Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 20S/161/2019 z 30. 3. 2021 Citácia: rozsudok Krajského súdu Trnava z 30. marca 2021, sp. zn. 20S/161/2019, ECLI:SK:KSTT:2021:2019200301.6 Krajský súd Trnava | 20S/161/2019 | ECLI:SK:KSTT:2021:2019200301.6 | 2021-03-30 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov Citované ustanovenia: § 3 zákona č. 563/2009 Z. z., § 3 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z. z., § 24 ods. 1 písm. a) zákona č. 563/2009 Z. z., § 24 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z. z., § 24 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z. z., § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z., § 191 ods. 1 písm. a) SSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/99eb986e-693f-4494-8548-749d73fa3398 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2021:2019200301.6 Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 20S/161/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2019200301
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubomír Bundzel
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2021:2019200301.6

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľubomíra Bundzela a sudcov JUDr.
Róberta Foltána a Mgr. Moniky Kadlicovej v právnej veci žalobcu: ADO - Service, s.r.o., so sídlom
Nádražná 818, 906 32 Jablonica, IČO: 36 417 971, zastúpeného advokátom JUDr. Ľubomírom Vanekom,
so sídlom Potočná 169/85, 909 01 Skalica proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky,
so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného číslo:
101846567/2019 zo dňa 31.7.2019 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

I. Súd rozhodnutie žalovaného číslo: 101846567/2019 zo dňa 31.7.2019 z r u š u j e a vec mu vracia
na ďalšie konanie.

II. Žalobca má právo na náhradu trov konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1.
Žalobou doručenou tunajšiemu správnemu súdu dňa 4.10.2019 sa žalobca prostredníctvom svojho
právneho zástupcu domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného Finančného riaditeľstva Slovenskej
republiky číslo: 101846567/2019 zo dňa 31.7.2019, ktorým tento druhostupňový správny orgán potvrdil
rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu Daňového úradu Trnava č. 100721713/2019 zo dňa
25.3.2019, ktorým bol podľa § 68 ods. 6 zák.č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o
zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov žalobcovi určený rozdiel v sume
nadmerného odpočtu 10 704 eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl 2017, súčasne
Daňový úrad Trnava znížil žalobcovi nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie apríl 2017 zo sumy 28
997,84 eur na sumu 18 293,84 eur.

2.
Uznesením č.k. 20S/161/2019-58 zo dňa 17.12.2019 správny súd žalobcovi zamietol návrh na priznanie
odkladného účinku správnej žalobe.

3.
Žalobca v žalobe namietal, že rozhodnutím žalovaného bol ukrátený na svojich právach, rozhodnutie
vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo
nedostatok dôvodov, ďalej, že zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce
na riadne posúdenie veci a skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého
rozhodnutia je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu. Poukázal na to, že
tak žalovaný ako aj prvostupňový správny orgán nespochybňuje materiálnu existenciu dodaných
tovarov a služieb, avšak z priebehu daňovej kontroly je evidentné, že správca dane ani raz neprejavil
snahu o reálne zistenie, či sa tovary a služby fakturované jeho dodávateľom - spoločnosťami LT



- BUSINESS, s.r.o. a ACONTÉ, s.r.o. reálne dodali. Ďalej uviedol, že s uvedenou skutočnosťou
namietanou žalobcom už v priebehu správneho konania ako aj v odvolacom správnom konaní sa
žalovaný náležite nevyporiadal, pričom len stroho konštatuje, že nespochybňuje existenciu tovaru a
poskytnutých služieb. Za tohto stavu preto žalobcovi nie je jasné, prečo mu správca dane nepriznal
uplatnený odpočet DPH, keď nespochybňuje reálne dodanie tovaru a poskytnutie služieb. Ďalej poukázal
na to, že správca dane spochybňuje faktúry dodávateľa LT - BUSINESS, s.r.o. číslo: 20170412, číslo:
20170413 a číslo: 20170414 napriek tomu, že obchodný riaditeľ spoločnosti LT - BUSINESS, s.r.o.
p. P. Z., ktorý bol spoločníčkou a konateľkou p. J. I. splnomocnený na zastupovanie spoločnosti LT
- BUSINESS, s.r.o., potvrdil dodanie tovarov a služieb v zmysle vystavených faktúr. Splnomocnený
zástupca obchodnej spoločnosti LT - BUSINESS, s.r.o. p. P. Z. uviedol, že práce v zmysle sporných
faktúr zadával p. T., konateľke spoločnosti ACONTÉ, s.r.o., na základe objednávky, ktorú mal od žalobcu
a podkladov p. R.. Zdôraznil, že kontrola prác bola vykonávaná pravidelne za prítomnosti p. T., pričom
práce boli ukončené a odovzdané na základe odobrenia žalobcu a p. R., pričom títo kontrolovali
reálne vykonanie objednaných prác. Cena prác bola stanovená na základe dohody medzi obchodnými
spoločnosťami ACONTÉ, s.r.o. a LT - BUSINESS, s.r.o. a následne bola táto cena oznámená žalobcovi.
Ďalej namietal, že napriek uvedenému správca dane spochybňuje dodanie služieb od obchodnej
spoločnosti LT - BUSINESS, s.r.o. pre žalobcu. Tiež poukázal na to, že správca dane nezohľadnil
výpoveď p. J. I., spoločníčky a konateľky spoločnosti LT - BUSINESS, s.r.o., ktorá potvrdila fakturované
práce touto spoločnosťou pre žalobcu, ktoré boli vykonané prostredníctvom subdodávateľa - obchodnej
spoločnosti ACONTÉ, s.r.o. . Správca dane tiež spochybňoval vykonané práce obchodnou spoločnosťou
ACONTÉ, s.r.o. pre spoločnosť LT - BUSINESS, s.r.o. v zmysle spornej faktúry č. F2017040, predmetom
ktorej boli pomocné práce v mesiaci apríl dodané žalobcovi. Tvrdil, že žalovaný sa žiadnym spôsobom
nevyporiadal s argumentmi žalobcu a len odkázal na to, že obchodná spoločnosť ACONTÉ, s.r.o.
nepreukázala, kto v skutočnosti práce vykonával. Tieto závery oprel správca dane najmä o to, že
mu neboli predložené účtovné doklady obchodnou spoločnosťou ACONTÉ, s.r.o. a ani nástupníckou
spoločnosťou REDOX, s.r.o., ďalej odkazoval na výpoveď p. I. R. - konateľa spoločnosti REDOX, s.r.o.
ako nástupníckej spoločnosti ACONTÉ, s.r.o. . Zdôraznil, že obchodná spolupráca so spoločnosťou
ACONTÉ, s.r.o. v nadväznosti na vystavenú faktúru číslo F2017040 s predmetom dodania prác sa týkala
obdobia apríl 2017. V tejto súvislosti uviedol, že žalobca nikdy nerokoval ohľadom poskytnutých služieb
s osobou I. R., nakoľko tento bol konateľom spoločnosti REDOX, s.r.o. ako nástupníckej spoločnosti
ACONTÉ, s.r.o. odo dňa 5.5.2018, kedy nastali právne účinky zlúčenia. Za tohto stavu preto akékoľvek
vyjadrenia p. R. vo vzťahu k vykonaným pomocným prácam spoločnosťou ACONTÉ, s.r.o. v roku 2017
pre žalobcu sú irelevantné, a preto nemôžu byť vyhodnocované v neprospech žalobcu. V tejto súvislosti
tiež namietal, že p. R. bol v čase spísania zápisnice č. 101999726/2017 v Psychiatrickej nemocnici
Philippa Pinela v Pezinku ako pacient (táto jeho výpoveď počas výkonu daňovej kontroly u zaniknutého
subjektu ACONTÉ, s.r.o. za zdaňovacie obdobie marec 2017 bola použitá ako dôkaz v tomto konaní,
t.j. daňovej kontroly ohľadne zdaňovacieho obdobia apríl 2017). Bolo preto na správcovi dane, aby na
základe tejto skutočnosti preveril, či tento dôkaz je relevantný v predmetnej veci, a to najmä v súvislosti so
spôsobilosťou p. R. a následne použitia jeho výpovede ako riadneho dôkazného prostriedku. Poukázal
na to, že povinnosťou správcu dane je riadne zistiť všetky skutočnosti ohľadom uvedenej osoby a
dôvodov jeho hospitalizácie pre účely relevantnosti jeho svedeckej výpovede. Ďalej namietal, že dôkazy,
ktoré boli získané vykonaným dokazovaním boli zo strany správcu dane vyhodnotené v neprospech
žalobcu. Ďalej uviedol, že svedok P. R., ktorý bol zamestnancom spoločnosti Mestské lesy, ktorý
pravidelne kontroloval vykonávané práce, zhodne s výpoveďou p. Z. a p. T. potvrdil, že objednané práce
boli riadne a včas vykonané. Tieto práce uskutočňovali podľa p. R. ľudia od p. Z., s ktorým pravidelne
komunikoval. Okrem toho p. R. potvrdil, že všetky vykonané práce boli predložené na Národné lesnícke
centrum vo Zvolene. Správca dane vo svojich záveroch prevzal odpovede svedka p. R. a používa ich ako
dôkazy vo svojich tvrdeniach, ale v konečnom dôsledku uvedenú svedeckú výpoveď spochybňuje. Ďalej
zdôraznil, že existenciu a fyzický výkon uvedených služieb prostredníctvom fyzických osôb bol potvrdený
konateľom žalobcu, ktorý zabezpečoval všetky činnosti ohľadom týchto služieb a taktiež prostredníctvom
osôb p. P. Z. a J. I. ako aj p. P. R., ktorí vo svojich svedeckých výpovediach potvrdili reálne dodanie
služieb a tovaru pre žalobcu. Za tohto stavu považoval závery správcu dane ako aj získané dôkazy
za nesprávne a svojvoľné, ktoré boli vyhodnotené v neprospech žalobcu. Okrem toho namietal, že z
odôvodnenia správcu dane nie je zrejmé, ktoré zistenia potvrdzujú a ktoré zistenia popierajú žalobcove
tvrdenia, pričom správca dane neuviedol úvahy, ktoré ho viedli k jeho záveru, čím porušil ust. § 63 ods. 5
daňového poriadku ako aj § 3 ods. 3 daňového poriadku. Nesúhlasil s konštatovaním správcu dane, že
žalobca neuniesol dôkazné bremeno, pričom takýto záver je vyvodzovaný z pochybností správcu dane
ohľadom obchodnej spolupráce subdodávateľov žalobcu, teda osôb, s ktorými samotný žalobca žiadne



zmluvy neuzatváral. V tejto súvislosti poukázal na to, že skutočnosti vymedzené v § 49 ods. 2 písm. a)
a v § 51 ods. 1 písm. a) zákona o dani z pridanej hodnoty tvoria dôkazné bremeno daňového subjektu,
na tieto však musí byť vyzvaný. Z uvedených ustanovení nemožno vyvodiť dôkazné bremeno daňového
subjektu na právne vzťahy týkajúce sa jeho dodávateľov a ich subdodávateľov. Za tohto stavu považoval
za nezákonné zaťažovanie žalobcu dôkazným bremenom, nakoľko žalobcovi správca dane dával na
ťarchu skutočnosti, ktoré netvorili jeho dôkazné bremeno. V tejto súvislosti uviedol, že tieto skutočnosti
nemôžu tvoriť dôkazné bremeno daňového subjektu a ani nemôže z týchto skutočností daňový subjekt
znášať dôkaznú núdzu (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Sžf/1/2011 zo dňa 15.3.2011, ďalej
rozsudok Najvyššieho súdu SR č.k. 6Sžf/10/2012 zo dňa 28.11.2012). Správca dane svoje závery
opiera o nezrovnalosti, ktoré nevyplývajú z obchodno-dodávateľského vzťahu žalobcu so spoločnosťou
LT - BUSINESS, s.r.o. a spoločnosťou ACONTÉ, s.r.o., ale ktoré vznikli medzi týmito spoločnosťami
a ich dodávateľmi. Za tohto stavu žalobca nemôže zodpovedať za konanie subdodávateľov jeho
dodávateľa. V takýchto prípadoch sa uplatňuje tzv. obrátené dôkazné bremeno, kedy je správca
dane zaťažený dôkazným bremenom a pokiaľ sa nepreukáže opak, nemôže žalobca znášať dôkaznú
núdzu a zodpovednosť z prípadných nezrovnalostí, ktoré svojim konaním nemohol ovplyvniť. V tejto
súvislosti poukázal aj na právny názor uvedený v rozsudkoch Súdneho dvora EÚ v spojených veciach
C-354/03, C-355/03 a C-484/03 Optigen, keď Európsky súdny dvor v bode 47 rozsudku okrem iného
uvádza, že „každé plnenie sa musí posúdiť samo o sebe a povaha určeného plnenia v dodávateľskom
reťazci nemôže byť zmenená z dôvodu predchádzajúcich alebo nasledujúcich udalostí“. Z uvedeného
dôvodu pochybnosti správcu dane ohľadom obchodnej spolupráce spoločnosti LT - BUSINESS, s.r.o. a
spoločnosťou ACONTÉ, s.r.o. so svojimi dodávateľmi a subdodávateľmi nie je možné subsumovať aj do
obchodného vzťahu a plnenia medzi žalobcom a jeho dodávateľmi a nemajú žiadnu hodnotu záväznosti
pre posúdenie veci samej. Taktiež poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR č.k. 5Sžf/49/2010 zo
dňa 30.6.2011, v ktorom súd vychádzal z rozsudkov Súdneho dvora EÚ vo veci C-354/09 Optigen Ltd.
a vo veci C-439/04 Kittel a prijal záver, že skutočnosť, či daňový subjekt vedel alebo mohol vedieť,
že sa prijatím plnenia bude podieľať na plnení, ktoré je spojené s daňovým únikom, je dôkazným
bremenom správcu dane. Zdôraznil, že rovnako ako pri dôkaznom bremene daňového subjektu aj pre
správcu dane platí, že nepostačuje, aby správca dane len tvrdil existenciu určitých skutočností, ale musí
existenciu týchto skutočností jednoznačne preukázať. Pre rozhodnutie odmietnuť priznanie práva na
odpočet nepostačujú len pochybnosti alebo umelo vytvorené konštrukcie správcu dane a domnienky.
V predmetnej veci mal žalobca za to, že si svoju dôkaznú povinnosť splnil, a to tak, že predložil
správcovi dane všetky zákonom požadované náležitosti potrebné pre odpočítanie dane. Správca dane
vo svojich rozhodnutiach nepreukázal existenciu dôvodnej pochybnosti vzťahujúcu sa na dodanie
služieb a tovarov dodávateľmi žalobcu, práve naopak, dodanie tovarov a služieb nespochybňoval a
potvrdil aj to, že za tieto služby a tovary žalobca riadne zaplatil. Preto konštatovanie žalovaného, že
žalobca neuniesol dôkazné bremeno neobstojí. V závere svojej žaloby ďalej uviedol, že napriek tomu, že
žalovaný pri daňovej kontrole (zdaňovacie obdobie apríl 2017) spochybňoval spoluprácu s dodávateľmi
žalobcu, spoločnosťou LT - BUSINESS, s.r.o. a spoločnosťou ACONTÉ, s.r.o., tak v inom zdaňovacom
období (február 2017) správca dane - Daňový úrad Trnava, pobočka Senica, spoluprácu s uvedenými
spoločnosťami nespochybňuje, pričom v predloženom protokole č. 101469318/2017 zo dňa 4.7.2017
konštatuje, že pri preverovaní dodávateľských faktúr od spoločnosti LT - BUSINESS, s.r.o. a spoločnosti
ACONTÉ, s.r.o. neboli zistené žiadne porušenia zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty.
Ak teda správca dane potvrdzuje spoluprácu žalobcu s vyššie uvedenými dodávateľmi pri kontrole
zdaňovacieho obdobia február 2017, nie je možné, prečo rovnakú spoluprácu žalobcu s uvedenými
dodávateľmi v zdaňovacom období apríl 2017 spochybňuje. V tejto súvislosti poukázal na to, že správca
dane pri správe daní musí dbať na to, aby v skutkovo zhodných prípadoch pri rozhodovaní nevznikali
neodôvodnené rozdiely. Žiadal preto rozhodnutie žalovaného zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

4.
Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k žalobe zo dňa 7.11.2019 žiadal žalobu ako nedôvodnú
zamietnuť. Poukázal na to, že správca dane ako prvostupňový správny orgán preveroval reálne
uskutočnenie deklarovaných zdaniteľných obchodov, pričom boli zistené viaceré nezrovnalosti. V
prípade spoločnosti LT - BUSINESS, s.r.o. konateľka spoločnosti p. J. I. predložila faktúru č. 20170413,
ktorá obsahovala iné údaje ako na faktúre s totožným číslom, ktorou disponoval správca dane od
žalobcu, pričom k uvedeným nezrovnalostiam sa nevedela vyjadriť. Taktiež sa nevedela vyjadriť k
údajom uvedeným na dodacom liste k sporným faktúram, ktoré vystavila spoločnosť LT - BUSINESS,
s.r.o. pre žalobcu. Okrem toho bolo zistené, že spoločnosť LT - BUSINESS, s.r.o. fakturované služby
priamo nevykonala, ale mala ich subdodávateľsky vykonať spoločnosť ACONTÉ, s.r.o., ktorá bola



zároveň dodávateľom žalobcu vo veci spornej faktúry č. 2017040. V tejto súvislosti ďalej poukázal
na to, že konateľka spoločnosti ACONTÉ, s.r.o. p. S. T. síce formálne potvrdila uskutočnenie
zdaniteľných obchodov, avšak nemala dostatočné znalosti o ich realizácii, doklady preukazujúce
uskutočnenie fakturovaných zdaniteľných obchodov nepredložila, pričom údajne ich mala odovzdať
novému konateľovi, p. R., ktorý však uviedol, že žiadne doklady neprevzal a fungoval ako „biely kôň“,
pričom konateľku spoločnosti ACONTÉ, s.r.o. p. T. nepozná. Pokiaľ ide o fakturované služby, tak zo
získaných výpovedí bolo zistené, že tieto boli vykonané neznámymi osobami (išlo o Rumunov, dve
ženy, šesť chlapov, ktorí rozprávali rumunsky, maďarsky a cigánsky) ako aj pracovníkmi žalobcu. Žiadny
z dotknutých subjektov neviedol a nepredložil evidenciu pracovníkov, ktorí tieto fakturované práce
vykonali. Ďalej uviedol, že v zmysle rozsudku Najvyššieho súdu SR č.k. 3Sžf/24/2012 platí, že za
účelom získania objektívnej pravdy je prvostupňový orgán povinný šetriť celý obchodný reťazec. V
predmetnej veci vykonaním dokazovaním nebolo preukázané, že služby boli vykonané subdodávateľsky
spoločnosťami uvedenými na sporných faktúrach, a to spoločnosťou ACONTÉ, s.r.o. a LT - BUSINESS,
s.r.o. a to z dôvodu, že sami fakturované služby nevykonávali a nepredložili žiadne dôkazy, od
koho reálne služby nadobudli a ani žiadny právny vzťah k osobám, ktoré mali služby vykonať. Práve
naopak, z výpovedí svedkov vyplýva, že fakturované práce boli vykonané aj zamestnancami žalobcu, t.j.
samotným žalobcom a nie deklarovanými dodávateľmi. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok NS SR 5
Sžf/97/2009, v ktorom je okrem iného konštatované, že základným predpokladom pre riadne fungovanie
obchodnej spoločnosti je to, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti musí mať vedomosť nielen
o obsahu a rozsahu činností, ktorými podnikateľ napĺňa jednotlivé definičné znaky pojmu podnikanie
(§ 2 ods. 1 Obchodného zákonníka), ale aj o subjektoch, v spolupráci s ktorými tak činí. Ak takéto
vedomosti evidentne štatutárnemu orgánu obchodnej spoločnosti chýbajú, potom v danom prípade ide
o výkon práva na podnikanie, ktorý nepožíva v zmysle § 264 Obchodného zákonníka právnu ochranu,
t.z. pochybnosti správcu dane o pravdivosti údajov uvádzaných daňovým subjektom sú oprávnené. V
danom prípade štatutárnym orgánom deklarovaných dodávateľov a subdodávateľov takéto znalosti
chýbajú a uvedené nedostatky neodstránili ani predložením iných dôkazov. Za tohto stavu tvrdil,
že zo strany žalobcu nebolo hodnoverne preukázané, že fakturované služby boli skutočne dodané
deklarovanými dodávateľmi uvedenými na sporných faktúrach, z čoho vyplýva, že nebolo teda bez
pochybností preukázané, že práve týmto dodávateľom vznikla daňová povinnosť podľa § 19 zákona
o DPH, čím žalobca neuniesol svoje dôkazné bremeno. Pokiaľ ide o námietky žalobcu, týkajúce sa
právnej spôsobilosti p. I. R., tak tieto považoval za nedôvodné, nakoľko správca dane ako prvostupňový
správny orgán vykonaním preverovaním zistil, že p. R. v čase uskutočnenia výpovede nebol pozbavený
spôsobilosti na právne úkony, jeho spôsobilosť nebola žiadnym spôsobom obmedzená, a preto jeho
výpoveď možno považovať za relevantnú a použitú ako dôkaz pri správe daní. K tvrdeniu žalobcu, že
vypočutí svedkovia potvrdili uskutočnenie zdaniteľných obchodov žalovaný uviedol, že ústne výpovede
nie sú bez ďalšieho preukázania všetkých zúčastnených strán na zdaniteľnom obchode dôkazom o
tom, že zdaniteľný obchod bol reálne uskutočnený. Ústne tvrdenia musia byť pravdivé a v jednotlivých
výpovediach sa musia zhodovať. Mal za to, že v preverovanom prípade sú svedecké výpovede neúplné
a rozporné, keď odlišnosti boli zistené vo vyjadreniach p. Z. a p. R. o prítomnosti p. Z. pri kontrole
fakturovaných prác, ďalej vo vyjadreniach p. T. a p. R. o odovzdaní dokladov spoločnosti ACONTÉ,
s.r.o. (doklady neboli počas celého správneho konania predložené) a okrem toho sporná faktúra
predložená spoločnosťou LT - BUSINESS, s.r.o. obsahovala odlišné údaje ako faktúra predložená
žalobcom. Taktiež poukázal na to, že konatelia deklarovaných dodávateľov a samotného žalobcu nemali
dostatočné znalosti o kľúčových okolnostiach priebehu fakturovaných zdaniteľných obchodov, a to
najmä o osobách, ktoré mali reálne práce vykonať. Zistené nejasnosti a nezrovnalosti neboli odstránené
a z tohto dôvodu sú svedecké výpovede nepreukazné a ich pravdivosť je spochybnená. Pokiaľ ide o
dôkazné bremeno žalovaný uviedol, že podmienky pre vznik práva na odpočítanie dane sú upravené
v § 49 až § 51 zákona o DPH, pričom tieto podmienky musia byť splnené kumulatívne, t.j. v prípade
nesplnenia ktorejkoľvek z nich právo na odpočítanie dane nevzniká. Mal za to, že v predmetnej veci
žalobca nepreukázal splnenie podmienok na uplatnenie práva na odpočítanie dane. Ak nie sú splnené
stanovené podmienky pre uplatnenie práva na odpočítanie dane v zmysle hmotnoprávneho predpisu -
zákona o DPH, právo toto odpočítanie neuznať je jednoznačné, nespochybniteľné a nerozporovateľné.
Okrem toho zdôraznil, že pri uplatnení odpočítania dane je dôležitá dôkazná povinnosť žalobcu
ako daňového subjektu, ktorý je povinný v daňovom konaní preukazovať ním tvrdené rozhodujúce
skutočnosti. Je to preto žalobca, ktorý musí zaobstarať dostatok dôkazných prostriedkov preukazujúcich
uskutočnenie zdaniteľného obchodu deklarovaného predloženými faktúrami, ako aj to, že zdaniteľné
plnenie poskytol dodávateľ uvedený na faktúre. V danom prípade žalobca tvrdil, že fakturované služby
boli poskytnuté spoločnosťami LT - BUSINESS, s.r.o. a ACONTÉ, s.r.o., a preto správca dane ako



prvostupňový správny orgán preveroval primárne splnenie podmienok práva na odpočítanie dane
žalobcom, ktorý odpočítanie dane deklaroval, uplatnil si ho a inicioval. Ďalej poukázal na to, že rozloženie
dôkazného bremena je uvedené aj v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR č.k. 5Sžf/63/2011, v ktorom
je konštatované, že na uplatnenie odpočtu DPH nepostačuje iba predloženie faktúr a preukázanie
ich úhrad, ale zákonodarca požaduje (pre ľahkú zneužiteľnosť), aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet
stanovil, predovšetkým musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené,
a to práve osobou uvedenou na faktúre. Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte, ktorý disponuje
svojim právom uplatniť si za zákonom stanovených podmienok nárok na odpočet DPH (je iniciátorom
odpočítania DPH), a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si
uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. V prípade, ak zdaniteľné plnenie podľa
faktúry nie je uskutočnené dodávateľom na nej uvedeným, potom len formálna existencia faktúry, ako
aj preukazovanie zaplatenia týchto súm, nie sú predpokladom pre odpočítanie dane v zmysle zákona o
DPH. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný
sám preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, a to práve osobou uvedenou na faktúre.
Pokiaľ ide o tvrdenie žalobcu, že žalovaný pri daňovej kontrole týkajúcej sa zdaňovacieho obdobia
február 2017 spoluprácu s uvedenými spoločnosťami nespochybňoval, tak žalovaný uviedol, že za každé
kontrolované zdaňovacie obdobie bola vykonaná samostatná daňová kontrola, ktorej predmetom bolo
preverenie úplne iných zdaniteľných obchodov, ktorej výsledkom je rozdielnosť zisteného skutkového
stavu v jednotlivých daňových kontrolách. Skutočnosť, že vykonanou daňovou kontrolou za zdaňovacie
obdobie február 2017 nebolo spochybnené uskutočnenie zdaniteľných obchodov medzi žalobcom a
spoločnosťami LT - BUSINESS, s.r.o. a ACONTÉ, s.r.o. nie je automatickým dôkazom o tom, že
uvedené spoločnosti reálne vykonali zdaniteľné obchody pre žalobcu aj v kontrolovanom zdaňovacom
období apríl 2017 deklarované spornými faktúrami. V tejto súvislosti poukázal na to, že každý zdaniteľný
obchod je preverený a vyhodnotený samostatne, čo môže viesť aj k rozdielnosti výsledku jednotlivých
daňových kontrol.

5.
Pokiaľ ide o priebeh administratívneho konania, tak bolo zo strany správneho súdu zistené, že správca
dane vykonal u žalobcu daňovú kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného
odpočtu alebo jeho časti za zdaňovacie obdobie apríl 2017. Na podklade jej výsledkov vydal
prvostupňový správny orgán - Daňový úrad Trnava rozhodnutie č. 100721713/2019 zo dňa 25.3.2019,
ktorým bol podľa § 68 ods. 6 daňového poriadku určený žalobcovi rozdiel v sume nadmerného
odpočtu 10 704 eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl 2017, prvostupňový
správny orgán znížil nadmerný odpočet zo sumy 28 997,84 eur na sumu 18 293,84 eur. Na základe
podaného odvolania žalobcu vydal žalovaný žalobcom napadnuté rozhodnutie, ktorým rozhodnutie
správcu dane v zmysle § 74 ods. 4 daňového poriadku potvrdil. V odôvodnení rozhodnutia žalovaného
bolo konštatované, že žalobca ako daňový subjekt nepreukázal, že na základe vystavených faktúr bolo
dodanie fakturovaných prác reálne uskutočnené spoločnosťami LT - BUSINESS, s.r.o. a spoločnosťou
ACONTÉ, s.r.o., keď predložené doklady nepreukázali daňovým subjektom prezentované skutočnosti
a napriek rozsiahlemu skúmaniu sa nepodarilo zistiť, kto fakturované práce skutočne vykonal, čím
nebolo preukázané splnenie podmienok na uplatnenie práva na odpočítanie dane stanovených v § 49
- § 51 zák.č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov. Podkladom pre
prijatie záverov o výške určeného rozdielu preverovanej dane boli výsledky daňovej kontroly vykonanej
u žalobcu za účelom zistenia oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti za
zdaňovacie obdobie apríl 2017 s dátumom začatia 20.7.2017. Závery daňovej kontroly správca dane
zaznamenal v protokole o výsledku daňovej kontroly č. 100020016/2018 zo dňa 4.1.2018, ktorý bol
spolu s výzvou č. 100021091/2018 zo dňa 4.1.2018 na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole
doručený žalobcovi dňa 8.1.2018. Podkladmi na vydanie rozhodnutia prvého stupňa boli aj ďalšie
dôkazy vykonané po zrušení rozhodnutia správcu dane č. 100731342/2018 zo dňa 23.4.2018, proti
ktorému sa žalobca odvolal, následne žalovaný vydal rozhodnutie č. 101910253/2018 zo dňa 26.9.2018,
ktorým rozhodnutie správcu dane zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dôvodom určenia daňovej
povinnosti na predmetnej dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl 2017 bolo neuznanie
deklarovaných daňových výdavkov žalobcu za dodanie pomocných prác (uhadzovanie haluziny) od
spoločnosti ACONTÉ, s.r.o., Laurinská 9, 911 01 Bratislava zaniknutá zlúčením dňa 28.4.2017, právny
nástupca obchodná spoločnosť REDOX, s.r.o., Trnavská cesta 67, Bratislava (ďalej len ACONTÉ, s.r.o.)
a z faktúry č. 20170412 zo dňa 30.4.2017, dátum dodania 30.4.2017, základ dane 14 000 eur, DPH 20% 2
800 eur, predmet dodania príprava plôch pre mestské lesy Brezová pod Bradlom, č. 2017041470 zo dňa
30.4.2017, základ dane 10 000 eur, DPH 20% 2 000 eur, predmet dodania ochrana proti burine a ochrana



proti zveri, č. 20170413 zo dňa 30.4.2017, dátum dodania 30.4.2017, základ dane 14 400 eur, DPH
20% 2 880 eur, predmet dodania zalesňovanie (výsadba sadeníc a aplikácia mykorýzy) od spoločnosti
LT - BUSINESS, s.r.o. . Na základe vykonaného dokazovania správca dane dospel k záveru, že služby
deklarované spornými faktúrami neboli vykonané dodávateľmi na nich uvedenými. Fakturované služby
mali byť vykonané spoločnosťou ACONTÉ, s.r.o. ako priamym dodávateľom, resp. subdodávateľom
spoločnosti LT - BUSINESS, s.r.o. . Táto spoločnosť však nepreukázala, kto v skutočnosti práce
vykonal, účtovníctvo spoločnosti neboli predložené bývalou konateľkou spoločnosti a ani nástupníckou
spoločnosťou REDOX, s.r.o. . Konateľ nástupníckej spoločnosti p. R. sa vyjadril, že vystupoval ako
biely kôň, bývalú konateľku spoločnosti ACONTÉ, s.r.o. nepoznal a dostával peňažnú odmenu za
to, že vystupoval v rôznych spoločnostiach. Na základe týchto skutočností správca dane uviedol, že
neboli splnené podmienky stanovené v § 49 - § 51 zákona o DPH na vznik práva na odpočítanie
dane zo sporných faktúr a neuznal daňovému subjektu uplatnené odpočítanie od dane v sume 10
704 eur. Z rozhodnutia žalovaného vyplýva, že správca dane viedol dokazovanie s cieľom preveriť
reálnosť obchodov deklarovaných spornými faktúrami, snažil sa plne a presne zistiť skutkový stav veci
tým, že si zaobstaral pri výkone daňovej kontroly nevyhnutné podklady a dôkazy pre rozhodnutie. V
rozhodnutí bolo ďalej konštatované, že správca dane nevykonal iba formálnu kontrolu dokladov, ale
zameral sa na vecné plnenie, a to vo všetkých vzájomných súvislostiach. Vykonaním dokazovaním však
vznikli odôvodnené pochybnosti o pravdivosti tvrdení a dokladov predložených daňovým subjektom. Z
vykonaného dokazovania bolo zistené, že samotné listinné dôkazy nie sú bez ďalšieho preukázania
dôkazom o tom, že určité zdaniteľné obchody boli uskutočnené, sú len tvrdením o takýchto udalostiach.
Predložením faktúr je naplnená len formálna stránka na uplatnenie odpočítania dane, tieto faktúry však
musia byť odrazom reálneho plnenia, ktoré v prípade vzniku pochybností preukazuje platiteľ, t.j. žalobca.
V preverovanom prípade žalobca deklaroval nadobudnutie služieb od spoločnosti ACONTÉ, s.r.o. a LT -
BUSINESS, s.r.o., ktoré ďalej fakturoval pre svojho odberateľa, spoločnosť Mestské lesy, s.r.o. . Správca
dane preveroval reálne uskutočnenie deklarovaných zdaniteľných obchodov, pričom boli zistené viaceré
nezrovnalosti. V prípade obchodnej spoločnosti LT - BUSINESS, s.r.o. konateľka spoločnosti p. J. I.
predložila správcovi dane faktúru č. 20170413, ktorá obsahovala iné údaje ako na faktúre s totožným
číslom, ktorou disponoval správca dane od žalobcu, pričom k uvedeným nezrovnalostiam sa nevedela
vyjadriť. Taktiež sa nevedela vyjadriť k údajom uvedeným na dodacom liste k sporným faktúram, ktoré
vystavila spoločnosť LT - BUSINESS, s.r.o. pre daňový subjekt. Ďalej bolo zistené, že fakturované
služby mala vykonať spoločnosť ACONTÉ, s.r.o., ktorá bola zároveň dodávateľom daňového subjektu
vo veci spornej faktúry č. 2017040. Pokiaľ ide o túto spoločnosť konateľka spoločnosti ACONTÉ, s.r.o.
p. S. T. formálne potvrdila uskutočnenie zdaniteľných obchodov, avšak nemala dostatočné znalosti o
ich realizácii, doklady preukazujúce uskutočnenie fakturovaných zdaniteľných obchodov nepredložila,
údajne ich mala odovzdať novému konateľovi, p. R., ktorý však uviedol, že žiadne doklady neprevzal a
fungoval ako „biely kôň“, konateľku obchodnej spoločnosti ACONTÉ, s.r.o. p. T. nepozná. Okrem toho
zo získaných výpovedí vyplynulo, že fakturované služby boli vykonávané neznámymi osobami, pričom
žiadny z dotknutých subjektov neuviedol a nepredložil evidenciu pracovníkov, ktorí vykonali fakturované
práce. Znamená to, že vykonaním dokazovaním nebolo bez pochybností preukázané, že tieto služby
boli vykonané subdodávateľsky spoločnosťami uvedenými na sporných faktúrach, a to spoločnosťou
ACONTÉ, s.r.o. a LT - BUSINESS, s.r.o. .

6.
Správny súd predmetnú vec prejednal na pojednávaní konanom dňa 31.3.2021, ktorého sa zúčastnil
právny zástupca žalobcu a žalovaný.

7.
Právny zástupca žalobcu na pojednávaní uviedol, že správca dane v predmetnej veci ignoroval základné
zásady daňového konania, zo strany správcu dane ako aj žalovaného boli nedostatočne odôvodnené
ich rozhodnutia a získané informácie v rámci daňovej kontroly pri výkone svojej činnosti boli vytrhnuté z
kontextu, neboli posudzované vo vzájomnej súvislosti a boli vykladané výlučne v neprospech žalobcu.
V tejto súvislosti poukázal na to, že dokazovanie v rámci daňovej kontroly bolo zo strany správcu
dane vykonané dostatočne, avšak v konaní vypočutí svedkovia ako aj osoby, ktoré konali za jednotlivé
spoločnosti potvrdili dodanie zdaniteľných plnení, avšak správca dane tieto tvrdenia jednotlivých svedkov
dostatočným spôsobom nevyhodnotil. Pokiaľ ide o dôkazné bremeno, tak mal za to, že žalobca ho v
predmetnej veci uniesol, keď správcovi dane predložil všetky doklady, ktoré mal k dispozícii, t.j. jednotlivé
faktúry, dodacie listy, pričom poukázal aj na vykonané výpovede svedkov, ktorí v konaní potvrdili, že
fakturované práce boli zrealizované. Pokiaľ ide o výpoveď p. R., tak poukázal na to, že tento nebol



oprávnený konať za spoločnosť ACONTÉ, s.r.o., ktorej nástupníckou spoločnosťou bola spoločnosť
REDOX, s.r.o., a teda v čase posudzovaného obdobia tnto nebol oprávnený konať za túto spoločnosť.
Okrem toho jeho výpoveď bola zrealizovaná v Psychiatrickej nemocnici P. Pinela v Pezinku, pričom nie je
známe v akom zdravotnom stave bol tento svedok, napriek tomu, že jeho výpoveď bola pre toto konanie
zásadná. Taktiež poukázal na to, že Daňový úrad v Trnave, pobočka Senica preveroval iné zdaňovacie
obdobie v rámci daňovej kontroly u žalobcu (február 2017), pričom v tomto zdaňovacom období boli
realizované identické plnenia za účasti rovnakých dodávateľských spoločností, pričom správca dane
nemal žiadne námietky voči týmto zdaniteľným plneniam. Za tohto stavu preto považoval takýto postup
správcu dane za nezákonný a rozporný so základnými zásadami pri správe daní, keď v zdaňovacom
období apríl 2017 v podstate správca dane absolútne ignoroval tieto skutočnosti bez nejakého dlhšieho
zisťovania a porovnávania týchto zdaňovacích období.

8.
V konaní vypočutá poverená zástupkyňa žalovaného žiadala žalobu ako nedôvodnú zamietnuť, pričom
poukázala na dôvody uvedené v ich písomnom vyjadrení zo dňa 7.11.2019. Nesúhlasila s konštatovaním
právneho zástupcu žalobcu, že by správca dane v predmetnej veci odignoroval zásady daňového
konania a taktiež že by svoje rozhodnutie dostatočným spôsobom neodôvodnil. Poukázala na to,
že práve vo výpovediach jednotlivých svedkov boli zistené viaceré nezrovnalosti v ich tvrdeniach,
keď nebolo možné identifikovať kto tieto práce vykonával, pričom v tomto smere žalobca dôkazné
bremeno neuniesol. Bol to práve žalobca, ktorý mal v rámci dôkazného bremena tieto nezrovnalosti,
tak vo výkone realizovaných prác ako aj zistených rozdielností vo faktúrach predložených žalobcom
vysvetliť a zdôvodniť. Pokiaľ ide o výpoveď p. R., tak tento bol vypočutý z dôvodu, že podľa tvrdenia
predchádzajúcej konateľky spoločnosti ACONTÉ, s.r.o. p. T. mali byť tejto osobe odovzdané účtovné
doklady, pričom tento tieto jej tvrdenia vyvrátil. Uviedla, že jeho výpoveď bola plne právne záväzná, a
to aj napriek tomu, že bol umiestnený v psychiatrickej nemocnici, pričom bolo zistené, že menovaný
bol plne spôsobilý na právne úkony. Ďalej uviedla, že podľa názoru žalovaného boli jednotlivé práce
vykonávané zamestnancami žalobcu a nie zamestnancami dodávateľských spoločností. Pokiaľ ide
o tvrdenie právneho zástupcu žalobcu, že správca dane v obdobných veciach, týkajúcich sa iného
zdaňovacieho obdobia postupoval rozdielne, tak v tejto súvislosti uviedla, že mohlo ísť o druhovo
podobné zdaniteľné plnenia, avšak nie je možné automaticky preberať zistenia z iného zdaňovacieho
obdobia na obdobie, ktoré je predmetom posudzovania.

9.
Správny súd preskúmal napadnuté rozhodnutie a konanie, ktoré mu predchádzalo, oboznámil sa s
obsahom súdneho spisu a pripojeného administratívneho spisu a dospel k záveru, že žaloba je podaná
dôvodne.

10.
Podľa § 3 Daňového poriadku pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych
predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených
záujmov daňových subjektov a iných osôb.

Podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz
jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo
najavo.

Podľa § 24 ods. 1 písm. a) Daňového poriadku daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú
vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných
podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie
bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť,
správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

Podľa § 24 ods. 2 Daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti
nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi
daňových subjektov.



Podľa § 24 ods. 3 Daňového poriadku správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných
voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať
skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti.

Podľa § 24 ods. 4 Daňového poriadku ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a
objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so
všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké
výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom
zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

Podľa § 63 ods. 5 Daňového poriadku rozhodnutie obsahuje odôvodnenie, ak tento zákon neustanovuje
inak. V odôvodnení sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, vysporiadanie sa s
návrhmi a námietkami daňového subjektu, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych
predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo.

Podľa § 49 zákona ods. 1 č. 222/2004 o dani z pridanej hodnoty právo (ďalej len „zákon o DPH“)
odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla
daňová povinnosť.

Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň
z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3
a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov
a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.

Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť,
ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.

11.
Správny súd považuje za potrebné poukázať na samotný účel daňového konania, ktorým je zistenie,
či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotno-právnymi predpismi svoje povinnosti voči
štátnemu rozpočtu. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu
zisťovania, preverovania základu dane, alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie
dane, alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu. Overenie oprávnenosti odpočítania dane
znamená objasnenie všetkých okolností, ktoré umožnia prijať závery, či podmienky boli splnené, či nárok
pre nesplnenie hoci len jednej zo všetkých vyžadovaných podmienok nie je vylúčený. Nakoľko ide o
hmotnoprávne podmienky, k takémuto záveru nestačí len existencia konkrétnej faktúry, hoci má všetky
formálno-právne náležitosti, ale musí sa overiť, či údaje v nej uvedené naozaj dokladujú predmetnú
činnosť (z odôvodnenia rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžf/40/2015 z 28. septembra 2017).
12.
Podľa zákona o dani z pridanej hodnoty, odpočítanie dane nenastáva ex lege, ale je právom platiteľa
dane, ktoré právo je spojené s jeho dôkaznou povinnosťou. Zákonodarca z dôvodu zabránenia
ľahkej zneužiteľnosti požaduje, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet dane uplatnil preukázal existenciu
podmienok, ktoré pre tieto nároky zákon stanovil. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane
z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, v
danom prípade služba reálne dodaná a to práve osobou uvedenou na faktúre, to znamená, že zdaniteľné
plnenie mu bolo dodané a DPH bola voči nemu uplatnená práve platiteľom DPH, uvedeným na faktúre.

13.



V súvislosti s povinnosťou daňového subjektu preukázať skutočnosti vyplývajúce z predložených
daňových dokladov (faktúr) správny súd súčasne poukazuje na to, že uskutočňovanie zdaniteľných
plnení je ekonomická činnosť plne pod kontrolou daňového subjektu, a preto má daňový subjekt,
ako platiteľ dane možnosť obstarať si dostatočný počet dôkazov, ktoré zabezpečia preukázateľnosť
uskutočneného zdaniteľného plnenia správcovi dane, ktorý v rámci daňovej kontroly preveruje
skutočnosti rozhodujúce pre určenie dane (§ 44 ods. 1 daňového poriadku). Inak povedané je plne v
dispozícii daňového subjektu zabezpečiť si potrebné doklady za účelom minimalizácie rizika, že mu v
budúcnosti nebude z dôvodu dôkaznej núdze priznané právo na odpočítanie dane. Daňový subjekt
je povinný preukazovať v zmysle § 24 ods. 1 daňového poriadku a) skutočnosti, ktoré majú vplyv
na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných
podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov; b) skutočnosti, na ktorých preukázanie
bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania; c) vierohodnosť,
správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. V zmysle § 19 ods. 1 a ods. 2 a §
49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH je takouto skutočnosťou aj dodanie tovaru alebo služby platiteľom,
ktorý faktúru ako dodávateľ vystavil. Zákonné podmienky, po splnení ktorých vzniká platiteľovi právo
na odpočítanie dane, nespočívajú len vo formálnej deklarácii, v predložení dokladov s predpísaným
obsahom, ale tieto musia mať povahu faktu, t.j. musia nesporne preukazovať skutočnosť vo všetkých
jej znakoch - v právnej skutočnosti, v objekte a v subjekte.

14.
Uvedené závery často vyžadujú okrem iného stotožnenie dodávateľa ako podmienky pre odpočet
DPH, ktorá je určite rozhodujúcim faktorom pri posudzovaní uplatneného nároku daňového subjektu
na odpočet DPH. V prípade odôvodnených pochybností na strane dodávateľa, bez ohľadu na
dobromyselnosť daňového subjektu, je potom vylúčený nárok daňového subjektu na odpočet DPH.
Na druhej strane je však potrebné konštatovať, že uvedené závery z rozhodovacej praxe Najvyššieho
súdu SR sa niekedy dostávajú do rozporu s judikatúrou Súdneho dvora EÚ, ktorá pripúšťa vznik
nároku na odpočet u dobromyseľného daňového subjektu aj v prípade, ak existujú pochybnosti na
strane dodávateľa, resp. aj v prípade, ak dodávateľ nie je stotožnený. Tu je na mieste poukázať na
rozhodnutia Súdneho dvora EÚ v spojených veciach C-80/11 a C-142/11, resp. v spojených veciach
C-354/03, C-355/03 a C-484/03. Judikatúra Súdneho dvora EÚ tiež ustálila, že založením systému
zodpovednosti bez zavinenia sa prekračuje rozsah nevyhnutný na ochranu práv verejných financií
(C-384/04, C-271/06). Možno preto urobiť záver, že Súdny dvor EÚ dlhodobo judikuje, že samotná
skutočnosť, že plnenie nebolo skutočne vykonané dodávateľom uvedeným na faktúrach alebo jeho
subdodávateľom nepostačuje na vylúčenie práva na odpočet; pričom právo na odpočet DPH, ktoré
je uvedené na faktúrach vystavených dodávateľom v prípade, ak sa ukáže, že hoci bolo dodanie
uskutočnené, ako to je aj v tomto prípade, v skutočnosti nebolo vykonané ani dodávateľom, ani jeho
subdodávateľom, možno zamietnuť jedine pod dvojitou podmienkou, že táto skutočnosť predstavuje
podvodné konanie a ak sa preukáže, že vzhľadom na objektívne skutočnosti predložené daňovými
úradmi zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce právo na odpočet
dane bolo súčasťou podvodu, pričom prislúcha vnútroštátnemu súdu túto skutočnosť overiť (C-18/13).
V predmetnej veci tieto skutočnosti neboli zo strany správcu dane ako aj žalovaného zistené a v tomto
smere neboli rozhodnutia správnych orgánov vôbec zdôvodnené. V danom prípade správca dane, resp.
žalovaný založil svoj záver o nepreukázaní dodania fakturovaných prác spoločnosťami LT - BUSINESS,
s.r.o. a ACONTÉ, s.r.o., keď podľa správcu dane predložené doklady zo strany žalobcu nepreukazujú
daňovým subjektom prezentované skutočnosti. Zo strany správcu dane však nebola konštatovaná
vedomosť žalobcu o jeho účasti na podvodnom konaní, resp. jeho nedostatočná obozretnosť. Z
dikcie ustanovenia upravujúceho zásadu zákonnosti daňového konania vyplýva, že daňové orgány
nemôžu chrániť len fiškálne záujmy štátu ako prioritné, ale sú súčasne povinné zachovávať práva
a oprávnené záujmy daňových subjektov, to znamená, že zásada zákonnosti daňového konania
predstavuje významnú garanciu právnej istoty daňových subjektov. Správca dane preto postupuje v
daňovom konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi a pri vyžadovaní plnenia ich povinností v tomto
konaní použije len také prostriedky, ktoré ich najmenej zaťažujú a umožňujú pritom správne vyrubiť a
vybrať daň.

15.
Podľa rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci C-285/11 je boj proti podvodom, daňovým únikom a
prípadným zneužitím systému dane z pridanej hodnoty s cieľom uznaným a podporovaným smernicou
Rady 2006/112/ES a prináleží teda vnútroštátnym orgánom a súdom zamietnuť priznanie práva na



odpočítanie dane z pridanej hodnoty, ak sa s ohľadom na objektívne skutočnosti preukáže, že toto
právo sa uplatňuje podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom. Preto na odpočítanie dane tak možno
zdaniteľnej osobe zamietnuť iba pod podmienkou, že sa na základe objektívnych skutočností preukáže,
že zdaniteľná osoba, ktorej bol dodaný tovar alebo poskytnutá služba zakladajúca právo na odpočítanie
dane, vedela, alebo mala vedieť, že sa takýmto nadobudnutím tovaru alebo prijatím týchto služieb
zúčastní na transakcii predstavujúcej daňový podvod týkajúci sa DPH zo strany dodávateľa alebo iného
hospodárskeho subjektu, ktorý na vstupe alebo na výstupe zasahuje do reťazca týchto dodaní alebo
týchto služieb. V prípade, že sa preukáže existencia služby, v zmysle citovanej judikatúry Súdneho
dvora EÚ (čo nastalo aj v predmetnej veci), potom správca dane môže zamietnuť priznanie práva na
odpočítanie dane z pridanej hodnoty z dôvodu podvodného konania len za predpokladu, že preukáže,
že sa daňový subjekt vedome podieľal na podvodnom konaní, resp., že z dôvodu zanedbania jeho
povinnosti - primeranej ostražitosti mohol, resp. mal vedieť, že sa na podvodnom konaní podieľa. V
predmetnej veci tomu tak zo strany správcu dane, resp. žalovaného nenastalo, a preto záver správnych
orgánov o neunesení dôkazného bremena žalobcom je potrebné považovať za predčasný, nakoľko
právnemu posúdeniu musí vždy predchádzať ustálenie skutkového stavu veci. Znamená to, že tak
správca dane ako aj žalovaný nepotvrdili, že zo strany žalobcu ako daňového subjektu došlo ku konaniu,
ktoré je súčasťou daňového podvodu. V predmetnej veci správne orgány iba paušálne udávali, že
služby nedodal dodávateľ uvedený na faktúre bez toho, že by správca dane ako aj žalovaný uviedli,
že zo strany žalobcu je zneužívané právo. Taktiež možno vytknúť správnym orgánom, že v rozhodnutí,
ktoré napadol žalobca správnou žalobou chýba ich úvaha ohľadne splnenia podmienok vo vzťahu k
jednotlivým plneniam, pretože pokiaľ chce správny orgán jednotlivé zdaniteľné plnenia spochybniť, tak
je potrebné to vyhodnotiť vo vzťahu ku každému plneniu samostatne.

16.
K námietke o porušení práva daňového subjektu stanoveného v § 25 ods. 4 daňového poriadku správny
súd uvádza, že na základe dožiadania číslo 101629846/2017 zo dňa 25.7.2017 boli počas daňovej
kontroly vykonané vypočutia štatutárnych orgánov deklarovaných dodávateľov obchodnej spoločnosti
ACONTÉ, s.r.o. (p. T.) a LT - BUSINESS, s.r.o. (p. I.) bez predchádzajúceho upovedomenia daňového
subjektu, čím síce nebolo umožnené klásť svedkom otázky zo strany daňového subjektu, avšak vo
vyrubovacom konaní správca dane vypočul tak p. I. ako aj p. T. ako svedkov za prítomnosti daňového
subjektu, čím bolo predmetné procesné porušenie odstránené, s čím sda správny súd stotožňuje.

17.
V súvislosti s dokazovaním správny súd dodáva, že zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové
konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa
bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním v daňovom priznaní
uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži
na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom, keďže v rámci
správy daní a prostredníctvom inštitútu daňovej kontroly, správca dane preveruje základ dane, alebo
iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane, prípadne oprávnenosti nároku na vrátenie
nadmerného odpočtu podľa zákona o DPH. Ak sa však preukáže, že dodanie bolo uskutočnené, v
skutočnosti nebolo vykonané ani dodávateľom a ani jeho subdodávateľom, možno zamietnuť jedine
pod dvojitou podmienkou, že táto skutočnosť predstavuje podvodné konanie. Ak sa teda preukáže, že
vzhľadom na objektívne skutočnosti predložené daňovými úradmi zdaniteľná osoba vedela, alebo mala
vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce právo na odpočet dane bolo súčasťou podvodu, tak prislúcha
vnútroštátnemu súdu túto skutočnosť overiť (C-18/13), avšak v predmetnej veci tieto skutočnosti neboli
zo strany správcu dane ako aj žalovaného zistené a žiadnym spôsobom v ich rozhodnutiach premietnuté
a zdôvodnené. Možno preto konštatovať ako už aj bolo vyššie uvedené, že skutkový stav nie je v
tomto smere vyhodnotený z hľadiska dôvodov vo vzťahu k jednotlivým plneniam, a preto je potrebné
v tomto smere doplniť dokazovanie, pretože ak správne orgány v predmetnej veci zdaniteľné plnenia
spochybňujú, že neboli realizované označenými spoločnosťami, tak je to potrebné vyhodnotiť vo vzťahu
ku každému plneniu samostatne.

18.
Správny súd tiež považuje za potrebné uviesť, že zo strany správcu dane došlo k porušeniu zásady
ustanovenej v § 3 ods. 9 daňového poriadku, pretože nie je možné aby v skutkovo zhodných prípadoch
rozhodol rozdielne, keď žalovaný pri daňovej kontrole týkajúcej sa zdaňovacieho obdobia apríl 2017
spochybňoval spoluprácu s dodávateľmi žalobcu, obchodnými spoločnosťami LT - BUSINESS, s.r.o. a



ACONTÉ, s.r.o., pričom v inom zdaňovacom období (február 2017) správca dane - Daňový úrad Trnava,
pobočka Senica spoluprácu s uvedenými spoločnosťami nespochybňoval, pričom v predloženom
protokole č. 101469318/2017 zo dňa 4.7.2017 konštatoval, že pri preverovaní dodávateľských faktúr od
týchto spoločností neboli zistené žiadne porušenia zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty.
Znamená to, že ak správca dane potvrdzuje spoluprácu žalobcu s týmito dodávateľmi pri kontrole
zdaňovacieho obdobia február 2017, nemal byť spochybňovať túto obdobnú spoluprácu žalobcu s
uvedenými dodávateľmi aj v zdaňovacom období apríl 2017.

19.
Správny súd na základe vyššie uvedeného konštatuje, že je preukázaný dôvod na zrušenie napadnutého
rozhodnutia podľa § 191 ods. 1 písm. a) a d) SSP, a preto zrušil napadnuté rozhodnutie žalovaného z
dôvodu nedostatočne zisteného skutkového stavu ako aj jeho čiastočnej nepreskúmateľnosti.

20.
V ďalšom konaní bude potrebné doplniť dokazovanie za účelom riadneho zistenia skutkového stavu
v naznačenom smere a po doplnení dokazovania bude vo veci potrebné znovu rozhodnúť s tým, aby
rozhodnutie bolo náležite odôvodnené v zmysle § 63 ods. 5 daňového poriadku, pričom správny orgán
sa riadne vysporiada a náležite odôvodní akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, a to najmä,
či zdaniteľná osoba vedela, alebo mala vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce právo na odpočet dane
bolo súčasťou podvodu.

21.
Správny súd rozhodol o trovách konania v zmysle § 167 SSP tak, keď procesne úspešnému žalobcovi
priznal právo na náhradu trov konania v celom rozsahu, o ktorých výške rozhodne správny súd po
právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí a to samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník (§ 175 ods. 2 SS).

22.
Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Trnave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zák.č. 757/2004
Z.z. v znení zákona č. 33/2011 Z.z.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná v lehote 30 dní od
doručenia rozsudku na Krajský súd v Trnave. Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno
odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP).

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania (§ 57 SSP) uviesť označenie
napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie
rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva
(sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len
do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil
zákon tým, že

a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo



j) podanie bolo nezákonne odmietnuté (§ 440 ods. 1 SSP).

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania
pred krajským súdom (§ 440 ods. 2 SSP).

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné
podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho
zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa, ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d)
alebo ak je žalovaným Centrum právnej pomoci.