Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 44Sa/19/2018 z 1. 12. 2019 Citácia: rozsudok Krajského súdu Trnava z 1. decembra 2019, sp. zn. 44Sa/19/2018, ECLI:SK:KSTT:2019:2018200241.2 Krajský súd Trnava | 44Sa/19/2018 | ECLI:SK:KSTT:2019:2018200241.2 | 2019-12-01 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov Citované ustanovenia: predpis č. 883/2004 Z. z., § 5 zákona č. 543/2010 Z. z., § 14 zákona č. 461/2003 Z. z., § 15 zákona č. 461/2003 Z. z., § 21 zákona č. 461/2003 Z. z. Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/39284a14-a840-48a5-85ee-785b3c209dc8 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2019:2018200241.2 Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 44Sa/19/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2018200241
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 12. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Laczo
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2018200241.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, ako súd správny, pred sudcom JUDr. Pavlom Laczom, v právnej veci žalobkyne:
PhDr. U. M., dátum narodenia: XX.XX.XXXX, adresa trvalého pobytu: O. B. XXXX/X, XXX XX Z., právne
zastúpenej: Advokátska kancelária AK PRINC & PARTNERS s.r.o., so sídlom Štefánikova 23, 917 01
Trnava, IČO : 47 237 554, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta 8 -
10, 813 63 Bratislava, vo veci žaloby o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. 38866-2/2018-
BA zo dňa 06. júla 2018, takto

r o z h o d o l :

I. Správny súd žalobu z a m i e t a.
II. Správny súd žalovanej právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

I. Priebeh administratívneho konania
1. Sociálna poisťovňa, pobočka Trnava, svojim rozhodnutím č. 57148-2/2018-TT zo dňa 17. januára
2018 určila, že žalobkyni ako samostatne zárobkovo činnej osobe vzniklo povinné nemocenské
poistenie a povinné dôchodkové poistenie dňa 01. júla 2011 na území Slovenskej republiky.

2. Svoje rozhodnutie prvostupňový správny orgán odôvodnil tým, že podľa článku 13 (3) nariadenia č.
883/2004 osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne
zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v
ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých
členských štátoch, právnym predpisom učeným v súlade s odsekom l. Prvostupňový správny orgán
ďalej konštatoval, že ust. § 21 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. sa na žalobkyňu vzťahuje v období
od 1. júla 2011 do 31. marca 2015 z dôvodu, že v zmysle článku 13 (3) nariadenia č. 883/2004
ako samostatne zárobkovo činná osoba podliehala právnym predpisom Slovenskej republiky a táto
skutočnosť bola potvrdená formulárom PD A1 číslo 13-00029643-010-000-A-1770525 zo dňa 13.
mája 2013. Prvostupňový správny orgán ďalej uviedol, že podľa údajov z registra daňových subjektov
vedeného do 31. decembra 2011 Daňovým riaditeľstvom Slovenskej republiky a od 1. januára 2012
Finančným riaditeľstvom Slovenskej republiky vyplýva, že príjem z podnikania a z inej samostatnej
zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou
zárobkovou činnosťou u žalobkyne za rok 2010 bol 10 440 Eur, čo je suma vyššia ako 3 948,73
Eur, t. j. 12-násobok minimálneho vymeriavacieho základu, a teda príjem za rok 2010 je v sume
vyššej ako zákonom stanovená hranica príjmu z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti
podľa osobitného predpisu alebo výnosu súvisiaceho s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou
činnosťou pre posúdenie vzniku povinného poistenia samostatne zárobkovo činnej osoby k 1. júlu 2011
na území Slovenskej republiky.



3. Proti uvedenému rozhodnutiu podala žalobkyňa dňa 05.02.2018 odvolanie, v ktorom namietala v
podstate rovnaké skutočnosti aké sú predmetom žalobného návrhu.

4. Žalovaná Sociálna poisťovňa, ústredie, ako druhostupňový správny orgán svojim rozhodnutím
č. 38866-2/2018-BA zo dňa 06. júla 2018, zamietla odvolanie žalobkyne a potvrdila prvostupňové
rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Trnava č. 57148-2/2018-TT zo dňa 17. januára 2018.
Žalovaná svoje rozhodnutie odôvodnila rovnako ako prvostupňový správny orgán použitím článku
13 (3) základného nariadenia č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení
neskorších predpisov a doplnkov, pričom uviedla, že Sociálna poisťovňa, ústredie dňa 13. mája 2013
vystavila účastníčke konania ako osobe, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a
činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch formulár PD A1, t. j.
potvrdenie o právnych predpisoch sociálneho zabezpečenia číslo 13-00029643-010-000-A-1770525
a určila účastníčke konania v právnych vzťahoch sociálneho zabezpečenia ako uplatniteľné právne
predpisy v období od 1. mája 2010 do 31. marca 2015 právne predpisy Slovenskej republiky, t. j.
slovenskú legislatívu.

II. Žaloba a žalobné dôvody

5. Proti rozhodnutiu žalovanej podala žalobkyňa dňa 07.09.2018 žalobu, v ktorej namietala, že s
rozhodnutiami prvostupňového správneho orgánu, ani s rozhodnutím žalovanej nesúhlasí a to z toho
dôvodu, že pracovala na území Rakúskej republiky na základe živnostenského oprávnenia, vydaného
dňa 12.01.2009, čo vyplýva aj zo Živnostenského registra Magistrátu mesta Viedeň. Od tohto dátumu
bola žalobkyňa prihlásená do sociálneho systému Rakúskej republiky, v ktorom v zmysle právnych
predpisov platných na území Rakúskej republiky platila odvody na nemocenské i dôchodkové poistenie,
ako aj ostatné výdavky vyplývajúce so sociálneho systému Rakúskej republiky. Tento právny a skutkový
stav u žalobkyni trval až do 31.03.2016, kedy prestala vykonávať činnosť ako samostatne zárobkovo
činná osoba v Rakúskej republike, pretože pozastavila vyššie uvedené živnostenské oprávnenie.
Ďalej žalobkyňa uviedla, že na území Slovenskej republiky pracovala u JUDr. Zity Levákovej, súdnej
exekútorky so sídlom v Trnave, v období od 20. septembra 2005 do 13. marca 2006, od 14. marca
2006 do 13. marca 2007, od 14. marca 2007 do 07. februára 2008, od 08. februára 2008 do 31.
decembra 2012, od 01. januára 2013 do 30. júna 2015 a od 01. júla 2015 do 18. mája 2017. U tohto
zamestnávateľa pracovala výlučne na základe uzatvorených dohôd o pracovnej činnosti, čiže dohôd o
prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru. V tejto súvislosti žalobkyňa poukázala na ust. § 4
ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov, účinnom od 1.1.2011
do 31.12.2013, podľa ktorého platilo, že zamestnanec na účely nemocenského poistenia, dôchodkového
poistenia a poistenia v nezamestnanosti je fyzická osoba v právnom vzťahu, ktorý jej zakladá právo na
pravidelný mesačný príjem podľa § 3 ods. 1 písm. a) a ods. 2 a 3, okrem fyzickej osoby v právnom
vzťahu na základe dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru a žiaka strednej školy a
študenta vysokej školy pri praktickom vyučovaní v období odbornej praxe. Žalobkyňa ďalej poukázala
na články 14 a 16 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009, ktoré podľa nej
treba aplikovať pri posudzovaní uplatniteľnosti právnych predpisov členského štátu Európskej únie. Z
pohľadu žalobkyne je teda situácia taká, že hoci na území Slovenskej republiky bola v pracovnom
pomere, tento bol len na základe dohody o pracovnej činnosti a nemohol byť posudzovaný ako v
postavení zamestnanca v zmysle § 4 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov a
teda vylučuje sa uplatnenie článku 13 (3) Nariadenia č. 883/2004. Žalobkyňa poukázala na to, že v
období rokov 2009 až marec 2016 bola žalobkyňa poistená na nemocenské i dôchodkové poistenie
v Rakúskej republike. Dôvodom jej prihlásenia a zotrvania v sociálnom systéme Rakúskej republiky
bolo, že mala v Rakúskej republike živnostenské oprávnenie a na jeho základe aj pôsobila v Rakúskej
republike ako opatrovateľka od 12.01.2009 až do 31.03.2016 ako SZČO. Ako už žalobkyňa uviedla
vo svojom odvolaní zo dňa 25.01.2018, toto živnostenské oprávnenie mala, pretože právne predpisy
Rakúskej republiky vyžadovali, aby opatrovateľka k výkonu svojej činnosti mala takéto živnostenské
oprávnenie. Na území Slovenskej republiky bola žalobkyňa len v pracovnoprávnom vzťahu založeného
výlučne na základe dohody o pracovnej činnosti, a teda išlo o pracovnoprávny vzťah založený len na
základe dohody o pracovnej činnosti, čiže dohody o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru
a na základe tohto nemohla byť žalobkyňa považovaná za zamestnanca na účely nemocenského a
dôchodkového poistenia ako to vyplýva z ustanovenia § 4 ods. l a 2 zákona č. 543/2010 Z. z., vtedy
v platnom znení. Iný pracovnoprávny vzťah v danom období žalobkyňa na území Slovenskej republiky



nemala. Žalobkyňa ďalej poukázala, že pochybenie Sociálnej poisťovne, pobočka Trnava, pri vydávaní
jej rozhodnutia vidí aj v tom, že si odporuje výroková časť predmetného rozhodnutia v kontexte s
odôvodnením predmetného rozhodnutia, resp. výroková časť predmetného rozhodnutia nezodpovedá
kontextu odôvodnenia predmetného rozhodnutia. Rozporným považuje žalobkyňa, že výrokom bolo
rozhodnuté, že od 01.07.2011 je nemocensky a dôchodkovo poistená v Slovenskej republike, ale
bez určenia dokedy. Ale v odôvodnení predmetného rozhodnutia sa už uvádza, že žalobkyňa má byť
nemocensky a dôchodkovo poistená v období od 01.07.2011 do 31.03.2015. Takto vydané správne
rozhodnutie svojim výrokom znižuje právnu istotu účastníka konania o jeho právach a povinnostiach,
ktorých sa týka predmetné rozhodnutie. Žalobkyňa ďalej uviedla, že nie je vylúčené, že žalobkyni
Sociálna poisťovňa vyrubi platby za obdobie od 01.07.2011 na nemocenské i dôchodkové poistenie
do sociálneho systému Slovenskej republiky, hoci v období od 01.07.2011 do 31.03.2015 platila takéto
nemocenské a dôchodkové poistenie v Rakúskej republike, čo je však v rozpore s vyššie uvedeným
Nariadením (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004, v zmysle ktorého nie je možné platiť
rovnaké odvody v dvoch štátoch. Žalobkyňa považuje takisto za nekorektný postup sociálnej poisťovne,
ktorá rozhodla o povinnosti platiť nemocenské a dôchodkové poistenie v Slovenskej republike od 01.07.
2011 až po takmer siedmich rokoch. Z uvedeného dôvodu žiadala žalobkyňa napadnuté rozhodnutie
žalovanej ako aj rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu Sociálnej poisťovne, pobočky Trnava
zo dňa 17. januára 2018 zrušiť a vec vrátiť správnemu orgánu na ďalšie konanie.

III. Vyjadrenie žalovanej, replika, duplika

6. K žalobe sa písomne vyjadrila žalovaná a to dňa 16. novembra 2018. Žalovaná vo svojom písomnom
vyjadrení uviedla, že žalobkyňa bola v spornom období osobou, ktorá súčasne vykonávala činnosť v
dvoch členských štátoch. Na území Slovenskej republiky vykonávala v období od 20. septembra 2005 do
18. mája 2017 na základe dohôd o pracovnej činnosti činnosť zamestnanca u zamestnávateľa: JUDr. K.
Leváková, IČO: 36 091 707, so sídlom Františkánska 2, 917 01 Trnava. Súčasne bola žalobkyňa podľa
výpisu zo Živnostenského registra Magistrátu mesta Viedeň (Magistrat der Stadt Wien, Magistratisches
Bezirksamt für den 4./5. Bezirk, Rechte Wienzeile 105, 1050 Wien), Reg.ZI.: 110066F04/05, odo dňa
12. januára 2009 oprávnená na výkon samostatnej zárobkovej činnosti na území Rakúskej republiky.
Toto oprávnenie jej zaniklo ku dňu 31. marca 2016. Vzhľadom na vyššie uvedené bolo preto potrebné na
základe pravidiel upravených v koordinačných nariadeniach určiť, právne predpisy ktorého členského
štátu (v danom prípade buď právne predpisy Slovenskej republiky alebo právne predpisy Rakúskej
republiky) sa majú u žalobkyne uplatňovať. Podľa článku 16 (1) vykonávacieho nariadenia osoba, ktorá
vykonáva činnosti v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch, informuje o tejto skutočnosti inštitúciu
určenú príslušným úradom členského štátu bydliska. Po predložení žiadosti o určenie uplatniteľnej
legislatívy spolu so všetkými podkladmi zo strany žalobkyne Sociálna poisťovňa, ústredie, vystavila
žalobkyni dňa 13. mája 2013 formulár PD A1 číslo: 13-00029643-010-000-A-1770525, t. j. potvrdenie
o právnych predpisoch sociálneho zabezpečenia, ktoré sa vzťahujú na držiteľa. Keďže žalobkyňa bola
jednak zamestnancom na území Slovenskej republiky a zároveň samostatne zárobkovo činnou osobou
na území Rakúskej republiky, pri vystavení formulára PD A1 vychádzala Sociálna poisťovňa, ústredie,
z článku 13 (3) základného nariadenia, ktorý rieši práve takú situáciu, aká nastala u žalobkyne. V
zmysle vyššie spomínaného článku základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako
zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch,
podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak
vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v
súlade odsekom 1. S poukazom na článok 13 (3) základného nariadenia boli žalobkyni na obdobie
od 1. mája 2010 do 31. marca 2015 určené právne predpisy Slovenskej republiky, t.j. žalobkyni bola
určená za uplatniteľnú slovenská legislatíva. Toto určenie sa však v zmysle článku 16 (2) vykonávacieho
nariadenia považovalo len za predbežné. Následne je potrebné, aby inštitúcia informovala o predbežnom
určení uplatniteľných právnych predpisov určené inštitúcie každého členského štátu, v ktorom sa činnosť
vykonáva. Podľa článku 16 (3) vykonávacieho nariadenia takéto predbežné určenie
uplatniteľných právnych predpisov sa stáva definitívnym do dvoch mesiacov odo dňa, keď boli inštitúcie
určené príslušnými orgánmi dotknutých členských štátov o ňom informované v súlade s odsekom 2,
ak už uplatniteľné právne predpisy neboli definitívne určené na základe odseku 4 alebo najmenej
jedna dotknutá inštitúcia neinformovala inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska
do konca tejto dvojmesačnej lehoty o tom, že nemôže prijať toto určenie alebo že zaujala k tejto veci
odlišné stanovisko. Z dôvodu, že príslušná inštitúcia sociálneho zabezpečenia Rakúskej republiky voči



určenej slovenskej legislatíve nijakým spôsobom nenamietala, takéto predbežné určenie uplatniteľných
právnych predpisov sa stalo definitívnym a žalobkyňa tak v období od 1. mája 2010 do 31. marca 2015
podliehala slovenským právnym predpisom. V súvislosti s definitívnym určením uplatniteľnej legislatívy
máme za potrebné poukázať na právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, vyjadrený v
rozsudku sp. zn. 10Sžso/20/2015 zo dňa 27. apríla 2016 , podľa ktorého : „Ak teda žalovaný a príslušný
orgán sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky v súlade s čl. 15 a 16 vykonávacieho nariadenia
definitívne určili uplatniteľné právne predpisy, čo v konaní nebolo sporné, sa najvyšší súd stotožnil
s právnym názorom krajského súdu, podľa ktorého nie je kompetencia krajského súdu tento postup
správnych orgánov preskúmať a vyhodnocovať. Uvedené platí aj v prípade, že by došlo k definitívnemu
určeniu uplatniteľných právnych predpisov v rozpore s ustanoveniami základného a vykonávacieho
nariadenia a takéto definitívne určenie uplatniteľných právnych predpisov je pre súd záväzné".

7. Žalobkyňa sa k vyjadreniu žalovanej nevyjadrila.

IV. Konanie na správnom súde a relevantná práva úprava
8. Krajský súd prejednal vec na pojednávaní konanom dňa 4.11.2019 podľa § 107 ods. 1 SSP, pričom
toto pojednávanie odročil na termín 2.12.2019 za účelom vyhlásenia rozsudku.
9. Právna zástupkyňa žalobkyne na pojednávaní uviedla, že žiada zrušiť napadnuté rozhodnutie,
pretože jej klientka pracovala ako SZČO v Rakúsku, kde mala aj živnosť od 12.01.2009 a na základe
tohto bola zaradená aj do sociálneho systému Rakúskej republiky, kde platila odvody a poistenie až
do 30.06.2016. Na území Slovenskej republiky v rozhodnom období nebola vedená ako zamestnanec,
pretože tu pracovala len na základe dohôd mimo pracovného pomeru a povinnosť platiť poistné a odvody
ako SZČO jej vznikla len v Rakúsku. Poukázala na spornosť formulára PD A1, keďže jej klientka
vôbec tento formulár nepodpísala a viackrát žiadala o kópiu tohto formulára, ktorý jej však Sociálna
poisťovňa nezaslala. Ďalej apelovala na čl. 14 ods. 8 Nariadenia č. 987/2009, ktoré určuje pre použitie
legislatívy špecifické podmienky, ktorými sú napr. trvanie činnosti, obraty, príjem a pracovný čas. Tieto
skutočnosti u klientky vzbudzujú dôvodnosť použitia sociálneho systému Rakúskej republiky, pretože na
území Slovenskej republiky vykonávala len nepatrnú pracovnú činnosť a väčšiu časť svojej zárobkovej
činnosti mala na území Rakúskej republiky. Navyše, ani príjem ktorý dosahovala v Rakúskej republike
jej nebol zdaňovaný na území SR, resp. bol vyňatý z daňových povinností podľa slovenských právnych
predpisov.
10.
Na pojednávaní sa vyjadrila aj samotná žalobkyňa, ktorá uviedla, že nevidí dôvod, aby podpísala
formulár, ktorý mal určiť legislatívu Slovenskej republiky, keďže v Rakúsku jej vyplývali zo sociálneho
systému väčšie výhody. Poukázala na to, že v čase keď mala podpísať formulár a to 13.05.2013
bola PN, o čom predložila doklad do spisu, že v tom čase dostávala sociálne dávky vyplývajúce z
práceneschopnosti v Rakúsku. Pokiaľ však Sociálna poisťovňa tvrdí, že tento formulár podpísala,
musela byť uvedená do omylu.

11.
Poverená zástupkyňa žalovanej na pojednávaní uviedla, že v prípade žalobkyne ide o osobu, ktorá
vykonávala činnosť zamestnanca na území SR a v Rakúsku vykonávala činnosť SZČO. V tomto prípade
sa pre uplatnenie použiteľnosti legislatívy je potrebné aplikovať koordinačné nariadenie č. 883/2004 a k
nemu vykonávacie nariadenie č. 987/2009. Podľa názoru žalovanej žalobkyňa nevykonávala na území
SR dohody mimo pracovnej činnosti, pretože príjmy z dohody, ktoré uzatvorila žalobkyňa jej zakladali
pravidelný príjem a v prípade, že išlo o pracovnú činnosť, z ktorej dotknutá osoba má pravidelný príjem,
treba túto činnosť posudzovať ako príjmy z pracovného pomeru zakladajúce činnosť zamestnanca. Z
tohto dôvodu podľa koordinačného nariadenia bola určená aj uplatniteľnosť legislatívy pre žalobkyňu
Slovenskej republiky, pričom ak je táto určená, platí výhradne a nemôže si dotknutá osoba vyberať ktorá
legislatíva bude uplatniteľná pre ňu, aj keby to bolo pre ňu výhodnejšie. Uviedla, že Sociálna poisťovňa
nikdy netvrdila, že žalobkyňa formulár PD A1 podpísala, Sociálna poisťovňa len tvrdí, že tento bol
vystavený a rakúska strana uplatniteľnosť legislatívy Slovenskej republiky v lehote dvoch mesiacov
nenamietala.

12.
Podľa článku 13 (3) základného nariadenia č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho
zabezpečenia, osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako



samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom
členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch
alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s odsekom l.

Podľa článku 13 (5) základného nariadenia, osoby uvedené v odsekoch 1 až 4 sa na účely právnych
predpisov určených v súlade s týmito ustanoveniami považujú za osoby, ktoré vykonávajú všetky svoje
činnosti ako zamestnanci alebo samostatne zárobkovo činné osoby a ktoré získavajú celý svoj príjem
v danom členskom štáte.

Podľa článku 16 (1) nariadenia vykonávacieho nariadenia, osoba, ktorá vykonáva činnosti v dvoch
alebo vo viacerých členských štátoch, informuje o tejto skutočnosti inštitúciu určenú príslušným úradom
členského štátu bydliska.

Podľa § 5 zákona č. 461/2003 Z. z. v znení zákona č. 543/2010 Z. z. účinnom od 1. januára 2011 do
31. 12. 2013, samostatne zárobkovo činná osoba podľa tohto zákona je fyzická osoba, ktorá dovŕšila
18 rokov veku a je registrovaná podľa osobitného predpisu 8) v súvislosti so zárobkovou činnosťou
uvedenou v § 3 ods. 1 písm. b) a ods. 2 a 3, okrem fyzickej osoby, ktorá má podľa zmluvy o výkone
osobnej asistencie vykonávať osobnú asistenciu fyzickej osobe s ťažkým zdravotným postihnutím.

Podľa § 14 ods. 1 písm. b) zákona č. 461/2003 Z. z. v znení zákona č. 543/2010 Z. z. účinnom od
1. januára 2011, povinne nemocensky poistená je samostatne zárobkovo činná osoba, ktorej príjem z
podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci
s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou bol vyšší ako 12-násobok vymeriavacieho
základu uvedeného v § 138 ods. 5.

Podľa § 15 ods. 1 písm. b) zákona č. 461/2003 Z. z. v znení zákona č. 555/2007 Z. z. účinnom od 1.
januára 2008, povinne dôchodkovo poistená je samostatne zárobkovo činná osoba, ktorá je povinne
nemocensky poistená.

Podľa § 21 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. v znení zákona č. 543/2010 Z. z. účinnom od 1. januára 2011
do 31. 12. 2013, povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie samostatne zárobkovo
činnej osobe vzniká od 1. júla kalendárneho roka nasledujúceho po kalendárnom roku, za ktorý jej príjem
z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci
s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou bol vyšší ako 12-násobok vymeriavacieho
základu uvedeného

13.
Preskúmaním spisového materiálu súd zistil, že žalobkyňa bola v spornom období osobou, ktorá
súčasne vykonávala činnosť v dvoch členských štátoch. Na území Rakúskej republiky vykonávala
činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba na základe živnostenského listu vydaného Magistrátom
mesta Viedeň dňa 12. januára 2009, kde bola oprávnená vykonávať ako samostatne zárobkovo činná
osoba pracovnú činnosť opatrovateľky. Na území Slovenskej republiky vykonávala v období od 20.
septembra 2005 do 8. mája 2017 činnosť zamestnanca u zamestnávateľa JUDr. Leváková, so sídlom
Františkánska 2, 917 01 Trnava, IČO 36 091707. Živnostenské oprávnenie na výkon samostatnej
zárobkovej činnosti na území Rakúskej republiky zanikol žalobkyni 31. marca 2015. Vzhľadom na vyššie
uvedené skutočnosti bolo potrebné, aby na základe pravidiel a koordinačných nariadení bolo určené,
ktoré právne predpisy a ktorého členského štátu budú uplatniteľné pri sociálnom zabezpečení žalobkyne,
teda či budú uplatniteľné predpisy Slovenskej republiky alebo predpisy Rakúskej republiky.

14.
Žalobkyňa tvrdí, že v danom prípade je potrebné uplatňovať predpisy Rakúskej republiky a to z dôvodu,
že prevažnú časť zárobkovej činnosti vykonávala na území Rakúskej republiky, kde platila aj odvody a
poistné na nemocenské a dôchodkové poistenie a navyše na území Slovenskej republiky nevykonávala
činnosť ako zamestnanec a pokiaľ pracovala na území Slovenskej republiky u zamestnávateľa JUDr.
Zity Levákovej, tak bolo to len na základe dohôd mimo pracovnej činnosti.

15.



Žalovaná na druhej strane tvrdí, že pre posúdenie uplatniteľnosti legislatívy treba vychádzať z toho, že
táto jej bola určená formulárom PD A1 číslo: 13-00029643-010-000-A-1770525 zo dňa 13. mája 2013,
podľa ktorého bolo určené, že žalobkyňa podlieha právnym predpisom Slovenskej republiky, pretože na
území Slovenskej republiky vykonávala činnosť zamestnanca a preto bolo potrebné uplatniť článok 13
(3) nariadenia č. 883/2004.

16.
Úlohou správneho súdu je v danom prípade posúdiť, či tento postup Sociálnej poisťovne bol v súlade
so zákonom a teda či uplatniteľnosť legislatívy Slovenskej republiky bol v súlade jednak s koordinačným
nariadením č. 883/2004 ako aj s vykonávacím nariadením č. 987/2009, na ktorý poukazovala žalobkyňa
v žalobe.

17.
Krajský súd konštatuje, že žalobkyňa v žalobe poukazuje na ustanovenie článku 14 ods. 5
vykonávacieho nariadenia č. 987/2009.

18.
Krajský súd vzhľadom na začlenenie článku 14 ods. 5 a ods. 5b vykonávacieho nariadenia, ktorým
sa upravujú spresnenia týkajúce sa článku 12 a 13, na ktorý taktiež žalobkyňa poukázala je toho
názoru, že ustanovenie článku 14 bod 5b vo väzbe na článok 5 vykonávacieho nariadenia sa viaže k
aplikácii článku 13 základného nariadenia iba vo vzťahu k tým ustanoveniam článku 13, ktoré je potrebné
vyhodnocovať, či sa jedná o podstatnú ( nie zanedbateľnú) časť činnosti vykonávanú v tom ktorom
členskom štáte. Podľa názoru krajského súdu ustanovenie článku 14 bod 5b vykonávacieho nariadenia,
vzhľadom aj na systematizáciu článku 14 a znenie odseku 5a a predchádzajúcich odsekov článku 14
vykonávacieho nariadenia, sa neviaže k článku 13 ods. 3 prvá časť pred slovkom alebo, ale iba k
článku 13 ods. 1 a ods. 2 základného nariadenia, ktoré však nie je možné na status žalobkyne aplikovať.
Posudzovanie podstatnej činnosti teda, či činnosť má marginálny charakter z hľadiska aplikácie článku
14 vykonávacieho nariadenia, nie je možné, ak žalobkyňa vykonávala činnosť SZČO v jednom členskom
štáte a súčasne vykonáva zamestnanie na území iného členského štátu u zamestnávateľa so sídlom v
inom členskom štáte, než v tom, v ktorom vykonáva súčasne činnosť SZČO, čo je aj prípad žalobkyne.
Iba v prípade, ak by žalobkyňa vykonávala činnosť zamestnanca v dvoch alebo viacerých členských
štátoch, potom na otázku určenia uplatniteľných právnych predpisov, ktorým by táto osoba podliehala,
by bolo potrebné aplikovať ustanovenie článku 13 ods. 1 vo väzbe na čl. 13 (3) časť vety za slovkom
alebo, aby sa skúmal podstatný charakter týchto činností ( charakter činností zamestnanca).

19.
Pokiaľ však nie je takáto situácia, v prípade žalobkyne bolo potrebné aplikovať výlučne článok
13 ods. 3 prvej časti vety pred slovkom alebo základného nariadenia pre určenie uplatniteľných
právnych predpisov členského štátu. Súd však nemôže zasahovať do definitívneho určenia uplatniteľnej
legislatívy, ktorá nebola spochybnená žalovaným a ani rakúskou inštitúciou sociálneho zabezpečenia
a bola v súlade s článkom 15 a 16 vykonávacieho nariadenia určená, takéto definitívne určenie
uplatniteľných predpisov je pre krajský súd záväzné a musí z neho vychádzať a potom je treba
konštatovať, že napadnuté rozhodnutie žalovaného je v súlade so zákonom.

20.
V súvislosti s námietkou žalobkyne, ktorá bola vznesená aj na pojednávaní a to, že bolo potrebné skúmať
rozsah činnosti ktorú vykonávala žalobkyňa na území Rakúska v porovnaní v rozsahu činnosti na území
Slovenskej republiky, krajský súd konštatuje, že nebolo potrebné skúmať rozsah takejto činnosti, ktoré
ako zamestnanec na území SR u zamestnávateľa so sídlom v SR vykonávala žalobkyňa, a tento rozsah
porovnávať s rozsahom činnosti SZČO práve z dôvodu, že článok 13 bod 3 prvá časť vety pred slovkom
alebo jednoznačne určoval legislatívu, ktorej osoba akou je žalobkyňa podlieha.

21.
Pokiaľ však žalovaný a príslušný orgán sociálneho zabezpečenia Rakúskej republiky v súlade s
článkom 15 a 16 vykonávacieho nariadenia definitívne určili uplatniteľné právne predpisy, čo v konaní
nebolo sporné, nie je v kompetencii krajského súdu tento postup správnych orgánov preskúmavať a
vyhodnocovať, aj pokiaľ by došlo k definitívnemu určeniu uplatniteľných právnych predpisov v rozpore



s ustanoveniami základného a vykonávacieho nariadenia a takéto definitívne určenie uplatniteľných
právnych predpisov, pokiaľ nedošlo k jeho prehodnoteniu a zrušeniu, je aj pre krajský súd záväzné.

22.
U žalobkyne bolo preto rozhodujúcou skutočnosťou to, že podľa článku 16 ods. 1 vykonávacieho
nariadenia, osoba ktorá vykonáva činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch informuje o tejto
skutočnosti inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska. Po predložení žiadosti o
určenie uplatniteľnosti legislatívy spolu so všetkými podkladmi zo strany žalobkyne, Sociálna poisťovňa,
ústredie vystavila žalobkyni dňa 13. mája 2013 formulár PD A1 číslo: 13-00029643-010-000-A-1770525,
t. j. potvrdenie o právnych predpisoch sociálneho zabezpečenia, ktoré sa vzťahujú na držiteľa. Keďže
žalobkyňa bola jednak zamestnancom na území Slovenskej republiky a zároveň samostatne zárobkovo
činnou osobou na území Rakúskej republiky, pri vydávaní formulára PD A1 vychádzala Sociálna
poisťovňa, ústredie z článku 13 ods. 3 základného nariadenia, ktoré rieši práve takúto situáciu, aká
nastala u žalobkyne. V zmysle uvedeného článku základného nariadenia boli žalobkyni na obdobie od
1. mája 2010 do 31. marca 2015 určené právne predpisy Slovenskej republiky, t. j. žalobkyni bola určená
za uplatniteľnú slovenská legislatíva. Toto určenie sa však v zmysle článku 16 ods. 2 vykonávacieho
nariadenia považovalo len za predbežné. Následne bola inštitúcia sociálneho zabezpečenia v Rakúsku
informovaná o predbežnom určení uplatniteľných právnych predpisov Slovenskej republiky, ku ktorému
sa podľa článku 16 ods. 3 mohla táto inštitúcia vyjadriť. Z dôvodu, že príslušná inštitúcia sociálneho
zabezpečenia Rakúskej republiky voči určenej slovenskej legislatíve nijakým spôsobom nenamietala
takéto predbežné určenie uplatniteľných právnych predpisov, sa stalo definitívnym a žalobkyňa tak v
období od 1. mája 2010 do 31. marca 2015 podliehala slovenským právnym predpisom.

23.
Takéto definitívne určenie uplatniteľných právnych predpisov je záväzné nielen pre obe inštitúcie ktoré
takéto uplatnenie určovali, resp. ktoré sa im podriadili, ale aj pre samotný súd.

24.
Na druhej strane treba poznamenať aj to, že pokiaľ došlo k definitívnemu určeniu uplatnených právnych
predpisov v rozpore s ustanoveniami základného a vykonávacieho nariadenia, tak takéto definitívne
určenie uplatnenia právnych predpisov, pokiaľ nedošlo k jeho prehodnoteniu a zrušeniu, je pre krajský
súd záväzné. Toto vyslovil vo svojom rozhodnutí Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn.
10Sžso/20/2015.

25.
Krajský súd sa i napriek tejto skutočnosti zaoberal otázkou, či činnosť žalobkyne na území Slovenskej
republiky u zamestnávateľa JUDr. Zity Levákovej je možné posudzovať ako činnosť zamestnanca
podľa § 4 zákona č. 461/2003 Z. z. Pojem zamestnanec v zmysle ustanovenia § 4 zákona o sociálnom
poistení nemožno stotožňovať s jeho užším vymedzením podľa ustanovenia § 11 zákonníka práce. V
tejto súvislosti nadobudlo značný význam rozlišovanie zamestnancov na tých, ktorí sú v právnom vzťahu
zakladajúcom právo na pravidelný mesačný príjem a tých, ktorí uzatvorili právny vzťah zakladajúci právo
na nepravidelný príjem. S novým statusovým delením sú následne spojené aj viaceré práva a povinnosti
nielen zamestnancov, ale aj zamestnávateľov. Na účely nemocenského poistenia, dôchodkového
poistenia a poistenia v nezamestnanosti možno veľmi zjednodušene povedať, že za zamestnanca
s pravidelným mesačným príjmom sa považuje osoba v pracovnom pomere s pracovnou zmluvou
vrátane osôb s príjmami zo závislej činnosti zo súčasného alebo z predchádzajúceho služobného
pomeru, štátnozamestnaneckého pomeru alebo členského pomeru, alebo z obdobného vzťahu, ak pri
výkone práce pre platiteľa mzdy, platiteľa príjmu je povinné dodržiavať pokyny alebo príkazy platiteľa
príjmu. Žalobkyňa v konaní namietala, že u zamestnávateľa JUDr. Zity Levákovej pracovala na základe
dohôd mimo pracovného pomeru, tu treba poznamenať, že rozdiel medzi pravidelným príjmom na
dohodu a nepravidelným príjmom na dohodu je ten, že dohody pri ktorých po vykonávaní práce
zamestnávateľ poskytne dohodárovi mzdu, nasledujúci mesiac sa považuje za dohodu s pravidelným
príjmom. Pravidelný príjem je mzda, plat, odmena alebo iný príjem zamestnanca, ktorý je splatný za
mesačné obdobie. Nepravidelný príjem je príjem, ktorý nie je pravidelne mesačne vyplácaný, napr.
odmena pri dohode o vykonaní práce alebo taká dohoda, ktorej maximálne trvanie dohody je jeden
mesiac. V danom prípade však bolo jednoznačne preukázané, že žalobkyňa pracovala u JUDr. Zity
Levákovej ako zamestnankyňa, pretože na základe dohôd ktoré sa nachádzajú v spisovom materiáli,
poberala za tieto dohody každý mesiac príjem, ktorý bol jasne stanovený a išlo o príjem pravidelný.



Takto to posudzuje aj Sociálna poisťovňa, teda pravidelnosť alebo nepravidelnosť odmeňovania na účely
sociálneho poistenia podľa toho, aká dohoda je uzatvorená.

26.
Podľa názoru krajského súdu aj tento postup Sociálnej poisťovne pri určení toho, či žalobkyňa pracovala
na území Slovenskej republiky ako zamestnanec u zamestnávateľa JUDr. Zity Levákovej, bol správny.

27.
V tejto súvislosti krajský súd poznamenáva, že v danom prípade došlo k pochybeniu rakúskych
úradov sociálneho zabezpečenia a to vzhľadom na to, že pokiaľ žalobkyňa platila poistné a odvody v
Rakúsku ako tvrdí, tak je zarážajúce, že pokiaľ bol rakúskej strane doručený formulár PD A1 s určenou
uplatniteľnosťou slovenskej legislatívy a rakúska strana ho nenamietala v zákonom stanovenej lehote
( 2 mesiace), tak nemala ani prijímať od žalobkyne platby na poistnom a odvodoch. V tomto smere
žalovaná žiadnym spôsobom nepochybila, pretože určenie uplatniteľnosti slovenskej legislatívy v oblasti
sociálneho zabezpečenia žalobkyne bolo určené definitívne v súlade s článkom 16 ods. 3 vykonávacieho
nariadenia.

28.
Vzhľadom na hore uvedené skutočnosti rozhodol súd tak ako je uvedené vo výrokovej časti tohto
rozsudku.

29.
O trovách konania rozhodol súd tak, že procesne úspešnej žalovanej právo na náhradu trov konania
nepriznal v zmysle ust. § 168 SSP, keď žalovanej ako orgánu verejnej správy možno priznať trovy
konania len výnimočne, čo však v danom prípade krajský súd nezistil, že existujú dôvody, pre ktoré by
bolo možné trovy konania žalovanej priznať.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná v lehote jedného mesiaca
od doručenia rozsudku na Krajský súd v Trnave. Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti
nemožno odpustiť.

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania (§ 57 SSP) uviesť označenie
napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie
rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva
(sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len
do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.