{"guid": "46cd4d18-1e7c-49e8-b85e-4e076964db93:b1409c1d-3907-4155-8dae-3b8797f62578", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2024:2115225866.2", "spisova_znacka": "10Co/49/2023", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 10Co/49/2023 z 29. 5. 2024", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Trnava z 29. mája 2024, sp. zn. 10Co/49/2023, ECLI:SK:KSTT:2024:2115225866.2", "identifikacne_cislo": "2115225866", "sud": {"guid": "sud_109", "nazov": "Krajský súd Trnava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-trnava"}, "sudca": "JUDr. Bibiana Ťažiarová", "sudca_id": 96, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-bibiana-taziarova-96", "datum_vydania": "2024-05-29", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Zmluvy"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-657", "nazov": "§ 657 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-657", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-657"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-552", "nazov": "§ 552 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-552", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-552"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-558", "nazov": "§ 558 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-558", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-558"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-141a", "nazov": "§ 141a OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-141a", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-141a"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1964/40#paragraf-657", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-552", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-558", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-141a"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/b1409c1d-3907-4155-8dae-3b8797f62578", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2024:2115225866.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTT:2024:2115225866.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTT:2024:2115225866.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Trnava\n10Co/49/2023\n2115225866\n29. 05. 2024\nJUDr. Bibiána Ťažiarová\nECLI:SK:KSTT:2024:2115225866.2\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Bibiána Ťažiarová a členiek\nsenátu: JUDr. Zlatica Javorová a JUDr. Gabriela Brišková, v právnej veci žalobcu: VK Invest Group,\ns.r.o., IČO: 36 291 731, so sídlom Štúrova 3139/50, Hlohovec, zastúpeného: 1. KUČERA & PARTNERS,\nadvokátska kancelária, s.r.o., IČO: 52 425 592, so sídlom Slov. nár. povstania 6, Hlohovec, 2. Mgr.\nMiroslav Tokarčík, advokát, IČO: 42 296 226, so sídlom Študentská 17, Trnava, proti žalovanému:\nA. B., nar. XX.X.XXXX, bytom C. XX, zastúpeného spoločnosťou: Advokátska kancelária JUDr. Eva\nKoleničová, s.r.o., IČO: 53 598 806, so sídlom Dolné Dubové 249, o určenie, že nehnuteľnosti nie\nsú zaťažené záložným právom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trnava č. k.\n19C/475/2015-451 zo dňa 11. januára 2023, takto\nrozhodol:\nI. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.\nII. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov tohto odvolacieho konania.\nodôvodnenie:\n- 23 1. Súd prvej inštancie rozsudkom označeným v záhlaví (druhý v poradí) I. výrokom určil, že nehnuteľnosti\nnachádzajúce sa v katastrálnom území D., obec D., okres Hlohovec, zapísané na LV č. XXXX vedenom\nkatastrálnym odborom Okresného úradu Hlohovec, ako parcela registra „C“ č. 6199/8, druh pozemku:\nZastavené plochy a nádvoria o výmere 144 m2, parcela registra „C“ č. 6199/11, druh pozemku:\nZastavené plochy a nádvoria o výmere 575 m2, a stavba bez súpisného čísla, postavená na parcele č.\n6199/11, druh stavby: rozostavaná budova, popis stavby: rozostavaný objekt obchodu, a nehnuteľnosti\nnachádzajúce sa v katastrálnom území D., obec D., okres Hlohovec zapísané na LV č. XXXX vedenom\nkatastrálnym odborom Okresného úradu Hlohovec, ako parcela registra „C“ č. 741/3, druh pozemku:\nZastavené plochy a nádvoria o výmere 2700 m2, parcela registra „C“ č. 741/19, druh pozemku:\nZastavené plochy a nádvoria o výmere 3328 m2, parcela registra „C“ č. 741/24, druh pozemku:\nZastavené plochy a nádvoria o výmere 35 m2, parcela registra „C“ č. 741/27, druh pozemku: Zastavené\nplochy a nádvoria o výmere 710 m2, a stavba, súpisné číslo XXXX, postavená na parcele č.. 741/3, druh\nstavby: priemyselná budova, popis stavby: hlavná výrobná budova, nie sú zaťažené záložným právom\nv prospech žalovaného A. B., II. výrokom priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu\n100 %.\n2. Rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou § 657, § 151a, § 151b ods. 1 zákona\nč. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“),\n\ns poukazom aj na procesné ust. § 137, § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok\n(ďalej len „CSP“).\n3. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní konštatoval, že medzi stranami nebolo sporné, že\nzmluva o pôžičke a záložná zmluva boli písomne uzavreté, i to, že predmetné nehnuteľnosti sú založené\nv prospech žalovaného. Sporné bolo, či došlo k odovzdaniu finančných prostriedkov, teda či skutočne\ndošlo k poskytnutiu pôžičky. Po zistení, že žalobca má naliehavý právny záujem na určení existencii\nzáložného práva, a to vzhľadom na skutočnosť, že žalobca mal za to, že záložné právo buď nikdy\nnevzniklo, alebo je už premlčané, predmetná žaloba je prostriedkom odstránenia neistoty právneho\npostavenia žalobcu, súd ako otázku prejudiciálnu riešil, či došlo medzi stranami sporu k uzavretiu zmluvy\no pôžičke - odovzdaniu a prevzatiu finančných prostriedkov titulom zmluvy o pôžičke, keď záložné právo\nzriadené za účelom zabezpečenia pohľadávky zo Zmluvy o pôžičke, má vo vzťahu k Zmluve o pôžičke\nakcesorickú povahu. Okresný súd viazaný názorom odvolacieho súdu, že dokiaľ k odovzdaniu predmetu\npôžičky (peňazí) nedôjde, medzi zmluvnými stranami právny vzťah z pôžičky nevznikne, pričom v\ndanej veci bolo sporné, či došlo k odovzdaniu finančných prostriedkov, doplnil dokazovanie výsluchom\nsvedkov navrhnutých žalovaným, a to E. E. a E. B., keď na žalovanom spočívalo dôkazné bremeno\ntúto skutočnosť preukázať. Vyhodnotením dôkazov, a to jednotlivo a vo vzájomných súvislostiach dospel\nsúd k záveru, že žalovaný v konaní nepreukázal skutočnosť, že došlo k odovzdaniu predmetu pôžičky\n- finančných prostriedkov, keď podľa názoru okresného súdu táto skutočnosť musí byť preukázaná bez\nakýchkoľvej pochybností. V danej veci však z výpovede žalovaného A. B. a svedka E. B. je zrejmé,\nže ich výpovede sa nezhodujú v podstatných skutočnostiach práve ohľadom odovzdania a prevzatia\nfinančných prostriedkov. Žalovaný A. B. opakovane (v písmnom vyjadrení k žalobe zo dňa 17.8.2016\na vo výpovedi pred okresným súdom dňa 27.2.2019) uviedol, že: ,,Bol tam prítomný otec, ja, pani\nC. a pán C..“. Žalovaný pred súdom uviedol, že: ,,...pani C. vyplatili peniaze, boli vo veľkej taške, asi\nhodinu ich prerátavala, boli v tisíckach a 5-tisíckach...“. Svedok E. B. uviedol, že peniaze si prevzala\np. C. a p. B.. Svedok tiež uviedol, že mali čítačku, peniaze boli rýchlo prepočítané, pripočítavali ich\nobidve. Z uvedeného je zrejmé, že žalovaný sa vôbec nezmieňuje o prítomnosti p. B. pri odovzdávaní\nfinančných prostriedkov. Svedok E. B. zase neuvádza prítomnosť p. C., ktorého označil žalovaný. Ďalší\nrozpor vo výpovediach je ohľadom prepočítania peňazí, keď podľa žalovaného peniaze si prepočítavala\np. C. asi hodinu a podľa svedka peniaze boli prepočítané rýchlo, nakoľko mali čítačku. Okresý súd\nďalej poukázal na to, že v konaní nebolo preukázané, že žalovaný skutočne disponoval v hotovosti\nsumou vo výške 150.000.000,- Sk, táto suma mala byť v trezore u E. B.. Výpoveď svedka o vlastníctve\n150.000.000,- Sk okresný súd vyhodnotil ako účelovú v snahe preukázať poskytnutie pôžičky, nakoľko\nokrem samotného vyhlásenia svedka toto nebolo podporené žiadnym iným relevantným dôkazom, ktorý\nby preukazoval reálnu dispozíciu s touto finančnou sumou v čase uzavretia zmluvy o pôžičke, prípadne\niný dôkazný prostriedok preukazujúci vlastníctvo takejto finančnej hotovosti. Ani výpoveďou svedkyne\nE. E. nebolo preukázané, ani vyvrátené, že spoločnosť žalobcu prevzala finančné prostriedky z pôžičky.\nČo sa týka listinného dôkazu predloženého žalobcom - účtovná závierka žalobcu za rok 2008, ktorou\nžalobca preukazoval, že finančné prostriedky nie sú vedené v účtovníctve, a teda neboli poskytnuté,\nsúd má za to, že toto jeho tvrdenie bez akýkoľvek iných dôkazov nepreukezuje neposkytnutie pôžičky.\nVzhľadom na uvedené, keďže existencia právneho vzťahu zo zmluvy o pôžičke nebola preukázaná,\nzáložne právo nevzniklo, preto súd žalobe vyhovel. Keďže záložné právo nevzniklo, nebolo potrebné\nzaoberať sa nánietkou jeho premlčania.\n4. O náhrade trov konania rozhodol okresný súd podľa § 255 ods. 1, § 262 Civilného sporového poriadku,\nkeď žalobca bol v konaní plne úspešný, preto mu priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.\n5. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalovaný, ktorým navrhol zmenu zamietnutím žaloby\na priznaním náhrady trov konania, vrátane odvolacieho konania s poukazom na § 365 ods. 1 písm. b),\nf) Civilného sporového poriadku. Argumentoval tým, že k údajnému rozporu ohľadom osôb prítomných\npri odovzdaní finančných prostriedkov uviedol, že svedok E. B. uviedol, že pri odovzdávaní peňazí bola\naj F. B., žalovaný to vo svojej výpovedi už neuviedol, ale nekonštatoval, že F. B. prítomná nebola, iba\nopomenul spomenúť jej prítomnosť, a to z dôvodu, že jej prítomnosť v dome, v ktorom žila s jeho otcom,\nbral ako samozrejmosť, a zároveň vzhľadom na jej nezvestnosť ani nepovažoval za dôležité uviesť to,\nže pri tom bola prítomná aj ona, keďže v čase jeho výsluchu nebolo možné vykonať jej výsluch. Súd\nprvej inštancie v rozsudku uvádza, že z výpovede žalovaného vyplýva, že peniaze si prepočítavala p. C.\nasi hodinu a podľa svedka E. B. boli prepočítané rýchlo, nakoľko mali čítačku. Okresný súd vidí rozpor\nvo výpovediach, ktoré si však žiadnym spôsobom neodporujú. Prepočítanie sumy 150.000.000,- Sk\n\nmohlo vzhľadom na tak vysokú sumu trvať aj niekoľko hodín, avšak vzhľadom na to, že mali k dispozícii\npočítačku peňazí, prepočítanie trvalo cca hodinu, čo je v porovnaní s ručným počítaním s istotou možné\npovažovať za rýchle prepočítanie. Predkladá príkladmo popisy počítačiek peňazí, z ktorých vyplýva,\nže počítajú bankovky s rýchlosťou 1.000 bankoviek za minútu. Pri sume 150.000.000,- Sk rozdelených\nlen na bankovky v hodnote 5.000,- Sk by išlo o 30.000 ks bankoviek, čo znamená min. 30 minút\nprepočítavania pomocou počítačky (neberúc do úvahy maximálny počet bankoviek na 1 vstup, čo je\npri väčšine počítačiek okolo 200 ks a neberúc do úvahy ľudský faktor, keď treba prepočítané bankovky\nvybrať a vložiť ďalšiu kôpku bankoviek, čiže ani 30 minút by nepostačovalo na prepočítanie 30.000 ks\nbankoviek). Finančné prostriedky v sume 150.000.000,- Sk pozostávali nielen z bankoviek v hodnote\n5.000,- Sk, ale aj bankoviek v nižšej hodnote, a teda aj počet kusov bankoviek bol vyšší. Trvanie\nprepočítavania cca 1 hodina je preto primerané a rozpor vo výpovediach, ktorý okresný súd videl,\nneexistuje. Z výpovede E. B. jednoznačne vyplýva ako sa k finančným prostriedkom 150.000.000,- Sk\ndostal, keď počas svojho výsluchu jasne a neomylne uviedol, odkiaľ pochádzali peňažné prostriedky,\nktoré následne poskytol žalovanému. Okresný súd žiadnym spôsobom neriešil skutočnosť, že bývalá\nkonateľka žalobcu, p. C., v zmluve o pôžičke potvrdila, že finančné prostriedky boli odovzdané pri\npodpise zmluvy o pôžičke v hotovosti, a dokonca na zmluvu o pôžičke pripojila svoj podpis osvedčený\nnotárom. Samotná zmluva sa stáva potvrdenkou o reálnom prevzatí pôžičky, niet väčšej istoty pre\nveriteľa a zároveň pre dlžníka, disponovať potvrdením o prevzatí peňazí priamo v zmluve (osobitný\ndoklad sa môže napríklad stratiť, môže ho niekto odcudziť a pod.). Tvrdenia p. C. o tom, že nevedela,\nčo podpisuje, neobstoja a je zrejmé, že sú účelové (inak by jej mohla hroziť zodpovednosť za škodu\nvoči žalobcovi), o to viac, že p. C. je osoba s právnickým vzdelaním. Okresný súd sa nevysporiadal\na nevyjadril k uznaniu dlhu z roku 2014, ktoré bolo podpísané a v dôsledku ktorého začala plynúť nová\npremlčacia lehota. Ide o rozhodujúcu skutočnosť, pretože k podpísaniu uznania dlhu, ktorý nevznikol, by\nnemala F. B. žiaden dôvod. Poukázal na to, že uznanie dlhu má svojou povahou najbližšie k urovnaniu\n(§ 585 Občianskeho zákonníka), pretože uznaním dlhu sa potvrdzuje právny základ existencie záväzku.\nSú dokonca názory, že uznanie dlhu predstavuje poddruh urovnania, a preto na dohodu o uznaní dlhu\nmožno podporne použiť ustanovenia Občianskeho zákonníka o urovnaní, najmä pokiaľ ide o vplyv omylu\nna uznávací prejav vôle dlžníka (pozri § 586 Občianskeho zákonníka). Uznanie dlhu sa od urovnania\nlíši tým, že uznanie dlhu spočíva len na ústupkoch jednej zmluvnej strany (konkrétne na strane dlžníka).\nUznanie dlhu predstavuje, rovnako ako urovnanie, nový samostatný dôvod plnenia. Uznaný záväzok je\nnapriek svojej identite s pôvodným záväzkom nezávislý od skutočnosti, či predtým existovalo pochybné\nalebo sporné právo. Okresný súd neriešil, že medzi stranami bolo nesporné, že bola vystavená kvitancia\na časť nehnuteľností bola odbremenená zo záložného práva v prospech žalovaného, a to už od roku\n2009. V konaní bolo jednoznačne dokázané, že F. B. opakovane pri prevodoch nehnuteľností v zmluvách\no prevode vlastníckych práv zo žalobcu na tretie osoby konštatovala, že bola/je udelená kvitancia zo\nstrany žalovaného a za týmto účelom boli aj prevádzané nehnuteľnosti na základe týchto skutočností\nodbremenené a prevod sa tak uskutočnil. Uvedené bolo zdokladované a preukázané listinami z katastra\nnehnuteľností. V prospech platnosti zmluvy o pôžičke svedčí aj skutočnosť, že žalobca nadobudol kúpou\nviaceré nehnuteľnosti, na ktoré by podľa účtovných záznamov nemal dostatok finančných prostriedkov.\nTieto finančné prostriedky nadobudol práve od žalovaného titulom pôžičky. Touto skutočnosťou sa však\nsúd prvej inštancie nezaoberal a pri rozhodovaní ju nevzal do úvahy ako okolnosť potvrdzujúcu reálne\nodovzdanie peňazí. Rozsudok nebol riadne a dostatočne odôvodnený, v dôsledku čoho boli porušené\nústavné práva žalovaného v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP (čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,\nčlánok 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach).\n6. Premlčanie nemá za následok zánik pohľadávky, iba jej nevymáhateľnosť. Z výkladu k ustanoveniu\n§ 151md ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorý upravuje zánik záložného práva, vyplýva, že v prípade,\nak bola platná pohľadávka zabezpečená záložným právom, záložné právo nezaniká premlčaním\npohľadávky. To znamená, že záložné právo zostáva v platnosti, ak medzičasom dôjde k premlčaniu,\navšak nie k zániku pohľadávky. V prípade zániku pohľadávky zaniká i samotné záložné právo (JUDr.\nImrich Fekete, CSc. „Občiansky zákonník Veľký komentár“, Eurokódex, s.r.o.). Je viac ako zrejmé, že\nvznesenie námietky premlčania po uplynutí premlčacej doby nespôsobuje zánik práva, ale iba zánik\nnároku. V takomto prípade teda nezaniká subjektívne právo, ale iba právny nárok, ktorý sa na toto\nsubjektívne právo viaže. Zánik nároku potom spôsobuje zánik možnosti domáhať sa splnenia povinnosti\nzo strany oprávneného voči povinnému proti jeho vôli. Ak by povinný súhlasil s plnením po uplynutí\npremlčacej doby, z dôvodu existencie subjektívneho práva aj po uplynutí premlčacej doby, takéto plnenie\nby bolo možné a nezaložilo by na strane oprávneného vznik bezdôvodného obohatenia. Z tohto dôvodu\nzákonodarca, logicky, v ustanovení spomenutého § 151md ods. 1 Občianskeho zákonníka nespája\n\npremlčanie záložného práva s jeho zánikom. Premlčaním záložné právo nezaniká, akurát ho nie je\nmožné v prípade vznesenia námietky premlčania vykonať proti vôli povinného subjektu (záložcu). Ak\nteda povinný vznesie námietku premlčania po uplynutí premlčacej doby, záložné právo nebude možné\nvykonať. Každopádne však má záložné právo ostať registrované v príslušnom registri (v tomto prípade\nv katastri nehnuteľností), pričom zmyslom je, aby bol dlžník motivovaný k tomu, splniť subjektívne právo\nvoči veriteľovi, hoci už veriteľ nemá vymáhateľný právny nárok, a to najmä prihliadnuc na skutočnosť, že\nplnením by nedošlo k bezdôvodnému obohateniu na strane veriteľa, ale k splneniu naturálnej obligácie\ndlžníka. Poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Trnave sp. zn. 10CoCsp/27/2020. Premlčanie\nzabezpečenej pohľadávky nespôsobuje automaticky premlčanie záložného práva, a teda záložné právo\nnielenže existuje, ale je aj možné uskutočniť jeho výkon. Nesprávnosť I. výroku rozsudku bezprostredne\nnadväzuje aj nesprávnosť II. výroku o náhrade trov konania, a teda k náhrade trov konania (a to ako\nprvoinštančného, aj odvolacieho) má byť zaviazaný žalobca.\n7. Žalobca odvolanie nepodal, k odvolaniu žalovaného uviedol, že napadnutý rozsudok súdu prvej\ninštancie navrhuje ako vecne správny potvrdiť a priznal mu nárok na náhradu trov odvolacieho\nkonania. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žalovaný,\nna ktorom spočívalo dôkazné bremeno, v konaní nepreukázal skutočnosť, že došlo k odovzdaniu\npredmetu pôžičky - finančných prostriedkov žalobcovi, čím nebola preukázaná existencia právneho\nvzťahu zo zmluvy o pôžičke, a teda nemohlo vzniknúť ani záložného právo žalovaného, pričom\nuvedený záver súd prvej inštancie riadne zdôvodnil. Čo sa týka žalovaným namietaného údajnému\nrozporu ohľadom osôb prítomných pri odovzdávaní finančných prostriedkov, argumentácia žalovaného\nje účelová. Je irelevantné posudzovať a z pohľadu žalovaného hodnotiť čo mohlo alebo nemohlo z\nvýsluchu jednotlivých osôb vyplynúť, pretože pokiaľ svedok E. B. uviedol, že pri odovzdávaní peňazí\nbola aj F. B. a žalovaný jej prítomnosť neuviedol, je viac ako zrejmé, že ich výpovede sa nezhodujú,\na to v podstatných častiach, pretože pri tak významnej (zrejme životnej) transakcii akou je odovzdanie\nsumy 150.000.000,- Sk v hotovosti v tom čase 18 ročným žalovaným, by sa očakávalo, že dve osoby\n(žalovaný a jeho otec E. B.) prítomné pri tomto úkone si budú pamätať aké osoby sa tam ešte nachádzali,\nzvlášť, keď tých osôb malo byť dokopy 4 alebo 5. Žalovaný vo svojej výpovedi na priamu otázku,\nkto všetko bol prítomný pri odovzdávaní finančných prostriedkov uviedol, že tam bol prítomný otec,\non, p. C., p. C., pričom svedok E. B. opakovane uviedol, že peniaze si prevzali a prerátali p. C. a\np. B.. Akékoľvek dotváranie výpovede žalovaného, spôsobom ako to prezentuje v podanom odvolaní,\npovažuje za absurdné a neprípustné. Pokiaľ ide o prítomnosť p. B., uvedené je potrebné posúdiť nielen\nizolovane z jednej vety výpovede svedka E. B., ale v kontexte celej výpovede, z ktorej jednoznačne\nvyplýva, že pri odovzdávaní peňazí bola podľa svedka E. B. aj p. B. (ktorá ich spolu s p. C. prevzala aj\nprerátala), pričom žalovaný vo svojej výpovedi meno p. B. v súvislosti s odovzdávaním a preberaním\npeňazí dňa 13.8.2022 ani len nespomenul (hoci podľa tvrdenia svedka E. B. p. B. nielenže s p. C.\nprevzala peniaze, ale ich aj spolu prerátali). Súd prvej inštancie videl rozpor nielen pokiaľ ide o prítomnosť\np. B. pri odovzdávaní peňazí, ale aj pokiaľ ide o prítomnosť ďalšej osoby, a to p. C., ktorého ako\nosobu prítomnú pri odovzdávaní peňazí uviedol žalovaný, pričom svedok E. B. jeho meno vo svojej\nvýpovedi ani len nespomenul, čo vo svojej súvislosti celkom jednoznačne preukazuje, že výpovede\nsvedkov si v tejto podstatnej časti zásadne odporujú. Čo sa týka žalovaným namietaného údajnému\nrozporu ohľadom prepočítania peňazí, aj tu je argumentácia žalovaného zameraná úplne nezmyselných\nspôsobom na prezentáciu zariadení na počítanie bankoviek, hoci nikde vo výpovedi žalovaného ani\nsvedka E. B. nie je uvedené, aký tip čítačky bol dňa 13.8.2008 použitý na prerátanie odovzdávaných\nfinančných prostriedkov. V danom prípade však pozornosti žalovaného evidentne uniklo, že okresný súd\npoukazoval na rozpor vo výpovediach žalovaného a E. B. nie ohľadom toho, koľko trvalo prepočítanie\npeňazí, ale na rozpor spočívajúci v spôsobe prepočítania peňazí, pretože žalovaný tvrdil, že p. C.\npeniaze sama prerátavala asi hodinu a svedok E. B. tvrdil, že peniaze prerátali p. C. a p. B. za pomoci\nčítačky peňazí, čiže rozpor je tu v tom, že žalovaný sa o použití čítačky peňazí vo svojej výpovedi vôbec\nnezmieňoval, pričom opäť aj v tomto prípade by sa pri tak významnej transakcii akou je odovzdanie\nsumy 150.000.000,- Sk v hotovosti očakávalo, že dve osoby prítomné pri tomto úkone si budú pamätať a\nrovnako vypovedať nielen o osobách, ktoré prerátavanie peňazí realizovali (podľa žalovaného len p. C.\na podľa E. B. p. C. s p. B.), ale aj o spôsobe prerátavania tejto sumy, t. j. či sa tak dialo za pomoci čítačky\npeňazí, alebo sa prepočítanie realizovalo ručne. V konaní nebolo preukázané, že žalovaný skutočne\ndisponoval v hotovosti sumou vo výške 150.000.000,- Sk, tak v zhode s konštatovaním okresného\nsúdu má za to, že v konaní nebolo preukázané, že by žalovaný skutočne disponoval sumou vo výške\n150.000.000,- Sk, ktorú mu mal údajne požičať (dať) svedok E. B.. Z výpovede žalovaného a jeho otca\nE. B. (ktorý mimochodom v tomto konaní aj preukázateľne zastupoval žalovaného, keď ako zástupca\n\nžalovaného spísal a podal na okresný súd vyjadrenie zo dňa 14.11.2016 s početnými prílohami, aktívne\nkomunikoval ako zástupca žalovaného s právnym zástupcom žalobcu, v priebehu konania dokladal\nsúdu rôzne listiny atď.) nepresvedčivo vyznieva už len samotný titul, na základe akého mal svedok\nE. B. odovzdať peniaze žalovanému, keď svedok E. B. uvádzal vo svojej výpovedi, že túto sumu\npeňazí synovi dal, potom tvrdil, že ich synovi požičal a ten ich dal spoločnosti žalobcu, a potom sa\nopravil, že ich synovi daroval v roku 2008. Žalovaný zase tvrdil, že peniaze mu otec (E. B.) poskytol\nako pôžičku, následne sa opravil, že mu ich otec daroval. Rovnako nejasný je z výpovede svedka\nE. B. a žalovaného aj spôsob, ako mu mal svedok peniaze požičať alebo dať, keď z ich výpovedí\nvyplýva, že mu ich mal svedok požičať, resp. dať tak, že ich odovzdali p. C., čo vyznieva zjavne\nnelogicky, aby si dve osoby medzi sebou požičiavali alebo darovali peniaze tak, že ich odovzdajú\ntretej osobe. Uvedené skôr svedčí o tzv. „dopasovávaní“ a dotváraní príbehu o tom, ako mohol 18\nročný žalovaný poskytnúť pôžičku žalobcovi. Uvedené potvrdzuje aj ďalšie tvrdenie svedka E. B., že\nspoločnosť žalobcu sa mala časom prepísať na všetkých 4 synov, a preto nežiadal sumu naspäť, čo\nopäť len potvrdzuje, že malo ísť pôžičku a nie o darovanie týchto prostriedkov svedkom žalovanému.\nJe evidentne sporné, či vôbec a akým spôsobom (titulom) malo dôjsť k presunu finančných prostriedkov\nod E. B. k žalovanému, v konaní nebola žiadnym relevantným spôsobom preukázaná dispozícia svedka\nE. B. so sumou 150.000.000,- Sk, pretože uvedené vychádza len z výpovede svedka, bez opory v\nakomkoľvek inom navrhnutom a vykonanom dôkaze. Nesúrodé a neurčité tvrdenia žalovaného, že\nsvedok obchodoval s nehnuteľnosťami, mal veľké finančné prostriedky k dispozícii, bežne nakladal s\nveľkým finančným obnosom, nie je dôkazom o dispozícii s predmetnou finančnou čiastkou. Rovnako ani\nničím podložené tvrdenia svedka E. B., že od roku 1990 do 2008 predal nehnuteľnosti, nie je dôkazom o\ndispozícii s predmetnou sumou, pričom v tomto smere nebolo (a s poukazom na koncentráciu konania)\nuž ani nemôže byť navrhnuté žiadne dokazovanie. Uvedené uvádza bez dotknutia sa argumentácie\nuvedenej vo vyjadrení zo dňa 6.12.2022, že na výpoveď svedka E. B. nie je možné vôbec prihliadať,\nkeďže ide o zaujatého svedka, ktorý má ešte väčší záujem na výsledku sporu ako sám žalovaný, čo v\nakomkoľvek ohľade vylučuje objektivitu ním poskytnutej výpovede. Čo sa týka tvrdenia žalovaného, že\nsúd prvej inštancie žiadnym spôsobom neriešil skutočnosť, že samotná zmluva o pôžičke je potvrdením\no reálnom prevzatí pôžičky, k uvedenému sa už vyjadril v predmetnej veci Krajský súd v Trnava v\nuznesení sp. zn. 9Co/187/2019-246 zo dňa 7.7.2020, v ktorom odvolací súd s poukazom na ustálenú\nrozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít skonštatoval, že písomne uzatvorená zmluva o pôžičke\nnie je dôkazom o tom, že finančné prostriedky boli žalobcovi reálne odovzdané, a pretože uvedené\nžalobca (aj prostredníctvom svedkyne E. C.) popieral, spočívalo na žalovanom dôkazné bremeno, aby\nv konaní preukázal, že finančné prostriedky žalobcovi odovzdal, čo sa mu však preukázať nepodarilo.\nK dôkazu preukazujúcom uznanie dlhu z roku 2014 poukázal na vyjadrenie zo dňa 6.12.2022 (predmetné\nuznanie dlhu považujeme za absolútne neplatný právny úkon, ktorý nie je podpísaný konajúcou osobou\nE. F. B., resp. ak aj ňou podpísaný bol, nešlo v danom prípade o slobodný prejav vôle s poukazom\nna trestnoprávny rozmer predmetnej veci, vychádzajúc zo spisov už právoplatne skončených trestných\nkonaní). Žalovaný do konca konania nebol schopný predložiť okresnému súdu originál ním uvádzaného\nuznania dlhu zo dňa 12.2.2014, ale len overenú fotokópiu, pričom žalobca počas celého konania\npopieral pravosť a pravdivosť žalovaným predloženej kópie listiny označenej ako „Uznanie dlhu“ zo\ndňa 12.2.2014. Žalobca v konaní poprel pravosť a pravdivosť žalovaným predloženej listiny (Uznanie\ndlhu zo dňa 12.2.2014), bolo povinnosťou žalovaného uniesť dôkazné bremeno na preukázanie jednak\npravosti podpisu F. B. na predloženej listine, a jednak pravdivosti predloženej listiny predložením jej\noriginálu. Žalovaný si však túto svoju dôkaznú povinnosť, až do vyhlásenia dokazovania za skončené,\nnesplnil a v konaní nepreukázal pravosť a pravdivosť ním predloženej kópie listiny označenej ako\n„Uznanie dlhu“ zo dňa 12.02.2014. Pokiaľ dlh nevznikol (keďže nebolo preukázané reálne odovzdanie\npredmetu pôžičky žalovaným žalobcovi), tak nikdy nemohlo platne dôjsť ani k jeho uznaniu (a ani k\nurovnaniu). Poukázal na vyjadrenie zo dňa 6.3.2018, v ktorom uviedol, že z predloženého dôkazu, a\nto účtovnej závierky spoločnosti žalobcu za rok 2008 vyplýva, že žalobca neevidoval za rok 2008 vo\nsvojom účtovníctve žiadnu pôžičku a rovnako tiež žalobca za rok 2008 neevidoval vo svojom účtovníctve\nžiaden majetok v sume približujúcej sa 150.000.000,- Sk, resp. evidoval len majetok v hodnote 112.959,Sk. Z uvedeného vyplýva, že tvrdenia žalovaného, resp. svedka E. B., že z prostriedkov predmetnej\npôžičky sa kupovali nehnuteľnosti, ktoré vlastní alebo vlastnila spoločnosť žalobcu, neboli preukázané\nžiadnym dôkazom, t. j. dôkazom preukazujúcim, že na kúpu akejkoľvek nehnuteľnosti boli použité\npráve prostriedky z predmetnej pôžičky. Pokiaľ tieto nehnuteľnosti boli nadobudnuté z akýchkoľvek\niných finančných prostriedkov, hoci aj titulom nejakej inej pôžičky alebo vkladu do spoločnosti, uvedené\nnie je dôkazom preukazujúcim vznik a existenciu právneho vzťahu založeného zmluvou o pôžičke zo\ndňa 13.8.2008. Odkázal na argumentáciu v podaniach (žaloba zo dňa 20.10.2015, vyjadrenie zo dňa\n\n9.12.2016, vyjadrenie zo dňa 6.3.2018, stanovisku zo dňa 18.2.2019, vyjadrenie zo dňa 15.7.2019,\nvyjadrenie zo dňa 6.12.2022.\n8. Žalovaný sa vyjadril k vyjadreniu žalobcu k odvolaniu žalovaného a uviedol, že výpovede svedka\na žalovaného si navzájom neodporujú, ale je potrebné na ne nazerať ako navzájom sa dopĺňajúce. Keď\nnapríklad žalovaný pri svojom výsluchu neuviedol spôsob prepočítavania peňažných prostriedkov, nie\nje možné z toho automaticky vyvodiť, že sa peňažné prostriedky prepočítavali ručne. Práve zo strany\nokresného súdu ako aj zo strany žalobcu, dochádza k dotváraniu si výpovedí a údajného rozporu vo\nvýpovediach v prospech žalobcu. Žalobca vo vyjadrení poukazuje na rozpory ohľadom titulu, na základe\nktorého svedok E. B. odovzdal peniaze žalovanému. Z výpovede E. B. jasne vyplynulo, že peniaze\nžalovanému dal a titul, na základe ktorého k tomu došlo, už nie je podstatný (navyše, nič by nemenilo na\nveci ani to, ak by spočiatku išlo o pôžičku, ktorá sa pretransformovala na dar). Vzhľadom na to žalovaný\ntvrdá na tom, že v konaní bolo preukázané, že disponoval sumou vo výške 150.000.000,- Sk. Nenamieta\nzáver Krajského súdu v Trnave č. k. 9Co/187/2019-246 zo dňa 7.7.2020, že písomne uzavretá zmluva o\npôžičke nie je dôkazom o tom, že finančné prostriedky boli žalobcovi reálne odovzdané, avšak zmluva o\npôžičke v danom prípade obsahovala navyše ustanovenie, ktorým bolo potvrdené, že došlo k reálnemu\nodovzdaniu peňazí (čo štandardne zmluvy o pôžičke neobsahujú, resp. nemusia obsahovať). Preto\nzotrváva na tom, že potvrdenie obsiahnuté v samotnej zmluve o pôžičke sa stalo potvrdenkou o reálnom\nprevzatí pôžičky. Podpis na zmluve o pôžičke obsahujúcej výslovné prehlásenie o tom, že peňažné\nprostriedky boli pri podpise zmluvy odovzdané (navyše osvedčený) je najsilnejším dôkazom o tom,\nže sa tak naozaj stalo. Žalobca na jednej strane tvrdí, že dokument Uznanie dlhu zo dňa 12.2.2014\nnepodpísala E. F. B. vôbec, na druhej strane následne tvrdí, že ak by ho aj podpísala, nešlo o slobodný\nprejav vôle poukazujúc na trestnoprávny rozmer. Tvrdenia žalobcu sú teda rozporuplné a polemizujúce,\ndôkazné bremeno neuniesol práve žalobca, nie žalovaný. Uznanie dlhu malo byť súdom prvej inštancie\nbrané do úvahy ako relevantný dôkaz preukazujúci existenciu pôžičky. V konaní bolo jednoznačne\ndokázané, že F. B. opakovane pri prevodoch nehnuteľností v zmluvách o prevode vlastníckych práv\nzo žalobcu na tretie osoby konštatovala, že bola/je udelená kvitancia zo strany žalovaného a za týmto\núčelom boli aj prevádzané nehnuteľnosti na základe týchto skutočností odbremenené a prevod sa tak\nuskutočnil. Uvedené bolo zdokladované a preukázané listinami z katastra nehnuteľností. Ak by fakticky\nk odovzdaniu finančných prostriedkov nedošlo, nebol ani dôvod uzavrieť zmluvu o zriadení záložného\npráva, čím žalobca ako dlžník opätovne deklaroval, že má dlh voči žalovanému ako veriteľovi, na\nzabezpečenie ktorého mu zakladá nehnuteľnosti. Bolo by absolútne nelogické uzatvárať záložnú zmluvu\nv prípade, ak by neexistoval dlh. Zo zmluvy nevyplýval iný spôsob vyplatenia finančných prostriedkov\nz pôžičky. Stotožnil sa so záverom okresného súdu, že tvrdenie o neexistencii údajov v účtovníctve\no pôžičke bez akýchkoľvek iných dôkazov nepreukazuje neposkytnutie pôžičky. Za vedenie účtovníctva\nsi zodpovedá žalobca a ide o internú záležitosť.\n9. Žalobca sa vyjadril k vyjadreniu žalovaného k vyjadreniu žalobcu k odvolaniu žalovaného a uviedol,\nže žalovaný, rovnako ako v podanom odvolaní ani v jeho vyjadrení zo dňa 21.4.2023, neuviedol žiadne\ntaké vecné, skutkové ani právne relevantné argumenty, na základe ktorých by bolo možné dospieť k\nzáveru o nesprávnosti napadnutého rozsudku, a ktoré by odôvodňovali žalovaným navrhovanú zmenu\nnapadnutého rozsudku, t. j. zamietnutie žaloby, ako sa toho žalovaný domáha podaným odvolaním. Trvá\nna tom, že z výpovede svedka E. B. a žalovaného si navzájom odporujú, a to hneď vo viacerých častiach.\nSnaha žalovaného odôvodniť tieto rozpory údajným vzájomným sa dopĺňaním týchto výpovedí zrejme\npramení z ich nesprávnej interpretácie, nakoľko výpovede sa dopĺňajú vtedy, keď jedna výpoveď svojimi\ninformáciami pri zachovaní obsahovej totožnosti druhej výpovede, túto výpoveď dopĺňa, t. j. rozširuje a\nprehlbuje čo do množstva vzájomne korelujúcich informácií, a nie pokiaľ informácie uvedené v jednej\nvýpovedi nekorešpondujú s druhou výpoveďou. Výpovede sa dopĺňajú vtedy, ak na ich základe možno\nvyvodiť jeden a rovnaký záver, a nie keď z dvoch výpovedí vyplývajú rôzne závery, ako je to v prípade\nvýpovede žalovaného a jeho otca - svedka E. B.. Z výpovede žalovaného a svedka E. B. nie je možné\njednoznačne ustáliť ani len titul, na základe ktorého mal svedok E. B. poskytnúť svojmu synovi, vtedy 18\nročnému žalovanému, sumu 150.000.000,- Sk, t. j. či išlo o dar, alebo pôžičku. Keďže medzi svedkom a\nžalovaným nie je zhoda ani len v titule poskytnutia finančných prostriedkov je celkom logické s poukazom\nna ich rozporuplné výpovede v ďalších skutočnostiach, v danom prípade súd prvej inštancie nepovažoval\nposkytnutie pôžičky žalovaným žalobcovi za preukázané, pričom opätovne si dovoľujeme konštatovať,\nže k tejto pôžičke nikdy neprišlo. Písomne uzatvorená zmluva o pôžičke nie je dôkazom o tom, že\nfinančné prostriedky boli žalobcovi ako dlžníkovi reálne odovzdané, pokiaľ uvedenú skutočnosť sám\nžalobca ako dlžník z tejto pôžičky poprel. Argumentácia žalovaného je len účelovou dezinterpretáciou\n\nzáverov odvolacieho súdu. Okrem toho peniaze ani neboli v prípade zmluvy o pôžičke odovzdané pri\npodpise zmluvy, pretože táto bola zo strany žalobcu ako dlžníka podpísaná na notárskom úrade a tam k\nžiadnemu odovzdávaniu finančných prostriedkov neprišlo, vychádzajúc z tvrdení žalovaného a svedka\nE. B., a preto už len samotné prehlásenie v zmluve, že peniaze mali byť odovzdané pri podpise zmluvy\nje nesprávne a nepravdivé. Žalovaným predložené uznanie dlhu z predmetnej pôžičky je absolútne\nneplatným právnym úkon, ktorý nie je podpísaný konajúcou osobou, resp. ak aj podpísaný bol, nešlo v\ndanom prípade o slobodný prejav vôle s poukazom na trestnoprávny rozmer predmetnej veci. Keďže k\nuvedenému nebolo v konaní vykonané dokazovanie a nebol vypracovaný ani žiadny znalecký posudok,\nide len o žalobcom vyslovenú domnienku, vychádzajúc z poznatkov získaných z trestného konania\ntýkajúceho sa E. B., ktorý zosnoval únos svojej manželky E. F. B., za čo bol aj právoplatne odsúdený,\npričom v trestnom konaní bolo svedkom vypovedané o podstrčení prázdnych papierov formátu A4 na\npodpis E. B.. Podstatné je, že žalobca poprel platnosť tohto uznania dlhu, pričom je nateraz irelevantné\nbez vykonaného dokazovania hodnotiť, či išlo o neplatnosť z dôvodu, že podpis na uznaní dlhu nie je\npodpisom E. B., alebo či na uznaní dlhu je podpis E. B., avšak vykonaný pod nátlakom a donútením.\nNemožno nespomenúť posledný známy posuv v rámci spomínaného trestnoprávneho rozmeru tejto\nveci, kedy E. B. bol obvinený z úkladnej vraždy E. B. práve na mieste, kde mu bola únoscami odovzdaná\na kde aj malo pod nátlakom E. B. dôjsť zo strany E. B. k podpisu prázdnych papierov formátu A4. Pre\ntoto konanie je tiež podstatné to, že žalovaný nepredložil okresnému súdu originál ním uvádzaného\nuznania dlhu zo dňa 12.2.2014, ale len overenú fotokópiu, pričom v zmysle ustálenej judikatúry bolo\npovinnosťou žalovaného uniesť dôkazné bremeno na preukázanie jednak pravosti podpisu E. F. B. na\npredloženej listine, a jednak pravdivosti predloženej listiny predložením jej originálu, čo sa však nestalo.\nSpoločnosť žalobcu fakticky riadil manžel konateľky E. B. E. B., ktorý výlučne sám rozhodoval o všetkých\ntransakciách a zabezpečoval k nim aj všetky podklady, pričom úlohou E. B. bolo len ísť overiť podpis\npodľa príkazov E. B.. Za tým účelom si E. B. neštudovala jednotlivé zmluvy a nevenovala pozornosť\nzmluvným vyhláseniam, ktoré si dal do zmlúv zapracovať E. B., a dokonca v týchto prevodných zmluvách\nnebol nikde spomínaný titul pôžičky, vo vzťahu ku ktorej mala byť žalovaným vystavovaná kvitancia.\nÚdajná pôžička nebola nikdy evidovaná v účtovníctve žalobcu, čo je minimálne ďalším podporným\ndôkazom, že k žiadnemu poskytnutiu pôžičky na základe zmluvy o pôžičke neprišlo. Odkázal na žalobu\nzo dňa 20.10.2015, vyjadrenia zo dňa 9.12.2016, zo dňa 6.3.2018, zo dňa 18.2.2019, zo dňa 15.7.2019,\nzo dňa 6.12,2022, odvolanie zo dňa 9.5.2019.\n10. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362\nods. 1 CSP), oprávneným subjektom – zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané\n(§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania\npripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a\n§ 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP), preskúmal\nnapadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods.\n1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§\n380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby\nzopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania\n(§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na\nverejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP),\na dospel k záveru, že odvolaniu žalovaného nie je možné priznať úspech, keďže rozsudok súdu prvej\ninštancie je vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle §\n387 CSP.\n11. V predmetnom spore prvýkrát rozhodol súd prvej inštancie rozsudkom č. k. 19C/475/2015-194\nzo dňa 27. februára 2019, ktorým I. výrokom žalobu zamietol, II. výrokom priznal žalovanému nárok\nna náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Označený prvý rozsudok bol uznesením Krajského súdu\nv Trnave č. k. 9Co/187/2019-246 zo dňa 7.7.2020 zrušený a vec bola vrátená na ďalšie konanie a nové\nrozhodnutie. Odvolací súd sa nestotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že medzi stranami došlo\npísomne ako i fakticky k uzavretiu zmluvy o pôžičke a finančné prostriedky boli skutočne žalobcom\nprijaté pri podpise zmluvy, ktorý ho považoval za predčasný. V odseku 34 konštatoval, že v danej veci\nbolo preto pre posúdenie otázky platnosti predmetnej zmluvy o pôžičke (či už písomnej alebo ústnej)\nnevyhnutné zistiť, či došlo k reálnemu poskytnutiu pôžičky, teda k odovzdaniu predmetnej sumy peňazí\nžalobcovi v zmysle zmluvy o pôžičke, keďže tento uvedené popieral (aj prostredníctvom svedkyne\nE. C.), na žalovanom spočíva dôkazné bremeno túto skutočnosť preukázať. V odseku 50 odvolací\nsúd uviedol, že nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie, že v konaní nebolo žalobcom žiadnym\n\nspôsobom vyvrátené, že finančné prostriedky neboli odovzdané pri podpise zmluvy o pôžičke, keď\nokresný súd opomenul, že svedkyňa E. C. uvedené poprela. Zároveň k uvedenému konštatoval, že\nz vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie nemožno nateraz uzavrieť, že žalovaný uniesol\ndôkazné bremeno o tom, že požičané finančné prostriedky boli žalovanému odovzdané a teda, že\nprávny vzťah z pôžičky medzi stranami vznikol a to ani s poukazom na výpoveď žalovaného ani\ns odkazom na písomnú zmluvu o pôžičke zo dňa 13.8.2008. Súdu prvej inštancie uložil, súc viazaný\nprávnym názorom odvolacieho súdu s dôrazom aj na odsek 61 („Posúdenie vznesenej námietky\npremlčania zabezpečenej pohľadávky ako aj premlčania záložného práva sa bude odvíjať od vyriešenia\notázky existencie/neexistencie právneho vzťahu zo zmluvy o pôžičke, platnosti/neplatnosti uznania zo\ndňa 12.2.2014, splatnosti pôžičky v spojení aj s predĺžením premlčacej doby (podľa § 110 ods. 1\nObčianskeho zákonníka). V prípade preukázania existencie zmluvy o pôžičke (so splatnosťou požičanej\nsumy 13.8.2009) ako aj platnosti uznania zo dňa 12.2.2014 (§ 34 a nasl. a § 558 Občianskeho\nzákonníka) je nutné posudzovať začiatok plynutia premlčacej doby zabezpečenej pohľadávky podľa §\n110 ods. 1 veta druhá Občianskeho zákonníka a to poukazom na už uvedené v odseku 55 s dôrazom na\nzačiatok plynutia premlčacej doby. V prípade, že uznanie zo dňa 12.2.2014 nebude platné, avšak bude\npreukázaná existencia zmluvy o pôžičke so splatnosťou požičanej sumy 13.8.2009, bude potrebné pri\nskúmaní začiatku plynutia premlčacej doby vychádzať z ustanovenia § 101 Občianskeho zákonníka, keď\ntakýmto dňom sa javí deň 14.8.2009 a ohľadom plynutia premlčacej doby záložného práva vychádzať\nz ustanovenia § 101 v spojení s § 100 ods. 2 Občianskeho zákonníka. V prípade, že existencia právneho\nvzťahu zo zmluvy o pôžičke nebude preukázané, bude nutné vychádzať zo záveru uvedené v odseku\n60, že záložné právo nevzniklo, teda už nie je mieste ani posudzovať jeho premlčanie“), opätovne\nposúdiť žalobou uplatnený nárok, vyhodnotiť dôvodnosť či nedôvodnosť žalobcom požadovaného\nurčenia s ohľadom na všetky okolnosti prípadu. Výsledky vykonaného dokazovania je nevyhnutné potom\nvyhodnotiť vychádzajúc zo základného princípu voľného hodnotenia dôkazov zakotveného v čl. 15\nZákladných princípov Civilného sporového poriadku a v ustanovení § 191 ods. 1 Civilného sporového\nporiadku, a to najmä so sústredením sa na sporné otázky, ako aj odvolacie argumenty odvolateľa i\nprotistrany, tieto posúdiť z hľadiska všetkých na vec vzťahujúcich sa zákonných ustanovení a potom vo\nveci znova rozhodnúť, pričom rozhodnutie je potrebné náležite v súlade s ustanovením § 220 ods. 2\nCivilného sporého poriadku odôvodniť.\n12. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu vymedzeným rozsahom a dôvodmi odvolania žalovaného\nbolo posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol vo veci správne, ak I. výrokom žalobe vyhovel (určil, že\nnehnuteľnosti nachádzajúce sa v katastrálnom území D., obec D., okres Hlohovec, zapísané na LV č.\nXXXX vedenom katastrálnym odborom Okresného úradu Hlohovec, ako parcela registra „C“ č. 6199/8,\ndruh pozemku: Zastavené plochy a nádvoria o výmere 144 m2, parcela registra „C“ č. 6199/11, druh\npozemku: Zastavené plochy a nádvoria o výmere 575 m2, a stavba bez súpisného čísla, postavená\nna parcele č. 6199/11, druh stavby: rozostavaná budova, popis stavby: rozostavaný objekt obchodu, a\nnehnuteľnosti nachádzajúce sa v katastrálnom území D., obec D., okres Hlohovec zapísané na LV č.\nXXXX vedenom katastrálnym odborom Okresného úradu Hlohovec, ako parcela registra „C“ č. 741/3,\ndruh pozemku: Zastavené plochy a nádvoria o výmere 2700 m2, parcela registra „C“ č. 741/19, druh\npozemku: Zastavené plochy a nádvoria o výmere 3328 m2, parcela registra „C“ č. 741/24, druh pozemku:\nZastavené plochy a nádvoria o výmere 35 m2, parcela registra „C“ č. 741/27, druh pozemku: Zastavené\nplochy a nádvoria o výmere 710 m2, a stavba, súpisné číslo XXXX, postavená na parcele č.. 741/3, druh\nstavby: priemyselná budova, popis stavby: hlavná výrobná budova, nie sú zaťažené záložným právom\nv prospech žalovaného A. B.), II. výrokom priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu\n100 %.\n13. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, konania jemu predchádzajúceho, ako aj celého\nobsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu\npotrebnom pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým\nzisteniam a vec i správne právne posúdil, rozhodol vecne správne.\n14. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a\nna zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou\naplikáciou práva na zistený skutkový stav, dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý)\nprávny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak\nzo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.\n\n15. Podľa § 80 písm. c) OSP, návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä\no určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem.\n16. Podľa § 137 písm. c) CSP, žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu\nprávo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné\npreukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu.\n17. Ustanovenie § 137 uvádza jednotlivé druhy žalôb demonštratívne. Iná súkromnoprávna žaloba, teda\nv § 137 neuvedená je prípustná, ale iba za predpokladu, že osobitný petit vyplýva z hmotného práva.\nInými slovami, hmotné právo musí založiť oprávnenie súdu rozhodnúť tak, že výrok rozhodnutia neznie\nani na splnenie povinnosti, ani na deklaratórne určenie (ne)existencie práva či právnej skutočnosti. Na\nidentifikáciu, či ide o tzv. inú, v § 137 nepomenovanú súkromnoprávnu žalobu, je rozlišovacím kritériom\nžalobný návrh (petit neuvedený v § 137) a zároveň aj právny dôvod tvrdeného práva.\n18. Význam ustanovenia § 137 CSP nie je len deskriptívny (vymenovanie niektorých druhov žalôb),\nale predovšetkým normatívny. Jeho normatívny význam spočíva v tom, že vymedzuje podmienky\nprípustnosti pre niektoré druhy žalôb. Podmienkou prípustnosti žaloby na určenie, či tu právo je alebo nie\nje, je naliehavý právny záujem žalobcu. Prípustnosť žaloby na určenie právnej skutočnosti musí vyplývať\nz osobitného predpisu (najmä z hmotného práva); inak je takáto žaloba neprípustná.\n19. Žaloba je procesný úkon, ktorým sa uplatňuje právo na súdnu ochranu ohrozeného alebo\nporušeného práva (§ 131 CSP). Podľa § 137 písm. c) CSP žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo\nnajmä o určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny\nzáujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu.\n20. Základnou podmienkou dôvodnosti, a teda východiskom prípadnej úspešnosti určovacej žaloby\npodľa § 137 písm. c) CSP je existencia naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení\n(okrem prípadu, ak tento vyplýva z osobitného právneho predpisu). Rozumie sa tým právny záujem\nžalobcu, ktorý musí byť podľa požiadavky zákona kvalifikovaný, t.j. naliehavý. Posúdenie naliehavého\nprávneho záujmu je otázkou právnej kvalifikácie rozhodujúcich skutočností. Pre žalobcu to znamená\nnevyhnutnosť tvrdiť a dokázať skutočnosti, z ktorých vyplýva existencia naliehavého právneho záujmu\nna žiadanom určení, čo je jednou z podmienok na to, aby súd mohol v rozsudku žalobe meritórne\nvyhovieť. Naliehavosť právneho záujmu je charakterizovaná určitými aspektmi: žalovaným je popieraná\nexistencia (neexistencia) práva, resp. právneho pomeru žalobcu, teda je tu stav, že právo, resp.\nprávny vzťah medzi stranami je sporný (existencia aktuálneho stavu objektívnej právnej neistoty medzi\nstranami); jestvuje ohrozenie práva či právneho vzťahu a toto ohrozenie nemožno odstrániť inak,\nlen určovacím výrokom. Naliehavý právny záujem sa viaže k žalobe, resp. k otázke, či určovacia\nžaloba môže byť spôsobilým procesným nástrojom ochrany práva, zatiaľ čo identifikácia rozhodného\nhmotnoprávneho vzťahu, o ktorého (preventívne) určenie z dôvodu potreby ochrany žalobcu (dopadu\nna jeho majetkovú sféru) ide, vystihuje v spore otázku aktívnej a pasívnej vecnej legitimácie. O splnení\npodmienky naliehavého právneho záujmu je možné však uvažovať iba v prípade, ak bude výrok\nsúdneho rozhodnutia spôsobilý vystihnúť úplný obsah hmotným právom vymedzeného vzťahu, čo\nlogicky predpokladá, že bude záväzný pre všetky jeho subjekty (porov. uznesenie Najvyššieho súdu\nSR sp. zn. 5MCdo 1/2010). Vecná legitimácia strany (aktívna alebo pasívna) predstavuje hmotnoprávny vzťah účastníka k prejednávanej veci. Vecnú legitimáciu v konaní o určenie, či tu právny vzťah\nalebo právo je alebo nie je, má predovšetkým ten, kto je zúčastnený právneho vzťahu alebo práva,\no ktoré v konaní ide. Pre posúdenie dôvodnosti a naliehavosti právneho záujmu na podanej žalobe, je\npreto rozhodujúce skutkové zistenie, či vôbec je žalobca vôbec nositeľom hmotného práva, o ktoré v\nkonaní ide. Nepreukázaná existencia naliehavého právneho záujmu v čase rozhodovania súdu vedie\nk zamietnutiu určovacej žaloby. Naliehavý právny záujem súd preto skúma v každom štádiu konania,\na to z úradnej povinnosti. Bez doloženej existencie takéhoto záujmu musí súd žalobu zamietnuť (ako\nneprípustnú), pričom ide o samostatný a prvoradý dôvod pre zamietnutie žaloby; preto súd po zaujatí\nzáveru, že určovacia žaloba podľa § 137 písm. c) CSP nie je z dôvodu nedostatku naliehavého právneho\nzáujmu na požadovanom určení procesne prípustným nástrojom na ochranu práva, zamietne takúto\nžalobu bez toho, aby sa zaoberal meritom veci. Pričom je nutné, aby tento naliehavý právny záujem\njestvoval nielen v čase rozhodovania súdu prvej inštancie, ale aj v čase rozhodovania odvolacieho súdu\n(§ 217 ods. 1 v spojení s § 378 CSP).\n\n21. Žalobca má naliehavý právny záujem na určení, či tu právo je alebo nie je vtedy, ak je tvrdené\nprávo neisté alebo ohrozené za predpokladu, že vyhovujúcim určovacím rozsudkom možno túto neistotu\nalebo ohrozenie odstrániť. Prívlastok naliehavý chápeme tak, že právny záujem má dostatočnú intenzitu.\nNaliehavosť sa prejaví v tom, že určovací rozsudok bude pre žalobcu podstatným spôsobom užitočný.\nNaopak, naliehavosť nie je daná, ak má žalobca k dispozícii iný spôsob ochrany tvrdeného práva. Z\ndoktríny preventívneho charakteru určovacej žaloby vyplýva, že naliehavý právny záujem (v zásade)\nabsentuje, ak má žalobca možnosť žalovať na splnenie povinnosti. Je to tak v prípadoch, keď tvrdené\nprávo už nie je v štádiu neistoty alebo ohrozenia, ale keď už došlo k jeho porušeniu. Naliehavý právny\nzáujem musí žalobca preukázať (ibaže právny záujem „vyplýva z osobitného predpisu“. Povinnosť\nžalobcu preukázať naliehavý právny záujem logicky znamená aj to, že žalobca je povinný uviesť v\nžalobe skutkové tvrdenia o tom, že naliehavý právny záujem je daný. Na preukázanie týchto tvrdení\nje povinný navrhnúť dôkazy. Podľa väčšinových názorov právnej vedy je naliehavý právny záujem na\nurčení práva vecnou legitimáciou žalobcu. Naliehavý právny záujem je súčasťou žalobného nároku,\nnejde iba o procesnú podmienku. Z uvedeného vyplýva, že rozhodnutie o právnom záujme (či je alebo\nnie je daný) je meritórne. Absencia naliehavého právneho záujmu je dôvodom zamietnutia žaloby, nie\nje dôvodom na zastavenie konania či na odmietnutie žaloby. Uvedenú interpretáciu si osvojila právna\nprax (Civilný sporový poriadok, 2 vydanie, 2022, Števček, Ficová, Baricová, Mesiarkinová, Bajánková,\nTomašovič a kol., str. 539 - 557).\n22. Z hľadiska procesného je základným predpokladom úspešnosti žaloby o určenie skutočnosť, že\nžalobca má na požadovanom určení naliehavý právny záujem. Procesná povinnosť preukázať, že v čase\nrozhodovania súdu je naliehavý právny záujem na určení právneho vzťahu alebo práva, zaťažuje toho,\nkto sa tohto určenia domáha (žalobcu). Nedostatok naliehavého právneho záujmu na požadovanom\nurčení je dôvodom na zamietnutie žaloby bez toho, aby sa súd zaoberal vecou v jej merite (tento\nnedostatok bráni zaoberať sa vecou z hľadiska opodstatnenosti uplatneného nároku). Pri skúmaní\nexistencie naliehavého právneho záujmu ide o posúdenie, či podaná žaloba je vhodný (účinný a správne\nzvolený) procesný nástroj ochrany práva žalobcu, či sa ňou môže dosiahnuť odstránenie spornosti\npráva a či snáď len zbytočne nevyvoláva konanie, po ktorom bude musieť aj tak nasledovať iné (ďalšie)\nsúdne konanie alebo konania (sp. zn. 5Cdo 31/2011). Za nedovolenú možno považovať určovaciu\nžalobu, pokiaľ neslúži potrebám praktického života, ale len k zbytočnému rozmnožovaniu sporov; ak\nvšak určovacia žaloba vytvára pevný právny základ pre právny vzťah účastníkov sporu, je prípustná\naj napriek tomu, že je možná (prípadne) aj iná žaloba (pozri rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky publikované v časopise Zo súdnej praxe pod č. 40/1996).\n23. V zmysle judikátu R 71/2018 patria do pojmu „ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu“ (§\n421 ods. 1 CSP) predovšetkým stanoviská alebo rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré sú (ako\njudikáty) publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky.\nSúčasťou ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu je tiež prax vyjadrená opakovane vo\nviacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ\nnepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho\nsúdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a z\nhľadiska vecného na ne nadviazali. Do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v zmysle §\n421 ods. 1 CSP treba zahrnúť aj naďalej použiteľné, legislatívnymi zmenami a neskoršou judikatúrou\nneprekonané civilné rozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierkach súdnych rozhodnutí a stanovísk\nvydávaných Najvyššími súdmi ČSSR a ČSFR, ďalej v Bulletine Najvyššieho súdu ČSR a vo Výbere\nrozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu SSR a napokon aj rozhodnutia, stanoviská a správy\no\nrozhodovaní súdov, ktoré boli uverejnené v Zborníkoch najvyšších súdov č. I, II. a IV vydaných SEVT\nPraha v rokoch 1974, 1980 a 1986.\n24. Odvolací súd poukazuje v danej veci na odôvodnenia rozsudku Najvyššieho súdu sp. zn.\n5Cdo/64/2020 zo dňa 30.11.2022 odsek 16: „Pokiaľ dovolatelia v dovolaní vyslovili pochybnosti, či\nurčovací výrok v znení, že sporné nehnuteľnosti nie sú zaťažené záložným právom v prospech\nžalovaného, ku ktorému dospeli súdy nižších inštancií v prejednávanej veci, je spôsobilým podkladom\npre výmaz predmetného záložného práva z katastra nehnuteľností aj proti vôli záložného veriteľa,\ndovolací súd poukazuje na rozhodnutie sp. zn. 4Cdo/169/2021 z 26.10.2022, v ktorom vyslovil názor,\nže určovací výrok v znení, že sporné nehnuteľnosti nie sú zaťažené záložným právom, je spôsobilým\npodkladom pre výmaz predmetného záložného práva z katastra nehnuteľností aj proti vôli záložného\nveriteľa“.\n\n25. Zároveň odvolací súd poukazuje na aj na odsek 33 odôvodnenia uznesenia Najvyššieho súdu SR\nsp. zn. 1Cdo/249/2021 zo dňa 28.3.2023 z ktorého vyplýva: „Z tohto rozsudku najvyššieho súdu dovolací\nsúd poukazuje najmä na body 30. a 31. odôvodnenia tohto rozhodnutia s ktorými sa v plnom rozsahu\nstotožňuje a preto tieto cituje: ,,30. Na uvedenom základe najvyšší súd (aplikáciou základných zásad\nprávneho poriadku) nazeral na vec cez prizmu povolených hraníc pre sudcovskú tvorbu práva tak, že\nurčovací výrok v znení, že sporné nehnuteľnosti nie sú zaťažené záložným právom v prospech žalovanej,\nku ktorému dospeli súdy nižších inštancií v prejednávanej veci, je spôsobilým podkladom pre výmaz\npredmetného záložného práva z katastra nehnuteľností aj proti vôli záložného veriteľa. V konkrétnom\nzáložno-právnom vzťahu, pri konkurencii práv záložného veriteľa, ako nositeľa práva, ktorému patrí\npohľadávka zabezpečená zálohom na jednej strane a záložcu na strane druhej, ako nositeľa povinnosti\nz premlčaného záložného práva, dovolací súd uprednostnil dispozičné právo (ius disponendi) záložcu\nnakladať s predmetom jeho vlastníctva. Ak totiž záložné právo nie je možné realizovať, nakoľko bolo\npremlčané a záložca dôvodne vzniesol námietku premlčania, neexistuje žiadny dôvod na to, aby bola\nvec v príslušnom registri zaťažená nevykonateľnou ťarchou. Sumarizujúc uvedené, dospel dovolací súd\nk záveru, že by bolo v rozpore s princípom všeobecnej spravodlivosti, ak iba v dôsledku absencie právnej\núpravy ohľadom právnych následkov premlčania výkonu záložného práva bolo znemožnené žalobkyni\n(záložcovi) ako vlastníčke sporných nehnuteľností realizovať v plnom rozsahu výkon dispozičných\noprávnení súvisiacich s jej vlastníckym právom, garantovaných čl. 20 ods. 1 v spojení s čl. 13 ods. 4\nústavy, ktorá ako bdelý vlastník riadne vzniesla námietku premlčania záložného práva voči záložnému\nveriteľovi a zároveň splnila procesnú povinnosť uloženú jej právoplatným súdnym rozhodnutím. 31. Na\ndôvažok je potrebné uviesť na pravú mieru, že dovolateľkou sformulovaná právna otázka v istom zmysle\nnezodpovedá ani obsahu spisu, keďže súdy nižších inštancií právoplatne určili, že sporné nehnuteľnosti\n- nie sú zaťažené záložným právom, čo nie je možné z hľadiska použitých jazykových jednotiek (slov) a\nich sémantiky v plnej miere stotožňovať s dovolateľkou namietaným určením - neexistencie záložného\npráva. Obiter dictum dovolací súd takisto poznamenáva, že aj odborná literatúra zastáva názor, že\nzáložca má naliehavý právny záujem na tom, aby súd v sporovom konaní určil, že premlčané záložné\nprávo nie je vykonateľné vzhľadom na dovolanie sa premlčania záložcom. Podľa nej je prijateľná\ninterpretácia, že takýto určujúci rozsudok je podkladom na výmaz záložného práva z príslušného registra\nzáložných práv, a to napriek tomu, že záložné právo vo svojej naturálnej podobe de iure trvá (ŠTEVČEK,\nM., DULAK, A., BAJÁNKOVÁ, J., FEČÍK, M., SEDLAČKO, F., TOMAŠOVIČ, M. a kol.: Občiansky\nzákonník I. § 1 - 450. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2015, s. 1344). A teda, aj keď odborná komentárová\nspisba v obdobných prípadoch pripúšťa ako najpriliehavejší petit určenie, že premlčané záložné právo\nnie je vykonateľné vzhľadom na dovolanie sa premlčania záložcom, pri riešení procesnej prípustnosti\nžaloby podľa § 137 písm. c/ CSP (ako už bolo uvedené vyššie) nemôže byť na ťarchu žalobkyne\nskutočnosť, že si plnila z hľadiska nariadeného neodkladného opatrenia svoju procesnú povinnosť\nuloženú jej právoplatným súdnym rozhodnutím v zmysle ustanovenia § 336 ods. 1 CSP (podanie žaloby\ns uvedením predmetu konania vo veci samej). Preto v záujme spravodlivého usporiadania vzťahov\ndovolací súd považoval dovolateľkou uplatnený dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. b/ CSP vo\nvzťahu k prvej nastolenej právnej otázke za nedôvodný.“ 33.1. Preto aj podľa názoru dovolacieho súdu\nv predmetnej veci ak žalobcovia predmetnou žalobou majú záujem dosiahnuť zmenu zápisu v katastri\nnehnuteľnosti a v prípade ak súd vyhovie žalobe, tak dôjde k zmene, ak príslušný kataster vymaže\nzápis záložného práva k dotknutej nehnuteľnosti, čím by sa tak odstránil stav právnej neistoty žalobcov,\npričom žalobcovia nemajú inú možnosť ani inú žalobu, ktorou by sa domáhali výmazu záložného práva\nk nehnuteľnosti, ktorej sú vlastníkmi. Podľa názoru dovolacieho súdu bolo potrebné v predmetnej veci\nskúmať, či žalobcovia majú naliehavý právny záujem na požadovanom určení podľa § 137 písm. c) CSP,\nkeď ako vlastníci predmetných nehnuteľnosti mali záujem na tom, aby záložné právo na Liste vlastníctva\nvyznačené nebolo, pretože zapísané záložné právo ich môže obmedzovať pri nakladaní s predmetnými\nnehnuteľnosťami.“ (poukaz na rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/169/2021 pozn. odvolacieho súdu).\n26. V súdenom spore sa žalobca domáhal určenia, že nehnuteľnosti nie sú zaťažené záložným právom,\npričom preukázanie naliehavého právneho záujmu a teda prípustnosť takejto žaloby podľa § 137 písm.\nc) CSP konštatoval aj okresný súd, s čím sa odvolací súd stotožnil, keď niet iného právneho nástroja,\nktorým by žalobca mohol použiť na „výmaz/zbavenie“ sa záložného práva na nehnuteľnostiach, ktorých\nje vlastníkom.\n\n27. Podľa § 657 Občianskeho zákonníka, zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené\npodľa druhu, najmä peniaze a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby, veci rovnakého\ndruhu.\n28. Pre platnosť zmluvy o pôžičke sa nevyžaduje osobitná forma. Možno ju uzavrieť aj ústne,\nkonkludentným prejavom. Pojmovými znakmi zmluvy sú prenechanie veci na voľné nakladanie, teda\naj na spotrebovanie, druhovo (genericky) určené veci, dočasnosť právneho vzťahu, povinnosť vrátiť\nveci rovnakého druhu a obvykle aj doba splatnosti jej vrátenia. Ak však doba vrátenia pôžičky nie\nje dohodnutá, dlžník je povinný splniť dlh prvý deň po tom, čo ho veriteľ o plnenie požiadal (§\n563 Občianskeho zákonníka). Zmluva o pôžičke je neformálnou, ale reálnou zmluvou (kontraktom),\nktorá vyžaduje odovzdanie predmetu pôžičky (peňazí) veriteľom dlžníkovi a to buď bezhotovostným\nspôsobom na účet dlžníka alebo odovzdaním krátkou cestou. Dokiaľ k odovzdaniu predmetu pôžičky\n(peňazí) nedôjde, medzi zmluvnými stranami právny vzťah z pôžičky nevznikne (obdobne NS SR sp.\nzn. 5Cdo/55/1998, 3Cdo/325/2009).\n29. Zo zákonného ustanovenia v odseku 27 vyplýva, že pre uzavretie dohody o pôžičke sa nevyžaduje\npísomná forma, takže táto zmluva môže byť uzavretá i ústne alebo konkludentným spôsobom.\nPodstatnou náležitosťou obsahu takejto dohody je okrem označenia zmluvných strán, predovšetkým\nurčenie predmetu pôžičky; z obsahu zmluvy musí vyplynúť i povinnosť dlžníka vrátiť veci rovnakého\ndruhu (peňazí). Keďže táto zmluva je reálnou zmluvou (kontraktom), k jej uzavretiu zákon vyžaduje\ni skutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi (porov. rozsudok Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 293/2008).\n30. Odvolací súd zotrval na závere, že v danej veci bolo pre posúdenie otázky platnosti predmetnej\nzmluvy o pôžičke nevyhnutné zistiť, či došlo k reálnemu poskytnutiu pôžičky, teda k odovzdaniu\npredmetnej sumy peňazí žalobcovi v zmysle zmluvy o pôžičke, keďže tento uvedené popieral (aj\nprostredníctvom svedkyne E. C.), na žalovanom teda spočívalo dôkazné bremeno túto skutočnosť\npreukázať (odsek 34 odôvodnenia uznesenia odvolacieho súdu č. k. 9Co/187/2019-246 zo dňa\n7.7.2020). Pokiaľ žalobca napriek tvrdeniu žalovaného, skutočnosť odovzdania finančných prostriedkov\nžalobcovi (prostredníctvom svedkyne E. C.) popieral, došlo k tzv. deleniu alebo posúvaniu dôkazného\nbremena a na ňom potom spočívalo dôkazné bremeno, vyvrátiť dôkazy poskytnuté žalovaným. Žalobca\nna toto svoje tvrdenie ako dôkaz poskytol výpoveď svedkyne E. C., ktorá bola v čase podpísania\nzmluvy o pôžičke dňa 13.8.2008 konateľkou žalobcu a ktorá vo výpovede na pojednávaní dňa 21.1.2019\n(zápisnica o pojednávaní na čl. 179) okrem iného uviedla, že predpokladá, že podpis na zmluve o pôžičke\na zmluve o zriadení záložného práva je jej, nie je si vedomá, že by zmluvu o pôžičke podpísala, že by jej\nmali vyplatené finančné prostriedky do rúk, nikdy v živote neprijala žiadne peniaze od páva B. osobne\nako fyzická osoba alebo ako konateľka alebo spoločníčka žalobcu.\n31. Z obsahu spisu vyplýva, že dňa 13.8.2008 žalobca zastúpený konateľkou E. C. a žalovaný uzavreli\nzmluvu o pôžičke (ktorá v bode I. obsahuje, dohodu o tom, že účastníci uzatvárajú zmluvu o pôžičke,\nna základe ktorej veriteľ požičal dlžníkovi sumu 150.000.000,- Eur, prevzatie peňazí potvrdzuje dlžník\nsvojím podpisom na tejto zmluve, dlžník sa zaviazal pôžičku vrátiť veriteľovi v hotovosti v lehote do\n13.8.2009), pričom podpis E. C. bol overený notárom dňa 13.8.2008). Zmluvou o zriadení záložného\npráva k nehnuteľnostiam zo dňa 13.8.2008 (na ktorej bol podpis E. C. ako konateľky žalobcu overený\ndňa 13.8.2008 notárom) sa žalobca a žalovaný dohodli na zriadení záložného práva (k nehnuteľnostiam\nuvedeným v zmluve) na základe zmluvy o pôžičke zo dňa 13.8.2008 na sumu 150.000.000,- Sk), pričom\nvklad zmluvy bol povolený 15.8.2008 pod č. V 1800/2008.\n32. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku konštatoval, že v súlade s právnym názorom\nodvolacieho súdu, dokiaľ k odovzdaniu predmetu pôžičky (peňazí) nedôjde, medzi zmluvnými stranami\nprávny vzťah z pôžičky nevznikne, pričom v danej veci bolo sporné, či došlo k odovzdaniu finančných\nprostriedkov, doplnil dokazovanie výsluchom svedkov navrhnutých žalovaným: E. E. a E. B., keď\nna žalovanom spočívalo dôkazné bremeno túto skutočnosť preukázať. Na základe vykonaného\ndokazovania okresný súd uzavrel, že existencia právneho vzťahu zo zmluvy o pôžičke nebola\npreukázaná, záložne právo nevzniklo, preto žalobe vyhovel, s čím sa odvolací súd stotožnil.\n33. Žalovaný namietal, že okresný súd žiadnym spôsobom neriešil skutočnosť, že bývalá konateľka\nžalobcu, p. C., v zmluve o pôžičke potvrdila, že finančné prostriedky boli odovzdané pri podpise zmluvy o\n\npôžičke v hotovosti, a dokonca na zmluvu o pôžičke pripojila svoj podpis osvedčený notárom. Samotná\nzmluva sa stáva potvrdenkou o reálnom prevzatí pôžičky.\n34. V prejednávanej veci bolo pre posúdenie otázky platnosti zmluvy o pôžičke nevyhnutné zistiť, či došlo\nk jej poskytnutiu - odovzdaniu peňazí. Dôkazné bremeno spočívalo na veriteľovi. V spore o vrátenie\npožičanej sumy má teda veriteľ bremeno tvrdenia, že so žalovaným dlžníkom uzavrel zmluvu o pôžičke,\nžalovanému poskytol finančné prostriedky a žalovaný nezaplatil dlh riadne a včas. Túto skutočnosť\nmôže veriteľ preukázať písomnou zmluvou o pôžičke alebo dlžobným úpisom, ktorým sa dlžník zaviazal\nna majetkové plnenie druhovo určených vecí, spravidla peňazí. Ak veriteľ nemá takúto písomnosť k\ndispozícii alebo ak je písomný doklad neúplný (chýbajú mu podstatné náležitosti), musí poskytnutie\npôžičky preukázať inými dôkaznými prostriedkami (napr. svedkami). Ak sú tieto skutočnosti preukázané,\npotom veriteľ uniesol dôkazné bremeno (porov. rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 25\nCdo 98/2000). Z hľadiska preukázania odovzdania vecí (peňazí) niektoré všeobecné súdy stanovili, že\nvyhlásenie dlžníka v písomnej zmluve o pôžičke, podľa ktorého veci (peniaze) prebral, nie je postačujúce\n(rozsudok Krajského súdu v Nitre sp. zn. 25Co/289/2012, ústavná sťažnosť bola odmietnutá uznesením\nÚstavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 37/2013). Zaviazanie dlžníka na plnenie súdom bude\nteda závisieť od úspechu dokazovania. Na druhej strane, i v prípade existencie listín preukazujúcich\nposkytnutie pôžičky môže dlžník v spore namietať neexistenciu dlhu alebo jej výšku. Dôkazné bremeno\no existencii právnej skutočnosti, ktorá mala za následok zánik dlhu celkom alebo sčasti, spočíva na\ndlžníkovi (porov. rozsudok Krajského súdu v Nitre sp. zn. 7 Co 341/2017). Odvolací súd (rovnako ako\nsúd prvej inštancie) zastáva názor, že písomná zmluva o pôžičke s potvrdením dlžníka o poskytnutí\npôžičky pri podpise, by mali požívať právnu ochranu. Odvolací súd vychádzajúc z písomnej zmluvy o\npôžičke zo dňa 13.8.2008, ale aj výpovede E. C., A. B., E. B. sa nestotožnil s námietkou žalovaného\noznačenou v odseku 32, keď okresný súd riadiac sa právnych názorom odvolacieho súdu k odovzdaniu\nfinančnej hotovosti viedol dokazovanie, z ktorého však aj po zohľadnení odseku 29 dôvodne konštatoval,\nže žalovaný v konaní nepreukázal skutočnosť, že došlo k odovzdaniu predmetu pôžičky (finančných\nprostriedkov).\n35. Odvolacím dôvodom podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f) Civilného sporového poriadku je možné\nteda napadnúť výsledok činnosti súdu pri hodnotení dôkazov, nesprávnosť ktorého možno usudzovať\nlen zo spôsobu, ako k nemu súd dospel. Ak nie je možné súdu v tomto smere vytknúť žiadne pochybenie,\nnie je možné ani polemizovať s jeho skutkovými závermi. Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu\nvo vykonanom dokazovaní, sa rozumie taký výsledok hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá\npostupu vyplývajúcemu z ustanovenia § 132 Občianskeho súdneho poriadku účinného do 30.6.2016\n(akt. § 191 ods. 1 Civilného sporového poriadku účinného od 1.7.2016), podľa ktorého súd hodnotí\ndôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom\nprihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli strany. Nesprávne hodnotenie\ndôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie v prípade, ak by zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z\nvykonaných dôkazov alebo prednesov strán nevyplynuli, alebo inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že\nby si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli v konaní\nnajavo, prípadne preto, že pri hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán\nalebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti je logický\nrozpor, alebo ak hodnotenie dôkazov odporuje hore uvedenému zákonnému ustanoveniu.\n36. Podľa § 191 ods. 1 CSP, dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky\ndôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.\n37. V tejto súvislosti dáva odvolací súd do pozornosti aj čl. 15 ods. 2 CSP, nemá žiaden dôkaz predpísanú\ndôkaznú silu, t. j. každý dôkaz (tak listina alebo znalecký posudok) má rovnocenné postavenie a\npotencionál presvedčivosti. Zákonnú silu (tzv. váhu) prepisuje jednotlivým dôkazom sudca, a to podľa\npravidiel rozumnej a presvedčivej aplikácie princípu voľného hodnotenia dôkazov.\n38. Dôkazy súd hodnotí podľa vlastnej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich\nvzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo v konaní najavo (§ 132 OSP\nznení platnom do 30.6.2016, § 191 CSP v znení účinnom od 1.7.2016). Pri hodnotení dôkazov súd v\nzásade nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz\nhodnotiť. Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Po skončení dokazovania teda súd\nmusí starostlivo zvážiť dôležitosť jednotlivých dôkazov, vykonať selekciu medzi nimi a prípadne vylúčiť\n\ntie, ktoré pre rozhodnutie vo veci nemajú žiadny význam a zostávajúce dôkazy hodnotí z hľadiska\npravdivosti. Pričom pri hodnotení svedeckej výpovede je významné, ako sa svedok správal, ako sa jeho\nvýpoveď odchyľuje od tvrdení strán, či iných subjektov a hodnotí sa celková /ne/zaujatosť svedka. V\nkontradiktórnom spore sa zásadne zmenil spôsob zadovažovania dôkazov, ktoré je zverené primárne\nprocesnej aktivite sporových strán.\n39. Prvoinštančný súd v napadnutom rozsudku konštatoval, že výpovede žalovaného (v písomnom\nvyjadrení k žalobe zo dňa 17.8.2016 a vo výpovedi pred okresným súdom dňa 27.2.2019) a svedka\nE. B. sa nezhodujú v podstatných skutočnostiach práve ohľadom odovzdania a prevzatia finančných\nprostriedkov (žalovaný uviedol, že: ,,Bol tam prítomný otec, ja, pani C. a pán C..“, ,,...pani C. vyplatili\npeniaze, boli vo veľkej taške, asi hodinu ich prerátavala, boli v tisíckach a 5-tisíckach...“ a svedok E. B.\nuviedol, že peniaze si prevzala p. C. a p. B.. Svedok tiež uviedol, že mali čítačku, peniaze boli rýchlo\nprepočítané, prepočítavali ich obidve), keď z uvedeného je zrejmé, že žalovaný sa vôbec nezmieňuje\no prítomnosti p. B. pri odovzdávaní finančných prostriedkov a svedok E. B. zase neuvádza prítomnosť\np. C., ktorého označil žalovaný. Ďalší rozpor vo výpovediach videl okresný súd ohľadom prepočítania\npeňazí, keď podľa žalovaného peniaze si prepočítavala p. C. asi hodinu a podľa svedka peniaze boli\nprepočítané rýchlo nakoľko mali čítačku. Okresný súd konštatoval aj to, že v konaní nebolo preukázané,\nže žalovaný skutočne disponoval v hotovosti sumou vo výške 150.000.000,- Sk, táto suma mala byť v\ntrezore u E. B.. Pričom výpoveď svedka o vlastníctve 150.000.000,-Sk vyhodnotil ako účelovú v snahe\npreukázať poskytnutie pôžičky, nakoľko okrem samotného vyhlásenia svedka, toto nebolo podporené\nžiadnym iným relevantným dôkazom, ktorý by preukazoval reálnu dispozíciu s touto finančnou sumou\nv čase uzavretia zmluvy o pôžičke, prípadne iný dôkazný prostriedok preukazujúci vlastníctvo takejto\nfinančnej hotovosti. Ani výpoveďou svedkyne E. E. nebolo preukázané ani vyvrátené, že spoločnosť\nžalobcu prevzala finančné prostriedky z pôžičky.\n40. Žalovaný namietal, že žalovaný vo výpovedi nekonštatoval, že F. B. (pri odovzdávaní peňazí)\nprítomná nebola, iba opomenul spomenúť jej prítomnosť, a to z dôvodu, že jej prítomnosť v dome,\nv ktorom žila s jeho otcom, bral ako samozrejmosť, a zároveň vzhľadom na jej nezvestnosť ani\nnepovažoval za dôležité uviesť to, že pri tom bola prítomná aj ona, keďže v čase jeho výsluchu nebolo\nmožné vykonať jej výsluch.\n41. K námietke žalovaného v odseku 40 odvolací súd poukazuje na obsah spisu, z ktorého vyplýva,\nže žalovaný bol vypočutý na pojednávaní dňa 27.2.2019 (zápisnica o pojednávaní na čl. 189) aj za\nprítomnosti právnych zástupcov strán sporu a okrem iných odpovedal na otázku právneho zástupcu\nžalobcu: „kto všetko bol prítomný pri odovzdávaní týchto finančných prostriedkov pani C.?“, odpovedal:\n„bol tam prítomný otec, ja, pani C. a pán C. k tomu sme sa už vyjadrovali“. V podaní žalovaného zo dňa\n17.8.2016 (vyjadrenie k žalobe) na čl. 37, žalovaný okrem iného uviedol, že pri preberaní a odovzdávaní\nhotovosti boli prítomní dvaja svedkovia: G. C. a E. B.), pričom navrhol vypočuť ako svedkov: E. C.,\nG. C., E. B.. Odvolací súd konštatuje, že otázka na žalovaného týkajúca sa uvedenia konkrétnych\nosôb prítomných pri odovzdávaní finančnej hotovosti (v zmysle zmluvy o pôžičke zo dňa 13.8.2004)\nbola položená jednoznačne a aj odpoveď žalovaného bola jednoznačná (zhodná tak v písomnom\npodaní zo dňa 17.8.2016 ako aj vo výpovedi na pojednávaní dňa 27.2.2019), bez toho, aby z nej\nvyplývala ešte iná možnosť. Snaha žalovaného v odvolaní o doplnenie výpovede z pojednávania zo dňa\n27.2.2019 (doplnenie skutkového tvrdenia o okolnostiach odovzdania peňazí) pred okresným súdom\no to, že odovzdávania bola prítomná aj ďalšia osoba F. B., je podľa odvolacieho súdu iba snahou\no zosúladenie výpovede žalovaného s výpoveďou svedka E. B., ktorý vo svojej výpovedi označil aj\nF. B. ako ďalšiu osobu prítomnú pri odovzdávaní (preratúvaní peňazí). Uvedený postup žalovaného\nnie je podľa odvolacieho súdu ani procesne možný, keďže bol pred súdom prvej inštancie riadne\nvypočutý, nežiadal svoje opätovné vypočutie a predtým ako okresný súd vydal napadnutý rozsudok\nvyhlásil uznesením na pojednávaní dňa 12.12.2022 (zápisnica o pojednávaní na čl. 448) dokazovanie\nza skončené. Ale predovšetkým je potrebné uviesť, že žalovaný predniesol uvedené tvrdenie ako\nprostriedok procesnej obrany, teda novotu až v odvolaní. Pokiaľ ide o dôvody, ktoré žalovaný uvádza\nako argumentáciu, prečo toto svoje skutkové tvrdenie neuviedol pred súdom prvej inštancie, žalovaný\nodôvodňuje tým, že to opomenul spomenúť [keď prítomnosť F. B. v dome bral ako samozrejmosť,\na vzhľadom na jej nezvestnosť to nepovažoval za dôležité, keďže v čase jeho výsluchu nebolo možné\nju vypočuť, nepovažuje odvolací súd za také, ktoré by napĺňali predpoklad v zmysle § 366 písm. d) (ani\npísm. a/, b/, c/)] nebolo možné v odvolacom konaní na tieto novoty (nové skutkové tvrdenia žalovaného\nprednesené až v odvolacom konaní) prihliadnuť, keďže neboli splnené podmienky podľa § 366 CSP.\n\nS ohľadom na uvedené považoval odvolací súd námietku označenú v odseku 39 za nedôvodnú.\nOdvolací súd poukazuje aj (na ďalší) rozpor vo výpovediach, rovnako ako súd prvej inštancie, keď\nžalovaný uviedol aj p. C. ako osobu prítomnú odovzdania finančnej hotovosti, na rozdiel od svedka E.\nB., ktorú osobu p. C. pri odovzdávaní finančnej hotovosti neuviedol.\n42. Žalovaný namietal, že okresný súd vidí rozpor vo výpovediach (podľa okresného súdu z výpovede\nžalovaného vyplýva, že peniaze si prepočítavala p. C. asi hodinu a podľa svedka E. B., boli prepočítané\nrýchlo, nakoľko mali čítačku), ktoré si však žiadnym spôsobom neodporujú, keď prepočítanie sumy\n150.000.000,- Sk mohlo vzhľadom na tak vysokú sumu trvať aj niekoľko hodín, avšak vzhľadom na to, že\nmali k dispozícii počítačku peňazí, prepočítanie trvalo cca. hodinu, čo je v porovnaní s ručným počítaním\ns istotou možné považovať za rýchle prepočítanie. Predložil príkladmo popisy počítačiek peňazí, z\nktorých vyplýva, že počítajú bankovky s rýchlosťou 1000 bankoviek za minútu. Pri sume 150.000.000,Sk rozdelených len na bankovky v hodnote 5.000,- Sk by išlo o 30.000 ks bankoviek, čo znamená min. 30\nminút prepočítavania pomocou počítačky (neberúc do úvahy maximálny počet bankoviek na 1 vstup, čo\nje pri väčšine počítačiek okolo 200 ks a neberúc do úvahy ľudský faktor, keď treba prepočítané bankovky\nvybrať a vložiť ďalšiu kôpku bankoviek, čiže ani 30 minút by nepostačovalo na prepočítanie 30.000 ks\nbankoviek). Okrem toho, finančné prostriedky v sume 150.000.000,- Sk pozostávali nielen z bankoviek\nv hodnote 5.000,- Sk, ale aj bankoviek v nižšej hodnote, a teda aj počet kusov bankoviek bol vyšší.\nTrvanie prepočítavania cca. 1 hodina je preto primerané a rozpor vo výpovediach, ktorý okresný súd\nvidel, neexistuje.\n43. K námietke žalovaného označenej v odseku 42 odvolací súd poukazuje na obsah výpovede\nžalovaného na pojednávaní dňa 27.2.2019 (zápisnica o pojednávaní na čl. 189), z ktorej okrem\niného vyplýva, že „pani C. sme vyplatili peniaze, boli vo veľkej taške, asi hodinu ich prerátavala, boli\nv tisíckach a 5-tisíckach.“ Svedok E. B. vo výpovedi (zápisnica o výsluchu konaného dňa 24.5.2022\nformou videokonferencie na čl. 350) uviedol, že peniaze boli v trezore, k reálnemu odovzdaniu došlo\nk D., v rodinnom dome G. H. XX. Peniaze si prevzala p. C. a p. B.. Peniaze si prerátali obidve, p. B. a p.\nC.. Nakoľko robili stále s peniazmi, mali čítačku, peniaze boli rýchlo prepočítané. I. C. prišla o 8.30 hod.\na okolo 11.00 hod, mohli ísť z D. k notárke do Serede. Odvolací súd rovnako ako súd prvej inštancie má\nza to, že existuje rozpor vo výpovediach žalovaného ako aj svedka E. B. ohľadom odovzdania finančnej\nhotovosti, avšak rozpor, ktorý mal na mysli aj prvoinštančný súd sa netýka doby trvania prepočítania\n(ako sa mylne domnieva žalovaný v odvolaní), ale osoby/osôb, ktoré prepočítanie realizovali, ako aj\nspôsobu, keď žalovaný prítomný odovzdávania neuviedol, že by p. C. použila počítačku bankoviek a to\nna rozdiel od svedka E. B., ktorý uviedol použitie počítačky bankoviek p. C. ale aj F. B.. S ohľadom na\nuvedené odvolacia námietka žalovaného v odseku 40 neobstojí.\n44. Žalovaný aj namietal, že z výpovede E. B. jednoznačne vyplýva ako sa k finančným prostriedkom\n150.000.000,- Sk dostal, keď počas svojho výsluchu jasne a neomylne uviedol, odkiaľ pochádzali\npeňažné prostriedky, ktoré následne poskytol žalovanému.\n45. Odvolací súd poukazuje na to, že z obsahu Zápisnice o výsluchu konaného dňa 24.5.2022\nprostredníctvom videokonferencie (sp. zn. 20Cd/1/2022) na čl. 350 okrem iného vyplýva, že svedok\nod roku 1990 do 2008 predal nehnuteľnosti: bývalé STAPO Hlohovec – stavebný podnik za 1,5 mil.\neur, diskotéku Oceán v Leopoldove za 400.000,- eur, reštauráciu FIMA (Jašterka) za 350.000,- eur,\ndom na námestí oproti kostolu (polyfunčná budova) za 500.000,- eur pánovi J., rodinný dom v D. za\n70.000,- eur, byt v K. za 50.000,- eur, 4 byty v D. za 200.000,- eur, pozemky, ktoré boli napísané na p.\nB. v I. za 500-600.000,- eur, pozemok v Leopoldove za 100.000,- eur, dom v L. za 50.000,- eur, firmu\nautopožičovňa, z ktorej autá rozpredal za 1.000.000,- eur a ďalšie nehnuteľnosti, ktoré si nepamätá.\n46. S poukazom na uvedené v odseku 44, svedok E. B. vo výpovedi iba uviedol predaje, ktoré vykonal\nv rokoch 1990-2008, a za ktoré mal obdržať ním uvedené finančné čiastky (bez uvedenia a identifikácie\nkonkrétnych zmlúv, dátumov, spôsobu vykonania úhrad kúpnych cien), ktoré po spočítaní predstavujú\nsumu 4.820.000,- eur, ktorá ani nedosahuje sumu pôžičky (4.979.087,83 eur). Podľa odvolacieho\nsúdu z uvedeného na rozdiel od námietky žalovaného ani z výpovede svedka E. B. nevyplýva, že\nžalovaný podľa jeho tvrdenia ako veriteľ dňa 13.8.2008 disponoval finančnou hotovosťou 150.000.000,Sk/4.979.087,83 eur), ktorú odovzdal v zmysle zmluvy o pôžičke zo dňa 13.8.2008.\n\n47. Ďalej žalovaný argumentoval tým, že okresný súd sa nevysporiadal a nevyjadril k uznaniu dlhu z\nroku 2014, ktoré bolo podpísané a v dôsledku, ktorého začala plynúť nová premlčacia lehota. Ide o\nrozhodujúcu skutočnosť, pretože k podpísaniu uznania dlhu, ktorý nevznikol, by nemala F. B. žiaden\ndôvod. Poukázal na to, že uznanie dlhu má svojou povahou najbližšie k urovnaniu (§ 585 Občianskeho\nzákonníka), pretože uznaním dlhu sa potvrdzuje právny základ existencie záväzku. Sú dokonca názory,\nže uznanie dlhu predstavuje poddruh urovnania, a preto na dohodu o uznaní dlhu možno podporne\npoužiť ustanovenia Občianskeho zákonníka o urovnaní, najmä pokiaľ ide o vplyv omylu na uznávací\nprejav vôle dlžníka (pozri § 586 Občianskeho zákonníka). Uznanie dlhu sa od urovnania líši tým, že\nuznanie dlhu spočíva len na ústupkoch jednej zmluvnej strany (konkrétne na strane dlžníka). Uznanie\ndlhu predstavuje, rovnako ako urovnanie, nový samostatný dôvod plnenia. Uznaný záväzok je napriek\nsvojej identite s pôvodným záväzkom nezávislý od skutočnosti, či predtým existovalo pochybné alebo\nsporné právo.\n48. Odvolací súd zotrváva na závere v zmysle odseku 51 odôvodnenia uznesenia odvolacieho súdu č.\nk. 9Co/187/2019 zo dňa 7.7.2020 a to, že len v prípade existencie právneho vzťahu z pôžičky, a len\nv prípade kladného vyriešenia tejto otázky, t. j. unesenia dôkazného bremena na strane žalovaného ako\nveriteľa (aj o odovzdaní požičanej sumy) je namieste postup ohľadom dokazovania splatnosti pôžičky,\nktorú sa podľa zmluvy o pôžičke zo dňa 13.8.2008 žalobca zaviazal splatiť v hotovosti v lehote do\n13.8.2009. Pričom uvedené posúdenie splatnosti by potom dotýkalo aj uznania dlhu zo dňa 12.2.2014.\nV danej veci však existencia pôžičky v zmysle zmluvy zo dňa 13.8.2008 preukázaná nebola. Pokiaľ ide\npísomnosť Uznanie dlhu zo dňa 12.2.2014 odvolací súd uvádza nasledovné:\n49. Z obsahu spisu vyplýva, že dňa 29.12.2017 založil žalovaný do spisu notárom overenú fotokópiu\nUznania dlhu zo dňa 12.2.2014 (č.l. 127), v ktorom žalobca zastúpený konateľkou F. B. uznal žalovanému\nako veriteľovi dlh vo výške 3.983.270,26 Eur, ktorý vznikol na základe zmluvy o pôžičke zo dňa\n13.8.2008, celkovo poskytnutá suma 150.000.000,- Sk (4.979.087,83 eur), pričom dlžník uhradil sumu\n995.817,57 eur. Zároveň žalobca je oboznámený s tým, že pôžička 150.000.000,- Sk bola splatná do\n13.8.2009, pričom podpisom dokumentu uznáva premlčaný dlh a je si plne vedomý plynutia novej 10\nročnej premlčacej doby a tiež si je vedomý účinkov uznania dlhu (pripojený ručne písaný podpis F. B.\nbez overenia). Vo vyjadrení k žalobe zo dňa 17.8.2016 (čl. 37) žalovaný uviedol, že žalobca zastúpený\nE. C. (konateľkou) uznal svoj záväzok čo do dôvodu a výšky, avšak písomnosť nevie predložiť, nakoľko\nju nevie dohľadať v dokladoch.\n50. Podľa § 558 Občianskeho zákonníka, ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh určený čo do\ndôvodu aj výšky, predpokladá sa, že dlh v čase uznania trval. Pri premlčanom dlhu má také uznanie\ntento právny následok, len ak ten, kto dlh uznal, vedel o jeho premlčaní.\n51. Uznanie dlhu je samostatným zabezpečovacím inštitútom, ktorý plní zabezpečovaciu funkciu tým, že\nzakladá právnu domnienku existencie dlhu v čase uznania. Pre platnosť úkonu nie je pritom rozhodujúce,\nči dlh v čase prejavu skutočne existoval. Na druhej strane z definovania tohto úkonu je zrejmé,\nže nedodržanie jeho písomnosti má za následok jeho absolútnu neplatnosť. Z hľadiska obsahových\nnáležitostí, pre platnosť prejavu je rozhodujúce, či tento prejav obsahuje: označenie oprávnenej osoby\n(veriteľa), označenie povinnej osoby (dlžníka), určenie dôvodu dlhu (spravidla jeho právne kvalifikovanie,\nnapr. pôžička zo dňa), uvedenie výšky dlhu, skutočností, z ktorých vyplýva vedomosť (pripravenosť\nplniť) dlžníka o svojej povinnosti. Podstatné je iba to, že uvedený prejav spĺňa náležitosti predpokladané\nustanovenia § 34 a nasl. Občianskeho zákonníka a § 558 Občianskeho zákonníka. Ustanovenie § 558\nveta druhá Občianskeho zákonníka upravuje výnimku pre prípad, že uznávaný dlh je premlčaný. V takom\nprípade má prejav o uznaní dlhu účinky uznania len vtedy, ak ten kto dlh uznal o premlčaní vedel.\nVzhľadom na požiadavku právnej istoty bude vhodné túto skutočnosť v uznávacom prejave vyjadriť.\nDôkazné bremeno spočívajúce v povinnosti preukázať vedomosť o premlčaní zaťažuje veriteľa. Ak\ndlžník o premlčaní nevedel, uznanie dlhu právny následok v podobe uvedenej právnej domnienky síce\nnemá, avšak aj v takom prípade takýto prejav má za následok zmenu premlčacej doby a začína plynúť\nnová premlčacia doba. Teda aj vtedy, ak žalovaný uznal premlčaný dlh a o premlčaní pritom nevedel,\ndošlo v dôsledku uznania čo do dôvodu a výšky uplynutím premlčacej lehoty na plnenie uvedenej\nv uznaní k založeniu behu novej premlčacej doby a to napriek tomu, že v takomto prípade v dôsledku\nnevedomosti dlžníka o premlčaní nedošlo k vzniku domnienky o existencii dlhu. Dôsledkom toho je,\nže dôkazné bremeno spočívajúce v povinnosti preukázať existenciu dlhu zaťažuje veriteľa. V prípade,\n\nže uznaný dlh bol zabezpečený niektorým zabezpečovaním inštitútom, dôsledky na zabezpečenie\nvyplývajú z právnej úpravy toho ktorého zabezpečovacieho inštitútu.\n52. S ohľadom na ustanovenie § 558 Občianskeho zákonníka je nutné podľa odvolaciemu súdu\npísomnosť označenú ako „Uznanie dlhu“ zo dňa 12.2.2014 posudzovať podľa § 558 Občianskeho\nzákonníka (a § 34 a nasl. Občianskeho zákonníka). Iba v prípade preukázania, že predmetné uznanie\nspĺňa všetky náležitosti vyžadované zákonom, by bolo nutné vychádzať z domnienky o existencii dlhu\nv čase uznania, keď dochádza k presunu dôkazného bremena z veriteľa na dlžníka a teda na žalobcu,\nktorého zaťažuje povinnosť preukázať (prípadnú) neexistenciu dlhu (záväzok nevznikol, zanikol alebo\nbol prevedený na iného). Zároveň je nutné poukázať aj na to, že nedodržanie písomnosti uznania\ndlhu má za následok jeho absolútnu neplatnosť (§ 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka), pričom žalobca\nv konaní pred okresným súdom poprel, že by podpis konateľky F. B. bol jej podpisom.\n53. Podľa § 187 ods. 1 CSP, za dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť k náležitému objasneniu\nveci a čo sa získalo zákonným spôsobom z dôkazných prostriedkov, ods. 2 dôkazným prostriedkom je\nnajmä výsluch strany, výsluch svedka, listina, odborné vyjadrenie, znalecké dokazovanie a obhliadka.\nAk nie je spôsob vykonania dôkazu predpísaný, určí ho súd.\n54. Žalovaný v konaní predložil písomnosť overenú kópiu Uznania dlhu zo dňa 12.2.2014, na ktorom je\nako konateľka žalobcu označená F. B. s pripojeným ručne písaným podpisom. Ide o súkromnú listinu,\npri ktorej neplatí prezumpcia správnosti ako v prípade verejných listín, pri ktorých povinnosť dôkazného\nbremena má osoba, pri ktorej verejná listina svedčí. V konaní žalobca poprel pravosť (podpis F. B.)\npredloženej listiny, namietal, že nejde o originál, ako aj jej pravdivosť, bolo preto povinnosťou žalovaného\nv zmysle zásady prenesenia dôkazného bremena tvrdenia žalobcu vyvrátiť.\n55. Pri súkromnej listine stačí formálne popretie jej správnosti druhým účastníkom, aby nastúpila\ndôkazná povinnosť a dôkazné bremeno toho účastníka, ktorý tvrdil skutočnosti, ktoré mali\nbyť súkromnou listinou preukázané. Za situácie, kedy žalobca poprel skutočnosti, ktoré majú vyplývať z\npredloženej súkromnej listiny, tak žalovaného zaťažovalo dôkazné bremeno ohľadom preukázania tých\nskutočností, ktoré mali byť súkromnou listinou preukázané (rozsudok NS SR sp. zn. 2Cdo/199/2005).\n56. Pre posúdenie súkromnej listiny ako dôkazného prostriedku je významná jej pravosť. Podľa\nvšeobecných zásad je listina pravá, ak pochádza od jej vystaviteľa a je ním aj podpísaná. Pri hodnotení\ndôkazov sa uplatní právna domnienka, že ak je preukázaná pravosť súkromnej listiny, považuje sa\nza správne, zodpovedajúce vôli vystaviteľa to, čo je uvedené nad jeho podpisom. Pravá listina je tak\ndôkazom o tom, že jej vystaviteľ urobil prehlásenie v nej zachytené alebo prejav v nej obsiahnutý.\nDôkazné bremeno ohľadne pravosti listiny je na účastníkovi, ktorý z pravosti listiny vyvodzuje pre seba\npriaznivé dôsledky. Ak preukáže ten, kto zo súkromnej listiny vyvodzuje pre seba priaznivé následky\nto, že je listina pravá, tak dôkazné bremeno opaku nesie tá sporová strana, ktorá popiera pravdivosť\ntejto listiny.\n57. Odvolací súd uvádza, že Uznanie dlhu datované dňa 12.2.2014 je bežným dôkazným prostriedkom\nv zmysle § 187 ods. 2 CSP, a to konkrétne dôkaz – listinu. K uvedenému konštatuje, že žalobca\ndôvodne namietal pravosť tejto listiny (podpis F. B.), keďže žalovaný neuniesol dôkazné bremeno v tomto\nsmere, keď v konaní nebolo žalovaným preukázané, že podpis nachádzajúci sa na Uznaní dlhu zo dňa\n12.2.2014 pod textom je vlastnoručným podpisom F. B.. Odvolací súd ešte dopĺňa, že predmetný podpis\nna Uznaní dlhu zo dňa 12.2.2014, ktorý má byť vlastnoručným podpisom F. B., je zjavne odlišný od\npodpisu F. B. ako konateľky žalobcu na Plnomocenstve datovanom dňa 20.10.2015 na čl. 7 (ktorým\nžalobca zastúpený konateľkou F. B. splnomocnil na zastupovanie v danej veci právneho zástupcu), ako\naj od podpisu F. B. ako konateľky žalobcu na Kúpnej zmluve zo dňa 5.4.2011, ktorý bol overený notárom\ndňa 6.4.2011 (na čl. 131).\n58. Podľa § 552 Občianskeho zákonníka, pohľadávku možno zabezpečiť aj záložnou zmluvou. Ako sa\nzabezpečuje pohľadávka zálohom veci alebo práva je upravené v časti o vecných právach.\n59. Podľa § 151a Občianskeho zákonníka, záložné právo slúži na zabezpečenie pohľadávky a jej\npríslušenstva tým, že záložného veriteľa oprávňuje uspokojiť sa alebo domáhať sa uspokojenia\n\npohľadávky z predmetného záložného práva (ďalej len záloh), ak pohľadávka nie je riadne a včas\nsplnená.\n60. Účelom záložného práva je iba zabezpečovať pohľadávku, preto záložné právo nemôže samo osebe\nexistovať. Je závislé čo do vzniku i čo do trvania na pohľadávke, ktorú má zabezpečovať. Samotné\nzabezpečenie pohľadávky záložným právom spočíva v tom, že spočiatku t.j. od vzniku záložného práva\naž po jeho konečnú realizáciu núti dlžníka splniť dlh (tzv. zabezpečovacia funkcia), následne t.j. ak\nsplatná pohľadávka nie je riadne a včas splnená, má záložný veriteľ právo uspokojiť sa alebo domáhať\nsa uspokojenia zo zálohu (tzv. uhradzovacia funkcia). Záložné právo je podporným zdrojom uspokojenia\npohľadávky záložného veriteľa. Spätosť záložného práva s pohľadávkou má ten dôsledok, že aj vtedy,\nak bola uzavretá záložná zmluva, avšak ak pohľadávka neexistuje, má to za následok, že záložné právo\nnevznikne, a to ani vtedy, ak došlo k jeho registrácii (vkladu) záložného práva predpísaným spôsobom.\n61. Keďže v danej veci existencia právneho vzťahu zo zmluvy o pôžičke nebola preukázaná, bolo nutné\nvychádzať zo záveru uvedeného v odseku 60, že záložné právo nevzniklo, teda už nie je na mieste\nani posudzovať jeho premlčanie, preto nebolo potrebné zaoberať sa ani odvolacou argumentáciou\nžalovaného označenou v odseku 6.\n62. Žalovaným uplatnený odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. b) CSP (súd nesprávnym procesným\npostupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo\nk porušeniu práva na spravodlivý proces), spočíva v tom, že nesprávny procesný postup súdu,\nznemožňujúci realizáciu práv strany sporu dosiahne určitú intenzitu, ktorá odôvodní záver o tom, že celé\nkonanie sa nejaví ako spravodlivé.\n63. Podľa § 220 ods.2 CSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké\nskutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril\nžalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné\nskutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré\ndôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté\ndôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby\nodôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.\n64. Po oboznámení sa s obsahom spisu a odvolaním napadnutým rozhodnutím odvolací súd konštatuje,\nže zo strany prvoištančného súdu je napadnutý rozsudok primerane odôvodnený v zmysle § 220 ods.\n2 CSP vo vzťahu k vyhoveniu žaloby (I. výrok), je preskúmateľný. Možno však konštatovať čiastočnú\ndôvodnosť odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP, ktorá však nie je v takej intenzite, ktorá\nby v konečnom dôsledku mala vplyv na správnosť rozhodnutia, pričom odvolací súd postupom podľa\n§ 387 ods. 3 CSP čiastočné pochybenie okresného súdu svojím rozhodnutím odstránil. S ohľadom na\nuvedené podľa odvolacieho súdu nedošlo ani k znemožneniu stranám realizovať ich procesné právo na\nvysvetlenie dôvodov rozhodnutia v takej miere, že by došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.\n65. Podľa § 366 Civilného sporového poriadku prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej\nobrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy,\nak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia\nsúdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne\nrozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej\ninštancie.\n66. V zmysle § 366 Civilného sporového poriadku, v odvolacom konaní nemožno uplatniť nové\nprostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany (teda v prvej inštancii nepredložené) iba\nv obmedzenom rozsahu a iba do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 365 ods. 3).\n67. Hoci žalovaný k odvolaniu pripojil popisy počítačiek na čl. 464- 465, teda sa jedná o novotu,\nnebolo možné v odvolacom konaní na tieto novoty (listinné dôkazy) prihliadnuť, keďže neboli splnené\npodmienky podľa § 366 CSP. Pokiaľ ide o tvrdenie, že žalobca nadobudol kúpou viaceré nehnuteľnosti,\nna ktoré by bez pôžičky, podľa účtovných záznamov nemal dostatok finančných prostriedkov, odvolací\nsúd konštatuje, že na uvedený prostriedok procesnej obrany neprihliadol, keďže neboli splnené zákonné\npredpoklady v zmysle § 366 CSP a preto ani nepostupoval podľa § 384 ods. 3 CSP.\n\n68. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie správne právne uzavrel, že žaloba bola podaná\ndôvodne, keď žalovaný neuniesol dôkazné bremeno preukazujúce odovzdanie peňazí žalobcovi,\nnedošlo k vzniku zmluvy o pôžičke a teda nedošlo ani k vzniku záložného práva (v zmysle predmetnej\nzáložnej zmluvy).\n69. Po vyčerpaní relevantnej odvolacej argumentácie žalovaného, s poukazom na vyššie uvedené\nzdôvodnenie, odvolací súd dospel k záveru, že ani jeden z odvolacích dôvodov uplatnených žalobcom\nnebol naplnený, resp. pokiaľ bola odvolacia argumentácia sčasti dôvodná, nemalo to dopad na samotné\nrozhodnutie vo veci. Vzhľadom na uvedené odvolací súd napadnutý I. výrok rozsudku súdu prvej\ninštancie postupom podľa § 387 CSP ako vecne správny potvrdil, a to vrátane II. výroku o trovách\nkonania, kde súd prvej inštancie správne aplikoval ustanovenie § 255 ods. 1 CSP.\n70. V zmysle § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú\naj na odvolacie konanie. Podľa ods. 2 ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na\nnáhradu trov konania na súde prvej inštancie.\n71. V zmysle § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo\nveci. Podľa ods. 2 ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne\nrozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.\n72. V zmysle § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd\nv rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, podľa ods. 2 o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej\ninštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá\nsúdny úradník.\n73. V tomto odvolacom konaní bol plne úspešný žalobca, a preto podľa citovaných ustanovení žalobcovi\nvzniklo právo na plnú náhradu trov odvolacieho konania voči v odvolaní neúspešnému žalovanému.\nPrípadnú existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa v zmysle § 257 CSP odôvodňujúcich\nvýnimočné nepriznanie náhrady trov úspešnej strane (či už úplné alebo čiastočné) ako už bolo uvedené,\nodvolací súd nezistil. Odvolací súd preto žalovanému priznal nárok na náhradu trov tohto odvolacieho\nkonania voči žalobcovi v plnom rozsahu, pričom o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej\ninštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie skončí, samostatným uznesením, ktoré vydá\nsúdny úradník.\n74. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať odpoveď\nna všetky otázky nastolené účastníkmi konania (akt. stranami), ale len na tie, ktoré majú pre vec\npodstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby\nzachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak\nnemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania (akt. strany), ktorý\nju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov\nkonania (akt. strán) (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09\na podobne). Na ďalšiu argumentáciu odvolateľa, už nespôsobilú ovplyvniť posúdenie rozsudku súdu\nprvej inštancie, odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.\n75. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.\nPoučenie:\n-2Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).\nDovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa\nkonanie končí, ak\na) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,\nb) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,\n\nc) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný\nzástupca alebo procesný opatrovník,\nd) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,\ne) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo\nf) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné\npráva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).\nDovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo\nzmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia\nprávnej otázky,\na) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,\nb) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo\nc) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).\nDovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti\nuzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).\nDovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak\na) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;\nna príslušenstvo sa neprihliada,\nb) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany\nneprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,\nc) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase\nzačatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).\nNa určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby\nna súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).\nDovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).\nDovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).\nDovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné\nspoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).\nProkurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§\n426 CSP).\nDovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu\noprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,\nlehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1\nCSP).\nDovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom\nsúde (§ 427 ods. 2 CSP).\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,\nv akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne\n(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).\nDovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa\nmusia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).\nPovinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je\na) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,\nb) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské\nprávnické vzdelanie druhého stupňa,\nc) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený\nosobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa\npredpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou\na ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého\nstupňa (§ 429 ods. 2 CSP).\nRozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie\ndovolania (§ 430 CSP).\nDovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto\nustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).\nDovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).\nDovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom\nprávnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).\nDovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,\na uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).\n\nDovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej\ninštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).\nDovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).\nV dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany\nokrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "19C/475/2015", "guid": null, "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:082eb93a-fdc1-47d3-8d9c-99a9ff631f50", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 37/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 37/2013 z 23. 1. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-01-23", "citacie_n": 38, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:082eb93a-fdc1-47d3-8d9c-99a9ff631f50"}, {"guid": "ussr:6ab0f494-bded-45ab-bec8-2fb63d54492d", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 200/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 200/09 z 19. 5. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-05-19", "citacie_n": 5114, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6ab0f494-bded-45ab-bec8-2fb63d54492d"}, {"guid": "ussr:ecc2c3e4-eeac-4702-900c-25ee145982fd", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 251/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 251/04 z 19. 4. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-04-19", "citacie_n": 5412, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ecc2c3e4-eeac-4702-900c-25ee145982fd"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ea0476ab-a8df-4da6-90fa-32fe343e18eb:7d0f75a3-e87b-44e6-8c08-97ef859b5b6f", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2023:8418202859.1", "spisova_znacka": "1Cdo/249/2021", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/249/2021 z 28. 3. 2023", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2023-03-28", "citacie_n": 43, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2023:8418202859.1"}, {"guid": "93e6b7b7-e30a-477f-b287-672c38873d14:b9f69269-9efa-4111-88db-ee3315083197", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2022:5418200799.1", "spisova_znacka": "4Cdo/169/2021", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/169/2021 z 26. 10. 2022", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2022-10-26", "citacie_n": 89, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2022:5418200799.1"}, {"guid": "629ebd07-eb1e-4960-abe9-47e8ea8d92c3:5207cbf5-3391-41ff-a921-13842c9b519b", "ecli": null, "spisova_znacka": "10CoCsp/27/2020", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. 10CoCsp/27/2020 z 14. 10. 2020", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2020-10-14", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/629ebd07-eb1e-4960-abe9-47e8ea8d92c3:5207cbf5-3391-41ff-a921-13842c9b519b"}, {"guid": "110d5ac5-8b13-4c3c-a7e8-98e618953bb6:41c952ed-b163-465c-a785-da0a65b40927", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2020:1116205527.1", "spisova_znacka": "9Co/187/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 9Co/187/2019 z 17. 6. 2020", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2020-06-17", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2020:1116205527.1"}, {"guid": "1d302bba-d9f1-4be2-9915-47d949a7d1bf:5932d02d-a7e6-4cdf-8ddb-9a2200f4dfa4", "ecli": null, "spisova_znacka": "7Co/341/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 7Co/341/2017 z 7. 5. 2019", "sud": "Krajský súd Nitra", "datum_vydania": "2019-05-07", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/1d302bba-d9f1-4be2-9915-47d949a7d1bf:5932d02d-a7e6-4cdf-8ddb-9a2200f4dfa4"}, {"guid": "6aeedc42-ca12-4106-8509-44d2767b49bf:4ae8c7b7-498a-418f-b465-f758b755d0eb", "ecli": "ECLI:SK:KSNR:2012:4209209753.2", "spisova_znacka": "25Co/289/2012", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 25Co/289/2012 z 30. 10. 2012", "sud": "Krajský súd Nitra", "datum_vydania": "2012-10-30", "citacie_n": 28, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2012:4209209753.2"}], "citovane_v": []}