Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 11Co/196/2019 z 29. 6. 2020 Citácia: rozsudok Krajského súdu Trnava z 29. júna 2020, sp. zn. 11Co/196/2019, ECLI:SK:KSTT:2020:2116217280.1 Krajský súd Trnava | 11Co/196/2019 | ECLI:SK:KSTT:2020:2116217280.1 | 2020-06-29 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Spotrebiteľské zmluvy Citované ustanovenia: § 9 ods. 2 písm. j) zákona č. 129/2010 Z. z., § 451 ods. 1 OZ Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/92287155-61ef-44ad-a424-29788db727ad Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2020:2116217280.1 Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11Co/196/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2116217280
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Katarína Arnouldová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:2116217280.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny Arnouldovej a sudcov
JUDr. Silvie Hýbelovej a Mgr. Fedora Benku, v spore žalobkyne: L. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. X,
C., právne zastúpená Mgr. Romanom Chudým, advokátom so sídlom Okružná 7671/1A, Piešťany, proti
žalovanému: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, o zaplatenie
1.652 eur, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 9. októbra 2017, č.k.
33Csp/54/2016-45, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

II. Žalobkyni právo na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom, napadnutým odvolaním, súd prvej inštancie výrokom I. uložil žalovanému povinnosť
zaplatiť žalobkyni sumu 1.652 eur titulom bezdôvodného obohatenia do troch dní odo dňa právoplatnosti
rozsudku, výrokom II. priznal žalobkyni voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu
s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku
a výrokom III. zaviazal žalovaného k povinnosti zaplatiť súdny poplatok za žalobu vo výške 99,00 eur
do troch dní od doručenia rozsudku v zmysle príkazu na úhradu.

2. Svoje rozhodnutie vo veci samej súd prvej inštancie právne odôvodnil aplikáciou ust. § 52, § 53 ods.
1, § 54 ods. 2, § 100 ods. 1, § 107 ods. 1, ods. 2, § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ust. § 1 ods. 2, §
2 písm. d), § 9 ods. 1, ods. 2, § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných
úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov, vecne súd dôvodil, že žalobkyňa sa domáhala zaplatenia 1.652,-
eur titulom bezdôvodného obohatenia. Žalobu odôvodnila tým, že so žalovaným uzavrela dve zmluvy
o spotrebiteľskom úvere, na základe ktorých jej žalovaný poskytol spotrebiteľský úver a žalobkyňa sa
zaviazala vrátiť ho spolu s dohodnutým úrokom a za dohodnutých podmienok. Oba spotrebiteľské úvery
žalobkyňa splnila riadne a včas, tým však úvery preplatila, keďže vzhľadom na absenciu povinných
údajov v zmluve treba oba úvery považovať za bezúročné a bez poplatku a žalobkyňa má preto
nárok na vrátenie žalovanej sumy. Žalovaný považoval žalobu za bezdôvodnú. Súd prvej inštancie mal
vykonaným dokazovaním za preukázané, že žalobkyňa uzavrela so žalovaným dňa 12.07.2013 zmluvu
o spotrebiteľskom úvere č. 202901756, na základe ktorej jej bol poskytnutý úver 90,- eur, ktorý sa
zaviazala splatiť spolu s úrokom 352,35 eur a administratívnymi nákladmi 427,65 eur, teda spolu 1.680,-
eur. Zmluva uvádza termín konečnej splatnosti dňa 12.07.2014, celkové náklady spotrebiteľa 780,- eur
a výšku priemernej RPMN 39,20%. Spolu s úverovou zmluvou č. 202901756 uzatvorila žalobkyňa so
žalovaným dohodu o plnení v splátkach, na základe ktorej sa zaviazala splatiť predmetný dlh v 12
splátkach, každej vo výške 140,- eur a to počnúc dňom 12.08.2013. Následne dňa 28.04.2014 uzatvorila
so žalovaným zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. 202902202, na základe ktorej je poskytol žalovaný



úver vo výške 1.000,- eur, ktorý sa zaviazala splatiť spolu s úrokom 391,50,- eur a administratívnymi
nákladmi 480,50 eur, teda spolu 1.872,- eur. Zmluva uvádza termín konečnej splatnosti dňa 06.05.2015,
celkové náklady spotrebiteľa 872,- eur. Spolu s úverovou zmluvou č. 20290202 uzatvorili strany dohodu
o plnení v splátkach, na základe ktorej sa žalobkyňa zaviazala splatiť predmetný dlh v 12 splátkach,
každej vo výške 156,- eur, a to počnúc dňom 06.06.2014.

3. Súd vyhodnotil uzavreté zmluvy s poukazom na povahu účastníkov zmlúv a spôsob ich uzavretia ako
zmluvy spotrebiteľské, na ktoré sa vzťahujú aj napriek zákonnej úprave úverovej zmluvy v Obchodnom
zákonníku, všeobecné ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách uvedené v Občianskom zákonníku v
§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a osobitná právna úprava zakotvená zákonom č. 129/2010Z. z.
o spotrebiteľských úveroch. Pri posúdení žaloby o vydanie bezdôvodného obohatenia skúmal súd ako
predbežnú otázku, či zmluvy majú všetky náležitosti v zmysle § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských
úveroch a zistil, že v zmluve absentuje uvedenie údajov vyžadovaných zákonom o spotrebiteľských
úveroch, a to najmä v § 9 ods. 2 písm. j) ročnú percentuálnu mieru nákladov ( RPMN) a to v prípade oboch
zmlúv ako aj dohôd k nich uzavretých a podľa § 9 ods. 2 písm. y) priemernú hodnotu ročnej percentuálnej
miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver platnú ku dňu podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere
v prípade zmluvy č. 202902202. V predmetných zmluvách o úvere je totiž v bode 3 iba prehlásenie
spotrebiteľa, že berie na vedomie výpočet výšky RPMN v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch
podľa vzorca uvedeného vo Všeobecných podmienkach poskytnutia spotrebiteľského úveru a že výška
RPMN je ..., teda v skutočnosti nie je uvedená žiadna výška RPMN a to ani v príslušnej dohode o
plnení v splátkach ku každej zmluve. V prípade druhej zmluvy nie je uvedená ani výška priemernej
RPMN. Dôsledkom neuvedenia podstatných náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere je to, že sa úver
považuje za bezúročný a bez poplatkov. Súd mal preukázané, že žalobkyni boli žalovaným poskytnuté
zo zmlúv sumy 900,- eur a 1.000,- eur, a táto žalovanému zaplatila spolu 3.552,- eur, preto sa žalobkyňa
dôvodne od žalovaného domáhala zaplatenia sumy 1.652,- eur (rozdiel súm 3.552,- eur a 1.900,- eur),
o ktorú sumu sa žalovaný na jej úkor bezdôvodne obohatil, keďže mal nárok len na vrátenie istiny
poskytnutého úveru. Preto súd žalobe vyhovel.

4. Žalovaným vznesenú námietku premlčania k nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia zo
zmluvy č. 202901756, vyhodnotil súd prvej inštancie ako nedôvodnú. Žalovaný tvrdil, že nárok
žalobkyne sa stal v celom rozsahu premlčaný v subjektívnej premlčacej dobe dňa 29.04.2016, teda
dva roky po uhradení úveru berúc za rozhodujúci okamih počiatku plynutia objektívnej premlčacej doby
splatenie úveru žalobkyňou. Žalobkyňa na pojednávaní uviedla, že sa o možnosti vzniku bezdôvodného
obohatenia žalovaným na jej úkor dozvedela od svojej dcéry, čím nadobudla určitú vedomosť, a
následne 100% istotu, ktorá predstavuje skutočnú vedomosť vyžadovanú v spotrebiteľských vzťahoch,
získala až na základe porady s právnym zástupcom, bezprostredne po čom bola podaná žaloba.
Žalobkyňa podala žalobu na tunajší súd dňa 27.7.2016, plnú moc na zastupovanie udelila advokátovi
dňa 21.07.2016. Týmto dňom (nakoľko termín prvej porady s právnym zástupcom nebol súdu
preukázaný) súd ustálil začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby, keďže žalovaný nepreukázal,
že by žalobkyňa mala vedomosť o vzniku bezdôvodného obohatenia v dlhšom časovom horizonte
pred podaním žaloby. Objektívna trojročná doba v prípade úveru č. 202901756 začala s poukazom na
bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru plynúť dňom 14.02.2014, ktorým došlo k splateniu žalovaným
poskytnutej istiny úveru a v prípade úveru č. 202902202 dňom 08.12.2014. Z uvedeného je zrejmé,
že v čase podania žaloby dňa 27.07.2016 subjektívna ani objektívna premlčacia doba na vydanie
bezdôvodného obohatenia žalobkyni neuplynula. Podľa názoru súdu najskorší možný termín začiatku
plynutia subjektívnej premlčacej doby by vzhľadom na riadne a včasné splácanie spotrebiteľského
úveru č. 202902202 bolo možné potenciálne ustáliť deň 14.05.2015 ( deň po dni splatenia celého
úveru 13.05.2015), pretože by bolo nelogické, aby spotrebiteľ splácal úver, o ktorom je presvedčený,
že je bezúročný a bez poplatkov a preto najskorším možným dňom vedomosti žalobkyne o tom, že
úver prepláca, je zo správania žalobkyne možné ustáliť deň 14.05.2015 a aj v takom prípade by
vzhľadom k podaniu žaloby na súd dňa 27.07.2016 nedošlo k uplynutiu subjektívnej premlčacej doby.
Avšak z vykonaného dokazovania súd ustálil deň vedomosti žalobkyne za deň udelenia plnomocenstva
právnemu zástupcovi na zastupovanie v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia, 21.07.2016. O
trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods.1 C.s.p., keď úspešnej žalobkyni priznal náhradu trov
konania v plnom rozsahu. Zároveň súd podľa § 2 ods. 2, v spojení s § 4 ods. 2 písm. u) a s položkou
1 písm. a) sadzobníka zákona č. 71/1992 Zb. zaviazal žalovaného k zaplateniu súdneho poplatku
za žalobu vo výške 99,- eur, keď mal preukázané, že žalobkyňa je oslobodená od platenia súdnych
poplatkov a bola v spore plne úspešná.



5. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný včas odvolanie. Uviedol, že súd rozsudok nedostatočne
odôvodnil, nevysporiadal sa s argumentáciou žalovaného a iba nekriticky prevzal argumentáciu
žalobkyne, čím odňal žalovanému možnosť konať pred súdom, súd tiež dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci. V danom prípade zmluvy obsahujú náležitosti vyžadované zákonom o spotrebiteľských
úveroch. Zákon č. 129/2010 Z.z. považuje zmluvu za bezúročnú a bez poplatkov ak dôjde k naplneniu
§ 11, čo sa v danom prípade nestalo. Výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov
je jasne uvedená priamo na prednej strane zmluvy o spotrebiteľskom úvere, takže nemožno hovoriť
o absencii náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. Pokiaľ ide o RPMN žalobca
nesie dôkazné bremeno preukázania, v čom spočíva nesprávne uvádzanie RPMN. V danom prípade
RPMN neabsentuje, výška RPMN je však vypočítaná v zmysle prílohy č. 2 zákona č. 129/2010 podľa
vzorca platného a účinného v čase uzatvorenia zmluvy so vstupnými údajmi, ktoré sú uvedené v zmluve.
Podľa Dohody o splátkach zo zmluvy č. 202901756 spotrebiteľ berie na vedomie, že výška RPMN
sa vypočíta v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch podľa vzorca uvedeného vo VOP poskytnutia
spotrebiteľského úveru a je vo výške 257,79%. Dohoda o splátkach oprávňuje spotrebiteľa plniť v
splátkach (teda nie jednorazovo ako bolo ustanovené v zmluve o úvere), na základe ktorých logicky
vzrastá aj RPMN. To znamená, že RPMN vo výške 86,67% stanovená v zmluve je hodnota vypočítaná
pre prípad splatenia úveru v jednej splátke a naproti tomu RPMN vo výške 257,79% dohodnutá v
Dohode o splátkach predstavuje RPMN vypočítanú pre spotrebiteľa, ktorý požiadal o plnenie v splátkach.
Obdobne je tomu aj v prípade druhej zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Odvolateľ pripomína, že zákon
v čase uzavretia zmluvy o úvere nestanovil maximálne možnú prípustnú výšku odplaty a odplata za
poskytnutie peňažných prostriedkov spotrebiteľovi sa riadi podľa predpisov účinných do 31. mája 2014,
kedy sa obmedzenie výšky odplaty neaplikuje a odplata sa riadi § 53 ods. 6 OZ, v zmysle ktorého
odplata podstatne nesmie prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské
úvery v obdobných prípadoch. Žalovaný dáva do pozornosti aj rozsudok Súdneho dvora z 09.11.2016
C-42/2015, z ktorého vyplýva, ako treba vykladať článok 10 ods. 1 a 2 smernice Európskeho parlamentu
a rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice rady
87/102/EHS v spojení s článkom 3 písm. m) tejto smernice. Pokiaľ ide o konštatovanie súdu, že
predmetné zmluvy neobsahovali údaj o výške RPMN a priemernej hodnote RPMN, toto je nedôvodné,
keďže tieto skutočnosti sú obsiahnuté na prednej strane uvedených zmlúv, ako aj vo všeobecných
podmienkach a v štandardných európskych informáciách o spotrebiteľskom úvere, ktorých prevzatie
žalobca svojím podpisom potvrdil, rovnako aj skutočnosť, že sa s tlačivom oboznámil, pričom z vyššie
uvedeného rozsudku Súdneho dvora vyplýva, že zmluva o úvere nemusí byť nevyhnutne vyhotovená
ako jediný dokument. Ďalej žalovaný v odvolaní uviedol, že zo zmluvy č. 202901756 je nárok žalobcu v
celom rozsahu premlčaný v subjektívnej lehote a to dňa 29.04.2016, keď subjektívna premlčacia lehota
mu začala plynúť najneskôr dňom 29.04.2014, kedy zaplatil splátku v sume 420 eur a teda uplynula
29.04.2016. V otázke premlčania sa odvolateľ stotožňuje s odôvodnením Krajského súdu v Trenčíne vo
veci sp.zn. 17Co/372/2015, kde uviedol, že vedomosť dlžníka o bezdôvodnom obohatení spočívajúcom
v platbách na úroky a poplatky úveru vzniká v zásade v okamihu prvej platby dlžníka nad rámec
poskytnutej istiny. Na začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby, na uplatnenie práva na vydanie
bezdôvodného obohatenia, sa vyžaduje skutočná, nie iba predpokladaná vedomosť oprávneného o tom,
kto na jeho úkor získal majetkový prospech. Skutočná vedomosť žalobcu o tom, kto na jeho úkor získal
majetkový prospech a v akej výške, predstavuje vedomosť o rozhodujúcich skutkových okolnostiach.
O určení zmluvy ako neplatnej resp. bezúročnej a bez poplatkovej, vzhľadom na nevyvrátiteľnú právnu
domnienku znalosti právnych predpisov, mal žalobca vedomosť už pri podpise zmluvy o úvere, rovnako
mal vedomosť už pri podpise úverovej zmluvy o tom, kto je veriteľom, komu a kedy jednotlivé splátky
úveru spláca. Žalobca od svojho právneho zástupcu získal vedomosti iba o právnom posúdení veci, čo
však nemožno stotožniť s dozvedením sa o rozhodujúcich skutkových okolnostiach pre účely zistenia
vzniku bezdôvodného obohatenia. Poukázal na viaceré rozhodnutia všeobecných súdov a navrhol, aby
odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.

6. Žalobkyňa sa k podanému odvolaniu nevyjadrila.

7. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku, ďalej len CSP) po zistení,
že odvolanie podala včas oprávnená osoba (§ 359 a § 362 ods. 1 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému
je tento opravný prostriedok prípustný (§ 355 ods. 1 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho



pojednávania preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce v medziach daných
rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, 380 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je
dôvodné.

8. Predmetom konania vedeného na súde prvej inštancie pod sp. zn. 33 Csp/54/2016 bolo zaplatenie
sumy 1.652,- eur titulom vydania bezdôvodného obohatenia, ktoré mal získať žalovaný tým, že na
základe úverových zmlúv uzavretých so žalobkyňou, obdržal od žalobkyne aj plnenie bez právneho
dôvodu. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvej
inštancie v celosti, teda tak výroku, ktorým žalobe vo veci vyhovel ako aj závislých výrokov o trovách
konania a uložení poplatkovej povinnosti žalovanému.

9. Odvolací súd v plnom rozsahu preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý vykonal
dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie žalobou uplatnených nárokov, jeho výsledky správne
vyhodnotil a dospel aj k správnym právnym záverom o dôvodnosti podanej žaloby. Po preskúmaní
obsahu napadnutého rozhodnutia, obsahu spisového materiálu a podaného odvolania ani odvolací súd
nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov prvoinštančného súdu odchýliť a nemôže preto dať
za pravdu odvolateľovi. K odvolacím argumentom žalovaného uvádza iba nasledovné:

10. Zhodne s názorom súdu prvej inštancie aj odvolací súd posúdil predmetné záväzkové vzťahy medzi
stranami sporu vzhľadom na ich povahu ako vzťahy spotrebiteľské (§ 52 a nasl. OZ), uzavreté podľa
zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzavretia zmlúv a žalobkyni
je preto dôvodné priznať postavenie spotrebiteľa. S ohľadom na uvedené správne súd skúmal, či obe
zmluvy o spotrebiteľskom úvere obsahujú náležitosti vyžadované § 9 zákona o spotrebiteľských úveroch.
Po preskúmaní predložených listinných dôkazov - úverovej zmluvy č. 202901756 zo dňa 12.07.2013 a
úverovej zmluvy č. 202902202 zo dňa 12.08.2013 ( ako aj dohody o plnení v splátkach, uzavretej spolu
s každou zo zmlúv), odvolací súd dospel zhodne so súdom prvoinštančným k záveru, že posudzované
zmluvy neobsahujú povinnú obligatórnu náležitosť podľa citovaného zákona, a to údaje podľa § 9 ods. 2
písm. j) zákona ( ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť,
vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa
všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov).

11. Odvolateľ tvrdí, že údaj o výške RPMN v zmluvách neabsentuje, keď tento údaj je obsiahnutý na
prednej strane uvedených zmlúv, a jeho hodnota je vypočítaná v zmysle prílohy č. 2 zákona č. 129/2010
podľa vzorca platného a účinného v čase uzatvorenia zmluvy so vstupnými údajmi, ktoré sú uvedené v
zmluve. Toto tvrdenie odvolateľa však z obsahu spisu nevyplýva. Ani jedna zo žalobkyňou predložených
zmlúv o spotrebiteľskom úvere, ktoré sú založené v predmetnom spise ( čl. 6 až 9), neobsahuje žiadnu
konkrétnu hodnotu RPMN, keď síce na prednej strane zmluvy sa nachádza pod bodom 3 ustanovenie,
ktoré zrejme malo obsahovať údaj o výške RPMN, ale v skutočnosti je kolónka určená na uvedenie
jeho hodnoty nevyplnená. Toto platí o oboch predložených úverových zmluvách, pričom hodnota RPMN
nie je vyplnená ani v príslušnej Dohode o plnení v splátkach, uzavretej ku každej zo zmlúv. Keďže
žalovaný v konaní nepoprel obsah listín predložených žalobkyňou, a ani sám nepredložil žiadne listinné
dôkazy s iným obsahom než žalobkyňa, z ktorých by vyplývalo, že konkrétne hodnoty RPMN boli v
skutočnosti dojednané, bolo preto potrebné vychádzať z obsahu spisu a ten vylučoval prijatie iného
záveru, než k akému dospel súd prvej inštancie a síce, že v oboch zmluvách absentoval povinný údaj
podľa § 9 ods. 2 písm. j) zákona č.129/2010 Z.z. Tieto údaje neboli obsiahnuté ani na prednej strane
uvedených zmlúv, ani v žiadnych iných dokumentoch, na ktoré sa žalovaný odvoláva ( vo všeobecných
podmienkach a v štandardných európskych informáciách o spotrebiteľskom úvere), keďže tieto ani neboli
súdu predkladané. Neuvedenie vyššie citovanej náležitosti v zmluve postihuje zákon o spotrebiteľských
úveroch tým, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, preto správne prvoinštančný súd
uzavrel, že pokiaľ žalobkyňa žalovanému plnila i nad rozsah súm, ktoré jej boli skutočne poskytnuté,
plnila bez právneho dôvodu, čím na strane žalovaného došlo k bezdôvodnému obohateniu, ktoré je tento
povinný vydať.

12. K odvolacej argumentácii žalovaného o nesprávnosti záveru súdu o absencii náležitosti podľa § 9
ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. v predmetných úverových zmluvách sa žiada uviesť len to, že
táto časť odvolacej argumentácie sa na preskúmavané rozhodnutie celkom zrejme nevzťahuje, nakoľko
žiadne podobné závery prvoinštančný súd nevyslovil, keď svoj záver o bezúročnosti a bezpoplatkovosti
úveru založil na absencii obligatórneho údaju o RPMN podľa § 9 ods. 2 písm. j) a priemernej hodnoty



RPMN podľa § 9 ods. 2 písm. y). Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností, za správny bolo treba
považovať záver súdu prvej inštancie o tom, že úver je bezúročný a bez poplatkov, pričom treba
pripomenúť, že už absencia jedinej obligatórnej náležitosti v zmysle § 11 ods. 1 písm. b) zákona č.
129/2010 Z.z. postačuje na prijatie tohto záveru. Zaoberať sa absenciou prípadných ďalších náležitostí
by bolo preto nadbytočné a bez významu pre rozhodnutie vo veci.

13. Ani argumentácia odvolateľa v otázke premlčania nároku neobstojí, pretože súd rozhodol správne
a v odôvodnení rozsudku sa aj dostatočne vysporiadal s tvrdeniami žalovaného, podľa názoru
ktorého subjektívna premlčacia lehota na uplatnenie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia
zo zmluvy č. 202901756 žalobkyni uplynula dňa 29.04.2016. Odvolací súd sa však plne stotožňuje
so závermi okresného súdu v otázke počiatku plynutia subjektívnej premlčacej lehoty. Pre počiatok
plynutia subjektívnej premlčacej lehoty je rozhodujúca skutočná, a nie predpokladaná znalosť okolností
uvedených v ust. § 107 ods. 1. OZ, teda nestačí len možnosť sa uvedené dozvedieť, ale rozhodujúce
je, kedy sa tak skutočne stalo. V súdenom prípade sa žalobkyňa skutočne dozvedela o vzniku
bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného až po porade s advokátom, ktorému udelila plnú moc
na zastupovanie dňa 21.07.2016 a žalobu podala dňa 27.7.2016, teda pred uplynutím subjektívnej
premlčacej lehoty.

14. Ďalšie argumenty žalobkyne odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci už za nepodstatné,
bez potreby sa s nimi osobitne vysporiadavať, keď neboli spôsobilé ovplyvniť rozhodnutie. I podľa už
konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré
majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia
bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak
nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku či pripomienku, je však nevyhnutné, aby bolo reagované
na podstatné a relevantné argumenty strán (porovnaj napr. rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS
251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a pod.).

15. Vychádzajúc z vyššie uvedeného odvolacie námietky žalovaného preto boli vyhodnotené ako
nedôvodné a keďže žalovaný neuviedol žiadne skutočnosti spôsobilé privodiť zmenu odvolaním
napadnutého rozhodnutia, preto odvolací súd nezistiac ani iné nedostatky v postupe súdu prvej
inštancie, na ktoré by mal prihliadnuť z úradnej povinnosti (§ 380 ods. 2 CSP), rozsudok v celom rozsahu
ako vecne správny podľa § 387 ods. 2 CSP potvrdil a v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie
napadnutého rozhodnutia.

16. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol súd podľa ustanovenia § 396 ods. 1 CSP v spojení s
§ 255 ods. 1, § 262 ods. 1, ako aj čl. 4 ods. 2 a čl. 17 CSP, vychádzajúc z toho, že v odvolacom konaní
bola plne úspešná žalobkyňa, ale keďže bola nečinná a žiadne trovy konania jej v odvolacom konaní
nevznikli, odvolací súd vychádzajúc z princípu racionálneho zákonodarcu jej právo na náhradu trov
konania nepriznal. Ak totiž podľa obsahu spisu strane v konaní žiadne trovy nevznikli, je v súlade s čl. 17
základných princípov CSP, zakotvujúcim procesnú ekonómiu, rozhodnúť priamo tak, že sa jej náhrada
trov konania nepriznáva (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 7 Cdo/14/2018 zo
dňa 28.2.2018).

17. Senát odvolacieho súdu uvedený rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo



f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).



Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).