Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 47Sa/21/2018 z 29. 1. 2020 Citácia: rozsudok Krajského súdu Trnava z 29. januára 2020, sp. zn. 47Sa/21/2018, ECLI:SK:KSTT:2020:2018200308.2 Krajský súd Trnava | 47Sa/21/2018 | ECLI:SK:KSTT:2020:2018200308.2 | 2020-01-29 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov Citované ustanovenia: zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení, SSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/11c9da20-9159-4daf-b2aa-ed1eaa343c6a Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2020:2018200308.2 Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 47Sa/21/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2018200308
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Monika Kadlicová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:2018200308.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v konaní pred sudkyňou Mgr. Monikou Kadlicovou v právnej veci žalobcu: JUDr.
Ing. H. Y. LL.M., nar. XX.XX.XXXX, bytom T. XX, XXX XX W., právne zastúpeného: Juraj Steinecker
- advokát, s.r.o., so sídlom Vlárska 47, 917 01 Trnava, IČO: 36 866 172, proti žalovanej: Sociálna
poisťovňa, ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta č. 8 a 10, 813 63 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutí žalovanej č. 52841-3/2018-BA zo dňa 16.08.2018 a č. 52859-3/2018-BA zo dňa 16.08.2018,
takto

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu z a m i e t a .

II. Žalovanej sa právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

I. Priebeh administratívneho konania a dôvody preskúmavaných rozhodnutí

1. Sociálna poisťovňa, pobočka Trnava ako prvostupňový orgán sociálneho poistenia, vydala
rozhodnutie č. 57226-26/2018-TT zo dňa 17.04.2018, ktorým podľa § 178 ods. 1 písm. a) prvého bodu
zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZSP“, príp. „zákon
o sociálnom poistení“) rozhodla, že žalobcovi ako samostatne zárobkovo činnej osobe (ďalej aj „SZČO“)
vzniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie dňa 1. júla 2010.

2. Proti rozhodnutiu prvého stupňa o určení vzniku povinného nemocenského poistenia a povinného
dôchodkového poistenia SZČO podal žalobca odvolanie z dôvodu, že advokáciu vykonával ako
samostatne zárobkovo činná osoba od 01.01.2009 do 31.12.2009 a od 01.01.2010 vykonával advokáciu
v mene a na účet obchodnej spoločnosti Juraj Steinecker - advokát, s.r.o. Na základe uvedenej
skutočnosti žalobca dôvodil názorom, že ak si advokát zvolí výkon advokácie prostredníctvom obchodnej
spoločnosti s ručením obmedzeným, nie je možné v zmysle advokátskej legislatívy vykonávať advokáciu
iným spôsobom, a je teda zrejmé, že od 01.01.2010 nemohol vykonávať advokáciu ako samostatne
zárobkovo činná osoba, a teda mu nemohla vzniknúť povinnosť platiť poistenie. Namietal, že žalovaná
vo veci vzniku a zániku povinného sociálneho poistenia žalobcu rozhodla v rozpore s ustálenou
rozhodovacou praxou súdov. Na podporu svojich tvrdení žalobca poukázal na právne závery vyplývajúce
z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“, príp. „Ústavný súd SR“) č. k.
II. ÚS 426/2012-53 a č. k. II ÚS 63/2012-52 z 21. februára 2013 a na závery vyplývajúce z posledného
relevantného rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“, príp. „NS SR“)
sp. zn. 3Sžo/117/2015 zo dňa 22. marca 2015, s ktorými je odvolaním napadnuté rozhodnutie v rozpore.

3. Na odvolanie žalobcu žalovaná rozhodnutím č. 52841-3/2018-BA zo dňa 16.08.2018 potvrdila
rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Trnava č. 57226-26/2018-TT zo dňa 17.04.2018 a odvolanie



žalobcu v celom rozsahu zamietla. Rozhodnutie žalovanej bolo žalobcovi doručené do vlastných rúk
dňa 27.08.2018. V odôvodnení rozhodnutia sa žalovaná stotožnila so skutkovými a právnymi závermi
orgánu sociálneho poistenia prvého stupňa. S poukazom na znenie ustanovení § 3 písm. a) druhý bod
ZSP v znení účinnom do 31.12.2010, § 5 písm. c) ZSP v znení účinnom od 01.08.2006 do 31.12.2010,
§ 14 ods. 1 písm. b) ZSP v znení účinnom od 01.01.2008 do 31.12.2010, § 15 ods. 1 písm. b) ZSP v
znení účinnom od 01.01.2008, § 21 ods. 1 ZSP v znení účinnom do 31.12.2010, § 138 ods. 9 ZSP v
znení účinnom od 01.01.2010 do 31.12.2010, ako aj na ustanovenia § 12 ods. 1 zákona č. 586/2003 Z.
z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský
zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej v rozsudku len „zákon o advokácii“), žalovaná dôvodila, že
do 31.12.2010 je pre účely posudzovania právneho postavenia samostatne zárobkovo činnej osoby vo
vzťahu k sociálnemu poisteniu rozhodujúce ustanovenie § 5 písm. c) ZSP, na základe ktorého je SZČO
fyzická osoby, ktorá má oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu, ktorým je zákon
o advokácii. Preto advokát zapísaný do zoznamu advokátov nadobúda na účely sociálneho poistenia
postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby.

4. Pri vyhodnotení podkladov a skutočností potrebných pre vydanie rozhodnutia vo veci žalovaná
vychádzala zo skutočností, že žalobca bol od 01.01.2009 zapísaný do zoznamu advokátov Slovenskej
advokátskej komory (SAK), pričom podľa výpisu z riadneho daňového priznania k dani z príjmov fyzickej
osoby za rok 2009 bol príjem žalobcu vyšší ako zákonom o sociálnom poistení stanovená suma (3
834,96 Eur), a preto žalobcovi v zmysle § 21 ods. 1 ZSP vzniklo 01.07.2010 povinné nemocenské a
povinné dôchodkové poistenie. Zároveň žalovaná brala do úvahy aj skutočnosť, že žalobca predložil
potvrdenie SAK zo dňa 04.01.2010 o spôsobe výkonu advokácie, v ktorom potvrdila, že žalobcovi
31.12.2009 zaniklo oprávnenie vykonávať advokáciu samostatne. Od uvedeného dátumu môže žalobca
vykonávať advokáciu len v mene a na účet spoločnosti Juraj Steinecker - advokát, s.r.o., v ktorej
je žalobca spoločníkom a konateľom. K vyhodnoteniu skutočného stavu a podkladov predložených
žalobcom k administratívnemu konania žalovaná uviedla, že zánikom oprávnenia na vykonávanie
činnosti podľa zákona o advokácii sa rozumie vyčiarknutie advokáta Slovenskou advokátskou komorou
zo zoznamu advokátov, pričom žalovaná prihliadla na skutočnosť, že takýto doklad žalobca v konaní
nepredložil. S poukazom na zákonnú úpravu foriem výkonu advokácie podľa § 12 zákona o advokácii
žalovaná vychádzajúc z právnej úpravy postavenia samostatne zárobkovo činnej osoby podľa § 5 písm.
c) ZSP a z úpravy zániku povinného nemocenského a povinného dôchodkového poistenia SZČO podľa
§ 21 ods. 4 písm. c) ZSP ustálila, že zmena formy výkonu advokácie je vo vzťahu k postaveniu advokáta
ako samostatne zárobkovo činnej osoby právne bezvýznamná, a teda zmenou formy výkonu advokácie
nezaniká postavenie advokáta ako SZČO. S prihliadnutím na skutkové okolnosti žalovaná vyhodnotila,
že žalobca mal v roku 2009 príjem, ktorý je zdaňovaný ako príjem z podnikania vykonávaného podľa
osobitných predpisov a z toho dôvodu žalobcovi povinné sociálne poistenie vzniklo 1. júla 2010.

5. Sociálna poisťovňa, pobočka Trnava vydala rozhodnutie č. 57226-27/2018-TT zo dňa 17.04.2018,
ktorým podľa § 178 ods. 1 písm. a) prvého bodu zákona o sociálnom poistení rozhodla, že žalobcovi
ako samostatne zárobkovo činnej osobe zaniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové
poistenie dňa 31. decembra 2010.

6. Proti rozhodnutiu prvého stupňa č. 57226-27/2018-TT zo dňa 17.04.2018 o určení zániku povinného
nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia SZČO podal žalobca odvolanie z
dôvodu, že advokáciu vykonával ako samostatne zárobkovo činná osoba od 01.01.2009 do 31.12.2009 a
od 01.01.2010 vykonával advokáciu v mene a na účet obchodnej spoločnosti Juraj Steinecker - advokát,
s.r.o. Na základe uvedenej skutočnosti žalobca dôvodil názorom, že ak si advokát zvolí výkon advokácie
prostredníctvom obchodnej spoločnosti s ručením obmedzeným, nie je možné v zmysle advokátskej
legislatívy vykonávať advokáciu iným spôsobom, a je teda zrejmé, že od 01.01.2010 nemohol vykonávať
advokáciu ako samostatne zárobkovo činná osoba, a teda mu nemohla vzniknúť povinnosť platiť
poistenie a ani znova zaniknúť táto povinnosť 31.12.2010. Rovnako aj v tomto odvolaní žalobca namietal
nezákonné rozhodovanie pobočky Sociálnej poisťovne s ustálenou rozhodovacou praxou súdov.

7. Na odvolanie žalobcu žalovaná rozhodnutím č. 52859-3/2018-BA zo dňa 16.08.2018 potvrdila
rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Trnava č. 57226-27/2018-TT zo dňa 17.04.2018 a odvolanie
žalobcu v celom rozsahu zamietla. Rozhodnutie žalovanej bolo žalobcovi doručené do vlastných rúk
dňa 27.08.2018. V odôvodnení rozhodnutia sa žalovaná stotožnila so skutkovými a právnymi závermi
orgánu sociálneho poistenia prvého stupňa. S poukazom na znenie ustanovení § 3 písm. a) druhý bod



ZSP v znení účinnom do 31.12.2010, § 5 písm. c) ZSP v znení účinnom od 01.08.2006 do 31.12.2010,
§ 14 ods. 1 písm. b) ZSP v znení účinnom od 01.01.2008 do 31.12.2010, § 15 ods. 1 písm. b) ZSP
v znení účinnom od 01.01.2008, § 21 ods. 1 a ods. 4 písm. b) ZSP v znení účinnom do 31.12.2010,
§ 138 ods. 9 ZSP v znení účinnom od 01.01.2010 do 31.12.2010, ako aj na ustanovenia § 12 ods. 1
zákona o advokácii žalovaná dôvodila, že do 31.12.2010 je pre účely posudzovania právneho postavenia
samostatne zárobkovo činnej osoby vo vzťahu k sociálnemu poisteniu rozhodujúce ustanovenie § 5
písm. c) ZSP, na základe ktorého je SZČO fyzická osoby, ktorá má oprávnenie na vykonávanie činnosti
podľa osobitného predpisu, ktorým je zákon o advokácii. Preto advokát zapísaný do zoznamu advokátov
nadobúda na účely sociálneho poistenia postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby.

8. Po právnej stránke žalovaná dôvodila, rovnako ako vo vyššie uvedenom skoršom rozhodnutí druhého
stupňa vo veci určenia vzniku povinného sociálneho poistenia žalobcu ako SZČO, poukazom na
zákonnú úpravu foriem výkonu advokácie podľa § 12 zákona o advokácii žalovaná vychádzajúc z
právnej úpravy postavenia samostatne zárobkovo činnej osoby podľa § 5 písm. c) ZSP a z úpravy
zániku povinného nemocenského a povinného dôchodkového poistenia SZČO podľa § 21 ods. 4 písm.
c) ZSP. Vyslovila záver, že zmena formy výkonu advokácie je vo vzťahu k postaveniu advokáta ako
samostatne zárobkovo činnej osoby právne bezvýznamná, a teda zmenou formy výkonu advokácie
nezaniká postavenie advokáta ako SZČO. S prihliadnutím na skutkové okolnosti žalovaná vyhodnotila,
že žalobca mal v roku 2009 príjem, ktorý je zdaňovaný ako príjem z podnikania vykonávaného podľa
osobitných predpisov a z toho dôvodu žalobcovi povinné sociálne poistenie vzniklo 1. júla 2010.

9. Žalovaná rovnako ako v rozhodnutí, ktorým potvrdila vznik povinného sociálneho poistenia žalobcu
v postavení SZČO, aj v rozhodnutí o potvrdení určenia zániku tohto povinného sociálneho poistenia
vychádzala zo skutkových okolností uvedených v bode 4. tohto rozsudku, t. j. s rovnakým právnym
posúdením prihliadla na skutočnosť, že žalobca bol v relevantnom období zapísaný v zozname
advokátov vedenom Slovenskou advokátskou komorou a v roku 2009 jeho príjem fyzickej osoby
presiahol zákonom stanovenú sumu stanovenú pre účely určenia vzniku povinného sociálneho poistenia
SZČO. Vo vzťahu k napádanému zániku povinnej účasti žalobcu na sociálnom poistení SZČO žalovaná
uviedla, že na základe registra daňových subjektov, vedeného orgánmi daňovej správy, bolo zistené,
že žalobca bol v období od 12.01.2009 do 18.01.2010 registrovaný na príslušnom daňovom úrade ako
fyzická osoby, ktorá je registrovaná v súvislosti so zárobkovou činnosťou, ktorá zakladá dosahovanie
príjmu z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa § 6 ods. 1 a 2 zákona č. 595/2003 Z.
z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov. Na základe uvedenej skutočnosti žalovaná uzavrela,
že žalobca nemá právne postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby na účely sociálneho poistenia
od 01.01.2011 a povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie SZČO mu zaniklo dňa
31. decembra 2010.

10. Ohľadom nálezu ústavného súdu, na ktorý žalobca v odvolaniach poukazoval, žalovaná uviedla,
že tento nález je individuálnym rozhodnutím o sťažnosti konkrétnej fyzickej osoby, pričom predmetným
nálezom bolo vyslovené, že boli porušené základné práva sťažovateľa v konkrétnom konaní, a preto
nejde o rozhodnutie, ktorým by ústavný súd podával záväzný výklad ustanovení zákona o sociálnom
poistení v znení neskorších predpisov.

11. V predmetnej veci určenia vzniku a zániku povinného sociálneho poistenia advokátov v postavení
SZČO pri zmene formy výkonu advokácie žalovaná v rozhodnutiach druhého stupňa dala do pozornosti
ustálenú rozhodovaciu prax súdov, ktorá je v súlade s právnymi závermi vplývajúcimi z rozsudku
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Sžso/27/2010 zo dňa 1. júla 2011, publikovaného v
Zbierke stanovísk a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 4/2012 pod č. 66, z ktorého vybrala na
podporu zákonnosti administratívnych rozhodnutí prvého stupňa citáciu: „na účely zákona o sociálnom
poistení treba advokáta, zapísaného v zozname advokátov, vedenom Slovenskou advokátskou
komorou, považovať za povinne nemocensky a povinne dôchodkovo poistenú samostatne zárobkovo
činnú osobu, a to bez ohľadu na skutočnosť, či advokátsku činnosť vykonáva ako advokát vo svojom
mene alebo ako spoločník, prípadne či konateľ právnickej osoby poskytujúcej služby advokácie.“

II. Žaloba a jej dôvody
12. Proti rozhodnutiam žalovanej č. 52841-3/2018-BA zo dňa 16.08.2018 a č. 52859-3/2018-BA zo dňa
16.08.2018 podal žalobca včas správne žaloby v sociálnych veciach podľa § 199 a nasl. zákona č.
162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) z dôvodov



podľa § 191 ods. 1 písm. c) a d) SSP a domáhal sa, aby správny súd napadnuté rozhodnutia žalovanej,
ako aj rozhodnutia Sociálnej poisťovne, pobočka Trnava č. 57226-26/2018-TT a č. 57226-27/2018-TT,
obe zo dňa 17.04.2018, zrušil a vec vrátil Sociálnej poisťovni na ďalšie konanie. V záujme hospodárnosti
navrhol obe súdne konania spojiť podľa § 65 ods. 1 SSP na spoločné konanie. Zároveň si uplatnil právo
na náhradu trov konania.
13. Žaloba proti rozhodnutiu žalovanej č. 52841-3/2018-BA zo dňa 16.08.2018 bola vedená na tunajšom
súde pod sp. zn. 47Sa/21/2018 a žaloba proti rozhodnutiu žalovanej č. 52859-3/2018-BA zo dňa
16.08.2018 bola vedená na tunajšom súde pod sp. zn. 47Sa/24/2018. Krajský súd v Trnave uznesením
č. k. 47Sa/21/2018-82 zo dňa 13.03.2019 spojil uvedené veci na spoločné konanie, ktoré je vedené pod
sp. zn. 47Sa/21/2018.
14. Zopakoval priebeh administratívnych konaní predchádzajúcich vydaniu napádaných rozhodnutí
a zhodne namietal nesprávne právne posúdenie vecí žalovanou spočívajúce v nesprávnom výklade
relevantných právnych ustanovení a nepreskúmateľnosť rozhodnutí žalovanej pre nezrozumiteľnosť a
nedostatok dôvodov, predovšetkým z dôvodu, že sa žalovaná nedostatočne vysporiadala s právnym
výkladom relevantnej právnej úpravy a riadnym spôsobom nevzala do úvahy judikatúru v danej oblasti.
15. Žalobca vyjadril nesúhlas so záverom žalovanej, že by mal byť žalobca platiteľom povinného
sociálneho poistenia v období od 1. júla 2010 do 31. decembra 2010 bez ohľadu na zmenu výkonu
formy výkonu advokácie žalobcom a bez ohľadu na skutočnosť, či žalobca v danom období vykonával
advokáciu ako SZČO alebo iným spôsobom.
16. Vo vzťahu k vecnej nesprávnosti napádaných rozhodnutí žalobca zopakoval skutkové okolnosti
a právny názor z nich vyplývajúci, že advokáciu vykonával ako samostatne zárobkovo činná osoba
od 01.01.2009 do 31.12.2009 a od 01.01.2010 vykonával advokáciu v mene a na účet obchodnej
spoločnosti Juraj Steinecker - advokát, s.r.o. Na základe uvedenej skutočnosti žalobca mal za to, že ak
si advokát zvolí výkon advokácie prostredníctvom obchodnej spoločnosti s ručením obmedzeným, nie
je možné v zmysle advokátskej legislatívy vykonávať advokáciu iným spôsobom, a je teda zrejmé, že od
01.01.2010 nemohol vykonávať advokáciu ako samostatne zárobkovo činná osoba, a teda mu nemohla
vzniknúť povinnosť platiť poistenie a ani znova zaniknúť táto povinnosť 31.12.2010.
17. V nadväznosti na uvedené žalobca považoval za potrebné zdôrazniť účelovosť postupu žalovanej,
ktorý je v rozpore s jednoznačnými rozhodnutiami najvyššieho súdu a ústavného súdu, ktorých závery
v žalobe citoval a ktoré zdôrazňujú materiálny prístup k predmetnej problematike, nie formalistický a
účelový, aký zvolila žalovaná.
18. Žalovaný v tejto súvislosti citoval a poukázal na závery rozhodnutia NS SR sp. zn. 3Sžo/117/2015
zo dňa 22. marca 2017 ako aj na závery nálezov Ústavného súdu SR č. k. II. ÚS 426/2012-53 zo dňa
21. februára 2013 a č. k. II ÚS 63/2012-52 zo dňa 21. februára 2013, s ktorými sú žalobou napadnuté
rozhodnutia žalovanej v rozpore. Žalobca mal za to, že tvrdenie žalovanej o podstatnom význame § 5
ods. c) ZSP pre účely určenia vzniku a zániku postavenia SZČO a jej povinného sociálneho poistenia,
neobstojí a práve ústavný súd vo vyššie uvádzaných rozhodnutiach vytkol, že potvrdenie SAK podľa
§ 71 ods. 2 písm. k) zákona o advokácii o forme výkonu advokácie podľa § 12 citovaného zákona o
tom, či je advokát SZČO, žalované nemôže svojvoľne ignorovať, resp. spochybňovať. V súvislosti s
uvedeným žalobca poukázal na dôvodovú správu k danému ustanoveniu, ktorá explicitne uvádza, že
dané záväzné potvrdenie platí aj pre účely poistenia podľa zákona o sociálnom poistení. Ústavný súd
ďalej uviedol, že: „Nemožno považovať za ústavne prípustnú takú prax, podľa ktorej sa napriek jasnej
dikcii zákona podporenej dôvodovou správou bez právne relevantného odôvodnenia odmieta priznať
aktu komory účinok predpokladaný zákonom.“
19. Tvrdenie žalovanej, že rozhodovacia prax slovenských súdov je ustálená v zmysle rozsudku NS SR
sp. zn. 7 Sžso 27/2010 z 1. júla 2011, žalobca označil za nepravdivé. V tejto súvislosti žalobca dôvodil, že
ide o staršie a ojedinelé rozhodnutie, pričom podľa názoru uvedeného v náleze ÚS SR 63/2010, závery
uvedené v tomto rozsudku najvyššie súdu neobstoja. Zároveň dal žalobca do pozornosti právne závery
neskoršieho a novšieho rozhodnutia NS SR sp. zn. 3Sžo/117/2015 zo dňa 22. marca 2017, podporujúce
argumentáciu žalobcu.
20. Podľa názoru žalobcu je zrejmé, že štandardná judikatúra NS ST a ÚS SR vyslovila názor, že
ustanovenie § 5 písm. c) ZSP v znení účinnom do 31.12.2010 je potrebné vykladať materiálne, pričom
fyzická osoba vykonávajúca advokáciu ako konateľ s.r.o. v súlade so záväzným potvrdením SAK aj pre
účely zákona o sociálnom poistení, nie je podľa uvedeného ustanovenia ZSP samostatne zárobkovo
činnou osobou a platcom poistenia v tomto zmysle. Žalobca teda za inkriminované obdobie do 31.
decembra 2010 nebol SZČO a v tomto zmysle sú aj napadnuté rozhodnutia druhého stupňa nezákonné.



III. Vyjadrenia žalovanej a žalobcu

21. Žalovaná vo vyjadrení k podanej žalobe navrhla, aby správny súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.
22. Zopakovala dôvody napadnutých rozhodnutí vo veciach určenia vzniku a zániku povinnej účasti
žalobcu na sociálnom poistení v postavení SZČO s poukazom na ustálenú rozhodovaciu prax
najvyššieho súdu a ústavného súdu vyjadrila názor, že Sociálna poisťovňa správne postupovala, ak
žalobcu považovala za samostatne zárobkovo činnú osobu podľa § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z.
v znení účinnom do 31. decembra 2010 a následne pri posudzovaní vzniku povinného nemocenského
poistenia a povinného dôchodkového poistenia žalobcu, ako samostatne zárobkovo činnej osoby,
na základe príjmov z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti, ktoré žalobca dosiahol
v rozhodujúcom období, t. j. v roku 2009, rozhodla, že žalobcovi od 1. júla 2010 vzniklo povinné
nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie a zároveň žalobca stratil právne postavenie
samostatne zárobkovo činnej osoby na účely sociálneho poistenia až dňom 31. decembra 2010,
vzhľadom na skutočnosť, že s účinnosťou od 01.01.2011 sa na základe zákona č. 543/2010 Z. z., ktorým
sa novelizoval zákon o sociálnom poistení, zmenila právna definícia SZČO upravená v § 5 ZSP, ktorej
vznik je okrem iného podmienený registráciou fyzickej osoby podľa osobitného predpisu ( zákona o dani
z príjmov, zákona o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v
znení neskorších predpisov) v súvislosti so zárobkovou činnosťou uvedenou v § 3 ods. 1 písm. b) a
ods. 2 a 3 ZSP.
23. Žalovaná zotrvala na právnom názore, že zmenou formy výkonu advokácie nezaniká postavenie
advokáta ako samostatne zárobkovo činnej osoby podľa § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. v znení
účinnom do 31. decembra 2010, a ani povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie
podľa § 21 ods. 4 písm. b) citovaného zákona, pretože advokátovi nezaniklo oprávnenie na výkon
činnosti.
24. Vo vzťahu k nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 63/2012, ktorým bol zrušený
rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Sžso/7/2011, a vec vrátená na ďalšie konanie
Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, žalovaná uviedla, že najvyšší súd opätovne vo veci rozhodol
rozsudkom sp. zn. 7Sžso/32/2013, zo dňa 27. novembra 2013, právoplatným dňa 16. decembra 2013,
v ktorom sa opakovane stotožnil s právnym názorom Sociálnej poisťovne pri posudzovaní právneho
postavenia advokátov na účely sociálneho poistenia po zmene formy výkonu advokácie. Rovnakú
genézu rozhodovania v spornej právnej otázke žalovaná ozrejmila aj ohľadom žalobcom poukazovaného
nálezu ÚS SR sp. zn. II. ÚS 426/2012 zo dňa 21. februára 2013, ktorým bol zrušený rozsudok NS SR
sp. zn. 7Sžso/21/2011 a vec bola vrátená najvyššiemu súdu na ďalšie konanie, ktorý následne opätovne
konal a rozhodol v zhode s právnym názorom žalovanej.
25. Súčasne poukázala na skutočnosť, že Ústavný súd Slovenskej republiky sa zaoberal identickým
predmetom konania aj v náleze č. k. II. ÚS 335/2013-51, zo dňa 26. marca 2015, v ktorom vyjadril právny
záver, že „...nezistil v postupe a v skutkových a právnych záveroch napadnutého rozsudku najvyššieho
súdu nič ústavne nekonformné, čo by nasvedčovalo ich arbitrárnosti alebo ústavnej neakceptovateľnosti.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd konštatuje, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu nedošlo
k porušeniu práv sťažovateľa...“ V predmetnom náleze Ústavný súd Slovenskej republiky súčasne
konštatuje, že „Najvyšší súd v dostatočnej miere vysvetlil svoje myšlienkové pochody vedúce k
právnemu záveru o tom, že zmena formy výkonu advokácie nemá vplyv na zánik povinného
nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia.“ K tomuto záveru dospel II. senát
Ústavného súdu Slovenskej republiky potom, ako Plénum ústavného súdu, ktoré rozhoduje o zjednotení
odchylných právnych názorov, zamietlo uznesením sp. zn. PLz. ÚS 1/2015, zo dňa 4. marca 2015,
návrh II. senátu Ústavného súdu Slovenskej republiky, aby plénum ústavného súdu prijalo zjednocujúce
stanovisko v tomto znení : „Pokiaľ advokát zmenil formu výkonu advokácie zo samostatného výkonu
advokácie na výkon advokácie ako konateľa spoločnosti s ručením obmedzeným, po takejto zmene
formy výkonu advokácie mu nezostal zachovaný status samostatne zárobkovo činnej osoby pre účely
zákona o sociálnom poistení.“

26. Vzhľadom na rozhodnutie pléna ústavného súdu dospel II. senát Ústavného súdu Slovenskej
republiky k právnemu záveru, že je potrebné rozhodovať' v línii uznesenia sp. zn. III. ÚS 426/2012,
zo dňa 12. septembra 2012, ktorým bola sťažnosť žalobcu v obdobnej veci odmietnutá ako zjavne
neopodstatnená. Týmto postupom bola odstránená nejednotnosť judikatúry Ústavného súdu SR a
v záujme právnej istoty Plénum ústavného súdu SR akceptovalo prevládajúcu judikatúru senátov
Ústavného súdu SR v obdobných veciach. Žalovaná dala do pozornosti, že z právnych záverov
Ústavného súdu Slovenskej republiky vyjadrených v náleze č. k. II. ÚS 335/2013-51, vychádzal aj



Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 9Sžso/122/2015, zo dňa 26. júla 2017, ktorý zmenil
rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6S/97/2013, zo dňa 10. apríla 2015, tak, že žalobu v
obdobnej veci zamietol. Rovnaký právny názor na posudzovanie právneho postavenia advokáta na účely
sociálneho poistenia, ktorý zmenil formu výkonu advokácie zaujal Najvyšší súd Slovenskej republiky aj
v uznesení sp. zn. 9Sžso/215/2015, zo dňa 26. júla 2017, v rozsudku sp. zn. 9Sžso/27/2016, zo dňa 29.
novembra 2017, ako aj v ďalšom rozsudku sp. zn. 1Sžsk/14/2017, zo dňa 26. júna 2018.
27. V nadväznosti na uvedené žalovaná poukázala na to, že judikatúra súdov Slovenskej republiky je v
súčasnosti jednotná v tom, že zmenou formy výkonu advokácie advokátovi nezaniká právne postavenie
samostatne zárobkovo činnej osoby na účely sociálneho poistenia.
28. V replike na vyjadrenie žalovanej žalobca argumentačne zotrvával na svojich žalobných dôvodoch,
ako aj na žalobnom petite. Opätovne poukázal na nedávne rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Sžo/117/2015
z marca 2017, v ktorom najvyšší súd zdôraznil materiálnu rovinu posudzovania problému tak, ako
tvrdí žalobca. Dôvodil právnym názorom najvyššieho súdu v zmysle uvedeného rozhodnutia, že
advokát, ktorý nie je oprávnený dosahovať príjem z advokátskej činnosti samostatne (nemôže túto
činnosť vykonávať na vlastný účet), hoci je zapísaný v zozname advokátov, nemôže byť podľa názoru
najvyššieho súdu považovaný za SZČO podľa § 5 písm. c) ZSP.
29. Žalovaná v reakcii na vyjadrenie žalobcu, s poukazom na nález ÚS SR č. k. II. ÚS 335/2013-51
zo dňa 26. marca 2015, odstraňujúci nejednotnosť judikatúry ústavného súdu v spornej právnej otázke,
odvolávanie sa žalobcu na rozsudok NS SR sp. zn. 3Sžo/117/2015 zo dňa 22. marca 2017 označila
za účelové, pretože ide o jediný rozsudok najvyššieho súdu v obdobnej veci, v ktorom sa najvyšší súd
odklonil od ustálenej judikatúry súdov Slovenskej republiky. Vo vzťahu k petitu žaloby žalovaná zotrvala
na svojom návrhu z vyjadrenia k jej obsahu, aby správny súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.

IV. Relevantná právna úprava

30. Podľa § 2 ods. 1 SSP v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom
chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších
veciach ustanovených týmto zákonom.
31. Podľa § 2 ods. 2 SSP každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli
porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy,
nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok
ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.
32. Podľa § 119 SSP správny súd vychádza zo skutkového stavu zisteného orgánom verejnej správy,
ak tento zákon neustanovuje inak. Správny súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie
zákonnosti napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia alebo na rozhodnutie vo veci.
33. Podľa § 120 písm. a) až c) SSP správny súd nie je viazaný skutkovým stavom zisteným orgánom
verejnej správy a môže sám vykonať dokazovanie, ak a) to považuje za nevyhnutné na rozhodnutie vo
veci, b) rozhoduje v konaní podľa § 6 ods. 2 písm. b), e), f), i), j) alebo c) rozhoduje podľa § 192.
34. Podľa § 135 ods. 1 SSP, na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti
rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy.
35. Podľa § 178 ods. 1 SSP žalobcom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako
účastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy alebo opatrením orgánu
verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmoch.
36. Podľa § 199 ods. 1 písm. a) SSP sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie
Sociálnej poisťovne.
37. Podľa § 199 ods. 3 SSP, ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie v sociálnych
veciach ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.
38. Podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod 1zákona o sociálnom poistení do pôsobnosti pobočky patrí
rozhodovať v prvom stupni o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch.
39. Podľa § 195 ods. 1 zákona o sociálnom poistení organizačná zložka Sociálnej poisťovne pred
vydaním rozhodnutia postupuje tak, aby presne a úplne zistila skutočný stav veci, a na ten účel obstará
potrebné podklady na rozhodnutie.
40. Podľa § 195 ods. 2 zákona o sociálnom poistení, podkladom na rozhodnutie sú najmä podania,
návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne
známe alebo známe organizačnej zložke Sociálnej poisťovne z jej činnosti.



41. Podľa § 195 ods. 3 zákona o sociálnom poistení, organizačná zložka Sociálnej poisťovne pri
posudzovaní veci objasňuje rovnako dôkladne všetky rozhodujúce skutočnosti bez ohľadu na to, či
svedčia v prospech, alebo v neprospech účastníka konania.
42. Podľa § 209 ods. 1 zákona o sociálnom poistení rozhodnutie organizačnej zložky Sociálnej poisťovne
sa vydáva písomne, ak tento zákon neustanovuje inak. Rozhodnutie musí byť v súlade so všeobecne
záväznými právnymi predpismi, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutočného stavu veci a musí
obsahovať predpísané náležitosti.
43. Podľa § 209 ods. 4 zákona o sociálnom poistení v odôvodnení rozhodnutia organizačná zložka
Sociálnej poisťovne uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bola
vedená pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodovala.
44. Podľa § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31.12.2010 samostatne
zárobkovo činná osoba podľa tohto zákona je fyzická osoba, ktorá má oprávnenie na vykonávanie
činnosti podľa osobitného predpisu okrem činnosti fyzickej osoby v pracovnom pomere, na ktorej výkon
je povinná mať oprávnenie podľa osobitného predpisu.
45. Podľa § 14 ods. 1 písm. b) zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31.12.2010 povinne
nemocensky poistená je samostatne zárobkovo činná osoba, ktorej príjem z podnikania a z inej
samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou
samostatnou zárobkovou činnosťou bol vyšší ako 12-násobok vymeriavacieho základu uvedeného v §
138 ods. 9.
46. Podľa § 15 ods. 1 písm. b) zákona o sociálnom poistení v znení zákona č. 555/2007 Z. z. (účinného
od 01.01.2008), povinne dôchodkovo poistená osoba je samostatne zárobkovo činná osoba, ktorá je
povinne nemocensky poistená.
47. Podľa § 21 ods. 1 zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31.10.2010 povinné nemocenské
poistenie a povinné dôchodkové poistenie samostatne zárobkovo činnej osobe vzniká od 1. júla
kalendárneho roka nasledujúceho po kalendárnom roku, za ktorý jej príjem z podnikania a z inej
samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou
samostatnou zárobkovou činnosťou bol vyšší ako 12-násobok vymeriavacieho základu uvedeného v §
138 ods. 9, a zaniká 30. júna kalendárneho roka nasledujúceho po kalendárnom roku, za ktorý jej príjem
z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci
s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou nebol vyšší ako 12-násobok vymeriavacieho
základu uvedeného v § 138 ods. 9, ak tento zákon neustanovuje inak.
48. Podľa § 21 ods. 4 písm. b) zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31.12.2010 povinné
nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie zaniká vždy samostatne zárobkovo činnej osobe
uvedenej v § 5 písm. b) a c) dňom zániku týchto oprávnení, a samostatne zárobkovo činnej osobe
uvedenej v § 5 písm. c) odo dňa vzniku pracovného pomeru, v ktorom na výkon činnosti je povinná mať
oprávnenie podľa osobitného predpisu, ak od tohto dňa podľa svojho vyhlásenia nevykonáva činnosť
samostatne zárobkovo činnej osoby uvedenej v § 5 písm. c).
49. Podľa § 12 ods. 1 písm. e) zákona o advokácii advokát môže vykonávať advokáciu ako konateľ
spoločnosti s ručením obmedzeným.
50. Podľa § 72 ods. 2 písm. k) zákona o advokácii predsedníctvo komora ďalej vydáva záväzné
potvrdenie o forme výkonu advokácie podľa § 12 tohto zákona a o skutočnosti, či advokát je samostatne
zárobkovo činnou osobou podľa osobitného predpisu.

V. Konanie na správnom súde a právne posúdenie veci správnym súdom

51. Správny súd preskúmal napadnuté rozhodnutia žalovanej a priebeh administratívnych konaní
predchádzajúci ich vydaniu, vychádzajúc zo stavu existujúceho v čase právoplatnosti preskúmavaného
rozhodnutia (§ 135 ods. 1 SSP), súc neviazaný rozsahom žaloby a dôvodmi žaloby (§ 134 ods. 2 písm.
d/ SSP, § 203 ods. 1 a 2 SSP), za splnenia procesných podmienok (§ 107 ods. 2 a § 137 ods. 4 SSP)
vec prejednal bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru o nedôvodnosti žaloby.
52. Zo skutkových okolností sú pre posúdenie opodstatnenosti žalobných bodov relevantné medzi
stranami nesporné fakty, že žalobca bol od 01.01.2009 zapísaný do zoznamu advokátov Slovenskej
advokátskej komory, pričom podľa výpisu z riadneho daňového priznania k dani z príjmov fyzickej osoby
za rok 2009 bol príjem žalobcu vyšší ako zákonom o sociálnom poistení stanovená suma (3 834,96
Eur), čo žalovaná v zmysle § 21 ods. 1 v spojení s § 5 písm. c) ZSP v znení účinnom do 31.12.2010



vyhodnotila ako splnenie podmienok na vznik povinného nemocenského a povinného dôchodkového
poistenia žalobcu od 01.07.2010.
53. Zároveň z obsahu administratívneho spisu a listinných dôkazov predložených žalobcom vyplýva,
že Slovenská advokátska komora vydala žalobcovi potvrdenie zo dňa 04.01.2010 o spôsobe výkonu
advokácie, v ktorom potvrdila, že žalobcovi 31.12.2009 zaniklo oprávnenie vykonávať advokáciu
samostatne a od uvedeného dátumu môže žalobca vykonávať advokáciu len v mene a na účet
spoločnosti Juraj Steinecker - advokát, s.r.o., v ktorej je žalobca spoločníkom a konateľom.
54. Teda žalobca s účinnosťou od 01.01.2010 zmenil spôsob výkonu advokácie, ktorú vykonával
samostatne ako fyzická osoba, na výkon advokácie spôsobom ako konateľ vyššie uvedenej spoločnosti
s ručením obmedzeným.
55. Súdny prieskum žalobou napadnutých rozhodnutí vyvolali rozdielne právne názory žalobcu a
žalovanej na posúdenie zákonných podmienok vzniku a zániku povinnej účasti advokáta na sociálnom
poistení (povinnom nemocenskom poistení a povinnom dôchodkovom poistení) v postavení samostatne
zárobkovo činnej osoby v súvislosti so zmenou právnej formy výkonu advokácie, predovšetkým v situácii,
kedy advokát zapísaný v zozname advokátov, vedenom Slovenskou advokátskou komorou, prestane
vykonávať advokáciu vo vlastnom mene a na vlastný účet so statusom SZČO a začne vykonávať
advokáciu ako konateľ obchodnej spoločnosti s ručením obmedzeným podľa § 12 ods. 1 písm. e) zákona
o advokácii v mene a na účet takejto obchodnej spoločnosti, pričom súbeh týchto dvoch foriem výkonu
advokácie zákon o advokácii explicitne vylučuje.
56. V podstate, žalobca s poukazom na právne závery vyplývajúce z nálezov Ústavného súdu Slovenskej
republiky č. k. II. ÚS 426/2012-53 a č. k. II ÚS 63/2012-52, oba z 21. februára 2013 a z rozhodnutia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžo/117/2015 zo dňa 22. marca 2015, prezentuje
právny názor, že zmenou formy samostatného výkonu advokácie na výkon advokácie prostredníctvom
spoločnosti s ručením obmedzeným dochádza vo vzťahu k advokátovi k zániku jeho statusu samostatne
zárobkovo činnej osoby pre účely zákona o sociálnom poistení, pričom záväzné stanovisko vydané
predsedníctvom SAK podľa § 72 ods. 2 písm. k) zákona o advokácii o skutočnosti, či advokát je
samostatne zárobkovo činnou osobou podľa osobitného predpisu, je pre Sociálnu poisťovňu záväzné.
57. Naproti tomu, žalovaná s poukazom na rozhodnutia ústavného súdu a početnú judikatúru
najvyššieho súdu (sp. zn. PLz. ÚS 1/2015 zo dňa 4. marca 2015, č. k. II. ÚS 335/2013-51 zo dňa 26.
marca 2015, sp. zn. III. ÚS 426/2012 zo dňa 12. septembra 2012, sp. zn. 7Sžso/32/2013 zo dňa 27.
novembra 2013, sp. zn. 9Sžso/122/2015 zo dňa 26. júla 2017, sp. zn. 9Sžso/215/2015 zo dňa 26. júla
2017, sp. zn. 9Sžso/27/2016 zo dňa 29. novembra 2017, sp. zn. 1Sžsk/14/2017 zo dňa 26. júna 2018),
prezentujúcu odlišný právny záver k spornej otázke vzniku a zániku povinného sociálneho poistenia
advokáta podľa zákona o sociálnom poistení v súvislosti so zmenou formy výkonu advokácie, zastáva
právny názor, že zmena formy výkonu advokácie má za následok len zmenu v spôsobe zdaňovania
príjmu advokáta, avšak touto zmenou formy výkonu advokácie nezaniká advokátovi právne postavenie
samostatne zárobkovo činnej osoby na účely sociálneho poistenia.
58. Podľa § 5 ods. 1 SSP konanie pred správnym súdom sa okrem princípov, na ktorých spočíva Civilný
sporový poriadok a ktoré sa na konanie pred správnym súdom použijú primerane, riadi aj princípmi
uvedenými v odsekoch 2 až 12.
59. Podľa čl. 2 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalej len „CSP“) ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov musí byť
spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty.
60. Podľa čl. 2 ods. 2 CSP právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho
spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej
ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude
rozhodnutý spravodlivo.
61. S prihliadnutím na uznesenie Pléna Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PLz. ÚS 1/2015
zo dňa 4. marca 2015, ktorým plénum ústavného súdu zamietlo návrh na prijatie zjednocujúceho
stanoviska v znení : „Pokiaľ advokát zmenil formu výkonu advokácie zo samostatného výkonu advokácie
na výkon advokácie ako konateľa spoločnosti s ručením obmedzeným, po takejto zmene formy výkonu
advokácie mu nezostal zachovaný status samostatne zárobkovo činnej osoby pre účely zákona o
sociálnom poistení.“, ako aj s prihliadnutím na nasledovné zjednotenie spôsobu rozhodovania vo
vzťahu k predmetnej právnej otázke v obdobných veciach ústavným súdom a najvyšším súdom, možno
konštatovať, že v ostatnom období prevažuje ustálená rozhodovacia prax súdov, ktorou v obdobných
veciach súdne autority dospeli k záveru, že pri zmene formy výkonu advokácie nenastali zákonom
taxatívne určené skutočnosti podľa § 21 zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31.12.2010,



na základe ktorých by mala zaniknúť povinná účasť advokáta na sociálnom poistení, a to z titulu trvania
jeho právneho postavenia SZČO podľa § 5 písm. c) citovaného zákona.
62. Nemožno súhlasiť s tvrdením žalobcu, že nedávne rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 3Sžo/117/2015 zo dňa 22. marca 2017 odôvodňuje zmenu právnych záverov vo
vzťahu k spornej otázke vzniku a zániku povinného sociálneho poistenia advokáta podľa zákona o
sociálnom poistení v súvislosti so zmenou formy výkonu advokácie. V prípade žalobcom poukazovaného
rozhodnutia najvyššieho súdu možno konštatovať, že ide o ojedinelé rozhodnutie najvyššieho súdu v
obdobnej veci, ktorým sa senát najvyššieho súdu odklonil od rozhodovacej praxe najvyššieho súdu,
o čom svedčia rozhodnutia najvyššieho súdu zo skoršieho obdobia, ako aj z obdobia nasledujúceho
po vyhlásení rozhodnutia sp. zn. 3Sžo/117/2015 zo dňa 22. marca 2017 (napr. rozhodnutia NS SR v
obdobných veciach sp. zn. 9Sžso/122/2015 zo dňa 26. júla 2017, sp. zn. 9Sžso/215/2015 zo dňa 26. júla
2017, sp. zn. 9Sžso/27/2016 zo dňa 29. novembra 2017, sp. zn. 1Sžsk/14/2017 zo dňa 26. júna 2018).

63. V neposlednom rade správny súd poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 9Sžsk/24/2017 zo dňa 27. februára 2019, ktorým najvyšší súd v konaní o kasačnej sťažnosti
žalovanej (Sociálnej poisťovne, ústredie) v obdobnej veci zrušil rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k.
14S/69/2015-112 zo dňa 14.09.2016 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

64. Okrem poukazu na rozhodovaciu prax ústavného súdu a najvyššieho súdu k spornej otázke
právneho postavenia advokáta ako SZČO po zmene formy výkonu advokácie a s tým súvisiaceho
nezániku povinného nemocenského a povinného dôchodkového poistenia advokáta v postavení SZČO
podľa zákona o sociálnom poistení, vychádzal najvyšší súd aj z právneho záveru obsiahnutého
z rozsudku NS SR sp. zn. 9Sžso/122/2015 zo dňa 26.07.2017, podľa ktorého: „Oprávnenie na
vykonávanie advokácie je viazané na fyzickú osobu a nezaniká ani v prípade, že advokátsku činnosť
realizuje prostredníctvom obchodnej spoločnosti, v dôsledku čoho v danom prípade nenastali zákonom
taxatívne vymedzené skutočnosti (§ 21 zákona č. 461/2003 Z. z.) rozhodujúce pre zánik povinného
nemocenského a dôchodkového poistenia u žalobcu ako SZČO.“

65. Kasačný súd v rozsudku sp. zn. 9Sžsk/24/2017 zo dňa 27. februára 2019 taktiež konštatoval
ojedinelosť právnych záverov vyplývajúcich z nálezov Ústavného súdu Slovenskej republiky v
obdobných veciach č. k. II. ÚS 426/2012-53 zo dňa 21. februára 2013 a č. k. II ÚS 63/2012-52 zo dňa
21. februára 2013, ktorými žalobca podporoval svoju argumentáciu aj v tejto veci, pričom kasačný súd
odklon od ustálenej rozhodovacej praxe ústavného súdu deklaroval poukazom na skoršie rozhodnutia
ústavného súdu s odlišnými právnymi závermi v spornej právnej otázke v obdobných veciach, a to napr.
poukazom na rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. ÚS 290/2010 zo dňa 07.09.2010, sp. zn. II. ÚS
508/2010 zo dňa 25.112010, sp. zn. I. ÚS 93/2012 zo dňa 29.02.2012, sp. zn. IV. ÚS/103/2012 zo dňa
01.03.2012, sp. zn. I. ÚS 64/2012 zo dňa 08.02.2012, sp. zn. III. ÚS 118/2012 zo dňa 28.03.2012.

66. V súvislosti s aplikáciou ustanovenia § 71 ods. 2 písm. k) zákona o advokácii kasačný súd v
rozsudku sp. zn. 9Sžsk/24/2017 zo dňa 27. februára 2019 vychádzal pri posúdení záväznosti potvrdenia
predsedníctva SAK, vystaveného podľa citovaného ustanovenia v súvislosti so zmenou formy výkonu
advokácie podľa § 12 zákona o advokácii, z právneho názoru najvyššieho súdu vyplývajúceho z
rozsudku sp. zn. 9Sžso/23/2013 zo dňa 27. decembra 2013, v zmysle ktorého: „Námietka žalobcu,
že ustanovenie § 71 ods. 2 písm. k) zákona č. 586/2003 Z. z. je nutné chápať ako zákonné zverenie
právomoci predsedníctvu SAK rozhodovať aj o skutočnosti, ktorá osoba zo špeciálne úzko vymedzenej
skupiny osôb, a to advokátov, je alebo nie je SZČO v zmysle zákona č. 461/2003 Z. z., odvolací súd
nepovažoval za dôvodnú.“ V nadväznosti na uvedené kasačnú súd ohľadom záväznosti potvrdenia
predsedníctva SAK o statuse advokáta z pohľadu postavenia SZČO poukázal citáciou aj na právny záver
k danej právnej otázke vyplývajúci z uznesenia ÚS SR č. k. I. ÚS 93/2012-14 zo dňa 29. februára 2012:
„Ak najvyšší súd akceptoval kritériá vymedzenia SZČO podľa zákona č. 461/2003 Z. z. (§ 5) vo vzťahu
k výkonu advokácie pred obsahom potvrdenia vydaného v rámci zákonom vymedzenej pôsobnosti
samosprávnej stavovskej organizácie advokátov [§ 71 ods. 2 písm. k/ ], uvedené podľa názoru ústavného
súdu v spojení s ostatnými dôvodmi rozsudku najvyššieho súdu nenasvedčuje možnej arbitrárnosti
záverov najvyššieho súdu.“

67. S prihliadnutím na vyššie uvádzané právne závery Ústavného súdu Slovenskej republiky a
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v obdobných veciach, správny súd konštatuje, že námietky
žalobcu v tejto veci sú nedôvodné a žalovaná v napadnutých rozhodnutiach rozhodla vecne správne,



keď na základe v administratívnom konaní zisteného skutočného stavu veci rozhodla tak, že žalobcovi
ako samostatne zárobkovo činnej osobe (§ 5 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z. z. v znení účinnom
do 31.12.2010) vzniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie (§ 21 ods.
1 citovaného zákona) dňa 1. júla 2010 a toto povinné sociálne poistenie SZČO mu zaniklo dňa 31.
decembra 2010 (§ 21 ods. 4 písm. b/ citovaného zákona), a to bez ohľadu na skutočnosť, že žalobca
zmenil formu samostatného výkonu advokácie a od 01.01.2011 vykonával advokáciu len ako konateľ
spoločnosti s ručením obmedzeným (§ 12 ods. 1 písm. e/ zákona o advokácii).

68. Na základe vyššie uvádzaného vývoja rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít vo vzťahu k
spornej otázke zachovania statusu samostatne zárobkovo činnej osoby advokáta pre účely povinného
sociálneho poistenia po zmene formy výkonu advokácie zo samostatného výkonu advokácie na výkon
advokácie ako konateľa spoločnosti s ručením obmedzeným, správny súd, rešpektujúc zásadu právnej
istoty ovládajúcu konanie súdneho prieskumu zákonnosti orgánov verejnej správy (čl. 2 ods. 1 a 2 CSP
v spojení s § 5 ods. 1 SSP), sa pri rozhodovaní v prejednávanej veci neodklonil od právnych záverov v
predmetnej spornej otázke, vyslovených ústavným súdom a najvyšším súdom v obdobných veciach, a
preto žalobu ako nedôvodnú zamietol (§ 190 SSP).

69. O trovách konania rozhodol správny súd podľa § 168 SSP a v konaní úspešnej žalovanej trovy
konania nepriznal, pretože orgánu štátnej správy v rámci správneho súdneho konania náhrada trov v
zásade neprináleží.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú je možné podať prostredníctvom
Krajského súdu v Trnave na Najvyšší súd Slovenskej republiky v lehote jedného mesiaca od jeho
doručenia (§ 443 ods. 2 písm. a/ SSP). Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno
odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP).
Kasačná sťažnosť proti tomuto rozhodnutiu nemá odkladný účinok (§ 446 ods. 1 SSP).
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť
a) označenie napadnutého rozhodnutia,
b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,
c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“),
d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). (§ 445 ods. 1 SSP)
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 2
SSP).

Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil
zákon tým, že
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. (§ 440 ods. 1 SSP)

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania
pred krajským súdom (§ 440 ods. 2 SSP).



Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné
podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho
zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); je
žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 ods. 1 a 2 SSP).