Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 44Sa/20/2018 z 7. 7. 2019 Citácia: rozsudok Krajského súdu Trnava z 7. júla 2019, sp. zn. 44Sa/20/2018, ECLI:SK:KSTT:2019:2018200282.2 Krajský súd Trnava | 44Sa/20/2018 | ECLI:SK:KSTT:2019:2018200282.2 | 2019-07-07 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov Citované ustanovenia: § 5 zákona č. 461/2003 Z. z., § 184 zákona č. 461/2003 Z. z., § 135 SSP, § 199 ods. 3 SSP, § 21 zákona č. 461/2003 Z. z. Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/eadd0f3b-d05e-470a-b08a-8f6f871fa609 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2019:2018200282.2 Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 44Sa/20/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2018200282
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 07. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Laczo
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2018200282.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, ako súd správny, sudcom JUDr. Pavlom Laczom, v právnej veci žalobcu: MUDr.
W. Q., dátum narodenia XX.XX.XXXX, adresa trvalého pobytu E. W. XXXX/X, XXX XX X. M., právne
zastúpeného: DT LEGAL, s.r.o., advokátska kancelária, so sídlom Kvačalova 28, 821 08 Bratislava,
proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta 8-10, 813 63 Bratislava, o
preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. 47472-3/2018-BA zo dňa 13.08.2018, takto

r o z h o d o l :

I. Správny súd napadnuté rozhodnutie žalovanej Sociálnej poisťovne, ústredie Bratislava č.
47472-3/2018-BA zo dňa 13.08. 2018 z r u š u j e a vec vracia žalovanej na ďalšie konanie.

II. Správny súd žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanej právo na úplnú náhradu dôvodne
vynaložených trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

I. Priebeh administratívneho konania
1.
Sociálna poisťovňa, pobočka Dunajská Streda, rozhodnutím č. 11114-1/2018-DS zo dňa 28. februára
2018 rozhodla, že MUDr. W. Q., ako samostatne zárobkovo činnej osobe, nezaniklo povinné
nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie dňa 28. februára 2007, ale zaniklo dňa
30.6.2009.

2.
Z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia súd zistil, že prvostupňový správny orgán uviedol, že z
údajov, ktoré Sociálnej poisťovni poskytla Slovenská lekárska komora bolo zistené, že žalobca má po
dátume 28.2.2007 platnú licenciu na výkon samostatnej zdravotníckej praxe L1A. Dňom nadobudnutia
právoplatnosti licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe v povolaní lekár L1A jej držiteľ, ak už
predtým nemal postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby na základe iného oprávnenia nadobúda
status samostatne zárobkovo činnej osoby. Keďže po dátume 28.2.2007 bol žalobca naďalej držiteľom
licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe a na základe údajov ktoré Sociálnej poisťovni poskytlo
Daňové riaditeľstvo SR, bolo zistené, že žalobca za rok 2008 nepodal daňové priznanie.

3.
Proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom namietal
prakticky rovnaké dôvody aké sú uvedené v žalobnom návrhu.

4.
Žalovaná rozhodnutím č. 47472-3/2018-BA zo dňa 13.8.2018 odvolanie účastníka konania (žalobcu)
zamietla a rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Dunajská Streda č. 11114-1/2018-DS zo



dňa 28. februára 2018 potvrdila. V záveroch odôvodnenia druhostupňový správny orgán uviedol,
že napriek tomu, že účastníkovi konania bolo rozhodnutie Trnavského samosprávneho kraja o
povolení prevádzkovať zdravotnícke zariadenie zrušené dňom 28.2.2007 rozhodnutím Trnavského
samosprávneho kraja č. j. TA/2006/1163 mal účastník konania na účely sociálneho poistenia právne
postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby aj po 28.2.2007, pretože mal naďalej platné oprávnenie
na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu, ktorým je licencia na výkon samostatnej
zdravotníckej praxe v povolaní lekár ( licencia typu A), na základe ktorej bol oprávnený vykonávať
samostatnú zárobkovú činnosť aj po 28.2.2007. Ďalej druhostupňový správny orgán poukázal na
ustanovenie § 21 ods. 1 zákona v znení zákona č. 556/2007 Z.z. Skonštatoval, že podľa údajov
Daňového riaditeľstva SR príjem účastníka konania zo samostatne zárobkovej činnosti za rok 2005-2007
bol vyšší ako 12-násobok vymeriavacieho základu pre jednotlivé roky.

II. Rozsah správnej žaloby a žalobné body

5.
Žalobca podal proti rozhodnutiu žalovanej žalobu dňa 01.10.2018, v ktorej poukázal na to, že je
poskytovateľom zdravotníckej starostlivosti prostredníctvom obchodnej spoločnosti RehabMed, s.r.o.,
so sídlom v Dunajskej Strede, v ktorej zastáva funkciu odborného zástupcu na základe licencie L1C,
vydanej Slovenskou lekárskou komorou dňa 26.02.2005, právoplatnej dňa 28.02.2005. Spoločnosť
RehabMed je oprávnená poskytovať zdravotnú starostlivosť od 01.03.2007. Ďalej poukázal, že odo
dňa 28.02.2007 prestal žalobca poskytovať zdravotnú starostlivosť na základe licencie L1A na výkon
samostatnej zdravotníckej praxe ako samostatne zárobkovo činná osoba, čoho dôkazom je rozhodnutie
Trnavského samosprávneho kraja, odbor zdravotníctva a humánnej farmácie č.TA/2006/1163 zo dňa
28.12.2006, ktorým bolo podľa ust. § 11 ods. 2 písm. a), f) zákona č.578/2004 Z.z. o poskytovateľoch
zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a
o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov ku dňu 01.03.2007 vydané
povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia právnickej osobe, spoločnosti RehabMed.
Zároveň bolo podľa ust. § 19 ods. 1 písm. a) zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti
ku dňu 28.02.2007 zrušené povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia žalobcovi ako
SZČO. Žalobca ďalej poukázal, že mal zároveň zrušené pridelené IČO a to Štatistickým úradom
Slovenskej republiky ku dňu 28.02.2007. Uviedol, že podľa potvrdenia spoločnosti Všeobecná zdravotná
poisťovňa, a.s. zo dňa 13.03.2018 vyplýva, že zmluvný vzťah poisťovne so žalobcom bol ukončený
ku dňu 28.02.2007 a odo dňa 01.03.2007 bol nadviazaný nový zmluvný vzťah so spoločnosťou
RehabMed, ktorý naďalej trvá. Žalobca ďalej uviedol, že evidenčný list dôchodkového poistenia pobočky
žalovanej s dátumom zániku sociálneho poistenia taktiež preukazuje skončenie výkonu prevádzkovania
zdravotníckeho zariadenia ako samostatne zárobkovo činná osoba. Žalobca uviedol, že samotné
držanie licencie L1A nemožno považovať za samotné oprávnenie k výkonu samostatnej zdravotníckej
praxe, ale len ako predpoklad k vydaniu tohto oprávnenia, ktorým je až rozhodnutie samosprávneho
kraja povolením prevádzkovania zdravotníckeho zariadenia, resp. kombináciou oboch dokumentov.
Preto je zrejmé, že povinné nemocenské a povinné dôchodkové poistenie zaniklo žalobcovi zo zákona
o sociálnom poistení na základe rozhodnutia samosprávneho kraja a to ku dňu 28.02.2007. Žalobca
zmenou formy poskytovania zdravotnej starostlivosti z fyzickej osoby na právnickú osobu ako fyzická
osoba už nevykazoval žiadne príjmy z tejto činnosti, nakoľko ako fyzická osoba bez príslušného
povolenia samosprávneho kraja na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia nebol oprávnený na
vlastný účet vykonávať túto činnosť ako SZČO. V nadväznosti na svoju argumentáciu poukázal žalobca
na rozsudok NS SR sp. zn. 1Sžso/38/2010, rozsudok krajského súdu 44Sa/32/2017 zo dňa 24.05.2018,
rozsudok Krajského súdu v Nitre 19Sa/24/2017, rozsudok Krajského súdu v Prešove 3Sa/17/2017 a
rozsudok Krajského súdu v Nitre 19Sa/19/2017.

III. Vyjadrenie žalovanej, replika žalobcu, duplika žalovanej

6.



Žalovaná vo vyjadrení k správnej žalobe uviedla, že do 31.12.2010 bola skutočnosťou rozhodujúcou na
nadobudnutie právneho postavenia SZČO na účely sociálneho poistenia výkon určenej činnosti alebo
udelenie oprávnenia na výkon takejto činnosti podľa osobitného predpisu (§ 5 písm. c/), čo znamená, že
ak má fyzická osoba oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu má status SZČO
a to bez ohľadu na to, či na základe tohto oprávnenia činnosť podľa osobitného predpisu aj vykonáva.
Uviedla, že za osobitný predpis v súvislosti s posudzovaním SZČO na účely sociálneho poistenia
sa považuje aj zákon č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych
pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „zákon č. 578/2004 Z.z.“), ktorý upravuje podmienky
poskytovania zdravotnej starostlivosti v § 3 ods. 4 zákona, v zmysle ktorého zdravotnícke povolanie
možno vykonávať v pracovnoprávnom vzťahu alebo v obdobnom pracovnom vzťahu; na základe
povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia alebo povolenia vydaného podľa osobitného
predpisu; na základe licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (§ 10); na základe licencie na
výkon lekárskej posudkovej činnosti alebo na základe živnostenského oprávnenia podľa osobitného
predpisu. V tejto súvislosti poukázala na to, že za oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného
predpisu, ktoré zakladá fyzickej osobe status samostatne zárobkovo činnej osoby podľa § 5 písm.
c) zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31.12.2010 sa považuje nielen povolenie na
prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia, ale aj licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe
(L1A).

7.
Žalovaná vychádzajúc zo zákona č. 578/2004 Z. z. poukázala na to, že držiteľ licencie na výkon
samostatnej zdravotníckej praxe (L1A) je oprávnený priamo vykonávať zdravotnícke povolanie [§ 3
ods. 4 písm. c)] a poskytovať zdravotnú starostlivosť [§ 4 písm. b)] v zdravotníckom zariadení, ktoré
prevádzkuje iný poskytovateľ alebo na inom mieste ako v zdravotníckom zariadení (§ 10 ods. 2) a
dosahovať príjmy z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa § 6 zákona č. 595/2003
Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „zákon č. 595/2003 Z. z.“).

8.
Opakovane dôvodila, že pre posúdenie právneho postavenia fyzickej osoby, ako samostatne zárobkovo
činnej osoby, na účely sociálneho poistenia s účinnosťou do 31. decembra 2010 nie je právne významné
či dotknutá osoba skutočne samostatnú zárobkovú činnosť vykonáva, právne významná je len tá
skutočnosť, že dotknutá fyzická osoba disponuje oprávnením, ktoré jej zakladá status samostatne
zárobkovo činnej osoby doplniac, že zákon o sociálnom poistení v znení účinnom do 31.12.2010
neustanovuje žiadne iné podmienky, ktoré by mala splniť fyzická osoba na to, aby nadobudla status
SZČO a taktiež neukladá Sociálnej poisťovni skúmať ďalšie osobitné podmienky zakladajúce fyzickej
osobe status SZČO na účely sociálneho poistenia. Zdôraznila aj tú skutočnosť, že je povinná aplikovať
právne normy tak, aby pri vydávaní tzv. individuálnych právnych aktov nevznikali neopodstatnené
rozdiely v skutkovo obdobných resp. zhodných prípadoch, ako napríklad pri posudzovaní právneho
postavenia advokátov, stavebných inžinierov, architektov.

9.
Žalovaná poukázala na to, že nadobudnutie právneho postavenia statusu SZČO na účely sociálneho
poistenia automaticky nezakladá SZČO povinné nemocenské a povinné dôchodkové poistenie, ale jeho
vznik a zánik závisí od výšky príjmu z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa § 6 ods.
1 písm. c) zákona č. 595/2003 Z. z. (§ 21 ods. 1 zákona) a posudzuje sa vždy k 1. júlu kalendárneho
roka, pričom sa vychádza z príjmu z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti alebo z výnosu
súvisiaceho s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou, ktorý samostatne zárobkovo
činná osoba dosiahla za predchádzajúci kalendárny rok. Teda až pri dosiahnutí relevantného príjmu
vzniká samostatne zárobkovo činnej osobe povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové
poistenie. V tejto súvislosti zdôraznila, že ustanovenie § 21 ods. 1 zákona o sociálnom poistení
odkazuje na príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti, ktorý SZČO dosiahla podľa
osobitného predpisu, t.j. podľa § 6 zákona č. 595/2003 Z. z., pričom v ustanovení § 21 ods. 1 zákona o
sociálnom poistení nie je uvedená bližšia špecifikácia dosiahnutých príjmov a preto nie je rozhodujúce
na základe akého oprávnenia fyzická osoba uvedený príjem dosiahla. Žalovaná uviedla, že žalobca
bol do 30.06.2007 povinne nemocensky poistený a povinne dôchodkovo poistený na základe príjmu
z podnikania a z inej samostatne zárobkovej činnosti, ktorý dosiahol za rok 2005 (2,052.845,- Sk).
Vzhľadom na príjem, ktorý žalobca dosiahol za rok 2006 (2,578.695,- Sk) vzniklo žalobcovi povinné



nemocenské a povinné dôchodkové poistenie od 01.07.2007 do 30.06.2008 a následne na základe
príjmu z podnikania a z inej samostatne zárobkovej činnosti, ktorý dosiahol za rok 2007 (1,488.705,- Sk)
vzniklo žalobcovi povinné nemocenské a povinné dôchodkové poistenie ako SZČO aj od 01.07.2008
do 30.06.2009.

10.
Poukázala na to, že žalobca bol držiteľom oprávnenia na vykonávanie činnosti podľa osobitného
predpisu, t.j. licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe L1A aj po 28.02.2007, kedy mu bolo
Trnavským samosprávnym krajom zrušené povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia a
preto jej podľa § 21 ods. 4 zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31. decembra 2010 nezaniklo
dňom 28.02.2007 povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie. V tejto súvislosti
tiež poukázala na to, že zákon o sociálnom poistení nevylučuje súbeh poistení a preto nadobudnutie
právneho postavenia zamestnanca nemá za následok zánik povinného nemocenského poistenia a
povinného dôchodkového poistenia SZČO dodajúc, že ustanovenie § 138 zákona o sociálnom poistení
súčasne upravuje poradie odvodovej povinnosti u tých poistencov, ktorí podliehajú viacerým sociálnym
poisteniam.

11.
Žalobca v replike zo dňa 26.11.2018 zotrval na dôvodoch správnej žaloby a zopakoval, že aby mohol
byť považovaný za SZČO pre účely sociálneho poistenia s povinnou účasťou na sociálnom poistení
nespĺňa podmienku, ktorú vyžaduje § 21 ods. 1 zákona o sociálnom poistení a to dosahovanie príjmu
z podnikania alebo z inej samostatnej zárobkovej činnosti dodajúc, že je potrebné mať na zreteli účel
zákonodarcu, ktorý účasť osoby na povinnom sociálnom poistení viaže na kumulatívne splnenie dvoch
podmienok a to je status SZČO a výkon zárobkovej činnosti, ktorý mu z licencie L1A neplynul, nakoľko
túto licenciu nevyužíval a teda licencia L1A mu automaticky nezakladala bez ďalšieho účasť na povinnom
sociálnom poistení.

12.
Žalovaná dupliku nepodala.

IV. Konanie na správnom súde a relevantná práva úprava

13.
Podľa § 199 ods. 3 Správneho súdneho poriadku (ďalej aj ako „SSP“), ak nie je v tejto hlave ustanovené
inak, použijú sa na konanie v sociálnych veciach ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.
Podľa § 202 ods. 2 vety prvej SSP, správnu žalobu fyzickej osoby správny súd posudzuje neformálne.
Podľa § 135 ods. 1 SSP, na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti
rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy.
Podľa § 5 zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31. decembra 2010, samostatne zárobkovo
činná osoba podľa tohto zákona je fyzická osoba, ktorá
a) vykonáva poľnohospodársku výrobu vrátane hospodárenia v lesoch a na vodných plochách a je
zapísaná do evidencie podľa osobitného predpisu,
b) má oprávnenie prevádzkovať živnosť,
c) má oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu okrem činnosti fyzickej osoby v
pracovnom pomere, na ktorej výkon je povinná mať oprávnenie podľa osobitného predpisu,
d) je spoločníkom verejnej obchodnej spoločnosti alebo komplementárom komanditnej spoločnosti,
e) vykonáva športovú činnosť zárobkovo, ale nie v pracovnom pomere,
f) vykonáva činnosť obchodného zástupcu.

Podľa § 21 ods. 4 písm. b) zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31. 12.2007
(4) Povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie zaniká vždy
b) samostatne zárobkovo činnej osobe uvedenej v § 5 písm. b) a c) dňom zániku týchto oprávnení, a
samostatne zárobkovo činnej osobe uvedenej v § 5 písm. c) odo dňa vzniku pracovného pomeru, v
ktorom na výkon činnosti je povinná mať oprávnenie podľa osobitného predpisu, 21) ak od tohto dňa



podľa svojho vyhlásenia nevykonáva činnosť samostatne zárobkovo činnej osoby uvedenej v § 5 písm.
c),

Podľa § 21 ods. 1 zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31. decembra 2007
1) Povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie samostatne zárobkovo činnej
osobe vzniká od 1. júla kalendárneho roka nasledujúceho po kalendárnom roku, za ktorý jej príjem z
podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu 34) alebo výnos súvisiaci
s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou bol vyšší ako 12-násobok vymeriavacieho
základu uvedeného v § 138 ods. 10, a zaniká 30. júna kalendárneho roka nasledujúceho po kalendárnom
roku, za ktorý jej príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu
34) alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou nebol vyšší ako
12-násobok vymeriavacieho základu uvedeného v § 138 ods. 10, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 184 ods. 8 zákona o sociálnom poistení, nedávkové konanie sa začína na základe písomnej
žiadosti účastníka konania alebo z podnetu organizačnej zložky Sociálnej poisťovne.

Podľa § 185 ods. 4 zákona o sociálnom poistení, konanie, ktoré sa začína na podnet organizačnej zložky
Sociálnej poisťovne, je začaté odo dňa, keď príslušná organizačná zložka Sociálnej poisťovne urobila
voči účastníkovi konania prvý úkon.

Podľa § 195 ods. 3 zákona o sociálnom poistení, organizačná zložka Sociálnej poisťovne pri
posudzovaní veci objasňuje rovnako dôkladne všetky rozhodujúce skutočnosti bez ohľadu na to, či
svedčia v prospech, alebo v neprospech účastníka konania.

14.
Krajský súd v Trnave, ako súd správny, preskúmal napadnuté rozhodnutie, priebeh administratívneho
konania, vychádzajúc zo stavu, ktorý existoval v čase právoplatnosti rozhodnutia (§ 135 ods. 1 SSP),
pričom postupoval v zmysle § 107 ods.2 SSP, keď vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania a zistil,
že žaloba je dôvodná.

V danej veci bolo medzi účastníkmi konania sporné, či žalobcovi dňom 28.02.2007 zanikla povinná účasť
na sociálnom poistení t.j. na povinnom nemocenskom poistení a povinnom dôchodkovom poistení.

15.
Táto právna otázka bola posudzovaná podľa ustanovení § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení v
znení účinnom do 31.10.2010, § 21 ods. 1 zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31.12.2007
a § 21 ods. 4 písm. b) zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31.12.2007.

16.
Z administratívneho spisu je ďalej zrejmé, že žalobca bol držiteľom licencie L1A a to na základe povolenia
Slovenskej lekárskej komory č. L1A/TT/0062/05 zo dňa 26.2.2005, na základe ktorej bol oprávnený
vykonávať zdravotnícku prax od 28. februára 2005.

17.
Žalobcovi bolo rozhodnutím Trnavského samosprávneho kraja č. j. TA/2005/1004 zo dňa 17.03.2005
udelené povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia v odbore fyziatria, balneológia a
liečebná rehabilitácia. Toto povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia mu bolo zrušené
rozhodnutím Trnavského samosprávneho kraja č. TA/2006/1163 zo dňa 28.2.2007.

18.
Ďalej je z administratívneho spisu zrejmé, že Slovenská lekárska komora vydala dňa 26.2.2005 žalobcovi
rozhodnutím č. L1C/TT/0062/05 licenciu L1C, na základe ktorej mal žalobca oprávnenie vykonávať
funkciu odborného zástupcu v povolaní lekár, v odbore fyziatria, balneológia a liečebná rehabilitácia.

19.
Následne rozhodnutím Trnavského samosprávneho kraja č. TA 2006/1163 zo dňa 28.12.2006 bolo
vydané povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia pre spoločnosť RehabMed s.r.o. od
1.3.2007.



20.
Na úvod správny súd uvádza, že súhlasí s argumentáciou žalovanej, že licencia L1A je potrebná na
výkon zdravotníckej praxe (§ 68 ods. 1 písm. a/) u iného poskytovateľa zdravotníckej starostlivosti,
ktorý má povolenie a považuje sa za oprávnenie, na základe ktorého bol žalobca oprávnený vykonávať
zárobkovú činnosť (§ 5 písm. c/ zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31.12.2007). Súčasne
však zastáva názor, ktorý zdieľa aj sama žalovaná a to, že vznik povinného sociálneho poistenia SZČO
vždy závisel a závisí od dosiahnutých príjmov v rozhodnom období. Teda závisí od zárobkovej činnosti
SZČO.

21.
Správny súd vyhodnocoval povinnú účasť žalobcu na sociálnom poistení posudzovaním dvoch
relevantných skutočností, po prvé - existencia licencie L1A súbežne s povolením na prevádzkovanie
zdravotníckeho zariadenia (licencia L1C), a po druhé - žalobca nikdy nevykonával zárobkovú činnosť
na základe licencie L1A. Inak povedané, žalobca mal príjmy výlučne z prevádzkovania zdravotníckeho
zariadenia na základe povolenia Trnavského samosprávneho kraja č.TA/2006/1163. Táto skutočnosť
nebola zo strany žalovanej rozporovaná, avšak žalovaná ju vyhodnotila ako irelevantnú argumentujúc
tým, že zákon o sociálnom poistení presne stanovuje podmienky kedy SZČO vzniká a zaniká povinné
nemocenské a dôchodkové poistenie, pričom na tento účel nie je rozhodujúce na základe akého
oprávnenia žalobca dosahoval príjem, ale len skutočnosť, že príjem dosiahol ako SZČO.

22.
Správny súd v tejto súvislosti zastáva názor, že zákon o sociálnom poistení explicitne neupravoval a ani
neupravuje situáciu, keď fyzická osoba disponovala dvomi oprávneniami na vykonávanie činnosti podľa
osobitného predpisu, príjem mala len z činnosti, ktorá bola vykonávaná výlučne na základe jedného
z nich a oprávnenie, z ktorého fyzická osoba dosahovala príjem zaniklo, tak ako v posudzovanom
prípade. Zákon o sociálnom poistení v znení do 31.12.2010 v § 21 ods. 4 písm. b) ustanovoval, že
povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie zaniká vždy, samostatne zárobkovo
činnej osobe uvedenej v § 5 písm. b) a c) dňom zániku týchto oprávnení.

23.
Podľa názoru správneho súdu, pokiaľ aj žalobca mal vydanú licenciu L1A na výkon samostatnej
zdravotníckej praxe, ktorá jej podľa § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení účinného do 31.12.2007 bez
ďalšieho zakladala status SZČO, účasť na sociálnom poistení mu toto oprávnenie zakladať nemohlo, a
to z dôvodu, že týmto oprávnením (licenciou L1A) nevykonával zárobkovú činnosť. Inak povedané nemal
z neho príjem, ktorý by sa na účely povinného nemocenského a dôchodkového poistenia posudzoval
podľa § 21 ods. 1. Preto po zániku povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia, z ktorého
ako SZČO výlučne dosahoval príjem, jeho účasť na povinnom nemocenskom a dôchodkovom poistení
nemohla na základe iba formálnej existencie tejto licencie pokračovať. Pokiaľ by to tak bolo, priečilo
by sa to účelu zákona, ktorý povinné nemocenské a dôchodkové poistenie kumulatívne viaže na dve
zákonné podmienky a to status SZČO a s tým spojený výkon zárobkovej činnosti, ktorý však žalobcovi
z licencie L1A nikdy neplynul.

24.
V súvislosti s výkladom zákona o sociálnom poistení, ktorý sa vo vzťahu k určeniu statusu SZČO mení
pomerne často, pričom tieto zmeny odrážajú najmä aktuálnu rozhodovaciu prax správnych súdov a
Ústavného súdu SR (napríklad rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 63/2012 z 23.02.2013,
ktorý sa týkal obdobného, aj keď nie skutkovo totožného problému s účasťou na sociálnom poistení
advokátov) si správny súd dovolí poukázať na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 295/2017,
v ktorom ústavný súd zdôraznil, že „...k výkladu právnych predpisov a ich inštitútov nemožno pristupovať
len z hľadiska textu zákona, a to ani v prípade, keď sa text môže javiť ako jednoznačný a určitý, ale
predovšetkým podľa zmyslu a účelu zákona. Jazykový výklad môže totiž v zmysle ustálenej judikatúry
ústavného súdu predstavovať len prvotné priblíženie sa k obsahu právnej normy, ktorej nositeľom je
interpretovaný právny predpis; na overenie správnosti či nesprávnosti výkladu, resp. na jeho doplnenie
či spresnenie potom slúžia ostatné interpretačné prístupy postavené na roveň gramatickému výkladu,
najmä teleologický a systematický výklad vrátane ústavne konformného výkladu, ktoré sú spôsobilé
v kontexte racionálnej argumentácie predstavovať významný korektív pri zistení obsahu a zmyslu
aplikovanej právnej normy.“ Obdobne Ústavný súd SR pripustil možnosť súdu odchýliť sa od doslovného



znenia zákona aj v náleze sp. zn. III. ÚS 341/07 z 1. júla 2008, v ktorom skonštatoval, že : „Súd môže,
ba dokonca sa musí od doslovného znenia právneho textu odchýliť v prípade, keď to zo závažných
dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu
zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4 Ústavy SR). V takýchto
prípadoch sa musí zároveň vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy musí
založiť na racionálnej argumentácii.“

25.
Správny súd, vychádzajúc, z citovaných rozhodnutí ústavného súdu sa priklonil k teleologickému výkladu
citovaných ustanovení § 5 písm. c) a § 21 ods. 1 a 4 písm. b) zákona o sociálnom poistení a vyhodnotil
právne posúdenie veci žalovanou za formálne a neudržateľné, pretože sa tým, podľa názoru správneho
súdu, potiera samotný účel zákona o sociálnom poistení, ktorým je viazať účasť na sociálnom poistení
na určitý dosiahnutý príjem zo zárobkovej činnosti. V konaní, ako už bolo vyššie uvedené, je nesporné,
že žalobca dosahoval príjem výlučne na základe povolenia Trnavského samosprávneho kraja a licenciu
L1A, na základe ktorej bol tiež oprávnený dosahovať príjem, nevyužíval. Je pravdou, že zákon o
sociálnom poistení nerozlišuje na účely účasti na sociálnom poistení príjem, ktorý fyzická osoba môže
dosiahnuť z viacerých oprávnení, avšak vychádzajúc zo systematického výkladu zákona, samotný
status SZČO, teda len splnenie podmienky udelenia oprávnenia, automaticky účasť na sociálnom
poistení nezakladá. Preto správny súd ustanovenie § 21 ods. 1 zákona o sociálnom poistení vykladal
tak, že pokiaľ fyzická osoba disponuje súčasne dvoma oprávneniami, ktoré podľa § 5 písm. c) zákona
o sociálnom poistení v znení účinnom do 31.12.2007 zakladali status SZČO, účasť na povinnom
nemocenskom a dôchodkovom poistení podľa § 21 ods. 1 sa posudzuje osobitne vo vzťahu ku každému
oprávneniu, ak oprávnenie, na základe ktorého sa výlučne dosahoval príjem podľa § 138 ods. 10
zaniklo. Uvedený právny názor je podporený aj rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 7Sžso/20/2011 z 15. decembra 2011, ktoré bolo publikované aj v Zbierke stanovísk najvyššieho
súdu a rozhodnutí súdov SR č. 4/2012 pod č. 72, v ktorom najvyšší súd zastal právny názor, že pri
posudzovaní príjmov podľa § 21 ods. 1 zákona o sociálnom poistení je potrebné prihliadať len na
tie príjmy z podnikania, ktoré vyplynuli z podnikateľskej činnosti posudzovaného statusu samostatne
zárobkovo činnej osoby. Pre posudzovaný prípad to konkrétne znamená, že žalovaná mala na účely
rozhodnutia o povinnej účasti žalobcu posudzovať príjmy žalobcu výlučne vo vzťahu k licencii L1A.

26.
V správnom súdnom konaní bolo nespornou skutočnosťou, že žalobca v priebehu prevádzkovania
zdravotníckeho zariadenia v odbore fyziatria, balneológia a liečebná rehabilitácia a ani po zrušení
rozhodnutia o povolení prevádzkovať zdravotnícke zariadenie v tomto odbore (rozhodnutie Trnavského
samosprávneho kraja č. j. TA/2006/1163, nevykonával na základe licencie L1A činnosť, z ktorej by mu
plynuli príjmy z podnikania a inej zárobkovej činnosti podľa § 6 ods. 1 a 2 zákona o dani z príjmov. Práve
s poukazom na túto rozhodnú skutočnosť správny súd zastáva názor, že iba formálne držanie licencie
L1A žalobcom aj po 28.2.2007 nemôže napĺňať materiálnu podmienku na to, aby žalobca bol aj po zániku
prevádzkovania zdravotníckeho zariadenia, výlučne z ktorého dosahoval príjmy posudzované na účely
sociálneho poistenia, účastný na sociálnom poistení. Z uvedeného dôvodu správny súd uzatvára, že
povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie v prípade žalobcu zaniklo k 28.2.2007,
teda dňom zrušenia rozhodnutia o povolení prevádzkovať zdravotnícke zariadenie, pretože výlučne na
jeho základe žalobca dosahoval príjem na účely zákona o sociálnom poistení. Pokiaľ by správny súd
pripustil, že iba formálna dispozícia žalobcu licenciou L1A bez akéhokoľvek príjmu, ktorý by z jej využitia
plynul, by zakladal účasť na sociálnom poistení, došlo by k popretiu účelu zákona, ktorý, ako už bolo
viackrát uvedené účasť na sociálnom poistení spája nielen so statusom SZČO, ale aj s dosiahnutým
príjmom (§ 21 ods. 1 zákona o sociálnom poistení). Alebo inak ešte povedané, žalobcovi účasť na
sociálnom poistení na základe licencie L1A z dôvodu nedosiahnutia zákonom požadovaného príjmu
nikdy podľa § 21 ods. 1 zákona o sociálnom poistení nevznikla a preto táto účasť logicky nemohla
kontinuálne pokračovať aj po 28.2.2007, výlučne na základe príjmu dosahovaného prevádzkovaním
zdravotníckeho zariadenia na základe rozhodnutia Trnavského samosprávneho kraja. Takýto záver je
neudržateľný, v rozpore s účelom zákona o sociálnom poistení a je dôvodom zrušenia napadnutého
rozhodnutia podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP pre nesprávne právne posúdenie veci.



27.
S poukazom na vyššie uvedené správny súd napadnuté rozhodnutie žalovanej zrušil podľa § 191 ods.
1 písm. c) a g) SSP a podľa § 191 ods. 4 SSP vec vrátil žalovanej na ďalšie konanie. Dôvodom zrušenia
napadnutého rozhodnutia je nesprávne právne posúdenie veci a podstatné porušenie ustanovení o
konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia.
V súvislosti s dôvodom zrušenia napadnutého rozhodnutia podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP správny
súd dodáva, že si plne uvedomuje, že zákonné podmienky vzniku a zániku povinného nemocenského
a povinného dôchodkového poistenia sú stanovené zákonom o sociálnom poistení, avšak v danom
konkrétnom prípade správny súd majúc za to, že posudzovaná situácia nie je zákonom o sociálnom
poistení explicitne riešená, zohľadnil samotný účel zákona súčasne zvažujúc aj dopad daného
rozhodnutia na verejný záujem, ktorý nepochybne účasť na sociálnom poistení predstavuje. Správny
súd však práve z dôvodu, že mal preukázané, že žalobca skutočne nevykonával zárobkovú činnosť na
základe licencie L1A po 28.2.2007, teda ňou nedosahoval príjem, ktorý podľa § 21 ods. 1 zákona o
sociálnom poistení zakladá povinnú účasť na sociálnom poistení uzavrel, že v danom prípade verejný
záujem nie je dotknutý.

28.
V správnom súdnom konaní úspešnej žalobkyni priznal správny súd podľa § 167 ods. 1 SSP náhradu
dôvodne vynaložených trov konania v celom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne správny
súd po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník (§ 175 ods.
2 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná v lehote jedného mesiaca
od doručenia rozsudku na Krajský súd v Trnave. Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti
nemožno odpustiť.

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania (§ 57 SSP) uviesť označenie
napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie
rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva
(sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len
do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.