činnosť na SR a zmluva patrí do rozsahu tejto činnosti,\npričom žalovaná o pôžičku požiadala prostredníctvom webovej stránky D., ktorá je slovenskou webovou\nstránkou. Preto bolo potrebné na prejednávanú vec aplikovať ustanovenia ZoSÚ a Obč. zák., a nie\nčeský právny poriadok. Okrem toho sa dojednanie o rozhodnom práve nachádza len vo Všeobecných\npodmienkach poskytnutia úveru, a preto žalovaná ako spotrebiteľ ani nemala reálnu možnosť ovplyvniť\nvoľbu rozhodného práva. Voľba rozhodného práva Českej republiky tiež znamená pre žalovanú zbavenie\nsa ochrany, ktorú jej poskytuje zákon tým, že neumožňuje, aby spotrebiteľské úvery poskytovali subjekty,\nktoré nemajú udelené povolenie od Národnej banky Slovenska. Uvedené zabezpečuje dohľad Národnej\nbanky Slovenska nad činnosťou týchto subjektov, ako aj možnosť odňať povolenie subjektu, ktorý\nporušuje právne predpisy zabezpečujúce ochranu spotrebiteľa. S poukazom na uvedené je teda použitie\nprávneho poriadku SR pre žalovanú ako spotrebiteľa výhodnejšie. Poukázal na ustálenú rozhodovaciu\nprax odvolacích súdov. Uviedol, že v prípade neplatnosti zmluvy (čo je aj prípad tu prejednávanej\nzmluvy), vzniká povinnosť jej účastníkov vrátiť si navzájom už vykonané plnenia (§ 457 Obč. zák.), a\nto titulom vydania bezdôvodného obohatenia. Z uvedeného vyplýva, že žalovaná bola povinná vrátiť\nveriteľovi iba čerpanú istinu, ktorá predstavuje sumu bezdôvodného obohatenia. Nakoniec, žalobca si\nv konaní uplatnil práve a len nevrátenú istinu bez úrokov a poplatkov. Vyššie citované ustanovenie §\n54a Obč. zák. je špeciálnym ustanovením k ustanoveniu § 100 ods. 1 Obč. zák., a je treba aplikovať\nho prednostne v prípade nároku uplatneného zo spotrebiteľskej zmluvy, ktorým je aj nárok uplatnený\nv tomto konaní. Keďže žalobcom uplatnený nárok je nárokom zo spotrebiteľskej zmluvy, bol súd v\nzmysle § 54a Obč. zák. povinný z úradnej povinnosti skúmať, či nedošlo k premlčaniu nároku žalobcu,\na teda prihliadnuť na premlčanie ex offo. Vychádzajúc zo zmluvy, táto bola uzavretá dňa 28.2.2022,\npričom žaloba bola na súd prvej inštancie podaná dňa 18.2.2025. V konaní si žalobca uplatnil nárok\nna zaplatenie sumy 450,- eur, ktorá suma predstavuje bezdôvodné obohatenie žalovanej, keďže má\nísť o istinu. Žalobca poskytol žalovanej úver dňa 28.2.2022, pričom od nasledujúceho dňa začala\nplynúť žalobcovi dvojročná premlčacia doba na uplatnenie nároku na vydanie plnenia z bezdôvodného\nobohatenia. Žalobca podal žalobu na súd až dňa 18.2.2025, teda po uplynutí subjektívnej premlčacej\ndoby. Súd prvej inštancie mal za to, že žalobca mal o neplatnosti zmluvy od počiatku vedomosť už\nod jej uzavretia, pretože vedel, že nemá vydané oprávnenie na poskytovanie predmetných úverov na\núzemí Slovenskej republiky od NBS. Z dôvodu premlčania nároku žalobcu súd prvej inštancie nepriznal\nžalobcovi žiadnu sumu z uplatnenej istiny, pretože nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia\nje premlčaný. Vzhľadom na uvedené bolo potrebné žalobu v celom rozsahu vo výroku I. rozsudku\nzamietnuť, a to vrátane úroku z omeškania zo zamietnutej istiny, keďže tvorí príslušenstvo pohľadávky\na sleduje jej osud, z čoho možno usúdiť, že vedľajší úrokový záväzok sa premlčí najneskôr v rovnakej\ndobe ako hlavný peňažný záväzok.\n\n1.5. Vo výroku II. rozhodol súd prvej inštancie o náhrade trov konania v zmysle § 255 ods. 1 CSP v\nspojení s § 262 ods. 1 CSP a čl. 4 ods. 2 CSP, čl. 17 CSP a žalovanej nárok na náhradu trov konania\nnepriznal, pretože jej v konaní žiadne trovy nevznikli.\n2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalobca z dôvodov podľa ustanovenia § 365 ods.\n1 písm. b), d), e), f), h) Civilného sporového poriadku. V odvolaní uviedol, že nesúhlasí so skutkovým\na právnym posúdením veci podľa slovenského práva. Právny záver súdu prvej inštancie, že zmluva\no úvere je neplatná, nakoľko žalobca nemá oprávnenie na poskytovanie spotrebiteľských úverov v\nSlovenskej republike, je mylný a nezodpovedá ani aktuálnej judikatúre Súdneho dvora Európskej únie.\nČlánok 56 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že bráni takej právnej úprave členského štátu, o akú ide vo\nveci samej, ktorá má predovšetkým za následok, že zmluvy o úvere a právne úkony založené na takých\nzmluvách, ktoré boli uzatvorené na území tohto členského štátu medzi dlžníkmi a veriteľmi so sídlom v\ninom členskom štáte, ktorí nie sú držiteľmi povolenia vydaného príslušnými orgánmi prvého členského\nštátu na účely vykonávania ich činnosti na jeho území, sú absolútne neplatné odo dňa ich uzatvorenia,\na to aj vtedy, ak boli uzatvorené pred nadobudnutím účinnosti uvedenej právnej úpravy (C-630/17\nAnica Milivojević vs. Raiffeisenbank St. Stefan Jagerberg Wolfsberg eGen zo dňa 14.02.2019). Je\nnepochybné, že v tejto veci Súdny dvor EÚ jasne uviedol, že akékoľvek ustanovenia národného práva\nstanovujúce neplatnosť zmluvy o úvere uzavretej národným spotrebiteľom so zahraničným veriteľom\nnemajúcim príslušné povolenie v krajine národného spotrebiteľa nie je prípustné a nemožno na jeho\nzáklade dovodiť neplatnosť zmluvy o úvere. Žalobca ďalej citoval z rozsudku Súdneho dvora EÚ vo\nveci C-630/2017\nz 14. februára 2019. Zmluva o úvere nie je neplatná pre nedostatok\npovolenia na poskytovanie spotrebiteľských úverov a akýkoľvek opačný záver by mal za následok\nflagrantné porušenie práva EÚ. Ak by všeobecný súd prijal záver o absolútnej neplatnosti zmluvy o\núvere ignorujúc žalobcom uvedené rozhodnutie Súdneho dvora EÚ, porušil by tým právo na spravodlivý\nproces a konal by arbitrárne. Žalobca ďalej citoval z rozhodnutí Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS\n462/2022, III. ÚS 651/2016, III. ÚS 309/2020. Žalobca zdôraznil, že je subjekt založený, vzniknutý\na registrovaný v právnom prostredí Českej republiky, kde má ako európska spoločnosť umiestnené\naj svoje sídlo a vykonáva svoju činnosť. S ohľadom na údajnú a vytýkanú absenciu povolenia na\nposkytovanie spotrebiteľských úverov v Slovenskej republike je vo všeobecnosti potrebné vychádzať zo\nzákladných pravidiel zakotvených v Zmluve o fungovaní EÚ. Sloboda poskytovania služieb zaručuje,\nže poskytovatelia pochádzajúci z krajín únie môžu voľne ponúkať služby bez akejkoľvek diskriminácie\npre štátnu príslušnosť. Rozhodujúce je, aby v domovskej členskej krajine spĺňali podmienky stanovené\nštátom na založenie živnosti, či podniku. Pokiaľ ide o právo na slobodné poskytovanie služieb, toto\nvyžaduje, aby hostiteľská krajina nediskriminovala spoločnosti pre ich pôvod pri vykonávaní cezhraničnej\nčinnosti. Členské štáty nemôžu zakazovať spoločnostiam vykonávať podnikateľskú činnosť na ich území\nz dôvodu, že nesplňujú vnútroštátne požiadavky tohto členského štátu, pokiaľ tieto spoločnosti splňujú\npodmienky štátu, v ktorom majú sídlo. Žalobca pritom má výslovne registrovaný predmet podnikania\nna poskytovanie spotrebiteľských úverov, teda spĺňa podmienky domovského štátu (Českej republiky)\nna založenie, vznik a existenciu spoločnosti a na poskytovanie spotrebiteľských úverov. Žalobca ďalej\ncitoval z rozhodnutí Súdneho dvora EÚ vo veci C-76/90, C-384/93. Zo skutočností týkajúcich sa\nzásady slobodného pohybu služieb teda vyplýva, že neexistuje žiaden priestor pre prijatie názoru,\nže k cezhraničnému poskytovaniu spotrebiteľských úverov žalobcom so sídlom v Českej republike a\nna základe oprávnenia udeleného Českou národnou bankou prostredníctvom internetu je potrebné\n„navyše“ udelenie povolenia zo strany Národnej banky Slovenska. Právo spotrebiteľských úverov je\nv Európskej únii plne harmonizované Smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23.\napríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS, a preto platí\nrovnako tak na území Českej republiky, ako aj Slovenskej republiky. Aj z tohto hľadiska teda plne postačí\noprávnenie na poskytovanie spotrebiteľských úverov Českej národnej banky pre subjekt sídliaci na\núzemí Českej republiky, ktorý naviac nemá na území Slovenskej republiky umiestnený ani podnik ani\norganizačnú zložku. Žalobca a žalovaná uzavreli zmluvu o úvere v českom jazyku a podľa právneho\nporiadku Českej republiky, na ktorý v zmluve o úvere nielen odkázali, ale na použití ktorého sa aj\ndohodli. Samotné uvedenie českého právneho poriadku je dostačujúce pre voľbu českého právneho\nporiadku. Aplikácia českého právneho poriadku v danom prípade nie je a ani nemôže byť pre spotrebiteľa\nmenej výhodná. Ide totiž o poskytnutie spotrebiteľského úveru, pričom právna úprava poskytovania\nspotrebiteľských úverov je v EÚ plne harmonizovaná v podobe Smernice Európskeho parlamentu a Rady\n2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/\nEHS. Právna ochrana v prípade zmlúv o spotrebiteľskom úvere musí byť v každom členskom štáte EÚ\nrovnaká. Na základe uvedeného bol a naďalej je teda súd povinný aplikovať vo veci české právo, ktoré\n\npre spotrebiteľa nie je menej výhodné, v oblasti poskytovania spotrebiteľských úverov a podľa neho\nposúdiť žalovaný nárok. V zmysle Nariadenia Rím I platí, že v prípade spotrebiteľskej zmluvy sa použije\nprávo krajiny obvyklého pobytu spotrebiteľa, t. j. tu slovenské právo. To však platí iba v prípade, ak veriteľ\nvykonáva svoju činnosť v krajine obvyklého pobytu spotrebiteľa alebo veriteľ nevykonáva svoju činnosť\nv krajine obvyklého pobytu spotrebiteľa (ale napr. v svojej krajine), ale smeruje svoju činnosť na krajinu\nobvyklého pobytu spotrebiteľa alebo na viacero krajín vrátane krajiny obvyklého pobytu spotrebiteľa.\nV danom prípade žalobca ako veriteľ vykonáva svoju činnosť v Českej republike a nie Slovenskej\nrepublike. Smerovanie činnosti na krajinu obvyklého pobytu spotrebiteľa, resp. na viacero krajín vrátane\nkrajiny obvyklého pobytu spotrebiteľa, je podstatne komplikovanejšou otázkou, pričom samotná webová\nstránka neumožňuje prijať právny záver o smerovaní činnosti na krajinu obvyklého pobytu spotrebiteľa\n(je maximálne indíciou, nie však dôkazom). Naviac zo zmluvnej dokumentácie uzavretej medzi stranami\nsporu je zrejmé, že zmluvné strany sa dohodli na voľbe českého práva, v zmysle čoho posudzovanie\nsmerovania činnosti na krajinu obvyklého pobytu spotrebiteľa je irelevantné. Právna ochrana v prípade\nzmlúv o spotrebiteľskom úvere by mala byť v každom členskom štáte EÚ rovnaká, teda z tohto pohľadu\nnemá zmysel skúmať, či z pohľadu ktorého práva členského štátu EÚ je zmluva o spotrebiteľskom úvere\npre spotrebiteľa výhodnejšia alebo nie. Súd prvej inštancie z hľadiska výhodnosti použitia príslušného\nprávneho poriadku pre spotrebiteľa úplne rezignoval na harmonizáciu v zmysle Smernice Európskeho\nparlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení\nsmernice Rady 87/102/EHS a aplikáciu slovenského právneho poriadku na základe právneho predpisu\nz oblasti medzinárodného práva súkromného (Nariadenie Rím I) založil na inštitúte práva verejného,\nktorým nepochybne otázka povolení na poskytovanie spotrebiteľských úverov je. Nesprávnym je aj\nprávny záver súdu prvej inštancie o počítaní premlčacej doby, keď súd prvej inštancie zjavne počítal\nzačiatok premlčacej doby od uzavretia zmluvy, nakoľko konal v priamom rozpore s § 11 ods. 3 zákona\nč. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Je nesprávne použitie subjektívnej premlčacej doby v\nzmysle § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pretože žalobca nemal žiadnu vedomosť o tom, že v\nčase uzavretia zmluvy má poskytovať spotrebiteľský úver iba na základe povolenia Národnej banky\nSlovenska (naviac žalobca dodnes dôvodne tvrdí, že toto povolenie je v jeho prípade neaplikovateľné).\nŽalobca navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej\ninštancie na ďalšie konanie.\n3. Ďalšie písomné podania vo veci podané neboli.\n4. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku), po zistení, že odvolanie\nbolo podané včas (§ 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku), stranou, v ktorej neprospech bolo\nrozhodnutie vydané (§ 359 Civilného sporového poriadku), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie\nprípustné (§ 355 ods. 1 Civilného sporového poriadku), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom\npredpísané náležitosti (§ 363 Civilného sporového poriadku) a že odvolateľ v odvolaní použil zákonom\nprípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b), d), e), f), h) Civilného sporového poriadku), preskúmal\nnapadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach daných rozsahom (§ 379 Civilného sporového\nporiadku) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku), súc pritom viazaný\nskutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie\n(§ 383 Civilného sporového poriadku), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385\nods. 1 Civilného sporového poriadku a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku\nbolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke odvolacieho súdu minimálne 5 dní pred jeho\nvyhlásením (§ 219 ods. 3 Civilného sporového poriadku) a dospel k záveru, že boli splnené podmienky\npre potvrdenie rozsudku súdu prvej inštancie (§ 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku).\n5. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.\nOdvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,\nale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o\nodvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi\npodaného odvolania (ktoré strana môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ\nv podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody\npreskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. V odvolacom konaní sa dispozičná zásada prejavuje tým,\nže odvolací súd je viazaný rozsahom odvolania, t. j. že odvolanie prejedná len v medziach, v ktorých\nho odvolateľ napáda. Ustanovenie § 379 Civilného sporového poriadku zároveň vymedzuje výnimky,\nkedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania, pričom ide o výnimky len vo vzťahu\nk rozsahu podaného odvolania. Odvolací súd je podľa ustanovenia § 380 ods. 1 Civilného sporového\n\nporiadku viazaný aj dôvodmi odvolania, t. j. na iné pochybenia súdu prvej inštancie, ktoré by mohli byť v\nsúlade s ustanovením § 365 Civilného sporového poriadku dôvodom na podanie odvolania, odvolací súd\npri svojom rozhodovaní o odvolaní prihliadať nemôže, aj keby takéto porušenie zistil. Jedinú výnimku\npredstavuje podľa ustanovenia § 380 ods. 2 Civilného sporového poriadku oprávnenie odvolacieho súdu\npreskúmavať vady konania, ktoré sa týkajú procesných podmienok, a to z úradnej moci.\n6. Predmetom konania je nárok žalobcu na uloženie povinnosti žalovanej zaplatiť mu sumu 450,- eur s\npríslušenstvom titulom Zmluvy o úvere č. 624735 uzavretej dňa 28.2.2022 (ďalej aj „zmluva o úvere“).\nSúd prvej inštancie žalobu zamietol, keď dospel k záveru o absolútnej neplatnosti zmluvy o úvere a o\npremlčaní práva na vydanie bezdôvodného obohatenia. Žalobca nesúhlasil so zamietajúcim rozsudkom\nsúdu prvej inštancie dôvodiac, že absencia oprávnenia žalobcu na poskytovanie spotrebiteľských úverov\nv Slovenskej republike nespôsobuje neplatnosť zmluvy o úvere, aplikácia českého právneho poriadku\nnemôže byť pre spotrebiteľa menej výhodná a súd prvej inštancie počítal začiatok plynutia premlčacej\ndoby nesprávne. Vzhľadom na rozsah a dôvody odvolania žalobcu je úlohou odvolacieho súdu posúdiť,\nči v konaní pred súdom prvej inštancie došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, či súd prvej\ninštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam a či vec správne\nprávne posúdil.\n7. Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie týkajúce sa\nžalobcom namietaných skutočností je správne skutkovo a právne zdôvodnené (až na jednu výnimku\nnemajúcu vplyv na správnosť zvoleného spôsobu rozhodnutia) a zodpovedá všetkým požiadavkám\nkladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia\nuviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská strán\nk prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a právne predpisy, ktoré aplikoval na\nprejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil.\nZ odôvodnenia jeho rozhodnutia nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení\nvšeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.\nSamotný fakt, že sa žalobca s dôvodmi uvedenými v rozhodnutí súdu prvej inštancie nestotožňuje\nešte neznamená, že závery v ňom obsiahnuté nie sú správne. Súd prvej inštancie totiž zrozumiteľným\nspôsobom uviedol dôvody, pre ktoré žalobu zamietol.\n8. Žalobca podal odvolanie z dôvodov podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f), h) Civilného\nsporového poriadku.\n9. Podstatou odvolacej argumentácie žalobcu bolo namietanie, že v konaní pred súdom prvej inštancie\ndošlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, napadnutý rozsudok trpí skutkovými vadami, nakoľko\nsúd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam z vykonaných dôkazov, v dôsledku vád\nv skutkových zisteniach vec aj nesprávne právne posúdil.\n10. Odvolací dôvod podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku je naplnený\nvtedy, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace\nprocesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.\n11. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d/ CSP dopadá na všetky pochybenia v procesnom\npostupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod iné odvolacie dôvody, avšak vždy len za predpokladu,\nže tieto pochybenia mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Zvyčajne pôjde o prípady\nnesprávne realizovanej mandukčnej povinnosti súdu, pochybenia vo vykonanom dokazovaní ( napr.\nvykonanie nezákonne získaného dôkazu, vypočutie svedka bez jeho poučenia o práve odoprieť výpoveď\na podobne) alebo posúdenie predbežnej otázky v rozpore s existujúcim rozhodnutím príslušného orgánu.\n12. V prípade odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. e) CSP ide o vadu skutkovú, keď strana\nnavrhla dôkaz, ktorý je potrebný na zistenie rozhodujúcich skutočností, ale súd prvej inštancie takýto\ndôkaz nevykonal.\n13. Odvolacím dôvodom podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f) Civilného sporového poriadku možno\nnapadnúť výsledok činnosti súdu pri hodnotení dôkazov, na ktorého nesprávnosť je možné usudzovať\nlen zo spôsobu, ako k nemu súd dospel. Ak nie je možné súdu prvej inštancie v tomto smere vytknúť\nžiadne pochybenie, nie je možné ani polemizovať s jeho skutkovými závermi.\n\n14. K odvolaciemu dôvodu podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. h) Civilného sporového poriadku\nodvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje\nprávne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym\nposúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva\nide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny\npredpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad.\n15. Žalobca je obchodnou spoločnosťou zapísanou v Obchodnom registri vedeným Krajským súdom\nv Brne v Českej republike, so sídlom v Českej republike, s právnou formou európska spoločnosť\n(skratka SE), čo je druh akciovej obchodnej spoločnosti vytvorený za účelom zjednodušenia podnikania\nv rámci celého priestoru Európskej únie. Žalovaná je fyzická osoba s bydliskom na území Slovenskej\nrepubliky, spotrebiteľka, ktorá požiadala žalobcu o poskytnutie úveru. Zmluva o úvere č. 624735 zo\ndňa 28.2.2022 bola uzatvorená na diaľku prostredníctvom webovej stránky. V predmete podnikania\nzapísanom v obchodnom registri má žalobca (mimo iného) uvedenú aj činnosť poskytovanie alebo\nsprostredkovanie spotrebiteľského úveru. Rovnako vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru\n(tvoriacich neoddeliteľnú súčasť Zmluvy o úvere č. 624735 podľa čl. II., je v Preambule uvedené,\nže žalobca je oprávnený vykonávať podnikateľskú činnosť s predmetom podnikania mimo iného\nposkytovanie alebo sprostredkovanie spotrebiteľského úveru v zmysle zákona č. 257/2016 Sb. o\nspotřebitelském úvěru. V zmysle Zmluvy o úvere č. 624735 zo dňa 28.2.2022 sa žalobca ako veriteľ\nzaviazal poskytnúť žalovanej ako spotrebiteľovi jednorazový, bezúčelový, nezáväzný úver v sume 450,eur, bezhotovostne na účet uvedený v záhlaví zmluvy, bezúročne, s poplatkom za poskytnutie úveru v\nsume 482,- eur, s dobou trvania spotrebiteľského úveru 7 dní, s dňom splatnosti 7.3.2022. Listom zo dňa\n2.12.2024 žalobca vyzval žalovanú na okamžité uhradenie dlžnej sumy zo Zmluvy o úvere č. 624735\nuzatvorenej dňa 28.2.2022 v sume 963,50 eur s termínom úhrady 16.12.2024 do 16.00 hod.\n16. Súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že má danú právomoc v zmysle Čl. 17 ods. 1\npísm. c) v spojení s Čl. 18 ods. 2 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12.\ndecembra 2012 o právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach, v\nzmysle ktorých bolo možné žalovanú ako spotrebiteľku žalovať len na súde členského štátu, v ktorom má\nbydlisko. Vzhľadom na to, že bola daná právomoc súdu Slovenskej republiky vec prejednať a rozhodnúť\na jedná sa nepochybne o konanie s cudzím prvkom, bolo ďalej potrebné zvoliť rozhodné právo, ktoré\nsa bude vzťahovať na zmluvu o úvere.\n17. Podľa Čl. 3 ods. 1. Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 zo 17. júna 2008 o\nrozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I) zmluva sa spravuje právnym poriadkom, ktorý si zvolia\nzmluvné strany. Voľba musí byť urobená výslovne alebo jasne preukázaná ustanoveniami zmluvy alebo\nokolnosťami prípadu. Zmluvné strany si môžu zvoliť právny poriadok, ktorým sa bude spravovať celá\nzmluva alebo len jej časť.\n18. Podľa Čl. 6 ods. 1. Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 zo 17. júna 2008 o\nrozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I) bez toho, aby boli dotknuté články 5 a 7, zmluva uzavretá\nfyzickou osobou na účel, ktorý sa môže považovať za patriaci do oblasti mimo jej predmetu činnosti alebo\nvýkonu povolania (ďalej len „spotrebiteľ“), s inou osobou, ktorá koná v rámci svojho predmetu činnosti\nalebo výkonu povolania (ďalej len „podnikateľ“), sa spravuje právnym poriadkom krajiny obvyklého\npobytu spotrebiteľa za predpokladu, že podnikateľ:\na) vykonáva svoju obchodnú alebo podnikateľskú činnosť v krajine obvyklého pobytu spotrebiteľa alebo\nb) akýmkoľvek spôsobom smeruje takú činnosť na túto krajinu alebo niekoľko krajín vrátane tejto krajiny\na zmluva patrí do rozsahu tejto činnosti.\n19. Súd prvej inštancie vo veci aplikoval právny poriadok Slovenskej republiky. Voľbu práva v zmluve\no úvere, v ktorej je v záhlaví uvedené, že bola uzatvorená podľa zákona č. 89/2012 Sb. Občanský\nzákonník a zákona č. 257/2016 Sb. o spotřebitelském úvěru a vo Všeobecných podmienkach poskytnutia\núveru, kde v bode 04. je uvedené, že na úpravu vzťahov neupravených zmluvou, ani VPPÚ sa\npoužijú ustanovenia právneho poriadku Českej republiky, nepovažoval za platnú z dôvodu, že samotnú\nuzatvorenú zmluvu medzi stranami sporu vyhlásil za absolútne neplatnú podľa § 39 Obč. zák. V dôsledku\ntohto považoval za neplatné aj Všeobecné podmienky poskytnutia úveru, ktoré boli neoddeliteľnou\n\nsúčasťou zmluvy. V nadväznosti na to, súd prvej inštancie v súlade Čl. 6 ods. 1. písm. a), b) Nariadenia\nRím I, určil za rozhodné právo právny poriadok Slovenskej republiky.\n20. Vzhľadom na to, že voľba práva v preskúmavanom prípade bola neplatná, bolo potrebné určiť\nrozhodné právo v súlade s Nariadením Rím I. Vzťah medzi stranami je spotrebiteľský, čo nebolo ani\nsporné. Súd prvej inštancie v súlade s Čl. 6 ods. 1. písm. b) Nariadenia Rím I uzavrel, že zmluva o\núvere sa spravuje právnym poriadkom krajiny obvyklého pobytu spotrebiteľa, teda v prejednávanej veci\nprávnym poriadkom Slovenskej republiky. Je nepochybné, že obvyklý pobyt žalovanej ako spotrebiteľky\nje na území Slovenskej republiky, ide o občianku Slovenskej republiky s trvalým pobytom na území\nSlovenskej republiky. Zároveň bola splnená aj podmienka, že žalobca ako podnikateľ smeruje svoju\npodnikateľskú činnosť v oblasti poskytovania spotrebiteľských úverov do Slovenskej republiky. Odvolací\nsúd považuje za neopodstatnenú odvolaciu námietku žalobcu, že on ako veriteľ vykonáva činnosť\nlen v Českej republike a samotná webová stránka ešte neumožňuje prijať záver o smerovaní jeho\nčinnosti na krajinu obvyklého pobytu spotrebiteľa. V danom prípade je zjavné, že žalobca smeruje svoju\nčinnosť na krajinu obvyklého pobytu spotrebiteľa (žalovanej), čo vyplýva jednak z množstva súdnych\nsporov (iniciovaných žalobcom) týkajúcich sa nárokov zo zmlúv o úvere uzatvorených žalobcom so\nspotrebiteľmi, ktorí majú obvyklý pobyt na území Slovenskej republiky, ktoré skutočnosti sú známe súdu\nz jeho činnosti (§ 186 Civilného sporového poriadku), vrátane faktického pokračovania žalobcu v činnosti\nobchodnej spoločnosti MINIHOTOVOSŤ, a.s., IČO 35 852 453, so sídlom Pribinova 25, Bratislava,\nktorá zanikla v dôsledku cezhraničného zlúčenia práve so žalobcom, ďalej z toho, že žalobca ponúka a\nposkytuje úvery v mene Euro (nie v mene krajiny, v ktorej vykonáva podnikateľskú činnosť) a napokon i\nzo samotnej webovej stránky vedenej v slovenskom jazyku, prostredníctvom ktorej poskytuje úvery. Zo\nzmluvy o úvere tiež vyplýva, že žalobca má založené aj účty v slovenských bankách pre bezhotovostné\nsplácanie úverov. V súhrne vyššie uvedených skutočností potom odvolací konštatuje, že súd prvej\ninštancie správne uzavrel, že zmluva o úvere sa v prejednávanom prípade spravuje právnym poriadkom\nSlovenskej republiky.\n21. Uvedené závery súdu prvej inštancie považoval odvolací súd za správne, dostatočne a zrozumiteľne\nodôvodnené, z ktorého dôvodu sa plne stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že rozhodným právom,\nktorým sa bude spravovať zmluva o úvere v prejednávanom prípade, je právo Slovenskej republiky.\n22. Odvolací súd ďalej zastáva názor, že súd prvej inštancie správne vyhodnotil, že predmetná zmluva\no úvere je absolútne neplatným právnym úkonom. Zmluva o úvere č. 624735 bola uzatvorená dňa\n28.2.2022, pričom splatnosť úveru bola dohodnutá na deň 7.3.2022, z čoho potom vyplýva, že jeho\nsplatnosť nepresahuje tri mesiace, a preto sa nejedná o spotrebiteľský úver podľa ustanovenia § 1\nods. 3 písm. l) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách\npre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy\n(ďalej aj „zákon o spotrebiteľských úveroch“). Aj napriek tomu, že sa nejedná o spotrebiteľský úver,\nvzťahujú sa v zmysle ustanovenia § 24 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch na právny vzťah\nzaložený predmetnou zmluvou o úvere ustanovenia § 11 ods. 3 a § 24 ods. 3 uvedeného zákona, ktoré\nv preskúmavanom prípade aplikoval súd prvej inštancie. Nebolo sporné, že žalobca poskytuje úvery na\núzemí Slovenskej republiky bez povolenia udeleného Národnou bankou Slovenska, a preto odvolací súd\nkonštatuje, že správne súd prvej inštancie posúdil zmluvu o úvere ako absolútne neplatnú pre konanie\nžalobcu v rozpore so zákonom.\n23. Žalobca vo vzťahu k absencii povolenia udeleného Národnou bankou Slovenska na poskytovanie\nspotrebiteľských úverov na území Slovenskej republiky v odvolacom konaní argumentoval porušením\npráva na spravodlivý súdny proces, keďže súd prvej inštancie ignoroval rozsudok Súdneho dvora\nEurópskej únie vo veci C-630/17 z 14. februára 2019, z ktorého citoval v odvolaní. Podľa žalobcu\nuvedený rozsudok Súdneho dvora Európskej únie má podporovať jeho názor, že dôvodom neplatnosti\nzmluvy o úvere nemôže byť absencia oprávnenia žalobcu poskytovať spotrebiteľské úvery, nakoľko\nby išlo o porušenie práva na slobodné poskytovanie služieb zakotvené v Čl. 56 Zmluvy o fungovaní\nEurópskej únie. V prvom rade odvolací súd dáva do pozornosti, že prvá prejudiciálna otázka\nvnútroštátneho (chorvátskeho súdu) sa týkala zákona o neplatnosti zmlúv o úvere s medzinárodným\nprvkom, ktorý nadobudol účinnosť 14. júla 2017 a tento v ustanovení § 10 upravil, že zmluvy o úvere\ns medzinárodným prvkom, ktoré boli uzatvorené v Chorvátskej republike pred nadobudnutím účinnosti\ntohto zákonu medzi dlžníkmi a veriteľmi bez povolenia, sú absolútne neplatné. Zmluva, ktorá bola\npredmetom konania na vnútroštátnom (chorvátskom) súde, bola uzatvorená 5. januára 2007 a bola\n\nna základe ustanovení takejto právnej úpravy neplatná, vzhľadom na jej retroaktívne uplatňovanie.\nSvojou prvou otázkou vnútroštátny (chorvátsky) súd požiadal o odpoveď, či sa Články 56 a 63 ZFEÚ\nmajú vykladať v tom zmysle, že im odporuje právna úprava členského štátu, o akú ide vo veci\nsamej, ktorá má okrem iného za následok, že zmluvy o úvere a právne úkony založené na takýchto\nzmluvách uzatvorených na území tohto členského štátu medzi dlžníkmi a veriteľmi so sídlom v inom\nčlenskom štáte, ktorí nie sú držiteľmi povolenia vydaného príslušnými orgánmi prvého členského štátu\nna vykonávanie ich činnosti na jeho území, sú absolútne neplatné odo dňa svojho uzatvorenia, a to aj\nvtedy, ak boli uzatvorené pred nadobudnutím účinnosti tejto právnej úpravy. Súdny dvor Európskej únie\nv bode 73 odôvodnenia rozsudku konštatoval, že zákon o neplatnosti zmlúv o úvere s medzinárodným\nprvkom ide zjavne nad rámec toho, čo je potrebné na dosiahnutie cieľov, ktoré zamýšľa sledovať,\npokiaľ prostredníctvom retroaktívneho pravidla, ktoré je všeobecné a automatické, stanovuje neplatnosť\nvšetkých zmlúv o úvere s medzinárodným prvkom, ktoré boli uzatvorené s veriteľmi bez povolenia, s\nvýnimkou tých, ktoré boli úplne splnené. Vzhľadom na uvedené, Súdny dvor Európskej únie na prvú\notázku odpovedal v bode 75 odôvodnenia rozsudku tak, že článok 56 ZFEÚ sa má vykladať v tom\nzmysle, že bráni takej právnej úprave členského štátu, o akú ide vo veci samej, ktorá má predovšetkým\nza následok, že zmluvy o úvere a právne úkony založené na takých zmluvách, ktoré boli uzatvorené\nna území tohto členského štátu medzi dlžníkmi a veriteľmi so sídlom v inom členskom štáte, ktorí nie\nsú držiteľmi povolenia vydaného príslušnými orgánmi prvého členského štátu na účely vykonávania ich\nčinnosti na jeho území, sú absolútne neplatné odo dňa ich uzatvorenia, a to aj vtedy, ak boli uzatvorené\npred nadobudnutím účinnosti uvedenej právnej úpravy. Naproti tomu v predmetnom konaní nemožno\nkonštatovať, že by zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách\npre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy\npôsobil retroaktívne, nakoľko ustanovenie § 11 ods. 3 tohto zákona upravujúce neplatnosť zmlúv o\núvere v prípade absencie povolenia bolo súčasťou (účinné) v našom právnom poriadku už v čase\nuzatvárania zmluvy o úvere žalobcu so žalovanou, a to tak vo vzťahu k veriteľom so sídlom v Slovenskej\nrepublike, ako aj vo vzťahu k veriteľom so sídlom v inom členskom štáte Európskej únie. Žalobca sa\npri argumentácii odvolával na bod 75 z rozsudku súdneho dvora Európskej únie vo veci C-630/17 zo\ndňa 14. februára 2019 bez zohľadnenia odlišností skutkového základu v konaní pred Súdnym dvorom\nEurópskej únie a v prejednávanom prípade. Odvolacia námietka žalobcu o nerešpektovaní uvedeného\nrozsudku Súdneho dvora Európskej únie nie je opodstatnená.\n24. Ani z ďalších rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie, na ktoré žalobca v odvolaní poukázal,\nnevyplýva, že by rozsudok súdu prvej inštancie bol s nimi v rozpore, resp. že by išlo o skutkovo\nobdobné prípady, ako je tomu v tejto veci. Z rozsudku vo veci C-76/90 (Manfred Säger) vyplýva,\nže sa týkal poskytovania patentovej obnovovacej služby, pri ktorej regulácii podľa Súdneho dvora\nEurópskej únie nemecká právna úprava prekročila to, čo je nutné k ochrane verejného záujmu, keď\nustanovila, že osoby vykonávajúce túto činnosť, musia mať odbornú kvalifikáciu, ktorá je dosť špecifická\na neprimeraná potrebám príjemcov. Pokiaľ ide žalobcom citovanú pasáž z odôvodnenia rozsudku vo veci\nC-384/93 (Alpine Investments BV), uvedené rozhodnutie sa týkalo činnosti nazývanej ako „cold calling“\n- telefonické kontaktovanie jednotlivcov s cieľom ponúknuť im rôzne finančné služby, kedy samotný\nčlenský štát poskytovateľa tejto služby uložil poskytovateľovi zákaz činnosti v tomto smere (bez jeho\npredchádzajúceho súhlasu), s čím sa Súdny dvor Európskej únie stotožnil a vyslovil, že členský štát, z\nktorého sa uskutočňuje telefonát, je v najlepšom postavení na úpravu činnosti „cold calling“ a aj keby\nprijímajúci štát chcel zakázať operáciu „cold calling“ alebo ju podriadiť určitým podmienkam, nie je\nschopný zabrániť alebo kontrolovať telefonáty z iného členského štátu bez spolupráce s príslušnými\núradmi tohto štátu.\n25. Tiež argumentáciu žalobcu týkajúcej sa vyžadovania povolenia Národnej banky Slovenska na\nposkytovanie úverov, ktorú považuje za rozpornú s primárnym právom Európskej únie (konkrétne s\nČlánkom 56 ZFEÚ) a rozhodovacou činnosťou Súdneho dvora Európskej únie, keďže podľa žalobcu k\ncezhraničnému poskytovaniu spotrebiteľských úverov žalobcom so sídlom v Českej republike postačuje,\nže má povolenie na poskytovanie úverov Českou národnou bankou, odvolací súd nepovažoval za\nopodstatnenú. Odvolací súd sa stotožňuje s tvrdením žalobcu v odvolaní o tom, že právna úprava\nposkytovania spotrebiteľských úverov je v Európskej únii plne harmonizovaná v podobe Smernice\nEurópskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o\nzrušení smernice Rady 87/102/EHS. Táto plná harmonizácia sa prejavuje v tom, že aj v českom zákone\nč. 257/2016 Sb. o spotřebitelském úvěru je v ustanovení § 9 upravené, že nebankový poskytovateľ\nspotrebiteľského úveru je právnická osoba, ktorá je oprávnená poskytovať spotrebiteľský úver na\n\nzáklade oprávnenia k činnosti nebankového poskytovateľa spotrebiteľského úveru, ktoré jej udelila\nČeská národná banka a v ustanovení § 135 ods. 1 daného zákona sa uvádza, že dohľad nad\ndodržiavaním povinností poskytovateľa podľa tohto zákona stanovených týmto zákonom a nariadením\nKomisie v prenesenej právomoci (EU) č. 1125/2014, vykonáva Česká národní banka. Zákon č. 257/2016\nSb. o spotřebitelském úvěru je platný a účinný len na území Českej republiky a Česká národná banka\nudeľuje povolenia na poskytovanie spotrebiteľských úverov a vykonáva dohľad nad činnosťou veriteľov\nlen na území Českej republiky, daný právny predpis a Česká národná banka neposkytuje teda právnu\nochranu spotrebiteľom s bydliskom, či obvyklým pobytom na území Slovenskej republiky spočívajúcu v\nprípadných sankciách za porušenie predmetných ustanovení zákona č. 257/2016 Sb. o spotřebitelském\núvěru. Je nutné skonštatovať, že každá smernica usiluje o dosiahnutie určeného výsledku/cieľa, pričom\nvšak členské štáty si pri transpozícii smernice zachovávajú určitú mieru právomoci voľnej úvahy, nakoľko\nsi môžu zvoliť spôsob a prostriedky dosiahnutia výsledku smernice v rámci vlastného právneho poriadku.\nOdvolací súd v tomto smere dáva do pozornosti Čl. 20 veta prvá Smernice Európskeho parlamentu a\nRady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady\n87/102/EHS, v zmysle ktorého členské štáty zabezpečia, aby veritelia podliehali dohľadu vykonávanému\nsubjektom alebo orgánom nezávislým od finančných inštitúcii alebo, aby boli regulovaní. Na území\nSlovenskej republiky je takýmto orgánom dohľadu Národná banka Slovenska, ktorá udeľuje povolenia na\nposkytovanie úverov, iných úverov a pôžičiek spotrebiteľom. V Čl. 23 Smernice Európskeho parlamentu\na Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady\n87/102/EHS je uvedené, že členské štáty ustanovia pravidlá o sankciách za porušenie vnútroštátnych\nustanovení prijatých na základe tejto smernice a prijmú všetky potrebné opatrenia, aby zabezpečili\nich vykonávanie. Ustanovené sankcie musia byť účinné, primerané a odrádzajúce. Nakoľko zákon č.\n129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a\ndoplnení niektorých zákonov predstavuje úplnú transpozíciu Smernice Európskeho parlamentu a Rady\nč. 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice č. Rady\n87/102/EHS do slovenského právneho poriadku, predmetné ustanovenie Čl. 20 uvedenej smernice sa\ndo právneho poriadku Slovenskej republiky, teda do zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch\na o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov premietlo v\nustanovení § 20 vo vzťahu k veriteľom (veriteľ je oprávnený ponúkať a poskytovať spotrebiteľské úvery\nlen na základe povolenia udeleného Národnou bankou Slovenska) a v ustanovení § 24 vo vzťahu k iným\nveriteľom (iný veriteľ je oprávnený ponúkať a poskytovať úver alebo pôžičku, ktoré nie sú spotrebiteľským\núverom, a ktoré sú poskytované inými veriteľmi spotrebiteľom, len na základe povolenia pre iného\nveriteľa udeleného Národnou bankou Slovenska). Na uvedené potom nadväzuje ustanovenie § 11 ods.\n3 veta prvá zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre\nspotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (v ktorom je transponovaný Čl. 23 Smernice\nEurópskeho parlamentu a Rady č. 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere\na o zrušení smernice č. Rady 87/102/EHS), ustanovujúce absolútnu neplatnosť zmluvy, v prípade, že\nna jej základe poskytne peňažné prostriedky, ktoré by inak boli spotrebiteľským úverom, subjekt, ktorý\nk tomu nemá potrebné povolenie. Cieľ uvedenej smernice by totiž nebol naplnený, ak by na území\nčlenského štátu, v ktorom má veriteľ sídlo, jeho podnikateľská činnosť podliehala udeleniu povolenia na\nposkytovanie spotrebiteľských úverov a dohľadu príslušnej centrálnej banky daného členského štátu,\nale v prípade poskytovania spotrebiteľských úverov spotrebiteľom v inom členskom štáte by takémuto\npovoleniu a dohľadu zo strany členského štátu obvyklého pobytu spotrebiteľa nepodliehal, čím by jeho\npodnikateľská činnosť ostala bez kontroly a spotrebiteľ by tak zostal bez ochrany garantovanej mu\nharmonizovanou smernicou. V nadväznosti na uvedené nepovažuje odvolací súd námietku žalobcu o\nobmedzovaní slobodného poskytovania služieb za opodstatnenú.\n26. K námietke žalobcu, že súd prvej inštancie aplikáciu slovenského právneho poriadku na základe\nprávneho predpisu z oblasti medzinárodného práva súkromného založil na inštitúte práva verejného,\nktorým je otázka povolení na poskytovanie spotrebiteľských úverov, odvolací súd uvádza len toľko, že\npovolenie na poskytovanie spotrebiteľských úverov, iných úverov, či pôžičiek je vyžadované samotným\nustanovením § 11 ods. 3 zákona o spotrebiteľských úveroch, má vplyv na platnosť zmluvy o úvere,\npričom toto ustanovenie má povahu súkromnoprávnej normy, z ktorej súd prvej inštancie správne\nvychádzal.\n27.1. V ďalšom žalobca v odvolaní namietal záver súdu prvej inštancie o začiatku plynutia premlčacej\ndoby na vydanie bezdôvodného obohatenia s poukazom na ustanovenie § 11 ods. 3 zákona o\n\nspotrebiteľských úveroch, avšak bez toho, aby vysvetlil, aký význam má pochybenie súdu prvej inštancie\npri určení začiatku plynutia premlčacej doby na rozhodnutie vo veci samej.\n27.2. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní v tejto časti na vec aplikoval ust. § 54a Obč. zák.\nv spojení s ust. § 100 ods. 1 Obč. zák. a ust. § 107 ods. 1 a 2 Obč. zák. Dôvodil, že vzhľadom\nna neplatnosť uzavretej zmluvy o úvere vzniklo žalobcovi právo požadovať od žalovanej sumu istiny\ntitulom vydania bezdôvodného obohatenia. Žalobca poskytol úver žalovanej dňa 28.2.2022 a od\nnasledujúceho dňa začala žalobcovi plynúť dvojročná subjektívna premlčacia doba na uplatnenie\nnároku na vydanie bezdôvodného obohatenia. Žalobca podal na súde žalobu až dňa 18.2.2025, teda\npo uplynutí subjektívnej premlčacej doby, z ktorého dôvodu žalobu zamietol.\n27.3. Odvolací súd v zmysle ust. § 382 CSP preto vyzval strany sporu na vyjadrenie k možnej aplikácii\nust. § 11 ods. 3 z. č. 129/2010 Z.z. pri rozhodovaní odvolacieho súdu okrem iného v kontexte začatia\nplynutia subjektívnej a objektívnej premlčacej doby. Žalobca v písomnom vyjadrení tentokrát uviedol,\nže s aplikáciou tohto ustanovenia nesúhlasí. Žalovaná sa nevyjadrila.\n27.4. V zmysle ustanovenia § 11 ods. 3 veta druhá pred bodkočiarkou zákona o spotrebiteľských\núveroch, ak vznikne spotrebiteľovi povinnosť vydať poskytnuté finančné plnenie, osoba podľa prvej\nvety je povinná umožniť spotrebiteľovi uhradiť len skutočne poskytnuté finančné plnenie v splátkach\na lehote, ktorá však nesmie byť kratšia ako lehota, v ktorej by mal spotrebiteľ vrátiť finančné plnenie,\nak by neexistoval dôvod neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Odvolací súd na rozdiel od súdu\nprvej inštancie má za to, že subjektívna premlčacia doba na vydanie bezdôvodného obohatenia podľa\nustanovenia § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka nemohla začať plynúť žalobcovi od nasledujúceho\ndňa po poskytnutí peňažných prostriedkov, keďže splatnosť úveru bola medzi stranami sporu dohodnutá\nna deň 7.3.2022. Žalobca mal bez pochybností už v deň uzavretia zmluvy o úvere 28.2.2022 vedomosť,\nže nemá od Národnej banky Slovenska povolenie poskytovať spotrebiteľské a iné úvery na území\nSlovenskej republiky, dôsledkom čoho je podľa ustanovenia § 11 ods. 3 zákona o spotrebiteľských\núveroch neplatnosť zmluvy o úvere. V tento deň však nemohol vedieť o vzniku bezdôvodného\nobohatenia a o tom, kto sa na jeho úkor obohatil, pretože v zmysle zákonnej dikcie ust. § 11 ods.\n3 zákona o spotrebiteľských úveroch musel až do dňa 7.3.2022 vyčkať, či žalovaná dobrovoľne vráti\nposkytnuté peňažné prostriedky na základe (neplatnej) zmluvy o úvere. Až keď žalovaná nevrátila\nžalobcovi poskytnuté peňažné prostriedky na základe (neplatnej) zmluvy o úvere, mohol sa žalobca\ndňom 7.3.2022 dozvedieť o tom, že sa žalovaná na jeho úkor bezdôvodne obohatila. Nasledujúcim dňom\n( § 122 ods. 1 Obč. zák.) mu začala plynúť dvojročná subjektívna premlčacia doba, ktorá uplynula dňa\n7.3.2024 ( § 122 ods. 2 Obč. zák.). Žaloba žalobcu bola súdu prvej inštancie doručená dňa 18.2.2025,\nteda po uplynutí subjektívnej dvojročnej premlčacej lehoty, ktorá plynula v rámci objektívnej trojročnej\ndoby. Toto čiastočné pochybenie súdu prvej inštancie v právnom posúdení veci vo vzťahu k začiatku\nplynutia subjektívnej premlčacej doby však nemalo vplyv na vecnú správnosť rozhodnutia vo veci samej.\nSprávne totiž súd prvej inštancie žalobu z dôvodu premlčania práva zamietol.\n28. Odvolacie námietky žalobcu týkajúce sa porušenia práva na spravodlivý proces, vád v skutkových\nzisteniach a v právnom posúdení veci súdom prvej inštancie (s výnimkou záveru o začiatku subjektívnej\npremlčacej doby) vyhodnotil odvolací súd za nenáležité.\n29. Žalobca podal odvolanie i z dôvodov podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. d), e) Civilného sporového\nporiadku. Z obsahu odvolania žalobcu však vyplýva, že z použitých odvolacích dôvodov zdôvodnil len\nodvolacie dôvody podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b), f), h) Civilného sporového poriadku, vo\nvzťahu k ostatným použitým odvolacím dôvodom žalobca neuviedol, aké konkrétne nedostatky súdu\nprvej inštancie vytýka a bolo by porušením princípu rovnosti strán, pokiaľ by odvolací súd za stranu\n- de facto z úradnej moci - vyhľadával všeobecne vytknuté (údajné) pochybenia súdu prvej inštancie.\nV súvislosti s prejavom nespokojnosti žalobcu s preskúmavaným rozsudkom odvolací súd poukazuje\nna stabilnú rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu SR, podľa ktorej nemožno právo na súdnu ochranu\nstotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade\nso skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok (napr. II. ÚS\n4/97, II. ÚS 3/97). Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy nie je\nzáruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby\npostup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo\nmožné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov arbitrárnosti (napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS\n\n162/05, I. ÚS 140/2017). Ďalšie odvolacie argumenty považoval odvolací súd pre rozhodnutie vo veci\nsamej za nerozhodné, bez potreby sa s nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry\ntak národných, ako aj nadnárodných súdov, súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené\núčastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú\nskutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných\núčastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či\npripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné\na relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napr. rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04, III. ÚS\n209/04, II. ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu irelevantnú odvolaciu argumentáciu zachádzajúcu podrobne\ndo nadbytočných detailov, nespôsobilú privodiť úspech odvolaniu, preto odvolací súd nepovažoval za\npotrebné reagovať špecifickou odpoveďou.\n30. Žiadna zo strán sporu relevantným spôsobom nespochybnila správnosť rozsudku súdu prvej\ninštancie vo výroku o náhrade trov konania. Vo vzťahu k rozhodnutiu o náhrade trov konania žalobca v\nodvolaní neuviedol žiadne odvolacie dôvody, pričom žalovaná voči tomuto výroku odvolanie nepodala.\nOdvolací súd v tejto časti nezistil žiadne zjavné dôvody jeho nesprávnosti, z ktorého dôvodu došlo\nk potvrdeniu rozsudku súdu prvej inštancie aj vo výroku o trovách konania.\n31. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správny, z ktorého dôvodu ho odvolací\nsúd podľa ustanovenia § 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku potvrdil.\n32. V odvolacom konaní plne úspešnej žalovanej vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania\n(v zmysle § 255 ods. 1 § 256 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP),\no ktorom v zmysle § 262\nods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP musí aj bez návrhu rozhodnúť odvolací súd, keďže týmto\nrozhodnutím sa predmetné konanie končí. Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade si žalovaná\nnáhradu trov konania neuplatnila, ani nevyčíslila a podľa obsahu spisu jej ani žiadne trovy v odvolacom\nkonaní nevznikli, a preto jej ich náhradu odvolací súd nepriznal.\n33. Civilný sporový poriadok výslovne nerieši situáciu ak strana, ktorá na základe procesných ustanovení\nmá nárok na náhradu trov konania, o náhradu trov zjavne neprejavila záujem, naviac podľa obsahu spisu\njej v odvolacom konaní ani žiadne nevznikli.\n34. Na daný prípad nie sú k dispozícii ani analogicky použiteľné ustanovenia CSP alebo iného zákona\n(analogia legis alebo juris). Odvolací súd preto s použitím základných princípov čl. 4 ods. 2 CSP aplikoval\nna rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania princíp racionálneho zákonodarcu a o náhrade trov\nžalobcu rozhodol podľa fiktívnej normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom. Vychádzal pritom\nz pomyselnej normy, že ak si strana náhradu trov konania neuplatní, ani jej podľa obsahu spisu v\nkonaní žiadne nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov CSP zakotvujúcich procesnú ekonómiu\nrozhodnúť priamo tak, že sa jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. Rozhodnutie\npostupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na\nnáhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady trov konania, za situácie, keď\nžalobcovi žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou\nhospodárnosti civilného súdneho sporu.\n35. Senát odvolacieho súdu prijal tento rozsudok jednomyseľne pomerom hlasov 3:0.\nPoučenie:\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).\nDovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa\nkonanie končí, ak\na) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,\nb) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,\nc) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný\nzástupca alebo procesný opatrovník,\nd) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,\ne) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo\n\nf) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné\npráva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).\nDovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo\nrozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej\notázky,\na) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,\nb) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo\nc) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).\nDovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti\nuzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).\nDovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak\na) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;\nna príslušenstvo sa neprihliada,\nb) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany\nneprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,\nc) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase\nzačatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).\nNa určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby\nna súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).\nDovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).\nDovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné\nspoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).\nProkurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§\n426 CSP).\nDovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu\noprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,\nlehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1\nCSP).\nDovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom\nsúde (§ 427 ods. 2 CSP).\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne\n(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).\nDovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom.\nDovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum\nprávnej pomoci ( § 160 ods. 2 CSP). Podľa zákona č. 327/2005 Z. z. má\ndovolateľ\nprávo na poskytnutie právnej pomoci určeným advokátom alebo Centrom právnej pomoci, pokiaľ spĺňa\npodmienky na jej poskytnutie. Podľa § 10 ods. l z. č. 327/2005 Z.z. konanie o nároku na poskytnutie\nprávnej pomoci sa začína podaním písomnej žiadosti v obvode ktorej má dovolateľ bydlisko, pričom\núzemná pôsobnosť jednotlivých kancelárii je uvedená na internetovej stránke Centra právnej pomoci D..\nŽiadosť sa podáva na tlačive a musí byť doložená dokladmi preukazujúcimi, že žiadateľ sa nachádza\nv stave materiálnej núdze. Doklady preukazujúce, že sa žiadateľ nachádza v stave materiálnej núdze,\nnesmú byť staršie ako tri mesiace. Žiadosť musí obsahovať meno a priezvisko žiadateľa, jeho trvalý\nalebo prechodný pobyt a rodné číslo.\nDovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1CSP).\nPovinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je\na) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,\nb) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské\nprávnické vzdelanie druhého stupňa,\nc) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený\nosobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa\npredpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a\nak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa\n(§ 429 ods. 2 CSP).\nRozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie\ndovolania (§ 430 CSP).\nDovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto\nustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).\n\nDovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).\nDovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom\nprávnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).\nDovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,\na uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).\nDovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej\ninštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).\nDovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).\nV dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany\nokrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "11CsP/10/2025", "guid": null, "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:e835754a-6638-4e73-8400-685d079e4cdd", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:1.US.462.2022.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 462/2022", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 462/2022 z 3. 11. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-11-03", "citacie_n": 68, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:1.US.462.2022.2"}, {"guid": "ussr:8a9bacb5-61c4-44c9-8eb6-edf6a4e1586e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:3.US.309.2020.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 309/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 309/2020 z 14. 10. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-10-14", "citacie_n": 555, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:3.US.309.2020.1"}, {"guid": "ussr:4444fd9a-3648-4660-92dd-73b1150a1bbc", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:3.US.651.2016.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 651/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 651/2016 z 28. 11. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-11-28", "citacie_n": 29, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.651.2016.1"}, {"guid": "ussr:f524dd82-f667-4114-9d76-9eb49af8ec19", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:1.US.140.2017.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 140/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 140/2017 z 8. 3. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-03-08", "citacie_n": 183, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:1.US.140.2017.1"}, {"guid": "ussr:6ab0f494-bded-45ab-bec8-2fb63d54492d", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 200/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 200/09 z 19. 5. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-05-19", "citacie_n": 5114, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6ab0f494-bded-45ab-bec8-2fb63d54492d"}, {"guid": "ussr:ecc2c3e4-eeac-4702-900c-25ee145982fd", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 251/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 251/04 z 19. 4. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-04-19", "citacie_n": 5412, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ecc2c3e4-eeac-4702-900c-25ee145982fd"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 50/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 50/04 z 3. 3. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-03-03", "citacie_n": 8434, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9"}, {"guid": "ussr:1348e0f0-0a30-4c1e-b170-7364e546ca39", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 3/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 3/97 z 19. 3. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-03-19", "citacie_n": 8205, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1"}], "citovane_v": []}