{"guid": "c5add2a6-62aa-4d8f-9613-589a91bcf7a7:03b0ec48-c109-4826-9cf0-52dfa48b72ae", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2019:2116213131.1", "spisova_znacka": "9Co/322/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 9Co/322/2018 z 24. 6. 2019", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Trnava z 24. júna 2019, sp. zn. 9Co/322/2018, ECLI:SK:KSTT:2019:2116213131.1", "identifikacne_cislo": "2116213131", "sud": {"guid": "sud_109", "nazov": "Krajský súd Trnava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-trnava"}, "sudca": "JUDr. Miroslav Juričko", "sudca_id": 169, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-miroslav-juricko-169", "datum_vydania": "2019-06-24", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Spotrebiteľské zmluvy"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1991/513/#paragraf-322", "nazov": "§ 322 ObZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/513/#paragraf-322", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/513-1991/paragraf-322"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1991/513#paragraf-322"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/03b0ec48-c109-4826-9cf0-52dfa48b72ae", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2019:2116213131.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTT:2019:2116213131.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTT:2019:2116213131.1/text", "citacie_n": 1, "text": "Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9Co/322/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2116213131
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 06. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Holič
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2116213131.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedu senátu: JUDr. Martin Holič a členiek senátu: Mgr.
Renáta Gavalcová a JUDr. Bibiána Ťažiarová, v právnej veci žalobcu: Československá obchodná banka,
a.s., so sídlom 811 02 Bratislava, Žižkova 11, IČO: 36 854 140, zastúpeného spoločnosťou: Malata,
Pružinský, Hegedüš & Partners s.r.o., so sídlom Prievozská 4/B, Bratislava, IČO: 47 239 921 proti
žalovanému: K. G., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom R. XXX, o zaplatenie 1.470,72 eura s príslušenstvom,
na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. 11C/168/2016-60 zo dňa 07. augusta
2018, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie   p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému nárok voči žalobcovi na náhradu trov konania  n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Prvoinštančný súd napadnutým rozsudkom žalobu zamietol a žalovanému nárok na náhradu trov
konania nepriznal.

2. Rozhodnutie odôvodnil právne aplikáciou § 3 ods. 6, § 4 ods. 1 zákona č. 258/2001 o spotrebiteľských
úveroch, § 488, § 489, § 52 ods. 1 a 2, § 37 ods. 1, § 39, § 40 ods. 1, § 451 ods. 1 a 2, § 456, § 43a ods.
1, § 43c ods. 1, § 44 ods. 1, § 46 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 497, § 708 ods. 1 a 2, § 709 ods. 1,
§ 710, § 711 ods. 1 Obchodného zákonníka. Vecne argumentoval tým, že z vykonaného dokazovania
nebolo možné mať za preukázané, že by medzi stranami sporu bola platne uzavretá zmluva o povolenom
prečerpaní. Žalobca ako listinný dôkaz, ktorým malo byť preukázané uzavretie takejto zmluvy, predložil
iba Oznámenie o poskytnutí povoleného prečerpania k žiadosti reg.č. 003261286R zo dňa 02.07.2009
podpísané žalobcom. Uvedená listina je podpísaná aj žalovaným, avšak podpis je osvedčením iba o
tom, že žalovaný uvedené oznámenie prevzal. Zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať v zmysle §
40 ods. 1 OZ v spojení s § 4 ods. 1 ZoSÚ písomnú formu, inak je neplatná. Na neplatnosť zmluvy
musí súd prihliadať ex offo, pretože ide o absolútnu neplatnosť. Súd pritom poukazuje na rozsudok
Krajského súdu v Trnave č.k. 9Co/124/2017-194 zo dňa 30.04.2018. V konaní nebolo preukázané, že
by zo strany žalovaného došlo k návrhu na uzavretie zmluvy, t.j. k oferte (§ 43a ods. 1 OZ), keďže
žalobca v konaní nepredložil žiadnu „žiadosť“ o povolené prečerpanie. Súd tak nemal za preukázané, čo
vôbec bolo obsahom žiadosti a či v nej boli obsiahnuté náležitosti podľa ZoSÚ. Zároveň nebolo možné
zistiť, či prípadná žiadosť o poskytnutie povoleného prečepania (návrh na uzavretie zmluvy zo strany
žalovaného) a listina o oznámení poskytnutia úveru (ktorá by mala byť prijatím návrhu žalobcom) majú
zhodný obsah a možno hovoriť o návrhu a prijatí návrhu, pretože v opačnom prípade by i tak išlo (v
prípade oznámenia) o nový návrh. Samotné oznámenie o poskytnutí povoleného prečerpania pritom
nie je možné považovať za zmluvu, keď ide len o jednostranný právny úkon zo strany žalobcu, pretože
žalovaný na tejto listine podpísal len jej prevzatie. Keďže žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno



svojho tvrdenia o uzavretí zmluvy o povolenom prečerpaní, nakoľko nebolo preukázané uzavretie zmluvy
o spotrebiteľskom úvere v písomnej forme tak, ako to predpokladá § 4 ods. 1 ZoSÚ, ide o absolútne
neplatný právny úkon podľa § 40 ods. 1 OZ, na ktorú skutočnosť musí súd prihliadať z úradnej povinnosti
(viď napr. rozsudok Krajského súdu v Trnave sp.zn. 25Co/527/2015 zo dňa 22.02.2017).

3. Keďže v konaní nebolo preukázané, že bola uzavretá písomná zmluva o povolenom prečerpaní a
čo bolo jej obsahom (a okrem toho, či spĺňala náležitosti ZoSÚ), žalobcovi vzniklo právo požadovať
od žalovaného len sumu, ktorú žalovanému skutočne poskytol, a to titulom vydania bezdôvodného
obohatenia. Nakoľko podľa Špecifikácie pohľadávky (č.l. 27) žalovaný čerpal od žalobcu celkom
sumu 31.921,87 eura (súčet položiek v stĺpci „Cerpanie“) a žalobcovi zaplatil celkom sumu 33.583,75
eura (súčet položiek v stĺpci „Zaplatene celkom“), vrátil žalobcovi celú čerpanú sumu, žaloba je tak
nedôvodná, a preto ju súd vo výroku I. rozsudku zamietol. Nad rámec súd uvádza, že i keby platné
uzavretie zmluvy o povolenom prečerpaní v konaní preukázané bolo, žalobe by nebolo možné vyhovieť,
a to z dôvodu, že žalobca si povinnosť tvrdenia dostatočne nesplnil, keď napriek výzve zo strany súdu
(č.l. 23) nešpecifikoval, akým spôsobom výpočtu dospel k sume istiny, k sume úroku a k sume úrokov
z omeškania. Nesplnenie takejto povinnosti má pre stranu sporu nepriaznivý dôsledok, pretože pokiaľ
sa súd o potrebných skutočnostiach nedozvie, nebude môcť potrebnú skutočnosť urobiť predmetom
svojho poznania a bude nútený pre nedostatok odôvodnenia žalobu zamietnuť. Žalobca sa v obsahu
žaloby, ako aj v obsahu podania zo dňa 11.05.2018 (č.l. 25) obmedzil len na odkaz na prílohy k žalobe.
Skutkové tvrdenia žalobcu sú nedostatočné, aby z nich mohol byť vyvodený vznik právneho nároku
žalobcu voči žalovanému. Žalobca len všeobecne konštatuje výšku istiny, úroku z úveru a úroku z
omeškania, avšak jednoznačne nepreukázal prípadný základ ani výšku čiastkových nárokov, z ktorých
pozostávala žalovaná suma. Podľa názoru súdu si tak žalobca v konaní nesplnil povinnosť tvrdenia,
keď napriek výzve súdu nešpecifikoval riadne jednotlivé zložky žalovanej sumy, najmä neuviedol z akej
sumy, za aké obdobie a v akej sadzbe boli účtované úroky z úveru a úroky z omeškania. Súd mal
preto za to, že nárok žalobcu by nebolo možné považovať za preukázaný ani v prípade, že by bolo
preukázané uzavretie platnej zmluvy o povolenom prečerpaní, keď žalobca ani na výzvu súdu neuviedol,
ako dospel k výške istiny, úroku z úveru a úroku z omeškania, z ktorých má pozostávať žalovaná
pohľadávka. Žalobca odkazoval iba na listinné dôkazy, avšak v zmysle ustanovenia § 132 ods. 2 CSP
opísanie rozhodujúcich skutočností nemožno nahradiť odkazom na označené dôkazy, o čom bol žalobca
poučený. Bolo by porušením zásady rovnosti strán sporu (a to najmä v prípade spotrebiteľskej veci),
ak by súd tvoril skutkové tvrdenia za žalobcu, t.j. ak by vyhľadával v listinných dôkazoch skutočnosti,
ktoré má žalobca tvrdiť. Navyše, zo žalobcom predložených listinných dôkazov ani nie je zrejmé, akým
spôsobom bol vypočítaný úrok z úveru a úrok z omeškania práve (za aké obdobie, z akých súm, pri
akej výške úroku). Tým, že žalobca napriek výzve súdu neuviedol dostatočné skutkové tvrdenia, ktorými
by špecifikoval celkovú dlžnú sumu, nebolo by potom možné (ani v prípade platne uzavretej zmluvy
o povolenom prečerpaní) zo strany súdu verifikovať správnosť výšky celkového žalovaného nároku
1.470,72 eura, a bolo potrebné žalobu aj z tohto dôvodu zamietnuť. Odkaz žalobcu na listinné dôkazy
je nepostačujúci, pretože súd by vyvodzovaním skutkových tvrdení namiesto žalobcu porušil zásadu
rovnosti strán sporu. Podporne súd poukazuje napr. na rozhodnutie Krajského súdu v Trnave sp.zn.
24Co/157/2015 zo dňa 02.12.2015, ako aj na rozsudok Krajského súdu v Trnave sp.zn. 25Co/96/2017 zo
dňa 30.04.2018, v ktorom odvolací súd vo veci totožného žalobcu dospel k záveru, že „žalobca neuniesol
dôkazné bremeno, keď z predložených dôkazov nebolo možné vytvoriť celkový prehľad o skutkovom
deji sporu v nadväznosti na okolnosti vzniku nároku na zaplatenie žalovanej sumy, v konaní zistený
skutkový základ neumožňoval súdu ustáliť vznik povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi požadovanú
sumu s príslušenstvom.“

4. O náhrade trov konania rozhodol súd v zmysle § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 CSP a čl.
4 ods. 2 CSP, čl. 17 CSP, keď žalovanému, ktorý by inak na náhradu trov konania mal nárok, nakoľko
bol v konaní plne úspešný, nárok na náhradu trov konania vo výroku II. rozsudku nepriznal, nakoľko mu
v konaní žiadne trovy nevznikli. Súd má pritom za to, že v súlade s čl. 17 základných princípov CSP,
t.j. v súlade s princípom rýchlosti a hospodárnosti konania, bolo v tomto prípade potrebné rozhodnúť o
náhrade trov žalovaného uvedeným spôsobom za použitia čl. 4 ods. 2 CSP (keď potrebného ustanovenia
niet), t.j. za použitia princípu racionálneho zákonodarcu.

5. Proti tomuto rozsudku podal žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie, ktorým
navrhol rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie, uplatniac odvolacie
dôvody podľa    § 365 ods. 1 písm. f), h) Civilného sporového poriadku. Žalobca sa s právnym posúdením



prvoinštančného súdu v celom rozsahu nestotožňuje,  súd obsah správne zvolenej právnej normy
nesprávne interpretoval a na zistený skutkový stav správne zvolenú, avšak nesprávne interpretovanú
právnu normu nesprávne aplikoval.  Žalobca zastáva názor, že prejednávaná vec, čo do časti vzniku
platného dvojstranného právneho úkonu, teda Zmluvy o povolenom prečerpaní mala byť súdom prvej
inštancie posúdená na základe § 43a a nasl. OZ, keď Oznámenie je aj návrhom na uzatvorenie
zmluvy (ofertou) a aj prijatím tohto návrhu (akceptáciou). Predmetné Oznámenie bolo vypracované
žalobcom a bolo teda jeho prejavom vôle smerujúcim k uzavretiu zmluvy určeným žalovanému. Hoci
OZ nepredpisuje formu návrhu na uzavretie zmluvy, z ustanovenia § 46 odsek 2 OZ vyplýva, že pri
písomných zmluvách musí byť aj návrh písomný. Z uvedeného je potom zrejmé, že žalobcov návrh na
uzavretie zmluvy z hľadiska formy právneho úkonu bol urobený v súlade s platnými právnymi predpismi,
t. j. že bola dodržaná písomná forma, ktorá je podľa názoru prvostupňového súdu nevyhnutnou
podmienkou platnosti Zmluvy o povolenom prečerpaní (s týmto právnym záverom sa však žalobca
nestotožňuje a jeho nesprávnosti rozvádza v ďalšej časti tohto odvolania). Žalobca na podporu tohto
tvrdenia poukazuje na rozhodnutie NS ČR, spis. zn. 20Cdo 2427/1998. Ak by súd predmetné Oznámenie
posúdil ako návrh na uzavretie zmluvy (a neobmedzil sa len na posúdenie jednostranných právnych
úkonov žalovaného ako možných návrhov na uzavretie zmluvy), nemohol by dospieť k zisteniu, že v
prejednávanej veci absentuje určitosť návrhu na uzavretie zmluvy. K požiadavke záväznosti a viazanosti
oferenta jeho návrhom v prípade jeho prijatia adresátom, žalobca opäť poukazuje na doktrinálny výklad,
z ktorého je potrebné vychádzať pri zisťovaní obsahu a zmyslu právnych noriem, podľa ktorého je
návrh záväzný vtedy, keď adresát po dôjdení návrhu si pomyslí, že na to, aby som uzatvoril zmluvu,
mi teraz už len stačí návrh prijať. Žiadosť žalovaného o povolené prečerpanie (na ktorú odkazuje
Oznámenie a ktorá podľa názoru súdu bola podstatným a rozhodujúcim dôkazom v prejednávanom
spore, avšak nebola súdu predložená) adresovaná žalobcovi je považovaná len za pozvanie k návrhu
za účelom začatia procesu tvorby zmluvy. Žalovaný touto žiadosťou len prejavil záujem o službu
poskytovanú žalobcom, pričom až žalobca bol ten, kto uskutočnil prejav vôle dostatočne určitý a pre
neho v prípade prijatia záväzný, smerujúci k uzavretiu zmluvy. Žalobca bol ten, kto sa rozhodoval s
ktorým subjektom vstúpi do záväzkového vzťahu a kto sa stane jeho zmluvným partnerom. Po tom,
ako tento prejav vôle žalobcu došiel žalovanému, bolo už len na vôli žalovaného, či vstúpi do právneho
vzťahu s takto vymedzeným obsahom a teda či v súlade s princípom zmluvnej autonómie prijme návrh
žalobcu na uzavretie zmluvy. Zákonným predpokladom na to, aby bol jednostranný právny úkon adresáta
považovaný za prijatie návrhu na uzavretie zmluvy je, aby ho akceptant prijal bezvýhradne a včas. O
včasnom a bezpodmienečnom prijatí návrhu na uzavretie Zmluvy o povolenom prečerpaní jednoznačne
a nepochybne svedčí podpis žalovaného na predmetnom Oznámení považovanom za návrh.

6. Žalobca sa nemôže stotožniť ani s právnym záverom súdu o tom, že Zmluva o povolenom prečerpaní
mala byť v zmysle ustanovenia § 40 odsek 1 OZ v spojení s ustanovením § 4 odsek 1 zákona
č. 258/2001 Z. z. spotrebiteľských úveroch (ďalej aj len ako „ZoSÚ“) uzatvorená v písomnej forme.
Nesprávnosť vyššie uvedeného právneho záveru prvoinštančného súdu spočíva v aplikovaní nesprávnej
právnej normy na súdom zistený skutkový stav, poukazujúc na ust. § 1 odsek 3 ZoSÚ, podľa ktorého
zákon sa nevzťahuje ani na úver formou povoleného prečerpania peňažných prostriedkov na bežnom
účte poskytnutý bankou iným spôsobom ako na kreditnú kartu; tým nie je dotknuté ustanovenia §
3 ods. 6. Na záväzkový vzťah založený Zmluvou o povolenom prečerpaní nie je možné aplikovať
iné ustanovenia ZoSÚ ako ustanovenie § 3 odsek 6 ZoSÚ, nakoľko tento zákon sa nevzťahuje
na poskytnutie finančných prostriedkov formou povoleného prečerpania na bežnom účte. Avšak v
prejednávanej veci boli žalovanému poskytnuté finančné prostriedky formou povoleného prečerpania na
jeho bežnom účte, a preto je neprípustné, aby prvoinštančný súd na takto zistený skutkový stav aplikoval
ustanovenia § 4 odsek 1 ZoSÚ. Žalobca má za to, že prvoinštančný súd sa v rámci dokazovania a
právnych úvah nemal zaoberať písomnou formou ako jednou z náležitostí prejavu vôle, ale mal svoju
dôkaznú činnosť obmedziť len na zistenie dodržania povinností, ktoré žalobcovi ukladalo ustanovenia
§ 3 odsek 6 ZoSÚ, t. j., či bol žalovaný o tam uvádzaných skutočnostiach písomne informovaný.
Poukazujúc na ustanovenia § 46 odsek 2 OZ pre uzavretie zmluvy písomnou formou stačí, ak dôjde
k písomnému návrhu a k jeho písomnému prijatiu... Z priložených listinných dôkazov je potom zrejmé,
že Oznámenie je vyhotovené v písomnej forme a zahŕňa podpisy všetkých účastníkov zmluvného
vzťahu. Súd prvej inštancie postupoval nesprávne, keď Oznámenie nevyhodnotil ako riadne a platne
uzavretú zmluvu o úvere, spĺňajúcu zákonnom stanovené požiadavky (aj o platnosti právneho úkonu aj o
vzniku dvojstranného právneho úkonu), nakoľko právne úkony sa neposudzujú podľa ich pomenovania
ale obsahu. Vzhľadom na to, že v súvislosti s nedodržaním písomnej formy Zmluvy o povolenom
prečerpaní, súd prvej inštancie spája vznik bezdôvodného obohatenia, si žalobca dovoľuje poukázať



na prípady, kedy OZ prostredníctvom negatívneho výpočtu vylučuje určité plnenia z dosahu ustanovení
o bezdôvodnom obohatení. Aj v nadväznosti na to, že súd pri rozhodovaní vo veci samej opomenul
aplikovať na zistený skutkový stav predmetné zákonné ustanovenie a teda nezohľadnil ho v odôvodnení
Napádaného rozsudku, je žalobca toho názoru, že prvoinštančné rozhodnutie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci. Podľa ustanovenia 455 OZ za bezdôvodné obohatenie sa nepovažuje, ak
bolo prijaté plnenie premlčané dlhu alebo dlhu neplatného len pre nedostatok formy.

7. V bode 39 odôvodnenia napádaného rozsudku, súd uvádza, že aj v prípade, ak by dospel k tomu,
že Zmluva o povolenom prečerpaní bola uzatvorená platne, nebolo by možné žalobou uplatňovaný
nárok považovať za dôvodný. A to z toho dôvodu, že si žalobca nesplnil svoju povinnosť tvrdenia
vyplývajúcu mu z ustanovenia § 132 odsek 2 CSP. V prvom rade si žalobca dovoľuje upriamiť pozornosť
na obsah žalobného návrhu (Návrhu na vydanie platobného rozkazu zo dňa 26.05.2016), v ktorom
žalobca zrozumiteľne a určito opísal okolnosti, ktorého ho viedli k podaniu žaloby. Tam uvedené tvrdenia,
z ktorých má vyplynúť oprávnenosť uplatneného nároku, sú podľa názoru žalobcu jednoznačné a
konkrétne natoľko, že nemohlo dôjsť k zámene s iným skutkom. Žalobca v žalobe jasne uviedol, na
základe akej zmluvy vznikol záväzkový vzťah medzi žalobcom a žalovaným, uviedol, čo bolo obsahom
tohto právneho vzťahu, taktiež poukázal na to, že žalovaný si v súlade so zmluvnými ustanoveniami
neplnil svoje povinnosti, na ktoré sa v zmluve zaviazal, riadne a včas. Na podporu svojich tvrdení označil
a priložil k žalobe listinné dôkazy preukazujúce rozhodujúce a ním tvrdené skutočnosti. Čo sa týka výšky
uplatňovanej pohľadávky, tú žalobca súdu ozrejmil tvrdenia uvedenými v podaní zo dňa 11.05.2016
(Vyjadrenie k výzve súdu, doloženie listinných dôkazov) a takisto na preukázanie výšky uplatňovanej
pohľadávky priložil listinné dôkazy - Špecifikácia pohľadávky a Výpis z úverového účtu žalovaného.
Vzhľadom na vyššie uvedené, sa žalobca nemôže stotožniť s názorom súdu o tom, že v prejednávanom
konaní žalobca opísanie rozhodujúcich skutočností nahradil odkazom na listinné dôkazy. V tomto smere
sa žalobca nestotožňuje s názorom súdu aj z toho dôvodu, že ustálená judikatúra za rozhodujúce
skutočnosti považuje údaje, ktoré sú nevyhnuté na to, aby bolo jasné, o čom a na akom podklade má
súd rozhodnúť. Súd prvej inštancie v súvislosti so svojím záverom o tom, že zo strany žalobcu nebola
splnená povinnosť tvrdenia podporne poukázal na dve rozhodnutia Krajského súdu v Trnave, v právnych
veciach totožného žalobcu, v týchto sa však nejednalo o totožný skutkový a ani právny stav.  V zmysle
predostretých skutočností sa žalobca nestotožňuje so skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej
inštancie a ani s jeho následným nesprávnym právnym posúdením. Žalobca má za to, že ak by súd vec
správne právne posúdil, dospel by k tomu, že Zmluva o povolenom prečerpaní bola riadne uzatvorená
(z hľadiska dvojstrannosti právneho úkonu), následne by musel dospieť aj k tomu, že bola uzatvorená
v písomnej forme (aj keď zákon písomnú formu pre Zmluvu o povolenom prečerpaní neustanovuje). Pri
takomto zistenom skutkovom stave a jeho správnom právnom posúdení, potom nemôže obstáť tvrdenie,
že zo Špecifikácie pohľadávky vyplýva, že žalovaný vrátil žalobcovi viac finančných prostriedkov ako
vyčerpal, nakoľko by bolo potrebné sa vysporiadať aj s tou skutočnosťou, že žalovaný bol povinný
žalobcovi za dočasné poskytnutie finančných prostriedkov uhrádzať žalobcovi odplatu (riadne úroky) a
v prípade omeškania s úhradou dohodnutých splátok aj úroky z omeškania.

8. Žalovaný odvolací návrh nepodal, k odvolaniu žalobcu sa nevyjadril.

9. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (zákon č. 160/2015 Z. z., ďalej CSP),
ktorý nahradil a zrušil do 30.6.2016 účinný zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej OSP).
Odvolací súd pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po 1. júli 2016, postupoval na základe prechodného
ustanovenia § 470 ods. 1 CSP (podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania
začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) už podľa CSP.

10. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362
ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané
(§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania
pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127
a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. CSP),
preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania        (§
380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré
nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie
bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo



oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219
ods. 3 CSP),  a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže rozhodnutie súdu
prvej inštancie je vecne správne, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle
§ 387 CSP.

11. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, konania jemu predchádzajúceho, ako aj celého
obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu
potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým
zisteniam a vec i správne právne posúdil.

12. Pretože odvolací súd preberá v celom rozsahu súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý
vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom  na rozhodnutie v danej veci, výsledky dokazovania správne
vyhodnotil a dospel i k správnym skutkovým záverom pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre
posúdenie žalobcom uplatneného nároku, a pretože odvolací súd zároveň v celom rozsahu zdieľa i
právne závery súdu prvej inštancie vo veci, s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 C.s.p. odkazuje
na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku. Odvolací súd nenachádza
dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu
odvolateľovi.

13. Keďže súd prvej inštancie napadnutý rozsudok vo všetkých jeho častiach riadne odôvodnil, pričom
zároveň sa vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami tvoriacimi základ pre rozhodnutie a
odvolací súd sa s týmto odôvodnením súdu v plnej miere stotožňuje,  k veci považuje za potrebné dodať
iba nasledovné:

14. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca ako banka a žalovaný ako majiteľ účtu uzavreli dňa 29.06.2009
Zmluvu o bežnom účte a balíku produktov a služieb ČSOB Pohoda (č.l. 5), na základe ktorej zmluvy
sa žalobca zaviazal zriadiť a viesť pre žalovaného bežný účet v mene EUR. V zmluve sa žalovaný
zaviazal čerpať finančné prostriedky a vystavovať platobné príkazy len do výšky voľných peňažných
prostriedkov na účte, resp. do výšky zmluvne povoleného prečerpania. V zmluve sa banka zaväzuje na
základe žiadosti majiteľa účtu vyhodnotiť možnosť poskytnutia povoleného prečerpania k účtu, s tým, že
v prípade splnenia stanovených podmienok banky na poskytnutie povoleného prečerpania účtu uzatvorí
banka s majiteľom účtu Zmluvu o povolenom prečerpaní bežného účtu. Žalobca vystavil žalovanému
Oznámenie o poskytnutí povoleného prečerpania k žiadosti reg.č. 003261286R zo dňa 02.07.2009 (č.l.
6), ktoré oznámenie žalovaný prevzal 02.06.2009. Z Oznámenia o zosplatnení úveru zo dňa 01.12.2014
(č.l. 9) vyplýva, že žalobca oznámil žalovanému, že vyhlásil celú pohľadávku z úveru dňom 30.11.2014 za
splatnú a vyzval žalovaného na zaplatenie celej dlžnej čiastky 1.048,54 eura. Oznámenie bolo doručené
žalovanému dňa 04.12.2014 (č.l. 10). Podľa Špecifikácie pohľadávky (č.l. 27) žalovaný čerpal od žalobcu
celkom sumu 31.921,87 eura (súčet položiek v stĺpci „Cerpanie“) a žalobcovi zaplatil celkom sumu
33.583,75 eura (súčet položiek v stĺpci „Zaplatene celkom“).

15. Súd prvej inštancie správne posúdil prípadnú zmluvu o povolenom prečerpaní bežného účtu  ako
aj zmluvu o spotrebiteľskom úvere ako spotrebiteľské zmluvy v zmysle     § 52 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, keď ide štandardné formulárové zmluvy, uzavreté medzi žalobcom ako veriteľom a
žalovaným ako spotrebiteľom, pričom predmetné zmluvy okresný súd  zároveň  považoval za  zmluvu o
spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase ich uzavretia.
Pokiaľ ide o zmluvu o povolenom prečerpaní bežného účtu prvoinštančný súd správne uzavrel, že
žalobca nepreukázal jej uzavretie v písomnej forme, ktorá sa vyžaduje, keď žalobca preukázal len
oznámenie o poskytnutí povoleného prečerpania. Zmluva o bežnom účte výslovne odkazuje na uzavretie
zmluvy o povolenom prečerpaní bežného účtu, preto bolo legitímnym očakávaním žalovaného, že v
prípade povolenia prečerpania s ním bude uzatvorená riadna zmluva o povolenom prečerpaní. Riadnu
zmluvu nemôže nijako nahradiť jednostranné oznámenie o poskytnutí povoleného prečerpania, ktoré
má charakter jednostranného právneho úkonu a nie charakter zmluvy. Na tomto oznámení sa nachádza
podpis žalovaného zo dňa 02.06.2009 a podpis žalobcu 02.07.2009, z čoho tiež vyplýva pochybnosť,
kedy a čo vlastne žalovaný podpisoval a s akým znením oznámenia bol oboznámený. Túto pochybnosť
je potrebné vykladať v prospech spotrebiteľa, a teda je nevyhnutné dospieť k záveru, že žalobca
nepreukázal riadne uzatvorenie zmluvy o povolenom prečerpaní.



16. Súd prvej inštancie rozhodol o zamietnutí žaloby z dôvodu nepreukázania uzavretia zmluvy o
povolenom prečerpaní a z dôvodu nepreukázania, v akej výške žalovaný úver (povolené prečerpanie)
čerpal a v akej výške ho vrátil.

17. Dokazovanie je procesným právom upravený postup súdu a strán, účelom ktorého je získanie
poznatkov dôležitých pre rozhodnutie súdu, ktorými sa overuje ne/pravdivosť tvrdení strán.

18. Základnou normou upravujúcou bremeno tvrdenia a preukazovania bolo v čase rozhodovania súdom
prvej inštancie § 132 CSP, podľa ktorého sú to strany, ktoré označujú dôkazy na preukázanie svojich
tvrdení.

19. Uvedené ustanovenie stanovuje dôkaznú povinnosť strán v sporovom konaní, t.j. povinnosť označiť
dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na stranách sporu.
Strana má jednak povinnosť tvrdenia, jednak dôkaznú povinnosť. Strana, ktorá neoznačila dôkazy
potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu,
ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Zákon určuje
dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť strany za výsledok sporu, pokiaľ je určovaný výsledkom
vykonaného dokazovania. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej aj
v takých prípadoch, kedy neboli preukázané určité skutočnosti významné podľa hmotného práva pre
rozhodnutie vo veci. Dôsledkom toho, že tvrdenie strany nie je preukázané (v tom zmysle, že súd ho
nepovažuje za pravdivé), je pre stranu nepriaznivé rozhodnutie.

20. V prejednávanej veci potom bolo práve na žalobcovi preukázať svoje tvrdenia, ktoré mali zakladať
dôvody pre ním v žalobe tvrdeného nároku na zaplatenie žalovanej sumy, čo žalobca opomenul, keď
nepredložil súdu potrebné tvrdenia, hoci ho súd prvej inštancie k tomu vyzýval, a to konkrétne na
špecifikáciu spôsobu vyčíslenia žalovanej sumy. Bez týchto tvrdení nebolo potom možné zistiť, ani
správnosť ich výpočtu, pričom nie je úlohou súdu bez predchádzajúceho tvrdenia žalobcu preverovať
správnosť položiek v predloženej tabuľke a zisťovať, na základe akých skutočností boli tieto čiastky
žalovanej účtované. Nepochybne bolo povinnosťou žalobcu tvrdiť a neskôr preukázať, prečo sa proti
žalovanému domáha práve zaplatenia sumy 1.470,72 Eur s príslušenstvom, keď žalobca nešpecifikoval
spôsob výpočtu (istiny) 970,- Eur, úroku 356,20 Eur (z čoho pozostávajú), úroku z omeškania 144,52 Eur
(z akej sumy a za aké obdobie), keď ani jeho doplnenie žaloby zo dňa 11.05.2018 nemožno považovať
za dostatočné. Pri nesplnení tejto povinnosti (napriek výzve súdu) bol potom postup súdu prvej inštancie
správny, keď aj pre neunesenie dôkazného bremena tvrdenia žalobcu uplatnenej žalovanej sumy žalobu
ako nedôvodnú zamietol.

21. Ďalšie odvolacie argumenty žalobcu odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej už
za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry súd
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak
nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil.
Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania
(porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09
a podobne). Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu žalobcu odvolací súd nepovažoval za potrebné
reagovať špecifickou odpoveďou.

22. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie, vrátane
vecne správneho výroku o náhrade trov konania, v súlade s ust. § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne správny
potvrdil.

23. V odvolacom konaní fakticky plne úspešnému žalovanému vznikol zásadne nárok na náhradu trov
odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1, § 256 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 396 ods. 1 CSP), o
ktorom v zmysle § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP musí aj bez návrhu rozhodnúť odvolací
súd, keďže týmto rozhodnutím sa predmetné konanie končí. O výške náhrady trov konania v takom
prípade v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým
sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.



24. Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade bol žalovaný v odvolacom konaní pasívny, nevykonal
žiaden procesný úkon, náhradu trov konania si neuplatnil, ani nevyčíslil a podľa obsahu spisu mu ani
žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli.

25. Civilný sporový poriadok výslovne nerieši situáciu ak strana, ktorá na základe procesných ustanovení
má nárok na náhradu trov konania, o  náhradu trov zjavne neprejavila záujem, naviac podľa obsahu
spisu jej v odvolacom konaní ani žiadne nevznikli. Na daný prípad nie sú k dispozícii ani analogicky
použiteľné ustanovenia Civilného sporového poriadku alebo iného zákona (analogia legis alebo iuris).

26. Odvolací súd preto s použitím Základných princípov čl. 4 ods. 2 CSP aplikoval na rozhodnutie o
nároku na náhradu trov konania princíp racionálneho zákonodarcu a o náhrade trov konania žalovaného
rozhodol podľa fiktívnej normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom. Vychádzal pritom z
pomyselnej normy, že ak si strana náhradu trov konania neuplatní, ani jej podľa obsahu spisu v konaní
žiadne nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov CSP zakotvujúcim procesnú ekonómiu
rozhodnúť priamo tak, že sa jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. Rozhodovanie
postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na náhradu
trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady trov konania, za situácie, keď oprávnenej
strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou
hospodárnosti civilného súdneho sporu.

27. Odvolací súd toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov  3:0.

Poučenie:

Tento rozsudkom nemožno napadnúť odvolaním.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa  už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).



Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "11C/168/2016", "guid": "76d2fe49-4305-4e41-9dbf-14f96de9433b:c9c22d9a-8638-44b8-937e-cdfe0bc7d35c", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:6ab0f494-bded-45ab-bec8-2fb63d54492d", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 200/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 200/09 z 19. 5. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-05-19", "citacie_n": 5114, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6ab0f494-bded-45ab-bec8-2fb63d54492d"}, {"guid": "ussr:ecc2c3e4-eeac-4702-900c-25ee145982fd", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 251/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 251/04 z 19. 4. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-04-19", "citacie_n": 5412, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ecc2c3e4-eeac-4702-900c-25ee145982fd"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "28da9d97-5b26-421e-8e29-1e3275c761e0:e9ffeeed-6e80-4ceb-bfb4-ffae5cc01925", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2018:2116206815.2", "spisova_znacka": "25Co/96/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 25Co/96/2017 z 29. 4. 2018", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2018-04-29", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2018:2116206815.2"}, {"guid": "e7a1d2cf-fab7-42d3-a79a-6ca70a4d9e01:f0a1217b-1508-42c4-8459-4126e2823257", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2017:7616211402.1", "spisova_znacka": "9Co/124/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 9Co/124/2017 z 18. 12. 2017", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2017-12-18", "citacie_n": 18, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2017:7616211402.1"}, {"guid": "c5a78f87-245b-4840-b51c-260c47dfca84:0343ae74-902f-44de-8a06-aeae6b9cb613", "ecli": "ECLI:SK:KSNR:2015:4114225927.1", "spisova_znacka": "25Co/527/2015", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 25Co/527/2015 z 1. 12. 2015", "sud": "Krajský súd Nitra", "datum_vydania": "2015-12-01", "citacie_n": 19, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2015:4114225927.1"}, {"guid": "5153ec5b-a6da-45ca-a217-6c2a0dfa687e:9c0eeadc-e8f3-4e73-8331-c57d8b1ecc67", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2015:2214208759.1", "spisova_znacka": "24Co/157/2015", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 24Co/157/2015 z 1. 12. 2015", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2015-12-01", "citacie_n": 11, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2015:2214208759.1"}], "citovane_v": [{"guid": "73c89c51-de84-47fe-8d36-e57c41a65477:e5f0132d-3246-411b-ae67-cee64c94757e", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2025:7119209634.1", "spisova_znacka": "11Co/112/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 11Co/112/2024 z 26. 11. 2025", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2025-11-26", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2025:7119209634.1"}]}