Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 14S/113/2019 z 14. 10. 2020
Citácia: rozsudok Krajského súdu Trnava z 14. októbra 2020, sp. zn. 14S/113/2019, ECLI:SK:KSTT:2020:2019200323.1
Krajský súd Trnava | 14S/113/2019 | ECLI:SK:KSTT:2020:2019200323.1 | 2020-10-14 | Rozsudok
Oblasť práva: Správne právo – Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov
Citované ustanovenia: § 2 SSP, § 131 SSP, § 6 zákona č. 229/1991 Zb., § 33 zákona č. 229/1991 Zb.
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/31f198c4-7985-4a32-a0f8-068a33930036
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2020:2019200323.1

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 14S/113/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2019200323
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 10. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anita Filová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:2019200323.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, ako súd správny, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anity Filovej
a sudcov JUDr. Pavla Lacza a JUDr. Ľubomíra Bundzela, v právnej veci žalobkyne : Ing. G. C., dátum
narodenia : XX.XX.XXXX, adresa trvalého pobytu : D. XXX, XXX XX Q., adresa na doručovanie : W.
XX, XXX XX S. P., právne zastúpenej : Mgr. Katarína Kuropková, advokátka, so sídlom Račianska 121,
831 02 Bratislava, proti žalovanému : Okresný úrad Trnava, odbor opravných prostriedkov, so sídlom
Vajanského 2, P.O.BOX 3, 917 02 Trnava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného číslo :
OU-TT-OOP-2019/026203 z 12. augusta 2019 takto

r o z h o d o l :

I. Správny súd žalobu  z a m i e t a.

II. Žalovanému nárok na náhradu trov konania   n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

I. Priebeh administratívneho konania

1. Okresný úrad Galanta, pozemkový a lesný odbor (ďalej aj ako len „pozemkový a lesný odbor“
alebo „orgán verejnej správy nižšieho stupňa“) rozhodnutím číslo : OU-GA-PLO-2019/002162-04 zo 4.
apríla 2019 (ďalej aj ako len „prvostupňové rozhodnutie“) rozhodol, že Ing. G. C. (žalobkyňa) nespĺňa
podmienky uvedené v § 6 ods. 3 zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému
poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „zákon č. 229/1991 Zb.“ alebo
„zákon o pôde“) na navrátenie vlastníctva alebo priznania práva na náhradu za pozemky a to PK parc.
č. 1428/19 o výmere 4587 m2 a PK parc. č. 1428/20 o výmere 2547 m2, ktoré vznikli rozdelením PK
parc. č. 1428/1 pôvodne vedenej v pkn. vl.  č. 509 v k. ú. S. P., z ktorej boli prepísané do novovzniknutej
pkn. vložky 630 v k. ú. S. P., v súčasnosti zapísané na LV č. XXX v k. ú. S. P. ako zastavané plochy a
nádvoria (ďalej len ako len „predmetné pozemky“ alebo „sporné pozemky“).

2. Pozemkový a lesný odbor v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na to, že dňa 03.04.1992 si na
bývalom Pozemkovom úrade v Galante uplatnil Dr. V. W. reštitučný nárok na vydanie nehnuteľností podľa
zákona o pôde v k. ú. S. P., U. P. a R., pričom k uplatnenému nároku priložil výpisy z pozemkovoknižných
vložiek č. 1, 483, 495, 509 a 510 v k. ú. S. P. a pozemkovoknižnej vložky č. 192 v k. ú. U. P., plnú moc,
rodné listy, rozhodnutia o dedičstve a identifikáciu parciel.

3. Z odôvodnenia ďalej vyplýva, že navrhovateľka Ing. G. C., rod. W., ako právny nástupca po neb.
Dr. V. W. v zastúpení Mgr. Katarínou Kuropkovou, listom zo dňa 21.11.2018, požiadala o doriešenie
uplatneného reštitučného nároku týkajúceho sa nehnuteľností - pozemkov PK parc. č. 1428/19 o výmere
4587 m2 a PK parc. č. 1428/20 o výmere 2547 m2 v súčasnosti zapísané na liste vlastníctva č.



XXX, k. ú. S. P. ako zastavané plochy a nádvoria v prospech SR - Správa štátnych hmotných rezerv
SR, pričom v žiadosti uviedla, že jedinou prekážkou na vydanie týchto nehnuteľností bol zrejme limit
ustanovený s účinnosťou od 26.08.1993 v § 6 ods. 3 zákona č. 229/1991 Zb. a v tejto súvislosti právna
zástupkyňa navrhovateľky upozornila správny orgán, že skutkové okolnosti v prípade nároku V. D. a
ďalší proti Slovenskej republike sú rovnaké ako skutkové okolnosti reštitučného nároku Dr. V. W., pričom
rozhodnutím Európskeho súdu pre ľudské práva č. 17684/02 vo veci sťažnosti Viktora Rosivala a spol.
vo vzťahu k Slovenskej republike bol schválený zmier.

4. Pozemkový a lesný odbor poukázal na to, že na pojednávaní konanom dňa 11.03.2019 bola
navrhovateľa a jej právna zástupkyňa oboznámená so zistenými skutočnosťami a dôvodmi nevrátenia
vlastníctva resp. nepriznania práva na náhradu k požadovaným nehnuteľnostiam a zároveň im bola
daná možnosť v zmysle ustanovenia § 33 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny
poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „správny poriadok“), aby sa pred vydaním
rozhodnutia vyjadrili k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhli jeho doplnenie s tým, že
navrhovateľka a jej právna zástupkyňa na pojednávaní uviedli, že trvajú na podaní zo dňa 21.11.2018
v plnom rozsahu.

5. Z odôvodnenia ďalej vyplývajú rozhodné skutočnosti, ktoré viedli k vydaniu prvostupňového
rozhodnutia. Pozemkový a lesný odbor poukázal na to, že bývalý Pozemkový úrad v Galante
rozhodnutím č. 111/92 R zo dňa 11.08.1992 a rozhodnutím č. 111/92a-R zo dňa 21.08.1992 schválil
dohodu o vydaní nehnuteľností, pričom predmetnými rozhodnutiami boli oprávnenej osobe Dr. V. W.
vydané do vlastníctva pozemky spolu o výmere 296,7793 ha. Tiež poukázal na to, že ďalším rozhodnutím
Pozemkového úradu v Galante č. 69/95-M z 31.07.1995 bola schválená dohoda o vydaní nehnuteľnosti
parc. č. 1422 o výmere 279770 m2, pôvodne vedenej v pkn. vl. č. 1, k. ú. S. P., avšak z dôvodu, že
predmetné rozhodnutie bolo vydané v rozpore s ustanovením § 6 ods. 3 zákona č. 229/1991 Zb. bolo
následne zrušené rozhodnutím Ministerstva pôdohospodárstva SR (ďalej aj ako len „ministerstvo“) č.j.
6894/96-430-Ši zo dňa 23.07.1996 doplniac, že týmto rozhodnutím bolo zrušené aj rozhodnutie č. 35/96-
M, ktorým boli vydané oprávnenej osobe parcely č. 28 a 30 pôvodne vedené v pkn. vl. č. 1 k. ú. S. P.
z dôvodu, že bolo duplicitné. V tejto súvislosti ďalej pozemkový a lesný úrad uviedol, že proti tomuto
rozhodnutiu ministerstva podal Dr. V. W. v zastúpení Ing. G. C. odvolanie, pričom argumentácia bola
založená na tom, že žiadosť o vydanie pôdy bola podaná ešte v roku 1992, teda v čase neúčinnosti
novely zákona o pôde, ktorá obmedzovala maximálnu výmeru pôdy, ktorú možno oprávnenej osobe
vydať s tým, že táto argumentácia bola v rozpore už v tom čase platným ustanovením § 6 ods. 3 zákona č.
229/1991 Zb., kde bola stanovená výmera poľnohospodárskej pôdy, ktorá sa vydáva vo výmere najviac
150 ha poľnohospodárskej pôdy alebo 250 ha všetkej pôdy, keďže podľa ustanovení zákona č. 186/1993
Z. z., a to konkrétne podľa ustanovenia § 33 ods. 2, ak si oprávnená osoba uplatnila nárok vo väčšej
výmere ako je uvedené v § 6 ods. 3 a o nároku sa do účinnosti tohto zákona (do 25.08.1993) právoplatne
nerozhodlo, nehnuteľnosti možno vydať v rozsahu podľa zákona č. 186/1993 Z. z. Následne Ministerstvo
pôdohospodárstva SR rozhodnutím č. 6894/96-410 zo dňa 25.06.1998 odvolanie zamietlo a potvrdilo
napadnuté rozhodnutie a to práve z dôvodu, že dohoda o vydaní nehnuteľnosti bola správnemu orgánu
predložená na schválenie v dobe účinnosti novely č. 186/1993 Z. z.

6. Pozemkový a lesný odbor ďalej poukázal na to, že na Obvodný pozemkový úrad v Galante boli listami
zo dňa 23.03.2005, 23.01.2006 a 08.10.2006 opakovane podávané žiadosti navrhovateľky Ing. G. C. o
doriešenie uplatneného reštitučného nároku na vydanie nehnuteľnosti parc. č. 1428/20-sklad, ktorá bol
vedená v pkn. vložke č. 630 k. ú. S. P., pôvodne budova tabakovej sušiarne postavená na PK parc. č.
1428 - roľa, pôvodne vedenej v pkn. č. 1 k. ú. S. P. vo vlastníctve L. P., pričom s poukazom na ustanovenie
§ 9 ods. 4 zákona č. 229/1991 Zb. bolo rozhodnutím č. GA2007/00340-010 VR zo dňa 13.02.2007, ktoré
nadobudlo právoplatnosť dňa 19.03.2007 navrátené vlastníctvo Ing. G. C. k stavbe na parc.  č. 1428/20-
sklad s. č. 173 v k. ú. v podiele 1/1 - ine dodajúc, že pozemok pod stavbou a to parc. č. 1428/20 nebol
predmetom vydania. V tejto súvislosti poukázal na to, že pred vydaním rozhodnutia bola oprávnená
osoba vyzvaná listom zo dňa 13.12.2006 o vyjadrenie, či súhlasí s prevzatím stavby na parc. č. 1428/20
- sklad bez pozemku pod budovou a príslušných stavieb v areáli, pričom námietky oprávnená osoba
nemala a s vydaním skladu súhlasila a tiež poukázal na  to, že v zápisnici zo dňa 12.02.2007 oprávnená
osoba Ing. G. C. uviedla, že súhlasí s vydaním nehnuteľnosti v súčasnom stave a súhlasila aj s tým, že
do fyzického vydania nehnuteľnosti vysporiada s povinnou osobou vlastnícke a užívateľské vzťahy na
všetky objekty v areáli, vrátane pozemku parc. č. 1428/19, ako aj pozemkov pod všetkými budovami,
pričom tieto skutočnosti boli uvedené aj v uvedenom rozhodnutí. Pozemkový a lesný odbor zdôraznil,



že v čase vyriešenia nároku a to stavby na parc. č. 1428/20 navrhovateľka nenamietala, ani nežiadala
o riešenie pozemku pod budovou skladu, ani o riešenie pozemku parc. č. 1428/19 pôvodne vedenej v
pkn. vl. č. 630 v k. ú. S. P., pravdepodobne z dôvodu, že jej právnemu predchodcovi Dr. V. W. už bola
rozhodnutiami bývalého Pozemkového úradu v Galante č. 111/92 R zo dňa 11.08.1992 a č. 111/92a-R zo
dňa 21.08.1992 vydaná výmera pozemkov presahujúca zákonom stanovený limit, pričom o uvedenom
svedčí aj skutočnosť, že oprávnená osoba proti uvedenému rozhodnutiu nepodala odvolanie.

7.  Vo vzťahu k prípadu V. Rosivala a ďalší proti Slovenskej republike pozemkový a lesný odbor
uviedol, že sa nestotožňuje s názorom navrhovateľky, že skutkové okolnosti tohto prípadu sú totožné s
okolnosťami reštitučného nároku Dr. V. W.. V tejto súvislosti poukázal na to, že rozhodnutím Európskeho
súdu pre ľudské práva (ďalej len ako „ESĽP“) č. 17684/02 bol schválený zmier vo veci Viktor Rosival
a spol., pričom v danom zmieri je opis skutkového stavu a opis dohody medzi stranami sporu, avšak
rozsudok nebol vynesený dodajúc, že účinky rozhodnutia ESĽP č. 17684/02 neboli premietnuté do
platnej legislatívy Slovenskej republiky a Slovenská republika ako členský štát Rady Európy následne
nezmenila ustanovenie § 6 ods. 3 zákona č. 229/1991 Zb. tzn. zákonom stanovený limit vydania - 150
ha ornej pôdy a 250 ha všetkej pôdy, ktorý je stále v platnosti.

8. Vychádzajúc z uvedeného pozemkový a lesný odbor poukázal na to, že oprávnenej osobe V. W. boli
v reštitučnom konaní podľa zákona č. 229/1991 Zb. vydané v roku 1992 pozemky vo výmere 296,7793
ha, pričom od 26.08.1993 bola obnovená horná hranica výmery, ktorú možno oprávnenej osobe vydať.
Rovnako poukázal na ustanovenie       § 33 ods. 2 zákona č. 186/1993 Z. z., ktoré stanovuje postup v
prípadoch, ak si oprávnená osoba uplatnila nárok na vydanie väčšej výmery ako umožňuje § 6 ods. 3 a
o nároku sa do 25.08.1993 právoplatne nerozhodlo s tým, že v takomto prípade, nehnuteľnosti možno
vydať len v rozsahu tohto zákona (t.j. novely č. 186/1993 Z. z.). Preto s poukazom na ustanovenie    § 6
ods. 3 zákona č. 229/1991 Zb. uzavrel, že oprávnenej osobe bolo možné, podľa citovaného ustanovenia
vydať 150 ha poľnohospodárskej pôdy a 250 ha všetkej pôdy, a keďže jej už boli v tomto rozsahu
nehnuteľnosti vydané, ostatné nehnuteľnosti, ktoré boli v uplatnenom reštitučnom nároku uvedené, teda
pozemok PK parc. č. 1428/20 pod stavbou skladu s.č. 173 (bývalá budova tabakovej sušiarne) a ani
pozemok PK parc. č. 1428/19 nemohli a ani nemôžu byť predmetom vydania.

9. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podala žalobkyňa v zákonnom stanovenej lehote odvolanie, v
ktorom poukázala na to, že pozemkový a lesný odbor bol povinný pri vydávaní rozhodnutia vziať do
úvahy nielen zákon o pôde, správny poriadok, ale tiež jednotlivé ustanovenia Dohovoru a ich záväzný
právny výklad vykonaný ESĽP a publikovaný v jednotlivých rozhodnutiach. Poukázala na čl. 1 Protokolu
č. 1 k Dohovoru, ktorý chráni právo každého na pokojné užívanie svojho majetku  s tým, že podľa
ustálenej judikatúry ESĽP je majetkom nielen existujúci majetok, ale aj také majetkové hodnoty vrátane
právnych nárokov, o ktorých môže dotknutá osoba tvrdiť, že má aspoň „legitímne očakávanie“, že bude
efektívne požívať svoje vlastnícke právo (Van der Mussele proti Belgicku z 23. novembra 1983, Pine
Vallery Developments Ltd. a iní proti Írsku z 29. novembra 1991). Taktiež v tejto súvislosti poukázala
na prelomové rozhodnutie ESĽP vo veci sťažnosti V. Rosivala a ďalší proti Slovenskej republike č.
17684/02, v ktorom ESĽP definoval svoj právny názor na to, za akých podmienok je reštitučný nárok
„majetkom“ v zmysle čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru a požíva jeho ochranu. Mala za to, že skutkové
okolnosti reštitučného nároku v prípade V. Rosival a ďalší proti Slovenskej republiky sú rovnaké ako
skutkové okolnosti reštitučného nároku Dr. V. W., keď tento si uplatnil reštitučný nárok na všetky
nehnuteľnosti, ktoré tvorili poľnohospodársky majetok jeho predkov v S. P. dňa 03.04.1992, ktorého
súčasťou bol celý areál bývalej tabakovej sušiarne (pozemky parc. č. 1428/19 a 1428/20 a budova
skladu, súp. č. 173, postavenom na parc. č. 1428/20, k. ú. S. P.). Tiež poukázala na to, že reštitučný
nárok bol uplatnený v čase, kedy limit výmery podľa § 6 ods. 3 zákona o pôde neplatil. Mala za to,
že právne závery ESĽP ku konkrétnemu prípadu porušenia ľudských práv a slobôd sú pre Slovenskú
republiku vždy záväzné a na uvedené nemá vplyv to, či je v konečnom dôsledku vydaný rozsudok ESĽP
schvaľujúci zmier alebo rozsudok ESĽP vo veci. Rovnako mala za to, že fakt, že Slovenská republika
nijakým spôsobom nepremietla závery ESĽP v prípade V. Rosival a ďalší vs. Slovenská republika do
svojho vnútroštátneho práva ešte neznamená, že nevydaním pozemku parc. č. 1428/19 a pozemku
parc. č. 1428/20, k. ú. S. P. oprávnenej osobe na základe riadne uplatneného reštitučného nároku zo
dňa 03.04.1992 pozemkový a lesný odbor neporušuje jej právo pokojne užívať svoj majetok zakotvené
v čl. 1 Protokolu č. 1 Dohovoru. Rovnako namietala nepreskúmateľnosť prvostupňového rozhodnutia.



10. Žalovaný rozhodnutím číslo : OU-TT-OOP-2019/026203 z 12. augusta 2019 (ďalej len ako
„napadnuté rozhodnutie) postupom podľa § 59 ods. 2 správneho poriadku odvolanie Ing. G. C.
(žalobkyne) zamietol a prvostupňové rozhodnutie pozemkového a lesného odboru potvrdil.

11. Žalovaný k povinnosti správneho orgánu vziať pri svojej rozhodovacej činnosti do úvahy jednotlivé
ustanovenia Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd poukázal na to, že touto námietkou sa zaoberal
aj Najvyšší súd Slovenskej republiky, pričom v rozsudku sp. zn. 1Sžr/104/2011 zo dňa 03.04.2012
skonštatoval, že : „Článok 1 Protokolu č. 1 nemôže byť interpretovaný ako ukladajúci zmluvným štátom
akúkoľvek všeobecnú povinnosť vydať majetok, ktorý na nich prešiel predtým, ako ratifikovali Dohovor.
Článok 1 Protokolu č. 1 ani nestanovuje žiadne obmedzenie slobody zmluvných štátov pri rozhodovaní
o rozsahu reštituovaného majetku a pri určovaní podmienok, za splnenia ktorých bude majetok vydaný
jeho pôvodným vlastníkom. Predovšetkým zmluvným štátom sa ponecháva široký priestor na voľnú
úvahu, pokiaľ ide o nepriznanie tohto oprávnenia určitým kategóriám bývalých vlastníkov. V prípadoch,
kedy sú určité kategórie vlastníkov takto vylúčené, ich nároky na reštitúciu nemôžu vyvolávať „legitímnu
nádej“ požívajúcu ochranu článku 1 Protokolu č. 1.“ Vychádzajúc z uvedeného preto uzavrel, že je
výlučne v pôsobnosti členského štátu - Slovenskej republiky, aby vnútroštátnou právnou normou určila
podmienky reštitučného navracania v minulosti odňatého majetku, vrátane vymedzenia podmienok
pre osoby oprávnené takéto nároky úspešne uplatňovať doplniac, že takáto právna úprava je potom
principiálne v súlade s medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná a nemôže
byť ani v rozpore so základným zákonom - Ústavnou SR.

12. Tiež dôvodil ďalším rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, v ktorom najvyšší súd
skonštatoval, že : „Rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva v zmysle čl. 46 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 154c ods. 1 čl. 144 ods. 1 ústavy
nemajú všeobecný precedenčný charakter, ale majú priamy dopad na tie súdne konania, v medziach
ktorých boli vyhlásené. Avšak na druhej strane minimálne predstavujú veľmi významný zdroj poznania
rozsahu a obsahu základných práv a ľudských slobôd a sú návodom pre súdy na aplikáciu právnych
predpisov v medziach legitímneho očakávania jednotlivcov v demokratickej spoločnosti“. (m.m. sp. zn.
1Sžd 22/2011 zo dňa 28.02.2012). Preto je nepochybné, že obsah právnej argumentácie vyslovenej
v judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva (najmä spomenutý prípad V. Rosival a spol.) musí
Najvyšší súd pri rozhodovaní o tejto veci zobrať do úvahy a vyhodnotiť jeho dopady na prejednávanú
vec. Čo sa týka uvedeného prípadu V. Rosival a spol. Najvyšší súd sa jeho účinkami v svojej doterajšej
judikatúre zaoberal. Napríklad prostredníctvom rozsudku sp. zn. 1Sžo 122/2007 zo dňa 03.11.2009
vyslovil Najvyšší súd nasledujúce závery : Námietku odvolateľov je potrebné posúdiť aj z hľadiska
článku 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podľa
ktorého každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok; nikoho
nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré stanovuje zákon a
všeobecné zásady medzinárodného práva. V tej súvislosti Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len
Súd), v rozhodnutí o prijateľnosti sťažnosti č. 17684/02 z 13.2.2007 vo veci, Viktor Rosival a spol. proti
Slovenskej republiky (týkajúci sa uplatňovania reštitučných nárokov) uviedol : Sťažovateľ môže namietať
porušenie článku 1 Dodatkového protokolu č. 1 iba vtedy, ak sa napadnuté rozhodnutia týkajú jeho
„majetku“ v zmysle tohto ustanovenia. „Majetkom môžu byť iba „majetky existujúce“ alebo majetkové
hodnoty vrátane pohľadávok, o ktorých môže sťažovateľ tvrdiť, že má aspoň „legitímnu nádej“ na ich
zhmotnenie. Naopak za „majetok“ v zmysle čl. 1 Protokolu č. 1 nemožno považovať nádej na uznanie
bývalého vlastníckeho práva, ktorého výkon už dlho nie je efektívny, ani podmienenú pohľadávku, ktorá
je premlčaná v dôsledku nesplnenia podmienky.“

13.  Ďalej žalovaný vo vzťahu k retroaktívnemu pôsobeniu zákona č. 186/1993 Z. z. citoval z
rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžr/104/2011 zo dňa 03.04.2012, v ktorom
najvyšší súd skonštatoval, že : „Vo vzťahu k otázke retroaktívneho pôsobenia zákona č. 186/1993
Z. z.  namietanej navrhovateľmi prostredníctvom ustanovenia   § 33 je nutné poukázať na charakter
uvedených ustanovení. Zákonodarca rozlišuje medzi situáciou, kedy oprávnenej osobe vznikol podľa
tohto zákona nárok na vydanie nehnuteľnosti vo výmere podľa § 6 ods. 3 (odsek 1), tzv. že ich
nárok bol správnym orgánom v rozhodnutí potvrdený a realizoval sa v menšej výmere, a situáciou,
kedy si oprávnená osoba iba uplatnila podľa doterajších predpisov nárok na vydanie nehnuteľnosti vo
väčšej výmere, ako je uvedené v § 6 ods. 3, a o nároku sa do účinnosti tohto zákona právoplatne
nerozhodlo. Obidve uvedené situácie majú iba procesnoprávny charakter.“ Žalovaný rovnako v súvislosti



s retroaktivitou citoval aj z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžso/36/2010 z
23.08.2011.

14. Ďalej žalovaný považoval za potrebné uviesť, že oprávnená osoba G. C. opakovane žiadala listami
zo dňa 23.03.2005 a 23.01.2006 o vydanie nehnuteľnosti parc. č. 1428/20 - sklad, ktorá bola vedená
v pkn. vložke č. 630 v k. ú. S. P., pôvodne budova tabakovej sušiarne postavená na pozemku PK
parc. č. 1428 - roľa, pôvodne vedenej v pkn. vložke č. 1 v k. ú. S. P. vo vlastníctve L. P., pričom
predmetom žiadosti nebol pozemok, na ktorom sa nachádzala predmetná nehnuteľnosť a to z dôvodu,
že rozhodnutiami bývalého Pozemkového úradu v Galante č. 111/92 R zo dňa 11.08.1992 a 111/92a-
R zo dňa 21.08.1992 bola vydaná výmera presahujúca zákonom stanovený limit s tým, že oprávnená
osoba túto skutočnosť akceptovala, čoho dôkazom je právoplatné rozhodnutie bývalého Obvodného
pozemkového úradu Galanta č. j. GA2007/00340-010 VR zo dňa 13.02.2007, ktorým bolo priznané
vlastnícke právo k stavbe na parc. č. 1428/20 s tým, že pozemok pod stavbou sa nevydal.

15. Záverom žalovaný poukázal na to, že nakoľko ustanovenie § 6 ods. 3 zákona o pôde nebolo doposiaľ
zmenené, bolo potrebné, aby správny orgán prvého stupňa postupoval v súlade s týmto zákonným
ustanovením a návrhu oprávnenej osobe nevyhovel dodajúc, že závery ESĽP v prípade Rosival a spol.
vs. Slovenská republika nie sú záväzné pre rozhodovaciu činnosť správneho orgánu a to i z dôvodu, že
neboli premietnuté do právneho systému Slovenskej republiky.

II. Rozsah a dôvody správnej žaloby (žalobné body)

16. Včas podanou správnou žalobou sa žalobkyňa domáhala preskúmania zákonnosti napadnutého
rozhodnutia žalovaného navrhujúc správnemu súdu jeho zrušenie a vrátenie mu  veci na ďalšie konanie.
Súčasne si uplatnila nárok na náhradu trov konania.

17.  Mala za to, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci [§ 191
ods. 1 písm. c) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len
ako „SSP“ alebo „Správny súdny poriadok“)], je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok
dôvodov [§ 191 ods. 1 písm. d) SSP] a tiež, že zistenie skutkového stavu bolo nedostačujúce na riadne
posúdenie veci [§ 191 ods. 1 písm. e) SSP].

18. Úvodom poukázala na to, že jej jedinou snahou je uviesť veci do pôvodného stavu a získať aj
pozemky tvoriace areál bývalej tabakovej sušiarne, ktoré neboli vrátené iba kvôli svojvôli príslušných
slovenských správnych orgánov, ktoré nerešpektovali zákonné lehoty na vydanie rozhodnutia stanovené
v zákone č. 229/1991 Zb. Poukázala na to, že je vystavená situácii, že pozemky pod budovou, ktorá jej
právom patrí a ktorú vzorne užíva, môžu byť vďaka súčasnej legislatíve zneužité na realitnú špekuláciu,
pričom pozemky parc. č. 1428/20 a parc. č. 1428/19, k. ú. S. P. sú nevyhnutné k riadnemu užívaniu
budovy bývalej tabakovej sušiarne a preto je odhodlaná využiť všetky právne nástroje na ochranu jej
vlastníctva, ktoré úspešne rozvíja dodajúc, že jej reštitučný nárok je plne legitímny, nie špekulatívny a
očakáva, že slovenská súdna moc ho podporí.

19. Namietala, že žalovaný vydal rozhodnutie, ktoré neobsahuje žiadnu vlastnú správnu úvahu
správneho orgánu o základnej otázke sporu - o otázke povinnosti pozemkového a lesného odboru
vrátiť oprávnenej osobe vlastníctvo k nehnuteľnému majetku v k. ú. S. P. (parc. č. 1428/20 o výmere
2547 m2 a parc. č. 1428/19 o výmere 4587 m2) podľa zákona č. 221/1991 Zb. (správne malo byť
uvedené podľa zákona č. 229/1991 Zb. - poznámka správneho súdu) z dôvodu, že jeho nevrátením
za okolnosti konkrétneho prípadu žalobkyne dochádza k porušeniu čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ako „Dohovor“). Tiež mala za to, že žalovaný
nesprávne právne posúdil vec a neunúval sa ani dostatočne zistiť skutkový stav veci, na základe
ktorého by mohol prípadne dospieť k právnemu záveru, že skutková podstata jej prípadu nie je totožná
so skutkovou podstatou prípadu V. Rosivala a ďalších proti Slovenskej republike a tak, aby vyvrátil
jej tvrdenia obsiahnuté v odvolaní. V tejto súvislosti poukázala na to, že žalovaný v podstate hľadá
spôsob, ako nevyhovieť jej žiadosti o navrátenie jej majetku podľa zákona o pôde a za tým účelom
dokonca spochybňuje záväznosť výsledkov rozhodovacej činnosti ESĽP pre Slovenskú republiku ako aj
všeobecný precedenčný charakter týchto rozhodnutí a na pomoc si berie niekoľko úryvkov z rozsudkov
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (konkrétne sp. zn. 1Sžr/104/2011 zo dňa 03.04.2012, sp. zn.



1Sžd/22/2011 zo dňa 28.02.2011 a sp. zn. 1Sžso/36/2010 zo dňa 23.08.2011), ktoré v odôvodnení
rozhodnutia cituje, avšak nie všetok citovaný text je k prejednávanej veci relevantný.

20. Žalobkyňa, vychádzajúc z medzinárodných záväzkov Slovenskej republiky, mala za to, že spôsob
rozhodovania žalovaného a rovnako tiež pozemkového a lesného odboru, ako štátnych orgánov
Slovenskej republiky, je nezákonný a aj ťažko pochopiteľný.

21. S odkazom na čl. 2 ods. 2 a čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky poukázala na to, že pristúpením
Slovenskej republiky k Dohovoru sa Slovenská republika stotožnila s východiskami a cieľmi Dohovoru,
ako aj s cieľmi Rady Európy, ktorej je Slovenská republika členom od 1.1.1993. Rovnako poukázala na
to, že ESĽP je jediným orgánom oprávneným interpretovať záväzky, ktoré pre zmluvné strany vyplývajú
z Dohovoru  a preto záväznosť právnych názorov ESĽP vyjadrených v jeho rozhodnutiach vyplýva z
jeho postavenia a zo zmyslu a účelu konania a rozhodovania ESĽP. V tejto súvislosti poukázala na to,
že rozhodnutia ESĽP majú jednak záväznosť v konkrétnej individuálnej kauze a jednak precedenčnú
záväznosť, ktorá sa prejavuje v tom, že jednotlivé členské štáty Rady Európy na základe rozhodnutia
ESĽP vydaného v prospech sťažovateľa proti inému členskému štátu pristupujú k úprave svojho
vnútroštátneho práva doplniac, že v Akčnom pláne z Interlaken prijatom dňa 19.2.2010, konkrétne v jeho
časti B, oddiele 4, písmene c) sa členské štáty výslovne zaviazali k rešpektovaniu všetkých rozsudkov
ESĽP vrátane tých, ktoré boli vydané proti inému členskému štátu. S poukazom na uvedené uzavrela,
že rozhodnutie, v ktorom žalovaný tvrdí, že pre Slovenskú republiku nie sú právne záväzné názory
vyjadrené v rozhodnutiach ESĽP, je nezákonné a to bez ohľadu na to, že sa pri týchto svojich tvrdeniach
odvoláva na rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zopakujúc, že záväznosť rozsudkov ESĽP
pre krajiny, ktoré sú členmi Rady Európy, je definovaná priamo v texte Dohovoru, ako aj v § 131 SSP,
pričom právny názor žalovaného, ani Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na tomto nič nezmení.

22. S poukazom na čl. 39 a čl. 46 Dohovoru dôvodila, že čo sa týka prípadu V. Rosival a ďalší proti
Slovenskej republike, tak zmier medzi sťažovateľmi a vládou Slovenskej republiky nebol dosiahnutý na
základe jednostranného vyhlásenia vlády  Slovenskej republiky, ktorým by táto konštatovala porušenie
Dohovoru, ale až na základe Rozhodnutia Komory ESĽP o prijateľnosti sťažnosti v danej veci sp.
zn. 17684/02 zo dňa 13.02.2007 (ďalej aj ako len „Rozhodnutie o prijateľnosti sťažnosti“), nakoľko v
tomto rozhodnutí dospel ESĽP k právnemu záveru, že sťažnosť je v časti námietky porušenia čl. 1
Protokolu č. 1 k Dohovoru dôvodná. Ďalej dôvodila, že Rozhodnutie o prijateľnosti sťažnosti, ktoré
bolo prijaté sedemčlennou komorou ESĽP (čo znamená, že nešlo o jednoduchý prípad) jednomyseľne,
obsahuje predbežné právne posúdenie merita sťažnosti t.j. či došlo alebo nedošlo k porušeniu niektorého
z namietaných článkov Dohovoru vrátane právneho názoru na rozhodujúcu otázku sporu, a to či je
reštitučný nárok uplatnený zákonným spôsobom „majetkom“ v zmysle Dohovoru, pričom, podľa jej
názoru, neobstojí ani zbavovanie sa povinnosti správneho orgánu rozhodovať v súlade s Dohovorom a
to s poukazom na konkrétnu formu precedensu v danej veci, t.j. že rozsudok vo veci V. Rosival a ďalší vs.
Slovenská republika zo dňa 23.9.2008 má formu rozsudku potvrdzujúceho zmier a nie formu rozsudku
vyslovujúceho porušenie konkrétneho článku Dohovoru. V tejto súvislosti doplnila s odkazom na čl. 39
Dohovoru, v zmysle ktorého platí, že urovnanie sporu pred ESĽP je možné len takým zmierom sporových
strán, ktorý je založený na rešpektovaní ľudských práv zaručených Dohovorom a jeho protokolmi,
že rozsudok ESĽP potvrdzujúci zmier sporových strán má rovnakú právnu silu ako rozsudok ESĽP
vyslovujúci porušenie konkrétneho článku Dohovoru.

23. Poukázala ďalej na to, že v rozsudku potvrdzujúcom zmier zo dňa 23.9.2008 zaviazal ESĽP
Slovenskú republiku vrátiť sťažovateľom 752,26 ha pôdy (alebo finančné odškodnenie vo výške cca 146
miliónov slovenských korún), čo znamená, že ESĽP zaviazal Slovenskú republiku k povinnosti, ktorá je
v rozpore s vnútroštátnych právom - konkrétne s ustanovením § 6 ods. 3 zákona o pôde a Slovenská
republika túto svoju povinnosť splnila.

24. Ďalej žalobkyňa namietala záver pozemkového a lesného odboru, s ktorým sa stotožnil aj žalovaný
a to, že nenamietala skutočnosť, že jej nebol spolu s budovou bývalej tabakovej sušiarne - skladu súp.
č. 173 nachádzajúcej sa na pozemku parc. č. 1428/20, k. ú. S. P. vydaný aj tento pozemok, spolu
s priľahlým pozemkom ku skladu parc. č. 1428/19, k. ú. S. P., keď „definitívny súhlas“ s nevydaním
predmetných dvoch parciel nemá oporu v právnom poriadku SR dodajúc, že vlastnícke právo je
absolútne a nepremlčateľné. V tejto súvislosti dodala, že ak následne z judikatúry ESĽP vyplynulo, akým
spôsobom ESĽP právne interpretuje čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru a aký je jeho právny názor na to,



za akých podmienok sa reštitučný nárok považuje za „majetok“ v zmysle uvedeného článku Dohovoru
a požíva jeho ochranu, nie je žiadny dôvod na  to, aby nepodstúpila všetky právne kroky na ochranu
svojho vlastníckeho práva.

25. K záveru pozemkového a lesného odboru, s ktorým sa stotožnil aj žalovaný, že pokiaľ jej ako
oprávnenej osobe bolo vydaných viac ako 150 ha poľnohospodárskej pôdy a 250 ha všetkej pôdy, už
nie je možné, v zmysle § 6 ods. 3 zákona o pôde, vydať ďalšiu pôdu citujúc čl. 1 Protokolu č. 1 k
Dohovoru poukázala na to, že podľa ustálenej judikatúry ESĽP je majetkom nielen existujúci majetok,
ale aj také majetkové hodnoty vrátane právnych nárokov, o ktorých môže dotknutá osoba tvrdiť, že má
aspoň „legitímne očakávanie“, že bude efektívne požívať svoje vlastnícke právo.

26. Žalobkyňa ďalej citovala z Rozhodnutia o prijateľnosti sťažnosti vo veci V. Rosivala a ďalší vs.
Slovenská republika zo dňa 13.2.2007, keď ESĽP doslova konštatoval, že sa musí uistiť, či nárok
sťažovateľov na vydanie pôdy nad stanovený limit predstavoval „majetok“ v zmysle čl. 1 Protokolu č. 1,
a pokračoval nasledovne : „Sťažovateľ môže namietať porušenie článku 1 Protokolu č. 1 iba vtedy, ak sa
napadnuté rozhodnutia týkajú jeho „majetku“ v zmysle tohto ustanovenia. „Majetkom“ môžu byť „majetky
existujúce“ alebo majetkové hodnoty vrátane pohľadávok, o ktorých môže sťažovateľ tvrdiť, že má aspoň
„legitímnu nádej“ na ich zhmotnenie. Naopak, za „majetok“ v zmysle článku 1 Protokolu č. 1 nemožno
považovať nádej na uznanie bývalého vlastníckeho práva, ktorého výkon už dlho nie je efektívny, ani
podmienenú pohľadávku, ktorá je premlčaná v dôsledku nesplnenia podmienky. (...) Ak raz zmluvný
štát, ktorý ratifikoval Dohovor vrátane Protokolu č. 1 zavedie právnu úpravu umožňujúcu úplné alebo
čiastočné vydanie majetku skonfiškovaného počas predchádzajúceho režimu, takúto právnu úpravu
možno považovať za vytvárajúcu nové majetkové právo, chránené článkom 1 Protokolu č. 1, pre osoby
spĺňajúce podmienky na vydanie. To isté platí, pokiaľ ide o právnu úpravu vydania alebo odškodnenia,
účinnú pred ratifikáciou Dohovoru, ak takáto právna úprava ostala v platnosti aj po ratifikácii Protokolu
č. 1 zmluvným štátom. (...) V prejednávanom prípade bol reštitučný nárok sťažovateľov založený
na ustanoveniach zákona v znení účinnom v čase, kedy bol nárok uplatnený. Bol konkrétny a mal
dostatočný základ vo vnútroštátnom práve, keďže spĺňal všetky zákonné podmienky a táto skutočnosť
nebola nikdy spochybňovaná. Naopak pozemkový úrad aj krajský súd pri viacerých príležitostiach
pripustili splnenie všetkých príslušných podmienok a nárok bol napokon priznaný. Jediným dôvodom
jeho priznania iba do výšky limitu stanoveného novelou z roku 1993 a nie v celom rozsahu bola samotná
novela. Nárok preto možno považovať za dostatočne preukázaný. Za týchto okolností má Súd za to,
že sťažovateľov je potrebné považovať za majúcich prinajmenšom „legitímnu nádej“, a že ich reštitučný
nárok bude uspokojený. Nárok preto predstavuje „majetok“ a požíva ochranu článku 1 Protokolu č. 1“.

27. V súvislosti s Rozhodnutím o prijateľnosti sťažnosti ďalej žalobkyňa poukázala na to, že Slovenská
republika následne prijala súdom navrhovanú možnosť uzatvoriť so sťažovateľmi zmier, v ktorom im
ponúkal navrátenie vlastníctva k pozemkom vo výmere 752,26 ha pôdy alebo finančné odškodnenie v
hodnote tejto výmery vo výške 146 miliónov slovenských korún s čím sťažovatelia súhlasili a navrhnutý
zmier potvrdil ESĽP svojim rozsudkom zo dňa 23.9.2008 s tým, že Slovenská republika bola povinná
vyplatiť sťažovateľom ako odškodnenie za majetkovú a nemajetkovú ujmu a náhradu trov konania a
právneho zastúpenia sumu 35 000 eur.

28. Žalobkyňa zotrvala na názore, že skutkové okolnosti jej reštitučného nároku sú rovnaké ako skutkové
okolnosti v prípade V. Rosival a ďalší proti Slovenskej republike. Poukázala na to, že Dr. W. v jej zastúpení
si uplatnil reštitučný nárok na všetky nehnuteľnosti, ktoré tvorili poľnohospodársky majetok jeho predkov
v S. P. dňa 03.04.1992 vrátane predmetných pozemkov, pričom nárok bol uplatnený v čase, kedy limit
výmery podľa § 6 ods. 3 zákona o pôde neplatil dodajúc, že Dr. W. splnil všetky podmienky stanovené
zákonom o pôde, čoho dôkazom je, že mu väčšina majetku bola vydaná a preto mal konkrétnu a
opodstatnenú „legitímnu nádej“, že jeho reštitučný nárok bude uspokojený v celom rozsahu. Poukázala
na to, že rovnako, ako v prípade V. Rosival a ďalší vs. Slovenská republika, aj v prípade Dr. W. túto
nádej zmarila až novela z roku 1993, keď o časti reštitučného nároku sa do účinnosti novely z roku 1993
v zákonom stanovenej lehote nerozhodlo, konkrétne išlo o areál bývalej tabakovej sušiarne - pozemky
parc. č. 1428/19 a 1428/20 a budova skladu súp. č. 173 postavenej na pozemku parc. č. 1428/20, k.
ú. S. P..

29. Na základe listinných dôkazov poukázala na to, že povinná osoba - v tom čase Medika š. p.,
spôsobovala neprimerané prieťahy v konaní, keď najskôr opakovane vyžadovala predkladanie dokladov,



ktoré už boli oprávnenou osobou predložené a následne začala v písomnej komunikácii spochybňovať
svoje postavenie povinnej osoby a odkazovať ju na Ministerstvo zdravotníctva SR, ktoré jej najskôr
opakovane oznamovalo, že reštitučný nárok posudzuje a následne ju začalo odkazovať na príslušný
pozemkový úrad, aby nakoniec spochybnilo svoje postavenie povinnej osoby a vrátilo ju späť na pôvodne
oslovený subjekt. S poukazom na uvedené uzavrela, že k vydaniu predmetných nehnuteľností nedošlo
z dôvodu pochybenia na strane povinnej osoby, keď nárok bol uplatnený v dostatočnom predstihu.

30.  Vo vzťahu k areálu pôvodnej tabakovej sušiarne ďalej dôvodila, že Okresný úrad Galanta v roku
2007 o vydaní tejto budovy nakoniec rozhodol, avšak jedinou prekážkou na nevydanie vlastníctva
k pozemkom parc. č. 1428/20 a 1428/19, k. ú. S. P. bol limit výmery ustanovený s účinnosťou od
26.08.1993.

31. S poukazom na uvedené preto uzavrela, že žalovaný sa pri posudzovaní odvolania nemal uspokojiť
s tvrdením, že Slovenská republika nijakým spôsobom nepremietla závery ESĽP v prípade V. Rosival
a ďalší vs. Slovenská republika do svojho vnútroštátneho práva, konkrétne do ustanovenia § 6 ods.
3 zákona o pôde, ale bol povinný na základe vlastnej právnej analýzy  vyhodnotiť či nevydaním
predmetných pozemkov na základe riadne uplatneného reštitučného nároku zo dňa 03.04.1992
pozemkový a lesný odbor neporušil jej právo pokojne užívať svoj majetok, zakotvené v čl. 1 Protokolu
č. 1 Dohovoru dodajúc, že obdobná právna analýza v rozhodnutí absentuje a preto je rozhodnutie
nepreskúmateľné.

32.  Žalobkyňa požiadala správny súd o nariadenie pojednávania.

III. Vyjadrenie žalovaného, replika žalobkyne, duplika žalovaného

33. Žalovaný v písomnom vyjadrení navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Poukázal na to, že do
účinnosti zákona č. 125/2016 Z. z. o niektorých opatreniach súvisiacich s prijatím Civilného sporového
poriadku, Civilného mimosporového poriadku a Správneho súdneho poriadku a o zmene a doplnení
niektorých zákonov bolo možné v prípade konaní vo veci reštitučných nárokov podať opravný prostriedok
na krajský súd, takže existuje judikatúra, podľa ktorej je možné v obdobných veciach v správnych
konaniach postupovať dodajúc, že nakoľko sa stotožnil s danou judikatúrou, nebolo potrebné vnášať do
rozhodovacej činnosti subjektívne právne názory. Rovnako poukázal na to, že skutočnosť, že v obdobnej
veci rozhodoval ESĽP v prípade V. Rosival je irelevantná, nakoľko závery tohto súdneho konania neboli
implementované do legislatívy SR. Záverom stručného vyjadrenia skonštatoval, že konajúce orgány
verejnej správy postupovali v súlade s platnou legislatívou a preto vyhovieť žiadosti Ing. G. C. by bolo
nad rámec zákona č. 229/1991 Zb.

34. Žalobkyňa v replike poukázala na to, že žalovaný vo svojom vyjadrení neuviedol žiadny nový
právny názor, ani žiadne nové argumenty k prejednávanej veci dodajúc, že sa ani nijakým spôsobom
nevysporiadal s právnou argumentáciou obsiahnutej v žalobe. S poukazom na uvedené preto v celom
rozsahu zotrvala na dôvodoch žaloby a požiadala správny súd o nariadenie pojednávania.

35. Replika žalobkyne bola zaslaná žalovanému (č.l.42) s tým, že žalovaný dupliku nepodal.

IV. Relevantná právna úprava

36. Podľa § 2 ods. 1 SSP v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom
chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších
veciach ustanovených týmto zákonom.

37. Podľa § 2 ods. 2 SSP, každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli
porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy,
nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok
ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

38. Podľa § 131 SSP správny súd je viazaný rozhodnutím ústavného súdu o tom, či určitý právny predpis
nie je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavným zákonom alebo medzinárodnou zmluvou,



ktorou je Slovenská republika viazaná. Správny súd je tiež viazaný rozhodnutím ústavného súdu alebo
Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré sa týkajú základných ľudských práv a slobôd. Správny súd
je tiež viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin a kto ho spáchal,
rozhodnutím o osobnom stave a o vzniku alebo zániku spoločnosti. Rozhodnutím o priestupku a inom
správnom delikte je správny súd viazaný len, ak takéto rozhodnutie nie je predmetom samotného
konania.

39. Podľa § 6 ods. 3 zákona č. 229/1991 Zb. účinného do 27.02.1992, pôdu, ktorá prešla na štát podľa
odseku 1 písm. b), možno vydať vo výmere najviac 150 ha poľnohospodárskej pôdy alebo 250 ha všetkej
pôdy, a to nezávisle od toho, či sa vydá jednej oprávnenej osobe alebo spoločne niekoľkým oprávneným
osobám.

40. Podľa § 6 ods. 3 zákona č. 229/1991 Zb. účinného od 26.08.1992 pôdu, ktorá prešla na štát
alebo inú právnickú osobu podľa odsekov 1 a 2 a podľa osobitného predpisu, možno vydať každej
oprávnenej osobe vo výmere najviac 150 ha poľnohospodárskej pôdy alebo 250 ha všetkej pôdy.
Obdobne sa postupuje aj v prípadoch, ak oprávnenej osobe vznikol ďalší nárok na vydanie nehnuteľnosti
po oprávnenej osobe, ktorá zomrela alebo bola vyhlásená za mŕtvu.

41. Podľa § 33 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb., ak oprávnenej osobe vznikol podľa tohto zákona nárok
na vydanie nehnuteľnosti vo výmere podľa § 6 ods. 3 a doteraz sa jej tieto nehnuteľnosti vydali v menšej
výmere, okresný úrad rozhodne o zvyšnom nároku v konaní podľa § 9 ods. 3, ak oprávnená osoba podá
návrh na vydanie rozhodnutia do šiestich mesiacov od účinnosti tohto zákona.

42. Podľa § 33 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb., ak si oprávnená osoba uplatnila podľa doterajších
predpisov nárok na vydanie nehnuteľnosti vo väčšej výmere, ako je uvedené v § 6 ods. 3, a o nároku
sa do účinnosti tohto zákona právoplatne nerozhodlo, nehnuteľnosť možno vydať v rozsahu podľa tohto
zákona.

V. Konanie na správnom súde, rozhodnutie správneho súdu

43. Správny súd po oboznámení sa s obsahom súdneho spisu a administratívneho spisu žalovaného
orgánu verejnej správy a orgánu verejnej správy nižšieho stupňa, preskúmal v rozsahu uplatnených
žalobných bodov (§ 134 ods. 1 SSP) napadnuté rozhodnutie, ako aj priebeh administratívneho
konania predchádzajúcemu jeho vydaniu, vychádzajúc zo stavu, ktorý existoval v čase právoplatnosti
rozhodnutia (§ 135 ods. 1 SSP), nariadil na prejednanie veci samej podľa § 107 ods. 1 písm. a) SSP
pojednávanie na deň 15. októbra 2020  a dospel k záveru, že správna žaloba je nedôvodná.

44. Správny súd konal podľa § 114 SSP v neprítomnosti žalovaného, ktorý bol na pojednávanie riadne
predvolaný, pričom sa na pojednávanie nedostavil, svoju neúčasť neospravedlnil.

45. Právna zástupkyňa žalovaného na pojednávaní poukázala na to, že odôvodnenie rozhodnutia je
nedostatočné, nakoľko sa správne orgány nezaoberali otázkou, či v danej veci nedošlo k porušeniu čl. 1
Protokolu č. 1 k Dohovoru, tak ako totožnú skutkovú vec vo svojom rozhodnutí posúdil ESĽP. Namietala,
že správne orgány zdôrazňujú len vety z rozhodnutia ESĽP, ktorými tento súd uvádza, čo majetkom nie
je. Vo vzťahu k rozhodnutiu ESĽP uviedla, že tento jednoznačne v danom rozhodnutí povedal, že štát,
ktorý prijme legislatívu týkajúcu sa reštitúcie, táto má zakladať legitímnu nádej oprávnených osôb, že
ich vlastnícke právo bude uspokojené. Tiež poukázala na to, že správny orgán vo svojom rozhodnutí
odkazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžso/36/2010, ktoré sa týka
otázky prípustnosti retroaktivity, avšak tento prípad s danou vecou nesúvisí. Poukázala tiež na to, že
pozná rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktoré sa venovali aj rozhodnutiu ESĽP vo
veci Viktora Rosivala, avšak mala za to, že rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nemôže
prekonať rozhodnutie ESĽP. Ešte zdôraznila, že napriek tomu, že rozhodnutie ESĽP bolo vydané vo
forme zmieru, toto nijako neznižuje jeho dôležitosť a záväznosť, a preto nerozumie, prečo sa súdy
vybrali inou cestou a toto rozhodnutie ESĽP nerešpektovali. Právom záverečnej reči uviedla, že tento
prípad ju donútil podrobne si preštudovať judikatúru ESĽP, ktorá ju utvrdila v tom, že správny orgán musí
zobrať v úvahu záver právneho posúdenia rozhodnutia ESĽP, ktoré je skutkovo zhodné s posudzovaným
prípadom. Tiež mala za to, že rozhodnutie ESĽP vo veci Rosival presne definuje, čo majetkom je a čo



nie je, pričom jeho závery sú záväzné nielen pre účastníkov daného konania, ale aj vo vzťahu k iným
konaniam, ktoré sa týkajú skutkovo obdobnej veci. S poukazom na uvedené navrhla, aby správny súd
žalobe vyhovel v zmysle uplatneného žalovaného petitu.

46. Žalobkyňa na pojednávaní doplnila svoju právnu zástupkyňu v tom smere, že samotný reštitučný
nárok nebol spochybnený, rátali s tým, že im bude vyhovené, avšak celý priebeh závisel od ochoty
povinnej osoby s tým, že vo vzťahu k predmetným pozemkom bola povinnou osobou Medika, pričom
z jej strany boli zavádzaní. Poukázala na  to, že tento reštitučný nárok sa tak nepodarilo uzavrieť do
novely zákona č. 229/1991 Zb., pričom tabaková sušiareň, ktorá je postavená na parc. č. 1428/20 im
bola vrátená až v roku 2007. Vo vzťahu k tvrdeniam správnych orgánov, že v roku 2007 nenamietala,
že im spolu s tabakovou sušiarňou nebol vydaný aj pozemok, na ktorom je táto postavená, tak v roku
2007 nemohla mať vedomosť o rozhodnutí ESĽP vo veci Rosival. Právom záverečnej reči zopakovala,
že vo vzťahu k danému reštitučnému nároku nemali s jej otcom žiadne pochybnosti o tom, že by tomuto
nemalo byť vyhovené.

47. Medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že reštitučný nárok, ktorého súčasťou boli aj pozemky
parc. č. 1428/19 o výmere 4 587 m2, druh pozemku : zastavaná plocha a nádvorie a parc. č. 1428/20
o výmere 2 547 m2, druh pozemku : zastavaná plocha a nádvorie, k. ú. S. P., bol oprávnenou osobou
(Dr. V. W.) uplatnený včas a v čase, keď bolo možné vydať oprávneným osobám pôdu bez ohľadu na
jej výmeru, pričom tento stav platil do 25.08.1993. Rovnako medzi účastníkmi konania nebolo sporné,
že vo veci reštitučného nároku boli oprávnenej osobe na základe rozhodnutí bývalého pozemkového
úradu v Galante č. 111/92R zo dňa 11.08.1992 a č. 111/92a-R zo dňa 21.08.1992 vydané do vlastníctva
pozemky spolu o výmere 296,7793 ha a že do 25.08.1993 nebolo o reštitučnom nároku týkajúcom sa
sporných pozemkov rozhodnuté.

48. Spornou právnou otázkou zostalo, či zákonný limit vyplývajúci z ustanovenia § 6 ods. 3 zákona č.
229/1991 Zb., ktoré s účinnosťou od 26.08.1993 opäť zaviedlo limit vydania pôdy, ktorý bol pôvodne
zavedený zákonom č. 229/1991 Zb., pričom v období od 28.02.1992 do 25.08.1993 bolo možné vydať
oprávneným osobám pôdu bez akéhokoľvek zákonného limitu, sa má uplatniť aj v prípade žalobkyne a
to práve  s poukazom na rozhodnutie ESĽP vo veci sťažnosti Viktora Rosivala a ďalší proti Slovenskej
republike č. 17684/02, ktorým žalobkyňa odôvodňuje svoj nárok.

49.  Vychádzajúc z ustálenej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj
ako len „najvyšší súd“), ktorá už reflektovala na rozsudok ESĽP zo dňa 23.09.2008, ktorým bol
schválený zmier v prípade Viktor Rosival a ďalší proti Slovenskej republike, správny súd vyhodnotiac
obdobnosť skutkového stavu týkajúceho sa rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
1Sžr/104/2011 s posudzovaným prípadom nezistil skutkový a právny dôvod na odklon od citovaného
rozhodnutia, ktoré vychádza z ustálenej judikatúry v danej veci. V právnej veci riešenej citovaným
rozhodnutím  najvyššieho súdu si oprávnená osoba rovnako uplatnila reštitučný nárok pred novelou
zákona č. 229/1991 Zb. zákonom č. 186/1993 Z. z., obdobne ako aj v prípade Viktora Rosivala a ďalší
proti Slovenskej republike, a rovnako sa domáhala vydania reštituovanej pôdy nad zákonom stanovený
limit (§ 6 ods. 3 zákona č. 229/1991 Zb. účinného od 26.08.1993).

50. Najvyšší súd v rozsudku sp. zn. 1Sžr/104/2011 zo dňa 03.04.2012 v bodoch 26 až 37 skonštatoval
nasledovné :

26. „Najvyšší súd na prvom mieste musí zdôrazniť, že základný cieľ zákonodarcu, ktorým sa spravoval
pri prijatí zák. č. 229/1991 Zb. s mimoriadnym dopadom na právnu istotu jednotlivcov, je načrtnutý v jeho
preambule nasledovnými slovami:

„Federálne zhromaždenie Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky v snahe
- zmierniť následky niektorých majetkových krívd, ku ktorým došlo voči vlastníkom poľnohospodárskeho
a lesného majetku v období rokov 1948 až 1989,

- dosiahnuť zlepšenie starostlivosti o poľnohospodársku a lesnú pôdu obnovením pôvodných
vlastníckych vzťahov k pôde a



- upraviť vlastnícke vzťahy k pôde v súlade so záujmami hospodárskeho rozvoja vidieka aj v súlade s
požiadavkami na tvorbu krajiny a životného prostredia uznieslo sa na tomto zákone “.

27.  Z uvedeného ustanovenia preto vyplýva, že úprava vlastníckych vzťahov a prinavrátenie vlastníctva,
ktoré bolo v rozhodnom období narušené, oprávneným osobám je hlavnou myšlienkou prijatého zákona.

28. Hlavným argumentom navrhovateľov je nepripustenie retroaktívneho účinku zák. č. 186/1993 Z. z.
na žiadosti podané pred účinnosťou tohto právneho predpisu v spojení s prípadom Rosival.  Uvedený
zák. č. 186/1993 Z. z. zakotvil vo svojom bode 41. prechodné ustanovenie k vykonanej zmene v § 6,
ktorý sa doplnil novým odsekom 3, v nasledovnom znení.
Podľa § 33 ods. 1 zák. č. 186/1993 Z. z. platí, že ak oprávnenej osobe vznikol podľa
tohto zákona nárok na vydanie nehnuteľnosti vo výmere podľa § 6 ods. 3 a doteraz sa jej tieto
nehnuteľnosti vydali v menšej výmere, pozemkový úrad rozhodne o zvyšnom nároku v konaní
podľa § 9 ods. 4, ak oprávnená osoba podá návrh na vydanie rozhodnutia do šiestich
mesiacov od účinnosti tohto zákona.
Podľa § 33 ods. 2 zák. č. 186/1993 Z. z. platí, že ak si oprávnená osoba uplatnila
podľa doterajších predpisov nárok na vydanie nehnuteľnosti vo väčšej výmere, ako je uvedené
v § 6 ods. 3, a o nároku sa do účinnosti tohto zákona právoplatne nerozhodlo, nehnuteľnosť
možno vydať v rozsahu podľa tohto zákona.

29. Nakoľko navrhovatelia v súvislosti so svojimi odvolacími argumentmi poukazujú na judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva, musí aj Najvyšší súd vykonať výklad ustanovenia § 135 ods. 1
O.s.p., ktorého text je pre úpravu účinkov rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva pre slovenské
súdy dominantný.
Podľa § 135 ods. 1 veta druhá O.s.p. je súd tiež viazaný rozhodnutím ústavného súdu alebo Európskeho
súdu pre ľudské práva, ktoré sa týkajú základných ľudských práv a slobôd.

30. Vo svojej judikatúre Najvyšší súd vzhľadom k výkladu ustanovenia  § 135 O.s.p. napríklad vyslovil
nasledujúci záver:
„Otázku viazanosti rozhodnutím ústavného súdu alebo Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré sa
týkajú základných ľudských práv a slobôd, konajúci senát interpretuje s prihliadnutím na výkladovú
zásadu ústavnokonformného výkladu (čl. 152 ods. 4 ústavy ) prostredníctvom princípu rozhodovacej
nezávislosti zakotveného v čl. 144 ods. 1 ústavy v tom duchu, že hore uvedené rozhodnutia súdnych
orgánov predstavujú právne relevantné skutočnosti
(viď čl. 46 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd), s ktorými účinkami na svoje
konanie sa konajúci súd musí vysporiadať v odôvodnení, tzn. že nejde o záväzný právny názor vyššieho
súdu v rámci dvojinštančnosti súdnej ochrany“ (m.m. rozsudok sp. zn. 8Sžo 170/2008 z 09.11.2010).
Obdobne judikoval Najvyšší súd aj v inom svojom rozsudku :
„Rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva v zmysle čl. 46 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd v spojení s čl. 154c ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy nemajú všeobecný precedenčný
charakter, ale majú priamy dopad na tie súdne konania, v medziach ktorých boli vyhlásené. Avšak na
druhej strane minimálne predstavujú veľmi významný zdroj poznania rozsahu a obsahu základných práv
a ľudských slobôd a sú návodom pre súdy na  aplikáciu právnych predpisov v medziach legitímneho
očakávania jednotlivcov
v demokratickej spoločnosti“ (m.m. rozsudok sp. zn. 1Sžd 22/2011 zo dňa 28.02.2011).
Preto je nepochybné, že obsah právnej argumentácie vyslovenej v judikatúre Európskeho súdu pre
ľudské práva (najmä spomenutý prípad Rosival a spol.) musí Najvyšší súd pri rozhodovaní o tejto veci
zobrať do úvahy a vyhodnotiť jeho dopady na prejednávanú vec.

31. Čo sa týka uvedeného prípadu Rosival a spol., Najvyšší súd sa jeho účinkami v svojej doterajšej
judikatúre zaoberal. Napríklad prostredníctvom rozsudku sp. zn. 1Sžo 122/2007 zo dňa 03. novembra
2009 vyslovil Najvyšší súd nasledujúce závery:
„Námietku odvolateľov je potrebné posúdiť aj z hľadiska článku 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podľa ktorého každá fyzická alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok; nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu
a za podmienok, ktoré stanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva. V tej súvislosti
Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len Súd), v rozhodnutí o prijateľnosti sťažnosti č. 17684/02 z



13.2.2007 vo veci Viktor Rosival a spol. proti Slovenskej republike (týkajúcej sa uplatňovania reštitučných
nárokov) uviedol:
„Sťažovateľ môže namietať porušenie článku 1 Dodatkového protokolu č. 1 iba vtedy, ak sa napadnuté
rozhodnutia týkajú jeho „majetku“ v zmysle tohto ustanovenia. „Majetkom“ môžu byť iba „majetky
existujúce“ alebo majetkové hodnoty vrátane pohľadávok, o ktorých môže sťažovateľ tvrdiť, že má aspoň
„legitímnu nádej“ na ich zhmotnenie. Naopak, za „majetok“ v zmysle čl. 1 Protokolu č. 1 nemožno
považovať nádej na uznanie bývalého vlastníckeho práva, ktorého výkon už dlho nie je efektívny, ani
podmienenú pohľadávku, ktorá je premlčaná v dôsledku nesplnenia podmienky.
Článok 1 Protokolu č. 1 nemôže byť interpretovaný ako ukladajúci zmluvným štátom akúkoľvek
všeobecnú povinnosť vydať majetok, ktorý na nich prešiel predtým, ako ratifikovali Dohovor. Článok
1 Protokolu č. 1 ani nestanovuje žiadne obmedzenie slobody zmluvných štátov pri rozhodovaní o
rozsahu reštituovaného majetku a pri určovaní podmienok, za splnenia ktorých bude majetok vydaný
jeho pôvodným vlastníkom. Predovšetkým zmluvným štátom sa ponecháva široký priestor na voľnú
úvahu, pokiaľ ide o nepriznanie tohto oprávnenia určitým kategóriám bývalých vlastníkov.
V prípadoch, kedy sú určité kategórie vlastníkov takto vylúčené, ich nároky na reštitúciu nemôžu
vyvolávať „legitímnu nádej“ požívajúcu ochranu článku 1 Protokolu č. 1.“
Z toho vyplýva, že je výlučne v pôsobnosti členského štátu - Slovenskej republiky, aby vnútroštátnou
právnou normou určila podmienky reštitučného navracania v minulosti odňatého majetku, vrátane
vymedzenia podmienok pre osoby oprávnené takého nároky úspešne  uplatňovať. Takáto právna úprava
je potom principiálne v súlade s medzinárodnými zmluvami,
ktorými je Slovenská republika viazaná a nemôže byť ani v rozpore so základným zákonom - Ústavou
Slovenskej republiky. “

32. Obdobne aj v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžo/265/2008 z 03.
novembra 2009 bolo v súvislosti s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva vyslovené pri aplikácii
čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 nasledujúce:
„Posudzovanie, či takáto vnútroštátna úprava riešenia reštitučných nárokov znamená porušenie čl.
1 Dodatkového protokolu č. 1 Dohovoru v spojení s čl. 14 Dohovoru vykonal ESĽP vo viacerých
prípadoch. Okrem veci uvádzanej súdom prvého stupňa vo svojom rozhodnutí  (rozhodnutie ESĽP č.
17684/02 z 13.2.2007 vo veci Viktor Rosival a ďalší proti SR) odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutia
vo veciach sťažovateľov namietajúcich podmienku štátneho občianstva pre vydanie majetku v rámci
konania o mimosúdnej rehabilitácii resp. reštitúcii. Ide o rozhodnutie vo veci Gratzinger a Gratzingerová
proti Českej republike č. 39794/98 z 10. júla 2002 a rozhodnutie vo veci Poláček a Poláčková proti
Českej republike č. 38645/97 z 10. júla 2002, v ktorom súd poukázal na to, že sťažovatelia sa rozhodli
podať žalobu o vydanie majetku až v roku 1995, po tom, čo ústavný súd zrušil podmienku trvalého
pobytu stanovenú zákonom o mimosúdnych rehabilitáciách, pričom si ale boli vedomí, že nespĺňajú
podmienku štátneho občianstva, ktorá zostala v platnosti. Predmet konania sa teda netýkal „existujúceho
majetku“ a sťažovatelia neboli v postavení vlastníkov, ale iba v postavení žiadateľov. Pokiaľ ide o to,
či sťažovatelia mali aspoň „legitímnu nádej“ na zhmotnenie skutočnej a vymáhateľnej pohľadávky, Súd
konštatoval, že v čase podania reštitučnej žaloby mohli podľa zákona o mimosúdnych rehabilitáciách
žiadať o vydanie majetku iba súdne rehabilitované osoby majúce české štátne občianstvo. Keďže
sťažovatelia vedeli, že nespĺňajú podmienky na vydanie majetku alebo na odškodnenie a že podľa
zákona o mimosúdnych rehabilitáciách nemajú žiadnu možnosť znovu nadobudnúť bývalé vlastnícke
právo, ich jediná možnosť spočívala v dosiahnutí zrušenia zákonného ustanovenia obsahujúceho
podmienku štátneho občianstva pre neústavnosť. Súd v tomto smere zdôraznil, že viera, že platný zákon
bude zmenený v prospech sťažovateľov, nemôže byť považovaná za formu legitímnej nádeje v zmysle
článku 1 Dodatkového protokolu č. 1 Dohovoru, pretože táto musí mať konkrétnejší charakter a musí
sa opierať o určité zákonné ustanovenie alebo právny akt, napríklad súdne rozhodnutie. Na základe
uvedeného ESĽP dospel k záveru, že sťažovatelia neboli držiteľmi natoľko určitej pohľadávky, aby táto
bola vymáhateľná a mohla byť považovaná za „majetok“ v zmysle článku 1 Dodatkového protokolu č.
1 Dohovoru. Preto, rozhodnutia vnútroštátnych súdov nepredstavovali zásah do pokojného užívania
majetku sťažovateľov. Súd, s ohľadom na to, že článok 14 Dohovoru nemá autonómny charakter a
vzhľadom na záver o neaplikovateľnosti článku 1 Dodatkového protokolu č. 1 Európskeho dohovoru,
vyhlásil, že námietka sťažovateľov založená na článku 14 v spojení s článkom 1 Dodatkového protokolu
č. 1 Dohovoru je rovnako nezlučiteľná ratione materiae s ustanoveniami Dohovoru. Vo veci Jantner
proti Slovenskej republike (rozsudok zo 4. marca 2003 k sťažnosti č. 39050/97) ESĽP pripomenul, že
článok 1 Protokolu č. 1 nezaručuje právo na získanie majetku (pozri o. i., Van der Mussele proti Belgicku,
rozsudok z 23. novembra 1983, séria A č. 70, ods. 48). Článok 1 tiež nemôže byť interpretovaný ako



ukladajúci akékoľvek obmedzenia slobode zmluvných štátov určiť podmienky na vydanie majetku, ktorý
bol skonfiškovaný pred dátumom ratifikovania Dohovoru.“

33. Na základe hore vyslovených právnych názorov Európskym súdom pre ľudské práva nemá Najvyšší
súd pochybnosti o tom, že legislatívna sloboda členského štátu Rady Európy nie je vo vzťahu k
určeniu zákonných podmienok na vydanie majetku, ktorý bol skonfiškovaný pred dátumom ratifikovania
Dohovoru, limitovaná.

34. Vo vzťahu k otázke retroaktívneho pôsobenia zák. č. 186/1993 Z. z. namietanej navrhovateľmi
prostredníctvom jeho ustanovenia § 33 je nutné poukázať na charakter uvedených ustanovení.
Zákonodarca rozlišuje medzi situáciou, kedy oprávnenej osobe vznikol podľa tohto zákona nárok na
vydanie nehnuteľnosti vo výmere podľa § 6 ods. 3 (odsek 1), tzn. že ich nárok bol správnym orgánom v
rozhodnutí potvrdený a realizoval sa v menšej výmere, a situáciou, kedy si oprávnená osoba iba uplatnila
podľa doterajších predpisov nárok na vydanie nehnuteľnosti vo väčšej výmere, ako je uvedené v § 6
ods. 3, a o nároku sa do účinnosti tohto zákona právoplatne nerozhodlo. Obidve uvedené situácie majú
iba procesnoprávny charakter.

Podľa § 33 zák. ods. 1 č. 186/1993 Z.z. platí, že ak oprávnenej osobe vznikol podľa tohto zákona nárok
na vydanie nehnuteľnosti vo výmere podľa § 6 ods. 3 a doteraz sa jej tieto nehnuteľnosti vydali v menšej
výmere, pozemkový úrad rozhodne o zvyšnom nároku v konaní
podľa § 9 ods. 4, ak oprávnená osoba podá návrh na vydanie rozhodnutia do šiestich mesiacov od
účinnosti tohto zákona.

Podľa § 33 ods. 2 zák. č. 186/1993 Z.z. platí, že ak si oprávnená osoba uplatnila podľa doterajších
predpisov nárok na vydanie nehnuteľnosti vo väčšej výmere, ako je uvedené v § 6
ods. 3, a o nároku sa do účinnosti tohto zákona právoplatne nerozhodlo, nehnuteľnosť možno vydať v
rozsahu podľa tohto zákona.

35. K otázke retroaktivity sa Najvyšší súd vyjadril napríklad prostredníctvom rozsudku sp. zn. 1 Sžso
36/2010 z 23. augusta 2011 s nasledujúcimi závermi:
„Je celkom jednoznačné, že aj slovenský právny poriadok vychádza zo starorímskej právnej zásady
„lex retro non sagit“, inak povedané zo zákazu retroaktivity práva. Za retroaktivitu práva nie je možné
považovať situáciu, ak sa určitému právnemu aktu (tzn. aj právnemu predpisu, v konkrétnej veci zák.č.
447/2008 Z.z.) dáva právna moc platiaca spätne, ale naopak, podľa právnej teórie ide o situácie,
kedy právne akty spájajú určité a najmä v súčasnosti pôsobiace právne následky s udalosťami z
minulosti (napr. so zdravotným stavom v roku 2001). Inak povedané, retroaktivita práva spočíva v
tom, že nové alebo zmenené právne normy najmä v zákonoch jednotlivcovi alebo štátnemu orgánu
prikazujú hodnotiť (v zmysle nových kritérií), posudzovať, nadväzovať (na základe nových právnych
podmienok), tzn. reagovať na činy, stavy vecí alebo udalosti, ktoré nastali pred platnosťou týchto noriem
ako dôsledok kontinuálneho, ničím v čase nepretrhnutého procesu tvorby práva cestou jeho konkrétnych
zmien v ľudskej spoločnosti. Najvyšší súd zdôrazňuje, že každá zmena právneho aktu (právneho
predpisu) nemusí vytvárať zmeny, ktoré pôsobia zmenou (zrevidovaním) systému právnych situácií
(konkrétnych práv a povinností jednotlivcov vyplývajúcich napr. zo zák. č. 195/1998 Z.z.) existujúcich
pred uskutočnením takejto zmeny právneho predpisu. V praxi retroaktívna zmena práva vyvoláva u
určitej situácie, ktorá existovala pred zmenou práva, pripísanie určitých právnych dôsledkov, ktoré jej
do momentu zmeny práva neboli pripisované, alebo taktiež anulovanie alebo zmenu tých právnych
dôsledkov, ktoré sa vyskytli pred momentom právoplatnosti právnej normy (v danom prípade zák. č.
447/2008 Z.z.); vo všeobecnosti obidva následky sú nositeľmi práva nepredvídateľné.“

36. Hore opísaný stav retroaktivity práva však v prípade navrhovateľov pri zmene procesných podmienok
v zákone č. 229/1991 Zb. nenastal. Odporca aplikujúc podľa prechodného ustanovenia § 33 ods. 1 zák.
č. 186/1993 Z.z. ako právnu normu najmä limitujúce ustanovenie § 6 ods. 3 zák. č. 229/1991 Zb., tzn.
nové ustanovenie pôvodného právneho predpisu (zák. č. 229/1991 Zb.) na prebiehajúce konanie, ktoré
síce bolo započaté pri iných hmotnoprávnych limitoch uplatňovaného nároku navrhovateľmi, avšak tento
nárok nebol ešte konajúcim správnym orgánom ako ich subjektívne právo ustálený, tak táto situácia
nemohla u
navrhovateľov viesť k porušeniu zákazu retroaktivity, tzn. k zmene ich práv alebo oprávnení. Vzhľadom
na uvedené skutočnosti potom Najvyšší súd potvrdil záver krajského súdu o tom, že odporca správne



rozhodol, ako vecne správny. Z obdobných dôvodov aj sa správne krajský súd nezaoberal s námietkou
navrhovateľov, že im nebolo priznané právo na náhradu za pozemky, ktoré svojou výmerou presahovali
zákonom stanovený limit 150 ha, resp. 250 ha celkovej pôdy.

37. Na základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností, po vyhodnotení námietok
navrhovateľov ako aj argumentácie odporcu , a tiež s prihliadnutím na závery obsiahnuté v svojich
predchádzajúcich rozhodnutiach, najmä už v citovaných rozhodnutiach sp. zn. 1Sžso 36/2010 ,
8Sžo/265/ 2008 a 1Sžo 122/2007, pri ktorých Najvyšší súd nezistil žiaden relevantný dôvod, aby sa
od neho odchýlil (napríklad zásadná zmena právneho prostredia, zistenie odlišného skutkového stavu
alebo prijatie protichodného
zjednocovacieho stanoviska), s osvojením si argumentácie krajského súdu postupom podľa        § 219
ods. 2 v spojení s § 250l ods. 2 O.s.p. rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku.“

51. Okrem citácie rozhodných častí rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 1Sžr/104/2011 považuje
správny súd ešte za potrebné uviesť, že súlad čl. I bodu 8 zákona č. 186/1993 Z. z., ktorým sa
mení a dopĺňa zákon č. 229/1991 Zb. (opätovné doplnenie § 6 ods. 3, ktorý zakotvil zákonný limit)
s čl. 1, čl. 13 ods. 3 a 4 a čl. 20 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky bol na základe návrhu
generálneho prokurátora Slovenskej republiky posudzovaný aj Ústavným súdom Slovenskej republiky,
pričom tomuto návrhu nebolo vyhovené. Je pravdou, že ústavný súd rozhodoval pred rozsudkom
ESĽP vo veci V. Rosival a ďalší proti Slovenskej republike, konkrétne dňa 24. apríla 2001 (uznesenie
PL. ÚS 3/00), avšak ústavný súd vo svojom uznesení skonštatoval nasledovné : „Prijatím zákona o
pôde zákonodarca vyjadril vôľu, aby oprávnené osoby mohli znovu nadobudnúť vlastníctvo pozemkov
(aj so zreteľom na rozsah výmery), ktoré im zaručoval záborový zákon. Podľa pôvodnej koncepcie
sa pozemky, ktoré presiahli výmeru 150 ha poľnohospodárskej pôdy alebo 250 ha všetkej pôdy,
oprávneným osobám vydávať nemali.“ (...) Ak právo zaručené v čl. 20 ods. 1 prvej vete ústavy nezahŕňa
aj právo na získanie (nadobudnutie, znovunadobudnutie) majetku, napadnuté ustanovenie nie je v
nesúlade s ústavou. Pokiaľ ide o vlastnícke právo, ktoré oprávnené osoby nadobudli podľa zákona
o pôde v čase od účinnosti novelizujúceho zákona č. 93/1992 Zb. (28. február 1992) do účinnosti
novelizujúceho zákona č. 186/1993 Z. z. (26. august 1993), nebolo napadnutým ustanovením nijako
dotknuté. Napadnutým ustanovením nebol zmenený ani obsah vlastníckeho práva k nadobudnutému
poľnohospodárskemu a lesnému majetku, ani jeho ochrana. Zaručené zostalo aj dedenie tohto majetku.
Podľa už vysloveného názoru ústavného súdu aj v tomto prípade platí, že „až do vydania rozhodnutia o
navrátení vlastníckeho práva k nehnuteľnosti podľa § 6 zákona o pôde je vlastníkom nehnuteľnosti, resp.
iného poľnohospodárskeho majetku uvedených v  § 11 citovaného zákona doterajší vlastník, ktorému
prislúchajú všetky práva vlastníka (okrem obmedzenia nachádzajúceho sa v § 5 ods. 3). Pôvodný
vlastník, ktorého nehnuteľnosti prešli na štát alebo na inú právnickú osobu v rozhodnom období, je len
oprávnenou osobou podľa § 4 citovaného zákona, ktorému prislúcha právo na uplatnenie nároku na
vydanie nehnuteľnosti (§ 9 citovaného zákona) (PL.ÚS 23/1998).“

52. Správny súd ďalej dôvodí, že vedomosť žalobkyne o aplikácii zákonného limitu ustanovenom v §
6 ods. 3 zákona č. 229/1991 Zb. účinného od 26.08.1993 je zreteľná jednak na základe skutočnosti,
že rozhodnutím Ministerstva pôdohospodárstva Slovenskej republiky číslo : 6894/96-430-Ši zo dňa
23.07.1996 bolo postupom podľa § 65 ods. 2 správneho poriadku zrušené, okrem iného, rozhodnutie
Pozemkového úradu v Galante č. 69/95 zo dňa 31.7.1995 a to práve s poukazom na ustanovenie
§ 6 ods. 3 zákona č. 229/1991 Zb., keďže predchádzajúcimi rozhodnutiami č. 111/92-R zo dňa
11.08.1992 a č. 111/92-R zo dňa 21.08.1992 boli oprávnenej osobe vydané nehnuteľnosti presahujúce
zákonom stanovenú výmeru a jednak rozhodnutím Obvodného pozemkového úradu v Galante č. j. :
GA2007/00340-010 VR zo dňa 13.02.2007, ktorým bola žalobkyni vydaná stavba Pkn. vl.č.: 630, na
parc. č. 1428/20, druh stavby : sklad s. č. 173 s tým, že pozemok, na ktorom je stavba postavená
(parc. č. 1428/20) sa žalobkyni nevydal, ktorá skutočnosť bola uvedená v poznámke k výroku tohto
rozhodnutia s tým, že Obvodný pozemkový úrad v Galante sa už v odôvodnení tejto otázke nevenoval,
teda, konkrétne neuviedol, že predmetný pozemok nebol vydaný s poukazom na ustanovenie § 6 ods. 3
zákona o pôde. V tejto súvislosti správny súd súčasne uvádza, že je irelevantný argument žalovaného,
že žalobkyňa v rozhodnom čase nenamietala, že jej predmetný pozemok nie je vydaný a že v podstate
súhlasila s vydaním stavby bez daného pozemku, nakoľko vo vzťahu k predmetným pozemok nebolo
v danej reštitučnej veci doposiaľ vydané žiadne právoplatné rozhodnutie a preto k nim mala žalobkyňa
zachovaný svoj reštitučný nárok, o ktorom bolo právoplatne rozhodnuté až napadnutým rozhodnutím.
Rovnako je zrejmé, že žalobkyňa svoj nárok, napriek prechádzajúcim rozhodnutiam, opiera práve o



rozhodnutie ESĽP vo veci V. Rosivala a ďalší proti Slovenskej republike, ktorá sa týka obdobného
skutkového stavu a práve z uvedeného dôvodu sa domáha navrátenia predmetných pozemkov a to
napriek zákonnom stanoveného limitu, majúc za to, že tento je v rozpore s čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru.

53. Ako už správny súd uviedol v bode 49 tohto rozsudku, rozhodovacia činnosť správnych súdov
vrátane najvyššieho súdu je ustálená v tom, že ustanovenie § 6 ods. 3 v spojení s § 33 ods. 2 zákona
č. 229/1991 Zb. v znení účinnom od 26.08.1993 zakladá legitímnu prekážku na vydanie pôdy nad
zákonnom stanovený limit a preto konajúce orgány verejnej správy nepochybili, keď práve s poukazom
na ustanovenie § 6 ods. 3 zákona č. 229/1991 Zb. uzavreli, že žalobkyňa nespĺňa zákonné podmienky
na navrátenie vlastníctva alebo priznania práva na náhradu za predmetné pozemky a to z dôvodu,
že predchádzajúcimi rozhodnutiami boli vydané jej právnemu predchodcovi pozemky spolu o výmere
296,7793 ha, pričom uvedený dôvod je na prijatie tohto záveru dostačujúci. Správny súd v tejto súvislosti
dodáva, že  aj po rozsudku ESĽP vo veci V. Rosival a ďalší proti Slovenskej republike, ktorým bol dňa
23.09.2008 schválený zmier, nedošlo k legislatívnej zmene ustanovenia § 6 ods. 3 zákona o pôde,
ktorého ústavnosť už bola v minulosti posudzovaná Ústavným súdom Slovenskej republiky (bod 51 tohto
rozsudku).

54. Pokiaľ žalobkyňa namietala, že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné z dôvodu, že sa
žalovaný nevysporiadal práve s rozhodnutím ESĽP vo veci V. Rosival a ďalší proti Slovenskej republike,
tak k uvedenému správny súd uvádza, že konajúce orgány verejnej správy správne argumentovali
konkrétnymi rozhodnutiami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, v ktorých sa najvyšší súd už
s predmetným rozhodnutím ESĽP, ako aj s jeho precedenčnou záväznosťou podľa § 135 OSP, v
súčasnosti § 131 SSP, náležite vysporiadal. Z uvedeného dôvodu  už nebolo potrebné zo strany
pozemkového a lesného odboru právne závery Najvyššieho súdu Slovenskej republiky doplňovať. S
poukazom na uvedené je preto odôvodnenie napadnutého rozhodnutia dostatočné a zrozumiteľné.

55. Záverom správny súd dodáva, že v danom prípade, vzhľadom na hospodárnosť samotného konania,
keď je z obsahu žaloby evidentné, že žalobkyňa využije všetky právne prostriedky na dosiahnutie
navrátenia vlastníctva k predmetným pozemkom, by mohlo, práve s poukazom na argumentáciu
žalobkyne prípadom V. Rosival a ďalší proti Slovenskej republike,  prichádzať do úvahy využitie
ustanovenia § 456 SSP, t.j. požiadať ESĽP o vydanie poradného stanoviska, na ktorého vyžiadanie je
oprávnený výlučne kasačný súd [Protokol č. 16 k Dohovoru nadobudol platnosť 1. augusta 2018 v súlade
s článkom 8 ods. 1 a pre Slovenskú republiku nadobudol platnosť 1. apríla 2020 v súlade s článkom
8 ods. 2 (Oznámenie Ministerstva zahraničných veci a európskych záležitostí Slovenskej republiky č.
113/2020 Z. z. o podpísaní Protokolu č. 16 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd)].

56. S poukazom na vyššie uvedené, správny súd žalobu, podľa § 190 SSP, ako nedôvodnú zamietol.

57. O trovách konania rozhodol správny súd podľa § 168 SSP a v konaní úspešnému žalovanému
trovy konania nepriznal, nakoľko v správnom súdnom konaní orgánu štátnej správy, ktorým žalovaný
nepochybne je, možno priznať trovy konania iba výnimočne.

58. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Trnave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná  v lehote jedného mesiaca
od doručenia rozsudku na Krajský súd v Trnave. Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti
nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP).

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania (§ 57 SSP) uviesť označenie
napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie
rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva
(sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len
do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.



Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil
zákon tým, že
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté (§ 440 ods. 1 SSP).

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania
pred krajským súdom (§ 440 ods. 2 SSP).

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné
podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho
zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa, ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d)
alebo ak je žalovaným Centrum právnej pomoci.