{"guid": "36809716-fa09-470e-80db-b5e55fd2062c:56e7ccc1-5756-4f50-85d8-63df5004d833", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2026:2124204562.1", "spisova_znacka": "21CoCsp/12/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 21CoCsp/12/2025 z 18. 2. 2026", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Trnava z 18. februára 2026, sp. zn. 21CoCsp/12/2025, ECLI:SK:KSTT:2026:2124204562.1", "identifikacne_cislo": "2124204562", "sud": {"guid": "sud_109", "nazov": "Krajský súd Trnava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-trnava"}, "sudca": "JUDr. Zlatica Javorová", "sudca_id": 283, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-zlatica-javorova-283", "datum_vydania": "2026-02-18", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zmeňujúce", "Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2007/250/#paragraf-3.odsek-5", "nazov": "§ 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2007/250/#paragraf-3.odsek-5", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/250-2007/paragraf-3"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2007/250#paragraf-3"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/56e7ccc1-5756-4f50-85d8-63df5004d833", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2026:2124204562.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTT:2026:2124204562.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTT:2026:2124204562.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Trnava\n21CoCsp/12/2025\n2124204562\n18. 02. 2026\nJUDr. Zlatica Javorová\nECLI:SK:KSTT:2026:2124204562.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlatice Javorovej a členiek\nsenátu JUDr. Gabriely Briškovej a JUDr. Bibiány Ťažiarovej v spore žalobcu: A. B., nar. XX. XXXXXXX\nXXXX, trvalo bytom C., D. E. XXX/XX, zastúpeného splnomocnenkyňou: Advokátska kancelária JUDr.\nPeter Rybár, s.r.o., Kuzmányho 29, 040 01 Košice, IČO: 47 234 466, proti žalovanému: Home Credit\nSlovakia, a.s., Krajinská 2954/32, 921 01 Piešťany, IČO: 36 234 176, zastúpenému splnomocnenkyňou:\nAdvokátska kancelária GOLIAŠOVÁ GABRIELA s. r. o., 1. mája 173/11, 911 01 Trenčín, IČO: 47 234\n679, o zaplatenie 1.500 eur, o odvolaniach žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trnava\nz 25. novembra 2024 č. k. 37Csp/24/2024–63, takto\nrozhodol:\nI. Odvolací súd odvolanie žalobcu voči I. výroku rozsudku súdu prvej inštancie\n\no d m i e t a.\n\nII. Rozsudok súdu prvej inštancie v jeho v poradí I. výroku p o t v r d z u j e.\nIII. Rozsudok súdu prvej inštancie v jeho v poradí II. výroku o zvyškovom zamietnutí žaloby\n- v časti o zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 402 eur\np\no t v r d z u j e, a\n- v časti o zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 698 eur m e n í tak, že\nžalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške 698 eur do 3 dní\nod právoplatnosti tohto rozsudku.\nIV. Žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania (prvoinštančného i odvolacieho konania)\nv plnom rozsahu z prisúdenej sumy.\nodôvodnenie:\n1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie v poradí I. výrokom žalovanému uložil povinnosť zaplatiť\nžalobcovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške 400,00 eur, a to do 3 dní odo dňa nadobudnutia\nprávoplatnosti rozsudku; v poradí II. výrokom vo zvyšku (1.100,00 eur) žalobu zamietol; a v poradí III.\nvýrokom žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, zo sumy priznanej žalobcovi\nsúdom (400,00 eur). Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 251, § 255, § 290 zákona č. 160/2015\nZ.z. Civilného sporového poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“); § 1 ods. 2, § 9 ods. 1 a\n2, § 11 ods. 1 a 4 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre\nspotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov; § 52 ods. 1, 2 a 4, § 53 ods. 1, 2, 4 a 5 zákona\nč. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení platnom ku dňu uzatvorenia úverovej zmluvy medzi\nstranami sporu (ďalej len „O.z.“); § 3 ods. 3 a ods. 5 prvá a tretia veta zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane\nspotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch, v znení\nplatnom v čase podania žaloby na súd (ďalej len „ZoOS“). Vecne dôvodil, že žalobca sa návrhom došlým\ndňa 5.6.2024 domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu\n\nsumu 1.500 eur a náhradu trov konania. Uviedol že dňa 3.9.2012 žalovaný ako veriteľ poskytol žalobcovi\nako spotrebiteľovi na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. SUA 12/004530 finančné prostriedky.\nV úverovej zmluve absentovali zákonom stanovené obligatórne náležitosti, čím veriteľ porušil právne\npredpisy na ochranu spotrebiteľa za použitia nekalých obchodných praktík, v dôsledku čoho bol\npredmetný úver postihnutý sankciou bezúročnosti a bezpoplatkovosti - žalobca mal teda žalovanému\nvrátiť iba skutočne poskytnuté finančné prostriedky (t. j. istinu úveru). Napriek uvedenému však žalobca\nžalovanému plnil nad rámec poskytnutých finančných prostriedkov, a žalovaný odmietal žalobcovi takto\nzískané finančné prostriedky vrátiť. Vzhľadom na uvedené sa žalobca obrátil na súd so žalobou, ktorou\nsa domáhal vydania bezdôvodného obohatenia (konanie bolo vedené na Okresnom súde Levice pod sp.\nzn. 8Csp/130/2022). Rozsudkom Okresného súdu Levice č. k. 8Csp/130/2022-154 zo dňa 19.12.2023\n(nadobudol právoplatnosť 19.2.2024) súd zaviazal žalovaného k zaplateniu sumy 4.391,68 eur žalobcovi\ntitulom vydania bezdôvodného obohatenia; v rozsudku súd konštatoval že spotrebiteľský úver je\nbezúročný a bezpoplatkový z dôvodu, že v zmluve o úvere absentovali zákonom stanovené obligatórne\nnáležitosti, tiež že žalovaný neskúmal bonitu spotrebiteľa s odbornou starostlivosťou. Žalovaný teda\nporušil práva spotrebiteľa, ktorých súčasťou je ochrana spotrebiteľa pred neprijateľnými podmienkami,\nnekalými obchodnými praktikami, právo na pravdivé a úplné informácie o zmluvnom vzťahu, právo\nna konanie s odbornou starostlivosťou zo strany veriteľa garantovaných ustanoveniami § 52 a nasl.\nO.z., ZoSÚ, a ZoOS. Vzhľadom na uvedené skutočnosti vznikol žalobcovi ako spotrebiteľovi nárok\nna primerané finančné zadosťučinenie, ktorého sa domáha podanou žalobou. Poukázal na znenie\n§ 3 ods. 5 ZoOS, podľa ktorého proti porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom s cieľom\nochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde domáhať ochrany svojho práva,\nspotrebiteľ ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom a\nosobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva\nalebo povinnosti zodpovedá. V otázke, kedy je možné hovoriť o splnení podmienok na vznik nároku\nspotrebiteľa na primerané finančné zadosťučinenie poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.\nzn. 6Cdo/127/2017 z 30.1.2019, podľa ktorého ustanovenie § 3 ods. 5 ZoOS upravujúce nárok na\nprimerané finančné zadosťučinenie, má plniť funkciu satisfakčnú aj funkciu sankčnú; jeho cieľom je\npredovšetkým odradiť dodávateľov od protiprávneho konania voči spotrebiteľom, účelom finančného\nzadosťučinenia je dovŕšiť ochranu porušeného práva spotrebiteľa ako slabšej strany v spotrebiteľských\nzmluvách spôsobom, ktorý práve z tohto dôvodu vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany;\npodmienka aby spotrebiteľovi bola privodená konkrétna ujma, nie je vyžadovaná, keď zákonodarca\npri uplatňovaní tohto nároku uľahčil spotrebiteľom dôkaznú situáciu, preukazovanie skutočnej výšky\nutrpenej ujmy by bolo spravidla nereálne, a pokiaľ ide o rozsah finančného zadosťučinenia nie sú\nustanovené žiadne kritériá, ktoré by bolo potrebné pri určení výšky zadosťučinenia zohľadniť (jediným\nkritériom je primeranosť finančného zadosťučinenia). V prejednávanom prípade je podmienka existencie\nprávoplatného rozhodnutia súdu o priznaní nároku zo spotrebiteľskej zmluvy alebo určenia neprijateľnej\nzmluvnej podmienky, splnená právoplatným rozhodnutím Okresného súdu Levice č. 8Csp/130/2022-154\nz 19.12.2023, ktorým súd rozhodol v prospech žalobcu ako spotrebiteľa, keď konštatoval porušenie\njeho práv a určil že spotrebiteľský úver je bezúročný a bez poplatkov. S ohľadom na vyššie citované\nrozhodnutie a aj na znenie § 3 ods. 5 ZoOS vznik ujmy v konaní o priznanie primeraného finančného\nzadosťučinenia nie je potrebné skúmať a zo strany žalobcu preukazovať, nakoľko na vznik tohto práva\npostačuje samotné porušenie práva alebo povinnosti vzhľadom na to, že z dôvodu zneužitia slabšieho\npostavenia spotrebiteľa žalovaný získal majetkový prospech za použitia nekalých obchodných praktík,\nneprijateľných zmluvných podmienok, bol spotrebiteľ nútený obrátiť sa s ochranou svojich práv na súd,\nčo vyústilo do časovo aj psychicky náročných konaní pred súdom; žalobca sa domnieva sa že suma vo\nvýške 1.500 eur je primeraná v porovnaní so zásahom do majetkovej stability spotrebiteľa.\nŽalovaný sa k žalobe vyjadril tak, že so žalobou nesúhlasí, nárok žalobcu na primerané finančné\nzadosťučinenie považuje za nedôvodný a neprimeraný. S poukazom § 3 ods. 5 tretia veta ZoOS dôvodil,\nže základným predpokladom na úspešné uplatnenie práva na primerané finančné zadosťučinenie je\nokrem preukázania ujmy aj preukázanie, že žalovaný svojím konaním porušil súčasne ustanovenia\nZoOS a osobitného právneho predpisu - žalobca však nepreukázal, ktoré konkrétne ustanovenie\nZoOS a ktoré konkrétne ustanovenia osobitného právneho predpisu žalovaný svojim konaním porušil.\nAko vyplýva zo samotného pojmu inštitútu finančného zadosťučinenia, ide o zadosťučinenie ktorého\núčelom je reparovať a sankcionovať následky, ktoré boli neoprávneným zásahom do práva na ochranu\nspotrebiteľa spôsobené, pričom predpokladom uplatnenia tohto inštitútu je aby aspoň potenciálna hrozba\nujmy v dôsledku porušenia práv alebo povinností vznikla - inak nie je čo reparovať. Zadosťučinenie\nmôže priznať iba v prípadoch úspešného uplatnenia porušenia práv, alebo povinnosti ustanovených\nZoOS a osobitnými predpismi, teda musí byť preukázané že došlo k úspešnému uplatneniu práva na\n\nstrane spotrebiteľa. Je nesporné, že Okresný súd Levice rozsudkom v konaní sp. zn. 8Csp/130/2022\nzaviazal žalovaného vydať bezdôvodné obohatenie vo výške 4.391,68 eur, ani toto však nemožno\npovažovať za úspešné uplatnenie porušenia práv alebo povinností ustanovených ZoOS, nakoľko\nnie každé rozhodnutie súdu, ktorým aj súd rozhodol v prospech spotrebiteľa, možno považovať za\núspešné uplatnenie porušenia práv alebo povinností ustanovených ZoOS a osobitnými predpismi.\nPredmetom konania vedeného pod sp. zn. 8Csp/130/2022 nebolo uplatnenie porušenia práv alebo\npovinností, ale výlučne vydanie bezdôvodného obohatenia, z čoho nemožno dospieť k záveru, akého\nporušenia práv alebo povinností sa žalovaný na žalobcovi dopustil; rozsudok Okresného súdu Levice (o\nktorý žalobca opiera nárok na primerané finančné zadosťučinenie) nedeklaroval porušenie práv alebo\npovinností, ale výlučne zaviazal žalovaného vydať bezdôvodné obohatenie. Účelom inštitútu finančného\nzadosťučinenia je reparovať potenciálnu ujmu, ktorá bola neoprávneným zásahom do práva na ochranu\nspotrebiteľa spôsobená, predpokladom uplatnenia tohto inštitútu je, aby hrozba ujmy vznikla (inak\nnie je čo reparovať), žalobcovi nielen že žiadna, ani potenciálna, ujma nevznikla, ale naopak získal\nnajvýhodnejší úver, aký by mu neposkytla žiadna banka. Žalovaný na základe rozsudku Okresného\nsúdu Levice stratil nárok na úroky dojednané v úverovej zmluve - pokiaľ by mal uhradiť žalobcovi\nešte „umelo vykonštruované“ finančné zadosťučinenie vo výške 1.500 eur, dostal by sa pozície, kedy\nby uhradil žalobcovi viac ako mu tento vrátil. Represívnu a preventívnu funkciu inštitútu primeraného\nfinančného zadosťučinenia považuje žalovaný za dodržanú už samotným rozsudkom v konaní pred\nOkresným súdom Levice, keďže žalovaný už sankcionovaný bol tým, že žalobcovi bol poskytnutý úver\nbez úrokov a poplatkov, a sumu prevyšujúcu istinu na základe rozsudku žalovaný vyplatil žalobcovi.\nĎalej uviedol že žalobcom nebolo preukázané úspešné uplatnenie porušenia práva alebo povinnosti\nustanovenej ZoOS a osobitnými predpismi na súde, ani že žalobcovi v súvislosti s porušením práva\nalebo povinnosti ustanovenej zákonom a osobitnými predpismi vznikla určitá ujma, a ani že ujma vznikla\nžalobcovi vo výške 1.500 eur. V súvislosti s inštitútom primeraného finančného zadosťučinenia poukázal\ntiež na skutočnosť, že to bol práve žalobca, ktorý o poskytnutie úveru žiadal, s výškou úveru bol\noboznámený, bol si vedomý že si berie spotrebiteľský úver, z ktorého si veriteľ uplatňuje úroky a poplatky,\nbol oboznámený s výslednou sumou, ktorú má na základe úverovej zmluvy z poskytnutého úveru uhradiť\n(s celým procesom žalobca ako klient súhlasil), žalovanému preto nie je zrejmé k akému poškodeniu\npráv spotrebiteľa vôbec dochádza v prípadoch, kedy súdy vyhlásia poskytnutý úver za bezúročný a bez\npoplatkov, následkom čoho je že spotrebiteľ neplatí úroky a poplatky, ale len istinu poskytnutého úveru,\nčo predstavuje pre neho výhodu a nie škodu. V konaní je nevyhnutné skúmať aj primeranosť uplatneného\nnároku, pričom žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal, v čom pociťoval porušenie svojich práv, aké\nto malo pre neho dôsledky, a v čom vidí odôvodnenosť výšky primeraného finančného zadosťučinenia\n1.500 eur. Účelom priznania primeraného finančného zadosťučinenia pri porušení práv nemá byť len\nodradenie dodávateľa od nekalých praktík, ale nemá byť ani nástrojom obohatenia, preto žalovanú sumu\nvo výške 1.500 eur považuje žalovaný za nedôvodnú, nepreukázanú.\nŽalobca reagoval tak, že preukázal splnenie všetkých podmienok, ktoré zakladajú jeho nárok na\nprimerané finančné zadosťučinenie, a to najmä právoplatným Rozsudkom Okresného súdu Žiar nad\nHronom č. 28Csp/130/2022-154 (správne má byť podľa všetkého Rozsudkom Okresného súdu Levice\nč. 8Csp/130/2022-154 - pozn. súdu prvej inštancie) z 19.12.2023 (nadobudol právoplatnosť 19.2.2024),\nktorým súd zaviazal žalovaného k zaplateniu sumy 4.391,68 eur s príslušenstvom z dôvodu, že\nkonštatoval bezúročnosť a bezpoplatkovosť poskytnutého úveru, v dôsledku čoho došlo na strane\nžalovaného k bezdôvodnému obohateniu na úkor žalobcu. Poukázal na konkrétne ustanovenia právnych\npredpisov na ochranu spotrebiteľa, ktoré žalovaný porušil: 1/ § 9 ods. 2 ZoSÚ - žalovaný do zmluvy o\núvere neuviedol zákonom vyžadované obligatórne náležitosti, a to RPMN ani ročnú úrokovú sadzbu;\n2/ § 7 ods. 1 ZoSÚ - žalovaný neskúmal s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať\nspotrebiteľský úver; 3/ § 52 ods. 1 a 2 O.z. - žalovaný dal na podpis spotrebiteľovi zmluvu o\núvere, ktorá spôsobila značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech\nspotrebiteľa; 4/ § 7 ods. 1 ZoOS - žalovaný za použitia nekalých obchodných praktík určil RPMN\nnesprávne a v neprospech spotrebiteľa. Uvedené vo vzťahu k žalovanému konštatoval súd v pôvodnom\nkonaní (rozsudok č. k. 8Csp/130/2022-154 z 19.2.2024, bod 27). Bezúročnosť a bezpoplatkovosť\nspotrebiteľského úveru je sankciou za porušenie práv alebo povinností, ktoré ustanovujú predpisy\nna ochranu spotrebiteľa, a bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného vzniklo v dôsledku týchto\nporušení - takéto konanie je nutné považovať za úspešné uplatnenie porušenia práva a povinnosti na\nsúde (poukázal na uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo/31/2020 z 25.5.2022 a rozsudok NS SR sp. zn.\n4Cdo/298/2020 z 30.11.2022). Žalovaný nezohľadňuje aktuálnu právnu úpravu ani rozhodovaciu prax\ntýkajúcu sa konania o primerané finančné zadosťučinenie pri otázke potreby preukazovania ujmy v súčasnosti právna úprava týkajúca sa primeraného finančného zadosťučinenia v § 3 ods. 5 ZoOS\n\nnevyžaduje pre vznik nároku na primerané finančné zadosťučinenie vznik ujmy. Napriek uvedenému\nžalobca tvrdí, že ako spotrebiteľ utrpel ujmu minimálne v psychickej rovine, a to neprimeranou záťažou\nspôsobenou nezákonným postupom veriteľa, ktorý mu predložil zmluvu o spotrebiteľskom úvere v\nrozpore so zákonom, zneužíval svoje silnejšie postavenie, prijímal od žalobcu plnenia, na ktoré nemal\nprávny nárok, čo výrazne narušilo ekonomickú a majetkovú stabilitu žalobcu. Celý postup trval od\nroku 2012, kedy bola uzatvorená zmluva o úvere, v dôsledku čoho sa žalobca musel domôcť svojich\npráv na súde, pričom právny vzťah bol daný do súladu právoplatnosťou rozhodnutia súdu v roku\n2024 - žalobca bol teda vo vzťahu 12 rokov, celé obdobie bolo pre žalobcu psychickou záťažou.\nTrvá na tom, že suma 1.500 eur je vo vzťahu k porušeniu práv spotrebiteľa, dlhotrvajúceho procesu\nobrany jeho práv, ekonomickej a majetkovej neistote v dôsledku neprijateľného konania zo strany\nžalovaného, primeraná. K účelu primeraného finančného zadosťučinenia uviedol, že účelom ust. § 3 ods.\n5 ZoOS je odradiť podnikateľov od porušovania práv spotrebiteľa (preventívna funkcia), kompenzovať\nneprávny stav vzniknutý porušením práv spotrebiteľa (kompenzačná funkcia), aj potrestať za už\ndokonané porušenie spotrebiteľských práv (sankčná funkcia). K primeranosti uplatneného finančného\nzadosťučinenia uviedol že primeranosť je subjektívnou kategóriou, ku ktorej dospeje súd na základe\nobjektívnej skutočnosti, ktorou je porušenie práva alebo povinnosti, pričom neexistujú iné dôkazy ktoré\nby „primeranosť\" preukazovali - preto o jej výške rozhoduje na základe voľnej úvahy súd. Medzi\nzákladné kritériá pri rozhodovaní patrí napríklad rozsah v akom dodávateľ porušil svoje povinnosti,\npoužitie neprijateľných podmienok a nekalých obchodných praktík, doba trvania protiprávneho stavu\n(od uzatvorenia zmluvy), nevyhnutné uplatňovanie práv v súdnom konaní a tým spôsobený zásah\ndo súkromného života spotrebiteľa, miera úspešnosti v súdnom konaní, atď. Poukázal na aspekty\nprávneho vzťahu medzi žalobcom a žalovaným, ktoré majú vplyv na posúdenie primeranosti finančného\nzadosťučinenia, a to 1/ že zmluva o úvere bola uzatvorená v roku 2012 - vzhľadom na porušenia,\nktorých sa žalovaný dopustil ešte v čase kontraktácie bol spotrebiteľ v protiprávnom stave od roku 2012\naž do právoplatného skončenia konania, v ktorom boli konštatované porušenia jeho práv a veriteľ bol\nzaviazaný k vydaniu bezdôvodného obohatenia, keď rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť v roku 2024\n(kedy bola spotrebiteľovi poskytnutá právna ochrana), teda protiprávny stav trval 12 rokov, 2/ rozsah\nporušení, ktorých sa žalovaný dopustil vo vzťahu k spotrebiteľovi, keď tieto vyplývajú z rozhodnutia\nsúdu vydaného v pôvodnom konaní (neskúmanie schopnosti spotrebiteľa splácať predmetný úver,\nabsentujúce náležitosti v zmluve o úvere, nekalé obchodné praktiky, obohatenie žalovaného v rozsahu\nminimálne 4.391,68 eur), 3/ žalobca sa musel svojich práv domáhať na súde, nakoľko žalovaný\nodmietal plnenie spotrebiteľovi dobrovoľne vydať - v súdnom konaní bol žalobca úspešným vo vzťahu k\nveriteľovi, a domohol sa ochrany svojich práv, 4/ žalovaný svojim neprijateľným postupom zasiahol do\npráv spotrebiteľa, ktorý tieto musel uplatňovať pred súdom (žalobca bol v tomto konaní úspešný, súd\nzaviazal žalovaného k vydaniu bezdôvodného obohatenia v dôsledku bezúročnosti a bezpoplatkovosti\núveru); žalobcom uplatnená suma 1.500 eur je vzhľadom na uvedené v celom rozsahu primeraná. K\npodmienkam pre vznik nároku na primerané finančné zadosťučinenie uviedol, že zákon pre priznanie\nprimeraného finančného zadosťučinenia koncipuje to, že 1/ žalobca musí mať postavenie spotrebiteľa toto postavenie vyplýva a bolo preukázané v pôvodnom konaní, 2/ zo strany porušiteľa došlo k porušeniu\npráva alebo povinnosti zo zákona o ochrane spotrebiteľ alebo z osobitných predpisov na ochranu\nspotrebiteľa - tiež vyplýva z rozhodnutia v pôvodnom konaní, 3/ spotrebiteľ musel porušenie práva alebo\npovinnosti úspešne uplatniť na súde - spotrebiteľ v pôvodnom konaní úspešne hájil svoje práva na\nsúde, súd zaviazal žalovaného k vydaniu bezdôvodného obohatenia, 4/ právo na primerané finančné\nzadosťučinenie prináleží od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti zodpovedá - za porušenie práv\nspotrebiteľa nesie zodpovednosť veriteľ, teda v tomto prípade žalovaný, ktorý sa porušenia dopúšťal.\nŽalobca teda splnil preukázanie podmienok, s ktorými zákon spája priznanie nároku na primerané\nfinančné zadosťučinenie; žiadne ďalšie alebo osobitné kritéria pre priznanie nároku na primerané\nfinančné zadosťučinenie zákon nepredpokladá. Pri výške primeraného finančného zadosťučinenia je\njediným kritériom primeranosť, ktorej posúdenie je dané súdu. Uplatnenú sumu 1.500 eur považuje\nžalobca za primeranú, s ohľadom na zásah do práv spotrebiteľa a dĺžku trvania protiprávneho stavu.\nŽalovaný reagoval tak, že uviedol, že úverová zmluva bola uzatvorená ešte v roku 2012, kedy legislatíva\nohľadne spotrebiteľa nebola na takej úrovni ako v súčasnosti, ani judikatúra súdov ohľadne náležitostí\núverových zmlúv nebola taká rozsiahla ako v dnešnej dobe - žalovaný preto nemal pochybnosti o\nsprávnosti svojich úverových zmlúv. V danom prípade teda absentuje preukázanie úmyslu žalovaného\nbezdôvodne sa obohatiť. Žalobca v konaní žiadnym spôsobom nepreukázal ani nezdokladoval, v\nčom pociťoval poškodenie svojich práv na základe konania vedeného pod sp. zn. 8Csp/130/2022,\nkeď jeho tvrdenia sú len všeobecného charakteru, naviac ani samotným predmetom konania sp.\nzn. 8Csp/130/2022 nebolo uplatnenie porušenia práv alebo povinností, ale vydanie bezdôvodného\n\nobohatenia (nie je teda zrejmé akého porušenia práv a povinností sa mal žalovaný dopustiť). Nakoľko\nfunkciu odradzujúceho prostriedku ochrany v danom prípade splnilo už rozhodnutie Okresného súdu\nLevice v konaní vedenom pod sp. zn. 8Csp/130/2022, aplikácia inštitútu primeraného finančného\nzadosťučinenia by spôsobila finančné obohatenie sa žalobcu na úkor žalovaného, v neprimerane\nnadhodnotenej výške požadovanej žalobcom (žalovaný poukázal na judikatúru, kedy súdy uplatniac\nvoľnú úvahu pri určovaní výšky primeraného finančného zadosťučinenia priznávajú sumy vo výške 100\neur až 300 eur). Z najnovších rozhodnutí okresných aj krajských súdov je zreteľná snaha eliminovať\nzneužívanie inštitútu primeraného finančného zadosťučinenia v prípadoch, kedy bola náprava zjednaná\nuž vydaním bezdôvodného obohatenia, prípadne vyhlásením úveru za bezúročný a bez poplatkov, a\nrozsah priznaného finančného zadosťučinenia považuje za dostačujúci v rozmedzí 50 až 100 eur. Na\nzáver poukázal na to, že nebol preukázaný úmysel žalovaného bezdôvodne sa obohatiť, že žalobca\nneuniesol dôkazné bremeno splnenia podmienok na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia\na existencie príčinnej súvislosti uplatňovaného nároku s okolnosťami, za ktorých došlo k údajnému\nporušeniu práva žalobcu, neuniesol dôkazné bremeno existencie ujmy nemateriálnej povahy, ktorá by\nmala byť v danom prípade reparovaná, existuje hrubá neprimeranosť vo výške uplatňovanej sumy\nprimeraného finančného zadosťučinenia, ktorá sa vzhľadom na ustálenú judikatúru, ako aj doterajšie\nvyjadrenia a úkony žalobcu javí ako účelová a špekulatívna.\nSúd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil nasledovný skutkový a právny stav: Žalovaný ako\nsubjekt poskytujúci úvery a žalobca ako dlžník uzatvorili dňa 3.9.2012 Zmluvu o spotrebiteľskom úvere\nč. SUA 12/004530, na základe ktorej bol žalobcovi poskytnutý úver vo výške vo výške 5.568 eur, ktorý\nmal žalobca zaplatiť formou 48 mesačných splátok po 188,16 eur; celková čiastka, ktorú musí dlžník\nzaplatiť bola uvedená vo výške 1.967 eur, predpokladaná RPMN za úver bola uvedená vo výške 20,91%,\nRPMN bola v zmluve uvedená vo výške 29,64%, priemerná hodnota RPMN 19,75%, ročná úroková\nsadzba vo výške 26,235%, celkové náklady spotrebiteľa boli uvedené vo výške 3.463,68 eur, celková\nčiastka splatná spotrebiteľom 9.031,68 eur. Okresný súd Levice v rozsudku č. k. 8Csp/130/2022-154\nz 19.12.2023 konštatoval, že zmluva o spotrebiteľskom úvere uzatvorená medzi stranami sporu je\nspotrebiteľskou zmluvou. Po preskúmaní predmetnej zmluvy mal súd za to, že zmluva neobsahuje\nnáležitosti uvedené v § 9 ods. 2 písm. k/ ZoSÚ, keď súd dospel k záveru, že úverová zmluva je\npísaná vo forme tlačiva vypracovaného a koncipovaného žalovaným, pričom žalobca ako účastník\nzmluvného vzťahu nemal možnosť obsah zmluvných podmienok meniť ani do nich zasiahnuť, žalovaný\ntýmto postupom podľa súdu využil svoje postavenie ako dodávateľa a porušil zmluvnú slobodu žalobcu,\npreto takéto dojednanie zmluvy nemá charakter individuálneho dojednania v zmysle § 53 ods. 1 a\n2 O.z. a spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech\nspotrebiteľa. Súd považoval ustanovenie o RPMN vo výške 29,64% za neprimeranú zmluvnú podmienku\na nekalú obchodnú praktiku žalovaného, ktorá bola v zmluve nesprávne vypočítaná a uvedená jej\nvýška (správne mala byť 45,03%), a keďže výška RPMN bola nesprávne určená, súd považoval\núver za bezúročný a bez poplatkov. V zmluve o spotrebiteľskom úvere nebola správne uvedená\nani výška ročnej úrokovej odplaty, ktorá prevyšovala takúto sadzbu o skoro viac ako polovicu. Ďalej\nneboli preskúmané s odbornou starostlivosťou schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver,\nnebola skúmaná bonita klienta - z tohto dôvodu, s poukazom na ust. § 11 ods. 2 ZoSÚ nebol veriteľ\noprávnený vyžadovať jednorazové splnenie spotrebiteľského úveru. Súd dospel k názoru, že je potrebné\npovažovať úver za bezúročný a bezpoplatkový, pretože na strane jeho poskytovateľa došlo k hrubému\nporušeniu povinností vyplývajúcich z § 7 ods. 1 ZoSÚ, keď za hrubé porušenie povinnosti sa považuje\nnajmä posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom bez akýchkoľvek údajov o majetkovo-sociálnej\nsituácii spotrebiteľa alebo bez prihliadnutia na údaje z príslušnej databázy alebo registra (bod 27.\nrozsudku). Predmetný rozsudok nadobudol právoplatnosť dňom 19.2.2024. Žalobca označuje ujmu\nktorá mu bola v súvislosti porušením spotrebiteľského práva ako: 1/ musel sa obrátil na súd so\nžalobou, ktorou sa domáhal vydania bezdôvodného obohatenia (konanie vedené na Okresnom súde\nLevice pod sp. zn. 8Csp/130/2022), v ktorom bolo konštatované porušenie práva spotrebiteľa (žalobcu),\nktorých súčasťou je ochrana spotrebiteľa pred neprijateľnými podmienkami, nekalými obchodnými\npraktikami, ktoré konanie žalobca považuje za časovo aj psychicky náročné konanie pred súdom, pričom\nžalovaný odmietal plnenie spotrebiteľovi dobrovoľne vydať, 2/ konaním žalovaného bolo zasiahnuté do\nekonomickej a majetkovej stability žalobcu, 3/ utrpel ujmu v psychickej rovine, z dôvodu neprimeranej\nzáťaže spôsobenej nezákonným postupom veriteľa, 4/ celý proces trval od roku 2012 (uzatvorenie\nzmluvy o úvere), pričom právny vzťah bol daný do súladu až právoplatnosťou rozhodnutia súdu (rok\n2024).\nPo vykonanom dokazovaní súd prvej inštancie dospel k záveru, že návrh žalobcu je v zásade dôvodný,\navšak súd sa nestotožnil s výškou ním požadovaného finančného zadosťučinenia (1.500 eur). V konaní\n\nbolo nesporné, že žalovaný ako subjekt poskytujúci úvery a žalobca ako dlžník uzatvorili dňa 3.9.2012\nZmluvu o spotrebiteľskom úvere č. SUA 12/004530, na základe ktorej bol žalobcovi poskytnutý úver\nvo výške 5.568 eur, ktorý mal žalobca zaplatiť formou 48 mesačných splátok po 188,16 eur; celková\nčiastka, ktorú musí dlžník zaplatiť bola uvedená vo výške 1.967 eur, predpokladaná RPMN za úver bola\nuvedená vo výške 20,91%, RPMN bola v zmluve uvedená vo výške 29,64%, priemerná hodnota RPMN\n19,75%, ročná úroková sadzba vo výške 26,235%, celkové náklady spotrebiteľa boli uvedené vo výške\n3.463,68 eur, celková čiastka splatná spotrebiteľom 9.031,68 eur. Žalobca z poskytnutého úveru čerpal\nsumu vo výške 5.800 eur, z titulu splácania úveru zaplatil sumu spolu vo výške 9.031,68 eur + plnenia\nvo výške 1.160 eur o ktoré žalobca zmluvne neprejavil záujem.\nNa základe žaloby žalobcu Okresný súd Levice v rozsudku č. 8Csp/130/2022-154 zo dňa 19.12.2023\nuložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi z titulu bezdôvodného obohatenia sumu 4.391,68 eur s\npríslušenstvom. V tomto konaní súd konštatoval, že zmluva o spotrebiteľskom úvere uzatvorená medzi\nstranami sporu je spotrebiteľskou zmluvou, a po jej preskúmaní mal súd za to, že zmluva neobsahuje\nnáležitosti uvedené v § 9 ods. 2 písm. k/ ZoSÚ, keď súd dospel k záveru, že úverová zmluva je písaná\nvo forme tlačiva vypracovaného a koncipovaného žalovaným, pričom žalobca ako účastník zmluvného\nvzťahu nemal možnosť obsah zmluvných podmienok meniť ani do nich zasiahnuť - žalovaný týmto\npostupom podľa súdu využil svoje postavenie ako dodávateľa a porušil zmluvnú slobodu žalobcu, preto\ntakéto dojednanie zmluvy nemá charakter individuálneho dojednania v zmysle § 53 ods. 1 a 2 O.z. a\nspôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.\nSúd považoval ustanovenie o RPMN vo výške 29,64% za neprimeranú zmluvnú podmienku a nekalú\nobchodnú praktiku žalovaného, ktorá bola v zmluve nesprávne vypočítaná a uvedená jej výška (správne\nmala byť 45,03%), a keďže výška RPMN bola nesprávne určená, súd považoval úver za bezúročný a\nbez poplatkov. V zmluve nebola správne uvedená ani výška ročnej úrokovej odplaty, ktorá prevyšovala\ntakúto sadzbu o skoro viac ako polovicu. Ďalej neboli preskúmané s odbornou starostlivosťou schopnosti\nspotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, nebola skúmaná bonita klienta - z tohto dôvodu, s poukazom\nna ust. § 11 ods. 2 ZoSÚ nebol veriteľ oprávnený vyžadovať jednorazové splnenie spotrebiteľského\núveru. Súd dospel k názoru, že je potrebné považovať úver za bezúročný a bezpoplatkový, pretože\nna strane jeho poskytovateľa došlo k hrubému porušeniu povinností vyplývajúcich z § 7 ods. 1 ZoSÚ,\nkeď za hrubé porušenie povinnosti sa považuje najmä posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom\nbez akýchkoľvek údajov o majetkovo-sociálnej situácii spotrebiteľa alebo bez prihliadnutia na údaje z\npríslušnej databázy alebo registra (bod 27. rozsudku). Predmetný rozsudok nadobudol právoplatnosť\ndňom 19.2.2024.\nNa základe uvedeného porušenia práva spotrebiteľa žalovaným voči žalobcovi tomuto vzniklo v zmysle\n§ 3 ods. 5 tretia ZoOS právo na primerané finančné zadosťučinenie od žalovaného, ktorý porušil\nprávo/povinnosť. Žalobca označil ujmu, ktorá mu bola v súvislosti porušením spotrebiteľského práva\nako: 1/ musel sa obrátil na súd so žalobou, ktorou sa domáhal vydania bezdôvodného obohatenia\n(konanie vedené na Okresnom súde Levice pod sp.zn. 8Csp/130/2022), v ktorom bolo konštatované\nporušenie práva spotrebiteľa (žalobcu), ktorých súčasťou je ochrana spotrebiteľa pred neprijateľnými\npodmienkami, nekalými obchodnými praktikami, ktoré konanie žalobca považuje za časovo aj psychicky\nnáročné konanie pred súdom, pričom žalovaný odmietal plnenie spotrebiteľovi dobrovoľne vydať, 2/\nkonaním žalovaného bolo zasiahnuté do ekonomickej a majetkovej stability žalobcu, 3/ utrpel ujmu v\npsychickej rovine, z dôvodu neprimeranej záťaže spôsobenej nezákonným postupom veriteľa, 4/ celý\nproces trval od roku 2012 (uzatvorenie zmluvy o úvere), pričom právny vzťah bol daný do súladu až\nprávoplatnosťou rozhodnutia súdu (rok 2024). V tejto súvislosti súd uviedol, že podľa konštrukcie práva\nna primerané finančné zadosťučinenie sa ani nevyžaduje vznik reálnej ujmy a jej preukázanie, ale\niba postačuje, že takáto ujma vzniknúť mohla (v súvislosti s porušením práva spotrebiteľa), teda už\nsamotná existencia hrozby potenciálnej ujmy je predpokladom pre vznik práva na primerané finančné\nzadosťučinenie - z uvedeného dôvodu teda súd nárok žalobcu ako spotrebiteľka v zásade považuje za\ndôvodný.\nNásledne sa súd už zaoberal iba určením výšky primeraného finančného zadosťučinenia, ktoré žalobca\nžiadal priznať v sume 1.500 eur - s touto požadovanou výškou sa však súd nestotožnil, keď ju\npovažoval za premrštenú. Žalobcovi totiž nevznikla žiadna finančná strata, nakoľko v konaní vedenom\npred Okresným súdom Levice sp. zn. 8Csp/130/2022 súd rozhodol že žalovaný je povinný vrátiť\nžalobcovi ním „preplatený“ úver (vzhľadom na jeho bezúročnosť a bezpoplatkovosť) v sume 4.391,68\neur (titulom vydania bezdôvodného obohatenia), dokonca aj spolu s úrokom z omeškania vo výške\n8,75% ročne zo sumy 4.391,68 eur od 23.9.2022 do zaplatenia. Je síce pravdou, že žalobca musel v\ntejto veci (Okresný súd Levice sp.zn. 8Csp/130/2022) vyhľadať právnu pomoc, na pojednávaní sa však\nosobne ani nezúčastnil, pričom jeho právnemu zástupcovi bol súdom priznaný nárok na náhradu trov\n\nkonania vo výške 100%, žalobca nebol pri podaní žaloby zaviazaný povinnosťou platiť súdny poplatok.\nJe tiež pravdou, že žalobca musel aj v tejto súdenej veci (37Csp/24/2024) vyhľadať právnu pomoc,\nna pojednávaní sa však tiež osobne nezúčastnil, pričom aj tu jeho právnemu zástupcovi bol súdom\npriznaný nárok na náhradu trov konania vo výške 100% (z prisúdenej sumy), takisto nebol ani pri\npodaní tejto žaloby zaviazaný povinnosťou platiť súdny poplatok. To že žalobca „znášal stav neistoty do\nprávoplatného rozhodnutia“, keď proces trval od roku 2012 (uzatvorenie zmluvy o úvere) a právny vzťah\n„bol daný do súladu“ až právoplatnosťou rozhodnutia súdu v roku 2024 (vec pritom na Okresnom súde\nLevice trvala cca. 14 mesiacov, a na tunajšom súde necelých 7 mesiacov), je prirodzeným dôsledkom\npodania žaloby do času právoplatného rozhodnutia o nej, pričom v tomto čase už žalobca nerealizoval\nžiadne splátky z titulu úveru žalovanému; toto konštatovanie sa týka aj ďalšieho žalobcom uvádzaného\ndôvodu, a to že utrpel ujmu v psychickej rovine z dôvodu neprimeranej záťaže spôsobenej nezákonným\npostupom veriteľa - žalobca však žiadnu ujmu nepreukázal, ani ju v konkrétnostiach netvrdil. Napokon\nsúd neprisvedčil ani dôvodu žalobcu, že konaním žalovaného bolo zasiahnuté do jeho ekonomickej\na majetkovej stability - ako už bolo vyššie uvedené, žalobcovi bolo vrátené bezdôvodné obohatenie,\nbolo mu priznané aj úrokom z omeškania (čo sa dá považovať za určitú formu vyrovnania za prípadné\nfinančné ťažkosti žalobcu), nemusel v súdnych konania platiť žiadne súdne poplatky, a jeho právnemu\nzástupcovi bol oba razy priznaný nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% (teda nemusel platiť\nani trovy právneho zastúpenia). Súd si bol vedomý, že podmienka aby spotrebiteľovi bola privodená\nkonkrétna ujma nie je zákonom vyžadovaná, a pokiaľ ide o rozsah finančného zadosťučinenia nie sú\nustanovené žiadne kritériá, ktoré by bolo potrebné pri určení výšky zadosťučinenia zohľadniť (jediným\nkritériom je primeranosť finančného zadosťučinenia), avšak treba brať na zreteľ aj skutočnosť, že\nžalobcovi bola v tomto prípade fakticky poskytnutá pôžička bez akéhokoľvek úročenia a povinnosti platiť\nakékoľvek poplatky - takto „výhodnú“ pôžičku by nedostal v žiadnej bankovej či nebankovej inštitúcii ani\npri dodržaní všetkých zákonom stanovených podmienok. Pri stanovení výšky primeraného finančného\nzadosťučinenia treba vychádzať zo závažnosti porušenia práv, povinností, z okolností tak na strane\nžalobcu ako aj na strane žalovaného. Inštitút premeraného finančného zadosťučinenia nemôže slúžiť na\nfinančné obohatenie sa žalobcu, resp. na kompenzáciu jeho majetkovej škody, ale musí zostať na úrovni\na vo funkcii účinne odradzujúceho prostriedku ochrany. Podľa názoru súdu už priznaním akejkoľvek\nsumy finančného zadosťučinenia bude naplnený účel ustanovenia z hľadiska dostatočného odškodnenia\nžalobcu z titulu jeho zadosťučinenia, a zároveň bude naplnená aj výchovná funkcia tohto inštitútu voči\nžalovanému. Naviac v konaní neboli žalobcom predložené a ani navrhované žiadne konkrétne dôkazy,\nktoré by preukazovali akúkoľvek žalovaným spôsobenú ujmu (skutočnosť že zmluva o spotrebiteľskom\núvere neobsahuje nejakú podstatnú náležitosť je sankcionovaná už zákonom o spotrebiteľských úveroch\nvo forme bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru). S poukazom na uvedené súd prvej inštancie považoval\nprimerané finančné zadosťučinenie požadované vo výške 1.500 eur za neprimerané, ktoré tvorí až 1/3nu z reálne poskytnutého / žalobcom zaplateného úveru, teda je podľa súdu neproporcionálne vzhľadom\nna „ujmy“ spôsobené žalobcovi a vzhľadom na závažnosť porušenia povinností pri uzatváraní úverovej\nzmluvy žalovaným. Podľa názoru súdu je v tejto veci primeraným finančným zadosťučinením suma 400\neur, t. j. cca 9% z poskytnutého / žalobcom zaplateného úveru. Z uvedených dôvodov súd rozhodol tak,\nže žalobcovi priznal z titulu primeraného finančného zadosťučinenia sumu 400 eur a vo zvyšnej časti (t.\nj. 1.100 eur) žalobu zamietol. O nároku na náhradu trov konania rozhodol tak, že ich priznal žalobcovi\nv rozsahu 100% z prisúdenej sumy (400 eur).\n2. Proti tomuto rozsudku v rozsahu jeho I. a III. výroku podal včas odvolanie žalovaný, s návrhom\njeho zrušenie v napadnutej časti a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Uviedol\nodvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP. Rozhodnutie o vyplatení primeraného finančného\nzadosťučinenia považuje žalovaný za nedôvodné a nepodložené v priznanej výške. Citoval ust. § 3\nods. 5 ZoOS s tým, že toto ustanovenie vyžaduje splnenie niekoľkých podmienok zo strany žalobcu.\nPredpokladom toho, aby súd mohol priznať primerané finančné zadosťučinenie je, že spotrebiteľove\npráva a povinnosti sú porušené a sám vyvíja iniciatívu ako túto situáciu odvrátiť a zabezpečiť si\nsúdnym rozhodnutím ochranu. Spotrebiteľove práva a povinnosti však úverovou zmluvou uzatvorenou\nso žalovaným neboli žiadnym spôsobom poškodené, spotrebiteľ žiadne poškodenie práv neprezentoval.\nPredmetom konania vedeného pod sp. zn. 8Csp/130/2022 bolo výlučne vydanie bezdôvodného\nobohatenia. Ďalšou podmienkou, ktorú je potrebné v zmysle zákonného ustanovenia § 3 ods. 5 splniť\nje porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom (t. j. ZoOS) a osobitnými predpismi.\nOkrem toho nestačí len samotné porušenie ZoOS, ale súčasne aj porušenie práv alebo povinností\nustanovených inými predpismi. Žalobca vo svojej žalobe neuviedol, akým spôsobom mal žalovaný práva\nalebo povinnosti žalobcu ako spotrebiteľa poškodiť. Obmedzil sa len na konštatovanie, že uzatvorená\n\núverová zmluva nemá náležitosti podľa § 9 ods. 2 ZoSÚ, čo však nemožno považovať za porušenie\npráv a povinností, ktoré by mali za následok poškodenia spotrebiteľa, nakoľko pre spotrebiteľa z toho\nvyplynula len výhoda, že poskytnutý úver je pre neho bezúročný a bez poplatkov. Žalobcovi preto žiadna\nujma reálne nevznikla. Splácal len to, na čo sa zmluvným vzťahom vedome a dobrovoľne zaviazal. Pokiaľ\ndošlo následne k vyhláseniu úverovej zmluvy za bezúročnú a bez poplatkov a žalobcovi sa uhradené\núroky a poplatky vrátili, bola to pre neho výlučne výhoda, s ktorou ani hypoteticky pri uzatváraní zmluvy\nnepočítal. Naopak ujmu to predstavovalo pre žalovaného, lebo prišiel o zisk, ktorý mal pri uzatvorení\nzmluvy dojednaný. Žalobca na základe uzatvorenej úverovej zmluvy získal financovanie motorového\nvozidla, ktoré mohol okamžite užívať, čo by sa mu bez poskytnutia finančných prostriedkov od veriteľa\nnepodarilo. Pokiaľ aj zmluva bola vyhodnotená za bezúročnú a bez poplatkov, žalobca ako dlžník\nbol povinný vrátiť žalovanému ako veriteľovi minimálne istinu poskytnutého úveru. V tejto súvislosti je\nabsolútne neopodstatneným tvrdenie, že žalobca bol vinou žalovaného vystavený psychickej záťaži po\ndobu 12 rokov. Žalobca aktívne a dobrovoľne požiadal žalovaného o poskytnutie úveru, v dôsledku\nčoho začal okamžite využívať motorové vozidlo, a následne bol povinný už aj v zmysle neskôr určenej\nbezúročnosti a bezpoplatkovosi úveru uhradiť minimálne jeho istinu, k čomu vzhľadom na mesačné\nplatby vo výške 188,16 prišlo najskôr v priebehu roka 2016. Žaloba o vydanie bezdôvodného obohatenia\nbola podaná dňa 26.9.2022, pričom konanie bolo právoplatne skončené dňa 19.2.2024. Dobu trvania\nsúdneho konania nemožno v žiadnom prípade pripisovať za vinu žalovanému, nakoľko žalovaný iba\nvyužíval svoje ústavné právo procesnej obrany strany sporu a jeho dĺžku zo svojej pozície nemohol nijako\novplyvniť. Navyše, žalobca bol v súdnych konaniach zastúpený advokátom, ktorý žalobcu odbremenil\nod aktívnej účasti na pojednávaniach a tým eliminoval, či už jeho stratu času z dôvodu prípadnej\núčasti na pojednávaniach, ale najmä akúkoľvek psychickú záťaž s tým spojenú. Žalovaný preto odmieta\nakékoľvek prezentácie o psychickej ujme žalobcu, a už vôbec o jej údajnom 12 ročnom trvaní. Zo\nsamotného pojmu primeraného finančného zadosťučinenia vyplýva nevyhnutnosť jeho primeranosti vo\nvzťahu k porušenej povinnosti. Jeho cieľom má byť nastolenie akejsi rovnováhy v dôsledku porušenej\npovinnosti, ktorá spotrebiteľovi mala spôsobiť škodu. Pokiaľ však súd vyhlási úverovú zmluvu za\nbezúročnú a bez poplatkov z dôvodu chýbajúcich náležitostí (prípadne neplatnú, aj keď sa na základe\nnej poskytli spotrebiteľovi finančné prostriedky), žiadna škoda spotrebiteľovi nevznikla, práve naopak,\nzískal výhodu bezúročného a bez poplatkového úveru, ktorý by mu neposkytla žiadna banka ani iná\ninštitúcia. Ak by na základe takejto skutočnosti malo byť spotrebiteľovi priznané ešte aj primerané\nfinančné zadosťučinenie, žalovaný zastáva názor, že výklad právnej normy § 3 ods. 5 ZoOS nie je\nsprávne aplikovaný. Citoval z uznesení Krajského súdu v Prešove sp. zn. 17Co/17/2018 z 10.4.2018\na sp. zn. 9Co/50/2018 z 26.6.2018. Ďalej dôvodil, že pokiaľ aj súd v predchádzajúcom rozsudku\nvyhodnotil úverovú zmluva za bezúročnú a bez poplatkov, žalobcovi mohla potenciálne vzniknúť len\nujma za zaplatené úroky (na ktoré sa však pri podpise úverovej zmluvy žalobca slobodne a vážne\nzaviazal). Táto „ujma“ mu už bola nahradená plnením na základe rozsudku v konaní vedenom pod\nsp. zn. 8Csp/130/2022, vrátane úhrady úrokov z omeškania. Iná ujma žalobcovi nevznikla, žalobca\nju v žalobe neuviedol, ani inak nešpecifikoval. Je preto nedôvodné a neadekvátne zamieňať inštitút\nbezdôvodného obohatenia s inštitútom primeraného finančného zadosťučinenia. Pri priznaní ešte aj\nďalšieho umelo navýšeného primeraného finančného zadosťučinenia by sa z poskytovania úverov stala\npríjmová činnosť pre spotrebiteľov, ktorým by sa ešte aj platilo za poskytnutie úveru. Je potrebné\npoukázať na to, že účelom a zmyslom ust. § 3 ods. 5 ZoOS je odškodniť spotrebiteľa za diskomfort,\nktorý nastal z dôvodu, že spotrebiteľ sa rozhodol uplatniť ochranu proti porušeniu práv a povinností zo\nstrany dodávateľa na súde a v tomto konaní bol úspešný. Nepostačuje však, že dodávateľ porušil svoje\npovinnosti. Primerané finančné zadosťučinenie nemôže ani v zmysle vyššie citovaných rozhodnutí slúžiť\nneprimeranému finančnému obohacovaniu sa spotrebiteľov. V princípe by to znamenalo, že za jedno\nnedodržanie náležitostí úverovej zmluvy by bol žalovaný postihnutý dvakrát – vydaním bezdôvodného\nobohatenia (vrátane úrokov z omeškania) a priznaním primeraného finančného zadosťučinenia, čo je\nv rozpore so zásadou ne bis in idem. Citoval z rozsudku Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom\nz 18.4.2019 sp. zn. 10C/44/2017. V súvislosti s inštitútom primeraného finančného zadosťučinenia,\nktorý si žalobca - spotrebiteľ uplatňuje z úverovej zmluvy je nevyhnutným uvedomiť si, že to bol práve\nžalobca, ktorý si o poskytnutie úveru žiadal, s výškou poskytnutého úveru bol oboznámený, taktiež si\nbol vedomý, že si berie spotrebiteľský úver, z ktorého si veriteľ uplatňuje úroky a poplatky. S celým týmto\nprocesom žalobca ako klient vedome a dobrovoľne súhlasil podpisom úverovej zmluvy. Následne je pre\nžalovaného nepochopiteľné, aby výhodu v rýchlom získaní finančných prostriedkov, ktorú mu žalovaný\nposkytol pretočil na „ujmu“, resp. „hrozbu ujmy“, za ktorú požaduje primerané finančné zadosťučinenie.\nŽalovanému preto nie je zrejmé, k akému poškodeniu práv spotrebiteľa vôbec dochádza v prípadoch,\nkedy súdy vyhlásia poskytnutý úver za bezúročný a bez poplatkov, následkom čoho je, že žalobca\n\nako spotrebiteľ neplatí úroky a poplatky (s ktorými na základe podpísanej úverovej zmluvy počítal), ale\nlen samotnú istinu poskytnutého úveru. Predstavuje to pre neho výlučne výhodu a nie škodu. Jediným\npoškodeným, ktorý po takomto rozhodnutí súdu zostane je samotný veriteľ. Žalovaný má v predmete\nčinnosti ako nebankový subjekt poskytovanie úverov, za ktoré mu v zmysle ZoSÚ patria úroky a poplatky.\nŽalovaný v rámci predmetu podnikania poskytol žalobcovi úver, za ktorý požadoval na základe úverovej\nzmluvy od žalobcu zaplatiť úroky. Aký by malo zmysel, aby žalovaný úmyselne nedodržal všetky zákonné\nnáležitosti, za ktoré by bol následne sankcionovaný bezúročnosťou a bezpoplatnosťou on sám a nie\nžalobca ako klient. V danom prípade žalobcovi žiadne, ani len potenciálne riziko ujmy nehrozilo, ale z\ncelého zmluvného vzťahu so žalovaným sa snaží len vyťažiť výhody a finančné prostriedky. Ani súdy by\nnemali spotrebiteľov zbavovať zodpovednosti za svoje záväzky a následne im ešte priznať primerané\nfinančné zadosťučinenie. Žalobca v zmluvnom vzťahu so žalovaným vystupoval ako spotrebiteľ –\nteda slabšia strana. Postavenie slabšej strany však neznamená, že tejto bude poskytnutá bezbrehá\nochrana voči dodávateľovi ako strane silnejšej, bez ohľadu na platné právo. U spotrebiteľa ako subjektu\ntýchto vzťahov sa vychádza z definície priemerného spotrebiteľa, teda spotrebiteľa, ktorý má primerané\nmnožstvo informácií a je v rozumnej miere pozorný a obozretný, a to s ohľadom na jeho sociálne\na kultúrne faktory a jazykové schopnosti. Od spotrebiteľa sa teda vyžaduje určitá miera pozornosti,\nktorá má svoj obraz napríklad v tom, že spotrebiteľ musí vykonať určité kontrolné zisťovania, aký tovar\nvlastne kupuje, alebo akú zmluvu uzatvára. Európsky súdny dvor dokonca deklaroval, že sa celkovo\nvychádza z takého spotrebiteľa, ktorého inteligenčný kvocient nie je na hranici demencie, ale ktorý je\nschopný sa slobodne rozhodnúť (C-315/92). Inštitút primeraného finančného zadosťučinenia nemôže\nslúžiť na finančné obohatenie sa žalobcu resp. na kompenzáciu jeho majetkovej škody, ale v danom\nprípade musí zostať na úrovni a vo funkcii účinného a odradzujúceho prostriedku ochrany, ktorú žalovaný\npovažuje za splnenú už ukrátením veriteľa o úroky a poplatky, v prípade vyhlásenia úverovej zmluvy\nza bezúročnú a bez poplatkov. V konaní je nevyhnutným skúmať aj hľadisko primeranosti uplatneného\nnároku. Žalobca doposiaľ žiadnym spôsobom nepreukázal, v čom pociťoval porušenie svojich práv,\naké to malo pre neho dôsledky, v čom vidí odôvodnenosť požadovanej výšky primeraného finančného\nzadosťučinenia v hodnote 1.500 eur (súdom priznanej 400 eur) a podobne, ktoré sú nevyhnutné na\npriznanie žalovanej sumy. Účelom priznania primeraného finančného zadosťučinenia pri porušení práv\nnemá byť na jednej strane len odradenie dodávateľa od nekalých praktík, ale na druhej strane nemá\nbyť ani nástrojom obohatenia sa pre druhú stranu sporu. Preto vyplatenie priznanej sumy vo výške 400\neur považuje za nedôvodné, nepreukázané a v rozpore s cieľom normy, ktorú zákonodarca primeraným\nfinančným zadosťučinením sledoval. Žalovaný počas celého trvania úverového zmluvného vzťahu od\nžalobcu požadoval len plnenie zmluvných povinností, ku ktorým sa slobodne a vážne zaviazal pri podpise\nzmluvy. Takéto konanie jednoznačne nemožno vyhodnotiť ako porušenie práv a povinností žalobcu zo\nstrany žalovaného, ktoré by zakladalo nárok na vyplatenie primeraného finančného zadosťučinenia.\nCitoval z rozsudkov Krajského súdu v Prešove z 10.9.2020 sp. zn. 9Co/36/2020 a Krajského súdu v\nTrenčíne z 27.10.2021 sp. zn. 19CoCsp/33/2021. a Krajského súdu v Banskej Bystrici z 26.5.2022 sp.\nzn. 43CoCsp/8/2022.\n3. Proti tomuto rozsudku v rozsahu jeho I. a II. výroku podal včas odvolanie aj žalobca, s návrhom\nna jeho zmenu uložením žalovanému povinnosti zaplatiť žalobcovi sumu 1.500 eur, do troch dní od\nprávoplatnosti rozsudku. Uviedol odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b/, d/, f/ a h/ CSP.\nZávery súdu v bode 9.3. odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je možné považovať za správne,\npričom vo vzťahu k uvedenému žalobca poukázal na nižšie uvedenú právnu argumentáciu. Žalobca\npovažuje napádané rozhodnutie súdu za správne, avšak len v časti, ktorou sa súd stotožnil s\nargumentáciou žalobcu o existencii nároku na primerané finančné zadosťučinenie, pričom žalobca\npodaným odvolaním namieta tú časť rozhodnutia, ktorou súd zamietol značnú časť uplatňovaného\nfinančného zadosťučinenia, a to bez bližšieho, presvedčivého a vzájomne konzistentného odôvodnenia.\nV tejto časti je potrebné považovať napádané rozhodnutie súdu za nepreskúmateľné. Súd sa v bode 9.3.\nodôvodnenia svojho rozhodnutia zaoberá otázkou primeranosti výšky uplatneného nároku. Ako určité\nkritérium, pomocou ktorého posudzuje primeranosť tohto nároku považuje skutočnosť, že v dôsledku\nporušenia povinností dodávateľa nedošlo na strane žalobcu ku vzniku žiadnej finančnej straty, keďže v\nkonaní vedenom Okresným súdom Levice pod sp. zn. 8Csp/130/2022 bol žalobcovi priznaný nárok na\nvydanie bezdôvodného obohatenia a takisto aj plný nárok na náhradu trov konania, pričom žalobca v\nkonaní nepredložil ani nenavrhoval vykonať žiadne konkrétne dôkazy, ktoré by preukazovali akúkoľvek\nžalovaným spôsobenú ujmu. Takéto posúdenie veci však nie je možné považovať za správne, a to\nnajmä s ohľadom na aktuálnu právnu úpravu inštitútu primeraného finančného zadosťučinenia, ako aj s\nohľadom na aktuálnu rozhodovacia prax všeobecných súdov Slovenskej republiky. Citoval znenie ust.\n\n§ 3 ods. 5 ZoOS do 10.6.2013 a od 10.6.2013 s tým, že do 10.6.2013 sa na priznanie primeraného\nfinančného zadosťučinenia sa vyžadoval vznik a preukázanie ujmy a od 10.6.2013 ujmu nie je potrebné\npreukazovať a na vznik práva na primerané finančné zadosťučinenie postačuje samotné úspešné\nuplatnenie porušenia práva alebo povinnosti na súde, pričom jediné kritérium, ktoré určuje výšku\nfinančného zadosťučinenia je „primeranosť“. S predpokladom vzniku nároku na primerané finančné\nzadosťučinenie je preto spojená jediná zásadná podmienka, a síce úspešné uplatnenie porušenia\npráva spotrebiteľa na súde. Až týmto momentom spotrebiteľovi vzniká právo na priznanie primeraného\nfinančného zadosťučinenia, a preto sa jeho posúdenie viaže na moment právoplatného rozhodnutia\nsúdu, ktorým boli deklarované porušenia jeho práv. Na prejednávané konanie tak celkom správne súd\naplikoval ustanovenie § 3 ods. 5 ZoOS s účinnosťou k dátumu právoplatnosti tohto rozhodnutia, a\nteda časovou verziou predpisu, ktorá už pre priznanie nároku na primerané finančné zadosťučinenie\nnevyžaduje preukázanie vzniku ujmy, čo v konečnom dôsledku konštatuje aj vo veci konajúci súd v\nposlednom odseku bodu 9.2. odôvodnenia svojho rozhodnutia. Je preto nepochopiteľné, prečo následne\nv bode 9.3. odôvodnenia tohto rozhodnutia sa konajúci súd prakticky v rozsahu 1 a pol strany zaoberá\ntým, že žalobcovi žiadna ujma nevznikla a preto výška uplatneného nároku je neprimeraná, keď len pár\nriadkov pred tým ten istý súd konštatuje, že vznik ujmy nie je v takomto prípade smerodajný. V súvislosti\ns právnym posúdením veci je tak potrebné uviesť, že jediným kritériom posúdenia výšky finančného\nzadosťučinenia je primeranosť k porušeniu práv spotrebiteľa. Aj keď zákonodarca neustanovil žiadne\nosobitné kritériá pre jej posúdenie, žalobca vychádzajúc z rozhodnutia NS SR z 30.1.2019, vydaného\nv konaní vedenom pod sp. zn. 6Cdo/127/2017, ako aj z rozhodovacej praxe iných všeobecných súdov\nSlovenskej republiky, ktorá musí byť konajúcemu súdu z jeho činnosti známa (kde súdy priznávali až\n100 % priznanej sumy bezdôvodného obohatenia alebo sumy o ktorú sa veriteľ snažil bezdôvodne\nobohatiť na úkor spotrebiteľa), žalobca si podanou žalobou uplatnil nárok na priznanie primeraného\nfinančného zadosťučinenia iba vo výške, ktorá predstavuje zhruba iba 1/3 celkového plnenia, o ktoré sa\nžalovaný bezdôvodne obohatil na úkor žalobcu. V tejto súvislosti poukázal napríklad na rozhodovaciu\nprax Krajského súdu Prešov, prezentovanú napríklad rozhodnutiami vydanými v konaniach vedených\npod sp. zn. 3Co/53/2016, sp. zn. 6Co/104/2017, sp. zn.: 7Co/23/2017, sp. zn.: 19Co/30/2018, sp.\nzn.: 7Co/49/2018 a sp. zn. 21Co/31/2018, v rámci ktorých konajúce súdy konštatovali primeranosť\ntakej výšky finančného zadosťučinenia, ktorá zodpovedá 100% súm bezdôvodného obohatenia, o ktoré\nsa dodávateľ obohatil na úkor spotrebiteľa. Je preto zrejmé, že výška žalovanej sumy tak bola v\nprejednávanom prípade podporená a značne podlezená ustálenou rozhodovacou praxou všeobecných\nsúdov Slovenskej republiky v otázke primeranosti finančného zadosťučinenia. Zároveň vo vzťahu k\nvýške uplatneného nároku poukázal na to, že pokiaľ konajúci súd v rámci bodu 9.3. napádaného\nuznesenia poukazuje na to, že konanie o vydaní bezdôvodného obohatenia trvalo len cca 14 mesiacov,\nje potrebné zdôrazniť, že uvedené tvrdenie nie je možné považovať za relevantné, nakoľko je potrebné\nprihliadať najmä na to, že dané konanie predstavovalo až záverečnú fázu trvania celého protiprávneho\nstavu, ktorý pretrvával už od uzavretia predmetnej úverovej zmluvy, teda od roku 2012 do právoplatnosti\nrozsudku vydaného v danom konaní, teda do roku 2024. Preto je potrebné zdôrazniť, že zásadnou\nskutočnosťou je tá skutočnosť, že daný protiprávny stav pretrvával zhruba 12 rokov. Pokiaľ tiež vo veci\nkonajúci súd argumentuje tým, že konanie pred súdom prvého stupňa (vedené v prejednávanej veci)\ntrvalo len zhruba 7 mesiacov, aj takéto tvrdenie je potrebné považovať za irelevantné. V prejednávanom\nprípade došlo k podaniu žaloby dňa 5.6.2024, pričom ku dňu spísania tohto odvolania sa už predmetné\nkonanie vedie takmer 8 mesiacov a vzhľadom na priemernú dĺžku trvania obdobných súdnych konaní\nje zrejmé, že predmetné konanie ešte minimálne niekoľko mesiacov bude trvať. Okrem toho vo veci\nkonajúci súd absolútne nevzal do úvahy tú skutočnosť, že od momentu uzavretia úverovej zmluvy sa\nžalovaný snažil získať zo strany žalobcu aj plnenia, na ktoré nemal akýkoľvek právny nárok, pričom\ntakéto plnenia aj reálne vymohol. V danej súvislosti je potrebné podotknúť, že výška bezdôvodného\nobohatenia predstavuje v prejednávanom prípade bezmála sumu rovnajúcu sa tomu, na čo mal\nžalovaný nárok (na vrátenie istiny poskytnutého úveru). Pokiaľ tak žalovaný získal od žalobcu na úhradu\npredmetnej úverovej zmluvy plnenie v rozsahu sumy 9.031,68 eur, takmer jedna polovica z tohto plnenia\npredstavuje bezdôvodné obohatenie, o ktoré sa žalovaný bezdôvodne obohatil na úkor žalobcu. Pokiaľ\nvo veci konajúci súd v ďalšej časti prakticky bagatelizuje nutnosť spotrebiteľa domáhať sa ochrany\nsvojich práv v súdnom konaní tým, že spotrebiteľ bol oslobodený od platenia súdnych poplatkov, že\nbol v konaní zastúpený, pojednávania sa osobne nezúčastnil a bol mu priznaný nárok na náhradu trov\nkonania, ani tieto okolnosti nie je možné považovať za relevantné. Takýmto spôsobom vo veci konajúci\nsúd prakticky sankcionuje spotrebiteľa za to, že v danom sporovom konaní využíval svoje procesné\npráva, čo je neprípustné. Žalobca bol v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia oslobodený od\nplatenia súdnych poplatkov zo zákona, nie na základe svojej vlastnej žiadosti. Takisto je pravdou, že\n\nžalobca sa pojednávania v danej právnej veci osobne nezúčastnil, avšak uvedenému tak bolo z toho\ndôvodu, že v konaní bol právne zastúpený a rozhodnutie veci záviselo prakticky výlučne od právneho\nposúdenia, čo žalobca ako laik prakticky nevedel ovplyvniť (bolo vecou konajúceho súdu vec posúdiť\nv zmysle príslušnej právnej normy). Pokiaľ konajúci súd poukazuje na to, že žalobcovi bol priznaný\nnárok na náhradu trov konania, tu je potrebné zdôrazniť, že tento nárok nebol žalobcovi priznaný preto\naby došlo k jeho „odškodneniu“ za prebiehajúce konanie ale preto, že bol v konaní aktívnym, svoje\ntvrdenia podložil relevantnými dôkazmi a bol v konaní úspešným. V prípade, ak by žalobca v konaní\nnebol úspešný, sám by musel znášať povinnosť nahradiť trovy konania protistrane. Preto žiadne z\nvyššie spomínaných tvrdení konajúceho súdu nie je možné považovať za relevantné. Zhrnúc vyššie\nuvádzané skutočnosti je tak možné konštatovať, že pre posúdenie veci je rozhodujúcim to, že žalobca\nuzavrel so žalovaným úverovú zmluvu, na podklade ktorej mu boli poskytnuté finančné prostriedky v\nsume 5.568 eur, z ktorej však boli strhnuté náklady spojené s poskytnutím úveru vo výške 928 eur.\nCelková výška skutočne poskytnutého úveru tak dosahovala sumu 4.640 eur. Na úhradu tejto zmluvy\npoukázal na účet žalovaného celkovo sumu 9.031,68 eur, pričom takmer 1/2 z tohto celkového plnenia\npredstavuje bezdôvodné obohatenie, na ktoré žalovaný nemal akýkoľvek právny nárok, a to práve\nkvôli jednotlivým porušeniam práv spotrebiteľa, na ktoré žalobca poukázal v predchádzajúcom súdnom\nkonaní. Žalobca sa snažil o mimosúdne urovnanie veci, a to nielen v tomto konaní, ale aj v konaní\no vydaní bezdôvodného obohatenia, na čo žalovaný nereagoval a tieto plnenia odmietal dobrovoľne\nvydať. Žalobca bol preto nútený za účelom ochrany svojich práv obrátiť sa na súd, kde sa domáhal\nvydania bezdôvodného obohatenia v sume 4.391,68 eur. Celý protiprávny stav trval zhruba 12 rokov,\npočas ktorých žalobca znášal pocity stresu a neistoty, ako aj riziko povinnosti nahradiť trovy konania\nprotistrane v prípade, ak by sa konajúci súd nestotožnil s ním uvádzanými tvrdeniami o bezúročnosti a\nbezpoplatkovosti poskytnutého úveru a zamietol by jeho žalobu na vydanie bezdôvodného obohatenia,\npričom tento stav neistoty a riziko prehry v súdnom spore pretrváva doteraz a bude pretrvávať až do\nprávoplatného skončenia predmetnej veci. V uvedenom konaní o vydaní bezdôvodného obohatenia\nvšak spotrebiteľ bol nakoniec úspešný, čím mu v zmysle ust. § 3 ods. 5 ZoOS vznikol nárok na\nzaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia. Tento nárok si žalobca uplatnil, a to v sume 1.500\neur, ktorá číselne predstavuje zhruba len 1/3 zo sumy bezdôvodného obohatenia. Takto priznaná suma\nuplatneného nároku tak v celom rozsahu korešponduje nielen s príslušnou právnou úpravou, ale aj s\nustálenou rozhodovacou praxou všeobecných súdov Slovenskej republiky, na ktorú žalobca osobitne v\ntomto odvolaní poukazuje. Súd prvého stupňa vyššie uvádzané skutočnosti vôbec nezohľadnil a svoje\nrozhodnutie v otázke výšky primeraného finančného zadosťučinenia riadne neodôvodnil, na základe\nčoho je tak jeho rozhodnutie v tejto otázke arbitrárne. Aj keď posúdenie výšky primeraného finančného\nzadosťučinenia patrí do kompetencie súdu, v zmysle § 220 ods. 2 CSP rozhodnutie súdu musí byť\nodôvodnené presvedčivo, jasne a výstižne. Z odôvodnenia napádaného rozhodnutia je pritom evidentné,\nže vo veci konajúci súd v otázke zamietnutia časti žalovanej sumy postupoval v rozpore s § 3 ods. 5 ZoOS\na svoje rozhodnutie v tejto časti presvedčivo neodôvodnil. Súd v napádanom rozhodnutí v bode 9.3.\nuviedol, že suma priznaného finančného zadosťučinenia v sume 400 eur sa mu vzhľadom na okolnosti\nprípadu javí ako primeraná, avšak nijakým spôsobom neuviedol, ako dospel práve k tejto sume. Vo\nveci konajúci súd sa tak dostatočne nevysporiadal s právnou argumentáciou žalobcu, ktorou žalobca\ndôvodil primeranosť uplatneného nároku. V súvislosti s potrebou preukazovania vzniku ujmy na strane\nžalobcu, tak ako to konštatuje vo veci konajúci súd prvého stupňa, je treba zdôrazniť, že k vzniku ujmy\nna strane žalovaného došlo v rovine, ktorú nie je možné objektívne ohodnotiť, a to v psychickej rovine,\nkeď počas obdobia 12 rokov trvania protiprávneho stavu žalobca zotrvával v pocite neistoty a strachu,\nčo vyvrcholilo oboma súdnymi konaniami, a to jednak konaním o vydaní bezdôvodného obohatenia a\njednak týmto konaním. Je úplne normálne, bežné a prakticky až všeobecne známe, že každé súdne\nkonanie pôsobí na každého, koho sa takéto konanie týka negatívne, keďže každý kto vystupuje v\ntakýchto konaniach znáša riziko prehry a s tým spojenú hrozbu povinnosti nahradiť úspešnej protistrane\njej trovy konania. Uvedené riziko znášal aj žalobca a jeho výhra v spore nebola samozrejmá, keďže\nžalovaný spolu s jeho právnym zástupcom v daných konaniach využívali všetky dostupné prostriedky\nprocesnej obrany a riziko prehry bolo až do právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej reálne, čím by\nbol žalobca zaviazaný na náhradu trov konania a čím by nepochybne došlo k finančnej strate na strane\nžalobcu. Preto je zrejmé, že uvedené pocity strachu a neistoty vyvolali na strane žalobcu vznik ujmy,\nktorú však nie je možné podložiť objektívnymi dôkazmi, avšak aj s poukazom na § 186 ods. 1 CSP tieto\nokolnosti nie je potrebné osobitným spôsobom preukazovať (keďže fakt, že každé súdne konanie pôsobí\nnegatívne na psychickú stránku ľudskej osobnosti je všeobecne známou skutočnosťou). Poukázal\na citoval z rozsudkov Krajského súdu Bratislava z 28.3.2024 sp. zn. 3CoCsp/15/2023 a z 24.6.2024 sp.\nzn.: 3CoCsp/5/2021. Poukázal aj na ustálenú rozhodovaciu prax všeobecných súdov, podľa ktorej výška\n\npriznaného nároku na zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia má zodpovedať aj sankčnej\npovahe daného inštitútu, v dôsledku čoho tak musí výška priznaného nároku predstavovať dostatočnú\nsankciu za porušenie práv spotrebiteľa na to, aby dodávateľ usúdil, že takéto nepoctivé konania nie je\npre neho výhodné. V súvislosti s uvedeným poukázal na (a citoval z) uznesenie NS SR z 30.6.2022\nsp. zn. 7Cdo/92/2021, jeho rozsudok z 30.1.2019 sp. zn. 6Cdo/127/2017, a rozsudok Krajského súdu\nKošice z 12.5.2022 sp. zn. 3CoCsp/67/2021. Výšku priznaného finančného zadosťučinenia súdom je\ntak potrebné považovať za krajne neprimeranú vo vzťahu k rozsahu, v ktorom došlo k porušeniu práv\nspotrebiteľa a ktorých nápravy sa musel žalobca domáhať. Takýto názor navodzuje dojem arbitrárnosti\naž svojvôle súdu prvého stupňa. Všetky vyššie uvádzané aspekty mali konajúcemu súdu slúžiť pre účely\nposúdenia výšky primeraného finančného zadosťučinenia súdom, pričom v prejednávanom prípade\ntomu tak evidentne nebolo a súd sa uspokojil s pomerne strohým konštatovaním o primeranosti bez\nreálnej protihodnoty presvedčivého vysvetlenia dôvodov, ktoré súd k takémuto záveru viedli a bez\npreskúmania dôvodov, ktoré viedli žalobcu k „určeniu“ žalovanej sumy. Zároveň v prílohe odvolania\npredložil niekoľko rozhodnutí, z ktorých podľa neho nesporne vyplýva, že je bežnou praxou v obdobných\nprípadoch priznávať podstatne vyššie sumy finančného zadosťučinenia, ktoré sa častokrát rovnajú až\nvýške nárokov, o ktoré sa žalovaný – veriteľ snažil na úkor žalobcu – spotrebiteľa bezdôvodne obohatiť\n(rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica zo 16.8.2019 sp. zn. 12Co/13/2019, rozsudok Krajského\nsúdu Banská Bystrica z 13.6.2019 sp. zn. 16Co/179/2018 a rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica\nzo 14.3.2019 sp. zn.: 16Co/87/2018).\nAk vzhľadom na vyššie uvedené konajúci súd neuviedol žiadne relevantné skutočnosti, na základe\nktorých dospel k výške nároku na zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 400 eur,\nje potrebné zdôrazniť, že minimálne v tomto rozsahu je napádané rozhodnutie nepreskúmateľné, čo je\ntakou jeho vadou, pre ktorú ho nemožno považovať za zákonné. Súd dostatočne a výstižne neodôvodnil\nzákladné dôvody, ktoré ho viedli k vydaniu rozhodnutia ale len nekriticky vyslovil záver o primeranosti\nfinančného zadosťučinenia len v rozsahu sumy 400 eur. Pokiaľ vo veci konajúci súd v závere bodu\n9.2. odôvodnenia napádaného rozhodnutia konštatuje, že vznik ujmy a jej preukázanie nie je pre účely\nrozhodnutia o tomto nároku smerodajné, je nepochopiteľné, prečo svoje rozhodnutie o výške priznaného\nnároku konajúci súd oprel práve o to, že konaním žalovaného nedošlo k žiadnej ujme (finančnej\nstrate) na strane žalobcu. V neposlednom rade je tiež potrebné zdôrazniť, že je nepochopiteľné,\nprečo sa vo veci konajúci súd v závere bodu 9.3. odôvodnenia napádaného rozhodnutia zaoberal\nlen otázkou pomeru výšky uplatneného nároku a výšky istiny poskytnutého úveru, avšak absolútne\nsa nezaoberal pomerom výšky uplatneného nároku a výšky bezdôvodného obohatenia, ku ktorého\ndošlo na úkor žalobcu v dôsledku nepoctivého konania zo strany žalovaného. Napadnuté rozhodnutie\nvykazuje znaky arbitrárnosti a svojvôle, a odôvodnenie tohto rozhodnutia rozhodne nespĺňa parametre\nzákonného odôvodnenia v zmysle § 220 ods. 2 CSP, na základe čoho je predmetné rozhodnutie\npotrebné považovať za nepreskúmateľné a nezákonné. O tom, že v prejednávanom prípade ide o\nnanajvýš arbitrárne a svojvoľné rozhodnutie svedčí aj tvrdenie konajúceho súdu obsiahnuté v bode\n9.3. odôvodnenia napádaného rozhodnutia, podľa ktorého: „...priznaním akejkoľvek sumy finančného\nzadosťučinenia bude naplnený účel ustanovenia z hľadiska dostatočného odškodnenia žalobcu z titulu\njeho zadosťučinenia, a zároveň bude naplnená aj výchovná funkcia tohto inštitútu voči žalovanému.“\nUvedený záver konajúceho súdu je potrebné považovať za ukážkový príklad sudcovskej svojvôle a\nodmietnutia spravodlivosti, keďže rozhodne priznanie akejkoľvek sumy nemôže napĺňať sankčnú a\npreventívnu povahu tohto inštitútu. Ak by tomu tak bolo aj priznanie sumy 1 eur, dokonca aj priznanie\nsumy 0,01 EUR by malo dostatočne výchovný a sankčný charakter voči dodávateľ, čo je potrebné\npovažovať za nonsens. Len subjektívna nespokojnosť s právnou úpravou alebo s rozhodnutím, o ktoré\nžalobca opiera svoj nárok nesmie viesť konajúci súd k svojvôli, zvlášť v situácii, kedy sa rozhoduje o\notázke, ktorá je predmetom ustálenej rozhodovacej praxe všeobecných súdov a podľa ktorej až výška\nnároku finančného zadosťučinenia rovnajúca sa sume bezdôvodného obohatenia (teda 100 % oproti\nsume bezdôvodného obohatenia) je primeraná (na čo sme poukázal už predchádzajúcich častiach\ntohto odvolania). V súvislosti s uvedeným je tak potrebné poukázať na to, že právo na určitú kvalitu\nsúdneho konania, ktorého súčasťou je aj právo na účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho\nrozhodnutia je jedným z aspektov práva na spravodlivý súdny proces. Z judikatúry Európskeho súdu\npre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky totiž vyplýva, že tak\nzákladné právo podľa článku 46 ods. 1/ Ústavy Slovenskej republiky ako aj právo podľa čl. 6 ods.\n1/ Dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie\nrozhodnutia (II. ÚS 383/2006); právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné\nzásady spravodlivého súdneho procesu. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné\nsúdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich\n\nskutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich\nsúdov, ktoré by popreli zmysel a podstatu práva na spravodlivý súdny proces. Z odôvodnenia súdneho\nrozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na\njednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii\nobsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými\nslovami na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí ako závery, ku ktorým na základe týchto premís\ndospel boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade\naj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd pritom musí súčasne vychádzať z materiálnej ochrany\ntak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov. Z práva\nna spravodlivé súdne konania v tejto súvislosti vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa\nnámietkami, argumentmi a návrhmi strán, tieto analyzovať a svoje závery pretaviť do rozhodnutia, z\nktorého by bolo zrejmé, na základe akých úvah sa rozhodnutie súdu zakladá. K uvedenému však v\nprejednávanom prípade absolútne nedošlo, v dôsledku čoho konajúci súd prvého stupňa porušil právo\nžalobcu na spravodlivý proces. V súvislosti s uvedeným poukázal na (a citoval z) rozhodnutia Ústavného\nsúdu Slovenskej republiky z 5.12.2017 č. I. ÚS 736/2016, a rozhodnutia NS SR z 26.9.2017 sp. zn.\n1Cdo/145/2017. Rozhodnutie súdu v otázke posúdenia výšky priznaného finančného zadosťučinenia\npovažuje za arbitrárne a nepreskúmateľné, a preto v súvislosti s uvedeným súd nesprávnym procesným\npostupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo\nk porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b/), konanie má inú vadu, ktorá mohla\nmať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d/) súd prvej inštancie dospel na\nzáklade vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/), ako aj z toho\ndôvodu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365\nods. 1 písm. h/). Jedným z atribútov civilného sporového konania a právneho štátu je zásada právnej\nistoty, čo vyjadruje, že strana konania môže očakávať, že jej spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou\nrozhodovacou praxou. V zmysle uvedeného žalobca poukázal na aktuálne znenie čl. 2 CSP. V rámci\nrozhodovania to konštatoval aj Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom Náleze z 5.9.2018 č. II. ÚS\n300/2018.\n4. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného vyjadril tak, že s odvolaním žalovaného nesúhlasí a trvá na\nsvojom odvolaní, na ktoré v celom rozsahu odkazuje. Žalovaný v podanom odvolaní uvádza opätovne\núčelové tvrdenia, s ktorými žalobca nesúhlasí a v celom rozsahu sa pridržiava jeho tvrdení obsiahnutých\nv podanom odvolaní ako aj v predošlých súdu doručených písomných podaniach a ústnych prednesoch\nprednesených na pojednávaní.\n5. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu vyjadril tak, že zopakoval argumentáciu z odvolania a tiež uviedol,\nže pokiaľ ide o rozhodovaciu prax v súvislosti s priznávaním primeraných finančných zadosťučinení, nie\nje pravdou, ako tvrdí žalobca, že sa ustaľuje na priznávaní súm rovnajúcich sa sume bezdôvodného\nobohatenia, čo je zrejmé z viacerých finálnych rozhodnutí tak Krajských ako aj Okresných súdov, na\nktoré vo svojich podaniach doposiaľ poukázal žalovaný (napr. vyjadrenie zo 4.11.2024), vrátane ďalej\nuvedených rozsudkov Okresného súdu Prešov zo 6.4.2023 sp. zn. 34Csp/17/2023 a z10.9.2021 č. k.\n13Csp/153/2017-25, rozsudku Okresného súdu Trnava z 9.6.2021 sp. zn. 31Csp/50/2020, z ktorých\ncitoval. Zdôraznil, že žalobca žiadnu ujmu minimálne do dňa podania žaloby nepociťoval (minimálne do\ndňa úhrady samotnej istiny úverovej zmluvy sa mu žiadna ani nediala). Ak teda neexistoval subjektívny\npocit o ujme, nemožno následne žiadať o jej reparáciu, osobitne za obdobie jej neexistencie. Čo sa týka\ntvrdení žalobcu ohľadom údajnej psychickej ujmy, stotožňuje sa so závermi prvostupňového súdu, že\ntúto skutočnosť žalobca iba tvrdí, avšak doposiaľ neoprel o žiadne relevantné dôkazy. Prezentované\npocity neistoty a strachu sú tendenčné a účelové, bez existencie náležitého dôkazu. Je pravdou že\npriznanie výšky primeraného finančného zadosťučinenia závisí od voľnej úvahy súdu, tá však musí\nvychádzať z riadne preukázaného skutkového stavu. Žalovaný postupom času flexibilne reagoval na\njudikatúru súdov i vytýkané absentujúce náležitosti a svoje novšie úverové zmluvy upravil do súladu\nso zákonnou úpravou a požiadavkami súdov. Odradzujúci účinok finančného zadosťučinenia je tak už\nnaplnený, preto nie je dôvod, aby ho spotrebitelia umelo zneužívali vo svoj prospech a nedôvodné\nobohacovanie sa.\n6. Žalobca k vyjadreniu žalovaného uviedol, že podané vyjadrenie žalovaného je opätovne koncipované\nna množstve tendenčných tvrdení, pričom mnohé z nich nemajú oporu, či v právnej úprave nároku\nna primerané finančné zadosťučinenie alebo v konštantnej rozhodovacej praxi súdov týkajúcich sa\nprimeraného finančného zadosťučinenia. Žalobca v prvom rade odmieta žalovaného tvrdenia, ktorými\n\nsa snaží navodiť dojem, že právna úprava ako i rozhodovacia prax súdov boli odlišné v čase uzatvárania\nzmluvy o úvere. Uvedené je nepravdivé a účelové tvrdenie, veď súdy aplikovali na zmluvu o úvere znenie\npríslušných ustanovení právnych predpisov aplikovaných na daný prípad platných a účinných v čase\nuzatvorenia zmluvy. Táto obrana žalovaného je v celom rozsahu nadbytočná a irelevantná. V rámci\npôvodného konania vo veci konajúci súd deklaroval porušenie spotrebiteľovho práva veriteľom a v merite\nveci rozhodli o jeho ochrane spôsobom vyplývajúcim z právnych noriem, najmä z príslušných ustanovení\nO.z. a ZoSÚ. Predmetné rozhodnutie teda nepredstavovalo sankciu ako to žalovaný nesprávne\nuvádza. Bolo nájdením práva - uvedením (spotrebiteľského) vzťahu do právneho súladu. Žalovaný\nzľahčuje a bagatelizuje porušenia, ktorých sa vo vzťahu k spotrebiteľom opakovane dopúšťa. Uvedené\nnepredstavuje nič iné, len vlastné uznanie týchto porušení zo strany veriteľa, ktorý nerešpektuje zákonnú\núpravu. Stav právnej neistoty, v ktorej sa žalobca v dôsledku nezákonného konania zo strany žalovaného\nocitol, trval od uzatvorenia zmluvy o úvere, ktorá nebola v súlade so zákonom.\n7. Žalovaný k vyjadreniu žalobcu uviedol, že z tvrdení žalobcu je zrejmé, že v danom prípade sa\nsnaží maximalizovať svoj úžitok a príjem prispôsobovaním si výkladu zákonného ustanovenia na\nochranu spotrebiteľov, ktoré však jednoznačne nemalo za cieľ slúžiť bezdôvodnému obohacovaniu\nsa spotrebiteľov, ale skutočne poskytnúť satisfakciu v prípadoch, kedy došlo k závažnému porušeniu\npráv alebo povinností spotrebiteľov, ktoré malo voči nim reálne nepriaznivé dôsledky. Žalobca navyše\nneposkytol žiadne dôkazy o tom, ako konkrétne sa vedenie daného súdneho sporu malo prejaviť\nv psychike žalobcu. Pokiaľ žalobca uvádzal iba všeobecné tvrdenia o psychickej či emocionálnej\nujme, je potrebné ich zo strany súdu vyhodnotiť taktiež iba vo všeobecnej rovine. Žalovaný má za\nto, že už rozhodnutie o vydaní bezdôvodného obohatenia (pôvodné konanie) má dostatočný sankčný\ncharakter v zmysle individuálnej a generálnej prevencie, nakoľko žalovaného sankcionoval vo viacerých\nsmeroch: - sankcia poskytnutia bezúročného a bezpoplatkového úveru a v tejto súvislosti vydanie\nbezdôvodného obohatenia vo výške 4.391,68 eur; sankcia v podobe úhrady úroku z omeškania vo výške\n8,75% zo sumy 4.391,68 eur od 23.09.2022 do zaplatenia, t.j. suma 536,93 eur; povinnosť preplatiť\nžalobcovi náklady na uplatnenie pohľadávky vo výške 172,64 eur; úhrada súdneho poplatku za podanú\nžalobu vo výške 193,50 eur; povinnosť preplatiť právnemu zástupcovi trovy konania vo výške 1.756,42\neur. Celková sankcia žalovaného v súvislosti s úverovou zmluvou a vyhlásením jej bezúročnosti a\nbezpoplatkovosti je teda vo výške 7.051,17 eur. Uvedená suma zároveň nie je konečnou ekonomickou\nstratou a sankciou žalovaného, nakoľko je nevyhnuté počítať ešte so súdnym poplatkom a tiež trovami\nprávneho zastúpenia predmetného súdneho konania vedeného pod sp. zn. 37Csp/24/2024. Vzhľadom\nna uvedené má žalovaný za to, že taktiež kompenzačná funkcia bola splnená už v súvislosti s pôvodným\nkonaním (sp. zn. 8Csp/130/2022). Žalobcom požadované finančné zadosťučinenie nie je možné v tomto\nkontexte považovať za žiadnych okolností za primerané a spravodlivé. Navyše, žalobca v žalobe nijakým\nspôsobom nepreukázal v čom spočíva jeho nemajetková ujma.\n8. Ďalšie podania strán v odvolacom konaní neboli doručené.\n9. Podľa § 359 CSP odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.\nPodľa § 386 CSP, odvolací súd odmietne odvolanie, ak a) bolo podané oneskorene, b) bolo podané\nneoprávnenou osobou, c) smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné, alebo d)\nnemá náležitosti podľa § 363, ak pre vady odvolania nemožno v odvolacom konaní pokračovať.\nSubjektívna procesná legitimácia odvolateľa na podanie odvolania vyplýva z ustanovení § 359 až §\n361 CSP. Osobou oprávnenou podať odvolanie je v prvom rade tá strana sporu, v ktorej neprospech\nbolo rozhodnutie vydané. Ak odvolanie nepodala strana sporu alebo za splnenia zákonných podmienok\nintervenient alebo prokurátor, odvolací súd odvolanie odmietne. Ak odvolanie podala sporová strana, je\npovinnosťou odvolacieho súdu skúmať, či napadnutým rozhodnutím bolo rozhodnuté v jej neprospech.\nV predmetnej veci odvolanie podal žalobca voči I. aj II. výroku rozsudku súdu prvej inštancie, avšak I.\nvýrokom bolo rozhodnuté v jeho prospech a iba II. výrokom v jeho neprospech.\nOdvolací súd preto podľa § 386 písm. b/ CSP odmietol odvolanie žalobcu voči I. výroku rozsudku súdu\nprvej inštancie ako podané neoprávnenou osobou (I. výrok tohto rozsudku odvolacieho súdu).\n10. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 ods. 1 CSP), po zistení, že odvolania boli podané včas\n(§ 362 ods. 1 CSP), stranami, v ktorých neprospech bolo rozhodnutie vydané /s výnimkou odvolania\nžalobcu voči I. výroku/ (§ 359 CSP), proti rozsudku súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie\npripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolania majú zákonné náležitosti (§\n127 a § 363 CSP) a že odvolatelia použili zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm.\n\nb/, d/, f/ a h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a\ndôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných\npodmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd\nprvej inštancie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a\ncontrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku boli oznámené na úradnej tabuli odvolacieho\nsúdu a na webovej stránke odvolacieho súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3\nCSP) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v I. (vyhovujúcom) výroku a II.\n(zamietajúcom) výroku v časti o zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 402 eur je\nvecne správny a je dôvodné ho potvrdiť, a v II. (zamietajúcom) výroku v časti o zaplatenie primeraného\nfinančného zadosťučinenia vo výške 698 eur je dôvodné ho zmeniť a žalobe v tejto časti vyhovieť.\n11. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie čiastočne vyhovel žalobe (v poradí I.. výrok), vo zvyšku\nju zamietol (v poradí II. výrok) a priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% zo\nsumy priznanej žalobcovi (400 eur) (v poradí III. výrok).\nPredmetom odvolacieho konania je posúdenie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvej inštancie\nvo všetkých jeho výrokoch, nakoľko žalovaný účinne napadol I. a III. výrok a žalobca účinne napadol II.\nvýrok (jeho odvolanie vo vzťahu k I. výroku rozsudku súdu prvej inštancie bolo odmietnuté).\nPredmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na rozsah podaných odvolaní a uplatnenú\nodvolaciu argumentáciu strán bolo posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol na základe vykonaného\ndokazovania a realizovaného právneho posúdenia veci vecne správne, pokiaľ žalobcovi priznal nárok\nna primerané finančné zadosťučinenie v zmysle § 3 ods. 5 veta tretia ZoOS vo výške 400 eur, keď dospel\nk záveru, že žalobca v spore na OS Levice sp. zn. 8Csp/130/2022 úspešne uplatnil svoje právo na\nvydanie bezdôvodného obohatenia pre porušenie spotrebiteľského práva zo strany žalovaného, pričom\nza primerané považoval súd v danom prípade finančné zadosťučinenie vo výške práve 400 eur.\n12. Podľa § 3 ods. 5 veta prvá a tretia ZoOS proti porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom\ns cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde domáhať ochrany svojho\npráva. Spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto\nzákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za\nporušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.\nÚčelom finančného zadosťučinenia je dovŕšiť ochranu porušeného práva spotrebiteľa ako slabšej strany\nv spotrebiteľských zmluvách spôsobom, ktorý práve z tohto dôvodu vyžaduje poskytnutie vyššieho\nstupňa ochrany. Jediným predpokladom, ktorý citované ustanovenie ZoOS vyžaduje je, že spotrebiteľ\nna súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými\npredpismi. Pod úspešným uplatnením porušenia práva alebo povinnosti v zmysle tohto ustanovenia\ntreba rozumieť, že súd judikuje v prospech spotrebiteľa konkrétny nárok z porušenia práva alebo\npovinnosti, napr. nárok zo zodpovednosti za škodu, z bezdôvodného obohatenia alebo vo výroku\nrozsudku určí neprijateľnosť konkrétnej vymedzenej zmluvnej podmienky používanej v spotrebiteľskej\nzmluve. Žiadnu inú podmienku, t. j. ani podmienku, aby bol medzi stranami spor zo spotrebiteľskej\nzmluvy a aby spotrebiteľovi bola privodená konkrétna ujma nevyžaduje. Zákonodarca pri uplatňovaní\ntohto nároku uľahčil spotrebiteľom dôkaznú situáciu, keď na rozdiel od nároku na náhradu škody\n(bezdôvodného obohatenia), je dôkazné bremeno na strane spotrebiteľa oveľa ľahšie, lebo odpadá\nproblematické preukazovanie či už výšky škody, ujmy, príčinnej súvislosti alebo majetkového prospechu\ndruhej strany (porov. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky /ďalej len „NS SR“/ sp. zn.\n6Cdo/127/2017).\nPokiaľ ide o rozsah finančného zadosťučinenia, zákon neustanovuje žiadne kritériá, ktoré by bolo\npotrebné pri určení výšky zadosťučinenia zohľadniť. Jediným kritériom je primeranosť finančného\nzadosťučinenia a bolo preto vecou úvahy súdu, aby so zreteľom na všetky okolnosti prípadu, stanovil\nrozsah finančného zadosťučinenia.\nŽalobca sa žalobou domáhal primeraného finančného zadosťučinenia v sume 1.500 eur, žalobu\nodôvodnil tým, že dňa 3.9.2012 žalovaný ako veriteľ poskytol žalobcovi ako spotrebiteľovi na základe\nzmluvy o spotrebiteľskom úvere č. SUA 12/004530 finančné prostriedky. V úverovej zmluve absentovali\nzákonom stanovené obligatórne náležitosti, čím veriteľ porušil právne predpisy na ochranu spotrebiteľa\nza použitia nekalých obchodných praktík, v dôsledku čoho bol predmetný úver postihnutý sankciou\nbezúročnosti a bezpoplatkovosti, žalobca mal teda žalovanému vrátiť iba skutočne poskytnuté finančné\nprostriedky (t. j. istinu úveru). Žalovaný okrem uvedeného neskúmal ani bonitu spotrebiteľa. Napriek\nuvedenému však žalobca žalovanému plnil nad rámec poskytnutých finančných prostriedkov, a žalovaný\nodmietal žalobcovi takto získané finančné prostriedky vrátiť. Vzhľadom na uvedené sa žalobca obrátil\n\nna súd so žalobou, ktorou sa domáhal vydania bezdôvodného obohatenia (konanie bolo vedené\nna Okresnom súde Levice pod sp. zn. 8Csp/130/2022). Rozsudkom Okresného súdu Levice č. k.\n8Csp/130/2022-154 zo dňa 19.12.2023 (nadobudol právoplatnosť 19.2.2024) súd zaviazal žalovaného\nk zaplateniu sumy 4.391,68 eur žalobcovi titulom vydania bezdôvodného obohatenia; v rozsudku súd\nkonštatoval že spotrebiteľský úver je bezúročný a bezpoplatkový z dôvodu, že v zmluve o úvere\nabsentovali zákonom stanovené obligatórne náležitosti, tiež že žalovaný neskúmal bonitu spotrebiteľa\ns odbornou starostlivosťou. Žalovaný teda porušil práva spotrebiteľa, ktorých súčasťou je ochrana\nspotrebiteľa pred neprijateľnými podmienkami, nekalými obchodnými praktikami, právo na pravdivé a\núplné informácie o zmluvnom vzťahu, právo na konanie s odbornou starostlivosťou zo strany veriteľa\ngarantovaných ust. § 52 a nasl. O.z., ZoSÚ, a ZoOS. Vzhľadom na uvedené skutočnosti vznikol žalobcovi\nako spotrebiteľovi nárok na primerané finančné zadosťučinenie (podľa § 3 ods. 5 ZoOS), ktorého sa\ndomáha podanou žalobou. Poukázal na rozsudok NS SR sp. zn. 6Cdo/127/2017. V prejednávanom\nprípade je podmienka existencie právoplatného rozhodnutia súdu o priznaní nároku zo spotrebiteľskej\nzmluvy alebo určenia neprijateľnej zmluvnej podmienky, splnená právoplatným rozhodnutím Okresného\nsúdu Levice č. k. 8Csp/130/2022-154 z 19.12.2023, ktorým súd rozhodol v prospech žalobcu ako\nspotrebiteľa, keď konštatoval porušenie jeho práv a určil že spotrebiteľský úver je bezúročný a bez\npoplatkov. S ohľadom na vyššie citované rozhodnutie a aj na znenie § 3 ods. 5 ZoOS vznik ujmy\nv konaní o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia nie je potrebné skúmať a zo strany\nžalobcu preukazovať, nakoľko na vznik tohto práva postačuje samotné porušenie práva alebo povinnosti\nvzhľadom na to, že z dôvodu zneužitia slabšieho postavenia spotrebiteľa žalovaný získal majetkový\nprospech za použitia nekalých obchodných praktík, neprijateľných zmluvných podmienok, bol spotrebiteľ\nnútený obrátiť sa s ochranou svojich práv na súd, čo vyústilo do časovo aj psychicky náročných konaní\npred súdom; žalobca sa domnieva že suma vo výške 1.500 eur je primeraná v porovnaní so zásahom\ndo majetkovej stability spotrebiteľa.\nŽalovaný sa k žalobe vyjadril tak, že so žalobou nesúhlasí, nárok žalobcu na primerané finančné\nzadosťučinenie považuje za nedôvodný a neprimeraný. S poukazom § 3 ods. 5 tretia veta ZoOS dôvodil,\nže základným predpokladom na úspešné uplatnenie práva na primerané finančné zadosťučinenie je\nokrem preukázania ujmy aj preukázanie, že žalovaný svojím konaním porušil súčasne ustanovenia\nZoOS a osobitného právneho predpisu - žalobca však nepreukázal, ktoré konkrétne ustanovenie\nZoOS a ktoré konkrétne ustanovenia osobitného právneho predpisu žalovaný svojim konaním porušil.\nAko vyplýva zo samotného pojmu inštitútu finančného zadosťučinenia, ide o zadosťučinenie ktorého\núčelom je reparovať a sankcionovať následky, ktoré boli neoprávneným zásahom do práva na ochranu\nspotrebiteľa spôsobené, pričom predpokladom uplatnenia tohto inštitútu je aby aspoň potenciálna hrozba\nujmy v dôsledku porušenia práv alebo povinností vznikla - inak nie je čo reparovať. Je nesporné, že\nOkresný súd Levice rozsudkom v konaní sp. zn. 8Csp/130/2022 zaviazal žalovaného vydať bezdôvodné\nobohatenie vo výške 4.391,68 eur, ani toto však nemožno považovať za úspešné uplatnenie porušenia\npráv alebo povinností ustanovených ZoOS, nakoľko nie každé rozhodnutie súdu, ktorým aj súd rozhodol\nv prospech spotrebiteľa, možno považovať za úspešné uplatnenie porušenia práv alebo povinností\nustanovených ZoOS a osobitnými predpismi. Predmetom konania vedeného pod sp. zn. 8Csp/130/2022\nnebolo uplatnenie porušenia práv alebo povinností, ale výlučne vydanie bezdôvodného obohatenia,\nz čoho nemožno dospieť k záveru, akého porušenia práv alebo povinností sa žalovaný na žalobcovi\ndopustil; rozsudok nedeklaroval porušenie práv alebo povinností, ale výlučne zaviazal žalovaného vydať\nbezdôvodné obohatenie. Žalobcovi nielen že žiadna, ani potenciálna, ujma nevznikla, ale naopak získal\nnajvýhodnejší úver, aký by mu neposkytla žiadna banka. Žalovaný na základe rozsudku stratil nárok\nna úroky dojednané v úverovej zmluve - pokiaľ by mal uhradiť žalobcovi ešte „umelo vykonštruované“\nfinančné zadosťučinenie vo výške 1.500 eur, dostal by sa pozície, kedy by uhradil žalobcovi viac ako\nmu tento vrátil. Represívnu a preventívnu funkciu inštitútu primeraného finančného zadosťučinenia\npovažuje žalovaný za dodržanú už samotným rozsudkom v konaní pred Okresným súdom Levice,\nkeďže žalovaný už sankcionovaný bol tým, že žalobcovi bol poskytnutý úver bez úrokov a poplatkov, a\nsumu prevyšujúcu istinu na základe rozsudku žalovaný vyplatil žalobcovi. Žalobcom nebolo preukázané\núspešné uplatnenie porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej ZoOS a osobitnými predpismi\nna súde, ani že žalobcovi v súvislosti s porušením práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom a\nosobitnými predpismi vznikla určitá ujma, a ani že ujma vznikla žalobcovi vo výške 1.500 eur. Žalobca\no poskytnutie úveru žiadal, s výškou úveru bol oboznámený, bol si vedomý že si berie spotrebiteľský\núver, z ktorého si veriteľ uplatňuje úroky a poplatky, bol oboznámený s výslednou sumou, ktorú má na\nzáklade úverovej zmluvy z poskytnutého úveru uhradiť (s celým procesom žalobca ako klient súhlasil),\nžalovanému preto nie je zrejmé k akému poškodeniu práv spotrebiteľa vôbec dochádza v prípadoch,\nkedy súdy vyhlásia poskytnutý úver za bezúročný a bez poplatkov, následkom čoho je že spotrebiteľ\n\nneplatí úroky a poplatky, ale len istinu poskytnutého úveru, čo predstavuje pre neho výhodu a nie škodu.\nV konaní je nevyhnutné skúmať aj primeranosť uplatneného nároku, pričom žalobca žiadnym spôsobom\nnepreukázal, v čom pociťoval porušenie svojich práv, aké to malo pre neho dôsledky, a v čom vidí\nodôvodnenosť výšky primeraného finančného zadosťučinenia 1.500 eur. Účelom priznania primeraného\nfinančného zadosťučinenia pri porušení práv nemá byť len odradenie dodávateľa od nekalých praktík,\nale nemá byť ani nástrojom obohatenia, preto žalovanú sumu vo výške 1.500 eur považuje žalovaný\nza nedôvodnú, nepreukázanú.\nĎalšie vyjadrenia strán v prvostupňovom konaní sú uvedené v 1. bode odôvodnenia tohto rozsudku\nodvolacieho súdu.\nSúd prvej inštancie dospel k záveru, že návrh žalobcu je v zásade dôvodný, avšak súd sa nestotožnil\ns výškou ním požadovaného finančného zadosťučinenia (1.500 eur), ktorú považoval za premrštenú.\nNa základe žaloby žalobcu Okresný súd Levice v rozsudku č. k. 8Csp/130/2022-154 zo dňa 19.12.2023\nuložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi z titulu bezdôvodného obohatenia sumu 4.391,68 eur\ns príslušenstvom. V tomto konaní súd konštatoval, že zmluva o spotrebiteľskom úvere uzatvorená\nmedzi stranami sporu je spotrebiteľskou zmluvou, a po jej preskúmaní mal súd za to, že zmluva\nneobsahuje náležitosti uvedené v § 9 ods. 2 písm. k/ ZoSÚ, považoval ustanovenie o RPMN vo výške\n29,64% za neprimeranú zmluvnú podmienku a nekalú obchodnú praktiku žalovaného, ktorá bola v\nzmluve nesprávne vypočítaná a uvedená jej výška (správne mala byť 45,03%), a keďže výška RPMN\nbola nesprávne určená, súd považoval úver za bezúročný a bez poplatkov. V zmluve nebola správne\nuvedená ani výška ročnej úrokovej odplaty, ktorá prevyšovala takúto sadzbu o skoro viac ako polovicu.\nĎalej neboli preskúmané s odbornou starostlivosťou schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský\núver, nebola skúmaná bonita klienta - z tohto dôvodu, s poukazom na ust. § 11 ods. 2 ZoSÚ nebol\nveriteľ oprávnený vyžadovať jednorazové splnenie spotrebiteľského úveru. Súd dospel k názoru, že\nje potrebné považovať úver za bezúročný a bezpoplatkový, pretože na strane jeho poskytovateľa\ndošlo k hrubému porušeniu povinností vyplývajúcich z § 7 ods. 1 ZoSÚ, keď za hrubé porušenie\npovinnosti sa považuje najmä posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom bez akýchkoľvek údajov\no majetkovo-sociálnej situácii spotrebiteľa alebo bez prihliadnutia na údaje z príslušnej databázy\nalebo registra (bod 27. rozsudku). Predmetný rozsudok nadobudol právoplatnosť dňom 19.2.2024. Na\nzáklade uvedeného porušenia práva spotrebiteľa žalovaným voči žalobcovi tomuto vzniklo v zmysle\n§ 3 ods. 5 tretia ZoOS právo na primerané finančné zadosťučinenie od žalovaného, ktorý porušil\nprávo/povinnosť. Žalobca označil ujmu, ktorá mu bola v súvislosti porušením spotrebiteľského práva\nako: 1/ musel sa obrátil na súd so žalobou, ktorou sa domáhal vydania bezdôvodného obohatenia\n(konanie vedené na Okresnom súde Levice pod sp. zn. 8Csp/130/2022), v ktorom bolo konštatované\nporušenie práva spotrebiteľa (žalobcu), ktorých súčasťou je ochrana spotrebiteľa pred neprijateľnými\npodmienkami, nekalými obchodnými praktikami, ktoré konanie žalobca považuje za časovo aj psychicky\nnáročné konanie pred súdom, pričom žalovaný odmietal plnenie spotrebiteľovi dobrovoľne vydať, 2/\nkonaním žalovaného bolo zasiahnuté do ekonomickej a majetkovej stability žalobcu, 3/ utrpel ujmu v\npsychickej rovine, z dôvodu neprimeranej záťaže spôsobenej nezákonným postupom veriteľa, 4/ celý\nproces trval od roku 2012 (uzatvorenie zmluvy o úvere), pričom právny vzťah bol daný do súladu až\nprávoplatnosťou rozhodnutia súdu (rok 2024). V tejto súvislosti súd uviedol, že podľa konštrukcie práva\nna primerané finančné zadosťučinenie sa ani nevyžaduje vznik reálnej ujmy a jej preukázanie, ale\niba postačuje, že takáto ujma vzniknúť mohla (v súvislosti s porušením práva spotrebiteľa), teda už\nsamotná existencia hrozby potenciálnej ujmy je predpokladom pre vznik práva na primerané finančné\nzadosťučinenie - z uvedeného dôvodu teda súd nárok žalobcu ako spotrebiteľka v zásade považuje za\ndôvodný. Súd konštatoval, že žalobcovi nevznikla žiadna finančná strata, nakoľko v konaní vedenom\npred Okresným súdom Levice sp. zn. 8Csp/130/2022 súd rozhodol že žalovaný je povinný vrátiť\nžalobcovi ním „preplatený“ úver (vzhľadom na jeho bezúročnosť a bezpoplatkovosť) v sume 4.391,68\neur (titulom vydania bezdôvodného obohatenia), dokonca aj spolu s úrokom z omeškania vo výške\n8,75% ročne zo sumy 4.391,68 eur od 23.9.2022 do zaplatenia. Je síce pravdou, že žalobca musel v\ntejto veci (Okresný súd Levice sp. zn. 8Csp/130/2022) vyhľadať právnu pomoc, na pojednávaní sa však\nosobne ani nezúčastnil, pričom jeho právnemu zástupcovi bol súdom priznaný nárok na náhradu trov\nkonania vo výške 100%, žalobca nebol pri podaní žaloby zaviazaný povinnosťou platiť súdny poplatok.\nJe tiež pravdou, že žalobca musel aj v tejto súdenej veci (37Csp/24/2024) vyhľadať právnu pomoc,\nna pojednávaní sa však tiež osobne nezúčastnil, pričom aj tu jeho právnemu zástupcovi bol súdom\npriznaný nárok na náhradu trov konania vo výške 100% (z prisúdenej sumy), takisto nebol ani pri\npodaní tejto žaloby zaviazaný povinnosťou platiť súdny poplatok. To že žalobca „znášal stav neistoty\ndo právoplatného rozhodnutia“, keď proces trval od roku 2012 (uzatvorenie zmluvy o úvere) a právny\nvzťah „bol daný do súladu“ až právoplatnosťou rozhodnutia súdu v roku 2024 (vec pritom na Okresnom\n\nsúde Levice trvala cca. 14 mesiacov, a na Okresnom súde Trnava necelých 7 mesiacov), je prirodzeným\ndôsledkom podania žaloby do času právoplatného rozhodnutia o nej, pričom v tomto čase už žalobca\nnerealizoval žiadne splátky z titulu úveru žalovanému; toto konštatovanie sa týka aj ďalšieho žalobcom\nuvádzaného dôvodu, a to že utrpel ujmu v psychickej rovine z dôvodu neprimeranej záťaže spôsobenej\nnezákonným postupom veriteľa - žalobca však žiadnu ujmu nepreukázal, ani ju v konkrétnostiach\nnetvrdil. Napokon súd neprisvedčil ani dôvodu žalobcu, že konaním žalovaného bolo zasiahnuté do\njeho ekonomickej a majetkovej stability, nakoľko žalobcovi bolo vrátené bezdôvodné obohatenie, bolo\nmu priznané aj úrokom z omeškania (čo sa dá považovať za určitú formu vyrovnania za prípadné\nfinančné ťažkosti žalobcu), nemusel v súdnych konania platiť žiadne súdne poplatky, a jeho právnemu\nzástupcovi bol oba razy priznaný nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% (teda nemusel platiť\nani trovy právneho zastúpenia). Súd si bol vedomý, že podmienka aby spotrebiteľovi bola privodená\nkonkrétna ujma nie je zákonom vyžadovaná, a pokiaľ ide o rozsah finančného zadosťučinenia nie sú\nustanovené žiadne kritériá ktoré by bolo potrebné pri určení výšky zadosťučinenia zohľadniť (jediným\nkritériom je primeranosť finančného zadosťučinenia), avšak treba brať na zreteľ aj skutočnosť, že\nžalobcovi bola v tomto prípade fakticky poskytnutá pôžička bez akéhokoľvek úročenia a povinnosti platiť\nakékoľvek poplatky - takto „výhodnú“ pôžičku by nedostal v žiadnej bankovej či nebankovej inštitúcii ani\npri dodržaní všetkých zákonom stanovených podmienok. Pri stanovení výšky primeraného finančného\nzadosťučinenia treba vychádzať zo závažnosti porušenia práv, povinností, z okolností tak na strane\nžalobcu ako aj na strane žalovaného. Inštitút primeraného finančného zadosťučinenia nemôže slúžiť na\nfinančné obohatenie sa žalobcu, resp. na kompenzáciu jeho majetkovej škody, ale musí zostať na úrovni\na vo funkcii účinne odradzujúceho prostriedku ochrany. Podľa názoru súdu už priznaním akejkoľvek\nsumy finančného zadosťučinenia bude naplnený účel ustanovenia z hľadiska dostatočného odškodnenia\nžalobcu z titulu jeho zadosťučinenia, a zároveň bude naplnená aj výchovná funkcia tohto inštitútu voči\nžalovanému. Naviac v konaní neboli žalobcom predložené a ani navrhované žiadne konkrétne dôkazy,\nktoré by preukazovali akúkoľvek žalovaným spôsobenú ujmu (skutočnosť že zmluva o spotrebiteľskom\núvere neobsahuje nejakú podstatnú náležitosť je sankcionovaná už zákonom o spotrebiteľských úveroch\nvo forme bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru). S poukazom na uvedené súd prvej inštancie považoval\nprimerané finančné zadosťučinenie požadované vo výške 1.500 eur za neprimerané, ktoré tvorí až 1/3nu z reálne poskytnutého / žalobcom zaplateného úveru, teda je podľa súdu neproporcionálne vzhľadom\nna „ujmy“ spôsobené žalobcovi a vzhľadom na závažnosť porušenia povinností pri uzatváraní úverovej\nzmluvy žalovaným. Podľa názoru súdu je v tejto veci primeraným finančným zadosťučinením suma 400\neur, t. j. cca 9% z poskytnutého / žalobcom zaplateného úveru. Z uvedených dôvodov súd rozhodol tak,\nže žalobcovi priznal z titulu primeraného finančného zadosťučinenia sumu 400 eur a vo zvyšnej časti (t.\nj. 1.100 eur) žalobu zamietol. O nároku na náhradu trov konania rozhodol tak, že ich priznal žalobcovi\nv rozsahu 100% z prisúdenej sumy (400 eur).\nŽalovaný aj v odvolaní zotrval na názore, že nárok žalobcu na primerané finančné zadosťučinenie\npovažuje za nedôvodný a neprimeraný (v podrobnostiach viď 2. bod odôvodnenia tohto rozsudku\nodvolacieho súdu), žalobca naopak zotrvával na požiadavke priznania mu primeraného finančného\nzadosťučinenia v ním požadovanej výške, ktorú považoval za primeranú (v podrobnostiach viď 3. bod\nodôvodnenia tohto rozsudku odvolacieho súdu).\nOdvolací súd opätovne poukazuje na odôvodnenie rozsudku NS SR sp. zn. 6Cdo/127/2017: „Aplikujúc\nrežim zákona č. 250/2007 Z. z. je potom nutné použiť jeho § 3 ods. 5, podľa ktorého spotrebiteľ, ktorý\nna súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými\npredpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo\npovinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá. Citované ustanovenie má\nplniť jednak funkciu satisfakčnú a jednak funkciu sankčnú. Jeho cieľom je predovšetkým odradiť\ndodávateľov od protiprávneho konania voči spotrebiteľom. Možno ho však chápať aj ako prostriedok\nna vyvolanie aktivity spotrebiteľov domáhať sa ochrany svojich práv proti dodávateľom v prípadoch,\nkedy dodávatelia ich práva hrubým spôsobom porušujú. Účelom finančného zadosťučinenia je dovŕšiť\nochranu porušeného práva spotrebiteľa ako slabšej strany v spotrebiteľských zmluvách spôsobom,\nktorý práve z tohto dôvodu vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany. Jediným predpokladom,\nktorý citované ustanovenie zákona vyžaduje je, že spotrebiteľ, na súde úspešne uplatní porušenie\npráva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi. Pod úspešným uplatnením\nporušenia práva alebo povinnosti v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť, že súd judikuje v prospech\nspotrebiteľa konkrétny nárok z porušenia práva alebo povinnosti, napr. nárok zo zodpovednosti za\nškodu, z bezdôvodného obohatenia, alebo vo výroku rozsudku určí neprijateľnosť konkrétne vymedzenej\nzmluvnej podmienky používanej v spotrebiteľskej zmluve (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR\nsp. zn. 6Cdo/389/2015). Žiadnu inú podmienku, t. j. ani podmienku, aby bol medzi stranami spor zo\n\nspotrebiteľskej zmluvy a aby spotrebiteľovi bola privodená konkrétna ujma, nevyžaduje. Zákonodarca pri\nuplatňovaní tohto nároku uľahčil spotrebiteľom dôkaznú situáciu, keď na rozdiel od nároku na náhradu\nškody (bezdôvodného obohatenia), je dôkazné bremeno na strane spotrebiteľa oveľa ľahšie, lebo\nodpadá problematické preukazovanie či už výšky škody, ujmy, príčinnej súvislosti alebo majetkového\nprospechu druhej strany. Preukazovanie skutočnej výšky utrpenej ujmy by bolo spravidla nereálne.\nPokiaľ ide o rozsah finančného zadosťučinenia, neustanovuje žiadne kritériá, ktoré by bolo potrebné pri\nurčení výšky zadosťučinenia zohľadniť. Jediným kritériom je primeranosť finančného zadosťučinenia.\nBude preto vecou úvahy súdu, aby so zreteľom na všetky okolnosti každého jednotlivého prípadu,\nstanovil rozsah finančného zadosťučinenia.“.\nOdvolací súd je názoru, že základ nároku žalobcu je daný. Žalobca úspešne uplatnil porušenie\npovinností ustanovených ZoSÚ v konaní vedenom na Okresnom súde Levice pod sp. zn.\n8Csp/130/2022, v ktorom uplatňoval vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré mu vzniklo v súvislosti\ns porušením povinnosti žalovaného pri uzatváraní spotrebiteľskej zmluvy, ktorá neobsahovala všetky\nzákonné náležitosti podľa ZoSÚ a tiež žalovaný ako veriteľ neskúmal bonitu spotrebiteľa s odbornou\nstarostlivosťou, v uvedenom konaní bol žalobca plne úspešný. Je nepochybné, že žalovaný, ktorý\nzmluvu pripravil, nepostupoval s odbornou starostlivosťou, keďže zmluva neobsahovala všetky zákonom\nvyžadované náležitosti, čím spôsobil, že táto je zo zákona bez úrokov a bez poplatkov. Žalovaný ako\nsubjekt podnikajúci v oblasti poskytovania úverov mal poznať zákonnú úpravu poskytovania úverov,\nvrátane všetkých náležitostí, ktoré má úverová zmluva obsahovať. Žalovaný svojim správaním porušil\nustanovenia ZoSÚ, čím bol sankcionovaný tým, že poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez\npoplatkov. Nakoľko žalobca ako spotrebiteľ na súde úspešne uplatnil porušenie povinností ustanovených\nZoSÚ žalovaným, má v zmysle § 3 ods. 5 ZoOS právo na primerané finančné zadosťučinenie od\nžalovaného, ktorý za porušenie týchto povinnosti zodpovedá.\nPokiaľ ide o primeranosť finančného zadosťučinenia, odvolací súd poukazuje na to, že zákon\nneustanovuje žiadne kritériá, ktoré by bolo potrebné pri určení výšky zadosťučinenia zohľadniť. Jediným\nkritériom je primeranosť finančného zadosťučinenia a je preto vecou úvahy súdu, aby so zreteľom na\nvšetky okolnosti prípadu, stanovil rozsah finančného zadosťučinenia. Nemôže tu však ísť o svojvôľu\nsúdu, pretože i takto priznaná náhrada musí byť odôvodnená čo do základu a výšky a táto voľná úvaha\nmusí byť preskúmateľná. Primerané zadosťučinenie môže pozostávať z náhrady morálnej ujmy ako\nsatisfakcie za stav, ktorý spotrebiteľ musel trpieť, keďže nie vždy vrátením neoprávnene zaplatených\nfinančných prostriedkov sa všetko zhojilo.\nPre priznanie práva na zadosťučinenie spotrebiteľa, ktorý úspešne uplatnil na súde porušenie práva\nalebo povinnosti v zmysle § 3 ods. 5 tretia veta ZoOS, je rozhodujúcim kritériom primeranosť\npožadovaného zadosťučinenia; jeho konkrétnu výšku určuje súd úvahou so zreteľom na okolnosti\nkaždého jednotlivého prípadu (Uznesenie NS SR z 30. júna 2022 sp. zn. 7 Cdo 92/2021- R 48/2022).\nŽalobca sa v konaní vedenom na Okresnom súde Levice pod sp. zn. 8Csp/130/2022 domohol voči\nžalovanému vydania bezdôvodného obohatenia vo výške 4.391,68 eur s príslušenstvom. Žalobcovi\nbol pritom poskytnutý úver vo výške 5.568 eur, ktorého len istinu bol povinný žalovanému vrátiť.\nŽalovaný síce porušil svoje povinnosti v zmysle ZoSÚ tým, že zmluva ním pripravená neobsahovala\nvšetky zákonom stanovené náležitosti, avšak sankcionovaný je už tým, že poskytnutý úver sa považuje\nza bezúročný a bez poplatkov, teda žalobca získal predmetný úver bezplatne. Na druhej strane je\nvšak potrebné zohľadniť skutočnosť, že žalobca celkom isto už tým, že musel iniciovať spor proti\nžalovanému a musel sa domáhať svojej pohľadávky prostredníctvom žaloby, utrpel určité psychické\nnapätie a stres, ktorú skutočnosť ani nie je potrebné iným spôsobom dokazovať. Žalobca sa ako\nspotrebiteľ pustil do sporu s nepochybne ekonomicky a právne silnejším dodávateľom, zo strany\nktorého došlo k takému porušeniu spotrebiteľského práva, ktoré bolo bez ďalšieho spôsobilé privodiť\n(a i privodilo) ujmu spotrebiteľovi spočívajúcu v nezákonnom preplatení spotrebiteľského úveru a\nteda k strate finančných prostriedkov žalobcu. Žalobca mal snahu zabrániť vzniku sporu (o vydanie\nbezdôvodného obohatenia, ako aj zaplatenie primeraného zadosťučinenia) a kontaktoval žalovaného\nzaslaním predžalobných výziev, žalovaný však ostal pasívny. Obohatenie sa žalovaného vo výške 79%\ndosiahnutej výšky poskytnutého úveru, muselo mať tiež nepriaznivý dopad na jeho finančnú situáciu,\nspôsobilo najmä finančné obmedzenie v dôsledku neoprávnených platieb v prospech žalovaného.\nUjma žalobcu spočívala v nezákonnom preplatení úveru, teda v strate finančných prostriedkov vo\nvýške 4.391,68 eur. Peňažné prostriedky žalobca nemohol použiť na svoje osobné potreby (porov.\nrozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 23CoCsp/36/2020) a tento stav trval niekoľko rokov. Je\nvšak nutné zohľadniť skutočnosť, že žalovaný si plnenie, na ktoré nemal nárok, nevynucoval. Po\nzhodnotení všetkých týchto okolností dospel odvolací súd (na rozdiel od súdu prvej inštancie) k záveru,\nže primeraným je finančné zadosťučinenie pre žalobcu vo výške 1.098 eur, čo je 25% zo žalovaným\n\nzískaného bezdôvodného obohatenia. Odvolací súd má za to, že táto suma zodpovedá účelu, ktorým\nje poskytnutie satisfakcie spotrebiteľovi, plne zohľadňuje ujmu na strane žalobcu a predstavuje (spolu\ns bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou úveru) dostatočnú sankciu pre žalovaného, ktorá by ho mala\npri ďalšom poskytovaní úverov odradiť od porušovania príslušných noriem na ochranu spotrebiteľa.\nOdvolací súd pritom poukazuje aj na aktuálnu prax slovenských súdov, kde sa výška primeraného\nfinančného zadosťučinenia pohybuje v obdobných prípadoch väčšinou na úrovni od 10% do 30%, v\nodôvodnených prípadoch aj do 90% z bezdôvodného obohatenia, a preto priznaných 25% nevybočuje\nz rámca priznávaných finančných zadosťučinení v obdobných veciach (napr. rozsudok Krajského súdu\nv Trnave sp. zn. 25CoCsp/6/2021 z 27.4.2021 priznané finančné zadosťučinenie v sume 500 eur, ktoré\npredstavovalo cca jednu tretinu bezdôvodného obohatenia žalovaného, rozsudok Krajského súdu v\nBanskej Bystrici sp. zn. 12CoCsp/57/2020 z 30.6.2021 priznané finančné zadosťučinenie v sume 400\neur pri bezdôvodnom obohatení vo výške 877,66 eur, rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.\nzn. 15CoCsp/17/2021 z 5.5.2021 priznané finančné zadosťučinenie v sume 300 eur pri bezdôvodnom\nobohatení vo výške 342,96 eur, rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 9CoCsp/26/2021 z\n27.1.2022 priznané finančné zadosťučinenie v sume 250 eur pri bezdôvodnom obohatení vo výške\n690,61 eur, rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 25CoCsp/6/2021 z 27.4.2021 priznané finančné\nzadosťučinenie v sume 500 eur pri bezdôvodnom obohatení vo výške 1.607,40 eur, rozsudok Krajského\nsúdu v Žiline sp. zn. 11CoCsp/25/2021 z 31.8.2021 priznané finančné zadosťučinenie v sume 500\neur pri bezdôvodnom obohatení vo výške 1.693,84 eur, rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn.\n11CoCsp/29/2020 z 23.2.2021 priznané finančné zadosťučinenie v sume 500 eur pri bezdôvodnom\nobohatení vo výške 564,26 eur, rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 23CoCsp/39/2021 z\n18.5.2022 priznané finančné zadosťučinenie v sume 400 eur pri bezdôvodnom obohatení vo výške\n1.012,81 eur, rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 23CoCsp/17/2023 z 31.1.2024 priznané\nfinančné zadosťučinenie v sume 500 eur pri bezdôvodnom obohatení vo výške 1.607,40 eur). Výška\npriznaného finančného zadosťučinenia je adekvátna ekonomickej realite v spoločnosti a tiež požiadavke\nspravodlivého dovŕšenia ochrany porušených práv žalobcu ako spotrebiteľa. Neprekračuje súdnou\npraxou už priznané finančné zadosťučinenia v jednotlivých prípadoch.\nI podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať odpoveď\nna všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,\nprípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do\nvšetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať\nodpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však\nnevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj\nnapríklad rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a pod.). Na ďalšiu\nargumentáciu odvolateľov, už nespôsobilú ovplyvniť posúdenie rozsudku súdu prvej inštancie, odvolací\nsúd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.\nNa základe vyššie odvolacím súdom uvedeného boli splnené podmienky na potvrdenie rozsudku súdu\nprvej inštancie v jeho vyhovujúcej časti (v poradí I. výroku o uložení žalovanému povinnosti zaplatiť\nžalobcovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške 400 eur), a v jeho zamietajúcej časti (v poradí\nII. výrok o zvyškovom zamietnutí žaloby) v časti o zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia\nvo výške 402 eur, preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v týchto častiach ako vecne\nsprávny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. Neboli však splnené podmienky na potvrdenie ani na zrušenie\nrozsudku súdu prvej inštancie v jeho v poradí II. výroku v časti o zaplatenie primeraného finančného\nzadosťučinenia vo výške 698 eur, preto ho odvolací súd podľa § 388 CSP v tejto časti zmenil tak, že\nžalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške 698 eur do 3 dní\nod právoplatnosti tohto rozsudku.\n13. Podľa § 396 ods. 1 a 2 CSP: (1) Ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú\naj na odvolacie konanie. (2) Ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov\nkonania na súde prvej inštancie.\nPodľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.\nPodľa § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného\nzreteľa.\nPodľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,\nktorým sa konanie končí.\nPodľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60\ndní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny\núradník.\n\nZ dôvodu čiastočnej zmeny rozsudku súdu prvej inštancie stíhala odvolací súd podľa § 396 ods. 2 CSP\npovinnosť rozhodnúť i o náhrade trov celého konania (prvostupňového i odvolacieho konania).\nV konaní o nároku na primerané finančné zadosťučinenie je nutné žalobcu považovať za plne procesne\núspešného podľa § 255 ods. 1 CSP, nakoľko mal úspech čo do základu tohto nároku a súčasne výška\nplnenia, vyplývajúca z jeho procesného úspechu, závisela výlučne od úvahy súdu.\nCivilný sporový poriadok nemá ustanovenie obdobné ustanoveniu § 142 ods. 3 zákona č. 99/1963 Zb.\nObčianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „O.s.p.“), ktoré sa uplatňovalo\nako lex specialis vo vzťahu k § 142 ods. 2 O.s.p. (porov. Nález ÚS SR sp. zn. IV. ÚS 142/2014). Na rozdiel\nod predchádzajúcej právnej úpravy nová právna úprava (CSP) už neobsahuje tri špeciálne skutkové\npodstaty (§ 142 ods. 1, 2 a 3 O.s.p.), ale len dve (§ 255 ods. 1 a 2 CSP). Na prvom mieste je zásada\núspechu a v prípadoch, keď mala strana sporu vo veci úspech len čiastočný, platí pravidlo obsiahnuté\nv § 255 ods. 2 CSP (pomer úspechu). Zásadu úspechu vo veci treba uplatniť aj na konania, v ktorých\nvýška plnenia závisí od úvahy súdu (sudcovské právo) alebo od znaleckého posudku. V týchto prípadoch\nvšak nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného\nnároku. Nemožno ho totiž ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku\nna základe úvahy súdu alebo znaleckej činnosti. Napr. v sporoch o ochranu osobnosti býva pravidlom,\nže si žalobca svoju nemajetkovú ujmu ocení spravidla vyššie, ako na koľko mu ju odhadne súd podľa\nvýsledkov vykonaného dokazovania. Nebolo by však celkom spravodlivé a v súlade so satisfakčnou\nfunkciou nemajetkovej ujmy požadovať od žalobcu, aby svoju ujmu podceňoval iba preto, aby potom\nnemusel hradiť trovy konania. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania v tomto prípade treba rozlišovať,\nčo je základné a čo sprevádzajúce (porov. nález ÚS ČR sp. zn. III. ÚS 170/99). Za základné sa považuje\nrozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté. Výška nemajetkovej ujmy je potom druhotná\na nadväzujúca (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M.\na kol., Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016, 926 s.).\nAj Ústavný súd v Náleze sp. zn. III. ÚS 475/2018 zo 4.2.2021 poukázal na znenie príslušnej časti\ndôvodovej správy k Civilnému sporovému poriadku a na závery uvedené v rozhodnutiach ústavného\nsúdu (I. ÚS 56/2017, IV. ÚS 652/2018) a v publikovanej odbornej literatúre a konštatoval, že vec\nsťažovateľa je prípadom, keď výška plnenia (náhrada nemajetkovej ujmy) bola závislá od úvahy súdu,\na teda prípadom odôvodňujúcim osobité posudzovanie úspechu a neúspechu v konaní s dôsledkami na\nrozhodovanie o trovách konania. Z uvedeného teda vyplýva, že zmyslom novej právnej úpravy Civilného\nsporového poriadku nebola snaha zákonodarcu sa pri rozhodovaní o náhrade trov konania koncepčne\nodchýliť od pravidla pôvodne vyjadreného v § 142 ods. 3 O.s.p.\nOdvolací súd je názoru, že uvedené závery je dôvodné aplikovať aj na konanie o zaplatenie primeraného\nfinančného zadosťučinenia, preto o náhrade trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP\nv spojení s § 396 ods. 1 a 2 CSP tak, že procesne plne úspešnému žalobcovi priznal proti žalovanému\nnárok na náhradu trov konania (prvoinštančného i odvolacieho konania) v plnom rozsahu z prisúdenej\nsumy (1.098 eur), a to z dôvodu, že strana, ktorá mala plný úspech vo veci (žalobca), má nárok na\nnáhradu všetkých účelne vynaložených trov proti strane, ktorá vo veci úspech nemala (žalovaný), keď\nnevidel dôvod pre aplikáciu ust. § 257 CSP.\n14. Tento rozsudok prijal senát odvolacieho súdu hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)\nDovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa\nkonanie končí, ak\na) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,\nb) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,\nc) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný\nzástupca alebo procesný opatrovník,\nd) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,\ne) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo\nf) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné\npráva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)\n\nDovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo\nrozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej\notázky,\na) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,\nb) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo\nc) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (§ 421 ods. 1 CSP)\nDovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti\nuzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/. (§ 421 ods. 2 CSP)\nDovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak\na) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;\nna príslušenstvo sa neprihliada,\nb) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany\nneprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,\nc) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia\ndovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. (§ 422 ods. 1 CSP)\nNa určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby\nna súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 2 CSP)\nDovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)\nDovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. (§ 424 CSP)\nDovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné\nspoločenstvo podľa § 77. (§ 425 CSP)\nProkurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil. (§\n426 CSP)\nDovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu\noprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,\nlehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.1\nCSP)\nDovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom\nsúde. (§ 427 ods.2 CSP)\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne\n(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)\nSúd vždy poučí strany o ich práve zvoliť si advokáta a o možnosti obrátiť sa na Centrum právnej pomoci.\n(§ 160 ods. 2 CSP)\nDovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa\nmusia byť spísané advokátom. (§ 429 ods.1 CSP)\nPovinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je\na) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,\nb) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské\nprávnické vzdelanie druhého stupňa,\nc) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený\nosobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa\npredpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou\na ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého\nstupňa. (§ 429 ods.2 CSP)\nRozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie\ndovolania.(§ 430 CSP)\nDovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto\nustanovení. (§ 431 ods. 1 CSP)\nDovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. (§ 431 ods. 2 CSP)\nDovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom\nprávnom posúdení veci. (§ 432 ods. 1 CSP)\nDovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,\na uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. (§ 432 ods. 2 CSP)\nDovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej\ninštancie alebo pred odvolacím súdom. (§ 433 CSP)\nDovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 434 CSP)\n\nV dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany\nokrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania. (§ 435 CSP)", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "37Csp/24/2024", "guid": "561e0b29-c678-41a6-b203-d810482504ee:201efef3-0ac9-4db3-a42b-06da806ca255", "vztah": "zmenene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:3d851593-00a3-4eda-a66f-22e43da5b8bc", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:3.US.475.2018.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 475/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 475/2018 z 4. 2. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-02-04", "citacie_n": 305, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:3.US.475.2018.1"}, {"guid": "ussr:56ba2daa-f035-44a1-8923-72249c112191", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:4.US.652.2018.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 652/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 652/2018 z 13. 2. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-02-13", "citacie_n": 104, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.652.2018.1"}, {"guid": "ussr:7d6d89fe-51df-4cff-bfaf-5e1061af666d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.300.2018.2", "spisova_znacka": "II. ÚS 300/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 300/2018 z 5. 9. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-09-05", "citacie_n": 75, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.300.2018.2"}, {"guid": "ussr:4e4dd85e-3c84-4a18-a487-5de06d24d4ec", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:1.US.56.2017.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 56/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 56/2017 z 8. 2. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-02-08", "citacie_n": 424, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:1.US.56.2017.1"}, {"guid": "ussr:d051049b-fd62-47f6-97d2-fba35c1eb2bc", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.736.2016.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 736/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 736/2016 z 30. 11. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-11-30", "citacie_n": 72, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.736.2016.1"}, {"guid": "ussr:a5dd6a0f-1737-4c47-8081-dd90de01cef8", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 142/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 142/2014 z 19. 6. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-06-19", "citacie_n": 107, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a5dd6a0f-1737-4c47-8081-dd90de01cef8"}, {"guid": "ussr:6ab0f494-bded-45ab-bec8-2fb63d54492d", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 200/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 200/09 z 19. 5. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-05-19", "citacie_n": 5114, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6ab0f494-bded-45ab-bec8-2fb63d54492d"}, {"guid": "ussr:ecc2c3e4-eeac-4702-900c-25ee145982fd", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 251/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 251/04 z 19. 4. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-04-19", "citacie_n": 5412, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ecc2c3e4-eeac-4702-900c-25ee145982fd"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "e7a412dd-b194-4c0e-a52c-0732fa7e2ba7:812b6524-a8da-4f80-8f1b-663936093aa5", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2022:3818204886.1", "spisova_znacka": "7Cdo/92/2021", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/92/2021 z 30. 6. 2022", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2022-06-30", "citacie_n": 154, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2022:3818204886.1"}, {"guid": "68480825-3723-4e2f-ba54-631d950fe64e:04e34441-aa77-4935-85e6-e33604968acc", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2022:8717210821.1", "spisova_znacka": "3Cdo/31/2020", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/31/2020 z 25. 5. 2022", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2022-05-25", "citacie_n": 130, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2022:8717210821.1"}, {"guid": "a6912828-4a63-4814-84d6-d249cd0ca5ed:9861045f-78b1-421a-916e-f2a4b200e26a", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:5114232415.1", "spisova_znacka": "6Cdo/127/2017", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/127/2017 z 29. 1. 2019", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2019-01-29", "citacie_n": 1092, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:5114232415.1"}, {"guid": "bae43b05-d8c4-4a90-9748-ded7c5015009:2554ee31-4020-4b15-803e-99975af85f19", "ecli": null, "spisova_znacka": "23CoCsp/17/2023", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 23CoCsp/17/2023 z 31. 1. 2024", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2024-01-31", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/bae43b05-d8c4-4a90-9748-ded7c5015009:2554ee31-4020-4b15-803e-99975af85f19"}, {"guid": "648e5222-a0e9-4767-b96a-373965cbe6d5:cfd1c2d8-60e3-45ed-bf11-c5297ce73a7c", "ecli": null, "spisova_znacka": "3CoCsp/15/2023", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 3CoCsp/15/2023 z 25. 1. 2024", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2024-01-25", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/648e5222-a0e9-4767-b96a-373965cbe6d5:cfd1c2d8-60e3-45ed-bf11-c5297ce73a7c"}, {"guid": "db73b2eb-3ab2-44bb-a336-9eacc87b27c8:1c66e1d8-26a2-46df-92af-ba31f1adcec0", "ecli": null, "spisova_znacka": "43CoCsp/8/2022", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 43CoCsp/8/2022 z 26. 5. 2022", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2022-05-26", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/db73b2eb-3ab2-44bb-a336-9eacc87b27c8:1c66e1d8-26a2-46df-92af-ba31f1adcec0"}, {"guid": "edc3ab5e-40b3-4d2d-be5a-b7b6828693ee:12e3e40f-c61f-48a8-959a-9e438517a604", "ecli": null, "spisova_znacka": "23CoCsp/39/2021", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 23CoCsp/39/2021 z 18. 5. 2022", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2022-05-18", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/edc3ab5e-40b3-4d2d-be5a-b7b6828693ee:12e3e40f-c61f-48a8-959a-9e438517a604"}, {"guid": "03a891ed-f881-47fb-b1c3-58ad7733b38e:53f13b87-1005-4456-be4b-cb94ef158fd5", "ecli": null, "spisova_znacka": "15CoCsp/17/2021", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 15CoCsp/17/2021 z 28. 4. 2022", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2022-04-28", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/03a891ed-f881-47fb-b1c3-58ad7733b38e:53f13b87-1005-4456-be4b-cb94ef158fd5"}, {"guid": "870fc403-6f44-4f03-9f9b-3cc39526f952:aa965e2a-63ca-4d8b-8d69-a416c17b3864", "ecli": null, "spisova_znacka": "19CoCsp/33/2021", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 19CoCsp/33/2021 z 27. 10. 2021", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2021-10-27", "citacie_n": 15, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/870fc403-6f44-4f03-9f9b-3cc39526f952:aa965e2a-63ca-4d8b-8d69-a416c17b3864"}, {"guid": "443d0152-d714-4b40-8e66-92d0674eb7df:d150ad35-d0d2-4707-be0a-c5c90def77f6", "ecli": null, "spisova_znacka": "9CoCsp/26/2021", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 9CoCsp/26/2021 z 2. 9. 2021", "sud": "Krajský súd Nitra", "datum_vydania": "2021-09-02", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/443d0152-d714-4b40-8e66-92d0674eb7df:d150ad35-d0d2-4707-be0a-c5c90def77f6"}, {"guid": "98b78bde-b024-4856-8752-46ab6e866c2e:2409bfdf-84d3-4d9e-8aee-5ff3a483e61b", "ecli": null, "spisova_znacka": "11CoCsp/25/2021", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 11CoCsp/25/2021 z 29. 7. 2021", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2021-07-29", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/98b78bde-b024-4856-8752-46ab6e866c2e:2409bfdf-84d3-4d9e-8aee-5ff3a483e61b"}, {"guid": "bc107298-14e3-43a3-b76c-a37a4154dec3:c724e15f-ebf0-474a-afc9-d0657e1194c8", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2021:7818202985.1", "spisova_znacka": "3CoCsp/5/2021", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 3CoCsp/5/2021 z 8. 6. 2021", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2021-06-08", "citacie_n": 19, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2021:7818202985.1"}, {"guid": "afdcb5fa-de3b-4004-814e-950bf9dabbde:e7b7cb90-c4e5-40a5-9136-986f34ed3505", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2021:8518200654.1", "spisova_znacka": "23CoCsp/36/2020", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 23CoCsp/36/2020 z 30. 5. 2021", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2021-05-30", "citacie_n": 12, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2021:8518200654.1"}, {"guid": "24b889ad-2186-4ac4-9392-4a03c27c84bb:17f3ab30-2389-4cb3-b4e7-22e53f973e48", "ecli": null, "spisova_znacka": "12CoCsp/57/2020", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 12CoCsp/57/2020 z 27. 5. 2021", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2021-05-27", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/24b889ad-2186-4ac4-9392-4a03c27c84bb:17f3ab30-2389-4cb3-b4e7-22e53f973e48"}, {"guid": "da1a2b16-c3ec-4be4-8d8d-9e6e30195ee9:46da4f6f-0e29-4899-ab46-a068d1568158", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2021:2220201511.1", "spisova_znacka": "25CoCsp/6/2021", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 25CoCsp/6/2021 z 26. 4. 2021", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2021-04-26", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2021:2220201511.1"}, {"guid": "8603dbb8-fa83-43ee-8cb2-8bb91262f5c8:99274bdf-537e-4bba-ab18-343e738ad1ca", "ecli": null, "spisova_znacka": "11CoCsp/29/2020", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 11CoCsp/29/2020 z 8. 7. 2020", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2020-07-08", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/8603dbb8-fa83-43ee-8cb2-8bb91262f5c8:99274bdf-537e-4bba-ab18-343e738ad1ca"}, {"guid": "0d551c6c-7ee7-4150-9579-8bcc2acc74ee:f159be64-b43d-4b3d-8c2f-9eb420e67968", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2020:5417202256.2", "spisova_znacka": "9Co/36/2020", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Žilina sp. zn. 9Co/36/2020 z 29. 4. 2020", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2020-04-29", "citacie_n": 16, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2020:5417202256.2"}, {"guid": "27b346d6-ced8-4873-b93e-a72014b6dfe8:8c2139c9-3cb8-4cf6-8484-62cce70f3d66", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2019:6918202794.1", "spisova_znacka": "12Co/13/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 12Co/13/2019 z 15. 8. 2019", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2019-08-15", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2019:6918202794.1"}, {"guid": "ade88f85-4f33-4943-bac3-9d90f22b720d:c2706bf4-2458-45e3-909b-4f2199d8badd", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2019:6715214706.2", "spisova_znacka": "16Co/179/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 16Co/179/2018 z 12. 6. 2019", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2019-06-12", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2019:6715214706.2"}, {"guid": "98696a58-0e6c-48c6-8348-96446d848f5a:d8bca549-3adb-4aba-a2ac-433676821af0", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2019:6314208530.2", "spisova_znacka": "16Co/87/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 16Co/87/2018 z 13. 3. 2019", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2019-03-13", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2019:6314208530.2"}, {"guid": "522824b7-1142-4ba9-9818-fe009b2d9379:db5f0615-4a72-444e-9cb0-794f13261aac", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2018:8317207147.1", "spisova_znacka": "19Co/30/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 19Co/30/2018 z 27. 6. 2018", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2018-06-27", "citacie_n": 39, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2018:8317207147.1"}], "citovane_v": []}