Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 25Co/73/2017 z 26. 9. 2017
Citácia: rozsudok Krajského súdu Trnava z 26. septembra 2017, sp. zn. 25Co/73/2017, ECLI:SK:KSTT:2017:2213217263.2
Krajský súd Trnava | 25Co/73/2017 | ECLI:SK:KSTT:2017:2213217263.2 | 2017-09-26 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Zodpovednosť za škodu
Citované ustanovenia: § 420 ods. 1 OZ, § 7 zákona č. 527/2002 Z. z., § 33 ods. 4 zákona č. 527/2002 Z. z., § 8 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z., § 8b ods. 2 písm. a) zákona č. 182/1993 Z. z., § 8b ods. 2 písm. b) zákona č. 182/1993 Z. z.
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/4a1510ba-8ab6-40bc-8fb1-7e367b5c7e69
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2017:2213217263.2

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 25Co/73/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2213217263
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 09. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Valentová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2213217263.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Martina Valentová a členov
senátu: JUDr. Ľubica Spálová a JUDr. Bibiána Ťažiarová, v právnej veci žalobkyne: Mgr. H. K.,
nar. X.X.XXXX, bytom J. U., P. XX/XX, zastúpenej advokátkou: JUDr. Tatiana Jasperová, so sídlom
Bratislava, Veternicová 11, proti žalovanému: SOUTHERM, s.r.o., so sídlom Dunajská Streda, Športová
4021/13A, IČO: 34 152 644, zastúpeného advokátom: JUDr. Ladislav Slovák, so sídlom Dunajská
Streda, Čigérska 5464/62A, o náhradu škody, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu
Dunajská Streda zo dňa 9.10.2015, č.k. 14C/134/2013-251 - vo vyhovujúcej časti, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti    m e n í   tak, že žalobu
z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom prvoinštančný súd zaviazal žalovaného k povinnosti zaplatiť žalobkyni sumu
vo výške 19.277,24 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,5% ročne zo sumy 19.277,24 Eur od
27.8.2013 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšnej časti žalobu zamietol a vyslovil,
že o trovách konania rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia.

2. Rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil právne citáciou ust. § 100 ods. 1, 2, § 101, § 106 ods. 1, 2,
§ 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 7 ods. 1, 2, § 33 ods. 4 zákona č. 527/2002 Z.z. o dobrovoľných
dražbách a § 120 ods. 4, § 151 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku a vecne tým, že vykonaným
dokazovaním mal súd preukázané, že žalovaný ako správca bytového domu neoprávnene inicioval
dobrovoľnú dražbu bytu vo vlastníctve žalobkyne, ktorá aj prebehla. Súdnym rozhodnutím táto dražba
bola vyhlásená za neplatnú. Práve tento postup žalovaného ako navrhovateľa dražby, bez náležitého
oprávnenia sa preukázal ako neprofesionálny a rozporný s ust. § 7 ods. 1 zákona č. 527/2002 Z.z. Aj z
rozsudku Krajského súdu v Trnave z 24.4.2012, ktorým bolo potvrdené prvoinštančné rozhodnutie súdu
o neplatnosti dražby bytu vo vlastníctve žalobkyne vyplýva, že žalovaný potvrdil, že uzatváral zmluvu
o vykonaní dražby vo vlastnom mene ako správca a toto svoje právo odvodzoval z ust. § 8b zákona
č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, ktorý však v znení do 30.júna 2007 bol
len všeobecný a neobsahoval konkrétne právo správcu domu podať návrh na vykonanie dobrovoľnej
dražby. V prípade, že by sa bol žalovaný dôsledne riadil týmto právnym postupom (?), o ktorom mal
mať vedomosť, že koná protiprávne pri navrhovaní dražby, nebol by spôsobil škodu žalobkyni, ktorá
spočíva práve v tom, že musela znášať okrem zaplatenia (i keď spätného, nie je relevantné kedy,
ale že má právnu povinnosť) nájmu neoprávnene vydraženého bytu, ktorého je aj vlastníkom, musela
sa presťahovať do iného nájomného bytu, s ktorým boli spojené výdavky na nájomnom. Žalobkyni
vznikla týmto konaním žalovaného škoda, ktorá spočíva v duplicite platobných povinností, keď okrem
poplatkov súvisiacich s užívaním vlastného bytu, ktorý byt však nemohla užívať, bola nútená byť v
nájomnom vzťahu a platiť nájomné za iný byt, do ktorého sa na čas kedy nemohla užívať vlastný byt, sa



musela presťahovať. V konaní žalovaného sú tak konkretizované tieto predpoklady zodpovednosti za
škodu. Právnym dôsledkom tohto porušenia je preukázaný vznik škody, ktorú musela žalobkyňa znášať
a to v úhradách súm ktoré si uplatnila touto predmetnou žalobou. Medzi konaním žalovaného, ako
navrhovateľa dražby a vznikom škody existuje príčinná súvislosť, pričom konanie navrhovateľa dražby
bolo zavineným vedomým protiprávneho konania.

3. Súd prvej inštancie ďalej konštatoval, že vykonaným dokazovaním dospel presvedčivo k záveru, že
žalovaný nesie zodpovednosť za škodu, ktorú spôsobil žalobkyni. Z uvedených dôvodov neobstojí ani
námietka žalovaného, že nie je daná pasívna legitimácia, keďže z jeho strany došlo k dražbe, pričom
dražiteľ nemal povinnosť zisťovať oprávnenosť navrhovateľa (viď ust. o upustení dražby z.č. 527/2002
Z.z.). Čo do výšky škody, žalobkyňa si uplatnila v prvom rade nájomné za prvý prenajatý byt v sume
4.980,- Eur, v druhom rade nájomné za druhý prenajatý byt v sume 14.400,- Eur, v treťom rade za
poplatok za zapojenie elektriny v sume 116,- Eur a v štvrtom rade poplatok za vodoinštaláciu v sume
164,33 Eur. Pričom si zároveň uplatnila aj úrok z omeškania vo výške 9,5% ročne od 27.8.2013, teda
počnúc od podania žaloby. Uvedené upresnila na pojednávaní dňa 18.9.2015. Prvý nájomný vzťah bol
založený zmluvou o nájme zo 14.8.2008, a to na obdobie od 14.8.2008 do 13.8.2009, pričom bolo
nájomné dohodnuté na sumu 12.500,- Sk mesačne. Nakoľko sa jednalo o jeden celý rok, žalobkyňa
tak mala zaplatiť 12 x 12.500,- Sk, teda 150.000,- Sk (4.979,09 Eur). Žalobkyňa preukázala platby
súvisiace s týmto nájmom v sume 3.534,70 Eur (4 x 12.500,- Sk, 4 x 415,- Eur, 1x 215,- Eur), ktoré
boli zaplatené na účet prenajímateľa a písomný potvrdením o prevzatí hotovosti 32.000,- Sk (1.062,21
Eur) tiež prenajímateľom. Teda na tento nájomný vzťah preukázala, že zaplatila spolu 4.596,91 Eur.
Pričom však žiadala v petite 4.980,- Eur, avšak platbu vo zvyšnej časti nepreukázala. Druhý nájomný
vzťah bol založený zmluvou o nájme z 10.8.2009, a to na obdobie od 10.8. 2009, a ďalšími nájomnými
zmluvami až do 1.8.2012, pričom bolo nájomné dohodnuté na sumu 400,- Eur mesačne. Žalobkyňa vo
výpovediach tvrdila, že v nájomnom vzťahu zotrvala až do 30.8.2012. Toto jej však súd neuveril, nakoľko
súdu neuniklo pozornosti, že súdne rozhodnutie o určení neplatnosti dražby nadobudol právoplatnosť
dňa 23.6.2012, a teda sa mohla vrátiť do svojho vlastného bytu už skôr i s dodržaním výpovednej
lehoty z nájmu. Žalobkyňa tvrdila, že za uvedený nájomný vzťah v rozsahu 36 mesiacov zaplatila
celkom 14.400 Eur (36 x 400,- Eur), o čom súdu predložila aj relevantné potvrdenia o vklade na účet
prenajímateľa v sume celkom 7.300,- Eur, ďalej predložila príjmový pokladničný doklad z 15.8.2012
o prijatej hotovosti prenajímateľom v sume 7.400,- Eur za účelom nájomného a doplatku. Uvedené
platby však prevyšujú uplatnenú škodu titulom nájomného o 300,- Eur. Nakoľko však žalobkyňa z
uvedeného nájomného vzťahu si uplatňovala 36 mesačné nájomné v sume 14.400,- Eur, súd zisťovaniu
prevyšujúcou sumou nezaoberal, nakoniec ani žalovaný túto sumu v tomto smere nenamietal. Žalobkyňa
poplatok za zapojenie elektriny v sume 116,-Eur preukázala potvrdením o zaplatení 66,60 Eur za
pripojenie a príjmovým pokladničným dokladom z 15.7.2012 o prijatej hotovosti revíznym technikom v
sume 50,- Eur za účelom revízii a opravy elektroinštalácie. Poplatok za vodoinštaláciu v sume 164,33 Eur
preukázala pokladničnými dokladmi z 28.9.2012 o nákupe vodoinštalačného materiálu. Tieto náklady
mal súd za odôvodnené, boli vykonané v čase, keď sa do svojho bytu mohla opäť nasťahovať žalobkyňa,
a nebol dôvod pochybovať vierohodnosti týchto skutočností, ktoré mal súd preukázané aj z výsluchu
žalobkyne, a žalovaný čo do výšky aj oprávnenosti nenamietal uplatnenú škodu v tomto rozsahu.
Nakoľko mal súd preukázané, že žalobkyni vznikla škoda v sume celkom 19.277,24 Eur, rozhodol o
povinnosti žalovaného zaplatiť žalobkyni túto sumu titulom náhrady škody, spolu s úrokom z omeškania
vo výške 9,5% ročne od 27.8.2013. Vo zvyšnej časti súd žalobu zamietol, a to v časti v ktorej žalobkyňa
nepreukázala úhradu spojenú s nájomným na prvý prenajatý byt v sume 383,09 Eur.

4. Prvoinštančný súd na záver poukázal i na to, že žalovaný nepredložil v predmetnej veci žiadne
dôkazy, ktoré by preukazoval jeho tvrdenie o nedôvodnosti žaloby. Obaja účastníci boli poučený o tom,
že dôkazy, ktorými preukáže opodstatnenosť svojich tvrdení musia predložiť do rozhodnutia súdu vo
veci samej, tieto dôkazy žalovaný nepredložil ani také nenavrhol. Povinnosťou účastníka konania je
na svoje tvrdenia dôkazy predkladať, pretože len predložením dôkazov preukazuje účastník konania
dôvodnosť svojich tvrdení. Táto povinnosť vyplýva aj z poučenia podľa § 120 ods. 4 Občianskeho
súdneho poriadku, ktoré im bolo doručené. Súd zabezpečuje predloženie dôkazov iba v prípade, že
účastník konania z objektívnych dôvodov nemôže predložiť dôkaz na vykonanie ktoré on navrhol. Ani
jeden z účastníkov nepreukázali žiadnu skutočnosť, ktorá by im bránila predložiť taký dôkaz, ktorý
by vyvrátil alebo spochybnil záver dokazovania, ktoré bolo vykonané v súdnom konaní. Na ostatnom
pojednávaní, resp. počas konania žalovaný žiadal zabezpečiť a vykonať také dôkazy, ktoré však by viac
neozrejmili doteraz zistený skutkový stav veci. Keďže ako je vyššie uvedené, súd nezistil žiadne závažné



nedostatky, ktoré by spochybňovali závery o zistenom skutkovom stave veci a žalovaný neoznačil žiadny
relevantný dôkaz, ktorým by tieto závery vyvrátil alebo spochybnil, neboli dané žiadne zákonné dôvody
na to, aby súd nariaďoval ďalšie dokazovanie. Súd vo veci rozhodol na základe dôkazov navrhnutých
účastníkmi, pričom sám ďalšie dôkazy nevykonával ani neinicioval a to s prihliadnutím na zásadu
rovnosti strán účastníkov konania ako aj na právo účastníkov na spravodlivé a nestranné prejednanie
veci.

5. Pokiaľ ide o trovy konania súd prvej inštancie vyslovil, že o trovách konania rozhodne samostatným
uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia, nakoľko sa jedná o zložitý prípad z dôvodu väčšieho
počtu nárokov uplatňovaných v konaní.

6. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie, v jeho vyhovujúcej časti, podal žalovaný prostredníctvom
právneho zastúpenia odvolanie, ktorým žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v
napadnutej časti zmenil tak, že žaloby zamietne a súčasne zaviaže žalobkyňu i na náhradu trov
odvolacieho konania v sume zaplateného súdneho poplatku a trov právneho zastúpenia v sume 461,53
Eur. Ako odvolacie dôvody uviedol tie, ktoré vyplývajú z § 205 ods. 2 písm. c), d), f) Občianskeho
súdneho poriadku. Argumentoval tým, že prvoinštančný súd neposúdil vec správne, keď žalobkyni
priznal časť požadovanej náhrady škody, nakoľko podľa jeho názoru, žalobkyňa v konaní nepreukázala
splnenie základných podmienok, ktoré na vznik zodpovednostného vzťahu vyžaduje zákon. Pokiaľ ide o
existenciu protiprávneho úkonu, prvoinštančný súd uviedol, že v danom prípade sa má použiť § 33 ods. 4
zák. č. 527/2002 Z.z., podľa ktorého navrhovateľ dražby zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením
ustanovení tohto zákona. Tejto zodpovednosti sa zbaví, ak preukáže, že škode nemohol zabrániť ani pri
vynaložení úsilia, ktoré možno od neho spravodlivo požadovať. Z odôvodnenia prvoinštančného súdu
však nevyplýva, ktoré ust. zák. č. 527/2002 Z.z. o dobrovoľných dražbách mal porušiť. Skutočnosť,
že podľa rozhodnutia Krajského súdu v Trnave nemal konkrétne oprávnenie na uzatvorenie zmluvy o
vykonaní dražby s dražobnou spoločnosťou však nie je podľa neho možné považovať za porušenie
zák. č. 527/2002 Z.z., v nadväznosti na založenie zodpovednostného vzťahu podľa § 33 ods. 4 zák.
č. 527/2002 Z.z. V danom prípade mohlo ísť len o konanie nad rámec oprávnení správcu podľa vtedy
platného ust. § 8b zák. č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, ale nie o porušenie
zák. č. 527/2002 Z.z. o dobrovoľných dražbách. Je názoru, že nebolo od neho t.č. možné, ani pri
vynaložení úsilia, ktoré od neho možno spravodlivo požadovať (§ 33 ods. 4 druhá veta), aby pred
vykonaním dražby ako objednávateľ dražby, ktorý si jej vykonanie v dobrej viere objednal u odborne
spôsobilej dražobnej spoločnosti zisťoval, či sú, alebo nie sú splnené podmienky na vykonanie dražby
a či vtedajšie oprávnenia podľa ust. § 8b ods. 2 zák. č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových
priestorov postačujú na uzatvorenie zmluvy o vykonaní dražby. Skúmanie tejto skutočnosti mu za
povinnosť neukladal žiaden zákon. Sám bol iba klientom, ktorý si v dobrej viere objednal celý proces
dražby u odborne spôsobilej osoby, ktorá zabezpečila aj vyhotovenie všetkých potrebných písomností
(vrátane zmluvy o vykonaní dražby). Zákonné podmienky mala vzhľadom na výkon svojej činnosti od
začiatku až po ukončenie celého procesu dražby sledovať práve dražobná spoločnosť. Z uvedeného
dôvodu nesúhlasí s tým, že by v pozícii navrhovateľa dražby porušil niektoré z ustanovení zák. č.
527/2002 Z.z. o dobrovoľných dražbách a ak mal prvoinštančný súd za to, že tomu tak bolo, mal
uviesť, ktoré konkrétne ustanovenie zákona malo byť ním porušené. Prvoinštančný súd ďalej neozrejmil,
prečo má byť v konaní pasívne vecne legitimovaný práve on a nie dražobná spoločnosť, ktorá celú
dražbu od začiatku až do konca uskutočňovala. Od neho preto nie je možné spravodlivo požadovať,
aby akýmkoľvek spôsobom zasahoval do priebehu dražby a to už vôbec od neho nemožno spravodlivo
požadovať, aby skúmal či sú alebo nie sú splnené podmienky na vykonanie dražby. Ak žalobkyňa
v konaní tvrdila, že jej bola neplatnosťou dražby spôsobená škoda, zodpovedá za ňu subjekt, ktorý
dražbu vykonal a nie subjekt, ktorý si v dobrej viere u dražobníka objednal vydraženie nehnuteľnosti.
Opätovne poukazuje na to, že dražobník, zastúpený licitátorom, dokonca sám v deň konania dražby
konštatoval, že neexistujú žiadne zákonné prekážky pre upustenie od dražby nehnuteľnosti. Naviac
to, že podľa rozhodnutia Krajského súdu v Trnave sp. zn. 10Co/67/2011 nemohol vystupovať v celom
procese dražby ako navrhovateľ, nebol podľa rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn.
7C/163/2005, ktorým bola vyslovená neplatnosť dražby a tiež rozsudku Krajského súdu v Trnave sp.
zn. 10Co/67/2011 jediným dôvodom neplatnosti dražby. Teda ak bola t.č. dražba vyhlásená za neplatnú,
bolo tomu tak aj z iných dôvodov porušenia zákona dražobnou spoločnosťou (nielen pre skutočnosť,
že podľa rozhodnutia Krajského súdu v Trnave sp. zn. 10Co/67/2001, nemohol vystupovať v celom
procese dražby ako navrhovateľ). Ak by teda žalobkyni aj vznikla neplatnosťou dražby nejaká škoda,
bolo by tomu aj z iných dôvodov a tak medzi údajným protiprávnym konaním a požadovanou škodou



nie je vzťah príčiny a následku. Preto opakuje, že ak mal prvoinštačný súd za to, že bolo porušené
ustanovenie zák. č. 527/2002 Z.z., mal uviesť, ktoré konkrétne ustanovenie bolo porušené a ktorým
konkrétnym jeho úkonom sa tak stalo. Nesúhlasí preto s tým, že by v konaní mal byť vecne pasívne
legitimovaný a ak žalobkyni nejaká škoda vznikla, zodpovedá za ňu práve dražobná spoločnosť, ktorá
celý proces dražby vykonala. K skutočnosti ohľadom výšky škody uvádza, že ak by aj boli splnené
podmienky na vznik zodpovednostného vzťahu, prvoinštančný súd určil náhradu škody v nesprávnej
výške. Má dôvodné pochybnosti o tom, že príjmový pokladničný doklad zo dňa 15.8.2012 a to vo
výške až 7.400,- Eur bol vyhotovený čisto účelovo. Je totiž ťažko predstaviteľné, že by prenajímateľ
čakal na zaplatenie nájomného od žalobkyne cca 18 mesiacov a to za situácie, keď sa nájomné podľa
zmluvy malo platiť každý mesiac na jeho účet. Prvoinštančný súd síce nepriznal žalobkyni v prípade
bytu Smetanov háj 12, časť údajnej škody, ktorá jej mala vzniknúť titulom zaplateného nájomného
v uplatnenej výške, avšak z dokladov predložených žalobkyňou je zrejmé, že škodu v prípade tohto
bytu nepreukázala ani v takto súdom priznanej výške. Chce poukázať taktiež na to, že samotná výška
platieb zaplatených žalobkyňou titulom nájomného, nemôže byť stotožňovaná s výškou údajnej škody.
Ak žalobkyňa bývala v inom ako vlastnom byte, musela okrem týchto nákladov platiť navyše ešte aj
nájomné. Nie je sa možné totiž stotožniť s výškou žalobkyňou zaplatených platieb titulom nájomného
s prípadnou škodou žalobkyne a tiež, keďže je zrejmé, že medzi údajným protiprávnym konaním a
údajnou škodou, ktorá mala žalobkyni tak ako si ju ona uplatňuje, nemôže byť vzťah príčiny a následku.
Totiž režijné náklady, ktoré žalobkyňa platila za užívanie bytu (počas trvania nájmu obsiahnuté v
nájomnom) by jej vznikli vždy a to bez ohľadu na platnosť/neplatnosť dražby. Odlišné by bolo iba miesto
ich plnenia. Žalobkyňa tiež nijako nepreukázala platby nákladov, ktoré údajne platila vo vydraženom
byte, nepreukázala sumy týchto platieb a ani to, kedy a ako tieto platby zaplatila. Nesúhlasí preto aj
s tým odôvodnením prvoinštančného súdu, podľa ktorého škoda spočívajúca v duplicite platobných
povinností, keď okrem poplatkov súvisiacich s užívaním vlastného bytu musela platiť aj nájomné.
Naviac v zaplatenom nájomnom, ako už bolo uvedené, boli obsiahnuté aj režijné náklady za jeho
užívanie, ktoré pochopiteľne po následnom odsťahovaní sa zo svojho bytu ani nemusela platiť. Nie
je teda možné súhlasiť s tvrdením o duplicitnom platení týchto platieb, nakoľko duplicitná povinnosť
platiť tieto platby nikdy ani nevznikla. Žalobkyňa užívala vždy iba jeden byt. Od začiatku namietal
aj uplatnené náklady vynaložené žalobkyňou na pripojenie elektriky v sume 116,- Eur a náklady na
opravu elektroinštalácie vo výške 164,33 Eur. Skutočnosť, že bola žalobkyňa odpojená od elektrickej
energie a dodávky vody vtedajšími vlastníkmi bytu - manželmi J., bola spôsobená výlučne tým, že
za platby za služby opätovne neplatila. Nestotožňuje sa ani s tvrdením prvoinštančného súdu, že by
bola v tomto prípade splnená podmienka príčinnej súvislosti medzi protiprávnym konaním a vzniknutou
škodou, pretože prvoinštančný súd nijako nevysvetlil, v čom spočíva príčinná súvislosť medzi údajným
protiprávnym konaním a vzniknutou škodou. Obmedzil sa iba na konštatovanie, že žalobkyňa musela
platiť platby za nájomné, nakoľko sa musela z bytu pre neplatnosť dražby vysťahovať. Skutočnosti, že by
žalobkyňa musela režijné výdavky za užívanie bytu (voda, elektrina, plyn atď.) platiť vždy, v akomkoľvek
byte a to bez ohľadu na platnosť/neplatnosť dražby sa prvoinštančný súd nijako nevyjadril. Ak by bola
žalobkyni priznaná škoda v ňou požadovanej výške, žalobkyni by v podstate preplatil náklady za užívanie
bytu za obdobie jej bývania v bytoch, ktoré mala v nájme. Pokiaľ ide o zavinenie, i v tomto v prípade
je potrebné skúmať, ako žalobkyňa zavinila vznik prípadnej škody a akou mierou ju má aj znášať.
Uvedeným sa však prvoinštančný súd takmer nijako nezaoberal a to aj napriek tomu, že od začiatku
poukazoval i na zavinenie žalobkyne, ktorá začatie konania o neplatnosť dražby a prípadný vznik škody
zavinila práve tým, že riadne neplatila za služby súvisiace s užívaním bytu. Napokon k otázke premlčania
uvádza, že časť uplatňovaných nárokov žalobkyne je premlčaná. Najneskôr sa mohlo právo uplatniť v
trojročnej objektívnej premlčacej lehote, počítanej od uskutočnenia dražby dňa 20.9.2005. Neplatnou
dražbou došlo ku škode a teda udalosť, ktorou údajná škoda mala vzniknúť je práve samotná dražba.
Priznaným úrokom z omeškania uvádza, že tieto boli tiež priznané nad rámec zákona a to s poukazom
na § 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka, keď od začiatku popieral, že by mal titulom náhrady škody
niečo plniť a o tom, že si voči nemu žalobkyňa z tohto dôvodu uplatňuje nejaké nároky sa dozvedel až
keď ho vyzval súd k tomu, aby sa vyjadril k podanej žalobe. V prípade priznania nároku má byť preto
podľa jeho názoru priznaná výška úroku z omeškania podľa ustanovení právnych predpisov upravujúce
úrok z omeškania v občiansko-právnych vzťahoch, účinných pred 31.3.2013, teda len vo výške 5,5%
ročne. K odmietnutiu vykonať doplnenie dokazovania uvádza, že dôkazmi chcel doplniť dokazovanie
o zistenie výšky zaplatenej sumy za elektrinu a plyn, ktoré žalobkyňa za dané obdobia počas užívania
bytov, ktoré mala v nájme skutočne spotrebovala a fakticky aj zaplatila prenajímateľovi v nájomnom
(návrh na vyžiadanie informácie od SPP a.s.). K čiastočnému späťvzatiu žaloby žalobkyňou uvádza, že
odmieta, že by bol návrh čiastočne vzatý späť pre jeho správanie.



7. K doručenému odvolaniu žalovaného sa žalobkyňa prostredníctvom právneho zástupcu písomne
vyjadrila, v ktorom vyjadrení poukázala na to, že žalovaný vo svojom odvolaní uvádza, že prvoinštančný
súd zistil nesprávny skutkový stav veci a to najmä zistením výšky škody. Poukazuje na skutočnosť,
že žalovaný v priebehu všetkých súdnych pojednávaní a to od roku 2013 nenamietal výšku škody
a jednotlivé platby nespochybňoval, pričom podľa § 120 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku
dokazovanie konajúci súd vyhlásil za ukončené. Čo sa týka časti odvolania, kde sa namieta, že konajúci
súd riadne neodôvodnil svoje súdne rozhodnutie, pričom údajne nie je dostačujúci odkaz na rozhodnutie
a odôvodnenie uvedené v rozsudku Krajského súdu v Trnave č.k. 10Co/67/2011, uvedenú skutočnosť
taktiež nepovažuje za dostatočný odvolací argument. Pokiaľ sa namieta nedostatočné zaoberanie sa
otázkou príčinnej súvislosti a zavinenia škody, ako aj procesnou námietkou pasívnej legitimácie, zastáva
názor, že prvoinštančný súd dostatočne a právne kvalifikovane zistil skutkový stav veci, ako aj sa
právne vysporiadal s námietkou žalovaného o nedostatku pasívnej legitimácie. Prvoinštančný súd vo
svojom rozhodnutí riadne uplatnil všetky zákonné postupy, ako aj odôvodnenie rozhodnutia, pričom vo
svojich postupoch nijakým spôsobom neporušil zákon tak, aby bol právny dôvod na podanie odvolania.
Prvoinštančné rozhodnutie považuje za vecne a právne správne, ktoré nemá žiadne právne nedostatky,
ktoré by mali mať za následok právny predpoklad na podanie odvolania, ako aj na zrušenie, či prípadnú
zmenu súdneho rozhodnutia. Navrhuje preto rozsudok prvoinštančného súdu v napadnutej časti potvrdiť
v plnom rozsahu, ako právne a vecne správny. Súčasne si v zmysle § 142 Občianskeho súdneho
poriadku uplatňuje trovy odvolacieho konania vo výške 461,51 Eur, ako aj trovy prvoinštančného
konania, ktoré boli vyčíslené a sú súčasťou súdneho spisu.

8. K doručenému vyjadreniu žalobkyne k odvolaniu žalovaného, žalovaný prostredníctvom právneho
zastúpenia písomne uviedol, že nie je pravdou tvrdenie žalobkyne uvádzané v jej vyjadrení, že
by v priebehu všetkých súdnych pojednávaní od roku 2013 nenamietal výšku škody a jednotlivé
platby nespochybňoval, keďže predsa v priebehu celého súdneho konania od začiatku spochybňoval
skutočnosť, že by vôbec nejaká škoda žalobkyni vznikla a ak by jej aj vznikla, jej výška podľa neho
nebola vôbec preukázaná. Obdobne aj samotné platby žalobkyne, ktorými preukazuje údajnú škodu
spochybňoval a od začiatku tvrdil, že ich nie je možné stotožniť s údajnou škodou. V ďalších častiach
vyjadrenia podľa jeho názoru žalobkyňa neuviedla žiadne také skutočnosti, ktorými by spochybňovala,
resp. vyvrátila jeho tvrdenia uvedené v odvolaní. Opätovne uvádza, že v danom prípade nie sú splnené
zákonné podmienky na priznanie nároku na náhradu škody a ak by aj boli splnené (čo zásadne odmieta),
jej výška by v žiadnom prípade nebola taká, aká je táto priznaná v napádanom rozhodnutí. V tejto
súvislosti si dovoľuje odkázať na samotný obsah svojho odvolania, z ktorého vyplývajú tak odvolacie
dôvody, ako aj skutočnosti, ktoré vytýka napádanému rozhodnutiu. Vzhľadom na to má za to, že nie
sú splnené zákonné podmienky na to, aby bola žalobkyni priznaná náhrada škody a tak žiada odvolací
súd, aby napadnutý výrok rozsudku prvoinštančného súdu zmenil tak, že žalobu zamietne a prizná mu
náhradu trov ako prvoinštančného, tak i odvolacieho konania.

9. K doručenému vyjadreniu žalovaného k vyjadreniu žalobkyne k jeho odvolaniu, žalobkyňa
prostredníctvom právneho zastúpenia zaujala písomné stanovisko, v ktorom poukázala na § 33 zák. č.
527/2002 Z.z. o dražbách, z ktorého vyplýva osobitná objektívna zodpovednosť navrhovateľa dražby
za vzniknutú škodu. Osobitne upriamuje v danej situácii na objektívnu zodpovednosť danú v § 33 ods.
6 zák. č. 527/2002 Z.z.: „Ak vykonala dražbu osoba, ktorá na to nebola oprávnená, zodpovedá za
škodu spôsobenú uskutočnením dražby, tejto zodpovednosti sa nemôže zbaviť.“ Žalovaný ako správca
a navrhovateľ dražby nebol oprávnený na vykonanie dražby, preto zodpovedá za škodu objektívne v
plnom rozsahu a zodpovednosti za vzniknutú škodu sa nemôže zbaviť. Taktiež zodpovedá i za škodu
vzniknutú podľa Zákona o vlastníctve bytov zák. č. 182/1993 Zb. v platnom znení, ako aj všeobecných
ustanovení Občianskeho zákonníka. Správca bytového domu nemôže byť navrhovateľom dražby podľa
§ 7 ods. 1 zák. č. 527/2002 Z.z. o dražbách. V danom prípade sa jedná o zákonom danú objektívnu
zodpovednosť za vzniknutú škodu a žalovaný sa uvedenej zodpovednosti za škodu nemôže právne
kvalifikovaným spôsobom zbaviť. Pokiaľ ide o nedostatočné preverovanie výšky náhrady škody, tu
považuje dokazovanie za ukončené a po právnej stránke už nie je možné pred konajúcim odvolacím
súdom vykonávať ďalšie dokazovanie tak, ako to požaduje žalovaný. Pokiaľ žalovaný uvádza, že jej
žiadna škoda nemohla vzniknúť a preto považuje žalobu ako právne nedôvodnú, poukazuje na to,
že sama dobrovoľne v prenajatom byte nebývala, ale bolo to v dôsledku protizákonného konania
žalovaného. Vyjadrenie žalovaného preto považuje za právne irelevantné a nemajúce žiadny vplyv
na zmenu, príp. zrušenie napadnutého rozsudku. Svoj nárok považuje za opodstatnený a preto žiada



konajúci odvolací súd, aby rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil v plnom rozsahu, ako právne a
vecne správny a súčasne si uplatňuje aj náhradu trov odvolacieho konania, rovnako ako náhradu trov
prvoinštančného konania, ktoré boli vyčíslené a sú súčasťou súdneho spisu.

10. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (zákon č. 160/2015 Z. z., ďalej
CSP), ktorý nahradil a zrušil do 30.6.2016 účinný zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej
OSP). Odvolací súd pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po 1. júli 2016, postupoval na základe
prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 CSP (podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon
aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) už podľa CSP. Keďže ale odvolanie bolo
podané ešte pred 1. júlom 2016, podmienky jeho podania bolo nutné posúdiť podľa právneho stavu
existujúceho v čase podania odvolania, teda podľa príslušných ustanovení OSP. Dôvodom pre takýto
postup je nevyhnutnosť rešpektovania základných princípov CSP o spravodlivosti ochrany porušených
práv a právom chránených záujmov tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty, vrátane naplnenia
legitímnych očakávaní strán odvolacieho konania, ktoré začalo, avšak neskončilo, za účinnosti skoršej
úpravy procesného práva (čl. 2 ods. 1 a 2 CSP), ako aj potreba ústavne konformného i eurokonformného
výkladu noriem vnútroštátneho práva (čl. 3 ods. 1 CSP).

11. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§
204 ods. 1 OSP, aktuálne § 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech
bolo rozhodnutie vydané (§ 201 OSP, akt. § 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti
ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania pripúšťal (§ 201 a 202 OSP, akt.§ 355 ods. 1 CSP), po
skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 205 ods. 1 OSP, akt. § 127 a § 365 CSP)
a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. c), d), f) OSP, ktoré má
ekvivalent v § 365 ods. 1 písm. e), f), h) CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných
rozsahom odvolania (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na
prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný
skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie
(§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď
miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu
minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k právnemu záveru, že odvolanie
je dôvodným, v dôsledku čoho je nevyhnutné rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej
časti zmeniť a žalobu i v tejto časti zamietnuť.

12. Predmetom konania je nárok žalobkyne na zaplatenie náhrady škody, ktorá jej mala vzniknúť v
priamej súvislosti s porušením povinností žalovaného.

13. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu vymedzeným uplatnenou odvolacou argumentáciou bolo
posúdiť, či súd dospel k správnemu právnemu záveru, že žalobou uplatnený nárok na náhradu škody  je
v rozsahu priznanej istiny 19.277,24 Eur uplatnenej pohľadávky žalobkyňou spolu jej s príslušenstvom
dôvodný, pre žalovaným tvrdené nepreukázanie splnenia základných podmienok, ktoré na vznik
zodpovednostného vzťahu vyžaduje zákon, predovšetkým pre absenciu existencie jeho protiprávneho
úkonu, tým potom i nedostatku jeho pasívnej vecnej legitimácie, pri následnom spochybnení i skutočností
ohľadom výšky škody a tiež príčinnej súvislosti medzi protiprávnym konaním (ak by predsa len bolo
zistený) a vzniknutou škodou.

14. Nesporným pritom zostáva, že žalovaný, ktorý nemal oprávnenie byť navrhovateľom dražby, uzatvoril
vo vlastnom mene zmluvu o vykonaní dražby ako správca bytového domu, v ktorom sa dražený byt
vo vlastníctve žalobkyne, ktorá inak mala dlh  na úhradách za služby spojené s užívaním bytu a do
fondu prevádzky údržby a opráv, nachádzal. Takéto právo  žalovaný odvodzoval z § 8b ods. 2 zákona
č. 182/1993 Zb. v znení platnom a účinnom do 30.6.2007, ktorý však bol len všeobecný a neobsahoval
konkrétne právo správcu domu podať návrh na vykonanie dražby, na základe ktorej zmluvy o vykonaní
dražby bol byt žalobkyne vydražený, ktorá dražba bola následne právoplatne z uvedeného dôvodu
určená za neplatnú (t.j. pre chýbajúce oprávnenie žalovaného podať návrh na vykonanie dobrovoľnej
dražby bytu žalobkyne).

15. Žalovaná v konaní uplatňuje nárok na náhradu škody, ktorá jej mala vzniknúť práve porušením
povinností žalovaného, podľa nej vyplývajúce mu z § 8 ods. 5, § 8b ods. 2 písm. a), b) zákona č. 182/1993
Zb. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, tiež § 33 ods. 6 zákona č. 527/2002 Z.z. o dobrovoľných



dražbách, § 420 a nasl. Občianskeho zákonníka a napokon i čl. II. Zmluvy o výkone správy zo dňa
23.5.2002 (špecifikácia žaloby žalobkyňou podaním zo dňa 7.1.2014, č.l. 57 spisu).

16. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom po citácii § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka a § 7
ods. 1 a 2, § 33 ods. 4 zákona č. 527/2002 Z.z. o dobrovoľných dražbách uzavrel, že v konaní mal
preukázané, že žalovaný neoprávnene inicioval dobrovoľnú dražbu (bez konkrétneho práva ako správcu
domu podať návrh na vykonanie dobrovoľnej dražby), pričom táto dražba aj prebehla a následne súdnym
rozhodnutím aj bola vyhlásená za neplatnú. Práve tento postup navrhovateľa dražby, bez náležitého
oprávnenia, sa preukázal ako neprofesionálny a rozporný s ust. § 7 ods. 1 zákona č. 527/2002 Z.z. Kedy
žalovaný postupoval správne, pričom že koná protiprávne pri navrhovaní dražby mal mať vedomosť,
nebol by spôsobil škodu žalobkyni, ktorá spočíva práve  v tom, že musela znášať okrem zaplatenia
nájmu neoprávnene vydraženého bytu, ktorého je vlastníkom, i presťahovanie sa do iného nájomného
bytu, s ktorým boli spojené výdavky na nájomnom. Žalobkyni vznikla týmto konaním žalovaného škoda,
ktorá spočíva v duplicite platobných povinností, keď okrem poplatkov súvisiacich s užívaním vlastného
bytu, ktorý byt však nemohla užívať, bola nútená byť v nájomnom vzťahu a platiť nájomné za iný byt, do
ktorého sa na čas kedy nemohla užívať vlastný byt, sa musela presťahovať. V konaní žalovaného sú tak
konkretizované predpoklady zodpovednosti za škodu a to tým, že právnym dôsledkom tohto porušenia
je preukázaný vznik škody, ktorú musela žalobkyňa znášať a to v úhradách súm ktoré si uplatnila
touto predmetnou žalobou. Medzi konaním žalovaného, ako navrhovateľa dražby a vznikom škody
existuje príčinná súvislosť, pričom konanie navrhovateľa dražby bolo zavineným vedomým protiprávnym
konaním.

17. Predpokladom vzniku občianskoprávnej zodpovednosti je:
-protiprávny úkon,
-spôsobenie škody,
-príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom a škodou
-zavinenie (okrem osobitných prípadov zodpovednosti špecifikovaných zákonom)

18. Pre vznik zodpovednosti za škodu je nevyhnutné kumulatívne splnenie všetkých vyššie uvedených
4 predpokladov. Pri neexistencii čo len jedného z nich zodpovednosť za škodu nie je daná.

19. Porušenie právnej povinnosti spočíva v existencii takého úkonu, ktorý je v rozpore s objektívnym
právom. K porušeniu právnej povinnosti môže dôjsť buď protiprávnym konaním alebo opomenutím toho,
čo malo byť v súlade s právom vykonané. Uskutočnený úkon je protiprávny vtedy, ak v súvislosti s nimi
došlo k porušeniu právnej povinnosti, ktorá vyplýva zo všeobecne záväzných právnych predpisov a iných
noriem, ktoré mal škodca zachovávať, zo zmlúv alebo iných právnych úkonov, prípadne i z porušenia
ustanovenia § 415 Občianskeho zákonníka.

20. Porušenie právnej povinnosti ako predpoklad občianskoprávnej zodpovednosti sa neprezumuje, ale
musí byť poškodeným preukázaný. V súdnom konaní je úlohou žalobcu preukázať, že došlo k určitému
skutku, z ktorého je vyvodená zodpovednosť žalovaného za protiprávny úkon. Posúdenie, či protiprávny
skutok je protiprávnym konaním, je posúdením právnym, ktorý prináleží súdu. Poškodený preukazuje
skutkové okolnosti, ktoré po právnej stránke hodnotí súd.

21. Ako vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku, prvoinštančný súd podriadil zodpovednosť
žalovaného pod § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 7 ods. 1 a 2 a § 33 ods. 4 zákona č. 527/2002
Z.z. o dobrovoľných dražbách, pričom z odôvodnenia jeho rozhodnutia nie je možné jednoznačne
vyvodiť, ktoré konkrétne zákonné ustanovenie mal žalovaný porušiť svojim konaním spočívajúcim v
tom, že vo vlastnom mene uzatvoril zmluvu o vykonaní dražby ako správca bytového domu, hoci na
to nebol splnomocnený zákonom ani vlastníkmi bytov, ktoré by bolo v príčinnej súvislosti so škodou,
ktorá žalobkyni mala takýmto protiprávnym konaním vzniknúť. Pokiaľ ním mali byť súdom prvej inštancie
citované a vyššie uvedené ust. § 7 ods. 1, 2 a § 33 ods. 4, tu odvolací súd uzatvára, že Zákon o
dobrovoľných dražbách upravuje niekoľko základných okruhov. Prvým je samotná úprava dobrovoľných
dražieb, druhým kontrola nad výkonom dražieb a tretím úprava práv bezprostredne súvisiacich s
dobrovoľnými dražbami. Žalovaný, ktorý síce inicioval dobrovoľnú dražbu ako navrhovateľ dražby,
ktorý ale nemal oprávnenie dražbu navrhnúť, čím sa potom ani nemohol stať navrhovateľom dražby
podľa Zákona o dobrovoľných dražbách, čo bolo i dôvodom určenia dražby za neplatnú, sa preto
porušení ustanovení Zákona o dobrovoľných, na ktoré odkazuje žalobkyňa a  súd prvej inštancie ich v



odôvodnení napadnutého rozsudku iba cituje (bez ďalšieho) ani nemohol dopustiť. Navyše pokiaľ ide o
žalobkyňou tvrdenú a podľa súdu prvej inštancie existujúcu zodpovednosť žalobcu podľa § 33 ods. 4
Zákona o dobrovoľných dražbách, tu odvolací súd navyše poznamenáva, že pokiaľ by žalobca skutočne
bol oprávneným navrhovateľom dražby (čo však nebol), žalobkyňa a súd by museli konkretizovať
akú povinnosť vyplývajúcu z uvedeného zákona žalobca porušil. Tiež žalobkyňou tvrdené porušenie
povinnosti podľa § 33 ods. 6 Zákona o dobrovoľných dražbách by tu neprichádzali do úvahy, pretože sa
vzťahuje na osobu, ktorá dražbu vykonala a tou je dražobník.

22. Žalobkyňa ale tvrdila, že žalovaným prekročením svojich oprávnení správcu domu porušil aj
konkrétne ustanovenia zákona č. 182/1993 Zb. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov. Mali nimi
byť konkrétne ust. § 8 ods. 5, § 8b ods. 2 písm. a), b).

23. Odvolací súd je v prejednávanej právnej veci je preto toho názoru, že na vec sa vzťahuje
aj ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a je pre
rozhodnutie veci rozhodujúce, konkrétne ust. § 8 ods. 5 a § 8b ods. 2 písm. a), b)  zákona č. 182/1993
Zb. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, ktoré súd prvej inštancie nepoužil. V súlade s § 382
CSP dal potom odvolací súd priestor stranám na vyjadrenie sa k možnému použitiu týchto zákonných
ustanovení, ktoré právo strany aj využili.

24. Žalobkyňa prostredníctvom právneho zastúpenia v rámci argumentácie uviedla, že pokiaľ konajúca
sudkyňa okresného súdu vo svojom odôvodnení rozhodnutia 14C/134/2013 zo dňa 9.10.2015 použila
iba ustanovenia iného zákona a považovala ich za postačujúce odôvodnenie, ak krajský súd považuje
za potrebné rozšíriť uvedené odôvodnenie aj o ust. § 8 ods. 5, § 8b ods. 2 písm. a), b) zák. č. 182/1993
Zb. v platnom znení, súhlasí s daným postupom. Žalovaný ako správca nehnuteľností nebol oprávnený
vykonávať dražbu predmetného bytu ani na základe zák. č. 182/93 Zb., ani podľa zmluvy o výkone
správy, ani podľa zák. č. 527/2002 Zb., teda dražbu vykonal v rozpore s platnými právnymi predpismi.
Naďalej trvá na všetkých doposiaľ vykonaných podaniach v plnom rozsahu s tým, že si uplatňuje svoj
žalobný návrh ako právne opodstatnený, ako aj trovy konania a právneho zastúpenia.

25. Žalovaný prostredníctvom právneho zástupcu zase poukázalo na to, že odmieta, že by si svoje
povinnosti správcu podľa zák. č. 182/1993 Zb. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov neplnil, alebo
že by si ich nemal plniť dostatočne, práve naopak. S majetkom vlastníkov bytov a nebytových priestorov
v dobe hospodáril vždy s odbornou starostlivosťou a v súlade s podmienkami zákona a zmluvy o výkone
správy. Taktiež vždy dbal na to, aby boli chránené práva vlastníkov bytov a nebytových priestorov
v dome a vždy uprednostňoval záujmy vlastníkov bytového domu pred záujmami vlastnými. Tomu
nasvedčuje aj obsah spisu, keď je preukázané, že si predmetnú dražbu objednal u odporne spôsobilej
osoby, ktorá sa profesionálne zaoberala výkonom dobrovoľných dražieb. K celej veci pristupoval s
maximálnou možnou odbornou starostlivosťou, ktorú od neho možno spravodlivo požadovať. Aj samotné
začatie dražby inicioval práve preto, že ako správca zodpovedne pristúpil k celej veci a hospodárne
spravoval majetok vlastníkov bytov a nebytových priestorov v bytovom dome a dbal na ochranu ich práv.
Listinnými dôkazmi založenými v spise, najmä však právoplatným a vykonateľným exekučným titulom
- rozhodnutím Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn. 8C/219/2004 zo dňa 1.12.2004 (exekučný titul
priložený ako príloha k podaniu žalovaného zo dňa 16.1.2014) je totiž preukázané, že dlh žalobkyne
existoval a naviac aj stále narastal. Správca preto po celý čas pristupoval k veci s odbornou starostlivosti
a dbal na ochranu práv vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome. Nie je preto možné hovoriť,
že by mal v tomto smere porušiť nejakú povinnosť, práve naopak, dôsledne sa riadil § 8 ods. 5 a §
8b ods. 2 písm. a), b) zák. č. 182/1993 Zb. Žiadnym zo svojich právnych úkonov neporušil zákonnú
alebo zmluvnú povinnosť a preto nie je možné hovoriť, že by bola splnená podmienka protiprávnosti
ako základný predpoklad na vznik zodpovednostného vzťahu na nárok na náhradu škody. Nadväzne
na uvádzané teda žiada odvolací súd, aby žalobu v celom rozsahu zamietol a zaviazal žalobkyňu k
náhrade trov konania.

26. Podľa ust. § 8 ods. 5 zákona č. 182/1993 Zb. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov správca
zodpovedá vlastníkom bytov a nebytových priestorov v dome za všetky škody vzniknuté v dôsledku
neplnenia alebo nedostatočného plnenia svojich povinností vyplývajúcich z tohto zákona alebo zo
zmluvy o výkone správy.



27. Podľa ust. § 8b ods. 2 písm. a), b)  zákona č. 182/1993 Zb. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov
pri správe majetku vlastníkov je správca povinný najmä a) hospodáriť s ním s odbornou starostlivosťou v
súlade s podmienkami zmluvy o výkone správy, b) dbať na ochranu práv vlastníkov bytov a nebytových
priestorov v dome a uprednostňovať ich záujmy pred vlastnými.

28. Citované ust. § 8 ods. 5 zákona č. 182/1993 Zb. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov (ďalej už
len „Bytového zákona“) upravuje princíp zodpovednosti správcu za škodu spôsobenú vlastníkom bytov
a nebytových priestorov v dome, ktorá bola spôsobená porušením jeho povinností vyplývajúcich z tohto
zákona alebo zo zmluvy o výkone správy. Ide  tu o osobitný druh zodpovednosti za škodu, ktorý má
špecifický subjekt a je ním správca. Z dikcie zákona je zrejmé, že rozsah povinností, ktorých porušenie
môže byť dôvodom vzniku škody, je vymedzený len zákonnou a zmluvnou úpravou v uzatvorenej zmluve
o výkone správy. Základné povinnosti správcu sú uvedené v ust. § 8b, ktoré sú rôzneho charakteru,
ale i v iných.

29. Žalobkyňa pritom v konaní tvrdí, že žalovaný ako správca porušil svojim konaním (uzatvorením
zmluvy o vykonaní dražby vo vlastnom mene ako správca, hoci na to nebol splnomocnený zákonom ani
vlastníkmi bytov) povinnosť uloženú mu v cit. ust. § 8b ods. 2 písm. a) Bytového zákona. Konanie správcu
vedené k podaniu návrh na vykonanie dobrovoľnej dražby bytu alebo nebytového priestoru v dome na
uspokojenie pohľadávok podľa § 15 (vzniknutých z právnych úkonov týkajúcich sa domu, spoločných
častí domu, spoločných zariadení domu a príslušenstva a na zabezpečenie pohľadávok vzniknutých z
právnych úkonov týkajúcich sa bytu alebo nebytového priestoru v dome, ktoré urobil vlastník bytu alebo
nebytového priestoru v dome), ale nie je možné podriadiť pod hospodárenie s majetkom vlastníkov,
pod ktorým je možné si predstaviť práve hospodárenie s prostriedkami fondu prevádzky, údržby a
opráv vrátene oprávnenia disponovať nimi a pod. Obdobne tu nemôže ísť ani o porušenie povinností
správcu vyplývajúce mu z písm. b) uvedeného zákonného ustanovenia. Povinnosť dbať na ochranu práv
vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome a uprednostňovať ich záujmy pred vlastnými pritom
vyplýva zo samotnej povahy výkonu správy, ktorou je obstarávanie cudzích záležitostí a správa cudzieho
majetku. Žalobkyňa v spore ani netvrdila, že správca uzatvorením zmluvy o vykonaní dražby uprednostnil
svoje záujmy, ani  aké konkrétne, nemožno teda vyvodiť - ustáliť porušenie povinnosti vyplývajúcej mu z
tohto ustanovenia zákona. Napokon ani porušenie čl. II. Zmluvy o výkone správy zo dňa 23.5.2002 nie je
možné vidieť v popísanom konaní žalovaného, navyše žalovaná ani nekonkretizovala, ktorá konkrétna
povinnosť správcu vyplývajúca z uvedeného článku zmluvy mala byť konaním žalovaného porušená. Tu
pritom treba mať na zreteli, že je to práve žalobkyňa, ktorá má bremeno tvrdenia, tiež potom i bremeno
dôkazné.

30. Dokazovanie je procesným právom upravený postup súdu a strán sporu, účelom ktorého je získanie
poznatkov dôležitých pre rozhodnutie súdu, ktorými sa overuje ne/pravdivosť tvrdení sporových strán.

31. Základnou normou upravujúcou bremeno tvrdenia a preukazovania bolo do 30.6.2016 (teda i do
rozhodnutia napádaným rozsudkom) ustanovenie § 120 ods. 1 veta prvá OSP, podľa ktorého účastníci
sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení.

32. Uvedené ustanovenie stanovovalo dôkaznú povinnosť účastníkov v sporovom konaní, t.j. povinnosť
označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na účastníkoch
konania. Účastník, ktorý neoznačil dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé
dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného
na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i toho účastníka, ktorý síce navrhol
dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru,
že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení účastníka. Zákon určuje dôkazné bremeno
ako procesnú zodpovednosť účastníka za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného
dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie účastníka nie je preukázané (v tom zmysle, že súd ho
nepovažuje za pravdivé) ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal
bez návrhu, je pre účastníka nepriaznivé rozhodnutie.

33. Pokiaľ ide o princíp dôkazného bremena a jeho presúvanie (v tzv. sporovom konaní) medzi obe
stranami sporu, tento je stručne možno vyjadriť tak, že každého účastníka zaťažuje povinnosť tvrdenia,
dôkazná povinnosť a tiež dôkazné bremeno na jeho vlastné tvrdenia (najmä na verzie sledu udalostí,
ktoré majú význam pre posúdenie veci), ako už bolo konštatované aj vyššie a logickým dôsledkom



neunesenia dôkazného bremena je neúspech účastníka trpiaceho takýmto nedostatkom v spore. K
nástupu dôkaznej povinnosti účastníka, voči ktorému požiadavka uplatnená žalobným návrhom smeruje,
v prejednávanej veci teda žalovaného a i k presunu dôkazného bremena na takéhoto účastníka však
dochádza až v dôsledku splnenia si dôkaznej povinnosti (a unesenia dôkazného bremena) protistrany
v spore (teda účastníka podávajúceho žalobný návrh), tu potom žalobkyne.

34. Napokon súčasná právna úprava civilného sporu (Civilný sporový poriadok) zaviedla koncentráciu
súdneho procesu, čo v sebe zahŕňa aj prísnu kontradiktórnosť v civilnom sporovom konaní.

35. V prejednávanej veci potom bolo práve na žalobkyni preukázať svoje tvrdenia o zodpovednosti
žalovaného za škodu, ktorá jej mala vzniknúť uskutočnením neplanej dražby jej bytu, ktorú dražbu
inicioval žalovaný ako správca domu, v ktorom sa byt nachádzal, tu bez zákonného, resp. zmluvného
oprávnenia na uzatvorenie zmluvy o vykonaní dražby s dražobníkom v zmysle Zákona o dobrovoľných
dražbách.

36. Žalobkyňa však v konaní nepreukázala už prvý z kumulatívnych atribútov vzniku občianskoprávnej
zodpovednosti, konkrétne porušenie právnej povinnosti žalovaným, ktorej sa mal dopustiť ňou
popísaným konaním a to v nadväznosti na ďalšie predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu, ktorých
naplnením sa tak už nie je treba zaoberať, rovnako ako ani s ostatnými odvolacími argumentmi
žalovaného a to vychádzajúc z princípu hospodárnosti konania.

37. Vzhľadom na konanie žalovaného, len teoreticky prichádza do úvahy možnosť porušenia
jeho prevenčnej povinnosti ako správcu (§ 415 Občianskeho zákonníka), samozrejme s potrebou
dokazovania, ktoré porušenie prevenčnej povinnosti ale žalobkyňa netvrdí, nekonkretizuje, ani
nepreukazuje, navyše žalobkyňa mala veľký dlh voči ostatným vlastníkom, čo bolo dôvodom konania
žalovaného (i keď rozporného so zákonom, ale ako tvrdí žalovaný v dobrej viere v svoje oprávnenie,
ktoré oprávnenie neskôr bolo do príslušného zákona do oprávnení správcu i doplnené - novozavedené
písm. i) do ust. § 8b ods. 2 Zákona o dobrovoľných dražbách), bez existencie tohto dlhu by nekonal
preto je otázne, či by aj pre prípad preukázanej existencie nároku výkon práva žalobkyne na náhradu
škody nebol v rozpore s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka).

38. Vzhľadom na uvedené, pokiaľ súd prvej inštancie žalobe žalobkyne čiastočne vyhovel a priznal
jej časť ňou uplatneného nároku na náhradu škody, nerozhodol vecne správne, preto odvolací súd
s použitím § 388 CSP rozsudok súdu prvej inštancie zmenil bez potreby dokazovania na odvolacom
súde, keďže súd prvej inštancie dospel na základe vykonaného dokazovania k správnym skutkovým
zisteniam, ktoré odvolací súd pri rozhodovaní už len prebral, s prihliadnutím i na to, že odvolateľ inú
odvolaciu argumentáciu, než tú s ktorou sa odvolací súd už vysporiadal nenastolil, čím sa obmedzila
jeho preskúmacia právomoc a to tak, že žalobu žalobkyne zamietol i v ostatnej vyhovujúcej časti pre jej
nedôvodnosť a tým potom logicky potvrdil napadnutú časť zamietajúceho výroku podľa § 387 ods. 1 CSP.

39. Prvoinštančný súd pri trovách konania využil ust. § 151 ods. 3 OSP a ustálil, že o trovách konania
rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Ako bolo uvedené vyššie, medzitým došlo k
rekodifikácii občianskeho súdneho procesu a ust. § 151 ods. 3 OSP už nemá ekvivalent v aktuálne
účinnom CSP, ktorý ani v prechodných ustanoveniach nerieši takúto situáciu. Obdobne CSP už nemá
ekvivalent ani pôvodného ust. § 224 OSP podľa ktorého platilo, že ak odvolací súd rozhodne o odvolaní
proti rozhodnutiu vo veci samej, ktorým nebolo rozhodnuté o trovách konania z dôvodu postupu podľa
§ 151 ods. 3 OSP, o trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie. Z prechodného ust.
§ 470 CSP vyplýva, že ak nie je ustanovené inak (čo pre daný prípad nie je), platí tento zákon aj na
konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali
predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona zostávajú zachované (ods. 2). Z tohto prechodného
ustanovenia teda vyplýva, že právne účinky všetkých procesných úkonov, teda aj procesných úkonov
súdu zostávajú zachované, teda majú procesnoprávne následky do budúcnosti, na ich následky teda
treba prihliadať aj ak novšia procesná úprava už s takýmto následkom nepočíta. Z uvedeného je preto
nutné vyvodiť, že účinok súdom prvej inštancie aplikovaného § 151 ods. 3 OSP v spojení s nadväzujúcim
ust. § 224 ods. 4 OSP, teda, že rozhodnutie súdu prvej inštancie v zmysle § 151 ods. 3 OSP vyvolalo
následky v zmysle   § 224 ods. 4 OSP, teda že o trovách odvolacieho konania musí rozhodnúť súd prvej
inštancie zostal zachovaný. Odvolací súd preto o náhrade trov tohto odvolacieho konania nerozhodol,



keďže v zmysle zákona musí o nich rozhodnúť súd prvej inštancie spolu s rozhodovaním o náhrade trov
prvoinštančného konania.

40. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa  už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,



c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).