{"guid": "1123d5f7-8b5d-4987-92fe-572ee621fb9a:35d923f6-e11d-4b38-8034-85227e140fb1", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2017:2511202141.5", "spisova_znacka": "23Co/95/2016", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 23Co/95/2016 z 16. 7. 2017", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Trnava z 16. júla 2017, sp. zn. 23Co/95/2016, ECLI:SK:KSTT:2017:2511202141.5", "identifikacne_cislo": "2511202141", "sud": {"guid": "sud_109", "nazov": "Krajský súd Trnava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-trnava"}, "sudca": "JUDr. Daša Kontríková", "sudca_id": 1312, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-dasa-kontrikova-1312", "datum_vydania": "2017-07-16", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": {"sz": "3Cdo/57/2018", "sud": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "guid": "d2e70f8c-c476-40b6-9091-2d3ec07015d8:56aa45e8-f232-40b5-837a-0d6ef2306145", "datum": "2019-04-29", "vztah": "zamietnute"}, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-13", "nazov": "§ 13 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-13", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-13"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387", "nazov": "§ 387 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-448", "nazov": "§ 448 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-448", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-448"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-11", "nazov": "§ 11 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-11", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-11"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1964/40#paragraf-13", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-387", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-448", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-11"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/35d923f6-e11d-4b38-8034-85227e140fb1", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2017:2511202141.5", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTT:2017:2511202141.5", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTT:2017:2511202141.5/text", "citacie_n": 3, "text": "Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 23Co/95/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2511202141
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 07. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daša Kontríková
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2511202141.5

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Daša Kontríková a sudkýň:
JUDr. Iveta Jankovičová a JUDr. Ľubica Bundzelová v právnej veci žalobkyne: J. I., nar. XX.XX.XXXX,
bytom L. G. XXXX/X, H. D., zastúpená advokátom JUDr. Rudolfom Fajbíkom, so sídlom Dobšinského
14, Banská Štiavnica, proti žalovanej: KOOPERATIVA poisťovňa a.s., Vienna Insurance Group,
so sídlom Štefanovičova 4, Bratislava, IČO: 00 585 441, zastúpená advokátom JUDr. Baltazárom
Mucskom, so sídlom Vajnorská 55, Bratislava, o náhradu nemajetkovej ujmy a o úrazovú pozostalostnú
rentu, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Piešťany zo dňa 27. októbra 2015 č. k.
12C/23/2011-258, v časti výroku I. o povinnosti zaplatiť nemajetkovú ujmu 18.000 eur, v časti výroku II. o
povinnosti zaplatiť pozostalostnú úrazovú rentu 15.737,07 eura s príslušenstvom a o odvolaní žalovanej
proti uzneseniu Okresného súdu Piešťany zo dňa 9. decembra 2015, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie sa  v napadnutých častiach  p o t v r d z u j e.

II. Žalobkyňa  m á  voči žalovanej  p r á v o  na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

III. Uznesenie súdu prvej inštancie  s a   m e n í  tak, že žalovaná je povinná zaplatiť súdny poplatok za
odvolanie v sume 1.550 eur v lehote do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. zaviazal žalovanú zaplatiť žalobkyni náhradu
nemajetkovej ujmy vo výške 18 000 eur do troch dní od právoplatnosti  rozsudku. Výrokom II. zaviazal
žalovanú  zaplatiť žalobkyni  pozostalostnú úrazovú rentu v sume 15 737,07 eura s úrokom z omeškania
vo výške 9 % ročne zo sumy 616 eur od 01.08.2010 do zaplatenia, zo sumy 240 eur od 01.09.2010 do
zaplatenia, zo sumy 240 eur od 01.10.2010 do zaplatenia, zo sumy 240 eur od 01.11.2010 do zaplatenia,
zo sumy 240 eur od 01.12.2010 do zaplatenia, zo sumy 244,32 eura od 01.01.2011 do zaplatenia, zo
sumy 244,32 eura od 01.02.2011 do zaplatenia, zo sumy 244,32 eura od 01.03.2011 do zaplatenia,
zo sumy 244,32 eura od 01.04.2011 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 9,25 % ročne zo
sumy 244,32 eura od 01.05.2011 do zaplatenia, zo sumy 244,32 eura od 01.06.2011 do zaplatenia,
zo sumy 244,32 eura od 01.07.2011 do zaplatenia, zo sumy 244,32 eura od 01.08.2011 do zaplatenia,
zo sumy 244,32 eura od 01.09.2011 do zaplatenia, zo sumy 244,32 eura od 01.10.2011 do zaplatenia,
zo sumy 244,32 eura od 01.11.2011 do zaplatenia, zo sumy 244,32 eura od 01.12.2011 do zaplatenia,
s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 252,38 eura od 01.01.2012 do zaplatenia, zo
sumy 252,38 eura od 01.02.2012 do zaplatenia, zo sumy 252,38 eura od 01.03.2012 do zaplatenia,
zo sumy 252,38 eura od 01.04.2012 do zaplatenia, zo sumy 252,38 eura od 01.05.2012 do zaplatenia,
zo sumy 252,38 eura od 01.06.2012 do zaplatenia, zo sumy 252,38 eura od 01.07.2012 do zaplatenia,
s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 252,38 eura od 01.08.2012 do zaplatenia, zo
sumy 252,38 eura od 01.09.2012 do zaplatenia, zo sumy 252,38 eura od 01.10.2012 do zaplatenia,



zo sumy 252,38 eura od 01.11.2012 do zaplatenia, zo sumy 252,38 eura od 01.12.2012 do zaplatenia,
zo sumy 260,08 eura od 01.01.2013 do zaplatenia, zo sumy 260,08 eura od 01.02.2013 do zaplatenia,
zo sumy 260,08 eura od 01.03.2013 do zaplatenia, zo sumy 260,08 eura od 01.04.2013 do zaplatenia,
zo sumy 260,08 eura od 01.05.2013 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 8,50 % ročne zo
sumy 260,08 eura od 01.06.2013 do zaplatenia, zo sumy 260,08 eura od 01.07.2013 do zaplatenia,
zo sumy 260,08 eura od 01.08.2013 do zaplatenia, zo sumy 260,08 eura od 01.09.2013 do zaplatenia,
zo sumy 260,08 eura od 01.10.2013 do zaplatenia, zo sumy 260,08 eura od 01.11.2013 do zaplatenia,
s úrokom z omeškania vo výške 8,25 % ročne zo sumy 260,08 eura od 01.12.2013 do zaplatenia, zo
sumy 266,06 eura od 01.01.2014 do zaplatenia, zo sumy 266,06 eur od 01.02.2014 do zaplatenia, zo
sumy 266,06 eura od 01.03.2014 do zaplatenia, zo sumy 266,06 eura od 01.04.2014 do zaplatenia,
zo sumy 266,06 eura od 01.05.2014 do zaplatenia, zo sumy 266,06 eura od 01.06.2014 do zaplatenia,
s úrokom z omeškania vo výške 8,15 % ročne zo sumy 266,06 eura od 01.07.2014 do zaplatenia, zo
sumy 266,06 eura od 01.08.2014 do zaplatenia, zo sumy 266,06 eura od 01.09.2014 do zaplatenia,
s úrokom z omeškania vo výške 8,05 % ročne zo sumy 266,06 eura od 01.10.2014 do zaplatenia, zo
sumy 266,06 eura od 01.11.2014 do zaplatenia, zo sumy 266,06 eura od 01.12.2014 do zaplatenia, zo
sumy 269,57 eura od 01.01.2015 do zaplatenia, zo sumy 269,57 eura od 01.02.2015 do zaplatenia, zo
sumy 269,57 eura od 01.03.2015 do zaplatenia, zo sumy 269,57 eura od 01.04.2015 do zaplatenia, zo
sumy 269,57 eura od 01.05.2015 do zaplatenia, zo sumy 269,57 eura od 01.06.2015 do zaplatenia, zo
sumy 269,57 eura od 01.07.2015 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku, a počnúc
augustom 2015 sumu 269,57 mesačne, vždy do posledného dňa príslušného kalendárneho mesiaca,
valorizovanú podľa všeobecne záväzného právneho predpisu. Výrokom III. vo zvyšnej časti súd žalobu
zamietol a výrokom IV. o náhrade trov konania si súd vymienil rozhodnúť samostatným uznesením, po
právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

2. Súd prvej inštancie po právnej stránke rozsudok odôvodnil § 13 ods. 1 až 3, § 106 ods. 1, §
445, § 448, § 517 ods. 2  Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ), § 92 ods. 1, 2, 4 , § 93 ods.
1, 3, § 116 ods. 2 zák. č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení. Skutkovo rozsudok odôvodnil tým,
že  nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v zmysle § 13 ods. 3 OZ pre určenie výšky náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch súdom, neustanovuje žiadne medze. Pre určenie výšky tejto náhrady
však uvedené zákonné ustanovenie zakotvuje taxatívne dve kritériá, a to závažnosť vzniknutej ujmy a
okolnosti, za ktorých k neoprávnenému zásahu došlo. Z obsahu trestného spisu ako aj  právoplatného
rozsudku Okresného súdu Piešťany sp. zn. 1T/79/2010 vyplýva, že dopravnú nehodu zavinila poistníčka
žalovanej. Zo znaleckých posudkov z odboru toxikológia a cestná doprava vypracovaných v rámci
trestného konania vyplýva, že v tele manžela žalobkyne v čase dopravnej nehody nebola zistená
koncentrácia etylalkoholu ani prítomnosť iných prchavých organických toxických látok a zároveň bolo
konštatované, že cyklista (manžel žalobkyne) z hľadiska reakcie, ako aj z hľadiska rýchlosti pohybu,
nemal možnosť nehode zabrániť, nakoľko nemal možnosť pozorovať vozidlo Nissan a teda nemal
možnosť akýmkoľvek spôsobom reagovať na približujúce sa vozidlo. Vodička motorového vozidla mohla
nehode zabrániť správnym predchádzacím manévrom za podmienky, kedy sa tento uskutoční len v
pravom jazdnom pruhu a vozidlo nevojde do ľavého jazdného pruhu. Ako vinník predmetnej nehody tak
bola právoplatným rozsudkom súdu určená výlučne poistníčka žalovanej. Z vykonaného dokazovania
je tak nesporné, že v dôsledku dopravnej nehody, pri ktorej zomrel manžel žalobkyne poistníčka
žalovanej zasiahla do osobnostných práv žalobkyne spočívajúcej v jej práve na súkromie a rodinný život.
Žalobkyňa s manželom nemali deti, žili v manželstve, spoločnými aktivitami si vypĺňali
voľný čas, spoločne sa starali o dom, záhradu a hospodárstvo. Viedli pokojný manželský život, v rámci
ktorého si boli navzájom oporou, denne sa stretávali. Protiprávnym konaním poistníčky žalovanej došlo
k nezvratnej deštrukcii tohto vzťahu resp. medziľudských väzieb, tvoriacich základ a rámec súkromného
života žalobkyne a tým aj k zásahu do jej osobnostných práv. Žalobkyňa, ktorá predtým žila spoločne
s manželom v rodinnom dome a starala sa o ich spoločnú domácnosť, už tieto aktivity resp. túto
starostlivosť vrátane schopnosti žiť naďalej v prostredí, ktoré jej neustále manžela pripomínalo ďalej
nezvládala. Utrpená trauma ju prinútila odsťahovať sa z tohto prostredia, kde nemala žiadnych ďalších
blízkych príbuzných a zostala tam sama. Presťahovala sa preto do bytu v H.U., aby bola blízko svojej
rodiny, t. j. matky a brata. Samotná skutočnosť, že žalobkyňa po smrti manžela nebola psychologicky
resp. psychiatricky liečená, nie je relevantná pre preukázanie zásahu do jej osobnostných práv. Smrťou
manžela bola narušená celistvosť rodiny žalobkyne,   bolo zasiahnuté do súkromného a rodinného
života žalobkyne, pričom následky sú trvalé a neodstrániteľné. S poukazom na tieto závery súd uložil
žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni nemajetkovú ujmu vo výške 18 000 eur, ktorú považuje za
primeranú, vzhľadom na vyššie uvedené odôvodnenie, závažnosť vzniknutej ujmy ako aj okolnostiam,



za ktorých k neoprávnenému zásahu došlo. Za nedôvodný však považuje súd nárok žalobkyne, ktorým
sa domáha aj zaplatenia úrokov z omeškania zo sumy nemajetkovej ujmy, nakoľko povinnosť zaplatiť
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká až na základe súdneho rozhodnutia, v ktorom je
určená doba plnenia. Až uplynutím takto určenej lehoty na plnenie, sa dlžník dostáva do omeškania.
V časti požadovaných úrokov z omeškania z náhrady nemajetkovej ujmy súd preto podaný návrh ako
nedôvodný zamietol.

3. Pokiaľ ide o nárok na pozostalostnú úrazovú rentu, z vykonaného dokazovania vyplýva, že v
čase smrti manžela žalobkyne ani on sám, ani žalobkyňa nedovŕšili dôchodkový vek. Manželia mali
vzájomnú vyživovaciu povinnosť vyplývajúcu z § 71 ods. 1 Zákona o rodine. Z vyššie uvedených správ
posledného zamestnávateľa manžela žalobkyne, ako aj oznámenia Sociálnej poisťovne vyplýva, že
denný vymeriavací základ manžela žalobkyne za rok 2008 bol vo výške 20,9447 eura a za rok 2009
(do 14.06.) bol vo výške 21,2424 eura. Priemerný čistý mesačný príjem manžela žalobkyne v období
od 07/2008 do 06/2009 bol vo výške 545,82 eura. Z oznámenia Sociálnej poisťovne, pobočka Trnava
zo dňa 25.09.2012 zároveň vyplýva, že manželovi žalobkyne neboli Sociálnou poisťovňou vyplácané
žiadne dávky a ku dňu smrti (XX.XX.XXXX) nedovŕšil dôchodkový vek. Dôchodkový vek pre nárok na
starobný dôchodok by dosiahol dovŕšením 62 rokov veku dňa XX.XX.XXXX.

4. V časti týkajúcej sa nároku na pozostalostnú úrazovú rentu, súd nesúhlasí s názorom žalovanej
o premlčaní tohto nároku za ďalšie obdobia, ktoré neboli uvedené v (pôvodnom) návrhu na začatie
konania, ktorý bol súdu doručený dňa 14.02.2011. Z podaného návrhu žalobkyne na začatie konania
je totiž zrejmé, že žalobkyňa sa okrem iného domáhala aj zaplatenia pozostalostnej úrazovej renty
za obdobie od augusta 2010 do decembra 2010, ďalšími zmenami (rozšíreniami) návrh v tejto časti
rozširovala o ďalšie obdobia len v dôsledku plynutia času. Z vykonaného dokazovania, konkrétne z
obsahu trestného spisu Okresného  súdu Piešťany sp. zn. 1T/79/2010 vyplýva, že rozsudok vydaný  dňa
17.05.2010 a nadobudol právoplatnosť  17.05.2010 a v tento dátum bol aj doručený žalobkyni (keďže sa
jednalo o schválenie dohody o vine a treste). Žalobkyňa sa tak mohla o zodpovednom subjekte (ktorý
jej škodu resp. ujmu spôsobil) dozvedieť najneskôr 17.05.2010. Návrh na začatie konania bol súdu
doručený dňa 14.02.2011 t.j. v rámci dvojročnej subjektívnej premlčacej doby v zmysle § 106 ods. 1 OZ.
Uvedený nárok na pozostalostnú úrazovú rentu sa však (obdobne ako nárok na náhradu za stratu na
zárobku) premlčuje ako jeden celok, nie iba ako nároky na jednotlivé mesačne sa opakujúce plnenia z
neho vyplývajúce, poskytované vo forme dôchodku (tzv. renty). Súd je preto toho názoru, že uvedený
nárok nie je premlčaný a žalovanou vznesenú námietku premlčania súd považuje za nedôvodnú.

5. Žalobkyňa výšku žiadanej pozostalostnej úrazovej renty v roku 2010 odvádzala od rovnakej životnej
úrovne manželov s prihliadnutím na výšku dosahovaného priemerného čistého mesačného príjmu
manžela vo výške 480 eur a týmto postupom tak dospela k sume žiadanej pozostalostnej úrazovej renty
za rok 2010 vo výške 240 eur mesačne. Nakoľko podľa posledného zamestnávateľa manžela žalobkyne,
spoločnosti DOS-DROTÁR, s.r.o., Hlohovec, priemerný čistý mesačný príjem manžela žalobkyne v
období od 07/2008 do 06/2009 bol vo výške 545,82 eura a v zmysle § 71 ods. 1 Zákona o rodine,
má byť životná úroveň manželov v zásade rovnaká, súd nemal dôvod navrhnutú sumu pozostalostnej
úrazovej renty za rok 2010 vo výške 240 eur neakceptovať resp. spochybňovať. V roku 2011 sa v zmysle
opatrenia MPSVaR Slovenskej republiky č. 404/2010 Z. z. dôchodkové dávky zvýšili o 1,8 %; výška renty
tak v roku 2011 predstavuje sumu 244,32 eura. V roku 2012 sa v zmysle opatrenia MPSVaR Slovenskej
republiky č. 344/2011 Z. z. dôchodkové dávky zvýšili o 3,3%; výška renty tak v roku 2012 predstavuje
sumu 252,38 eura. V roku 2013 sa v zmysle opatrenia MPSVaR Slovenskej republiky č. 329/2012 Z. z.
úrazová renta zvýšila o 3,05 %, čo predstavuje výšku renty v sume 260,08 eura. V roku 2014 sa v zmysle
opatrenia MPSVaR Slovenskej republiky č. 329/2013 Z. z. úrazová renta zvýšila o 2,3 %, čo predstavuje
výšku renty v sume 266,06 eura. V roku 2015 sa v zmysle opatrenia MPSVaR Slovenskej republiky č.
295/2014 Z. z. úrazová renta zvýšila o 1,32 %, čo predstavuje výšku renty v sume 269,57 eur. Celková
výška priznanej pozostalostnej úrazovej renty do júla 2015 tak predstavuje sumu 15.737,09 eura.

6. Súd žalobkyni z nároku na pozostalostnú úrazovú rentu priznal aj úroky z omeškania, nakoľko
splatnosť tohto nároku je v zmysle § 116 ods. 2 Zákona o sociálnom poistení stanovená v pravidelných
mesačných lehotách vopred. Uvedené zákonné ustanovenie zároveň hovorí o tom, že konkrétny deň
výplaty stanoví resp. určí Sociálna poisťovňa. Z toho vyplýva, že uvedená renta za konkrétny mesiac
musí byť vyplatená najneskôr do posledného dňa príslušného mesiaca. Ak si teda žalobkyňa uplatňuje
úroky z omeškania zo zaplatenia tejto renty za daný mesiac, od prvého dňa nasledujúceho mesiaca,



súd jej návrhu vyhovel, keďže je v súlade s § 116 ods. 2 veta prvá Zákona o sociálnom poistení. Zároveň
súd, vychádzajúc zo znenia posledne právoplatne pripustenej zmeny návrhu, uložil žalovanej povinnosť
platiť žalobkyni predmetnú rentu aj počnúc augustom 2015 naďalej, s prihliadnutím na jej každoročnú
valorizáciu upravovanú všeobecne záväzným právnym predpisom.

7. Proti rozsudku podala  odvolanie žalovaná prostredníctvom právneho zástupcu podľa § 205 ods. 2
písm. b) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len OSP), z dôvodu že konanie má inú vadu, ktorá mohla
mať za následok nesprávne rozhodnutie vo vecí, podľa § 205 ods. 2 písm. d) OSP, z dôvodu, že súd
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a podľa § 205 ods. 2 písm.
f) OSP z dôvodu, že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia.

8. Žalobkyňa svoj nárok preukazuje dopravnou nehodou zo dňa 14.06.2009, trestným rozsudkom
Okresného súdu Piešťany, sp. zn. 1T/79/2010,  právoplatný 17.05.2010. Dopravnú nehodu, na následky
ktorej zomrel manžel žalobkyne spôsobila Mgr. V. I., ktorá mala pre motorové vozidlo zn. NISSAN
QASHQAI, ev. č. PN 508BU uzatvorenú poistnú zmluvu pre povinné zmluvné poistenie zodpovednosti
za škody spôsobené prevádzkou motorového vozidla č. 6552164182 so žalovanou.

9. Nárok žalobkyne pozostával prvotne v zmysle  žaloby zo dňa 14.02.2011 uplatnením si pozostalostnej
úrazovej renty za 17 dní mesiaca jún 2010 a mesiace júl až december 2010 spolu s úrokom z omeškania.
Podaním zo dňa 02.06.2011 rozšírila žalobkyňa  žalobu o náhradu nemajetkovej ujmy v sume 33.000 eur
spolu s 9% úrokom z omeškania od 01.08.2010 do zaplatenia. Podaním zo dňa 04.05.2012 si žalobkyňa
uplatnila pozostalostnú úrazovú rentu za obdobie roku 2011 spolu s úrokom z omeškania, podaním
zo dňa 19.12.2013 si uplatnila  pozostalostnú úrazovú rentu za obdobie roku 2012 spolu s úrokom z
omeškania, podaním zo dňa 19.12.2013 si uplatnila  pozostalostnú úrazovú rentu za obdobie roku 2013
spolu s úrokom z omeškania, podaním zo dňa 08.07.2015 si uplatnila pozostalostnú úrazovú rentu za
obdobie roku 2014 a 2015 spolu s úrokom z omeškania. Žalovaná naďalej zastáva názor, že žalobkyňou
uplatnená náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch nespadá pod zákon č. 381/2001 Z.z. o povinnom
zmluvnom poistení zodpovednosti za škody spôsobené prevádzkou motorového vozidla a nesúhlasí
s rozhodnutím Okresného súdu Piešťany sp. zn. 13C/23/2011-109 zo dňa 31.10.2012 potvrdeného
uznesením Krajského súdu Trnava sp. zn. 25Co/564/2014-224 zo dňa 02.12.2014, v zmysle ktorého
je nárok žalobkyne na náhradu nemajetkovej ujmy dôvodný, čo do základu. Žalovaná sa i naďalej
pridŕža svojej rozsiahlej právnej argumentácie obsiahnutej v jeho písomných i ústnych vyjadreniach
v predmetnom súdnom konaní, podanom odvolaní a mimoriadnom dovolaní. Podľa názoru žalovanej
v danom prípade poistenie v súlade s citovaným zákonom kryje len náhradu škody, pretože každý
má predchádzať vzniku škody a pri spôsobení smrti človeka motorovým vozidlom vždy dochádza k
porušeniu určitých právnych noriem konkrétnou osobou. Z uvedeného dôvodu je možné konštatovať,
že určitá konkrétna osoba zasiahne do osobnostných práv inej osoby, ktorých porušenie je dôvodom
na priznanie nemajetkovej ujmy, pričom tento zásah a teda i zodpovednosť zaň nie je možné preniesť
na iný tretí subjekt,  ani na poisťovateľa zodpovedného subjektu, ak nemajetková ujma nie je výslovne
predmetom poistenia.

10. Žalovaná nesúhlasí s priznanou sumou vo výške 18 000 eur, ako náhradou nemajetkovej ujmy
v peniazoch. V predmetnom rozhodnutí chyba akákoľvek argumentácia a odôvodnenie, na základe
ktorého súd k uvedenej sume dospel. Súd v rámci odôvodnenia iba uviedol, že uvedenú sumu považuje
za primeranú. Takéto odôvodnenie nie je v súlade s § 157 ods. 2 OSP.  V  rozhodnutí chýba akákoľvek
úvaha o tom, na základe čoho súd k sume 18.000 eur dospel a najmä akými  úvahami sa pri rozhodovaní
riadil.  Súd sa vôbec nezaoberal skutočnosťami, ktoré odzneli vo výpovedi žalobkyne na pojednávaní dňa
06.10.2015, kedy žalobkyňa uviedla, že je od roku 2003 je dobrovoľne nezamestnaná, dom v obci Y. bol
vo vlastníctve jej manžela a žalobkyňa ho nadobudla v dedičstve po smrti svojho manžela a predala za
44.000 eur. Za sumu 24.000 eur si kúpila byt v H.U., kde v súčasnosti i žije. Žalobkyni tak naďalej zostala
suma vo výške 20 000 eur. Žalobkyňa je i po smrti svojho manžela naďalej dobrovoľne nezamestnaná.

11. O neprimeranosti priznanej výšky nemajetkovej ujmy žalovaná poukazuje na Český občiansky
zákonník, podľa ktorého je za smrť manželky a dieťaťa priznaná náhrada vo výške 240.000,- Kč.
Poukázala tiež i na iný rozsudok Okresného súdu Piešťany sp. zn. 7C/277/2008 - 429 zo dňa 30.07.2015
v zmysle ktorého sa súd pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy inšpiroval českou právnou úpravou,
ktorá v § 444 OZ, ktorý stanovoval v čase dopravnej nehody paušálnu náhradu nemajetkovej ujmy
za smrť manželky vo výške 240.000 Kčs, čo v čase nehody predstavovalo  9.806,81 eur. Podporne



tiež žalovaná poukázala na paušálne náhrady uzákonené v iných krajinách európskej únie a to na
Belgicko kde je za smrť manželky a dieťaťa stanovená náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 12.500 eur.
Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn. lCdo/77/2009 zo dňa 27.10.2010, priznal nárok matke a synovi
na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch a to každému vo výške 6.638 eur  z pôvodne žalovaných
19.616 eur. Okresný súd Liptovský Mikuláš v rozhodnutí sp. zn. 6C/69/2011 zo dňa 26.02.2013, priznal
z uplatňovaného nároku náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 50.000 eur  pre každého zo žalobcov,
otec a matka každému sumu vo výške 5.000 eur. Vzhľadom k uvedenému žalovaná spochybňuje
súdom priznanú výšku náhrady nemajetkovej ujmy žalobkyni, ktorá je vzhľadom na majetkové pomery,
zárobkové štandardy a najmä na slovenský životný štandard neprimeraná, premrštená a najmä súdom
neodôvodnená.

12. Žalovaná nesúhlasí s názorom súdu, v zmysle ktorého je žalovaná povinná zaplatiť žalobkyni
pozostalostnú úrazovú rentu 15.737,07 eura spolu s príslušenstvom. Žalobkyňa si nárok na
pozostalostnú úrazovú rentu neuplatnila ako celok dňom podania žaloby. Zo znenia žaloby doručenej
na Okresný súd Piešťany dňa 14.02.2011  vyplýva, že žalobkyňa si uplatňuje pozostalostnú úrazovú
rentu za obdobie od 14.06.2010 do konca roka 2010 spolu s príslušenstvom, čo predstavuje sumu
1.576 eur s príslušenstvom, alternatívne sumu 15.506,95 eura  s príslušenstvom, ako nárok na
jednorazové odškodnenie v zmysle  § 92 ods. 3 a § 94 zák. č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení.
Z medzitýmneho rozsudku Okresného súdu Piešťany  sp. zn. 13C/23/2011-109 zo dňa 31.10.2012
potvrdeného uznesením Krajského súdu Trnava sp. zn. 25Co/564/2014-224 zo dňa 02.12.2014, vyplýva,
že nárok žalobkyne na náhradu pozostalostnej úrazovej renty je čo do základu dôvodný, pričom nárok
žalobkyne na jednorazové odškodnenie je čo do základu nedôvodný. Žalovaná považuje nárok na
pozostalostnú úrazovú rentu za nasledujúce obdobie, vzhľadom na  neskoré uplatnenie nároku  za roky
2011, 2012, 2013, 2014 až 2015  za premlčaný a to s poukazom na  § 106 ods. 1 OZ. Nestotožňuje sa
s názorom súdu, že v zmysle žaloby sa žalobkyňa okrem iného domáhala aj zaplatenia pozostalostnej
úrazovej renty za obdobie od augusta 2010 do decembra 2010, ďalšími zmenami (rozšíreniami)
žalobu v tejto časti rozširovala o ďalšie obdobia len v dôsledku plynutia času. Nárok na pozostalostnú
úrazovú rentu sa premlčuje ako jeden celok, nie iba ako nároky na jednotlivé mesačné sa opakujúce
plnenia z neho vyplývajúce, poskytované vo forme dôchodku. Žalobkyňa si prvotnou žalobou uplatnila
pozostalostnú úrazovú rentu ako celok,  ako to uviedol i súd a to v dôsledku plynutia času. Súd žalobkyni
priznal viac, ako si uplatnila podanou žalobou.

13. Žalovaná nesúhlasí tiež so súdom priznanými úrokmi z omeškania z jednotlivých dávok
pozostalostnej úrazovej renty. V prípade pozostalostnej úrazovej renty ide o nárok o výške ktorého
rozhoduje súd a preto v danom prípade môže žalobkyni vzniknúť nárok na priznanie úrokov z omeškania
až v prípade, že si žalovaný nesplní svoju povinnosť stanovenú súdnym rozhodnutím dobrovoľne. Na
záver žalovaná dodala, že súd sa tiež nezaoberal nad faktami, ktoré žalovaná uviedla v záverečnej reči,
že žalobkyňa do manželstva s nebohým M.O. nepriniesla žiadnu finančnú čiastku ani hmotný statok,
od roku 2003 je dobrovoľne nezamestnanou, po nebohom manželovi nadobudla nehnuteľnosť, ktorej
predajom podľa jej vyjadrenia nadobudla sumu 44.000 eur, za čo nadobudla v H.U. byt v hodnote
24.000 eur, pričom jej  z predaja domu ostali finančné zásoby na živobytie vo výške 20.000 eur. Súd
sa nezaoberal skutočnosťou, že žalobkyňa si sama vybrala jej súčasnú ako i minulú osobnú sociálnu
situáciu, tým, že je od roku 2003 dobrovoľne nezamestnaná a nemá ani záujem si prácu nájsť. Súd
pri rozhodovaní nezohľadnil fakt, že žalobkyňa je zdravá a netrpí žiadnymi ochoreniami.  Na základe
uvedeného žalovaná navrhla, aby odvolací súd  rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobu zamietol,
alebo rozsudok súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

14. K odvolaniu žalovanej sa vyjadrila žalobkyňa prostredníctvom právneho zástupcu podaním
doručeným súdu 22.12.2015. Vo vyjadrení uviedla, že námietky týkajúce sa základu nárokov žalobkyne
sú už právne bezvýznamné, nakoľko o tejto veci je už právoplatne rozhodnuté. Pokiaľ ide o výšku
náhrady za nemajetkovú ujmu, má súd právo určiť konkrétnu sumu na základe úvahy. Súd  nevybočil
z medzí, ktoré sú stanovené zákonom a formované judikatúrou. Žalovaná si účelovo vybrala niekoľko
súdnych rozhodnutí s nízkou sumou náhrady. Rozhodujúce sú vždy konkrétne okolnosti daného prípadu.
Nie je pravdou že žalobkyňa nemá záujem nájsť si prácu. Žalobkyňa vždy mala záujem pracovať a
bola riadne evidovaná úradom práce ako uchádzač o zamestnanie. Ďalej sa žalovaná zaoberá právne
irelevantnými otázkami, ktoré s uplatnenými nárokmi žalobkyne vôbec nesúvisia, napr. čo zdedila po
svojom nebohom manželovi a ako s tým naložila, čo vniesla do manželstva, tvrdenie žalovaného o
dobrom zdravotnom stave žalobkyne. Žalobkyňa by okamžite a kedykoľvek dala prednosť pred dedením



po manželovi tomu, aby jej manžel žil a mohla viesť normálny život. Náhrada za nemajetkovú ujmu rieši
zásah do práva na súkromný a rodinný život, ktoré patrí rovnako chudobným aj bohatým. Žalobkyňa
je priemerný obyčajný človek a argumentácia žalovanej v tomto smere je  zbytočná. Ani argumentácia
právnou úpravou iných štátov nie je právne významná. Náš štát má vlastnú právnu úpravu, z ktorej súd
musí vychádzať a aj vychádzal. Porovnávanie právnej úpravy je vecou právnej vedy a má zaujímať skôr
zákonodarcu, nie však súd, ktorý platné právo interpretuje a aplikuje.

15. Pokiaľ ide o úrazovú rentu, žalovaná opäť vychádza z nesprávnych tvrdení a predpokladov. V žalobe
je určitým a zrozumiteľných spôsobom uplatnený nárok na úrazovú rentu, čo je už vo svojej podstate
opakujúca sa dávka. Nemôže byť teda nárok na dávku uplatnený, aj premlčaný. Jedno vylučuje druhé.
Ak je podľa právoplatného rozsudku základ nároku daný a nárok sa premlčuje ako celok, nemôže byť
v žiadnom prípade nárok premlčaný. Znenie § 448 OZ odkazuje na použitie predpisov o sociálnom
poistení. Nie je to odkaz na konkrétne jedno ustanovenie, ale predpisy upravujúce danú problematiku
ako celok. Potom v zmysle § 113 zákona o sociálnom poistení, nárok na dávku nezaniká uplynutím
času a v zmysle § 114 zákona o sociálnom poistení premlčuje sa len nárok na výplatu dávky a to
vo všeobecnej premlčacej lehote počítanej od splatnosti dávky. Podľa týchto ustanovení nie je možné
včasnosti uplatnenia nárokov žalobkyňou nič vytýkať.  Z obsahu žaloby je zrejmé, že žalobkyňa si
uplatnila nárok na pozostalostnú úrazovú rentu ako opakujúce sa plnenie. Je výslovne uvedené aj
vyčíslenie za určité obdobie, aby bol zrejmá aj výška nároku , resp. jednotlivých opakujúcich sa plnení.
Výška \"opakujúcich sa plnení je však v konečnom dôsledku ponechaná na úvahu súdu. Aj z následných
rozšírení žaloby je zrejmé, že obsahujú len vyčíslenie za ďalšie časové obdobia. Nárok samotný však bol
uplatnený už v prvotnej žalobe, preto nemôže byť premlčaný. Vzhľadom na uvedené žalobkyňa navrhla
napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť a uplatnila si náhradu trov odvolacieho konania za jeden
úkon právnej pomoci vo výške 443,72 eura a režijný paušál 8,39 eura, spolu 452,11 eura.

16. K vyjadreniu žalobkyne sa vyjadrila žalovaná podaním doručeným súdu 6.3.2017. Vo vyjadrení
uviedla, že výška priznanej náhrady nemajetkovej ujmy 18.000 eur je neprimerane vysoká nielen s
ohľadom na rozhodovaciu prax súdov v Slovenskej Republike, ale aj s braním zreteľa na konkrétny
prípad. Účelom inštitútu nemajetkovej ujmy nie je dosahovanie zisku, alebo zvyšovanie životnej úrovne.
Účelom a princípom nemajetkovej ujmv je zmierniť následky spôsobené zásahom do osobnostných práv
osoby, nenahrádza škodu, jej poslaním je zmierniť následky nepriaznivých dopadov. V danom prípade
súd výšku priznanej nemajetkovej ujmy riadne neodôvodnil. V súvislosti s výškou nemajetkovej ujmy
poukázala  na rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Cdo/139/2011, v ktorom bolo žalovanému uložené  zaplatiť
žalobcom1) a 2) ako rodičom usmrtenej nemajetkovú ujmu, každému vo výške 6.000 eur a žalobcom 3)
a 4), ako súrodencom usmrtenej nemajetkovú ujmu, každému vo výške 2.000 eur.  Rozhodnutím NS SR,
sp. zn. 3Cdo/228/2012 bola žalobcovi priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v celkovej výške 23.000 eura
za stratu manželky a syna pri dopravnej nehode. Rozsudkom Vrchního soudu v Olomouci 1Co/87/2004
bolo žalobkyni priznaných 300.000,- Kč za smrť dcéry. Uznesením Ústavního soudu České republiky zo
dňa 20.05.2002, sp. zn. IV. ÚS 315/01 bola priznaná nemajetková ujma v peniazoch 350.000,- Kč matke
dieťaťa, 250.000,- Kč otcovi dieťaťa, 100.000,- Kč starej matke dieťaťa, ktorá bola v dôsledku udalosti
invalidná a 80.000,- Kč starému otcovi dieťaťa.

17. Podľa  názoru žalovanej je nepochybné, že žalobkyňa si neuplatnila pozostalostnú úrazovú rentu ako
celok. Je pravdou, keď žalobkyňa tvrdí, že ide o opakujúcu sa dávku, ale pokiaľ si uplatnila túto dávku za
ohraničené a vymedzené časové obdobie, akékoľvek rozšírenie alebo uplatnenie návrhu za iné obdobie
je potrebné považovať za samostatný nárok, pre ktorý platia aj osobitné premlčacie lehoty. Až následne si
žalobkyňa uplatnila pozostalostnú úrazovú rentu za ďalšie obdobia. V žiadnom z návrhov neurčila, že si
uplatňuje pozostalostnú úrazovú rentu ako celok. Preto s poukazom na  § 106 ods. 1  OZ je uplatňovaný
nárok na úrazovú rentu za roky 2011, 2012, 2013, 2014 a 2015  premlčaný. Zákon o sociálnom poistení
upravuje dva samostatné nároky, ktoré sa navzájom vylučujú v ustanovení § 92 ods. 2 zákona o
sociálnom poistení; nárok na pozostalostnú úrazovú rentu nevzniká fyzickej osobe, ktorej z dôvodu smrti
poškodeného vznikol nárok na jednorazové odškodnenie, čo svedčí o zmätočnom formulovaní žaloby
zo strany žalobkyne, kedy žiadala oba tieto nároky. Žalovaná zastáva stanovisko že nie je pasívne vecne
legitimovaným subjektom v tomto konaní. V súvislosti s nedostatkom pasívnej legitimácie žalovaná
poukazuje na samotné rozhodnutie ESD zo dňa 24.10.2013 vo veci C-22/12, ktorého výrok, právna
veta znie, že článok 3 ods. 1 smernice Rady 72/166/EHS z 24.4.1972 o aproximácii právnych predpisov
členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami a
kontroly plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti, článok 1 ods. 1 a 2 druhej smernice Rady



84/5/EHS z 30.12.1983 o aproximácii právnych predpisov Členských štátov týkajúcich sa poistenia
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, zmenenej a doplnenej smernicou
Európskeho parlamentu a Rady 2005/14/ES z 11.5.2005, a článok 1 prvý odsek tretej smernice Rady
90/232/EHS zo 14.5.1990 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel sa majú vykladať v tom zmysle,
že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať
aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obeti usmrtených pri dopravnej nehode, ak
jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne' právo uplatniteľné v
spore vo veci samej. Žalovaná zastáva právny názor, že slovenská právna úprava nezahŕňa právo na
ochranu osobnosti a z nej vyplývajúci nárok na náhradu nemajetkovej ujmy pri porušení tohto práva pod
náhradu škody, ktorú je možné uplatniť z povinného zmluvného poisteniu.

18. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie podala včas oprávnená
strany sporu, v neprospech ktorej bolo rozhodnuté (§ 359 a § 362 ods. 1 CSP) proti rozhodnutiu,
proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 355 ods. 1 CSP), postupom bez nariadenia
ústneho odvolacieho pojednávania preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce
v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie
žalovaného nie je dôvodné.

19. Odvolací súd v celom rozsahu preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý vykonal
dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie žalobou uplatneného nároku, jeho výsledky jednotlivo
i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel k správnym skutkovým zisteniam,
pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobou uplatnených nárokov, a pretože
odvolací súd v celom rozsahu zdieľa i právne závery prvoinštančného súdu vo veci, ktorý na vec aplikoval
správne hmotnoprávne ustanovenia a tieto v súvislosti s danou vecou i správne vyložil, s poukazom
na  § 387 ods. 2 CSP odvolací súd už iba odkazuje na správne a presvedčivé písomné vyhotovenie
rozsudku. Odvolací súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty nenachádza dôvod, pre ktorý by sa
mal od záverov prvoinštančného súdu odchýliť a nemôže preto vyhovieť žalovanému.

20. Z obsahu spisu je zrejmé, že žalobkyňa sa žalobou domáhala nemajetkovej ujmy 33.000
eur  s príslušenstvom a pozostalostnej úrazovej renty  v mesačných plneniach (špecifikovaných
v prvej časti odôvodnenia tohto rozsudku) s príslušenstvom z dôvodu, že pri dopravnej nehode
dňa XX.X.XXXX zomrel manžel žalobkyne. Žalobkyňa bola výživou odkázaná na manžela, preto jej
patrí pozostalostná úrazová renta a má nárok na nemajetkovú ujmu, pretože bolo zasiahnuté do
práva žalobkyne na súkromie a rodinný život.  Osoba, ktorá dopravnú nehodu spôsobila (Mgr. V. I.)
uzavrela so žalovanou poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla
Nissan Qashqai EČV PN508BU 29.1.2009. Rozsudkom Okresného súdu Piešťany sp. zn. 1T/79/2010,
právoplatným 17.5.2010 bola Mgr. V. I. uznaná vinnou zo spáchania prečinu usmrtenia podľa § 149 ods.
1, 2 písm. a) trestného zákona s poukazom na § 138 písm. h). Žalobkyňa bola v rozsudku odkázaná s
nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie.

21. Súd prvej inštancie žalobe vyhovel v časti, a žalovaného zaviazal na zaplatenie nemajetkovej ujmy vo
výške 18.000 eur, pozostalostnej úrazovej renty s príslušenstvom (tak ako je špecifikovaná v prvej časti
odôvodnenia tohto rozsudku), vo zvyšnej časti žalobu zamietol a o trovách konania si vymienil rozhodnúť
po právoplatnosti tohto rozsudku. Tomuto rozsudku predchádzalo vydanie medzitýmneho rozsudku dňa
31.10.2012, č. k. 12C/23/2011 -109, v ktorom súd prvej inštancie určil, že nároky žalobkyne na náhradu
nemajetkovej ujmy a pozostalostnej úrazovej renty sú čo do základu dôvodné a nárok na jednorazové
odškodnenie čo do základu dôvodný nie je. Po odvolaní žalovaného, ktorý spochybňoval a namietal
základ nárokov žalobkyne odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil rozsudkom  z 21.5.2014
č.k. 11Co/116/2013 - 165.

22. Žalovaný v odvolaní  namietal, že priznaný nárok na zaplatenie nemajetkovej ujmy vo výške 18.000
eur nespadá pod nárok vymedzený zák. č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení a žalovaný
za takýto nárok nezodpovedá. Za nárok zodpovedá ten, kto škodu spôsobil. Žalovaný tiež nesúhlasil s
výškou priznanej nemajetkovej ujmy. Žalovaný napadol odvolaním aj časť výroku, ktorým bola žalobkyni
priznaná pozostalostná úrazová renta vo výške 15.737,07 eura s príslušenstvom z dôvodu, že tento
nárok žalobkyne je premlčaný a nárok na príslušenstvo pohľadávky nemohol vzniknúť, pretože ide o



nárok, o ktorom je oprávnený rozhodnúť len súd. Žalovaný by sa mohol dostať s plnením do omeškania
len v prípade, ak by neplnil na základe právoplatného rozhodnutia súdu.

23. Žalobkyňa odvolanie nepodala, preto rozsudok súdu prvej inštancie v časti, v ktorej bola žaloba
zamietnutá a v časti, v ktorej súd prvej inštancie  priznal žalobkyni právo na zaplatenie sumy 269,57 eura
mesačne počnúc mesiacom august 2015, vždy do posledného dňa príslušného kalendárneho mesiaca,
valorizovanú podľa všeobecne záväzného právneho predpisu, nadobudol právoplatnosť (žalovaný v
odvolaní napadol výlučne priznanú pozostalostnú úrazovú rentu 15.737,07 eura s príslušenstvom) a
preto tieto časti rozsudku neboli predmetom prieskumu odvolacieho súdu.

24. Podľa § 4 ods. 1 ZoPZP poistenie zodpovednosti sa vzťahuje na každého, kto zodpovedá za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla uvedeného v poistnej zmluve.

25. Podľa § 4 ods. 2 písm. a) ZoPZP poistený má z poistenia zodpovednosti právo, aby poisťovateľ za
neho nahradil poškodenému uplatnené preukázané nároky na náhradu
a) škody na zdraví a nákladov pri usmrtení,
b) škody vzniknuté poškodením, zničením, odcudzením alebo stratou veci,
c) účelne vynaložených nákladov spojených s právnym zastúpením pri uplatňovaní nárokov podľa
písm. a), b) a d), ak poisťovateľ nesplnil povinnosti uvedené v § 11 ods. 6 písm. a) alebo písm. b)
alebo poisťovateľ neoprávnene odmietol poskytnúť poistné plnenie alebo neoprávnene krátil poskytnuté
poistné plnenie,
d) ušlého zisku.

26. Podľa § 15 ods. 1 ZoPZP náhradu škody uhrádza poisťovateľ poškodenému. Poškodený je
oprávnený uplatniť svoj nárok na náhradu škody priamo proti poisťovateľovi a je povinný tento nárok
preukázať.

27. Na úvod je nevyhnutné konštatovať, že základ nároku je daný, vychádza z právoplatného
medzitýmneho rozsudku  dňa 31.10.2012, č. k. 12C/23/2011 -109. Žalovaný sa pokúšal uvedený
rozsudok napadnúť aj prostredníctvom generálneho prokurátora podaním mimoriadneho dovolania, ale
návrhu žalovaného vyhovené nebolo a generálna prokuratúra mimoriadne dovolanie vo veci nepodala.
Z tohto medzitýmneho rozsudku je potrebné vychádzať a k odvolacím dôvodom uviesť nasledovné:

28. Súd prvej inštancie správne konštatoval  vecnú pasívnu legitimáciu žalovaného  vyplývajúcu z
aplikácie citovaného  § 15 ods. 1 ZoPZP. Odvolací súd sa nestotožnil s argumentáciou žalovaného,
že náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch nie je krytá a nesúvisí s dojednaným povinným zmluvným
poistením. Zásah do osobnostných práv žalobkyne (do jej práva na súkromný a rodinný život), v dôsledku
ktorého utrpela psychickú ujmu (nemateriálnu alebo nemajetkovú škodu na zdraví), bol spôsobený
prevádzkou motorového vozidla, na ktoré sa vzťahovalo povinné zmluvné poistenie zodpovednosti
za škodu osoby, ktorá zavinila usmrtenie manžela žalobkyne a zodpovedá za vzniknutú škodu. Preto
žalobkyni patrí právo, aby jej žalovaný zaplatil uplatňovaný nárok.

29. V súčasnosti už niet pochybností, že povinnosť krytia poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú
tretím osobám motorovými vozidlami je zabezpečená a definovaná právnou úpravou Európskej únie
(rozsudok SD C-22/12 Haasová, bod 39) a preto i v preskúmavanej veci je nutné riešiť spornú právnu
otázku v súlade s komunitárnym právom (právna oblasť je harmonizovaná právom EÚ). Tzv. motorové
smernice (smernica Rady 72/166/EHS z 24. apríla 1972 o aproximácii právnych predpisov členských
štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami a kontroly
plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti, smernica Rady 84/5/EHS z 30. decembra 1983 o
aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, zmenená a doplnená smernicou Európskeho parlamentu
a Rady 2005/14/ES z 11. mája 2005 a smernica Rady 90/232/EHS zo 14. mája 1990 o aproximácii
právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorových vozidiel, ako i smernica Rady 209/103/ES zo 16. septembra 2009 o poistení
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel) na účely účinnej realizácie
spoločného trhu smerujú na jednej strane k zabezpečeniu voľného pohybu motorových vozidiel
nachádzajúcich sa na území Európskej únie, ako aj osôb vo vozidle a na druhej strane k zabezpečeniu
porovnateľného zaobchádzania s poškodenými účastníkmi nehôd spôsobených týmito vozidlami, bez



ohľadu na miesto nehody na únijnom území. Ukladajú preto členským štátom povinnosť zabezpečiť, aby
zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel bola krytá poistením. Ustanovenia
vnútroštátneho práva, ktoré upravujú náhradu škody pri nehodách spôsobených prevádzkou motorových
vozidiel, nemôžu pritom odňať dotknutým smerniciam potrebný účinok (rozsudok SD C- 300/10 Marques
Almeida, C-22/12 Haasová, bod 42). Členské štáty majú tiež zaručiť, aby náhrada škody podľa ich
vnútroštátneho práva zodpovednosti za škodu z dôvodu nemajetkovej ujmy, ktorú utrpeli blízki rodinní
príslušníci osôb, ktoré sa stali obeťami dopravnej nehody, bola krytá povinným poistením (rozsudok SD
C-22/12 Haasová, bod 55).

30. Medzi škody, ktoré sa musia nahradiť v súlade s tzv. motorovými smernicami, patrí aj nemajetková
ujma (rozsudok SD C-22/12, bod 50), ktorej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu
upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v danom spore (§ 11, § 13 OZ). Pod pojem ujma na zdraví
je treba zahrnúť akúkoľvek ujmu, ktorá bola spôsobená zásahom do osobnej integrity, čo zahŕňa tak
fyzickú, ako aj psychickú traumu (rozsudok SD C-22/12, bod 47), vzhľadom na odlišnosti medzi rôznymi
jazykovými verziami článku 1 ods. 1 druhej smernice a článku 1 prvého odseku tretej smernice, ako
aj cieľ chránený smernicami. Podľa ustálenej judikatúry SD sa ustanovenia práva Únie majú vykladať
a uplatňovať jednotne na základe znení vypracovaných vo všetkých jazykoch a v prípade rozporu
medzi jazykovými verziami textu práva Únie sa má dotknuté ustanovenie vykladať podľa účelu právneho
predpisu. Keďže rôzne jazykové verzie článku 1 ods. 1 druhej smernice používajú pojem „ujma na
zdraví\", ako aj „osobná ujma\", je treba sa sústrediť na účel smernice, pričom uvedené pojmy dopĺňajú
pojem „škoda na majetku\" v snahe uplatnenia extenzívneho výkladu týchto pojmov, s cieľom posilnenia
ochrany obetí (rozsudok SD C-22/2012 Haasová, bod 48, 49). Ak zodpovednosť poisteného, ktorá
podľa vnútroštátneho práva vyplýva z § 11 a § 13 OZ, vznikla na základe dopravnej nehody a má
občianskoprávnu povahu, nič nenasvedčuje, že na túto zodpovednosť sa nevzťahuje vnútroštátne
hmotné právo zodpovednosti za škodu, na ktoré odkazujú smernice (rozsudok SD C-22/12 Haasová,
bod 57, 58). Uvedený záver, ako uviedol SD, nemôže spochybniť ani odlišné systematické zaradenie
ustanovení § 11, § 13 Občianskeho zákonníka k úprave zásahov do ochrany osobnosti, ktorá je
nezávislá od úpravy zodpovednosti za škodu.  S poukazom na uvedené vzhľadom na skutočnosť,
že vnútroštátne právo umožňuje rodinným príslušníkom obete dopravnej nehody požadovať náhradu
utrpenej nemajetkovej ujmy, náhrada tejto ujmy musí byť krytá povinným poistením motorového vozidla
(SD Tlačové komuniké č. 144/13 z 24. októbra 2013). Žalobkyňa sa preto dôvodne domáhala náhrady
nemajetkovej ujmy i priamo voči žalovanému.

31. Pre účely ZoPZP bolo potrebné pojem škoda vykladať eurokonformne, teda extenzívne v tom
zmysle, že tento pojem zahŕňa aj náhradu nemajetkovej ujmy, titulom občianskoprávnej zodpovednosti
za zásah do osobnostných práv pozostalých, spočívajúci v zásahu do práva na súkromný a rodinný
život spôsobený usmrtením blízkej osoby pri prevádzke dopravných prostriedkov. Účelom poistenia
zodpovednosti za škody spôsobené prevádzkou dopravných prostriedkov je zmierniť dôsledky škôd,
ku ktorým došlo v súvislosti s touto prevádzkou. Aj podľa dôvodovej správy k uvedenému zákonu
je usmrtenie pri dopravnej nehode najzávažnejším dôsledkom tejto udalosti. Pokiaľ podľa súdnej
praxe usmrtenie pri dopravnej nehode vyvoláva nielen občianskoprávnu zodpovednosť za škodu
ale aj občianskoprávnu zodpovednosť za neoprávnený zásah do osobnostných práv, musí byť
aj táto zodpovednosť predmetom poistného krytia. Gramatický (formalistický) výklad pojmu škoda,
vychádzajúci z textu ZoPZP, resp. z ustanovení Občianskeho zákonníka o zodpovednosti za škodu, teda
ak by náhrada nemajetkovej ujmy pozostalých nemala byť predmetom poistného krytia, znamenalo by
to neprípustné značne disproporčné majetkové riziko subjektov zodpovedajúcich za takúto nemajetkovú
ujmu, ako i pozostalých v tom smere, či im prisúdená náhrada bude aj skutočne poskytnutá (riziko,
že pri insolventnosti zodpovedného subjektu nebude náhrada vymožiteľná). Neprijateľnosť týchto
dôsledkov vyžaduje extenzívnu interpretáciu pojmu škoda pre účely ZoPZP tak, že doň patrí aj náhrada
nemajetkovej ujmy za zásah do osobnostných práv pozostalých, a teda že aj táto náhrada je predmetom
poistného krytia.  Predmetný zákon bol výsledkom transpozície smerníc Európskej únie, ktoré boli
nahradené platnou Smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2009/103/ES zo 16.9.2009 o poistení
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a o kontrole plnenia povinnosti
poistenia tejto zodpovednosti. Z textu tejto smernice je zrejmé, že používa slovné spojenie „personal
injury\" (napr. úvod bod 12, článok 9 ods. 1), teda „osobná ujma\". Komunitárne právo tak chápe škodu
ako majetkovú tak aj nemajetkovú ujmu, respektíve za ujmu považuje majetkovú aj nemajetkovú škodu
(rozsudok SD C-63/09 Axel Walz).



32. Súčasťou náhrady škody (ujmy) spôsobenej na zdraví sú nielen ujmy majetkovej povahy (náhrada
nákladov spojených s liečením, náhrada pohrebných nákladov), ale aj nemajetkové ujmy, akými sú napr.
bolesti a sťaženie spoločenského uplatnenia (§ 444 Občianskeho zákonníka), ktoré sa odškodňujú v
peniazoch. Právna teória prisudzuje zmysel škody (inej než materiálnej) aj iným ujmám nemajetkovej
povahy, ktoré môžu vzniknúť z porušenia práva v dôsledku zásahu do inej než majetkovej sféry
poškodeného, t.j. ujmám imateriálnym, morálnym, citovým, za ktoré prináleží poškodenému peňažná
náhrada (odškodnenie). Podľa nálezu ÚS ČR Pl. 16/04 z legislatívneho hľadiska je vhodné upustiť od
chápania škody ako majetkovej ujmy a pokladať  škodu aj za ujmu, vzniknutú pôsobením na telesnú ale i
duševnú integritu poškodeného. Princípy európskeho  práva deliktov definujú škodu ako majetkovú alebo
nemajetkovú ujmu zákonom chráneného záujmu. Legislatíva európskych štátov sa postupne uvedenej
definícii prispôsobuje. Občiansky zákonník nedefinuje pojem škody, hovorí len o skutočnej škode (§
442 ods. 1). Skutočná škoda bola v zmysle právnych teórii pred rokom 1989 vykladaná ako majetková
škoda a preto ustanovenia o náhrade škody sú systematicky radené k právam majetkovým. Judikatúra
prvorepublikových najvyšších súdnych inštancií realizovala ústretovú korektúru zákonnej kazuistiky vo
vzťahu k imateriálnej škode. Náhradou škody sa v odôvodnených prípadoch, pri aplikácii princípov
obsiahnutých v čl. 10 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ústavný zákon č. 23/1991 Zb.), rozumie aj
peňažná kompenzácia citovej ujmy, utrpenej úmrtím blízkej osoby, ku ktorej došlo v dôsledku zavineného
protiprávneho konania.

33. Odvolací súd poukazuje aj na dôležitosť ústavno-konformného výkladu právnych predpisov. Súd
musí nielen rešpektovať právo, ale jeho výklad a aplikácia musí smerovať k spravodlivému výsledku.
Právo musí byť predovšetkým nástrojom spravodlivosti, nielen súborom právnych predpisov, ktoré sú
mechanicky a formalisticky aplikované bez ohľadu na zmysel a účel toho ktorého záujmu chráneného
príslušnou normou (nález Ústavného súdu SR č. 2221/07 z 19.3.2008). V materiálnom právnom
štáte nejde len o dodržiavanie práva bez ďalšieho, ale predovšetkým o dodržiavanie takých pravidiel
správania, ktoré sú v súlade s hodnotami, na ktorých je právny poriadok vybudovaný. Právo je
spoločenský normatívny systém, ktorého účelom je rozumné usporiadanie vzťahov medzi členmi
spoločnosti. Už z tejto základnej funkcie práva vyplýva, že riešenia, ktoré sa požiadavke rozumného
usporiadania vzťahov priečia, sú neprijateľné. Súdu  vždy prislúcha, aby sa zaoberal otázkou, či
mechanická aplikácia zákona nemôže priniesť absurdné dôsledky a v prípade, že tomu tak je, aby ju
takouto interpretáciou pomocou redukcie \"ad absurdum\" odmietol a zvolil výklad, ktorý bude v súlade so
zmyslom a účelom zákona a ktorý bude racionálny a spravodlivý. Výklad dotknutých právnych predpisov
žalovaným  uvedené požiadavky nespĺňa.

34. Nečakaným a šokujúcim úmrtím najbližšieho príbuzného žalobkyne, jej manžela došlo k závažnému
zásahu do jej osobnostných práv (práva na súkromie a rodinný život), pričom následok tohto zásahu je
nereparovateľný. Pri úmrtí nemôže žiadne zadosťučinenie odčiniť vzniknutú ujmu, ktorá má absolútny
charakter. Podľa ustálenej súdnej praxe je preto nevyhnutné aplikovať ustanovenia § 11 a § 13 ods.
1 OZ, v dôsledku čoho žalovaná  zodpovedá i za nemajetkovú ujmu spôsobenú žalobkyni prevádzkou
poistného dopravného prostriedku u žalovaného. Súčasťou súkromného života je nepochybne aj rodinný
život, zahŕňajúci vzťahy medzi blízkymi príbuznými a preto rešpektovanie súkromného, teda i rodinného
života musí zahŕňať právo na vytváranie a rozvíjanie vzťahov s ďalšími ľudskými bytosťami, aby bolo
možné okrem iného tiež rozvíjať a napĺňať vlastnú osobnosť. Zavinená smrť najbližšej osoby preto môže
vzhľadom k vzájomným úzkym a pevným sociálnych, morálnym a citovým väzbám predstavovať natoľko
závažnú nemateriálnu ujmu pre rozvíjanie a napĺňanie osobnosti pozostalého, že môže byť kvalifikovaná
ako ujma znižujúca jeho dôstojnosť či vážnosť v spoločnosti (nález Ústavného súdu Českej republiky sp.
zn. PL. ÚS 16/04 zo 4. mája 2005). Z tohto pohľadu ustanovenia OZ upravujú podmienky pre uplatnenie
finančnej satisfakcie za ujmu spočívajúcu v zásahu do osobnostných práv v dôsledku smrti blízkej
osoby. Strata blízkej osoby je pre väčšinu ľudí tou najväčšou stratou, s ktorou sa môžu vo svojom živote
stretnúť (nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 2844/14 z 22. decembra 2015). Preto
šokujúca smrť manžela žalobkyne predstavuje udalosť mimoriadnu s nenapraviteľným následkom, v
prípade ktorej  je morálna satisfakcia z hľadiska zadosťučinenia nepostačujúca.

35. Základnými kritériami určenia výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch, v dôsledku neoprávneného
zásadu do práva na ochranu osobnosti, sú závažnosť vzniknutej  ujmy, ako i okolnosti, za ktorých
k porušeniu práva došlo (ktoré môžu byť významné tak u osoby postihnutej, ako aj u osoby, ktorá
neoprávnený zásah spôsobila). V dôsledku neoprávneného zásahu osoby, ktorá dopravnú nehodu
spôsobila (Mgr. V. I.) došlo v danom prípade k násilnému pretrhnutiu rodinných a citových väzieb,



vyplývajúcich predovšetkým z intenzity vzťahu so zomrelým. Táto intenzita bola daná už tým, že šlo
o bezdetný manželský pár, odkázaný na vzájomnú pomoc a podporu. Okrem psychickej bolesti, ktorá
v prípade straty veľmi blízkeho človeka je často vnímaná ako neznesiteľná, fyzická, obmedzujúca
aktivity pozostalého, často vyžadujúca odbornú pomoc, je žalobkyňa zasiahnutá stratou osoby, ktorej
nezastupiteľným poslaním je práve upevňovanie a pozitívne rozvíjanie citových vzťahov a partnerskej
spolupatričnosti. Navyše v danom prípade bola žalobkyňa na manželovi existenčne závislá. Smrť
manžela sa negatívne prejaví nielen vo sfére osobnostného prežívania, ale významným spôsobom
ovplyvní celý budúci život človeka. Strata takéhoto člena rodiny predstavuje nenávratnú deštrukciu
medziľudských väzieb, vytvárajúcich základ rodinného života.

36. Súd prvej inštancie aj vo vzťahu k výške uplatňovaného nároku na zaplatenie nemajetkovej
ujmy zistil v dostatočnom rozsahu skutočnosti rozhodné pre meritórne posúdenie veci a prihliadal
na zákonom stanovené kritériá priznávania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Citovej ujme
sa vyrovná len máloktorý emočný zážitok, preto jeho vnímanie a prejavy, hoci sú individuálne,
možno dôvodne predvídať.  Výška peňažnej náhrady je predmetom voľnej úvahy súdu, keďže zákon
nestanovuje ani rámcové čiastky pre odškodnenie nemajetkovej ujmy. Preto súd musí prihliadnuť
okrem závažnosti vzniknutej ujmy a okolností, za ktorých k porušeniu práva došlo, tak ako je vyššie
uvedené, k naplneniu požiadavky účinného primeraného zadosťučinenia za vzniknutú nemajetkovú
ujmu, ale i k požiadavke nezneužívania tohto právneho prostriedku na neprípustné obohacovanie.
Vodiacimi parametrami proporcionálne spravodlivého zadosťučinenia je atribút primeranosti, ktorý je
rozhodujúcim kritériom priznávania odškodnenia, aby bol dosiahnutý účel kompenzácie, inak napriek
poskytnutému odškodneniu by sa poškodení mohli naďalej kvalifikovať ako obete porušenia Dohovoru
o ľudských právach. Na druhej strane pri zachovaní proporcionality, výška peňažnej satisfakcie nesmie
byť prostriedkom bezdôvodného obohatenia a pôsobiť na škodcu likvidačne. Rozhodujúcim je preto
zvažovanie individuálnych okolností prípadu (vyššie uvedených v danom prípade). Výška náhrady
nemajetkovej ujmy musí tiež odrážať všeobecne zdieľané predstavy o spravodlivosti. Judikatúra
súdov v oblasti ochrany osobnosti sa zhoduje na primárnom význame vyrovnávacieho charakteru
náhrady nemajetkovej ujmy, resp. zmiernení nepriaznivého následku neoprávneného zásahu (keďže
nemajetková ujma vzniknutá porušením osobnostných práv sa vo všeobecnom slova zmysle ani
nedá odškodniť a rozsah vzniknutej nemajetkovej ujmy nemožno exaktne kvantifikovať a vyčísliť).
V náleze Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. 1568/09 bol konštatovaný zásah do práva na
ochranu osobnosti civilným deliktom a primerané zadosťučinenie označené za jednu z civilnoprávnych
sankcií, ktorá má odrádzať rušiteľa chránených osobnostných statkov a jeho možných nasledovníkov
protiprávneho konania a byť tak nástrojom prevencie (nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn.
I. ÚS 2844/14 z 22. decembra 2015).
37. Kritériu primeranosti priznávanej peňažnej satisfakcie priamo úmerne zodpovedá aplikácia tzv.
„statusu obete\" podľa čl. 34 Dohovoru o ľudských právach, ktorú objasnil Európsky súd pre ľudské
práva v prípade Scordino proti Taliansku v rozhodnutí zo 6.3.2007 sťažnosť č. 43662/98, ako i v prípade
Stanková v. Slovenská republika v rozhodnutí z 9.10.2007 č. sťažnosti 7205/02. Európsky súd pre ľudské
práva uviedol, že pokiaľ má náprava kompenzačný charakter, jej výška nemusí byť rovnaká, akú by
priznal v porovnateľných prípadoch Súd, nesmie však byť zjavne neprimeraná okolnostiam prípadu,
pričom pri posudzovaní tejto primeranosti je potrebné zohľadňovať aj životnú úroveň v danej krajine, a
tiež to, či priznaná suma nevybočuje z právnej tradície v danej krajine, aj to, ako rýchlo sa jej sťažovateľ
domohol (JUDr. Andrea Erdősová, PhD., Krátke pojednanie o škodách, ujmách a ich náhradách vo svetle
judikatúry súdov vnútroštátnych, českých, Súdneho dvora Európskej únie i Európskeho súdu pre ľudské
práva). Ústavný súd Českej republiky konštatoval, že pri stanovení výšky čiastky finančnej náhrady je
nutné použiť princíp proporcionality tiež spôsobom, že všeobecné súdy porovnajú čiastky tejto náhrady
prisúdené v iných prípadoch (sp. zn. I. ÚS 2844/14).

38. Vzhľadom na uvedenú požiadavku kazuistiky odvolací súd príkladmo uvádza, že rozsudkom
Okresného súdu Trnava č. k. 13C/126/2010-267 z 1. októbra 2014 v spojení s rozsudkom Krajského
súdu v Trnave č. k. 24Co/368/2015-311 z 1. júla 2015 bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy
vo výške 40.000 eur za smrť manželky žalobcu, v dôsledku protiprávneho úkonu zodpovedného
subjektu (fyzickej osoby), spočívajúceho v porušení pravidiel cestnej premávky. Rozsudkom Okresného
súdu Liptovský Mikuláš č.k. 7C/256/2011-184 z 29.1.2013 v spojení s rozsudkom Krajského súdu
v Žiline č.k. 8C/264/2013-223 z 28.10.2013 bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy okrem iných
osôb  manželke zomrelého vo výške 20.000 eur (pôvodcom zásahu bola fyzická osoba z dôvodu
porušenia pravidiel cestnej premávky). Rozsudkom Okresného súdu Humenné pod sp. zn. 15C/27/2011



v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove z 14.4.2015 sp. zn. 11Co 60/2014 bola manželke
priznaná náhrada nemajetkovej ujmy 23.000 eur (manžel bol usmrtený pri dopravnej nehode zavinenej
treťou osobou), s poukazom na rozsudok NS SR sp. zn. 3Cdo 228/2012, v ktorom išlo o obdobný
prípad (rozsudkom NS SR z 22.6.2016 sp. zn. 3 Cdo 18/2016) bolo dovolanie v tejto časti odmietnuté.
Rozsudkom Okresného súdu Žilina  v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline z 28.10.2013 sp. zn.
8Co 264/2013 bola manželke priznaná náhrada nemajetkovej ujmy 20.000 eur (manžel bol usmrtený
pri dopravnej nehode).

39. Mimoriadna závažnosť vzniknutej ujmy u žalobkyne v danom prípade, ako i okolností, za ktorých k
porušeniu práv došlo, preto plne opodstatňovali súdom prvej inštancie priznanú náhradu nemajetkovej
ujmy vo výške 18.000 eur. Došlo tak k naplneniu požiadavky primeranosti a proporcionálnej náhrady
strádania žalobkyne (reštitučnej podstaty finančnej náhrady a jej vyrovnávacieho charakteru). Podľa
ustanovenia článku 8 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach, každý má právo na rešpektovanie svojho
súkromia a rodinného života. Aj v ústavnej rovine je zakotvená v článku 16 Ústavy Slovenskej republiky
nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia, ktorá je zaručená, pričom každý má právo na ochranu pred
neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života. Je nesporné, že medzi fyzickými
osobami existujú sociálne, morálne, citové a kultúrne vzťahy vytvorené v rámci ich súkromného
a rodinného života. Porušením práva jednej osoby môže dôjsť k nedovolenému zásahu do práva
na súkromie aj tej druhej z týchto osôb tvoriacich rodinné spoločenstvo. Zásah do osobnostnej,
emocionálnej sféry fyzickej osoby spôsobený protiprávnym konaním tretej osoby, následkom ktorého
je tak závažná ujma blízkej osoby, ako to je v danom prípade, zakladalo právo domáhať sa ochrany
osobnosti podľa ustanovenia OZ  (porovnaj aj napr.  rozsudok Krajského súdu v Nitre sp. zn. 9
Co/330/2012). Značná miera dotknutia (zásahu) osobnosti fyzickej osoby (tak ako to bolo v prípade
žalobkyne) je potom dôvodom na priznanie peňažnej náhrady, pretože morálne zadosťučinenie nebolo
postačujúce (§ 13 ods. 2 OZ).

40. Odvolací súd konštatuje, že priznaná výška náhrady nemajetkovej ujmy nepôsobí na žalovanú
likvidačne, ale predstavuje základné štandardné kompenzovanie zmiernenia ujmy žalobkyne v prípade,
kedy navrátenie do pôvodného stavu neprichádza do úvahy. Preto nemožno konštatovať, že by priznanie
takejto náhrady súdom prvej inštancie bolo prostriedkom bezdôvodného obohatenia žalobkyne. Naopak
náhrada nemajetkovej ujmy žalobkyni, v zmysle zásad slušnosti a naplnenia požiadavky morálnej
správnosti, ktorá je predovšetkým požiadavkou spravodlivosti, je spôsobilá naplniť reštitučnú podstatu
kompenzácie. Z hľadiska komparácie s právnou úpravou v Českej republike javí sa vhodné poukázať na
úpravu tzv. „odškodnenia za smrť\",  ktorým právna úprava priznávala vo výške 240.000 Kč pozostalému
manželovi, ako i každému dieťaťu, jednorázovú peňažnú satisfakciu (v prípade jej nedostatočnosti
nebolo vylúčené, aby sa dotknuté osoby domáhali ďalšej satisfakcie podľa ustanovení na ochranu
osobnosti - rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. Pl. ÚS 16/2004).

41. Odvolacia námietka žalovanej o neprimerane vysokej výške priznanej náhrady nemajetkovej ujmy
bola preto nedôvodná, vzhľadom na preukázanú adekvátnosť priznanej náhrady nemajetkovej ujmy
v peniazoch (ktorá vo výške 18.000 eur nepochybne nemôže byť náhradou za život, ale slúži len
na zmiernenie následkov vzniknutej ujmy). Výhrada žalovanej, že súd neprihliadol na skutočnosť,
že žalobkyňa predala dom, ktorý zdedila po manželovi, za časť kúpnej ceny si kúpila byt a ostalo
jej dostatok peňazí (20.000 eur) na financovanie potrieb a skutočnosť, že je dlhodobo dobrovoľne
nezamestnaná, nesnaží sa nájsť si prácu, bola irelevantná, keďže funkciou náhrady nemajetkovej ujmy
nie je zlepšiť finančnú situáciu žalobkyne ale v zmysle vyššie uvedeného kompenzuje prežité strasti a
útraty najbližšieho príbuzného, v dôsledku nenapraviteľnej straty samotnej možnosti ďalšieho kontaktu
a rozvíjania vzťahov s manželom.

42. Vo vzťahu k priznanej pozostalostnej úrazovej rente v sume 15.737,07 eura s príslušenstvom
žalovaná namietala neprimeranú výšku pozostalostnej úrazovej renty,  opakovane premlčanie tohto
uplatneného nároku a tiež nesúhlasila s tým, že by bolo možné priznať príslušenstvo k pozostalostnej
rente z dôvodu, že ide o nárok, ktorý môže priznať len súd.

43. Žalovaná vzniesla námietku premlčania už počas konania pred súdom prvej inštancie. Súd prvej
inštancie nepovažoval nárok žalobkyne na pozostalostnú úrazovú rentu za premlčaný z dôvodu, že
z podanej žaloby doručenej súdu 14.2.2011  je  zrejmé, že žalobkyňa  sa okrem iného domáhala aj
zaplatenia pozostalostnej úrazovej renty za obdobie od augusta 2010 do decembra 2010 a ďalšími



zmenami (rozšíreniami) žalobu v tejto časti rozširovala o ďalšie obdobia len v dôsledku plynutia času.
Začiatok plynutia lehoty súd odvodil od právoplatnosti trestného rozsudku 17.5.2010, kedy bol rozsudok
zároveň doručený žalobkyni, keďže išlo o schválenie dohody o vine a treste. Žalobkyňa sa tak dozvedela
o tom, kto za škodu zodpovedá v uvedený deň. Ak podala žalobu 14.2.2011, podala ju v rámci dvojročnej
subjektívnej premlčacej doby v zmysle § 106 ods. 1 OZ. Uvedený nárok na pozostalostnú úrazovú rentu
sa  premlčuje ako jeden celok, nie iba ako nároky na jednotlivé mesačne sa opakujúce plnenia z neho
vyplývajúce, poskytované vo forme dôchodku (tzv. renty).

44. Pre začiatok plynutia dvojročnej subjektívnej lehoty je rozhodné, kedy sa poškodený dozvie o
vzniknutej škode a kto za ňu zodpovedá (teda nie o protiprávnom konaní a škodovej udalosti). Pri
posudzovaní, kedy sa poškodený dozvedel o škode je potrebné vychádzať z preukázanej vedomosti
poškodeného o vzniknutej škode (nestačí možnosť dozvedieť sa o škode). Dozvedieť sa o škode
znamená, že sa poškodený dozvedel o majetkovej, resp. nemajetkovej škode, ktorú možno vyčísliť
v peniazoch. Poškodený sa dozvie o tom, kto za škodu zodpovedá okamihom, kedy preukázateľne
získal informáciu o okolnostiach vzniku škody, ktoré mu napomôžu urobiť si dostatočný pravdepodobný
úsudok o tom, ktorá konkrétna osoba za škodu zodpovedá (nejde teda o nezpochybniteľnú istotu v
určení zodpovednej osoby). Podľa súdnej praxe je rozhodujúce, kedy poškodený o takých skutkových
okolnostiach preukázateľne získal vedomosť, nie však či a kedy si na ich základe utvoril právny záver
o zodpovednosti určitej osoby, alebo si overil jej identitu. Začiatok plynutia subjektívnej lehoty nezáleží
na tom, či a kedy si poškodený  zadováži dostatok dôkazov, alebo kedy si vytvorí pre neho priaznivú
procesnú situáciu v tom smere, aby skutkové okolnosti, o ktorých má vedomosť, mohol v súdnom konaní
preukázať.

45. V súlade s vyššie uvedeným je možné pripustiť, že subjektívna premlčacia lehota žalobkyni na
uplatnenie pozostalostnej úrazovej renty začala plynúť nasledujúci deň po dopravnej nehode kedy sa
dozvedela,  kto dopravnú nehodu, pri ktorej zomrel manžel žalobkyne zavinil, t.j. dňom XX.X.XXXX.
Súd prvej inštancie ustálil, že žalobkyni začala subjektívna premlčacia lehota plynúť právoplatnosťou
trestného rozsudku dňa 17.5.2010, kedy bol rozsudok zároveň doručený žalobkyni, pričom súd prvej
inštancie svoj záver o začiatku plynutia subjektívnej premlčacej lehoty bližšie neodôvodňoval. V
prejednávanej veci je zrejmé, že žaloba bola na súd podaná 14.2.2011, t.j. do dvoch rokov či už z
možného najskoršieho začiatku plynutia subjektívnej premlčacej lehoty na uplatnenie tohto nároku,
alebo z jej najneskoršieho uplynutia (dňom právoplatnosti trestného rozsudku).  Z obsahu žaloby
doručenej súdu 14.2.2011, konkrétne  z pravdivého opísania rozhodujúcich skutočností vyplýva, že
žalobkyňa si uplatnila (okrem iného) pozostalostnú úrazovú rentu v zmysle § 488 OZ v spojitosti s § 92
ods.  2 zák. č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení a podľa § 71 ods. 1 Zákona o rodine s poukazom
na to, že žalobkyňa bola výživou odkázaná na svojho zomrelého manžela a výživné jej patrí priamo zo
zákona.  V žalobe ďalej odôvodňuje výšku a konštatuje, že nárok žalobkyne na pozostalostnú úrazovú
rentu vzhľadom k príjmu manžela by mohol predstavovať 240 eur mesačne. Počas doby jedného roka  od
14.6.2009 do 13.6.2010 bol žalobkyni priznaný vdovský dôchodok, preto za uvedenú dobu rentu priznať
nežiadala, rentu navrhovala priznať od 1.8.2010 a splatnú rentu do podania žaloby, za obdobie roka 2010
vyčíslila sumou 616 eur. Následne navrhovala rozšíriť žalobu a ďalšiu splatnú vyčíslenú sumu renty za
obdobie roku 2011 (uznesenie č.l. 80), za obdobie rokov 2012 a 2013 (uznesenie č. l. 229),  a za obdobie
roku 2014 do rozhodnutia súdu (uznesenie č.l. 245). Nárok na náhradu nákladov na výživu pozostalým
má podľa § 448 OZ  charakter opakovaného plnenia a premlčuje sa ako jeden celok (zbierka súdnych
rozhodnutí a stanovísk NS ČR, 7-8/2003, R 68/2003, alebo rozhodnutie NS ČR 25Cdo 273/2002).

46. Podľa § 106 ods. 1 OZ sa právo na náhradu škody premlčí za dva roky odo dňa, kedy sa poškodený
dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. Podľa ods. 2 sa najneskôr právo na náhradu škody
premlčí za tri roky a ak ide o škodu spôsobenú úmyselne, za 10 rokov odo dňa, kedy došlo k udalosti, z
ktorej škoda vznikla; to neplatí ak ide o škodu na zdraví. Z citovaného ustanovenia zákona vyplýva, že
začiatok subjektívnej premlčacej lehoty práva na náhradu škody sa viaže k okamihu, kedy poškodený
nadobudol vedomosť o tom, že mu bola spôsobená škoda a zároveň kedy sa dozvedel o tom, kto za ňu
zodpovedá. Tak, ako uviedol súd prvej inštancie, žalobkyňa sa dozvedela o tom, kto za škodu zodpovedá
nadobudnutím právoplatnosti trestného rozsudku, v ktorom bola osoba, ktorá škodu spôsobila uznaná
vinnou zo spáchania prečinu usmrtenia, t.j. dňom 17.5.2010 a nárok na pozostalostnú úrazovú rentu 240
eur mesačne si uplatnila žalobou doručenou súdu 14.2.2011, t.j. v subjektívnej dvojročnej premlčacej
dobe. Keďže nárok sa premlčuje ako celok, postačovalo, aby si ho uplatnila ako pozostalostnú úrazovú



rentu včas. Následné vyčíslenie splatnosti jednotlivých splátok nemá na uvedený záver žiaden vplyv a
nárok žalobkyne na zaplatenie pozostalostnej úrazovej renty nemožno považovať za premlčaný.

47. Súdna prax tiež ustálila, že z nároku na zaplatenie pozostalostnej úrazovej renty je možné priznať
úrok z omeškania. K omeškaniu dlžníka so zaplatením dlžnej sumy dochádza uplynutím splatnosti dlhu.
Splatnosť sa riadi hmotným právom a ak nie je dohodnutá, môže vychádzať z právneho predpisu alebo
zo súdneho rozhodnutia. V prejednávanej veci súd prvej inštancie rozhodoval o nároku žalobkyne na
pozostalostnú úrazovú rentu podľa § 448 OZ, ktorý odkazuje  na zákon 461/2003 Z.z. o sociálnom
poistení, preto súd správne poukázal (v nadväznosti na § 853 OZ upravujúci analógiu) na ustanovenie §
116 ods. 2 citovaného zákona, ktorý stanovuje splatnosť renty tak, že sa vypláca vopred, v pravidelných
mesačných lehotách. V tejto veci teda splatnosť splátok renty vyplýva priamo zo zákona a nie je
vylúčené, aby súd odo dňa splatnosti mesačnej renty (presný deň v mesiaci určí súd) priznal aj právo
na zaplatenie úrokov z omeškania. Zákon vylučuje priznať úrok z omeškania  pri náhrade za bolesť
a sťaženie spoločenského uplatnenia a pri mimoriadnom zvýšení týchto nárokov, pretože povinnosť
zaplatiť uvedené nároky vzniká až na základe súdneho rozhodnutia, v ktorom je určená doba plnenia
a až týmto márnym uplynutím lehoty sa dlžník dostáva do omeškania. Nárok na pozostalostnú úrazovú
rentu takýmto nárokom nie je, pretože nárok vzniká priamo zo zákona (výlučne u osôb odkázaných
výživou na zomretého) s určenou dobou splatnosti osobitným zákonom o sociálnom poistení (porovnaj
rozsudok NS ČR sp. zn. 25 Cdo 649/2001 z 31.3.2003, v ktorom sa konštatuje, že omeškanie s plnením
náhrady škody spôsobené prevádzkou dopravných prostriedkov podľa § 427 OZ nevylučuje aplikáciu §
517 OZ, pričom nemôže ísť o bolestné a SSÚ).  Z uvedených dôvodov bolo možné žalobkyni priznať
aj právo na zaplatenie úroku z omeškania v zákonnej výške z vyčíslenej pozostalostnej úrazovej renty
vo výške 15.737, 07 eura za obdobie od 1.8.2010 do 1.7.2015 tak, ako je to špecifikované v rozsudku
súdu prvej inštancie.

48. Nemožno súhlasiť s názorom žalovanej, že by pozostalostnú úrazová renta vo výške 240 eur
mesačne bola neprimerane vysoká. Pre prípad usmrtenia  obsahuje zákon špeciálnu úpravu rozsahu
náhrady  škody (okrem skutočnej škody, ušlého zisku, nemajetkovej ujmy), ktorá v tomto prípade
prináleží pozostalej žalobkyni podľa § 448 a 449 ods. 2 a 3 OZ. Okrem náhrady vecných nákladov
spojených s pohrebom sa tak peňažnou rentou odškodňujú aj náklady na výživu pozostalým, ktorým
zomrelý výživu poskytoval, alebo bol povinný poskytovať. Existencia tohto nároku je závislá  na právnej
povinnosti k poskytovaniu výživného a výška náhrady je priamo úmerná výžive, ktorá sa pozostalej
dostávala za  života manžela a to v rozsahu ku dňu smrti manžela. Vznik nároku žalobkyne na konkrétnu
výšku výživného závisel na tom, či a v akom rozsahu jej zomrelý manžel výživu poskytoval, alebo bol
povinný poskytovať   podľa hľadísk Zákona o rodine.  Z ustanovenia § 71 ods. zákona o rodine vyplýva,
že  rozsah vyživovacej povinnosti sa stanoví tak, aby životná úroveň oboch manželov bola zásadne
rovnaká a prihliadne sa na starostlivosť o domácnosť.  V prejednávanej veci  žalobkyňa v čase smrti
svojho manžela v roku 2009 mala 53 rokov, bola nezamestnaná (od roku 2003), žili z príjmu jej manžela
(približne 500 eur), bývali v rodinnom dome, o ktorý sa žalobkyňa starala, vykonávala  domáce práce,
starala sa o hydinu, o záhradu, varila. Trvalú prácu si nevedela zabezpečiť, mala možnosť sa zamestnať
v miestnej firme Ignis, ale nemohla robiť nočné smeny, preto táto práca pre ňu nebola vhodná. Manželovi
nevadilo, že nie je zamestnaná, vyžili z jeho príjmu, mali viacero spoločných záujmov, ktorým sa venovali,
hlavne bicyklovaniu a turistike.  I pre vyživovaciu povinnosť medzi manželmi platí, že súd pri určení
výživného prihliadne k odôvodneným potrebám oprávneného  manžela, jeho majetkovým pomerom a
možnostiam a schopnostiam povinného manžela. Aj keď bola žalobkyňa dobrovoľne nezamestnaná,
nemožno uzavrieť, že by táto skutočnosť mala mať vplyv na zníženie priznanej renty (prípadné jej
nepriznanie), keďže je potrebné zohľadniť starostlivosť žalobkyne o domácnosť (čo zákon vyslovene
predpokladá). Počas konania bolo preukázané (žalovaný uvedené tvrdenie žalobkyne nevyvrátil), že aj
keď žalobkyňa nepracovala, počas  dňa sa starala o domácnosť, záhradu, hydinu, varila, keď manžel
pracoval blízko nosila mu obed, vykonávala domáce práce.  Pri akceptovaní uvedených zásad je
možné konštatovať, že výška pozostalostnej úrazovej mesačnej renty priznanej súdom prvej inštancie je
primeraná, bude postačovať len na tie najnevyhnutnejšie potreby žalobkyne (8 -9 eur na deň), na úhradu
bývania, stravovania, hygienických potrieb, ošatenia a je všeobecne známe, že ani hodnota úspor z
predaja bytu (20.000 eur) nie je takou hodnotou, ktorá by mala výšku minimálnej pozostalostnej úrazovej
renty ovplyvniť. Na uspokojovanie svojich ďalších potrieb a venovanie sa záľubám, medzi ktoré patrila
hlavne cyklistika a turistika bude musieť žalobkyňa použiť ušetrené prostriedky.  Po vyplatení renty bude
životná úroveň žalobkyne rovnaká, ako počas jej života s manželom.



49. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v súlade
s  § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

50. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť za podané odvolanie
súdny poplatok vo výške 2.024 eur, podľa položky 1 sadzobníka súdnych poplatkov, pričom v uznesení
bližšie špecifikoval spôsoby, ktorými je možné súdny poplatok zaplatiť.

51. Proti  tomuto uzneseniu podala žalovaná odvolanie v zmysle § 205 ods. 2 písm. f) OSP, nakoľko
rozhodnutie  vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia vecí. Súd vyrubil súdny poplatok za podané
odvolanie vo výške 6% priznanej sumy podľa položky la sadzobníka súdnych poplatkov. Rozsudkom
Okresného súdu Piešťany sp. zn. 12C/23/2011 zo dňa 27.10.2015 sa rozhodlo, že žalovaná je povinná
zaplatiť žalobkyni náhradu nemajetkovej ujmy v sume 18.000 eur a pozostalostnú úrazovú rentu v sume
15.737,07 eura s príslušenstvom. V položke 7b b) je uvedený výpočet súdneho poplatku za návrh na
ochranu osobnosti spojenej s náhradou nemajetkovej ujmy vo výške 66 eur a 3 % z výšky uplatnenej
nemajetkovej ujmy. Vzhľadom k priznanej sume 18.000 predstavuje výška súdneho poplatku 606 eur
(66 + 540) a pri priznanej výške pozostalostnej úrazovej renty mal súd postupovať v zmysle položky 1
sadzobníka súdnych poplatkov, t. j. 6% priznanej sumy, čo predstavuje 944,22 eura (15 737,07  x 0,06
= 944,22) Správne  mala byť určená výška súdneho poplatku za podané odvolanie v sume 1.550 eur.
Z uvedených dôvodov žalovaná navrhla uznesenie súdu prvej inštancie zmeniť a žalovanú zaviazať na
zaplatenie súdneho poplatku za odvolanie v správnej výške.
52. Odvolací súd sa stotožňuje s námietkou žalovanej, že súdny poplatok za podané odvolanie bol
vyrubený súdom prvej inštancie  nesprávne. Tak, ako uvádza žalovaná, za  odvolanie v časti  náhrady
priznanej nemajetkovej ujmy v sume 18.000 eur mal súd prvej inštancie vyrubiť  súdny poplatok podľa
položky 7b b) ako za návrh na ochranu osobnosti spojenej s náhradou nemajetkovej ujmy vo výške 66
eur a 3 % z výšky uplatnenej  nemajetkovej ujmy. Vzhľadom k priznanej sume 18.000 predstavuje výška
súdneho poplatku 606 eur (66 + 540). Za odvolanie voči priznanému nároku na pozostalostnú úrazovú
rentu v sume 15.737,07 eura s príslušenstvom mal súd vyrubiť súdny poplatok v zmysle položky 1a
sadzobníka súdnych poplatkov, t.j. 6% priznanej sumy, čo predstavuje 944,22 eura (15 737,07  x 0,06 =
944,22), t.j. spolu predstavovala  výška súdneho poplatku za podané odvolanie v sume 1.550 eur.

53. S poukazom na uvedené zdôvodnenie, odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie, ktorým bol
vyrubený súdny poplatok za podané odvolanie s použitím § 388 CSP zmenil a žalovanej uložil povinnosť
zaplatiť  súdny poplatok za odvolanie 1.550 eur, do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia. Spôsob
zaplatenia súdneho poplatku za odvolanie stanovený uznesením súdu prvej inštancie týmto zostáva
nedotknutý.

54. Žalobkyňa  má voči žalovanému podľa § 255 ods. 1 CSP a § 396 ods. 1 CSP nárok na náhradu trov
odvolacieho konania v plnej výške, vzhľadom na to, že žalobkyňa  bola v odvolacom konaní v celom
rozsahu úspešná a žalovaná bola v odvolacom konaní v celom rozsahu neúspešná a neboli tu dané
žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali výnimočne úspešnej žalobkyni náhradu
trov konania nepriznať (§ 257 CSP). O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne podľa § 262
ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku, a to samostatným uznesením, ktoré
vydá súdny úradník. Súd prvej inštancie v súlade s § 151 ods. 3 OSP účinného v čase rozhodovania
súdom si vymienil rozhodnúť o trovách konania samostatným uznesením do 30 dní  po právoplatnosti
rozhodnutia vo veci samej, t.j. súčasne rozhodne aj o trovách konania pred súdom prvej inštancie.

55. Rozsudok prijal senát odvolacieho súdu hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,



d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa  už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie 0spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).



Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "12C/23/2011", "guid": "7e7b93b6-96f4-4887-8b8c-bbda6c19d942:17ee0675-db4b-4565-8a12-8df669123a29", "vztah": "potvrdene"}], "stav": {"sz": "3Cdo/57/2018", "sud": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "guid": "d2e70f8c-c476-40b6-9091-2d3ec07015d8:56aa45e8-f232-40b5-837a-0d6ef2306145", "datum": "2019-04-29", "vztah": "zamietnute"}}, "cituje": [{"guid": "d1fe1f39-9bd1-4289-ad2c-4ad2ea73412e:26a5be18-910d-47a7-9e58-0fe449e15fad", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2016:8311201982.1", "spisova_znacka": "3Cdo/18/2016", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/18/2016 z 21. 6. 2016", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2016-06-21", "citacie_n": 139, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2016:8311201982.1"}, {"guid": "1fa1664e-e40d-4c26-b7b3-e254ea9d09e3:b439b8f2-b9bc-471a-b35c-714f30ad47c6", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2015:2110216932.2", "spisova_znacka": "24Co/368/2015", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 24Co/368/2015 z 30. 6. 2015", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2015-06-30", "citacie_n": 91, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2015:2110216932.2"}, {"guid": "4d439d15-8cee-4b4a-b14b-0eff38d43369:1c6d3849-acf7-4738-a101-c7d8894b2206", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2015:8311201982.2", "spisova_znacka": "11Co/60/2014", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 11Co/60/2014 z 13. 4. 2015", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2015-04-13", "citacie_n": 25, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2015:8311201982.2"}, {"guid": "e3f47716-c425-4e8f-a6c3-b7d72d609456:d86fbcd1-48ab-49d5-800f-9f6eb09cec76", "ecli": null, "spisova_znacka": "9Co/330/2012", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 9Co/330/2012 z 10. 4. 2014", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2014-04-10", "citacie_n": 70, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/e3f47716-c425-4e8f-a6c3-b7d72d609456:d86fbcd1-48ab-49d5-800f-9f6eb09cec76"}, {"guid": "520ebb65-fa79-454b-ad6e-3953264b19a9:cce98e25-9a02-4c64-97b0-10cb81f369c6", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2013:5611210995.3", "spisova_znacka": "8Co/264/2013", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 8Co/264/2013 z 27. 10. 2013", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2013-10-27", "citacie_n": 105, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2013:5611210995.3"}], "citovane_v": [{"guid": "3c75f65e-3ad1-4c02-aadb-aed1f80dbba5:e58fd119-c2d6-4517-a5ca-67938d229f5e", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2017:8112240431.1", "spisova_znacka": "3XObdo/156/2017", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3XObdo/156/2017 z 23. 8. 2017", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2017-08-23", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:8112240431.1"}, {"guid": "3fd15210-4515-4899-a24a-a7f3337f81b3:84000cc9-7a34-48a6-a49d-aa504856024f", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2024:7623203499.1", "spisova_znacka": "6Co/48/2024", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Košice sp. zn. 6Co/48/2024 z 13. 5. 2024", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2024-05-13", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2024:7623203499.1"}, {"guid": "4822f4b7-05e0-474a-a262-bfed9488547b:eccf4f77-674a-45b4-9724-282521050a0e", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2021:1114208395.3", "spisova_znacka": "15Co/278/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 15Co/278/2019 z 23. 2. 2021", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2021-02-23", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2021:1114208395.3"}]}