Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 26Co/68/2017 z 28. 5. 2018 Citácia: rozsudok Krajského súdu Trnava z 28. mája 2018, sp. zn. 26Co/68/2017, ECLI:SK:KSTT:2018:2509211523.2 Krajský súd Trnava | 26Co/68/2017 | ECLI:SK:KSTT:2018:2509211523.2 | 2018-05-28 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 20 ods. 6 zákona č. 184/2002 Z. z., § 32 ods. 6 zákona č. 364/2004 Z. z. Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/82f04636-b5fc-4801-af85-efde33de59e2 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2018:2509211523.2 Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26Co/68/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2509211523
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 05. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daniel Ilavský
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2509211523.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z jeho predsedu JUDr. Daniela Ilavského a sudcov Mgr. Jozefa
Mačeja a Mgr. Michala Novotného, v právnej veci žalobkyne: GENERIX, a.s., IČO: 36 172 243, adresa
sídla Bratislava, Dvořákovo nábrežie 8/A, zastúpenej advokátom: JUDr. Felix Neupauer, adresa sídla
Bratislava, Dvořákovo nábrežie 8/A, proti žalovanej: Trnavská vodárenská spoločnosť, a.s., IČO: 36
252 484, adresa sídla Piešťany, Priemyselná 10, zastúpenej advokátom: JUDr. Mgr. Michal Mrva, PhD.,
LL.M, adresa sídla Bratislava, Nevädzová 5, o 503.341,36 eur s príslušenstvom o odvolaní žalobkyne
proti rozsudku Okresného súdu Piešťany zo 14. novembra 2016, č. k. 9C/234/2009-195 takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e .

II. Žalovanej sa priznáva voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % s
tým, že o výške tejto náhrady bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie výrokom I. žalobu zamietol.

1.2 Z vykonaného dokazovania mal za dokázané, že rozhodnutím Okresného národného výboru v
Trnave, odbor výstavby a vodného hospodárstva zn.: Voda 7189/71 zo dňa 20. októbra 1971 vo veci
Piešťany - rozšírenie vodného zdroja, bolo žiadateľovi: ZSVAK PR Bratislava (Západoslovenské vodárne
a kanalizácie, podnikové riaditeľstvo, Bratislava) udelené povolenie na výstavbu rozšírenia vodného
zdroja pre Piešťany. Povolenie bolo viazané na viaceré podmienky. V rozhodnutí boli uvedené povinnosti
investora, majetkovoprávne záležitosti a boli určené ochranné pásma.

1.3 Rozhodnutím Krajského úradu v Trnave, odbor životného prostredia, oddelenie ochrany ovzdušia,
vôd a odpadového hospodárstva KÚ-OŽP-1/00112/99/Cá zo dňa 15.07.1999, boli podľa § 19 zákona
č. 138/1973 Zb. o vodách určené ochranné pásma vodných zdrojov, okrem iných aj vodného zdroja
RH-10 povolený rozhodnutím č. j. Voda 7189/71 z 20.10.1971, k. ú. V. P. - A.. Rozhodnutie určilo pásmo
hygienickej ochrany I. stupňa, pásmo hygienickej ochrany II. stupňa - vnútorné, pásmo hygienickej
ochrany II. stupňa - vonkajšie a za účelom ochrany výdatnosti akosti a zdravotnej nezávadnosti
vodárenských zdrojov, pre využívanie pásma hygienickej ochrany vodných zdrojov podzemných vôd
stanovil vodohospodársky orgán viaceré podmienky, rozlíšené pre pásma hygienickej ochrany: PHO I.
stupňa, PHO II. stupňa - vnútorná časť, PHO II. stupňa - vonkajšia časť.

1.4 V ochrannom pásme vodárenského zdroja A. - S. P. - T. S. sa nachádza 13 odberných miest, pričom
najväčším odberateľom pitnej vody z uvedeného zdroja je Trnavská vodárenská spoločnosť, a.s..



1.5 Žalovaná je pasívne legitimovaná na náhradu majetkovej ujmy za obmedzenie hospodárenia
na pozemkoch v ochranných pásmach vodárenských zdrojov podľa § 28 ods. 6 ZoV2002 (zákon
číslo 184/2002 Z.z. o vodách a o zmene a doplnení niektorých zákonov) za obdobie od 1. mája
2004 do 30. júna 2004 a za preukázané obmedzenie užívania pozemkov v ochranných pásmach
vodárenských zdrojov podľa § 32 ods. 6 ZoV2004 (zákon číslo 364/2004 Z.z. o vodách a o zmene
zákona Slovenskej národnej rady číslo 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov) za
obdobie od 1. júla 2004 do 12. mája 2010 z dôvodu, že v období od 1. mája 2004 do 12. mája 2010 bola
odberateľom pitnej vody z predmetných zdrojov, tak ako to vyplýva z Odborného posudku Slovenského
hydrometeorologického ústavu zo 16. júna 2008.

1.6 Žalobkyňa, respektíve jej právni predchodcovia si neuplatnili náhradu majetkovej ujmy za
obmedzenie hospodárenia na pozemkoch v ochranných pásmach vodárenských zdrojov za obdobie
od 1. mája 2004 do 12. mája 2010 voči žalovanej tým, že si nesplnili riadne povinnosti vyplývajúce
im z § 1 nariadenia vlády SR č.184/2003 (nariadenie vlády Slovenskej republiky číslo 184/2003 Z.z.
o podrobnostiach obsahu žiadosti o úhradu náhrady za obmedzenie bežného obhospodarovania a o
spôsobe výpočtu náhrady) a § 1 nariadenia vlády SR č. 438/2005 (nariadenie vlády Slovenskej republiky
číslo 438/2005 Z.z. o podrobnostiach obsahu žiadosti o úhradu náhrady za obmedzenie bežného
obhospodarovania a o spôsobe výpočtu náhrady).

1.7 Žalobkyňa v žalobe nevymedzila predmet konania, keď neuviedla, ktorých pozemkov v ochrannom
pásme je vlastníkom, resp. boli vlastníkmi v rozhodnom období jej právni predchodcovia, nešpecifikovala
ich podľa presnej identifikácie v zmysle údajov v katastri nehnuteľností, neuviedla čísla listov vlastníctva,
na ktorých sú pozemky, ktorých je vlastníctvo zapísané, teda nekonkretizovala pozemky, ktorých boli
vlastníkmi, individuálnym označením a teda netvrdila a ani nepreukázala, za ktoré pozemky a v akej
výmere si uplatňuje náhradu majetkovej ujmy a to ani to, že tieto pozemky sa skutočne nachádzajú
v ochranných pásmach vodných zdrojov, a že žalobkyňa, respektíve jej právni predchodcovia
tieto pozemky aj skutočne v rozhodnom období užívali, respektíve na nich hospodárili. Žalobkyňa
nepreukázala akých konkrétnych pozemkov (parciel) súčasne spĺňajúcich podmienku, že sa nachádzajú
v ochrannom pásme a boli skutočne obhospodarované pôvodnými žalobcami sa nároky týkajú, akú
činnosť na nich konkrétne vykonávali počas rozhodného obdobia jednotliví pôvodní žalobcovia a či im
vôbec nejaká ujma vznikla a na základe čoho boli vyčíslené nároky právnych predchodcov žalobkyne
za žalobkyňou žalované obdobie.

1.8 Vec právne posúdil podľa § 28 ods. 1, 5 a ods. 6 ZoV2002 (nároky žalobkyne uplatnené v tomto
konaní za obdobie od 1.5.2004 do 30.6.2004), § 80 ods. 1 až ods. 3, § 30 ods. 2, § 32 ods. 6 a
ods. 8 ZoV2004 (nároky žalobkyne uplatnené za obdobie od 1.7.2004 do 12.5.2010), § 1 ods. 1
až ods. 3 nariadenia vlády SR č. 184/2003 a § 1 ods. 1 až 3 nariadenia vlády SR č. 438/2005
ako nároky na náhradu majetkovej ujmy za obmedzenie hospodárenia na pozemkoch v ochranných
pásmach vodárenských zdrojov. V tejto súvislosti uzavrel, že nárok na náhradu majetkovej ujmy patril
v rozhodnom období výlučne vlastníkovi pozemku. Takýto nárok nemožno odvodiť v prospech nájomcu
ani podľa § 30 ods. 2 ZoV2004, nakoľko toto ustanovenie upravuje len všeobecné povinnosti (vlastníkov
poľnohospodárskych a lesných pozemkov, ich správcov ako aj nájomcov) na ochranu vodných pomerov
a vodárenských zdrojov. Tomuto právnemu záveru nasvedčuje aj § 4d ZoV2004, ktorý rieši obdobné
práva ako v danom prípade, pričom náhrada podľa tohto ustanovenia patrí len vlastníkovi. Obdobne
zákonodarca upravil právo iba k vlastníkovi pozemku v § 26 ods. 7 a 9 práve citovaného zákona. Ak
by mal zákonodarca úmysel priznať právo na uplatnenie majetkovej ujmy aj nájomcovi, medzi dokladmi
preukazujúcimi nárok by bola uvedená aj nájomná zmluva, avšak s touto nariadenie vlády zjavne
nepočíta. Zároveň podľa § 1 ods. 2 písm. a) nariadenia vlády SR číslo 438/2005 prílohu žiadosti tvorí
doklad o vlastníctve pozemku. Legislatívna skratka uvedená v § 30 ods. 2 ZoV2004 sa môže týkať tých
ustanovení zákona, v ktorých zákonodarca výslovne dal právo alebo povinnosť len vlastníkovi pozemku
- dôvodil ďalej súd prvej inštancie a v tejto súvislosti poukázal aj na rozsudok Krajského súdu v Trenčíne
spisovej značky 27Cob/2/2013 a rozsudok Krajského súdu v Nitre spisovej značky 26Cob/89/2011.

1.9 Premlčanie žalobkyňou uplatnených nárokov posúdil podľa § 101 O.z. (zákon č. 40/1964 Zb.
Občiansky zákonník v znení jeho neskorších zmien a doplnení) z dôvodu, že úhrada majetkovej ujmy nie
je typickým prípadom náhrady škody podľa občianskoprávnych predpisov, kde sa vyžaduje protiprávny
úkon škodcu a zavinenie. Na strane žalovanej ako subjektu, ktorý je povinný na úhradu majetkovej ujmy
v postavení prevádzkovateľa vodárenského zdroja chýba protiprávny úkon a zavinenie. Pri posudzovaní



námietky premlčania uplatneného nároku na úhradu majetkovej ujmy za rok 2005 vychádzal súd z toho,
kedy vlastník pozemku môže výšku majetkovej ujmy objektívne zistiť a vykonať po 1. raz a ustálil, že
vlastník pozemku, ktorého výkon vlastníckeho práva je obmedzený, môže túto majetkovú ujmu, a teda
najmä jej výšku, zistiť ako výsledok pôsobenia obmedzení až za určitý časový úsek. Vlastník pozemku
môže za rok 2005 výšku majetkovej ujmy objektívne zistiť a vykonať po 1. raz od 1. januára 2006, ktorý
deň je potrebné považovať za začiatok plynutia premlčacej doby, ktorá uplynie dňa 1. januára 2009.

1.10 Súd prvej inštancie napokon dospel k záveru, že žalobkyňa nepreukázala svoj nárok, keďže
nepredložila listiny a doklady v zmysle § 1 nariadenia vlády SR č. 184/2003 a § 1 nariadenia vlády
SR č. 438/2005, čím nesplnila podmienku pre vznik nároku oprávnenej osoby na náhradu majetkovej
ujmy podľa § 32 ods. 6 ZoV2004. Zároveň nepreukázala, že je aktívne vecne legitimovaná na podanie
žaloby z dôvodu, že uplatňovať nárok na náhradu majetkovej ujmy patrí iba vlastníkovi pozemku a nie
nájomcovi, pričom netvrdila ani nepreukazovala, ktorých pozemkov je skutočne vlastníkom. Žalobkyňa
ďalej nepreukázala, že k vzniku nejakej majetkovej ujmy vôbec došlo a neuniesla ani dôkazné bremeno
ohľadom výšky prípadnej ujmy. Vzhľadom na tieto závery potom žalobu žalobkyne, ktorá v konaní
nepreukázala svoju aktívnu legitimáciu, ako nedôvodnú zamietol s tým, že považoval za bezpredmetné
skúmať majetkovú ujmu a zaoberať sa námietkou premlčania.

1.11 Žalobkyňou navrhnuté znalecké dokazovanie na špecifikáciu majetkovej ujmy a jej výšky nevykonal
z dôvodu, že toto považoval za nehospodárne, či už vzhľadom na nedostatok aktívnej vecnej legitimácie
žalobkyne v tomto konaní, ako aj vzhľadom na nesplnenie si (zo strany žalobkyne) povinnosti tvrdenia
skutkových okolností dôležitých pre rozhodnutie vo veci a to najmä zdôvodnením spôsobu výpočtu
výšky majetkovej ujmy.

1.12 O trovách konania rozhodol tak, že žalovaná má nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100
%. Takéto svoje rozhodnutie odôvodnil právne § 262 ods. 1 a 2 a § 255 ods. 1 C.s.p. a vecne plným
úspechom žalovanej v konaní, ktorej bolo dôvodné priznať nárok na náhradu trov konania v rozsahu
100 %.

2.1 Rozsudok napadla riadnym a včasným odvolaním žalobkyňa s návrhom na jeho zrušenie a
vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, viniac súd prvej inštancie, že tento dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci, považujúc rozsudok súdu prvej inštancie za nesprávny,
nezákonný a arbitrárny, ktorý je výsledkom zjavnej svojvôle súdu a trpí vo svojej podstate nielen
samotnou nepreskúmateľnosťou, ale dokonca aj zmätočnosťou.

2.2 Prvoinštančný súd vyslovil právne závery, avšak nevysporiadal sa so skutočnosťami, zohľadnenie
ktorých je nevyhnutné pre právne posúdenie veci a rozhodol podľa názoru žalobkyne na základe
nepodloženej právnej konštrukcie, ktorú navyše nedostatočne odôvodnil, čo je v zjavnom rozpore s
princípom spravodlivosti a porušuje základné práva a slobody žalobkyne.

2.3 V § 32 ods. 2 ZoV2002 bola konštituovaná legislatívna skratka, v zmysle ktorej sa za vlastníka
považuje nielen ich vlastník ale aj ich správca alebo nájomca. V zmysle tejto citácie, postup úhrady
majetkovej ujmy mal ustanoviť osobitný predpis. V poznámke pod čiarou číslo 35 bol exemplifikatívne
uvedený zákon Slovenskej národnej rady číslo 307/1992 Zb. o ochrane poľnohospodárskeho pôdneho
fondu v znení neskorších predpisov (konkrétne jeho ustanovenie § 6 ods. 4 až 7). Zákon číslo 307/1992
Zb. bol však s účinnosťou od 1. mája 2004 zrušený a nahradený zákonom číslo 220/2004 Z.z. o ochrane
a využívaní poľnohospodárskej pôdy a o zmene zákona 245/2003 Z.z. o integrovanej prevencii a kontrole
znečisťovania životného prostredia a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Uvedený zákon 220/2004
Z.z. s účinnosťou od 1. mája 2004 však už postup úhrady majetkovej ujmy neupravoval. Podrobnosti
o majetkovej ujme na úhradách nákladov spojených s ochranou vodných zdrojov mali byť podrobne
upravené všeobecne záväzným právnym predpisom v súlade so splnomocňovacím ustanovením § 78
ods. 3 písm. e) ZoV2002. Za účinnosti tohto zákona však nebol prijatý vykonávací právny predpis
upravujúci realizáciu úhrad majetkovej ujmy a spôsob jej výpočtu.

2.4 V § 30 ods. 2 ZoV2004 (ktorý s účinnosťou od 1. júla 2004 zrušil a nahradil ZoV2002) je
konštituovaná legislatívna skratka, v zmysle ktorej sa za vlastníka považuje nielen ich vlastník, ale aj
ich správca alebo nájomca. V zmysle § 32 ods. 6 tretia veta ZoV2004, ak sa nedosiahne dohoda, výška



majetkovej ujmy sa určí na základe znaleckého posudku podľa osobitného predpisu. Pri uvedenom
ustanovení bol odkaz číslo 46), ktorý odkazoval výlučne len na ustanovenia § 2 až 4 a prílohy číslo
1 až 3 nariadenia vlády SR číslo 184/2003 Z.z., ktoré bolo s účinnosťou od 1. októbra 2005 zrušené
a nahradené nariadením vlády SR číslo 438/2005 Z.z.. Obe tieto nariadenia boli vydané na základe
blanketového ustanovenia ZoOPK (zákon číslo 543/2002 Z.z. o ochrane prírody a krajiny v znení
neskorších predpisov), a teda prioritne mali slúžiť práve na vykonanie tohto zákona. V uvedenom prípade
pritom neprichádza do úvahy ani možnosť použitia analógie so ZoOPK.

2.5 Pôvodná žalobkyňa ani žalobkyňa si v prebiehajúcom súdnom konaní neuplatnili náhradu v zmysle
ZoOPK, ale náhradu majetkovej ujmy v zmysle ZoV2002 a ZoV2004, z dôvodu vyhlásenia ochranných
pásiem na základe špecifikovaných správnych rozhodnutí.

2.6 ZoOPK pritom stanovoval výrazné odlišné podmienky nielen vzniku náhrady podľa § 61 ods. 1
ZoOPK (náhrada patrí len vlastníkovi pozemku), spôsobu jej uplatnenia (nárok uplatní oprávnená osoba
písomnou žiadosťou), rozhodovaní o nej (o nároku na náhradu rozhoduje povinný orgán, súd rozhoduje
len o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu o nároku na náhradu), ale aj určenia povinných subjektov
na jej úhradu v porovnaní so ZoV2002 a ZoV2004.

2.7 Keďže § 32 ods. 6 veta tretia ZoV2004 neodkazovala na celé nariadenie vlády č. 184/2003, ale
výlučne len na ustanovenia § 2 až 4 a prílohy číslo 1 až 3 nariadenia vlády č. 438/2005 žalobkyňa
považuje závery o nesplnení povinností, ktoré vyplývajú z § 1 nariadenia vlády č. 184/2003, respektíve
nariadenia vlády č. 438/2005 za zjavne nesprávne.

2.8 Poukazovanie na § 1 nariadenia vlády číslo 184/2003, respektíve nariadenia vlády číslo 438/2005
žalobkyňa považuje za zjavne irelevantné, keďže uvedené ustanovenia sa nevzťahovali na úhradu
majetkovej ujmy uplatňovanej podľa ZoV2002 a ZOV2004 v znení platnom od 31. mája 2010. Odkaz na
ustanovenie § 11 nariadenia vlády číslo 438/2005 bol zavedený až zjavne účelovou novelou ZoV2004,
konkrétne zákonom číslo 134/2010 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť až dňa 1. júna 2010, teda po vzniku
majetkovej ujmy uplatnenej v prebiehajúcom súdnom konaní. Vzhľadom na účinnosť novely ZoV2004
až od 1. júna 2010, nie je táto aplikovateľná pre posudzovanie v prejednávanej veci. Táto novela totiž
neobsahuje ustanovenie, zmysle ktorého by ju bolo možné aplikovať aj na skutočnosti, ktoré vznikli pred
jej účinnosťou, t. j. nie je v nej deklarovaná retroaktivita.

2.9 Ustanovenia § 2 až 4 a prílohy číslo 1 až 3 nariadenia vlády číslo 184/2003, respektíve § 2 až
4 a prílohy číslo 1 až 3 nariadenia vlády číslo 438/2005 upravovali výlučne spôsob výpočtu náhrady
za obmedzenie bežného obhospodarovania pozemkov, čo bolo vzhľadom na situovanie odkazu pri
ustanovení § 32 ods. 6 tretia veta ZoV2004 (upravujúcom určenie výšky majetkovej ujmy na základe
znaleckého posudku) logické.

2.10 Vláda Slovenskej republiky nemôže nariadením ustanoviť medze základných práv a slobôd,
nemôže tieto práva a slobody obmedziť, či už určením povinnosti alebo, akokoľvek inak. Ústavné
splnomocnenie podľa článku 120 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky teda nedovoľuje vláde Slovenskej
republiky obmedziť práva upravené v druhej hlave Ústavy Slovenskej republiky. V tejto súvislosti ďalej
poukázala na to, že primeraná náhrada za nútené obmedzenie vlastníckeho (respektíve užívacieho)
práva je jednou z ústavných podmienok núteného obmedzenia tohto práva. Z tohto dôvodu musí byť
stanovená najneskôr v okamihu, keď nastane nútené obmedzenie týchto práv, z čoho priamo vyplýva,
že musí byť stanovená tým istým právnym aktom, ktorý zakladá vznik núteného obmedzenia práva.
Stanovenie primeranej náhrady Ústava Slovenskej republiky nepodmieňuje ničím iným, len existenciou
(vznikom) núteného obmedzenia práva a nepripúšťa tiež možnosť jej nepriznania, a to ani z dôvodu
uplynutia lehôt.

2.11 Nakoľko v ZoV2002 ani v ZoV2004 nie je pri povinnosti nahradiť majetkovú ujmu stanovený čas
plnenia, treba podľa jej názoru vychádzať z toho, že povinný subjekt je povinný nahradiť majetkovú ujmu
v prvý deň potom, čo ho oprávnený subjekt o splnenie požiadal (§ 563 O.z.).

2.12 Pokiaľ súd prvej inštancie nárok žalobkyne zamietol z dôvodu nepredloženia všetkých príloh
uvedených ustanovení § 1 ods. 2 nariadenia vlády číslo 184/2003, respektíve nariadenia vlády
číslo 438/2005, je to odňatím možnosti žalobkyni konať pred súdom, nakoľko v jeho prípade (ako



nájomcu uplatňujúceho si náhradu majetkovej ujmy) nebolo objektívne možné podať žiadosť o náhradu
majetkovej ujmy so všetkými náležitosťami a prílohami uvedenými v týchto nariadeniach, nakoľko
napríklad doklad o vlastníctve pozemku predkladá len vlastník nie nájomca pozemku alebo doklad
oprávňujúci žiadateľa na podanie žiadostí najmä písomné splnomocnenie spoluvlastníkov pozemku
s úradne osvedčenými podpismi pre osobu oprávnenú na uplatnenie nároku na náhradu predkladá
spoluvlastník a nie nájomca pozemku.

2.13 Pokiaľ by podaná žaloba pôvodného žalobcu mala vady v podobe nedostatočnej špecifikácie
pozemkov a tieto by neboli napriek výzve súdu (či už zrealizovanej alebo nerealizovanej) odstránené,
bol by to len dôvod na odmietnutie podania a nie na zamietnutie žaloby.

2.14 Vyhlásené ochranné pásma neboli zaznamenané do katastrálnych máp, ale len do
vodohospodárskych máp.V tejto súvislosti je preto podľa názoru žalobkyne potrebné brať zreteľ na
skutočnosť, že ochranné pásma neboli špecifikované v správnych rozhodnutiach číslami parciel, ale len
popisným spôsobom terénneho označenia. Je teda pochopiteľné, že ochranné pásma sa vplyvom času
a prírodných podmienok menili (napríklad v prípade hranice potoka alebo poľnej cesty).

2.15 Z rozhodnutia súdu prvej inštancie nie zrejmé, z akého dôvodu súd neaplikoval legislatívnu skratku
uvedenú v § 26 ods. 2 ZoV2002 a v § 30 ods. 2 ZoV2004 (v zmysle ktorej sa za vlastníka pozemkov
považuje nielen ich vlastník ale aj ich správca alebo nájomca).

3.1 Žalovaná vo svojom vyjadrení sa k odvolaniu žalobkyne (z 10. februára 2017, doručené súdu prvej
inštancie dňa 15. februára 2017) navrhla rozsudok súd prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť.

3.2 Žalobkyňa nepreukázala, že ona a ani jej právni predchodcovia sú alebo boli vlastníkmi pozemkov, v
súvislosti s ktorými mala jej právnemu predchodcovi vzniknúť majetková ujma, ale ani to, že tieto osoby
sú alebo boli nájomcami predmetných pozemkov. Žalobkyňa teda neuniesla dôkazné bremeno ani vo
vzťahu k nájomnému vzťahu predmetných pozemkov. Túto skutočnosť síce tvrdila, ale nepredložila o
jej existencii ani jediný písomný dôkaz (ani jednu nájomnú zmluvu). Pokiaľ ide o vlastnícke právo k
dotknutým pozemkom, toto žalobkyňa nedeklarovala a ani o jeho existencii nepredložila žiaden listinný
dôkaz. V súvislosti s takto nepredloženými dokumentmi je preto potrebné konštatovať neunesenie
dôkazného bremena zo strany žalobkyne vo vzťahu k jej aktívnej vecnej legitimácie v predmetnom spore.

3.3 Nepredloženie nájomných zmlúv žalobkyňou spochybňuje jej aktívnu vecnú legitimáciu aj v tom
smere, že nebolo preukázané, či si právny predchodca žalobkyne obmedzenie za užívanie prenajatých
pozemkov (podľa § 11 ods. 2 zákona číslo 504/2003 Z.z. o nájme poľnohospodárskych pozemkov,
poľnohospodárskeho podniku a lesných pozemkov a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov) premietol do výšky nájmu za tieto pozemkové nehnuteľnosti.

3.4 Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne vyplýva okrem toho aj zo skutočnosti, že žalobkyňa
mala nadobudnúť nárok na náhradu majetkovej ujmy voči žalovanej z titulu uzatvorenia zmluvy o
postúpení pohľadávky, ktoré sú z dôvodu neurčitosti výšky postupovanej pohľadávky neplatné podľa
§ 37 ods. 1 O.z.. Žalobkyňa si totiž výšku majetkovej ujmy neustálila nielen v zmluve o postúpení
pohľadávok, z ktorých domnele odvodzuje svoje právo, ale ani v konaní pred súdom, kde sa domáhala
vykonania znaleckého dokazovania za účelom preukázania výšky majetkovej ujmy, ktorá mala vzniknúť
jej právnemu predchodcovi.

3.5 Pokiaľ ide o nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne v súvislosti s neuplatnením práva
na náhradu majetkovej ujmy žiadosťou podľa príslušných vykonávacích predpisov, ktorých aplikáciu
na daný prípad žalobkyňa vo svojom odvolaní spochybňuje žalovaná ďalej doplnila, že nesplnenie
predmetnej povinnosti zo strany právneho predchodcu žalobkyne je kľúčové, pričom súd prvej inštancie
v napadnutom rozsudku podľa nej vysvetlil následky nesplnenia si tejto povinnosti. Žalovaná plne súhlasí
s argumentáciou súdu prvej inštancie ohľadom neexistencie aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne aj
z dôvodu absencie postupu jeho právneho predchodcu podľa § 1 nariadenia vlády SR číslo 184/2003
Z.z. a § 1 nariadenia vlády SR číslo 438/2005 Z.z. (o ktorých mal zákonodarca jednoznačne vedomosť,
nakoľko odkaz na tieto nariadenia uvádza v poznámke číslo 46 ako aj v poznámke číslo 45a k § 32
ods. 6 ZoV2004, pričom uvedením predmetnej poznámky potvrdil, že predmetné vykonávacie predpisy
slúžia na vykonanie právnej úpravy nového vodného zákona a nielen na vykonanie ZoOP ako to tvrdí



žalobkyňa) najmä, ak opodstatnenosť takéhoto záveru je potvrdená aj uznesením Ústavného súdu SR
vo veci spisovej značky IV. ÚS 176/2013 z 27.3.2013, prípadne uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky vo veci spisovej značky 4Obdo 38/2012 z 31.1.2013.

3.6 Vláda Slovenskej republiky na rozdiel od iného ústredného orgánu štátnej správy (napr. ministerstva)
môže na vykonanie zákona vydať nariadenie aj napriek tomu, že na to nie je splnomocnená
splnomocňovacím ustanovením v zákone, nakoľko je na to splnomocnená priamo v Ústave Slovenskej
republiky a to v článku 120 ods. 1. Pokiaľ nariadenie vydá (ako to bolo aj v tomto prípade), bolo by
nelogické, aby ministerstvo pôdohospodárstva SR vydávalo duplicitnú vyhlášku len preto, aby formálne
naplnilo splnomocňovacie ustanovenie v §78 ods. 3 písm. e) ZoV2004.

3.7 Poznámka nemá normatívnu povahu a rovnako ani normatívny význam pre výklad právneho
predpisu a právnych noriem v ňom obsiahnutých. Jej úlohou je výlučne zvýšenie prehľadnosti právneho
poriadku. Zhodný právny názor vyslovil aj Ústavný súd Českej republiky vo svojom náleze z 30.
novembra 2011 spisovej značky II. ÚS 485/98. Ak zákonodarca pri danej vete odkazuje len na
špecifikované ustanovenia vykonávacieho predpisu, robí tak z dôvodu, aby adresáta prehľadným
spôsobom informoval, že parciálna problematika súvisiaca s náhradou nemajetkovej ujmy (konkrétne
určenie výšky náhrady majetkovej ujmy na základe znaleckého posudku) je bližšie upravená v
uvedených ustanoveniach vykonávacieho predpisu. Poznámkou sa preto neredukuje aplikovateľnosť
vykonávacieho predpisu len na tieto špecifikované ustanovenia.

3.8 Opätovne poukázala na to, že žalobkyňa žiadnym spôsobom nepreukázala, že by si kedykoľvek voči
žalovanej ona alebo jej právni predchodcovia predmetný nárok na náhradu majetkovej ujmy uplatnený
voči žalovanému relevantnou žiadosťou, z ktorej by bolo zrejmé čoho (akej náhrady majetkovej ujmy,
teda v akej výške) a za čo (za obmedzenie užívania, ktorých konkrétnych pozemkov) sa žalobkyňa
alebo jej právni predchodcovia voči žalovanej domáhajú a to napriek tomu, že ZoV2004 pre vznik nároku
vyžaduje jeho uplatnenie žiadosťou. Preukázaním nároku mal zákonodarca na mysli tie skutočnosti,
ktorými sa preukáže vzniknutá majetková ujma a kauzálny vzťah priamo spojujúci ujmu s obmedzením
obhospodarovania pozemkov v ochranných pásmach vodárenských zdrojov. Ak žalobkyňa alebo jej
právni predchodcovia svoj nárok predmetnou žiadosťou voči žalovanej neuplatnili, ich nárok nevznikol,
nemohol byť ani postúpený, žalobkyňa teda v konaní vo veci samej nemá aktívnu vecnú legitimáciu.

3.9 Z hľadiska systematického výkladu poukázala na § 32 ods. 6 ZoV2004 v spojení s § 1 ods. 2
písm. a) a c) nariadenia vlády SR číslo 348/2005 Z.z. s tým, že týmito ustanoveniami vykonávacieho
predpisu sa požaduje preukázanie vlastníctva k dotknutým nehnuteľnostiam, respektíve nepreukázanie
oprávnenia žiadateľa konať v mene vlastníka, respektíve spoluvlastníkov. Predkladateľ vládneho návrhu
zákona si bol vedomý existencie vykonávacieho predpisu k tomuto zákonu, túto potvrdil v texte
nového vodného zákona a ustanovil povinnosť, aby žiadatelia o poskytnutie náhrady majetkovej ujmy
predkladali povinným subjektom spolu s uvádzanými prílohami, ktorými sa zabezpečí hodnovernosť,
transparentnosť a tiež aj proporcionalita uplatňovaných nárokov žiadateľmi - prioritne vlastníkmi
daných nehnuteľností. Žalobcovi (postupníkovi) sa tak vonkoncom neodňala možnosť konať pred
súdom, nakoľko neodvodzuje svoje právo od vlastníckeho práva, ale len od nájomného práva bližšie
nešpecifikovaného okruhu právnych subjektov.

3.10 V závere svojho vyjadrenia opätovne poukázala na v konaní vznesenú námietku premlčania
nárokov uplatnených žalobkyňou v tomto konaní.

3.11 Žalovaná vo svojom opätovnom vyjadrení sa (zo dňa 10 októbra 2017, doručené odvolaciemu
súdu dňa 25. októbra 2017) zotrvala na svojich doterajších vyjadreniach a rozsudok súdu prvej
inštancie navrhla potvrdiť ako vecne správny. Žalobkyňou predložené uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky zo 4. mája 2017, spisovej značky 3Cdo 212/2015 považuje v komparácii s
ustálenou rozhodovacou praxou nielen všeobecných súdov, vrátane Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, ale aj Ústavného súdu Slovenskej republiky za exces. Najvyšší súd Slovenskej republiky totiž
pri vydaní tohto rozhodnutia úplne odignoroval článok 2 ods. 2 C.s.p. keď svoj odklon od ustálenej
rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít dôkladne a presvedčivo neodôvodnil. Takýto exces
žalovaná považuje za porušenie princípu právnej istoty poukazujúc v tejto súvislosti na konštantnú
judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky (napríklad I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99,
III. ÚS 356/06, IV. ÚS 108/2010, IV. ÚS 499/2011, III. ÚS 190/2016 a III. ÚS 192/06) v zmysle ktorých,



ak súd rieši právnu otázku (tú istú alebo analogickú), ktorá už bola právoplatne vyriešená podstatne
odlišným spôsobom bez toho, aby sa argumentačne vyrovnal so skoršími súdnymi rozhodnutiami,
nekoná v súlade s princípom právnej istoty zmysle článku 1 ods. 1 ústavy a môže tým porušiť aj právo
účastníka súdneho konania na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 ústavy. V tejto súvislosti ďalej
dôvodila, že Najvyšší súd sa práve citovaným rozhodnutím bez podania akýchkoľvek presvedčivých
argumentov odchýlil od skoršej konštantnej judikatúry všeobecných súdov na všetkých inštanciách
(prvostupňového, odvolacieho, dovolacieho) ktorou sa ustálila výlučná aktívna vecná legitimácia
vlastníka (a nie nájomcu alebo užívateľa) v otázke nároku na náhradu majetkovej ujmy spôsobenej
obmedzením bežného obhospodarovania vlastnených pozemkov v ochranných pásmach vodárenských
zdrojov. V tejto súvislosti poukázala jednak na rozsudok Okresného súdu Nitra z 21. februára 2011,
spisovej značky 23Cb/179/2009-239 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Nitre z 12. januára 2012,
spisovej značky 6Cob/89/2011 ako aj uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. marca
2012 spisovej značky 4Obo/28/2012 a nakoniec aj uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z
27. marca 2013 spisovej značky IV. ÚS 176/2013-18, z ktorých v podstate vyplýva, že aktívnu legitimáciu
v konaní o náhradu majetkovej ujmy podľa § 32 ods. 6 ZoV2004 má len vlastník dotknutých pozemkov,
pričom nájomcovi takýchto pozemkov takáto aktívna vecná legitimácia v konaní o náhradu majetkovej
ujmy nesvedčí. Z právneho názoru Ústavného súdu Slovenskej republiky uvedeného v posledne
citovanom uznesení podľa názoru žalovanej jednoznačne vyplýva, že oprávnenosť nárokovania náhrady
nemajetkovej ujmy je podmienená predchádzajúcim podaním kvalifikovanej žiadosti oprávnenou osobou
(vlastníkom), ktorá musí obsahovať prílohy ustanovené v § 1 ods. 2 nariadenia vlády číslo 438/2005.
Z tohto ustanovenia jednoznačne vyplýva, že žiadateľom o takúto náhradu môže byť jedine vlastník
dotknutých pozemkov, prípadne iná osoba, ktorá na základe splnomocnenia koná v mene vlastníka
alebo viacerých vlastníkov.

3.12 Okrem toho ďalej poukázala aj na rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica z 1. októbra
2013, spisovej značky 20C/43/2010-525 ktorý bol ako zákonný a vecne správny potvrdený rozsudkom
Krajského súdu v Banskej Bystrici z 11. februára 2015 spisovej značky 17Co 1053/2013 v dôsledku
nedôvodnosti odvolania žalobcu. V práve citovanom rozsudku prvoinštančného súdu je uvedený
výstižný právny názor súdu, podľa ktorého "... Navrhovateľ nemôže odvodzovať svoju aktívnu legitimáciu
od nájomných zmlúv, keďže ide o dočasný právny vzťah a nevyplýva z nich žiadny prejav vôle, ktorým
by vlastník pozemku na dobu nájmu svoje právo nejakým spôsobom poskytol v prospech navrhovateľa
[...] aktívnu legitimáciu nemožno odvodzovať s poukazom na § 30 ods. 2 zákona [teda s odkazom na
tam uvedenú legislatívnu skratku "(ďalej len "vlastník")", poznámka autora], keďže ide o ustanovenie,
ktoré upravuje všeobecné povinnosti na ochranu vodných pomerov a vodárenských zdrojov... "Odvolací
súd vo svojom potvrdzujúcom rozsudku výslovne konštatuje, že "súčasné znenie zákona číslo 364/2004
Z.z. potvrdzuje správnosť úvah okresného súdu, že náhrada majetkovej ujmy za obmedzenie užívania
pozemkov v ochranných pásmach vodárenských zdrojov patrila aj za účinnosti zákona 364/2004 Z.z.
v znení do 14. januára 2015 iba vlastníkovi pozemkov, nie aj nájomcovi". Ústavný súd Slovenskej
republiky rozhodujúci o sťažnosti žalobkyne v tejto veci takúto sťažnosť žalobkyne odmietol svojím
uznesením z 22. marca 2017, spisovej značky I. ÚS 151/2017-17 v ktorom uviedol, že všeobecné súdy
pri výklade § 32 ods. 6 ZoV2004 dospeli k záveru o nedostatku aktívnej legitimácie sťažovateľky čo malo
za následok zamietnutie jej návrhu, pričom podľa názoru Ústavného súdu sťažnostná argumentácia
sťažovateľky nie je rozhodne spôsobilá spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov Krajského súdu.
Ústavný súd nezistil v sťažnosťou napadnutom rozsudku Krajského súdu nič, čo by ho robilo právne
neudržateľným.

4. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§
362 ods. 1 C.s.p.), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§
359 C.s.p.), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania
pripúšťal (§ 355 ods. 1 C.s.p.), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a §
365 C.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. f/ a h/ C.s.p.),
preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 C.s.p.) a dôvodmi odvolania (§
380 ods. 1 C.s.p.), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré
nezistil (§ 380 ods. 2 C.s.p.), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie
bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 C.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo
oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219
ods. 3 C.s.p.), a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok



súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho
potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1 a 2 C.s.p..

6. Predmetom konania vedeného na Okresnom súde Galanta pod sp. zn. 9C/234/2009 je žaloba o
zaplatenie 503.341,36 s 9% ročným úrokom z omeškania počítaným zo sumy 503.341,36 eur od 10.
augusta 2010 (od doručenia žaloby žalovanej) do zaplatenia, titulom nároku žalobkyne na náhradu
majetkovej ujmy za preukázané obmedzenie užívania pozemkov v ochranných pásmach vodárenských
zdrojov za obdobie od 1. mája 2004 do 12. mája 2010.

7. S prihliadnutím na obsah podaného odvolania, predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom
na uplatnenú odvolaciu argumentáciu žalobkyne bolo posúdiť, či súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec aj nesprávne právne posúdil a tak dospel
k nesprávnemu záveru o nedostatku vecnej aktívnej legitimácie žalobkyne v tomto konaní, majúcemu
za následok zamietnutie žaloby a priznanie žalovanej voči žalobkyni nároku na náhradu trov konania
v rozsahu 100 % .

8. Podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo
výroku vecne správne (1). Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (2).

9. Odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti
právne rozhodné pre posúdenie žalobkyňou tvrdeného nároku, ktorý v dostatočnom rozsahu vykonal
dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i vo
vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel k správnym
skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho správny právny záver vo veci (že žalobkyňa
nie je aktívne vecne legitimovaná na podanie žaloby z dôvodu, že uplatňovať nárok na náhradu
majetkovej ujmy patrí iba vlastníkovi pozemku a nie nájomcovi, pričom netvrdila ani nepreukazovala,
ktorých pozemkov v súvislosti s ktorými mala jej právnym predchodcom vzniknúť majetková ujma boli jej
právni predchodcovia skutočne vlastníkmi a nakoniec neuniesla dôkazné bremeno, keď z vykonaného
dokazovania nebolo možné dospieť k záveru, že na jej strane, respektíve na strane jej právnych
predchodcov došlo vôbec ku vzniku nejakej majetkovej ujmy - dôkazné bremeno neuniesla totiž ani
vo vzťahu k nájomnému vzťahu predmetných pozemkov, ako to správne namietala počas konania aj
žalovaná, a ďalej že žalobkyňa nepreukázala vôbec vznik svojho nároku, nakoľko z dokazovania nebolo
možné dospieť k záveru, že si jej právni predchodcovia riadne predmetný nárok na náhradu majetkovej
ujmy voči žalovanej uplatnili relevantnou žiadosťou v zmysle § 1 nariadenia vlády Slovenskej republiky
číslo 184/2003 Z.z. a § 1 nariadenia vlády Slovenskej republiky číslo 438/2005 Z.z. - nárok na náhradu
za preukázané obmedzenie užívania pozemkov v ochranných pásmach vodárenských zdrojov podľa §
28 ods. 6 ZoV2002 a neskôr podľa § 32 ods. 6 ZoV2004 je totiž špeciálnym prípadom nároku na náhradu
za obmedzenie bežného obhospodarovania pozemkov vyplývajúcich z rozhodnutia o ochrannom pásme
podľa § 61 zákona o ochrane prírody a krajiny a má byť uplatnený osobitným formálnym spôsobom,
pričom požiadavka na tento formálny spôsob uplatnenia nároku je vyjadrená v § 32 ods. 6 vyššie
citovaného zákona), s poukazom na § 387 ods. 2 C.s.p., odvolací súd odkazuje na správne odôvodnenie
písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku.

10. Odvolací súd považuje za správny názor okresného súdu, že nárok na náhradu majetkovej ujmy
za obmedzenie hospodárenia na pozemkoch v ochranných pásmach vodárenských zdrojov podľa §
28 ods. 6 ZoV2002 a nárok na náhradu majetkovej ujmy v primeranom a preukázateľnom rozsahu
za obmedzenie užívania pozemkov v ochranných pásmach vodárenských zdrojov podľa § 32 ods.
6 zákona ZoV2004 patrí iba vlastníkovi pozemkov, nie aj nájomcovi pozemkov. Ústava Slovenskej
republiky v článku 20 ods. 4 umožňuje nútené obmedzenie vlastníckeho práva v nevyhnutnej miere
vo verejnom záujme na základe zákona a za primeranú náhradu. Z tohto článku ústavy vychádza aj
ZoV2004 (respektíve aj ZoV2002), ktorý vlastníkovi pozemku priznáva právo na primeranú náhradu
za nútené obmedzenie vlastníctva. Nájomnému vzťahu ústava ani zákon takúto ochranu neposkytli.
ZoV2004 a ZoV2002 v žiadnom zo svojich ustanovení nepriznáva nájomcovi právo na finančnú náhradu
za obmedzenie užívania pozemkov v ochranných pásmach. Z týchto zákonov aktívna legitimácia
právnej predchodkyne žalobkyne na uplatnenie nároku, ktorý je predmetom konania, nevyplýva (tu pozri



aj rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z 11. februára 2015 sp. zn. 17Co 1053/2013 a nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky z 22. marca 2017 sp. zn. I. ÚS 151/2017).

11. Žalobkyňa ani jej práv. predchodcovia nie sú nositeľmi hmotného oprávnenia vyplývajúceho z § 28
ods. 6 ZoV2002 ani § 32 ods. 6 ZoV2004, teda nemajú vecnú legitimáciu, z ktorého dôvodu jej žalobe
nebolo možné vyhovieť.

12. Aj odvolací súd dospel k záveru, že pri vyhodnotení vykonaného dokazovania každého z vykonaných
dôkazov jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach bolo v konaní dostatočným spôsobom preukázané, že
žaloba žalobkyne je v celom rozsahu nedôvodná.

13.1 Pokiaľ ide o námietku žalobkyne o arbitrárnosti odvolaním napádaného rozsudku odvolací súd
dodáva, že Ústavný súd Slovenskej republiky v zhode s rozhodovacou praxou Európskeho súdu pre
ľudské práva stabilne judikuje, že povinnosť súdu odôvodniť svoje rozhodnutie neznamená automaticky
povinnosť poskytnúť podrobnú odpoveď na každý nastolený argument. Preto odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na
záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces
(napr. sp. zn. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, III. ÚS 191/2013). Rozsah povinnosti odôvodniť
súdne rozhodnutie sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí byť analyzované s ohľadom na
okolnosti každého prípadu (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo 163/2015
zo 17. marca 2016).

13.2 Odvolací súd dospel k záveru, že v danom prípade súd prvej inštancie v odôvodnení
svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania,
stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne
predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery, ktoré primerane
vysvetlil. Z pohľadu logiky a argumentačnej súdržnosti nebolo možné odôvodneniu napadnutého
rozhodnutia súdu prvej inštancie vytknúť závažné nedostatky. Do práva na spravodlivý súdny proces
nepatrí súčasne aj právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi,
navrhovaním a hodnotením dôkazov (sp. zn. IV. ÚS 252/04) a rovnako neznamená ani to, aby účastník
konania bol pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkou
a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Odvolacia námietka žalobkyne, týkajúca sa nedostatku obsahových
náležitostí napadnutého rozhodnutia, ako i jeho arbitrárnosti, preto nemohla obstáť, rovnako ako ani
argument o porušení práva na spravodlivý proces.

14. Pokiaľ ide o vec samu odvolací súd konštatuje, že žalobkyňa v odvolacom konaní nepredniesla
žiadne nové námietky, s ktorými by sa už nevysporiadal súd prvej inštancie pri rozhodovaní vo veci
samej a opätovné zdôvodnenie ich neopodstatnenosti pre rozhodnutie v tejto veci aj odvolacím súdom
by bolo len opakovaním už vyčerpávajúceho zdôvodnenia poskytnutého sporovým stranám súdom prvej
inštancie v odôvodnení napádaného rozhodnutia.

15. Odvolací súd preto podľa § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie ako
vecne správne potvrdil, keď tento správne rozhodol i o náhrade trov konania.

16.1 Žalovaná bola v odvolacom konaní v plnom rozsahu úspešná (§ 255 ods. C.s.p.) a vznikol jej nárok
na náhradu trov konania.

16.2 O nároku na náhradu trov rozhodol odvolací súd podľa ustanovení § 369 ods. 1 a § 262
ods. 1 C.s.p.

16.3 O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia
odvolacieho súdu samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.).

17. K prijatiu tohto rozhodnutia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná
veta zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení a § 393 ods.2 posledná
veta C.s.p.).



Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je podľa § 421 C.s.p. prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri, ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C.s.p.).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo, ak do konania vstúpil (§
426 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C.s.p.).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p.).



Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435
C.s.p.).