Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 20Sa/20/2019 z 12. 11. 2020 Citácia: rozsudok Krajského súdu Trnava z 12. novembra 2020, sp. zn. 20Sa/20/2019, ECLI:SK:KSTT:2020:2019200327.1 Krajský súd Trnava | 20Sa/20/2019 | ECLI:SK:KSTT:2020:2019200327.1 | 2020-11-12 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov Citované ustanovenia: § 65 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z., § 174 ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb., § 14 ods. 4 zákona č. 100/1988 Zb., § 14 ods. 5 zákona č. 100/1988 Zb., § 174 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb., § 14 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb., § 65 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/1d590013-138f-459b-aa55-840515aea4bb Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2020:2019200327.1 Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 20Sa/20/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2019200327
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 11. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Foltán
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:2019200327.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave sudcom JUDr. Róbertom Foltánom v právnej veci žalobcu F. A., nar. X.X.XXXX,
bytom D. XXXX/XX, R., zastúpeného advokátom JUDr. Mariánom Ďurinom, Sibírska č. 4, 831 02
Bratislava 3, proti žalovanému Sociálna poisťovňa, Ul. 29. augusta č. 8 - 10, 813 63 Bratislava 1, o
preskúmanie zákonnosti rozhodnutia generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne č. XXX XXX XXXX X
zo dňa 14.10.2019, takto

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu z a m i e t a .

II. Žalovanému sa právo na náhrada trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Sociálna poisťovňa, ústredie rozhodnutím č. XXX XXX XXXX X zo dňa 25.6.2019 podľa ustanovení §
65 a § 274 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o sociálnom poistení, príp. „ZSP“) a podľa ustanovení § 14 ods. 4, § 21 a § 174 zákona č. 100/1988
Zb. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o sociálnom zabezpečení“,
príp. „ZSZ“) zamietla žiadosť žalobcu o priznanie starobného dôchodku zo dňa 7.6.2019.

2. Správny orgán dôchodkového zabezpečenia prvého stupňa zamietnutie žiadosti žalobcu o priznanie
starobného dôchodku odôvodnil zisteným skutočným stavom a obsahom podkladov zabezpečených pre
účely konania, a to potvrdením Vojenského úradu sociálneho zabezpečenia zo dňa 8.3.2017, podľa
ktorého žalobcovi bol od 1.1.1998 podľa § 33 zákona č. 76/1959 Zb. priznaný výsluhový príspevok, ktorý
sa s účinnosťou od 1.5.1998 považuje za výsluhový dôchodok, na vznik nároku na ktorý a pre jeho
výšku bola žalobcovi zhodnotená doba výkonu základnej vojenskej služby od 1.9.1979 do 11.7.1981 v
I. kategórii funkcií a doba služobného pomeru od 12.7.1981 do 31.12.1997 v I. kategórii funkcií.

3. Zistené skutočnosti Sociálna poisťovňa, ústredie vyhodnotila tak, že žalobca získal v zamestnaní
zaradenom v § 14 ods.2 písm. b) zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení 6 697 dní, t.j. 18 rokov
a 127 dní, preto mu nárok k 7.6.2019 nevznikol a nakoľko jeho zamestnanie zaradené do zvýhodnenej
pracovnej kategórie netrvalo ku dňu 31.12.1999 a nebol z tohto zamestnania prevedený alebo uvoľnený
z dôvodov uvedených v § 12 ods. 3 písm. d) a e) zákona, nárok na starobný dôchodok mu nevznikol
ani podľa § 174 zákona č. 100/1988 Zb.

4. Žalobca proti rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa podal včas odvolanie, v ktorom primárne
namietal nezhodnotenie doby jeho štúdia v prvom a druhom ročníku vojenskej strednej odbornej školy
od 01.09.1977 do 31.08.1979 v I. kategórii funkcií .



5. V rámci odvolacieho administratívneho konania generálny riaditeľ Sociálnej poisťovne odvolanie
žalobcu zamietol v celom rozsahu a napadnuté prvostupňové rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredie
ako vecne správne potvrdil.

6. V súvislosti s odvolacou námietkou správny orgán druhého stupňa správnosť vyhodnotenia
skutočného stavu prvostupňovým správnym orgánom pre účely žiadosti žalobcu o priznanie starobného
dôchodku dôvodil, že žiaci 1. a 2. ročníka vojenskej strednej odbornej školy (ďalej aj „VSOŠ“) sa štúdiom
pripravovali na službu vojaka z povolania a neboli vojakmi v činnej službe. Vojenskú základnú službu
vykonávali počas štúdia v 3. a 4. ročníku VSOŠ. Prijatím žiaka na štúdium na VSOŠ alebo na vojenské
gymnázium (ďalej aj „VG“) po skončení povinnej školskej dochádzky týmto žiakom v roku, v ktorom
dovŕšili 17. rok veku, branná povinnosť vznikla podľa Branného zákona. Neboli však povolaní na výkon
základnej (náhradnej) vojenskej služby. Vykazovanie doby základnej (náhradnej) služby poslucháčov a
žiakov vojenských škôl z radov občianskej mládeže bolo upravené v prílohe 3 smernice. Pri štúdiu na
VSOŠ sa výkon základnej vojenskej služby evidoval 24 mesiacov odo dňa vyradenia žiakov zo VSOŠ,
t. j. výkon základnej vojenskej služby trval počas štúdia v 3. a 4. ročníku VSOŠ. Žiaci študujúci na VG
základnú vojenskú službu vykonávali až odo dňa nástupu na štúdium na vojenskú vysokú školu. Správny
orgán citoval prílohu 3 smernice, podľa ktorej „poslucháči (žiaci) vojenských škôl do dovŕšenia veku
17 rokov boli vo vojenských školách vedení ako chovanci a doba štúdia sa im započítava do nástupu
vojenskej činnej služby ako doba potrebná k príprave na povolanie po skončení povinnej školskej
dochádzky (§ 10 ods. 1 písm. d/ zákona č. 121/1975 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších
predpisov), t. j. v III. pracovnej kategórii.“

7. Žalobca sa v konaní domáhal preskúmania zákonnosti a zrušenia žalobou napadnutého
rozhodnutia generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne zo dňa14.10.2019, ako aj zrušenia rozhodnutia
prvostupňového správneho orgánu. Namietal nepriznanie starobného dôchodku a nezhodnotenie doby
štúdia od 01.09.1977 do 31.08.1979 v I. kategórií funkcií. Uviedol, že napadnuté rozhodnutie sa len
zľahka dotýka problematiky, ktorá sa skutočne dramaticky odohrávala na vojenských stredných školách.
Žalobca poukázal na rozsudky Krajského súdu v Bratislave č. k. 10Sd/151/2013 zo dňa 25. júna 2014,
podľa ktorého je pojem slova „služba“ oveľa širší ako je chápaný Sociálnou poisťovňou, štátnymi orgánmi
a sudcami niektorých súdov, a rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 6Sd/21/2016 zo dňa 14.
septembra 2016, ktorým bolo zrušené rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pretože Sociálna poisťovňa
nedostatočne vysvetlila, čo sa rozumie pod pojmom „ostatná vojenská služba“.
Poukazoval na okolnosti a dôsledky rozpustenia Varšavskej zmluvy k 30.6.1991 a rozpadu ČSFR
k 1.1.1993 a novú koncepciu armády SR po týchto udalostiach, znižovanie počtu vojakov,
profesionalizáciu armády, na negatívny vplyv aktívnej vojenskej služby na jeho rodinný život, ako aj na
dôvod jeho prepustenia do zálohy na vlastnú žiadosť, ktorým ale v skutočnosti bolo neskôr zrušené
nariadenie, podľa ktorého všetci príslušníci leteckého personálu slovenských vzdušných síl museli mať
vysokoškolské vzdelanie. Zdôrazňoval, že jeho vojenská činná služba v ČSĽA už počas študijnej praxe
v 1. a 2. ročníku Vojenskej strednej odbornej školy v Prešove, ale hlavne v rokoch 1977 - 1979 bola
poznamenaná službou v extrémne rizikovom prostredí, ktorá mala bezprostredný negatívny vplyv na
kondíciu, telesný vývoj a zdravotný stav žalobcu a jeho psychiku, bezpečnosť a hygienu pri výkone
služby. Veď práve preto bola táto vojenská služba oprávnene zaradená do preferovaných kategórií. Pri
ich posudzovaní by sa malo na ne pozerať rovnako, súladne a nediskriminovať absolventov vojenských
stredných odborných škôl a vojenských gymnázií. Odo dňa nástupu do VSOŠL dňa 1.9.1977 sa
bezpodmienečne musí začať odpočítavať žalobcova telesná, psychická, duševná, fyzická a iná záťaž,
vypätie a stres a toto kontinuitné vyčerpávanie a nemilosrdné drancovanie osobnosti nepretržite trvalo
až do skončenia vojenskej služby žalobcu, do jeho odchodu do zálohy (civilu 31.12.1997) a určite nie iba
od braneckého odvodu dňa 16.2.1979, alebo nástupu žalobcu na vojenskú základnú službu, či niekedy
oveľa neskôr a pod., ako si to dnes predstavujú a účelovo vymýšľajú niektorí nekompetentní. Vo Vyhláške
ministra národnej obrany ČSR č. 20/1958 Zb. zo dňa 2.5.1958 a § 21 ods. 1 branného zák. č. 92/1949
Zb. a vojenského predpisu Kádr-1-1, článok č. 15, žiaci sú zaradení do vojska a stávajú sa vojenskými
osobami. Ešte pred nastúpením základnej vojenskej služby žalobcovi služobná povinnosť vznikla dňom
odvedenia 16.2.1979. Podľa § 2 ods. 2 zák. č. 92/1949 Zb. vojsko je súhrn vojenských osôb. Vojakmi
sa rozumejú osoby, ktoré boli odvedené (pozri § 15, ods. 1) a majú služobnú povinnosť (§ 20). Už
týmto dňom sa totiž odvedenci (náhradnej) služby označujú výrazom „odvedenci“. Branná povinnosť je
povinnosť občana štátu pripravovať sa na obranu štátu a osobne sa zúčastňovať na plnení úloh armády.
Prosíme, aby tieto vojenské predpisy boli vzaté na zreteľ a sústavne sa neignorovali.



8. Uvádzal, že pracovné kategórie boli upravené zákonom č. 101/1964 Zb., účinným od 1.7.1964 v
ustanovení § 5 tohto zákona. Toto ustanovenie vykonávala vyhláška č. 107/1964 Zb., o zaraďovaní
zamestnaní do I. a II. pracovnej kategórie pre účely dôchodkového zabezpečenia, ktorá v ustanovení
§ 2 stanovila, že do I. pracovnej kategórie sa zaraďujú zamestnania, v ktorých sa vykonávajú sústavne
alebo aspoň prevažne práce uvedené v dielu I pripojeného zoznamu (tzn. zoznamu druhov prác, ktoré
odôvodňujú, aby zamestnania, v ktorom sa tieto práce vykonávajú, boli zaradené do I. alebo II. pracovnej
kategórie pre účely dôchodkového zabezpečenia). Podľa ustanovenia § 5 citovanej vyhlášky ústredné
orgány, v ich odboroch pôsobnosti sa vykonávajú práce uvedené v pripojenom zoznamu a zamestnania
uvedené v § 4, vydajú v dohode so Štátnym úradom sociálneho zabezpečenia rezortné zoznamy
zamestnaní vykonávaných v odboroch ich pôsobnosti, ktoré sa zaraďujú do I. alebo II. pracovnej
kategórie. Zmeny a doplnky týchto zoznamov bolo možné vykonávať len v dohode so Štátnym úradom
sociálneho zabezpečenia. Tento model fungovania pracovných kategórií prevzala i následná právna
úprava v zákone č. 121/1975 Zb. (pozri § 12 ods. 1 písm. a, ods. 3 tohto zákona) a nariadenie vlády č.
136/1975 Zb., o zaraďovaní do I. a II. pracovnej kategórie pre účely sociálneho zabezpečenia. Pracovné
kategórie potom boli zachované i po prechode na novú právnu úpravu sociálneho zabezpečenia s
účinnosťou od 1.10.1988 (pozri zákon č. 100/1988 Zb., o sociálnom zabezpečení a nariadení vlády
č. 117/1988 Zb. o zaraďovaní zamestnancov do I. a II. pracovnej kategórie pre účely dôchodkového
zabezpečenia). Doba zamestnania v preferovaných pracovných kategóriách mala vplyv na stanovenie
podmienok vzniku nároku na dôchodok (nižší dôchodkový vek), tak aj na výšku dôchodku (zvýšení
základnej výmery dôchodku). Podľa ustanovení § 17 ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb. federálne ústredné
orgány štátnej správy a ústredné orgány štátnej správy republík, v ich odboroch pôsobnosti sa
vykonávajú práce, ktoré odôvodňujú, aby zamestnania boli zaradené do I. alebo II. pracovnej kategórie,
vydávali svojimi výnosmi rezortné zoznamy zamestnaní zaradených do I. a II. pracovnej kategórie.
Za ostatné ústredné orgány a organizácie, v ich odboroch pôsobnosti sa vykonávajú práce, ktoré
odôvodňujú, aby zamestnania boli zaradené do I. alebo II. pracovnej kategórie, vydávalo tieto zoznamy
svojim výnosom federálne ministerstvo práce a sociálnych vecí, a ak išlo o ústredné orgány a organizácie
republík, príslušné ministerstvo zdravotníctva a sociálnych vecí republiky v dohode s federálnym
ministerstvom práce a sociálnych vecí. Systém pracovných kategórií bol v ČSFR zrušený až zákonom
č. 235/1992 Zb.
Žalobca nastúpil do VSOŠL v Prešove od 1.9.1977 do 11.7.1981. V tomto období popri štúdiu zároveň
vykonával službu v 1. a 2. ročníku VSOŠL v Prešove v dĺžke 730 dní a žalovaný mu túto SLUŽBU
bezdôvodne označil ako III. pracovnú kategóriu, ktorá pre toto vojenské štúdium nie je nikde v zákone
zadefinovaná - čiže konal svojvoľne a podľa ľubovôle. Pričom neuviedol ani právny predpis, ktorý by
mu tento postup umožňoval. Podľa vojenskej knižky vojenskú základnú službu odslúžil od 1.9.1979 do
11.7.1981. Fyzický vek 16. rokov však dosiahol už dňa 7.6.1978, teda už v 1. ročníku a mohol sa stať
vojakom ČSĽA podľa branného zákona NZ ČSR č. 92/1949 Zb. a v súlade s textom jeho prihlášky do
tejto školy (pozri prílohu). Od nástupu do VSOŠL pravidelne nastupoval do dozorných služieb a iných
služieb, v súlade s rozkazmi veliteľov. Odo dňa nástupu do 4-ročnej VSOŠL dňa 1.9.1977, bol žalobca
v nepretržitom služobnom pomere - žiak VSOŠL. Vojenskú základnú službu si popri štúdiu na tejto
vojenskej škole odslúžil počas 3. a 4 ročníka na VSOŠL v Prešove od 1.9.1979 do 11.7.1981 v I. kategórii
funkcií. Tento údaj je nesprávny, vojakom sa totiž stal podľa § 21 branného zákona už dňa 3.2.1979, a to
si pri predstieranom vykonávaní dokazovania nikto ani nevšimol. Žalobca nastúpil do VSOŠL v Prešove
od 1.9.1977 do 31.8.1979. V tomto období popri štúdiu zároveň vykonával službu v 1. a 2. ročníku VSOŠL
v dĺžke 730 dní. Podľa vojenskej knižky vojenskú základnú službu odslúžil od 1.9.1979 do 11.7.1981.
Fyzický vek 16. rokov však dosiahol už dňa 07.06.1978, teda už v 1. ročníku a mohol sa stať vojakom
ČSĽA podľa branného zákona NZ ČSR č. 92/1949 Zb. a v súlade s textom jeho prihlášky do tejto školy
(pozri prílohu). Od nástupu do VSOŠL pravidelne nastupoval do dozorných SLUŽIEB na svojej rote.
V súvislosti so štúdiom na VSOŠ uvádzal (okrem iného), že vojenská škola bola rozdelená na dve
polovice, pričom prvým dvom ročníkom priznala iba nevýhodnú III. pracovnú kategóriu a nasledujúcemu
tretiemu a štvrtému ročníku zase priznala preferovanú I. kategóriu funkcií. Vo vojenskej knižke účastníka
konania je obdobie označené ako „vojenská činná služba“ a je potrebné ju považovať za prípravu
na výkon profesionálnej služby v ozbrojených silách. Vojenská knižka je oficiálny úradný dokument.
Ohľadom pojmu „služba“ žalobca uviedol, že hoci zákonodarca zámerne nešpecifikoval, o aký presný
druh služby ide, považuje za hrubo zavádzajúce tvrdenie, že vojenskí stredoškoláci nevykonávali
dozornú službu, alebo službu spojok, nedržali stálu bojovú pohotovosť a podobne, pričom vojaci mali
viacero druhov služieb. V súvislosti s tvrdením, že v prípade žiakov 1. a 2. ročníkov VSOŠ išlo o výkon
vojenskej služby, žalobca poukazoval na to, že žiaci, hoci neboli vojakmi základnej vojenskej služby,
mali pridelené chladné zbrane a osobné strelné zbrane - samopaly vz. 58, vedeli s nimi narábať a



presne strieľať, čo dokladuje aj fotografiami týchto ozbrojených žiakov, podľa žalobcu išlo v podstate o
výchovu tzv. detských vojakov. Uvádzal, že na vojenských školách nikdy neprebiehala verejná kontrola
a maloletým žiakom vojenských škôl bola tvrdo nanucovaná služba (popri štúdiu) a tí ju museli strpieť
a vykonávať, inak boli nemilosrdne trestaní, boli disciplinárne donucovaní k jej výkonu podľa tých istých
vojenských právnych predpisov ako vojakov z povolania, alebo vojakov základnej služby! Nikdy neboli
podriadené civilným rezortom ČSSR. Tieto praktiky s deťmi a maloletými žiakmi prestali byť spornými
až prijatím Listiny základných práv a slobôd v roku 1991. Do dozornej služby na rote na vojenských
stredných školách sa nastupovalo každý deň, spravidla o 16,00 hodine na rozkaz veliteľa. Žiaci sa v
nich nepretržite striedali až po 24 hodinách! Akýkoľvek priestupok, ktorého sa dopustili v tejto službe,
sa nemilosrdne verejne trestal - ostatným pre výstrahu. Okrem toho žalobca chodil do rôznych zmien
(ráno o 02,00 hodiny do kuchyne, ak bolo treba čistiť zemiaky a zeleninu), pri určení do zmeny v
kuchyni sa jednalo o nástup pomocnej sily od 05,00 hodine do minimálne 21,00 hodine - koniec až po
vyčistení posledného kotla a dlážky, každú sobotu sa zúčastňoval parko-hospodárskych dní. Mladiství
na vojenských školách museli od prvého ročníku naozaj držať pohotovosť (tzv. „spojky“, v súlade s
platným § 11 zák. NZ ČSR č. 76/1959 Zb.), ktorý sa vzťahoval aj na žalobcu, aby mohli okamžite
privolať svojich veliteľov do kasární a to ešte v určenom časovom limite. Aj toto bol prosím ďalší výkon
služby v ČSĽA v súlade so zákonom ČSSR. Už od nástupu do kasární VSOŠL v Nižnej Šebastovej v
Prešove, boli všetci maloletí žiaci povinne zaradení do družstiev, čiat a rôt, teda do oficiálnych vojenských
štruktúr ČSĽA. Vo všetkých veliteľských funkciách (počínajúc veliteľom čaty) pôsobili vždy skúsení
dôstojníci z povolania. To trvalo celé 4 roky. Žalobca priložil „Čestné vyhlásenie“ a žiada vypočutie
dvoch očitých svedkov, Ing. Dušana Kalavského a Ing. Stanislava Štaffena z prostredia Vojenskej
strednej odbornej školy v Prešove z rokov 1977 - 1981 (skr. „VSOŠL“) o bezprostrednom priebehu
žalobcovej služby, vojenskej príprave a ostrom vojenskom výcviku (teória a prax) s úradne osvedčenými
podpismi a to už odo dňa nástupu do VSOŠL dňa (asi mesiac skôr) 01.09.1979, kedy mal mladistvý
žalobca iba 15. rokov a musel slúžiť. Vojenské školstvo patrilo pod Federálne ministerstvo národnej
obrany ČSSR, hrubo sa pri jeho realizácii porušoval Zákonník práce, školské zákony, porušovala sa
zákonná úprava pracovného nočného času mladistvých, porušovali sa ustanovenia o dohode o hmotnej
zodpovednosti, podľa § 178 ZP a § 255 ods. 1 ZP sa ohľadne zverených vecí používala len forma
písomného potvrdenia, pričom tomuto nezákonnému stavu sa museli žiaci podrobiť už od prvého dňa ich
nástupu do VSOŠ, keďže v dozorných službách preberali zodpovednosť za nepoškodené, zapečatené
sklady, zbrojné miestnosti, kancelárie dôstojníkov, sklad materiálu výkonného práporčíka, ... Žiaci boli
držaní v oplotených a strážených kasárňach, vychádzky mali len na povolenie. Na základe uvedených
obmedzení a porušovaní zákonov sa takýto výkon vojenského školstva musí považovať za nútené práce,
obmedzovanie osobnej slobody, vyhrážky násilím, prípravu detských vojakov a porušovanie základných
ľudských práv.
Žalobca je presvedčený, že preferovaná I. a II. kategória funkcií v armáde, sa musí hodnotiť rovnako,
a to už odo dňa nástupu do vojenskej strednej školy, pretože vždy od termínu nástupu 1.9.1977)
jednoznačne išlo o náročnú službu v ťažkom rizikovom prostredí, ktorá mala bezprostredný negatívny
vplyv na kondíciu, telesný vývoj a zdravotný stav žalobcu a jeho psychiku, bezpečnosť a hygienu
pri výkone služby. Veď práve preto bola táto vojenská služba oprávnene zaradená do preferovaných
kategórií. Pri ich posudzovaní by sa malo na ne pozerať rovnako, súladne a nediskriminovať absolventov
vojenských stredných odborných škôl a vojenských gymnázií. Odo dňa nástupu do VSOŠL dňa 1.9.1977
sa bezpodmienečne musí začať odpočítavať žalobcova telesná, psychická, duševná, fyzická a iná záťaž,
vypätie a stres a toto kontinuitné vyčerpávanie a nemilosrdné drancovanie osobnosti nepretržite trvalo
až do skončenia vojenskej služby žalobcu, do jeho odchodu do zálohy (civilu 31.12.1997) a určite
nie iba od braneckého odvodu dňa 16.2.1979, alebo nástupu žalobcu na vojenskú základnú službu,
či niekedy oveľa neskôr. Tvrdý vojenský výcvik a vojenská príprava, dril a najmä dozorná služba na
vojenských školách, fungovala presne podľa prísnych vojenských regúl a tiež platného zákona NZ ČSR
č. 76/1959 Zb. a to už odo dňa jeho nástupu na vojenskú strednú školu 01.09.1977. Dnes je tomu presne
42 rokov!! Tam neexistovali výnimky a úľavy, ale nekompromisné vojenské normy, rozkazy veliteľov
a vojenské pravidlá, nariadenia, ktoré platili bez akejkoľvek výnimky na všetkých rovnako, ktorí v tom
čase nosili oficiálnu uniformu príslušníka ČSĽA, teda aj na žalobcu. Každá vojenská stredná škola
bola organizovaná ako riadna vojenská organizácia, napríklad ako regulárny vojenský pluk ČSĽA, ktorý
sa členil podľa vojenských kritérií na menšie oddiely, prápory, batérie, roty, čaty, až družstvá. Presné
počty žiakov museli vždy súladiť s presnými tabuľkovými počtami vojakov základnej služby u bojových
útvarov ČSĽA zaradených v družstve, čate, rote, batérii, oddieli, práporu, pluku...atď., vždy podľa
prísnych vojenských regúl a tabuliek počtov. To neboli iba náhodne vytvorené skupiny, ale starostlivo
organizované skupiny vojakov podľa presných vojenských pravidiel ČSĽA a pod priamym velením



vojenských veliteľov (vojakov z povolania). Tieto pravidlá platili rovnako v celej Varšavskej zmluve. Žiaci
boli hneď od počiatku nástupu do školy zaradení do regulárnych vojenských štruktúr ČSĽA, neboli len
obyčajní študenti, pretože veľmi dobre poznali svoje vojenské zaradenie ako napr. zástupca veliteľa čaty,
velitelia družstiev, mužstvo, zberači ranených, spojky a pod. Na to sa nesmelo nikdy zabudnúť, každý
žiak vedel, kde má svoje určené miesto v čate. Takto žalobca absolvoval 1. a 2. ročník VSOŠL v čase
(asi mesiac skôr) od 1.9.1977 do 31.8.1979.
Právny základ na zaradenie štúdia v 1. a 2. ročníku VSOŠ do I. kategórie funkcií podľa žalobcu
tvoria aj právne predpisy účinné v čase štúdia žalobcu na predmetnej VSOŠ; zákon č. 101/1964 Zb.
o sociálnom zabezpečení a jeho vykonávacie vyhláška č. 102/1964 Zb., vládna vyhláška č. 107/1964
Zb., nariadenie vlády ČSSR č. 136/1975 Zb. o zaraďovaní zamestnaní do I. a II. pracovnej kategórie na
účely dôchodkového zabezpečenia, zákon NZ ČSR č. 88/1952 o materiálnom zabezpečení príslušníkov
ozbrojených síl, ktorý v ustanovení § 2 uvádzal, že sa vzťahuje na príslušníkov ozbrojených síl v
činnej službe a na žiakov škôl ozbrojených síl, § 2 ods. 1 písm. c) zákona NZ ČSR č. 2/1957 Zb. o
nemocenskej starostlivosti v ozbrojených silách, podľa ktorého účastníkmi nemocenskej starostlivosti v
ozbrojených silách sú aj žiaci vojenských škôl, zákon FZ ČSR č. 76/1959 Zb. o niektorých služobných
pomeroch vojakov. V tejto súvislosti žalobca, poukazujúc na ustanovenia § 6 ods. 2 zákona č.
55/1956 Zb. o dôchodkovom poistení, § 6 ods. 4 bod 4 zákona č. 101/1964 Zb. o dôchodkovom
zabezpečení, § 10 ods. 1 písm. d) zákona č. 121/1975 Zb. o sociálnom zabezpečení, uviedol, že po
celú dobu bol náhľad na prípravu na budúce povolanie i na základnú vojenskú službu zhodný, teda
doba štúdia po skončení povinnej školskej dochádzky bola vždy považovaná za dobu zamestnania
(poistenia) a doba služby v československých ozbrojených silách, pokiaľ nešlo o službu vojaka z
povolania. S poukazom na možnosť rezortných ministrov národnej obrany a vnútra ČSSR určiť vo
svojej pôsobnosti taxatívne zoznamy funkcií zaraďovaných do I. kategórie, žalobca uviedol, že súdy
mohli podľa výsledkov vykonaného dokazovania vysloviť, že pracovník spĺňa podmienky pre zaradenie
do I. či II. pracovnej kategórie v prípade, že práca ním vykonávaná zodpovedala celkom niektorému
zamestnaniu zaradenému do I. alebo II. kategórie, pričom však museli posudzovať všetky podmienky,
za ktorých mohlo byť zamestnanie zaradené do rezortného zoznamu.
Zároveň žalobca poukázal na právne závery rozhodnutia Krajského súdu Praha sp.zn. 42 Ad 2/2017- 52
a na rozsudky Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp. zn. 6 Ads 33/2012 a 4 Ads 12/2019,
ako aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 10Asan/17/2017.

9. Žalovaný v písomnom vyjadrení k veci navrhol, aby správny súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.

10. Uvádzal, že žiadosti žalobcu o zhodnotenie doby štúdia na Vojenskej strednej odbornej škole
leteckej v Prešove od 1.9.1977 do 31.8.1979, t.j. 730 dní v I. kategórii funkcií nebolo možné vyhovieť,
pretože sa jedná o štúdium na vojenskej škole so zaradením do III. kategórie funkcií. Podľa právneho
stavu štúdium v 1. a 2. ročníku vojenskej školy nie je možné považovať za ostatnú vojenskú službu
podľa § 132 ods. 1 písm. b) zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších
predpisov, nakoľko činnosť, ktorú títo žiaci vykonávali pred nástupom na základnú vojenskú službu,
nebola výkonom vojenskej služby.
Na spracovanie a vyplňovanie výkazu boli nariadením náčelníka štábu Čs. ľudovej armády, 1. zástupcom
ministra národnej obrany č. 11 zo dňa 2.8.1985 vydané „Směrnice náčelníka kádrové správy ministerstva
národní obrany po zpracovaní výkazu doba kategórií funkcí (pracovných kategórií) rozhodných pro
realizaci kádrových opatření, zabezpečení peněžitými dávkami podla zákona o něktorých služebních
poměrech vojáku a pro sociální zabezpečení“.
Z týchto smerníc vyplýva, že prijatím žiaka na štúdium na Vojenskú strednú odbornú školu (ďalej len
„VSOŠ“) alebo na Vojenské gymnázium (ďalej len „VG“) po skončení povinnej školskej dochádzky týmto
žiakom v roku, v ktorom dovŕšili 17. rok veku, branná povinnosť vznikla podľa Branného zákona. Neboli
však povolaní na výkon základnej (náhradnej) vojenskej služby. Vykazovanie doby základnej (náhradnej)
služby poslucháčov a žiakov vojenských škôl z radov občianskej mládeže bolo upravené v prílohe 3
smernice. Pri štúdiu na VSOŠ sa výkon základnej vojenskej služby evidoval 24 mesiacov odo dňa
vyradenia žiakov zo VSOŠ, t.j. výkon základnej služby trval počas štúdia v 3. a 4. ročníku VSOŠ. Žiaci
študujúci na VG základnú vojenskú službu vykonávali až odo dňa nástupu na štúdium na vojenskú
vysokú školu.
Štúdium po skončení povinnej školskej dochádzky sa v súlade so smernicou u žiakov vojenských
škôl (VSOŠ a VG) vykazovalo ako doba štúdia v I. a II. časti výkazu so zaradením tejto doby do III.
pracovnej kategórie. Žiaci VSOŠ vojenskú základnú službu vykonávali až odo dňa nástupcu na štúdium
na vojenských vysokých školách, a to v 1. a 2. ročníku tohto štúdia.



Štúdium v 1. a 2. ročníku VSOŠ, ale ani štúdium na VG, nie je možné považovať za ostatnú vojenskú
službu podľa § 132 ods. 1 písm. b) zákona č. 100/1988 Zb. v znení neskorších predpisov. Činnosť, ktorú
títo žiaci vykonávali pred nástupom na základnú vojenskú službu, nebola výkonom vojenskej služby. Do
vojenskej služby mohol byť zaradený iba ten, kto dosiahol vek 18 rokov.
Podľa prílohy 3 smernice „poslucháči (žiaci) vojenských škôl do dovŕšenia veku 17 rokov boli vo
vojenských školách vedení ako chovanci a doba štúdia sa im započítava do nástupu vojenskej činnej
služby ako doba potrebná k príprave na povolanie po skončení povinnej školskej dochádzky (§ 10
ods. 1 písm. d) zákona č. 121/1975 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov), t.j. v
III. pracovnej kategórii.“ Zaraďovanie do pracovných kategórií (kategórií funkcií) patrilo do pôsobnosti
zamestnávateľov a vedenie evidencie vojakov v činnej službe vojenských škôl bola upravená predpismi
Ministerstva národnej obrany a Ministerstva obrany Slovenskej republiky.
Dôkazy navrhované žalobcom na vypočutie svedkov, resp. ustanovenie súdneho znalca v správnom
konaní žalovanej, ako aj v súdnom prieskume, nie je dôvodné, pretože v súlade s právnym poriadkom
Slovenskej republiky sú určené kompetencie štátnych orgánov a tieto orgány sú oprávnené konať v
medziach určených zákonom, ktorý vykonávajú.
Žalovaná ako verejnoprávna inštitúcia zriadená na výkon sociálneho poistenia je povinná akceptovať
potvrdenia štátnych orgánov vo veciach, v ktorých sú kompetentné konať a nie je oprávnená bez
predloženia iného relevantného potvrdenia ich spochybňovať.
Žalobca opätovne napriek rozsiahlym námietkam, spochybneniam správnosti potvrdenia Ministerstva
obrany Slovenskej republiky nepreukázal relevantnými dôkazmi, novým potvrdením, nesprávnosť
potvrdenia Ministerstva obrany Slovenskej republiky o zaradení doby štúdia do kategórie funkcií.
Žalovaná sa naďalej pridržiava skutkových a právnych dôvodov uvedených v rozhodnutí generálneho
riaditeľa žalovanej č. 620 607 6338 0 zo dňa 14. októbra 2019 a trvá na správnosti napadnutého
rozhodnutia žalovanej, ústredie č. 620 607 6338 0 zo dňa 25. júna 2019, ktoré je vecne totožné s
rozhodnutím generálneho riaditeľa žalovanej.

11. V replike k vyjadreniu žalovaného žalobca zopakoval žalobné dôvody, pričom v súvislosti s
namietanými obsahovými nedostatkami žalobou napadnutého rozhodnutia poukazoval na právny názor
Ústavného súdu SR vyslovený v uznesení sp. zn. III. ÚS 30/07 a v nálezoch sp.zn. III.ÚS 153/07 a I.ÚS
114/08.

12. Uviedol, že tvrdenie pána GR Sociálnej poisťovne, že I. a II. ročník štúdia na vojenskej strednej
škole alebo vojenskom gymnáziu spadá do III. pracovnej kategórie, by bolo podľa žalobcu prijateľné a
pravdivé, ak by sa vyučovací proces študentov vojenských škôl a vojenských gymnázií navlas podobal
vyučovaciemu procesu študentov civilných stredných škôl. To znamená, že študent vojenskej školy by
každé ráno, oblečený v civilnom odeve bez ohľadu na to, aký má účes, či makeup, prekročil brány
vojenskej školy, absolvoval by bežný denný vyučovací proces a potom by zasa areál školy opustil. Bez
vojenského výcviku a ostrej vojenskej prípravy. Teda vrátil by sa domov k rodičom, alebo na internát, kde
by spadal pod režim civilného Ministerstva školstva či inej sociálnej inštitúcie. Svoj čas mimo vyučovací
proces by využíval podľa vlastného uváženia. Režim života žiaka strednej vojenskej školy je v tomto
„Vyjadrení žalobcu“ veľmi podrobne popísaný. Ak si pán GR Sociálnej poisťovne trúfa porovnávať tieto
dve diametrálne odlišné veci, tak ako štátna inštitúcia, ktorá by v prípade nejasnosti výkladu zákona
mala automaticky a vždy rozhodnúť v prospech občana, zlyháva v základoch, na ktorých a pre ktoré
je postavená. V tomto prípade zlyháva spoločne zákonodarná i výkonná moc. Žalobcovi to pripadá ako
hanebné. Preto sa žalobca obracia na posledný orgán, ktorým je nezávislý súd. V prípade žalobcu nejde
o snahu na parazitovaní na sociálnom systéme štátu. Snaha vynaložená na boj so štátnym molochom,
akým Sociálna poisťovňa momentálne je, je zameraná predovšetkým na poukázanie na nespravodlivosť
a hlavne na špekulatívny prístup zo strany Sociálnej poisťovne.
Dôchodkové postavenie študentov 1 a 2 ročníka VSOŠL voči ostatným príslušníkom ozbrojených
zborov SR považuje za diskriminačné a za nerovnaké zaobchádzanie, za porušenie ústavného princípu
primeranosti.
Odvolával sa tiež na právny názor Najvyššieho správneho súdu ČR vyslovený v rozhodnutiach sp. zn.
6Ads/33/2012, 4Ads 12/2009, 8Ads 60/2017 a ďalších.
Obdobne žalobca argumentoval v doplňujúcom podaní zo dňa 15.10.2020, v ktorom uvádzal, že odo
dňa nástupu do 4-ročnej VSOŠL v Prešove dňa 1.9.1977 do 31.8.1979 (t. j. 730 dní v 1. a 2. ročníku)
bol žalobca v nepretržitom služobnom pomere - žiak VSOŠL a ako mladistvý vykonával službu (napr.
dozorný na rote, pomocník dozorného na rote, službu spojok, stálu bojovú pohotovosť, zúčastňoval sa
všetkých bojových poplachov, zaujímal záložné postavenie a pod.). Tento výkon služby a výkon nútených



prác (rajóny) bol vojenskými veliteľmi dôrazne vynucovaný a disciplinárne riešený. Výkon služieb sa
vždy zverejňoval v písomnom dennom rozkaze vojenského veliteľa. Vojenskú základnú službu si popri
štúdiu na tejto vojenskej strednej odbornej škole odslúžil počas 3. a 4 ročníka na VSOŠL v Prešove
od 1.9.1979 do 11.7.1981 v I. kategórii funkcií. Sociálna poisťovňa nemá právne relevantné podklady,
ktoré by nepochybne a jednoznačne tento reálny výkon služby v 1. a 2. ročníku označovali len ako
bezvýznamnú III. pracovnú kategóriu, pretože v právnych predpisoch to tak nie je.
Žalobca sa domnieva, že vôbec nebolo vzaté do úvahy „Nařízení“ NGŠ ČSĽA č. 11 zo dňa 2.8.1985,
Smernica k vykazovaní dôb a kategórii funkcií, kde je služba pred prijatím do služobného pomeru vojaka
z povolania v bode 3 označená ako „Ďalšia služba poslucháčov (žiakov) vojenských škôl“ kategorizovaná
ako „Ďalšia služba v školách“ a kategorizovaná podľa 1. funkcie po ukončení vojenskej školy.
Zastáva názor, že zo strany Sociálnej poisťovne išlo z právneho hľadiska o nesprávne posúdenie veci a
jeho rozhodnutie nevychádza zo skutočného stavu veci resp. došlo k opomenutiu niektorých závažných
skutočností, nezapočítavali sa všetky finančné a naturálne príjmy a 8-ročný záväzok k vojenskej službe
na účely sumy starobného dôchodku, resp. sa nevykonávali navrhnuté dôkazy, alebo iba niektoré z nich
čiastočne, a to len povrchne.

13. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalej len „SSP“), v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom
chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších
veciach ustanovených týmto zákonom.

Podľa § 2 ods. 2 SSP, každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené
alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy,
nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok
ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

Podľa § 119 SSP, správny súd vychádza zo skutkového stavu zisteného orgánom verejnej správy,
ak tento zákon neustanovuje inak. Správny súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie
zákonnosti napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia alebo na rozhodnutie vo veci.

Podľa § 120 písm. a) až c) SSP správny súd nie je viazaný skutkovým stavom zisteným orgánom verejnej
správy a môže sám vykonať dokazovanie, ak a) to považuje za nevyhnutné na rozhodnutie vo veci, b)
rozhoduje v konaní podľa § 6 ods. 2 písm. b), e), f), i), j) alebo c) rozhoduje podľa § 192.

Podľa § 178 ods. 1 SSP, žalobcom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako
účastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy alebo opatrením orgánu
verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmoch.

Podľa § 199 ods. 1 písm. a) SSP, sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie
Sociálnej poisťovne.

Podľa § 202 ods. 2 vety prvej SSP, správnu žalobu fyzickej osoby správny súd posudzuje neformálne.

Podľa § 203 ods. 1 SSP, rozsah správnej žaloby fyzickej osoby a jej dôvody možno zmeniť alebo doplniť
až do rozhodnutia správneho súdu.

Podľa § 203 ods. 2 SSP, pri správnej žalobe fyzickej osoby nie je správny súd viazaný žalobnými bodmi.

Podľa § 65 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom zabezpečení v znení účinnom do 31.7.2016
(ďalej len „ZSP“), poistenec má nárok na starobný dôchodok, ak bol dôchodkovo poistený najmenej 15
rokov a dovŕšil dôchodkový vek.

Podľa § 65 ods. 2 ZSP, dôchodkový vek je 62 rokov veku poistenca, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 274 ods. 1 ZSP, nároky vyplývajúce zo zaradenia zamestnaní do I. a II. pracovnej kategórie
sa zachovávajú.



Podľa § 274 ods. 2 ZSP, suma starobného dôchodku, pomerného starobného dôchodku a invalidného
dôchodku, na ktorý vznikne nárok podľa odseku 1, nesmie byť nižšia ako suma určená podľa predpisov
účinných do 31. decembra 2003, a to vrátane úpravy dôchodku a zvýšenia dôchodkov prislúchajúcich
podľa osobitného predpisu. To platí aj vtedy, ak sa suma dôchodkov uvedených v prvej vete určuje na
účely určenia sumy vdovského dôchodku, vdoveckého dôchodku alebo sirotského dôchodku.

Podľa § 14 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov (ďalej
len „ZSZ“), zamestnania sú na účely dôchodkového zabezpečenia zaradené do 31. decembra 1999
podľa druhu vykonávaných prác do troch pracovných kategórií. Zamestnania I. a II. pracovnej kategórie
sú uvedené v rezortných zoznamoch zamestnaní zaradených do I. a II. pracovnej kategórie vydaných
pred 1. júnom 1992; do III. pracovnej kategórie patria zamestnania, ktoré nie sú zaradené do I. alebo
II. pracovnej kategórie.

Podľa § 14 ods. 4 ZSZ, ako zamestnanie zaradené do I. (II.) pracovnej kategórie sa za dobu pred 1.
januárom 2000 hodnotí služba vojakov z povolania (§ 129) zaradená do I. (II.) kategórie funkcií, ak
nevznikol nárok na dôchodok podľa piatej časti tohto zákona. Služba zaradená do I. kategórie funkcií sa
v týchto prípadoch hodnotí ako zamestnanie I. pracovnej kategórie uvedené v § 14 ods. 2 písm. b) až h).

Podľa § 14 ods. 5 ZSZ, ako doba zamestnania I. (II.) pracovnej kategórie sa za dobu pred 1. januárom
2000 započítava doba výkonu práce podľa opisu pracovnej činnosti uvedeného v príslušnom rezortnom
zozname a ďalšie doby za podmienok a v rozsahu ustanovených v predpisoch platných pred 1. júnom
1992; organizácie na tieto účely vedú príslušnú evidenciu. Pre zápočet náhradných dôb a dôb uvedených
v § 5 ods. 1 a § 6 ods. 1 nariadenia vlády Československej socialistickej republiky č. 117/1988 Zb.
o zaraďovaní zamestnaní do I. a II. pracovnej kategórie na účely dôchodkového zabezpečenia ako
dôb zamestnania I. alebo II. pracovnej kategórie do 31. decembra 1999 sa nevyžaduje návrat do
zamestnania I. a II. pracovnej kategórie, pokiaľ tieto doby k 31. decembru 1999 trvajú.

Podľa § 21 ods. 1 písm. d) a c) ZSZ, občan má nárok na starobný dôchodok, ak bol zamestnaný najmenej
25 rokov a dosiahol vek aspoň
b) 55 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 15 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. b), ak
bol z tohto zamestnania prevedený alebo uvoľnený z dôvodov uvedených v § 12 ods. 3 písm. d) a e),
c) 55 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 20 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. b) až h).

Podľa § 129 ZSZ, pre vojakov z povolania a vojakov, ktorí sú počas činnej služby hmotne zabezpečení
ako vojaci z povolania, pre príslušníkov Zboru národnej bezpečnosti, príslušníkov zborov nápravnej
výchovy a občanov, ktorí boli týmito vojakmi alebo príslušníkmi a splnili podmienku nároku na dôchodok
podľa tejto časti (ďalej len „vojaci z povolania“), platia ostatné ustanovenia tohto zákona, pokiaľ sa v
tejto časti neustanovuje inak.

Podľa § 174 ods. 1 ZSZ (Desiata časť, druhá hlava ZSZ - Úprava nárokov z I. a II. pracovnej kategórie
a z I. a II. kategórie funkcií po 31. decembri 1999), občan, ktorý vykonával pred 1. januárom 2000
zamestnanie I. pracovnej kategórie, prípadne službu I. alebo II. kategórie funkcií, má po 31. decembri
1999 nárok na starobný dôchodok tiež, ak bol zamestnaný najmenej 25 rokov a dosiahol vek aspoň
a) 56 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 14 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. a),
prípadne 9,5 roka, ak ide o také zamestnanie v uránových baniach, alebo 19 rokov v zamestnaní
uvedenom v § 14 ods. 2 písm. b) až h) alebo 19 rokov v službe I. kategórie funkcií,
b) 57 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 13 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm.
a), prípadne 9 rokov, ak ide o také zamestnanie v uránových baniach, alebo 18 rokov v zamestnaní
uvedenom v § 14 ods. 2 písm. b) až h) alebo 18 rokov v službe I. kategórie funkcií,
c) 58 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 12 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm.
a) prípadne 8 rokov, ak ide o také zamestnanie v uránových baniach, alebo 16 rokov v zamestnaní
uvedenom v § 14 ods. 2 písm. b) až h) alebo 16 rokov v službe I. kategórie funkcií alebo 17,5 roka v
službe II. kategórie funkcií, alebo
d) 59 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 11 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. a),
prípadne 7,5 roka, ak ide o také zamestnanie v uránových baniach, alebo 15 rokov v zamestnaní
uvedenom v § 14 ods. 2 písm. b) až l) alebo 15 rokov v službe I. alebo II. kategórie funkcií.



Podľa § 174 ods. 2 ZSZ, podmienkou vzniku nároku na starobný dôchodok podľa odseku 1 je, že
zamestnanie I. pracovnej kategórie alebo služba I. alebo II. kategórie funkcií trvali k 31. decembru 1999;
za zamestnanie sa na tieto účely považujú i náhradné doby a doby uvedené v § 5 ods. 1 a v § 6 ods. 1
nariadenia vlády Československej socialistickej republiky č. 117/1988 Zb.

Podľa § 2 ods. 2 Branný zákon č. 92/1949 Sb. v znení účinnom do 31.12.1978 (ďalej len „Branný zákon“),
vojsko je súhrn vojakov. Vojakmi sa rozumejú osoby, ktoré boli odvedené (§ 15, ods. 1) a majú služobnú
povinnosť (§ 20).

Podľa § 15 ods. 1 Branného zákona, zápis je úradné konanie, ktorého účelom je vziať brancov do
vojenskej evidencie, zistiť predbežne ich spôsobilosť na vojenskú činnú službu a urobiť opatrenie na
zlepšenie zdravotnej a inej spôsobilosti brancov pre výkon vojenskej činnej služby.

Podľa § 5 ods. 2 vety prvej Branného zákona, branná povinnosť vzniká 1. januárom roku, v ktorom občan
dovŕši 17. rok, ak však bola prevzatá dobrovoľne (§ 6, ods. 1), dňom prevzatia.

Podľa § 6 ods. 1 Branného zákona, osoby, ktoré nepodliehajú brannej povinnosti, môžu začínajúc 1.
januárom roku, v ktorom dovŕšia 17. rok, za brannej pohotovosti štátu (§ 57 zákona o obrane štátu) bez
ohľadu na vek, so svolením, potrebným podľa tohto zákona, dobrovoľne prevziať brannú povinnosť, ak
sú u nich splnené podmienky, ustanovené týmto zákonom a predpismi, vydanými na jeho vykonanie.

Podľa § 20 ods. 1 Branného zákona, služobnou povinnosťou je povinnosť vojakov včas nastúpiť a
vykonávať vojenskú činnú službu (odsek 2).

Podľa § 20 ods. 2 písm. a) až g) Branného zákona, vojenská činná služba zahrnuje:
a) základnú službu (§ 27),
b) náhradnú službu (§ 28),
c) ďalšiu službu (§ 37),
d) službu vojakov z povolania (§ 25, ods. 1),
e) službu vojakov vo výslužbe, povolaných prechodne na činnú službu (§ 25, ods. 3),
f) vojenské cvičenia (§ 39) a
g) mimoriadnu službu (§ 46, ods. 1, § 47, ods. 1, § 49, ods. 2).

Podľa § 20 ods. 4 Branného zákona, vojaci, ktorí plnia niektorú z povinností, uvedených v odseku 2, sú
vojakmi v činnej službe, ostatní vojaci sú vojakmi mimo činnej služby.

Podľa § 25 ods. 1 Branného zákona, vojakmi z povolania sú vojaci, ktorí vojenskú službu vykonávajú
ako svoje povolanie v služobnom pomere, do ktorého boli prijatí podľa osobitných predpisov. Vojaci z
povolania sú povinní vojenskou činnou službou, dokiaľ tento ich služobný pomer nezanikne.

Podľa § 2 ods. 1 zákon č. 76/1959 Zb. o niektorých služobných pomeroch vojakov v znení účinnom do
31.12.1978 (ďalej len „zákon č. 76/1959 Zb.“), vojenská prísaha je slávnostným záväzkom pre plnenie
povinností pri obrane štátu vyplývajúcich pre vojakov najmä z ústavy, zákonov, vojenských poriadkov
a rozkazov.

Podľa návetia § 2 ods. 2 zákona č. 76/1959 Zb., vojaci sú povinní zložiť prísahu.

Podľa § 24 ods. 1 zákona č. 76/1959 Zb., vojakmi z povolania sú práporčíci, dôstojníci a generáli, ktorí
vykonávajú vojenskú službu ako svoje povolanie v služobnom pomere, do ktorého boli prijatí na vlastnú
žiadosť po vykonaní základnej (náhradnej) služby.

Podľa § 24 ods. 2 zákona č. 76/1959 Zb., ak bol do služobného pomeru vojaka z povolania prijatý
vojak, ktorý je podľa branného zákona povinný ďalšou službou, plní svoju povinnosť na ďalšiu službu
v služobnom pomere vojaka z povolania.

Podľa § 25 zákona č. 76/1959 Zb., služobný pomer vojaka z povolania vzniká dňom prijatia; zaniká
prepustením z tohto služobného pomeru, odňatím alebo stratou vojenskej hodnosti, prepustením z
vojska a úmrtím.



Podľa § 37 ods. 1 vety prvej Branného zákona, vojakom, ktorí vykonali základnú službu, možno na ich
žiadosť povoliť, aby vykonali ďalšiu službu.

Podľa § 37 ods. 2 písm. a) Branného zákona, ďalšou službou sú povinní vojaci, ktorí vykonali základnú
službu, ak boli na svoju žiadosť vzdelaní a vycvičení na náklad štátu pre službu vojakov z povolania
alebo ak dostali na to štipendiá alebo aspoň čiastočnú náhradu študijných nákladov.

Podľa § 96 ods. 2 zákona č. 101/1964 Zb. zákona o sociálnom zabezpečení v znení účinnom do
31.12.1975, ministri národnej obrany a vnútra určia v odboroch svojej pôsobnosti, ktoré funkcie vojakov
z povolania sa zaraďujú do I. kategórie; pritom môžu ustanoviť, v akom rozsahu sa započítava doba
výkonu niektorých týchto funkcií do doby zamestnania.

Podľa § 120 (Kategórie funkcií) ods. 1 zákona č. 121/1975 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení
neskorších predpisov, služba vojakov z povolania sa zaraďuje do I. alebo II. kategórie podľa druhov
vykonávaných funkcií.

Podľa § 120 (Kategórie funkcií) ods. 2 zákona č. 121/1975 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení
neskorších predpisov, ministri národnej obrany a vnútra Československej socialistickej republiky určia
vo svojej pôsobnosti, ktoré funkcie sa zaraďujú do I. kategórie a ako sa zaradenie uskutočňuje; pritom
môžu určiť, v akom rozsahu sa započítava doba služby výkonného letca a doba výkonu funkcií špeciálnej
povahy alebo mimoriadneho stupňa nebezpečnosti do doby zamestnania.

14. Krajský súd v Trnave preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného a priebeh administratívneho
konania, vychádzajúc zo stavu, ktorý existoval v čase právoplatnosti rozhodnutia (§ 135 ods. 1 SSP),
súc neviazaný rozsahom žaloby a dôvodmi žaloby (§ 134 ods. 2 písm. d/ SSP, § 203 ods. 1 a 2 SSP), na
prejednanie veci nariadil podľa § 107 ods. 1 písm. a) SSP pojednávanie, ktoré za splnenia procesných
podmienok vykonal v neprítomnosti včas a riadne predvolaného žalovaného, a po oboznámení sa s
obsahom spisového materiálu, vrátane administratívneho spisu žalovaného dospel k záveru, že žaloba
nie je dôvodná.

15. Súd nevyhovel návrhu žalobcu na vydanie rozsudku pre zmeškanie (tzv. kontumačný rozsudok)
odôvodňovaného neúčasťou žalovaného na pojednávaní vo veci, nakoľko procesný predpis - zákon
č. 162/2015 Z.z. (Správny súdny poriadok, SSP) takýto inštitút neupravuje a vzhľadom na charakter
konania vo veciach správneho súdnictva prípustnou nie je podľa § 25 SSP ani primeraná aplikácia
Civilného sporového poriadku, ktorý v ustanoveniach § 273 a nasl. upravuje možnosť vydanie rozsudku
pre zmeškanie za splnenia ďalších podmienok iba pre konania, ktorých predmetom je splnenie
povinnosti.

16. Žalobca v konaní zotrval na argumentácii uvedenej v jeho písomných podaniach a v súvislosti s
neúčasťou žalovaného na pojednávaní navrhoval zváženie možnosti vydania kontumačného rozsudku.
Opätovne namietal nezarátanie doby štúdia v 1. a 2. ročníku SVOŠ v prvej kategórii funkcií, s tým, že
naviac v období od 1.6.1989 do 31.12.1997 pôsobil vo funkcii obsluhy lietadla, ktorá doba mu mala
byť započítaná dvojnásobne podľa § 33 ods.9 zákona č. 76/1959 Zb., vojenského predpisu FIN 6-1 a
nariadenia NGŠ č.4 z 5.3.1985. opísal spôsob realizácie štúdia, ktoré podľa neho nie je porovnateľné
so štúdiom na civilných školách, na ktorých žiaci nevykonávali služby a nedochádzalo k ich zneužívaniu
aj vo veku maloletosti.
Poukazoval aj na príklad pomocných technických práporov, u ktorých, hoci išlo o dospelé osoby,
ktoré za vykonávanú prácu poberali mzdu, v neskoršom období došlo k odškodneniu štátom, ktorého
odškodnenia sa študentom vojenských stredných odborných škôl nedostalo.
Namietal, že žalovaný vo veci nevykonal prakticky žiadne dokazovanie a zisťovanie, pre výšku dôchodku
nezohľadnil finančné a naturálne príjmy žalobcu zahŕňajúce napr. ubytovanie, ošatenie a stravné.
Za dôležité považuje tiež to, že prísahu a nástup do prijímača absolvoval pred 18-tym rokom veku,
zúčastňoval sa poplachov, nástupov, cvičení, bol v bojovej pohotovosti, teda vo výkone služby.
Poukazoval tiež na okolnosti ukončenia jeho služobného pomeru za situácie, keď dochádzalo k
znižovaniu stavu profesionálnych vojakov, k znižovaniu hodností a zhoršila sa možnosť ich uplatnenia.
Ako dôvod jeho prepustenia boli uvedené dôvody hodné osobitného zreteľa, skutočný dôvod je z tejto
formulácie neznámy, čím došlo k porušeniu ustanovení zákonníka práce, a pokiaľ žalovaný argumentuje



ustanovením § 175g zákona č.100/1988 Zb., opomína jeho odsek 2 vzťahujúci sa na žalobcu, ktorý
podľa § 174 ods.1 písm. b) mal ísť do dôchodku v 57 rokoch veku, ktorý dosiahol a splnil aj podmienku,
že ku dňu 31.12.1997 bol v služobnom pomere.

17. Základnou spornou otázkou medzi účastníkmi konania bolo posúdenie splnenia zákonných
podmienok nároku žalobcu na znížený dôchodkový vek podľa § 21 a § 174 zákona o sociálnom
zabezpečení, pričom primárnou požiadavkou žalobcu bolo zaradiť obdobie jeho štúdia v 1. a 2. ročníku
na Vojenskej strednej odbornej škole, v období od 01.09.1977 do 31.08.1979 do I. kategórie funkcií.
Žalobca vychádza zo zákonných úprav dôchodkového zabezpečenia, podľa ktorých doba štúdia po
skončení povinnej školskej dochádzky bola považovaná za dobu zamestnania a vzhľadom k tomu, že
žiaci prvého a druhého ročníka VSOŠ boli pred nástupom do VSOŠ povolaní k nástupu do vojenskej
služby povolávacími rozkazmi, absolvovali vojenský výcvik, plnili napr. dozorné služby, bývali ozbrojení,
dostávali odmeny - služné a podliehali vojenskej disciplíne, vykonávali činnosť, ktorá bola totožná s
činnosťou vykonávanou vojakmi, ktorá bola zaradená do I. kategórie služieb, a to napriek tomu, že
rezortné ministerstvo obrany na základe príslušného zákona nevytvorilo register alebo zoznam funkcií
zaraďovaných do I. kategórie funkcií. Žalobca má za to, že súdy majú rozhodovacou činnosťou odstrániť
nespravodlivé posudzovanie činnosti žiakov prvých a druhých ročníkov vojenských stredných odborných
škôl a pre účely určenia zníženého dôchodkového veku priznať im zaradenie do preferovanej I. kategórie
funkcií.

18. Vo vzťahu k žiadosti žalobcu na priznanie starobného dôchodku s použitím ustanovení zákona o
znížení jeho dôchodkového veku z titulu zaradenia časti pracovnej činnosti žalobcu do preferovanej I.
kategórie funkcií ako vojaka z povolania, v nastolenej právnej otázke je potrebné vychádzať zo znenia
zákona o sociálnom poistení účinného v čase žalobcom predpokladaného vzniku nároku žalobcu na
starobný dôchodok a z jeho intertemporálnych ustanovení ohľadom sociálneho zabezpečenia vojakov
z povolania.

19. Hoci zákon o sociálnom poistení s účinnosťou od 1.1.2004 už pre účely dôchodkového
zabezpečenia neustanovuje zvýhodnené pracovné kategórie zamestnaní, ani kategórie funkcií, na
základe ustanovenia § 274 ods. 1 ZSP v znení účinnom od 1.7.2015 ponechal zachované nároky
vyplývajúce zo zaradenia zamestnaní do I. a II. pracovnej kategórie (v znení účinnom do 30.6.2015 ich
priznával do 31. decembra 2023).

20. Pre účely zistenia zachovania nárokov v konkrétnom prípade dôchodkovo poistenej osoby je
nevyhnutné vychádzať zo znenia zákona, ktorý predmetné zvýhodnenia upravoval, resp. upravuje,
t. j. nie je možné priznať viac nárokov, ako tejto osobe priznal všeobecne záväzný právny predpis
upravujúci zvýhodnené podmienky vzniku nároku na starobný dôchodok, napr. znížením dôchodkového
veku. Základným všeobecne záväzným právnym predpisom je zákon o sociálnom zabezpečení v znení
neskorších predpisov (č. 100/1988 Zb.).

21. V prejednávanom prípade si žalobca uplatňuje nárok na starobný dôchodok dovŕšením 57. roku
veku života z titulu splnenia podmienok podľa § 174 ods. 1 písm. b) zákona o sociálnom zabezpečení,
nakoľko splnil zákonom stanovenú podmienku doby odpracovanej v službe I. kategórie funkcií. Zároveň
má za to, že splnil podmienku podľa § 21 ods. 1 písm. c) zákona o sociálnom zabezpečení, nakoľko bol
zamestnaný najmenej 20 rokov (vrátane štúdia v 1. a 2. ročníku VSOŠ) v službe vojakov z povolania
zaradenej do I. kategórie funkcií (§ 14 ods. 2 písm. b/ až h/ ZSZ v spojení s § 14 ods. 4 ZSZ a § 129 ZSZ).

22. Pokiaľ ide o splnenie zákonnej podmienky podľa § 174 ods. 1 písm. b) zákona o sociálnom
zabezpečení, so vznikom tohto nároku na zníženie dôchodkového veku je spojená ďalšia zákonná
podmienka podľa § 174 ods. 2 ZSZ, a to trvanie služby I. alebo II. kategórie ku dňu 31.12.1999.

23. Z obsahu administratívneho spisu a z preskúmavaných rozhodnutí oboch stupňov vyplýva medzi
účastníkmi nesporná skutočnosť, že žalobca službu zaradenú do I. kategórie funkcií vykonával do
31.12.1997, kedy zanikol jeho služobný pomer k ozbrojeným silám Slovenskej republiky na základe
žiadosti žalobcu o končenie vojenskej služby.

24. Vzhľadom na vyššie uvedenú skutočnosť ukončenia vojenskej služby žalobcu ako vojaka z povolania
zaradenej v I. kategórii funkcií a vzhľadom na bez akýchkoľvek výnimiek uplatňované podmienky



priznania nároku na zníženie dôchodkového veku podľa ustanovení § 174 ods. 1 písm. b) a ods. 2 ZSZ
(trvanie služby zaradenej do I. alebo II. kategórie ku dňu 31.12.1999), nie je možné prisvedčiť tvrdeniu
žalobcu o nesprávnom vyhodnotení zisteného skutočného stavu veci a jeho protizákonnému aplikovaniu
na vyššie uvedené hmotnoprávne ustanovenia zákona o sociálnom zabezpečení a zákona o sociálnom
poistení. Na vyhodnotení relevantných skutočností v spojení s posúdením splnenia predmetných
zákonných podmienok na priznanie nároku na starobný dôchodok nič nemenia ani okolnosti vyvolané
reorganizáciou v Armáde SR v nadväznosti na spoločenské zmeny a na stratégie v ozbrojených silách
štátu, predchádzajúce úkonu žalobcu v súvislosti so žiadosťou o ukončenie jeho vojenskej služby.

25. Keďže žalobca pristúpil na dobrovoľné ukončenie služobného pomeru vojaka z povolania na vlastnú
žiadosť a nebol prepustený, resp. uvoľnený zo služby z racionalizačných a organizačných dôvodov,
ani zo zdravotných dôvodov predpokladaných ustanovením § 12 ods. 3 písm. d) a e) ZSZ, do úvahy
prichádza už len posúdenie splnenia podmienok na zníženie dôchodkového veku u žalobcu podľa § 21
ods. 1 písm. c) ZSZ.

26. Vo vzťahu k námietke žalobcu, ktorou s poukazom na § 132 ods. 1 ZSZ napáda nedostatočné
vysporiadanie sa s pojmom „ostatná služba“ a protizákonné nezhodnotenie doby štúdia žalobcu v 1. a
2. ročníku VSOŠ v I. kategórii funkcií Sociálnou poisťovňou, je potrebné uviesť, že pre posúdenie doby
výkonu služby žalobcu zaradenej v I. kategórii funkcií nie je možné vychádzať z nárokov upravených v
ustanovení § 132 ods. 1 ZSZ, pretože ustanovenia tohto paragrafu zákona o sociálnom zabezpečení
sa na sociálne zabezpečenie policajtov a vojakov od 1. júla 2002 nepoužijú. V tejto súvislosti len vo
všeobecnej rovine súd dodáva, že i podľa písmena b) ustanovenia § 12 ods. 1 ZSZ, upravujúceho vznik
nároku na starobný dôchodok dovŕšením veku 57 rokov, ak vojak vykonával najmenej 20 rokov službu
v ostatných prípadoch, muselo ísť o vojaka z povolania (návetie § 132 ods. 1 citovaného zákona).

27. Služba vojaka z povolania je kľúčový, resp. zákonom uznaný status, ku ktorému sa viažu nároky
vyplývajúce zo zaradenia služby do I. alebo II. kategórie funkcií pre účely dôchodkového zabezpečenia.

28. V čase nástupu žalobcu do prvého ročníka VSOŠ, resp. počas jeho štúdia v 1. a 2. ročníku, v zmysle
účinných všeobecne záväzných právnych predpisov upravujúcich sociálne zabezpečenie štúdium v 1.
a 2. ročníku na vojenských odborných stredných školách nebolo zaradené do I. ani do II. kategórie
funkcií, a to na základe zákonov sociálneho zabezpečenia, ani na základe ich vykonávacích všeobecne
záväzných právnych predpisov. Rovnako štúdium v týchto prvých dvoch ročníkoch VSOŠ nebolo
zaradené na základe splnomocňujúcich ustanovení zákonov do rezortných zoznamov príslušných
ministrov obrany do I. kategórie funkcií.

29. Taktiež možno konštatovať, že podľa zákona č. 100/1988 Z. o sociálnom zabezpečení s účinnosťou
od 1.10.1988 do 1.1.2004, sporné obdobie prvých dvoch ročníkov štúdia na VSOŠ nebolo zaradené do
I. ani do II. kategórie funkcií, a to ani na základe zákonného splnomocnenia ministrom obrany Slovenskej
republiky nebola činnosť žiakov vojenských odborných stredných škôl v spornom období štúdia zaradená
do I. kategórie funkcií (§ 130 ods. 2 ZSZ). V kontexte s ustanovením § 274 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.
z. o sociálnom poistení (ZSP) je potrebné vychádzať z uvedeného právneho stavu, pokiaľ sa posudzuje
nárok na zníženie dôchodkového veku žalobcu v nadväznosti na požiadavku zohľadnenia jeho štúdia
v prvých dvoch ročníkoch na VSOŠ.

30. V tejto súvislosti je potrebné konštatovať, že s prihliadnutím na účel sledovaný zákonmi sociálneho
zabezpečenia, ktorým bolo pre účely dôchodkového zabezpečenia zvýhodniť vojakov z povolania,
nezaradenie činnosti žiakov VSOŠ v predmetnom období do I. kategórie funkcií nemožno kvalifikovať
ako opomenutie alebo nečinnosť kompetentných rezortných orgánov správy ozbrojených síl štátu, s
následkom ukrátenia vojakov v službe zaradenej do I. kategórie funkcií o ich oprávnené nároky za výkon
prípravy na budúce povolanie.

31. Zaradenie vojenskej služby do preferovanej I. kategórie funkcií zákon zásadne viazal na status
vojaka z povolania, pričom ak vojak nastúpil a vykonával základnú (náhradnú) vojenskú službu a po
jej skončení bol prijatý do služobného pomeru vojaka z povolania alebo vojaka v ďalšej službe, táto
doba výkonu základnej (náhradnej) vojenskej služby sa mu započítavala do I. kategórie funkcií, ak bol
ako vojak z povolania po prvý raz ustanovený do služby zaradenej do I. kategórie funkcií (§ 168 ods. 2
vyhlášky Federálneho ministerstva práce a sociálnych vecí č. 128/1975 Zb., ktorou sa vykonáva zákon č.



121/1975 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov, resp. § 168 vyhlášky Federálneho
ministerstva práce a sociálnych vecí č. 149/1988 Zb., ktorou sa vykonáva zákon č. 100/1988 Zb. o
sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov).

32. Uvedenú zákonnú úpravu stanovenia I. a II. kategórie funkcií pre účely dôchodkového zabezpečenia
vojakov z povolania je potrebné vykladať v kontexte s účinným Branným zákonom ( zákon č. 92/1949 Zb.
v znení neskorších predpisov), ktorý stanovil minimálny vek pre účely vzniku brannej povinnosti, t. j. na
1. januára roku, v ktorom občan dovŕšil 17. rok a dobrovoľne prevzatej brannej povinnosti na 1. januára
roku, v ktorom osoby nepodliehajúce brannej povinnosti dovŕšia 17. rok (§ 5 ods. 2 a § 6 ods. 1 Branného
zákona v znení účinnom do 31.12.1978, aj v znení do 01.01.1998), okrem dobrovoľne prevzatej brannej
povinnosti bez ohľadu na vek, avšak za brannej pohotovosti štátu (§ 6 ods. 1 Branného zákona).

33. Status vojaka definovalo ustanovenie § 2 ods. 2 veta druhá Branného zákona, podľa ktorého vojakmi
sa rozumeli osoby, ktoré boli odvedené (§ 15 ods. 1) a mali služobnú povinnosť (§ 20). V tejto súvislosti
správny súd podotýka, že ešte nešlo o vojaka z povolania, čo je status potrebný na priznanie služby
zaradenej do I. kategórie funkcií.

34. Samotná skutočnosť, že sa žalobca vo veku 15 rokov, po ukončení povinnej školskej dochádzky,
v súvislosti s nástupom na VSOŠ podrobil odvodovému konaniu, nezakladá ešte jeho status vojaka
v činnej službe, nakoľko uvedeným zápisom bol zavedený do vojenskej evidencie a bol podrobený
predbežnému zisťovaniu jeho spôsobilosti na vojenskú činnú službu a zisťovaniu možností na zlepšenie
zdravotnej a inej spôsobilosti pre výkon vojenskej činnej služby (§ 15 ods. 1 Branného zákona).

35. Zároveň je potrebné konštatovať, že činnosť 14 až 16-ročných žiakov v prvých a druhých ročníkoch
vojenských stredných odborných škôl nemožno subsumovať pod žiadnu z vojenských činných služieb v
zmysle ustanovení § 20 ods. 2 písm. a) až g) Branného zákona a rovnako nie je možné konštatovať, že
boli u týchto žiakov splnené zákonné podmienky vzniku služobného pomeru vojaka z povolania podľa
ustanovení § 2 ods. 1 a 2 zákona č. 76/1959 Zb. o niektorých služobných pomeroch vojakov v znení
neskorších predpisov a podľa ustanovení § 24 ods. 1 a 2, § 25 zákona č. 76/1959 Zb. v spojení s § 25
ods. 1 Branného zákona. Vzhľadom na Branným zákonom stanovený minimálny vek brannej povinnej
a dobrovoľnej brannej povinnosti, žiaci VSOŠ mohli skladať prísahu až v 3. ročníku VSOŠ, t. j. v roku,
v ktorom dovŕšili 17. rok života.

36. Žiaci VSOŠ až po zložení prísahy vykonávali vojenskú činnú službu, konkrétne základnú vojenskú
službu, pričom až po jej absolvovaní boli splnené zákonné podmienky na prijatie vojakov do služobného
pomeru vojakov z povolania podľa § 24 ods. 1 a 2, § 25 zákona č. 76/1959 Zb. a na vznik ich povinnosti
vojenskou činnou službou podľa ustanovení zákona č. 76/1959 Zb. v spojení s § 25 ods. 1 in fine
Branného zákona. V tejto súvislosti správny súd uvádza, že žiadne povinnosti, ktoré žiaci v priebehu
1. a 2. ročníka VSOŠ v rámci výchovného procesu vykonávali a nazývali sa službami (napr. dozorná
služba a pod.), hoci sa svojím názvom, obsahom alebo náplňou činnosti javili byť totožné s výkonom
činnosti vojakov z povolania, nemožno podradiť pod vojenské činné služby vojakov z povolania v zmysle
Branného zákona (§ 20 ods. 1 a 2 v spojení s § 25 ods. 1 citovaného zákona). V tomto ohľade možno
na základe vyššie uvedeného konštatovať, že žiaci 1. a 2. ročníkov VSOŠ boli vojakmi mimo činnej
služby (§ 20 ods. 4 Branného zákona), a teda ani vo vzťahu k ich činnosti v rámci vzdelávacieho procesu
nemohlo byť realizované zaradenie medzi služby vojakov z povolania do I. kategórie funkcií.

37. Pokiaľ žalobca namieta zneužívanie detskej práce, obmedzovanie osobnej slobody žiakov a prísny
režim pri ich výchove počas sporných dvoch ročníkov na VSOŠ, ako aj ich protizákonné ozbrojovanie a
porušovanie príslušných všeobecne záväzných právnych predpisov o zbraniach a strelive a Zákonníka
práce, správny súd uvádza, že tieto tvrdené skutočnosti nie sú predmetom súdneho prieskumu
zákonnosti žalobou napadnutého administratívneho rozhodnutia a postupu predchádzajúceho jeho
vydaniu.
S prihliadnutím na skutočnosť, že preskúmavaným rozhodnutím žalobcovi starobný dôchodok nebol
priznaný, nemalo význam ani zaoberanie sa okolnosťami, ktoré podľa žalobcu mohli ovplyvniť výšku
dôchodku (naturálne a finančné benefity súvisiace so štúdiom), pričom súd nezistil pochybenie vo
veci rozhodujúcich správnych orgánov ani vo vzťahu k spôsobu započítavania doby poistenia, pri
ktorom žalobca síce poukazoval na potrebu dvojnásobného započítania doby jeho výkonu funkcie letca,



avšak s právnou argumentáciou týkajúcou sa právnej úpravy výsluhového dôchodku, ktorý predmetom
správneho konania v tomto prípade nebol.

38. Rovnako možno konštatovať, že ozbrojovanie 14 až 16-ročných žiakov VSOŠ a náplň ich činnosti,
hoci podobnej činnosti vojakov v činnej službe alebo službe vojakov z povolania, nezakladali a ani v
zmysle Branného zákona a zákona č. 76/1959 Zb. o niektorých služobných pomeroch vojakov nemohli
založiť služobný pomer týchto žiakov ako vojakov z povolania, ktorý je pre účely zaradenia služby
do I. kategórie funkcií v zmysle § 120 ods. 1 a 2 zákona č. 121/1975 Z. o sociálnom zabezpečení v
znení neskorších predpisov, ako aj podľa príslušných ustanovení zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom
zabezpečení v znení neskorších predpisov, rozhodujúci.

39. Z uvedeného dôvodu nie je možné preklenúť ani rozhodovacou činnosťou súdov účel sledovaný
zákonmi o sociálnom zabezpečení, výlučne vo vzťahu ku kategorizácii preferovaných služieb vojakov z
povolania, a kreovať pre účely dôchodkového zabezpečenia vojakov z povolania namiesto príslušného
štátneho orgánu na úseku správy ozbrojených síl zoznam činností zaradených do I. alebo II. kategórie
funkcií z činností vojakov mimo činnej služby a mimo služby vojakov z povolania.
Postavenie žalobcu z hľadiska jeho uplatneného nároku nezlepšuje ani skutočnosť, že iné študijné
odbory podľa neho (baníci, fúkači skla) I. kategóriu za celé obdobie štúdia priznané právnymi predpismi
mali, či odškodňovanie príslušníkov pomocných technických práporov, pri ktorom súd skutočne nevidí
porovnateľnosť postavenia subjektov ani nárokov. Súd, rovnako ako orgány Sociálnej poisťovne, musí
vychádzať z aplikovateľných právnych predpisov, vzťahujúcich sa na právne postavenie žalobcu v
posudzovanej dobe.
Nejde o diskrimináciu žalobcu postupom žalovaného, či nerovnaké zaobchádzanie, o ktorom by bolo
možné uvažovať iba v prípade, ak by žalovaný v iných obdobných prípadoch absolventov vojenských
stredných odborných škôl postupoval inak, čo v konaní preukázané ani tvrdené nebolo.

40. Opomenúť pri posudzovaní zákonnosti rozhodnutia nebolo možné ani skutočnosť, že k primárnej
otázke tohto konania - otázke správnosti započítania obdobia štúdia v 1. a 2. ročníku strednej vojenskej
školy pre účely sociálneho zabezpečenia v rámci I. kategórie funkcií negatívne stanovisko zaujal
v rozhodovacej činnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky vo viacerých svojich rozsudkoch (napr.
rozsudky sp. zn. 9So 175/2016, 1Sk 3/2018, 9So 214/2016, 7Sk 40/2018), pričom súd v prejednávanej
veci nezistil žiadne výnimočné okolnosti, ktoré by odôvodňovali - umožňovali odklon od tohto právneho
názoru prijatého najvyššou súdnou inštitúciou. Rozhodnutia súdov Českej republiky, ktorými žalobca
argumentoval, prameňom práva nie sú a v danom prípade ani neriešia právnu situáciu posudzovanú v
tomto súdnom konaní.

41. S prihliadnutím na zistený skutočný stav veci žalovaným a na obsah administratívneho spisu možno
konštatovať, že žalovaný vo veci vykonal dostatočné dokazovanie, jasne a zrozumiteľne sa vysporiadal
so všetkými nie zjavne nerelevantnými odvolacími námietkami žalobcu, odôvodnil aj nevykonanie
dôkazov navrhovaných žalobcom, a v súlade so zákonom o sociálnom poistení vyhodnotil správne každý
dôkaz osobitne a všetky skutkové zistenia vo vzájomných súvislostiach podľa svojej úvahy, nevybočiac
z medzí zákona, a v súlade s účelom sledovaným sociálnymi zákonmi aplikoval hmotnoprávne
ustanovenia § 274 ods. 1 ZSP a § 21 ZSZ a § 174 ods. 1 a 2 ZSZ pri posúdení splnenia, resp. nesplnenia
zákonných podmienok na priznanie žalobcom uplatneného nároku na starobný dôchodok.

42. Správny súd po vykonaní súdneho prieskumu zákonnosti rozhodnutia žalovaného nezistil závažné
porušenie zákona, ani porušenie práv a právom chránených záujmov žalobcu, na základe ktorých by
bolo potrebné preskúmavané rozhodnutia zrušiť, a preto žalobu ako nedôvodnú zamietol (§ 190 SSP
v spojení s § 199 ods. 3 SSP).

43. Právo na náhradu trov konania súd v konaní úspešnému žalovanému nepriznal s prihliadnutím na
skutočnosť, že tomuto účastníkovi v konaní žiadne trovy uplatniteľné v zmysle § 168 SSP nevznikli.

Poučenie:



Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú je možné podať prostredníctvom
Krajského súdu v Trnave na Najvyšší súd Slovenskej republiky, a to v lehote jedného mesiaca od jeho
doručenia (§ 443 ods. 1 SSP).
Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP).
Kasačná sťažnosť proti tomuto rozhodnutiu nemá odkladný účinok (§ 446 ods. 1 SSP).
Kasačnú sťažnosť môže podať účastník konania, osoba zúčastnená na konaní podľa § 41 ods. 2, ak
bolo rozhodnuté v ich neprospech, a generálny prokurátor za podmienok ustanovených v § 47 ods. 2.
(§ 442 ods. 1 SSP)
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť
a) označenie napadnutého rozhodnutia,
b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,
c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“),
d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). (§ 445 ods. 1 SSP)
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. (§ 445 ods. 2 SSP)

Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil
zákon tým, že
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. (§ 440 ods. 1 SSP)
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania
pred krajským súdom. (§ 440 ods. 2 SSP)