{"guid": "6862e3c7-6e23-4b9e-b584-98ae2693c840:88a70edd-d610-48c7-8795-b25d304d40de", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2021:2118210375.3", "spisova_znacka": "10Co/309/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 10Co/309/2019 z 26. 1. 2021", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Trnava z 26. januára 2021, sp. zn. 10Co/309/2019, ECLI:SK:KSTT:2021:2118210375.3", "identifikacne_cislo": "2118210375", "sud": {"guid": "sud_109", "nazov": "Krajský súd Trnava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-trnava"}, "sudca": "Mgr. Adriana Dobiášová", "sudca_id": 1280, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/mgr-adriana-dobiasova-1280", "datum_vydania": "2021-01-26", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Spotrebiteľské zmluvy"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2010/129/#paragraf-9.odsek-2.pismeno-k", "nazov": "§ 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2010/129/#paragraf-9.odsek-2.pismeno-k", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/129-2010/paragraf-9"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2010/129#paragraf-9"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/88a70edd-d610-48c7-8795-b25d304d40de", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2021:2118210375.3", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTT:2021:2118210375.3", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTT:2021:2118210375.3/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/309/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2118210375
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 01. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Dudášová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2021:2118210375.3

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Andrea Dudášová a sudkýň:
JUDr. Zlatica Javorová a JUDr. Gabriela Brišková, v právnej veci žalobcu: Slovenská sporiteľňa, a. s.,
Tomášikova 48, Bratislava, IČO: 00 151 653, zastúpený splnomocnenkyňou: Roman Kvasnica a partneri,
s. r. o., Žilinská cesta 130, Piešťany, proti žalovanému: D. S., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom H., J. Z.
XXXX/XX, o zaplatenie 15.483,60 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Trnava č.k. 12Csp/207/2018-105 zo dňa 14.10.2019, vo výrokoch II. a III., takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku II. a vo výroku III. o
nároku na náhradu trov konania   p o t v r d z u j e.

II. Žalovanému sa nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalovanému uložil povinnosť  zaplatiť žalobcovi
sumu vo výške 10.314,76 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy 10.314,76
Eur od 18. 12. 2016 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Výrokom II. vo zvyšku
súd žalobu zamietol a výrokom III. súd  priznal žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 33,24 %.

2. Rozsudok súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou ust. § 497, § 499 Obchodného zákonníka,
§ 52 ods. 2, 3 a 4, § 53 ods. 2, § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 2, § 2 písm. d), § 7
ods. 1, § 9 ods. 1, 2, § 11 ods. 1 písm. b) a d), § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v
znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy (ďalej len „Zákon o spotrebiteľských úveroch“), § 517 ods. 2
Občianskeho zákonníka, § 3 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 a 2
Civilného sporového poriadku.

3.  Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkových zistení, že žalobca a žalovaný uzatvorili dňa 22. 04.
2015 Zmluvu o splátkovom úvere č. 5071318860, na základe ktorej žalobca poskytol žalovanému úver
vo výške 12.000 Eur, pričom celková čiastka spojená s úverom mala predstavovať sumu 19.813,64 Eur
pri výške mesačnej splátky 183,47 Eur k 15. dňu kalendárneho mesiaca a počte splátok 108. Ročná
úroková sadzba bola dojednaná vo výške 12,90 %, RPMN vo výške 12,64 % a priemerná RPMN vo
výške 10,28 %. Konečná splatnosť úveru bola dohodnutá na 15. 05. 2024. Žalovaný na uvedenú zmluvu
mal podľa žalobcu plniť 15 úhrad v sumách 2,30 Eur do 191,14 Eur. Poslednú úhradu realizoval dňa
15. 03. 2016 vo výške 3,38 Eur. Výzvou zo dňa 26.10.2016 vyzval žalobca žalovaného, aby najneskôr
do 15 dní od doručenia výzvy uhradil dlžnú sumu vo výške 1.511,10 Eur. Podaním zo dňa 23.11.2016,
zaslaným žalovanému dňa 29.11.2016, žalobca oznámil žalovanému, že banka ku dňu 22.11.2016
vyhlásila mimoriadnu splatnosť pohľadávky zo zmluvy s tým, aby pohľadávku zo zmluvy vo výške



12.749,79 Eur uhradil do 15 dní. V zmysle bodu 6.3. Všeobecných obchodných podmienok účinných
od 01.01.2015 písomnosť doručovaná poštou je doručená tretí deň po jej odoslaní, a to aj keď klient
zmarí doručenie zásielky alebo sa o doručení zásielky nedozvedel. Podľa stavu pohľadávky zo dňa 28.
02. 2018 ku dňu 28. 02. 2018 predstavovala istina 11.549,68 Eur, riadne úroky 2.993,21 Eur, úroky z
omeškania 843,79 Eur, náklady 0 Eur, záväzková provízia 0 Eur, poplatky 96,92 Eur a pokuty 0 Eur,
teda výška pohľadávky celkom činila 15.483,60 Eur. Predžalobnou výzvou zo dňa 25. 04. 2017 vyzval
žalobca žalovaného na úhradu dlhu vyčísleného ku dňu 31. 03. 2017 vo výške 13.515,72 Eur v lehote
15 dní od doručenia výzvy. Z výpisu z úveru je zrejmé, že žalovaný z poskytnutej istiny vo výške 12.000
Eur plnil sumu vo výške 1.685,24 Eur.

4.  Vecne argumentoval súd prvej inštancie tým, že strany sporu uzavreli úverovú zmluvu, ktorá má
charakter zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle ustanovenia § 2 písm. d) Zákona o spotrebiteľských
úveroch, na základe uzatvorenej úverovej zmluvy žalobca poskytol žalovanému z titulu úveru sumu
12.000 Eur a žalovaný sa zaviazal vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky a zaplatiť celkové náklady
spojené so spotrebiteľským úverom. Zmluva o úvere uzatvorená medzi veriteľom a spotrebiteľom
však neobsahuje náležitosti požadované Zákonom č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v
znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy, konkrétne podľa ustanovenia § 9 ods. 2 písm. l) Zákona o
spotrebiteľských úveroch, údaj o výške, počte a termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov,
prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatom s rôznymi
úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia. V zmluve je uvedená len jedna
suma splátky, a to v sume 183,47 Eur mesačne k 15. dňu v kalendárnom mesiaci, t. j. nie je uvedená
výška splátky v členení na istinu, úrok a poplatky. Zákonom stanovené členenie a uvedenie jednotlivých
čiastok úveru nie je svojvoľné, ale predstavuje prehľadné vymedzenie povinností dlžníka tak, aby sa
dokázal zorientovať v ponuke a aby zároveň nebolo možné, aby si veriteľ voči dlžníkovi uplatňoval
nároky, na ktoré nemá právo. Dlžník musí mať od začiatku prehľad, z akých položiek pozostávajú
jednotlivé splátky a ako dlho bude úver splácať, čo z jednotlivých splátok predstavuje istinu, koľko úrok
a odmena veriteľa a kedy je v prípade riadneho splácania úveru splatná posledná splátka. Účelom
náležitostí ustanovenia § 9 ods. 2 písm. l) Zákona o spotrebiteľských úveroch je teda informovanie
spotrebiteľa, aby vedel rozlíšiť, aká časť splátky bude použitá na istinu, úrok a ďalšie poplatky, pretože
potom je dostatočne určité, akú časť istiny zaplatil, ako bude s jeho platbou naložené a akú časť úveru
platí na úroky a iné poplatky, teda odplatu veriteľa. Uvedené nemožno nahradiť uvedením celkovej výšky
splátky, ani keď z iných ustanovení zmluvy vyplýva výška úrokov a poplatkov. Citované ustanovenie
má za cieľ v zrozumiteľnej forme informovať spotrebiteľa, ako bude s jeho splátkou naložené a najmä,
aká časť úveru bude ňou splatená, okrem odplaty veriteľa. Uvedené údaje zmluva uzatvorená medzi
stranami neobsahuje, ide pritom o absenciu podstatnej náležitosti zmluvy.
Súd ďalej zistil, že v zmluve nie je v zmysle § 9 písm. k) Zákona o spotrebiteľských úveroch uvedený
pravdivý údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov a celkovej čiastke, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť.
V zmluve sa uvádza, že ročná percentuálna miera nákladov činí 12,64 %. Podľa výpočtu vykonaného
súdom pri výške poskytnutého úveru 12.000 Eur, počte splátok 108 a mesačnej splátky vo výške
183,47 Eur sa ročná percentuálna miera nákladov rovná 12,80 %-ám. Z uvedeného potom vyplýva, že
v zmluve o splátkovom úvere je nesprávne uvedená ročná percentuálna miera nákladov v neprospech
spotrebiteľa. Nesprávne je vypočítaná aj celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, teda v zmluve
je uvedené, že žalovaný musí zaplatiť spolu 19.813,64 Eur, čo je nepravdivý údaj, nakoľko podľa zmluvy
bol povinný zaplatiť 108 splátok po 183,47 Eur, t. j. 19.814,76 Eur (108 x 183,47 Eur), teda viac ako je
uvedené v úverovej zmluve.
Súd konštatuje, že Zákon o spotrebiteľských úveroch vyžaduje povinnosť uviesť RPMN, pričom
podmienky pre jej výpočet určuje v prílohe zákona. Ďalej chýba jednoznačné uvedenie predpokladov
pre výpočet RPMN.
Absentujúcou náležitosti zmluvy o splátkovom úvere je tiež údaj o dobe trvania zmluvy o spotrebiteľskom
úvere v zmysle ustanovenia § 9 ods. 2 písm. f) Zákona o spotrebiteľských úveroch. V zmluve o
splátkovom úvere je síce uvedený údaj o konečnej splatnosti úveru, a to spôsobom 15. 05. 2014, avšak
nie je uvedená doba trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere, čo nemožno považovať za súladné s
vyššie citovaným ustanovením. Zmyslom § 9 ods. 2 písm. f) Zákona o spotrebiteľských úveroch je, aby
spotrebiteľ už pri podpise zmluvy bol informovaný o tom, ako dlho je povinný plniť si svoje povinnosti
vyplývajúce mu zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Uvedené ustanovenie preto vyžaduje presnú
dátumovú špecifikáciu konečnej splatnosti úveru a tiež uvedenie doby trvania zmluvy o spotrebiteľskom
úvere, pričom k uvedenému záveru možno dôjsť aj gramatickým výkladom dotknutého ustanovenia,
ktoré rozlišuje pojem „doba trvania zmluvy“ a pojem „termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru“.



Naviac súd uvádza, že z predložených listinných dôkazov pripojených k žalobe nie je preukázané, že pri
poskytnutí úveru konal žalobca s odbornou starostlivosťou, resp. že z jeho strany neprišlo k porušeniu
povinností v zmysle § 7 ods. 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch, keď veriteľ/právny predchodca
žalobcu je pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere povinný posúdiť s odbornou starostlivosťou
schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, pričom berie do úvahy najmä dobu, na ktorú sa
poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa a prípadne aj účel
spotrebiteľského úveru; žalobca totiž nepredložil žiadny doklad o posudzovaní spôsobilosti dlžníka
splácať úver.
Nakoľko v zmluve neboli splnené základné náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. c), písm. f), písm. k) a písm.
l) Zákona o spotrebiteľských úveroch, keďže zmluva obsahovala nesprávne uvedenú ročnú percentuálnu
mieru nákladov v neprospech spotrebiteľa, a pretože žalobca hrubo porušil povinnosti pri posudzovaní
schopnosti spotrebiteľa splácať úver, je potrebné považovať úver za bezúročný a bez poplatkov podľa
§ 11 ods. 1 písm. b), písm. d), § 11 ods. 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch.
Nebolo sporné, že žalovanému bola z titulu úveru poskytnutá čiastka 12.000 Eur. Na túto plnil 1.685,24
Eur, keď súd žalovanému pripočítal všetky úhrady vzhľadom na bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru
na istinu. Žalobca požadoval tiež úrok z omeškania vo výške 5,00 %. Súd uvádza, že žalovaný sa dostal
do omeškania so zaplatením peňažného dlhu dňa 18.12.2016, keď oznámenie o vyhlásení mimoriadnej
splatnosti zo dňa 23. 11. 2016 bolo doručované žalovanému dňa 29. 11. 2016. Žalobca nedisponuje
doručenkou preukazujúcou prevzatie tohto oznámenia, avšak v zmysle bodu 6.3. Všeobecných
obchodných podmienok účinných od 01.01.2015 sa toto považuje za doručené tretí deň po jeho odoslaní,
t. j. 02. 12. 2016, pričom žalovaný bol vyzvaný na úhradu pohľadávky zo zmluvy vo výške 12.749,79
Eur do 15 dní. Teda žalovaný bol povinný plniť v zmysle výzvy vyplývajúcej z oznámenia o vyhlásení
mimoriadnej splatnosti do 17. 12. 2016 a nasledujúcim dňom, t. j. 18. 12. 2016, sa dostal do omeškania s
plnením peňažného dlhu. Vychádzajúc z uvedeného má žalobca nárok na zaplatenie úroku z omeškania
vo výške o 5 percentuálnych bodov viac ako je základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky
platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu, teda odo dňa 18. 12. 2016. Keďže súd
dospel k záveru, že opodstatnená je požiadavka žalobcu len na zaplatenie sumy 10.314,76 Eur (12.000
Eur - 1.685,24 Eur), bolo možné priznať žalobcovi nárok na zaplatenie zákonného úroku z omeškania
len z tejto sumy. Žalovaný sa dostal do omeškania dňa 18. 12. 2016, keď výška základnej úrokovej
sadzby k uvedenému dňu bola 0,00 %. Žalobca má tak popri dlžnej istine aj nárok na zaplatenie úroku
z omeškania vo výške 5,00 % (5 + 0,00 %) ročne zo sumy 10.314,76 Eur od 18. 12. 2016 do zaplatenia.

5.  Pri rozhodovaní o náhrade trov konania súd vychádzal z rozhodnutia vo veci samej, teda zo
skutočnosti, že žalobcovi bola priznaná suma 10.314,76 Eur s príslušenstvom, keď žalobca si uplatňoval
sumu 15.483,60 Eur. V danom prípade hrubý úspech žalobcu predstavuje 66,62 % (t. j. 10.314,76 x
100 / 15.483,60) a hrubý úspech žalovaného 33,38 % (100 - 66,62), teda čistý úspech žalobcu vo veci
predstavuje 33,24 % (66,62 - 33,38). Súd potom prevažne úspešnému žalobcovi priznal vo výroku III.
rozsudku náhradu trov konania v rozsahu 33,24 % v súlade s ustanovením § 255 ods. 1 CSP.

6. Proti rozsudku podal žalobca odvolanie proti výrokom, ktorými súd žalobu v ostatnej časti zamietol,
t.j. výroku II. napadnutého rozsudku, žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania iba v rozsahu
33,24 %, t.j. výrok III. napadnutého rozsudku. Podané odvolanie odôvodňuje žalobca tým, že súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 odsek 1 písm. b) Civilného
sporového poriadku); konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci (§ 365 odsek 1 písm. d) Civilného sporového poriadku),  súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 odsek 1 písm. f) Civilného sporového
poriadku), napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci (§ 365 odsek 1 písm. h) Civilného sporového poriadku).  Výrok rozsudku, ktorým súd prvej inštancie
podanú žalobu žalobcu v časti zamietol, je nesprávny a vydaný v rozpore so zákonom. Vzhľadom
k zamietajúcemu výroku rozsudku súdu, je nesprávny aj jeho výrok o náhrade trov konania, ktoré
priznal žalobcovi iba v rozsahu 33,24 %. Súd nepostupoval správne, keď v bode 34. odôvodnenia
napadnutého rozsudku vyjadril právny názor, že zmluva o splátkovom úvere uzavretá medzi žalobcom
a žalovaným neobsahuje náležitosti v zmysle ustanovenia § 9 ods. 2 písm. l) zákona č. 129/2010
Z.z. o spotrebiteľských úveroch (rozčlenenie splátok na istinu, úroky a iné poplatky). Žalovaný sa
zaviazal žalobcovi poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť celkové náklady spojené s úverom,
v 108-ich mesačných splátkach po 183,47 € mesačne, splatných vždy do 15. dňa v mesiaci. Prvá
splátka dlhu bola splatná dňa 15.06.2015. Konečná splatnosť úveru (posledná splátka) bola účastníkmi



zmluvy dohodnutá na 15.05.2024. V zmysle právne záväzného judikátu Súdneho dvora EÚ C-42/15
zo dňa 09.11.2016, nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť splátok spotrebiteľa
odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s
istotou identifikovať dátumy týchto splátok. (Bod 2. výroku uvedeného rozsudku). Vo výroku uvedeného
rozhodnutia je v bode 3. uvedené: „Zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe
nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude
započítaná na vrátenie tejto istiny. Tieto ustanovenia v spojení s článkom 22 ods. 1 tejto smernice bránia
tomu, aby členský štát stanovil takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave.“ Vzhľadom k
uvedenému, boli počet, výška a termíny splátok uvedené v Zmluve o splátkovom úvere, v súlade so
spotrebiteľským právom, pretože žalovaný ako spotrebiteľ mohol bez ťažkostí a s istotou identifikovať
dátumy a výšku splátok úveru. Predmetný výklad právne záväzných aktov Európskej únie, ktoré majú
prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky, jednoznačne stanovil, že vnútroštátne právne predpisy
nemôžu vyžadovať v spotrebiteľských úverových zmluvách rozčlenenie každej splátky na istinu, úroky a
ďalšie príslušenstvo. Súdy sú v zmysle čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, § 27 zákona č. 129/2010
Z.z. o spotrebiteľských úveroch povinné realizovať právny výklad týchto smerníc, pričom záväzným
možno považovať iba ten výklad jednotlivých právne záväzných aktov EÚ, ktorý vykonal Súdny dvor
EÚ. Je nepochybné, že Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 - o
zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS (ďalej len „Smernica“) bola
v čase uzavretia úverovej zmluvy medzi žalobcom a žalovanou účinná, a teda aj plne aplikovateľná v
podmienkach slovenského právneho systému. Smernice ako také, majú nepriamy účinok, čiže orgány
verejnej moci (predovšetkým súdy) sú povinné rozhodovať súladne s právom EÚ (tzv. eurokonformný
výklad). Povinnosť eurokonformného výkladu právnych noriem zaväzuje všetky orgány verejnej moci,
vrátane súdnych orgánov v rámci ich právomocí (viď rozsudky C-106/89, C-129/96, C-131/97 atď.).
Pokiaľ sa vnútroštátny súd zaoberá vecou, týkajúcou sa použitia vnútroštátnych právnych predpisov,
ktoré boli prijaté na prebratie Smernice, tento súd je pri rozhodovaní povinný vychádzať z právnej
domnienky, že keď členský štát využil možnosť voľnej úvahy obsiahnutej v tomto ustanovení, mal v
úmysle v celom rozsahu si splniť povinnosti vyplývajúce z tejto Smernice, pričom sa vyžaduje, aby
vnútroštátny súd vzal do úvahy vnútroštátne právo ako celok a posúdil, do akej miery ho možno použiť
spôsobom, ktorý nevedie k výsledku, ktorý odporuje Smernici. (viď rozsudky C-334/92, C-131-97).
Ustanovenie § 9 ods. 2 písm. l) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch (účinného ku
dňu 22.04.2015), predstavuje neprimerane extenzívnu transpozíciu Smernice, ktorá zakladá prílišný
formalizmus pri uzatváraní zmlúv o spotrebiteľských úveroch, ktorý je značne nad rámec zmyslu a
účelu Smernice (čo vyplýva aj z rozsudku SD EÚ C-42/2015). Odvolateľ poukázal na nález Ústavného
súdu SR I. ÚS 351/2010 z 05.10.2011, nález Ústavného súdu SR IV. ÚS 192/08 z 28.08.2008).
V zmysle na Čl. 2 odsek 2 Základných princípov Civilného sporového poriadku, žalobca poukazuje
na skutočnosť, že vyššie uvedený právny názor je podporovaný rozsiahlou rozhodovacou praxou
najvyšších súdnych autorít (napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR 4 Cdo/211/2017 zo dňa 23.04.2018,
uznesenie Najvyššieho súdu SR 3 Cdo/146/2017 zo dňa 22.02.2018, uznesenie Najvyššieho súdu SR
4 Cdo/187/2017 zo dňa 23.04.2018, uznesenie Najvyššieho súdu SR 3 Cdo/56/2018 zo dňa 17.04.2018
a iné.). Je nevyhnutné tiež uviesť, že zákonom z 12. októbra 2017 č. 373/2018 Z.z., došlo k zmene
ustanovenia § 9 ods. 2 písm. i) zákona č. 129/2010 Z.z. v tom zmysle, že slová „a termíny splátok
istiny, úrokov a iných poplatkov“ nahrádzajú slovami „frekvenciu splátok a“. V dôvodovej správe k tomuto
zákonu sa uvádza, že vypustenie náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere bolo nevyhnuté so zreteľom
na závery vyjadrené v rozsudku Súdneho dvora EÚ. V zmysle rozhodnutia Súdneho dvora EÚ C-331/18
zo dňa 05.09.2019, sú všeobecné súdy povinné aplikovať závery rozsudku SDEÚ vo veci Home Credit
Slovakia C-42/15 zo dňa 09.11.2016 na všetky zmluvy o úvere, a to aj za predpokladu, že takáto zmluva
bola uzavretá pred vyhlásením predmetného rozsudku a pred zmenou vnútroštátnej právnej úpravy
vykonanej s cieľom dosiahnuť súlad s výkladom prijatým v uvedenom rozsudku.
Súd nepostupoval správne, keď v bodoch 35. a 36. odôvodnenia napadnutého rozsudku vyjadril
právny názor, že v zmluve o splátkovom úvere je uvedená nesprávna ročná percentuálna miera
nákladov. Z uvedených bodov odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je zrejmé, ako súd prvej inštancie
dospel k záveru, že hodnota RPMN uvedená v zmluve o splátkovom úvere je uvedená nesprávne.
Súd iba konštatoval, že realizoval vlastný prepočet, pričom však nešpecifikoval, aké údaje zadal do
zákonného vzorca a nevysvetlil proces výpočtu RPMN súdom tak, aby bolo možné jednoznačne
overiť, či výpočet RPMN realizovaný súdom prvej inštancie nie je chybný. Vzhľadom k uvedenému
je zrejmé, že v uvedenej časti má napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vadu v zmysle § 365
ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku, nakoľko neobsahuje riadne odôvodnenie rozhodnutia



súdu predpokladané ustanovením § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku, čo je s poukazom na
konštantnú judikatúru chápané ako porušenie práva na spravodlivý proces.
Súd nepostupoval správne, keď v bode 37. odôvodnenia napadnutého rozsudku vyjadril právny názor,
že zmluva o splátkovom úvere uzavretá medzi žalobcom a žalovaným, neobsahuje náležitosti v zmysle
ustanovenia § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch (uvedenie doby
trvania zmluvy a termínu konečnej splatnosti úveru). V Zmluve o splátkovom úvere je v článku I. bod
1. jasne uvedené, že konečná splatnosť úveru (posledná splátka) bola účastníkmi zmluvy dohodnutá
na 15.05.2024 (nie 15.05.2014 ako nesprávne uviedol súd prvej inštancie). Súd prvej inštancie tiež
opomenul, že v zmysle článku II. bodu 17. sa zmluva uzatvára na dobu určitú, a to až do úplného
vysporadania všetkých vzťahov, ktoré vznikli na základe alebo v súvislosti s úverom. Žiadne zákonné
ustanovenie nevyžaduje, aby doba trvania zmluvy bola určená konkrétnym dátumom, ako sa mylne
domnieva súd prvej inštancie. Je logické, že zmluva zaniká reálnym vysporadaním záväzkov z nej
vyplývajúcich a nie konkrétnym vopred určeným dátumom. Dňom konečnej splatnosti ani abstraktne
určeným dátumom zániku zmluvy nie je možné reálne stanoviť reálne splnenie záväzkov, ktoré
zmluvným stranám zo zmluvy vyplývajú, a to bez ohľadu na skutočnosť, ktorá zo zmluvných strán má
nevysporiadané zmluvné záväzky (takouto zmluvnou stranou môže byť aj veriteľ). Je teda zrejmé, že
zmluva o splátkovom úvere obsahuje náležitosti v zmysle ustanovenia § 9 ods. 2 písm. f) zákona č.
129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch (účinného ku dňu 22.04.2015).
Súd nepostupoval správne, keď v bode 38. odôvodnenia napadnutého rozsudku vyjadril právny názor,
že pri poskytnutí úveru žalobca nekonal s odbornou starostlivosťou, resp. s jeho strany prišlo k porušeniu
povinností v zmysle ustanovenia § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch
(posúdenie schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver). V konaní pred súdom prvej inštancie
nebolo medzi sporovými stranami sporné, resp. žalovaným rozporované, že by si žalobca nesplnil svoje
povinnosti, ktoré mu vyplývajú z § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch.
Rovnako súd prvej inštancie nerealizoval postup predpokladaný ustanovením § 295 Civilného sporového
poriadku a nepodnikol žiadne procesné kroky, po ktorých by mohol vykonať dokazovanie ohľadom
skúmania bonity dlžníka pred poskytnutím úveru zo strany žalobcu. Zo zápisnice z pojednávania pred
súdom prvej inštancie dňa 14.10.2019 je tiež zrejmé, že súd v rámci predbežného právneho posúdenia
nepovažoval skúmanie bonity žalovaného za spornú otázku medzi stranami sporu, vzhľadom k čomu
žalobca nenavrhol v tejto súvislosti ďalšie dôkazy. Z uvedeného je zrejmé, že súd prvej inštancie porušil
povinnosť, ktorá mu vyplýva z ustanovenia § 181 ods. 2 Civilného sporového poriadku, pričom takéto
porušenie možno kvalifikovať ako odňatie možnosti strane konať pred súdom (bližšie viď Uznesenie
Krajského súdu v Trnave 11Co/173/2018-306 zo dňa 28.06.2019).
Súd nepostupoval správne, keď v bode 39. odôvodnenia napadnutého rozsudku posúdil poskytnutý úver
ako bezúročný a bez poplatkov. Vzhľadom k vyššie uvedeným skutočnostiam je zrejmé, že argumentácia
súdu prvej inštancie, na základe ktorej posúdil poskytnutý úver ako bezúročný a bez poplatkov, vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci. Z uvedeného vyplýva, že súd nesprávne posúdil úver ako
bezúročný a bez poplatkov.
V dôsledku nesprávne zamietnutej časti podanej žaloby žalobcu, súd nesprávne rozhodol aj o náhrade
trov konania, keď tento žalobcovi priznal proti žalovaným iba v rozsahu 33,24 %.  Žalobca navrhuje,
aby odvolací súd zrušil v zmysle ustanovenia § 389 odsek 1 písm. c) CSP odvolaním napadnuté výroky
rozsudku súdu prvej inštancie a v zmysle ustanovenia § 391 odsek 1 CSP, vrátil vec súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie a rozhodnutie.

7.  Žalovaný odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie nepodal, k odvolaniu žalobcu sa nevyjadril.

8.  Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku), po zistení, že  odvolanie
bolo podané včas (§ 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku), stranou, v ktorej neprospech bolo
rozhodnutie vydané (§ 359 Civilného sporového poriadku), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie
prípustné (§ 355 ods. 1 Civilného sporového poriadku), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom
predpísané náležitosti (aktuálne § 363 Civilného sporového poriadku) a že odvolateľ v odvolaní použil
zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b), d), f), h) Civilného sporového poriadku),
preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku v medziach daných
rozsahom (§ 379 Civilného sporového poriadku) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 Civilného sporového
poriadku), súc pritom viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať
alebo doplniť dokazovanie (§ 383 Civilného sporového poriadku), postupom bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie
žalobcu nie je dôvodné, v dôsledku čoho je nevyhnutné rozsudok súdu prvej inštancie v zamietajúcom



výroku a vo výroku o nároku na náhradu trov konania potvrdiť (§ 387 ods. 1 Civilného sporového
poriadku).

9.  Súd prvej inštancie už právoplatným prvým výrokom preskúmavaného rozsudku (§ 367 ods. 2 veta
prvá Civilného sporového poriadku) uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu 10.314,76 Eur spolu s
úrokom z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy 10.314,76 Eur od 18. 12. 2016 do zaplatenia,
uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 916,48 eur, úroky vo výške 227,31 eur a úrok
z omeškania vo výške 5,25% ročne zo sumy 916,48 eur od 6.12.2013 do zaplatenia, poplatok vo
výške 3,32 eur, všetko do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku. Predmetom odvolacieho
prieskumu tak zostal napadnutý zamietajúci druhý výrok a závislý tretí výrok o nároku na náhradu trov
konania rozsudku súdu prvej inštancie. Vzhľadom na rozsah a dôvody odvolania žalobcu je predmetom
odvolacieho konania posúdiť, či súd prvej inštancie správne a zákonne žalobu vo zvyšku zamietol.

10.  Odvolací súd pri rozhodovaní o odvolaní žalobcu voči napadnutému rozsudku vychádzal zo
skutkového stavu zisteného v dostatočnom rozsahu súdom prvej inštancie, a preto nepovažoval za
potrebné vykonané dokazovanie doplniť alebo ho zopakovať.

11.  Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca a žalovaný uzatvorili dňa 22.4.2015 Zmluvu o splátkovom
úvere č. 5071318860, na základe ktorej žalobca poskytol žalovanému úver vo výške 12.000 eur, pričom
celková čiastka spojená s úverom mala predstavovať sumu 19.813,64 eur pri výške mesačnej splátky
183,47 eur k 15. dňu kalendárneho mesiaca a počte splátok 108. Ročná úroková sadzba bola dojednaná
vo výške 12,90 %, RPMN vo výške 12,64 % a priemerná RPMN vo výške 10,28 %. Konečná splatnosť
úveru bola dohodnutá na 15.5. 2024. Žalovaný na uvedenú zmluvu mal podľa žalobcu plniť 15 úhrad v
sumách 2,30 eur do 191,14 eur. Poslednú úhradu realizoval dňa 15.3.2016 vo výške 3,38 eur. Podaním
zo dňa 23. 11.2016, zaslaným žalovanému dňa 29.11.2016, žalobca oznámil žalovanému, že banka ku
dňu 22.11.2016 vyhlásila mimoriadnu splatnosť pohľadávky zo zmluvy s tým, aby pohľadávku zo zmluvy
vo výške 12.749,79 eur uhradil do 15 dní. Z výpisu z úveru je zrejmé, že žalovaný z poskytnutej istiny
vo výške 12.000 eur plnil sumu vo výške 1.685,24 eur.

12. Súd prvej inštancie správne pristúpil k prieskumu, či zmluva o úvere obsahuje všetky náležitosti
vyžadované zákonom o spotrebiteľských úveroch. Výklad a aplikácia ust.   § 11 zákona č. 129/2010 Z.z.
o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách účinného ku dňu 22.4.2015 (ďalej aj „ZoSÚ“)
musí byť v súlade so zmyslom a účelom citovaného zákona. Tým, že zákonné dodržanie iba niektorých
obsahových náležitostí zmluvy, ako aj písomnej formy postihuje neplatnosťou, robí z týchto náležitostí
nevyhnutné podstatné obsahove náležitosti zmluvy. Predpísaná písomná forma musí byť zachovaná vo
vzťahu k esenciálnym, teda podstatným obsahovým náležitostiam zo zmluvy vyplývajúcimi jednak   z
ust. § 497 Obchodného zákonníka a jednak vo vzťahu k tým náležitostiam, ktoré sú vymenované v §
9 ods. 2 ZoSÚ a zároveň aj v § 11 ods. 1 citovaného zákona. Pokiaľ zmluva uzavretá medzi stranami
niektorú z náležitostí vymenovaných v ust. § 11 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch neobsahuje,
nie je zároveň vo vzťahu k tejto náležitosti zachovaná písomná forma a poskytnutý úver sa považuje
za bezúročný a bez poplatkov.

13. Súd prvej inštancie žalobu vo zvyšku zamietol z dôvodu, že úver poskytnutý žalovanému
považoval za bezúročný a bez poplatkov z dôvodu nedostatkov zmluvy o spotrebiteľskom úvere,
ktorá neobsahovala náležitosti v zmysle ust. § 9 ods. 2 písm. f) ZoSÚ dobu trvania zmluvy a termín
konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, ust. § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ ročnú percentuálnu mieru
nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v
čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet
ročnej percentuálnej miery nákladov,  ust. § 9 ods. 2 písm. l) ZoSÚ, údaj o výške, počte a termínov
splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k
jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely
jeho zosplatnenia, a tiež z dôvodu, že žalobca nesplnil povinnosť v zmysle § 7 ods. 1 ZoSÚ, a to nekonal
s odbornou starostlivosťou, pokiaľ ide o bonitu spotrebiteľa.

14. Žalobca sa v odvolaní vyjadril tak, že podľa jeho názoru zmluva o spotrebiteľskom úvere zo dňa
22.4.2015, od ktorej si žalobca odvodzuje svoje právo na zaplatenie pohľadávky obsahuje všetky
náležitosti podľa ZoSÚ.



15. Podľa ust. § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí
podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku,
ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o
spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet ročnej percentuálnej miery
nákladov.

16. Podľa ust. § 11 ods. 1 písm. b) ZoSÚ o spotrebiteľskom úvere zo dňa 22.4.2015 poskytnutý
spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere
neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až l), s), z) a aa),

17. V danej veci bola medzi žalobcom a žalovaným uzatvorená zmluva o spotrebiteľskom úvere
zo dňa 22.4.2015 na základe ktorej bol žalovanému poskytnutý úver vo výške 12.000 eur, ktorý
sa žalovaný zaviazal zaplatiť v mesačných splátkach v počte 108 po 183,47 eur pri dojednanej
úrokovej sadzbe 12,9 %, RPMN 29,3 %. Zákon o spotrebiteľských úveroch  vyžaduje, aby zmluva
o spotrebiteľskom úvere spĺňala prísne obsahové náležitosti. Cieľom takejto úpravy je ochrana
spotrebiteľa ako slabšej strany záväzkovo-právneho vzťahu zo spotrebiteľského úveru. Citované ust.
§ 9 ods. 2 ZoSÚ stanovuje podstatné obsahové náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, pričom
podľa § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ, zmluva o spotrebiteľskom úvere musí obsahovať všetky predpoklady
použité na výpočet ročnej percentuálnej miery nákladov. Z gramatického výkladu  tohto ustanovenia
je zrejmé, uvedené predpoklady použité pre výpočet ročnej percentuálnej miery nákladov majú byť v
zmluve identifikovateľné jasne a určito, pričom podľa názoru odvolacieho súdu je tomu tak preto, aby
v prípade sporu bolo možné prepočítaním skontrolovať ako žalobca dospel k výške RPMN. Zmluva  o
spotrebiteľskom úvere síce obsahovala výšku RPMN, ale neobsahovala predpoklady pre jej výpočet, a
to tie údaje, ktoré by si mohol žalovaný doplniť do vzorca pre prípad jej prepočítania. Uvedený nedostatok
zmluvy spôsobuje bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru. Navyše k tomto záveru súdu prvej inštancie
uvedenom v bode 36. rozsudku žalobca v odvolaní neuviedol žiadnu argumentáciu.

18. Už len vyššie uvedená absencia v zmluve o spotrebiteľskom úvere postačuje pre záver o
bezúročnosti a bezpoplatkovosti predmetného úveru v zmysle súdom prvej inštancie aplikovaných ust.
§ 11 ods. 1 písm. b) v spojení s § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ. Preto by bolo nadbytočným a v rozpore so
zásadou hospodárnosti konania (čl. 17 princípov Civilného sporového poriadku) zaoberať sa aj príp.
ďalšími okolnosťami teda aj s ďalšou súvisiacou odvolacou argumentáciou žalovaného, ktorá nemohla
mať vplyv na vyššie uvedené závery.

19. Ďalšie odvolacie argumenty odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej za nerozhodné.
I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať odpoveď
na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých
detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú
jednu poznámku, či pripomienku strany, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované
na podstatné a relevantné argumenty strán (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 251/04,
III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu argumentáciu odvolateľa, už nespôsobilú ovplyvniť
posúdenie veci a zachádzajúcu do zbytočných podrobností, teda odvolací súd nepovažoval za potrebné
reagovať špecifickou odpoveďou.

20. Súd prvej inštancie rozhodol správne aj o náhrade trov konania s použitím § 255 ods. 1 Civilného
sporového poriadku a určil správne pomer úspechu žalobcu.

21. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v
napadnutej zamietajúcej časti vrátane výroku o náhrade trov konania, v súlade s ust. § 387 ods. 1
Civilného sporového poriadku ako vecne správny potvrdil.

22. V odvolacom konaní fakticky plne úspešnému žalovanému vznikol nárok na náhradu trov
odvolacieho konania ( v zmysle § 255 ods. 1, § 256 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 Civilného sporového
poriadku), o ktorom v zmysle § 262 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 Civilného sporového poriadku musí
aj bez návrhu rozhodnúť odvolací súd, keďže týmto rozhodnutím sa konanie končí. Z obsahu spisu
vyplýva, že v danom prípade bol žalovaný v odvolacom konaní pasívny, nevykonal žiaden procesný



úkon, náhradu trov konania si neuplatnil, ani nevyčíslil a podľa obsahu spisu mu ani žiadne trovy v
odvolacom konaní nevznikli. S odkazom na uvedené odvolací súd žalovanému náhradu trov konania
nepriznal.

23. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa  už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,



c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "12Csp/207/2018", "guid": "096e7b58-7f46-48d8-bf71-128255cc7a33:3b2e1fe2-da2a-4d3a-b689-138afe2657dd", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:f33deadf-f733-46b7-9470-74f4d13c676b", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 351/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 351/2010 z 5. 10. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-10-05", "citacie_n": 423, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f33deadf-f733-46b7-9470-74f4d13c676b"}, {"guid": "ussr:6ab0f494-bded-45ab-bec8-2fb63d54492d", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 200/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 200/09 z 19. 5. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-05-19", "citacie_n": 5114, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6ab0f494-bded-45ab-bec8-2fb63d54492d"}, {"guid": "ussr:ed12c002-1f63-4a1a-b8fb-6dd1c1868a4f", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 192/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 192/08 z 28. 8. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-08-28", "citacie_n": 224, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ed12c002-1f63-4a1a-b8fb-6dd1c1868a4f"}, {"guid": "ussr:ecc2c3e4-eeac-4702-900c-25ee145982fd", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 251/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 251/04 z 19. 4. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-04-19", "citacie_n": 5412, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ecc2c3e4-eeac-4702-900c-25ee145982fd"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "6862e3c7-6e23-4b9e-b584-98ae2693c840:bf4b8fb6-ec6e-49f1-a465-8a053e55edee", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2021:2118210375.3", "spisova_znacka": "10Co/309/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 10Co/309/2019 z 26. 1. 2021", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2021-01-26", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2021:2118210375.3"}, {"guid": "52889149-5ffc-4baa-a989-d4cb2831a18e:efa15698-6209-42bf-a374-a7c8d0c16603", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2018:6918200969.1", "spisova_znacka": "11Co/173/2018", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 11Co/173/2018 z 6. 8. 2018", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2018-08-06", "citacie_n": 18, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2018:6918200969.1"}, {"guid": "cb56349a-b21c-4696-a859-6c9417cf4f4a:78ce9522-768b-43d3-a55c-1a88a0c186fa", "ecli": null, "spisova_znacka": "12Csp/207/2018", "nazov": "Uznesenie Okresného súdu Trebišov sp. zn. 12Csp/207/2018 z 2. 11. 2018", "sud": "Okresný súd Trebišov", "datum_vydania": "2018-11-02", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/cb56349a-b21c-4696-a859-6c9417cf4f4a:78ce9522-768b-43d3-a55c-1a88a0c186fa"}], "citovane_v": []}