{"guid": "6a714eae-566b-4fa7-a20d-a74fab5eadbe:419456cd-612d-4cce-8d90-077eb07d2253", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2025:2114225344.2", "spisova_znacka": "28Co/82/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 28Co/82/2025 z 23. 9. 2025", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Trnava z 23. septembra 2025, sp. zn. 28Co/82/2025, ECLI:SK:KSTT:2025:2114225344.2", "identifikacne_cislo": "2114225344", "sud": {"guid": "sud_109", "nazov": "Krajský súd Trnava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-trnava"}, "sudca": "Mgr. Lucia Mizerová", "sudca_id": 455, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/mgr-lucia-mizerova-455", "datum_vydania": "2025-09-23", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo", "Občianske právo"], "podoblast": ["Ochrana osobnosti", "Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-444", "nazov": "§ 444 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-444", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-444"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-420.odsek-2", "nazov": "§ 420 ods. 2 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-420.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-13.odsek-3", "nazov": "§ 13 ods. 3 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-13.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-13"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-145.odsek-2", "nazov": "§ 145 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-145.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-145"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-146.odsek-1", "nazov": "§ 146 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-146.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-146"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1964/40#paragraf-444", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-420", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-13", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-145", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-146"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/419456cd-612d-4cce-8d90-077eb07d2253", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2025:2114225344.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTT:2025:2114225344.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTT:2025:2114225344.2/text", "citacie_n": 2, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Trnava\n28Co/82/2025\n2114225344\n23. 09. 2025\nMgr. Lucia Mizerová\nECLI:SK:KSTT:2025:2114225344.2\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: Mgr. Lucia Mizerová a sudcov: JUDr.\nErika Tischlerová a JUDr. Peter Duman, v právnej veci žalobcov: 1/ mal. A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom\nC. XXX, 2/ A. D. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXX a 3/ A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXX, všetci\nzastúpení: TOKÁR advokátska kancelária, s. r. o., so sídlom Sídlisko Jas 936/5, Galanta, IČO: 36 264\n750, proti žalovanému: Fakultná nemocnica Trnava, so sídlom Ulica Andreja Žarnova 7507/11, Trnava,\nIČO: 00 610 381, zastúpenému: Advokátska kancelária SPÁL & Partners s.r.o., so sídlom Kapitulská\n454/12, Trnava, IČO: 54 252 601, za účasti intervenienta: KOOPERATIVA poisťovňa, a.s. Vienna\nInsurance Group, so sídlom Štefanovičova 4, Bratislava, IČO: 00 585 441, zastúpeného advokátom:\nJUDr. Baltazár Mucska, so sídlom Vajnorská 55, Bratislava, o náhradu škody na zdraví a náhradu\nnemajetkovej ujmy, na odvolanie proti rozsudku Okresného súdu Trnava č.k. 8C/222/2014-828 zo dňa\n6. novembra 2024 – žalobcov 1/ až 3/ voči zamietajúcemu výroku V. a žalovaného a intervenienta voči\nvýrokom I. až IV. a VI., t a k t o\nrozhodol:\nI. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch I. až V.\n\npotvrdzuje.\n\nII. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku VI. o trovách konania\npotvrdzuje\ns tým, že žalobcom 1/, 2/ a 3/ sa p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % voči\nžalovanému a intervenientovi spoločne a nerozdielne.\nIII. Žalobcovi 1/ v časti nároku na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia\nsa p r i z n á v a\nvoči žalovanému a intervenientovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania spoločne a nerozdielne\nv rozsahu 100 %.\nIV. V časti nároku žalobcu 1/ na náhradu nemajetkovej ujmy sa p r i z n á v a žalovanému a intervenientovi\nna strane žalovaného nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi 1/ každému v rozsahu\n60 %.\nV. V časti nároku žalobkyne 2/ na náhradu nemajetkovej ujmy, n e m á žiadna zo strán ani intervenient\nprávo na náhradu trov odvolacieho konania.\nVI. V časti nároku žalobcu 3/ na náhradu nemajetkovej ujmy, n e m á žiadna zo strán ani intervenient\nprávo na náhradu trov odvolacieho konania.\nodôvodnenie:\n- 54 28Co/82/2025\n28Co/82/2025-\n\n2114225344\n1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. konanie v časti o zaplatenie sumy vo\nvýške 228.365 eur titulom sťaženia spoločenského uplatnenia zastavil, výrokom II. uložil žalovanému\npovinnosť zaplatiť žalobcovi 1/ titulom náhrady nemajetkovej ujmy sumu vo výške 120.000 eur, do troch\ndní od právoplatnosti tohto rozsudku, výrokom III. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni 2/\ntitulom náhrady nemajetkovej ujmy sumu vo výške 100.000 eur, do troch dní od právoplatnosti tohto\nrozsudku, výrokom IV. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 3/ titulom náhrady nemajetkovej\nujmy sumu vo výške 100.000 eur, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku, výrokom V. vo zvyšnej\nčasti súd žalobu zamietol a výrokom VI. priznal žalobcom 1/, 2/ a 3/ nárok na náhradu trov konania\nv rozsahu 100 %.\n2. Rozhodnutie odôvodnil v časti zastavenia konania aplikáciou ust. § 144, § 145 ods. 2, § 146 ods. 1 zák.\nč. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) a v ostatnej časti právne ustanoveniami\n§ 415, § 420 ods. 1, 2, 3, § 442 ods. 1, § 444, § 455 ods. 1 zák. č. 40/1964 Z. z. Občianskeho zákonníka\nv znení neskorších predpisov, ďalej ust. § 1 ods. 1, § 2 ods. 2, ods. 3 písm. a) až c), § 4 ods. 4, § 8 ods. 4,\n§ 10 ods. 4, 7, § 5 ods. 1, 2, § 6 ods. 3 zák. č. 437/2004 Z. z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie\nspoločenského uplatnenia v znení neskorších predpisov, ust. § 2 ods. 1, § 4 ods. 1, 3, 5, § 19 ods. 1,\n2, 3, § 22 ods. 1 zák. č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním\nzdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.\n3. Zastavenie konania v časti o zaplatenie sumy 228.365 eur titulom náhrady za sťaženie spoločenského\nuplatnenia (ďalej tiež len „SSU“) odôvodnil súd prvej inštancie tým, že žalobca 1/ zobral svoju žalobu\nv tejto časti späť, pričom žalovaný a intervenient so späťvzatím žaloby nesúhlasili, preto sa súd podľa\n§ 146 ods. 1 CSP zaoberal existenciou vážnych dôvodov ich nesúhlasu. Dôvodom späťvzatia žaloby\nžalobcom 1/ bolo, že v tejto časti došlo k zániku uplatneného nároku splnením. Zaplatenie sumy\nzodpovedajúcej nároku na SSU v uplatnenej výške 228.365 eur zo strany žalovaného a intervenienta\nna účet právneho zástupcu žalobcu 1/ nebolo v konaní sporné. Z uznesenia Okresného súdu Banská\nBystrica č. k. 16Ek/284/2020 zo dňa 14.08.2020 vyplýva, že žalovaný navrhol prebiehajúce exekučné\nkonanie zastaviť z dôvodu, že pred začatím exekúcie sumu istiny dobrovoľne uhradil žalobcovi 1/ na\núčet jeho právneho zástupcu. Nárok žalobcu na náhradu SSU teda zanikol dobrovoľným splnením,\npričom neskoršie tvrdenie žalovaného a intervenienta o nedobrovoľnom plnení, vyhodnotil súd ako\núčelové. Súd tiež poukázal na ust. § 444 ods. 1 CSP, podľa ktorého dovolací súd môže na návrh odložiť\nvykonateľnosť napadnutého rozhodnutia, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa a nestotožnil sa\ns názorom žalovaného a intervenienta, že v prípade podaného dovolania neexistoval právny nástroj,\nako odložiť vykonateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu v časti priznaného nároku na SSU. Nepodanie\ntakéhoto návrhu potvrdzuje dobrovoľnosť plnenia v prospech žalobcu 1/. Ak by súd konanie v späťvzatej\nčasti nezastavil a pokračoval by v konaní o tomto nároku, po zistení zániku záväzku splnením, by žalobu\nv tejto časti zamietol, teda nepristúpil by k riešeniu otázky premlčania, brániacej v priznaní predmetného\nnároku. Preto žalovaným a intervenientom tvrdenú potrebu vyriešenia sporných otázok nepovažoval za\ndanú. Nestotožnil sa ani s názorom žalovaného o neexistencii dôvodu plnenia bez rozhodnutia súdu,\nlebo nárok žalobcu 1/ na náhradu SSU vo výške 228.365 eur existoval, jeho prípadnému priznaniu, ak by\nnedošlo k dobrovoľnému splneniu, by zo strany súdu bránil iba právny záver o jeho premlčaní, keďže v\nkonaní bola vznesená námietka premlčania. Ak je nárok premlčaný, neznamená to že neexistuje, len ho\npodľa § 100 OZ nemožno priznať. Zastaveniu konania nebráni ani skutková a právna spätosť s obsahom\nvykonaného dokazovania ku všetkým žalobným nárokom. Keďže zo strany žalovaného a intervenienta\nbola celkovo na účet právneho zástupcu žalobcu 1/ zaplatená suma 228.365 eur, ktorá zodpovedá\nsvojou výškou uplatnenému nároku žalobcu 1/ na náhradu SSU, pričom k úhrade tejto sumy došlo tromi\nplatbami v dňoch 12.02.2020, 17.02.2020 a 20.02.2020 potom, ako bol tento nárok priznaný Krajským\nsúdom v Trnave dňa 29.10.2019, považoval súd tvrdenie žalovaného o nespárovateľnosti sumy 228.365\neur s konkrétnym nárokom za účelové, pretože uhradená suma jednoznačne zodpovedá nárokom\nžalovaného 1/ na náhradu SSU. Názor vyslovený v uznesení Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Obo/81/2010\nzo dňa 29.04.2011, na ktoré poukazoval žalovaný, je všeobecný a hovorí o tom, že dôvody, pre ktoré\nsúd konanie pre späťvzatie žaloby nezastaví, nemusia byť len právne, ale aj závažné etické, morálne,\nekonomické a iné motívy závažného charakteru, ktoré žalovaný ani intervenient v predmetnej veci\nnetvrdili a neboli zistené ani zo strany súdu. Z uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/8/2013 zo\ndňa 27.03.2014 vyplýva názor, že žalovaný nesie dôkazné bremeno existencie vážneho dôvodu, pre\nktorý súd konanie nezastaví. Existenciu takého dôvodu však žalovaný v konaní nepreukázal. V prípade\nnálezu Ústavného súdu ČR sp. zn. I. ÚS 3065/11 zo dňa 10.04.2012 sa nejedná o totožný prípad, keďže\n\nv tu prejednávanej veci bol dobrovoľne splnený existujúci nárok, priznaniu ktorého bránilo vyriešenie\notázky premlčania. V tam prejednávanej veci súdy nedospeli k záveru o existencii uplatneného nároku.\nSúd uviedol, že v konaní bola preukázaná zodpovednosť žalovaného za spôsobenú škodu, škoda na\nzdraví žalobcu 1/ nebola sporná, bola tiež preukázaná príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním\nžalovaného a poškodením zdravia žalobcu 1/. Priznaniu nároku na náhradu SSU žalobcovi 1/ bránilo\niba vysporiadanie sa s otázkou jeho premlčania. Aj keby súd dospel k záveru o premlčaní nároku na\nnáhradu SSU, neznamenalo by to, že subjektívne právo žalobcu 1/ zaniklo. Dlžník má vždy možnosť aj\npo uplynutí premlčacej doby dobrovoľne dlh splniť, pretože aj vtedy plní právne existujúci dlh, pričom\nv dôsledku takéhoto plnenia v súlade s § 455 ods. 1 OZ, nedochádza na strane veriteľa k vzniku\nbezdôvodného obohatenia. Keďže žalovaný a intervenient uspokojili právne existujúci nárok žalobcu\n1/, ktorý nárok podľa § 559 ods. 1 OZ zanikol splnením, nepovažoval súd dôvody ich nesúhlasu s\nčiastočným späťvzatím žaloby za vážne, a preto konanie vo výroku I. zastavil.\n4. K zodpovednosti žalovaného za poškodenie zdravia žalobcu 1/, súd prvej inštancie uviedol, že\nvykonaným dokazovaním bolo zistené, že žalovaný pri príjme pacientky - žalobkyne 2/ dňa XX.XX.XXXX\nv prvej dobe pôrodnej nedostatočne monitoroval plod, keď ozvy plodu boli sledované veľmi zriedkavo, čo\nv priebehu I. doby pôrodnej nie je sledovanie a monitoring lege artis. CTG záznam bol zaznamenaný v I.\ndobe pôrodnej len jedenkrát od 12:38 hod. do 13:05 hod. (jeho kópia v poskytnutej dokumentácii chýba)\na ďalší, ktorý bol zaznamenaný na konci I. doby pôrodnej o 16:50 hod., svedčí o hypoxii plodu, a to všetko\nnapriek tomu, že v podmienkach žalovaného boli tieto vyšetrenia ľahko dostupné, čím žalovaný neodhalil\nintrauterinnú hypoxiu, ktorej by mohol inak včas zabrániť zvolením iného medicínskeho postupu (včasný\npôrod). Počas vedenia pôrodu došlo k pochybeniu zo strany žalovaného, pretože niekedy v dobe\nmedzi 13:05 hod. a 16:50 hod. došlo k intrauterinnej hypoxii plodu, ktorá bola evidentná na CTG\nzázname v čase o 16:50 hod. a pre intrauterinnú hypoxiu svedčil aj stav novorodenca po pôrode.\nTým, že sa žalobkyňa 2/ nedostatočne monitorovala, neboli príznaky hroziacej intrauterinnej hypoxie\nzistené včas a pôrod nebol ukončený urýchlene skôr, pričom bolo možné hypoxiu plodu u žalobkyne 2/\nodhaliť včas. Na základe týchto skutočností dospel súd k presvedčeniu, že medzi protiprávnym konaním\nžalovaného, ktorý zdravotnú starostlivosť pri vedení pôrodu neposkytol lege artis a poškodením zdravia\nžalobcu 1/ je príčinná súvislosť. Všetky skutočnosti svedčia tomu, že to bol práve nesprávny spôsob\nvedenia pôrodu žalovaným, ktorý vystavil žalobcu 1/ intrauterinnej hypoxii počas pôrodu, čo viedlo k\nťažkému poškodeniu jeho zdravia. Bez tohto opomenutia žalovaného by k poškodeniu zdravia žalobcu 1/\nnebolo došlo, teda medzi konaním žalovaného a poškodením zdravia žalobcu 1/ existuje vzťah faktickej\nkauzality. Zároveň je tu medzi konaním žalovaného a poškodením zdravia žalobcu 1/ aj vzťah právnej\nkauzality, keď podľa všeobecnej povahy obvyklého chodu vecí a skúseností je poškodenie zdravia\nžalobcu 1/ adekvátnym následkom protiprávneho konania žalovaného, ktorý nesprávnym spôsobom\nvedenia pôrodu vystavil žalobcu 1/ intrauterinnej hypoxii počas pôrodu. Pre vznik zodpovednosti za\nprotiprávne konanie, vrátane príčinnej súvislosti je podľa § 415 OZ rozhodujúce, že včasná a účinná\ndiagnostika a následný ďalší postup v liečbe boli spôsobilé (mohli) zabrániť, alebo čo najviac obmedziť\nriziko vzniku škody na zdraví a živote žalobcu 1/, k čomu nedošlo, pretože jeho zdravotný stav bol\nzaťažený nesprávne poskytnutou zdravotnou starostlivosťou žalovaného a neeliminované riziko sa\nnaplnilo ťažkým poškodením zdravia žalobcu 1/. Podľa § 415 OZ je každý povinný zachovávať vždy\ntaký stupeň pozornosti, ktorý vzhľadom ku konkrétnej časovej a miestnej situácii možno po ňom\npožadovať a ktorý je spôsobilý zabrániť alebo čo najviac obmedziť riziko vzniku škody na živote (porov.\nrozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 25Cdo/618/2001). Preto nevykonaním riadneho monitorovania\nplodu v I. dobe pôrodnej ohľadom možného ohrozenia plodu hypoxiou, (t.j. neposkytnutím zdravotnej\nstarostlivosti žalovaným správne) nedošlo k včasnému diagnostikovaniu intrauterinnej hypoxie u žalobcu\n1/ a realizácii včasného pôrodu a tak zamedzeniu rizika ťažkého poškodenia jeho zdravia, čím boli\nnaplnené všetky atribúty zodpovednostného vzťahu, vrátane príčinnej súvislosti. Matematické vyjadrenie\npredpokladu šance na narodenie dieťaťa bez poškodenia zdravia, a teda presné kvantifikovanie teórie\npravdepodobnosti, bolo v danom prípade objektívne vylúčené práve z dôvodu, že žalovaný porušil\nzákladnú povinnosť riadne monitorovať plod počas I. doby pôrodnej. Ak by žalovaný vykonal riadne\nmonitorovanie plodu počas I. doby pôrodnej a zistil by včas hypoxiu plodu a následne včas vykonal\npôrod, mohol by preukázať, že aj napriek postupu lege artis pri poskytnutí zdravotnej starostlivosti,\nnemohol zabrániť poškodeniu zdravia žalobcu 1/, čo však v žiadnom prípade nemožno pripísať na\nťarchu žalobcov a v prospech žalovaného. Po žalovanom (v rukách ktorého je život pacienta, ktorý\nmá zachrániť) je spravodlivé požadovať, že bude pri liečbe postupovať lege artis, čím si splní aspoň\nzákladnú povinnosť predchádzať škodám na živote a zdraví, pretože za jej porušenie nutne musí niesť\n\nzodpovednosť. O nároku žalobcu 1/ na náhradu SSU súd nerozhodoval, keďže žaloba bola v tejto časti\nvzatá späť.\n5. Súd prvej inštancie konštatoval, že ten istý skutkový dej môže v niektorom prípade zakladať zároveň\ntak nárok na náhradu za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia, ako aj nárok na náhradu\nnemajetkovej ujmy spôsobenej fyzickej osobe na jej osobnostných právach; tieto nároky treba dôsledne\nrozlišovať a pri ich posudzovaní mať na zreteli nielen odlišnosť vzťahov, z ktorých sú vyvodzované,\nale tiež právnej úpravy, ktorá sa na nich vzťahuje. Zo žiadneho ustanovenia zákona č. 437/2004 Z.\nz. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia nemožno vyvodiť, že by\nsa v rámci odškodňovania bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia mal zohľadniť aj zásah do\ndôstojnosti, súkromia alebo rodinného života poškodeného. Nemajetkovou ujmou v zmysle\n§ 13\nods. 2 OZ je taká ujma, ktorá sa premieta do psychickej sféry fyzickej osoby. Takáto ujma sa teda\nbezprostredne nepremieta do fyzickej integrity ani do majetkovej sféry fyzickej osoby. Treba ju preto\ndôsledne odlišovať od majetkovej ujmy, vrátane ujmy na zdraví s majetkovými dôsledkami (§ 16 OZ) a\ninej nemajetkovej ujmy vzniknutej ako priamy dôsledok zásahu do telesnej integrity fyzickej osoby, za\nktorú sa náhrada poskytuje podľa iných predpisov (§ 444 OZ). Zmyslom náhrady nemajetkovej ujmy\nv peniazoch v zmysle § 13 ods. 2 OZ, je dosiahnuť vyváženosť miery ujmy na hodnotách ľudskej\ndôstojnosti s konkrétnym finančným vyjadrením náhrady takej nemajetkovej ujmy a s prihliadnutím na\nvšetky okolnosti konkrétneho prípadu optimálne, a tým účinne vyvážiť a zmierniť nepriaznivý následok\nneoprávneného zásahu a poskytnúť čo najúplnejšiu a najúčinnejšiu občianskoprávnu ochranu osobnosti\nfyzickej osoby. Na rozdiel od toho, zmyslom náhrady ujmy vzniknutej ako priamy dôsledok do telesnej\n(fyzickej) integrity fyzickej osoby (§ 444 OZ), je pokúsiť sa poskytnúť relutárnu náhradu za ujmu\nspôsobenú poškodením zdravia, jeho liečenia alebo odstraňovania jeho následkov (bolestné), resp.\nza ujmu na zdraví, ktorá má preukázateľne nepriaznivé následky pre životné úkony poškodeného,\npre uspokojovanie jeho životných a spoločenských potrieb alebo pre plnenie jeho spoločenských úloh\n(sťaženie spoločenského uplatnenia). Záver, že rámec špeciálnej úpravy odškodnenia ujmy na zdraví\nfyzickej osoby zahŕňa v sebe aj ochranu dôstojnosti osoby dotknutej neoprávneným zásahom i práva na\nsúkromný a rodinný život, nemá oporu v platnej právnej úprave odškodnenia ujmy na zdraví (Najvyšší\nsúd SR R1/2015). Z ustanovení zákona č. 437/2004 Z.z. jednoznačnej vyplýva, že zmyslom náhrady\nza bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia je poskytnúť peňažnú náhradu za ujmu spôsobenú\nzásahom do telesnej integrity fyzickej osoby. Z nich, ani zo zásad na hodnotenie bolesti (§ 9 zákona\nč. 437/2004 Z.z.), zásad na hodnotenie sťaženia spoločenského uplatnenia (§ 10 zákona č. 437/2004\nZ.z.), ale ani zo sadzieb bodového ohodnotenia (príloha 1. zákona č. 437/2004 Z.z.) nie je možné\nvyvodiť, že by sa náhrada za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia poskytovali za ujmu,\nktorá sa premieta do psychickej sféry fyzickej osoby. Ako uviedol Najvyšší súd SR v uznesení sp. zn.\n5Cdo/265/2009 zo dňa 17.02.2011 (právna veta): „Generálna klauzula ochrany osobnosti obsiahnutá\nv ustanovení § 11 OZ bola prispôsobená Listine základných práv a slobôd zákonom č. 509/1991 Zb.\núčinným od 01.01.1992, odkedy až do súčasnosti toto ustanovenie znie tak, že fyzická osoba má právo\nna ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia,\nsvojho mena a prejavov osobnej povahy. Účinnosťou tohto zákona bola pod ochranu osobnosti zahrnutá\naj ochrana súkromia, ktorá zahŕňa právo na nerušený osobný život, duševný pokoj, nedotknuteľnosť\nživota jednotlivca v kruhu jeho najbližších. Jednou z hodnôt osobnosti každej fyzickej osoby ako\ncelku, ktorej rešpektovanie musí občianske právo voči subjektom v rovnakom postavení zabezpečovať,\nje právo na súkromie. Pojmovými znakmi subjektívnych osobnostných práv sú absolútna povaha,\nimateriálny charakter, všeobecnosť a výlučnosť, zásadná neprevoditeľnosť, časová neobmedzenosť a\nnepremlčateľnosť. Pôsobia voči neobmedzenému, resp. neurčitému okruhu ostatných subjektov práva,\nich predmetom sú výlučne nemajetkové hodnoty (osobnosť), patria každej fyzickej osobe „a priori“, (sú\nprejavom ľudskej osobnosti vo vzťahu k ostatným subjektom, t.j. či fyzickým alebo právnickým osobám)\ns rovnakým právnym postavením. Výlučné oprávnenie nakladať počas celého života v medziach\nurčených právnym poriadkom s jednotlivými stránkami svojej osobnosti patrí fyzickej osobe, nemožno ich\nscudzovať, deliť od ich nositeľa, upínajú sa na fyzickú osobu po dobu jej fyzickej existencie v spoločnosti\n(sú časovo neobmedzené počas života fyzickej osoby) sú nezdediteľné (netvoria predmet dedičstva),\nsú nepremlčateľné, rovnako aj neprekludovateľné a nemožno ich postihovať exekúciou. Na rozdiel od\nnich, majetkové práva možno oddeliť od ich subjektov, prevádzať (scudzovať) ich, podliehajú exekúcii,\npremlčaniu a preklúzii. Špecifickosť subjektívnych osobnostných práv spočíva v ich predmete, ktorým\nje priamo osobnosť človeka, fyzickej osoby v jej celistvosti. Právo na ochranu osobnosti (subjektívne\nrýdzo osobné, resp. osobnostné právo) OZ upravuje ako jednotné právo (doslovné znenie „fyzická\nosoba má právo na ochranu svojej osobnosti“). V dôsledku toho je treba jednotlivé práva, ktoré v\n\ntomto jednotnom rámci vznikajú, chápať ako práva čiastkové, líšiace sa navzájom vzťahom k rôznym\nhodnotám, stránkam osobnosti, avšak vychádzajúcim z osobnosti tvoriacej fyzickú a mravnú jednotu.\nAko základné hodnoty osobnosti každej fyzickej osoby uvádza OZ v § 11 výslovne život, zdravie,\nobčiansku česť a ľudskú dôstojnosť, ako aj súkromie, meno a prejavy osobnej povahy. Súčasťou práva\nna súkromie je právo na rodinný život. ESĽP v rozsudku z 21.06.1988 vo veci Berrhab proti Holandsku\nkonštatoval: „Z pojmu rodina, na ktorom je založený článok 8, vyplýva, že dieťa narodené z takéhoto\nzväzku je ipso iure súčasťou tohto vzťahu. Z tohto dôvodu existuje od momentu narodenia dieťaťa a\nuž vzhľadom na samotnú existenciu tejto skutočnosti medzi dieťaťom a jeho rodičmi zväzok rovnajúci\nsa „rodinnému životu“, dokonca aj vtedy, keď už rodičia neskôr spolu nežijú.“ Podstatou rodinného\nživota je oprávnenie fyzickej osoby utvárať, udržiavať a rozvíjať vzťahy medzi členmi rodiny založené\nna silných citových väzbách.“ Rozhodovacia činnosť súdov by o otázkach nemajetkovej ujmy mala\npôsobiť preventívno-sankčne a mala sa tak stať nástrojom špeciálnej a generálnej prevencie, čo by\nvyžadovalo, aby sa rozhodovalo o sankcii s dostatočnou dôraznosťou a primeranosťou i z tohto pohľadu.\nPokiaľ je zodpovednosť za zásah do osobnostných práv zodpovednosťou objektívneho charakteru\n(zodpovednosť daná bez ohľadu na zavinenie), je práve otázka miery zavinenia pôvodcu zásahu pre\nstanovenie výšky relutárnej satisfakcie podľa § 13 ods. 3 OZ zásadným spôsobom spoluurčujúca.\nPri hodnotení zavinenia je preto potrebné hrubú nedbanlivosť alebo dokonca sériu takýchto hrubých\nnedbanlivostí pôvodcu neoprávneného zásahu hodnotiť podstatne prísnejšie a takýto zásah by sa mal\nprejaviť i vo výške stanovenej relutárnej satisfakcie. Inak povedané, potreba finančnej satisfakcie by\nmala narastať v priamej úmere s mierou zavinenia pôvodcu zásahu, pretože vyššia miera zavinenia je\nvždy neoprávnenosťou zásahu do osobnostných práv zosilnená.\n6. V prejednávanej veci bolo potrebné prihliadať aj na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.\nV danom prípade sa jednalo o pôvodcu zásahu, ktorým je poskytovateľ zdravotnej starostlivosti,\nnemocnica, teda miesto, kam pacienti prichádzajú s dôverou, že im bude poskytnutá adekvátna lekárska\nstarostlivosť, že zamestnanci - lekári sú dostatočne kvalifikovaní a ich prístup k pacientom je nielen\nprofesionálny, ale i hlboko ľudský a v súlade s lekárskou etikou. Žalovaný sa dopustil zásahu, ktorým\ntrvalo a vážne poškodil zdravie žalobcu 1/. Spôsobil mu ujmu, ktorá je neodstrániteľná, nie je možné ju\nnapraviť, odčiniť ju je možné iba poskytnutím primeranej satisfakcie. Kritériu primeranosti priznávanej\npeňažnej satisfakcie priamo úmerne zodpovedá aplikácia „statusu obete\" podľa čl. 34 Dohovoru o\nľudských právach, ktorú objasnil ESĽP v prípade Scordino proti Taliansku v rozhodnutí zo 06.03.2007\nsťažnosť č. 43662/98, ako i v prípade L. v. Slovenská republika v rozhodnutí z 09.10.2007 sťažnosť č.\n7205/02. ESĽP uviedol, že pokiaľ má náprava kompenzačný charakter, jej výška nemusí byť rovnaká,\nakú by priznal v porovnateľných prípadoch. Nesmie však byť zjavne neprimeraná okolnostiam prípadu,\npričom pri posudzovaní tejto primeranosti je potrebné zohľadňovať aj životnú úroveň v danej krajine, a\ntiež to, či priznaná suma nevybočuje z právnej tradície v danej krajine, aj to, ako rýchlo sa jej sťažovateľ\ndomohol (JUDr. E. X., PhD., Krátke pojednanie o škodách, ujmách a ich náhradách vo svetle judikatúry\nsúdov vnútroštátnych, českých, Súdneho dvora Európskej únie i Európskeho súdu pre ľudské práva,\nBulletin SAK 1-2/2015). Ústavný súd ČR konštatoval, že pri stanovení výšky čiastky relutárnej náhrady je\nnutné použiť princíp proporcionality tiež spôsobom, že všeobecné súdy porovnajú čiastky tejto náhrady\nprisúdené v iných prípadoch (sp. zn. I. ÚS 2844/14), a to nielen v obdobných, ale i v ďalších, v ktorých\nsa jednalo o zásah do iných osobnostných práv, a to najmä do práva na ľudskú dôstojnosť.\n7. Určenie výšky zadosťučinenia v peniazoch je predmetom voľného uváženia súdu. Prisúdená výška\nnáhrady síce nesmie byť pre zodpovedný subjekt likvidačná, avšak musí pôsobiť na zodpovedný subjekt\ntak, aby sa snažil obdobným zásahom do práva na súkromný život, spôsobený hrubou nedbalosťou\nsvojich zamestnancov predchádzať, a to obzvlášť v situácii, že sa jedná o zdravotnícke zariadenie.\nSúd pri určení výšky zadosťučinenia vychádza z úplne zisteného skutkového stavu a opiera sa o\nkonkrétne a preskúmateľné hľadiská. Výška náhrady nemajetkovej ujmy musí tiež odrážať všeobecne\nzdieľané predstavy o spravodlivosti. Keďže pri rozhodovaní o výške nemajetkovej ujmy je potrebné\nsa zaoberať aj rozhodnutiami v obdobných veciach, vychádzal súd prvej inštancie z nasledujúcich\nrozhodnutí: Rozsudok Okresného súdu Nitra sp. zn. 10C/88/2009 z 10.10.2012 v spojení s rozsudkom\nKrajského súdu v Nitre sp. zn. 9Co/330/2012 z 02.10.2013, ktorým bol pacientovi, ktorý zostal v bdelej\nkóme, priznaný nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 100.000 eur a každému z rodičov 90.000\neur. Rozsudok Okresného súdu Nitra sp. zn. 9C/58/2017 z 07.02.2020 v spojení s rozsudkom Krajského\nsúdu v Nitre sp. zn. 25Co/94/2020 z 24.03.2021, ktorým bol pacientovi, ktorý trpí závažnou formou\nhypoxicko - ischemickej encefalopatie s postihnutím mozgového kmeňa, detskou mozgovou obrnou,\nepilepsiou, Westa a Ohtaharovým syndrómom, poruchami spánku, zraku a sluchu, mikrocefáliou,\n\nabsenciou sacieho a prehĺtacieho reflexu, spasticitou a hypertóniou, celkovou imobilitou s flekčným\ndržaním končatín a trvalo zavedeným PEG a tracheostómiou, priznaný nárok na náhradu nemajetkovej\nujmy vo výške 100.000 eur a každému z rodičov 80.000 eur.\n8. Posudzujúc nárok žalobcu 1/ na náhradu nemajetkovej ujmy, súd prvej inštancie uzavrel, že\nbezpochyby zavinením žalovaného postupom non lege artis, pri ktorom došlo k trvalému, ťažkému\na nenapraviteľnému poškodeniu zdravia žalobcu 1/, zasiahol žalovaný protiprávne tiež do jeho\nosobnostných práv na súkromie a rodinný život. Vzhľadom na závažnosť zásahu a s prihliadnutím na\nokolnosti prípadu, tu dokonca došlo k porušeniu práva na súkromie a rodinný život v značnej miere aj\ns nárokom na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch bez ohľadu na to, či žalobcovi 1/ bol\npriznaný nárok na náhradu SSU. Pri rozhodovaní o nároku žalobcu 1/ na náhradu nemajetkovej ujmy\nsúd vychádzal z dvoch kritérií: závažnosť vzniknutej ujmy a okolností, za akých došlo k neoprávnenému\nzásahu. Závažnosť vzniknutej ujmy bola v konaní dostatočne preukázaná a nebola ani sporná. U\nžalobcu 1/ sa jedná o mimoriadne intenzívnu a súčasne nezvratnú ujmu na zdraví, je absolútne a trvalo\nochudobnený o sféru rozvíjania medziľudských vzťahov, o poznávanie života a jeho krás, vnímania\nkaždodennej radosti z bytia ako aj vnímania starostí; v dôsledku jeho zdravotného stavu nikdy nezažije\nrozvíjanie sociálnych interakcií a nebude môcť rozvíjať svoje vedomosti a zručnosti a byť začlenený\ndo bežného života. Pravdepodobne nikdy nezažije citové puto s iným človekom a nespozná lásku\nsvojich rodičov. Od narodenia je hendikepovaný v oblasti mobility, komunikácie, ako aj sebaobsluhy.\nTrpí detskou mozgovou obrnou - kvadruparetická forma, čo je forma s postihnutím hlavy, trupu, oboch\nhorných i dolných končatín, je nevidiaci a nepočujúcu, prijíma potravu prostredníctvom sondy PEG, má\nnajhorší druh epilepsie - Westov syndróm. Je pripútaný na lôžku a jeho okolitým svetom sú pre neho\njeho rodičia a neustále absolvovanie rehabilitácií a vyšetrení; je plne odkázaný na starostlivosť inej\nosoby. Jeho darčekmi sú stimulačné, rehabilitačné a kompenzačné pomôcky. Nie je schopný vyjadriť\nsvoje pocity, či bolesť, ktorá je jeho okoliu skrytá. Nemôže samostatne vykonávať úkony bežnej hygieny,\nobliecť sa, pripravovať si stravu a prijímať ju prirodzeným spôsobom. Prijíma len rozmixovanú tekutú\nstravu, a to striekačkou cez hadičku priamo do žalúdka. Je nevidiaci a nepočujúci. Poškodenie jeho\nzdravia je tak fatálne, že u neho možno hovoriť o tzv. sociálnej smrti. Za rovnako závažné súd hodnotil\naj okolnosti, za ktorých došlo k neoprávnenému zásahu. Pôvodcom zásahu je poskytovateľ zdravotnej\nstarostlivosti, nemocnica, teda miesto, kam pacienti prichádzajú s dôverou, že im bude poskytnutá\nadekvátna starostlivosť. V konaní nebolo sporné, že A. D. E., ako zodpovedná zdravotnícka pracovníčka\nžalovaného bol odsúdená za spáchanie obdobného skutku z novembra až decembra 2009, jednalo\nsa teda o skutok, ktorý predchádzal skutku, ktorým došlo k poškodeniu zdravia žalobcu 1/. Bolo preto\npotrebné pri rozhodovaní o výške satisfakcie zohľadniť, že v prípade žalovaného sa nejedná o prvý\nneoprávnený zásah. Berúc do úvahy mimoriadne intenzívnu ujmu na zdraví žalobcu 1/, závažnosť\nokolností, za ktorých došlo k neoprávnenému zásahu do jeho zdravia, obdobie uplynulé od podania\nžaloby (10 rokov), mal súd za to, že primeranou náhradou, ktorá by mu mohla poskytnúť primerané\nzadosťučinenie a zmiernenie zásahov do jeho osobnostných práv, je suma 120.000 eur. Pri určení tejto\nvýšky súd zohľadnil už uvedenú rozhodovaciu prax súdov. Zohľadnil tiež skutočnosť, že životná úroveň\nv krajine sa od obdobia, kedy bolo súdmi rozhodované v porovnávaných veciach zvýšila, ako aj že\npriznaná výška nebude pre žalovaného likvidačná, keďže je poistený. Do úvahy vzal aj skutočnosť,\nže na gynekologicko-pôrodníckom oddelení žalovaného došlo pred tu súdeným skutkom už viac krát k\nobdobným pochybeniam, pričom bol aj prípad s následkom smrti novorodenca. Žalovaný teda neprijal\nopatrenia smerujúce k predchádzaniu pochybení uvedeného oddelenia. Súdu je zrejmé, že hodnota\nľudského života a zdravia je nevyčísliteľná. Preto nie je možné ani vyčísliť nemajetkovú ujmu, ktorá\nvznikla na zdraví žalobcu 1/. Je možné iba poskytnúť mu určitú satisfakciu, resp. zadosťučinenie, ktoré\niba sčasti dokáže zmierniť vzniknutú nemajetkovú ujmu, nedokáže ju však reparovať v celom rozsahu,\npretože to je nemožné.\n9. Zásah do osobnostných práv žalobcov 2/ a 3/ ako rodičov žalobcu 1/ bol taktiež mimoriadne závažný a\nnaďalej pretrváva. Súd zobral do úvahy aj skutočnosť, že ujma na zdraví žalobcu 1/ bola veľmi nečakaná\nvzhľadom na to, že u žalobkyne 2/ sa počas tehotenstva nevyskytli žiadne vážne komplikácie a neboli\nžiadne indikácie, že by sa mal žalobca 1/ narodiť so zdravotným postihnutím. Rodičia žalobcu 1/ od\njeho narodenia prežívali nekonečný strach, úzkosť, zmätenosť, beznádej, žiaľ, nevedeli čo ich bude\nčakať, čo bude. Behom niekoľkých minút sa im zmenil od základov celý život, rozplynuli sa ich sny,\nplány, radosť. Všetko sa zmenilo na plač a zúfalstvo. Na situáciu neboli pripravení, nikto im nepomohol,\nneporadil, všetko sa museli naučiť robiť sami. Žalobcovi 1/ odsávajú hlieny, kŕmia ho cez PEG, nevedia\nrozoznať jeho rozpoloženie, keďže neplače, nemá mimiku. Rozhovory rodičov sa zameriavajú iba na\n\nsyna, ako mu pomôcť, čo ešte urobiť, čo bude, čo malo a mohlo byť. Neustále je potrebná návšteva\nlekárov. Vzniknutá situácia poznačila celú rodinu, nemajú žiadny život, žiadne spoločné ani spoločenské\nkontakty. Nikdy nebudú ako normálna rodina s dieťaťom. Nevedia sa s ním pohrať, zobrať ho na bicykel,\nna pieskovisko, kúpalisko, nikde. Sú finančne na dne, minuli úspory, snažia sa využívať a žiadať podporu\nobčianskych združení na kúpu pomôcok pre svojho syna. Svoj čas prispôsobujú výhradne synovi, keďže\njeho stav im nedovoľuje si robiť vlastný program. Momentálne je u žalobcu 1/ potvrdená predčasná\npuberta, v dôsledku čoho sa mu zhoršili epileptické záchvaty. Dochádza u neho k sekrécii z bradaviek.\nMá zhoršené dýchanie, pretože mu nestíhajú odsávať hlieny, z toho dôvodu sa mu zvýšil počet infekcií\ndýchacích ciest. Medzičasom narástol do výšky, z ktorého dôvodu sa mu zhoršila skolióza. Sondu PEG\nmá vyvedenú na pravej strane, preto sa na túto stranu krčí, v dôsledku čoho mu vytŕča rebro na ľavej\nstrane. Podľa záverov vyšetrenia v Brne je žalobca 1/ iba vo vegetatívnom stave, fungujú mu orgány,\nnefunguje mozog, je teda v bdelej kóme. Bola mu odporučená paliatívna starostlivosť, keďže jeho stav\nsa bude iba zhoršovať. Vyžaduje starostlivosť 24/7, stará sa o neho výlučne žalobkyňa 2/, žalobca\n3/ sa vzdal zamestnania, stará sa o domácnosť. Za posledných 9 rokov žalobcovia 2/ a 3/ zostarli,\nvládzu oveľa menej, keďže je potrebné žalobcovi 1/ odsávať hlieny žalobkyňa 2/ spáva 2 - 3 hodiny\ndenne. Nemajú žiadny manželský život. Situácia spôsobila aj to, že si netrúfajú splodiť ďalšie dieťa. Syna\nnemôžu nechať so starými rodičmi, keďže títo sa o neho nedokážu postarať. Situáciu nezvládajú, ich\nvzájomný vzťah sa zhoršil. Súkromný život rodiny sa tak úplne zmenil a zostal v ňom už len nepatrný\npriestor pre záľuby, oddych a ostatné voľnočasové aktivity. Z tohto uhla pohľadu potom súd posudzoval\naj výšku peňažnej satisfakcie, pričom nepovažoval za správne robiť pri odškodňovaní medzi rodičmi\nrozdiely, keďže žalobca 1/ žije spolu s oboma rodičmi, ktorí si rozdelili úlohy pri starostlivosti o neho a\ndomácnosť. Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody, zohľadňujúc aj závažnosť zásahu a okolnosti prípadu,\nza primerané zadosťučinenie súd považoval sumu 100.000 eur pre každého rodiča. Súd uviedol, že\nvýška, ktorú určil, je vyvodená z nepredstaviteľnej beznádeje, ktorú musia v dôsledku poškodenia\nzdravia ich maloletého syna žalobcovia 2/ a 3/ znášať od jeho narodenia, pričom tento následok je\no to horší, že ho musia vnímať denne a bez prognózy zlepšenia stavu ich syna. Bolesť, ktorú musia\nrodičia pociťovať, sa nemôže ani časom zmierniť, lebo dennodenne majú pred sebou milovaného syna,\nktorý ich nevníma, ktorého musia kŕmiť, kúpať, prebaľovať, s ktorým sa rozprávajú, ale vedia, že im\nnemôže odpovedať, pričom mali všetky predpoklady prežiť plnohodnotný život. Zásah do ich práv je\nnenapraviteľný, veľmi citlivý a duševne hlboký, a to z dôvodu, že stratili možnosť žiť v harmonicky\nusporiadanej rodine, došlo u nich k narušeniu možnosti plnohodnotne sa zapájať do verejného života.\nCelý život žalobcov 2/ a 3/ bude determinovaný predovšetkým potrebami syna. Je všeobecne známe, že\nod doby priznania nemajetkovej ujmy porovnávanými rozhodnutiami sa životná úroveň v krajine zvýšila,\ndošlo k inflácii, v dôsledku ktorej v dnešnej dobe možno za tam priznané nároky zaobstarať menej\nstatkov. Z uvedeného dôvodu súd výšku nárokov priznaných porovnávanými rozhodnutiami považoval\npre súčasnosť za nedostatočnú. Súd tiež zohľadnil, že predmetné konanie sa vedie od XX.XX.XXXX,\nteda skoro 10 rokov. V súvislosti s povahou uplatneného nároku súd túto dobu považuje za neprimerane\ndlhú a vzhľadom na zdravotný stav žalobcu 1/ vznikali rodine aj zvýšené výdavky. S prihliadnutím na\nvšetky uvedené okolnosti súd dospel k záveru, že suma 120.000 eur pre žalobcu 1/, suma 100.000 eur\npre žalobkyňu 2/ a suma 100.000 eur pre žalobcu 3/ titulom nemajetkovej ujmy je súladná s doterajšou\nrozhodovacou praxou súdov, je primeraná a spravodlivá, preto súd tieto nároky priznal v uvedených\nvýškach. Vo zvyšnej časti súd žalobu o nároku žalobcov na náhradu nemajetkovej ujmy ako nedôvodnú\nzamietol.\n10. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 256 ods. 1 CSP, keď\ndospel k záveru, že zastavenie konania v časti nároku žalobcu 1/ na náhradu SSU zavinili žalovaný a\nintervenient, keď po podaní žaloby dobrovoľne uspokojili predmetný nárok. V danom prípade nemožno\nžalobcu 1/ považovať za subjekt zaviňujúci zastavenie konania, keďže v prípade, ak by trval na\nprejednaní tohto nároku, pristúpil by súd k zamietnutiu žaloby v tejto časti z dôvodu zániku nároku\nsplnením. Zásadu úspechu vo veci (§ 255 ods. 1 CSP) treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška\nplnenia závisí od úvahy súdu alebo od znaleckého posudku. V týchto prípadoch však nejde o procesne\nneúspešných žalobcov, ak im bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku na náhradu\nnemajetkovej ujmy, nemožno ich totiž ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie\nvýsledku na základe úvahy súdu alebo znaleckej činnosti. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania je\npotrebné rozlíšiť čo je základné a čo sprevádzajúce. Za základné sa považuje rozhodnutie, že do práva\nžalobcov bolo zasiahnuté, výška ujmy je potom druhotná a nadväzujúca. Žalobcov preto v predmetnej\nveci bolo nevyhnutné považovať za plne procesne úspešných, keďže mali plný úspech čo do základu\nuplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy a súčasne výška plnenia, vyplývajúca z tohto ich\n\nprocesného úspechu, závisela výlučne od úvahy súdu. Súd preto priznal žalobcom nárok na náhradu\ntrov konania o náhradu nemajetkovej ujmy v rozsahu 100 %, avšak iba z prisúdenej sumy. Rovnaký\nnázor bol vyjadrený aj v rozhodnutí Krajského súdu v Trnave č.k. 9Co/97/2018 zo dňa 23.10.2018, na\nktoré poukazoval sám žalovaný.\n11. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podal intervenient na strane žalovaného prostredníctvom\nsvojho právneho zastúpenia voči jeho výrokom I. až IV. a VI. odvolanie, z dôvodov podľa § 365 ods.\n1 písm. b), d), f) a h) CSP, t. j. že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby\nuskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý\nproces, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd dospel\nna základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu vychádza\nz nesprávneho právneho posúdenia veci. Nesúhlasil so závermi súdu prvej inštancie a odôvodnenie\nrozsudku považoval za nepresvedčivé, lebo súd sa nevyporiadal so všetkými námietkami žalovaného\na intervenienta a za arbitrárne, nakoľko súd bez ďalšieho akceptoval a prevzal vyjadrenia žalobcov bez\ntoho, aby ich konfrontoval s argumentmi žalovaného a intervenienta, pričom súd vec nesprávne právne\nposúdil a na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Rozhodnutie\nvykazuje znaky svojvôle, arbitrárnosti, absentujú jasné a zrozumiteľné odpovede na relevantné právne a\nskutkové otázky a zároveň obsahuje viaceré procesno-právne vady, ktoré robia napadnuté rozhodnutie\nnepreskúmateľným. Súd sa nesprávne vyporiadal s otázkami posúdenia opodstatnenosti nesúhlasu so\nspäťvzatím žaloby a s tým súvisiacou existenciou vážnych dôvodov, pre ktoré konanie nebolo možné\nzastaviť, s otázkou „presahu“ nároku na ochranu osobnosti nad nárokmi z titulu náhrady škody na zdraví\na opodstatnenosťou nárokov na náhradu nemajetkovej ujmy a v tejto spojitosti priznaním neprimerane\nvysokej výšky tejto náhrady. Z vykonaného dokazovania vyplynuli dôvody na zníženie náhrady, ku ktorej\nsúd nechcel pristúpiť, pretože sa skôr riadil etickými princípmi na úkor právneho hodnotenia veci, čím\nzásadne narušil rovnosť strán a právo na spravodlivý proces.\n12. K späťvzatiu žaloby žalobcom 1/ v časti náhrady škody na zdraví spočívajúcej v sťažení\nspoločenského uplatnenia vo výške 228.365 eur a k zastaveniu konania v tejto časti intervenient uviedol,\nže sa jednalo o nárok a predmet sporu, o ktorom malo byť opätovne rozhodnuté v zmysle záverov\nzrušujúceho uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/232/2020 zo dňa 29.06.2022 (v spojení\ns uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 23Co/93/2022 zo dňa 19. decembra 2022). Ohľadom\nnesúhlasu so späťvzatím žaloby bola zo strany žalovaného a intervenienta poskytnutá rozsiahla\nargumentácia s odkazom na relevantnú judikatúru o existencii vážnych dôvodov, pre ktoré konanie\nnemožno zastaviť. Avšak v rozhodnutí absentuje akákoľvek zmienka o skutočnostiach tvrdených\nintervenientom v odôvodnení rozhodnutia, čo indikuje nesprávnosť jeho postupu a prijatie nezákonného\nrozhodnutia. „Späťvzatie žaloby (návrhu na začatie konania) je jedným zo širokej škály dispozičných\noprávnení žalobcu ako účastníka konania s postavením tzv. dominus litis (pána sporu), ktorý má\nprávo procesnými úkonmi, ktoré sú prejavom jeho autonómnej vôle, ovplyvňovať priebeh a smerovanie\ncelého súdneho konania (tzv. dispozičný princíp občianskeho súdneho konania). Vôľa žalobcu dosiahnuť\nzastavenie konania prostredníctvom inštitútu späťvzatia žaloby je však limitovaná dvoma skutočnosťami,\na to nesúhlasom druhej procesnej strany so zastavením konania a existenciou vážnych dôvodov,\npre ktoré konanie zastaviť nemožno. Dôkazné bremeno existencie takýchto vážnych dôvodov potom\nv konaní nesie žalovaný. Pokiaľ ide o vymedzenie pojmu vážne dôvody, zákon túto otázku nerieši,\npreto treba vychádzať z toho, že posudzovanie vážnosti dôvodov je výlučne vecou voľnej úvahy\na hodnotiaceho úsudku súdu. Tie však nie sú svojvoľné, pretože súd pri posudzovaní závažnosti\ndôvodov berie na zreteľ jednotlivé skutkové okolnosti prípadu a povahu uplatňovaného nároku, a hodnotí\npredovšetkým možné dôsledky zastavenia konania z hľadiska právneho a faktického stavu vzťahov\nmedzi účastníkmi a dopad na postavenie účastníkov, najmä žalovaného, s prihliadnutím na mieru\nohrozenia jeho práv a právom chránených záujmov. Ak súd dospeje k záveru o dôvodnosti požiadavky\nna prejednanie a rozhodnutie veci, môže v konaní pokračovať podľa § 96 ods. 2 O.s.p., v opačnom\nprípade konanie zastaví.“ (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 22. 9. 2010, sp. zn. 4 Cdo 136/2010).\nV danom prípade existovali vážne dôvody, pre ktoré konanie nebolo možné zastaviť. Zastavením\nkonania sa poprel zmysel mimoriadneho opravného prostriedku dovolania a znemožnilo sa uplatnenie\nprocesných práv žalovaného a intervenienta. Pripustením späťvzatia sa vec po zrušení a vrátení na\nďalšie konanie a nové rozhodnutie, v rozpore s právnym názorom vysloveným v rozhodnutí dovolacieho\na odvolacieho súdu, nerozvinula do opätovného prejednania veci, pretože každý „úspešný“ žalobca (v\npôvodnom konaní) by po zrušení a vrátení veci na nové rozhodnutie prirodzene vzal žalobu späť s\ntým, že mu už bolo plnené. Takýto postup by neprípustným spôsobom zvýhodňoval žalobcu a naopak\n\nznevýhodňoval stranu sporu, ktorá dosiahla zrušenie právoplatného rozhodnutia, no vzápätí stratila\nmožnosť na nové správne a zákonné prejednanie a rozhodnutie. Tým sa zmaril, resp. nenaplnil účel\ndovolacieho konania. Právoplatné skončenie konania meritórnym rozhodnutím vydaným vo veci samej\nbude tvoriť podstatný a neodmysliteľný podklad prípadného konania vedeného proti žalobcovi 1/ o\nvrátenie poskytnutého plnenia na základe zrušeného právoplatného rozhodnutia. Najvyšší súd SR\nv rozhodnutiach sp. zn. 5M Cdo 17/2009, sp. zn. 9Cdo 85/2013, sp. zn. 8Cdo 30/2017 a Ústavný\nsúd v rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 18/2016 sa zaoberali otázkou vzniku bezdôvodného obohatenia v\nprípade poskytnutia plnenia, na základe právoplatného a vykonateľného súdneho rozhodnutia, ktoré\nbolo neskôr v rámci konania o mimoriadnom opravnom prostriedku zrušené. Súdna prax je jednotná v\ntom, že zrušenie právoplatného rozhodnutia deklaratórnej povahy, nezakladá bez ďalšieho právo strany\nv konaní na vrátenie poskytnutého plnenia, lebo rozhodujúce je, či právny dôvod plnenia spočíval na\nreálne existujúcom hmotno-právnom základe. Zrušením rozhodnutia, na základe ktorého bolo plnené,\nby došlo k bezdôvodnému obohateniu toho, komu bolo plnené len vtedy, ak by právny dôvod plnenia\nreálne nespočíval v hmotnom práve. Vo všetkých prípadoch, keď bolo poskytnuté plnenie, na základe\nprávoplatného a vykonateľného súdneho rozhodnutia, ktoré bolo neskôr v rámci konania o mimoriadnom\nopravnom prostriedku zrušené, môže dôjsť k novému prejednaniu veci a k vydaniu rozhodnutia, ktoré\nje buď totožné alebo iné, než rozhodnutie pôvodné, ktoré bolo dôvodom pre plnenie a splnenie si\nhmotno-právnej povinnosti. Tento právny dôvod trvá aj v prípade zrušenia rozsudku, ktorý ho deklaroval,\ntakže v takomto prípade nemožno hovoriť o bezdôvodnom obohatení až dovtedy, kým súd opätovne\nnevydá rozhodnutie o uplatnenom nároku. Preto je nárok žalovaného/intervenienta na vrátenie plnenia\n(bezdôvodného obohatenia) podmienený meritórnym rozhodnutím v predmetnom konaní. Skutočnosti\nuvádzané žalovaným a intervenientom spĺňali požiadavku príslušnej závažnosti, nakoľko majú vplyv na\nich hmotnoprávne postavenie. Žalovaný a intervenient plnili výlučne na základe povinnosti uloženej im\nrozhodnutím súdu, ktorý bol následne zrušený, a preto s ohľadom na oprávnené záujmy účastníkov\nkonania, s poukazom na závery zrušujúceho rozhodnutia - uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. 2Cdo/232/2020 zo dňa 29.06.2022 a uznesenie Krajského súdu v Trnave sp. zn.\n23Co/93/2022 zo dňa 19. decembra 2022 - bolo v konaní ďalej potrebné zaoberať sa tou skutočnosťou,\nči právny dôvod „sporného“ plnenia spočíva na reálne existujúcom hmotnoprávnom základe. Z dôvodu\nprávnej istoty, vzhľadom na dĺžku trvania sporu, doterajší priebeh, záväzný právny názor vyslovený v\nrozhodnutí dovolacieho a odvolacieho súdu a sporné hmotnoprávne otázky, bolo v záujme žalovaného\na intervenienta, aby bolo vo veci rozhodnuté meritórne. Zastavením konania pre späťvzatie žaloby súd\nodňal možnosť žalovanému a intervenientovi konať pred súdom, čím zasiahol do ich základných práv\nna súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivý proces.\n13. Ďalej videl intervenient zásadné pochybenie súdu prvej inštancie v tom, že priznal nemajetkovú\nujmu napriek tomu, že nárok na ňu nebol preukázaný a skutočnosť, že priznal nemajetkovú ujmu na\npokrytie dopadu do spoločenského a rodinného života žalobcu 1/, ktoré majú byť odškodnené cez iné\ninštitúty právneho poriadku. Žalobcovi 1/ bola prvotne priznaná náhrada za sťaženie spoločenského\nuplatnenia v súlade s ust. zák. č. 437/2004 Z. z. Žalobca 1/ si uplatňoval aj náhradu nemajetkovej\nujmy, avšak na podporu svojich tvrdení žalobcovia uvádzali len skutočnosti jeho zdravotného stavu,\nktoré by mu mali byť odškodnené v rámci sťaženia spoločenského uplatnenia. Súd sa nedostatočne\nvyporiadal so skutočnosťou, že náhrada škody na zdraví a náhrada nemajetkovej ujmy sú dva\nsamostatné nároky, ktorých dôvod náhrady musí byť odlišný. Jednotlivé zložky práva, ktoré si žalobca\n1/ uplatňoval v konaní titulom náhrady nemajetkovej ujmy, by mu mali byť odškodnené inštitútom\nurčeným na pokrytie týchto nárokov. Tým, že súd žalobcovi 1/ priznal náhradu nemajetkovej ujmy\nna základe totožných tvrdení s tými, ktoré sú rozhodujúce pre náhradu za sťaženie spoločenského\nuplatnenia, došlo k duplicitnej náhrade tých istých nárokov, a teda k porušeniu zásady „ne bis in idem“.\nSťaženie spoločenského uplatnenia je náhradou tzv. nemateriálnej ujmy a má slúžiť na to, aby si\npoškodený mohol obstarať náhradné pôžitky na vyrovnanie prežitých a prežívaných utrpení, strastí a\nkompenzovanie životných obmedzení vyvolaných škodou na zdraví. Ide o náhradu poskytovanú za trvalé\nnásledky vyvolané škodou na zdraví, ktoré nepriaznivo ovplyvňujú možnosti poškodeného uplatniť sa\nv ďalšom spoločenskom živote, t.j. náhrada za dôsledky poškodenia zdravia v pracovnom, kultúrnom,\nsúkromnom ale napríklad aj športovom živote, teda náhradu všestranných obmedzení poškodeného v\nrôznych sférach jeho života, pri plnení jeho rôznych spoločenských úloh, ktoré sa prejavili ako dôsledok\npoškodenia zdravia. V konaní preukázané skutočnosti je možné subsumovať pod náhradu škody na\nzdraví, ktorá sa nahrádza prioritne inštitútom sťaženia spoločenského uplatnenia, upraveným v § 444\na nasl. OZ, ako aj v osobitnom zákone č. 437/2004 Z. z. Náhrada nemajetkovej ujmy je v týchto\nprípadoch len výnimočnou alternatívou, kedy by v konkrétnom prípade došlo aj k iným zásahom do\n\nsféry poškodeného za aké nebol už odškodnený; tie musí preukázať a zdôvodniť. Došlo k nesprávnemu\nposúdeniu veci súdom; nie je možné prijať záver, že ak sa náhrada ujmy uplatňuje z tých istých\ndôvodov, tak ju postačuje znížiť, lebo ak sa náhrada nemajetkovej ujmy opiera o rovnaké dôvody/\ndôsledky ako náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia, tak treba náhradu nemajetkovej ujmy\nnepriznať; resp. ak by boli v konaní osvedčené iné dôvody (od náhrady spoločenského uplatnenia),\npotom rozhodovať o výške nemajetkovej ujmy, ale len na základe týchto dôvodov. Žalobcovia v\nkonaní nijako neodôvodnili nárok na priznanie nemajetkovej ujmy žalobcovi 1/ a snažili sa suplovať\ninštitútom nemajetkovej ujmy sťaženie spoločenského uplatnenia. Žalobcovia počas celého konania\nneuviedli žiadne nové skutočnosti, ale snažili sa len inak pomenovať to, čo už žalobcovi 1/ odškodnené\nbolo. Súd náležite nezistil, či v rámci uplatnenia nároku nejde o kompenzáciu následkov zásahu do\ntotožných osobných, osobnostných, zdravotných, rodinných, sociálnych prípadne ďalších relevantných\nprvkov (zložiek) ochrany práv žalobcu 1/, teda, či náhrada sa netýka totožných dôsledkov, ktoré\nboli i predmetom kompenzácie v rámci náhrady škody na zdraví vo forme za bolesť a za sťaženie\nspoločenského uplatnenia. Súd dôsledne neodlíšil inštitúty náhrady škody na zdraví a nemajetkovej\nujmy a náležite nevyhodnotil aj existenciu osobitných predpokladov pre priznanie nároku na náhradu\nnemajetkovej ujmy za zásah do osobnosti žalobcu 1/ - jediná zmienka v bode 82. odôvodnenia je\nnedostatočná. Absentuje akékoľvek logické odôvodnenie, z ktorého by vyplývalo vysporiadanie sa s\nargumentáciou žalovaného a intervenienta. Rozhodnutie súdu a jeho zdôvodnenie nekorešponduje\nvykonaným dôkazom a zistenému skutkovému stavu, je vysoko prekvapivé a nedostatočne zdôvodnené.\nSúd logicky a zrozumiteľne nevysvetlil, prečo bolo odôvodnené priznať žalobcom tak neprimerane\nvysokú náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Súd nemôže namiesto žalobcov sám zostavovať\ntvrdenia a sám konštatovať, aký dopad malo poškodenia zdravia žalobcu 1/ na žalobcov. Súd len\npopísal skutkový stav, resp. následok u žalobcov podľa ich subjektívnych tvrdení bez toho, že by\nbolo zrejmé, ako následne k predmetnej sume dospel, resp. ako túto ovplyvnili jednotlivé úvahy súdu\nprvej inštancie. Súd sa neriadil princípmi jej primeranosti a proporcionality a nedostatočne zohľadnil\njednotlivé kritériá, ktoré sú rozhodné pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy. Závery súdu sú s\npoukazom na hodnotenie skutkového stavu, dôkazov a právne posúdenie veci vnútorne rozporné,\nprotirečivé a argumentačne neudržateľné. Je v rozpore so zákonom, judikatúrou a súdnou praxou,\naby súd subsumoval pod individuálne okolnosti prípadu, okolnosti ako dĺžka vedenia sporu (10 rokov),\nobdobné pochybenia žalovaného, a v neposlednom rade súd nezohľadnil výšku nárokov priznávaných\nv porovnateľných právnych veciach, nakoľko tú považoval s ohľadom na infláciu pre súčasnosť za\nnedostatočnú. Výsledkom týchto postulátov je neprimerané zvýhodnenie žalobcov.\n14. Intervenient namietal tiež to, že konanie má i inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne\nrozhodnutie vo veci, a to odňatie možnosti konať pred súdom a nedostatočné a chybné odôvodnenie\nrozhodnutia. Súd v rozpore so zákonom neuviedol aké skutočnosti považoval za preukázané, ktoré\nza preukázané nepovažoval, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov\nriadil. Odôvodnenie je teda nepreskúmateľné. Vada konania spočívajúca v nedostatočnom odôvodnení\nrozsudku je vo svojej podstate porušením základného práva účastníka na spravodlivý proces.\nIntervenient preto navrhoval, aby odvolací súd rozhodol tak, že späťvzatie žaloby o zaplatenie sumy\nvo výške 228.365 eur titulom sťaženia spoločenského uplatnenia sa nepripúšťa, žaloba sa v celom\nrozsahu zamieta a žalovaný a intervenient majú voči žalobcom nárok na náhradu trov prvoinštančného\na odvolacieho konania v rozsahu 100 %.\n15. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal prostredníctvom svojho právneho zastúpenia odvolanie\ntiež žalovaný, a to voči jeho výrokom I. až IV. a VI., rovnako z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b),\nd), f) a h) CSP. V odvolaní zároveň uviedol, že v zmysle § 360 ods. 2 CSP udeľuje intervenientovi\nna strane žalovaného súhlas s podaním odvolania voči rozsudku, s odvolaním intervenienta sa v\ncelom rozsahu stotožňuje a zotrváva na všetkých doterajších v spore prezentovaných prednesoch,\nskutkových tvrdeniach a celkovej právnej argumentácii. Rozsudok ako celok vykazuje znaky svojvôle,\narbitrárnosti, absentujú jasné a zrozumiteľné odpovede na relevantné právne a skutkové otázky a\nzároveň obsahuje viaceré procesno-právne vady, ktoré robia rozsudok nepreskúmateľným. Súd v celom\nrozsahu odignoroval, že žalovaný uplatnený žalobný nárok žalobcu 1/ z titulu SSU nikdy neuznal a ani\ndobrovoľne neplnil. Plnil výlučne pod hrozbou exekúcie a za účelom zastavenia exekučného konania s\naktívnym využitím mimoriadnych opravných prostriedkov. Podmieňovanie využitia práva žalovaného na\nodklad vykonateľnosti v dovolacom konaní nemení nič na nedobrovoľnosti plnenia v exekučnom konaní,\npričom toto právo žalovaného v dovolacom konaní je nenárokovateľným. Ak žalovaný navrhol exekučné\nkonanie zastaviť z dôvodu úhrady nedobrovoľne uhradenej exekvovanej pohľadávky, tak to automaticky\n\nneznamená, že by sporný nárok žalobcu 1/ z titulu SSU takýmto nedobrovoľným plnením pod hrozbou\nexekúcie automaticky zanikol, alebo bol bez zohľadnenia právnych a skutkových okolností vecí uhradený\nako premlčaný alebo plnený dobrovoľne. Súd účelovo povyberal skutkové okolnosti veci, ktoré boli\nvhodné pre zastavenie konania podľa účelového návrhu žalobcu 1/, čo má výrazne negatívny dopad\nna objektívnosť, spravodlivosť, správnosť a arbitrabilitu tohto rozhodnutia. Súd dospel k nesprávnym\nzisteniam, že žalovaný mal plniť dobrovoľne a jeho nesúhlas so späťvzatím žaloby bol nesprávne právne\nvyhodnotený ako účelový. Žalovaný naďalej tvrdí, že súd nesprávne skutkovo hodnotí nárok žalobcu 1/\nuplatnený z titulu SSU, ktorý žalovanému nepriamo avšak nezákonným spôsobom zastavením konania\npotvrdil, keď opomenul neustálenosť momentu vzniku nároku pre účely namietaného premlčania\nžalovaným. V zmysle odôvodnenia uznesenia Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 16Ek/284/2020\nzo dňa 14.08.2020, bolo cieľom návrhu žalovaného na zastavenie exekučného konania iniciovaného\nžalobcami minimalizovať exekučné trovy, ktoré bez ohľadu na nezákonnosť rozhodnutia mohli vznikať a\naj žalovanému vznikli. Naopak konanie žalobcov bolo zjavne účelové, keď od momentu nedobrovoľného\nplnenia napriek vydaniu uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo 232/2020 zo dňa 29.06.2022\npokračovali v protiprávnom konaní bez toho, aby vrátili nedobrovoľné plnenie intervenienta, a to napriek\nvýzve žalovaného zo dňa 14.10.2022. Žalobca 1/ napriek tejto výzve pokračoval v súdnom konaní\nso žalovaným ohľadom nároku z titulu SSU, čo potvrdil účasťou na pojednávaní dňa 20.11.2023 a\nrovnako požiadal o odročenie pojednávania za účelom mimosúdnej dohody. Žalobca po viac ako 2\nrokoch od nedobrovoľného plnenia, sa účelne rozhodol zmeniť svoj názor a vzal žalobu v predmetnej\nčasti žalobného nároku z titulu SSU späť. Súd bez akéhokoľvek racionálneho odôvodnenia konštatuje,\nže bolo dobrovoľne zaplatené žalovaným a účelovo namietané, čím výlučne potvrdzuje spornosť\nsvojich prijatých postupov a právnych záverov. Žalovaný namieta, že nárok na SSU neplnil v zmysle\nodôvodnenia zastavenia konania dobrovoľne a ani nikdy nezmenil svoj právny názor na uplatnený\nnárok, ktoré navodzuje účelovo žalobca 1/ pri späťvzatí. Súd naďalej nevyriešil skutkovo spornú otázku\nustálenia momentu vzniku nároku žalobcu 1/ z titulu SSU, ktorá bola predmetom ako dovolacieho, tak\naj odvolacieho konania, z ktorého konkrétneho dôvodu dovolací a odvolací súd vrátil konanie pred súd\nprvej inštancie na ďalšie doplnenie dokazovania.\n16. Žalovaný sa nestotožňuje s celým právnym posúdením veci súdom v rozsudku. Súd odignoroval\nprávnu argumentáciu žalovaného, nielen vo výklade uplatneného titulu SSU žalobcom, ale aj jeho\nsúvislosť a skutkové prekrytie s ďalším uplatneným nárokom žalobcov z titulu nemajetkovej ujmy.\nŽalovaný sa nestotožňuje s právnym posúdením súdu k odôvodeniu zastavenia konania v súlade s\nnavrhovaným spať vzatím v tejto časti žaloby žalobcom 1/. Žalobca 1/ napriek vykonanej exekúcii\naktívne pokračoval v tomto konaní, a to viac ako 2 roky, čo preukazuje nielen neskorú reakciu súdu\n„ako by mal postupovať, keby boli naplnené procesné predpoklady pri zastavení konania“ ale aj zjavnú\núčelovosť späťvzatia žalobcom 1/ v tejto časti žaloby. Súd prvej inštancie vydal exekučný právny titul\nžalobcovi 1/ nezákonným spôsobom, na základe ktorého sa žalobca v exekučnom konaní domohol\nneoprávnene prospechu. Súd sa zúžil výlučne k právne nesprávnemu konštatovaniu, že nárok žalobcu\n1/ na náhradu SSU vo výške 228.365 eur existoval, jeho prípadnému priznaniu, v prípade ak by nedošlo k\ndobrovoľnému splneniu, by zo strany súdu bránil iba právny záver o jeho premlčaní, keďže v konaní bola\nvznesená námietka premlčania, avšak ak je nárok premlčaný neznamená to, že neexistuje, len ho podľa\n§ 100 OZ nemožno priznať, pričom zastaveniu konania nebráni ani skutková a právna spätosť s obsahom\nvykonaného dokazovania ku všetkým žalobným nárokom. Súd opomína, že nárok síce existoval, avšak\nvyplýva výlučne z nezákonného exekučného titulu, ktorý bol v dovolacom konaní zrušený a vrátený späť\nna ďalšie konanie. Odvolací súd potom vrátil vec až na súd prvej inštancie na ďalšie konanie. Súd prvej\ninštancie za účelom doplnenia dokazovania vykonal ďalšie dôkazy, ale žiaden z vykonaných dôkazov\nnepreukazuje skutkovú existenciu žalobného nároku z titulu SSU. Súd mal zistiť moment ustálenia\nzdravotného stavu žalobcu 1/. Žalobca 1/ však v doplňujúcom dokazovaní za týmto účelom dôkazy vôbec\nneprodukoval, čím odignoroval znášanie svojho dôkazného bremena o ustálení momentu zdravotného\nstavu pre účely nároku z titulu SSU (ako pre účely správnosti určenia výšky koeficientu za príslušný rok,\ntak aj vo vzťahu k posúdeniu premlčania). Súd neuvádza správne právne závery, že bol nárok žalobcu\nz titulu SSU dôkazne ustálený, a to ani v hmotnoprávnej rovine, pretože jeho výška sa odvíjala práve\nod momentu ustálenia jeho vzniku. Žalovaný resp. intervenient plnil nedobrovoľne, čo vylučuje aplikáciu\nustanovenia § 100 OZ. Súd rovnako odignoroval aktivitu ako žalobcu 1/ v predmetnom konaní vo vzťahu\nk žalobnému nároku z titulu SSU, tak aj aktivitu žalovaného vo vzťahu k dosiahnutiu právneho súladu v\ndovolacom konaní, v predmetnom konaní, ako aj v nadväzujúcom konaní iniciovanom intervenientom.\nŽalobca svoje čiastočné späťvzatie žaloby založil na nesprávnych skutkových a právnych záveroch.\nSúd ich v celom rozsahu prevzal a v celom rozsahu im vyhovel, čím žalobcu 1/ procesne neproporčne\n\nzvýhodnil. Súd pritom ešte dňa 14.10.2024 vo veci samej pojednával a napriek skoršiemu späťvzatiu\nposkytol aj žalobcom priestor vyjadriť sa k uplatnenému žalobnému nároku z titulu SSU. Účelovosť a\nneodlučiteľnosť uplatnených nárokov z titulu SSU a nemajetkovej ujmy pritom vyplýva aj z doplneného\ndokazovania priamo na pojednávaní dňa 14.10.2024, kedy žalobkyňa 2/ mala vypovedať k vzniknutej\nnemajetkovej ujme z časového odstupu, pričom výpoveď až do usmernenia súdom smerovala výlučne\nk nárokom z titulu SSU. Vo zvyšnej časti bola výpoveď žalobkyne 2/ smerovaná k nemajetkovej ujme\ns poukazom na časové trvanie následku, k čomu sa žalovaný vyjadruje osobitne ako subjektívnemu\nukazovateľu pri hodnotenej nemajetkovej ujme z pohľadu časového odstupu. Mimosúdna dohoda dňa\n23.09.2015 vo veci F. G., ako ďalší nový dôkaz predložený na pojednávaní dňa 14.10.2024, je rovnako\nneaplikovateľná, pretože vo vzťahu k nároku z titulu SSU nepreukazuje moment ustálenia uplatneného\nnároku žalobcu 1/ a vo vzťahu k nároku z titulu nemajetkovej ujmy objektívne neodzrkadľuje zákonom\npožadované predpoklady u žalobcov, ktoré naďalej absentujú. Súd bez relevantného zhodnotenia\nskutkového a právneho stavu nemôže prevziať bez náležitého odôvodnenia závery prijaté v mimosúdnej\ndohode v skutkovo a právne odlišnej veci. SSU je náhradou tzv. nemateriálnej ujmy a má slúžiť na to, aby\nsi poškodený mohol obstarať náhradné pôžitky na vyrovnanie prežitých a prežívaných utrpení, strastí\na kompenzovanie životných obmedzení vyvolaných škodou na zdraví. Ide o náhradu poskytovanú za\ntrvalé následky vyvolané škodou na zdraví, ktoré nepriaznivo ovplyvňujú možnosti poškodeného uplatniť\nsa v ďalšom spoločenskom živote, t.j. náhrada za dôsledky poškodenia zdravia v pracovnom, kultúrnom,\nsúkromnom ale napríklad aj športovom živote, teda náhradu všestranných obmedzení poškodeného v\nrôznych sférach jeho života, pri plnení jeho rôznych spoločenských úloh, ktoré sa prejavili ako dôsledok\npoškodenia zdravia. Súd konanie zastavil na základe neustáleného skutkového a právneho stavu, preto\nžalovanému nie je zrejmé konštatovanie súdu, že „v predmetnom konaní bola preukázaná zodpovednosť\nžalovaného za spôsobenú škodu, škoda na zdraví žalobcu 1/ nebola sporná, bola tiež preukázaná\npríčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním žalovaného a poškodením zdravia žalobcu 1/. Priznaniu\nnároku na náhradu SSU žalobcovi 1/ bránilo iba vysporiadanie sa s otázkou premlčania. Aj keby súd\ndospel k záveru o premlčaní nároku na náhradu SSU, neznamenalo by to, že subjektívne právo žalobcu\n1/ zaniklo. Dlžník má vždy možnosť aj po uplynutí premlčacej doby dobrovoľne dlh splniť, pretože aj vtedy\nplní právne existujúci dlh, pričom v dôsledku takéhoto plnenia v súlade s § 455 ods. 1 OZ, nedochádza\nna strane veriteľa k vzniku bezdôvodného obohatenia.“ Konštatovanie súdu, že v predmetnom konaní\nmali byť preukázané výlučne niektoré obligatórne náležitosti žalobného nároku žalobcu 1/ k nároku z\ntitulu SSU, automaticky nezakladajú predpoklad pre konštatovaný záver v absolútnom preukázaní a\npriznaní nároku z titulu SSU. Prijaté právne závery sú minimálne v rozpore so zásadou kontradiktórnosti\nsporu, zásadou rovnosti a priečia sa právu na spravodlivý proces. Súd okrem samotného namietania\npremlčania žalovaným nevie skutkovo a právne potvrdiť ani správnosť výšky nároku z titulu SSU.\nMoment ustálenia vzniku nároku z titulu SSU je podmienkou pre správne určenie koeficientu, na základe\nktorého sa má samotný nárok priznať. Je otázka, ako vie súd porovnať čo i len skutkový stav veci bez\nustálenia nároku z titulu SSU s priznaným nárokom z titulu nemajetkovej ujmy. Skutkovo neustálený\nstav, ktorý bol medzi stranami sporný a ktorý zaťažoval žalobcu 1/, sa mal preto doplniť. Ak naopak svoj\nžalobný nárok v časti SSU vzal žalobca späť, mal súd v tejto časti rozhodnúť v prospech žalovaného.\nŽalovaný zároveň nevie preukázať premlčanie skutkovo neustáleného a právne nepreskúmateľného\nžalobného nároku z titulu SSU, preto prípadná otázka premlčania bola až sekundárnou procesnoprávnou\nskutočnosťou, ktorú mal súd v predmetnej veci riešiť. Žalovaný sa výslovne ohradzuje voči prijatým\nprávnym záverom súdu o dobrovoľnosti plnenia a o účelovosti tvrdení žalovaného a zotrváva na tvrdení,\nže nárok žalobcu 1/ z titulu SSU je premlčaný. Súd tiež priznal spätosť ako skutkovú, tak aj právnu medzi\nžalobnými nárokmi z titulu SSU žalobcom 1/ a nemajetkovej ujmy žalobcov. Súd sa mal buď zaoberať\nskutkovým ustálením momentu vzniku nároku, na čo nadväzovalo objektívne ustálenie výšky tohto\nnároku, ako aj posúdenie námietky premlčania vznesenej žalovaným, kde žalovaný predpokladá právny\nzáver v zamietnutí žaloby ako premlčaného nároku. Alternatívne nemal do vykonania dokazovania\nzasahovať vôbec a mal postupovať výlučne v zmysle navrhnutých dôkazov. V takom prípade by skutkový\nstav týkajúci sa žalobného nároku z titulu SSU zostal skutkovo sporný a súdom prvej inštancie právne\nnepreskúmateľný, čo by viedlo k zastaveniu súdneho konania v tejto časti, alebo zamietnutiu tejto časti\nžaloby. Závery o existencii dlhu, záväzku a dobrovoľnosti plnenia na účely aplikácie ustanovenia § 455\nods. 1 OZ žalovaný v celom rozsahu odmieta, pretože nevyplývajú zo skutkového a právneho stavu veci.\nŽalovaný neplnil dlh dobrovoľne, neuznal dlh čo do obsahu, neplnil záväzok, ktorý by bol v súlade zo\nzákonom (exekučný právny titul bol zrušený ako nezákonný), tak aj aktívne vyvíjal procesnú obranu za\núčelom dosiahnutia objektívneho a spravodlivého rozhodnutia vo veci samej. Žalovaný rozporuje záver\nsúdu, že žalovaný a intervenient mali uspokojiť existujúci nárok žalobcu 1/, ktorý podľa § 559 ods. 1 OZ\nmal zaniknúť splnením, prečo súd odmietol nesúhlas žalovaného so späťvzatím a nedôvodne zastavil\n\nkonanie a dôrazne odmieta, že by uspokojil nárok žalobcu 1/ z titulu SSU dobrovoľne a že by takýto\nnárok ako svoj dlh uznal. Žalovaný bol nezákonným spôsobom nútený k úhrade neuznaného dlhu pod\nhrozbou začatého exekučného konania.\n17. Súd odignoroval komparáciu a prekrytie hodnotiacich kritérií skutkového a právneho charakteru\npre uplatnený žalobný nárok z titulu SSU žalobcom 1/, s paralelne uplatneným nárokom z titulu\nnemajetkovej ujmy žalobcami. Podstatné bolo, či boli uplatnené na rovnakom skutkovom základe\n(čo boli), a ako sa predmetné právne nároky svojím obsahom prekrývali, pričom, ak by aj nevznikol\nvzhľadom na žalovaným namietané nedostatky nárok z titulu SSU, súd bol povinný odlíšiť, čo možno\nsubsumovať pod zákonné ustanovenia upravujúce titul SSU a čo pod zákonné ustanovenia upravujúce\nnemajetkovú ujmu. Súd v bodoch 58. až 73. čiastočne opisuje hodnotiace kritériá, ktoré však aplikoval\nako na nárok z titulu SSU (viď bod. 56 rozsudku), tak aj na nárok z titulu nemajetkovej ujmy (viď\nbod. 74 rozsudku). Odôvodnenie nároku z titulu nemajetkovej ujmy súdom je pomerne zmätočné.\nPokiaľ ide o stanovenú výšku nemajetkovej ujmy, nebol skutkový stav zistený dostatočne vzhľadom na\nparalelne uplatnený nárok žalobcu 1/ z titulu SSU, ktorý nebol skutkovo a právne ustálený v otázke\nmomentu vzniku, od čoho sa odvíja výška tohto nároku z titulu SSU modifikujúca posúdenie nároku\nz titulu nemajetkovej ujmy. Naviac samotné hodnotiace kritériá, ktoré si súd napr. pri posudzovaní\nvýšky nemajetkovej ujmy stanovil, sú zjavne právne nesprávne aplikované. Súd nesprávne zohľadňuje\nskutočnosť o odsúdení A. D. E. ako zodpovednej zdravotníckej pracovníčky žalovaného, ktorá mala\nbyť odsúdená za spáchanie obdobného skutku z novembra až decembra 2009. Žalovanému nie je\nzrejmé, ako trestnoprávna zodpovednosť 3. osoby v iných skutkových okolnostiach v inom časovom\nobdobí súvisí s posúdením objektívnosti určenia výšky náhrady z titulu nemajetkovej ujmy žalobcovi\n1/. Súd neodôvodňuje, čo je myslené mimoriadne intenzívnou ujmou a aké kritériá sú objektívne\npre jej finančné zadosťučinenie. Súd uvádza, že zohľadnil pri stanovení výšky, trvanie samotného\nsúdneho konania, avšak žalovaný nie je zodpovedný za dĺžku trvania súdneho sporu a ani svojím\nprocesným konaním nezapríčinil prieťahy v tomto konaní. Túto skutočnosť súd prevzal z nesprávne\naplikovaného rozhodnutia ESĽP, kde súdny spor prebiehal medzi poškodeným a štátom zodpovedajúcim\nza aplikovanú právnu úpravu. Súd zjavne nesprávne prevzal odporúčanie odvolacieho súdu z rozsudku\nKrajského súdu v Trnave č.k. 9Co/78/2019-596 zo dňa 29.10.2019, kde boli spomínané iné objektívne\nkritériá, na ktorých sa mala výška nemajetkovej ujmy objektívne hodnotiť. Rovnako nie je objektívnym\nhodnotiacim kritériom to, že sa životná úroveň od podania žaloby zvýšila, táto objektívna okolnosť, by\nnemala byť posudzovaná na ťarchu žalovaného. Vo vzťahu ku konštatovaným skorším porušeniam\nna gynekologicko-pôrodníckom oddelení žalovaného nie je zrejmé, o aké konkrétne prípady a v akej\nsúvislosti so žalobným nárokom ako nárokom súkromného práva a nie verejného práva, má súd\nobjektívne spájať s posúdením výšky nemajetkovej ujmy. Ak je tým namietaná súvislosť s porušením\nA. D. E., tak žalovaný odmieta akúkoľvek preukaznosť súvislosti, ktoré ani obsahovo nesúvisia s\npredmetom tohto súdneho konania. Trestné konanie vedené voči A. D. E. bolo skončené uznaním A.\nD. E. za vinnú, čo žalovaný nemá možnosť procesnoprávne rozporovať, avšak je z trestného konania\nzrejmé, že žalobcovia (ako poškodení) sa vzdali uplatnenia nároku na náhradu škody voči A. D. E., keďže\nim bolo zadosťučinenie v podobe písomného ospravedlnenia doktorkou adresované pred skončením\ntohto trestného konania (viď rozsudok Okresného súdu Trnava sp. zn.: 9T/46/2017 zo dňa 17.01.2022).\nZ tohto účelového rozhodnutia žalobcov je zrejmé, že res iudicata sa už rozhodlo v trestnom konaní o\nnároku na náhradu škody spôsobenej trestným konaním A. D. E., kde ako zadosťučinenie žalobcovia\nprijali náhradu škody v podobe písomného ospravedlnenia. Preto nie je v zmysle prekážky rozhodnutej\nveci možné opätovne rozhodovať o nároku v civilnom konaní voči škodcovi, v danom rozsahu aj\nnepriamo voči žalovanému v tomto konaní. Nárok na náhradu škody v trestnom konaní a nárok na\nnáhradu škody v predmetnom konaní sú skutkovo totožné, avšak napriek tomu, že voči zistenému\npáchateľovi v trestnom konaní žalobcom postačuje z titulu náhrady škody písomné ospravedlnenie,\ntak voči žalovanému ako zamestnávateľovi tohto zdravotníckeho pracovníka, žalobcovia požadujú\niný druh satisfakcie, a to finančné zadosťučinenie. Je zrejmé, že napriek prijatému zadosťučineniu\nžalobcami od A. D. E. ako zodpovednému zdravotníckemu pracovníkovi žalovaného, je ich civilnoprávna\nsporová aktivita zameraná voči žalovanému výlučne z dôvodu nadobudnutia finančného prospechu,\nčo súd prvej inštancie vôbec nevyhodnotil. Táto okolnosť mala byť riešená ako predbežná otázka,\na to ako res iudicata, resp. mala byť objektívnym znižujúcim kritériom pri určovaní primeranosti výšky\nnáhrady škody, kde si žalobcovia voči trestnoprávne zodpovednej fyzickej osobe uplatnili nárok v podobe\npísomného ospravedlnenia (s vlastným subjektívnym hodnotením ako dostatočným zadosťučinením)\na voči nepriamo zodpovednému zdravotníckemu zariadeniu – žalovanému ako zamestnávateľovi tejto\npriamo zodpovednej fyzickej osoby požadujú neúmerne a neprimerane vysokú náhradu vyčíslenú v\n\npeňažných prostriedkoch. Pokiaľ ide o výšku výpočtu nemajetkovej ujmy u žalobcov 2/ a 3/, tá je\ndotknutá totožnými právnymi vadami spočívajúcimi v nesprávnom právnom posúdení objektívnych\nokolností uplatnených nárokov, ako aj vo vzťahu k ich samotnej existencii, resp. proporcionalite, ak v\ntrestnom konaní boli nároky na náhradu škody uplatnené v odlišnom rozsahu. Žalovaného, rovnako\nako A. D. E. v trestnom konaní vzniknutá situácia úprimne mrzí, žalovaný vyjadruje úprimnú ľútosť\nnad zistenými skutočnosťami v trestnom konaní voči A. D. E., za čo žalobcom opakovane vyjadruje\nospravedlnenie, avšak nemôže prijať zodpovednosť ako za každú skutočnosť, tak ani za každú okolnosť,\nktorú si žalobcovia v predmetnom žalobnom nároku skutkovo vymedzili. Žalovaný v predmetnej veci\nuž skôr namietal odôvodnenosť, ako aj proporcionalitu a objektívnosť priznanej výšky nemajetkovej\nujmy vo vzťahu k rozsudku Okresného súdu Trnava č.k. 8C/222/2014-480 zo dňa 09.10.2018. Súd\nprvej inštancie priznal žalobcovi 2/ z titulu nemajetkovej ujmy 50.000 eur a žalobcovi 3/ 50.000\neur, preto sú závery v novom rozsudku prekvapivé. Napriek tomu, že odvolanie a spochybnenie\nproporcionality, objektívnosti a odôvodnenosti výšky nemajetkovej ujmy bolo predmetom odvolacieho\nprieskumu iniciovaného práve žalovaným, pričom tieto boli v odvolacom konaní (rozsudok Krajského\nsúdu v Trnave č.k. 9Co/78/2019-596 zo dňa 29.10.2019) smerované k zníženiu priznania žalobného\nnároku z titulu náhrady nemajetkovej ujmy, tak súd bez výraznejšieho dokazovania prekvapivo rozhodol\nsmerom k dvojnásobnému zvýšeniu skôr stanovenej sumy.\n18. Žalovaný ďalej namietal nesprávne právne posúdenie úspechu v spore a priznaniu trov konania vo\nvýroku VI. rozsudku, ktorým súd priznal žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Vzhľadom\nna čiastočné zastavenie konania, je povinný znášať trovy konania vo vzťahu k uplatnenému žalobnému\nnároku z titulu SSU výlučne žalobca 1/. Vo vzťahu k uplatnenému nároku z titulu nemajetkovej ujmy,\nsú rovnako vzhľadom na nesprávnosť odôvodnenia súdu prvej inštancie povinní znášať trovy konania\nžalobcovia, buď v celom rozsahu alebo minimálne v rozsahu, ktorý zodpovedá podielu neúspechu v\nžalobnom nároku, pričom žalovaný predpokladá, že žalobný nárok z titulu nemajetkovej ujmy bude buď\nzamietnutý v celom rozsahu, alebo bude pomerne, proporčne znížený tak, že bude z jeho výšky možné\nvypočítať podiel úspechu/neúspechu žalobcov vo vzťahu k žalobou uplatnenému nároku. Sám súd\npritom konštatuje čiastočný neúspech v zamietnutej časti žaloby žalobcov, pritom podiel tohto neúspechu\nnebol pri percentuálnom výpočte úspechu v trovách konania zohľadnený.\n19. K námietke porušenia práva na spravodlivý proces žalovaný uvádzal, že súd svojím nesprávnym\nprocesným postupom prakticky znemožnil realizáciu procesných práv žalovaného, keď očividne\nnesprávnymi, zmätočnými, vzájomne si protirečiacimi a logicky sa vylučujúcimi, skutkovými a právnymi\nzisteniami vniesol do rozhodovacej činnosti ústavne neakceptovateľnú arbitrárnosť a svojvôľu;\nnevysporiadal sa s relevantnou argumentáciou žalovaného (najmä s otázkou správnosti vyhodnotenia\nzistených skutkových okolností, otázkou aplikácie verejnoprávnej a súkromnoprávnej ako aj\ncivilnoprávnej úpravy ex officio, otázkou posúdenia preukázanosti žalobných nárokov, posúdenia\nnesporných tvrdení žalovaného ako aj posúdenia nesporných tvrdení žalobcu v prospech žalovaného nároky na náhradu škody dosiahnuté v paralelne vedenom trestnom konaní voči tretej osobe, otázkou\nprenesenia dôkazného bremena na žalobcov, otázkou proporcionality, kontradiktórnosti a rovnosti strán\nsporu a pod.), čím sa stal rozsudok zmätočný a nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov; ďalej\nnerešpektovaním celého obsahu zákonnej úpravy porušil ústavný princíp právnej istoty žalovaného.\n20. K námietke iných vád konania žalovaný uviedol, že v prípade, ak odvolací súd bude mať za to, že\nniektoré zo žalovaným uvedených dôvodov subsumovaných pod iné odvolacie dôvody (nevyporiadanie\nsa s relevantnými tvrdeniami žalovaného, zmätočnosť a arbitrárnosť odôvodnenia rozsudku, nesprávne\nskutkové zistenia súdu, nesprávne právne posúdenie súdom, a pod...) možno považovať za tzv. inú vadu\nkonania, žalovaný žiada, aby boli takto posudzované. Ide pritom o také závažné vady konania, ktorých\nbezprostredným a priamym následkom je nesprávne rozhodnutie vo veci.\n21. Žalovaný preto navrhoval, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že\nvo výroku I. späťvzatie žaloby v časti SSU nepripustí a žalobu v tejto časti zamietne, vo výrokoch II. až IV.\nžalobu zamietne a žalovanému prizná nárok na náhradu trov konania voči žalobcom v rozsahu 100 %.\n22. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podali prostredníctvom svojho právneho zastúpenia voči jeho\nvýroku V. odvolanie tiež žalobcovia 1/ až 3/, a to z dôvodu podľa\n§ 365 ods. 1 písm. h) CSP,\nt. j. že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Dôvodili, že pokiaľ ide\no posúdenie neoprávneného zásahu do osobnostných práv žalobcov, ako aj o posúdenie závažnosti\n\nvzniknutej ujmy a okolností, za ktorých k nej došlo, sú skutkové závery súdu správne, avšak takto\nzistený skutkový stav odôvodňuje vo vzťahu k žalobcom 1/ až 3/ priznanie náhrady nemajetkovej ujmy\nvo vyššom rozsahu. Pokiaľ náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia by mala slúžiť na to, aby si\nžalobca mohol obstarať náhradné požitky na vyrovnanie prežívaných utrpení, strastí a kompenzovanie\nživotných obmedzení, je tu daný celkom zrejmý rozdiel medzi trvalými následkami poškodenia zdravia\nžalobcu 1/ a stratou akejkoľvek možnosti realizácie práva na ochranu osobnosti, realizácie akéhokoľvek\nosobného, súkromného a rodinného života žalobcu 1/, ktorý vyplýva aj z odôvodnenia napadnutého\nrozsudku. Vo vzťahu k žalobcovi 1/ ide o stratu možnosti realizácie akýchkoľvek jeho osobnostných\npráv. Žalobca 1/ nedokáže vôbec nijakým spôsobom realizovať osobnostné práva prislúchajúce každej\nľudskej bytosti, a to v celom rozsahu a od okamihu narodenia až do okamihu jeho smrti. Ak teda\nmá žalobca právo na ochranu osobnosti, právo na osobný, súkromný a rodinný život a ak je ľudskou\nbytosťou, potom vzhľadom na zistený skutkový stav veci, kedy je v realizácii týchto osobnostných práv\npozbavený (neoprávneným zásahom, za ktorý zodpovedá žalovaný) v celom rozsahu a po celú dobu\nsvojho života, priznaná výška náhrady nemajetkovej ujmy, pokiaľ má byť primeraným zadosťučinením,\nmá predstavovať maximálnu možnú výšku náhrady, akú je možné za zohľadnenia kritérií stanovených\nprávnym poriadkom v čase rozhodovania súdu vôbec ľudskej bytosti priznať. Požiadavku na priznanie\nnáhrady nemajetkovej ujmy vo vyššom rozsahu, ako v iných prejednávaných veciach, tak na jednej\nstrane vo vzťahu k závažnosti vzniknutej ujmy predstavuje na strane žalobcu 1/ (ale aj na strane žalobcov\n2/ a 3/) tá skutočnosť, že žalobca nemal a nemá možnosť v dôsledku neoprávneného zásahu za ktorý\nzodpovedá žalovaný nikdy a v nijakom rozsahu, po celú dobu života realizovať svoje osobnostné práva,\nza ktoré sa náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch priznáva. V tomto smere ide o maximum možných\nnásledkov neoprávneného zásahu vo vzťahu k osobnostným právam živej ľudskej bytosti, a preto aj\nnáhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch, ako primerané zadosťučinenie, by mala odrážať maximálnu\nmieru pozbavenia osobnostných práv žalobcu 1/ a žalobcov 2/ a 3/.\n23. Pokiaľ ide o okolnosti, za ktorých k neoprávnenému zásahu prišlo, sú tu dané (a aj súdom\nprvej inštancie správne zistené) skutočnosti odôvodňujúce oproti iným obdobným veciam priznanie\nvyššej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Zo strany žalovaného totiž celkom jednoznačne a\npreukázane neprišlo k jednorazovému vybočeniu z inak správnej činnosti poskytovania zdravotnej\nspravodlivosti. Bolo preukázané, že sa nejedná len o výnimočne chybne vykonaný úkon ošetrujúceho\nlekára s prijatím patričných následkov a opatrení žalovanou. Naopak, ide o až nepochopiteľné zlyhanie\nvšetkých riadiacich štruktúr žalovanej, a to tak predtým ako k neoprávnenému zásahu prišlo, počas\ntohto obdobia, ako aj po ňom, dokonca aj po celú dobu trvania sporu vo veci. A. D. E., napriek\npochybeniam pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti ešte predtým, ako prišlo k pôrodu žalobcu\n1/ (spáchanie trestného činu ublíženia na zdraví, usmrtenia) nebola zo strany žalovanej, ktorá o\ntýchto pochybeniach mala vedomosť žiadnym spôsobom postihnutá, v rámci pracovnoprávneho vzťahu\nupozornená, neboli vyvodené žiadne závery ani vo vzťahu k jej činnosti, ani vo vzťahu k činnosti\nžalovanej ako organizačného celku pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti. Žalovaný absolútne\nnereflektoval na už skoršie pochybenia A. E. majúce trestnoprávne následky, neprijal žiadne opatrenia na\npredchádzanie obdobným pochybeniam a navyše A. E. hodnotil z hľadiska výkonu jej činnosti výsostne\npozitívne. Táto absolútna neschopnosť žalovaného reagovať smerom dovnútra na vlastné pochybenia\npri poskytovaní zdravotnej starostlivosti, vyústila aj do ďalších následných pochybení majúcich závažné\nnásledky (viď. mal. F. G.). Žalovaný nepochopiteľne po celú dobu vedenia sporu odmieta akúkoľvek\nzodpovednosť za neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobcov 1/ až 3/ a napriek opakovane\nprejavenej vôli žalobcov riešiť spor zmierom a mimosúdnou dohodou, opakovane odďaľoval konanie za\núčelom uzatvorenia mimosúdnej dohody, ku ktorej nikdy neprišlo, jeho konanie teda bolo iba formálne.\nŽalovaný po celú dobu vedenia sporu z poškodenia zdravia žalobcovi 1/ nedokázal vyvodiť absolútne\nžiadnu nápravu. Na strane žalovaného potom ide o celkom mimoriadne okolnosti, pretože tu ide o\nopakované systémové zlyhanie, prejavujúce sa v úplnej neschopnosti riadiacich štruktúr žalovaného, a\nto aj s odstupom rokov, akokoľvek a čo i len sčasti reagovať na pochybenia pri poskytovaní zdravotnej\nstarostlivosti a jeho neschopnosť a nedostatok akejkoľvek snahy takýmto pochybeniam predchádzať.\nOkolnosti, za ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv žalobcov prišlo, preto odôvodňujú\nmimoriadne navýšenie priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože sa nejednalo o\nmimoriadne vybočenie z inak správne vykonávanej činnosti, ktoré by bolo adekvátne vyhodnotené\ns prijatím primeraných prostriedkov nápravy, ale naopak. Poškodenie zdravia žalobcu 1/ predstavuje\nopakovaný a žiaľ aj očakávateľný následok neschopnosti a nedostatku vôle žalovaného akýmkoľvek\nspôsobom reagovať na nesprávne postupy a pochybenia pri vlastnej činnosti. Žalobcovia 1/ až 3/\n\nnavrhovali, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku V. zmenil a rozhodol\nv súlade s podanou žalobou.\n24. K odvolaniu žalobcov a žalovaného podal písomné vyjadrenie intervenient, ktorý uviedol, že\nsa stotožňuje s odvolaním žalovaného a jeho argumentáciou. Pre konanie bolo zásadné to, ako\npreukážu a zdôvodnia uplatnenú výšku samotní žalobcovia, ktorí si uplatňovali individualizovaný nárok\nza zásah do práva na ochranu osobnosti. Pre priznanie určitej výšky odškodnenia nepostačuje len\nexistencia zásahu ako takého, ale je potrebné preukazovať všetky skutočnosti vo vzťahu k uplatnenému\ninštitútu. Nárok uplatnený žalobcami je v celom rozsahu nedôvodný a nepreukázaný. Súd akceptoval\nvyjadrenia a predložené dôkazy žalobcov bez toho, aby ich konfrontoval s argumentmi žalovaného a\nintervenienta a zároveň nesprávne právne vec posúdil a na základe vykonaných dôkazov dospel k\nnesprávnym skutkovým zisteniam, čím prijal nezákonný a právne neudržateľný rozsudok. Žalobcovia\nvo svojom odvolaní neuvádzajú žiadne nové argumenty, ku ktorým by sa intervenient už nevyjadril.\nSúd sa pri určení priznanej výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch u žalobcov dôsledne\nneriadil princípmi jej primeranosti a proporcionality. Priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch\nnezohľadňuje osobitosti daného prípadu, čoho dôsledkom je vybočenie z rámca priznaných náhrad v\nporovnateľných prípadoch. Zásah do osobnostných práv ako nehmotný prvok sa preukazuje obťažnejšie\nako iné občianskoprávne vzťahy, avšak táto skutočnosť nemá mať za následok absolútnu rezignáciu na\nelementárne požiadavky preukaznosti uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. Žalobcami\nprodukované tvrdenia všeobecnej povahy nie sú spôsobilé založiť podmienku priznania nároku na\nnáhradu nemajetkovej ujmy.\n25. K odvolaniu žalobcov podal písomné vyjadrenie žalovaný, ktorý uviedol, že mu nie je zrejmé,\naké konkrétne nesprávne skutkové zistenia žalobcovia v odvolacom konaní so zreteľom na napadnutý\nvýrok V. rozsudku napádajú. Sám však mal za to, že závery prijaté v rozsudku súdu sú predčasné,\nnajmä s poukazom na nerozlišovanie medzi viacerými žalobnými nárokmi žalobcov v merite veci, ktoré\nsú striktne odlíšiteľné, avšak skutkovo nerozlučne založené na rovnakom základe. Žalovaný odmieta\nvšetky tvrdenia žalobcov v ich odvolaní a zotrváva na svojich tvrdeniach o spornosti a nepodloženosti\nuplatneného nároku na náhradu škody na zdraví z titulu sťaženia spoločenského uplatnenia žalobcom\n1/, pričom vykonanie skutkovo nedostatočného dokazovania zaťažuje dôkazne práve žalobcov a nie\nžalovaného. Z trestného konania zrejmé, že žalobcovia sa ako poškodení vzdali nároku na náhradu\nškody voči A. D. E., keďže im bolo zadosťučinenie v podobe písomného ospravedlnenia doktorkou\nžalovaného adresované pred skončením tohto trestného konania. Z tohto účelového rozhodnutia\nžalobcov zrejmé, že o nároku na náhradu škody spôsobenej trestným konaním A. D. E. sa ako res\niudicata rozhodlo už v trestnom konaní, kde ako zadosťučinenie žalobcovia prijali náhradu škody v\npodobe písomného ospravedlnenia, preto nie je možné opätovne rozhodovať o tomto nároku v civilnom\nkonaní voči žalovanému v tomto konaní. Žalovaný rovnako odmieta ničím nepodložené a nesúvisiace\ntendenčné tvrdenia týkajúce sa interných pracovnoprávnych záležitostí medzi žalovaným a A. D. E..\nRovnako tak žalovaný odmieta akúkoľvek súvislosť čiastkových tvrdení z trestných konaní. Žalovaný\nsa stotožňuje zo záväznými časťami uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Cdo 232/2020 zo dňa\n29.06.2022 a uznesením Krajského súdu v Trnave č. k. 23Co/93/2022 – 676 zo dňa 19.12.2022 pre toto\nsúdne konanie. Preto navrhoval, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku V. potvrdil\na žalovanému priznal náhradu trov odvolacieho konania.\n26. K odvolaniu žalovaného podali žalobcovia 1/ až 3/ písomné vyjadrenie, v ktorom poukázali na spôsob\nvedenia sporu žalovaným a intervenientom, ako aj na životnú situáciu žalobcu 1/ od podania žaloby\nXX.XX.XXXX, so zvýraznením okamihu právoplatného odsudzujúceho rozsudku A. E. v trestnom konaní\nza ublíženie na zdraví žalobcovi 1/, ktorým bolo súdom právoplatne rozhodnuté, že A. E. spáchala trestný\nčin, ktorým žalobcovi spôsobila poškodenie jeho zdravia. Žalobca 1/ celý svoj život prežíva v utrpení,\njeho zdravotný stav je nepriaznivý a veľmi komplikovaný. Od pôrodu uplynulo už viac ako 13 rokov.\nZdravotný stav žalobcu, ako aj jeho prognóza sú nepriaznivé, pričom v prvom rade vďaka obetavosti a\nstarostlivosti jeho rodičov, žalobcov 2/ a 3/, je žalobca 1/ stále na žive, avšak vôbec nie je samozrejmé,\nže sa dožije ukončenia súdneho sporu a riadneho uspokojenia všetkých jeho nárokov, ktoré sú osobnej\npovahy. Poskytnuté plnenie sťaženia spoločenského uplatnenia žalobcovi 1/ pomáha zlepšiť kvalitu\nživota. Žalovaný by mal mať maximálny záujem na zlepšení kvality tej časti života, ktorý ešte žalobcovi\n1/ zostáva a sám iniciatívne vyvinúť maximálnu snahu, aby náhrada škody pomohla žalobcovi 1/ vtedy,\nkeď to potrebuje, aby bol žalobcovi 1/ zlepšený čas, ktorý na svete má a ktorý mu ostáva. Naopak,\npredstavou žalovaného je, že žalobca 1/ by mal poskytnuté plnenie vrátiť (hoc právo je dané a súdne\n\nrozhodnutie je deklaratórne) a niekoľko ďalších rokov, či desaťročí ďalej, bez akejkoľvek kompenzácie\na pomoci trpieť, čakať, že raz túto cez exekučné konanie vymôže. Nie je možné žalovanému uprieť\nvyužitie všetkých dostupných prostriedkov obrany proti žalobou uplatnenému nároku, avšak je nielen\nslobodnou voľbou, ale aj zodpovednosťou žalovaného, či sa k utrpeniu žalobcu 1/, ktoré trestným činom\nspôsobila jeho zamestnankyňa postaví tak, že sa mu pokúsi pomôcť a v čo najväčšej miere zmierniť\nnásledky činu za ktorý zodpovedá, alebo či sa rozhodne využitím všetkých dostupných prostriedkov\nzabrániť tomu, aby takúto pomoc bol povinný poskytnúť pod hrozbou štátneho donútenia. Z povahy\nzdravotného stavu žalobcu 1/ a jeho prognóz je daná dôvodná obava, že prevažnú časť svojho života\nprežije vedúc súdny spor o odškodnenie s tým, že je otázne, či sa takéhoto odškodnenia vôbec dožije.\nVo vyspelej spoločnosti by prioritným cieľom žalovaného bola snaha o zlepšenie kvality zostávajúceho\nživota žalobcu 1/ a nie snaha o maximálne možné oddialenie, či zmarenie uspokojenia jeho nárokov\na takéto krajne nehumánne konanie, by pre žalovaného predstavovalo reputačné riziko. Žalovaný je\nnaopak názoru, že žalobca 1/ koná protiprávne, keď si plnenie náhrady škody titulom SSU ponechal. Dňa\n17.12.2015 prebehlo medzi stranami osobné rokovanie, ktorého sa zúčastnili právny zástupca žalobcov,\nprávny zástupca žalovaného, žalovaný v zast. riaditeľom a námestníkom riaditeľa. Zo strany žalovaného\nprišlo k priznaniu zodpovednosti a prejaveniu ľútosti za poškodenie zdravia žalobcu 1/ a k ponuke na\nuzatvorenie mimosúdnej dohody s poskytnutím plnenia žalobcom 1/ až 3/ vo výške 480.000 eur s tým,\nže vec bola predrokovaná s poisťovateľom žalovanej. Žalobcovia tento návrh žalovaného akceptovali\ne-mailom zo dňa 05.01.2016. E-mailom z 27.01.2016 zaslal žalovaný žalobcom na pripomienkovanie\nnávrh mimosúdnej dohody v predrokovanom znení, ktoré znenie bolo obratom potvrdené. E-mailom\ndňa 15.02.2016 právny zástupca žalobcov na ich výslovnú žiadosť zaslal žalovanému ako aj jeho\nprávnemu zástupcovi list, v ktorom ho požiadal o urýchlenie konania vo veci mimosúdnej dohody s\nohľadom na vopred prezentované stanoviská. E-mailom zo dňa 10.03.2016 bolo žalobcom oznámené,\nže poisťovateľ žalovaného nepristupuje k uzatvoreniu mimosúdnej dohody a túto nie je možné uzatvoriť.\nNa pojednávaní dňa 20.11.2023 žalobcovia znova uverili v prezentovanú fiktívnu snahu žalovaného\nriešiť vec zmierom, avšak žiadneho zmieru, či dohody o urovnaní sa nedočkali. Celkovo tak mimosúdne\nrokovania trvali 14 mesiacov, počas ktorých žalobcovia jedenkrát akceptovali návrh žalovaného, ktorý\nho však sám následne odmietol podpísať a jedenkrát žalovaný napriek prezentovanému záujmu riešiť\nspor zmierom ani len nenavrhol pre neho prijateľný spôsob usporiadania sporu.\n27. K odvolaniu žalovaného žalobcovia uviedli, že ním požadované rozhodnutie odvolacieho súdu nie\nje prípustné a predstavovalo by postup, ktorým by bolo žalobcovi 1/ odňaté právo konať pred súdom,\nbola by porušená dvojinštančnosť konania a bolo by v rozpore so zákonom, pretože ak by zo strany\nodvolacieho súdu prišlo k zmene rozhodnutia súdu prvej inštancie tak, že by späťvzatie žaloby nepripustil\na zároveň by vo veci rozhodol tak, že žalobu zamieta, neexistovalo by meritórne rozhodnutie súdu\nprvej inštancie, ktoré by mohlo byť predmetom prieskumu odvolacieho súdu v odvolacom konaní.\nPokiaľ žalovaný namietal nesprávne skutkové zistenia súdu prvej inštancie, tak žalobcovia poukázali\nna to, že za vadu konania v zmysle § 420 písm. f/ CSP v žiadnom prípade nemožno považovať\nto, že súd neodôvodnil rozhodnutie podľa predstáv sporovej strany, ale len to, že ho neodôvodnil\nobjektívne uspokojivým spôsobom. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené\núčastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú\nskutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných\núčastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ\nrozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na\nspravodlivý proces. Pokiaľ žalovaný namietal, že súd v celom rozsahu odignoroval tvrdenie žalovaného,\nže uplatnený nárok žalobcu 1/ z titulu SSU nikdy neuznal a ani dobrovoľne nikdy neplnil, tak súd\njasne a zrozumiteľne vysvetlil dôvody svojho rozhodnutia, ako aj skutkový stav veci, ako bol ním v\nkonaní ustálený a dôkazy o ňom. Žalovaný uvádza, že plnil výlučne pod hrozbou exekúcie a za účelom\nzastavenia exekučného konania s aktívnym využitím mimoriadnych opravných prostriedkov, avšak v\nčase keď mu to procesne vyhovovalo o totožnom plnení tvrdil, že plnil dobrovoľne. Žalovaný pritom\nplnil v časti 500 eur dňa 12.02.2020 a v časti 170.898,75 eura dňa 17.02.2020, pričom poverenie na\nvykonanie exekúcie bolo súdnemu exekútorovi vydané až dňa 24.02.2020, podľa upovedomenia o\nvykonaní exekúcie predmetom exekúcie bola len pohľadávka v časti 56.966,25 eura a pred vydaním\nupovedomenia o začatí exekúcie 28.02.2020 žalovaný plnil dňa 25.02.2020 v zostávajúcej časti\n56.966,25 eura. Žalovaný v návrhu na zastavenie exekúcie z 10.03.2020 uvádzal, že upovedomenie o\nzačatí exekúcie (už len na neplnenú časť 56.966,25 eura) mu bolo doručené dňa 02.03.2020, a že pred\nzačatím exekúcie 20.02.2020 dobrovoľne uhradil na účet oprávneného sumu 56.966,25 eura. Nielenže\nžalovaný v podanom odvolaní, ako aj vo vyjadrení k čiastočnému späťvzatiu uvádza tvrdenia, ktoré sú\n\nv priamom rozpore s jeho skoršími tvrdeniami v návrhu na zastavenie exekúcie z 10.03.2020 o tom,\nže plnil dobrovoľne, ale tieto jeho nové tvrdenia o nedobrovoľnosti plnenia sú aj fakticky nemožné.\nŽalovaný nemohol plniť pod hrozbou vedenej exekúcie, nakoľko v časti plnil ešte v čase, keď exekúcia\nneprebiehala. Neplnil ani za účelom zastavenia exekučného konania, nakoľko o tom, že je voči nemu\nvedené, sa dozvedel až po tom, ako plnil. Že plnil dobrovoľne, tvrdí sám žalovaný v návrhu na zastavenie\nexekúcie z 10.03.2020, kde tiež uvádza, že dlžnú sumu uhradil pred začatím exekúcie. V podanom\nodvolaní tvrdí, že plnil pod hrozbou vedenej exekúcie a za účelom jej zastavenia, teda žalovaný uvádza\nrôzne skutkové tvrdenia podľa toho, ako mu to procesne práve vyhovuje. Tvrdenia, že plnil pod hrozbou\nvedenej exekúcie a za účelom jej zastavenia sú v rozpore s dátumami jednotlivých plnení a úkonov\nv exekučnom konaní a dôvodom, pre ktoré žalovaný navrhoval zastavenie exekúcie, bola dobrovoľná\núhrada pred začatím exekúcie. Samotná otázka, či žalovaný plnil alebo neplnil dobrovoľne pritom\nnemá vplyv na vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia vo výroku I., ktorým súd konanie zastavil.\nRovnako je v tomto smere irelevantné, či sa žalobca zúčastnil pojednávania 20.11.2023, na ktorom\nsúhlasil s návrhom žalovaného na odročenie pojednávania za účelom mimosúdnej dohody. Navyše\nhoci žalovaný v podanom odvolaní namieta zastavenie konania pre späťvzatie žaloby v časti nároku\nna SSU, sám nenavrhoval pokračovať v konaní prerušenom súdom uznesením č.k. 8C/222/2014-747 z\n30.04.2024, hoci následkom by bolo zastavenie konania. V zmysle § 146 ods. 1 CSP nie je podstatná\nskutočnosť, či žalovaný plnil dobrovoľne, ale či žalovaný preukázal existenciu vážnych dôvodov, pre\nktoré so späťvzatím žaloby nesúhlasí. Vážne dôvody sa strane žalovaného, či intervenienta nie sú\ndané. Totiž aj v prípade záveru súdu o dôvodnosti nároku žalobcu, by musela byť žaloba zamietnutá,\nnakoľko takéto rozhodnutie súdu by predstavovalo neprípustný exekučný titul na plnenie, ktoré už\nbolo plnené. Pri predchádzajúcom zrušenom právoplatnom rozhodnutí súdu o nároku žalobcu 1/ na\nnáhradu SSU, nešlo o konštitutívne rozhodnutie, zrušením ktorého by odpadol právny dôvod tohto\nplnenia a vzniklo by bezdôvodné obohatenie na strane žalobcu 1/. Právo na náhradu škody na zdraví\nnevzniká až rozhodnutím súdu. Preto, pokiaľ si žalobca predmetné plnenie ponechal, neznamená to,\nže sa bezdôvodne obohatil, a že koná protiprávne. V súlade so zásadou procesnej ekonómie by tieto\nskutočnosti ani neboli predmetom skúmania a rozhodnutia súdu ak by k zastaveniu konania v tejto\nčasti nedošlo, nakoľko súdu by pre rozhodnutie o zamietnutí žaloby stačilo len nesporné skutkové\ntvrdenie strán spolu, že plnenie náhrady SSU už bolo žalobcovi 1/ poskytnuté. Pokiaľ sa žalovaná, či\nintervenient domnievajú, že žalobca sa na ich úkor bezdôvodne obohatil, je na nich, aby sa domáhali\nvydania bezdôvodného obohatenia (čo napokon intervenient učinil žalobou, o ktorej konanie prebieha\npred Okresným súdom Trnava pod sp.zn. 107C/134/2024.) Aj v prípade meritórneho rozhodnutia súdu,\nktorým by súd žalobu žalobcu 1/ o plnenie SSU zamietol, by žalovaný či intervenient museli následne\nžalobcu 1/ žalovať o vydanie bezdôvodného obohatenia. Prípadné prejednanie veci a zamietnutie žaloby\nz dôvodu zániku žalovaného práva plnením, by neznamenalo ani záver o tom, že toto právo nebolo dané\na neexistovalo, ani by nezakladalo exekučný titul, ktorý by ukladal žalobcovi 1/ povinnosť poskytnuté\nplnenie vrátiť. Žalovaný pritom nevyužil možnosť podať vzájomnú žalobu v predmetnom konaní, hoc\nnesporne na to mal dlhý časový priestor, čo by zakladalo povinnosť súdu o takejto žalobe konať. Právne\nposúdenie nároku na náhradu SSU nemá vplyv na vecnú správnosť výroku I. napadnutého rozsudku.\nSúd vychádzal zo skutočnosti, že žalované právo žalobcu 1/ zaniklo v celom rozsahu splnením.\nŽalovaný nevyužil možnosť podať vzájomnú žalobu na plnenie voči žalobcovi 1/, kedy by súd musel vec\nprejednať a rozhodnúť o nej, ani nepodal voči žalobcovi 1/ samostatnú žalobu o vydanie bezdôvodného\nobohatenia. Súd prvej inštancie nemal pred vydaním rozhodnutia o zastavení konania povinnosť zisťovať\nokamih ustálenia zdravotného stavu žalobcu a na vecnú správnosť rozsudku vo výroku I. o zastavení\nkonania nemá vplyv ani právne posúdenie okamihu ustálenia zdravotného stavu žalobcu, premlčania\na výšky nároku žalobcu na SSU, ale zistenie, že žalované právo zaniklo splnením. Bolo povinnosťou\nžalovaného uviesť rozhodujúce skutočnosti o ním tvrdenom premlčaní práva žalobcu na náhradu SSU\na tieto skutočnosti aj preukázať, pričom preukázaním uvedenej skutočnosti mylne zaťažuje žalobcu.\nPritom podľa znaleckého posudku znaleckej organizácie forencic.sk, Inštitút forenzných medicínskych\nexpertíz, s.r.o. dňa 07.10.2014 ešte hodnotenie SSU žalobcu 1/ nebolo aktuálne a uplatniteľné. Žalovaný\npreto neuniesol dôkazné bremeno o ním vznesenej hmotnoprávnej námietke premlčania nároku žalobcu\n1/ na náhradu SSU a preukázanie tejto skutočnosti nemá vzťah k vecnej správnosti ktoréhokoľvek z\nodvolaním napadnutých výrokov rozhodnutia. Žalobca 1/ nekonal protiprávne a poskytnuté plnenie bolo\nriadnym plnením dlhu žalovanej 1/ titulom náhrady škody na zdraví, ktorý bol daný aj bez deklaratórneho\nrozhodnutia súdu.\n28. Žalobcovia ďalej uviedli, že SSU nebolo predmetom rozhodovania súdu prvej inštancie, keď SSU\nžalobcu 1/ posudzoval súd do tej miery, že žalované právo zaniklo splnením. Sťaženie spoločenského\n\nuplatnenia žalobcu v rozsahu 12.500 bodov spočíva v nasledovných položkách poškodenia zdravia Hlboká duševná zaostalosť a poúrazová epilepsia - Strata reči centrálneho pôvodu - Píšťala pažeráka\n- Strata pohyblivosti všetkých končatín - Strata sexuálnych funkcií. Z rozsudku vyplýva, že súd prvej\ninštancie vo vzťahu k nároku žalobcu 1/ na náhradu SSU mal za preukázané, že žalobca 1/ je absolútne\na trvalo ochudobnený o sféru rozvíjania medziľudských vzťahov, o poznávanie života a jeho krás, o\nvnímanie každodennej radosti z bytia ako aj vnímania starostí. Nikdy nezažije rozvíjanie sociálnych\ninterakcií a nebude môcť rozvíjať svoje vedomosti a zručnosti, byť začlenený do bežného života.\nPravdepodobne nikdy nezažije citové puto s iným človekom a nespozná lásku svojich rodičov. Nie je\nschopný vyjadriť svoje pocity či bolesť, ktorá je jeho okoliu skrytá. V danom prípade je teda celkom\nzrejmý rozdiel medzi skutkovým vyjadrením nároku na sťaženie spoločenského uplatnenia žalobcu\na skutkovým vymedzením jednotlivých položiek trvalého poškodenia jeho zdravia. Pokiaľ prišlo pri\nvýkone činnosti A. E. ako zamestnanca žalovaného k spáchaniu viacerých trestných činov usmrtenia\na ublíženia na zdraví a žalovanému nie je zrejmé ako trestnoprávna zodpovednosť voči tretej osobe\nsúvisí s posúdením objektívnosti určenia výšky náhrady z titulu nemajetkovej ujmy žalobcovi 1/, tak\nsúd prvej inštancie dostatočným a akceptovateľným spôsobom odôvodnil aplikáciu § 13 ods. 3 OZ\nna zistený skutkový stav veci, a to tak vzhľadom na závažnosť vzniknutej ujmy, ako aj okolnosti za\nktorých k porušeniu práva prišlo. Z podaného odvolania nevyplýva, že žalovaný namieta aj nesprávne\nskutkové zistenia súdu prvej inštancie v tejto časti. Samotná dĺžka konania z procesného hľadiska nie je\nsankcionovaná, avšak správanie zodpovedného subjektu, ktorý uzná svoju zodpovednosť za vznik ujmy\na v rámci svojich možností vykoná všetko preto, aby nahradil škody a kompenzoval negatívne dosahy\nsvojho neoprávneného zásahu, predstavuje rozdiel od správania žalovaného, ktorý svoju zodpovednosť\npopiera a poškodených svojím postupom sekundárne viktimizuje a zvyšuje tak závažnosť a nepriaznivé\ndôsledky ujmy spôsobenej poškodeným. Pokiaľ ide o zohľadnenie životnej úrovne voči životnej úrovni,\nza ktorej boli prijaté skoršie obdobné rozhodnutia o priznanej výške náhrady nemajetkovej ujmy,\ntento postup je plne v súlade s princípom primeranosti náhrady priznávanej nemajetkovej ujmy, keď\nprimeranosť sa určuje v súlade so zásadou spravodlivosti v danom čase a mieste. Je samozrejmé, že\ns meniacou sa životnou úrovňou sa mení aj všeobecné vnímanie toho, čo je v danom čase primerané a\nspravodlivé. Žalobcovia sa voči A. E. nevzdali žiadneho práva na náhradu škody, takéto právo im nikdy\ns ohľadom na § 420 ods. 2 OZ nevzniklo. Nejedná sa ani o účelové konanie žalobcov ani o res iudicata\na o žiadnom nároku na náhradu škody voči A. E. sa v trestnom konaní nerozhodlo a konštrukcia, že\ntak nie je možné rozhodovať o nároku voči škodcovi v civilnom procese, a teda ani voči žalovanému\nv tomto konaní, je vrcholom právnej argumentácie v podanom odvolaní. Rozsudok Okresného súdu\nTrnava č.k. 8C/222/2014-486 z 9.10.2018 bol vo výrokoch III., IV. a V., týkajúcich sa nárokov náhrady\nnemajetkovej ujmy 1/, 2/ a 3/ zrušený odvolacím súdom. Odvolací súd zamietajúci výrok vo vzťahu\nk žalobcovi 1/ zrušil z dôvodu, že na rozdiel od súdu prvej inštancie mal za to, že nie je vylúčený\nsúbeh nároku na náhradu škody na zdraví a nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.\nVo vzťahu k žalobcom 2./ 3./ boli uvedené výroky zrušené z dôvodu nedostatočného odôvodnenia\nnapadnutého rozhodnutia. Rozhodnutie odvolacieho súdu teda nebolo smerované k zníženiu priznania\nžalobného nároku z titulu náhrady nemajetkovej ujmy. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie č.k.\n8C/222/2014-486 z 9.10.2018 zrušil aj v jeho zamietajúcej časti vo výroku V., ktorým bola žaloba vo\nzvyšku zamietnutá. Žalobcovia teda žiadali, aby odvolací súd napadnutý rozsudok vo výrokoch I. a IV.\npotvrdil, vo výrokoch II., III., IV. a V. zmenil v súlade s podaným odvolaním a priznal žalobcom náhradu\ntrov odvolacieho konania.\n29. Žalobcovia 1/ až 3/ podali tiež písomné vyjadrenie k odvolaniu intervenienta, v ktorom uviedli, že\nintervenientom navrhovaný výrok rozhodnutia odvolacieho súdu je v zmysle CSP nemožný, nakoľko\nak by aj odvolací súd teoreticky späťvzatie žaloby nepripustil, nie je možné, aby rozhodol meritórne\nako odvolací súd, lebo by bola porušená dvojinštančnosť konania, nakoľko by neexistovalo meritórne\nrozhodnutie súdu prvej inštancie o nároku žalobcu 1/ na zaplatenie sumy 228.365 eur, ktoré by\nbolo predmetom prieskumu odvolacieho súdu. K námietkam intervenienta o arbitrárnosti napadnutého\nrozsudku žalobcovia uviedli, že za vadu konania nemožno považovať to, že súd neodôvodnil svoje\nrozhodnutie podľa predstáv sporovej strany. Intervenient ani žalovaný pritom nepreukázali existenciu\nvážnych dôvodov, pre ktoré by súd nemal pripustiť späťvzatie žaloby. Žalovaný ani intervenient boli s\nprípadným zastavením konania uzrozumení, lebo nepodali návrh na pokračovanie v konaní po jeho\nprerušení súdom prvej inštancie, čo by malo zo zákona ten následok, že konanie by bolo zastavené\n§163 ods. 2 CSP. Zastavením konania neprišlo k popretiu zmyslu dovolania. K plneniu nároku žalobcu\n1/ titulom SSU prišlo pred rozhodnutím dovolacieho súdu. Po zrušení dovolaním napadnutého rozsudku\nodvolacieho súdu, mal žalovaný možnosť podať vzájomnú žalobu, ktorou by sa domáhal od žalobcu 1/\n\nzaplatenia už poskytnutého plnenia titulom vydania bezdôvodného obohatenia. Rovnako tak žalovaný\nči intervenient môžu voči žalobcovi 1/ podať žalobou o vydanie bezdôvodného obohatenia, pričom\nintervenient takúto žalobu už aj podal (sp.zn. 107C/134/2024). Súd by v každom prípade musel\nžalobu zamietnuť, nemohol by jej vyhovieť, lebo by tým neprípustne založil nový exekučný titul na už\nsplnený záväzok. Nárok žalovaného/intervenienta na vrátenie plnenia (bezdôvodného obohatenia) nie\nje podmienený meritórnym rozhodnutím v predmetnom konaní, nakoľko v prípade zastavenia konania\nnie je daný meritórny výrok predstavujúci prekážku už rozhodnutej veci. Súd konajúci o žalobe o\nvydanie bezdôvodného obohatenia si môže otázku, či prišlo k plneniu existujúceho záväzku, alebo či sa\nžalobca 1/ bezdôvodne obohatil, vyriešiť napriek rozhodnutiu o zastavení konania v prejednávanej veci\nako predbežnú, kde v súlade so zásadou procesnej ekonómie môže vyhodnocovať aj ďalšie stranami\nuplatnené prostriedky procesného útoku a obrany. Naopak, ani prípadné rozhodnutie súdu o tom, že\njeho žalobu na náhradu SSU zamieta, nebude zakladať povinnosť žalobcu 1/ bezdôvodné obohatenie\nvydať. Tak, či onak budú musieť žalobca, či intervenient, pokiaľ by boli názoru, že žalobca 1/ sa na\nich úkor bezdôvodne obohatil, podať žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia a rovnako tak sa\nbude musieť súd v konaní o tejto žalobe vysporiadať so všetkými námietkami žalobcu 1/ v procesnom\npostavení žalovaného o tom, že sa bezdôvodne neobohatil, nakoľko bol plnený existujúci záväzok na\nnáhradu škody. Zastavením konania pre späťvzatie žaloby preto konajúci súd nemohol odňať možnosť\nžalovanej a intervenientovi konať pred súdom a zasiahnuť tak do ich základných práv na súdnu ochranu,\nresp. práva na spravodlivý proces. V súlade so zásadou procesnej ekonómie niet dôvodu nepripustiť\nspäťvzatie žaloby žalobcu 1/ o náhradu SSU a naopak, nie sú dané vážne dôvody na nepripustenie\nspäťvzatia, keď ani prípadné meritórne rozhodnutie nebude žalobcovi 1/ ukladať povinnosť vydať\nbezdôvodné obohatenie a nepredíde sa tak ďalšiemu prípadnému súdnemu konaniu. Súd prvej inštancie\ncelkom jasne vyjadril, čo bolo podkladom pre jeho rozhodnutie o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy\nza porušenie osobnostných práv žalobcu 1/ a uvedené skutkovo, ako aj právne odlíšil od jednotlivých\npoložiek trvalého poškodenia zdravia majúcich svoj výraz v bodovom hodnotení SSU vykonanom podľa\nprílohy č. 1 k zákonu č. 437/2004 Z. z. Náhrada škody za sťaženie spoločenského uplatnenia je\npriznávaná za jednotlivé a konkrétne položky poškodenia zdravia, ktorá existencia trvalého následku\npoškodenia zdravia nemusí nevyhnutne znamenať rovnaký zásah do osobnostných práv poškodeného,\nako ich zistil súd u žalobcu 1/. Táto poskytnutá náhrada sťaženia spoločenského uplatnenia (napr.\nnáhrada za položku strata reči centrálneho pôvodu) nie je zároveň aj primeraným zadosťučinením za\nzásah do osobnostných práv poškodeného, ktorých rozsah a intenzita sa môžu prípad od prípadu\nlíšiť. Hoci žalobca 1/ má rovnaký nárok na odškodnenie za trvalý následok – stratu reči, ako iná takto\npoškodená osoba (v rozsahu ustanoveného bodového ohodnotenia), neznamená to, že u oboch príde\naj k rovnakému zásahu do ich osobnostných práv, najmä práva na osobný súkromný a rodinný život,\na že poskytnutým plnením za odškodnenie tohto konkrétneho trvalého následku je už preventívne\nposkytnutá aj náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch za neoprávnený zásah do osobnostných práv\nktoréhokoľvek poškodeného, bez ohľadu na to, či k nemu naozaj prišlo, ako aj bez ohľadu na rozdielnu\nzávažnosť celkovej vzniknutej ujmy ako aj okolnosti, za ktorých k nej prišlo. K námietke neprimerane\nvysokej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch žalobcovia uviedli, že súd jej výšku odôvodnil tak\nvo vzťahu k závažnosti vzniknutej ujmy, ako aj vo vzťahu k okolnostiam za ktorých k nej prišlo,\npoukázal aj na relevantnú rozhodovaciu činnosť všeobecných súdov. Nemožno prehliadnuť ani to,\nčo v inej obdobnej veci žalovaný považoval za primerané, ako ani to, čo sám v rámci mimosúdnych\nrokovaní žalobcom navrhoval, hoc k podpísaniu mimosúdnej dohody neprišlo. Otázku primeranosti\na spravodlivosti je treba, najmä pokiaľ ide o jej finančné vyjadrenie, posudzovať vždy k okamihu\nvyhlásenia rozhodnutia, nakoľko to, čo sa javilo ako primerané a spravodlivé v minulosti, už nemusí\nv čase vyhlásenia rozhodnutia, za zmenených spoločenských podmienok, predstavovať primeranú a\nspravodlivú nápravu a naopak. V tomto smere žalobcovia poukazujú na uznesenie Najvyššieho súdu\nSR sp. zn. 4Cdo/125/2019 z 27.08.2019, podľa ktorého pri odškodňovaní nemajetkovej ujmy každej\nfyzickej osoby sudcom nesvedčí bagatelizovanie závažnosti ujmy priznávaním neprimerane nízkych,\nresp. žiadnych náhrad; také rozhodovanie treba považovať za obchádzanie zákona i jeho účelu a\npôsobí mnohokrát veľmi cynicky, bez citu pre elementárnu spravodlivosť, alebo absencie postupu podľa\npravidla, podľa ktorého „nerob druhému to, čo nechceš, aby robili tebe“. Nestačí ani schématicky\npriemerovať výšku priznávanej náhrady nemajetkovej ujmy z iných konaní, bez zohľadnenia osobitostí\nprejednávanej veci, či zmeny spoločensko-ekonomických pomerov.\n30. K vyjadreniu žalobcov k odvolaniu žalovaného podal žalovaný písomné vyjadrenie (dupliku)\nv ktorom uviedol, že odmieta subjektívne tvrdenia žalobcov smerované voči jeho osobe, žalovaný a\nani intervenient nikdy nevyvíjali žiadnu aktivitu smerujúcu k účelnému predlžovaniu súdneho konania,\n\npričom majú rovnako záujem na tom, aby sa predmetná vec vyriešila čo najskôr. Je však v záujme\nžalovaného (ako subjektu financovaného z verejných zdrojov) splniť si povinnosť každý svoj výdavok\nriadne zdôvodniť a podložiť relevantnou dokumentáciou. Konanie žalovaného je založené výlučne na\nracionálnych podkladoch bez subjektívneho postoja voči ktorémukoľvek zo žalobcov a má záujem\nvýlučne na objektívnom posúdení veci nezávislým a nestranným súdom (tu poukázal na uznesenie\nNajvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Nc 30/2012 zo dňa 23.05.2012). Pánom sporu (dominus litis)\nsú žalobcovia, ktorí výlučne znášajú zodpovednosť za procesné úkony a ich následky v podobe\npredlžovania súdneho konania, pričom už pri podaní žaloby museli počítať s tým, že súdne konanie\nvzhľadom na uplatnené nároky a ich rozsah bude určitý čas trvať. K tvrdeniu o „nezákonnosti“\nnavrhovaného postupu a rozhodnutiu odvolacieho súdu žalovaný uviedol, že odvolací súd už v\nsúdnom konaní rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmal a vrátil na ďalšie konanie, pričom v\nodvolacom konaní sa uplatní civilnoprávna zásada „jeden krát a dosť“ v zmysle § 390 CSP. Žalovaný\nstriktne odmieta tvrdenia žalobcov, že by dobrovoľne plnil ich žalobou uplatnené nároky, pričom svoje\nvyjadrenia o dobrovoľnosti plnenia smeroval výlučne vo vzťahu k zníženiu trov exekučného konania.\nV dovolacom konaní bol potom procesne úspešným, čo by však nemalo žiadny, ani procesnoprávny\na ani hmotnoprávny vplyv na ďalší priebeh súdneho konania. Vady odôvodnenia priznania nároku na\nnáhradu nemajetkovej ujmy, ktoré boli už skôr konštatované Krajským súdom v Trnave v rozsudku č.k.\n9Co/78/2019-596 zo dňa 29. októbra 2019 a následne aj Najvyšším súdom SR v uznesení sp. zn.\n2Cdo 232/2020 zo dňa 29.júna 2022 neboli v odôvodnení napádaného rozsudku odstránené. Žiadny\nz nárokov žalobcov uplatnený v tomto konaní vyplývajúcich zo subjektívnych práv nemohol nikdy\nzaniknúť, ak žalovaný nikdy takýto nárok žalobcov dobrovoľne neplnil. K namietanému premlčaniu\nnároku na náhradu SSU boli práve žalobcovia zaťažení dôkazným bremenom, že ich subjektívne\nprávo nie je premlčané. Ak by súd procesno-formálne mal vyhovieť čiastočnému späťvzatiu žaloby\nžalobcami v časti nároku z titulu SSU, konanie vo veci nároku z titulu SSU by sa v časti nároku\nintervenienta na strane žalovaného presunulo do paralelne vedeného súdneho konania, pričom však\nrozsah nároku a jeho výška, ako aj všetky okolnosti podstatné pre posúdenie nároku na náhradu\nnemajetkovej ujmy by zostali nezodpovedané a neurčitého rozsahu v tomto konaní. Rovnako je potom\nsporné aj rozhodnutie o nároku na náhradu trov, ak je zrejmé, že žalovaný ako ani intervenient\nna strane žalovaného nezapríčinili zastavenie konania. Z rozsudku nie je vôbec zrejmé ako boli\ntotožné skutkové okolnosti týchto nárokov súdom posúdené ako individuálne skutočnosti, tak aj v\nich vzájomnej súvislosti, pričom ich charakter k jednotlivým žalobným nárokom je právne a skutkovo\nodlišný. Nárok z titulu nemajetkovej ujmy je separátnym nárokom, ktorý sú žalobcovia povinní náležite\npreukázať. Vykonané dokazovanie sa prevažne zameriavalo na nároky z titulu SSU, pričom nárok z\ntitulu nemajetkovej ujmy bol výlučne marginálnym predmetom súdneho konania. Žalovaný poukazuje\nna absenciu skutkového a právneho odôvodnenia obligatórnych náležitostí v podobe príčinnej súvislosti\nmedzi porušením a škodou, ako aj na absenciu skutkového a právneho odôvodnenia samotnej škody\na jej proporčného vyčíslenia v určení výšky zodpovedajúcej škode. Súd nesprávne právne vyhodnotil\nskutočnosti týkajúce sa trestného konania. Žalobcovia ako poškodení, si môžu v trestnom konaní v\nrámci adhézneho konania uplatňovať aj nároky voči obvinenému, ak ich v tomto konaní včas vymedzia.\nZ rozsudku Okresného súdu Trnava sp. zn.: 9T/46/2017 zo dňa 27.01.2022 nemožno vyvodzovať\nnegatívne následky voči žalovanému v tomto súdnom konaní, ale naopak sú v jeho prospech tým,\nže sa žalobcovia v rámci trestného konania (adhézneho konania) domáhali voči obžalovanej nároku\nzodpovedajúcemu nároku z titulu nemajetkovej ujmy (morálneho zadosťučinenia) v podobe žiadosti\no písomné ospravedlnenie. Obžalovaná z trestného konania má analogicky vlastnosti subjektu, ktorý\nvo vzťahu k nemajetkovej ujme má znášať spoluzavinenie so žalovaným v tomto konaní (uznesenie\nNajvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/252/2021 zo dňa 31.03.2022). Súdna prax pri určení výšky škody\nmusí mať ustálené aké subjektívne právo sa má chrániť. V súdnej praxi sa častokrát v civilných sporoch\npri určovaní výšky nemajetkovej ujmy analogicky spomína trestnoprávna úprava zákona č. 274/2017\nZ.z. o obetiach trestných činov a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Žalovaný tiež poukazuje\nna právne závery prijaté v Náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 288/2017 z 5.\ndecembra 2017: „Pri určovaní sumy nemajetkovej ujmy musia všeobecné súdy zároveň zohľadňovať\nsvoju vlastnú rozhodovaciu činnosť, a teda v súlade s princípom rovnosti rozhodovať v porovnateľných\nveciach rovnako a v ich judikatúre by tak mal existovať vzťah priamej úmernosti medzi závažnosťou\nujmy a výškou priznanej náhrady.“ Rozhodnutie o výške škody nemajetkovej ujmy, ktorá by mala\npodľa žalobného nároku žalobcov spočívať v práve na ochranu zdravia by nemala prevyšovať výšku\nškody nemajetkovej ujmy zodpovedajúcej ochrane života. Napádané rozhodnutie sa tak hrubo vymyká\nakýmkoľvek predpokladom, ktoré by zodpovedali súdnej praxi v obdobných veciach so závažnejším\nnásledkom ako bol žalobcami v konaní prezentovaný. Žalovaný poukázal na obdobné rozhodnutia,\n\nktoré svojou závažnosťou zásahu do základných práv prevyšujú právnu ochranu žalobcami uplatneného\nsubjektívneho práva z titulu nemajetkovej ujmy, a to rozhodnutia týkajúce sa nemajetkovej ujmy priznanej\npri smrti dieťaťa: a) Najvyšší súd SR, sp. zn. 6Cdo/92/2015 v spojení s Krajským súdom Bratislava sp. zn.\n6Co/217/2014 a rozhodnutím Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 18C/76/2012 priznal za smrť dcéry 2 x\n40.000 eur za zásah do práv rodičov; b) Krajský súd Nitra sp. zn. 5 Co/264/2017 v spojení s rozhodnutím\nOkresného súdu Topoľčany sp. zn. 6C/143/2015 priznal náhradu nemajetkovej ujmy za smrť dcéry\n25.000 eur za zásah do práv matky; c) Krajský súd Nitra sp. zn. 6Co/176/2016 v spojením s rozhodnutím\nOkresného súdu Nitra sp. zn. 17C/22/2015 priznal 1x 20.000 eur za smrť plnoletého syna za zásah\ndo práv matky d) Krajský súd Prešov sp.zn. 17Co/212/2015 v spojení s rozhodnutím Okresného súdu\nHumenné sp. zn. 12C/60/2011 priznal náhradu nemajetkovej ujmy za smrť syna 2 x 20.000 eur za zásah\ndo práv rodičov, e) Krajský súd Prešov sp. zn. 7Co/137/2018 z 28.2.2019 priznal náhradu nemajetkovej\nujmy vo výške 20.000 eur za smrť dcéry; f) Krajský súd Bratislava sp. zn. 4Co/470/2011 zo dňa 20.2.2013\npotvrdil rozhodnutie okresného súdu, ktorý priznal náhradu nemajetkovej ujmy každému z rodičov po\n24.895,44 eura za smrť dcéry; g) Krajský súd Trnava sp. zn. 24Co/479/2012 v spojení s rozsudkom\nOkresného súdu Trnava sp. zn. 12C/71/2009 priznal pozostalému otcovi náhradu nemajetkovej ujmy\n25.000 eur za smrť 18 ročného syna; h) Krajský súd Trnava sp. zn. 24Co/479/2012 zo dňa 13.11.2013\npotvrdil rozhodnutie okresného súdu, ktorý priznal náhradu nemajetkovej ujmy rodičovi 25.000 eur za\nsmrť syna; i) Krajský súd Trnava sp. zn. 9Co/56/2019 priznal rozhodnutím zo dňa 10.9.2019 náhradu\nnemajetkovej ujmy každému z rodičov po 20.000 eur za smrť (18 ročnej) dcéry a 10.000 eur bratovi\nza stratu sestry; j) Krajský súd Žilina sp. zn. 9Co/61/2010 z 31.3.2010 potvrdil rozhodnutie Okresného\nsúdu Dolný Kubín sp. zn. 7C/59/2008, ktorým bolo každému z rodičov priznaná náhrada nemajetkovej\nujmy 17.000 eur za smrť dcéry; podľa odôvodnenia súd pri určení nemajetkovej ujmy vzal do úvahy,\nže žalobcovia sú dobre situovaní a že zásah nemal následky v ich finančnej situácii; k) Okresný súd\nČadca sp. zn. 14C 31/2010 z 16.2.2011 priznal náhradu nemajetkovej ujmy každému z rodičov 25.000\neur za stratu dieťaťa. Nemajetková ujma priznaná pri smrti súrodenca: a) Krajský súd Prešov sp. zn.\n10Co/5/2018 priznal náhradu nemajetkovej ujmy za smrť brata 1 x 10.000 eur za zásah do práv brata; b)\nKrajský súd Košice sp. zn. 9Co/462/2016 priznal náhradu nemajetkovej ujmy za smrť brata 2 x 10.000\neur za zásah do práv súrodencov; c) Krajský súd Prešov sp. zn. 20 Co 183/2014 potvrdil náhradu\nnemajetkovej ujmy za smrť brata 1 x 5.000 eur za zásah do práv brata. Aj vzhľadom na ustálenú súdnu\nprax považuje žalovaný odvolaním napádaný rozsudok za prekvapivý, aj vzhľadom na skôr prijaté závery\nodvolacieho a dovolacieho súdu v tomto súdnom konaní.\n31. K vyjadreniu žalovaného a intervenienta, podali žalobcovia 1/ až 3/ písomné vyjadrenie (duplika),\nv ktorom uviedli, že žalobcovia podané odvolanie odôvodnili podľa\n§ 365 ods. 1 písm. h)\nCSP, t.j., že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Skutkové tvrdenia\nžalobcov vo vzťahu k početnosti a charakteru pochybení tak žalovanej ako aj A. E., ako ani skutočnosť\nuzatvorenia mimosúdnej dohody žalovanou vo veci F. G. a výšky dobrovoľne poskytnutého odškodnenia\nžalovanou, či vlastného návrhu žalovanej na mimosúdne vyrovnanie žalobcom v prejednávanej veci,\nneboli v priebehu konania pred súdom prvej inštancie sporné, žalovaný skutkové tvrdenia uvádzané\nžalobcami účinne nepoprel, ani neuviedol vlastné tvrdenia o predmetných skutočnostiach. Žalobcovia sa\nodvolali čo do zamietajúceho výroku vo vzťahu požadovanej náhrade nemajetkovej ujmy, hoci žalovaný\nsa vo vyjadrení k odvolaniu žalobcov vyjadruje k náhrade škody. Pokiaľ ide o námietku žalovaného\nres iudicata, v trestnom konaní nebolo vo vzťahu k právam poškodeného vydané žiadne meritórne\nrozhodnutie. A. E. ako zamestnanec žalovanej nie je pasívne vecne legitimovaná. Nie je daná totožnosť\nsubjektov (A. E. – FN Trnava), a nie je daná ani totožnosť uplatneného nároku, o ktorom navyše ani\nnebolo meritórne rozhodnuté. Žalobcovia súhlasia so skutkovým tvrdením intervenienta v jeho vyjadrení\nz 18.12.2024, kde uvádza, že má za to, že súd prvej inštancie sa pri určení priznanej výšky náhrady\nnemajetkovej ujmy v peniazoch u žalobcov dôsledne neriadil princípmi jej primeranosti a proporcionality\na priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch nezohľadňuje osobitosti daného prípadu. Práve\nuvedené skutočnosti boli dôvodom, pre ktorý podali žalobcovia vo veci odvolanie, nakoľko majú za to,\nže okolnosti, za ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv žalobcov, a teda k poškodeniu\nzdravia žalobcu 1/ nesprávne poskytovanou zdravotnou starostlivosťou prišlo, odôvodňujú mimoriadne\nnavýšenie priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, pričom poškodenie zdravia žalobcu\npredstavuje následok neschopnosti a nedostatku vôle žalovaného akýmkoľvek spôsobom reagovať\nna nesprávne postupy a pochybenia pri jeho vlastnej činnosti. Ak má žalobca 1/ právo na osobný,\nsúkromný a rodinný život a ak je ľudskou bytosťou, potom vzhľadom na zistený skutkový stav veci,\nkedy je v realizácii týchto osobnostných práv pozbavený v celom rozsahu a po celú dobu svojho života,\nmá priznaná výška náhrady nemajetkovej ujmy predstavovať maximálnu možnú výšku náhrady, akú je\n\nmožné za zohľadnenia kritérií stanovených právnym poriadkom v čase rozhodovania súdu vôbec ľudskej\nbytosti priznať.\n32. K vyjadreniu žalobcov podal žalovaný písomné vyjadrenie, v ktorom uviedol, že odvolací dôvod\nžalobcov pozostávajúci výlučne na nesprávnom právnom posúdení súdom prvej inštancie neobstojí.\nŽalovaný rozporuje skutkové tvrdenia žalobcov vo vzťahu k početnosti a charakteru pochybení tak\nžalovaného, ako aj A. E., ako aj skutočnosti uzatvorenia mimosúdnej dohody žalovaným vo veci\nF. G. a výšky nedobrovoľne poskytnutého odškodnenia žalovaným, či vlastného návrhu žalovaného\nna mimosúdne vyrovnanie žalobcom v prejednávanej veci. Žalovaný a ani intervenient nepovažujú\nvo vzťahu k svojím odvolacím dôvodom skutkový stav merita veci za dostatočne skutkovo ustálený.\nŽalovaný v súvislosti s trestným konaním vedeným voči A. E. poukazoval najmä na subjektívnosť\nv argumentácie žalobcov, ktorí si voči obžalovanej uplatnili nižšiu mieru zadosťučinenia, pričom voči\nžalovanému sa domáhajú poskytnutia vyššej miery satisfakcie a podporne uvádzajú skutočnosti z\ntrestného konania, za ktoré im už bola satisfakcia poskytnutá priamo obžalovanou A. E., a to pre nich\nv dostatočnej miere. Žalobcovia na jednu stranu uvádzajú, že trestné konanie má preukazovať ich\ntvrdenia v civilnoprávnom konaní voči žalovanému, na druhú stranu trestné konanie podľa ich názoru\nnie je totožné ani v subjektoch ani v nárokoch a k právam poškodeného nemalo byť ani vydané žiadne\nmeritórne rozhodnutie v trestnom konaní. Žalobcovia rovnako ako žalovaný a intervenient na strane\nžalovaného namietajú primeranosť a proporcionalitu v napádanom rozsudku vydanom súdom prvej\ninštancie. Odvolací dôvod žalobcov pozostávajúci na nesprávnom právnom posúdení veci súdom nie\nje žalobcami vôbec odôvodnený.\n33. K vyjadreniu žalovaného podali žalobcovia 1/ až 3/ písomné vyjadrenie, v ktorom uviedli, že ak\nby odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie o zastavení konania a späťvzatie žaloby\nby nepripustil, potom niet prvostupňového meritórneho rozhodnutia, ktoré by mohol odvolací súd v\nodvolacom konaní preskúmavať a vydať žalovaným želané rozhodnutie o zamietnutí žaloby. Pokiaľ\nžalovaný odmieta tvrdenia žalobcov, že by dobrovoľne plnil ich žalobou uplatnené nároky, tak tu nejde\no tvrdenia žalobcov, ale o citáciu tvrdení žalovaného samotného. Plnenie a dobrovoľnosť plnenia sa\ntýkajú iba a výlučne nároku na náhradu škody žalobcu 1/. Žalovaný v konaní podával dovolanie voči\nrozhodnutiu odvolacieho súdu o priznaní náhrady škody žalobcovi 1/ vo výroku I. rozsudku odvolacieho\nsúdu a vo výroku III o trovách konania. Rozhodnutie dovolacieho súdu sa nedotýkalo uplatnených\nnárokov na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch žalobcov 1/ - 3/, nakoľko odvolací súd v tejto časti\nrozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vrátil na ďalšie konanie. Otázka, či prišlo k splneniu záväzku\ndobrovoľne, alebo nedobrovoľne, nie je pohľadu hodnotenia, či záväzok mohol zaniknúť, rozhodujúca.\nTvrdenie žalovaného, že „žiadny z nárokov žalobcov uplatnený žalobou v tomto konaní vyplývajúcich\nzo subjektívnych práv nemohol nikdy zaniknúť, ak žalovaný nikdy takýto nárok žalobcov dobrovoľne\nneplnil“ nemá oporu v právnej úprave zániku záväzkov. Pokiaľ žalovaný bol tou stranou, ktorá vzniesla\nvoči žalobou uplatnenému nároku hmotnoprávnu námietku premlčania, bolo jeho povinnosťou uniesť\nbremeno tvrdenia, ako aj dôkazné bremeno o ňou tvrdených skutočnostiach. Žalobcovia sa nevyjadrili,\nže si vzhľadom na prejavenú ľútosť A. E. neuplatňujú náhradu nemajetkovej ujmy (A. E. nie je pasívne\nvecne legitimovaná), a ani sa nikdy nevyjadrili, že takáto účelovo prejavená ľútosť v trestnom konaní pred\nvyhlásením odsudzujúceho rozsudku predstavuje ich pomyselnú mieru predstavy satisfakcie. Rovnako\nnesprávna je argumentácia úpravou zákona č. 274/2017 Z.z. o obetiach trestných činov a judikatúrou vo\nveciach náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch osobám blízkym usmrteným pri dopravných nehodách.\nPokiaľ žalovaný uvádza, že rozhodnutie o výške škody nemajetkovej ujmy, ktorá by mala podľa\nžalobného nároku žalobcov spočívať v práve na ochranu zdravia by nemala prevyšovať výšku škody\nnemajetkovej ujmy zodpovedajúcej ochrane života, ide o argumentáciu vyplývajúcu z nepochopenia\njudikatúry, na ktorú žalovaný poukazuje. Táto nepredstavuje určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy\nza ochranu života, ale za zásah do osobnostných práv osôb blízkych (neusmrtených) obetiam. Táto\nnáhrada nemajetkovej ujmy nevyjadruje hodnotu života obete, ale má za úlohu zmierniť negatívne\nnásledky v osobnostnej sfére poškodeného, spôsobené stratou blízkej osoby a nijakým spôsobom\nnelimituje výšku náhrady nemajetkovej ujmy žalobcom v prejednávanej veci, spočívajúcej na odlišných\nskutkových okolnostiach.\n34. V odvolacom konaní podala napokon samostatné vyjadrenie žalobkyňa 2/, ktorá uviedla, že\nvyjadreniami žalovaného a intervenienta je pobúrená a znechutená, pričom ich odvolanie je postavené\nna riešení výšky škody, na vrátení sumy, ktorá bola vyplatená dobrovoľne, pričom malo tiež po dva krát\ndôjsť k mimosúdnej dohode. Má za to, že žalovaný a intervenient naťahujú čas. Dôkazy jednoznačne\n\npreukazujú, že skutok sa stal, pochybila lekárka, napriek tomu sa vec ťahá 12 rokov, pričom sa žalobkyňa\nmusí prizerať na to, ako jej dieťa, ktoré sa malo narodiť zdravé, každý deň viac a viac trpí, nemá život\nbez utrpenia a bolesti. Na toto sa ako rodičia pozerajú každý deň, pričom ich spoločenský, pracovný,\nmilenecký či manželský život skončil pred 12 rokmi chybou lekára. Syn chodí celý život rehabilitovať\na na podporné terapie, čo mu spôsobuje pôžitok, dokonca v tom má spoločenské vyžitie, tak mu aj uľaví\nod bolesti a napriek tomu že nevidí a nepočuje, chodia s ním všade tam, kde sa cíti pokojný a dobre.\n35. Ďalšie vyjadrenia strany v odvolacom konaní nepodali.\n36. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolania žalobcov 1/ až 3,\nžalovaného a intervenienta boli všetky podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenými subjektmi –\nzároveň stranami, v ktorých neprospech bolo rozhodnutie v nimi napadnutých častiach vydané (§ 359\nCSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP),\npo skonštatovaní, že všetky podané odvolania majú zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že\nodvolatelia použili zákonom prípustné odvolacie dôvody (žalobcovia podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP\na žalovaný a intervenient rovnako podľa § 365 ods. 1 písm. b/, d/, f/ a h/ CSP), preskúmal napadnuté\nrozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi podaných odvolaní (§ 380 ods. 1\nCSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§\n380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby\nzopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania\n(§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na\núradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP),\na dospel k záveru, že odvolaniam nie je možné priznať úspech, keď rozsudok súdu prvej inštancie je\nvo výroku vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387\nods. 1 CSP.\n37. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na uplatnené odvolacie dôvody a na\nodôvodnenie preskúmavaného rozsudku bolo posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol na základe\nvykonaného dokazovania a realizovaného právneho posúdenia veci vecne správne, pokiaľ pripustil\nspäťvzatie žaloby žalobcom 1/ v časti uplatneného nároku na náhradu za SSU a konanie v časti\no zaplatenie sumy 228.365 eur zastavil; žalovanému uložil zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy žalobcovi\n1/ v sume 120.000 eur, žalobkyni 2/ v sume 100.000 eur a žalobcovi 3/ v sume 100.000 eur a vo\nzvyšku žalobcami uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy zamietol, keď dospel k záveru, že\ndôvody nesúhlasu žalovaného a intervenienta so späťvzatím žaloby v časti SSU nemožno považovať\nza vážne; že bolo preukázané naplnenie všetkých predpokladov zodpovednosti žalovaného v zmysle\n§ 415 a\n§ 420 ods. 2 OZ za škodu na zdraví žalobcu 1/, a to osobitne pokiaľ ide o preukázanie\n(v konaní medzi stranami spornej) príčinnej súvislosti medzi poskytnutím zdravotnej starostlivosti pri\nvedení pôrodu žalobcu 1/ spôsobom non lege artis medicinae a poškodením jeho zdravia; pričom ten\nistý skutkový dej založil v danom prípade aj nárok žalobcov 1/ až 3/ na náhradu nemajetkovej ujmy,\npretože zavineným protiprávnym konaním žalovaného došlo k takému poškodeniu zdravia žalobcu 1/,\nktoré zasiahlo tiež do jeho osobnostných práv, práva na súkromný a rodinný život, a to v značnej miere,\nkeďže u neho možno hovoriť o tzv. sociálnej smrti, pričom vzhľadom na posudzované okolnosti prípadu\nvyhodnotil súd za primeranú náhradu nemajetkovej ujmy žalobcu 1/ v sume 120.000 eur; rovnako došlo\nk mimoriadne závažnému zásahu do osobnostných práv žalobcov 2/ a 3/ ako rodičov žalobcu 1/, pretože\npoškodenie zdravia ich syna malo hlboký dopad na ich osobný, rodinný, spoločenský aj pracovný život,\nktorý je v celom rozsahu determinovaný potrebou celodennej starostlivosti o syna, pričom vzhľadom\nna okolnosti prípadu súd za primeranú a spravodlivú považoval náhradu nemajetkovej ujmy vo výške\n100.000 eur pre každého.\n38. Žalobcovia 1/ až 3/ v podanom odvolaní namietali, že priznaná výška náhrady nemajetkovej ujmy je\nnedostatočná a žiadali ju priznať v žalobou požadovanom rozsahu. Žalovaný a intervenient na strane\nžalovaného v podaných odvolaniach zhodne nesúhlasili so závermi súdu prvej inštancie pokiaľ ide\no posúdenie opodstatnenosti ich nesúhlasu so späťvzatím žaloby v časti nároku na náhradu za SSU,\npričom mali za to, že uviedli vážne dôvody nesúhlasu so späťvzatím žaloby a zastavením konania v tejto\nčasti, ďalej nesúhlasili so závermi súdu o súbehu nároku na náhradu škody na zdraví titulom SSU\ns nárokom na ochranu osobnosti žalobcu 1/, ako aj celkovo s opodstatnenosťou nárokov žalobcov 1/ až\n3/ na náhradu nemajetkovej ujmy a ich súdom priznanou výškou.\n\n39. Odvolací súd po preskúmaní rozhodnutia súdu prvej inštancie v rozsahu a z dôvodov podaných\nodvolaní sporových strán a intervenienta dospel v danej veci k záveru, že súd prvej inštancie zistený\nskutkový stav vyhodnotil správne, ako aj vec správne právne posúdil pokiaľ ide o preukázané skutočnosti\nprávne rozhodné pre posúdenie žalobcami uplatneného nároku na náhradu škody na zdraví žalobcu\n1/ a náhrady nemajetkovej ujmy žalobcov 1/ až 3/ za zásah do ich osobnostných práv zavineným\nprotiprávnym konaním žalovaného poskytnutím zdravotnej starostlivosti žalobcovi 1/ postupom non lege\nartis a svoje rozhodnutie aj dostatočne, zrozumiteľne a logicky odôvodnil, pričom zobral do úvahy všetky\npre vec podstatné skutočnosti.\n40. V prvom rade má odvolací súd za to, že otázka zodpovednosti žalovaného za poškodenie zdravia\nžalobcu 1/ nebola už v odvolacom konaní sporná, pretože žiadna zo strán ani intervenient, závery\nsúdu prvej inštancie (v ods. 56. a 58. – 73. odôvodnenia) ohľadom preukázania predpokladov jeho\nzodpovednosti (t. j. 1/ existencia protiprávneho úkonu – porušenie povinnosti žalovaného poskytnúť\nzdravotnú starostlivosť pri vedení pôrodu žalobcu 1/ v zmysle princípu de lege artis medicinae; 2/ vznik\nškody na zdraví žalobcu 1/; 3/ existencia príčinnej súvislosti medzi protiprávnym konaním a vzniknutým\nškodlivým následkom a 4/ zavinenie zdravotníckeho pracovníka – tu navyše preukázané odsudzujúcim\nrozsudkom Okresného súdu Trnava sp. zn. 9T/46/2017 z 27.01.2022) v podaných odvolaniach\nnenamietali. Odvolací súd ohľadom naplnenia všetkých atribútov zodpovednostného vzťahu v danej\nveci poukazuje tiež závery vyjadrené už v jeho skoršom rozhodnutí sp. zn. 9Co/78/2019 (ods. 40. až\n50. odôvodnenia), ktoré neboli zrušujúcim rozhodnutím Najvyššieho súdu SR 2Cdo/232/2020 dotknuté\na boli zopakované tiež v ďalšom jeho uznesení sp. zn. 23Co/93/2022 (ods. 68. odôvodnenia) a nevidí\ndôvod sa od týchto záverov ohľadom ustálenia zodpovednosti žalovaného za škodu na zdraví žalobcu\n1/ odkloniť.\n41. Na tomto mieste považuje odvolací súd za vhodné zdôrazniť, že zodpovednosť zdravotníckeho\nzariadenia za škodu spôsobenú na zdraví pacienta, ktorá má pôvod v lekárskom zákroku, resp.\nv nesprávnom spôsobe jeho vykonania – zákrok non lege artis (tu vedenie pôrodu s nedostatočným\nmonitorovaním plodu v I. dobe pôrodnej), sa pre protiprávnu povahu (potreba vyhodnotiť, či bola\nzdravotná starostlivosť poskytnutá zdravotníckym zariadením lege artis alebo non lege artis), posudzuje\npodľa ustanovenia § 420 Občianskeho zákonníka o všeobecnej zodpovednosti za škodu (t. j. nejde\no škodu spôsobenú prevádzkovou činnosťou podľa § 420a OZ), ktorej zavinenie sa prezumuje\na je na samotnom zdravotníckom zariadení, aby preukázalo, že spôsobenú škodu poškodenému\npacientovi nespôsobilo, resp. že ju nezavinilo (§ 420 ods. 3 OZ). V zmysle ust. § 420 ods. 2 OZ,\nobčianskoprávnu zodpovednosť za škodu vzniknutú pacientovi pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti\na výkone vyšetrovacích, diagnostických a terapeutických medicínskych úkonov nesie zamestnávateľ\n– zdravotnícke zariadenie a nie zdravotnícky pracovník, ktorý škodu pacientovi svojim contra legem\nkonaním spôsobil. Ust. § 420 ods. 2 OZ, ktoré vylučuje zdravotníckeho pracovníka, t. j. zamestnanca\nzdravotníckeho zariadenia ako osobu zodpovednú poškodenému pacientovi, samozrejme nevylučuje\nindividuálnu trestnú zodpovednosť konkrétneho zdravotníckeho pracovníka za konkrétny spáchaný\ntrestný čin, ani zodpovednosť tohto pracovníka v zmysle pracovnoprávnych predpisov. Z uvedeného\nvyplýva, že poškodený si uplatňuje nárok na náhradu škody voči zdravotníckemu zariadeniu, v ktorom\nje zodpovedný zdravotnícky pracovník zamestnaný a nie priamo voči zdravotníckemu pracovníkovi,\nktorý nepostupoval pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti spôsobom de lege artis medicinae, teda\nsprávne. Primárny občianskoprávny zodpovednostný vzťah vzniká medzi poškodeným pacientom\na zdravotníckym zariadením, ktoré zamestnáva zdravotníckeho pracovníka ako svojho zamestnanca.\nZ dikcie ustanovenia § 420 ods. 2 OZ vyplýva, že škoda je spôsobená právnickou osobou, t.\nj. zdravotníckym zariadením (alebo fyzickou osobou – privátnym zdravotníckym pracovníkom, t. j.\nsúkromným lekárom), keď bola spôsobená pri ich činnosti tými, ktorých na túto činnosť, t. j. na\nposkytovanie zdravotnej starostlivosti a na výkon zdravotníckeho povolania použili. Použitou osobou\ntreba rozumieť zamestnanca – zdravotníckeho pracovníka zdravotníckeho zariadenia. Za škodu na\nzdraví, ktorá bola spôsobená nesprávnym zdravotným výkonom ošetrujúceho lekára, nezodpovedá\npacientovi priamo tento lekár, ale zdravotnícke zariadenie, ktoré lekára na daný zdravotnícky výkon\npoužilo (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/209/2022 z 26.06.2024, uverejnený ako R 24/2025\nv Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR č. 3/2025).\n42. Poškodenie zdravia pacienta spôsobené poskytovaním zdravotnej starostlivosti v zdravotníckom\nzariadení postupom jeho zdravotníckeho pracovníka non lege artis, môže zároveň spôsobiť\nneoprávnený zásah do osobnostných práv pacienta a tiež jeho blízkych príbuzných. Zásadne platí,\n\nže povinnosť poskytnúť zadosťučinenie, prípadne náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ust.\n§ 13 OZ, je osobne spätá s osobou, ktorá sa dopustila neoprávneného zásahu do osobnostných práv\nfyzickej osoby. V zmysle už konštantnej judikatúry súdov, pri určení subjektu, na ktorý sa vzťahujú\nsankcie podľa § 13 OZ v prípadoch, ak bol neoprávnený zásah osobnosti spôsobený niekým, kto bol\npoužitý právnickou, či inou fyzickou osobou na činnosti tejto právnickej či inej fyzickej osoby, je potrebné\nvychádzať zo zásady, že tieto občianskoprávne sankcie podľa ust. § 13 OZ postihujú s použitím analógie\n(§ 420 ods. 2 OZ v spojení s § 853 OZ) práve samotnú právnickú či fyzickú osobu, ktorej sa takýto\nneoprávnený zásah pripočíta (rovnaké právne závery obsahujú aj rozsudky NS ČR z 11.6.2002, sp. zn.\n28 Cdo 931/2002; z 27.9.2005, sp. zn. 30 Cdo 2837/2004; z 22.6.2006, sp. zn. 30 Cdo 2712/2005; z\n31.5.2007, sp. zn. 30 Cdo 1293/2007; z 11.12.2003, sp. zn. 30 Cdo 73/2003). Ak teda zamestnanec\nprávnickej osoby (tu lekár) konal pri vykonanom zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby v rámci\nplnenia úloh právnickej osoby (tu zdravotníckeho zariadenia), je zásah spôsobený touto právnickou\nosobou (porovnaj tiež rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 228/2012 a Ústavného súdu SR\nsp. zn.\nI. ÚS 137/07)\n43. Na základe vyššie uvedeného je celkom nedôvodné tvrdenie žalovaného v odvolaní, že\nžalobcovia sa vzdali uplatnenia nároku na náhradu škody voči A. D. E., keďže im trestnom konaní\nako poškodeným postačovalo zadosťučinenie v podobe písomného ospravedlnenia touto lekárkou\nžalovaného adresované žalobcom pred skončením trestného konania, preto sa podľa žalovaného\nv trestnom konaní už res iudicata rozhodlo o nároku na náhradu škody spôsobenej trestným\nkonaním A. D. E., teda podľa žalovaného nie je možné opätovne rozhodovať o nároku v civilnom\nkonaní voči škodcovi a v danom rozsahu aj nepriamo voči žalovanému v tomto konaní; resp. že\nvoči páchateľovi malo žalobcom v trestnom konaní z titulu náhrady škody postačovať písomné\nospravedlnenie, avšak voči žalovanému si uplatňujú iný druh satisfakcie, a to finančné zadosťučinenie,\nčo má preukazovať ich motiváciu nadobudnúť finančný prospech. Predovšetkým v zmysle trestného\nrozsudku sp. zn. 9T/46/2017 (č. l. 702) nebola poškodeným priznaná žiadna náhrada škody, ale boli\nv zmysle ust. § 288 ods. 1 Trestného poriadku odkázaní so svojimi nárokmi na civilný proces, pričom\npísomné ospravedlnenie obžalovanej bolo vykonané iba v rámci prejavu jej úprimnej ľútosti. Zároveň\nv zmysle vyššie uvedených právno- teoretických východísk, samotná lekárka, ktorá svojím nesprávnym\nzdravotným výkonom škodu na zdraví žalobcu 1/ spôsobila, priamo za škodu nezodpovedá, ale za škodu\nna zdraví zodpovedá zdravotnícke zariadenie (t. j. žalovaný), ktoré lekárku na daný zdravotnícky výkon\n(pôrod) použilo. Rovnaký záver platí aj pokiaľ ide o zásah do osobnostných práv žalobcov 1/ až 3/.\nOdsudzujúci trestný rozsudok, teda v danom prípade nepredstavuje res iudicata vo vzťahu k nárokom\nuplatneným žalobcami v tomto civilnom sporovom konaní, ani im nemôže byť dané na ťarchu, že si\npredmetné nároky správne uplatňujú práve voči žalovanému, ako zdravotníckemu zariadeniu, ktoré pri\nposkytovaní zdravotnej starostlivosti danú lekárku použilo.\n44. Odvolací súd sa ďalej zaoberal odvolacími argumentmi žalovaného a intervenienta ohľadom\nnesprávnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorý pre späťvzatie žaloby v časti žalobcom 1/\nuplatneného nároku na náhradu za SSU, vo výroku I. napadnutého rozsudku konanie v časti\no zaplatenie sumy 228.365 eur titulom sťaženia spoločenského uplatnenia napriek nesúhlasu\nžalovaného a intervenienta zastavil.\n45. Súd prvej inštancie rozhodnutie v časti zastavenia konania odôvodnil tým, že dôvodom späťvzatia\nžaloby žalobcom 1/ bolo, že suma zodpovedajúca nároku na SSU v uplatnenej výške 228.365 eur\nbola zo strany žalovaného a intervenienta zaplatená na účet právneho zástupcu žalobcu 1/, čo medzi\nstranami nebolo sporné, teda súd mal za to, že v tejto časti došlo k zániku uplatneného nároku splnením.\nZ uznesenia Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 16Ek/284/2020 zo dňa 14.08.2020 súd zistil, že\nišlo o dobrovoľné plnenie žalovaného ešte pred začatím exekúcie (tromi platbami v dňoch 12.02.2020,\n17.02.2020 a 25.02.2020), preto neskoršie tvrdenia žalovaného a intervenienta o nedobrovoľnom plnení,\nvyhodnotil ako účelové, tiež s poukazom na to, že žalovaný ani intervenient nepodali dovolaciemu súdu\nnávrh na odloženie vykonateľnosti rozsudku odvolacieho súdu zo dňa 29.10.2019 podľa § 444 ods. 1\nCSP. Procesnú situáciu súd vyhodnotil tak, že ak by konanie v späťvzatej časti nezastavil a pokračoval by\nv konaní o tomto nároku, musel by žalobu vzhľadom na zánik záväzku splnením v tejto časti zamietnuť,\nteda by sa viac ani nezaoberal otázkou premlčania predmetného nároku. Žalovaným a intervenientom\ntvrdenú potrebu vyriešenia sporných otázok nepovažoval súd za danú. Podľa súdu zastaveniu konania\nnebránila ani skutková a právna spätosť s obsahom vykonaného dokazovania ku všetkým žalobným\nnárokom. Súd uviedol, že nárok žalobcu 1/ na náhradu SSU vo výške 228.365 eur existoval, jeho\n\npriznaniu, by bránil iba záver o jeho premlčaní, keďže v konaní bola vznesená námietka premlčania,\navšak ani to by neznamenalo, že subjektívne právo žalobcu 1/ zaniklo, lebo dlžník má možnosť aj po\nuplynutí premlčacej doby dobrovoľne dlh splniť.\n46. Intervenient v odvolaní namietal, že súd existenciu vážnych dôvodov, pre ktoré konanie nemožno\nv uvedenej časti zastaviť, posúdil nesprávne, resp. sa s relevantnou argumentáciu žalovaného\na intervenienta náležite nevysporiadal. Dôvodil, že žalovaný a intervenient plnili výlučne na základe\npovinnosti uloženej im rozhodnutím súdu, ktoré bolo následne zrušené. Časť konania, ktoré bolo\nzastavené, predstavovalo predmet sporu, o ktorom malo byť opätovne rozhodnuté v zmysle záverov\nzrušujúceho uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/232/2020 zo dňa 29.06.2022 v spojení s\nuznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 23Co/93/2022 zo dňa 19. decembra 2022, inak sa zmaril\núčel dovolacieho konania a znemožnilo sa uplatnenie procesných práv žalovaného a intervenienta,\npretože stratili možnosť na jej nové správne a zákonné prejednanie a rozhodnutie. Právoplatné\nmeritórne rozhodnutie vydané vo veci samej, bude podkladom konania vedeného proti žalobcovi 1/\no vrátenie poskytnutého plnenia na základe zrušeného právoplatného rozhodnutia. V zmysle súdnej\npraxe, zrušením rozhodnutia, na základe ktorého bolo plnené, by došlo k bezdôvodnému obohateniu\ntoho, komu bolo plnené len vtedy, ak by právny dôvod plnenia reálne nespočíval v hmotnom práve.\nTento právny dôvod trvá aj v prípade zrušenia rozsudku, ktorý ho deklaroval, takže v takomto prípade\nnemožno hovoriť o bezdôvodnom obohatení až dovtedy, kým súd opätovne nevydá rozhodnutie\no uplatnenom nároku. Preto je nárok žalovaného/intervenienta na vrátenie plnenia (bezdôvodného\nobohatenia) podmienený meritórnym rozhodnutím v predmetnom konaní, teda súd sa mal ďalej zaoberať\nskutočnosťou, či právny dôvod plnenia spočíva na reálne existujúcom hmotnoprávnom základe. Z\ndôvodu právnej istoty, vzhľadom na dĺžku trvania sporu, doterajší priebeh, záväzný právny názor\nvyslovený v rozhodnutí dovolacieho a odvolacieho súdu a sporné hmotnoprávne otázky, bolo v záujme\nžalovaného a intervenienta, aby bolo vo veci rozhodnuté meritórne.\n47. Žalovaný v odvolaní namietal, že súd odignoroval, že žalovaný nárok žalobcu 1/ z titulu SSU nikdy\nneuznal a ani dobrovoľne neplnil. Plnil výlučne pod hrozbou exekúcie, za účelom zastavenia exekučného\nkonania a minimalizácie exekučných trov, s aktívnym využitím mimoriadnych opravných prostriedkov.\nNaopak konanie žalobcov bolo zjavne účelové, keď napriek uzneseniu Najvyššieho súdu SR sp. zn.\n2Cdo 232/2020 zo dňa 29.06.2022, nevrátili nedobrovoľné plnenie intervenienta. Žalobca 1/ najskôr\npokračoval v konaní ohľadom nároku z titulu SSU, zúčastnil sa pojednávania dňa 20.11.2023 a rovnako\npožiadal o odročenie pojednávania za účelom mimosúdnej dohody a až po viac ako 2 rokoch od\nnedobrovoľného plnenia, sa účelne rozhodol zmeniť svoj názor a vzal žalobu v predmetnej časti späť.\nSúd naďalej nevyriešil skutkovo spornú otázku ustálenia momentu vzniku nároku žalobcu 1/ z titulu SSU,\nz ktorého konkrétneho dôvodu dovolací a odvolací súd vrátili konanie pred súd prvej inštancie na ďalšie\ndoplnenie dokazovania. Nie je správny záver súdu, že bol nárok žalobcu z titulu SSU dôkazne ustálený,\na to ani v hmotnoprávnej rovine, pretože jeho výška sa odvíjala práve od momentu ustálenia jeho vzniku\n(moment ustálenia vzniku nároku z titulu SSU je podmienkou pre správne určenie koeficientu, na základe\nktorého sa má samotný nárok priznať), s čím súviselo aj namietané premlčanie tohto nároku, súd teda\nkonanie zastavil na základe neustáleného skutkového a právneho stavu. Bez ustálenia nároku z titulu\nSSU, nie je možné tento porovnať s priznaným nárokom z titulu nemajetkovej ujmy. Ak žalobca 1/\nzobral svoj nepreukázaný žalobný nárok v časti SSU späť, mal súd v tejto časti rozhodnúť v prospech\nžalovaného. Žalovaný teda rozporuje záver súdu, že žalovaný a intervenient mali uspokojiť existujúci\nnárok žalobcu 1/, ktorý podľa § 559 ods. 1 OZ mal zaniknúť splnením, prečo súd odmietol nesúhlas\nžalovaného so späťvzatím a nedôvodne zastavil konanie.\n48. Z doterajšieho priebehu konania vyplýva, že v predmetnej právnej veci rozhodoval súd prvej\ninštancie prvý krát rozsudkom č. k. 8C/222/2014-480 zo dňa 09.10.2018, ktorým konanie v časti\no zaplatenie sumy 5.855 eur (pozn. bolestné) zastavil (výrok I.), titulom sťaženia spoločenského\nuplatnenia uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 1/ sumu 206.329,60 eura (výrok II.), titulom\nnáhrady nemajetkovej ujmy uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni 2/ sumu 50.000 eur (výrok\nIII.), a žalobcovi 3/ sumu 50.000 eur (výrok IV.), vo zvyšku žalobu zamietol (výrok V.) a ďalej výrokmi VI.\naž VIII. rozhodol o trovách konania. Na odvolanie žalobcov 1/ až 3/, žalovaného a intervenienta, odvolací\nsúd prvým svojim rozsudkom č. k. 9Co/78/2019-596 zo dňa 29.10.2019 prvý rozsudok súdu prvej\ninštancie vo výroku II. zmenil tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 1/ náhradu škody na zdraví\ntitulom sťaženia spoločenského uplatnenia vo výške 228.365 eur (výrok I.) a vo výrokoch III., IV. a V.\ntýkajúcich sa nároku na náhradu nemajetkovej ujmy žalobcov 1/, 2/ a 3/ a v závislých výrokoch o trovách\n\nkonania VII. a VIII. ho zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie\n(výrok II.) a rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 1/ náhradu trov prvoinštančného\na odvolacieho konania v časti sťaženia spoločenského uplatnenia a bolestného v rozsahu 96 % (výrok\nIII.). Odvolací súd v predmetnom rozsudku na rozdiel od súdu prvej inštancie dospel k inému okamihu\nustálenia zdravotného stavu žalobcu 1/, kedy bolo možné vykonať bodové ohodnotenie sťaženia jeho\nspoločenského uplatnenia, na základe čoho vykonal nové určenie výšky náhrady za toto sťaženie\nv priznanej sume 228.365 eur. Tromi platbami v dňoch 12.02.2020 – 500 eur, 17.02.2020 – 170.898,75\neura a 25.02.2020 – 56.966,25 eura, bola suma zodpovedajúca nároku na SSU spolu vo výške\n228.365 eur zo strany žalovaného a intervenienta zaplatená na účet právneho zástupcu žalobcu 1/.\nNa dovolanie žalovaného podaného proti výrokom I. a III. tohto rozsudku odvolacieho súdu (týkajúcich\nsa nároku na sťaženie spoločenského uplatnenia), Najvyšší súd SR uznesením č. k. 2Cdo/232/2020\nzo dňa 29.06.2022 rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, pretože\nodvolací súd odlišným určením okamihu ustálenia zdravotného stavu žalobcu 1/, vstúpil do procesu\nmodifikácie skutkového stavu, preto mal za týmto účelom správne nariadiť pojednávanie a vykonať\ndokazovanie. Následne odvolací súd druhým svojim rozhodnutím – uznesením č. k. 23Co/93/2022-676\nzo dňa 19.12.2022 rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch II. a V. týkajúcich sa nároku na náhradu\nškody žalobcovi 1/ a v závislom výroku VI. o trovách konania zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie\nna ďalšie konanie, a to za účelom opätovného posúdenia vznesenej námietky premlčania nároku\nžalobcu na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia. Preskúmavaným rozsudkom, druhým\nv poradní, súd prvej inštancie konanie v časti o zaplatenie sumy vo výške 228.365 eur titulom sťaženia\nspoločenského uplatnenia zastavil (výrok I.), žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 1/ titulom\nnáhrady nemajetkovej ujmy sumu vo výške 120.000 eur (výrok II.), žalobkyni 2/ sumu vo výške 100.000\neur (výrok III.), žalobcovi 3/ sumu vo výške 100.000 eur (výrok IV.), vo zvyšnej časti žalobu zamietol\n(výrok V.) a žalobcom 1/, 2/ a 3/ priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (výrok VI.).\n49. V danej veci teda došlo k situácii, kedy žalovaný a intervenient plnili žalobcovi 1/ sumu spolu 228.365\neur priznanú mu titulom náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia rozsudkom Krajského súdu\nv Trnave č. k. 9Co/78/2019-596 zo dňa 29.10.2019, ktorý však bol v jeho zmeňujúcom výroku I. zrušený\nuznesením Najvyššieho súdu SR č. k. 2Cdo/232/2020 zo dňa 29.06.2022. Pohľadávka žalobcu 1/ na\nnáhradu škody na zdraví titulom SSU v zmysle ust. § 559 ods. 1 OZ jej splnením zanikla. Žalobca 1/ preto\nzobral žalobu v časti nároku na SSU v sume 228.365 eur späť a navrhol v tejto časti konanie zastaviť,\ns čím žalovaný a intervenient nesúhlasili a podali odvolanie voči čiastočne zastavujúcemu výroku I.\nnapadnutého rozsudku súdu prvej inštancie.\n50. Ústavný súd SR v náleze sp. zn. II. ÚS 18/2016 z 09.02.2017 konštatoval, že zrušenie právoplatného\nrozsudku na základe mimoriadneho opravného prostriedku zakladá samo o sebe právo na vydanie\nbezdôvodného obohatenia iba v prípade právoplatného rozsudku, majúceho konštitutívne účinky\n(ktorým sa zakladajú, menia alebo rušia práva a povinnosti subjektov právnych vzťahov), vtedy pôjde\no právny dôvod plnenia, ktorý odpadol (§ 451 ods. 2 OZ). Ak zrušeným rozsudkom bola len deklarovaná\nexistencia hmotnoprávneho dôvodu plnenia, teda samotné právoplatné rozhodnutie nepredstavovalo\nprávny dôvod plnenia, ale len formu autoritatívnej súdnej ochrany dôsledkov existencie tohto právneho\ndôvodu, zrušenie právoplatného rozhodnutia nezakladá bez ďalšieho právo na vrátenie poskytnutého\nplnenia, pretože rozhodujúce je, či právny dôvod plnenia spočíval na reálne existujúcom hmotnoprávnom\nzáklade. Vtedy o vydaní bezdôvodného obohatenia je možné rozhodnúť len potom, čo sa vyrieši, či\npohľadávka, ktorá už bola exekučne vymožená, je dôvodná. Ak by sa totiž táto pohľadávka napokon\nukázala ako dôvodná, potom by plnenie nebolo možné považovať za bezdôvodné obohatenie.\n51. Rovnaký záver uvádza aj Najvyšší súd SR v uznesení sp. zn. 8Cdo/30/2017 zo dňa 25.10.2017,\npodľa ktorého o bezdôvodné obohatenie by išlo len vtedy, ak by bolo plnené na základe právoplatného\nrozhodnutia súdu, ktoré nezodpovedalo skutočným hmotnoprávnym pomerom strán, teda ak by právny\ndôvod plnenia nemal oporu v hmotnom práve. Najvyšší súd považoval v danej veci za významné, že\nak žalovaná na základe právoplatného a vykonateľného rozsudku súdu, ktorý bol následne zrušený,\nzaplatila žalobcovi prisúdenú čiastku, bolo potrebné uvedenú skutočnosť zohľadniť pri novom prejednaní\nveci; ak bola uplatňovaná pohľadávka už uhradená, mal odvolací súd, vychádzajúc zo stavu existujúceho\nv čase vyhlásenia jeho rozsudku, žalobu zamietnuť, a to aj vtedy ak dospel k záveru, že nárok je\nopodstatnený; odvolací súd tým, že v rozpore s vyššie uvedeným priznal svojim novým rozsudkom\nžalobcovi právo na zaplatenie pohľadávky, ktorá už bola uhradená, založil tým neprípustne exekučný\n\ntitul na jeho opätovné vymáhanie. Zároveň toto rozhodnutie odkazuje na závery uznesenia sp. zn. 7Cdo\n85/2013.\n52. Najvyšší súd SR v uznesení sp. zn. 7Cdo/85/2013 zo dňa 09.04.2014 (R 74/2019) uvádza, že ak\nsa totiž domáha vrátenia plnenia ten, kto plnil povinnosť uloženú mu súdom, závisí dôvodnosť jeho\nnávrhu na splnenie povinnosti vrátiť plnenie od toho, či právny dôvod jeho plnenia spočíval na reálne\nexistujúcom hmotnoprávnom základe. Ak právny dôvod plnenia podľa hmotného práva tu bol, tak potom\ntrvá naďalej, bez ohľadu na to, či právoplatný a vykonateľný rozsudok (ktorý toto právo iba deklaroval) bol\nči nebol zrušený. Otázku, či tu bola povinnosť plniť podľa hmotného práva a rozsah tejto povinnosti rieši\nsúd v konaní o návrhu na vydanie bezdôvodného obohatenia ako predbežnú. Zrušením rozhodnutia, na\nzáklade ktorého bolo plnené, by došlo k bezdôvodnému obohateniu toho, komu bolo plnené len vtedy,\nak by právny dôvod plnenia reálne nespočíval v hmotnom práve (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu\nSR z 23.11.2011, sp. zn. 5 MCdo 17/2009). V tomto rozhodnutí najvyšší súd teda uzavrel, že v spore\no vydanie bezdôvodného obohatenia, mal súd ako predbežnú otázku posúdiť, či žalobcovia mali podľa\nhmotného práva, teda bez ohľadu na právoplatný a vykonateľný platobný rozkaz, ktorý bol následne\nzrušený, povinnosť žalovanému plniť (pre vyhovenie nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, teda\nnepostačovalo iba zistenie, že platobný rozkaz bol zrušený, pozn.).\n53. V zmysle vyššie uvedených rozhodnutí, pri posudzovaní nárokov na vydanie bezdôvodného\nobohatenia, v dôsledku plnenia na základe rozhodnutia súdu, ktoré bolo neskôr zrušené, je potrebné\nrozlišovať, či išlo o plnenie na základe rozhodnutia s konštitutívnymi alebo deklaratórnymi účinkami.\nV prípade plnenia na základe rozsudku s konštitutívnymi účinkami, vedie zrušenie rozsudku samo\no sebe k odpadnutiu právneho dôvodu plnenia, čím vzniká nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia.\nZa konštitutívne rozhodnutia sa považujú napríklad rozhodnutia o nemajetkovej ujme (napr. priznanie\nprimeraného finančného zadosťučinenia, ktorého priznanie závisí od úvahy súdu), alebo tiež výroky\no trovách konania (lebo nárok na náhradu trov konania má základ v procesnom práve a pohľadávka\nna náhradu trov konania vzniká až na základe právoplatného rozhodnutia súdu). Pri konštitutívnych\nrozhodnutiach je samotné súdne rozhodnutie právnym dôvodom plnenia (§ 489 OZ), preto zrušením\ntakéhoto rozhodnutia, odpadá aj právny dôvod plnenia. Preto kým nerozhodne súd vo veci opätovne,\ntak plnenie poskytnuté na základe neskôr zrušeného konštitutívneho rozhodnutia je bez ďalšieho\nbezdôvodným obohatením.\n54. V prípade plnenia na základe rozsudku súdu s deklaratórnymi účinkami, otázka vzniku\nbezdôvodného obohatenia nezávisí od zrušenia rozhodnutia, ale od hmotnoprávnej existencie dôvodu\nna plnenie. Najčastejšími rozhodnutiami, ktorými sa žalovanému ukladá povinnosť plniť, sú deklaratórne\nrozhodnutia, akým bolo aj rozhodnutie odvolacieho súdu vydané v predmetnej právnej veci č. k.\n9Co/78/2019-596 zo dňa 29.10.2019 v jeho výroku I., ktorým bola žalovanému uložená povinnosť\nzaplatiť žalobcovi 1/ náhradu škody na zdraví titulom sťaženia spoločenského uplatnenia vo výške\n228.365 eur. Nárok na náhradu škody na zdraví, tu konkrétne nárok na náhradu za sťaženie\nspoločenského uplatnenia, totiž existuje bez ohľadu na súdne rozhodnutie, vzniká splnením všetkých\npredpokladov zodpovednosti zdravotníckeho zariadenia za škodu na zdraví, ktoré boli v tomto konaní\njednoznačne preukázané. Nárok žalobcu 1/ na náhradu za SSU ostal v predmetnom konaní sporným\nlen čo sa týka jeho výšky a jeho premlčania, ktoré obe otázky súvisia s určením okamihu ustálenia\nzdravotného stavu žalobcu 1/, ktorý bol medzi stranami sporným. V ďalšom konaní by preto z hľadiska\nposúdenia dôvodnosti nároku žalobcu 1/ na SSU, avšak len z hľadiska jeho premlčania a správnej výšky,\nbolo nevyhnutné vykonávať dokazovanie ohľadom okamihu ustálenia zdravotného stavu žalobcu 1/,\nkedy bolo možné vykonať bodové ohodnotenie SSU. Je však nevyhnutné zohľadniť, že predmetný nárok\nžalobcu 1/ zanikol v danom prípade splnením.\n55. Nie je pritom relevantné, či povinný (žalovaný, resp. intervenient) plnil dobrovoľne, alebo išlo\no nútené vymoženie dlžného plnenia. Motív, prečo žalovaný plnil, úlohu nezohráva, pretože jeho\nplnenie sa považuje za plnenie s úmyslom uspokojiť záväzok, ktoré vedie k zániku záväzku jeho\nsplnením. Ten, kto plní na základe rozsudku chce, aby jeho povinnosť týmto plnením zanikla. To, že\nvnútorne nesúhlasí s existenciou tejto povinnosti, ešte nespochybňuje to, že chce, aby už záväzok\nnemal. To platí aj v prípade vynútených plnení, pretože aj nimi sa dosiahne uspokojenie záväzku.\nPreto ani v predmetnej veci nebolo relevantné skúmať vôľu žalovaného a intervenienta splniť dlh,\npretože podstatná bola iba ich vôľa splniť povinnosť podľa rozsudku. Nepodstatná preto bola vo\nvzťahu k posúdeniu dôvodnosti nesúhlasu žalovaného a intervenienta s čiastočným späťvzatím žaloby\n\na zastavením konania, argumentácia žalovaného v odvolaní, že zo strany žalovaného a intervenienta\nišlo o nedobrovoľné plnenie vykonané len pod hrozbou exekúcie, za účelom zastavenia exekučného\nkonania a minimalizácie exekučných trov.\n56. Podľa § 146 ods. 1 CSP súd síce konanie nemusí zastaviť, ak žalovaný so späťvzatím žaloby\nz vážnych dôvodov nesúhlasí, avšak uhradenie žalovanej sumy nie je samo o sebe dôvodom na\nnezastavenie konania. Judikatúra, v súčasnosti prevládajúca rozhodovacia činnosť najvyššieho súdu\nako bolo uvedené vyššie, vychádza prioritne z toho, že pôvodne žalovaný (ten kto plnil) musí iniciovať\nsamostatné tzv. kompenzačné konanie o vydanie bezdôvodného obohatenia, v ktorom sa bude\nprejudiciálne zisťovať, či existoval dôvod na plnenie. V takom konaní sa potom bude po vecnej stránke\nriešiť to, čo sa malo riešiť pôvodne v tomto konaní, t. j. samotný hmotnoprávny dôvod plnenia ako\nprejudiciálna otázka (pozri doc. JUDr. Kristián Csah PhD., LL.M. – Bezdôvodné obohatenie pri plnení\nna základe rozhodnutia, ktoré bolo neskôr zrušené, in H., vydané 23.09.2022). Dôvodnosť návrhu\nna vrátenie plnenia v kompenzačnom konaní, potom závisí od toho, či plnenie spočívalo na reálne\nexistujúcom hmotnoprávnom základe. Ak právny dôvod plnenia podľa hmotného práva tu bol, tak potom\ntrvá i naďalej, bez ohľadu na to, či právoplatný a vykonateľný rozsudok, ktorý toto právo iba deklaroval,\nbol zrušený. Podľa najvyššieho súdu sa v práve v kompenzačnom konaní rieši ako predbežná otázka\naj to, či tu bola povinnosť plniť podľa hmotného práva a rozsah tejto povinnosti (R 74/2019), teda\nv kompenzačnom konaní súd túto otázku posudzuje samostatne.\n57. Takýto záver je logický a pragmatický najmä z toho dôvodu, že ak žalobca nárok v čase podania\nžaloby skutočne mal, tak plnením žalovaného, hoci na základe neskôr zrušeného rozsudku, bol tento\nnárok v čase ďalšieho pokračovania konania už uspokojený, teda súdu by nezostávalo iné, ako\ntento nárok zamietnuť. Nie je preto dôvodné, predovšetkým z hľadiska hospodárnosti konania, ďalej\nv pôvodnom (tomto) konaní pokračovať a hľadať v ňom odpoveď na otázku, či už splnený nárok, bol\npôvodne uplatnený dôvodne, t. j. už nadbytočne v tomto konaní skúmať, či má súd žalobu zamietnuť\nz dôvodu neexistencie záväzku (právneho dôvodu plnenia), alebo či ju má zamietnuť jednoducho\nz dôvodu splnenia existujúceho záväzku, t. j. ak rozhodnutie o zamietnutí žaloby je v každom prípade\nneodvrátiteľné.\n58. Ani v predmetnej právnej veci teda nebolo dôvodné pokračovať v konaní iba kvôli zodpovedaniu\notázok (premlčanie, výška nároku na SSU), ktoré už nemôžu ovplyvniť rozhodnutie v tejto veci, pretože\nvýrok rozhodnutia by musel byť v každom prípade zamietajúci. Takýto výrok nemá význam ani pre\nžalovaného a intervenienta, ktorý sa v tomto konaní nedomôžu vydania tvrdeného bezdôvodného\nobohatenia. Zároveň pokiaľ sa rozhodnutie o dôvodnosti pôvodne žalobou uplatneného nároku neprejaví\nvo výroku rozhodnutia (vzhľadom na zánik záväzku splnením), nepôjde vo vzťahu ku konaniu o vydanie\nbezdôvodného obohatenia v tejto časti ani o otázku vyriešenú s res iudicata. Súd v konaní o vydanie\nbezdôvodného obohatenia nebude viazaný ani skutkovým stavom zisteným súdom v tomto (pôvodnom)\nkonaní. Neobstojí ani tvrdenie intevenienta, že sa zmarí výsledok dovolacieho konania, pretože dovolací\nsúd rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil preto, lebo odlišným posúdením určenia okamihu ustálenia\nzdravotného stavu žalovaného 1/ vstúpil do procesu modifikácie skutkového stavu, bez nariadenia\npojednávania v danej právnej veci, čiže iba z dôvodu jeho procesného pochybenia. Navyše žalovaný\na intervenient uhradili predmetnú sumu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu, ako aj pred začatím\nexekúcie.\n59. Riešenie veci v predmetnom konaní, žalobca mohol dosiahnuť zmenou žaloby a žalovaný podaním\nvzájomnej žaloby, teda vyžadovala sa príslušná aktivita tej – ktorej sporovej strany. Žalobca by mohol\nmať záujem na pokračovaní pôvodného konania (v časti SSU), napríklad ak si je istý svojim meritórnym\núspechom a chce ušetriť náklady kompenzačného konania (o vydanie bezdôvodného obohatenia),\navšak vzhľadom na to, že by nemal šancu na úspech vzhľadom na už splnenie záväzku uplatneného\nžalobou (ak toto plnenie nevráti), mohol v ďalšom pokračovaní tohto konania zmeniť žalobu a prispôsobiť\nžalobný petit tak, že namiesto žaloby o vydanie plnenia, by žaloval určenie, že si môže pôvodne\nžalované plnenie ponechať, alebo že žalovaný nemá nárok na vrátenie plnenia, kedy by odstránenie\nprávnej neistoty, mohlo byť dostatočne naliehavým právnym záujmom. Takúto zmenu žaloby na plnenie\nna určovaciu žalobu ohľadom existencie právneho vzťahu, plnenia ktorého sa žalobca pôvodne domáhal\n(§ 137 písm. c/ CSP), však v prvoinštančnom konaní žalobca nevykonal a v odvolacom konaní je zmena\nžaloby neprípustná (§ 371 CSP).\n\n60. Odvrátiť zamietnutie žaloby z dôvodu splnenia záväzku, resp. zastavenie konania pre späťvzatie\nžaloby z dôvodu splnenia záväzku, mohol aj žalovaný, ak by podal vzájomnú žalobu, ktorou by sa\ndomáhal vrátenia plnenia, na ktoré nebol právny dôvod. Vzájomná žaloba žalovaného však v tomto\nkonaní podaná nebola. Bolo zistené, že intervenient podal žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia.\nRozhodnutie ohľadom nároku žalobcu 1/ na náhradu za SSU, ktorá pohľadávka nepochybne zanikla\nsplnením, by v predmetnom konaní v prípade nepripustenia späťvzatia žaloby, bolo nevyhnutne\nzamietajúce, a to už len so zreteľom na úhradu tejto pohľadávky žalovaným a intervenientom v priebehu\nkonania. V tomto konaní žalovaný ani intervenient dosiahnuť vrátenie, podľa nimi neoprávnene\nuhradenej sumy 228.365 eur nemôžu, preto ani dôvody ich nesúhlasu s čiastočným zastavením konania\nv tejto časti nemôžu byť dané, pretože súd nemá možnosť vydať taký výrok rozhodnutia, ktorý by bol\npre nich v prípadnom kompenzačnom konaní prínosný. Zamietnutie žaloby v tejto časti konania by pre\nnich bez ďalšieho nebolo titulom na vrátenie už zaplateného plnenia od žalobcu 1/. Je zrejmé, že v\ntomto konaní zatiaľ neboli vykonané všetky dôkazy potrebné na ustálenie dôvodnosti nároku žalobcu\n1/ na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia, a to pokiaľ ide vznesenú námietku premlčania\ntohto nároku, s čím súvisí preukázanie okamihu ustálenia zdravotného stavu žalobcu 1/ a tiež ohľadom\nsprávnosti výšky SSU. Avšak odvolací súd má za to, že je nehospodárne v tomto konaní predmetné\notázky riešiť, nakoľko v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia by súd takýmito závermi (ktoré by\nboli iba prejudiciálne a neprejavili by sa vo výroku jeho rozsudku), ani nebol viazaný.\n61. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na to, že od účinnosti CSP (§ 228 CSP) výrok o splnení\npovinnosti už nemôže mať účinok na prejudiciálne posúdenie (určenie) existencie alebo neexistencie\npráva, ktoré determinuje výrok o plnení, pretože tieto funkcionality prebral medzitýmny rozsudok podľa\nust. § 214 ods. 2 CSP. Výrok o splnení povinnosti je tak prekážkou veci rozsúdenej len voči iným\n(ďalším) potenciálnym výrokom o splnení povinnosti vyplývajúcej z totožného skutkového základu medzi\ntými istými subjektami, nie voči neexistujúcemu meritórnemu určeniu determinujúceho práva (porov.\nŠtevček M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M. a kol. Civilný\nsporový poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016, 838 s.). O prekážku právoplatne rozhodnutej\nveci nejde v prípadoch, ak súd určitú otázku v konaní posúdil prejudiciálne. Výrok súdneho rozhodnutia\nje jedinou časťou, ktorá nadobúda právoplatnosť, prejudiciálne posúdená otázka, ktorá sa prejavuje\niba v odôvodnení rozsudku, nemôže tvoriť prekážku právoplatne rozhodnutej veci. Z toho vyplýva,\nže žalovaný pri nezmenenej žalobe a nepodaní vzájomnej žaloby voči žalobcovi, nemôže dosiahnuť\nv tomto konaní vrátenie plnenia od žalobcu 1/ a nedosiahne ani určenie, že toto plnenie bolo prípadne\nneoprávnené, pričom (nevyhnutné) zamietnutie žaloby v predmetnej veci (ani ak by súd v tomto konaní\nprejudiciálne posúdil otázky okamihu ustálenia zdravotného stavu žalobcu 1/ a otázku premlčania nároku\nna náhradu za SSU) znamená, že iba prejudiciálne posúdenie týchto otázok v tomto konaní, by nebolo\nv prípadnom ďalšom súdnom konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia pre súd záväzné, v ktorom\nkonaní by sa opätovne posudzovala otázka existencie nároku žalobcu 1/ na zaplatenie náhrady škody\nna zdraví titulom SSU zo všetkých jej aspektov.\n62. Odvolací súd tak odvolacie námietky žalovaného a intervenienta v odvolaní voči výroku I. rozsudku\nsúdu prvej inštancie vyhodnotil ako nedôvodné, pretože rovnako ako súd prvej inštancie dospel k záveru,\nže dôvody nesúhlasu žalovaného a intervenienta s čiastočným späťvzatím žaloby v časti SSU v tejto\nčasti neboli vážne, preto súd prvej inštancie postupoval skutkovo a právne správne, keď konanie\nv tejto časti zastavil a nešlo o postup, ktorým by žalovanému a intervenientovi znemožnil realizáciu\nich procesných práv tak, že by tým porušil ich právo na spravodlivý proces, ani svojim postupom\na rozhodnutím v tejto časti nezaložil inú vadu konania, majúcu za následok nesprávne rozhodnutie vo\nveci (§ 365 ods. 1 písm. b/, d/, f/ a h/ CSP).\n63. Pokračovanie v konaní ohľadom nároku na SSU a vykonávanie ďalšieho dokazovania v tomto\nsmere, pritom nebolo potrebné ani z hľadiska žalovaným v odvolaní tvrdenej potreby komparácie,\nresp. tvrdeného prekrytia hodnotiacich kritérií skutkového a právneho charakteru pre nárok z titulu\nSSU žalobcom 1/ a súbežne uplatneným nárokom z titulu nemajetkovej ujmy žalobcov. Žalovaný\ndôvodil, že bez ustálenia nároku z titulu SSU, nie je možné porovnať skutkový stav veci s nárokom\nz titulu nemajetkovej ujmy. Sám mal za to, že tieto oba nároky boli uplatnené na rovnakom skutkovom\nzáklade. Odvolací súd už vo svojich skorších rozhodnutiach (sp. zn. 25Co/103/2018, ako aj v predmetnej\nveci vydaný rozsudok sp. zn. 9Co/78/2019) uzavrel, že je zrejmé, že v prípade nárokov na náhradu\nškody na zdraví (tu titulom SSU) a na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej zásahom do osobnosti\npoškodeného (§ 13 OZ), ide o odlišné, celkom samostatné nároky, pričom však nie je vylúčené, aby na\n\nzáklade jedného protiprávneho zásahu, došlo nielen k vzniku tak ujmy na zdraví, ale zároveň aj k zásahu\ndo osobnosti poškodeného.\n64. Na to, aby v predmetnej veci súd rozhodol o dôvodnosti nároku žalobcu 1/ na náhradu nemajetkovej\nujmy, nie je potrebné, aby skúmal otázky, ktoré ohľadom nároku na náhradu za SSU zostali v predmetnej\nveci sporné (a to okamih ustálenia zdravotného stavu žalobcu 1/, rozhodujúci pre určenie koeficientu, od\nktorého sa odvíja výška tohto nároku, resp. otázku jeho premlčania), keď v konaní boli inak preukázané\nvšetky predpoklady zodpovednosti žalovaného za škodu na zdraví žalobcu 1/, bol predložený znalecký\nposudok, z ktorého vyplýva bodové ohodnotenie SSU na základe zistených diagnóz. Pre rozhodnutie\no nároku žalobcov na náhradu nemajetkovej ujmy nie je potrebné, aby bolo v tomto konaní s konečnou\nplatnosťou rozhodnuté, v akej konkrétnej výške má žalobca 1/ nárok na náhradu za SSU, resp. či je\njeho nárok premlčaný. Ako správne totiž argumentujú žalovaný a intervenient vo svojich odvolaniach,\nnárok na náhradu nemajetkovej ujmy musí byť založený na iných skutkových okolnostiach ako nárok na\nnáhradu za SSU. Skutkové okolnosti nároku na SSU žalobcu 1/ boli v konaní dokazované, pričom výška\nnároku na SSU nemá vplyv na výšku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy za zásah do osobnosti\nžalobcov, pretože kým náhrada za SSU má slúžiť na to, aby si poškodený (tu žalobca 1/) dokázal\nkompenzovať životné obmedzenia vyvolané škodou na zdraví; náhrada nemajetkovej ujmy vo forme\nprimeraného finančného zadosťučinenia má slúžiť na kompenzovanie zásahov do osobnostných práv\npoškodených žalobcov 1/ až 3. Preto intervenient v odvolaní nesprávne hovorí o „presahu“ nároku na\nochranu osobnosti nad nárokmi z titulu náhrady škody na zdraví, pretože náhrada nemajetkovej ujmy sa\ntu neposkytuje na pokrytie následkov zásahu do zdravia žalobcu 1/ nad rozsah, v ktorom tieto následky\npokrýva náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia, ale vzhľadom na okolnosti konkrétneho prípadu\n(ako je to aj v predmetnej právnej veci), sa poškodený môže domáhať okrem náhrady za škodu na zdraví\nzároveň (súbežne) aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorý nárok je založený na odlišných\nskutkových okolnostiach.\n65. Náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia je parciálnym nárokom, ktorý sa uplatňuje v rámci\nnáhrady škody na zdraví. Ide o nárok, ktorý je uhrádzaný jednorazovo podľa miery obmedzenia\nmožností poškodenej osoby uplatniť sa v bežnom živote a spoločnosti. Sťaženie spoločenského\nuplatnenia sa odškodní ak poškodenie na zdraví má preukázateľne nepriaznivé dôsledky pre bežné\nživotné úkony poškodeného, pre uspokojovanie jeho životných a spoločenských potrieb alebo pre\nplnenie spoločenských úloh. Náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia možno charakterizovať ako\nnáhradu za preukázateľne nepriaznivé následky, ktoré trvalo a výrazným spôsobom sťažujú uplatnenie\npoškodeného v osobnom živote, profesijnom živote alebo iných sférach života človeka. Náhrada za\nsťaženie spoločenského uplatnenia sa poskytuje jednorazovo na základe lekárskeho posudku. Výpočet\nvýšky náhrady sa realizuje na základe objektívnej tabuľky, ktorá je prílohou zák. č. 437/2004 Z. z.\nNáhrada musí byť primeraná povahe následkov a ich predpokladanému vývoju, a to v rozsahu, v akom\nsú obmedzené možnosti poškodeného uplatniť sa v živote a v spoločnosti.\n66. Občiansky zákonník potom v ustanovení § 11 priznáva každej fyzickej osobe právo na ochranu\nosobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena\na prejavov osobnej povahy. Zákon nepodáva výpočet konkrétnych foriem zásahov, ktorými môžu byť\ndotknuté jej osobnostné práva, stanovuje ale znaky, za prítomnosti ktorých treba určité správanie\npovažovať za zásah do osobnosti (objektívna spôsobilosť zásahu negatívne dopadnúť na osobnosť\nfyzickej osoby, neoprávnenosť zásahu a príčinná súvislosť medzi určitým konaním a porušením alebo\nohrozením osobnostných práv). Mnohorakosti prejavov jednotlivých stránok a zložiek osobnosti fyzickej\nosoby zodpovedá aj široké spektrum možných zásahov do jednotlivých z týchto stránok a zložiek\nosobnosti. Právo na ochranu zdravia ako také nepochybne patrí medzi osobnostné atribúty každého\nčloveka a je pre každú fyzickú osobu jedným z najvýznamnejších stránok a zložiek ochrany jej osobnosti\n(čo je výslovne naostatok uvedené aj v zákonnom výpočte v § 11 OZ), pretože má bezprostredný dopad\nna kvalitu jej života.\n67. Pod nemajetkovou ujmou v zmysle ust. § 13 ods. 2 OZ sa rozumie taká ujma, ktorá sa premieta\ndo psychickej sféry človeka a do jej postavenia v spoločnosti. Ide teda o ujmu, ktorá sa bezprostredne\nnepremieta do fyzickej integrity ani do majetkovej sféry postihnutej osoby. Túto nemajetkovú ujmu je\nnevyhnutné odlišovať od majetkovej ujmy, vrátane ujmy na zdraví s majetkovými dôsledkami a inej\nnemajetkovej ujmy vzniknutej ako priamy dôsledok zásahu do telesnej integrity fyzickej osoby, za ktorú\nsa náhrada poskytuje podľa osobitných predpisov (§ 444 OZ). Zmyslom náhrady nemajetkovej ujmy\n\nv peniazoch v zmysle § 13 ods. 2 OZ je dosiahnuť vyváženosť miery ujmy na hodnotách ľudskej\ndôstojnosti s konkrétnym finančným vyjadrením náhrady takej nemajetkovej ujmy a s prihliadnutím na\nvšetky okolnosti konkrétneho prípadu, prípadne optimálne a tým účinne vyvážiť a zmierniť nepriaznivý\nnásledok neoprávneného zásahu a poskytnúť čo najúplnejšiu a najúčinnejšiu občianskoprávnu ochranu\nosobnosti fyzickej osoby. Na rozdiel od toho, zmyslom náhrady ujmy vzniknutej ako priamy dôsledok\nzásahu do telesnej (fyzickej) integrity fyzickej osoby (§ 444 OZ), je pokúsiť sa poskytnúť relutárnu\nnáhradu za ujmu spôsobenú poškodením zdravia, jeho liečenia alebo odstraňovania jeho následkov\n(bolestné), resp. za ujmu na zdraví, ktorá má preukázateľne nepriaznivé následky pre životné úkony\npoškodeného, pre uspokojovanie jeho životných a spoločenských potrieb alebo pre plnenie jeho\nspoločenských úloh (sťaženie spoločenského uplatnenia).\n68. Najvyšší súd SR v rozsudku sp. zn. 7Cdo/65/2013 zo dňa 28.05.2014 publikovanom v Zbierke\nstanovísk NS a rozhodnutí súdov SR č. 1/2015 ako R 1/2015 uviedol, že ustanovení § 2 ods. 1, 2,\n§ 3 ods. 1, 2 a § 4 ods. 1, 2 zákona č. 437/2004 Z. z. jednoznačne vyplýva, že zmyslom náhrady\nza bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia je poskytnúť peňažnú náhradu za ujmu spôsobenú\nzásahom do telesnej integrity fyzickej osoby. Z nich, ani zo zásad na hodnotenie bolesti (§ 9 zákona\nč. 437/2004 Z. z.), zásad na hodnotenie sťaženia spoločenského uplatnenia (§ 10 zákona č. 437/2004\nZ. z.), ale ani zo sadzieb bodového ohodnotenia (príloha 1. zákona č. 437/2004 Z. z.) nie je možné\nvyvodiť, že by sa náhrada za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia poskytovali za ujmu, ktorá\nsa premieta do psychickej sféry fyzickej osoby a do jej postavenia v spoločnosti. Právna veta znie:\nTen istý skutkový dej môže v niektorom prípade zakladať zároveň tak nárok na náhradu za bolesť a\nsťaženie spoločenského uplatnenia, ako aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej fyzickej\nosobe na jej osobnostných právach; tieto nároky treba dôsledne rozlišovať a pri ich posudzovaní mať\nna zreteli nielen odlišnosť vzťahov, z ktorých sú vyvodzované, ale tiež právnej úpravy, ktorá sa na\nne vzťahuje. Zo žiadneho ustanovenia zákona č. 437/2004 Z.z. o náhrade za bolesť a o náhrade za\nsťaženie spoločenského uplatnenia a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 273/1994 Z.z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej\nzdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných\npoisťovní v znení neskorších predpisov nemožno vyvodiť, že by sa v rámci odškodňovania bolesti a\nsťaženia spoločenského uplatnenia mal zohľadniť aj zásah do dôstojnosti, súkromia alebo rodinného\nživota poškodeného.\n69. Odvolací súd sa teda v tejto otázke plne stotožnil s posúdením vykonaným prvoinštančným súdom,\nktorý uzavrel, že ten istý skutkový dej môže zakladať zároveň tak nárok na náhradu za bolesť a sťaženie\nspoločenského uplatnenia, ako aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej fyzickej osobe na\njej osobnostných právach a že základným rozdielom medzi týmito nárokmi je, že zmyslom náhrady\nza bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia je peňažná náhrada za ujmu spôsobenú zásahom do\ntelesnej integrity fyzickej osoby, pričom zmyslom náhrady nemajetkovej ujmy za zásah do osobnosti\nfyzickej osoby je poskytnúť náhradu za ujmu, ktorá sa premieta v osobnostnej sfére poškodenej osoby a\ndo jej postavenia v spoločnosti, cieľom je teda vyvážiť ujmu na hodnotách ľudskej dôstojnosti konkrétnym\nfinančným vyjadrením. V praxi môže dôjsť k tomu, že práva zo zodpovednosti za spôsobenú škodu a\nz porušenia osobnostných práv, si budú najmä v čiastkových nárokoch na odškodnenie bolestného a\nsťaženia spoločenského uplatnenia oproti právu na náhradu nemajetkovej ujmy konkurovať, pretože\nbudú založené na základe sčasti totožných a sčasti veľmi príbuzných skutkových okolnostiach.\n70. V danom prípade súd prvej inštancie pri rozhodovaní o nároku žalobcu 1/ na náhradu nemajetkovej\nujmy tieto skutočnosti zohľadnil, pričom dospel k záveru, že zavinením žalovaného postupom non lege\nartis, pri ktorom došlo k trvalému, ťažkému a nenapraviteľnému poškodeniu zdravia žalobcu 1/, žalovaný\nbezpochyby zasiahol protiprávne tiež do jeho osobnostných práv na súkromie a rodinný život, a to\ndokonca v značnej miere odôvodňujúcej priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, v danom\nprípade bez ohľadu na to, či žalobcovi 1/ bol priznaný nárok na náhradu SSU. V konaní teda boli\npreukázané všetky predpoklady vzniku zodpovednosti žalovaného za neoprávnený zásah (poskytnutie\nzdravotnej starostlivosti postupom non lege artis) do osobnostných práv žalobcov 1/ až 3/ (§ 11 a §\n13 OZ), ako aj existencia príčinnej súvislosti medzi týmto neoprávneným zásahom a vzniknutou ujmou\n(pričom občianskoprávna ochrana osobnosti je založená na objektívnom zodpovednostnom princípe).\nVykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie za preukázané, že sa u žalobcu 1/ jedná o mimoriadne\nintenzívnu a súčasne nezvratnú ujmu na zdraví, žalobca 1/ je absolútne a trvalo ochudobnený o sféru\nrozvíjania medziľudských vzťahov, o poznávanie života a jeho krás, vnímania každodennej radosti z\n\nbytia ako aj vnímania starostí. V dôsledku jeho zdravotného stavu nikdy nezažije rozvíjanie sociálnych\ninterakcií a nebude môcť rozvíjať svoje vedomosti a zručnosti a byť začlenený do bežného života.\nPravdepodobne nikdy nezažije citové puto s iným človekom a nespozná lásku svojich rodičov. Od\nnarodenia je hendikepovaný v oblasti mobility, komunikácie, ako aj sebaobsluhy. Trpí detskou mozgovou\nobrnou - kvadruparetická forma, čo je forma s postihnutím hlavy, trupu, oboch horných i dolných končatín,\nje nevidiaci a nepočujúci, prijíma potravu prostredníctvom sondy PEG, má najhorší druh epilepsie Westov syndróm. Je pripútaný na lôžku a jeho okolitým svetom sú pre neho jeho rodičia a neustále\nabsolvovanie rehabilitácií a vyšetrení; je plne odkázaný na starostlivosť inej osoby. Jeho darčekmi sú\nstimulačné, rehabilitačné a kompenzačné pomôcky. Nie je schopný vyjadriť svoje pocity, či bolesť, ktorá\nje jeho okoliu skrytá. Nemôže samostatne vykonávať úkony bežnej hygieny, obliecť sa, pripravovať si\nstravu a prijímať ju prirodzeným spôsobom. Prijíma len rozmixovanú tekutú stravu, a to striekačkou cez\nhadičku priamo do žalúdka. Je nevidiaci a nepočujúci. Poškodenie jeho zdravia je tak fatálne, že u neho\nmožno hovoriť o tzv. sociálnej smrti.\n71. Intervenient mal v odvolaní za to, že súd prvej inštancie priznal nemajetkovú ujmu na pokrytie\ndopadov do spoločenského a rodinného života žalobcu 1/, ktoré majú byť odškodnené cez priznanú\nnáhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia v súlade s ust. zák. č. 437/2004 Z. z., resp. že\nsúd žalobcovi 1/ priznal náhradu nemajetkovej ujmy na základe totožných tvrdení s tými, ktoré sú\nrozhodujúce pre náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia, čím došlo k duplicitnej náhrade tých\nistých nárokov, a teda k porušeniu zásady „ne bis in idem“; v konaní preukázané skutočnosti je pritom\nmožné subsumovať pod náhradu škody na zdraví, ktorá sa nahrádza prioritne inštitútom sťaženia\nspoločenského uplatnenia.\n72. Žalovaný rovnako v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie nedostatočne preskúmal, či boli\nv danom prípade nároky žalobcu na náhradu za SSU a na náhradu nemajetkovej ujmy uplatnené\nna rovnakom skutkovom základe, pričom mal za to, že boli a ako sa predmetné právne nároky\nsvojím obsahom prekrývali. Poukazoval na to, že aj náhrada za SSU je náhradou tzv. nemateriálnej\nujmy, ktorá má slúžiť na to, aby si poškodený mohol obstarať náhradné pôžitky na vyrovnanie\nprežitých a prežívaných utrpení, strastí a kompenzovanie životných obmedzení vyvolaných škodou na\nzdraví. Ide o náhradu poskytovanú za trvalé následky vyvolané škodou na zdraví, ktoré nepriaznivo\novplyvňujú možnosti poškodeného uplatniť sa v ďalšom spoločenskom živote, t.j. náhrada za dôsledky\npoškodenia zdravia v pracovnom, kultúrnom, súkromnom ale napríklad aj športovom živote, teda\nnáhradu všestranných obmedzení poškodeného v rôznych sférach jeho života, pri plnení jeho rôznych\nspoločenských úloh, ktoré sa prejavili ako dôsledok poškodenia zdravia.\n73. Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie v predmetnej právnej veci dospel na\nzáklade vykonaného dokazovania, vzhľadom na okolnosti tohto konkrétneho prípadu, k správnym\nskutkovým aj právnym záverom, že charakter poškodenia zdravia žalobcu 1/, odôvodňuje v danom\nprípade priznanie mu nielen náhrady za škodu na zdraví titulom sťaženia spoločenského uplatnenia,\nale aj nároku na náhradu nemajetkovej ujmy za protiprávny zásah do jeho osobnostných práv, najmä\npráva na súkromný a rodinný život, a to za zásah v značnej miere. Pokiaľ ide o škodu na zdraví\nžalobcu, zo znaleckého posudku č. 108/2017 znaleckej organizácie forensic.sk vypracovaného v konaní,\nvyplynul záver, že sťaženie spoločenského uplatnenia žalobcu 1/ možno z hľadiska absolútneho\npoškodenia duševných funkcii (rozvoj hlbokej duševnej zaostalosti, čo je jedna z najťažších duševných\nporúch) hodnotiť položkou 253 – vážne mozgové alebo duševné poruchy, vrátane poúrazovej epilepsie\nmaximálnym počtom bodov 1560. Vedúcim prejavom postihnutia pohybových funkcií je absolútna strata\nzmysluplnej pohyblivosti všetkých štyroch končatín (rozvoj trvalej imobility a neschopnosti akýchkoľvek\nsamoobslužných aktivít), ktorú možno analogicky hodnotiť položkou č. 307 – poúrazová kvadruplégia\npočtom bodov 2600. Absolútnu stratu sexuálnych funkcií v najhoršom slova zmysle položkou č. 321a –\nstrata penisu do 45 rokov počtom bodov 800. Zohľadnená bola strata možnosti komunikovať s okolím,\npretože možnosť komunikovať rečou u dieťaťa predstavuje spôsob, akým môže interagovať so svojim\nsociálnym okolím, pričom žalobca 1/ nemá vôbec možnosť s okolím komunikovať pre poškodenie\nmozgu, ktoré je z hľadiska prognózy nezvratné, preto je potrebné priznať položku 297b – strata\nreči centrálneho pôvodu po úraze – celý komplex porúch symbolických funkcií na hornej hranici\n1000 bodov. Vzhľadom k nemožnosti prehĺtania tuhej stravy ani tekutín bol žalobcovi 1/ zavedený\ngastrostomický katéter perkutánne (PEG), čo je možné podľa položky 303 (píšťala pažeráka) hodnotiť\npočtom 300 bodov. Všetky položky vzhľadom k veku, kedy poškodený utrpel škodu na zdraví, trvalej\ndoživotnej invalidite v miere 100 % a vysoko nepriaznivej prognóze jeho ťažkého duševného a telesného\n\npostihnutia s celoživotnou imobilitou, absolútnou nesamostatnosťou s nutnosťou odkázanosti na 24hodinový dozor a kompletnú opatrovateľskú starostlivosť druhých osôb, možno podľa znalcov zvýšiť na\ndvojnásobok (§ 10 ods. 4 zákona), t. j. uplatnené položky 253. – hlboká duševná zaostalosť, poúrazová\nepilepsia, pol. 297b. – strata reči centrálneho pôvodu, pol. 303. – píšťala pažeráka, pol. 307. – strata\npohyblivosti všetkých končatín, pol. 321a.- strata sexuálnych funkcií, boli ohodnotené spolu počtom\n12.520 bodov. Z predmetného znaleckého posudku vyplýva, že ide o závažné postihnutie žalobcu 1/\nv oblasti rozumových, pohybových a sexuálnych funkcií, komunikácie a vnímania. V priebehu konania,\nnajmä na základe výpovede jeho rodičov, lekárskych správ a vypočutej svedkyne A. I. bolo zistené,\nže žalobca 1/ má ťažko narušenú mobilitu, nevidí, nepočuje, nehovorí, je kŕmený cez PEG sondu\nmixovanou stravou, je ležiaci, nesedí, nedrží hlavu, má epilepsiu – Wherdov syndróm, musí byť neustále\nodsávaný, nemá žiadne reflexy, ani mimiku, má inkontinenciu, je plienkovaný. Žalobca 1/ je doživotne\nodkázaný na 24 – hodinovú osobnú starostlivosť inej osoby vo všetkých oblastiach života, teda sa dá\npovedať, že je celkovo z hľadiska svojho prežitia absolútne odkázaný na pomoc inej osoby. Od svojho\nnarodenia nie je schopný sociálneho kontaktu, nemôže sa uplatniť spoločensky, kultúrne ani rodinne\na jeho prognóza je nepriaznivá. Tieto negatívne následky poškodenia jeho zdravia, sú v zmysle právnej\núpravy § 2 ods. 2 a§ 4 zák. č. 437/2004 Z. z. odškodňované náhradou za sťaženie spoločenského\nuplatnenia. Z vyššie uvedeného vyplýva, že žalobca nie je schopný absolútne žiadneho uplatnenia\nv spoločnosti. Aj preto znalci zohľadňujúc ťažké duševné a telesné postihnutie žalobcu 1/ s celoživotnou\nimobilitou, absolútnou nesamostatnosťou s nutnosťou odkázanosti na 24-hodinový dozor a kompletnú\nopatrovateľskú starostlivosť druhých osôb, dospeli k potrebe zvýšenia bodového ohodnotenia sťaženia\njeho spoločenského uplatnenia na dvojnásobok.\n74. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy žalobcu 1/, za zásah do jeho osobnostných práv nebol\nuplatnený na rovnakom skutkovom základe ako jeho nárok na náhradu za sťaženie spoločenského\nuplatnenia. Odvolací súd má za to, že dôvody na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy žalobcovi 1/ sú\ndané a sú iné, ako dôvody náhrady sťaženia spoločenského uplatnenia v zmysle znaleckého posudku.\nSúd prvej inštancie tu správne zohľadnil iné závažné následky v jeho súkromnom a rodinnom živote,\nspôsobené jeho trvalým, ťažkým a nenapraviteľným poškodením zdravia. Poukázal na to, že žalobca je\nabsolútne a trvalo ochudobnený o sféru rozvíjania medziľudských vzťahov, o poznávanie života a jeho\nkrás, vnímania každodennej radosti z bytia ako aj vnímania starostí. Žalobca ako ľudská bytosť nikdy\nnezažil a nikdy nezažije rozvíjanie sociálnych interakcií s inými ľudskými bytosťami, ani s jeho najbližšími\nrodinnými príslušníkmi, keď podľa jeho rodičov je jeho sociálna interakcia obmedzená na reakcie na\ntaktilné podnety, nie je schopný byť začlenený do bežného života, nadobudnúť nejaké vedomosti, či\nzručnosti, ako ani zažiť pre ľudskú bytosť tak podstatné prežitky, ako je pocítiť lásku svojich rodičov,\nči zažiť citové puto s iným človekom. Nie je vôbec schopný vyjadriť svoje pocity, a to ani prežívanú\nbolesť. Žalobca 1/ trpí a bude sa podrobovať celoživotnej liečbe. Jeho život je obmedzený na základné\nživotné funkcie, utrpenie, liečbu a pomoc druhých. Tieto následky sú trvalé, neodstrániteľné, môžu byť\niba zmiernené poskytnutím náhrady nemajetkovej ujmy.\n75. Prvoinštančný súd teda správne vyhodnotil skutočnosti v danom prípade relevantné pre vznik\nnároku žalobcu 1/ na náhradu nemajetkovej ujmy za zásah do jeho osobnostných práv, ktorý na\nrozdiel od bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia odôvodnil odlišnými skutočnosťami. Žalobca\nv dôsledku poškodenia zdravia stratil už v momente svojho narodenia nezvratne akúkoľvek šancu\nrozvíjať svoju osobnosť, akékoľvek citové, rodinné, medziľudské vzťahy, čo podľa odvolacieho súdu\npredstavuje najhorší zásah do práva na ochranu osobnosti ako takého, pretože v jeho prípade skutočne\nmožno hovoriť o tzv. sociálnej smrti. Náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia, v prípade\nžalobcu 1/, jednoznačne neodškodňuje celú sféru následkov zásahu tak závažného poškodenia zdravia\nna osobnostných právach žalobcu. Sťaženie spoločenského uplatnenia zohľadňuje ujmy spôsobené\nzásahom do telesnej integrity žalobcu, trvalé následky na jeho zdraví a obmedzenia s tým súvisiace,\navšak nezohľadňujú zásahy tým spôsobené a prejavujúce sa v jeho osobnostnej sfére v súkromnom\na rodinnom živote žalobcu, v samotnom prežívaní a kvalite celého jeho života. Preto súd prvej inštancie\nsprávne zohľadnil, že okrem zásahu do zdravia a telesnej integrity žalobcu (odškodňované sťažením\nspoločenského uplatnenia) je v danom prípade na mieste odškodniť aj nemajetkovú ujmu, ktorá\nžalobcovi nastala v jeho osobnostnej sfére, zásahom do jeho súkromného a rodinného života, teda k\nduplicitnému priznaniu náhrady za ten istý zásah v danom prípade rozhodne nedošlo. Žalovaný ani\nintervenient vo svojich odvolaniach sami neuvádzajú, ktoré skutkové okolnosti nároku na náhradu SSU\na na náhradu nemajetkovej ujmy, sú podľa nich totožné. Intervenient pritom vo svojom vyjadrení zo dňa\n\n06.02.2017 (č. l. 240 spisu) sám uviedol, že je nepochybné, že došlo k zásahu do osobnostných práv\nžalobcov, najmä práva na rodinný život.\n76. Pokiaľ ide o zásah do osobnostných práv žalobcov 2/ a 3/ ako rodičov žalobcu 1/, tu má odvolací\nsúd za to, že túto skutočnosť žalovaný a intervenient ani nerozporovali. Namietali len výšku priznanej\nnáhrady nemajetkovej ujmy. Tu bolo potrebné zohľadniť, že žalobcom 2/ a 3/ sa v dôsledku poškodenia\nzdravia žalobcu 1/ nepochybne od základov zmenil celý život. Súd prvej inštancie správne zohľadnil,\nže pre žalobcov 2/ a 3/ išlo o nečakaný, mimoriadne závažný zásah, ktorý stále pretrváva. Žalobcovia\n2/ a 3/ prežívali od narodenia svojho syna beznádej a žiaľ, rozplynuli sa ich sny, plány a radosť. Celý\nich život je determinovaný potrebou osobnej 24-hodinovej starostlivosti o syna v bdelej kóme bez vidiny\nzlepšenia jeho stavu. Situácia poznačila celú rodinu, nemajú normálny rodinný život, žiadne spoločné\nani spoločenské kontakty. Majú finančné problémy, obaja sa vzdali pôvodného zamestnania, pričom si\npredtým budovali kariéru v policajnom zbore. Povinnosti si podelili tak, že o žalobcu 1/ sa stará výlučne\nžalobkyňa 2/, ktorá spí 2 – 3 hodiny denne a žalobca 3/ sa stará o domácnosť, pričom sám uviedol,\nže sa cíti ako zlomený človek. Nemajú žiadny manželský život. Netrúfajú si splodiť ďalšie dieťa. V ich\nživote zostal len nepatrný priestor pre záľuby, oddych a voľnočasové aktivity. Starostlivosť o žalobcu 1/ je\npsychicky a fyzicky náročná pre oboch rodičov, pričom ich syn si bude vyžadovať ich doživotnú náročnú\nosobnú starostlivosť. Pravidelne s ním absolvujú rehabilitácie a iné terapie, v snahe zlepšiť kvalitu jeho\nživota. Žalobcovia 2/ a 3/ sa so situáciou dodnes nezmierili. Celý ich život je prispôsobený potrebám\nžalobcu 1/. Poškodením jeho zdravia teda jednoznačne došlo k zásahu do ich osobného, rodinného,\npracovného i manželského života.\n77. Za primeranú považuje odvolací súd aj výšku náhrady nemajetkovej ujmy priznanej súdom prvej\ninštancie žalobcom 1/ až 3/, pričom má za to, že súd prvej inštancie dôvodnosť a primeranosť práve\ntakto priznaných súm náhrad dostatočne vo svojom rozhodnutí odôvodnil. Intervenient a žalovaný\nnaopak v odvolaní namietali, že priznaná náhrada nemajetkovej ujmy je neprimerane vysoká. Podľa\nintervenienta nie je zrejmé, ako súd k uvedeným sumám dospel, neriadil sa princípmi proporcionality\na nedostatočne zohľadnil jednotlivé kritériá rozhodné pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy, pričom\nnesprávne zohľadnil okolnosti ako dĺžka vedenia sporu (10 rokov), obdobné pochybenia žalovaného,\nnezohľadnil výšku nárokov priznávaných v porovnateľných právnych veciach, ktorú považoval s\nohľadom na infláciu pre súčasnosť za nedostatočnú. Žalovaný mal za to, že hodnotiace kritériá, ktoré si\nsúd pri posudzovaní výšky nemajetkovej ujmy stanovil, sú nesprávne aplikované, keď žalovanému nie je\nzrejmé, ako trestnoprávna zodpovednosť zdravotníckej pracovníčky žalovaného A. D. E., ktorá mala byť\nodsúdená za spáchanie obdobného skutku z novembra až decembra 2009, t. j. v inom časovom období,\nsúvisí s posúdením výšky náhrady nemajetkovej ujmy žalobcovi 1/; žalovaný nevie, čo je myslené\nmimoriadne intenzívnou ujmou; súd nesprávne zohľadnil trvanie súdneho konania, za ktorého dĺžku\nžalovaný nezodpovedá; rovnako nesprávne súd zohľadnil zvýšenie životnej úrovne od podania žaloby\nna ťarchu žalovaného; žalovanému nie je zrejmé, v akej súvislosti sú s posúdením výšky nemajetkovej\nujmy spájané skoršie porušenia na gynekologicko-pôrodníckom oddelení žalovaného a o aké konkrétne\nprípady ide a napokon považuje rozhodnutie súdu za prekvapivé v tom, že vo svojom prvom rozsudku\nč.k. 8C/222/2014-480 zo dňa 09.10.2018 priznal žalobcom 2/ a 3/ každému z titulu nemajetkovej\nujmy sumu 50.000 eur, pričom odvolací rozsudok Krajského súdu v Trnave č.k. 9Co/78/2019-596 zo\ndňa 29.10.2019 smeroval k zníženiu priznania žalobného nároku z titulu náhrady nemajetkovej ujmy.\nŽalobcovia 1/ až 3/ naproti tomu považovali priznané sumy náhrady nemajetkovej ujmy za nízke, nakoľko\nu žalobcu 1/ došlo protiprávnym zásahom žalovaného k pozbaveniu akýchkoľvek osobnostných práv\nprislúchajúcich každej ľudskej bytosti, a to v celom rozsahu od okamihu narodenia až do okamihu\njeho smrti, preto priznaná výška náhrady nemajetkovej ujmy má predstavovať maximálnu možnú výšku\nnáhrady, akú je možné v čase rozhodovania súdu vôbec ľudskej bytosti priznať, a to vo vyššom rozsahu,\nako v iných prejednávaných veciach, a to aj na strane žalobcov 2/ a 3/, pretože zo strany žalovaného\npreukázateľne nedošlo k jednorazovému vybočeniu z inak správnej činnosti poskytovania zdravotnej\nspravodlivosti, pričom žalovaný neprijal žiadne opatrenia na predchádzanie obdobným pochybeniam,\nnereflektoval na už skoršie pochybenia A. E. a nevyvodil k nej žiadne následky, čo vyústilo aj do ďalších\nnásledných pochybení majúcich závažné následky (mal. F. G.); po celú dobu vedenia sporu odmietal\nakúkoľvek zodpovednosť za neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobcov 1/ až 3/ a jeho konanie\nsmerujúce k uzavretiu mimosúdnej dohody bolo iba formálne.\n78. Odvolací súd už vo svojom skoršom rozhodnutí sp. zn. 9Co/78/2019 v predmetnej veci\nkonštatoval, že výška peňažnej náhrady je predmetom voľnej úvahy súdu, keďže zákon nestanovuje\n\nani rámcové čiastky pre odškodnenie nemajetkovej ujmy. Preto súd musí prihliadnuť okrem závažnosti\nvzniknutej ujmy a okolností, za ktorých k porušeniu práva došlo, k naplneniu požiadavky účinného\nprimeraného zadosťučinenia za vzniknutú nemajetkovú ujmu, ale i k požiadavke nezneužívania\ntohto právneho prostriedku na neprípustné obohacovanie. Vodiacimi parametrami proporcionálne\nspravodlivého zadosťučinenia je atribút primeranosti, ktorý je rozhodujúcim kritériom priznávania\nodškodnenia, aby bol dosiahnutý účel kompenzácie, inak napriek poskytnutému odškodneniu by sa\npoškodení mohli naďalej kvalifikovať ako obete porušenia Dohovoru o ľudských právach. Na druhej\nstrane pri zachovaní proporcionality, výška relutárnej (peňažnej) satisfakcie nesmie byť prostriedkom\nbezdôvodného obohatenia a pôsobiť na škodcu likvidačne. Rozhodujúcim je preto zvažovanie\nindividuálnych okolností prípadu. Výška náhrady nemajetkovej ujmy musí tiež odrážať všeobecne\nzdieľané predstavy o spravodlivosti, pričom nemajetková ujma vzniknutá porušením osobnostných práv\nsa vo všeobecnom slova zmysle ani nedá odškodniť a rozsah vzniknutej nemajetkovej ujmy nemožno\nexaktne kvantifikovať a vyčísliť, avšak má odrádzať rušiteľa od protiprávneho konania a byť tak nástrojom\nprevencie; prisúdená výška náhrady síce nesmie byť pre zodpovedný subjekt likvidačná, avšak musí\npôsobiť na zodpovedný subjekt tak, aby sa snažil obdobným zásahom do práva na súkromný život,\nspôsobený hrubou nedbalosťou svojich zamestnancov, predchádzať a to obzvlášť v situácii, že sa\njedná o zdravotnícke zariadenie. Európsky súd pre ľudské práva v prípade Scordino proti Taliansku v\nrozhodnutí zo 6. marca 2007 sťažnosť č. 43662/98, ako i v prípade C. v. Slovenská republika v rozhodnutí\nz 9. októbra 2007 č. sťažnosti 7205/02 uviedol, že pokiaľ má náprava kompenzačný charakter, jej výška\nnemusí byť rovnaká, akú by priznal v porovnateľných prípadoch, avšak nesmie byť zjavne neprimeraná\nokolnostiam prípadu, pričom pri posudzovaní tejto primeranosti je potrebné zohľadňovať aj životnú\núroveň v danej krajine, a tiež to, či priznaná suma nevybočuje z právnej tradície v danej krajine, aj to, ako\nrýchlo sa jej sťažovateľ domohol. Je nutné použiť princíp proporcionality tiež spôsobom, že všeobecné\nsúdy porovnajú čiastky tejto náhrady prisúdené v obdobných prípadoch.\n79. Na základe vyššie uvedeného súd prvej inštancie správne pri rozhodovaní o výške náhrady\nnemajetkovej ujmy zohľadnil okolnosti, že rozhodovacia činnosť súdov v otázkach nemajetkovej ujmy\nby mala pôsobiť aj preventívno-sankčne, a to s dostatočnou dôraznosťou, avšak nie likvidačne, pričom\nhoci je zodpovednosť za zásah do osobnostných práv objektívneho charakteru, potreba finančnej\nsatisfakcie by mala narastať v priamej úmere s mierou zavinenia pôvodcu zásahu; je potrebné\nprihliadať predovšetkým na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, keď v danom prípade bol\npôvodcom zásahu poskytovateľ zdravotnej starostlivosti, kam pacienti prichádzajú s dôverou, že im\nbude poskytnutá adekvátna lekárska starostlivosť kvalifikovanými zamestnancami v súlade s lekárskou\netikou, pritom žalovaný trvalo a vážne poškodil zdravie žalobcu 1/ a jeho ujmu je možné odčiniť iba\nposkytnutím primeranej satisfakcie, ktorá bude zohľadňovať aj životnú úroveň v krajine a to, ako rýchlo\nsa jej poškodený domohol, ako aj čiastky tejto náhrady prisúdené v obdobných prípadoch, pričom súd\nprvej inštancie konkrétne vychádzal z rozsudku Okresného súdu Nitra sp. zn. 10C/88/2009 z 10.10.2012\nv spojení s rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. 9Co/330/2012 z 02.10.2013, ktorým bol pacientovi,\nktorý zostal v bdelej kóme, priznaný nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 100.000 eur a\nkaždému z rodičov 90.000 eur, ako aj z rozsudok Okresného súdu Nitra sp. zn. 9C/58/2017 z 07.02.2020\nv spojení s rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. 25Co/94/2020 z 24.03.2021, ktorým bol pacientovi,\nktorý trpí závažnou formou hypoxicko - ischemickej encefalopatie s postihnutím mozgového kmeňa,\ndetskou mozgovou obrnou, epilepsiou, Westa a Ohtaharovým syndrómom, poruchami spánku, zraku\na sluchu, mikrocefáliou, absenciou sacieho a prehĺtacieho reflexu, spasticitou a hypertóniou, celkovou\nimobilitou s flekčným držaním končatín a trvalo zavedeným PEG a tracheostómiou, priznaný nárok na\nnáhradu nemajetkovej ujmy vo výške 100.000 eur a každému z rodičov 80.000 eur.\n80. Konkrétne u žalobcu 1/ súd prvej inštancie zohľadnil, že ide o mimoriadne intenzívnu ujmu na\nzdraví v dôsledku ktorej došlo k tzv. sociálnej smrti žalobcu 1/ a závažnosť okolností, za ktorých došlo\nk neoprávnenému zásahu do jeho zdravia (poškodenie zdravia zdravotníckym zariadením), obdobie\nuplynuté od podania žaloby (10 rokov), vzhľadom na čo mal súd za primeranú náhradu na zmiernenie\nzásahov do jeho osobnostných práv v sume 120.000 eur, pričom zohľadnil vyššie uvedenú rozhodovaciu\nprax súdov, ako aj okolnosť, že životná úroveň v krajine sa od obdobia, kedy bolo súdmi rozhodované\nv porovnávaných veciach zvýšila, ako aj že priznaná výška nebude pre žalovaného likvidačná, keďže\nje poistený. Do úvahy vzal aj skutočnosť, že na gynekologicko-pôrodníckom oddelení žalovaného došlo\npred tu súdeným skutkom už viac krát k obdobným pochybeniam, pričom bol aj prípad s následkom\nsmrti novorodenca, čo značí o tom, že žalovaný neprijal náležité opatrenia, aby k ďalším pochybeniam\nnedochádzalo. Súd tiež uviedol, že je zrejmé, že hodnota ľudského života a zdravia je nevyčísliteľná,\n\npreto ani nie je možné nemajetkovú ujmu žalobcu 1/ reparovať v celom rozsahu, iba poskytnúť mu určitú\nsatisfakciu na jej zmiernenie. U žalobcov 2/ a 3/ súd zohľadnil, že zásah do ich osobnostných práv\nbol taktiež mimoriadne závažný a naďalej pretrváva, nakoľko musia denne vnímať zdravotný stav ich\nsyna bez prognózy zlepšenia; od základov sa im zmenil celý život, ktorý je determinovaný predovšetkým\npotrebami ich syna, rozplynuli sa ich plány a sny, preto za primerané zadosťučinenie súd považoval\nsumu 100.000 eur pre každého rodiča, tiež so zreteľom na to, že od doby priznania nemajetkovej ujmy\nv porovnávaných rozhodnutiach sa životná úroveň v krajine zvýšila, došlo k inflácii, v dôsledku ktorej\nmožno za tam priznané nároky zaobstarať menej statkov, keď predmetné konanie sa vedie neprimerane\ndlhú dobu 10 rokov, počas ktorej rodine vznikali aj zvýšené výdavky.\n81. Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie pri určení výšky finančného zadosťučinenia\nžalobcom 1/ až 3/ vychádzal z úplne zisteného skutkového stavu a opieral sa o konkrétne a\npreskúmateľné hľadiská, pričom zdôrazňuje, že skutočne zavineným protiprávnym konaním žalovaného\ntu v dôsledku poškodenia zdravia žalobcu 1/, došlo k závažnému zásahu do celého spektra\nosobnostných práv žalobcu 1/, ktorý bol v podstate absolútne pozbavený možnosti ich realizácie\npo celý svoj život, od narodenia až do svojej smrti, nakoľko u neho neexistuje prognóza zlepšenia\nzdravotného stavu, naopak, možno očakávať, že jeho zdravotný stav sa bude komplikovať. Rovnako\nnie je možné pri rozhodovaní o výške jeho nároku na náhradu nemajetkovej ujmy nezohľadniť okolnosti,\nza ktorých k zásahu došlo, a to pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti v nemocnici, ktorá na vedenie\npôrodu použila zdravotníckeho pracovníka, ktorý sa už predtým pochybenia pri poskytovaní zdravotnej\nstarostlivosti dopustil, a to s následkom ublíženia na zdraví a usmrtenia za skutok spáchaný v r. 2009\n(odsúdenie A. D. E. vo veci sp. zn. 6T/85/2013), ktorá okolnosť vyplýva z odôvodnenia trestného\nrozsudku sp. zn. 9T/46/2017 na č. l. 702 spisu, pričom z Dohody o vysporiadaní nárokov na náhradu\nškody na zdraví a náhradu nemajetkovej ujmy zo dňa 23.09.2015 (na č. l. 204 spisu) vyplýva, že\nk pochybeniu došlo na gynekologicko – pôrodníckom oddelení žalovaného aj následne, a to v súvislosti\ns pôrodom mal. F. G., kedy rovnako zdravotnícke zariadenie nezabezpečilo adekvátne monitorovanie\nstavu matky a plodu, v dôsledku čoho sa dieťa narodilo so závažným a trvalým poškodením mozgu\n(hypoxická ischemická encefalopatia ťažkého stupňa), čo skutočne svedčí o tom, že žalovaný na\nzáklade predchádzajúcich pochybení, zrejme neprijal adekvátne opatrenia na svojom pôrodníckom\noddelení, teda predchádzajúce zistenie pochybení nepôsobilo na žalovaného dostatočne preventívno\n– sankčne. Súd prvej inštancie pritom správne za porovnateľné prípady k predmetnej veci považoval\nvec, ktorá bola predmetom rozsudku Okresného súdu Nitra sp. zn. 10C/88/2009 z 10.10.2012 v spojení\ns rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. 9Co/330/2012 z 02.10.2013 (pacientovi, ktorý ostal v\nbdelej kóme bol priznaný nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 100.000 eur a každému\nz rodičov 90.000 eur), ako aj z rozsudku Okresného súdu Nitra sp. zn. 9C/58/2017 z 07.02.2020 v\nspojení s rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. 25Co/94/2020 z 24.03.2021 (pacientovi, ktorý\ntrpí závažnou formou hypoxicko - ischemickej encefalopatie s postihnutím mozgového kmeňa, detskou\nmozgovou obrnou, epilepsiou, Westa a Ohtaharovým syndrómom, poruchami spánku, zraku a sluchu,\nmikrocefáliou, absenciou sacieho a prehĺtacieho reflexu, spasticitou a hypertóniou, celkovou imobilitou\ns flekčným držaním končatín a trvalo zavedeným PEG a tracheostómiou bol priznaný nárok na náhradu\nnemajetkovej ujmy vo výške 100.000 eur a každému z rodičov 80.000 eur). Neobstojí ani obrana\nžalovaného, ktorý tvrdí, že nemožno prevziať závery vo veci mal. F. G., pretože sa má jednať o skutkovo\na právne odlišnú vec, avšak na druhej strane žiada, aby súd vychádzal z rozhodnutí súdov o priznaní\nnemajetkovej ujmy pozostalým príbuzným usmrtených poškodených, čo je ale celkom odlišná skutková\nsituácia od predmetnej. V tomto prípade predmet konania nebolo možné porovnávať s prípadmi\nodškodňovania pozostalých obetí usmrtených pri dopravných nehodách, resp. pozostalých súrodencov\n(tu navyše ani žiadny súrodenec odškodňovaný nie je), na čo poukazoval žalovaný v jednom z vyjadrení\nv odvolacom konaní, pretože ide o odlišné následky, keď žalobca 1/ sám priamo utrpel trvalé a závažné\npoškodenie zdravia, ktoré obmedzilo celý jeho život na prežívanie vo vegetatívnom stave a jeho rodičia\nžalobcovia 2/ a 3/ okrem toho, že došlo k neočakávanému a zásadnému zásahu do ich životov,\nktorý museli vo všetkých smeroch podrobiť potrebám žalobcu 1/ a jeho režimu, musia tiež denne od\nnarodenia svojho syna vnímať jeho stav a prežívať nepredstaviteľnú beznádej. Ako tiež správne uviedol\nsúd prvej inštancie, náhrada nemajetkovej ujmy nepredstavuje náhradu za život a zdravie človeka,\npredstavuje iba určitú satisfakciu, ktorá má vzniknutú nemajetkovú ujmu zmierniť. V predmetnej veci\ntiež nie je možné ponechať bez povšimnutia, že žalovaný ponúkol žalobcom za účelom jednorazového\nvyrovnania všetkých nárokov, v rámci prvých mimosúdnych rokovaní v 1/2016, sumu 480.000 eur\n(emailová komunikácia na č. l. 189 – 190 spisu). Tiež z Dohody o vysporiadaní nárokov na náhradu\nškody na zdraví a náhradu nemajetkovej ujmy z 23.09.2015 vo veci mal. F. G., ktorý rovnako v súvislosti\n\ns nezabezpečením adekvátneho monitorovania stavu matky a plodu utrpel závažné a trvalé poškodenie\nmozgu, bolo maloletému, jeho bratovi a rodičom, poskytnuté celkové vyrovnanie vo výške 480.000 eur.\nAj z uvedeného vyplýva, že výška náhrady nemajetkovej ujmy priznaná súdom v tomto konaní, žalobcom\n1/ až 3/ zodpovedá odškodňovaniu v obdobných prípadoch, pričom skutočne pri určovaní proporcionality\ntreba vziať na zreteľ aj životnú úroveň krajiny, ako aj dĺžku konania, na základe ktorého sa žalobca\ntejto náhrady domohol. Tu pritom nejde o sankcionovanie žalovaného za dobu trvania súdneho sporu\na za to že uplatňoval prostriedky procesného útoku a obrany, ale za to, že sám nereagoval promptne\na ústretovo s cieľom tak závažnú ujmu na osobnostných právach žalobcov 1/ až 3/ zmierniť a poskytnúť\nim pomoc v ich ťažkej životnej situácii. Na rozhodnutie o náhrade nemajetkovej ujmy v prípade žalobcov\n1/ až 3/ nemožno ani analogicky použiť úpravu zákona č. 274/2017 Z.z. o obetiach trestných činov, ktorej\npodmienky a rozsah úpravy odškodňovania obetí trestných činov a ich príbuzných reflektujú okolnosť,\nže finančnú náhradu tu vypláca štát, teda subjekt odlišný od škodcu. Rovnako neobstojí argumentácia\nžalovaného, že predchádzajúce rozhodnutie odvolacieho súdu sp. zn. 9Co/78/2019 malo smerovať\nk zníženiu priznanej náhrady nemajetkovej ujmy, lebo proti prvému rozhodnutiu súdu prvej inštancie\nč. k. 8C/222/2014-486 zo dňa 09.10.2018 podali proti výroku V. zamietajúcemu nárok na náhradu\nnemajetkovej ujmy žalobcu 1/ v celom rozsahu a zamietajúcemu nároky na náhradu nemajetkovej ujmy\nžalobcov 2/ a 3/ nad rozsah priznanej sumy 50.000 eur odvolanie tiež žalobcovia 1/ až 3/, pričom\nodvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výrokoch týkajúcich sa náhrady nemajetkovej ujmy\nzrušil predovšetkým z dôvodu jeho nepreskúmateľnosti, ako i z dôvodu nesprávneho posúdenia otázky\nmožnosti súbehu nárokov na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia s nárokom na náhradu\nnemajetkovej ujmy.\n82. Na druhej strane však odvolací súd odvolanie žalobcov 1/ až 3/, ktorí sa v odvolaní domáhali\npriznania náhrady nemajetkovej ujmy až do výšky nimi v žalobe požadovaných náhrad (u žalobcu\n1/ v sume 600.000 eur, žalobkyne 2/ v sume 200.000 eur a u žalovaného 3/ v sume 200.000\neur) vyhodnotil ako nedôvodné a v odvolaní požadované výšky náhrad nemajetkovej ujmy už ako\nneprimerané okolnostiam prejednávanej veci, tak ako boli ustálené vyššie, nezodpovedajúce súdnej\npraxi v obdobných veciach, ako i likvidačné pre žalovaného. Je zrejmé, že v prípade žalobcu 1/\nide o maximálny možný zásah do jeho osobnostných práv, čím boli vo výraznej miere poznačené\naj životy žalobcov 2/ a 3/, avšak priznanie takejto sumy náhrady nezodpovedá ani životnej úrovni\nv krajine, ani možnostiam žalovaného, na strane ktorého je potrebné zohľadniť, že je síce poistený,\navšak ide poskytovateľa zdravotnej starostlivosti, ktorá by priznaním požadovaných súm mohla byť\nohrozená, pričom je potrebné opakovane zdôrazniť, že suma náhrady nemajetkovej ujmy, nepredstavuje\nodškodnenie za život človeka, ale predstavuje satisfakciu zmierňujúcu vzniknutú nemajetkovú ujmu.\n83. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov teda súd prvej inštancie rozhodol nároku a o výške náhrady\nnemajetkovej ujmy žalobcov 1/ až 3/ vecne správne, zistený skutkový stav správne vyhodnotil a právne\nposúdil (§ 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP).\n84. Odvolania žalovaného a intervenienta smerovali výslovne tiež voči výroku VI. rozsudku súdu prvej\ninštancie o trovách konania, kedy súd prvej inštancie priznal žalobcom 1/ až 3/ nárok na náhradu\ntrov celého doterajšieho konania v rozsahu 100 %, vychádzajúc zo záveru, že v časti SSU žalovaný\na intervenient zavinili zastavenie konania, keď uspokojili predmetný nárok žalobcu 1/ a v časti nároku\nžalobcov 1/ až 3/ mal súd za to, že pokiaľ boli žalobcovia 1/ až 3/ úspešní čo do základu tohto\nnároku, ktorého výška závisela od úvahy súdu, treba ich považovať za plne procesne úspešných.\nIntervenient konkrétne odvolacie dôvody voči výroku VI. o trovách konania neuvádzal. Žalovaný ako\nodvolacie dôvody uviedol, že vzhľadom na čiastočné zastavenie konania, je povinný znášať trovy\nkonania vo vzťahu k uplatnenému žalobnému nároku z titulu SSU výlučne žalobca 1/ a vo vzťahu k\nuplatnenému nároku z titulu nemajetkovej ujmy, sú rovnako vzhľadom na nesprávnosť rozhodnutia súdu\nprvej inštancie vo veci samej povinní znášať trovy konania žalobcovia, buď v celom rozsahu alebo\nminimálne v rozsahu, ktorý zodpovedá podielu neúspechu v žalobnom nároku, pričom poukázal na to,\nže hoci súd konštatuje čiastočný neúspech v zamietnutej časti žaloby žalobcov, podiel tohto neúspechu\npri percentuálnom výpočte úspechu v trovách konania nebol zohľadnený.\n85. Vo všeobecnosti platí, že náhradu trov konania ovláda zásada úspechu vo veci (§ 255 ods. 1 a 2\nCSP), ktorá je doplnená zásadou procesnej zodpovednosti za zavinenie\n(§ 256 ods. 1 CSP).\nZásada úspechu vo veci, ktorá je aj zásadou zodpovednosti za výsledok sporu, charakteristická pre\nsporové konanie, sa uplatní tak, že neúspešná strana sporu je povinná nahradiť v spore úspešnej strane\n\ntrovy konania, ktoré úspešnej strane vznikli, pričom v zásade musí ísť o trovy, ktoré sú preukázané,\nodôvodnené, účelne vynaložené a ktoré vznikli v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením\npráva. Procesný úspech vo veci sa skúma čo do právneho základu veci a čo do výšky priznaného nároku.\nV zmysle zásady procesnej zodpovednosti za zavinenie, je potom trovy konania povinná nahradiť tá\nzo strán, ktorá zavinila, že vznikli. Náhrada týchto trov sa posudzuje bez ohľadu na meritórny výsledok\nsporu. Pojem procesné zavinenie použitý v ust. § 256 CSP, sa posudzuje výlučne z procesného hľadiska\na rozhodujúcimi skutočnosťami sú tie, ktoré vznikli po začatí konania. Pojem procesné zavinenie je\npotrebné vykladať komplexne a extenzívne, pričom za osobu, ktorá zavinila zastavenie konania, je\npovažovaný aj žalovaný, ktorý dlh splnil po začatí sporu a vyvolal tým u žalobcu nevyhnutnosť späťvzatia\ndôvodne podanej žaloby. Dôvodnosť žaloby sa posudzuje procesne a bez ohľadu na to, aký by bol\nvýsledok konania, keby k späťvzatiu žaloby nedošlo. Rozhodnou je skutočnosť, že žalovaný splnil to,\nčoho sa žalobca domáhal a že len z tohto dôvodu vzal žalobca žalobu späť.\n86. V predmetnej veci je nepochybné, že žalobca 1/ sa (okrem nároku na náhradu nemajetkovej ujmy)\ndomáhal zaplatenia náhrady za SSU vo výške 228.365 eur, ktorá suma bola žalovaným a intervenientom\nna jeho strane v priebehu konania uhradená, čím predmetný nárok žalobcu 1/ zanikol splnením\na bol teda v celom rozsahu uspokojený. Žalobca sa teda domohol toho, čo (v časti nároku na SSU)\npožadoval podanou žalobou. V zmysle už vyššie uvedených právno – teoretických východísk, potom\ndôvodne zobral žalobu v tejto časti konania späť, pričom o prípadnej ne/existencii tohto nároku, sa\nmôže rozhodovať v spore o vydanie bezdôvodného obohatenia. Avšak vzhľadom na to, že pre súd je\nrozhodujúci stav v čase vyhlásenia rozhodnutia, bolo možné prihliadať len na tú okolnosť, že žalovaný\na intervenient splnili to, čoho sa žalobca 1/ v spore titulom náhrady SSU domáhal, z ktorého dôvodu vzal\nžalobca žalobu dôvodne späť a teda žalovaný a intervenient zavinili zastavenie konania v tejto časti.\n87. K časti nároku na náhradu nemajetkovej ujmy odvolací súd uvádza, že základným kritériom priznania\nnároku na náhradu trov konania je v zmysle Civilného sporového poriadku zásada úspechu vo veci (§\n255 ods. 1 a 2 CSP), pričom súd prvej inštancie správne vychádzal z názoru, že zásada úspechu vo\nveci sa uplatňuje aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu, čo je aj daný prípad\nrozhodovania o nároku žalobcov 1/ až 3/ na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch za zásah\ndo ich osobnostnej sféry. V týchto prípadoch však nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola\npriznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku. Nemožno ho totiž ad absurdum zaťažiť procesnou\nzodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu. Nie je totiž spravodlivé a v súlade so\nsatisfakčnou funkciou nemajetkovej ujmy požadovať od žalobcu, aby svoju ujmu podceňoval iba preto,\naby potom nemusel hradiť trovy konania. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania v tomto prípade je\nrozhodujúce, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté, výška nemajetkovej ujmy je potom druhotná a\nnadväzujúca. Úspech sa teda skúma čo do právneho základu a nie čo do výšky priznaného nároku.\nAj v tomto konkrétnom prípade je preto nevyhnutné žalobcov 1/ až 3/ čo do uplatneného nároku na\nnáhradu nemajetkovej ujmy, považovať za plne procesne úspešných, pretože mali úspech čo do základu\nuplatneného nároku a súčasne výška plnenia, vyplývajúca z tohto ich procesného úspechu, závisela\nvýlučne od úvahy súdu. Súd prvej inštancie preto správne považoval žalobcov 1/ až 3/ za plne procesne\núspešných, keď sa jednak domohli nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorého výška závisela\nod úvahy súdu a žalobca 1/ sa domohol aj zaplatenia požadovanej náhrady na SSU, v ktorej časti\nho preto rovnako treba považovať za procesne úspešného. Odvolací súd preto považuje rozhodnutie\nprvoinštančného súdu aj v časti náhrady trov celého doterajšieho konania za vecne správne (§ 387 ods.\n1 CSP), keďže súd prvej inštancie správne posúdil otázku zavinenia zastavenia konania v časti SSU, ako\naj plný úspech žalobcov pri nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. Iba z formálnych dôvodov, odvolací\nsúd vo svojom potvrdzujúcom výroku II., z dôvodov procesnej čistoty precizoval, že žalobcom 1/, 2/ a 3/\nsa priznáva nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % voči žalovanému a intervenientovi spoločne\na nerozdielne, pretože mal za to, že výrok rozsudku o nároku na náhradu trov konania (§ 262 ods. 1\nCSP), má obsahovať aj uvedenie subjektu, proti ktorému sa nárok na náhradu trov konania priznáva\na pri pluralite týchto subjektov aj spôsob ich zaviazanosti.\n88. Z uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 442/2022 z 20.09.2022 vyplýva (právna veta), že\nústavne udržateľným je taký postup Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý sa pri rozhodovaní\no priznaní nároku na náhradu trov dovolacieho konania intervenienta riadi procesným úspechom tej\nsporovej strany, popri ktorej sa na konaní intervenient zúčastňuje. Z odôvodnenia tohto rozhodnutia\nvyplýva, že podľa ústavného súdu má nárok na náhradu trov konania vo všeobecnosti aj intervenient,\n\npričom sa primárne viaže na procesný úspech tej sporovej strany, popri ktorej sa na konaní intervenient\nzúčastňuje.\n89. Nepochybne intervenient nie je sporovou stranou, avšak vychádzajúc z uvedeného uznesenia\nústavného súdu, je súd povinný v rámci rozhodovania o nároku na náhradu trov konania, vyhodnotiť\núčasť intervenienta na konaní, ktorý svojou účasťou v spore rovnako ako strana, popri ktorej sa konania\nzúčastňoval, prispel k vzniku trov konania protistrany. Preto pokiaľ intervenient vo všeobecnosti má nárok\nna náhradu trov konania, musí platiť aj opak, teda že je povinný sa podieľať na náhrade trov konania\nprotistrany v prípade jej úspechu, hoci CSP výslovne takéto ustanovenie neobsahuje (čl. 4 ods. 2 CSP).\n90. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku VI. o trovách konania ako vecne\nsprávny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil, pretože súd prvej inštancie správne procesne vyhodnotil plný\nprocesný úspech žalobcov 1/ až 3/ v spore, avšak s formálnym precizovaním subjektov, voči ktorým\nmajú žalobcovia nárok na náhradu trov konania (žalovaný a intervenient) a ich solidárnej zaviazanosti\nna náhradu týchto trov.\n91. Odvolací súd nezistil ani pochybenie súdu prvej inštancie spočívajúce v porušení\npráva na spravodlivý proces žalovaného, resp. intervenienta, ako ani nedostatok spočívajúci\nv nepreskúmateľnosti, či arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia (§ 365 ods. 1 písm. b/ CSP). Žalovaný\na intervenient pod tento odvolací dôvod podradili tvrdenie, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je\nnedostatočne odôvodnené, nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a nereaguje na ich relevantnú\nargumentáciu. Odvolací súd však dospel k záveru, že ani tento odvolací dôvod nebol v danom prípade\nnaplnený. Z odôvodnenia preskúmavaného rozsudku je zrejmé, že prvoinštančný súd v odôvodnení\nvyčerpávajúco opísal rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania,\nstanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, citoval právne\npredpisy a normy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery.\nPrávne závery i primerane vysvetlil. Prvoinštančný súd sa v odôvodnení napadnutého rozsudku\nriadne vysporiadal so všetkou pre vec relevantnou argumentáciou sporových strán a intervenienta.\nZ odôvodnenia preskúmavaného rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných\nustanovení, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Odvolací súd z týchto dôvodov\ndospel k záveru, že odôvodnenie preskúmavaného rozsudku spĺňa parametre zákonného odôvodnenia\nv zmysle § 220 ods. 2 CSP. Za tohto stavu nemožno považovať za opodstatnenú námietku žalovaného\na intervenienta, že rozsudok je nepreskúmateľný. Odvolací súd nezistil, že by rozhodnutie súdu prvej\ninštancie vykazovalo namietané znaky nelogickosti a vnútornej rozpornosti. Rozhodnutie súdu prvej\ninštancie vykazuje logickú, funkčnú a teleologickú zhodu s priebehom konania. Za procesnú vadu\nkonania nemožno považovať to, že súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv žalovaného. Aj\nstabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje\nnázor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho\nvyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom sporových\nstrán, vrátane ich dôvodov a námietok. Preto skutočnosť, že sa žalovaný a intervenient s názorom súdu\nprvej inštancie nestotožňujú, sama osebe nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti\nrozhodnutia súdu prvej inštancie.\n92. Odvolací súd nezistil ani inú vadu konania (§ 365 ods. 1 písm. d/ CSP), ktorá by mala za následok\nnesprávne rozhodnutie súdu prvej inštancie vo veci. Odvolací súd nezistil v postupe súdu prvej inštancie\npochybenia alebo vady v procese dokazovania a jeho hodnotenia, predstavujúce porušenie práva\nžalovaného na spravodlivé súdne konanie (t. j. závažné deficity v dokazovaní v intenzite odôvodňujúcej\nporušenie uvedeného práva žalovaného), ani iné konanie či postup, ktorým by porušil princíp rovnosti\nsporových strán. Podľa názoru odvolacieho súdu, vykonané dokazovanie dostatočne odôvodňuje\nskutkové a právne závery prijaté súdom prvej inštancie a obsah spisu nedáva podklad pre záver, že súd\nsvoje rozhodnutie náležite neodôvodnil.\n93. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých\nvýrokoch I. až V., vrátane vecne správneho závislého výroku VI. o nároku na náhradu trov konania, s\npoužitím § 387 ods. 1 CSP potvrdil (s tým, že nárok na náhradu trov konania sa priznáva voči žalovanému\na intervenientovi spoločne a nerozdielne).\n\n94. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj\nna odvolacie konanie.\n95. Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,\nktorým sa konanie končí. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania, rozhodne súd prvej\ninštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá\nsúdny úradník.\n96. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.\nPodľa § 255 ods. 2 CSP, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne\nrozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.\n97. Pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov tohto odvolacieho konania, so zreteľom na to, že odvolanie\npodali v rôznom rozsahu všetky sporové strany, ako aj intervenient, bolo nevyhnutné, aby odvolací súd\nosobitne rozhodol vo vzťahu k nároku žalobcu 1/ na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia a vo\nvzťahu k nárokom žalobcov 1/ až 3/ na náhradu nemajetkovej ujmy. V odvolacom konaní nebolo totiž\nmožné naďalej vychádzať zo záveru, že pokiaľ boli žalobcovia 1/ až 3/ úspešní čo do základu nároku,\nje potrebné ich považovať aj v odvolacom konaní za plnene procesne úspešných, pretože predmetom\nodvolacieho konania sa v zmysle odvolania žalobcov osobitne stala aj len výška uplatneného nároku,\npričom odvolací súd odvolaniu žalobcov 1/ až 3/ nevyhovel. V opačnom prípadne by súd absurdne,\nv prípade odvolania len žalobcov proti výške nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, musel i v prípade\nich neúspechu v odvolacom konaní, priznať žalobcom, nárok náhradu trov odvolacieho konania proti\ninak v odvolacom konaní v tejto časti úspešnému žalovanému, a to len pre ich úspech čo do základu\nnároku v prvoinštančnom konaní.\n98. V časti nároku na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia, bol odvolacom konaní plne\núspešný žalobca 1/, keďže výrok I. rozsudku súdu prvej inštancie o zastavení konania v tejto časti\nbol odvolacím súdom potvrdený, preto mu odvolací súd podľa § 255 ods. 1 CSP priznal nárok na\nnáhradu trov odvolacieho konania v tejto časti voči žalovanému a intervenientovi spoločne a nerozdielne\nv rozsahu 100 %.\n99. V časti nároku žalobcu 1/ na náhradu nemajetkovej ujmy, však musel odvolací súd prihliadnuť na\nprevažný úspech žalovaného a tým aj intervenienta na strane žalovaného v odvolacom konaní, keď\nžalobca 1/ bol neúspešný v časti v odvolacom konaní požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy v sume\nďalších 480.000 eur, avšak bol úspešný čo do potvrdenia sumy náhrady nemajetkovej ujmy už priznanej\nsúdom prvej inštancie 120.000 eur, v ktorej časti podali odvolanie žalovaný a intervenient; celkom teda\npredmetom odvolacieho konania bola suma náhrady nemajetkovej ujmy 600.000 eur, teda neúspech\nžalobcu 1/ v odvolacom konaní predstavuje 80 % (480.000 eur z 600.000 eur) a úspech 20 % (120.000\neur z 600.000 eur), čo činí čistý procesný úspech žalovaného a intervenienta v tejto časti konania\nv odvolacom konaní v rozsahu 60 % (80 % - 20 %), preto odvolací súd priznal podľa § 255 ods. 2 CSP\nžalovanému a intervenientovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi 1/ každému\nv rozsahu 60 %, pričom v zmysle § 10 ods. 8 zák. č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov\nza poskytovanie právnych služieb je tarifnou hodnotou veci v tomto prípade suma 5.000 eur. Aj vzhľadom\nna takto ustálenú tarifnú hodnotu veci v tejto časti, odvolací súd nezistil dôvody na aplikáciu ust. § 257\nCSP, ktorého aplikácie sa ani žiadna zo sporových strán nedomáhala.\n100. V časti nároku žalobkyne 2/ na náhradu nemajetkovej ujmy, prihliadol odvolací súd na úspech\nžalobkyne 2/ čo do potvrdenia rozsudku súdu prvej inštancie o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy\nv sume 100.000 eur, avšak tiež neúspech, pokiaľ ide o žalobkyňou 2/ v odvolacom konaní požadovanú\nnáhradu nemajetkovej ujmy v sume ďalších 100.000 eur, preto vzhľadom na rovnaký pomer úspechu\na neúspechu žalobkyne 2/, žalovaného a intervenienta v tejto časti konania, rozhodol odvolací súd podľa\n§ 255 ods. 2 CSP tak, že žiadna zo strán ani intervenient nemá v tejto časti konania právo na náhradu\ntrov odvolacieho konania.\n101. V časti nároku žalobcu 3/ na náhradu nemajetkovej ujmy, prihliadol odvolací súd na úspech žalobcu\n3/ čo do potvrdenia rozsudku súdu prvej inštancie o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy v sume\n100.000 eur, avšak tiež neúspech, pokiaľ ide o žalobcom 3/ v odvolacom konaní požadovanú náhradu\nnemajetkovej ujmy v sume ďalších 100.000 eur, preto vzhľadom na rovnaký pomer úspechu a neúspechu\n\nžalobcu 3/ a žalovaného a intervenienta v tejto časti konania, rozhodol odvolací súd podľa § 255 ods. 2\nCSP tak, že žiadna zo strán ani intervenient nemá v tejto časti konania právo na náhradu trov odvolacieho\nkonania.\n102. O výške náhrady trov odvolacieho konania v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie\npo právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie skončí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny\núradník.\n103. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.\nPoučenie:\n-228Co/82/2025\n28Co/82/20252114225344\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).\nDovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa\nkonanie končí, ak\na) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,\nb) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,\nc) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný\nzástupca alebo procesný opatrovník,\nd) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,\ne) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo\nf) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné\npráva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).\nDovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo\nzmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia\nprávnej otázky,\na) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,\nb) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo\nc) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).\nDovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti\nuzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).\nDovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak\na) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;\nna príslušenstvo sa neprihliada,\nb) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany\nneprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,\nc) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase\nzačatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).\nNa určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby\nna súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).\nDovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).\nDovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).\nDovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné\nspoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).\nProkurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§\n426 CSP).\nDovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu\noprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,\nlehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1\nCSP).\nDovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom\nsúde (§ 427 ods. 2 CSP).\n\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,\nv akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne\n(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).\nDovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa\nmusia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).\nPovinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je\na) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,\nb) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské\nprávnické vzdelanie druhého stupňa,\nc) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený\nosobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa\npredpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou\na ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého\nstupňa (§ 429 ods. 2 CSP).\nRozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie\ndovolania (§ 430 CSP).\nDovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto\nustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).\nDovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).\nDovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom\nprávnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).\nDovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,\na uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).\nDovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej\ninštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).\nDovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).\nV dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany\nokrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "8C/222/2014", "guid": "d5a5733d-826c-4936-8dff-1ecd3afc7504:8e35e59d-56ae-49c6-91cd-4fde1e19d3fe", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:2148d9ad-d76f-4ce4-8b29-3192726c45b6", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:4.US.442.2022.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 442/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 442/2022 z 20. 9. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-09-20", "citacie_n": 132, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:4.US.442.2022.1"}, {"guid": "ussr:0345ce54-9d54-4035-bfcc-3f6668c4641d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.288.2017.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 288/2017", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 288/2017 z 5. 12. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-12-05", "citacie_n": 200, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.288.2017.2"}, {"guid": "ussr:1d29ef8a-087e-4f9e-a59b-1dfe2b03030d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.18.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 18/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 18/2016 z 9. 2. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-02-09", "citacie_n": 58, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.18.2016.1"}, {"guid": "ussr:de3c1100-062c-48a8-b9ec-747311ddd322", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 204/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 204/2010 z 27. 5. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-05-27", "citacie_n": 1515, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:de3c1100-062c-48a8-b9ec-747311ddd322"}, {"guid": "ussr:9e55767d-e69e-4790-8a32-e01d071d707a", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 137/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 137/07 z 23. 8. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-08-23", "citacie_n": 86, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9e55767d-e69e-4790-8a32-e01d071d707a"}, {"guid": "ussr:1348e0f0-0a30-4c1e-b170-7364e546ca39", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 3/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 3/97 z 19. 3. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-03-19", "citacie_n": 8205, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1"}, {"guid": "ussr:04aa9885-e68b-4e56-852c-6f781caab876", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.4.1994.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 4/94", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 4/94 z 19. 1. 1994", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1994-01-19", "citacie_n": 2720, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.4.1994.1"}, {"guid": "3f922194-bf8c-4e1c-a83c-90211adb191c:938ca8d0-44a1-4cd7-b03b-8dde3502c4ed", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2022:8114226176.1", "spisova_znacka": "7Cdo/252/2021", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/252/2021 z 31. 3. 2022", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2022-03-31", "citacie_n": 72, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2022:8114226176.1"}, {"guid": "b41da335-001c-427c-a862-61c986d2c848:413b6b67-4bc0-443b-8cc4-9ff6618b81a1", "ecli": "ECLI:SK:KSNR:2021:4117221738.2", "spisova_znacka": "25Co/94/2020", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 25Co/94/2020 z 23. 3. 2021", "sud": "Krajský súd Nitra", "datum_vydania": "2021-03-23", "citacie_n": 11, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2021:4117221738.2"}, {"guid": "6d3c63c4-9f35-4e85-936d-8b631671d0e4:34ce3e8f-8b25-400d-92d9-af72fc741b34", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2019:8314206014.1", "spisova_znacka": "9Co/78/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 9Co/78/2019 z 11. 9. 2019", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2019-09-11", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2019:8314206014.1"}, {"guid": "e3b1fcb1-ad45-4f19-87b4-3f5f3a6a0f39:371574ea-7d32-4f8d-99a6-7685c9842937", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2019:2116213147.1", "spisova_znacka": "9Co/56/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 9Co/56/2019 z 9. 9. 2019", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2019-09-09", "citacie_n": 23, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2019:2116213147.1"}, {"guid": "1a750ed0-698a-4388-8149-3f139043efa8:636049ce-1dec-4755-bc33-97d992574b81", "ecli": null, "spisova_znacka": "7Co/137/2018", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Žilina sp. zn. 7Co/137/2018 z 24. 10. 2018", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2018-10-24", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/1a750ed0-698a-4388-8149-3f139043efa8:636049ce-1dec-4755-bc33-97d992574b81"}, {"guid": "8d8177cb-d75c-478c-b329-16e134c15fb6:380ec758-edf1-45e8-b403-255c66265f97", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2018:2114232599.1", "spisova_znacka": "9Co/97/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 9Co/97/2018 z 22. 10. 2018", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2018-10-22", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2018:2114232599.1"}, {"guid": "d226fbe0-4b3d-48a0-b5dc-937d1883e968:c967a4d6-78a3-4db2-bc2a-c16703294978", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2018:1317217382.1", "spisova_znacka": "10Co/5/2018", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 10Co/5/2018 z 24. 1. 2018", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2018-01-24", "citacie_n": 37, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2018:1317217382.1"}, {"guid": "55fce9b9-f700-4589-b083-77347212ae9f:fabcc45d-b21c-413d-92c3-07b0806f9af5", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2018:3216204356.1", "spisova_znacka": "5Co/264/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 5Co/264/2017 z 9. 1. 2018", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2018-01-09", "citacie_n": 15, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2018:3216204356.1"}, {"guid": "fb78eb7b-612e-4200-b215-446fd9fe5f6e:ff46aaf1-449b-4c4f-b902-abb670d1af79", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2017:7214200023.2", "spisova_znacka": "9Co/462/2016", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 9Co/462/2016 z 20. 9. 2017", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2017-09-20", "citacie_n": 16, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2017:7214200023.2"}, {"guid": "2f19c822-c6f3-4008-8f68-1a6eafcc1fdb:d28d7ec3-99f0-44e4-9ad2-fb9238011c7d", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2016:5312210226.5", "spisova_znacka": "6Co/176/2016", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 6Co/176/2016 z 27. 9. 2016", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2016-09-27", "citacie_n": 28, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2016:5312210226.5"}, {"guid": "15a21c1d-f51c-497f-b84a-1e9518075823:32978015-a348-4702-a919-62975262ff6d", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2015:8812201096.1", "spisova_znacka": "20Co/183/2014", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 20Co/183/2014 z 25. 5. 2015", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2015-05-25", "citacie_n": 106, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2015:8812201096.1"}, {"guid": "11eddd22-3c67-495f-9290-811e85b0e573:91c17fbf-45df-459d-8dc7-ebdb95797fc2", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2015:6912213451.1", "spisova_znacka": "17Co/212/2015", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 17Co/212/2015 z 14. 5. 2015", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2015-05-14", "citacie_n": 22, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2015:6912213451.1"}, {"guid": "c3eb41e0-65a9-4c60-bf94-d9861521c6c7:f34cd8c6-7c97-4359-a907-acb8cbf5b570", "ecli": null, "spisova_znacka": "6Co/217/2014", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 6Co/217/2014 z 24. 11. 2014", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2014-11-24", "citacie_n": 19, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/c3eb41e0-65a9-4c60-bf94-d9861521c6c7:f34cd8c6-7c97-4359-a907-acb8cbf5b570"}, {"guid": "e3f47716-c425-4e8f-a6c3-b7d72d609456:d86fbcd1-48ab-49d5-800f-9f6eb09cec76", "ecli": null, "spisova_znacka": "9Co/330/2012", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 9Co/330/2012 z 10. 4. 2014", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2014-04-10", "citacie_n": 70, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/e3f47716-c425-4e8f-a6c3-b7d72d609456:d86fbcd1-48ab-49d5-800f-9f6eb09cec76"}, {"guid": "fab54bf6-9cf4-4d27-bf73-d499fa27aa10:00f64c28-e2d6-4cfd-8042-b95f956b98b3", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2013:2109222214.3", "spisova_znacka": "24Co/479/2012", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 24Co/479/2012 z 12. 11. 2013", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2013-11-12", "citacie_n": 56, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2013:2109222214.3"}, {"guid": "4a5ac6b3-c973-46f6-803f-69cdf8c98f99:8ea6a9f9-8d16-4a54-81c6-138bc4204e86", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2013:1208224326.1", "spisova_znacka": "4Co/470/2011", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 4Co/470/2011 z 19. 2. 2013", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2013-02-19", "citacie_n": 38, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2013:1208224326.1"}, {"guid": "b2e2a7fe-95c9-4bb2-b890-d0225a1ffe13:c1135688-0ba0-4f23-af7b-9efc397028cf", "ecli": null, "spisova_znacka": "16Ek/284/2020", "nazov": "Uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 16Ek/284/2020 z 14. 8. 2020", "sud": "Okresný súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2020-08-14", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/b2e2a7fe-95c9-4bb2-b890-d0225a1ffe13:c1135688-0ba0-4f23-af7b-9efc397028cf"}], "citovane_v": [{"guid": "9f625014-9414-4741-abda-859c5379a151:1706a505-51d6-4c20-914b-910ec133bb15", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2026:7215235015.2", "spisova_znacka": "2Co/2/2026", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Košice sp. zn. 2Co/2/2026 z 8. 4. 2026", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2026-04-08", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2026:7215235015.2"}, {"guid": "d0681521-cf7d-4939-804e-7454563220bf:5f60d961-9d5c-4095-88c8-7b7847f16e10", "ecli": "ECLI:SK:OSTT:2026:6125296421.5", "spisova_znacka": "23Cb/36/2025", "nazov": "Uznesenie Okresného súdu Trnava sp. zn. 23Cb/36/2025 z 22. 5. 2026", "sud": "Okresný súd Trnava", "datum_vydania": "2026-05-22", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:OSTT:2026:6125296421.5"}]}