Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. 3To/3/2025 z 15. 4. 2025
Citácia: uznesenie Krajského súdu Trnava z 15. apríla 2025, sp. zn. 3To/3/2025, ECLI:SK:KSTT:2025:2322010770.1
Krajský súd Trnava | 3To/3/2025 | ECLI:SK:KSTT:2025:2322010770.1 | 2025-04-15 | Uznesenie
Oblasť práva: Trestné právo – Sloboda a ľudská dôstojnosť
Citované ustanovenia: § 319 TP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/ab7eed2c-3209-49bb-b58a-04ffb65ad729
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2025:2322010770.1

Súd:
Spisová značka:
Identifikačné číslo súdneho spisu:
Dátum vydania rozhodnutia:
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ:
ECLI:

Krajský súd Trnava
3To/3/2025
2322010770
15. 04. 2025
JUDr. Ladislav Réves
ECLI:SK:KSTT:2025:2322010770.1

Uznesenie
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ladislava Révesa a sudcov JUDr.
Rastislava Kresla a Mgr. Stanislava Kováča, v trestnej veci proti obžalovanému A. B., pre prečin
porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom
na § 138 písm. e), písm. j) Trestného zákona, o odvolaní okresného prokurátora proti rozsudku
Okresného súdu Galanta zo dňa 06.11.2024 pod sp. zn. 5T/48/2022, na verejnom zasadnutí konanom
dňa 15.04.2025 takto
rozhodol:
Podľa § 319 Trestného poriadku sa odvolanie okresného prokurátora, z a m i e t a.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom Okresného súdu Galanta bol obžalovaný A. B. podľa § 285 písm. b) Trestného
poriadku oslobodený spod obžaloby Okresnej prokuratúry Galanta č. 2 Pv 262/21/2202-20 zo dňa
24.6.2022 pre prečin porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona
s poukazom na § 138 písm. e), písm. j) Trestného zákona, ktorého sa mal dopustiť na tom skutkovom
základe, že
dňa 15. júla 2021 v čase o 12:40 hod. v obci C. A. D. E. F. E. XXX, preskočil kovový plot rodinného domu
so súpisným číslom XXX, ktorý je vysoký 190 cm a ktorý obývajú G. H., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom I.
XX, J., B. K., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C., B. C., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom E. F. XXX/XXX, C.,
A. C., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom E. F. XXX/XXX, C., kde v zadnej časti pozemku pristúpil k drevenej
šope odkiaľ odcudzil motorovú pílu žltej farby nezistenej značky, následne s motorovou pílou preskočil
opätovne plot a odišiel s ňou, čím poškodenému A. C., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom E. F. XXX/XXX,
C. spôsobil škodu krádežou motorovej píly vo výške 35 eur, pretože skutok nie je trestným činom.
Okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil v rozsahu č.l. 353-367 spisu.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie okresný prokurátor.
V písomnom zdôvodnení odvolania po úvodnej rekapitulácii výrokov a odôvodnenia napadnutého
rozsudku uviedol, že s postupom súdu, čo do oslobodenia obžalovaného spod obžaloby sa nestotožňuje.
Má za to, že súd v rámci hodnotenia dôkazov nepostupoval v zmysle zásady uvedenej v § 2 ods. 12
Tr. por., podľa ktorej je potrebné dôkazy hodnotiť na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu
jednotlivo i v ich súhrne.
Platí zásada voľného hodnotenia dôkazov, podľa ktorej orgány činné v trestnom konaní a súd
hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na
starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich
obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán. V súvislosti s hodnotením dôkazov
platí aj druhé pravidlo, podľa ktorého ak okresný súd postupoval pri hodnotení dôkazov dôsledne
podľa § 2 ods. 12 Tr. por., teda že ich hodnotil na základe vnútorného presvedčenía založeného na
starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne a dospel k logicky odôvodneným
skutkovým zistenia, mal na základe zákonne vykonaných dôkazov vysloviť vinu u obž. A. B. v zmysle

podanej obžaloby. Okresný súd vyššie spomínané pravidlá pri hodnotení dôkazov v tejto trestnej veci
skutočne nedodržal. Okresný súd nevyhodnotil všetky vo veci vykonané dôkazy jednotlivo ale hlavne vo
vzájomných súvislostiach s inými vo veci vykonanými dôkazmi, odhliadnuc od toho, že niektoré dôkazy
neboli na hlavných pojednávaniach vykonané zákonným spôsobom.
Ďalej prokurátor namietal postup súdu v štádiu dokazovania na súde, kedy síce opakovane predvolal na
hlavné pojednávanie svedkov B. C. a G. H. avšak aj napriek návrhu uvedeného v obžalobe pod bodom 2
(predvolať a vypočuť okrem iných aj týchto svedkov), súd na hlavných pojednávaniach iba skonštatoval,
že tieto osoby sa na predvolania súdu bez dôvodného ospravedlnenia nedostavili a ich predvedenie
bolo neúspešné a tak boli výsluchy svedkov z prípravného konania oboznámené prečítaním, pričom
prokuratúra aj naďalej trvala na osobných výsluchoch týchto svedkov, resp. súd sa ešte na hlavnom
pojednávaní z 16.05.2023 opýtal, či strany súhlasia s prečítaním výpovede svedkov - poškodených
a svedkov z prípravného konania alebo trvajú na osobnom výsluchu, pričom strany uviedli, že aj
naďalej trvajú na osobnom výsluchu. V danom prípade sa jedná o kľúčového svedka G. H., ktorá ako
jediná zo všetkých procesných strán (okrem obžalovaného) bola priamou účastníčkou pri spáchaní
skutku obž. a pošk. B. C. bol v tomto trestnom konaní v postavení svedka, ktorý sa o konaní obž.
dozvedel bezprostredne po jeho konaní od svedkyne G. H.. Bolo teda namieste oboch svedkov, všetkými
dostupnými prostriedkami, ktoré Trestný poriadok dovoľuje, týchto svedkov na hlavné pojednávanie
predvolať a vypočuť, aby bola zachovaná zásada ústnosti a bezprostrednosti tak, ako tento princíp
zachoval pri výsluchoch svedkov A. C., B. K. a B. C..
Z výsluchu obž. na hlavnom pojednávaní vyplynulo aj to, že videl svedka B. C., keď si išiel vyzdvihnúť
motorovú pílu a tohto videl vtedy, keď vyšiel na ulicu. K svedkovi B. C. nemá dobrý vzťah. Nevie o
tom, že by mal niekto ďalší pílu v ruke v čase, keď si ju vyzdvihol až pokým ju nevrátil A. C.. Uvedená
skutočnosť nekorešponduje so zadováženými kamerovými záznamami z ktorých vyplýva, že obž. aj
spolu s pošk. idú spolu na bicykloch, čo preukazuje, že ich vzťah je skôr pozitívny a kamarátsky a ďalej
je na kamerovom zázname zachytené, že obž. predmet a to motorovú pílu odkladá pod ihličnatý strom
vedľa prameňa. Následne svedok B. C. prichádza pešo k prameňu a spolu komunikujú a potom obž.
A. B. odchádza na bicykli preč a svedok B. C. motorovú pílu prenášal na bicykli preč. Táto skutočnosť
zachytená na kamerovom zázname nekorešponduje tiež s časťou výpovede svedka B. C., ktorý uviedol,
že on sa k píle ani nedostal, lebo nebolo kedy (pritom kamerový záznam preukazuje, že ju odnášal z
miesta prameňa). T. j. minimálne od času odcudzenia motorovej píly mal túto v rukách a disponoval ňou
aj svedok B. C.
Svedok A. C. uviedol, že na deň 15.07.2021 nedal výslovný súhlas obž. aby vošiel na pozemok
a podľa jeho vyjadrenia G. H. v čase skutku nepoznala obžalovaného, ale teraz už majú dobrý
vzťah a chodia spolu na kávu. O skutku sa dozvedel od G. poobede v ten deň. Toleroval vstup na
pozemok obž. Súd uveril danej výpovedi a túto považoval za dostatočnú nato, aby ju vyhodnotil ako
jasný, logický, zrozumiteľný, presvedčivý, vierohodný dôkaz, ktorý nie inými dôkazmi spochybniteľný či
dokonca vyvrátený.
Uvedené je však dostatočne vyvrátené prečítanou výpoveďou svedkyne G. H. a tiež podaným trestným
oznámením G. H. (ktorý dôkaz súd ani neoboznámil; tu poukazuje, že za dôkaz možno v súlade s § 119
ods. 3 Tr. por. považovať aj informácie uvedené v trestnom oznámení (§ 62 Tr. por.).
Trestné oznámenie môže byť na hlavnom pojednávaní v súlade s § 269 Tr. por. čítané ako listinný
dôkaz (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu SR z 30. apríla 2013, sp. zn 2 To 2/2013), kde svedkyňa
jasne uvádza, po jej zákonnom poučení v zmysle ustanovení Trestného poriadku, že podáva trestné
oznámenie na A. B. a pri výsluchu uviedla, že uvidela chlapca, z videnia ho pozná, volá sa A..
Nie je teda pravdou, že by svedkyňa obžalovaného nepoznala. Pokiaľ sa o danej veci dozvedel pošk.
A. C. poobede od svedkyni G. H. (pričom v prípravnom konaní uviedol, že keď prišiel domov až večer
sa dozvedel od G. H. o udalosti) a už vtom čase mal byť daný konkludentný súhlas na vstup na jeho
pozemok nielen obž., ale aj iným osobám, nič nebránilo pošk, aby danú skutočnosť svedkyni G. H.
ozrejmil, čo síce on pri výsluchu v konaní na súde potvrdil, že svedkyni uviedol, že motorovú pílu A.
B. neukradol, avšak svedkyňa aj napriek tomu, potom čo volala aj svojmu priateľovi B. C., podala dňa
15.07.2021 v čase o 22.50 hod. trestné oznámenie a následne dňa 19.11.2021 a 31.01.2022 vypovedala,
pričom obsah jej výpovedí korešponduje s podaným trestným oznámením. Skutočnosť či svedkyňa
poznala alebo nepoznala obž. (v prípravnom konaní to jasne svedkyňa potvrdila) by súd zistil osobným
výsluchom svedkyne.
Z prečítanej výpovede svedkyne G. H. z prípravného konania (č. 1. 2532) jednoznačne vyplýva, že
táto uviedla, že asi dva roky býva u priateľa v C. a pokiaľ obž. ako aj svedok B. C. uvádzajú, že tam
chodili skoro denno denne o tejto svedkyni teda obyvateľke tohto domu - nehnuteľnosti uviedli, že tam
býva krátko, tak sú ich výpovede jednoznačne spochybnené výsluchom svedkyne G. H. oboznámenej

v konaní na súde. Tento rozpor súd nijako nevyhodnotil resp. ani sa ním nezaoberal, aj keď sa v tomto
prípade jedná o podstatnú skutočnosť (okrem iných skutočností uvádzaných svedkyňou napríklad že
už dlhšie žila v tomto obydlí, akým spôsobom mali zatvorenú alebo zamknutú bránu, že poznala A. z
videnia a pod.). Svedkyňa však nevypovedala o tom, že by o nepovolenom vstupe na pozemok nejakým
spôsobom informovala svedka A. C.. Uviedla však, že volala svojmu priateľovi B. C. a večer keď sa
vrátil z práce sa rozhodla podať trestné oznámenie. Súd však odignoroval, nezaoberal sa a nevyhodnotil
návrh na vykonanie dôkazu a to čítanie výsluchu svedka G. H. na č. 1. 62-69 (bod 2. návrhu obžaloby)
vrátane fotoalbumov z ktorého úkonu vyplýva, že po zákonnom poučení svedkyne, vykonaní výsluchu
a popisu osoby páchateľa bola s ňou vykonaná rekognícia podľa fotoalbumov.
Pokiaľ súd nechcel pripustiť tento návrh bolo jeho povinnosťou tento jeho postup riadne v konaní
na súde odôvodniť. Podotýka však, že tento výsluch bol síce vykonaný po začatí trestného stíhania
vo veci a pred vznesením obvinenia, avšak nebol to jediný usvedčujúci alebo výrazným spôsobom
rozhodujúci dôkaz o ktorý chce prokurátor, ako nositeľ dôkazného bremena v konaní pred súdom, oprieť
obžalobu (stanovisko por. č. 30/2010 trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
na zjednotenie výkladu zákona k otázke, či môže byť obžaloba opretá o svedecké výpovede vykonané
pred vznesením obvinenia, ak k ich vykonaniu došlo po začatí trestného stíhania "vo veci", ako aj k
otázke, či týmto postupom došlo k porušeniu práva obvineného na obhajobu, sp. zn. Tpj 63/2009, prijaté
dňa 7. decembra 2009).
Svedkyňa B. K. vypovedala v konaní na súde okrem iného aj o tom, že súhlas na vstup na pozemok mal
obž. aj od A. C., G. H. a B. C.. Na plote nebol ani zvonček Skutočnosť, že mal mat obž. súhlas na vstup
na pozemok od svedkyni G. H. je v rozpore s výpoveďou nielen svedkyne G. H., ktorá jednoznačne
uviedla, že nedala súhlas na vstup na pozemok obž. ale aj svedka B. C., ktorý potom ako sa dozvedel
o nepovolenom vstupe na pozemok nakázal svedkyni G. H., aby podala trestné oznámenie a aj
so všetkými výpoveďami svedkov z prípravného konania (teda tí, ktorí v konaní na súde vypovedali
rozdielne).
V kontexte všetkých učinených osobných výsluchov svedkov A. C., B. K. a B. C. v konaní na súde
tieto hodnotí ako účelové s jednoznačným cieľom a to vyviniť obž. spod trestnej zodpovednosti, o čom
svedčia nielen časti výpovedí svedkov, ktorí vypovedajú klamlivo o vzťahu obž. a svedkyne G. H., že ho
ona nepozná alebo aj pobyt svedkyne G. H. o ktorom tvrdia, že tam bývala veľmi krátko a tiež vo vzťahu
obž. k ostatným svedkom, pretože aj napríklad samotný výsluch svedka B. C. (čo nie je zachytené v
písomnej forme, ale v zvukovom zázname z hlavného pojednávania z 06.11.2024), ktorý na položenú
otázku od sudcu ako si vychádza s A. C. a svedkyňami K. a H., tak svedok odpovedal otázkou na súd,
že či budú jeho výpoveď čítať aj tí a po odpovedí zo strany súdu, svedok B. C. uviedol, že vzťahy majú
dobré. Aj táto časť výpovede nekorešponduje s jeho výpoveďou v začiatočnej fáze výsluchu na hlavnom
pojednávaní, kde svedkyňu G. H. nazval mrchou.
Svedok B. C. uviedol, že aj telefóny mu obž. všetky kúpil, pričom obž. jasne vyjadril svoj postoj k
svedkovi B. C. v úvode svojej výpovede v konaní na súde, kde uviedol, že s ním nemá dobrý vzťah.
Výsluch obž. v kontexte s osobnými výsluchmi svedkov v konaní na súde dáva jednoznačný záver o
účelovosti spochybniť výpovede či už kľúčového a jediného očitého svedka tohto skutku a to G. H. a tiež
svedka B. C. ( priateľa svedkyne G. H.), ktorí doteraz na súde nevypovedali. Pokiaľ sa súd, každého
zo svedkov v konaní na súde, jednotlivo pýtal, či bol daný súhlas na vstup do obydlia od iných svedkov
(teda obyvateľov obydlia) tých čo boli v konaní na súde vypočuti aj tí čo neboli, nič nebránilo súdu aby
sa svedkov, tých ktorí na súde doposiaľ nevypovedali (G. H. a B. C.), tak isto opýtal, či ostatní svedkovia
dali alebo nedali súhlas na vstup na pozemok
Súd poukázal po vykonanom dokazovaní na tú skutočnosť, že akýkoľvek návštevník by nemal pri
najlepšej vôli možnosť sa prihlásiť na návštevu, a minimálne musel ísť ďalej na pozemok a zaklopať na
vchodové dvere aby sa prihlásil (porovnaj uznesenie KS Košice č. k. 6To/14/2020), nakoľko na plote
nebol zvonček, o čom mali vypovedať viacerí svedkovia. Takáto úvaha súdu nie je porovnateľná s touto
konkrétnou trestnou vecou a je hypotetická, ktorú súd nemá nijakým dôkazom preukázanů, pretože tak
mal súd zisťovať ako sa jednotlivé osoby ohlasujú ako návšteva v tomto konkrétnom prípade (napríklad
búchaním na bránu, pískaním, volaním a podobne), odhliadnuc od toho, že obž. išiel na pozemok
neohlásene.
Súd vyhodnotil, že obž. a pošk. A. C. nie sú v žiadnom rodinnom vzťahu (uvedená skutočnosť vyplynula
z výpovede obž. v konaní na súde), pričom súd sa obmedzil iba na vyhodnotenie vzťahu obž. a pošk.
A. C. z pozície rodinného vzťahu a neskúmal či sa v danom prípade nejedná o osoby v inom obdobnom
pomere (v kontexte ust. § 130 Tr. por. a § 127 ods. 4 Tr. zák. ). Z výsluchu obž. vyplynulo, že je priateľom
obž. aj mu krstil malú dcéru to zn., že je krstným otcom (nie však z príbuzných v priamom pokoleni).

Pokiaľ súd vo vzťahu k svedkovi A. C., ktorému podľa obžaloby mala byť spôsobená škoda na motorovej
pile v sume 35 eur, vyhodnotil po výsluchu svedka v konaní na súde, že tento nie je ani vlastníkom
motorovej píly, lebo píla bola preto u neho, lebo mu ju dal kamarát do zálohy za požičané peniaze a
vo vyšetrovacom spise nie je doložený žiadny pokladničný doklad o kúpe motorovej píly, pričom pri
motorovej píle, ktorá má 1 rok a je ešte v zákonnej záručnej dobe 2 roky je dôvodné očakávať, že vlastník
si pokladničný doklad odloží doma pre prípad reklamácie a na vyzvanie polície ho predloží do trestného
konania, čo sa nepodarilo zabezpečiť a od vlastníka je dôvodné očakávať, že pozná svoju vec a bude
vedieť uviesť aspoň výrobcu a model motorovej píly, čo sa v tomto trestnom konaní nepodarilo zistiť, súd
nesprávne hodnotil výpoveď tohto svedka, keďže tento v prípravnom konaní pri výsluchu dostatočne
popísal odcudzenú motorovú pílu (rok stará, suma cca 70,- Eur, nejednalo sa o stihl ani husquarnu,
doklady asi zahodil), na základe čoho bolo následne vyhotovené aj odborné vyjadrenie.
Pokiaľ súd v závere napadnutého rozsudku uviedol, že v obžalobe ani skutková veta nekorešponduje
s právnou vetou a právnou kvalifikáciou vo vzťahu ku kvalifikačnému znaku vlámaním, poukazuje
na vykonané dokazovanie v prípravnom konaní a to okrem iných podporných vykonaných osobných
dôkazov v spojení s ohliadkou miesta činu (č. 1. 105-109), ktorá dokumentuje výšku brány 188-190
cm, čo v zmysle judikatúry R 37/1993, je kvalifikačným znakom vlámania, keďže obžalovaný vnikol
na riadne oplotený pozemok prekonaním prekážky a to oplotenia vysokého 188-190 cm za použitia
vlastnej fyzickej sily. Navyše aj sám súd pri rozhodovaní o vine a treste v počiatočnom štádiu súdneho
konania prevzal vo vydanom trestnom rozkaze č. k. 5T/48/2022-205 zo dňa 04.08.2022 skutkovú vetu,
právnu vetu a tiež právnu kvalifikáciu uvedených v obžalobe Okresnej prokuratúry v Galante sp. zn. 2Pv
262/21/2202-20 zo dňa 24.06.2024.
Za logické, zrozumiteľné a presvedčivé považuje jednoznačne výpovede jednotlivých procesných strán
vykonaných v prípravnom konaní, ktoré boli učinené zákonne, pričom niet pochýb o ich vierohodnosti.
Jednotlivé svedecké výpovede si neodporujú v podstatných okolnostiach o ktorých svedkovia vypovedali
a tieto sú v súlade aj s ostatnými dôkazmi zadováženými v prípravnom konaní. Neušla pozornosti
skutočnosť, že súd neoboznámil ako listinné dôkazy potvrdenie o zaistení veci a zápisnicu o prevzatí
zaistenej veci (č. 1 102-103).
Z uvedených dôvodov preto navrhol, aby Krajský súd Trnava v zmysle ustanovenia § 321 odsek 1
písmeno a), písmeno b), písmeno c) Trestného poriadku, zrušil napadnutý rozsudok Okresného súdu
Galanta vo výroku o treste a podľa § 322 odsek 1 Trestného poriadku vrátil vec Okresnému súdu v
Galante aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.
K odvolaniu okresného prokurátora sa obžalovaný vyjadril prostredníctvom obhajkyne osobitným
písomným podaním, v ktorom uviedol nasledovné.
Rozsudkom Okresného súdu Galanta zo dňa 06.11.2024, sp. zn. 5T/48/2022-353 (ďalej len „rozsudok"),
bol oslobodený spod obžaloby pre prečin porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1, ods. 2
písm. a) Trestného zákona. Proti tomuto rozsudku podala prokurátorka odvolanie, ktoré dňa 26.11.2024
odôvodnila.
Okresný súd Galanta rozhodol na základe vykonaného dokazovania správne a v súlade s platnou
právnou úpravou. Dovoľuje si zdôrazniť nasledovné skutočnosti.
Priebeh konania a podrobné hodnotenie výpovedi svedkov
Na hlavnom pojednávaní bolo vykonané rozsiahle dokazovanie, ktoré jednoznačne preukázalo, že jeho
vstup na pozemok bol oprávnený a vykonaný so súhlasom dvoch zo spoluvlastníkov, A. C. a jeho
partnerky B. K., s ktorými udržiaval dlhodobé priateľské vzťah, obzvlášť s A. C.. Nasledujúce výpovede
svedkov významne prispeli k objasneniu skutkového stavu:
1. A. C. (31.01.2024):
A. C. vypovedal, že je jeho dlhoročný kamarát a od detstva navštevuje jeho domácnosť. Potvrdil, že si
občas požičiava náradie a vždy ho vráti, t.j. bol dohodnutý s A. C. na tom, že si môžem požičiavať jeho
náradie V deň skutku nebol svedok prítomný doma a svedectvo o udalosti získal od G. H. (partnerky
jeho brata, ktorá tam v tom čase bola asi iba prvý týždeň, čo znamená, že ani nemohla poznať pomery v
rodine a rodinných priateľov vlastníkov domu). Svedok počas svojej výpovede pred súdom zdôraznil, že
brána bola nezamknutá a že nemusel preliezať plot, keďže vstúpil na pozemok cez bránu.Potvrdil, že v
deň incidentu mu neudelil výslovný súhlas na vstup, ale jeho pohyb na pozemku bol bežne tolerovaný,
tj. mal sám svedok za to, že v minulosti udelil súhlas na jeho vstup na ich pozemok. To, že svedok
nekonkretizoval na aké dni má udelený súhlas ešte neznamená, že by v deň činu vstupoval na pozemok
bez jeho súhlasu. Uviedol, že G. H. zavolala políciu a situácia bola z jej strany nesprávne interpretovaná.
2. B. K. (03.04.2024):

B. K. uviedla pred súdom, že v čase skutku nebola na adrese, kde sa stal incident, ale bola u svojej matky.
Potvrdila, že je kamarát jej partnera A. C. a často k ním chodieva. Uviedla, že brána bývala otvorená
a nepriehľadná, pričom vstup do šopy bol voľný. Spomenula, že návštevníci sa obvykle neoznamovali
dopredu a často išli rovno do šopy alebo zaklopali na dvere.
3. G. H. (výpoveď prečítaná z prípravného konania):
Vo svojej výpovedi uviedla, že na kamerovom zázname zaznamenala pohyb osoby, ktorú považovala
za obžalovaného. Kvôli neprítomnosti na súde jej výpoveď nebola konfrontovaná s ďalšími dôkazmi a
otázkami. Má za to, že jej výpoveď bola voči jeho osobe účelová, nepravdivá a zrejme vychádzajúca z
toho, že v tom čase táto svedkyňa nebývala na danej adrese a tak nemohla poznať rodinné pomery a
rodinných priateľov vlastníkov nehnuteľnosti. Svedkyňa ignorovala výsluch pred súdom, na súd sa ani
raz nedostavila a nevypovedala pred súdom pod prísahou. Aj z tejto vyhýbavej reakcií svedkyne má za
to, že sa jej výpoveď z prípravného konania nezakladá na pravde.
4. B. C. (6.11.2024):
Svedok B. C. vypovedal, že je nevinný a že ho pozná ako priateľa. Uviedol, že vstupoval na pozemok so
súhlasom A. C. a poprel akékoľvek preskakovanie plotu pri konkrétnej udalosti, ale priznal, že inokedy
sa preskakovalo do domu aj cez okno (bežná prax so súhlasom a s vedomím vlastníkov nehnuteľnosti).
Potvrdil, že bol prítomný na pozemku spolu s ním v čase skutku. Opísal, že brána bývala otvorená a dom
nemal zvonček, pričom návštevníci sa často ohlasovali hlasným volaním. Zmienil sa o svojom dobrom
vzťahu s niektorými obyvateľmi domu a uviedol, že s ním (obž.) majú vlastníci domu blízky vzťah.
Svedecké výpovede boli preskúmané súdom, ktorý vyhodnotil, že jeho pohyb na pozemku bol
oprávnený a nevykazoval znaky protiprávneho konania. Prvostupňový súd správne postupoval, ak
považoval výpovede svedkov na hlavnom pojednávaní za dôveryhodné, aj v prípade, že sa odlišujú od
výpovedí z prípravného konania. Má za to, že v prípravnom konaní pokojne mohlo dôjsť ku kopírovaniu
textu alebo k nejakej chybe pri výsluchu svedkov. Svedkovia si zrejme obsah zápisnice neprečítali a
uvedené iba podpísali. Z odlišností ich výpovedí boli aj svedkovia prekvapení počas ich výpovede pred
súdom. Z uvedeného má za to, že súd s odbornou náležitosťou skúmal dôveryhodnosť svedeckých
výpovedí počas konania pred súdom a správne dospel k názoru, že aj zo svedeckých výpovedí možno
usúdiť, že nedošlo k spáchaniu trestného činu.
Námietky prokurátorky a ich vyvrátenie
1. Nevykonanie osobného výsluchu G. H.:
Tvrdenie prokurátorky: Prokurátorka namieta, že súd čítal výpoveď svedkyne G. H. z prípravného
konania namiesto jej osobného výsluchu, čo označuje za porušenie zásady bezprostrednosti
dokazovania.
Vyvrátenie: Súd postupoval zákonne, pretože svedkyňa sa bez ospravedlnenia nedostavila ani na
opakované predvolania. Podľa § 263 ods. 3 písm. a) Trestného poriadku je možné prečítať výpoveď z
prípravného konania, ak sa svedok nedostaví a jeho predvedenie je neúspešné. Zároveň s ostatných
vykonaných dôkazov bolo možné spochybniť výpoveď tejto svedkyne.
2. Kamerové záznamy:
Tvrdenie prokurátorky: Na kamerových záznamoch má byť zachytený, ako odnášam motorovú pílu spolu
so svedkom B. C..
Vyvrátenie: Kamerové záznamy boli predložené, avšak súd ich správne vyhodnotil v kontexte ďalších
dôkazov. Záznamy nezachytávajú celý priebeh udalostí a ich interpretácia prokurátorkou je sporná,
kedže A. C. potvrdil, že mal povolenie na vstup a náradie si bežne požičiaval, čo znamená, že ku krádeži
nedošlo. To, že zobral motorovú pílu z pozemku A. C. sám potvrdil pred súdom na HP.
3. Nejednotnosť výpovedí:
Tvrdenie prokurátorky: Prokurátorka poukazuje na rozdiely vo výpovediach svedkov, ktoré označuje za
nejednotné.
Vyvrátenie: Rozdiely v drobných detailoch sú bežné pri viacerých výpovediach a nevypovedajú o
nepravdivosti alebo nespoľahlivosti svedkov. Podstatné časti ich výpovedí sa však zhodovali, najmä
pokiaľ ide o to, že mal povolenie na vstup od spoluvlastníka domu. Z výpovedí A. C., B. K. a B. C.
vyplýva, že na pozemok chodil pravidelne a jeho vstup bol tolerovaný.
Nesúhlasí s tvrdením prokurátorky, že: „V kontexte všetkých učinených osobných výsluchov svedkov
A. C., B. K. a B. C. v konaní na súde, tieto hodnotí ako účelové s jednoznačným cieľom a to vyviniť
obž. spod trestnej zodpovednosti," Uvedené sa nezakladá na pravde a ide iba o subjektívne domnienky.
Svedkovia vypovedali pod prísahou pred súdom. Ich rozdielnosť výpovedi v porovnaní v prípravnom
konaní nebola zrejmá ani svedkom počas výsluchu pred súdom. Zrejme došlo ku kopírovaniu textov

alebo k iným pochybeniam počas prípravného konania pri spisovaní zápisníc. Uvedené by zrejme
vedel ozrejmiť vyšetrovateľ PZ, ktorý vykonával výsluchy svedkov. Podľa dostupných informácii však
vyšetrovateľ PZ, ktorý vykonával výsluchy v prípravnom konaní už nie je zamestnancom Policajného
zboru (uvedené si môže KS TT overiť na OR PZ Šaľa, ako aj dôvody rozviazania pracovného pomeru
s týmto zamestnancom). Z uvedeného sa je tak domnievať, že výsluchy v prípravnom konaní neboli
vykonané zákonným spôsobom (uvedené však nebolo v rámci trestného konania skúmané, avšak s
ohľadom na množstvo dôkazov preukazujúcich moju nevinu, uvedené ani nebolo potrebné).
Podľa § 194 Trestného zákona sa trestného činu porušenia domovej slobody dopúšťa osoba, ktorá
bez oprávnenia vnikne na pozemok inej osoby s úmyslom narušiť jej pokoj alebo súkromie. Trestné
právo rozlišuje medzi neoprávneným vstupom a vstupom na základe súhlasu oprávneného užívateľa
alebo spoluvlastníka. V kontexte spoločného bývania je preto dôležité, aby bol vstup do obydlia alebo na
pozemok v súlade so vzájomnými dohodami a nebol vnímaný ako narušenie práv ostatných užívateľov.
V predmetnom prípade neboli naplnené základné znaky skutkovej podstaty trestného činu.
Oprávnenie na vstup: jeho vstup na pozemok bol vykonaný so súhlasom spoluvlastníka A. C., ktorý bol
oprávnený umožniť prístup na pozemok.
Absencia úmyslu: Nebolo preukázané, že by konal s úmyslom narušiť pokoj alebo súkromie iných
obyvateľov respektíve spôsobiť škodu. Jeho konanie nebolo vedené žiadnym zámerom poškodiť alebo
narušiť súkromie kohokoľvek na pozemku.
Potvrdenie legitímnosti: Výpovede členov domácnosti a blízkych osôb jednoznačne potvrdili, že jeho
vstup na pozemok bol považovaný za oprávnený a bežný, čo bolo v súlade s dlhoročnými zvyklosťami.
Z ustanovení trestného práva vyplýva, že ak osoba vstúpi na pozemok so súhlasom oprávneného
užívateľa, tento vstup nemôže byť bez ďalších okolností považovaný za neoprávnený. Navyše, ochrana
domovej slobody sa vzťahuje na faktické užívanie obydlia, pričom subjektívne dojmy osôb bez znalosti
všetkých okolnosti nemôžu tvoriť základ pre záver o protiprávnosti konania.
Tieto skutočnosti jasne naznačujú, že znaky skutkovej podstaty trestného činu neboli naplnené.
Prvostupňový súd tak dospel k správnym skutkovým a právnym zisteniam a jeho rozhodnutie považuje
v celom rozsahu za právne správne.
V zmysle vyššie uvedeného žiadal, aby odvolací súd za mietol odvolanie prokurátora a potvrdil
Rozsudok Okresného súdu Galanta v celom rozsahu.
Konanie na odvolacom súde:
Krajský súd vo veci vykonal verejné zasadnutie v prítomnosti obžalovaného, jeho obhajkyne ako i
prokurátorky Krajskej prokuratúry Trnava.
Zástupkyňa krajskej prokuratúry na verejnom zasadnutí krajského súdu uviedla, že napadnutý rozsudok
považuje za nezákonný, v plnom rozsahu sa stotožňuje s odôvodnením odvolania podaného okresnou
prokuratúrou, a preto mu navrhuje vyhovieť.
Obžalovaný spolu s obhajkyňou na verejnom zasadnutí navrhli, aby odvolanie prokurátora bolo
zamietnuté podľa § 319 Trestného poriadku ako nedôvodné.
Krajský súd, na základe riadne a včas podaného odvolania okresným prokurátorom, podľa § 317
ods.1 Trestného poriadku preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti
ktorému podal odvolateľ odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo a zistil, že
odvolanie okresného prokurátora nie je dôvodné.
Odvolací súd po preskúmaní veci predovšetkým zistil, že vo vzťahu ku skutkovým zisteniam tvoriacim
podstatu súdeného trestného činu, je napadnutý rozsudok výsledkom konania, v ktorom sa postupovalo
podľa Trestného poriadku a v ktorom nedošlo k žiadnym chybám, ktoré by mohli mať vplyv jednak na
objasnenie skutkového stavu veci a jednak na práva obžalovaného na obhajobu.
Skutkové zistenia súdu prvého stupňa tak, ako sú vyjadrené v napadnutom rozsudku sú aj podľa
názoru odvolacieho súdu správne, lebo zodpovedajú výsledkom dokazovania vykonaného na hlavnom
pojednávaní.
Vzhľadom na to odvolací súd v otázke skutkových zistení odkazuje na správne podrobne rozvedené
dôvody rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorými sa v plnom rozsahu stotožňuje. Súd prvého stupňa
vykonal dokazovanie vo veci v rozsahu potrebnom na rozhodnutie a vyvodil z neho správne skutkové
zistenia.
Podľa názoru odvolacieho súdu ( na rozdiel od názoru odvolateľa) prvostupňový súd postupoval pri
hodnotení dôkazov dôsledne v zmysle § 2 ods. 12 Tr. por., pričom ich hodnotil na základe vnútorného
presvedčenia založeného na starostlivom zvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo, aj v ich súhrne
a v konečnom dôsledku dospel k správnym skutkovým zisteniam.
Z odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa je rovnako zrejmé, ktoré skutočnosti vzal za dokázané
v súvislosti so žalovaným skutkom, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel, a akými úvahami

sa spravoval pri hodnotení dôkazov. Prvostupňový súd súčasne v odôvodnení napadnutého rozsudku
stručne a jasne vyložil, ako sa vyrovnal s dôkazmi vykonanými v súlade s procesným právom a akými
úvahami sa spravoval keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení Trestného
zákona.
Krajský súd sa stotožňuje s presvedčivým a správne odôvodneným rozsudkom súdu prvého stupňa
vo vzťahu k výroku o vine a v podrobnostiach naň odkazuje. V tejto súvislosti treba dodať, že toto
konštatovanie sa v celom rozsahu týka aj odvolacích námietok prokurátora vo vzťahu k výroku o vine
( resp. o oslobodení obžalovaného) v rozsahu, v akom sú dôvody odvolania uvedené vyššie, lebo dôvody
odvolania prokurátora sú v podstate súhrnom obžalobných tvrdení prezentovaných v celom doterajšom
konaní.
Prokurátor založil svoje odvolanie na opakovaných dôvodoch (dôkazoch) obžaloby použitej v konaní
pred súdom prvého stupňa. S jeho námietkami, skutkovými a právnymi sa ale súd prvého stupňa v
napadnutom rozsudku vysporiadal dostatočne a procesne súladným spôsobom a v podstate nenechal,
pokiaľ ide o otázku viny, otvorenú žiadnu spornú otázku, riešenie ktorej by zostalo na odvolacom súde.
Tak, pokiaľ sa týka konkrétneho prípadu, ale aj vo všeobecnosti je potrebné uviesť, že skutočnosť, že
odvolateľ sa nestotožnil so skutkovými a právnymi názormi súdu prvého stupňa v napadnutom rozsudku,
nemôže sama osebe viesť odvolací súd k záveru o zjavnej neodôvodnenosti, alebo arbitrárnosti
záverov vyslovených súdom prvého stupňa. Odvolací súd naviac zdôrazňuje a opakuje, že odvolateľ v
prevažujúcej miere primárne vo svojom odvolaní namieta hodnotenie dôkazov súdom prvého stupňa, a
predkladá odvolaciemu súdu vlastné hodnotenie dôkazov (rozvedených v písomnom odvolaní) a vlastné
predstavy záverov, ktoré mali vyplynúť z dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní. Odvolanie
je v podstate založené na opakovaní dôvodov (dôkazov) prokurátora použitej v konaní pred súdom
prvého stupňa (uznesenie Ústavného súdu SR II. ÚS 78/05).
Odvolací súd považuje rozsudok okresného súdu za vecne správny, zákonný a úplne zodpovedajúci
vykonanému dokazovaniu.
Okresný súd správne vyhodnotil, že v danom prípade nedošlo k naplneniu objektívnej ani subjektívnej
stránky skutkovej podstaty trestného činu porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1 Trestného
zákona, a to z dôvodu, že vstup obžalovaného do obydlia bol oprávnený a vykonaný so súhlasom
jedného z oprávnených užívateľov nehnuteľnosti, konkrétne A. C..
Z výpovedí obžalovaného a viacerých svedkov (A. C., B. K., B. C.) jednoznačne vyplynulo, že obžalovaný
bol oprávnený vstupovať na dotknutý pozemok, pričom bol dlhodobo tolerovaný ako osoba, ktorá má
prístup na nehnuteľnosť a je oprávnená používať náradie, vrátane predmetnej motorovej píly.
Odvolací súd v spornej otázke poukazuje na to, že v danom prípade postačoval súhlas aspoň jedného z
užívateľov obydlia na oprávnený vstup tretej osoby do tohto obydlia, aj v prípade, že iný užívateľ s týmto
vstupom nesúhlasí, ako to vyplýva aj z ustálenej rozhodovacej činnosti tunajšieho súdu, konkrétne z
uznesenia Krajského súdu v Trnave, sp. zn. 6To/123/2022 zo dňa 30. marca 2023.
V danej súvislosti je potrebné v prvom rade uviesť, že podľa čl. 21 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
je obydlie nedotknuteľné. Vstup do obydlia možno obmedziť len za zákonom stanovených podmienok.
Ochranu nedotknuteľnosti obydlia ďalej konkretizuje § 194 Trestného zákona, ktorý vymedzuje skutkovú
podstatu trestného činu porušovania domovej slobody.
Z právnej teórie, ako aj rozhodovacej praxe súdov, vyplýva, že pri viacosobovom užívaní obydlia
(napr. manželia, partneri, spolubývajúci) postačuje na oprávnený vstup tretej osoby do tohto obydlia
súhlas aspoň jedného z oprávnených užívateľov. Tento záver sa opiera o výklad pojmu „oprávnený
užívateľ obydlia“, ktorým sa rozumie osoba, ktorá obydlie právne alebo fakticky využíva ako miesto na
uspokojovanie svojich bytových potrieb a má k nemu určitý právny vzťah (napr. vlastníctvo, nájom, či
spoluvlastnícky alebo spolunájomný vzťah).
V predmetnej veci sa riešila otázka, či bol vstup tretej osoby do spoločného obydlia oprávnený, ak s
ním jeden z užívateľov (svedok C.) súhlasil, zatiaľ čo druhý užívateľ (svedkyňa G. H.) s týmto vstupom
nesúhlasila alebo nebola o ňom informovaná.
Odvolací súd v súlade s rozhodovacou činnosťou tunajšieho súdu zaujal stanovisko, že už samotný
súhlas jedného z užívateľov obydlia (ktorý má právo ho obývať) postačuje na to, aby vstup tretej osoby
nebol kvalifikovaný ako neoprávnený. Súhlas druhého užívateľa v tomto prípade nie je potrebný, pokiaľ
nedôjde k zjavnej kolízii práv (napr. ak by takýto vstup slúžil na narušenie práv druhého užívateľa – napr.
práva na súkromie, osobnú bezpečnosť a pod., čo však musí byť preukázané konkrétnymi okolnosťami).
Tento právny záver je v súlade aj s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý uznáva princíp,
že tam, kde má osoba reálnu kontrolu a prístup k obydliu, jej rozhodnutie (napr. o vstupe inej osoby) má
právne dôsledky aj voči ostatným užívateľom, ak nie je zrejmé, že by tým došlo k porušeniu základných
práv ostatných osôb.

Z uvedeného vyplýva, že na oprávnenosť vstupu tretej osoby do spoločného obydlia stačí súhlas
jedného z užívateľov, pokiaľ ide o osobu, ktorá má právne relevantný vzťah k obydliu. Absencia alebo
nesúhlas druhého užívateľa sama osebe nezakladá skutkovú podstatu trestného činu porušovania
domovej slobody, ak nevznikne ďalší kvalifikovaný zásah do jeho práv. Tento prístup zároveň zabraňuje
formalizmu a rešpektuje faktickú autonómiu každého oprávneného užívateľa obydlia.
Rovnako nebol preukázaný úmysel obžalovaného konať proti vôli oprávnených osôb alebo v úmysle
porušiť domovú slobodu, keďže jeho konanie spočívalo len v bežnom a dlhodobo tolerovanom vstupe
na pozemok (za rôznym účelom), na ktoré mal opakovane daný súhlas.
Podanie trestného oznámenia svedkyňou G. H. bolo aj podľa názoru odvolacieho súdu skôr výsledkom
nedorozumenia a neznalosti zaužívaných vzťahov, pričom bolo podľa názoru odvolacieho súdu
síce podané na základe objektívne jasne vnímaného protiprávneho konania, ktoré bolo však na
základe vykonaného dokazovania preukázané ako subjektívne mylné presvedčenie oznamovateľky o
protiprávnosti určitého správania – v tomto prípade neoprávneného vstup do obydlia obžalovaným.
Skutkové okolnosti, ktoré viedli k podaniu oznámenia, boli vyhodnotené zo strany odvolacieho súdu ako
výsledok komunikačného zlyhania alebo mylného výkladu bežných vzťahov, pričom svedkyňa nemala
dostatočné poznatky o bežnom režime resp. o právach osôb v danom prostredí (kto má právo vstupovať
do obydlia alebo za akých podmienok), jej oznámenie síce mohlo byť podané v dobrej viere, ale nemalo
oporu v reálnom porušení právnych noriem.
Samotné oznámenie teda nebolo dôkazom o spáchaní trestného činu, ale len podnetom k jeho
prevereniu, dôvodnosť podozrenia bola oslabená už samotným konštatovaním, že oznamovateľka
vychádzala z mylného predpokladu, čo bolo v rámci hlavného pojednávania výpoveďami svedkov
dostatočne preukázané.
Z uvedeného dôvodu preto neboli splnené podmienky na uznanie viny obžalovaného, preto odvolací
súd sa plne stotožnil s právnym názorom okresného súdu, že chýbajú znaky neoprávneného konania a
tiež zložka úmyselného zavinenia, ktorá je pre naplnenie skutkovej podstaty trestného činu nevyhnutná.
K ostatným odvolacím námietkam prokurátora:
Okresný súd mal podľa názoru odvolateľa nesprávne vyhodnotiť dôkazy, nepostupovať v súlade so
zásadou hodnotenia dôkazov podľa § 2 ods. 12 Tr. por., pričom tieto nehodnotil jednotlivo ani vo
vzájomných súvislostiach.
Odvolací súd považuje túto námietku za nedôvodnú. Princíp voľného hodnotenia dôkazov je základnou
zásadou trestného konania, ktorá poskytuje súdu dispozitívnu právomoc vyhodnotiť každý dôkaz podľa
vlastného vnútorného presvedčenia, pokiaľ sú dôkazy vykonané zákonným spôsobom a v súlade s
princípmi spravodlivého procesu.
Z rozsudku okresného súdu jednoznačne vyplýva, že súd sa zaoberal všetkými vykonanými dôkazmi,
analyzoval ich jednotlivo aj vo vzájomných súvislostiach a svoje hodnotenia logicky odôvodnil. Súd sa
nezameral výlučne na obhajobné tvrdenia, ale kriticky zhodnotil rozpory medzi výpoveďami jednotlivých
svedkov a kamerovými záznamami, pričom vysvetlil, prečo niektorým dôkazom neprikladal rozhodujúcu
váhu.
Vnútorné presvedčenie súdu vyplývajúce z hodnotenia dôkazov nepodlieha revízii len preto, že
prokurátor má iný názor na ich význam. Odvolací súd môže zasiahnuť len v prípade arbitrárnosti alebo
logickej nekonzistencie hodnotenia, čo však v tomto prípade nenastalo.
Ak prokuratúra tvrdí, že súd porušil zásady ústnosti a bezprostrednosti tým, že nevypočul svedkov
G. H. a B. C., teda týchto kľúčových svedkov osobne, odvolací súd považuje aj túto námietku za
právne irelevantnú. Z § 263 ods.3 Tr. por. vyplýva, že súd môže prečítať výpoveď svedka z prípravného
konania, ak sa svedok opakovane na pojednávanie nedostaví bez ospravedlnenia a jeho predvedenie
je neúspešné. To sa v tomto prípade naplnilo – súd opakovane predvolával oboch svedkov, ich neúčasť
bola objektívne zdokumentovaná, a preto bol postup súdu v súlade so zákonom.
Ústavný súd aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre opakovane konštatujú, že absencia
osobného výsluchu svedka neporušuje právo na spravodlivý proces, ak bola zabezpečená jeho výpoveď
v prípravnom konaní a obžalovaný mal možnosť sa s ňou oboznámiť a reagovať na ňu. V tomto prípade
boli výpovede oboch svedkov prečítané na hlavnom pojednávaní, čím bola zásada kontradiktórnosti
zachovaná.
Ak prokuratúra namieta, že kamerové záznamy, výpovede a iné dôkazy mali byť vo vzájomnom rozpore,
odvolací súd uvádza, že skutočnosť, že medzi dôkazmi existujú rozpory neznamená dôvodom na
automatické uznanie viny, práve naopak, existencia rozporov medzi dôkazmi môže byť dôvodom na
oslobodenie obžalovaného, pokiaľ tieto rozpory neumožňujú bez akýchkoľvek rozumných pochybností
dospieť k záveru o jeho vine. V trestnom konaní totiž platí zásada in dubio pro reo – v pochybnostiach

v prospech obžalovaného – ktorá súdu ukladá povinnosť rozhodnúť v prospech obžalovaného, ak
skutkový stav nemožno spoľahlivo objasniť.
Je pravdou, že dokazovanie prinieslo množstvo nejasností a nepresvedčivých výpovedí, pričom viaceré
svedectvá sa vzájomne vyvracali, resp. boli nepresné a v rozpore s inými dôkazmi, preto aj podľa názoru
odvolacieho súdu súd dôvodne zhodnotil, že z dôkazov nevyplýva bez pochybností, že obžalovaný konal
tak, ako je mu kladené za vinu, preto konštatoval nedostatok dôkazov na uznanie viny.
Pokiaľ prokuratúra namieta, že svedkovia vypovedali účelovo s cieľom vyviniť obžalovaného, k tomu
odvolací súd len uvádza, že ostáva skutočnosťou, že každý výpovedajúci svedok má určitý subjektívny
vzťah k obžalovanému alebo k veci samej. Úlohou súdu bolo tieto vzťahy analyzovať, čo aj okresný
súd vykonal. Vyhodnotil motívy, vzťahy a vierohodnosť jednotlivých výpovedí a svoje závery zdôvodnil.
Neexistuje zákonný dôvod na to, aby výpoveď bola označená za účelovú len preto, že vyznieva v
prospech obžalovaného.
K procesným návrhom prokuratúry ohľadom doplnenia dokazovania je potrebné uviesť, že súd nie je
povinný vykonať každý navrhnutý dôkaz, ak už na základe vykonaných dôkazov má dostatok podkladov
pre svoje rozhodnutie (§ 2 ods. 11 Tr. por.). Vykonanie každého navrhovaného dôkazu podlieha
diskrečnej právomoci súdu, ktorý posudzuje jeho potrebnosť, relevanciu a zákonnosť.
Ani argument odvolateľa, že súd nevyhodnotil podané trestné oznámenie svedkyňou ako dôkaz, nie
je dôvodný, pretože trestné oznámenie nie je samostatným dôkazným prostriedkom, ale podnetom
k začatiu trestného stíhania. Obsah oznámenia bol zachytený v svedeckej výpovedi, ktorá bola
oboznámená zákonným spôsobom (prečítaním), a súd sa s ňou oboznámil.
Vychádzajúc z vyššie uvedeného dokazovania o priebehu skutkového deja, ako aj z ďalších vykonaných
dôkazov (výpovedí obžalovaného a svedkov), tak, ako to podrobne popisuje i súd prvého stupňa, sa
teda jednoznačne nepotvrdilo, že by obžalovaný spáchal skutok napĺňajúci znaky prečinu porušovania
domovej slobody podľa § 194 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. e),
písm. j) Trestného zákona tak, ako mu to kládla za vinu obžaloba.
Okolnosti, ktoré okresný prokurátor uvádzal v dôvodoch odvolania, vyznievajú aj podľa názoru
odvolacieho súdu skôr iba hypoteticky, nie je však možné na základe týchto skutočností vysloviť
jednoznačné závery o porušení domovej slobody obžalovaným, teda o zavinení obžalovaného. Preto
potom okresný súd správne oslobodil obžalovaného podľa § 285 písm. b) Trestného poriadku, pretože
nebolo dokázané, že skutok popísaný v obžalobnom návrhu okresného prokurátora, je konkrétnym
trestným činom.
Z pohľadu vyššie uvedeného krajský súd dodáva, že uznanie viny zo žalovanej trestnej činnosti nie
je možné založiť na hypotetických úvahách a záveroch, ktoré sú v rovine pravdepodobnosti (a to ani
pravdepodobnosti vyššieho stupňa). Pre takýto výrok musí byť daná istota, o ktorej, vychádzajúc z
hodnotenia vykonaných dôkazov, nie je dôvod pochybovať. Ak po vykonaní a zhodnotení všetkých
dostupných dôkazov zostanú pochybnosti o niektorej skutkovej okolnosti významnej čo do otázky
viny, nemožno rozhodnúť v neprospech obžalovanej osoby. Inak povedané, ak v konkrétnej trestnej
veci vykonané dôkazy pripúšťajú alternatívnu možnosť o nevine, je súd povinný v zmysle princípu
„in dubio pro reo“ (v pochybnostiach v prospech veci obžalovaného) obžalovanú osobu spod podanej
obžaloby oslobodiť. Tento princíp sa odvíja od jednej z najzákladnejších zásad trestného konania, ktorou
je zásada prezumpcie neviny. Prezumpcia neviny vždy (aj pri zavedení kontradiktórnych prvkov do
trestného procesu) vyžaduje, aby to bol štát, ktorý nesie v trestnom konaní konkrétne dôkazne bremeno
v otázke viny. Pokiaľ možno v trestnom konaní na základe vykonaného dokazovania dospieť k niekoľkým
pravdepodobným skutkovým verziám, je súd povinný prikloniť sa k verzii, ktorá je pre obžalovanú osobu
priaznivejšia, nakoľko iba tak nedochádza k porušeniu princípu rozhodovania „in dubio pro reo“, a tým aj
zásady prezumpcie neviny. Trestné konanie vyžaduje v tomto ohľade ten najvyšší možný stupeň istoty,
ktorý možno od ľudského poznania požadovať, aspoň na úrovni všeobecného pravidla ,,preukázania
mimo akúkoľvek rozumnú pochybnosť“.
Celkom na záver je potrebné uviesť, že všeobecný súd nie je povinný reagovať na každú jednu odvolaciu
námietku samostatne, najmä ak ide o námietky, ktoré nemajú podstatný vplyv na vecnú správnosť
rozhodnutia. Súd je povinný vysporiadať sa len s takými námietkami, ktoré sú právne relevantné a
rozhodné pre posúdenie veci, teda ktoré môžu mať vplyv na samotný záver o správnosti rozhodnutia
súdu prvej inštancie.
Tento prístup je v súlade s ustálenou judikatúrou, podľa ktorej odvolací súd nie je viazaný obsahom
všetkých námietok účastníka konania, ale je oprávnený a povinný skúmať rozhodnutie súdu prvej
inštancie len v medziach tých odvolacích dôvodov, ktoré sú z hľadiska vecného a právneho rozhodnutia
relevantné. Z uvedeného dôvodu ani v tomto prípade nebolo nevyhnutné osobitne sa vysporiadavať s
každou jednotlivou námietkou, ktorá nepredstavovala rozhodnú právnu otázku v posudzovanej veci.

Z týchto dôvodov krajský súd potom považoval odvolanie okresného prokurátora za nedôvodné a preto
vo vzťahu k jeho odvolaniu rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohoto uznesenia.
Toto rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný ďalší riadny opravný prostriedok.