{"guid": "1d3d7bc6-da96-438e-a60b-89e5fddda650:f2a2a6e4-f762-4829-a93e-a6f1de0c5e43", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2017:2613203113.2", "spisova_znacka": "24Co/1023/2015", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. 24Co/1023/2015 z 24. 1. 2017", "citacia": "uznesenie Krajského súdu Trnava z 24. januára 2017, sp. zn. 24Co/1023/2015, ECLI:SK:KSTT:2017:2613203113.2", "identifikacne_cislo": "2613203113", "sud": {"guid": "sud_109", "nazov": "Krajský súd Trnava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-trnava"}, "sudca": "Mgr. Adriana Dobiášová", "sudca_id": 1280, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/mgr-adriana-dobiasova-1280", "datum_vydania": "2017-01-24", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Zrušujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1950/191/#paragraf-34", "nazov": "§ 34 ZZŠ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1950/191/#paragraf-34", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/191-1950/paragraf-34"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1950/191#paragraf-34"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/f2a2a6e4-f762-4829-a93e-a6f1de0c5e43", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2017:2613203113.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTT:2017:2613203113.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTT:2017:2613203113.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24Co/1023/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2613203113
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 01. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Dudášová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2613203113.2

Uznesenie
Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Andrea Dudášová a sudcov:
JUDr. Magdaléna Krajčovičová a JUDr. Martin Holič, v právnej veci žalobcu: CD Consulting, s.r.o., so
sídlom Česká republika, Praha 1, Nové Město, Politických vězňů 1272/21, IČO: 264 29 705, zastúpeného
spoločnosťou: Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti
žalovanému: T. W., nar. XX.X.XXXX, bytom F. XXXX/XX, P., o zaplatenie 900,13 eur s príslušenstvom,
na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Senica sp. zn. 4C/92/2013-49 zo dňa 22.4.2014,
takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd  p r i p ú š ť a späťvzatie návrhu v časti uplatneného zmenkového úroku vo výške 0,19%
denne, rozsudok súdu prvej inštancie v časti uplatneného zmenkového úroku vo výške 0,19% denne  r
u š í   a konanie v tejto časti   z a s t a v u j e .

II. Odvolací  súd  rozsudok  súdu prvej inštancie  vo zvyšnej zamietajúcej časti     r u š í   a  vec v
zrušenom rozsahu  v r a c i a   súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie návrh zamietol a odporcovi (žalovanému) náhradu trov
konania nepriznal. Rozhodnutie odôvodnil použitím čl. I. § 75, § 11 ods. 1, § 5 ods. 1, § 48 ods. 1 bodu 2,
§ 33 ods. 1, 2, § 34 ods. 1 zák. č. 191/1950 Zb. o zmenkách a šekoch, § 37 ods. 1, § 52 ods. 1 až 4, § 53
ods. 1 a 5, § 54 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka a § 142 ods. 1 O.s.p. Vecne argumentoval tým, že z
vykonaného dokazovania a zisteného skutkového stavu vyvodil ten právny záver, že návrh nebol podaný
dôvodne. Predložená zmenka je vistazmenkou. Súd preskúmal zmenku z pohľadu jej splatnosti, pričom
dospel k záveru, že ide o vlastnú zmenku, ktorá má uvedené dve možnosti splatnosti, čo spôsobuje
jej absolútnu neplatnosť z dôvodu jej neurčitosti. Neurčitý údaj splatnosti zmenky je spôsobený zápismi
údajov na zmenke, keď zo zápisu „zaplatím za túto zmenku pri predložení“, je uvedená splatnosť na
nahliadnutie a z údaju „na platenie predložiť v lehote 4 rokov od vystavenia“ je uvedená splatnosť na
určitý čas. Súd nemohol považovať tento údaj za predĺženie lehoty v zmysle čl. I § 34 ods. 1 Zákona o
zmenkách a šekoch, keďže tento údaj vzbudzuje pochybnosť o druhu splatnosti zmenky. Ak by vystaviteľ
zmenky mal vôľu predĺžiť lehotu na videnie zmenky, údaj mal správne znieť „na platenie predložiť v lehote
do 4 rokov od vystavenia“. V tejto súvislosti súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky č.k. 1Obdo 59/2010 zo dňa 26.01.2011, ktorý jednoznačne skonštatoval,  že ak sú v zmenke
uvedené dve rozdielne určenia splatnosti (na videnie a do dvoch  rokov od vystavenia), spôsobuje to
jej neplatnosť, a to s poukazom na čl. I § 33 ods. 2 Zákona o zmenkách a šekoch. Z uvedeného je
zrejmé, že pri uplatňovaní zmenkového práva sa uplatňuje prísny formalizmus, a preto súd s poukazom
na zistené skutočnosti dospel k záveru, že zmenka predložená navrhovateľom je neplatná.
K vydaniu samotného zmenkového a šekového platobného rozkazu pred nariadením pojednávania je
potrebné uviesť toľko, že Okresný súd Senica po doručení žaloby a preskúmaní jej obsahu dospel  k
záveru že príslušným na konanie je podľa § 10 ods. 2  písm. b) Zákona č. 371/2004 Z.z. s poukazom na
§ 104a ods. 1 O.s.p. Okresný súd Trnava, pretože predmetom konania je plnenie zo zmenky. Krajský



súd Trnava uznesením                           č.k. 24Ncb/75/2013-18 zo dňa 9.7.2013 vyslovil okrem iného, že
na konanie je príslušný Okresný súd Senica. Okresný súd Senica však musel  nariadiť pojednávanie,
pretože nie je príslušný na vydanie zmenkového šekového platobného rozkazu, nakoľko táto príslušnosť
je v Slovenskej republike daná zákonom citovaným vyššie.
Krajský súd v Trnave uviedol, že považuje za prioritné v tomto konaní hľadisko ochrany spotrebiteľa
a podľa neho určenie príslušnosti súdu, k čomu berie do úvahy i upozornenia Európskej komisie na
praktiky existujúce v sektore spotrebiteľských úverov so zameraním na dôsledné uplatňovanie právnych
predpisov o ochrane spotrebiteľa v Slovenskej republike. Európska komisia poukázala z pohľadu
zabezpečenia ochrany spotrebiteľa na neakceptovateľnú situáciu v súvislosti s praxou obchodníkov
poskytujúcich úvery vo vzťahu k spotrebiteľom spojenú s existenciou takých právnych nástrojov, ktoré
umožňujú veriteľom ich využívanie oddelene od zmluvy o úvere, a medzi ktoré Európska komisia zaradila
i zmenky podpísané spotrebiteľmi.
Je zrejmé, že pôvodný majiteľ zmenky, ktorým je spoločnosť Pohotovosť, s.r.o., vykonáva svoju
podnikateľskú činnosť prostredníctvom poskytovania spotrebiteľských úverov na území Slovenskej
republiky, pričom zmenka v tomto prípade má zabezpečovací charakter k pôvodnému právnemu vzťahu,
ktorý má povahu vzťahu spotrebiteľského. A preto i napriek tomu, že navrhovateľ súdu nepredložil
zmluvu, ktorou vznikol medzi účastníkmi (základný) zmluvný vzťah, a ktorá bola zabezpečená
predloženou zmenkou, považuje súd tento vzťah za vzťah spotrebiteľský.
S poukazom na skutočnosti uvedené zhora súd dospel k záveru, že zmenka, na základe ktorej si
navrhovateľ svoj nárok uplatňuje je neplatná a súčasne zmenkový úrok vo výške  0,25 % denne, čo
je 91,25 % ročne, k úhrade ktorého sa odporkyňa v zmenke zaviazala, spôsobuje podľa názoru súdu
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, a preto súd
návrh navrhovateľa zamietol.
Súd rozhodol o náhrade trov konania podľa ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p. v zmysle zásady úspechu a
odporcovi, ktorý mal vo veci plný úspech, náhradu trov konania nepriznal z toho dôvodu, že odporcovi,
s poukazom na obsah spisu, žiadne trovy nevznikli a ani si žiadnu náhradu trov konania neuplatnil.

2. Proti tomuto rozsudku, v celom rozsahu, podal prostredníctvom právneho zastúpenia odvolanie
žalobca, ktorý odvolaciemu súdu navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť tak, že návrhu
na uplatnenie pohľadávky v celom rozsahu vyhovie a prizná mu náhradu trov odvolacieho konania.
Ako odvolacie dôvody uplatnil dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. a), b) a f) O.s.p., pričom argumentoval
tým, že napadnuté rozhodnutie je prekvapivým rozhodnutím, čo predstavuje odňatie možnosti konať
pred súdom. Táto prekvapivosť vyplýva zo skutočnosti, že žalovaný uplatnený nárok nepoprel, no
napriek tomu súd prvej inštancie uplatnený nárok zamietol, ale najmä vyplýva z rozporu napadnutého
rozhodnutia s konštantnou judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Súd prvej inštancie
dospel k záveru, že zmenka je neplatná pre neurčitý údaj splatnosti, ktorý má vyplývať z údajného
rozporu medzi na zmenke napísaným údajom „zaplatím za túto zmenku pri predložení“ a údajom „na
platenie predložiť v lehote štyroch rokov od vystavenia“. V zmysle čl. I § 33 zák. č. 191/1950 Zb. môže
byť splatnosť zmenky určená len štyrmi spôsobmi predpokladanými zákonom, inak je zmenka ničotná
(neplatná). Jedným zo spôsobom splatnosti zmenky je splatnosť na videnie (tzv. vista zmenka). Zákon
explicitne neudáva, akým spôsobom sa má doložka uviesť. Spôsob uvádzania doložiek splatnosti bol
zaužívaný v zmenkovej doktríne už desaťročia, pričom rozhodujúca je judikatúra po roku 1930, odkedy
sa datuje platná právna úprava. Je zaužívané pri vista zmenkách používať na označenie údaju zročnosti
údaj najmä nasledovanými slovnými vyjadreniami: „na predloženie“, „po predložení“, „pri predložení“,
„na videnie“. Je nesporné, že údaj, ktorý je uvedený na predloženej zmenke ako údaj splatnosti „pri
predložení“, je tradičný údaj, ktorý sa používa ako údaj splatnosti pri vista zmenke, t.j. zmenke splatnej na
videnie. V zmysle čl. I § 34 ods. 1 zák. č. 191/1950 Zb. zmenku splatnú na videnie je potrebné predložiť
na platenie do jedného roka od dátumu vystavenia. Vystaviteľ môže lehotu na platenie predĺžiť alebo
skrátiť. Predĺženie lehoty na platenie sa na zmenke musí uviesť. Opätovne ani v tomto prípade nie je v
zákone explicitne uvedené, ako sa má údaj o predĺžení, resp. skrátení lehoty uviesť. Dôležité je, aby bol
údaj dostatočne určitý. Je potrebné mať zároveň na zreteli, že zmenka predstavuje abstraktný záväzok,
stelesňuje právo samé osebe, je zo zákona prevoditeľná indosamentom, a preto sa pri posudzovaní
podstatných náležitostí vyžadujú príslušné kritériá. V tejto veci je na zmenke uvedené „na platenie
predložiť v lehote štyroch rokov od vystavenia“. Pri jazykovom výklade uvedeného je celkom zrejmý
význam slova „na platenie“, „predložiť“. Na základe uvedených výkladových pravidiel je možné vyvodiť,
že zmenka má byť predložená počas obdobia štyroch rokov od vystavenia, tzn. že uvedený údaj
vymedzuje časový úsek, odkedy má byť zmenka predložená na platenie. Tento posudzovaný údaj logicky
zodpovedá účelu vymedzenia lehoty na predloženie vista zmenky na platenie v súlade s čl. I § 34 ods.



1 zák. č. 191/1950 Zb. Odvolateľ sa preto nestotožňuje so záverom, že v údaji predlžujúcom lehotu na
platenie by mala byť ešte uvedená doložka „do“, a to tak, že by text  mal znieť „na platenie predložiť v
lehote do štyroch rokov od vystavenia“, pretože ide o dva rozličné údaje s dvoma rozdielnymi významami
z pohľadu zmenkového, teda nejde o vnútorný rozpor zmenky. Prvý z nich určuje údaj zročnosti zmenky,
t.j. podľa neho zmenku charakterizujeme a o aký typ ide z hľadiska zročnosti, druhý z nich určuje
obdobie, v rámci ktorého môže byť zmenka predložená na platenie. Pokiaľ ide o argument v rozhodnutí
Najvyššieho súdu SR zo dňa 26.01.2011 sp. zn. 1Obdo 59/2010, tak o túto skutkovú situáciu sa v
danom prípade nejedná a preto nie je možné argumentovať predmetným rozhodnutím. Odvolateľ na
záver poukázal na to, že záver súdu prvého stupňa je nesprávny a vyplýva z nesprávneho právneho
posúdenia veci. V tejto súvislosti poukázal aj na uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.
43CoZm/10/2013 zo dňa 21.11.2013, z ktorého zdôraznil, že súd prejedná vec podľa nariadenia pre
európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu ústne len vtedy, ak to považuje za potrebné
alebo ak to navrhne jedna zo strán a v danom prípade nebol daný dôvod na prejednanie veci na
ústnom pojednávaní. Nesúhlasí s názorom súdu, že k prejednaniu veci pristúpil preto, že návrh sa
javil zjavne neopodstatnený, pretože neopodstatnenosť návrhu, rovnako ako jeho neprípustnosť, je
možné posudzovať výlučne z procesného hľadiska a nie hmotnoprávneho, keďže sú uplatnené nároky
zo zmenky. Súd pritom vykonal dokazovanie, ktoré účastníci nenavrhli, pričom nebolo vykonané na
tvrdenia žalobcu. Zmenka je cenným papierom, ktorým sa zmenkový dlžník zaväzuje majiteľovi zmenky
zaplatiť v čase a mieste určenom v zmenke čiastku v nej určenú. Ide o záväzok, ktorý je priamy,
bezpodmienečný, nesporný, abstraktný. Zákon dáva dlžníkom z takejto zmenky len možnosť podať
námietku proti majiteľovi, avšak neupravuje, že by takáto listina nebola platnou zmenkou. S tým potom
súvisí aj dôkazná povinnosť na strane dlžníkov, ktorí musia namietať a preukázať, že šlo pôvodne
o blankozmenku, ktorá mala byť vyplnená inak a teda musia preukázať obsah vyplňovacieho práva
ako aj to, že blankozmenka bola vyplnená v rozpore s vyplňovacím vyhlásením a teda aj s udeleným
vyplňovacím právom, čo sa v prejednávanej veci nestalo. Podľa Zákona zmenkového a šekového bol
preto súd oprávnený skúmať len to, či zmenka obsahuje všetky náležitosti, ktoré sa musia pre jej platnosť
zo zákona povinne do nej uviesť, nie však podmienky jej vystavenia, ani jej neprípustnosť. Odvolateľ
podporne poukázal aj na rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 43CoZm/10/2013.

3. Žalovaný odvolací návrh nepodal,  doručenému odvolaniu sa nevyjadril.

4. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového
poriadku (ďalej len „CSP“), účinného od 01.07.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb.
Občiansky súdny poriadok, pričom podľa § 470 ods. 1 C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon
aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

5. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie proti rozhodnutiu bolo
podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému
je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané
náležitosti (§ 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP),
preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 367 ods. 3
CSP), vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie (§ 383 a § 384 CSP), postupom
bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie
žalobcu je čiastočne dôvodné, v dôsledku čoho je namieste rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne
nesprávne  s použitím § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušiť a vrátiť mu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

6.  Odvolací súd poukazuje v prvom rade na to, že žalobca žiadal priznať uplatnenú pohľadávku podľa
Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007, ktorým sa ustanovuje európske konanie
vo veciach s nízkou hodnotou sporu a s cezhraničným charakterom. Preto je potrebné mať na zreteli,
že európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu sa uplatňuje len pre spory vymedzené ako
„cezhraničné“, t.j. spory, v ktorých má aspoň jedna zo strán bydlisko alebo obvyklý pobyt v členskom
štáte inom ako v členskom štáte súdu alebo tribunálu konajúceho vo veci, na čo správne poukázal
aj súd prvej inštancie, čo v danej veci bolo splnené. Nariadenie o európskom konaní vo veciach
s nízkou hodnotou sporu neobsahuje pravidlá týkajúce sa súdnej právomoci, preto sa pri určovaní
príslušnosti súdov a tribunálov medzi jednotlivými členskými štátmi EÚ, ako aj pokiaľ ide o štáty mimo
EÚ, musia uplatňovať pravidlá ustanovené v nariadení Brusel I. Európske konanie vo veciach s nízkou
hodnotou sporu sa riadi procesným právom členského štátu, v ktorom sa konanie vedie. Rozhodným
právom však nemusí byť právo členského štátu súdu alebo tribunálu konajúceho vo veci pohľadávky, v



závislosti od toho, ktoré právo sa má uplatňovať v zmysle príslušných pravidiel uvedených v nástrojoch
týkajúcich sa rozhodného práva. Pokiaľ potom ide o rozhodné právo a skutočnosť, že žalobca si v konaní
uplatnil zmenkovú pohľadávku, pričom z obsahu  predloženej zmenky nevyplýva voľba rozhodného
práva a na záväzky vyplývajúce zo zmeniek nie je možné použiť Nariadenie Európskeho parlamentu
a Rady (ES) č. 593/2008 zo 17. júna 2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I), keďže
z rozsahu jeho pôsobnosti článok 1 ods. 2 písm. d) vylučuje záväzky vyplývajúce zo zmeniek, pričom
právo Európskej únie a medzinárodné zmluvy neobsahujú kolízne normy pre oblasť zmeniek, súd prvej
inštancie správne určil rozhodné právo podľa § 10 ods. 1 a § 11 zák. č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom
práve súkromnom a procesnom s tým, že danú vec je potrebné riešiť podľa slovenského právneho
poriadku, nakoľko jeho použitie zodpovedá rozumnému usporiadaniu daného vzťahu, vzhľadom na to,
že osoba zmenkovo zaviazaná je štátnym občanom Slovenskej republiky, pôvodný majiteľ zmenky je
spoločnosť POHOTOVOSŤ, s.r.o. so sídlom na území Slovenskej republiky, žalobca ako majiteľ zmenky
je osobou zo zmenky oprávnenou - má nárok na vyplatenie zmenkovej sumy s príslušenstvom, na
zmenke však nie je jeho podpis, čím potom spôsobilosť žalovaného a indosanta - prvého majiteľa
zmenky sa spravuje slovenskou právnou úpravou, zmenkové vyhlásenie žalovaného ako vystaviteľa
zmenky bolo urobené pred indosáciou zmenky v Slovenskej republike, teda jeho forma sa spravuje
taktiež právom Slovenskej republiky, aj platobné miesto je v zmenke uvedené: „POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
Pribinova 25, 811 09 Bratislava, atď.). Odvolací súd upriamuje pozornosť aj na to, že právna úprava
zmenky vychádza v Českej republike i v Slovenskej republike z rovnakého právneho základu, ktorým je
zákon č. 191/1950 Zb. - zákon zmenkový a šekový.

7.  Z obsahu spisu vyplýva, že návrhom na uplatnenie pohľadávky si žalobca uplatnil svoju pohľadávku
voči žalovanému vyplnením vzorového tlačiva A v zmysle čl. 4 bod 1 Nariadenia. Žalobca si podľa
návrhu uplatňoval špecifikovanú zmenkovú pohľadávku, zmenkový úrok v špecifikovanej výške a zo
špecifikovaných súm, za konkretizované obdobie, zmenkovú odmenu a náhradu trov konania, k návrhu
pripojil originál zmenky, na rad spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35
807 598, žalovaným ako vystaviteľom s označením jej mena, priezviska, adresy, rodného čísla, s
vlastnoručným podpisom zmenky. Na zmenke je vyplnená zmenková suma, uvedené, že za túto zmenku
vystaviteľ zaplatí pri predložení špecifikovanú sumu, špecifikovaný zmenkový úrok, ďalej údaje „bez
protestu“, „na platenie predložiť v lehote štyroch rokov od vystavenia“, ako aj údaj o čísle zmluvy.
Na rubopise zmenky je uvedený indosament, ktorým pôvodný zmenkový veriteľ obchodná spoločnosť
POHOTOVOSŤ, s.r.o. indosovala zmenku na žalobcu.

8.  Predmetom prieskumu odvolacieho súdu vymedzeným uplatnenými odvolacími dôvodmi je posúdiť,
či boli splnené podmienky na zamietnutie návrhu z dôvodu neplatnosti zmenky, z ktorej mala vzniknúť
žalobcom uplatnená zmenková pohľadávka, následkom viacerých lehôt splatnosti.

9. Podľa čl. I § 10 zák. č. 191/1950 Zb. zákon zmenkový a šekový - ďalej aj Zmenkový zákon, ak nebola
zmenka, ktorá bola pri vydaní neúplná, vyplnená tak, ako bolo dojednané, nemožno namietať majiteľovi
zmenky, že tieto dojednania neboli dodržané, okrem ak majiteľ nadobudol zmenku zlomyseľne alebo sa
pri nadobúdaní zmenky previnil hrubou nedbanlivosťou.

10. Podľa čl. I § 75 zák. č. 191/1950 Zb. vlastná zmenka obsahuje: 1. označenie, že ide o zmenku, pojaté
do vlastného textu listiny a vyjadrené v jazyku, v ktorom je táto listina spísaná; 2. bezpodmienečný sľub
zaplatiť určitú peňažnú sumu; 3. údaj sročnosti; 4. údaj miesta, kde sa má platiť; 5. meno toho, komu
alebo na rad koho sa má platiť; 6. dátum a miesto vystavenia zmenky; 7. podpis vystaviteľa

11.  Podľa čl. I § 33 zák. č. 191/1950 Zb. zmenku možno vystaviť: na videnie, na určitý čas po videní, na
určitý čas po dáte vystavenia, na určitý deň. (ods. 1) Zmenky s iným časom sročnosti alebo s postupnou
sročnosťou sú neplatné. (ods. 2)

12. Podľa čl. I § 34 ods. 1 zák. č. 191/1950 Zb. zmenka na videnie je sročná pri predložení. Musí byť
predložená na platenie do jedného roku od dáta vystavenia. Vystaviteľ môže túto lehotu skrátiť alebo
určiť lehotu dlhšiu. Indosanti môžu tieto lehoty skrátiť.
13. Zmenka je cenný papier vydaný v zákonom predpísanej forme a obsahu. Podstatou zmenky je
záväzok určitých osôb zaplatiť jej majiteľovi v mieste a čase vyplývajúcom z listiny sumu určenú
zmenkou. Každá zmenka musí byť označená slovom „zmenka\", pričom uvedené označenie nie je možné
nahradiť iným slovom. Ďalšie náležitosti upravuje zákon podľa druhu zmenky, teda podľa toho, či sa



jedná o zmenku vlastnú alebo zmenku cudziu. Zmenku, ako cenný papier na rad, je možné prevádzať
rubopisom, čiže indosamentom. Základná právna úprava uvedeného inštitútu je uvedená v zákone č.
191/1950 Zb. Zákon zmenkový a šekový v znení neskorších predpisov. Zmenka má v zásade povahu
abstraktného a nesporného záväzku s dôsledkom, že jej majiteľ nemusí preukazovať existenciu a výšku
zmenkového dlhu.

14. Zmenka je záväzkom abstraktným. Zákon neviaže vznik zmenkových záväzkov na žiadne iné
okolnosti, než na splnenie formalít, ktoré predpisuje. Je to teda záväzok platobný, ktorý nie je viazaný
na iné vzťahy, ktoré medzi výstavcom a remitentom pri zmenke vlastnej a medzi výstavcom, remitentom
a zmenečníkom, poprípade príjemcom u zmenky cudzej, existujú. Nie je potrebné pochybovať o tom, že
zmenka vznikne z konkrétnej hospodárskej potreby z určitých právnych vzťahov. Aj keby dôvod vzniku
zmenky bol na nej vyznačený, nemá to nijaký vplyv na existenciu zmenkového záväzku. Právna úprava
zmenky od dôvodov, ktoré viedli k jej vystaveniu, abstrahuje. Zmenka je zároveň záväzkom nesporným.
Podstata je v tom, že vlastník zmenky nemusí pri predkladaní zmenky na platenie, ani neskôr pri jej
prípadnom vymáhaní preukazovať nič iné než to, že je vlastníkom platnej zmenky. Nie je na ňom,
aby preukazoval, že povinný zo zmenky veriteľovi zmenkovú sumu skutočne dlhuje. Zmenka sama,
samozrejme ak je platná, je dostatočným dôvodom pre vznik nároku na sumu v nej uvedenú. Pripúšťajú
sa vždy určité námietky voči zmenkovým nárokom. Na tomto mieste však je možné konštatovať úplne
jednoznačne, že je na dlžníkovi zo zmenky, aby námietky vzniesol a prípadne ich veriteľovi v súdnom
konaní preukázal. Pokiaľ sa mu to nepodarí, zostane mu povinnosť zmenku zaplatiť. Je teda možné,
že proti zmenke bude platený nedlh, alebo záväzky inak nevymáhateľné, ako sú nároky premlčané,
alebo nároky z hier a sázok, i nároky právu sa všeobecne priečiace, ako sú napríklad nároky z úžery.
Abstraktnosť a nespornosť zmenkových záväzkov spolu úzko súvisia. Je zrejmé, že obidva tieto rysy
majú svoje hranice. Zároveň je však nutné mať na pamäti, že oprávnený vlastník platnej zmenky zásadne
právo na vyplatenie zmenky má a bude to osoba povinná, ktorá sa bude musieť prípadne proti tomuto
nároku brániť a pokiaľ neunesie dôkazné bremeno, ocitne sa v dôkaznej núdzi a bude nútená podľa
zmenky plniť. V tomto smere sa nespornosť a abstraktnosť zmenkových záväzkov prejaví vždy.

15. Pokiaľ ide o zmenku predloženú žalobcom, v tomto prípade ide o zmenku vystavenú na videnie,
teda tzv. vista zmenku podľa čl. I § 33 ods. 1 zák. č. 191/1950 Zb. Táto skutočnosť vyplýva z textu
zmenkového vyhlásenia žalovaného, ktorý sa zaviazal zmenkovú sumu zaplatiť pri predložení. Aj keď
citované ustanovenie čl. I § 34 ods. 1 Zmenkového zákona upravuje povinnosť predložiť zmenku na
platenie do jedného roka od dátumu vystavenia, môže ten, kto zmenku vystavil, túto lehotu skrátiť
alebo určiť dlhšiu lehotu. Ide o určité rámcove obmedzenie splatnosti tejto zmenky. Majiteľ tak môže v
rámci tejto lehoty zmenku predložiť kedykoľvek a musí mu byť ihneď pri predložení preplatená, lebo už
samotným predložením sa stáva splatnou. V tomto prípade žalovaný  v zmenkovom vyhlásení podľa § 34
ods. 1 Zmenkového zákona určil dlhšiu lehotu na predloženie vista zmenky, a to štyri roky od vystavenia.
Zmenka tak obsahuje jednoznačný údaj o tom, že sa jedná o vista zmenku, ktorú oprávnený majiteľ
zmenky môže predložiť na platenie do štyroch rokov odo dňa jej vystavenia.
16. Odvolací súd tak odlišne od súdu prvej inštancie uzavrel, že zo zmenky predloženej žalobcom,
splatnej na videnie, podľa čl. I. § 33 ods. 1 Zmenkového zákona,  pretože obsahuje údaj: „Zaplatím za
túto zmenku pri predložení...“, jasne vyplýva jedna doba splatnosti 4 roky od vystavenia, ako to vyplýva
z textu: „na platenie predložiť do 4 rokov od vystavenia“. Splatnosť zmenky nastáva v momente jej
predloženia, pričom predložiť ju bolo možné v súlade s § 34 ods. 1 čl. I. Zmenkového zákona v lehote
štyroch rokov od jej vystavenia a až po jej predložení uskutočnenom v lehote štyroch rokov od vystavenia
nastáva jej splatnosť. Odvolací súd sa preto nemohol stotožniť so záverom súdu prvej inštancie, že v
zmenke sú uvedené dve splatnosti, čo malo spôsobiť jej neplatnosť.
17. Pod odňatím možnosti konať pred súdom sa v zmysle konštantnej súdnej judikatúry rozumie taký
chybný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv,
ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených
záujmov (viď napr. rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 102/04, ako aj rozhodnutia Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 5Cdo/102/2001 a 5Cdo/93/2000). Táto vada je významná najmä vtedy, ak súd
postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s inými všeobecne záväznými právnymi predpismi, a tým
odňal účastníkovi jeho procesné práva. Ak potom súd prvej inštancie skúmal platnosť zmenky, len z
pohľadu jej splatnosti, pričom závery súdu v tejto otázke s poukazom na vyššie uvedené neboli správne,
a neskúmal zmenku zo všetkých v zmysle zákona zmenkového a šekového do úvahy prichádzajúcich
hľadísk, dopustil sa takého procesného pochybenia, ktoré malo za následok odňatie možnosti konať
pred súdom.



18. Spravodlivým prejednaním veci je súdne konanie, ktoré rešpektuje všetky procesné zásady a
princípy, ktoré tvoria súčasť štruktúry základných ľudských práv a slobôd. Podľa Nálezu Ústavného súdu
SR sp. zn. I. ÚS 26/94 obsah práva na súdnu ochranu uvedený v čl. 46 ods. 1 Ústavy nespočíva len v
tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva na súdnu ochranu alebo ich diskriminovať pri jeho
uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie súdu,
ktoré je v rozpore so zákonom, je potom porušením Ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu. Pod
odňatím možnosti konať pred súdom treba potom rozumieť závadný procesný postup súdu, ktorým sa
účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv priznaných mu v občianskom súdnom konaní za
účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.

19. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje aj na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7 Cdo
148/2011, ktorý konštatuje, že podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom. Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť
v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné
konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Ak je toto konanie v rozpore s procesnými
zásadami, porušuje ústavnoprávne princípy (II. ÚS 85/06). Právo na spravodlivý proces je naplnené
tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnym noriem
rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a nie sú prijaté v
zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.
Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, že nezávislosť rozhodovania
všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom
rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu,
ako vyplývajú z čl. 46 a nasl. ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

20.  Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (napr. sp. zn. I.ÚS 265/05) pokiaľ súd
dospeje k rozhodnutiu bez toho, aby sa vo svojom rozhodnutí vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi
skutočnosťami tvoriacimi základ pre toto rozhodnutie, treba rozhodnutie súdu považovať za arbitrárne,
teda za rozporné s článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ústavný zákon č. 460/1992 Zb. v
znení neskorších ústavných zákonov) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach (oznámenie FMZV č.
209/1992 Zb.). Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou
proti takémuto uplatneniu (napr. sp. zn. IV.ÚS 115/03, III.ÚS 119/03, III.ÚS 209/04). Súd nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam (sp. zn. II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04).

21. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudská práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra
1994, seria A, č. 303-A) treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považovať aj nedostatok
riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Požiadavky na riadne odôvodnenie
rozsudku súdu vo vnútroštátnych podmienkach Slovenskej republiky ustanovuje § 157 ods. 2 O.s.p.,
podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal a z akých dôvodov, ako sa
vo veci vyjadril žalovaný, príp. iný účastník konania, stručne jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti
považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to,
aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Ústavne konformným výkladom ustanovenia § 157 ods.
2 O.s.p. pritom treba dospieť k záveru, že s požiadavkami v ňom uvedenými je v rozpore aj úplný, či
čiastočný nedostatok (absencia) dôvodov rozhodnutia. Povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je
odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré
sa vysporiada i so špecifickými námietkami účastníka. Ak ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie
rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práva na tento argument (rozhodnutie Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. II.ÚS 410/03).

22. Aj keď s ohľadom na vytýkanú vadu konania by bolo nadbytočné (predčasné) zaoberať sa ďalším,
odvolací súd považuje za účelné a vhodné pre ďalší priebeh konania uviesť niekoľko poznámok:



23. V danom prípade je potrebné zohľadniť i prípadný spotrebiteľský charakter pôvodného zmluvného
vzťahu medzi spoločnosťou POHOTOVOSŤ, s.r.o., ako dodávateľom a žalovaným ako spotrebiteľom.
V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na postup Krajského súdu v Prešove, ktorý v skutkovo
obdobnej veci pod sp. zn. 6Co/132/2013 konanie prerušil a podľa § 267 Zmluvy o fungovaní Európskej
únie a článku 19 ods. 3 písm. b) Zmluvy o Európskej únii, predložil Súdnemu dvoru Európskej únie
prejudiciálnu otázku  (konanie sp. zn. C-328/14) v znení: „Či sa má článok 6 odsek 1 Smernice Rady
93/13 EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a článok 4 Smernice
Rady 87/102/EHS z 22.12.1986 o aproximácii zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení
členských štátov, ktoré sa týkajú spotrebiteľského úveru, vykladať v tom zmysle, že jej odporuje právna
úprava členského štátu, akou je právna úprava dotknutá vo veci samej, ktorá vnútroštátnemu súdu
rozhodujúcemu o právach z indosovanej zmenky, neumožňuje v zásade v žiadnej fáze konania ex
offo preskúmať zmluvu o kauze právneho vzťahu a prípadnú nekalú povahu zmluvnej podmienky a
tiež prípadné porušenie zákona upravujúceho dôsledky neuvedenia RPMN v Zmluve o spotrebiteľskom
úvere, z ktorej zmenka vznikla“. Aj keď konanie o tejto prejudiciálnej otázke bolo na základe späťvzatia
návrhu skončené vymazaním tejto veci z registra Súdneho dvora EÚ bez meritórneho rozhodnutia, je
dôvodné zohľadniť nižšie uvedené stanoviská.

24. V konaní o takto predloženej prejudiciálnej otázke predložila svoje stanovisko Komisia, ktorá
argumentuje tým, že Smernica 87/102/EHS, ktorá sa uplatňuje v prejednávanej veci, nezakazuje
používanie zmeniek v spotrebiteľských zmluvách, ale zo znenia jej článku 9 jednoznačne vyplýva,
že členské štáty môžu povoliť ich používanie v spotrebiteľských zmluvách iba vtedy, ak zároveň
zabezpečia vhodnú ochranu spotrebiteľa v takýchto situáciách. Podľa názoru Komisie je potrebné
pojem \"vhodnej ochrany spotrebiteľa\" v zmysle článku 9 smernice 87/102/EHS vykladať so zreteľom na
článok 14 uvedenej smernice, ktorá zakazuje znížiť štandard ochrany spotrebiteľa. Vhodnou ochranou
spotrebiteľa v zmysle článku 9 uvedenej smernice je preto potrebné chápať celkový právny rámec
ochrany spotrebiteľa, ako vyplýva z predpisov práva Únie a judikatúry Súdneho dvora, a zahŕňa preto
aj povinnosť vnútroštátnych súdov ex offo skúmať nekalosť zmluvných podmienok. Rešpektovanie
abstraktného charakteru zmenky v zmysle, ako to uvádza vnútroštátny súd vo svojom uznesení, by bolo
podľa Komisie neprijateľné vo svetle judikatúry Súdneho dvora. Súdny dvor už totiž vyslovil všeobecnú
zásadu, v zmysle ktorej špecifiká súdneho konania, ktoré prebieha v rámci vnútroštátneho práva medzi
predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom, nemôžu predstavovať skutočnosť spôsobilú ovplyvniť
právnu ochranu, ktorá podľa ustanovení smernice 93/13/EHS spotrebiteľovi musí byť poskytnutá, čo
potvrdzuje aj článok 14 smernice 87/102/EHS. Podľa názoru Komisie je zrejmé, že ak pri vymáhaní dlžnej
sumy z indosovanej zmenky vnútroštátny súd vôbec nemá možnosť hodnotiť obsah spotrebiteľskej
zmluvy a rozhodnúť o nekalosti niektorých zmluvných podmienok, ide o drastické zníženie právnej
ochrany prináležiacej spotrebiteľovi a o porušenie zásady efektivity. V takomto právnom režime je totiž
nemožné alebo minimálne neprimerane ťažké, aby sa spotrebiteľ domohol ochrany svojich práv, keďže v
konaní o vymáhanie pohľadávky nie je možné skúmať nekalosť zmluvných podmienok. Na tomto závere
nemení nič ani skutočnosť, že v prejednávanej veci bola zmenka indosovaná na obchodnú spoločnosť
so sídlom v Českej republike, ktorá následne svoje práva vyplývajúce zo zmenky uplatňovala pred súdmi
Slovenskej republiky v rámci európskeho konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu, upraveného
nariadením (ES) č. 861/2007.

25. Slovenská republika v konaní o takto predloženej prejudiciálnej otázke argumentuje tým, že v
prípade indosácie zmenky vzhľadom na abstraktný charakter zmenky a jej nezávislosť od príčinného
(kauzálneho) vzťahu, ktorý bol dôvodom jej vystavenia, umožňuje zákon č. 191/1950 Zb. vznášať
kauzálne námietky, ktoré sa zakladajú na vlastných vzťahoch k predchádzajúcim majiteľom zmenky,
len výnimočne. Zákonná prekážka prenosu kauzálnych námietok na ďalších nadobúdateľov zmenky je
pritom logickým dôsledkom abstraktnosti a nespornosti záväzkov zo zmeniek. Navyše, ak je majiteľom
zmenky indosatár, kauzálny vzťah medzi majiteľom zmenky a zmenkovým dlžníkom spravidla ani
neexistuje. Túto zákonnú prekážku však prelamuje napríklad výnimka vyplývajúca z § 17 zákona č.
191/1950 Zb., ktorý ustanovuje, že kto je žalovaný zo zmenky, nemôže robiť majiteľovi námietky, ktoré
sa zakladajú na jeho vlastných vzťahoch k vystaviteľovi alebo k predošlým majiteľom, okrem ak majiteľ
pri nadobúdaní zmenky konal vedome na škodu dlžníka. Podmienkou pre uplatnenie tejto výnimky teda
je, aby majiteľ zmenky konal vedome na škodu dlžníka. Splnenie tejto podmienky je preto zákonným
predpokladom pre prípustnosť kauzálnych námietok v prípade indosácie zmenky. Napriek tomu, že
takáto charakteristika zmeniek je daná medzinárodnými predpismi, je potrebné prihliadať aj na systém
ochrany spotrebiteľa v práve EU, ktorý vytvoril určité minimálne požiadavky, ktoré je potrebné uplatniť aj



vo vzťahu k inštitútu zmeniek. Zákonodarca EU totiž pamätal pri vytváraní rámca ochrany spotrebiteľa v
oblasti spotrebiteľských úverov aj na požiadavku zabezpečenia minimálnej úrovne ochrany spotrebiteľa
v členských štátoch, ktoré spotrebiteľovi umožňujú využívať zmenky. Uvedenú požiadavku zakotvovala
smernica 87/102/EHS, ktorá sa uplatňovala aj v čase vystavenia zabezpečovacích zmeniek vo veci
samej. Podľa jej čl. 10, členské štáty, ktoré v spojitosti s úverovou zmluvou povoľujú spotrebiteľovi:
a) uskutočniť platbu prostredníctvom zmeniek, vrátane dlžných úpisov; b) dať záruku prostredníctvom
zmeniek, vrátane dlžných úpisov a šekov, zabezpečia, že spotrebiteľ je vhodne chránený, ak používa
tieto nástroje danými spôsobmi. Toto ustanovenie bolo v čase rozhodnom pre prejednávaný prípad
premietnuté do zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Podľa jeho § 4 ods. 6 v súvislosti
s poskytnutím úveru od spotrebiteľa alebo inej osoby sa zakazuje splniť dlh zmenkou alebo šekom.
Veriteľ smie prijať od dlžníka zmenku alebo šek na zabezpečenie svojich nárokov zo spotrebiteľského
úveru, len ak ide o zabezpečovaciu zmenku a zmenková suma v čase vyplnenia je maximálne vo výške
aktuálnej výšky nesplateného spotrebiteľského úveru a príslušenstva (vrátane zmluvných pokút a iných
nárokov veriteľa zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere) vo výške maximálne 30% istiny poskytnutého
spotrebiteľského úveru. Zmenku prijatú, resp. vyplnenú veriteľom v rozpore s predchádzajúcou vetou
veriteľ nesmie prijať a je povinný ju dlžníkovi kedykoľvek na požiadanie vydať. Ustanovenie tohto odseku
platí aj v prípade zmeny majiteľa zmenky alebo postúpenia práv zo zmenky. Podľa názoru Slovenskej
republiky, za okolností ako vo veci samej, prináleží vnútroštátnemu súdu, ktorý rozhoduje o návrhoch
na plnenie zo zmeniek, aby okrem iného preskúmal, či boli zmenky vystavené v súlade s ustanovením
§ 4 ods. 6 zákona č. 258/2001 Z.z., a teda či zmenková suma v čase vyplnenia zmeniek bola najviac vo
výške aktuálnej výšky nesplateného spotrebiteľského úveru a príslušenstva (vrátane zmluvných pokút a
iných nárokov veriteľa zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere) vo výške maximálne 30% istiny poskytnutého
spotrebiteľského úveru. Vnútroštátnemu súdu nič nebráni v tom, aby si za účelom takéhoto posúdenia
vyžiadal (napríklad od dlžníka) všetky potrebné podklady (vrátane zmluvy o spotrebiteľskom úvere),
pretože v zmysle § 120 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku môže vnútroštátny súd aj bez návrhu
vykonať dôkazy, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.

26. Odvolací súd upriamuje pozornosť súdu prvej inštancie na povinnosť postupovať  v súlade
aj s právom Spoločenstva (komunitárne právo), ktoré sa musí v členských štátoch EÚ uplatňovať
jednotne (por. napr. rozsudok Súdneho dvora európskych spoločenstiev, ďalej len „Súdny dvor“ vo
veci Simmeathal II (29.03.1978, 106/77), pomenoval úlohu vnútroštátneho súdu: „Každý vnútroštátny
súd je v medziach svojej právomoci povinný v úplnosti používať komunitárne právo a chrániť práva,
ktoré z tohto právneho systému vznikajú jednotlivcom“. Podľa názoru ESD by účinnosť komunitárneho
práva bola „oslabená\", keby vnútroštátnym súdom bolo bránené záväzne používať komunitárne právo v
súlade s rozhodnutím, či ustálenou judikatúrou európskeho súdneho dvora. V tomto kontexte je potom
možné považovať vnútroštátny súd za „všeobecný komunitárny súd“, ktorý plní dvojitú úlohu; úlohu súdu
členského štátu a súdu Spoločenstva.

27. Vnútroštátny súd musí konať v súlade so stanoviskom spoločného zasadnutia občianskoprávneho
a obchodného kolégia Najvyššieho súdu SR zo dňa 20.10.2015, podľa ktorého, v prípade, ak z
akýchkoľvek okolností prejednávanej veci vyplynie konajúcemu súdu súvislosť s nekalou povahou
či neprípustnosťou uplatneného nároku, je tento ex offo povinný zabezpečiť prieskum nároku v
intenciách možnej absolútnej neplatnosti úkonu, v ktorom má nárok základ. Ak je vystaviteľom zmenky
spotrebiteľ, je možné túto skúmať až po úroveň dohody o vyplňovacom práve, aplikujúc právnu úpravu
platnú a účinnú v čase, kedy bola zmenka vystavená. Predovšetkým platí, že pokiaľ ide o zmluvu o
spotrebiteľskom úvere, nemožno posudzovať práva a povinnosti z tejto zmluvy oddelene od použitých
zabezpečovacích inštitútov (dohody o zrážkach zo mzdy, zmluvnej pokuty a vystavenie zmenky).
Aj zabezpečenie spotrebiteľskej zmluvy totiž podlieha režimu ochrany spotrebiteľa vo forme súdnej
kontroly, či zmluvné dojednania, vrátane akcesorických, neobsahujú nekalé podmienky v neprospech
spotrebiteľa. V zmysle článku 6 smernice 93/13/EHS, súd aj bez návrhu skúma nekalú povahu
podmienky v spotrebiteľskej zmluve, čím sa má zabrániť tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol viazaný
nekalou podmienkou a zároveň sa tým sleduje dosiahnutie cieľa v čl. 7 uvedenej smernice, pretože
takéto skúmanie môže mať odradzujúci účinok, smerujúci ku skončeniu používania nekalých podmienok
v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov. Ak by vnútroštátne právo
(prípadne jeho výklad v súdnej praxi) umožňovalo veriteľovi obísť takéto preskúmanie prostredníctvom
zmenky, išlo by o pozbavenie smernice 93/13/EHS jej užitočného účinku (effet utilé). Z hľadiska práva
EÚ platí pre členské štáty povinnosť prijať všetky potrebné opatrenia všeobecnej alebo osobitnej
povahy na dosiahnutie výsledku stanoveného smernicou. Vnútroštátny súd je pri použití vnútroštátneho



práva, najmä ustanovení právnej úpravy osobitne prijatej za účelom splnenia požiadaviek smernice,
povinný vykladať vnútroštátne právo v čo najširšom možnom rozsahu v zmysle znenia a cieľa príslušnej
Smernice, aby sa dosiahol výsledok stanovený touto Smernicou a dosiahol tak súlad s článkom 249
tretím odsekom Zmluvy o založení európskeho spoločenstva. Ochrana spotrebiteľa ako povinnosť súdu
vyplýva nielen z predpisov hmotného práva, ale aj z práva Európskej únie.

28. Ak zmenka vznikla na zabezpečenie splnenia dlhu zo spotrebiteľskej zmluvy, ide o spotrebiteľskú
zmenku, v rámci ktorej existujú odlišnosti oproti zmenke z iného právneho vzťahu. Jednou z odlišností
spotrebiteľskej zmenky je zohľadnenie kauzy právneho vzťahu, z ktorého zmenka vznikla. Ďalšou
odlišnosťou spotrebiteľskej zmluvy je ex offo súdna kontrola neprijateľnosti podmienok zmluvy, z ktorej
zmenka vznikla a zmluvných podmienok jej vyplnenia. To platí aj v právnych veciach podľa Nariadenia,
v ktorých má žalovaný postavenie spotrebiteľa. Súdny dvor Európskej únie vo viacerých rozsudkoch
týkajúcich sa smernice 93/13 EHS (C-240-244/98 Oceano Grupo Editorial,C-243/08, Pannon GSM)
vyslovil, že národný súd musí mať možnosť skúmať neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách
ex offo, neskôr (C-137/08) dokonca vyslovil, že ich musí skúmať ex offo (C-618/10 Banco Espanol de
Credito), že odporuje európskemu právu, ak ich súd nemôže skúmať alimine (t.j. ak ich môže skúmať len
ex post). V takých prípadoch musí národný súd vykladať národné procesné i hmotné právo konformne
s právom Európskej únie.

29. Súdu prvej inštancie preto nič nebráni, aby z úradnej povinnosti skúmal, či základom zmenky
je spotrebiteľská zmluva a či táto zmluva neobsahuje neprijateľné zmluvné podmienky. Vychádzajúc
pritom z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie, ktorý vo viacerých rozhodnutiach poukázal na to,
že spotrebiteľ sa či už z dôvodu nevýhodnej vyjednávacej pozície alebo z dôvodu neinformovanosti
dostáva do nevýhodnejšieho postavenia a túto nerovnováhu súd môže odstrániť ex offo zbavením
účinku nečestných zmluvných podmienok (porov. C-240 až C-244/98). Súdny dvor zároveň judikoval,
že existuje nezanedbateľné nebezpečenstvo, že priemerný spotrebiteľ nedokáže poukázať na nekalú
povahu zmluvnej podmienky. Vyhodnotenie zmluvnej podmienky ako nečestnej nie je jednoduché.
Smernica indikatívnym spôsobom vypočítava, čo všetko sa má pritom zohľadniť (posúdenie zmyslu
predmetnej klauzuly, posúdenie ostatných zmluvných podmienok, ich porovnanie s ostatnými zmluvami,
vyhodnotenie všetkých okolností prípadu...).

30. Z ustanovenia § 17 z.č. 191/1950 Zb. nevyplýva zákaz skúmania kauzálnych námietok ex offo.
Nariadenie neobsahuje žiadne ustanovenie, ktoré by zakazovalo alebo neumožňovalo súdu skúmať
kauzálne vzťahy, na ktorých zabezpečenie bola vystavená zmenka. Čl. 7 ods. 3 Nariadenia stanovuje,
že súd v prípade pasivity žalovaného len „vydá rozsudok „ nestanovuje, že súd žalobe musí vyhovieť.
Súdu prvej inštancie preto nič nebráni, aby z úradnej povinnosti skúmal, či základom zmenky je
spotrebiteľská zmluva a či táto zmluva neobsahuje neprijateľné zmluvné podmienky. Súdny dvor stanovil
jasnú požiadavku na ochranu pred nečestnými klauzulami pri štandardných produktoch obdobne ako
to vyžadujú vnútroštátne pravidlá verejného poriadku, teda vždy za každých okolností (porov. C-76/10
POHOTOVOSŤ/Korčkovská, bod 50, 51). Proces Nariadenia nie je vylúčený z pôsobnosti judikátov
Súdneho dvora a ex offo súdnej kontroly neprijateľnosti zmluvných podmienok.

31. Zmenka je náročná na formality a aj v zmenkových právnych veciach je dôležité zaoberať sa ex
offo neprijateľnosťou zmluvných podmienok zmluvy, ktorú zmenka zabezpečuje. Spotrebiteľ nebýva
natoľko právne zdatný, aby dokázal rozlišovať medzi nárokmi z uzavretej zmluvy a nárokmi zo zmenky
samej. Preto, bez ohľadu na jeho postoj v konaní, je potrebné aplikovať ustanovenia, ktoré upravujú
právne vzťahy spotrebiteľského charakteru aj na úkony, ktoré nadväzujú na spotrebiteľskú zmluvu, teda
napr. aj na prípadné uznanie dlhu či vystavenie zmenky. Žalobca, ktorý sa stal majiteľom niekoľko tisíc
zmeniek indosamentom od spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o. si musel byť vedomý, že v skutočnosti ide
o zmenkových dlžníkov ako spotrebiteľov, na ktorých dopadá osobitná ochrana (§ 52 a nasl. Obč. zák.)
a ktorých postavenie nie je možné nijako zhoršovať oproti postaveniu, ktoré garantuje Obč. zák. (§ 54
ods. 1). Zmenky indosované na žalobcu majú priamy odkaz na zmluvy o úvere.

32. Z vyššie uvedeného vyplýva, že v prejednávanej veci bude kľúčovou otázkou vyriešenie konfliktu
medzi abstraktným a prísne formálnym charakterom indosovanej zmenky na jednej strane a možnosťou
skúmania zmluvného vzťahu medzi pôvodným majiteľom zmenky a dlžníkom zohľadniac pritom
spotrebiteľský charakter tohto vzťahu na strane druhej.



33. Počas odvolacieho konania zobral žalobca dňa 21.12.2015 späť žalobu v časti uplatneného
zmenkového úroku vo výške 0,19% denne. Odvolací súd s poukazom na ust. § 208 O.s.p. žiadal
žalovaného, aby sa vyjadril, či s čiastočným späťvzatím súhlasí. Žalovaný na výzvu súdu nereagoval,
neprejavil nesúhlas so späťvzatím, preto odvolací súd podľa ust. § 370 ods. 1 až 3 CSP za použitia ust. §
145 ods.  2 CSP rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a zastavil konanie v časti uplatneného zmenkového
úroku vo výške 0,19% denne.

34. Pokiaľ teda súd prvej inštancie návrh žalobcu zamietol výlučne z dôvodu nesprávneho právneho
posúdenia a nesprávne vyhodnoteného skutkového stavu, neprichádzalo do úvahy, aby odvolací súd
v celom rozsahu nahradzoval úlohu súdu prvej inštancie, a preto odvolaciemu súdu nezostala iná
možnosť, ako vecne nesprávny rozsudok súdu prvej inštancie, vrátane závislého výroku o náhrade trov
konania, podľa § 389 ods. 1 písm. b), c) a § 391 ods. 1 CSP zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie.

35. Povinnosťou súdu prvej inštancie bude vo veci opätovne rozhodnúť, pričom bude jeho úlohou
posúdiť dôvodnosť žalobného návrhu v kontexte noriem zmenkového práva a pokiaľ bude preukázaný
spotrebiteľský charakter predmetného vzťahu zároveň aj v kontexte noriem práva spotrebiteľského,
zodpovedať všetky relevantné právne otázky, na ktoré bolo poukázané vyššie, v prípade potreby doplniť
dokazovanie, jeho výsledky riadne vyhodnotiť, náležite sa vysporiadať s relevantnou právnou i skutkovou
argumentáciou strán sporu, pričom nové rozhodnutie je potrebné náležite v súlade s ust. § 220 ods. 2
a 3 CSP odôvodniť.

36. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie i o trovách tohto odvolacieho konania (§ 396 ods.
3 CSP).

37. Uznesenie prijal senát odvolacieho súdu hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa  už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,



c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).



Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).", "vazby": {}, "cituje": [{"guid": "ussr:ecc2c3e4-eeac-4702-900c-25ee145982fd", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 251/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 251/04 z 19. 4. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-04-19", "citacie_n": 5412, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ecc2c3e4-eeac-4702-900c-25ee145982fd"}, {"guid": "ussr:6bedbe36-fb0a-4725-a944-63f70d0b2b95", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 85/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 85/06 z 22. 11. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-11-22", "citacie_n": 606, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6bedbe36-fb0a-4725-a944-63f70d0b2b95"}, {"guid": "ussr:04fd05e7-8789-4de9-9f9f-c2fac2a954ee", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 265/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 265/05 z 14. 9. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-09-14", "citacie_n": 833, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:04fd05e7-8789-4de9-9f9f-c2fac2a954ee"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:a495f585-877e-41fe-a60d-0d74ec45e4f9", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 102/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 102/04 z 14. 4. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-04-14", "citacie_n": 328, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a495f585-877e-41fe-a60d-0d74ec45e4f9"}, {"guid": "ussr:af953037-5fc3-4004-a992-f21a7428ce20", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 119/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 119/03 z 16. 9. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-09-16", "citacie_n": 3589, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:af953037-5fc3-4004-a992-f21a7428ce20"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:ee98ae3f-dc93-4f8e-8766-3f372395cb3d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.26.1994.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 26/94", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 26/94 z 10. 5. 1994", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1994-05-10", "citacie_n": 1929, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.26.1994.1"}, {"guid": "e0439c6e-acb6-4f27-bdaf-40c19e471aa4:3a58704c-99d6-4f09-934f-10919a9e8580", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2013:1608205304.1", "spisova_znacka": "6Co/132/2013", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 6Co/132/2013 z 24. 4. 2013", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2013-04-24", "citacie_n": 441, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2013:1608205304.1"}], "citovane_v": []}