Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. 26Co/43/2018 z 19. 4. 2018 Citácia: uznesenie Krajského súdu Trnava z 19. apríla 2018, sp. zn. 26Co/43/2018, ECLI:SK:KSTT:2018:2512204237.2 Krajský súd Trnava | 26Co/43/2018 | ECLI:SK:KSTT:2018:2512204237.2 | 2018-04-19 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 150 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/4f30ce90-8fd9-4c65-8d07-964de653be68 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2018:2512204237.2 Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26Co/43/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2512204237
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 04. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Jozef Mačej
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2512204237.2

Uznesenie
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu Mgr. Jozefa Mačeja a sudcov JUDr. Daniela
Ilavského a Mgr. Michala Novotného v sporovej veci žalobcov: 1. C. D., nar. XX. K. XXXX, 2. S. D., nar.
XX. V.XXX, obaja S. XX, H., spoločne zastúpených: PaedDr. Mgr. C. K., C. XX, D., proti žalovanému:
T. J., nar. XX. O. XXXX, K. D. 2, H., zastúpenému: JUDr. Dalibor Pavelka, advokát, Hlohovec, o trovy
konania, na odvolanie žalovaného proti uzneseniu Okresného súdu Piešťany č. k. 5 C 45/2012-136 zo
17. júla 2017 takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie mení tak, že žalovaný má právo voči žalobcom
ako spoločne a nerozdielne zaviazaným nárok na náhradu 50 % trov doterajšieho konania.

II. Strany nemajú právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobcovia sa žalobou domáhali, aby súd žalovanému ako vlastníkovi pohostinstva Karpina v
Hlohovci uložil zdržať sa konkrétne vymedzených činností (predlžovanie prevádzkového času, púšťania
hudby, zneužívania ohlásenia jednorazového predĺženia prevádzkového času). Rozsudkom súdu prvej
inštancie č. k. 5 C 45/2012-72 bola táto ich žaloba zamietnutá, keď súd ju posúdil ako žalobu zdržovaciu
podľa § 127 Obč. zák. Súd prvej inštancie ustálil, že žalovaný ako vlastník pohostinstva Karpina obťažuje
žalobcov - susedov nad mieru primeranú pomerom hlukom (rušenie kľudu). Žalobu však zamietol preto,
že žalobný návrh (konanie, ktorého sa mal žalovaný zdržať) nie je dostatočne určitý a vykonateľný.
Rozhodnutie o trovách súd prvej inštancie vyhradil samostatnému uzneseniu po právoplatnom skončení
konania. Na odvolanie žalobcov tunajší súd rozsudkom č. k. 23 Co 351/2013-107 tento rozsudok
potvrdil. Stotožnil sa s názorom súdu prvej inštancie, že § 127 Obč. zák. neumožňuje uložiť žalovanému
konkrétne opatrenia, len povinnosť zdržať sa obťažovania. Okrem toho posúdil žalobu aj podľa § 11 a
§ 13 Obč. zák., podľa ktorého však za zásah do ochrany osobnosti žalobcov zodpovedá nie žalovaný
ako vlastník ale prevádzkovateľ pohostinstva Karpina ako pôvodca zásahu; tým však žalovaný nie je.

2. Tu napadnutým uznesením č. k. 5 C 45/2012-136 súd prvej inštancie žalovanému voči žalobcom nárok
na náhradu trov konania nepriznal. Na odôvodnenie uviedol, že v danej veci ide o výnimočný prípad,
pričom výnimočnosť spočíva v okolnostiach veci aj okolnostiach strán sporu. Žalobcovia sú starobní
dôchodcovia vysokého veku, pričom žalobca v 2. rade trpí viacerými chorobami. Obťažovanie žalobcov
hlukom z pohostinstva Karpina bolo dané a hluk bol príčinou chorôb žalobcov. Hoci súd žalobu žalobcov
v konečnom dôsledku zamietol pre nesprávnosť žalobného petitu, vyvodil zodpovednosť žalovaného za
protiprávny stav, a preto súd prvej inštancie nepovažoval za spravodlivé priznať mu nárok na náhradu
trov. Záverom poukázal tiež na to, že žalobcovia sú starobní dôchodcovia, ich jediným príjmom je
starobný dôchodok, pričom sú vlastníkmi niektorých nehnuteľností. Žalovaný je podnikateľom, ktorého
vymeriavací základ na sociálne poistenie je 1.558,43 €, a je vlastníkom nehnuteľností.



3. Žalovaný sa včas podaním odvolaním domáha zmeny tohto uznesenia tak, že sa mu prizná nárok
na náhradu trov konania proti žalobcom v rozsahu 100 %. Namietol, že žalobcovia podali zjavne
nedôvodnú žalobu, ktorá bola ako taká zamietnutá, a boli zastúpení právnou zástupkyňou, teda nešlo o
práva neznalé osoby. Názor súdu prvej inštancie by legalizoval podávanie šikanóznych žalôb. Úvahy o
zodpovednosti žalovaného za vzniknutý stav v oboch rozsudkoch sú len teoretické pre prípad použitia
§ 127 Obč. zák., odvolací súd však nárok žalobcov v skutočnosti kvalifikoval podľa § 11 a 13 Obč. zák.
Pohostinstvo je na danom mieste prevádzkované 40 rokov ešte pred stavbou rodinného domu žalobcov,
nikto iný okrem nich sa na rušenie nočného pokoja nesťažoval a sťažnosti žalobcov už berie s rezervou
aj mesto Hlohovec. Žalovanému nebola v tejto súvislosti uložená žiadna pokuta, teda ani správne orgány
nezistili nadmerný hluk. Nebol dôvod na podanie susedskej žaloby a subjektívne pocity žalobcov nemajú
za následok zodpovednosť žalovaného. Súd prvej inštancie sa nezmienil o dôchodku žalobkyne v 1.
rade, avšak nízky príjem žalobcu nemôže byť dôvodom neuloženia povinnosti náhrady trovy pri zjavne
nedôvodnej žalobe. Takisto súd nedôsledne aplikoval závery ním citovaného uznesenia ÚS SR sp. zn. II.
ÚS 563/2011-14, podľa ktorého má súd zohľadniť všetky pomery strán, ich postoj v konaní a s ohľadom
na ich intenzitu môže dospieť k záveru o úplnom alebo čiastočnom nepriznaní nároku na náhradu trov.
Žalobcovia podali zjavne nedôvodnú žalobu s nevykonateľným petitom, preto majú znášať následky
neúspechu. Súd mal ďalej zohľadniť, že v ich nehnuteľnosti sídlo súkromná zubná ambulancia, takže
majú príjem z prenájmu. Nie sú tu teda žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, kvôli ktorým nemala
byť žalovanému priznaná náhrada trov konania.

4. Žalobcovia vo vyjadrení žiadal napadnuté uznesenie potvrdiť. Poukázali na odôvodnenie rozsudkov
prvostupňového aj odvolacieho súdu, ktoré uznali zodpovednosť žalovaného za protiprávny stav.
Žalovaný takisto zneužíva predĺženie otváracích hodín umožnené všeobecne záväzným nariadením
mesta Hlohovec, na čo mesto medzičasom reagovalo vydaním nového VZN. Súd pri rozhodovaní o
trovách nesmie meniť svoje závery vyslovené v rozsudku o zodpovednosti žalovaného za protiprávny
stav. Namietli, že zo zubnej ambulancie nemajú príjem, pretože ju prevádzkuje pôvodný výlučný vlastník
ich nehnuteľnosti, ktorý im len previedol spoluvlastnícky podiel so zriadením vecného bremena. Príjem
žalobkyne v 1. rade je 244 € mesačne. Dôvody hodné osobitného zreteľa tu teda existujú.

5. Krajský súd v Trnave ako odvolací súd po zistení, že odvolanie je podané včas a oprávnenou osobou
proti uzneseniu, ktoré možno napadnúť odvolaním [§ 357 písm. m) C. s. p.], preskúmal napadnuté
uznesenie bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario C. s. p.) a dospel k záveru, že odvolanie
je čiastočne dôvodné.

6. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie rozhodoval o nároku na náhradu trov konania, ktoré sa
(právoplatne) skončilo 19. novembra 2014. Z § 470 ods. 2 C. s. p. vyplýva, že účinky úkonov vykonaných
pred 1. júlom 2016 zostávajú zachované. Podľa názoru odvolacieho súdu to znamená, že zostávajú
zachované aj účinky právoplatného rozsudku vo veci samej č. k. 5 C 45/2012-72 vo vzťahu k nároku
tej alebo onej strany sporu na náhradu trov konania. V dôsledku toho je teda čo do otázky, či niektorá
strana má nárok na náhradu trov konania a v akom rozsahu, potrebné aj naďalej použiť ustanovenie
§ 142 a nasl. O. s. p. účinného do 30. júna 2016. Čo do procesného aspektu je však potrebné použiť
ustanovenie § 262 C. s. p. účinného od 1. júla 2016. Súd prvej inštancie preto nesprávne posudzoval
otázku nepriznania nároku na náhradu trov podľa § 257 C. s. p., keďže ju mal posudzovať podľa § 150
O. s. p. účinného do 30. júna 2016.

7. Podľa § 142 ods. 1 O. s. p. účinného do 30. júna 2016 platilo, že účastníkovi, ktorý mal vo veci plný
úspech, prizná súd náhradu trov proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Základným meradlom
náhrady trov teda bolo meradlo úspechu vo veci. Podľa § 150 ods. 1 O. s. p. však súd výnimočne nemusel
priznať náhradu trov celkom alebo sčasti, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa. Podľa judikatúry
výnimočnosť aplikácie tohto ustanovenia musí byť daná osobitnými okolnosťami, ktorých charakteristika
musí byť v odôvodnení rozhodnutia vždy náležite vysvetlená a konkretizovaná. Súd musí prihliadať na
majetkové, sociálne, osobné a ďalšie pomery (treba zdôrazniť, že všetkých) účastníkov konania a vziať
do úvahy nielen to, aké sú pomery toho, kto by mal trovy konania zaplatiť, ale to, aký bude dopad
aplikácie § 150 ods. 1 O. s. p. na (medziiným tiež majetkové) pomery účastníka na opačnej procesnej
strane, teda či on neho možno spravodlivo požadovať, aby znášal trovy bez nároku na ich náhradu.
Významným z hľadiska aplikácie tohto ustanovenia môže byť v určitej veci tiež to, za akých okolností bol
nárok uplatnený na súde, aký bol postoj účastníkov k veci, ako pristupovali v priebehu konania k plneniu
procesných povinností účastníka občianskeho súdneho konania a pod. Samotná otázka zavinenia, resp.



miery zavinenia účastníka za skutkový stav nemôže byť v danom prípade dôvodom pre použitie tohto
výnimočného ustanovenia, nakoľko by takýmto postupom došlo k popretiu ústrednej zásady procesného
rozhodovania o náhrade trov konania a to zásady úspechu v konaní (porov. rozhodnutia NS SR sp. zn.
5 M Cdo 24/2011, 3 M Cdo 5/2006, 4 M Cdo 6/2013, 7 MCdo 5/2012).

8. Odvolací súd sa nestotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že dôvody hodné osobitného zreteľa
možno vidieť v tom, že súd sa v meritórnom rozhodnutí akoby „stotožnil“ so žalobným základom nároku
žalobcov, ale nepriznal ho len kvôli nesprávnemu žalobnému návrhu (petitu). Z ustanovenia § 142 ods.
1 O. s. p. totiž vyplýva, že pre posúdenie nároku na náhradu trov konania je rozhodný úspech vo
veci samej, ktorý sa prejavuje vyhovením žalobe alebo jej zamietnutím. Je nepodstatné, pokiaľ až boli
žalobcovia „úspešní“ v právnej argumentácii či skutkových tvrdeniach. Podstatné je, či ich žalobný návrh
(tak, ako ho uplatnili) bol alebo nebol dôvodný, teda či konečné rozhodnutie mu vyhovelo alebo ho
zamietlo. Opačný výklad by urobil nárok na náhradu trov podľa výsledku konania, ktorý je východiskovým
pravidlom pri priznávaní náhrady trov konania, v podstate zbytočný, resp. by podstatným spôsobom
znížil jeho význam. Žalobcom i žalovaným by totiž vo všeobecnosti postačovalo úspešne uplatniť zložku
alebo časť nároku alebo úspešne uplatniť určitú námietku, aby mohli byť oslobodení od povinnosti znášať
trovy, hoci nimi uplatnená okolnosť by v konečnom dôsledku nebola pre rozhodnutie súdu určujúca.
Preto nemožno okolnosť, že súdy v merite prerokúvanej veci „ustálili zodpovednosť žalovaného“ za určitý
stav, považovať za dôvod hodný osobitného zreteľa podľa § 150 ods. 1 O. s. p., ktorý by opodstatňoval
nepriznanie nároku na náhradu trov konania žalovanému, ktorý inak mal v merite veci plný úspech, keď
žaloba žalobcov bola zamietnutá.

9. Odvolací súd však súhlasí so záverom súdu prvej inštancie, že sú tu dôvody hodné osobitného
zreteľa, pre ktoré možno čiastočne nepriznať nárok na náhradu trov konania, a to v sociálnej situácii
strán. Žalobcovia sú starobní dôchodcovia vyššieho veku (79 resp. 82 rokov) s úhrnným príjmom 627
€ mesačne, keď výšku starobného dôchodku žalobkyne v 1. rade uvedenú vo vyjadrení k odvolaniu
žalovaný nijako nepoprel. Žalobca v 2. rade trpí viacerými zdravotnými problémami, ktoré boli v konaní v
merite veci preukázané. Obaja žalobcovia sú vlastníkmi a spoluvlastníkmi rodinného domu. Žalobcovia
pristupovali ku konaniu zodpovedne, riadne si plnili svoje procesné povinnosti, takže ich spôsob vedenia
konania nemožno považovať za nedbalý. Takisto z neho nevyplýva, že by cieľom žalobcov bolo
spôsobiť žalovanému úmyselne škodu. Naopak, žalovaný je samostatne zárobkovo činnou osobou a
jeho vymeriavací základ na sociálne poistenie minimálne do júna 2017 bol 1.558,43 € mesačne, čo podľa
§ 138 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení znamená, že jeho pomerný základ dane
(čistý príjem) bol 2.315,83 €. Žalovaný je pritom vlastníkom domu, bytu a ďalšej nehnuteľnosti. Práve v
tomto príjmovom a majetkovom nepomere vidí odvolací súd dôvody hodné osobitného zreteľa na strane
žalobcov, ktoré však opodstatňujú len čiastočné nepriznanie nároku na náhradu trov konania.

10. Vychádzajú z toho, že pomer príjmov oboch žalobcov k príjmu žalovaného je 1 : 4, no zároveň
zachovávajúc zásadu zodpovednosti za úspech podľa § 142 O. s. p., odvolací súd považuje za primerané
priznať žalovanému nárok na náhradu 50 % jeho trov. Z uvedených dôvodov odvolací súd vecne
nesprávne uznesenie podľa § 388 C. s. p. v tomto zmysle zmenil (výrok I).

11. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 255 ods. 2 v spojení s § 396 ods. 1 C.
s. p. Napadnutým uznesením súd žalovanému (ani žalobcom) nepriznal nárok na náhradu trov. Žalovaný
ho žiadal zmeniť tak, že sa mu prizná 100 % trov konania, žalobcovia ho žiadali potvrdiť. Prisúdením
len polovice nároku na náhradu trov žalovanému tak boli žalovaný aj žalobcovia úspešní aj neúspešní v
rovnakom rozsahu, čo opodstatňuje podľa cit. ustanovenia ich rozdelenie rovnou mierou. Preto odvolací
súd vyslovil, že ani jedna zo strán nemá právo na ich náhradu (výrok II).

12. K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu je prípustné dovolanie za podmienok ustanovených v § 420 C. s. p. Dovolanie
možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto uznesenia na súde, ktorý rozhodoval v prvej
inštancii. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu



smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, ak nejde o prípady § 429 ods. 2 C. s. p.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.