Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 25CoP/4/2020 z 30. 3. 2020 Citácia: rozsudok Krajského súdu Trnava z 30. marca 2020, sp. zn. 25CoP/4/2020, ECLI:SK:KSTT:2020:2118210298.2 Krajský súd Trnava | 25CoP/4/2020 | ECLI:SK:KSTT:2020:2118210298.2 | 2020-03-30 | Rozsudok Oblasť práva: Rodinné právo – Vyživovacie povinnosti Citované ustanovenia: § 75 ods. 1 zákona č. 36/2002 Z. z., § 76 ods. 1 zákona č. 36/2002 Z. z., § 62 zákona č. 36/2002 Z. z., § 77 ods. 1 ZoR Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/14481840-6776-4add-b941-241c809854de Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2020:2118210298.2 Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 25CoP/4/2020
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2118210298
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Valentová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:2118210298.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Martina Valentová a sudcov:
JUDr. Ľubica Spálová a Mgr. Lucia Mizerová, vo veci starostlivosti súdu o maloleté deti: B. T., nar.
XX.X.XXXX a X. T., nar. XX.X.XXXX, obe adresa ako matka, zastúpené procesným opatrovníkom: Úrad
práce, sociálnych vecí a rodiny Trnava, deti rodičov - matka: Ing. P. T., nar. XX.X.XXXX, adresa S., F.
XXXX/XX, t.č. adresa Q. XXX, zastúpená spoločnosťou: NIKU & partners, s. r. o., so sídlom Bratislava,
Prokopa Veľkého 51, IČO: 36 866 008 a otec: Ing. P. I., nar. XX.X.XXXX, adresa M., M. W. XX, zastúpený
advokátkou: JUDr. Renáta Barbušová, so sídlom Bratislava, Štúrova 13, o úpravu výkonu rodičovských
práv a povinností k maloletým deťom, na odvolanie matky proti rozsudku Okresného súdu Trnava č. k.
12P/70/2018-168 zo dňa 12.6.2019 v napadnutej časti výživného (bežného i zročného) včítane závislého
výroku o trovách konania, t a k t o

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti bežného výživného p o t v r d z u j e .

II. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zročného výživného a jeho splatnosti
m e n í t a k , že zročné výživné za obdobie od 18.12.2018 do 31.5.2019 v sume 163,60 Eur je otec
povinný zaplatiť do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

III. Žiaden z účastníkov n e m á n á r o k na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. zveril maloleté B. a X. T. do osobnej
starostlivosti matky, pričom obaja rodičia budú maloleté deti zastupovať a spravovať ich majetok v
bežných veciach, výrokom II. zaviazal otca prispievať na výživu maloletej B. sumou 165,- Eur mesačne
a na výživu maloletej X. sumou 165,- Eur mesačne, vždy do 15. dňa príslušného kalendárneho mesiaca
vopred k rukám matky, s účinnosťou od 18.12.2018, výrokom III. povolil otcovi nedoplatok na zročnom
výživnom za obdobie od 18.12.2018 do 31.5.2019 na maloletú B. v sume 75,- Eur a na maloletú X. v
sume 75,- Eur zaplatiť v splátkach po 5,- Eur mesačne spolu s bežným výživným, počnúc mesiacom
nasledujúcim po právoplatnosti rozsudku s tým, že omeškanie s plnením čo i len jednej splátky má za
následok zročnosť celého plnenia, výrokom IV. rozhodol, že styk otca s maloletými deťmi neupravuje a
výrokom V., že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.

2. Rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou § 24 ods. 1, 4, § 25 ods. 1, 2, § 36 ods.
1 § 62 ods. 1 až 5, § 75 ods. 1, § 76 ods. 1, § 77 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine, § 2 ods. 1,
§ 52, § 57 a § 58 Civilného mimosporového poriadku (zákon č. 161/2015 Z. z., ďalej CMP) ako i § 217
ods. 1 veta prvá, § 251 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej CSP).



3. Podľa prvoinštančného súdu: „Návrhom zo dňa 18.12.2018, doručeným Okresnému súdu Trnava dňa
21.12.2018, sa matka domáhala úpravy výkonu rodičovských práv a povinností k maloletým deťom, a
to zverenia maloletých detí do jej osobnej starostlivosti s tým, že zastupovať maloleté deti a spravovať
ich majetok budú oprávnení obidvaja rodiča, zaviazania otca výživným na maloletú B. v sume 475 Eur
mesačne a na maloletú X. v sume 475 Eur mesačne, so splatnosťou do 15. dňa v mesiaci vopred,
počnúc dňom podania návrhu. Zročné výživné žiadala matka uhradiť v lehote 30 dní od vykonateľnosti
rozsudku. Súčasne matka navrhla upraviť styk otca s maloletými, a to každý párny kalendárny týždeň
v čase od piatku od 16.30 hod. nepretržite do nedele do 19.00 hod. Na pojednávaní konanom dňa
04.02.2019 matka upravila svoj návrh v časti určenia výživného tak, aby otcovi bola uložená povinnosť
prispievať na výživu maloletých detí nie dňom podania návrhu, ale odo dňa 01.04.2018, ktorý návrh
odôvodnila tým, že čakala, že otec výživné doplatí podľa výšky výživného, na ktorom sa v tom čase spolu
dohodli, čo bola suma 400 Eur na obe deti. Súd uznesením vyhláseným na pojednávaní dňa 17.04.2019
zmenu návrhu matky vo výroku I. nepripustil, keď mal za to, že podľa potvrdenia (č. l. 8) bol návrh
na začatie konania prijatý na tunajšom súde dňa 21.12.2018. Právna zástupkyňa matky však navrhla
prehodnotiť záver súdu vo výroku I. tohto uznesenia a súčasne predložila súdu doručenku z portálu
ÚPVS o tom, že návrh bol doručený tunajšiemu súdu dňa 18.12.2018 o 12.26 hod. a nie 21.12.2018, ako
to vyplýva z potvrdenia súdu o prijatí návrhu na začatie konania. Súčasne v podaní zo dňa 17.05.2019
poukázala právna zástupkyňa matky na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5Cdo 12/2018 zo
dňa 25.04.2018, v ktorom okrem iného uviedol, že „pre zachovanie lehoty na podanie odvolania bude
v danom prípade rozhodný okamih odoslania elektronického podania podľa poslednej vety § 25 ods. 1
Zákona o e-Governmente, bez potreby ďalšieho preukazovania okamihu skutočného doručenia podania
z tohto istého systému na určený súd. ... Strane sporu (účastníkovi konania) totiž nemôže byť na
ťarchu následný prenos dát z portálu na určený súd, nakoľko nemá žiadnu možnosť ovplyvniť túto fázu
doručovania.“ Keďže rovnako z registra tunajšieho súdu bolo zistené, že návrh matky na začatie konania
bol doručený do elektronickej podateľne Ministerstva spravodlivosti SR dňa 18.12.2018 (do podateľne
Okresného súdu Trnava až dňa 21.12.2018), súd následne uznesením vyhláseným na pojednávaní
dňa 12.06.2019 zrušil uznesenie vyhlásené na pojednávaní dňa 17.04.2019 vo výroku I. Súd má tak
za ustálené, že dňom podania návrhu na začatie konania je deň 18.12.2018. Po rozhodnutí o návrhu
matky prednesenom na pojednávaní dňa 04.02.2019 o určenie výživného na maloleté deti s účinnosťou
od 01.04.2018, keď súd uznesením vyhláseným na pojednávaní dňa 17.04.2019 vo výroku II. zmenu
návrhu matky nepripustil pre nepreukázanie dôvodov hodných osobitného zreteľa a po rozhodnutí o
pripustení zmenu návrhu matky v časti týkajúcej sa styku otca s maloletými deťmi vo výroku III. uznesenia
tak, že styk otca s maloletými deťmi sa neupravuje, keď otec s takýmto návrhom vyslovil súhlas, súd
ustálil predmet tohto konania. Predmetom konania bolo teda rozhodovanie o návrhu matky na zverenie
maloletých detí do osobnej starostlivosti matky, o zastupovaní maloletých detí a spravovaní ich majetku
oboma rodičmi, o uložení povinnosti otcovi prispievať na výživu maloletej B. v sume 475 Eur mesačne
a maloletej X. v sume 475 Eur mesačne vždy k 15. dňu v mesiaci vopred k rukám matky, počnúc dňom
18.12.2018, o povinnosti uhradiť zročné výživné k rukám matky v lehote 30 dní odo dňa vykonateľnosti
rozsudku s tým, že styk otca s maloletými deťmi sa neupravuje.“.

4. Súd prvej inštancie vecne ďalej argumentoval tým, že: „Z vykonaného dokazovania vyplýva, že od
kedy rodičia nežijú v spoločnej domácnosti, starostlivosť o maloleté deti v prevažnej miere zabezpečuje
riadne matka. Pre starostlivosť o maloleté má vytvorené podmienky a predpoklady aj v budúcnosti,
pričom aj s ohľadom na zachovanie stability výchovného prostredia súd rozhodol tak, ako je uvedené vo
výroku I. tohto rozsudku a maloleté deti B. a X. zveril do osobnej starostlivosti matky, pričom právo (aj
povinnosť) ich zastupovať a spravovať ich majetok ponechal obom rodičom. Napokon aj samotný otec
so zverením maloletých detí do osobnej starostlivosti matky súhlasil, rovnako tak aj so zastupovaním
maloletých detí a spravovaním ich majetku. “.

5. Pokiaľ ide o určenie výživného, prvoinštančný súd uzavrel, že: „Na základe vykonaného dokazovania
dospel k záveru, že vzhľadom k schopnostiam a možnostiam otca a odôvodneným potrebám maloletej
B. a maloletej X. zodpovedá určenie výživného sume 165 Eur mesačne na každé dieťa. Maloletá B. a
maloletá X. sú 15-ročné dievčatá - dvojčatá, ktoré navštevujú 8. ročník základnej školy. Vychádzajúc
zo súdnej praxe, za odôvodnený výdavok maloletých detí súd považoval, avšak v odlišnej výške ako
boli matkou maloletých vyčíslené, výdavky na stravu v sume 127 Eur mesačne na každé dieťa (100 Eur
strava doma + 27 Eur strava v škole), nakoľko maloleté sú zdravé, nemajú špeciálne požiadavky na
stravu (nemajú zdravotné obmedzenia alebo diétne požiadavky). Ďalej za odôvodnené súd považoval
výdavky na oblečenie a obuv vo výške 30 Eur mesačne na každé dieťa, drogéria vo výške 10 Eur



mesačne na každé dieťa, poplatky v škole (ZRPŠ, pomôcky) v sume 10 Eur mesačne na každé dieťa,
lieky a vitamíny vo výške 5 Eur mesačne na každé dieťa, doprava vo výške 10 Eur mesačne na každé
dieťa, vreckové vo výške 10 Eur mesačne na každé dieťa, telefón vo výške 10 Eur mesačne na každé
dieťa. Pokiaľ ide o náklady na bývanie, ktoré boli matkou vyčíslené na sumu v pomernej časti 94 Eur
na každé dieťa, súd za odôvodnený výdavok na bývanie považuje sumu 83,37 Eur, a to za vodu v
sume 11,68 Eur (35 Eur/3 osoby), plyn v sume 34,83 Eur (104,50 Eur/3 osoby), elektrina v sume 18,20
Eur (54,59 Eur/3 osoby) a mesačné platby v sume 18,67 Eur (56 Eur/3 osoby), keď výdavky za TV a
internet v sume 27,23 Eur mesačne a RTVS v sume 4,64 Eur mesačne by matka platila za domácnosť
bez ohľadu na počet osôb v domácnosti. Výdavky vyčíslené matkou na maloleté deti vo všetkých
jednotlivých položkách súd považoval za nadhodnotené, súdom zohľadnená suma bežné mesačné
výdavky na tieto kategórie pokrýva. Položku za doučovanie vo výške 160 Eur mesačne na každé dieťa a
poistenie vo výške 17,43 Eur mesačne na každé dieťa súd nepovažoval za dôvodný oprávnený výdavok
maloletých detí, ale za nadštandardný, prekračujúci rámec bežných výdavkov maloletých detí. Pokiaľ ide
o výdavky maloletých detí na birmovku, ide o príležitostné výdavky, ktoré súd nepovažoval za uznateľné,
keďže tieto sa hradia jednorazovo a nemožno ich považovať za pravidelne mesačne sa opakované
výdavky. Výšku odôvodnených mesačných výdavkov maloletých detí tak súd ustálil na sumu 295,37
Eur na každé dieťa, z ktorých výšky je zrejmé, že suma výživného v sume 165 Eur na každé dieťa
bude plne spotrebovaná. Nebolo zároveň v konaní preukázané, že by matka starostlivosť o deti riadne
nezabezpečovala. V prípade B. a X., ktoré majú v čase rozhodovania súdu 15 rokov, nie je možné
hovoriť o osobnej starostlivosti matky, na ktorú vzhľadom na vek nie sú maloleté odkázané. Matka
síce poskytuje deťom bývanie a s ním spojené výhody, na druhej strane si matka uplatnila v pomernej
časti náklady na domácnosť do výdavkov na maloleté. Matka býva s maloletými deťmi v rodinnom
dome, ktorého je vlastníkom. Mesačné náklady na domácnosť matka vyčíslila na sumu 664,43 Eur, a
to úver v sume 93,04 Eur, mesačné platby (daň + OLO + údržba) v sume 56 Eur, elektrina v sume
54,59 Eur, plyn v sume 104,50 Eur, voda v sume 35 Eur, TV a internet v sume 27,23 Eur, RTVS v
sume 4,64 Eur + leasing auta v sume 289,43 Eur. Matka je poberateľkou výsluhového dôchodku vo
výške 531,64 Eur mesačne a jej priemerný čistý mesačný príjem za obdobie január až apríl 2019 činil
747,60 Eur. Matka je zároveň poberateľkou rodinných prídavkov v sume 48,68 Eur mesačne na obe
deti, keď je všeobecne známe, že výška rodinných prídavkov poskytovaná v roku 2019 predstavuje
24,34 Eur mesačne na nezaopatrené dieťa. Teda priemerný mesačný príjem matky súd ustálil na sumu
1.327,92 Eur (531,64 Eur + 747,60 Eur + 48,68 Eur). Matka je na základe uzatvorenej leasingovej zmluvy
držiteľkou osobného motorového vozidla zn. Kia Rio, EČ: TT387GU, ktoré vozidlo matka používa pre
potreby svoje (cesta do práce) a potreby svojich detí (cesta do/z školy). Otec dobrovoľne prispieva k
rukám matky výživné v sume 300 Eur na obe deti. Otec býva v 4-izbovom byte (ktorý má v bezpodielovom
spoluvlastníctve s manželkou) s manželkou a dvomi dospelými deťmi pochádzajúcimi z ich manželstva,
na ktorého rekonštrukciu si otec zobral spotrebiteľský úver v sume 13.000 Eur. Mesačné náklady
otec vyčíslil na sumu 1.106,82 Eur, a to Orange v sume 140 Eur, garáž v sume 45 Eur, internet v
sume 14,40 Eur, splátka úveru v sume 189,67 Eur, splátka hypotéky v sume 200 Eur, výživné na
deti v sume 300 Eur, nájom v sume 143,76 Eur, elektrika v sume 36,50 Eur, plyn v sume 4 Eurá,
UPC v sume 33,49 Eur. Na bývanie mu prispievajú deti z manželstva po 50 Eur mesačne. Otec je
poberateľom výsluhového dôchodku v sume 697,82 Eur mesačne a jeho priemerný čistý mesačný príjem
za obdobie január až apríl 2019 činil 626,60 Eur mesačne. Teda priemerný mesačný príjem otca súd
ustálil na sumu 1.324,42 Eur (697,82 Eur + 626,60 Eur). Otec je vlastníkom a držiteľom osobného
motorového vozidla zn. Volkswagen Passat, avšak auto využíva jeho syn, ktorý ho aj spláca, a to z
dôvodu nižšej poistky. Otec však bezodplatne využíva osobné motorové vozidlo zn. Toyota Rav 4,
ktorého vlastníkom a držiteľom z titulu kúpnej zmluvy je brat otca (P. I.). Pokiaľ matka uvádzala, že má
vedomosť o tom, že majiteľ spoločnosti prispieva otcovi sumou 200 Eur mesačne a taktiež mu poskytuje
odmeny v sume 500 - 1.500 Eur raz za rok alebo podľa situácie aj častejšie, túto skutočnosť matka
(ako sama uviedla) nevie reálne preukázať a navyše zamestnávateľ otca sám potvrdil, že otcovi nie sú
poskytované žiadne benefity, na základe odpracovaných hodín sú mu poskytované v zmysle zákona
stravné lístky. Čo sa týka tvrdenia matky, že otec sa bez vážneho dôvodu vzdal výhodnejšieho príjmu,
keď na základe dodatku č. 2 k pracovnej zmluve, uzatvoreného dňa 02. 01. 2019, došlo k zníženiu
mzdy otca na sumu 860 Eur mesačne brutto, súd uvádza, že k úprave mzdy otca neprišlo z dôvodov
na strane otca (zamestnanca), ale z dôvodov na strane spoločnosti (zamestnávateľa), kedy bola otcovi
prehodnotená pracovná náplň a prestal vykonávať funkciu obchodného zástupcu. Z uvedeného dôvodu
súd pri určovaní výšky vyživovacej povinnosti nemohol vychádzať z pôvodného príjmu otca (pred
úpravou mzdy). Súdu sa javí rovnako nepravdepodobné i tvrdenie matky, že zníženie príjmu otca je
len účelové a dohodnuté so zamestnávateľom, keď k zníženiu mzdy malo dôjsť po tom, ako sa otec



dozvedel o podanom návrhu na začatie konania o úprave výkonu rodičovských práv a povinností k
maloletým deťom. Súd sa naopak stotožňuje s tvrdením právnej zástupkyne otca, podľa ktorej sa otec o
podanom návrhu dozvedel až po úprave mzdy, ku ktorej došlo dodatkom č. 2 k pracovnej zmluve a ktorý
bol uzatvorený dňa 02. 01. 2019, pričom otcovi bol návrh elektronicky doručený až dňom 23. 01. 2019.
Tiež je pravdou, že otec na návrh na začatie konania ako aj na výzvy súdu začal reagovať až po tom,
ako mu boli tieto doručené z dôvodu opatrnosti poštou, teda 16. 03. 2019, pričom rovnako z lustrácie
otca v Sociálnej poisťovni mal súd preukázané, že k zníženiu mzdy otca došlo od januára 2019. Súd
tak nemal preukázané, že k zníženiu mzdy u otca došlo spätne a účelovo. Ak právna zástupkyňa matky
uvádza, že otec sa o podanom návrhu dozvedel od matky, matka sa na pojednávaní sama vyjadrila, že
s otcom detí nekomunikuje a ani nevie jeho názor na podaný návrh.“.

6. Súd prvej inštancie následne dôvodil tiež tým, že: „Pri určovaní výšky výživného súd vychádzal
z ustálenej rozhodovacej praxe Krajského súdu v Trnave (nie podľa šablóny, ako uviedla právna
zástupkyňa matky k predbežnému právnemu názoru vyslovenému súdom), podľa ktorej sa výživné
určuje v rozsahu okolo 20 % až 30 % z príjmu osoby povinnej platiť výživné, a to s prihliadnutím na
počet vyživovacích povinností osoby povinnej platiť výživné, ich veku a odôvodnených potrieb. Nakoľko
má otec dve vyživovacie povinnosti, pričom ide o dvojčatá, je potrebné sa pohybovať skôr v strede
uvedeného rozpätia. Súd vychádzal z príjmu otca, ktorý ustálil na sumu 1.324,42 Eur mesačne. Z
uvedenej sumy bolo možné určiť výživné v rozmedzí od 264,88 Eur do 397,33 Eur, ktorá suma je určená
pre všetky vyživovacie povinnosti otca. V tomto rozpätí súd určil výživné otca na maloletú B. v sume
165 Eur mesačne a na maloletú X. v sume 165 Eur mesačne od 18.12.2018, čo predstavuje 25 % z
príjmu otca vo výške 1.324,42 Eur (331,11 Eur na obe deti). Súd vzal do úvahy, že obe maloleté deti
majú 15 rokov, sú dvojčatá a ich priemerné mesačné odôvodnené výdavky sú vo výške 295,37 Eur
mesačne/obe deti. Na druhej strane súd pri takto určenom výživnom ponechal priestor pre prípadné
zvýšenie výživného do budúcna, keď maloleté ešte len pôjdu na strednú školu, a rovnako aj vzhľadom
na vzdelanie oboch rodičov možno u nich dôvodne predpokladať, že budú pokračovať v príprave na
budúce povolanie i štúdiom na vysokej škole. Otec nemá ďalšiu vyživovaciu povinnosť, zo zisteného
príjmu vo výške 1.324,42 Eur po odpočítaní výživného v sume 330 Eur na obe deti mu zostane suma
994,42 Eur, z ktorej otec môže uhrádzať všetky svoje ostatné výdavky. Vzhľadom k uvedenému má
súd za to, že súdom určené výživné je primerané odôvodneným potrebám maloletých detí, spravodlivé
a zodpovedá schopnostiam, možnostiam a majetkovým pomerom otca. Povinnosťou otca ako rodiča
je starať sa o výživu svojich detí a vynaložiť všetko úsilie, aby dosahoval príjem, z ktorého ich výživu
zabezpečí. Teda pokiaľ ide o náklady na deti, ktoré nebudú pokryté výživným zo strany otca a prídavkom
na deti, je potrebné, aby sa na nich podieľala aj matka, avšak z dôvodu poskytovania starostlivosti o
deti v nefinančnej forme zabezpečovaním bývania a ďalšími činnosťami spojenými s bývaním (pranie,
žehlenie, varenie...) sa má na nákladoch na dieťa podieľať v nižšej miere ako otec. K právu detí na
rovnakú životnú úroveň svojich rodičov súd uvádza, že zákonnému právu detí podieľať sa na životnej
úrovni rodičov nezodpovedá povinnosť otca maloletých detí zachovať štandard, na aký boli zvyknuté,
nakoľko rovnaká životná úroveň nespočíva v matematickom finančnom zabezpečení detí a rodiča, teda
že rodič a deti musia mať k dispozícii rovnakú sumu finančných prostriedkov, pretože v zásade sú potreby
dospelého človeka v produktívnom veku (rodič) nákladnejšie ako potreby detí, a najmä tiež odlišné.
Porovnanie životnej úrovne rodiča a dieťaťa je založené na porovnaní dostupnosti uspokojovania potrieb
rodiča a potrieb dieťaťa pri danej finančnej dispozícii. O rovnakú životnú úroveň pôjde, ak budú potreby
rodiča a potreby detí dostupné rovnakou mierou.“.

7. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku tiež vyplýva, že súd prvej inštancie z dôvodu hospodárnosti
konania nevykonal ďalšie dokazovanie navrhované účastníkmi, ktorý procesný postup následne tiež
zdôvodnil. Potom uzavrel, že: „Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov návrhu matky na určenie
výživného na maloletú B. a maloletú X. vo výroku II. tohto rozsudku vyhovel považujúc ho za čiastočne
opodstatnený, a to vo výške výživného 165 Eur mesačne na každé maloleté dieťa, keď súd považuje
takto určené výživné za spravodlivé a primerané. Súd nemal pochybnosti o tom, že i otec sa v určitej
miere podieľa na starostlivosti o maloleté, a to nielen dobrovoľným plnením výživného v sume 300 Eur,
ale i plnením nad tento rámec tým, že s deťmi sa stretáva, kupuje im oblečenie, prípadne im prispieva na
výdavky, absolvujú s otcom výlety, či len s nimi trávi čas vo svojej domácnosti, s čím sú rovnako spojené
výdavky otca na starostlivosť o maloleté, a ktoré skutočnosti potvrdila i matka. Súd určil výživné odo
dňa podania návrhu, t. j. 18.12.2018, tak, ako si matka uplatnila vo svojom návrhu, pretože už v čase
podania návrhu bolo určenie výživného dôvodné.“



8. Súd prvej inštancie sa vysporiadal s námietkou matky na zaujatosť zákonného sudcu tak, že:
potom uzavrel, že: „...pokiaľ sa právna zástupkyňa matky v rámci záverečných rečí vyjadrila, že
predbežne vyslovený právny názor súdu považuje nielen za zaujatý, ale aj odporujúci najlepšiemu
záujmu maloletých detí, súd toto vyjadrenie podľa obsahu neposúdil ako námietku zaujatosti zákonnej
sudkyne, ale len ako vyslovenie nesúhlasu s predbežným právnym názorom súdu predneseným pred
otvorením pojednávania, ku ktorému súd dospel vykonaným dokazovaním, a na základe ktorého sa súd
pokúsil v súlade so zákonom o uzatvorenie rodičovskej dohody o úprave výkonu rodičovských práv a
povinností k maloletým deťom, s ktorou však matka vyjadrila nesúhlas.“.

9. Pokiaľ išlo o zročné výživné, prvoinštančný súd konštatoval, že: „Nedoplatok na zročnom výživnom
za obdobie od 18.12.2018 do 31.05.2019 na maloletú B. v sume 75 Eur a na maloletú X. v sume 75 Eur
vo výroku III. tohto rozsudku súd povolil otcovi zaplatiť v splátkach po 5 Eur mesačne spolu s bežným
výživným, počnúc mesiacom nasledujúcim po právoplatnosti rozsudku. V mesiacoch december 2018 až
máj 2019 otec platil riadne výživné v sume 300 Eur mesačne na obe deti, pričom po zvýšení výživného
za mesiac január 2019 až máj 2019 bol otec povinný platiť výživné v sume 330 Eur mesačne. Teda
rozdiel medzi zaplateným výživným za obdobie január 2019 až máj 2019 vo výške 1.500 Eur na obe
deti a výživným, ktoré mal otec uhradiť po zvýšení za mesiac január 2019 až máj 2019 vo výške 1.650
Eur na obe deti, predstavuje sumu 150 Eur na obe deti, t. j. 75 Eur na maloletú B. a 75 Eur na maloletú
X.. Za mesiac december 2018 otcovi nedoplatok na zročnom výživnom nevznikol, keď otec uhradil na
výživnom sumu 300 Eur na obe deti, pričom za obdobie od 18.12.2018 do 31.12.2018 bol otec povinný
zaplatiť na výživnom sumu 149,10 Eur na obe deti (330 Eur : 31 dní = 10,65 Eur/deň; 10,65 Eur/deň
x 14 dní = 149,10 Eur). Súd povolil otcovi nedoplatok na zročnom výživnom splatiť v splátkach s tým,
že v prípade omeškania sa s plnením čo i len jednej splátky, stane sa splatným celý dlh. Výšku splátok
súd určil tak, aby nedoplatok zo strany otca bol uhradený v primeranom čase (v súdnej praxi ustálenej
dobe 3 roky od právoplatnosti rozhodnutia), pričom v prípade omeškania sa s plnením čo i len jednej
splátky dôjde k strate výhody splátok. Platením nedoplatku v splátkach bude zároveň zabezpečený vyšší
mesačný príjem výživného na B. a X. po určitý čas, čo je viac na prospech ako jednorazovo vyplatená
suma. Súd nevidel dôvod na odchýlenie sa od bežnej rozhodovacej praxe a uloženiu povinnosti otcovi
zaplatiť nedoplatok na zročnom výživnom v lehote od vykonateľnosti rozsudku podľa návrhu matky.“.

10. Napokon súd prvej inštancie dôvodil, že: „Keďže matka uviedla, že netrvá na úprave styku a otec k
uvedenému vyslovil súhlas, súd o styku otca s maloletými deťmi vo výroku IV. rozsudku rozhodol tak,
že tento neupravuje.“.

11. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol v súlade s ustanovením § 52 CMP a žiadnemu z
účastníkov nepriznal nárok na náhradu trov konania.

12. Proti výroku II. a III. rozsudku súdu prvej inštancie podala prostredníctvom právneho zastúpenia
odvolanie matka maloletých detí, a navrhla, aby odvolací súd rozsudok v napadnutých častiach zmenil
tak, že otcovi uloží povinnosť prispievať na výživu maloletej B. sumou 475,- Eur mesačne a na výživu
maloletej X. sumou 475,- Eur mesačne, vždy do 15. dňa príslušného kalendárneho mesiaca vopred
k rukám matky, počnúc dňom 18.12.2018, zročné výživné na maloletú B. a maloletú X., vyčíslené
za obdobie od 18.12.2018 do rozhodnutia bude otec zaviazaný uhradiť do 30 dní od právoplatnosti
rozsudku, súdu a žiadnemu z účastníkov neprizná náhradu trov odvolacieho konania.

13. Ako odvolacie dôvody matka uviedla tie, ktoré vyplývajú z § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP s tým,
že rozhodnutie považuje v napadnutých častiach za odporujúce najlepšiemu záujmu maloletých detí a
nereflektujúce na zistený skutočný stav. Predovšetkým poukázala na to, že odôvodnenie napadnutého
rozsudku nespĺňa zákonné požiadavky uvedené v § 220 ods. 2 CSP. Dôvodila, že z obsahu celého
odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie je zjavné, že súd dokazovanie na zistenie skutočného stavu
síce vykonal, no napriek zisteniam jeho výsledky posúdil nesprávne, stranne, ba až zaujate, a bez
náležitého vysvetlenia si primárne osvojil tvrdenia otca a jeho právnej zástupkyne, pričom s jej výhradami
sa buď nevysporiadal vôbec alebo sa s nimi nevysporiadal dostatočne presvedčivo. Súd prvej inštancie
v bodoch 65., 66. a 67. odôvodnenia rozhodnutia podrobne vysvetľuje princípy, podľa ktorých sa má
súd pri rozhodovaní o určení výživného riadiť, z ďalších bodov odôvodnenia, v ktorých súd vysvetľuje
svoje úvahy a zohľadnené dôkazy vyplýva, že v tejto veci postupoval a rozhodol v diametrálnom rozpore
s citovanými princípmi a týmito sa vôbec neriadil. Obe maloleté deti pochádzajú z mimomanželského
vzťahu, s ich otcom nikdy spoločne nehospodárila a okolnosť, že sa otec nie nepretržite zdržiaval v



jej dome, v ktorom žila s maloletými deťmi, neznamená, že s otcom viedli spoločnú domácnosť. Z
rozhodnutia súdu prvej inštancie nevyplýva, z akých vykonaných dôkazov súd dospel k záveru a mal za
preukázané, že rodičia pred ukončením vzťahu vžili v spoločnej domácnosti a spoločne hospodárili.

14. V ďalšom odvolateľka poukázala na to, že súd prvej inštancie žiadnym spôsobom neodôvodnil svoje
rozhodnutie o nepripustení zmeny návrhu na určenie výživného s účinnosťou od 1.4.2018, nevysporiadal
sa v čom vzhliadol nepreukázanie dôvodov hodných osobitného zreteľa pre priznanie výživného
spätne. Toto svoje rozhodnutie neodôvodnil ani v časti odôvodnenia rozhodnutia vo veci samej, v
tejto časti považuje rozhodnutie súdu prvej inštancie za nepreskúmateľné. V bode 62. odôvodnenia
rozhodnutia súd aplikuje nesprávne ustanovenie zákona, keď sa odvoláva na § 24 Zákona o rodine,
ktoré ustanovenie je obsiahnuté v piatej hlave zákona s názvom „rozvod manželstva“. V danom prípade
mal súd postupovať v súlade s § 36 ods. 1 Zákona o rodine, pričom § 24 až § 26 sa použijú iba primerane.
Nesúhlasí s úvahami súdu, ktorými sa riadil pri určení výšky výživného na každé z maloletých detí. Súd
žiadnym spôsobom nezohľadnil, že maloletá X. a maloletá B. sú dvojčatá vo veku 15 rokov, sú vysokého
vzrastu s potrebou zvýšených výdavkov vzhľadom na ich vývinové potreby. Poukazuje tiež na to, že pri
dvojčatách nemožno mesačné výdavky rozkladať tak, ako je to možné v rodinách, ktoré zabezpečujú
starostlivosť o deti rôzneho veku. V tomto prípade musím kupovať vždy veci dvojmo, rovnakého druhu,
čím sa cena za každý jeden nákup zdvojnásobí. Spochybňuje jednotlivé sumy a položky (oblečenia,
obuvi, hygienických potrieb, školských potrieb, voľnočasových aktivít vrátane doučovania, ale aj stravy)
tak, ako ich ustálil súd, považuje ustálenie za nízke.

15. Odvolateľka tiež namietala, že nesúhlasí so súdom prvej inštancie, že zachovanie štandardu
a zabezpečenia rovnakej životnej úrovne rodičov a detí nespočíva v „matematickom finančnom
zabezpečení detí a rodiča“ (pozn. bod 80. odôvodnenia rozhodnutia), teda, že rodič a deti musia mať
k dispozícii rovnakú sumu finančných prostriedkov, pretože v zásade sú potreby dospelého človeka v
produktívnom veku nákladnejšie ako potreby detí. O to viac je uvedené zarážajúce, keď súd ustálil, že po
úhrade výživného otec zo sumy 994,42 Eur môže uhrádzať i svoje výdavky. V tejto súvislosti súd úplne
odignoroval fakt, že otec žije s tromi ďalšími, dospelými, zárobkovo činnými osobami, ktoré sú nielen
spôsobilé ale aj povinné sa podieľať na úhrade výdavkov spojených s vedením spoločnej domácnosti
ale aj na úhrade spoločných záväzkov (otec a jeho manželka), z ktorých nie je zaviazaný výhradne
otec. Naopak súd prvej inštancie tieto všetky výdavky uznal iba ako výdavky otca (bod. 74 odôvodnenia
rozhodnutia), pričom svoj takto prijatý záver žiadnym spôsobom neodôvodnil. Ona ako matka je pritom
samoživiteľka, v spoločnej domácnosti žije výhradne s dvomi maloletými deťmi a ako osoba nemá k
dispozícii pre svoje potreby rovnakú sumu ako súd priznal otcovi, keďže v jej okolí neexistujú žiadne
osoby, od ktorých by zákonne mohla uplatňovať nárok na spolupodieľanie sa na spoločných výdavkoch.
Neobstojí tiež tvrdenie súdu, že sa javí za nepravdepodobné, že s úhradou výdavkov, ktoré nie sú
kryté jej príjmom jej pomáhajú rodičia, keďže sú starobní dôchodcovia. Súd má rozhodovať v súlade
so zákonom, na základe výsledkov vykonaného dokazovania a zisteného skutkového stavu a nie na
základe domnienok alebo pravdepodobností.

16. K Dodatku k pracovnej zmluve otca, ktorým okrem iného mu bola znížená mzda a otec dodatok
podpísal, potom so znížením súhlasil uvádza, že nebol dôvod zo strany otca súhlasiť so znížením mzdy o
takmer 40%. Pri určení výživného je súd povinný zohľadniť aj možnosti a schopnosti otca, ktoré sú zjavne
iné a vyššie ako tie, ktoré posúdil súd prvej inštancie iba vo výške jeho zníženého príjmu. Poukazuje tiež
na to, že súd prvej inštancie nezohľadnil ani fakt, že otec na svojom účte disponuje sumou 7.880,08 Eur,
pričom je úplne irelevantným jeho tvrdenie, že má ísť o nevyčerpaný spotrebiteľský úver na rekonštrukciu
bytu. Otec rekonštrukciu bytu už vykonal a sumu na účte má plne k dispozícii. Nie je tiež zrejmé, akú
výšku dobrovoľného mesačného nad rámec plnenia otca súd zohľadnil. Nesúhlasí s tvrdením súdu, že
ním určená výška výživného na maloleté deti je aktuálne primeranou aj s prihliadnutím na fakt, že do
budúcnosti je možné predpokladať zvýšenie takto určeného výživného. Tu súd automaticky predpokladá
zmenu pomerov na strane detí s dôsledkom zvýšenia výživného, no súčasne nepripúšťa aj možnosť
zvýšenia príjmu aj na strane otca. Výšku príjmu otca týmto súd ako keby natrvalo zafixoval.

17. V závere odvolania matka uviedla, že súd nepoužil rovnakú metodiku výpočtu pre zročné výživné za
časť mesiaca december 2018 od 18.12.2018, pre obdobie do 18.12.2018 a pre obdobie od 18.12.2018.
Nesúhlasí ani s tým, že súd otcovi „povolil“ zročné výživné splácať v splátkach po 5,- Eur mesačne.



18. Procesný opatrovník maloletých vo svojom vyjadrení k odvolaniu uviedol, že odporúča odvolaniu
matky vyhovieť a otcovi určiť výživné primerane k finančným možnostiam a schopnostiam, ako i k veku a
odôvodneným potrebám maloletých detí. V časti výšky nedoplatku na zročnom výživnom, ako aj výšky
splátok ponecháva rozhodnutie na zvážení odvolacieho súdu.

19. Otec k odvolaniu matky zaujal písomne stanovisko, v ktorom uviedol, že s názorom odvolateľky
zásadne nesúhlasí. Rozhodnutie súdu vychádza zo spoľahlivo a dostatočne zisteného skutkového
stavu, tento skutkový stav súd prvého stupňa správne právne vyhodnotil a vyvodil z neho správne právne
závery, ktoré dostatočným a zrozumiteľným spôsobom odôvodnil v odôvodnení rozsudku. Odôvodnenie
rozsudku a závery v ňom uvedené si v ničom vzájomne neodporujú a odvolateľka zámerne v odvolaní
vytŕha z kontextu jednotlivé vety, ktoré je potrebné vnímať v kontexte celého odôvodnenia. Rozhodnutie
súdu prvého stupňa považujeme za rozhodnutie, ktoré je v súlade so záujmami maloletých detí a
rešpektuje východiská a pravidlá pri priznávaní výživného pre maloleté deti vo väzbe na zistený skutkový
stav, teda vo väzbe na oprávnené potreby maloletých detí a schopnosti a možnosti povinného rodiča
plniť vyživovaciu povinnosť. Pokiaľ ide o výhradu odvolateľky spočívajúcu v tom, že súd prvého stupňa
vyslovil na prvom pojednávaní predbežný právny názor na prejednávanú vec a tým údajne postupoval
bez náležitej odbornej starostlivosti, nakoľko vyslovil predbežný právny názor ešte pred výsluchom
rodičov, k tomu uvádza, že procesný poriadok umožňuje súdu vysloviť jeho predbežný právny názor,
ktorý vychádza aj zo skutočností uvedených v návrhu a listín (dôkazov), nachádzajúcich sa v spise a
to aj pred výsluchom účastníkov konania. Vyslovenie predbežného právneho názoru súdom slúži aj k
tomu, aby rozhodnutia súdu neboli potom pre účastníkov konania prekvapivé a aby sa účastníci konania
mohli dokonca v rámci svojich procesných aktivít tým aj riadiť. Odvolateľka však ani len neuvádza
v odvolaní, čoho sa mal ten predbežný právny názor súdu týkať a útočí na súd že sa tohto názoru
„nenáležite a bez opory v zákone držal a tento presadzoval.“ Skutočnosť, že súd nerozhodol tak, ako si
to matka predstavovala a v zmysle jej návrhu ešte neznamená, že súd bol stranný a zaujatý. Ďalej otec
maloletých detí uviedol, že keď musel odísť z domu, ktorý spoločne budoval s matkou maloletých detí
nemal inú možnosť bývania, ako sa vrátiť do bytu, ktorého je tiež spoluvlastníkom. To ešte neznamená
vedenie spoločnej domácnosti s jeho manželkou. Naviac táto skutková okolnosť je pre posúdenie
tejto prejednávanej veci irelevantná. Podľa otca sa nezakladá sa na pravde, že súd prvého stupňa
nijako neodôvodnil svoje rozhodnutie o nepripustení zmeny návrhu na určenie výživného spätne už od
1.4.2018. Súd keď nepripustil zmenu návrhu uviedol, že dôvody, ktoré uviedla matka ako dôvody pre
spätné priznanie nároku na priznanie výživného, nepovažuje za dôvody hodné osobitného zreteľa a to
isté skonštatoval súd aj v odôvodnení rozsudku na strane 17. v bode 60. Ak matka ako odvolateľka
ani ničím nepreukazovala dôvody hodné osobitného zreteľa, nemal sa potom s čím súd vysporiadať.
Návrh pôvodne podala tak, že žiadala výživné od 18.12.2018, už z čoho samotného možno usudzovať,
že už v čase podania návrhu neexistovali dôvody hodné osobitného zreteľa pre priznanie spätného
výživného, inak by právna zástupkyňa matky takto postupovala už v samotnom návrhu. Až v priebehu
konania matka na pojednávaní dňa 4.2.2019 vo svojom výsluchu upravila podaný návrh a žiadala o
priznanie výživného spätne z dôvodu, že sa domnievala, že údajné dohodnuté výživné vo výške 400,-
Eur spolu na obe deti doplatí. Týmito dôvodmi, ktoré však nie sú dôvodmi osobitného zreteľa, naopak
matka len potvrdila, že ňou požadované výživné v návrhu vo výške 950,- Eur na obe deti je neprimerane
nadhodnotené, keď pôvodne jej podľa jej tvrdenia postačovala suma 400,- Eur na obe deti. Výdavky
matky na doučovanie detí matka ničím nepreukázala a naviac vo výške údajne 320,- Eur mesačne sú aj
nepravdepodobné. Nezakladá sa na pravde ani to tvrdenie odvolateľky, že nepredložil zmluvu o úvere,
túto predložil ako prílohu jeho vyjadrenia zo dňa 8.4.2019 a toto vyjadrenie aj s prílohami bolo doručené
ostatným účastníkom v konaní. Pokiaľ ide o výhrady odvolateľky týkajúce sa jednorazových výdavkov
má za to, že odvolateľka na tieto začína poukazovať v odvolaní, avšak v konaní neboli ničím preukázané
a v konaní sa preukázalo, že aj nad rámec plnenia výživného vo výške 300,- Eur mesačne na deti, týmto
dáva vreckové, kupuje im občasne oblečenie, obuv, zaplatil im spoločnú lyžovačku, platí im prenosný
internet, a teda sa preukázalo, že matka zámerne v návrhu zavádzala, ak tvrdila, že nad rámec plateného
výživného na deti ničím neprispieva. K tvrdeniu odvolateľky, že rozsudok je nepreskúmateľný v tom, „v
akej mesačnej výške súd prvej inštancie ustálil výdavky maloletých detí za odôvodnené.“ otec poukázal,
že súd presne uviedol na akú sumu ustálil mesačné odôvodnené výdavky na každé dieťa a v odôvodnení
aj podrobne uviedol, ako k tomuto ustáleniu dospel, a to v bod 69. odôvodnenia rozsudku predposledná
veta, kde je uvedené: „Výšku odôvodnených mesačných výdavkov maloletých detí tak súd ustálil na
sumu 295,37 Eur na každé dieťa...“ Ku námietke odvolateľky, že „neobstojí a pôsobí nepresvedčivým až
nepreskúmateľným tvrdenie súdu, že sa javí súdu nepravdepodobné, že s úhradou výdavkov, ktoré nie
sú kryté príjmom matky, jej pomáhajú jej rodičia, keďže sú starobní dôchodcovia.“ uvádza, že práveže



súd vychádzal zo zisteného skutkového stavu, kedy zistil skutočné príjmy matky, výšku dôchodkov jej
rodičov a spočítal ňou deklarované (nie ňou všetky preukázané) výdavky na deti, bývanie a domácnosť
a na základe takto zisteného skutkového stavu súd vyhodnotil tvrdenie matky, že s výživou detí jej
musia pomáhať rodičia. K námietke odvolateľky týkajúce sa zníženia jeho mzdy poukázal na bod 76.
odôvodnenia rozsudku a uviedol, že sa nevzdal dobrovoľne vyššieho príjmu a to, že podpísal dodatok k
pracovnej zmluve ešte neznamená, že sa vzdal príjmu dobrovoľne. Nakoľko si bol vedomý, že si musí
plniť vyživovaciu povinnosť, bol nútený zostať pracovať aj za nižšiu mzdu, ako prísť o prácu, kedy vo
veku 50 rokov je už obtiažne si nejakú prácu nájsť. K sume 7.880,08 Eur uvádza, že sa nejedná o úspory,
ale ide o ešte nevyčerpanú časť účelového spotrebiteľského úveru určeného na rekonštrukciu bytu v
ktorej pokračuje. Dobrovoľné plnenia z jeho strany nad rámec plateného výživného súdu dostatočne
preukázal, predložil doklady, ktoré mal ešte k dispozícii a matka detí na pojednávaní ani nevyvrátila a
nerozporovala tieto jeho tvrdenia.

20. Procesný opatrovník maloletých k vyjadreniu otca k odvolaniu matky uviedol, že sa plne pridržiava
vyjadrenia zo dňa 2.8.2019

21. Matka maloletých ako odvolateľka podala písomné vyjadrenie k vyjadreniu otca k jej odvolaniu a
predložila vyhlásenie samotných maloletých detí, ktoré potvrdili skutočnosť, že navštevujú doučovanie
z anglického, slovenského a nemeckého jazyka, ktoré navštevovali aj v školskom roku 2018/2019.
Zároveň predložila rozhodnutie o prijatí maloletej B. na Súkromnú základnú umeleckú školu, výtvarný
odbor, kde výška ročného školného predstavuje sumu 400,- Eur ročne (33,- Eur mesačne).

22. Otec maloletých podal písomné vyjadrenie ku vyjadreniu procesného opatrovníka a matky, z
ktorého vyplýva, že nesúhlasí so stanoviskom procesného opatrovníka a zotrváva na svojom písomnom
vyjadrení k odvolaniu matky.

23. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362
ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - účastníkom (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie,
proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonné
náležitosti (§ 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b),
c), f), h) CSP v spojení s § 62 ods. 1 CMP), preskúmal napadnuté rozhodnutie bez viazanosti rozsahom
(§ 65 CMP) a dôvodmi odvolania (§ 66 CMP), s prihliadnutím na prípadné vady konania, iba ak by mali za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ktoré ale nezistil (§ 67 CMP), bez potreby zopakovania alebo
doplnenia dokazovania (§ 68 CMP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1
CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a
na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru,
že napadnutý rozsudok je potrebné ako vecne správny potvrdiť v časti určenia bežného výživného, v
dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v tejto časti (§ 387 ods. 1 CSP) a naopak v
časti zročného výživného zase zmeniť (§ 388 CSP).
24. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu, ktorý v danom prípade ani nie je viazaný rozsahom a
dôvodmi odvolania, bolo posúdiť, či boli splnené zákonné podmienky a naplnené skutkové okolnosti pre
určenie výživného (tým potom i zročného výživného) otca na maloleté dieťa v zmysle návrhu matky,
ktorému návrhu bolo súdom prvej inštancie napadnutým rozsudkom vyhovené len čiastočne. Výroky
súdu prvej inštancie o úprave osobnej starostlivosti a o úprave styku zostali odvolaním nedotknuté a
preto nadobudli právoplatnosť.

25. Pretože odvolací súd v plnom rozsahu preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, na
základe ktorého dospel k správnym skutkovým záverom, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre
posúdenie návrhom uplatneného nároku a pretože odvolací súd v celom rozsahu zdieľa i právne závery
súdu prvej inštancie vo veci, ktorý na vec aplikoval správne hmotnoprávne ustanovenia a tieto v súvislosti
s danou vecou i správne vyložil a preto sa v základnom stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 CSP odvolací súd konštatuje správnosť jeho
pre vec podstatných dôvodov a už iba odkazuje na písomné vyhotovenie rozsudku. Odvolací súd ani s
prihliadnutím na uplatnené odvolacie argumenty matky maloletých detí nenachádza dôvod, pre ktorý by
sa mal od kľúčových záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať v rozhodnom za pravdu
odvolateľke. Na zdôraznenie správnosti záverov súdu prvej inštancie sa potom žiada už len reagovať
na zásadnú odvolaciu argumentáciu matky.



26. Matka maloletých detí ako prvé namietala, že odôvodnenie napadnutého rozsudku nespĺňa zákonné
požiadavky uvedené v § 220 ods. 2 CSP a i keď súd vykonal dokazovanie na zistenie skutočného
stavu, napriek svojim zisteniam výsledky dokazovania posúdil nesprávne, stranne, ba až zaujate, a bez
náležitého vysvetlenia si primárne osvojil tvrdenia otca a jeho právnej zástupkyne, pričom s jej výhradami
sa buď nevysporiadal vôbec alebo sa s nimi nevysporiadal dostatočne presvedčivo. V súvislosti s
uvedenou odvolacou argumentáciou odvolací súd konštatuje nasledovné.

27. Podľa § 220 ods. 2 CSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril
žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné
skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré
dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Podľa odseku 3, ak sa súd odkloní od ustálenej rozhodovacej
praxe, odôvodnenie rozsudku obsahuje aj dôkladné odôvodnenie tohto odklonu.

28. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami
účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre zákonného rozhodnutia (§ 220
ods. 2, 3, 4 CSP), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď na podstatné (zásadné) otázky
a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závažných a samotné rozhodnutie
ovplyvňujúcich súvislostiach. Citované zákonné ustanovenie sa totiž chápe aj z hľadiska práv účastníka
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktorého súčasťou je aj právo na
súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti, a toto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj
s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) - porovnaj
napr. rozsudok vo veci Garcia Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999, sťažnosť č. 30544/96, Zbierka
rozsudkov a rozhodnutí 1999-I tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody,
na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí
sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument
strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre
rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (rozsudok Georgiadis
proti Grécku z 29. mája 1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997- III, rozsudok
Higginosova a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a
rozhodnutí 1998-I). Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil, že „súčasťou obsahu základného práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd
(ďalej len „listina“) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu“ a že „takéto odôvodnenie
musí obsahovať aj rozsudok opravného (odvolacieho) súdu“ (por. uznesenie z 3. júla 2003, sp. zn. IV.
ÚS 115/03 <.).

29. Pokiaľ matka namieta nedostatky týkajúce sa odôvodnenia odvolaním napadnutého rozsudku súdu
prvej inštancie, treba vychádzať z toho, že právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou
je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva
na spravodlivý proces. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného
súdu Slovenskej republiky totiž vyplýva, že tak základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a
odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/06 <.); právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí
medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu. Podľa odvolacieho súdu ale matke nemožno
prisvedčiť, že bolo porušené jej právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia.

30. Odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie v napadnutej časti bežného výživného zodpovedá
cit. ustanoveniu § 220 ods. 2 CSP. <. Jeho rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné, zjavne
neodôvodnené, keďže je založené na dôvodoch v rozsudku uvedených , ktorý súd sa pri výklade a
aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných zákonných ustanovení a nepoprel ich
účel a význam, podajúc postačujúcu odpoveď na všetky skutkovo a právne relevantné otázky súvisiace s
predmetom súdnej ochrany v tejto právnej veci. Rozhodnutie súdu prvej inštancie umožňuje preskúmať
ako, na základe čoho a z akých dôvodov súd v merite veci rozhodol. Jeho skutkové a právne závery nie
sú v danom prípade zjavne neodôvodnené (či zjavne neudržateľné alebo arbitrárne) a tak nezlučiteľné



s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky; odôvodnenie odvolaním napadnutého rozsudku súdu
prvej inštancie ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia. Skutočnosť, že odvolateľka má
odlišný názor, bez ďalšieho nezakladá a nedokazuje ňou tvrdenú nepreskúmateľnosť, resp. nedostatok
náležitostí podľa § 220 ods. 2 CSP.

31. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu nižšieho stupňa netrpí
nedostatkom riadneho odôvodnenia, ktoré by malo za následok vznik vady podľa § 365 ods. 1 písm. b)
CSP (porušenie práva na spravodlivé súdne konanie).

32. Rovnako neobstojí ani výhrada odvolateľky založená na tom, že súd prvej inštancie postupoval
bez náležitej odbornej starostlivosti, pokiaľ vyslovil na prvom pojednávaní predbežný právny názor na
prejednávanú vec, a to pred výsluchom rodičov a bez osobnej prítomnosti otca detí na pojednávaní.

33. V súvislosti s touto námietkou, ktorá súvisí s tzv. prekvapivosťou súdneho rozhodnutia s predbežným
právnym posúdením veci súdom prvej inštancie odvolací súd poukazuje na závery rozhodnutia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 22.2.2017, sp. zn. 6 Cdo 17/2017 <., ktoré je možné
aplikovať aj na súčasnú procesnoprávnu úpravu podľa Civilného sporového poriadku. Z daného
rozhodnutia vyplýva, že: „... neuvedenie, prípadne nedostatočné uvedenie (tým pádom i jeho uvedenie
pred výsluchom účastníkov, resp. v neprítomnosti niektorého z nich, ako je to namietané odvolateľkou v
danej veci - pozn. odvolacieho súdu), predbežného právneho posúdenia veci súdom, nemá za následok
tzv. zmätočnostnú vadu, t.j. porušenie základných zásad občianskeho súdneho konania, t.j. odňatie
možnosti stranám sporu konať pred súdom. V danej veci totiž z obsahu zápisníc súdu prvej inštancie
nevyplýva žiadna výhrada právneho zástupcu žalovaného voči nesplneniu, alebo nedostatočnému
splneniu, si povinnosti súdu prvej inštancie vysloviť predbežný právny názor na vec, hoci tento bol na
pojednávaniach prítomný.“.

34. Odvolací súd tak nevidí prekvapivosť rozhodnutia súdu prvej inštancie v napadnutej časti bežného
výživného ani s ohľadom na predbežné právne posúdenie veci týmto súdom, s ktorým posúdením matka
(zastúpená advokátom) síce vyjadrila nesúhlas (prednesený bol prostredníctvom právneho zastúpenia
v rámci záverečnej reči, viď. zápisnica z pojednávania zo dňa 12.6.2019, na ktorom pojednávaní bol po
záverečných prednesoch účastníkov vyhlásený i napadnutý rozsudok), avšak počas konania nežiadala
jeho doplnenie, upresnenie, ani nové právne posúdenie. Účelom predbežného posúdenia veci nie je
podrobne zodpovedať na všetky otázky sporu a ak sa tak nestane, neznamená to, že konajúci súd
automaticky vystaví účastníkov konania prekvapivosti. Prekvapivosťou nie je dotknutý ani taký postup
súdu, ktorý by následne dokonca vydal rozsudok v rozpore s predchádzajúcim právnym posúdením
(samozrejme za predpokladu, že by nepoužil dovtedy neprejednávanú právnu normu a nedal by možnosť
účastníkom sa k tejto vyjadriť).

35. Napokon pokiaľ ide o namietanie nestranného, ba až zaujatého postupu zákonnej sudkyne, ktorá
bez náležitého vysvetlenia si primárne osvojila tvrdenia otca a jeho právnej zástupkyne, pričom s
jej výhradami sa buď nevysporiadala vôbec alebo sa s nimi nevysporiadala dostatočne presvedčivo,
odvolací súd upriamuje pozornosť na znenie § 49 ods. 3 a § 53 ods. 3 CSP.

36. V zmysle § 49 ods. 3 CSP platí, že dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v
procesnom postupe sudcu a v jeho rozhodovacej činnosti. Podľa § 53 ods. 3 CSP ak sa potom námietka
zaujatosti týka len okolností, ktoré spočívajú v procesnom postupe sudcu alebo jeho rozhodovacej
činnosti, súd na námietku zaujatosti neprihliada.

37. Vychádzajúc zo znenia cit. zákonných ustanovení je potom možné konštatovať, že matkou
maloletých detí namietaný nestranný až zaujatý postupu zákonnej sudkyne sa týka výlučne okolností
spočívajúcich v jej procesnom postupe, čo v zmysle citovaných ustanovení CSP vylučuje odvolací dôvod
podľa § 365 ods. 1 písm. c) CSP, t.j. rozhodnutie sporu vylúčeným sudcom (pre jeho zaujatosť).

38. Matka súčasne namietla i to, že súd prvej inštancie nijako neodôvodnil svoje rozhodnutie o
nepripustení zmeny návrhu na určenie výživného spätne už od 1.4.2018. Ani uvedená argumentácia
uspieť nemôže z dôvodu, že nepripustenie tejto zmeny súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku
zdôvodnil, konkrétne v ods. 60 jeho písomného odôvodnenia, v ktorom skonštatoval, že matka
nepreukázala dôvody hodné osobitného zreteľa na určenie výživného na maloleté deti i spätne (t.j. za



obdobie spred podania návrhu na začatie konania), s ktorou argumentáciou sa odvolací súd stotožňuje
a dopĺňa ju o nasledovné.

39. V zmysle cit. § 77 ods. 1 Zákona o rodine, ktoré prvostupňový súd na vec aplikoval, výživné možno
priznať len odo dňa začatia súdneho konania s výnimkou výživného na maloleté dieťa, ktoré možno
priznať najdlhšie na dobu troch rokov spätne odo dňa začatia konania, ak sú na to dôvody hodné
osobitného zreteľa.

40. Zákonnou podmienkou pre spätné priznanie výživného pre maloleté dieťa v zmysle cit. § 77 ods.
1 vety tretej Zákona o rodine je, aby pre tento postup existovali dôvody hodné osobitného zreteľa. To
znamená, že rodič uplatňujúci výživné pre maloleté dieťa, má preukázať skutočnosti, ktoré mu bránili
podať návrh už v čase, keď si povinný rodič prestal vyživovaciu povinnosť k dieťaťu plniť alebo si neplnil
vyživovaciu povinnosť v rozsahu zodpovedajúcom zvýšeným odôvodneným potrebám dieťaťa. Matka
návrh na určenie výživného spätne pred podaním návrhu ničím relevantným neodôvodnila, dokonca ani
dodatočne v odvolaní. Tvrdenie matky, že čakala, že jej otec doplatí výživné do sumy podľa dohody
(t.j. zo sumy 300,- Eur na sumu 400,- Eur na obe deti), nemá vzhľadom na zákonné podmienky pre
priznanie výživného i spätne opodstatnenie, navyše pokiaľ je návrhom žiadané výživné na každé z detí
po 475,- Eur i spätne, čo sa výrazne vymyká matkou tvrdenej dohode rodičov o výživnom. Odvolací
súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že povinnosť rodiča uplatňovať výživné pre maloleté dieťa vyplýva z §
28 ods. 1 písm. a) Zákona o rodine, podľa ktorého súčasťou rodičovských práv a povinností sú najmä
sústavná a dôsledná starostlivosť o výchovu, zdravie, výživu a všestranný vývin maloletého dieťaťa.
Najskôr tak potom bolo možné priznať výživné na každé maloleté dieťa dňom podania návrhu na súd,
ako to správne uzavrel i súd prvej inštancie, pretože v konaní neboli zo strany matky preukázané a
ani tvrdené relevantné dôvody hodné osobitného zreteľa pre priznanie výživného spätne pred podaním
návrhu.

41. Pokiaľ ide o výhrady odvolateľky týkajúce sa nezohľadnenia zvýšených výdavkov na maloleté deti vo
veku 15 rokov vzhľadom na ich vývinové potreby a tiež na nemožnosť mesačné výdavky pri dvojičkách
rozkladať tak, ako je to možné v rodinách, ktoré zabezpečujú starostlivosť o deti rôzneho veku, odvolací
súd zdôrazňuje, že výdavky detí okrem ich reálnosti, musia súčasne zodpovedať schopnostiam a
možnostiam rodičov tieto aj reálne pokryť. Ak výdavky detí prevyšujú schopnosti a možnosti rodičov,
musia sa im úmerne prispôsobiť. Matka v konaní prezentuje pravidelné mesačné výdavky oboch detí
sumou 912,43 Eur na každé dieťa osobitne, čo spolu predstavuje celkovú sumu 1.824,86 Eur mesačne.
Výdavky v takejto výške už len samé o sebe predstavujú vysoký nadštandard (s poukazom na vek detí
a ich záujmovú činnosť), s reálnou neschopnosťou ich vykryť rodičmi vzhľadom na nimi deklarovaný
príjem. Pokiaľ matka tvrdí, že výdavky detí v uvedenej výške jej pomáhajú uspokojovať rodičia, ktorí
sú dôchodcovia, bez čo i len tvrdenia o schopnosti rodičov takúto pomoc poskytnúť vzhľadom na
ich majetkové pomery (samozrejme s potrebou ich konkretizácie), je otázne, z akého príjmu matka
prezentované výdavky detí skutočne uhrádza. Matke je potrebné oponovať i tým, že potreby každého
dieťaťa sú individuálne, bez ohľadu na vek dieťaťa a jeho vývojové štádium, ktoré potreby nie je možné
automaticky pomerovať vekom, pretože nie je možné vylúčiť, že i deti nižšieho veku ako sú maloleté
majú porovnateľné potreby, čím vyžadujú obdobnú starostlivosť, naopak deti staršie nemusia vykazovať
takú spotrebu ako deti nižšieho veku. Odvolaciemu súdu sa pritom javí ako nereálne kupovať deťom
každý mesiac oblečenie a obuv v hodnote 100,- Eur mesačne na každé dieťa osobitne a rovnako i
spotreba drogérie a hygienických potrieb v hodnote 106,- Eur mesačne na dieťa, pokiaľ taká v skutočne
i je, značne prevyšuje bežný štandard, rovnako ako aj výdavky na doučovania.

42. Ak potom tunajší odvolací súd už vo viacerých svojich skorších rozhodnutiach obdobnej povahy,
teda v rozhodnutiach týkajúcich sa výživného ustálil, že v prípade vyživovacej povinnosti zamestnaného
rodiča možno stav primeranosti výživného príjmu rodiča vyjadriť ako podiel mesačného výživného
oprávneného na mesačnom príjme povinného v rozpätí 25 - 30%, v rámci takto určeného rozpätia, i v
prejednávanej veci muselo byť zjavné, že výživné pre maloletú B. a X. vo výške po 165,- Eur mesačne
na každú zvlášť, je treba v ich súčasnom veku a za aktuálne preukázaného stavu ich potrieb považovať
v skutočnosti za maximum, ktoré bolo možno otcovi dieťaťa uložiť. Neopomenuteľným zostal tiež fakt, že
obe deti v blízkej dobe nastúpia na strednú školu, čím sa ich výdavky určite zvýšia, na ktorú skutočnosť
bude môcť matka reagovať požiadavkou na zvýšenie takto určeného výživného a to minimálne v rozsahu
ponechanej rezervy v príjme otca, s tým, že pokiaľ otec bude dosahovať príjem vyšší, tak samozrejme
aj vo vyššom možnom rozsahu.



43. Ani tvrdeniu matky o zavinenom znížení príjmu otcom podpísaním dodatku k pracovnej zmluve,
ktorým dodatkom došlo okrem iného k zníženiu jeho mzdy, čo bol súd povinný pri určení výživného
zohľadniť v neprospech otca, ktorého zárobkové možnosti a schopnosti sú tak zjavne vyššie ako
tie, ktoré posúdil súd prvej inštancie iba vo výške jeho zníženého príjmu, nemôže dať odvolací súd
matke za pravdu. V danom prípade to bol práve zamestnávateľ, ktorý dodatkom k pracovnej zmluve
zmenil otcovi ako zamestnancovi pracovnú náplň, čo je výlučne len v jeho kompetencii. V konaní tak
nebolo preukázané vzdanie sa výhodnejšieho zamestnania otcom, ktoré vzdanie musí predstavovať
slobodné rozhodnutie otca vzdať sa výhody, i keď tak urobiť nemusel. V danom prípade to bol ale
zamestnávateľ, ktorý predložil otcovi dodatok k pracovnej zmluve so zmenenými podmienkami, išlo tak
o vôľu zamestnávateľa zmeniť pracovnú náplň otcovi, v danom prípade zúžením, ktoré zúženie zrejme
reflektovalo na aktuálne potreby zamestnávateľa, čomu potom logicky zodpovedal i pokles zárobku otca.

44. K odvolacej námietke poukazujúcej na to, že súd prvej inštancie nezohľadnil ani fakt, že otec na
svojom účte disponuje sumou 7.880,08 Eur, je potrebné uviesť, že matka tiež disponuje na účte s určitou
finančnou hotovosťou, čo je prirodzené, každý zodpovedný človek si vytvára určitú rezervu financií (t.
j. bez ohľadu na sporné tvrdenia účastníkov, čo predmetná suma má predstavovať a na čo je určená).
Napokon otec v konaní prezentoval, že s maloletými deťmi sa pravidelne stretávania, v rámci týchto
stretnutí organizujú spoločné výlety a iné aktivity, tiež deťom kupuje aj oblečenie a pod., k čomu je logicky
potrebná určitá finančná rezerva. I keď je pravdou, že výživné má prednosť pred ostatnými výdavkami,
na druhej strane otcovi nie je možné uprieť tráviť čas so svojimi deťmi v rámci spoločných stretnutí
plnohodnotne, čo reálne vyžaduje určité finančné pokrytie, ktoré je nad rámec výživného.

45. Napokon ani tá odvolacia argumentácia matky, založená na namietaní úplne odignorovania faktu, že
otec žije s tromi ďalšími, dospelými, zárobkovo činnými osobami, ktoré sú nielen spôsobilé ale aj povinné
sa podieľať na úhrade výdavkov spojených s vedením spoločnej domácnosti ale aj na úhrade spoločných
záväzkov (otec a jeho manželka), z ktorých nie je zaviazaný výhradne otec, ktoré všetky výdavky
súd prvej inštancie uznal iba ako výdavky otca (bod. 74 odôvodnenia rozhodnutia), pričom svoj takto
prijatý záver žiadnym spôsobom neodôvodnil, nemá opodstatnenie. Z namietaného ods. 74 odôvodnenia
napadnutého rozsudku vyplýva konštatovanie súdu o otcových osobných, majetkových pomeroch, o
výdavkoch, tak ako ich súdu prezentoval a tiež ustálenie jeho príjmu. Zo znenia predmetného odseku
nie je možné vyvodiť, že tieto pomery a výdavky súd zároveň považoval za preukázané, a že ich pri
rozhodovaní zohľadňoval ako dôvodné.

46. Ďalšie odvolacie argumenty matky odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej za
nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry tak
národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a
právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi
konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku
účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné
argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS
200/09 a podobne). Na ďalšiu irelevantnú argumentáciu otca nespôsobilú ovplyvniť výšku výživného,
preto odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

47. Odvolací súd preto vychádzajúc z uvedeného rozsudok v napadnutej časti bežného výživného, s
použitím § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

48. Inak tomu bolo vo vzťahu k zročnému výživnému a jeho splatnosti, kde odvolacím argumentom
matky nie je možné oponovať.

49. Súd prvej inštancie, pokiaľ ide o ustálenie výšky zročného výživného za kalendárny mesiac december
2018 neprípustne započítal do výživného za obdobie od 18.12.2018 do 21.12.2018 plnenie vyživovacej
povinnosti otcom spred podania návrhu na začatie konania na súd, t.j. za obdobie od 1.12.2018 do
17.12.2018. Otcovi tak za rozhodné obdobie kalendárneho mesiaca december (od 18.12.2018 do
31.12.2018), rovnako ako za následné obdobie, taktiež vznikol nedoplatok na výživnom, keďže výška
plneného výživného otcom pre kalendárny mesiac december 2018 (tým i za obdobie od 18.12.2018 do
konca mesiaca), ktoré obdobie sa týka prejednávanej veci, bola v nižšom rozsahu ako ju určil súd. Otcovi



tak vznikol za príslušnú časť decembra 2018 nedoplatok vo výške 13,58 Eur (mesačný rozdiel medzi
plateným a určeným výživným je 30,- Eur, čo potom za obdobie od 18.12.2018 do 31. 12.2018, t.j. za
14 dní predstavuje sumu 13,58 Eur, t. j. 30,- Eur : 31 dní = zaokrúhlene 0.97 Eur/deň a 0,97 Eur x 14
dní = zaokrúhlene 13,60 Eur). Zročné výživné tak správne predstavuje sumu 163,60 Eur.

50. Podľa § 232 ods. 3 Civilného sporového poriadku lehota na plnenie je tri dni a plynie od právoplatnosti
rozsudku. Súd môže v odôvodnených prípadoch určiť dlhšiu lehotu.

51. Podľa § 232 ods. 4 Civilného sporového poriadku, ak súd uložil povinnosť plniť opakujúce sa a
v budúcnosti splatné dávky a splátky, vykonateľnosť týchto dávok a splátok sa spravuje poradím ich
splatnosti, ak súd nerozhodne inak; súd môže rozhodnúť, že omeškanie s plnením jednej dávky alebo
splátky má za následok splatnosť celého plnenia.

52. Z citovaných ustanovení Civilného sporového poriadku. vyplýva, že lehotou na splnenie povinnosti
uloženej v rozsudku je zásadne paričná lehota tri dni. Uvedené ustanovenia ale súdu umožňujú,
vzhľadom na osobitné okolnosti každého prípadu, určiť aj lehotu dlhšiu, prípadne určiť, že peňažné
plnenie možno plniť v splátkach, pričom súd určuje zároveň výšku splátok a podmienky splatnosti, ako
i to, že pri nedodržaní jednej splátky je hneď splatný celý zvyšok dlhu. Pre takéto rozhodnutie sa podľa
súdnej praxe vyžaduje zistenie takých skutočností, z ktorých by bolo možné vyvodiť presvedčivý záver
súdu o tom, že vzhľadom na povahu prejednávanej veci, na nárok a osobné pomery strán je vhodné určiť
na splnenie lehotu dlhšiu než tri dni. Súd môže sám a nezávisle, i bez návrhu strany, uvážiť, či je toto
povolenie uvedenej výhody vhodné so zreteľom na okolnosti danej veci. K hľadiskám, ktoré sú v tomto
smere významné, patrí predovšetkým výška priznaného plnenia, platobná schopnosť povinného a v
konaní prejavená snaha o plnenie záväzku, osobné pomery účastníkov, možnosť oprávneného domáhať
sa plnenia jednotlivých splátok v prípade ich nedodržania a tiež skutočnosť, či by prípadné neplnenie
stanovenej povinnosti v lehote troch dní nebolo v riešenom prípade pre povinného príliš ťaživé. Záver
súdu o splnení podmienok na určenie dlhšej lehoty na vykonanie plnenia ako tri dni od právoplatnosti
rozsudku musí byť vždy náležite odôvodnený.

53. Odvolací súd v danom prípade posúdil záver súdu prvej inštancie o povolení splácať dlh na zročnom
výživnom v splátkach ako nesprávny. S dôvodmi rozhodnutia súdu prvej inštancie ohľadne povolenia
splátok na zaplatenie zročného výživného sa odvolací súd nestotožňuje. Skutočnosti, ktoré viedli súd
prvej inštancie k záveru o vhodnosti povoliť otcovi na splnenie uloženej povinnosti splátky nevyhodnotil
správne.

54. Predovšetkým treba zdôrazniť, že pri súdom určenej výške mesačných splátok, by dlh na zročnom
výživnom bol splatený až po neprimerane dlhom čase na úkor maloletých detí. V danom prípade je pritom
rozhodujúcou okolnosťou práve to, že ide o dlh na zameškanom (zročnom) výživnom na maloleté dieťa
- ktorým výživným majú byť uspokojované jeho potreby, pričom výška zročného výživného v pomere
nielen s príjmom otca, ale aj s finančným zostatkom na jeho účte v banke, mu jednoznačne a bez
akýchkoľvek pochybností umožňuje zaplatiť dlh na zročnom výživnom jednorázovo. Navyše ide o zročné
výživné, t.j. výživné, ktoré maloletým patrí spätne, t.j. už im malo byť poskytované v minulosti, preto je
v ich záujme, aby bolo otcom vyplatené naraz, aby sa deti k nemu dostali čím najskôr.

55. Odvolací súd z dôvodov uvedených v predchádzajúcich siedmych odsekoch rozsudok súdu prvej
inštancie v napadnutej časti zročného výživného a jeho splatnosti podľa § 388 CSP <. zmenil.

56. Záverom odvolací súd dodáva, že v predmetnej veci bolo zročné výživné na určené za obdobie
od 18.12.2018 do 31.5.2019, t.j. do rozhodnutia súdu prvej inštancie. Nakoľko sú rozsudky o výživnom
vykonateľné doručením (§ 44 CMP), otec bol povinný platiť určené zvýšené výživne od doručenia mu
prvoinštančného rozsudku a to už aj s určenými splátkami zaostalého výživného, čím už čiastočne
bol povinný plnil i zročné výživné (určenými splátkami), čo bude musieť byť samozrejme účastníkmi
zohľadnené po doručení im predmetného rozsudku vo vzťahu k výške určeného zročného výživného
súdom prvej inštancie, ktoré je otec podľa tohto rozsudku povinný zaplatiť jednorázovo do 3 dní po
doručení mu predmetného rozsudku odvolacieho súdu.

57. O trovách konania rozhodol odvolací súd v zmysle § 52 CMP v spojení s § 396 ods. 1 a 2 CSP <. tak,
že žiaden z účastníkov konania nemá nárok na ich náhradu. V mimosporových konaniach platí zásada,



že žiadny z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, ktoré si v konaní platil (§ 49 CMP). Každý
z účastníkov si teda tieto trovy znáša sám.

58. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,



c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).
Oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z.z. Exekučný poriadok,
ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie (§ 38 ods. 2 zákona č. 233/1995
Z. z.). Exekúciu vykoná ten exekútor, ktorého v návrhu na vykonanie exekúcie označí oprávnený a
ktorého jej vykonaním poverí súd, ak osobitný predpis alebo tento zákon neustanovuje inak (§ 29 zákona
č. 233/1995 Z. z.).
Podľa štvrtej časti CMP (§ 370 až 391) sa postupuje pri výkone rozhodnutia, ktorým bola upravená
starostlivosť o maloletého, styk s maloletým alebo iná ako peňažná povinnosť vo vzťahu k maloletému.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľný exekučný titul, môže oprávnený podať návrh
na nariadenie výkonu rozhodnutia (§ 376 ods. 1 CMP). Súd môže nariadiť výkon rozhodnutia aj bez
návrhu (§ 376 ods. 2 CMP). Podrobnosti výkonu rozhodnutia vo veciach maloletých upravuje vyhl. MS
SR č. 207/2016 Z. z.