Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 20S/16/2018 z 11. 12. 2018 Citácia: rozsudok Krajského súdu Trnava z 11. decembra 2018, sp. zn. 20S/16/2018, ECLI:SK:KSTT:2018:2018200037.3 Krajský súd Trnava | 20S/16/2018 | ECLI:SK:KSTT:2018:2018200037.3 | 2018-12-11 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov Citované ustanovenia: § 6 ods. 1 SSP, § 183 SSP, § 1 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z., § 3 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z., § 84 ods. 1 písm. g) zákona č. 563/2009 Z. z., § 156 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z. Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/0c50a3b8-591b-40ee-bcc2-8a7966ed3b7b Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2018:2018200037.3 Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 20S/16/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2018200037
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 12. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Foltán
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2018200037.3

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Foltána a sudcov Ľubomíra
Bundzela a Mgr. Moniky Kadlicovej v právnej veci žalobcu: KONTUR spol. s r. o., so sídlom Pekárska
11, 917 01 Trnava, IČO: 30 777 518, právne zastúpeného: JUDr. Daniel Grigeľ, advokát so sídlom
Radlinského 2, 811 07 Bratislava, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná
63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 102483453/2017 zo
dňa 29.11.2017, takto

r o z h o d o l :

I. Súd rozhodnutie Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 102483453/2017 zo dňa 29.11.2017
z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

II. Súd žalobcovi p r i z n á v a právo na náhradu trov konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

I. Priebeh administratívneho konania a dôvody preskúmavaného rozhodnutia
1. Daňový úrad Trnava rozhodnutím č. 102088602/2017 zo dňa 05.10.2017 vyrubil žalobcovi podľa §
156 ods. 1 písm. a) zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „daňový poriadok“) úrok z omeškania v sume
443,- Eur za nezaplatenie dane z motorových vozidiel (ďalej len „daň“) vyrubenej podaním daňového
priznania za zdaňovacie obdobie 2011 v ustanovenej lehote a v ustanovenej výške. Daňový úrad Trnava
(ďalej len „správca dane“) v rozhodnutí prvého stupňa uviedol, že priznaná daň na úhradu predstavovala
sumu 953,18 Eur, pričom žalobca časť daňovej povinnosti vo výške 238,29 Eur zaplatil dňa 21.05.2014,
časť daňovej povinnosti vo výške 238,29 Eur zaplatil dňa 06.03.2014, časť daňovej povinnosti vo
výške 48,- Eur zaplatil dňa 27.12.2016. Zostatok daňovej povinnosti vo výške 428,60 Eur nezaplatil v
ustanovenej lehote a ustanovenej výške. Rozhodnutie prvého stupňa v odôvodnení obsahuje tabuľku
ozrejmujúcu výpočet úrokov z omeškania z jednotlivých dlžných súm dane, počítaných za počet dní
omeškania počínajúc dňom splatnosti priznanej dane 31.01.2012 ku dňu platby jednotlivých splátok
(dlžná suma 238,29 Eur - úrok za obdobie od 31.01.2012 do 21.05.2014, dlžná suma 238,29 Eur - úrok
za obdobie od 31.01.2012 do 06.03.2014) pričom z dlžnej sumy 476,60 Eur správca dane počítal úrok z
omeškania za štyri roky omeškania s platbu - ku dňu 31.01.2016. Ďalej správca dane v rozhodnutí prvého
stupňa konštatoval, že nevypočítal úrok z omeškania do dňa začatia reštrukturalizačného konania a z
toho dôvodu správca dane vyrubí úrok z omeškania odo dňa nasledujúceho po splatnosti, najdlhšie za
štyri roky omeškania s platbou. V súvislosti so spomenutou reštrukturalizáciou rozhodnutie správcu dane
neobsahuje údaj / právnu skutočnosť o dátume začatia reštrukturalizačného konania, ani neuvádza, či
bola dlžná suma daňovej povinnosti ako istiny, z ktorej sa úrok z omeškania počíta / vyrubuje, prihlásená
do reštrukturalizácie, ani či bola zahrnutá do schváleného reštrukturalizačného plánu žalobcu, prípadne,
či tento plán žalobca plní.



2. Žalobca proti rozhodnutiu Daňového úradu Trnava č. 102088602/2017 zo dňa 05.10.2017 podal včas
odvolanie. Namietal, že pohľadávky z bezodplatných právnych úkonov a príslušenstvo prihlásených
pohľadávok, na ktoré vznikol nárok po začatí reštrukturalizačného konania sa do plánu nezahŕňajú; tieto
nároky sa v prípade potvrdenia plánu súdom považujú v celom rozsahu za odpustené v zmysle § 138
ods. 2 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZKR“), a preto navrhol zrušiť napadnuté rozhodnutie správcu
dane. Výšku dlžnej sumy dane a spôsob výpočtu úroku z omeškania nenamietal.
3. Žalovaný rozhodnutím č. 102483453/2017 zo dňa 29.11.2017 v rámci odvolacieho konania postupom
podľa § 74 ods. 4 daňového poriadku odvolaním napadnuté rozhodnutie správcu dane potvrdil s
konštatovaním splnenia zákonných podmienok na vyrubenie sporného úroku z omeškania. Dôvodil
povinnosťou daňovníka podať daňové priznanie a jej zaplatenia podľa § 90 ods. 1 zákona č. 582/2004
Z. z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady
v znení účinnom do 30.11.2012 v spojení s prechodnými ustanoveniami § 104f ods. 1 citovaného
zákona a § 15 ods. 1 zákona č. 361/2014 Z. z. o dani z motorových vozidiel a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Žalovaný s poukazom na znenie ustanovení § 156
ods. 1 písm. a), § 156 ods. 2, 6 písm. d) a ods. 8 písm. a) daňového poriadku, § 158 ods. 1 a 5
daňového poriadku vyhodnotil postup správcu dane a vyrubenie sporných úrokov z omeškania ako
zákonný. Ďalej v odôvodnení druhostupňového rozhodnutia žalovaný konštatoval, že u žalobcu bolo
začaté reštrukturalizačné konanie na základe uznesenia Okresného súdu Trnava č. k. 25R/8/2014 zo
dňa 06.11.2014, reštrukturalizačný plán bol potvrdený a reštrukturalizácia ukončená uznesením súdu
zo dňa 16.06.2015 zverejneným v Obchodnom vestníku 117/2015 zo dňa 22.06.2015. V súvislosti s
reštrukturalizáciou žalobcu žalovaný uviedol, že ustanovenie § 156 ods. 6 písm. d) daňového poriadku,
podľa ktorého úrok z omeškania sa nevyrubí daňovému subjektu, ktorý je v reštrukturalizačnom konaní,
bolo v platnosti len do 31.12.2012, a preto žalobcovi, u ktorého bola začatá reštrukturalizácia v roku
2014 a ukončená v roku 2015, správca dane bol povinný vyrubiť úrok z omeškania v zmysle príslušných
ustanovení daňového poriadku. Keďže žalobca nespochybnil skutočnosť, že vyrubenú daň z motorových
vozidiel za rok 2011 nezaplatil v lehote do 31.12.2012, žalovaný považoval skutkový stav za nesporný
a konštatoval neexistenciu relevantného dôvodu na zrušenie napadnutého rozhodnutia. Dôvodil, že
vyrubenie úroku z omeškania bolo realizované po ukončení reštrukturalizácie a nemožno ho považovať
za pohľadávku z bezodplatného úroku, na ktorú vznikol nárok po začatí reštrukturalizačného konania,
a teda nemožno na predmetný úrok uplatňovať ustanovenie § 138 ods. 2 ZKR. Zákon neumožňuje
správcovi dane v danom prípade úrok z omeškania nevyrubiť, pričom daňový poriadok a ani ZKR počas
reštrukturalizácie alebo po jej skončení daňové konanie neprerušujú.
4. Rovnako ako v rozhodnutí správcu dane prvého stupňa, žalovaný v rozhodnutí o odvolaní
nekonkretizoval, resp. neuviedol okolnosti, či bol zvyšok dlžnej suma daňovej povinnosti ako istiny,
z ktorej sa úrok z omeškania počítal / vyruboval, prihlásený do reštrukturalizácie, ani či bola táto
pohľadávka vzniknutá pred začatím reštrukturalizácie zahrnutá do schváleného reštrukturalizačného
plánu žalobcu, prípadne, či tento plán žalobca plní.

II. Žaloba a jej dôvody

5. Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti a zrušenia rozhodnutia
žalovaného č. 102483453/2017 zo dňa 29.11.2017, ako aj zrušenia prvostupňového rozhodnutia
Daňového úradu Trnava č. 102088602/2017 zo dňa 05.10.2017 a uloženia povinnosti žalovanému
nahradiť žalobcovi trovy konania.
6. Žalobca zopakoval skutkové okolnosti predchádzajúce vydaniu preskúmavaných rozhodnutí. Uviedol,
že dňa 13.11.2014 bolo voči žalobcovi začaté reštrukturalizačné konanie na základe uznesenia
Okresného súdu Trnava sp. zn. 25R/8/2014, zverejneným v Obchodnom vestníku č. 217/2014 dňa
12.11.2014. Uznesením zo dňa 11.12.2014, zverejneným v Obchodnom vestníku č. 242/2014 dňa
18.12.2014, bola okresným súdom dňa 19.12.2014 povolená reštrukturalizácia žalobcu a uznesením sp.
zn. 25R/8/2014 zo dňa 16.06.2015, uverejneným v Obchodnom vestníku č. 117/2015 dňa 22.06.2015,
okresný súd potvrdil reštrukturalizačný plán žalobcu a reštrukturalizácia bola dňa 23.06.2015 skončená.
Zverejnením uznesenia okresného súdu o potvrdení reštrukturalizačného plánu v Obchodnom vestníku
dňa 22.06.2015 sa ustanovenia reštrukturalizačného plánu stali účinnými voči všetkým účastníkom
plánu.
7. Vo vzťahu k úhradám daňovej povinnosti na dani z motorových vozidiel za rok 2011 vo výške 953,18
Eur žalobca uviedol, že túto v čiastočne zaplatil dňa 21.05.2014 vo výške 238,29 Eur, dňa 06.03.2014



vo výške 238,29 Eur, čiastočne dňa 27.12.2016 vo výške 48,- Eur a časť daňovej povinnosti vo výške
428,60 Eur nezaplatil.
8. Žalobca namietal, že úrok z omeškania za nezaplatenie predmetnej dane z motorových vozidiel nebol
ani parciálne vypočítaný do dňa začatia reštrukturalizačného konania žalobcu, a teda nebol ani zahrnutý
do reštrukturalizačného plánu žalobcu. V nadväznosti na uvedené poukázal na ustanovenie § 120 ods.
1 ZKR, v zmysle ktorého správca dane po schválení reštrukturalizačného plánu súdom na riadne a
včas neprihlásené pohľadávky v reštrukturalizačnom konaní stratil právo na ich vymáhanie. Žalobca za
nezákonné považoval vyrubenie úroku z omeškania za obdobie po začatí, povolení reštrukturalizácie,
ako aj za obdobie po skončení reštrukturalizácie žalobcu. Nezákonnosť vyrubenia sporných úrokov z
omeškania žalobca dôvodil aj poukazom na ustanovenie § 138 ods. 2 ZKR, podľa ktorého pohľadávky
z bezodplatných právnych úkonov a príslušenstvo prihlásených pohľadávok, na ktoré vznikol nárok po
začatí reštrukturalizačného konania, sa do plánu nezahŕňajú; tieto nároky sa v prípade potvrdenia plánu
súdom považujú v celom rozsahu za odpustené. Žalobca mal za to, že správca dane nemal oprávnenie
vyrubiť žalobcovi úrok z omeškania po dni začatia reštrukturalizačného konania a rovnako nie je ani
oprávnený tento úrok z omeškania vymáhať.
9. V súvislosti s prednostnou aplikáciou zákona o konkurze a reštrukturalizácii ako lex specialis vo vzťahu
k daňovému poriadku a v súvislosti s neoprávneným vyrubením úrokov z omeškania za sporné obdobie
žalobca poukázal na právne závery vyplývajúce z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(ďalej aj „najvyšší súd“) sp. zn. 1Sžf/2/2016 zo dňa 23.05.2017 v obdobnej veci vyrubovania úrokov z
omeškania správcom dane daňovému subjektu v reštrukturalizácii.
10. Ohľadom neprípustnosti dodatočného vyrubenia daňových pohľadávok žalobca poukázal na znenie
ustanovenia § 84 ods. 1 písm. g) daňového poriadku.
11. Žalobca nezákonnosť napádaných rozhodnutí oboch stupňov vzhliadol v porušení ustanovení §
138 ods. 2 ZKR, nakoľko deň začatia reštrukturalizačného konania (13.11.2014) je prekážkou toho, aby
mohli byť žalobcovi vyrubené ďalšie úroky z omeškania za obdobie po dni začatia reštrukturalizačného
konania t. j. za obdobie od 14.11.2014. Zároveň mal žalobca za to, že úrok z omeškania zdieľa osud
dane, pretože je to peňažná sankcia z titulu deliktuálnej zodpovednosti daňového subjektu.
12. Záverom žalobca uviedol, že správca dane si neuplatnil pohľadávku v rámci reštrukturalizačného
konania, a preto ukončením reštrukturalizačného konania žalobcu daňový úrad nemá oprávnenie
vymáhať v reštrukturalizácii žalobcu neuplatnený úrok z omeškania.

III. Vyjadrenia žalovaného a žalobcu

13. Žalovaný v písomnom vyjadrení k podanej žalobe navrhol žalobu zamietnuť a žalobcovi nárok na
náhradu trov konania nepriznať.
14. Zopakoval, že boli splnené zákonné podmienky podľa § 156 ods. 1 daňového poriadku na vyrubenie
úrokov z omeškania, pretože žalobca nezaplatil v ustanovenej lehote a v ustanovenej výške daň na
dani z motorových vozidiel za rok 2011. S poukazom na ustanovenie § 63 ods. 1 daňového poriadku
dôvodil, že ukladať povinnosti alebo priznávať práva podľa tohto zákona a osobitného predpisu možno
len rozhodnutím a v nadväznosti na § 158 ods. 1 daňového poriadku žalovaný z uvedeného vyvodil, že
podľa daňového poriadku sa po začatí reštrukturalizačného konania za pohľadávku považuje daňový
nedoplatok, teda nevyrubený úrok z omeškania, ktorý nie je po lehote splatnosti, sa nepovažuje za
pohľadávku, ktorú bolo možné uplatniť prihláškou a následne zahrnúť do reštrukturalizačného plánu.
15. Vyjadril nesúhlas s právnym názorom žalobcu, že podľa § 138 ods. 2 ZKR nebolo možné vyrubiť
úrok z omeškania z nezaplatenej daňovej povinnosti. Podľa žalovaného uvedené ustanovenie rieši
pohľadávky z bezodplatných právnych úkonov a príslušenstvo prihlásených pohľadávok, na ktoré vznikol
nárok po začatí reštrukturalizačného konania, pričom v danom prípade bolo reštrukturalizačné konanie
ukončené. Žalovaný v tejto súvislosti dôvodil, že daňový poriadok a ani ZKR počas reštrukturalizácie
alebo po jej skončení neprerušuje daňové konania, a teda ani proces vyrubenia úroku z omeškania.
16. Ohľadom nad rámec odvolacích dôvodov žalobcom uvádzanému ustanoveniu § 84 ods. 1 písm.
g) daňového poriadku žalovaný uviedol, že toto ustanovenie je možné aplikovať po úplnom splnení
pohľadávok správcu dane vyplývajúcich z potvrdeného reštrukturalizačného plánu. V tejto súvislosti
žalovaný poukázal na ustanovenie § 156 ods. 8 daňového poriadku, podľa ktorého úrok z omeškania
nemožno vyrubiť, ak uplynulo päť rokov od konca roka, ktorom daňový subjekt bol povinný zaplatiť
daň, rozdiel dane, preddavok na daň, splátku dane alebo sumu na zabezpečenie dane, odviesť vybraný
preddavok na daň, vybranú daň alebo zrazenú daň. Plnenie potvrdeného reštrukturalizačného plánu
prebieha dlhšie časové obdobie a pri zohľadnení podmienky možnosti alebo nemožnosti dodatočne
vyrubiť pohľadávky za predpokladu splnenia alebo nesplnenia potvrdeného reštrukturalizačného plánu



podľa § 84 ods. 1 písm. g) daňového poriadku je správca dane povinný prihliadať na zánik práva vyrubiť
úrok z omeškania. Žalovaný uviedol, že skončením reštrukturalizácie by mal žalobca plniť potvrdený
reštrukturalizačný plán a až po úplnom splnení pohľadávok správcu dane vyplývajúcich z potvrdeného
reštrukturalizačného plánu môže správca dane prihliadať na toto ustanovenie, ktoré upravuje zánik
daňového nedoplatku.
17. S poukazom na konštitutívny charakter rozhodnutia o vyrubení úrokov z omeškania vo vzťahu
ku vzniku takejto daňovej pohľadávky žalovaný dôvodiac právnymi závermi vyplývajúcimi z rozsudku
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sžf/128-132/2014 zo dňa 22.02.2017 uviedol, že
predmetné úroky z omeškania boli vyrubené až po skončení reštrukturalizácie žalobcu práve z
dôvodu nezaplatenia daňovej povinnosti žalobcom riadne a včas a nebol dôvod úroky uplatňovať v
reštrukturalizácii, keďže z dôvodu ich nevyrubenia ešte neexistovali. Uvedenú argumentáciu podporil
citáciou vyššie uvedeného rozsudku najvyššieho súdu: „... v konaní pred správnymi (daňovými) orgánmi
nedošlo k porušeniu zákona, keď správca dane vydal rozhodnutia o vyrubení úrokov z omeškania a
sankčných úrokov v zákonnej lehote a nemohli byť uplatnené zákonným spôsobom v reštrukturalizácii.“
18. Žalobca v replike na vyjadrenie žalovaného k obsahu žaloby v plnom rozsahu zotrval na žalobnom
petite a dôvodoch žaloby. Zároveň požiadal správny súd, aby vo veci nariadil pojednávanie.
19. Žalovaný sa k replike žalobcu v lehote určenej správnym súdom nevyjadril.

IV. Relevantná právna úprava

20. Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov
(ďalej len „SSP“) správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť
rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej
správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach
ustanovených týmto zákonom.
21. Podľa § 183 SSP žalobca môže rozšíriť správnu žalobu alebo doplniť správnu žalobu o ďalší žalobný
návrh alebo o ďalšie žalobné body len v lehote ustanovenej na podanie žaloby.
22. Podľa § 1 ods. 1 daňového poriadku tento zákon upravuje správu daní, práva a povinnosti daňových
subjektov a iných osôb, ktoré im vzniknú v súvislosti so správou daní.
23. Podľa § 3 ods. 1 daňového poriadku pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných
právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom
chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.
24. Podľa § 84 ods. 1 písm. g) daňového poriadku daňový nedoplatok zanikne dňom nasledujúcim
po úplnom splnení pohľadávok správcu dane vyplývajúcich z potvrdeného reštrukturalizačného plánu,
a to v rozsahu pohľadávok, ktoré daňový subjekt na základe schváleného reštrukturalizačného plánu
nemusí plniť alebo ktoré nemožno v reštrukturalizácii uspokojiť; rovnako zanikajú aj pohľadávky, ktoré v
reštrukturalizačnom konaní neboli riadne a včas prihlásené, tieto pohľadávky alebo ich časti po skončení
reštrukturalizácie nemožno dodatočne vyrubiť.
25. Podľa § 156 ods. 1 daňového poriadku úrok z omeškania správca dane vyrubí podľa odseku 2,
ak daňový subjekt nezaplatí alebo neodvedie v ustanovenej lehote alebo v ustanovenej výške alebo v
lehote alebo vo výške určenej v rozhodnutí správcu dane.
26. Podľa § 156 ods. 2 piatej až siedmej vety daňového poriadku správca dane vyrubí úrok z omeškania
za každý deň omeškania s platbou, začínajúc dňom nasledujúcim po dni jej splatnosti až do dňa platby
vrátane alebo do dňa použitia daňového preplatku alebo vykonania kompenzácie podľa § 55 alebo do
dňa začatia reštrukturalizačného konania; pri podaní dodatočného daňového priznania správca dane
vyrubí úrok z omeškania z dlžnej sumy do dňa podania dodatočného daňového priznania. Úrok z
omeškania z nezaplatenej dlžnej sumy môže správca dane vyrubiť aj priebežne. Úrok z omeškania sa
počíta najdlhšie za štyri roky omeškania s platbou.
27. Podľa § 156 ods. 8 písm. a) daňového poriadku úrok z omeškania nemožno vyrubiť, ak uplynulo päť
rokov od konca roka, v ktorom daňový subjekt bol povinný zaplatiť daň, rozdiel dane, preddavok na daň,
splátku dane alebo sumu na zabezpečenie dane.
28. Podľa § 158 ods. 1 daňového poriadku daňový nedoplatok sa na účely konkurzu a reštrukturalizácie
považuje za pohľadávku.
29. Podľa § 158 ods. 3 daňového poriadku, ak daňový nedoplatok vznikol v deň vyhlásenia konkurzu
alebo v deň začatia reštrukturalizačného konania, alebo po vyhlásení konkurzu alebo po začatí
reštrukturalizačného konania, považuje sa za pohľadávku vzniknutú po vyhlásení konkurzu alebo po
začatí reštrukturalizačného konania.



30. Podľa § 158 ods. 5 daňového poriadku po vyhlásení konkurzu alebo po povolení reštrukturalizácie
správca dane postupuje podľa osobitného predpisu.
31. Podľa § 114 ods. 1 písm. b) zákona o konkurze a reštrukturalizácii (ZKR) začatie
reštrukturalizačného konania má tieto účinky: pre pohľadávku, ktorá sa v reštrukturalizácii uplatňuje
prihláškou, nemožno začať konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie na majetok patriaci
dlžníkovi; už začaté konania o výkon rozhodnutia alebo exekučné konania sa prerušujú.
32. Podľa § 120 ods. 1 ZKR v znení účinnom do 31.12.2015, ak tento zákon neustanovuje inak, právo
uplatňovať svoje nároky počas reštrukturalizácie majú len veritelia, ktorí spôsobom ustanoveným týmto
zákonom prihlásili svoje pohľadávky. Ak sa tieto nároky v reštrukturalizácii riadne a včas neuplatnia
prihláškou, právo vymáhať tieto nároky voči dlžníkovi v prípade potvrdenia reštrukturalizačného plánu
súdom zaniká.
33. Podľa § 120 ods. 2 ZKR v znení účinnom do 31.12.2015 pohľadávky, ktoré vznikli voči dlžníkovi počas
reštrukturalizačného konania, pracovnoprávne nároky, na ktoré nárok vznikol za obdobie kalendárneho
mesiaca, v ktorom došlo k začatiu reštrukturalizačného konania, odmena správcu a nepeňažné
pohľadávky sa v reštrukturalizácii neuplatňujú prihláškou (ďalej len „prednostné pohľadávky“). Na
prednostné pohľadávky nepôsobia účinky začatia reštrukturalizačného konania ani sa nezahŕňajú do
reštrukturalizačného plánu, ibaže s tým ich veritelia súhlasia.
34. Podľa § 132 ods. 1 ZKR reštrukturalizačný plán (ďalej len „plán“) je listina upravujúca vznik, zmenu
alebo zánik práv a záväzkov osôb v nej uvedených (ďalej len „účastník plánu“), ako aj rozsah a spôsob
uspokojenia tých účastníkov plánu, ktorí sú veriteľmi prihlásených pohľadávok, prípadne akcionármi
dlžníka. Po potvrdení plánu súdom je plán záväzný pre všetkých účastníkov plánu.
35. Podľa § 138 ods. 2 ZKR pohľadávky z bezodplatných právnych úkonov a príslušenstvo prihlásených
pohľadávok, na ktoré vznikol nárok po začatí reštrukturalizačného konania, sa do plánu nezahŕňajú; tieto
nároky sa v prípade potvrdenia plánu súdom považujú v celom rozsahu za odpustené.
36. Podľa § 155 ods. 1 ZKR ustanovenia plánu sa zverejnením uznesenia o potvrdení plánu v
Obchodnom vestníku stávajú účinnými voči všetkým účastníkom plánu; ustanovenia plánu o novom
úvere sú účinné voči každému.
37. Podľa § 155 ods. 2 ZKR zverejnením uznesenia o potvrdení plánu v Obchodnom vestníku zaniká
právo veriteľov, ktorí riadne a včas podľa tohto zákona neprihlásili svoje pohľadávky, vymáhať tieto
pohľadávky voči dlžníkovi, ako aj riadne a včas neprihlásené zabezpečovacie práva vzťahujúce sa na
majetok dlžníka; to platí rovnako aj pre podmienené pohľadávky, ktoré mali byť uplatnené prihláškou.
38. Podľa § 159 ZKR, ak dlžník alebo preberajúca osoba ani do 30 dní od doručenia výzvy nesplní riadne
a včas voči účastníkovi plánu pohľadávku alebo iný záväzok vyplývajúci mu z plánu, plán sa tým stáva
voči účastníkovi plánu vo vzťahu k dotknutej pohľadávke neúčinným.
39. Podľa § 161 ods. 1 ZKR v prípade neúčinnosti plánu voči veriteľovi sú dlžník a preberajúca osoba
povinní spoločne a nerozdielne splniť pôvodnú pohľadávku veriteľa v rozsahu, v akom bola pohľadávka
prihlásená a zistená, spolu s úrokom podľa osobitného predpisu počítaným zo zistenej časti pohľadávky
od začatia reštrukturalizačného konania. Pohľadávku veriteľa sú dlžník a preberajúca osoba povinní
splniť v pôvodnej lehote splatnosti.

V. Konanie na správnom súde a právne posúdenie veci správnym súdom

40. Správny súd po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu a administratívneho spisu, v
medziach žalobného návrhu a podstatných žalobných bodov (§ 134 ods. 1 SSP, § 183 SSP), preskúmal
napadnuté rozhodnutia oboch stupňov, ako i postup predchádzajúci ich vydaniu, pričom za splnenia
procesných podmienok (§ 107 ods. 2 SSP a § 137 ods. 4 SSP) vec prejednal bez nariadenia
pojednávania a dospel k záveru o dôvodnosti žaloby.

41. Keďže žalobca v správnej žalobe výslovne uviedol, že vo veci nežiada nariadiť pojednávanie a
správny súd v tomto konaní nevzhliadol zákonné dôvody na nariadenie pojednávania na prejednanie
veci samej podľa § 107 ods. 1 SSP, na neskoršiu žiadosť žalobcu o nariadenie pojednávania, vyjadrenú
v replike na vyjadrenie žalovaného k žalobe, správny súd už v zmysle § 182 ods. 1 písm. g) in fine za
bodkočiarkou SSP neprihliadol.

42. Základnými žalobnými dôvodmi tvrdenej nezákonnosti preskúmavaných rozhodnutí sú namietané
skutočnosti, že:



· správca dane vyrubil úroky z omeškania z nezaplatenej dane z motorových vozidiel za obdobie
omeškania s platbou pred začatím predmetného reštrukturalizačného konania, hoci tieto úroky neboli
priebežne vyčíslené a prihlásené do reštrukturalizácie v zmysle § 120 ods. 1 ZKR (táto skutočnosť
medzi stranami nie je sporná), a teda podľa názoru žalobcu nemohli byť zahrnuté do schváleného
reštrukturalizačného plánu,
· správca dane vyrubil aj úroky z omeškania počítané za obdobie po začatí reštrukturalizácie a po jej
ukončení, ktoré taktiež neboli zahrnuté do reštrukturalizačného plánu, pričom tieto s poukazom na § 120
ods. 1 a § 138 ods. 2 ZKR nemožno vymáhať,
· správca dane si neuplatnil pohľadávku v rámci reštrukturalizačného konania, a preto ukončením
reštrukturalizácie žalobcu správca dane nemá oprávnenie vymáhať v reštrukturalizácii neuplatnený úrok
z omeškania.

43. Vzhľadom k tomu, že žalobca argumentuje porušením ustanovenia § 138 ods. 2 ZKR, správny súd
má za to, že v prípade neprihlásenej pohľadávky ide o samotnú daňovú povinnosť na predmetnej dani
z motorových vozidiel za rok 2011 (ďalej aj „istina“), z ktorej sa úroky z omeškania s jej platením počítali
za časové obdobie po začatí reštrukturalizácie žalobcu.

44. Žalovaný uvádzanú skutočnosť o neuplatnení istiny v reštrukturalizácii žalobcu prihláškou podľa §
120 ods. 1 ZKV vo vyjadrení k žalobe nepoprel. Rovnako skutočnosť prihlásenia daňového nedoplatku
na predmetnej dani ako istiny vo vzťahu k vyrubeným úrokom nevyplýva ani z obsahu preskúmavaných
rozhodnutí a ani z obsahu predloženého administratívneho spisu. Ohľadom úrokov z omeškania za
obdobie pred začatím reštrukturalizačného konania žalovaný v rozhodnutí rovnako ako správca dane
uviedli, že úrok z omeškania nebol ani čiastočne vyrubený a nebol prihlásený do reštrukturalizácie.
45. Ako je vyššie naznačené, správny súd z obsahu administratívneho spisu zistil, že v rozhodnutí
správcu dane a taktiež v preskúmavanom rozhodnutí žalovaného je obsiahnuté len konštatovanie o
nezaplatení dane v ustanovenej lehote a v ustanovenej výške, avšak ani v jednom z preskúmavaných
rozhodnutí nie sú uvedené podstatné okolnosti, či správca dane daňovú povinnosť za predmetné
zdaňovacie obdobie uplatnil v reštrukturalizačnom konaní prihláškou podľa § 120 ods. 1 ZKR za účelom
jej zaradenia do reštrukturalizačného plánu.
46. Vzhľadom k tomu, že podľa tvrdenia žalobcu správca dane istinu neprihlásil a žalovaný toto tvrdenie
nepoprel, nepreukázal jeho opak ani obsahom rozhodnutia a ani obsahom administratívneho spisu,
správny súd vychádza zo skutočnosti, že istina tvorená daňovým nedoplatkom (pohľadávkou) na dani z
motorových vozidiel za rok 2011 prihlásená v reštrukturalizácii správcom dane nebola. V takom prípade,
s prihliadnutím na účinky zverejnenia súdom potvrdeného plánu (§ 155 ods. 2 ZKR), riadne a včas
neuplatnená daňová pohľadávka (istina) zanikla z dôvodu jej neprihlásenia v reštrukturalizácii a možno
prijať záver, že rozhodnutie žalovaného je nezákonné.
47. Po povolení reštrukturalizácie je správca dane povinný postupovať podľa osobitného predpisu,
ktorým je zákon o konkurze a reštrukturalizácii (§ 158 ods. 5 daňového poriadku).
48. Z dôvodu naplnenia účelu reštrukturalizácie, t. j. postupného uspokojovania veriteľov dlžníka
spôsobom dohodnutým v súdom schválenom reštrukturalizačnom pláne, aj na správcu dane sa
vzťahuje povinnosť uplatniť si prihláškou podľa § 120 ods. 1 ZKV daňové pohľadávky vzniknuté pred
začatím reštrukturalizačného konania, a to doručením prihlášky správcovi v lehote 30 dní od povolenia
reštrukturalizácie (§ 121 ZKV). V prípade daňovej pohľadávky tvorenej samotnou daňovou povinnosťou
(vo vzťahu k úroku z omeškania istinou), po potvrdení reštrukturalizačného plánu súdom a po nastúpení
účinkov jednotlivých ustanovení plánu zverejnením uznesenia o potvrdení plánu v Obchodnom vestníku
(§ 155 ods. 1 ZKR), nastane zmena splatnosti prihlásenej dane, prípadne môže nastať zmena aj v
rozsahu jej plnenia. Tomuto zodpovedá aj zákonná úprava vyrubovania úrokov z omeškania podľa
§ 156 ods. 2 daňového poriadku pre prípad začatia reštrukturalizácie daňového subjektu výslovne
upravujúceho, do ktorého dátumu možno vyrubiť úrok z omeškania, t. j. len za obdobie omeškania
s platením spadajúce do dňa začatia reštrukturalizačného konania. Uvedená zákonná úprava má
svoje opodstatnenie pre prípad, že prihlasovaným daňovým pohľadávkam vzniknutým pred začatím
reštrukturalizačného konania (t. j. nie prednostným pohľadávkam podľa § 120 ods. 2 ZKR) sa dôsledkom
schváleného reštrukturalizačného plánu zmení ich výška, ako aj doba splatnosti (§ 132 ods. 1 ZKR).
Z uvedeného dôvodu nemožno za obdobie po začatí reštrukturalizačného konania vyrubovať ďalšie
úroky z omeškania, pretože už nie je možné vychádzať z pôvodnej lehoty splatnosti a z pôvodnej
výšky daňových nedoplatkov, keďže tieto boli záväzným spôsobom nahradené novými lehotami a novým
rozsahom plnenia v zmysle schváleného plánu.



49. Prípadnú nováciu záväzkov daňového subjektu voči správcovi dane (ktoré boli prihlásené ako
daňové pohľadávky) v dôsledku schválenia reštrukturalizačného plánu súdom zohľadňuje aj zákonná
úprava zániku daňového nedoplatku podľa § 84 ods. 1 písm. g) daňového poriadku, v zmysle
ktorého daňový nedoplatok zanikne dňom nasledujúcim po úplnom splnení pohľadávok správcu dane
vyplývajúcich z potvrdeného reštrukturalizačného plánu, a to v rozsahu pohľadávok, ktoré daňový
subjekt na základe schváleného reštrukturalizačného plánu nemusí plniť alebo ktoré nemožno v
reštrukturalizácii uspokojiť, pričom rovnako zanikajú aj pohľadávky, ktoré v reštrukturalizačnom konaní
neboli riadne a včas prihlásené, tieto pohľadávky alebo ich časti po skončení reštrukturalizácie nemožno
dodatočne vyrubiť (veta za bodkočiarkou citovaného ustanovenia).
50. Zákonná úprava zániku daňových pohľadávok podľa § 84 ods. 1 písm. g) daňového poriadku, ktoré
v reštrukturalizačnom konaní neboli riadne a včas prihlásené, korešponduje aj so zákonnou úpravou
zániku práva vymáhať nároky z pohľadávok vzniknutých pred začatím reštrukturalizačného konania,
ktoré neboli riadne a včas prihlásené (§ 120 ods. 1 veta druhý ZKR) a nastali účinky zverejnenia
uznesenia o potvrdení plánu v Obchodnom vestníku predpokladané ustanovením § 155 ods. 2 ZKR.
51. Vzhľadom na vyššie uvedené možno konštatovať, že správca dane nemal právo vyrubiť úrok z
omeškania z predmetnej dane z motorových vozidiel, pretože išlo o daňovú pohľadávku vzniknutú
pred začatím reštrukturalizačného konania žalobcu a táto pohľadávka nebola uplatnená riadne a včas
prihláškou podľa § 120 ods. 1 ZKR, taktiež nebola ani zahrnutá do schváleného reštrukturalizačného
plánu (§ 155 ods. 2 ZKR), v dôsledku čoho táto daňová pohľadávka zanikla podľa § 84 ods. 1 písm.
a) daňového poriadku v spojení s § 155 ods. 2 ZKR. Rovnako z nej nie je možné dodatočne vyrubiť
úroky z omeškania.
52. S prihliadnutím na záväznosť reštrukturalizačného plánu schváleného súdom a na jeho účinky vo
vzťahu k zmene pôvodných záväzkov dlžníka čo do ich splatnosti a rozsahu prihlásených pohľadávok
veriteľov, už nie je možné, za predpokladu riadneho plnenia plánu dlžníkom, vyrubovať úroky z
omeškania z prihlásenej pohľadávky za obdobie omeškania spadajúce po začatí reštrukturalizačného
konania (s výnimkou neúčinnosti plánu podľa § 159 ZKR s následkom povinnosti dlžníka splniť pôvodnú
pohľadávku veriteľa v rozsahu jej prihlásenia a zistenia a v pôvodnej lehote splatnosti v zmysle § 161
ods. 1 ZKR).
53. Nad rámec žalobných bodov nemôže správny súd daňovým orgánom oboch stupňov nevytknúť
neúplnosť administratívneho spisu vo vzťahu k reštrukturalizácii žalobcu, ako aj skutočnosť, že sa
v preskúmavaných rozhodnutiach vôbec nezaoberali priebehom reštrukturalizácie žalobcu vo vzťahu
k daňovej povinnosti na dani z motorových vozidiel za rok 2011. Z obsahu administratívneho spisu,
ani z rozhodnutia správcu dane a žalovaného, nevyplývajú zásadné skutočnosti majúce vplyv na
posúdenie zákonnosti vyrubenia úrokov z omeškania, a síce, či správca dane uplatnil predmetnú daňovú
pohľadávku (istinu) v reštrukturalizácii podľa § 120 ods. 1 ZKR, v akej výške, rovnako, či bola zahrnutá
a v akom rozsahu a splatnosti do schváleného reštrukturalizačného plánu, a v neposlednom rade, či
žalobca plní reštrukturalizačný plán vo vzťahu k prihlásenej pohľadávke alebo neplní a nastali následky
neúčinnosti plánu predpokladané ustanovením § 161 ods. 1 ZKR. V tomto ohľade by bolo rozhodnutie
žalovaného nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, čo však žalobca žalobnými
dôvodmi nenamietal.
54. Na dôvažok správny súd dodáva, že v hypotetickom prípade, ak by správca dane daňovú pohľadávku
na predmetnej dani prihlásil (čo zo spisu nevyplýva) a žalobca by ju riadne plnil v súlade so schváleným
reštrukturalizačným plánom, správa dane by už nemal oprávnenie vyrubiť úrok z omeškania za obdobie
spadajúce po začatí reštrukturalizačného konania, a to práve s ohľadom na zmenu splatnosti, prípadne
rozsahu prihlásenej daňovej pohľadávky ako istiny (§ 132 ods. 1 ZKR v spojení s § 84 ods. 1 písm. g/
daňového poriadku). V tomto ohľade žalovaným uvádzaný argument, že plnenie plánu prebieha dlhší
čas a mohlo by dôjsť k zániku práva na vyrubenie úrokov z omeškania podľa § 158 ods. 8 daňového
poriadku, nemá opodstatnenie ani oporu v daňovom poriadku a zákone o konkurze a reštrukturalizácii.
55. V súvislosti s návrhom žalobcu na prerušenie konania uvádza, že tunajšiemu súdu bol dňa
14.12.2018 doručený elektronický návrh žalobcu so zaručeným elektronickým podpisom právneho
zástupcu žalobcu, ktorým navrhoval prerušenie konania podľa § 100 ods. 2 písm. a) SSP. Súd po
preskúmaní podania zistil, že z informácie o doručení vyplýva dátum a čas doručenia 10.12.2018 18:13
hod. a ako dátum a čas overenia podpisu (UTC) je uvedený dátum 13.12.2018 20:28 hod. Predmetný
návrh žalobcu na prerušenie konania sa do dispozície správneho súdu dostal dňa 14.12.2018, pričom
tento rozsudok senát správneho súdu verejne vyhlásil dňa 12.12.2018. V čase vyhlásenia rozhodnutia
vo veci samej správny súd nemal k dispozícii návrh žalobcu na prerušenie konania, preto o tomto
procesnom návrhu žalobcu nerozhodol. Vzhľadom na uvedené okolnosti, dodatočné rozhodnutie o
návrhu na prerušenie konania by bolo bezpredmetné.



56. Na základe uvedeného správny súd preskúmavané rozhodnutie žalovaného z dôvodu nesprávneho
právneho posúdenia veci podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, v
rámci ktorého bude na jeho zvážení ďalší postup spočívajúci v doplnení konania o potrebné informácie
v naznačenom smere alebo bez ďalšieho zruší rozhodnutie prvého stupňa.
57. Právo na plnú náhradu trov konania priznal správny súd v konaní úspešnému žalobcovi podľa §
167 ods.1 SSP, pričom o ich výške rozhodne vyšší súdny úradník po právoplatnosti tohto rozsudku (§
175 ods. 2 SSP).
58. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trnave pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú je možné podať prostredníctvom
Krajského súdu v Trnave na Najvyšší súd Slovenskej republiky v lehote 30 dní od jeho doručenia (§
443 ods. 2 písm. a/ SSP).

Kasačná sťažnosť proti tomuto rozhodnutiu má odkladný účinok (§ 446 ods. 2 písm. a/ SSP).

O kasačnej sťažnosti rozhoduje senát najvyššieho súdu a vo veciach ustanovených v § 22 ods. 1 veľký
senát najvyššieho súdu (§ 438 ods. 2 SSP).
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť
a) označenie napadnutého rozhodnutia,
b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,
c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“),
d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). (§ 445 ods. 1 SSP)

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 2
SSP).

Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil
zákon tým, že
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. (§ 440 ods. 1 SSP)

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania
pred krajským súdom (§ 440 ods. 2 SSP).

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné
podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho
zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); je
žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 ods. 1 a 2 SSP).