Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 14S/11/2017 z 16. 5. 2018 Citácia: rozsudok Krajského súdu Trnava z 16. mája 2018, sp. zn. 14S/11/2017, ECLI:SK:KSTT:2018:2017200096.1 Krajský súd Trnava | 14S/11/2017 | ECLI:SK:KSTT:2018:2017200096.1 | 2018-05-16 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov Citované ustanovenia: § 6 ods. 1 SSP, predpis č. 904/2010 Z. z., § 1 zákona č. 563/2009 Z. z., § 3 zákona č. 563/2009 Z. z., § 24 zákona č. 563/2009 Z. z., § 2 zákona č. 222/2004 Z. z., § 19 zákona č. 222/2004 Z. z., § 43 zákona č. 222/2004 Z. z., § 49 zákona č. 222/2004 Z. z., § 51 zákona č. 222/2004 Z. z. Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/2aa8050c-5d37-47ed-898a-bb0fd6f26821 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2018:2017200096.1 Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 14S/11/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2017200096
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 05. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Laczo
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2017200096.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, ako súd správny, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Lacza
a členov senátu JUDr. Anity Filovej a JUDr. Ľubomíra Bundzela, v právnej veci žalobcu: Barnabáš
Kováts, adresa trvalého pobytu V. XXXX/X, XXX XX U., IČO: 36 894 001, právne zastúpený: Prosman a
Pavlovič advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Hlavná 31, 917 01 Trnava, proti žalovanému: Finančné
riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100200434/2017 zo dňa 02.02.2017, takto

r o z h o d o l :

I. Správny súd žalobu z a m i e t a.

II. Správny súd žalovanému právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

I. Priebeh administratívneho konania
1. Žalovaný rozhodnutím č. 100200434/2017 zo dňa 02.02.2017 (ďalej aj ako „napadnuté rozhodnutie“)
podľa § 74 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z. z. o správne daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „zákon č. 563/2009 Z. z.“ alebo „daňový
poriadok“) potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Trnava č. 104228181/2016 zo dňa 04.11.2016 (ďalej
aj ako „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým bol žalobcovi určený rozdiel v sume 79 421,76 eur na
dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie august 2013, teda Daňový úrad Trnava (ďalej aj ako
„orgán verejnej správy nižšieho stupňa“ alebo „správca dane“) znížil žalobcovi nadmerný odpočet za
zdaňovacie obdobie august 2013 zo sumy 81 517,30 eur na sumu 2 095,44 eur.

2. Orgán verejnej správy nižšieho stupňa vydal svoje rozhodnutie po predchádzajúcom zrušení
rozhodnutia č. 20501763/2015 zo dňa 13.07.2015 a vrátení veci na ďalšie konanie rozhodnutím
žalovaného č. 21063631/2015 zo dňa 22.10.2015. Žalovaný v danom rozhodnutí skonštatoval, že
dosiahnutá úroveň dôkaznej situácie nebola postačujúca na vydanie rozhodnutia poukazujúc na to, že
právo na odpočítanie dane si môže daňový subjekt uplatniť v tom prípade, ak preukáže, že došlo k
dodaniu zdaniteľného obchodu a tento zdaniteľný obchod použije na účely svojho podnikania ako platiteľ
a má o tom riadne vystavené doklady podľa § 71 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty
v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „zákon č. 222/2004 Z. z.“ alebo „zákon o DPH“), pričom
vytkol správcovi dane, že sa nezaoberal preverením dodania sporného tovaru - repky jeho odberateľovi
a ani nevyzval daňový subjekt výzvou na predloženie dôkazov, keďže dodávatelia boli nekontaktní. Vo
vzťahu k dodávateľom žalovaný uviedol, že správca dane považoval za nevyhnutné výsluch konateľov
dodávateľov s tým, že mu navrhol ich vypočutie prostredníctvom inštitútu medzinárodnej výmery
informácií, nakoľko konatelia dodávateľských spoločností nespadajú po jurisdikciu SR (obidvaja mali
trvalý pobyt na území Maďarskej republiky).



3. Z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia vyplýva, že správca dane doplnil dokazovanie, pokiaľ
ide o dodávateľa spoločnosť LAROS s.r.o., vo vzťahu ku ktorému si žalobca uplatnil v zdaňovacom
období august 2013 odpočítanie dane v sume 8 808,80 eur za nákup tovaru repka, deklarovaného na
faktúre č. 2013/008 zo dňa 01.08.2013 využijúc inštitút medzinárodnej výmeny informácií v súvislosti
s vypočutím svedka konateľa spoločnosti LAROS s.r.o. na základe článku 7 Nariadenia Rady č.
904/2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti DPH (ďalej len ako „Nariadenie
Rady č. 904/2010“), pričom z výpovede svedka vyplýva, že nekonal ako skutočný konateľ spoločnosti
LAROS s.r.o., iba jeho meno bolo registrované a použité na tento účel, v roku 2013 bol v kancelárii v
Budapešti a poskytol osobné dokumenty na vytvorenie kópie, nevedel poskytnúť žiadne informácie o
sídle spoločnosti LAROS s.r.o., nikdy tam nebol a viac nič pre spoločnosť LAROS s.r.o. nevykonal, o
faktúre č. 2013/008 vystavenej spoločnosťou LAROS s.r.o. nič nevedel a podpis nie je jeho podpisom. Na
základe týchto skutočností správca dane trval na tom, že reálnosť uskutočnenia zdaniteľného obchodu
deklarovaného predmetnou faktúrou nie je dostatočne preukázaná a z preverovaní nevyplývajú nové
skutočnosti a dôkazy preukazujúce reálne dodania tovaru - repka spoločnosťou LAROS s.r.o. daňovému
subjektu (žalobcovi) v zdaňovacom období august 2013. Preto zastal názor, že platiteľ (žalobca) počas
daňovej kontroly a ani v ďalšom konaní reálne nepreukázal splnenie podmienky pre uplatnenie práva
podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH, nakoľko nebol preukázaný vznik daňovej povinnosti u daňového
subjektu LAROS s.r.o.

4. Ďalej z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia vyplýva, že vo vzťahu k preverovaniu reálnosti
uskutočnenia zdaniteľných obchodov dodávateľom AMAZON 2009 s.r.o. deklarovaných na faktúrach č.
2013/1 zo dňa 02.08.2013 v sume 8 810,56 eur, č. 2013/2 zo dňa 06.08.2013 v sume 9 023,52 eur,
č. 2013/3 zo dňa 07.08.2013 v sume 8 845,76 eur, č. 2013/4 zo dňa 08.08.2013 v sume 9 088,64
eur, č. 2013/5 zo dňa 09.08.2013 v sume 8 752,48 eur, č. 2013/36 zo dňa 12.08.2013 v sume 8
562,40 eur, č. 2013/7 zo dňa 13.08.2013 v sume 8 578,24 eur, č. 2013/8 zo dňa 14.08.2013 v sume
8 951,36 eur zaslal správca dane dňa 21.12.2015 na základe článku 7 Nariadenia Rady č. 904/2010
žiadosť o informácie č. 9214401/1797197/2015 - žiadosť o vypočutie konateľky spoločnosti M. I. P.
ako svedka (konateľkou bola od 11.09.2009 do 19.08.2013) a žiadosť č. 9214401/1796664/2015 -
žiadosť o vypočutie konateľky spoločnosti B. A. - konateľkou je od 19.08.2013. Vo vzťahu ku konateľke
spoločnosti B. A. maďarská finančná správa vo svojej odpovedi uviedla, že B. A. je registrovaná na
adrese XXXX X., X. utca X od 25.04.2006, pričom na uvedenej adrese sa nezdržuje a ako miesto
bydliska bolo zistené XXXX B., O. Q. XX, pričom predvolanie maďarskej finančnej správy sa vrátilo späť s
označením „adresa neidentifikovateľná“, preto otázky položené správcom dane tak neboli zodpovedané.
Pokiaľ ide o výsluch konateľky M. I. správca dane poukázal na to, že J. M. I. sa na výsluch svedka
osobne nedostavila a odpovede na otázky boli maďarskej finančnej správe doručené poštou, pričom
tieto odpovede správca dane vyhodnotil za povrchné a nedostatočne vysvetľujúce obchody spoločnosti
AMAZON 2009 s.r.o. s daňovým subjektom (žalobcom), konkrétne neodpovedala v akých priestoroch
spoločnosť sídlila v období od 11.09.2009 do 19.08.2013, t.j. v čase keď bola konateľkou spoločnosti,
neodpovedala kto, kde a akým spôsobom dohodol obchod deklarovaný na predmetných faktúrach,
neodpovedala na otázku od koho spoločnosť AMAZON 2009 s.r.o. tovar deklarovaný na predmetných
faktúrach nakúpila a ani kde ho uskladňovala. Na základe uvedeného správca dane naďalej trval na
tom, že reálnosť uskutočnenia zdaniteľných obchodov deklarovaných predmetnými faktúrami nie je
dostatočne preukázaná a z preverovaní nevyplývajú nové skutočnosti a dôkazy preukazujúce reálne
dodania tovaru - repka spoločnosťou AMAZON 2009 s.r.o. daňovému subjektu (žalobcovi) a preto mal
za to, že platiteľ (žalobca) počas daňovej kontroly a ani v ďalšom konaní reálne nepreukázal splnenie
podmienky pre uplatnenie práva podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH, nakoľko nebol preukázaný vznik
daňovej povinnosti u daňového subjektu AMAZON 2009 s.r.o..

5. Pokiaľ išlo o dodanie tovaru repka - odberateľovi ALFA - TAX Gazdasági Szolgáltató Kft. správca dane
využijúc inštitút medzinárodnej výmeny informácií na základe článku 7 Nariadenia Rady č. 904/2010
zistil, na základe žiadosti o informácie č. 9214401/1793269/2015, že spoločnosť ALFA - TAX Gazdasági
Szolgáltató Kft. nespolupracuje so správcom dane, neprevzala oznámenie o kontrole zaslané poštou, ku
kontrole sa nikto zo spoločnosti nedostavil, dokumentácia ku kontrole nie je maďarskej finančnej správe
dostupná, a táto spoločnosť za rok 2013 nepredložila daňové priznania k DPH, používanie DIČ bolo
prerušené v období 18.02.2014 - 26.03.2014 a od 26.03.2014 zrušené.

6. Správca dane na úvod odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol, že vykonal u daňového
subjektu daňovú kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo



jeho časti za zdaňovacie obdobie august 2013, z ktorej vyhotovil dňa 04.11.2014 protokol č.
9214401/5/4887977/2014/Zál, ktorý bol doručený daňovému subjektu dňa 07.11.2014 spolu s výzvou
podľa § 46 ods. 8 zákona č. 563/2009 Z. z. č. 9214401/5/4899732/2014/Zál na vyjadrenie sa k zisteniam
uvedeným v protokole. Ďalej uviedol, že vydal dňa 13.07.2015 rozhodnutie, ktoré bolo následne zrušené
rozhodnutím žalovaného č. 21063631/2015 zo dňa 22.10.2015.

7. Proti rozhodnutiu správcu dane podal daňový subjekt (žalobca) odvolanie. Na úvod s odkazom
na judikatúru Najvyššieho súdu SR poukázal na to, že daňové úrady majú povinnosť zaoberať
sa existenciou tzv. ekonomického dôvodu obchodu, pričom pri verejnoprávnych vzťahoch kauza
hospodárskeho styku „ožíva“ prostredníctvom zásady skutočného obsahu právnych úkonov, v zmysle
ktorej platí, že ak sú transakcie uskutočňované na základe ekonomického dôvodu musí sa im poskytnúť
ochrana. Poukázal na to, že mu nebola uznaná časť nadmerného odpočtu na dani za zdaňovacie
obdobie august 2013 vo výške 79 421,76 eur výlučne z dôvodu, že sa mu vedeným dokazovaním
počas výkonu daňovej kontroly a ani v priebehu vyrubovacieho konania nepodarilo skontaktovať so
zodpovednou osobou dodávateľa spoločnosti AMAZON 2009 s.r.o., neboli predložené účtovné doklady
dvoch dodávateľov spoločnosti LAROS s.r.o. a AMAZON 2009 s.r.o. a ich evidencie vedené podľa
§ 70 zákona o DPH a naviac spoločnosť LAROS s.r.o. nepodala ani daňové priznanie k dani za III.
štvrťrok 2013. Namietal nesprávnu aplikáciu hmotnoprávnych ustanovení, konkrétne ustanovenia § 49
a 51 zákona o DPH tvrdiac, že ak mu nevzniklo právo na odpočítanie dane, tak nemohli byť ani splnené
podmienky na uplatnenie tohto práva, čo znamená, že ak splnil podmienky pre uplatnenie práva na
odpočítanie dane ustanovené zákonom o DPH, muselo mu toto právo aj vzniknúť.

8. Namietal, že dokazovanie správcu dane vedené po zrušení jeho prvého rozhodnutia a vrátení
mu veci na ďalšie konanie bolo opäť prísne formalistické a pozitivistické, keďže bolo zamerané
na získanie dokladov dodávateľov, ktoré mali slúžiť na porovnanie s dokladmi, ktoré predložil k
daňovej kontrole a opäť predmetom dokazovania nebolo preverenie ekonomického dôvodu sporných
zdaniteľných obchodov. Poukázal na to, že k daňovej kontrole predložil všetky účtovné doklady týkajúce
sa predmetných zdaniteľných obchodov, a to faktúry, doklady o úhrade faktúr, zmluvy o nákupe a
predaji tovaru, dodacie listy, účtovnú evidenciu vrátane počítačových výstupov označených ako obratová
súpiska zásob, stavu a pohybu materiálu na sklade, univerzálnu zostavu pohybu zásob, čím preukázal
reálnosť prijatia tovaru - repky na sklad a tiež jej výdaja pri predaji dodajúc, že reálne prevzatie tovaru
- repky od dodávateľov potvrdil aj skladník pán B. F., ktorá skutočnosť vyplýva z administratívneho
spisu. Tvrdil, že predložením kúpnej zmluvy uzatvorenej s dodávateľom LAROS s.r.o. a AMAZON
2009 s.r.o. preukázal, že zmluvné strany v čase realizácie obchodu prejavili slobodnú vôľu zrealizovať
obchod - nákup a predaj repky, k prevodu vlastníckeho práva ako aj k prevodu práva nakladať s
tovarom ako vlastník (ekonomické vlastníctvo) došlo odovzdaním tovaru a jeho fyzickým prevzatím a
umiestnením v sklade, ktorý zabezpečil, čo preukázal predloženou skladovou evidenciou, výpoveďou
svedka - skladníka a účtovnými knihami. Vychádzajúc z týchto tvrdení a predložených dokladov mal
za to, že bolo preukázané, že dodávateľom spoločnosti LAROS s.r.o. a AMAZON 2009 s.r.o. vznikla
daňová povinnosť a doplnil, že to, či si dodávatelia aj daňovú povinnosť voči štátnemu rozpočtu
aj splnili, je vo vzťahu ku vzniku práva na odpočítanie dane irelevantná, nakoľko nie je v zákone o
DPH nijakým spôsobom vyžadovaná. Súčasne poukázal na to, že nezodpovedá za konanie tretích
osôb, nemohol ich konanie ovplyvniť a ani nemal o tomto ich konaní žiadnu vedomosť. V súvislosti s
týmito tvrdeniami poukázal na viaceré rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie napríklad C-354/03,
C-353/03, C-484/03, C-439/04 C-80/11 a C-142/11 vo veci Mahagében.

9. Vo vzťahu k uskutočneniu dodania tovaru (repky) do iného členského štátu (§ 43 ods. 5 zákona o
DPH) označiac postup správcu dane za neprípustný a v rozpore s § 43 zákona o DPH poukázal na to, že
správca dane v celom dokazovaní, ktoré viedol počas výkonu daňovej kontroly, vyrubovacieho konania
a pokračujúceho vyrubovacieho konania nespochybnil doklady a dôkazy, ktoré predložil vo vzťahu k
uskutočneniu dodania tovaru (repky) do iného členského štátu, pričom svoj záver vo veci neuznania
intrakomunitárneho dodania tovaru (repky) do Maďarska oprel výlučne o odpoveď z medzinárodnej
výmeny informácií.

10. Namietal tiež nesprávnu aplikáciu procesnoprávnych ustanovení, konkrétne ustanovení § 3 a
24 daňového poriadku, pretože správca dane vo svojich záveroch neprihliadol na dôkazy, ktoré boli
doložené v listinnej podobe počas výkonu daňovej kontroly, ani na svedeckú výpoveď skladníka, ale
za kľúčový dôkaz, že jeho dodávateľom nevznikla daňová povinnosť na dani vyhodnotil skutočnosť, že



obe spoločnosti boli v čase výkonu daňovej kontroly a vedeného vyrubovacieho konania pre správcu
dane nekontaktné, nepodarilo sa mu v ich účtovníctve preveriť pravdivosť predložených dokladov,
nepodarilo sa mu pri preverovaní intrakomunitárneho dodania repky do Maďarska kontaktovať so
spoločnosťou ALFA - TAX Gazdasági Szolgáltató Kft., nezískal žiadne doklady od tejto spoločnosti. V
tejto súvislosti tiež namietal, že správca dane nezameral dokazovanie na preverenie prevodu práva
nakladať s hmotným majetkom (repkou), čo je naplnenie definície dodania tovaru z pohľadu zákona o
DPH, ale zohľadnil len to, že dodávatelia neboli kontaktní, konatelia týchto spoločností sa nevedeli alebo
sa nedostatočne vedeli vyjadriť v preverovaným zdaniteľným obchodom.

11. Žalovaný v odôvodnení svojho rozhodnutia, ktorým podľa § 74 ods. 4 daňového poriadku potvrdil
prvostupňové rozhodnutie správcu dane, poukázal na to, že dôkazné bremeno o reálnom dodaní
tovarov a služieb zaťažuje daňový subjekt, ktorý preukazuje splnenie podmienok na uplatnenie práva
na odpočítanie dane, pričom preukázanie dodávok tovarov a služieb len faktúrami, resp. dokladmi
nie je postačujúce, pretože faktúra je relevantný doklad len ak je nepochybné, že sú v nej uvedené
údaje odrážajúce reálne plnenie. Dôvodil, že to, že určitý doklad má všetky náležitosti a je riadne
zaúčtovaný v zmysle zákona o účtovníctve ešte nie je dôkazom o tom, že daňový subjekt je oprávnený
uplatniť si odpočítanie dane z tohto dokladu. V danej veci zastal názor, že daňový subjekt neuniesol
dôkazné bremeno, ktoré v daňovom konaní spočívalo na ňom, pretože jasne nepreukázal, že mu
tovar fakturovaný spornými faktúrami reálne dodali deklarovaní dodávatelia, pričom mu bola poskytnutá
možnosť predložiť alebo navrhnúť vykonanie takých dôkazov, ktorými by osvedčil ním uvádzané
skutočnosti a to až do vydania meritórneho rozhodnutia, avšak žiadne nové dôkazy nepredložil ani
nenavrhol.

12. Žalovaný uviedol, že dôvodom pre neuznanie odpočítania dane zo sporných faktúr nebola
nekontaktnosť a nepredloženie dokladov, ktoré skutočnosti vyplývajú zo spisového materiálu, ale
skutočnosť, že správca dane spochybnil reálnosť uskutočnenia zdaniteľného obchodu, reálne dodanie
tovaru deklarovanými dodávateľmi, skonštatoval porušenie hmotnoprávneho ustanovenia a daňový
subjekt pochybnosti, ktoré mu boli známe neodstránil. Na podporu svojej argumentácie citoval z
uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 401/09. Podľa názoru žalovaného absencia dokladov zo
strany deklarovaných dodávateľov, ich nekontaktnosť, resp. získané vyjadrenia spôsobili opodstatnenú
pochybnosť o dôveryhodnosti dokladov predložených daňovým subjektom. Dôvodil, že dodanie tovaru
alebo služby je základnou podmienkou pre uplatnenie práva na odpočítanie DPH, avšak v riešenom
prípade neboli preukázané podmienky uplatnenia nároku na odpočítanie dane, ako vyžaduje § 49
zákona o DPH, pretože nebolo preukázané, že zdaniteľné obchody deklarované spornou faktúrou, na
ktorej vystupuje ako dodávateľ spoločnosť LAROS boli ňou uskutočnené a vo vzťahu k spoločnosti
AMAZON 2009 taktiež nebolo dôveryhodným spôsobom preukázané, že na sporných faktúrach
deklarovaný tovar (repka) bol touto spoločnosťou skutočne dodaný a preto, ak si platiteľ uplatňuje
nárok na odpočítanie dane, nepostačuje iba predloženie dokladov, ale musí byť schopný preukázať, že
zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené osobou uvedenou na faktúre. Z uvedených dôvodov preto
nesúhlasil s názorom platiteľa (žalobcu), že boli formálne splnené podmienky na uplatnenie práva na
odpočítanie dane.

13. Žalovaný ďalej podrobne popísal realizáciu a výsledky medzinárodnej výmeny informácií, v rámci
ktorej bol vypočutý konateľ spoločnosti LAROS p. D. X., ktorý okrem iného uviedol, že v skutočnosti
nekonal ako skutočný konateľ spoločnosti, neposkytol žiadne informácie o sídle kancelárie a obchodnej
činnosti spoločnosti, pretože tam nikdy nebol, na spornej faktúre č. 2013/008 nie je jeho podpis a o tejto
faktúre nič nevedel. Žalovaný práve zistenie, že vystavovateľ dotknutého daňového dokladu poprel jeho
vystavenie vyhodnotil za jednoznačné spochybnenie vierohodností tvrdení daňového subjektu, nakoľko
na základe tohto tvrdenia možno dedukovať, že za spoločnosť konali k tomu neoprávnené osoby,
ktoré vystavovali doklady v mene tejto spoločnosti a uvedená spoločnosť v skutočnosti nevykonávala
prostredníctvom jej štatutárneho orgánu žiadnu reálnu podnikateľskú činnosť. Žalovaný ďalej poukázal
na to, že so súčasnou konateľkou spoločnosti AMAZON 2009 p. B. A. sa ani maďarskej finančnej
správe nepodarilo skontaktovať a konateľka spoločnosti v čase deklarovaných zdaniteľných obchodov
p. M. zaslala maďarskej finančnej správe písomné vyjadrenie, v ktorom potvrdila, že bola konateľkou
spoločnosti, potvrdila dodanie tovaru, platba sa uskutočnila bankovým prevodom, neodpovedala však
na viacero otázok správcu dane, konkrétne neuviedla od koho spoločnosť AMAZON 2009 sporný tovar
nadobudla, neuviedla kto a akým spôsobom dohodol obchod. Poukázal ďalej na jej odpoveď na otázku č.
8 (kto zabezpečoval dopravu uvedeného tovaru odberateľovi, t. j. daňovému subjektu a kými dopravnými



prostriedkami), že dopravu tovaru daňovému subjektu zabezpečoval dodávateľ a na odpoveď na otázku
č. 12 (v akých priestoroch spoločnosť AMAZON 2009 nakúpený tovar uskladňovala, či boli skladovacie
priestory vlastné alebo prenajaté, ak prenajaté, tak od koho) uviedla, že ona uskutočnila objednávku
prepravy tovaru do priestorov kupujúceho, nezabezpečovala ani neuskutočnila prepravu. V súvislosti
s odovzdávacím protokolom zo dňa 20.09.2013, ktorým bývalá konateľka deklarovala odovzdanie
dokumentov novozvolenej konateľke p. B. A. žalovaný poukázal na to, že v tomto nie sú uvedené žiadne
konkrétne dokumenty a preto ani na základe tejto písomnosti a písomného vyjadrenia nie je možné
ustáliť, že obchodné transakcie spoločnosti AMAZON 2009 a daňového subjektu sa uskutočnili tak,
ako deklarujú sporné faktúry. Žalovaný rovnako v súvislosti s písomným vyjadrením poukázal na to, že
daňový poriadok nepripúšťa písomnú svedeckú výpoveď.

14. Žalovaný uzavrel, že na základe vykonaného dokazovania nemožno ani u jednej z tuzemských
dodávateľských spoločností ustáliť, že nimi deklarovaný tovar na faktúrach aj reálne dodali, preto
nemožno považovať za preukázané, že podľa § 8 ods. 1 písm. a) zákona o DPH došlo pri dodaní tovaru k
prevodu práva vlastníka nakladať s hmotným majetkom, pričom vznik daňovej povinnosti podľa § 19 ods.
1 zákona o DPH sa viaže na § 8 ods. 1 písm. a) zákona o DPH, podľa ktorého daňová povinnosť vzniká
dňom dodania tovaru, teda dňom, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník.
Poukázal na to, že slovné spojenie „ako vlastník“ znamená, že pri určení toho, či bolo uskutočnené
dodanie tovaru nie je dôležité nadobudnutie právneho vlastníctva k tovaru kupujúcim, ale vyžaduje sa,
aby pre uskutočnenie zdaniteľného obchodu dodaním tovaru došlo k prevodu ekonomického vlastníctva
k tovaru a aby kupujúci získal právo disponovať s tovarom ako vlastník a tak bolo jednoznačne zrejmé,
na koho prechádza právo nakladať s tovarom a komu je tovar dodaný, čo však v danom prípade nebolo
preukázané. Teda v danom prípade správca dane spochybnil reálne dodanie tovaru deklarovanými
dodávateľmi a preto deklarovaným dodávateľom nevznikla daňová povinnosť v súlade s ustanovením
§ 19 ods. 1 zákona o DPH. Uviedol, že tento záver je podporený aj odpoveďou maďarskej finančnej
správy v súvislosti s deklarovaným dodaním sporného tovaru maďarskému odberateľovi, ktorý za rok
2013 nepredložil daňové priznania k DPH, nespolupracuje a používanie DIČ mu bolo zrušené, a preto
nadobudnutie sporného tovaru u tohto odberateľa nemožno považovať za preukázané. Vo vzťahu k
odberateľovi daňového subjektu s poukazom na ustanovenie § 72 ods. 9 daňového poriadku uviedol,
že v prípade deklarovaného dodania tovaru do iného členského štátu nedošlo k vyrubeniu rozdielu
dane a vykonané dokazovanie vo vzťahu k odberateľskej spoločnosti správca dane využil za účelom
získania podrobnejších informácií vo vzťahu k použitiu deklarovaného nadobudnutého tovaru za účelom
uskutočňovania jeho zdaniteľných plnení, keďže spochybnil jeho reálne nadobudnutie od spoločnosti
LAROS a AMAZON 2009 a dodal, že ani na základe tohto dokazovania nie je možné ustáliť, že tovar
od daňového subjektu bol jeho deklarovanému odberateľovi skutočne dodaný.

II. Rozsah žaloby a žalobné body
15. Včas podanou správnou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia
žalovaného č. 100200434/2017 zo dňa 02.02.2017, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie Daňového úradu
Trnava č. 104228181/2016 zo dňa 04.11.2016. Súčasne žalobca podľa § 191 ods. 3 SSP navrhol
zrušiť aj rozhodnutie Daňového úradu Trnava. Dôvody zrušenia napadnutého rozhodnutia vymedzil
prostredníctvom § 191 ods. 1 písm. c) až g) SSP.
16. Hneď na úvod poukázal na to, že napadnuté rozhodnutie, ako aj prvostupňové rozhodnutie nespĺňa
základnú formálnu náležitosť, ktorou je správne označenie daňového subjektu, keď v rozhodnutí správcu
dane bol nesprávne označený ako „B. A.“, pričom jeho obchodné meno je „B. A. - V.-A.-U.“ a v
napadnutom rozhodnutí, ako aj v rozhodnutí správcu dane bolo nesprávne označené jeho miesto
podnikania, keď správne malo byť uvedené „XXX XX U., B. XXXX/X“.
17. Namietal, že správca dane viazaný právnym názorom žalovaného sa vo svojom rozhodnutí zameral
výhradne len na vykonanie dôkazov určených žalovaným, bez uvedenia skutkových a právnych zistení,
ktoré viedli správcu dane k nepriznaniu časti nadmerného odpočtu na dani za zdaňovacie obdobie
august 2013. Konkrétne poukázal na to, že z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia nie je zrejmé,
akým spôsobom správca dane viedol počas celého konania dokazovanie, pričom konanie prebieha už
od roku 2013 a táto skutočnosť má vplyv na odôvodnenie rozhodnutia vo vzťahu k aplikácii logickej,
právnej a presvedčivej argumentácii správcu dane najmä aj k priebehu daňovej kontroly, vyrubovacieho
konania a (odmietnutia) vykonania navrhnutých dôkazov (napr. výsluch svedka pána B. F. a návrh
na preverenie dodacích listov k uskutočneniu jednotlivých prepráv). V tejto súvislosti zastal názor, že



správca dane viedol dokazovanie výlučne len z informácií získaných z Maďarska a preto považoval
zistenie skutkového stavu za nedostačujúce pre riadne posúdenie veci.
18. Vo vzťahu k odôvodneniu rozhodnutia správcu dane ďalej poukázal na to, že toto okrem
základných informácií týkajúcich sa časti konania pred zrušením predchádzajúceho rozhodnutia
správcu dane žalovaným a argumentácie k výsledkom medzinárodného dožiadania neobsahuje
skutočnosti vyplývajúce z priebehu daňovej kontroly a vyrubovacieho konania a preto ho považuje za
nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.
19. V súvislosti s nepreskúmateľnosťou rozhodnutia správcu dane namietal, že tým, že žalovaný tieto
nedostatky odôvodnenia v plnej miere nahradil, došlo k porušeniu zásady dvojinštančnosti konania,
pričom svoj názor podporil aj rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžo/142/2009. V súvislosti
s porušením zásady dvojinštančnosti poukázal aj na zásadné skutkové rozdiely, ktoré vyplývajú z
medzinárodného dožiadania k dodávateľom daňovému subjektu LAROS s.r.o. a AMAZON 2009 s.r.o.
dodajúc, že z dôvodu zamlčania podstatných skutočností vyplývajúcich z vyjadrenia D. X. (konkrétne
išlo o to, že správca dane neuviedol v odôvodnení svojho rozhodnutia, že mal tento vypovedať, že :
„povedali mu, že dostane mesačne fixný plat a bude podpisovať iba nejaké dokumenty. Potom podpísal
množstvo dokumentov, nerozumel ničomu, pretože dokumenty boli v slovenčine.“) a z vyjadrenia J. M. I.,
ktorá potvrdila aj dodanie tovaru, pričom túto skutočnosť správca dane v odôvodnení svojho rozhodnutia
zamlčal, nemohol v odvolacom konaní poukázať na nesprávnosť záverov správcu dane. Naviac v
súvislosti s písomným vyjadrením J. M. I. poukázal na to, že nie je preukázané, či táto osoba je M. I.
P.20. S poukazom na Preambulu Nariadenia Rady č. 904/2010 namietal, že Nariadenie o medzinárodnej
spolupráci nemalo byť v danom prípade aplikované a to z dôvodu, že neboli naplnené právne požiadavky
na uplatnenie tohto postupu, pretože neexistovala cezhraničná transakcia, konkrétne v prípadoch
preverovania spoločností LAROS s.r.o. a AMAZON 2009 s.r.o. (ich konateľov) nešlo o intrakomunitárne
dodanie tovaru do Maďarska. Z uvedeného dôvodu označil dôkazy získané prostredníctvom žiadosti MVI
č. 9214401/1794203/2015 - vypočutie svedka D. X. (konateľ spoločnosti LAROS s.r.o. od 29.3.2013),
MVI č. b9214401/1797197/2015 - vypočutie svedka M. I. P. (konateľka AMAZON 2009 s.r.o. od 11.9.2009
do 23.9.2013) a MVI č. 9214401/1/1796664/2015 - vypočutie svedka B. A. (konateľka spoločnosti
AMAZON 2009 s.r.o. od 24.9.2013) za nezákonne získané v nadväznosti na znenie § 24 ods. 4 daňového
poriadku a súčasne namietal nezachovanie práv a povinnosti podľa § 25 daňového poriadku. Vo vzťahu
k výsluchu svedkov poukázal tiež na to, že z obsahu spisu nevyplýva, že osoby vypočuté orgánmi
maďarskej daňovej správy boli vypočuté ako svedkovia alebo ide iba o vyjadrenie na vopred pripravené
kapciózne a sugestívne otázky slovenského správcu dane. V súvislosti s nezákonne získaným dôkazom
poukázal na nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 5/2011.
21. Namietal, že napriek tomu, že žalovaný spolu so správcom dane tvrdia, že daňový poriadok nepozná
písomnú svedeckú výpoveď, považujú za dôkaz písomné vyjadrenie M. I. P., ktorý je v súlade s § 24
ods. 4 nezákonne získaný dodajúc, že žalovaný spolu so správcom dane v konaní postupoval nie na
základe skutočností zistených z vykonaného dokazovania, ale na základe predpokladov, resp. svojich
úvah podložených nezákonne získaných dôkazov, čím postupovali v rozpore s § 3 ods. 1 daňového
poriadku, čím došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánmi verejnej správy, ktoré
mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej.
22. Vo vzťahu k prevereniu dodania repky odberateľovi ALFA-TAX Gazdasági Szolgáltató Kft. poukázal
na to, že výsledky medzinárodného preverenia intrakomunitárneho dodania tovaru síce správca dane
uvádzal v rozhodnutí, avšak vôbec nešpecifikoval, aký dopad mali na výsledky daňovej kontroly uvedené
v Protokole č. 9214401/5/4887977/2014 doplniac, že týmto výsledkom sa nezaoberá ani žalovaný,
ktorý v napadnutom rozhodnutí navyše uviedol, že : „reálne dodanie repky tomuto odberateľovi správca
dane nepreveril.“ Preto zastal názor, že správca dane ani žalovaný nespochybňujú pri tomto dodaní
tovaru splnenie podmienok v zmysle § 43 ods. 1 a 5 zákona o DPH, čo znamená, že správcovi dane a
žalovanému postačuje splnenie zákonných podmienok výlučne podľa zákona o DPH a už neprichádza
k skúmaniu údajného „nereálneho“ dodania tovaru.
23. Pokiaľ ide o nesprávne právne posúdenie veci žalobca s poukazom na § 2 ods. 1 písm. a), §
8 ods. 1 písm. a), § 19 ods. 1, § 49 ods. 1 a 2, § 51 ods. 1 zákona o DPH, ako aj s poukazom
na rozhodnutia Súdneho dvora EÚ (C-255/02 Halifax a C-440/04 Recolta recycling SPRL, C-80/11
Mahagében, C-142/11 Péter Dávid) dôvodil, že v predmetnej veci bola v jeho neprospech založená
objektívna zodpovednosť za konanie subjektov, s ktorými bol v obchodných vzťahoch a prenieslo sa
na neho dôkazné bremeno a daňová povinnosť, ktorú mali správne niesť tretie osoby, a za nesplnenie
ktorej mali byť tretie osoby aj postihnuté doplniac, že správca dane a následne aj žalovaný na listinné
dôkazy, ktoré predložil neprihliadol a rozhodol v zrejmom rozpore s nimi. Tvrdil, že zo skutočností, ktoré
sú obsahom súdneho spisu plynie, že všetky obchodné transakcie boli vykonané za účelom dosiahnutia



primeraného zisku, mali svoje ekonomické a hospodárske opodstatnenie, pričom si nie je a nikdy si ani
nebol vedomý toho, že by bol súčasťou reťazca, ktorého účelom by mohlo byť zabezpečenie daňovej
výhody.
24. Vychádzajúc zo skutočností uvedených v bode 23 tohto rozsudku zdôraznil, že správca dane
neviedol dokazovanie vo vzťahu k zisťovaniu, či vedel alebo prípadne mohol vedieť o prípadných
skutočnostiach týkajúcich sa neplnenia daňových povinností jeho dodávateľov, pričom len uviedol, že by
si mal „vyberať obchodných partnerov zodpovedne a s náležitou odbornou starostlivosťou“, inak ho budú
zaťažovať dôsledky protiprávneho konania jeho subjektov. V tejto súvislosti poukázal na to, že nijakým
spôsobom nenesie zodpovednosť za konanie svojho obchodného partnera a to osobitne v čase, keď už
ani nemá postavenie obchodného partnera, pričom z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva,
že mu boli ako priťažujúce okolnosti pričítané aj tie skutočnosti, ktoré na strane jeho dodávateľov a
odberateľa (prípadne aj dokonca dodávateľov dodávateľa žalobcu) nastali až po ukončení obchodných
vzťahov. Tiež zdôraznil, že správca dane, ani žalovaný nesmie vyhodnotiť skutočnosti vzťahujúce sa
k obdobiu po dodaní tovaru za rozhodujúce vo veci posúdenia splnenia podmienok na odpočet dane
a za právne irelevantné vyhodnotil aj tvrdenie, že zdaniteľné obchody je potrebné preukázať „osobou“
uvedenou na faktúre, pričom nie je zrejmé, aké „osoby“ má správca dane a žalovaný na mysli a rovnako
nie je zrejmé z akého ustanovenia zákona o DPH táto skutočnosť vyplýva. Preto s poukazom na
uvedené zastal názor, že zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na
riadne posúdenie veci a súčasne uzavrel, že skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ
napadnutého rozhodnutia je v rozpore s administratívnymi spismi.
25. S odkazom na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžf/1/2011 poukázal na nesprávne založenie
absolútnej dôkaznej povinnosti, keď z ustanovenia § 49 ods. 2 a § 51 ods. 1 zákona o DPH nemožno
vyvodiť záver, že by daňový subjekt mal znášať dôkazné bremeno aj za svojich dodávateľov (alebo
dodávateľových subdodávateľov) dodajúc, že predložením v administratívnom spise evidovaných listín
vyčerpal svoje dôkazné bremeno. V tejto súvislosti poukázal na to, že k daňovej kontrole predložil všetky
účtovné doklady týkajúce sa predmetných zdaniteľných obchodov, a to faktúry, doklady o úhrade, tiež
účtovnú evidenciu vrátane počítačových výstupov, čím preukázal reálnosť prijatia tovaru - repky na sklad
na hospodárskom dvore. Rovnako mal za to, že na základe predložených dôkazov vrátane dôkazov
vykonaných správcom dane je preukázané, že na neho prešlo právo nakladať s tovarom (repkou)
ako vlastníkom, a to dňom uvedeným na predložených predmetných faktúrach, pričom naplnením tejto
zákonnej podmienky bolo zároveň preukázané, že dodávateľom žalobcu vznikla daňová povinnosť.
26. Záverom zdôraznil, že nemohol vedieť, že jeho obchodní partneri sa budú v budúcnosti vyhýbať
komunikácii so správcom dane, resp. že si nebudú plniť svoje daňové povinnosti doplniac, že urobil
všetko, čo sa dá rozumne očakávať od platiteľa dane za účelom zabránenia jeho zapojenia do
zdaniteľných obchodov, ktoré by mohli vykazovať znaky získania daňovej výhody. Podľa jeho názoru
správca dane vedením dokazovania požadoval údaje nad rámec povinností uložených daňovým
poriadkom, čím ho nadmerne zaťažil a prekročil právomoci dané správcovi dane zákonom doplniac, že
správca dane má oprávnenie vykonávať daňovú kontrolu len so zameraním na zistenie alebo preverenie
skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo so zameraním na dodržiavanie ustanovení
osobitných predpisov.
27. Z vyššie uvedených dôvodov mal za to, že v predmetnej veci boli splnené všetky podmienky potrebné
na odpočítanie dane ustanovené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a) zákona o DPH a preto navrhol, aby
správny súd v zmysle § 191 ods. 3 SSP spolu so zrušením napadnutého rozhodnutia súčasne zrušil aj
rozhodnutie správcu dane. Zároveň si uplatnil náhradu trov konania.

III.Vyjadrenie žalovaného, replika žalobcu, duplika žalovaného

28. Žalovaný sa v písomnom vyjadrení vyslovil k jednotlivým žalobným námietkam. K označeniu žalobcu
a miesta podnikania poukazujúc na ustanovenie § 63 ods. 3 písm. c) daňového poriadku zastal názor,
že identifikácia žalobcu v napadnutom rozhodnutí, ako aj v rozhodnutí správcu dane spĺňa zákonné
náležitosti.
29. K námietke, ktorou žalobca poukazoval na nedostatočné odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia,
ktorá sa mala následne pretaviť do porušenia zásady dvojinštančnosti konania uviedol s poukazom
na ustanovenie § 63 ods. 2 daňového poriadku, že prvostupňové rozhodnutie vychádza zo stavu veci
zisteného v daňovom konaní a prvostupňový orgán v ňom uviedol všetky skutočnosti relevantné pre
nepriznanie nároku na odpočítanie dane (čo boli nepochybne zistenia získané na základe odpovedí
na medzinárodné dožiadania) a preto nemožno hovoriť o nedostatočnom odôvodnení prvostupňového



rozhodnutia. V tejto súvislosti doplnil, že v napadnutom rozhodnutí síce rozpísal aj skutočnosti nad rámec
odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia o nekontaktnosti deklarovaných dodávateľov a neplnení
ich povinností voči správcovi dane, avšak tieto sú obsiahnuté v protokole, ktorý bol podkladom pre
prvostupňové rozhodnutie dodajúc, že tieto skutočnosti neboli dôvodom na nepriznanie nároku na
odpočítanie dane a žalobcovi boli nepochybne známe, pretože ich sám uviedol v odvolaní proti
prvostupňovému rozhodnutiu. V súvislosti so zistením skutkového stavu zastáva názor, že tento
bol zistený dostatočne a žalobcovi bol nesporne známy, čoho dôkazom je jeho odvolanie voči
prvostupňovému rozhodnutiu.
30. Odvolávajúc sa na rozsudok Najvyššieho správneho súdu ČR č. j. 2Afs 35/2009-91 zo
dňa 22.05.2009 poukázal na to, že žalobca mal možnosť namietať nedostatočné odôvodnenie
prvostupňového rozhodnutia už v odvolaní, avšak tak neurobil, naviac v odvolaní konštatuje skutočnosti,
ktoré v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia uvedené neboli, avšak vyplývajú z protokolu. Vo vzťahu
k rozhodnutiam Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžp/2/2011 a sp. zn. 8Sžo/142/2009, ktorými žalobca
preukazoval porušenie zásady dvojinštančnosti uviedol, že tieto skutkovo spolu nesúvisia a preto sú na
tento prípad neaplikovateľné. K podstate zásady dvojinštančnosti uviedol, že táto vyjadruje oprávnenie
účastníka konania podať proti prvostupňovému rozhodnutiu odvolanie, čo aj žalobca učinil.
31. Za nepravdivé označil tvrdenie žalobcu, že správca dane odmietol preveriť prepravu na základe
predložených dodacích listov. V tejto súvislosti poukázal na to, že v žiadostiach zaslaných do iného
členského štátu (ďalej len ako „IČS“) správca dane požadoval informácie týkajúce sa prepravy sporného
tovaru. Vo vzťahu k vypočutiu svedka skladníka B. F. poukázal na to, že túto osobu navrhol vypočuť
žalobca vo svojom vyjadrení k zisteniam uvedeným v protokole, pripomienky boli prerokované dňa
02.06.2015, pričom neskôr právny zástupca žalobcu oznámil, že sa im klient neozval uvedúc zároveň, že
žalobca v oboch odvolaniach konštatoval, že pravdivosť jeho tvrdení potvrdil aj skladník p. F.. Žalovaný
však v každom rozhodnutí poukázal na to, že zo spisu nevyplýva, že tento svedok bol vypočutý dodajúc,
že žalobca mohol resp. mal možnosť aj vo vyrubovacom konaní po odvolacom konaní opakovane
navrhnúť vypočutie tohto svedka, avšak tak neurobil. V tejto súvislosti dodal, že výpoveď tohto svedka
by vzhľadom k ostatným získaným dôkazom nebola spôsobilá zvrátiť záver správcu dane.
32. Vo vzťahu k tvrdeniu žalobcu ohľadom vyjadrenia M. I. P., ktoré správca dane a žalovaný považujú
za dôkaz, napriek tomu, že sa konajúce správne orgány vyjadrili, že daňový poriadok nepozná inštitút
písomnej svedeckej výpovede žalovaný označiac svedeckú výpoveď za osobný úkon viazaný na
určitú nezastupiteľnú a nezameniteľnú osobu, ktorý nemôže namiesto tejto osoby vykonať nikto iný
poukázal na to, že výsluch svedka uskutočnený v súlade s § 24 daňového poriadku je dôkazným
prostriedkom v daňovom konaní resp. daňovej kontrole, pričom jednotlivé priame poznatky a informácie,
ktoré sú obsiahnuté vo výpovedi svedka majú povahu dôkazu. Z uvedeného dôvodu považoval za
správne konštatovanie vo vzťahu k písomnej svedeckej výpovedi p. P. doplniac, že skutočnosti získané
odpoveďou na žiadosť o MVI týkajúce sa p. P. konajúce orgány verejnej správy vo svojich rozhodnutiach
uvádzajú, nakoľko ich získali zákonným spôsobom a pokiaľ by sa aj na tieto vyjadrenia prihliadalo, na
ich základe nemožno ustáliť, že spoločnosť AMAZON 2009 dodala tovar tak, ako deklarujú faktúry.
33. K tvrdeniu žalobcu, že na základe realizácie Nariadenia Rady č. 904/2010 boli získané nezákonné
dôkazy, nakoľko toto nariadenie sa s odkazom na Preambulu body 3 až 8, 10, 15 a 17 využíva
len vo vzťahu k daňovým povinnostiam prekračujúcim hranice členských štátov pri cezhraničných
transakciách zdaniteľných v inom členskom štáte, pričom v danom prípade neexistovala cezhraničná
transakcia, dôvodil s poukazom na čl. 7 bod 1 a 2 v spojení s čl. 1, že na požiadanie žiadajúceho
orgánu, žiadaný orgán oznamuje informácie uvedené v čl. 1 vrátane informácií týkajúcich sa jednotlivého
prípadu a doplnil, že na účely oznamovania informácií uvedených v ods. 1 žiadaný orgán zabezpečí
vykonávanie „akýchkoľvek informácií“. V tejto súvislosti tiež poukázal na to, že v prípade, ak slovenská
finančná správa žiada o vypočutie svedka v zahraničí, dožiadaný štát bude postupovať podľa právnych
predpisov platných na území dožiadaného štátu, čo znamená, že ak podľa platných právnych predpisov
dožiadaného štátu nie je povinnosť zabezpečiť právo kontrolovaného daňového subjektu alebo jeho
zástupcu na vypočutí svedka, daňový subjekt alebo jeho zástupca sa nemôže dovolávať nezákonnosti
výpovede z dôvodu, že mu nebola umožnená realizácia práva podľa § 25 daňového poriadku. Z
uvedených dôvodov preto uzavrel, že výsledky dokazovania prostredníctvom MVI nemožno považovať
za nezákonne získané dôkazy.
34. K námietkam týkajúcim sa deklarovaného odberateľa - spoločnosť ALFA TAX žalovaný s odkazom
na § 72 ods. 9 daňového poriadku poukázal na to, že v prípade deklarovaného dodania tovaru do IČS
nedošlo k vyrubeniu dane a preto sú akékoľvek námietky vo vzťahu k deklarovanému dodaniu repky
maďarskému odberateľovi zjavne neodôvodnené. V tejto súvislosti ešte doplnil, že zistenia maďarskej



finančnej správy podporujú správnosť záveru správcu dane o nereálnosti deklarovaných transakcií,
nakoľko táto spoločnosť daň nepriznala ani neodviedla.
35. Odvolávajúc sa na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžf/42/2012 zo dňa 18.04.2013,
v súvislosti s námietkou žalobcu, že konajúce správne orgány nad rámec zákonného oprávnenia
vyžadovali aj predloženie ďalších dôkazov preukazujúcich vznik daňovej povinnosti u jeho obchodných
partnerov, žalovaný dôvodil, že dodanie tovaru a služby je základnou podmienkou pre uplatnenie práva
na odpočítanie DPH, pričom v riešenom prípade neboli preukázané podmienky uplatnenia nároku
na odpočítanie dane, tak ako to vyžaduje § 49, pretože nebolo preukázané, že zdaniteľné obchody
deklarované spornými faktúrami, na ktorých vystupujú ako dodávatelia spoločnosť LAROS s.r.o. a
AMAZON 2009 s.r.o. boli nimi uskutočnené. V tejto súvislosti poukázal na to, že ak si platiteľ uplatňuje
nárok na odpočítanie dane, nepostačuje iba predloženie dokladov, ale musí byť schopný preukázať, že
zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené osobou uvedenou na faktúre (rozsudok Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 6Sžf/18/2011 a sp. zn. 6Sžf/14/2012).
36. K námietke, ktorou žalobca poukazoval na to, že vec bola posudzovaná formalisticky, bez toho,
aby bola posudzovaná materiálna stránka veci, čím došlo k priamemu porušeniu zásady ochrany
práv a právom chránených záujmov žalobcu a súčasne bola vyvodená objektívna zodpovednosť za
obchodných partnerov žalobcu, žalovaný dôvodil rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžf/24/2012,
v ktorom najvyšší súd vyslovil právny záver, v zmysle ktorého je správca dane oprávnený v prípade
pochybností preverovať celý obchodný reťazec, pričom v danom prípade s poukazom na § 19 ods. 1
a § 49 ods. 1 zákona o DPH dospel k záveru, že daňová povinnosť z deklarovaných dodávok tovaru
nevznikla, pretože dodanie uvedeného tovaru dodávateľmi tak, ako to deklaroval žalobca predloženými
dokladmi sa nepreukázalo.
37. Nesúhlasil s tvrdením, že neprihliadol na listinné dôkazy predložené žalobcom. V tejto súvislosti
poukázal na to, že v odôvodnení napadnutého rozhodnutia sa vyjadril v tom zmysle, že k spochybneniu
reálnosti deklarovaných obchodných transakcií prispievajú okrem iných skutočností aj niektoré dodacie
listy (príkladmo z 12.08.2013, 08.08.2013, 07.08.2013), na ktorých je uvedený ako dodávateľ spoločnosť
AMAZON 2009 a súčasne aj ALFA - TAX, ktorej názov je blízky názvu spoločnosti deklarovaného
odberateľa, uvedená adresa (Lagymánosy ut. 12 fsz. 2, 1111 Budapest) je veľmi blízka, takmer totožná
s adresou deklarovaného odberateľa a na sporných faktúrach od spoločnosti AMAZON 2009 podpis
osoby, ktorá vyhotovila daný doklad pripomína meno B. A., čo rovnako aj s požiadavkou právneho
zástupcu žalobcu v ZUP z 02.06.2015, kedy navrhol vykonať ďalšie dokazovanie - vypočutie svedkov,
t.j. osôb, ktoré sa zúčastnili predmetných obchodov za spoločnosť LAROS D. X. a za spoločnosť
AMAZON 2009 p. B. A., ktorí mali preukázať dodanie tovaru, vyvoláva opodstatnenú pochybnosť
o reálnom uskutočnení obchodov, keďže p. B. A. sa na realizácii obchodov nepodieľala, pretože je
konateľkou spoločnosti AMAZON 2009 až od 19.08.2013 a posledná deklarovaná dodávka repky od tejto
spoločnosti bola v zmysle spornej faktúry č. 2013/8 uskutočnená 14.08.2013. Súčasne k predloženým
dokladom dal správneho súdu do pozornosti, že na žiadnej zo sporných faktúr nie je uvedené, ktoré
dodacie listy sa k nej viažu, žiaden z dodacích listov nemá ani poradové číslo, čo objektívne taktiež
vedie k spochybneniu deklarovaných obchodov.
38. V súvislosti s poukázaním žalobcu na rozsudky Súdneho dvora EÚ vo veci C-80/11 Mahagében
a C-142/11 Péter Dávid žalovaný uviedol, že tieto nie sú spôsobilé zmeniť jeho závery a to z
dôvodu, že žalobca bol aktívnym článkom reťazca, nekonal s dostatočnou obozretnosťou, hodnovernosť
predložených dokladov bola spochybnená a preto je dôvodné predpokladať, že o podvodnom konaní
v reťazci deklarovaných dodávok musel vedieť dodajúc, že pochybnosti správcu dane mu boli známe
a preto bolo na ňom, aby navrhoval dôkazy, pričom toto svoje právo vhodným spôsobom nevyužil.
Súčasne poukázal na to, že žalobca negatívne hodnotí dokazovanie vykonané správcom dane vo vzťahu
k získaniu výpovedí konateľov deklarovaných dodávateľov. V súvislosti s rozsudkom Súdneho dvora EÚ
vo veci Mahagében žalovaný poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžf/42/2012, v ktorom
najvyšší súd skonštatoval, že nakoľko v predmetnej veci nebolo preukázané, že „by sa zdaniteľné plnenie
uskutočnilo, nebola splnená jedna z podmienok, za ktorých došlo k položeniu prejudiciálnej otázky vo
veci Mahagében; zároveň v predmetnej právnej veci nebolo preukázané splnenie vecných a formálnych
podmienok vzniku práva na odpočet dane upravené v smernici 2006/112/ES.“
39. V nadväznosti na informácie získané prostredníctvom žiadosti o MVI vo vzťahu k spoločnosti LAROS
a ich interpretácie v rozhodnutiach, žalovaný s poukazom na námietku žalobcu uviedol, že zásadne
odmieta tvrdenia, že správca dane zamlčal podstatné skutočnosti z vyjadrenia D. X., ktoré údajne
nemohli byť v odvolaní namietané. V tejto súvislosti poukázal na to, že vo svojom rozhodnutí uviedol
rovnako ako správca dane „podstatné“ skutočnosti vyplývajúce z medzinárodných zistení, z ktorých je
nesporné, že p. X. nekonal ako skutočný konateľ spoločnosti, na spornej faktúre nie je jeho podpis a nič o



nej nevedel. Žalovaný práve tieto skutočnosti označil za relevantné informácie vo vzťahu k spochybneniu
deklarovanej transakcie, pretože označený vystavovateľ dotknutého daňového dokladu poprel jeho
vystavenie a preto je dôvodné spochybnenie reálneho dodania sporného tovaru v nadväznosti na § 49
ods. 1 zákona o DPH.
40. Rovnako žalovaný odmietol tvrdenia o zamlčaní vyjadrenia p. M. I. P. správcom dane poukazujúc
na to, že povinnosťou konajúcich správnych orgánov nie je kopírovať odpoveď získanú dožiadaním s
tým, že v rozhodnutí je uvedený „podstatný“ obsah týchto získaných dôkazov. V súvislosti s vyjadrením
p. P. poukázal na to, že neodpovedala na viacero správcom dane požadovaných otázok, na iné otázky
bola jej odpoveď povrchná, resp. nedostatočná, v jej vyjadrení je potrebné konštatovať rozpor týkajúci
sa neexistencie zmluvy, resp. objednávky medzi spoločnosťou AMAZON 2009 a žalobcom, keď žalobca
zmluvu so spoločnosťou AMAZON 2009 predložil. Súčasne uzavrel, že skutočnosť, že potvrdila, že bola
konateľkou a dodala tovar, rovnako, že sa platba uskutočnila bankovým prevodom vôbec nemení nič na
spochybnení deklarovaných transakcií správcom dane, nakoľko tieto tvrdenia neboli ničím preukázané.
V súvislosti s odovzdávajúcim protokolom, ktorý p. P. predložila poukázal na to, že v ňom nie sú
uvedené žiadne konkrétne dokumenty, preto nebolo možné ani na základe tohto dokazovania potvrdiť
reálnosť obchodov, tak ako deklarujú faktúry. Súčasne poukázal na to, že žalobca bol aj v tomto prípade
preukazne informovaný o týchto zisteniach, nerozporoval ich a ani sa nesnažil predložiť dôkazy, ktoré by
potvrdili skutočnosti deklarované na faktúrach. Pokiaľ ide o námietku, ktorou žalobca poukazoval na to,
že nie je zrejmé, či osoba M. I. P. je totožnou osobou s p. M. I. J. žalovaný uviedol, že žiadosťou o MVI
správca dane požadoval vypočutie M. I. P., nar. XX.XX.XXXX, K. út. XX, M. XXXX, Maďarská republika,
pričom maďarská finančná správa vo svojej odpovedi uvádza správu miestneho úradu v prípade M. I. J.,
pričom prílohou odpovede je vyjadrenie p. J. v maďarskom jazyku a Odovzdávací protokol k spoločnosti
AMAZON 2009 z 20.09.2013, ktorým p. M. I. P. deklaruje odovzdanie dokladov novozvolenej konateľke
spoločnosti AMAZON 2009 p. B. A., teda je zrejmé, že ide o tú istú osobu.
41. Žalovaný poukázal na to, že sa prieči bežným obchodným zvyklostiam, pokiaľ ide o obchody v
deklarovaných objemoch, aby sa žalobca nesnažil sám kontaktovať resp. zabezpečiť výpoveď konateľov
dodávateľských spoločností, aby sa potvrdili skutočnosti uvedené na dokladoch a preto odmietol
tvrdenie, že založil vo vzťahu k žalobcovi absolútnu dôkaznú povinnosť. V tejto súvislosti argumentoval,
že deklarovaní dodávatelia boli jeho priamymi obchodnými partnermi, ktorí mu deklarovali dodanie
tovaru, pričom žalobca následne deklaroval, že tento tovar dodáva svojmu maďarskému odberateľovi
a preto s poukazom na § 24 ods. 1 daňového poriadku jednoznačne spočívalo na žalobcovi, ktorý bol
iniciátorom odpočítania dane a teda v nadväznosti na výsledky vykonaného dokazovania, s ktorými
bol preukazne oboznámený, mohol resp. mal predkladať relevantné dôkazy, ktorými by spôsobom
vylučujúcim akékoľvek pochybnosti preukázal, že si odpočet dane v kontrolovanom zdaňovacom období
uplatnil oprávnene. Na podporu svojej argumentácie poukázal opakovane na uznesenie Ústavného súdu
SR sp. zn. III. ÚS 401/09-17.
42. Žalovaný nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že by mal znášať dôkazné bremeno aj za svojich
dodávateľov dodajúc však, že dôkazné bremeno zaťažujúce žalobcu, ktoré by malo spočívať iba v
predložení zákonom požadovaných formálne vyhotovených dokladov je nedostačujúce. V tejto súvislosti
dodal, že žalobca si mal svoje zmluvné vzťahy upraviť tak, aby sa nedostal do dôkaznej núdze pri
uplatňovaní nárokov zo štátneho rozpočtu.
43. V súvislosti s citovaným rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžf/1/2011 uviedol, že tento nie
je spôsobilý zmeniť závery, keďže jeho prvky nie sú v okolnostiach prípadu naplnené, nakoľko materiálna
existencia sporného tovaru bola v riešenom prípade spochybnená a to zo strany deklarovaných
dodávateľov, ako aj odberateľa.
44. Žalovaný poukázal na to, že žalobca mal v priebehu daňovej kontroly a vyrubovacích konaní
opakovane možnosť preukázať správnosť a dôvodnosť odpočítania DPH za kontrolované zdaňovacie
obdobie od deklarovaných dodávateľov, keďže jeho tvrdenia boli spochybnené viacerými skutočnosťami,
ktoré v priebehu konania vyšli najavo. Opakovane dôvodil, že predloženie dokladov je len jednou z
podmienok pre uznanie odpočítania dane, ale nie je tým preukázaná reálnosť a realizácia obchodnej
transakcie, pretože technicky je možné vyhotoviť akýkoľvek doklad a na akékoľvek plnenie bez ohľadu
na to, či plnenie deklarované v dokladoch bolo i reálne uskutočnené alebo nie. Z uvedeného preto
vyplýva, že akékoľvek doklady bez reálneho preukázania zdaniteľného plnenia nie sú dôkazom o tom, že
určité plnenie bolo i reálne uskutočnené, teda nestačí predložiť riadne doklady so všetkými predpísanými
náležitosťami, pretože takéto doklady, i keď reálne zaúčtované, nemôžu byť podkladom pre uznanie
nároku na odpočítanie DPH, ak nie je preukázané, že k uskutočneniu zdaniteľného plnenia fakticky
došlo.
45. S poukazom na vyššie uvedené, žalovaný navrhol správnemu súdu žalobu zamietnuť.



46. Žalobca v replike zotrval na dôvodnosti podanej správnej žaloby. K porušeniu zásady
dvojinštančnosti poukázal na to, že subjektívna vedomosť o skutočnostiach, ktoré boli (mohli byť)
podkladom pre rozhodnutie správcu dane nemá za následok, že správca dane tieto skutočnosti nemusí
zahrnúť do odôvodnenia svojho rozhodnutia doplniac, že správca dane sa musí v odôvodnení svojho
rozhodnutia vždy vysporiadať so všetkými skutočnosťami, ktoré vzal ako podklad k svojmu rozhodnutiu,
pričom ak tak neučiní, nemá rozhodnutie správcu dane náležitosti rozhodnutia v zmysle § 63 ods. 5
daňového poriadku a takéto rozhodnutie je nutné považovať za vadné. Podstatu zásady dvojinštančnosti
vysvetlil ako právo vyjadriť sa a namietať všetky skutočnosti, ktoré správca dane vzal ako podklad ku
svojmu rozhodnutiu pričom, ak správca dane vychádzal zo skutočností, ktoré v odôvodnení rozhodnutia
nespomenul a neuviedol, odňal mu možnosť tieto podklady rozhodnutia namietať a učiniť predmetom
prieskumu zo strany odvolacieho súdu (tu mal asi žalobca na mysli odvolacieho orgánu - poznámka
správneho súdu). Vo vzťahu k nezákonne získanému dôkazu zotrval na názore, že nález Ústavného
súdu SR sp. zn. II. ÚS 5/2011-77 je možné na daný prípad aplikovať bez ohľadu na skutkové okolnosti
posudzovaného prípadu, pretože v citovanom náleze sa ústavný súd vyjadril k nemožnosti použitia
nezákonne získaného dôkazu, pričom tento záver je potrebné prijať bez ohľadu na skutočnosť, z akého
dôvodu je dôkaz považovaný za nezákonný. Poukázal na to, že žalovaný neprihliadol na existenciu
právne významného ekonomického dôvodu obchodnej transakcie a neviedol dokazovanie vo vzťahu k
zisťovaniu, či žalobca vedel, alebo mohol vedieť o prípadných skutočnostiach dotýkajúcich sa neplnenia
daňových povinností dodávateľov doplniac, že žalovaný neuvádza konkrétne skutočnosti, z ktorých by
vyplývalo, že nekonal s odbornou starostlivosťou alebo, že o podvodnom konaní mal vedieť. Preto
je možné tieto konštatovania žalovaného označiť výlučne len za jeho nepodložené tvrdenia. Rovnako
zotrval aj na názore, že rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžf/1/2011 je aplikovateľné na daný
prípad, nakoľko ide o skutkovo obdobný prípad.
47. Žalovaný v duplike zotrval v plnom rozsahu na svojich predchádzajúcich vyjadreniach. Vo vzťahu
k nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 5/2011-77 dal správnemu súdu do pozornosti, že žiadny
orgán nevyslovil záver, že získanie dôkazov prostredníctvom medzinárodnej výmeny informácií medzi
finančnými správami členských štátov, pokiaľ ide o tuzemské spoločnosti, ktorých štatutárnymi orgánmi
sú občania iných členských štátov by mali byť považované za nezákonne získané dôkazy. Rovnako
odmietol tvrdenia, že sa nevysporiadal s právnymi závermi uvedenými v rozhodnutí Ústavného súdu SR
sp. zn. I. ÚS 26/2010 zo dňa 08.12.2010, keďže vo svojom vyjadrení skonštatoval, že daný prípad nebol
posudzovaný formalisticky. V tejto súvislosti poukázal na to, že na základe vykonaného dokazovania
nebolo možné ani u jednej z deklarovaných tuzemských dodávateľských spoločností ustáliť, že nimi
deklarovaný tovar na faktúrach žalobcovi aj reálne dodali, pričom správnosť tohto záveru je podporená
aj odpoveďou maďarskej finančnej správy v súvislosti s deklarovaným dodaním sporného tovaru
maďarskému odberateľovi, ktorý za rok 2013 nepredložil daňové priznania k DPH, nespolupracuje s
maďarskou finančnou správou a používanie DIČ mu bolo zrušené a preto ani nadobudnutie sporného
tovaru u tohto odberateľa nemožno považovať za preukázané. Odmietol tiež tvrdenia, že v rozhodnutí
neuvádza konkrétne skutočnosti, z ktorých by vyplývalo, že žalobca nekonal s odbornou starostlivosťou,
alebo že o podvodnom konaní mal vedieť. Rovnako zotrval aj na svojich vyjadreniach vo vzťahu k
rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžf/1/2011.

IV. Relevantná právna úprava a konanie na správnom súde
48. Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov
(ďalej len „SSP“) správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť
rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej
správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach
ustanovených týmto zákonom.

49. Podľa § 1 ods. 1 daňového poriadku tento zákon upravuje správu daní, práva a povinnosti daňových
subjektov a iných osôb, ktoré im vzniknú v súvislosti so správou daní.

50. Podľa § 3 ods. 1 daňového poriadku pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných
právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom
chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.

51. Podľa § 3 ods. 2 daňového poriadku správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s
daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach,
ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom



správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky,
ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane.

52. Podľa § 3 ods. 6 daňového poriadku, pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa
berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie,
vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon, viacero právnych úkonov alebo iné skutočnosti
uskutočnené bez riadneho podnikateľského dôvodu alebo iného dôvodu, ktorý odráža ekonomickú
realitu, a ktorých najmenej jedným z účelov je obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého
daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, sa pri správe daní neprihliada.

53. Podľa § 24 ods. 1 písm. a) až c) daňového poriadku daňový subjekt preukazuje

a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v
daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov,
b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo
daňového konania,
c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.
54 Podľa § 24 ods. 2 daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti
nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi
daňových subjektov.
55. Podľa § 44 ods. 1 daňového poriadku daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje
skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov.
Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu.
56. Podľa § 2 ods. 1 písm. a) zákona o DPH predmetom dane je dodanie tovaru za protihodnotu v
tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby.

57. Podľa § 19 ods. 1 vety prvej a druhej zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru.
Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník.

58. Podľa § 43 ods. 1 zákona o DPH oslobodené od dane je dodanie tovaru, ktorý je odoslaný alebo
prepravený z tuzemska do iného členského štátu predávajúcim alebo nadobúdateľom tovaru alebo na
ich účet, ak nadobúdateľ je osobou identifikovanou pre daň v inom členskom štáte.

59. Podľa § 43 ods. 5 zákona o DPH platiteľ je povinný preukázať, že sú splnené podmienky oslobodenia
od dane podľa odsekov 1 až 4

a) kópiou faktúry,

b) dokladom o odoslaní tovaru, ak prepravu tovaru zabezpečí dodávateľ alebo odberateľ poštovým
podnikom, alebo kópiou dokladu o preprave tovaru, v ktorom je potvrdené odberateľom alebo osobou
ním poverenou prevzatie tovaru v inom členskom štáte, ak prepravu tovaru zabezpečí dodávateľ alebo
odberateľ osobou inou ako poštovým podnikom; ak platiteľ takú kópiu dokladu o preprave tovaru nemá,
prevzatie tovaru v inom členskom štáte je povinný preukázať iným dokladom,

c) potvrdením o prijatí tovaru odberateľom alebo osobou ním poverenou, ak prepravu tovaru vykoná
dodávateľ alebo odberateľ; toto potvrdenie musí obsahovať
1. meno a priezvisko odberateľa alebo názov odberateľa a adresu jeho sídla, miesta podnikania,
prevádzkarne, bydliska alebo adresu miesta, kde sa obvykle zdržiava,
2. množstvo a druh tovaru,
3. adresu miesta a dátum prevzatia tovaru v inom členskom štáte, ak prepravu tovaru vykoná dodávateľ,
alebo adresu miesta a dátum skončenia prepravy, ak prepravu tovaru vykoná odberateľ,
4. meno a priezvisko vodiča pozemného motorového vozidla uvedené paličkovým písmom a jeho podpis,
5. evidenčné číslo pozemného motorového vozidla, ktorým sa uskutočnila preprava tovaru, a

d) inými dokladmi, najmä zmluvou o dodaní tovaru, dodacím listom, dokladom o prijatí platby za tovar,
dokladom o platbe za prepravu tovaru.



60. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v
deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

61. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň
z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3
a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov
a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.

62. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ
uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.

63. Podľa článku 1 ods. 1 Nariadenia č. 904/2010, toto nariadenie stanovuje podmienky, za ktorých
majú príslušné orgány v členských štátoch zodpovedné za uplatňovanie zákonov o DPH spolupracovať
navzájom medzi sebou a s Komisiou, aby zabezpečili dodržiavanie uvedených zákonov.
Na tento účel stanovuje pravidlá a postupy, ktoré umožnia príslušným orgánom členských štátov, aby
spolupracovali a navzájom si vymieňali akékoľvek informácie, ktoré môžu pomôcť pri uskutočňovaní
správneho výmeru DPH, kontrole riadneho uplatňovania DPH, najmä pri transakciách v rámci
Spoločenstva, a boji proti podvodom súvisiacim s DPH. Konkrétne ustanovuje pravidlá a postupy,
ktoré členským štátom umožňujú zhromažďovať a vymieňať si uvedené informácie elektronickými
prostriedkami.

64. Podľa článku 7 ods. 1 Nariadenia č. 904/2010, na požiadanie žiadajúceho orgánu žiadaný orgán
oznamuje informácie uvedené v článku 1 vrátane informácií týkajúcich sa jednotlivého prípadu alebo
prípadov.
65. Správny súd po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu a administratívneho spisu
žalovaného orgánu verejnej správy a orgánu verejnej správy nižšieho stupňa, preskúmal napadnuté
rozhodnutie, ako aj priebeh administratívneho konania predchádzajúcemu jeho vydaniu, pričom
postupom podľa § 107 ods. 1 písm. a) SSP, nariadil na prejednenie veci samej pojednávanie na deň
17. mája 2018 a dospel k záveru, že správna žaloba je nedôvodná.

66. Pojednávania sa zúčastnil právny zástupca žalobcu, ktorý zotrval na dôvodoch správnej žaloby
v plnom rozsahu. Žalovaný sa pojednávania nezúčastnil, pričom svoju neúčasť ospravedlnil písomným
podaním z 15. mája 2018. Správny súd preto podľa § 114 SSP konal v neprítomnosti žalovaného.

67. Správny súd považuje za potrebné na úvod poukázať na samotný účel daňového konania, ktorým je
zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotno-právnymi predpismi svoje povinnosti
voči štátnemu rozpočtu. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu
zisťovania, preverovania základu dane, alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie
dane, alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu. Overenie oprávnenosti odpočítania dane
znamená objasnenie všetkých okolností, ktoré umožnia prijať závery, či podmienky boli splnené, či nárok
pre nesplnenie hoci len jednej zo všetkých vyžadovaných podmienok nie je vylúčený. Nakoľko ide o
hmotnoprávne podmienky, k takémuto záveru nestačí len existencia konkrétnej faktúry hoci má všetky
formálno-právne náležitosti, ale musí sa overiť, či údaje v nej uvedené naozaj dokladujú predmetnú
činnosť (z odôvodnenia rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžf/40/2015 z 28. septembra 2017).

68. Pred samotným vecným prieskumom zákonnosti napadnutého rozhodnutia správny súd posudzoval
dôvodnosť námietky žalobcu, ktorou poukazoval na porušenie zásady dvojinštančnosti konania, pretože
v prípade preukázania jej dôvodnosti by k samotnému vecnému prieskumu napadnutého rozhodnutia
správny súd nepristúpil.

69. Zásada dvojinštančnosti konania zaručuje právo prostredníctvom odvolania ako opravného
prostriedku vyjadriť sa k skutkovým a právnym otázkam, na ktorých prvostupňový orgán verejnej správy
založil svoje rozhodnutie. Teda namietať skutkové a právne závery. K porušeniu dvojinštančnosti konania
dôjde vtedy, ak odvolací orgán, v konkrétnom prípade Finančné riaditeľstvo SR, založí svoje rozhodnutie
„nečakane“ na iných skutkových a právnych záveroch ako správca dane. V súvislosti s daňovým
konaním je potrebné vychádzať z ustanovenia § 74 ods. 2 daňového poriadku, v súlade s ktorým
je odvolací orgán oprávnený výsledky daňového konania doplňovať prípadne odstraňovať aj chyby
konania.



70. Vychádzajúc z obsahu administratívneho spisu má správny súd preukázané, že v rámci odvolacieho
konania výsledky konania pred správcom dane žalovaným orgánom verejnej správy doplňované neboli.
Preto sa správny súd zameral na to, či obsah odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vychádza z iných
skutkových alebo právnych dôvodov, s ktorými žalobca nebol v rámci daňového konania (daňovým
konaním má správny súd na mysli daňovú kontrolu, vyrubovacie konanie a doplnené vyrubovacie
konanie) oboznámený a ktoré by boli spôsobilé založiť prekvapivosť samotného rozhodnutia. Porovnajúc
obsah odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia a napadnutého rozhodnutia zastáva správny súd
názor, že skutočnosti, ktoré neuviedol správca dane vo svojom rozhodnutí, majúc konkrétne na mysli,
časti svedeckej výpovede konateľa spoločnosti LAROS s.r.o. pána D. X. a písomného vyjadrenia bývalej
konateľky spoločnosti AMAZON 2009 s.r.o. pani J. M. I., neboli z pohľadu správneho súdu skutočnosťami
relevantnými, spôsobilými oslabiť skutkový stav zistený správcom dane. Podľa názoru správneho súdu,
pre posúdenie splnenia zákonných podmienok pre priznanie nároku na odpočítanie dane vo vzťahu k
dodávateľovi - spoločnosti LAROS s.r.o. bola kľúčovou časť výpovede konateľa pána D. X., že faktúru,
ktorá mu bola predložená nepodpísal, že v skutočnosti nekonal ako skutočný konateľ spoločnosti LAROS
s.r.o., iba jeho meno bolo registrované a použité na tento účel, pričom na tento účel poskytol svoje
ID a osobné dokumenty. S týmito zásadnými skutočnosťami bol žalobca oboznámený v odôvodnení
prvostupňového rozhodnutia. Správny súd vyjadrenie konateľa spoločnosti o tom, že „mu povedali,
že dostane mesačne fixný plat a bude podpisovať iba nejaké dokumenty. Potom podpísal množstvo
dokumentov, nerozumel ničomu, pretože dokumenty boli v slovenčine.“ nepovažuje za zásadné, skôr
naopak, tieto vyjadrenia svedčia o tom, že pán D. X. bol len tzv. nastrčeným konateľom, ktorý za túto
spoločnosť v skutočnosti nekonal. Nemožno preto súhlasiť so žalobcom, že preukázanie nepodpísania
faktúry č. 2013/008, na základe ktorej si uplatňuje nárok na odpočet DPH, konateľom tejto spoločnosti,
je vo vzťahu k tvrdeniam, s ktorými nebol oboznámený, irelevantné. Práve naopak, správny súd zastáva
názor, že je dôvodné ustáliť, že pán D. X. nekonal ako skutočný konateľ a na tejto skutočnosti nezmení
nič ani časť výpovede, ktorá nebola obsiahnutá v prvostupňovom rozhodnutí a podľa názoru správneho
súdu ani nemusela byť.

71. Pokiaľ ide o časť písomného vyjadrenia pani J. M. I., ktorá potvrdila skutočnosti v prospech žalobcu,
a to dodanie tovaru a uskutočnenie platby bankovým prevodom, ktoré boli doplnené do odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia žalovaného orgánu verejnej správy rovnako ako skutočnosť, že súčasťou
tohto písomného vyjadrenia bol aj odovzdávací protokol z 20. septembra 2013 o odovzdaní rôznych
dokumentov spoločnosti AMAZON 2009 s.r.o. medzi odvolanou maďarskou konateľkou M. I. P. a novou
maďarskou konateľkou spoločnosti v slovenskom jazyku, ktorým postupom mala byť rovnako porušená
zásada dvojinštančnosti konania, keďže žalobca nemohol namietať nesprávnosť záverov správcu dane,
správny súd uvádza, že s týmto tvrdením žalobcu sa nestotožňuje. Dôvodom tohto záveru je, že z
pohľadu správneho súdu nejde o zásadné skutkové okolnosti, ktoré by boli spôsobilé zvrátiť, t.j. zmeniť
žalobcovi známy právny záver konajúcich orgánov verejnej správy, že v konaní nebolo preukázané, že k
reálnemu dodaniu tovaru zo strany deklarovaných dodávateľov skutočne došlo a súčasne, podľa názoru
správneho súdu v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia správca dane dostatočným spôsobom
vyhodnotil toto písomné vyjadrenie vo vzájomných súvislostiach s ostatnými zistenými skutočnosťami (k
tomu pozri aj bod 88 rozsudku). Naviac žalobca v správnej žalobe súčasne nekonkretizoval dôkazy, ktoré
by navrhol vykonať v prípade, ak by mal vedomosť o týchto skutočnostiach. Bez konkretizácie návrhu
na doplnenie dokazovania je posudzovanie porušenia tejto zásady značne oslabené. Správny súd v
tejto súvislosti poukazuje na to, že pokiaľ je aj v rámci administratívneho konania zistená vada, ktorou
porušenie zásady dvojinštančnosti nesporne je, správny súd následne zisťuje jej vplyv na zákonnosť
napadnutého rozhodnutia, pretože zistená vada musí mať vyššiu intenzitu, nakoľko rozhodnutie sa
nezrušuje preto, aby sa zopakoval proces a odstránili sa formálne vady, ktoré nemôžu privodiť vecne iné
či výhodnejšie rozhodnutie pre účastníka konania (k tomu pozri bližie R 122/2003). V danom prípade,
však správny súd s poukazom na obsah podaného odvolania proti prvostupňovému rozhodnutiu v
spojení s jeho odôvodnením, ako aj v spojení s obsahom oboznámenia sa so zistenými skutočnosťami
správcu dane porušenie zásady dvojinštančnosti nezistil. Naviac správny súd poukazuje na veľmi
zásadnú skutočnosť a to, že žalobca v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu nenamietal, že
toto neobsahuje opísanie rozhodnutých skutočností, ako napríklad samotný priebeh daňovej kontroly a
vyrubovacieho konania, ktorú skutočnosť mohol namietať, nakoľko mal o nej vedomosť, ale namietal ju
až v rámci správnej žaloby. Uvedené rovnako platí vo vzťahu k námietke o nezákonných dôkazoch v



nadväznosti na tvrdenie nemožnosti postupu podľa Nariadenia č. 904/2010 a rovnako aj vo vzťahu k
tvrdeniu žalobcu, že nie je preukázaná totožnosť osoby M. I. P. a J. M. I., pričom správny súd v záujme
obsahovej nadväznosti rozhodnutia na tomto mieste uvádza, že námietku ohľadom osoby konateľky
spoločnosti AMAZON 2009 s.r.o. vyhodnotil za nedôvodnú. V prvom rade správny súd vychádzal zo
žiadosti o MVI č. 9214401/1797197/2015, prostredníctvom ktorej správca dane žiadal o výsluch M. I. P.,
nar. XX.XX.XXXX, pričom z odpovede maďarskej finančnej správy vyplýva, že na otázky odpovedala J.
M. I. ktorá svojím podpisom potvrdila, že bola konateľkou spoločnosti AMAZON 2009 s.r.o. a rovnako
potvrdila, že doklady odovzdala novej konateľke B. A. ktorú skutočnosť potvrdila aj „Odovzdávacím
protokolom k spoločnosti AMAZON 2009 s.r.o.“ v slovenskom jazyku. Preto pokiaľ by sa nejednalo o
totožnú osobu, je namieste otázka, ako by vedela o tom, že novým konateľom je B. A. a odkiaľ by
mala k dispozícii dokumenty, ktoré odovzdala. Práve tieto skutočnosti, podľa názoru správneho súdu
preukazujú, že J. M. I. je M. I. P., pričom k tomuto tvrdeniu zodpovedá aj skutočnosť, pre ktorú sa bývalá
konateľka nemohla dostaviť maďarskému správcovi dane a to, že má rizikové tehotenstvo, takže je
predpoklad, že sa vydala.

72. Pri vyhodnocovaní porušenia zásady dvojinštančnosti konania sa správny súd neodklonil od
rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžo/142/2009, pretože žalobca mal možnosť brojiť v rámci
odvolania proti dôvodom prvostupňového rozhodnutia, ktoré boli podkladom rozhodnutia, pričom ako už
bolo uvedené v bodoch 70 a 71 skutočnosti, ktoré neboli uvedené v prvostupňovom rozhodnutí, správny
súd vzhľadom na skutkový stav zistený správcom dane, vyhodnotil za irelevantné.

73. Z dôvodu, že porušenie zásady dvojinštančnosti konania správny súd nevzhliadol pristúpil následne
k vecnému prieskumu napadnutého rozhodnutia. Zásadnou spornou otázkou medzi účastníkmi konania,
ktorá má následný vplyv na posúdenie dôvodnosti konkrétnych žalobných bodov (nesprávne právne
posúdenie veci vo vzťahu k splneniu hmotnoprávnych podmienok ustanovených v § 49 ods. 1 a 2
písm. a/ a v § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH vedúcich k priznaniu práva na odpočítanie dane)
bolo posúdenie miery zaťaženia žalobcu dôkazným bremenom vyplývajúcim z § 24 ods. 1 daňového
poriadku, keď z vykonaného dokazovania v rámci obchodného reťazca vyplynulo spochybnenie reálnej
existencie deklarovaného tovaru - repky. Na tomto mieste je potrebné zdôrazniť, že dokazovanie bolo
zamerané na priamych dodávateľov žalobcu a jeho priameho odberateľa, teda nie na subdodávateľov.

74. Správny súd na úvod uvádza, že sa na prvý pohľad môže javiť, že dôvodom nepriznania práva na
odpočítanie dane boli skutočnosti vzťahujúce sa k dodávateľom žalobcu, konkrétne k spoločnostiam
LAROS s.r.o. a AMAZON 2009 s.r.o. Túto skutočnosť namieta aj žalobca tvrdiac, že v jeho neprospech
bola založená objektívna zodpovednosť za konanie subjektov, s ktorými bol v obchodných vzťahoch a
že správca dane na neho preniesol dôkazné bremeno.

75. Podľa § 24 ods. 1 daňového poriadku splnenie podmienok na uplatnenie nároku na odpočítanie dane
preukazuje daňový subjekt, t.j. platiteľ DPH. Tento preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne
určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný
podávať podľa osobitných predpisov, skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v
priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií
a záznamov, ktoré je povinný viesť. V daňovom konaní ťažisko dôkazného bremena je na daňovom
subjekte, dôkazná povinnosť je spojením povinnosti tvrdenia a povinnosti doložiť svoje tvrdenia dôkazmi.
Právo na odpočítanie dane možno uplatniť len vo vzťahu ku skutočne splatným daniam, t.j. daniam
zodpovedajúcim plneniu podliehajúcemu DPH, resp. zaplatených z dôvodu ich splatnosti. Právo na
odpočítanie dane sa nevzťahuje na daň, ktorá je splatná len z dôvodu jej uvedenia na faktúre. Podmienky
uvedené v § 49 ods. 1, 2, písm. a) a v § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. sú hmotnoprávnej
povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočítanie. Ich nesplnenie nie je možné
odpustiť ani za dobromyseľnosti platiteľa.

76. Vo vzťahu k posudzovaniu nároku na odpočítanie DPH Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn.
8Sžf/40/2015 z 28. septembra 2017 uviedol, že: „Pri posudzovaní nároku na odpočítanie DPH musí mať
skutočný stav prednosť pred stavom formálno-právnym. Táto zásada nielen umožňuje, ale aj prikazuje



správcovi dane neprihliadať k simulovaným právnym úkonom, keď tieto sa reálne neuskutočnili,
nenaplnili a zastierajú úkony, ktoré sa uskutočnili. Nevyhnutným pre nárok na odpočítanie DPH je
preukázanie, že formálna deklarácia predložených dokladov má aj povahu faktu.“

77. Najvyšší súd SR rovnako v jednom z posledných rozhodnutí sp. zn. 3Sžfk/30/2017 z 31. januára
2018 skonštatoval, že : „V prípade, že daňové orgány oprávnene a dôvodne spochybnia existenciu
a pôvod tovaru, ktorý mal byť predmetom obchodovania, je dôvodne namieste otázka, s akou
odbornou starostlivosťou daňový subjekt pristupoval k realizácii zdaniteľného obchodu, keď obchodoval
s niečím, čo neexistovalo. Obchod, o ktorom svedčí len existencia formálnych dokladov, nevystihuje
reálnu podstatu a ekonomický účel podnikania, naopak, dá sa hovoriť o podieľaní sa na zneužití
práva vyplývajúceho zo zásady neutrality dane z pridanej hodnoty všetkými zúčastnenými článkami v
obchodnom reťazci. .... „Správca dane má právo preveriť pôvod tovaru ako aj doplneným dokazovaním
odstrániť vzniknuté pochybnosti, ak vierohodnosť vo vzťahu k ich obsahu bola vyhodnotením
výsledkov dokazovania spochybnená, preukázať pravdivosť tvrdení daňového subjektu, že so sporným
tovarom skutočne obchodoval. Dôkazné bremeno spočíva na daňovom subjekte, aby predložil dôkazy
potvrdzujúce, že predmet obchodu skutočne existoval.“

78. V súvislosti s vyššie citovanými rozhodnutiami najvyššieho súdu správny súd zdôrazňuje, že v
oboch prípadoch bola správcom dane spochybnená reálna existencia tovaru, vo vzťahu ku ktorému
si daňový subjekt uplatňoval právo na odpočet DPH, tak ako v posudzovanom prípade. Rovnako sa
najvyšší súd v daných rozhodnutiach vysporiadal s rozhodnutia Súdneho dvora EÚ, ktoré žalobca citoval
v správnej žalobe s tým výsledkom, že z dôvodu, že bola spochybnená reálna existencia samotného
tovaru, citované rozhodnutia sa na daný prípad nevzťahujú.

79. Vo svetle vyššie uvedených rozhodnutí najvyššieho súdu, správny súd posudzoval rozloženie
dôkazného bremena v danom prípade, pričom vychádzal zo záveru, že vzhľadom na spochybnenie, že
sa so sporným tovarom - repkou skutočne obchodovalo, dôkazné bremeno preukázať jej existenciu
zaťažovalo žalobcu. Preto sa správny súd zameral na posúdenie, či žalobca okrem predloženia
písomných dokladov o existencii tovaru, pričom zohľadnil aj ich úplnosť, preukázal aj jeho reálnu
existenciu a rovnako posudzoval, aké dôkazy navrhoval vykonať na to, aby preukázal toto svoje tvrdenie.

80. Správny súd vychádzajúc z obsahu administratívneho spisu má preukázané, že dôvodom určenia
rozdielu na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie august 2013 s sume 79 421,76 eur bolo
zníženie uplatneného nadmerného odpočtu zo sumy 81 517,20 eur na sumu 2 095,44 eur. Správca
dane postupoval podľa § 68 ods. 6 daňového poriadku a na základe výsledkov vykonaného dokazovania
uzavrel, že v prípade žalobcu nebolo preukázané splnenie zákonných podmienok pre uplatnenie práva
podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH a preto mu neuznal odpočítanie dane za nákup tovaru - repka
od dodávateľa LAROS s.r.o. na základe faktúry č. 2013/008 v sume 8 808,80 eur a od dodávateľa
AMAZON 2009 s.r.o. na základe faktúr č. 2013/1 zo dňa 02.08.2013 v sume 8 810,56 eur, č. 2013/2
zo dňa 06.08.2013 v sume 9 023,52 eur, č. 2013/3 zo dňa 07.08.2013 v sume 8 845,76 eur, č.
2013/4 zo dňa 08.08.2013 v sume 9 088,64 eur, č. 2013/5 zo dňa 09.08.2013 v sume 8 752,48 eur,
č. 2013/36 zo dňa 12.08.2013 v sume 8 562,40 eur, č. 2013/7 zo dňa 13.08.2013 v sume 8 578,24
eur, č. 2013/8 zo dňa 14.08.2013 v sume 8 951,36 eur. Správca dane svoje rozhodnutie založil na
závere, že reálnosť uskutočnenia zdaniteľných obchodov deklarovaných predloženými faktúrami nebola
dostatočne preukázaná a preto nebol preukázaný vznik daňovej povinnosti u dodávateľov žalobcu.
Daňová kontrola bola začatá na základe oznámenia č. 9214401/5/5027793/2013/Zál z 11. novembra
2013 s dátumom začatia 20.11.2013 a bola ukončená protokolom č. 9214401/5/4887977/2014/Zál zo
dňa 04.11.2014 (ďalej len ako „Protokol“), ktorý bol doručený daňovému subjektu dňa 7. novembra 2014.

81. Vo vzťahu k spoločnosti LAROS s.r.o. považuje správny súd za potrebné zdôrazniť viaceré rozhodné
skutočnosti, ktoré potvrdzujú správnosť rozhodnutia žalovaného orgánu verejnej správy. Predovšetkým
je to skutočnosť, že konateľ tejto spoločnosti poprel, že by faktúru, na základe ktorej si žalobca uplatňuje
právo na odpočítanie DPH, podpísal. Rovnako je preukázané, a to výpoveďou tohto konateľa, že



v skutočnosti ako konateľ nekonal, dal k dispozícii len svoju ID a osobné údaje, podpísal viacero
dokumentov, ktorým ani nerozumel. Už z uvedeného vyplýva, že v mene tejto spoločnosti minimálne
od obdobia, keď sa konateľom stal D. X. t. j. od 14. marca 2013, v skutočnosti nekonal konateľ
zapísaný v obchodnom registri. Ďalej je pre správny súd prinajmenšom zvláštne, že žalobca vôbec
neuvádzal skutočnosti týkajúce sa tohto obchodu, napríklad konkrétne, či sa osobne stretol s konateľom
spoločnosti, kde bola zmluva podpísaná, akým spôsobom mu bola zaslaná faktúra. Zo zápisnice o
ústnom pojednávaní zo dňa 03.10.2014 vyplýva, že žalobca vo vzťahu k zisteniam správcu dane
ohľadom jeho dodávateľov, ktorí boli nekontaktní, nepodarilo sa získať ich účtovné doklady, na základe
ktorých by sa preukázalo reálne dodanie deklarovaného tovaru, iba uviedol bez bližšej konkretizácie, že
v čase, keď sa so spoločnosťami dohadoval nemal žiadne podozrenie, že sa jedná o rizikové spoločnosti.
Následne vo vyjadrení k Protokolu navrhol preveriť uskutočnenie prepráv, ktoré boli zabezpečené
dodávateľmi tovaru, pričom mená prepravcov nevedel uviesť. Na tomto mieste je tiež potrebné poukázať
na to, že nesporne bolo v možnostiach žalobcu, aby v záujme budúceho preukazovania dodania tovaru
pre potreby prípadnej daňovej kontroly, keďže si uplatňoval nadmerný odpočet DPH, trval napríklad
na tom, aby dodávateľ, ktorý podľa jeho tvrdenia zabezpečoval dopravu uviedol na dodacích listoch
okrem ŠPZ aj konkrétnych prepravcov, čím by eliminoval dôkaznú núdzu. V tejto súvislosti správny
súd poukazuje na to, že mená prepravcov nevyplývajú ani z jedného dodacieho listu, ktoré žalobca
predložil vo vzťahu k svojim dodávateľom. Ďalej žalobca navrhol vypočuť skladníka B. F., bez uvedenia
akýchkoľvek identifikačných údajov, pričom tieto v rámci daňového konania nepredložil (táto skutočnosť
je preukázaná obsahom administratívneho spisu). Ďalšia zásadná skutočnosť vyplýva pre správny súd
zo zápisnice o ústnom pojednávaní zo dňa 02.06.2015 v spojení s mailom právneho zástupcu žalobcu
zo dňa 29. júna 2015, keď najskôr splnomocnený zástupca žalobcu požiadal preveriť prepravy a vypočuť
svedkov, konkrétne za spoločnosť LAROS s.r.o. D. X., za spoločnosť AMAZON 2009 s.r.o. B. A. (ktorá
však v čase deklarovaných obchodov preukázateľne nebola konateľkou tejto spoločnosti - poznámka
správneho súdu) a následne splnomocnený zástupca žalobcu oznámil, že nakoľko sa klient neozval,
musia konštatovať, že nemajú žiadne ďalšie dôkazy. Z uvedeného preto správnemu súdu vyplýva, že
žalobca navrhol vypočuť svedkov - konateľov spoločnosti a preveriť prepravu tovaru.

82. Obdobný scenár a požiadavky žalobcu na doplnenie dokazovania sa týkali aj druhého dodávateľa
- spoločnosti AMAZON 2009 s.r.o., ktorá bola rovnako nekontaktná, správcovi dane sa na základe
dožiadania nepodarilo získať účtovné doklady. Z faktúr predložených žalobcom, ktorými preukazoval
dodanie tovaru - repky týmto dodávateľom, sa javí byť veľmi pravdepodobné, že tieto boli podpísané
B. A., ktorá však v období, keď sa mali tieto obchody realizovať, konateľkou spoločnosti AMAZON
2009 s.r.o. nebola, stala sa ňou až od 19. augusta 2013. Na dodacích listoch nie sú uvedení konkrétni
prepravcovia a dokonca, ako správne uviedli konajúce daňové orgány, na dodacích listoch vzťahujúcich
sa k faktúre 2013/4 a 2013/5 je uvedená aj spoločnosť ALFA-TAX Kft., ktorej názov je totožný s názvom
deklarovaného odberateľa žalobcu.

83. V daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie august 2013 žalobca súčasne vykázal dodanie tovarov
a služieb s oslobodením od dane podľa § 43 ods. 1 a 4 zákona o DPH v celkovej výške 438 880,92 eur,
pričom deklaroval dodanie tovaru - repky maďarskej spoločnosti ALFA - TAX Kft. Správca dane dodanie
tohto tovaru odberateľovi žalobcu nepreukazoval.

84. Po zrušení predchádzajúceho rozhodnutia zo dňa 13.07.2015 správca dane viazanúc právnym
názorom žalovaného doplnil dokazovanie prostredníctvom medzinárodnej výmeny informácií v súlade
s čl. 7 Nariadenia č. 904/2010 o výsluch konateľov dodávateľských spoločností a preverenie dodania
tovaru - repky odberateľskej spoločnosti ALFA - TAX Kft.

85. Spolu boli zaslané 4 žiadosti o F., konkrétne vo vzťahu k odberateľovi žalobcu, vo vzťahu ku
konateľovi spoločnosti LAROS s.r.o. pánovi D. X., vo vzťahu k bývalej konateľke spoločnosti AMAZON
2009 s.r.o. pani M. I. P. a súčasnej konateľke spoločnosti AMAZON 2009 s.r.o. pani B. A.. Z obsahu
žiadostí o MVI má správny súd preukázané, že správca dane žiadal aj údaje týkajúce sa prepravy,
konkrétne kto ju zabezpečoval a akými dopravnými prostriedkami a rovnako zisťoval dodávateľov týchto
spoločností.



86. Na základe MVI správca dane zistil vo vzťahu k dodávateľovi - LAROS s.r.o., že konateľ tejto
spoločnosti predmetnú faktúru nepodpísal, reálne nekonal v mene tejto spoločnosti, nehovorí žiadnym
cudzím jazykom, nemá žiadny pravidelný príjem, vykonáva iba drobné práce a má nepravidelný príjem,
spomenul si, že v roku 2013 bol v kancelárii v Budapešti a poskytol svoje ID a osobné dokumenty
(občiansky preukaz, doklad o adrese, daňovú kartu, kartu poistenca), potom podpísal množstvo
dokumentov, nerozumel ničomu, pretože tieto dokumenty boli v slovenčine, ale neskôr nepodpísal
žiadne ďalšie dokumenty, nikdy nebol v sídle spoločnosti a nikdy nič viac pre túto spoločnosť nevykonal.
Z uvedeného má správny súd preukázané, že pán D. X., faktúru, na základe ktorej si žalobca uplatnil
právo na odpočítanie DPH nepodpísal, nevedel nič o činnosti tejto spoločnosti a preto je záver konajúcich
orgánov verejnej správy o nepreukázaní reálneho dodania tovaru žalobcovi touto spoločnosťou, ktorá
skutočnosť súčasne preukazuje, že tejto spoločnosti nevznikla ani daňová povinnosť podľa § 19 ods.
1 zákona o DPH, správny. Súčasne správny súd dodáva, že spoločnosť nepodala za III. štvrťrok 2013
ani daňové priznanie, na základe ktorého by túto daň priznala. S týmito zisteniami správcu dane bol
žalobca preukázateľne oboznámený, pričom nenavrhol na preukázanie reálneho dodania tovaru touto
spoločnosťou žiadne nové dôkazy, zotrval na svojich tvrdeniach a dôkazoch, ktoré správcovi dane
doručili počas výkonu daňovej kontroly a počas vyrubovacieho konania. Správny súd v súvislosti s
aktivitou žalobcu ohľadne navrhovania dôkazov na preukázanie reálneho dodania tovaru považuje
za potrebné zdôrazniť, že žalobca v priebehu celého daňového konania poukazoval na skutočnosť,
že reálne dodanie tovaru bolo potvrdené výpoveďou svedka - skladníka B. F.a, avšak tento nebol
nikdy správcom dane vypočutý. Správny súd sa preto zamýšľa nad otázkou, či bol žalobcovi samotný
priebeh daňového konania dostatočne zrejmý, pričom ho správca dane v súlade s daňovým poriadkom
oboznámil so skutočnosťami, ktoré v priebehu konania zistil, avšak obsahom celého administratívneho
spisu je preukázané, že pán B. F., bez bližších identifikačných údajov, v konaní vypočutý nebol. Žalobca
poukazoval na jeho výpoveď, že tento potvrdil reálne dodanie tovaru, v rámci oboch podaných odvolaní
a až v rámci správnej žaloby namieta, že tento dôkaz nebol vykonaný, resp. že konajúce orgány
verejnej správy nezdôvodnili, prečo tento dôkaz nevykonali. Túto skutočnosť však mal žalobca namietať
v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu správcu dane, pretože mal mať o nej vedomosť.

87. Na základe MVI správca dane zistil vo vzťahu k dodávateľovi - AMAZON 2009 s.r.o., a to na
základe písomného vyjadrenia bývalej konateľky spoločnosti pani J. M. I., že spoločnosť mala virtuálne
sídlo, táto spoločnosť dodala tovar pre žalobcu, platba sa uskutočnila bankovým prevodom, tovar
bol odovzdaný v priestoroch kupujúceho (žalobcu), faktúra bola zaslaná poštou, dopravu žalobcovi
mal zabezpečiť ich dodávateľ, ktorého nešpecifikovala, tvrdila, že neexistovala písomná objednávka
so žalobcom, neuviedla, od koho táto spoločnosť nakupovala tovar, na otázku, v akých priestoroch
spoločnosť skladovala tovar, uviedla, že uskutočnila objednávku prepravy do priestorov kupujúceho,
nezabezpečovala ani neuskutočňovala prepravu. K písomnému vyjadreniu predložila v slovenskom
jazyku Odovzdávací protokol k spoločnosti AMAZON 2009 s.r.o. zo dňa 20.09.2013, z ktorého vyplýva,
že dokumenty tejto spoločnosti boli odovzdané novej konateľke - B. A., s ktorou sa maďarská finančná
správa nespojila a preto neboli preverené žiadne účtovné doklady tejto spoločnosti.

88. Písomné vyjadrenie bývalej konateľky spoločnosti AMAZON 2009 s.r.o. a doklady predložené
žalobcom sa v zásadných otázkach rozchádzajú, konkrétne pokiaľ ide o to, či existovala písomná
objednávka tovaru, keď žalobca predložil zmluvu o nákupe a predaji tovaru a bývalá konateľka tvrdila,
že písomná objednávka neexistovala. Ďalej za vzájomne odporujúce správny súd vyhodnotil tvrdenie
bývalej konateľky, že prepravu táto spoločnosť nezabezpečovala a túto zabezpečoval ich dodávateľ,
pričom ho ale bližšie nekonkretizovala a tvrdenie žalobcu, že prepravu tovaru zabezpečoval dodávateľ.
Na tieto skutočnosti správne poukázali aj konajúce správne orgány, pričom žalobca po oboznámení
sa s týmito zisteniami správcu dane nenavrhol vykonanie nových dôkazov, ktorými by preukázal, že k
dodaniu tovaru reálne prišlo, tejto spoločnosti vznikla daňová povinnosť a preto mu svedčí právo na
odpočítanie dane.

89. V súvislosti s intrakomunitárnym dodaním tovaru maďarskej spoločnosti ALFA TAX Kft. bolo v
rámci MVI zistené, že táto spoločnosť neprevzala oznámenie o kontrole, nikto sa zo spoločnosti
v určenom dátume nedostavil maďarskému správcovi dane, dokumentácia tejto spoločnosti nie je



dostupná. Rovnako bolo preukázané, že táto spoločnosť nepredložila za rok 2013 daňové priznania,
čo znamená, že daň z intrakomunitárneho dodania tovaru nepriznala a neodviedla. Od 26.03.2014
má táto spoločnosť zrušené DIČ. V súvislosti preverením intrakomunitárneho dodania tovaru správny
súd uvádza, že nakoľko neprišlo k dovyrubeniu dane z dôvodu neuznania splnenia podmienok na
oslobodenie dane podľa § 43 zákona o DPH, pričom dôvodom bola pravdepodobne skutočnosť, že
konajúce orgány verejnej správy spochybnili, že by tovar reálne existoval a preto daň nedovyrubili
(toto je však iba úvaha správneho súdu), nemohlo byť predmetom odvolacieho konania a následne
ani predmetom súdneho prieskumu. Na túto skutočnosť upozornil v odôvodnení svojho rozhodnutia
aj žalovaný poukazujúc na ustanovenie § 72 ods. 9 daňového poriadku, pričom uviedol, že následné
intrakomunitárne dodanie tovaru preveroval len za účelom zistenia podrobnejších informácií vo vzťahu
k použitiu deklarovaného nadobudnutého tovaru za účelom uskutočňovania jeho zdaniteľných plnení.
Rovnako na tomto mieste nedá správnemu súdu opäť uvažovať o postoji samotného žalobcu, ktorý na
základe týchto zistení zostal pasívny a nenavrhol doplniť dokazovanie, napríklad preveriť dopravcov,
ktorí sú uvedení na CMR. Správny súd dáva žalobcovi do pozornosti, že daňového konanie je ovládané
prejednávacou zásadou. Inak povedané, je v záujme žalobcu, aby skutočnosti tvrdené v daňovom
priznaní aj reálne preukázal konkrétnymi dôkazmi. Nie je povinnosťou správcu dane vyhľadávať a
vykonávať za daňový subjekt dôkazy, ktorými sa preukáže pravdivosť ním tvrdených skutočností.
Dokazovanie zo strany správcu dane slúži na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných
daňovým subjektom, keďže v rámci správy daní a prostredníctvom inštitútu daňovej kontroly, ako aj
medzinárodnej výmeny daňových informácií, správca dane preveruje základ dane alebo iné skutočnosti
rozhodujúce pre správne určenie dane, príp. oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu
podľa zákona o DPH. Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy
vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť
závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na
skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu konania k dispozícii.

90. Podľa zákona o dani z pridanej hodnoty, odpočítanie dane nenastáva ex lege, ale je právom platiteľa
dane, ktoré právo je spojené s dôkaznou povinnosťou platiteľa dane. Obsahom dôkazného bremena
platiteľa dane (žalobcu) je preukázanie materiálnej existencie zdaniteľného plnenia a jeho použitie
platiteľom dane na uskutočňovanie zdaniteľných plnení. Toto je esenciálna podmienka pre odpočítanie
dane, ktorá zaťažuje daňový subjekt a pokiaľ nie je v daňovom konaní preukázaná, je dôvodné uzavrieť,
že daňový subjekt neuniesol dôkazné bremeno, tak ako v danom prípade. S poukazom na body 78 až
89 tohto rozsudku správny súd dôvodnosť námietky o zaťažení žalobcu objektívnou zodpovednosťou za
nedisciplinovanosť svojich dodávateľov nevzhliadol. Je potrebné, aby si žalobca uvedomil, že podmienky
uvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a) a v § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH, sú hmotnoprávnej povahy
a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet. Zákonodarca z dôvodu zabránenia
ľahkej zneužiteľnosti požaduje, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet dane uplatňuje preukázal existenciu
podmienok, ktoré pre tieto nároky zákon stanovil. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane
z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené,
tovar reálne dodaný (§ 8 zákona o DPH) a to práve osobou uvedenou na faktúre, to znamená, že
zdaniteľné plnenie mu bolo dodané a DPH bola voči nemu uplatnená práve platiteľom DPH, uvedeným
na faktúre. Tieto skutočnosti však žalobca vo vzťahu k svojmu priamemu dodávateľovi, ktorý mu
mal daný tovar dodať nepreukázal, pričom len formálne predloženie faktúry na priznanie tohto práva
nepostačuje.

91. Pokiaľ ide o námietku, ktorou žalobca poukazoval na to, že dôkazy získané prostredníctvom
Nariadenia č. 904/2010 o administratívnej spolupráci nie je možné v danom konaní použiť, nakoľko
tieto sa netýkali „jednotlivého prípadu alebo prípadov“ dodania tovaru do iného členského štátu pri
zachovaní cezhraničnej transakcie, a preto tieto dôkazy sú nezákonne získaným dôkazom, správny súd
s poukazom na článok 1 ods. 1 v spojení s článkom 7 ods. 1 tohto nariadenia túto námietku vyhodnotil
ako nedôvodnú. Je potrebné si v tejto súvislosti uvedomiť, že účelom tohto nariadenia je okrem iného
záujem na správnom výbere DPH, kontrola riadneho uplatňovania DPH, najmä pri transakciách v rámci
Spoločenstva a boj proti daňovým podvodom. Preto pokiaľ by malo byť obmedzené iba na určité typy
transakcií medzi členskými štátmi, neplnilo by svoj účel. Nariadenie č. 904/2010 stanovuje pravidlá
a postupy, ktoré umožňujú príslušným orgánom členských štátov, aby spolupracovali a navzájom si
vymieňali akékoľvek informácie v prípade existencie medzinárodného prvku v rámci Spoločenstva,
ktorým je nesporne aj skutočnosť, že konateľ slovenskej obchodnej spoločnosti je občanom iného



členského štátu s trvalým pobytom na území členského štátu, ktorého je občanom. Na podporu tohto
záveru správny súd poukazuje na definíciu „administratívneho vyšetrovania“ obsiahnutú v článku 2 ods.
1 písm. k) nariadenia, v súlade s ktorým administratívne vyšetrovanie sú všetky kontroly, overovania
a ostatné kroky prijaté členskými štátmi pri vykonávaní svojich povinností s cieľom zabezpečenia
náležitého uplatňovania právnych predpisov v oblasti DPH. V súvislosti s uvedeným nariadením súčasne
dáva správny súd žalobcovi do pozornosti, že podľa rozsudku Súdneho dvora z 22. októbra 2013 vo
veci C-276/12, sa základné právo byť vypočutý, má vykladať v tom zmysle, že daňovníkovi určitého
členského štátu sa nepriznáva ani právo byť informovaný o žiadosti tohto štátu o pomoc adresovanej
inému členskému štátu najmä na účely overenia údajov, ktoré tento daňovník poskytol v rámci svojho
priznania k dani z príjmov, ani právo podieľať sa na formulácii žiadosti adresovanej dožiadanému
členskému štátu, ani právo zúčastniť sa na výsluchu svedkov, ktorý tento štát uskutočnil. Súdny dvor
EÚ na základe vyššie citovaného rozsudku, ktorý bol vydaný vo veci návrhu na začatie prejudiciálneho
konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Nejvyššího správního soudu (Česká republika)
z 3. apríla 2012 a doručený Súdnemu dvoru 4. júna 2012 rozhodol, že : „1. Právo Únie, tak ako vyplýva
najmä zo smernice Rady 77/799/EHS z 19. decembra 1977 o vzájomnej pomoci príslušných orgánov
členských štátov v oblasti priamych daní a dane poistnej prémie, zmenenej a doplnenej smernicou
Rady 2006/98/ES z 20. novembra 2006, a zo základného práva byť vypočutý, sa má vykladať v tom
zmysle, že daňovníkovi určitého členského štátu nepriznáva ani právo byť informovaný o žiadosti
tohto štátu o pomoc adresovanej inému členskému štátu najmä na účely overenia údajov, ktoré tento
daňovník poskytol v rámci svojho priznania k dani z príjmov, ani právo podieľať sa na formulácii žiadosti
adresovanej dožiadanému členskému štátu, ani právo zúčastniť sa na výsluchu svedkov, ktorý tento štát
uskutočnil. 2. Smernica 77/799, zmenená a doplnená smernicou 2006/98, neupravuje otázku, za akých
podmienok môže daňovník spochybniť správnosť informácie, ktorú poskytol dožiadaný členský štát,
ani nestanovuje nijakú osobitnú požiadavku v súvislosti s obsahom poskytnutej informácie.“ Správny
súd v súvislosti s vyššie citovaným rozhodnutím Súdneho dvora EÚ dodáva, že toto sa síce týka dane
z príjmu, avšak v prípade medzinárodnej výmeny informácii vzťahujúcej sa k DPH je táto úprava v
kľúčových aspektoch rovnaká. Vychádzajúc z vyššie uvedeného rozhodnutia, správny súd dôkazy, ktoré
správca dane v súlade s Nariadením č. 904/2010 nevyhodnotil za nezákonne získané. V tejto súvislosti
nedá správnemu súdu nezdôrazniť skutočnosť, že túto námietku žalobca neuviedol v odvolaní proti
prvostupňovému rozhodnutiu, pričom o tejto skutočnosti mal vedomosť. Správny súd však súčasne
dodáva, že napriek tomu, že ju žalobca v odvolaní nenamietal, podrobne sa ňou zaoberal a to jednak
z dôvodu jej závažnosti a jednak z dôvodu, že ide o právnu nie skutkovú otázku, ktorá podľa názoru
správneho súdu môže byť v žalobe namietaná napriek tomu, že nebola namietaná v odvolaní proti
prvostupňovému rozhodnutiu.

92. V súvislosti s medzinárodnou výmenou informácií správny súd dodáva, že táto bola vykonaná za
účelom výsluchu konateľov dodávateľských spoločností a preverenia prepravy tovaru, ktoré dôkazy
navrhol vykonať sám žalobca. V podstate nebola iná možnosť realizácie výsluchu ako využiť inštitút
medzinárodnej výmeny informácii za účelom výsluchu konateľov spoločnosti, nakoľko správcovi dane sa
napriek niekoľkonásobných predvolaniach nepodarilo ich účasť prostriedkami nášho právneho poriadku
zabezpečiť, keďže sú občanmi Maďarska. Tieto skutočnosti sú preukázané obsahom administratívneho
spisu.

93. Správny súd považuje za potrebné vyjadriť sa ešte k nemožnosti aplikácie rozsudku Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 3Sžf/1/2011 na daný prípad, pretože základom zmieneného rozsudku najvyššieho
súdu bol skutkový stav, ktorý bol založený na tom, že správca dane nespochybnil materiálnu existenciu
deklarovaných služieb a dodávok tovaru, ale spochybnil, že tovar bol dodaný žalobcovi spoločnosťou
uvedenou na faktúre. V danom, preskúmavanom prípade, je však situácia iná, pretože správca dane
spochybnil reálnu existenciu tovaru, čo je podstatný rozdiel. Naviac, žalobca nepreukázal reálne dodanie
tovaru od svojich priamych dodávateľov (nie od subdodávateľov, ako žalobca poukazuje v správnej
žalobe), s ktorými za účelom minimalizácie rizika následného neuznania odpočtu DPH mal byť v
priamom kontakte tak, aby si zaobstaral dostatok dôkazov, ktorými by preukázal, že k reálnemu dodaniu
tovaru skutočne prišlo. Napríklad mohol predložiť dôkazy, ktorými by preukázal, že spolupracoval a
komunikoval so svojimi dodávateľmi, osobne alebo elektronicky, pričom táto spolupráca sa nijako
neodlišovala od iných realizovaných obchodov atď. Správne preto žalovaný vo svojom rozhodnutí vytkol



žalobcovi, že si v danom prípade svojich obchodných partnerov nevybral zodpovedne a s náležitou
starostlivosťou a preto musí znášať riziko, že mu nebol uznaný uplatňovaný nárok na odpočet dane.

94. Z dôvodu, že v daňovom konaní bola spochybnená reálna existencia samotného deklarovaného
tovaru nie je potrebné posudzovať dôvodnosť námietok, ktorými žalobca poukazoval na to, že
dňom uvedeným na predložených faktúrach, prešlo na neho právo nakladať s tovarom (repkou) ako
vlastníkom.

95. Záverom ešte správny súd vo vzťahu k nesprávnemu označeniu žalobcu a jeho miesta podnikania
tak v napadnutom rozhodnutí, ako aj v prvostupňovom rozhodnutí poukazuje na § 63 ods. 3 písm. c)
daňového poriadku, v súlade s ktorým bol žalobca v napadnutých rozhodnutiach aj označený. Rovnako
správny súd uvádza, že v záhlaví tohto rozsudku označil žalobcu v súlade s § 133 CSP v spojení s §
25 SSP, keď v zmysle citovaného ustanovenia Civilného sporového poriadku sa fyzická osoba v žalobe
označuje menom, priezviskom, adresou trvalého pobytu alebo pobytu, dátumom narodenia alebo iným
identifikačným údajom, pričom ako iný identifikačný údaj uviedol IČO.

96. Správny súd s poukazom na vyššie uvedené preto zastáva názor, že len predložením účtovných
dokladov - faktúr, dokladov o úhrade, zmlúv o nákupe a predaji tovaru, dodacích listov, účtovných
evidencií, stavu a pohybu materiálu na sklade bez ich náležitého verifikovania a preukázania, že k
deklarovanému dodaniu tovaru - repky skutočne došlo, ktorá skutočnosť má za následok nepreukázanie
vzniku daňovej povinnosti u dodávateľov žalobcu (§ 19 ods. 1 zákona o DPH) žalobca nepreukázal
oprávnenosť odpočítania dane z pridanej hodnoty z predložených faktúr (§ 49 ods. 1 a 2, § 51 ods. 1
písm. a/ zákona o DPH). Z uvedeného dôvodu správca dane a následne žalovaný tým, že žalobcovi
určili rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie august 2013 vo výške 79 421,76 eur vec
správne právne posúdili. Vo vzťahu k ďalším uplatneným žalobným bodom správny súd uvádza, že
nevzhliadol ich relevanciu. Podľa názoru správneho súdu odôvodnenie napadnutého rozhodnutia spĺňa
všetky atribúty zákonnosti, žalovaný sa vyčerpávajúcim spôsobom vysporiadal s odvolacími námietkami,
rozhodnutie je založené na náležite zistenom skutkovom stave veci, ktorý skutkový stav zodpovedá
aj obsahu administratívneho spisu a v daňovom konaní nedošlo k podstatnému porušeniu ustanovení
daňového poriadku, ktoré by mohlo mať za následok nezákonnosť napadnutého rozhodnutia. Preto
správny súd žalobu ako nedôvodnú podľa § 190 SSP zamietol.

97. O trovách konania rozhodol správny súd podľa § 168 SSP a v konaní úspešnému žalovanému trovy
konania nepriznal, nakoľko nevzhliadol dôvod na ich spravodlivé požadovanie a z obsahu spisu ani
nevyplýva, že by trovy žalovanému vznikli.

98. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Trnave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná v lehote 30 dní od
doručenia rozsudku na Krajský súd v Trnave. Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno
odpustiť. Podanie kasačnej sťažnosti má odkladný účinok (§ 446 ods. 2 písm. a/ SSP).

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania (§ 57 SSP) uviesť označenie
napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie
rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva
(sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len
do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné
podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho



zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa, ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d)
alebo ak je žalovaným Centrum právnej pomoci.