{"guid": "5dea3354-20b4-4757-97dd-2dc879da2f6b:065f9b65-3a7b-4b97-9aa8-f3a23a42824f", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2017:2115200991.1", "spisova_znacka": "9Co/172/2016", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 9Co/172/2016 z 18. 9. 2017", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Trnava z 18. septembra 2017, sp. zn. 9Co/172/2016, ECLI:SK:KSTT:2017:2115200991.1", "identifikacne_cislo": "2115200991", "sud": {"guid": "sud_109", "nazov": "Krajský súd Trnava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-trnava"}, "sudca": "JUDr. Valéria Mihalčínová", "sudca_id": 27, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-valeria-mihalcinova-27", "datum_vydania": "2017-09-18", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-80", "nazov": "§ 80 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-80", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-80"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-39", "nazov": "§ 39 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-39", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-39"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1963/99#paragraf-80", "/SK/ZZ/1963/99#paragraf-39"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/065f9b65-3a7b-4b97-9aa8-f3a23a42824f", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2017:2115200991.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTT:2017:2115200991.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTT:2017:2115200991.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9Co/172/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2115200991
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 09. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Renáta Gavalcová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2115200991.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: Mgr. Renáta Gavalcová a sudkýň:
JUDr. Eva Barcajová a JUDr. Ľuboslava Vanková v právnej veci žalobcu: C. M., nar. XX.XX.XXXX,
bytom H. XXX, právne zastúpený: JUDr. Roman Cibulka, advokát, so sídlom Hlavná 13, Trnava, proti
žalovaným: 1/ O. P., nar. XX.X.XXXX, bytom H. XXX, 2/ F. P., nar. XX.X.XXXX, bytom H. XXX, obaja
právne zastúpení: JUDr. Tibor Sanák, advokát, so sídlom Nám. SNP 2, Trnava, o vrátenie daru, o
odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 29. marca 2016, č.k. 16C/27/2015-100,
takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie   p o t v r d z u j e.

II. Žalovaní  1/ a 2/   m a j ú   n á r o k   na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v plnom
rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol (prvý výrok) a žalobcovi uložil povinnosť
zaplatiť žalovaným trovy konania vo výške 966,53 eur k rukám právneho zástupcu žalovaných do troch
dní od právoplatnosti tohto rozsudku (druhý výrok).

2. Napadnutý rozsudok súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou ust. § 630 Občianskeho
zákonníka, § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.

3. Vecne argumentoval súd prvej inštancie tým, že nebolo v konaní sporné, že medzi darcom a
obdarovaným dochádzalo k menším konfliktom, neskôr došlo k väčšiemu konfliktu medzi manželkou
žalobcu a obdarovaným. Napriek priestupkovému konaniu, v ktorom obdarovaný nenamietal, nemal
súd prvej inštancie za jednoznačne preukázané, kto konflikt vyvolal.  Svedok H. M. toto odôvodnil
tým, že „chcel mať pokoj\" a vzhľadom na výšku sankcie je možné tento jeho postoj akceptovať. V
priestupkovom konaní nebolo vykonávané dokazovanie a vec bola skončená uložením pokuty v podstate
na základe tvrdení účastníkov. Svedkom priameho konfliktu, o ktorý žalobca svoj nárok opiera, boli
len maloleté deti, ktoré súd prvej inštancie nepovažoval vzhľadom na ich vek za primerané a vhodné
vypočuť. Nepochybne z výpovede svedkov H. a O. M. vyplýva, že medzi žalobcom a jeho manželkou
vznikali konflikty, tieto nevyvrátil ani žalobca a svedkyňa O. M.. Je zrejmé, že medzi rodinou darcu a
obdarovaného boli narušené vzťahy, o čom svedčí aj skutočnosť, že manželka žalobcu sa s pôvodným
obdarovaným H. M. rok nerozprávala, pričom obe rodiny bývali v podstate v jednom dome, dvore, teda
spolužitie nebolo v súlade s dobrými mravmi. Bolo tomu tak napriek tomu, že rodičia žalobcovi pomáhali,
či už pri starostlivosti o deti, finančne (obom deťom dali po 10.000 eur), obdarovaný zabezpečil žalobcovi
pracovné miesto. Správanie manželky žalobcu i samotného žalobcu (ktorý sa podľa výpovede svedkov
i žalovaných vulgárne vyjadroval na adresu svojho otca) voči svedkovi nebolo v súlade so zásadami



dobrých mravov. Z výpovede žalovanej 2., svedkov O. M. a H. M. vyplýva, že žalobca sa vulgárnym
spôsobom vyjadroval na adresu svojho otca a takéto správanie takisto nie je v súlade s dobrými mravmi.
Súd prvej inštancie poukázal aj na rozhodnutie o uznaní žalobcu z trestného činu násilia proti skupine
obyvateľov a proti jednotlivcovi v súbehu s trestným činom výtržníctva, ktoré nasvedčuje správaniu
sa samotného žalobcu. V danom prípade žalobca neuniesol dôkazné bremeno. Svoj nárok opieral o
skutok, ktorý sa odohral medzi jeho manželkou a obdarovaným, a ktorý nebol ani riadne preukázaný,
nakoľko v priestupkovom konaní nebolo vykonávané dokazovanie v takom rozsahu, aby nepochybne
mohlo byť konštatované, že skutok vyvolal a zavinil výlučne obdarovaný. Z uvedeného je zrejmé, že
rozhodnutie v tomto konaní vychádzalo z tvrdení poškodenej a lekárskych správ, znie z uznania viny
a žalobca sám domáce spory (i keď nie fyzické napádanie) priznal i v priestupkovom konaní.  Napriek
tomu, že manželka žalobcu mala utrpieť zranenia (po ktorých následne odcestovala na dovolenku, pri
prvotnom ošetrení neuvádzala ani zranenie kolena), ani ich vznik nebol preukázaný ako bezprostredný
dôsledok konfliktu - tu treba poukázať na prvotný záznam lekára, že zranenia zodpovedajú úderu tupým
predmetom, a teda nie je zrejmé, ako skutočne k zraneniam došlo. Samotné narušené vzťahy strán
samy osebe nie sú dôvodom na vrátenie daru bez toho, aby bolo preukázané sústavné a značné
porušovanie dobrých mravov zo strany obdarovaného. Pôvodný obdarovaný H. M. bol vlastníkom
nehnuteľností, ktoré zveľadil, zhodnotil, tieto žalobcovi daroval a sám žalobca uzavrel darovaciu zmluvu
v prospech obdarovaného z dôvodov na jeho strane, čím v podstate došlo k navráteniu do pôvodného
stavu a obdarovaný mohol s vecou voľne nakladať, teda darovať ju v prospech žalovaných. Sám
žalobca nekonal v súlade s dobrými mravmi, keď sa voči obdarovanému správal nevďačne, vulgárne
a takisto jeho manželka nemala s obdarovaným dobré vzťahy, po dobu jedného roka pred incidentom,
ktorý  má byť dôvodom vrátenia daru, sa k nemu správala nevhodne tým, že s ním nehovorila. Súd
prvej inštancie poukázal na skutočnosť, že obdarovaný zabezpečil pre žalobcu a jeho rodinu bývanie,
ktoré sám vybudoval, resp. zhodnotil, keď svedkyňa O. M. sama uviedla, že nemali prostriedky na
zabezpečenie samostatného bývania. Skutok, ku ktorému došlo a má byť dôvodom vrátenia daru, bol
ojedinelý (nejednalo sa o sústavné konanie), nebol značnej intenzity a pokiaľ aj došlo k fyzickému
kontaktu, nemožno toto síce schvaľovať, treba však prihliadnuť na okolnosti konfliktu. Z uvedených
dôvodov súd prvej inštancie žalobu zamietol ako nedôvodnú.

4. Súd prvej inštancie priznal úspešným žalovaným náhradu trov konania spočívajúcu v trovách
právneho zastúpenia celkom v sume 966,53 eur.

5. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v celom rozsahu odvolanie písomne žalobca
prostredníctvom jeho právneho zástupcu z dôvodu, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci a súd prvej inštancie neúplne zistil skutkový stav, keď nevykonal ním navrhnutý dôkaz
- výsluch svedka V. U.. V odvolaní uviedol, že súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia iba
nekriticky prevzal rétoriku žalovaných, dôkazy vykonané v konaní vyhodnotil jednostranne a z týchto
dôkazov následne vyvodil nesprávne skutkové a právne závery. Názor súdu prvej inštancie, v zmysle
ktorého takéto konanie nie je možné považovať za hrubé porušenie dobrých mravov, nakoľko vraj
nedosiahlo značnú intenzitu, je nepochopiteľný. Surový fyzický útok muža voči osobe slabšieho pohlavia
spočívajúci v opakovaných úderoch do oblasti tváre, a to dokonca v prítomnosti ich dvoch maloletých
detí, ťažko možno hodnotiť tak, ako v odôvodnení svojho rozhodnutia urobil súd prvej inštancie. Rovnako
nemožno súhlasiť s názorom súdu prvej inštancie, v zmysle ktorého je jeho manželka za takéto správanie
spoluzodpovedná, keďže s útočníkom nemala dobré vzťahy a po dobu jedného roka pred incidentom sa
k nemu správala nevhodne tým, že s ním nehovorila. Súd prvej inštancie v rozpore s ustanovením § 135
ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku spochybňuje fakticky právoplatné rozhodnutie Okresného úradu
Trnava, odbor všeobecnej vnútornej správy vo veci OÚ-TT-OVVS2-2014/021509, ktorým rozhodnutím
bol H. M. uznaný vinným zo spáchania priestupku voči občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods.
1 písm. d) Zákona o priestupkoch, a to práve za tento fyzický útok na jeho manželku. Vzhľadom na
citované ustanovenie nemohol súd prvej inštancie otázku, či sa fyzický útok na jeho manželku stal a kto
ho spáchal, posudzovať sám ako predbežnú. Súd prvej inštancie nesprávne interpretoval ustanovenie
§ 630 Občianskeho zákonníka a postupoval pri hodnotení dôkazov v rozpore s ustanovením § 135
Občianskeho súdneho poriadku. Súd prvej inštancie pochybil, ak nevykonal dôkaz výsluchom svedka,
ktorého navrhoval. Je síce pravdou, že tento svedok nebol priamo účastný fyzického útoku H. M. na
jeho manželku, ale mohol sa vyjadriť k skutočnostiam, ktoré videl a počul. Bez povšimnutia zo strany
súdu prvej inštancie zostal tiež nezanedbateľný fakt, že jediným dôvodom, pre ktoré svoje nehnuteľnosti
previedol darovacou zmluvou na svojho otca bola skutočnosť, že sa obával exekúcie, keďže pre stratu
zamestnania nemohol splácať dlhy z poskytnutých pôžičiek. Súd prvej inštancie nesprávne posúdil vo



veci rozhodujúcu predbežnú otázku, a to, či konanie jeho otca je také, ako to predvída ustanovenie §
630 Občianskeho zákonníka, teda také, ktoré odôvodnilo jeho písomnú výzvu na vrátenie darovaných
nehnuteľností. Žiada, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že jeho žalobe bude vyhovené
alebo aby napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na nové
konanie a rozhodnutie.

6. K doručenému odvolaniu žalobcu sa vyjadrili písomne žalovaní prostredníctvom ich právneho
zástupcu. Vo vyjadrení uviedli, že odvolanie žalobcu považujú za nedôvodné a žiadajú, aby odvolací
súd potvrdil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie. Majú za to, že pokiaľ žalobca navrhol vykonať
výsluch svedka V. U. podaním doručeným súdu prvej inštancie 21.3.2016, spravil tak neskoro, pretože
strany musia všetky dôkazy a skutočnosti predložiť, alebo označiť najneskôr do vyhlásenia uznesenia,
ktorým sa dokazovanie končí (§ 120 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku). Zároveň majú za to, že
tento svedok nie je irelevantný a nemôže privodiť zmenu rozhodnutia vo veci. Žalovaní vnímali na jednej
strane obrovskú lásku, pomoc a ústretovosť zo strany rodičov voči žalobcovi a jeho rodine, na druhej
strane  nevideli adekvátne správanie žalobcu a členov jeho rodiny voči rodičom a vďačnosť z jeho strany,
najmä O. M. sa správala voči H. M. vyslovene nevhodne. V tomto kontexte vnímajú aj údajný incident
medzi H. M. a O. M. zo dňa 20.7.2014, ktorý bol jasne vyprovokovaný zo strany O. M.. Poukazujú na
prvotnú správu MUDr. O. N. zo dňa 20.7.2014, ktorý spochybnil mechanizmus vzniku zranenia trikrát
úderom päsťou do tváre O. M. a vyjadril názor, že zranenie bolo spôsobené tupým predmetom. MUDr. O.
N. uviedol, že sa jedná o ľahký úraz. Rozšírenie zranenia u O. M. o pomliaždenie a vyvrtnutie kolenného
kĺbu bolo zistené až dňa 24.7.2014 lekárom MUDr. H. G.. Súd prvej inštancie nemal za preukázané, že
by sa H. M. dopustil takého útoku, ako bol opísaný v žiadosti o vrátenie daru. Súd prvej inštancie správne
ustálil, že konanie H. M. nie je možné považovať za hrubé porušenie dobrých mravov, pretože nedosiahlo
značnú intenzitu. Súd prvej inštancie zohľadňoval nevhodné správanie žalobcu a jeho manželky voči H.
M. a O. M. po dobu niekoľko rokov. Pokiaľ žalobca vrátil v roku 2006 H. M. dar, nemá právo žiadať už
vrátený dar späť. Vedia o tom, že žalobca sa často správal voči H. M. veľmi agresívne, veľmi nevhodne,
keď bol pod vplyvom alkoholu, čo bolo veľmi často.

7. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového
poriadku účinného od 1.7.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok, pričom podľa ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ak nie je ustanovené
inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

8. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 v čase podania odvolania účinného Občianskeho
súdneho poriadku, § 34 Civilného sporového poriadku), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§
204 ods. 1 v čase podania odvolania účinného Občianskeho súdneho poriadku, aktuálne § 362 ods. 1
Civilného sporového poriadku), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie
vydané (§ 201 v čase podania odvolania účinného Občianskeho súdneho poriadku, aktuálne § 359
Civilného sporového poriadku), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie
pripúšťa (§ 201 a 202 v čase podania odvolania účinného Občianskeho súdneho poriadku, aktuálne
§ 355 ods. 1 Civilného sporového poriadku), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné
náležitosti (§ 205 ods. 1 v čase podania odvolania účinného Občianskeho súdneho poriadku, aktuálne
§ 365 Civilného sporového poriadku) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§
205 ods. 2 písm. c), f) v čase podania odvolania účinného Občianskeho súdneho poriadku, ktoré majú
ekvivalent v § 365 ods. 1 písm. e), h) Civilného sporového poriadku), preskúmal napadnuté rozhodnutie
v medziach daných rozsahom (§ 379 Civilného sporového poriadku) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods.
1 Civilného sporového poriadku), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných
podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 Civilného sporového poriadku), súc pritom viazaný skutkovým
stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383
Civilného sporového poriadku), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1
Civilného sporového poriadku a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo
oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods.
3 Civilného sporového poriadku) a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené
podmienky pre jeho potvrdenie (§ 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku).

9. Odvolací súd v prejednávanej veci v súlade s ustanovením § 382 Civilného sporového poriadku vyzval
strany, aby sa vyjadrili. či je daný naliehavý právny záujem na požadovanom určení v zmysle § 80 písm.



c) Občianskeho súdneho poriadku účinného v čase rozhodovania súdu prvej inštancie a k posúdeniu
platnosti Darovacej zmluvy zo dňa 8.1.2015 v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka, ktoré ustanovenia
pri doterajšom rozhodovaní veci súdom prvej inštancie neboli použité.

10. K výzve odvolacieho súdu sa vyjadril písomne žalobca prostredníctvom jeho právneho zástupcu.
Uviedol, že naliehavý právny záujem žalobcu spočíva v tom, že v prípade vyhovenia žalobe žalobcu
Okresný úrad Trnava, katastrálny odbor, vykoná na základe právoplatného súdneho rozhodnutia v
katastri nehnuteľností na príslušnom liste vlastníctva záznam, na základe ktorého bude žalobca znovu
zapísaný ako vlastník tých nehnuteľností, ku ktorým sa svojou žalobou domáha určenia vlastníckeho
práva. Predmetná darovacia zmluva zo dňa 8.1.2015 je v zmysle § 37 ods. 2 Občianskeho zákonníka
absolútne neplatná z dôvodu, že ňou darca prevádzal vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, ku ktorým
vlastnícke právo na základe kvalifikovanej výzvy žalobcu doručenej obdarovanému stratil ešte predtým,
než bol na základe spomínanej darovacej zmluvy povolený vklad vlastníckeho práva v prospech
žalovaných. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok NS SR sp. zn. 5Cdo 255/2007. Podľa názoru
žalobcu existoval v danom prípade kvalifikovaný dôvod žalobcu ako pôvodného darcu vo vzťahu k
jeho otcovi (pôvodne žalovanému) na vrátenie daru v zmysle § 630 Občianskeho zákonníka. Tento
kvalifikovaný dôvod žalobcu spočíval v tom, že obdarovaný fyzicky napadol manželku žalobcu v
prítomnosti ich maloletých detí, čím sa obdarovaný dopustil konania predpokladaného ustanovením §
630 Občianskeho zákonníka. Keďže sú však žalovaní stále zapísaní na základe darovacej zmluvy ako
vlastníci predmetných nehnuteľností a tieto nie sú ochotní previesť na žalobcu, nezostala žalobcovi iná
možnosť, ako podať na súd určovaciu žalobu, ktorou sa tento domáha voči žalovaným určenia svojho
vlastníckeho práva k spomínaným nehnuteľnostiam.

11. K výzve odvolacieho súdu sa vyjadrili písomne žalovaní prostredníctvom ich právneho zástupcu.
Uviedli, že žalobca nemá naliehavý právny záujem na požadovanom určení, nakoľko predmetné
nehnuteľnosti získal žalobca darom od otca H. M. Darovacou zmluvou zo dňa 8.1.1998, žalobca sa
žiadnym spôsobom nepodieľal na nadobudnutí týchto nehnuteľností v prospech H. M., a to ani finančne,
nehnuteľnosti žalobca vrátil otcovi pod hrozbou exekúcie a nie preto, že by sa voči H. M. správal tak,
že by jeho správanie bolo v rozpore s dobrými mravmi, neskôr matka O. M. navrhovala C. M. znova
nadobudnutie sporných nehnuteľností, tento to odmietol s tým, že potrebuje byť nemajetný, aby nemusel
nič dávať svojim ženám. H. M. bol plne oprávnený ako vlastník sporných nehnuteľností bez obmedzenia
nimi disponovať podľa svojho uváženia a darovacia zmluva zo dňa 8.1.2015 neodporuje svojim účelom
zákonu a rovnako nie je v rozpore s dobrými mravmi.

12. Predmetom konania je požiadavka žalobcu na určenie jeho vlastníctva k nehnuteľnostiam
nachádzajúcim sa v katastrálnom území H., zapísaným na Liste vlastníctva č. XXXX ako parcela registra
„C\" č. 1006/1 - zastavané plochy a nádvoria, vo výmere 82 m2, parcela registra „C\" č. 1008 - zastavané
plochy a nádvoria, vo výmere 165 m2, parcela registra „C\" č. 1009 - zastavané plochy a nádvoria,
vo výmere 88 m2, parcela registra „C\" č. 1010/4 - záhrady, vo výmere 280 m2, rodinný dom súpisné
číslo XXX na parcele registra „C\" č. 1006/1 (ďalej aj „predmetné nehnuteľnosti\"), proti žalovaným,
ktorým aktuálne svedčí zápis vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností. Vzhľadom na rozsah a dôvody
odvolania žalobcu je predmetom odvolacieho konania posúdiť, či súd prvej inštancie úplne zistil skutkový
stav veci a vykonal všetky navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a či súd
prvej inštancie právne správne posúdil jeho nárok.

13. Podanou žalobou sa žalobca domáhal určenia jeho vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam
dôvodiac, že boli splnené podmienky na vrátenie daru od obdarovaného H. M., narodeného XX.X.XXXX,
bytom H. XXX (ďalej aj „obdarovaný\"), ktorý obdarovaný sa mal správať k manželke žalobcu O. M.,
narodenej X.X.XXXX, bytom H. XXX (ďalej aj „manželka žalobcu\") tak, že tým hrubo porušil dobré
mravy.  K hrubému porušeniu dobrých mravov malo dôjsť dňa 20.7.2014 a malo spočívať vo fyzickom
napadnutí manželky žalobcu obdarovaným, pričom jej mal spôsobiť zranenia s dĺžkou liečenia 19
dní. Z obsahu spisu bolo zistené, že dňa 3.4.2006 uzavreli žalobca ako darca a H. M., narodený
XX.X.XXXX, bytom H. XXX ako obdarovaný darovaciu zmluvu, na základe ktorej darovacej zmluvy
žalobca daroval predmetné nehnuteľnosti do výlučného vlastníctva obdarovaného. Vklad vlastníckeho
práva bol povolený Správou katastra Hlohovec pod č. V 441/2006 dňa 27.4.2006. Rozkazom o uložení
sankcie Okresného úradu Trnava, Odboru všeobecnej vnútornej správy, č. OU-TT-OVVS2-2014/021509
zo dňa 24.9.2014 (právoplatný dňa 23.10.2014) bol obdarovaný uznaný vinným zo spáchania priestupku
proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. d) zákona o priestupkoch, ktorého sa dopustil



tým, že dňa 20.7.2014 v bližšie neurčenom čase na dvore rodinného domu č. XXX  v obci H. fyzicky
napadol O. M. a to tak, že ju trikrát udrel päsťou do oblasti tváre a následne ju jedenkrát kopol do
kolena, čím jej spôsobil zranenia, ktoré si vyžiadali lekárske ošetrenie, za ktorý priestupok mu bola podľa
§ 11 ods. 1 písm. b), § 13 ods. 2 a § 49 ods. 2 zákona o priestupkoch uložená pokuta vo výške 20
eur. Výzvou zo dňa 20.1.2015 vyzval žalobca obdarovaného na vrátenie predmetných nehnuteľností
darovaných na základe darovacej zmluvy zo dňa 3.4.2006 vzhľadom k tomu, že obdarovaný fyzicky
úmyselne ublížil a fyzicky napadol dňa 20.7.2014 žalobcovu manželku, ktorá výzva na vrátenie daru bola
obdarovanému doručená dňa 1.2.2015. Dňa 8.1.2015 uzavreli H. M., narodený XX.X.XXXX, bytom H.
XXX ako darca a žalovaní ako obdarovaní darovaciu zmluvu, na základe ktorej darovacej zmluvy H. M.,
narodený XX.X.XXXX, bytom H. XXX daroval predmetné nehnuteľnosti do podielového spoluvlastníctva
žalovaných, každému v polovici. Vklad vlastníckeho práva bol povolený Okresným úradom v Hlohovci,
Katastrálnym odborom pod č. V 24/2015 dňa 5.2.2015. Súd prvej inštancie žalobu o určenie vlastníctva
zamietol z dôvodu, že nebolo preukázané, že by sa obdarovaný útoku voči manželke žalobcu dopustil
a skutok, ktorý má byť dôvodom vrátenia daru, bol ojedinelý (nejednalo sa o sústavné konanie), nebol
značnej intenzity a pokiaľ aj došlo k fyzickému kontaktu, nemožno ho schvaľovať, treba však prihliadnuť
na okolnosti konfliktu.

14. Podľa § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku účinného v čase rozhodovania súdu prvej
inštancie návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právny
vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem (akt. § 137 písm. c) Civilného
sporového poriadku žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právo je alebo
nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak
vyplýva z osobitného predpisu).

15. Naliehavý právny záujem na požadovanom určení je podľa celkom jednoznačnej úpravy v zákone
i v zmysle ustálených záverov teórie procesného práva, aj relevantnej rozhodovacej praxe súdov
(judikatúry), základným procesným predpokladom každej tzv. určovacej žaloby, pričom bez jeho
existencie je vylúčené zaoberanie sa takouto žalobou vecne. Uvedené znamená, že v konaní o
tzv. určovacej žalobe je vyriešenie si otázky existencie naliehavého právneho záujmu žalobcu na
požadovanom určení prvou povinnosťou súdu, pretože len kladná odpoveď na takúto otázku poskytuje
priestor pre ďalšie konanie vo veci samej (teda najmä dokazovanie zamerané na vecnú podstatu
problému), kým naopak odpoveď záporná (teda záver o neexistencii naliehavého právneho záujmu) má
viesť k bezodkladnému zamietnutiu žaloby, a to nielen z dôvodu čo najväčšej hospodárnosti konania,
ale spravidla i pre naznačenie cesty k ochrane práv strán procesne prípustným spôsobom, ktorým je
spravidla buď iné, než požadované určenie alebo naopak plnenie.

16. Podľa ustanovenia § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku účinného v čase rozhodovania
súdu prvej inštancie  (aktuálne § 137 písm. c) Civilného sporového poriadku)  sa pritom zásadne možno
domáhať len určenia, či tu právo alebo právny vzťah je alebo nie je,  a to len vtedy, keď je daný právny
záujem na požadovanom určení. Právny záujem, ktorý je podmienkou procesnej prípustnosti určovacej
žaloby v zmysle citovaného zákonného ustanovenia, musí byť naliehavý. Procesná povinnosť, že v čase
rozhodovania súdu je naliehavý právny záujem na určení právneho vzťahu alebo práva, zaťažuje toho,
kto sa tohto určenia domáha (žalobcu). Pokiaľ chce žalobca osvedčiť svoj naliehavý právny záujem,
musí na jednej strane poukázať na určité skutkové okolnosti prejednávanej veci vedúce k sporu medzi
stranami a k potrebe určiť súdom, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, na druhej strane vysvetliť,
že práva podaná žaloba o určenie je procesne vhodným nástrojom, ktorý tento spor rieši.

17. Určovacie žaloby všeobecne majú potom opodstatnenie tam, kde je ešte len stav ohrozenia práva a
nie už jeho porušenia, nakoľko určovacia žaloba podľa ustanovenia § 80 písm. c) Občianskeho súdneho
poriadku  účinného v čase rozhodovania súdu prvej inštancie a aktuálne podľa ustanovenia § 137 písm.
c) Civilného sporového poriadku má charakter prostriedku preventívnej ochrany práva a naopak nápravu
stavu vzniknutého porušením práva možno zásadne zjednať už len za pomoci žaloby na plnenie (§ 80
písm. b) Občianskeho súdneho poriadku  účinného v čase rozhodovania súdu prvej inštancie, aktuálne §
137 písm. a) Civilného sporového poriadku). Okrem toho tu však musí byť stav právnej neistoty žalobcu,
ktorý má určovacia žaloba odstrániť, pričom naliehavosť právneho záujmu na požadovanom určení
musí spočívať v tom, že práve takéto určenie (nie teda žiadne iné) vyrieši všetky sporné právne otázky
medzi stranami a vytvorí tak aj pevný právny podklad pre ich budúce právne vzťahy (čiže najmä vytvorí
prekážku pre prípadné ďalšie určenia a podľa možnosti predíde aj sporom o plnenia). Práve z toho



inak plynie, že naliehavý právny záujem nemôže byť daný tam, kde právna otázka majúca sa vyriešiť v
konaní o určenie má len povahu otázky predbežnej, či čiastkovej, vo vzťahu k inej právnej otázke, ktorá
sa môže sama stať predmetom určovacej žaloby a z takejto filozofie evidentne vychádzala / vychádza
aj rozhodná úprava procesného práva.

18. V súdenom spore niet pochybností o tom, že ide o určovaciu žalobu v zmysle § 80 písm.
c) Občianskeho súdneho poriadku účinného v čase rozhodovania súdu prvej inštancie (aktuálne
§ 137 písm. c) Civilného sporového poriadku), pretože žalobca sa domáha určenia vlastníctva k
nehnuteľnostiam, teda ide o určenie, či tu právo je, pričom na tomto určení musí byť daný naliehavý
právny záujem. Naliehavý právny záujem na požadovanom určení zdôvodňoval žalobca tým, že v
prípade vyhovenia žalobe, Okresný úrad Trnava, katastrálny odbor, vykoná na základe právoplatného
súdneho rozhodnutia v katastri nehnuteľností na príslušnom liste vlastníctva záznam, na základe ktorého
bude žalobca znova zapísaný ako vlastník tých nehnuteľností, ku ktorým sa svojou žalobou domáha
určenia vlastníckeho práva. Žalovaní s týmto nesúhlasili a poukazovali na to, že žalobca sa žiadnym
spôsobom nepodieľal na nadobudnutí týchto nehnuteľností v prospech H. M., tieto nehnuteľnosti žalobca
vrátil otcovi z obavy pred hrozbou exekúcie a išlo o dobrovoľné vrátenie sporných nehnuteľností zo
strany žalobcu, pričom matka žalobcu mu navrhovala znovu nadobudnutie sporných nehnuteľností,
čo on odmietol. Právny vzťah vlastníctva, o ktorého určenie ide, je svojimi subjektmi vymedzený
osobou, ktorá svoje právo tvrdí, a osobami, v ktorých prospech svedčí zápis v katastri nehnuteľností.
Vzhľadom k právnym a evidenčným účinkom zápisu vlastníckych vzťahov v katastri nehnuteľností sa
totiž záznamom uskutočneným na základe súdneho výroku o určenie završuje proces odstránenia
neistoty v doterajšom určení právneho vzťahu. Ak je teda navrhovateľom tohto určenia osoba, ktorá
tvrdí, že ona je oprávnená v právnom vzťahu, vyplýva z logiky veci, že sa svojim právom obracia proti
tým osobám, ktoré svoje postavenie oprávnených práve o zápis v katastri nehnuteľností opierajú. O
splnenie uvedených podmienok naliehavého právneho záujmu teda možno uvažovať len v prípade,
ak bude súdny výrok spôsobilý vystihnúť úplný obsah hmotným právom vymedzeného vzťahu. Súdna
prax sa ustálila na názore, že určovacia žaloba je prípustná pri spornosti práv (právnych vzťahov) k
nehnuteľnostiam evidovaných v katastri nehnuteľností, ak rozsudok vyhovujúci žalobe môže privodiť
zosúladenie evidovaného a právneho stavu, t. j. vedie k odstráneniu duplicity záznamov v katastri
nehnuteľností. O takýto prípad išlo aj v prejednávanej veci, keďže aktuálne zapísané vlastníctvo v
katastri nehnuteľností k sporným nehnuteľnostiam svedčí v prospech žalovaných. Preto aj v prípade
uplatneného nároku na určenie vlastníctva k sporným nehnuteľnostiam, dospel odvolací súd  k záveru
o splnení podmienky naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, nakoľko žalovaní sú
zapísaní v katastri nehnuteľností ako vlastníci sporných nehnuteľností.

19. Darovacia zmluva (donatio) je najznámejším typom bezodplatnej zmluvy. Táto črta darovacej zmluvy
sa prejavuje v tom, že darca za poskytnutý dar nedostáva žiadnu majetkovú protihodnotu. Pre darovaciu
zmluvu je ďalej charakteristická zásada dobrovoľnosti: poskytnutie daru nie je plnením právnej povinnosti
vyplývajúcej zo zákona alebo zo zmluvy. Hospodárskym dôvodom (kauzou) darovacej zmluvy (causa
donandi) je teda  bezodplatný prevod vlastníckeho práva k predmetu daru (vec, právo alebo iná
majetková hodnota) z darcu na obdarovaného. Z hľadiska právnych účinkov má význam prejavená vôľa
darcu z vlastných prostriedkov rozmnožiť majetok obdarovaného (animus donandi). Darovacia zmluva
ako dvojstranný právny úkon ku svojej platnosti vyžaduje dodržanie formálnych a obsahových náležitostí
vyžadovaných zákonom (pozri § 628 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka). Občiansky zákonník upravuje
len jediný prípad odvolania poskytnutého daru, a to z dôvodu, že sa obdarovaný správa k darcovi alebo
členom jeho rodiny tak, že hrubo porušuje dobré mravy (§ 630 Občianskeho zákonníka). Uplatnenie
práva na vrátenie daru (revocare donationem) prebieha vo dvoch fázach. Na základe právom uznaného
dôvodu darca jednostranným právnym úkonom odvoláva poskytnutý dar a následne (alebo súčasne)
žiada o vrátenie daru. Odôvodnené odvolanie daru má za následok zánik nadobudnutého vlastníckeho
práva k daru. Zánik darovacieho vzťahu nastáva priamo zo zákona okamihom, kedy prejav vôle darcu
dôjde obdarovanému. Týmto okamihom sa obnovuje pôvodný právny vzťah, teda vlastnícke právo darcu.
Obdarovaný sa týmto momentom stáva neoprávneným držiteľom veci (§ 131 Občianskeho zákonníka) a
je povinný dar vrátiť podľa ustanovení o bezdôvodnom obohatení (§ 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka).

20. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom
odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.



21. V praxi môže dôjsť k situácii, že obdarovaný predmet daru po tom, čo sa stane jeho vlastníkom,
scudzí, čo je aj prejednávaný prípad. Ak k tomu dôjde až po tom, čo bola obdarovanému doručená
dôvodná výzva darcu na vrátenie daru podľa ustanovenia § 630 Občianskeho zákonníka, t. j. po
tom, čo sa darca v dôsledku naplnenia podmienok tohto ustanovenia s účinkami ex nunc stane opäť
vlastníkom darovanej veci, ide o neplatný prevod vlastníckeho práva a v takom prípade zostáva právo
darcu na fyzické vydanie predmetu daru zachované. Ak však obdarovaný prevedie darovanú vec
pred doručením výzvy na vrátenie daru, nemožno spochybňovať účinnosť tohto prevodu z hľadiska
oprávnenia obdarovaného, pretože v čase prevodu mu patrilo vlastnícke právo a tým aj právo nakladať
s vecou (§ 123 Občianskeho zákonníka). Obdarovaný tak z dôvodov, ktoré neodporujú zákonu, nemôže
splniť svoju povinnosť fyzicky odovzdať predmet daru darcovi a túto povinnosť nemá ani nový vlastník.

22. V súdenom spore obdarovaný darovacou zmluvou zo dňa 8.1.2015 predmet daru ďalej daroval
žalovaným, pričom vklad vlastníckeho práva v prospech žalovaných bol povolený do katastra
nehnuteľností dňa 5.2.2015 (V 24/2015). Výzva žalobcu na vrátenie daru zo dňa 20.1.2015 adresovaná
obdarovanému, bola obdarovanému doručená dňa 1.2.2015, ako uviedol žalobca vo vyjadrení zo
dňa 13.5.2015 a žalovaní nepopreli, teda táto skutočnosť nebola medzi stranami sporná. Účinnosť
darovacej zmluvy zo dňa 8.1.2015 mohla nastať až zápisom do katastra nehnuteľností, t. j. kladným
rozhodnutím Okresného úradu Hlohovec, Katastrálneho odboru, o povolení vkladu vlastníckeho práva
do katastra nehnuteľností, dňa 5.2.2015. Znamená to, že v prípade darovacej zmluvy zo dňa 8.1.2015
ide o neplatný prevod vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam, keďže výzva na vrátenie
daru bola obdarovanému doručená skôr (1.2.2015), ako obdarovaný ďalej predmetné nehnuteľnosti
scudzil v prospech žalovaných (5.2.2015), keďže pôvodná darovacia zmluva zo dňa 3.4.2006 sa zrušila
dôjdením prejavu vôle žalobcu o odvolaní daru obdarovanému, obdarovanému zaniklo vlastnícke právo
k daru a žalobca sa stal opäť vlastníkom predmetných nehnuteľností. V  čase tohto ďalšieho prevodu
už obdarovanému nesvedčilo vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam. Darovacia zmluva zo
dňa 8.1.2015 je tak absolútne neplatná pre rozpor so zákonom z dôvodu nedostatku dispozičného
oprávnenia H. M.,  narodeného XX.X.XXXX, bytom H. XXX, nakladať s  predmetnými nehnuteľnosťami,
nakoľko nikto nemôže previesť na iného viac práv, ako sám má a nejedná sa o žiadnu zákonom
predpokladanú výnimku z tejto zásady.

23. V prípade, že predmetom daru je nehnuteľnosť a obdarovaný odmieta nehnuteľnosti dobrovoľne
odovzdať a prepísať v katastri nehnuteľností, potom musí darca podať na súde žalobu o určenie jeho
vlastníckeho práva k daru podľa ustanovenia § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku účinného v
čase konania pred súdom prvej inštancie, pretože len určovací výrok súdu je podkladom pre ďalší zápis
vlastníckeho práva darcu k daru príslušným okresným úradom do katastra nehnuteľností. Rozhodnutie
súdu priamo nezakladá vznik vlastníckeho práva darcu, je len právnym titulom pre zápis vlastníckeho
práva darcu do katastra nehnuteľností, ktoré sa vykoná záznamom (§ 34 ZKN). Jedným zo základných
predpokladov úspešnosti žaloby o určenie je aj skutočnosť, že strany majú vecnú legitimáciu. Vo
všeobecnosti platí, že vecnú legitimáciu v konaní o určenie, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie
je, má predovšetkým ten, kto je účastníkom právneho vzťahu alebo práva, o ktoré v konaní ide; môže
ju mať aj osoba, ktorá nie je účastníkom tohto vzťahu za predpokladu, ak by vyhovenie žalobe mohlo
mať priaznivý dopad na jej právne postavenie (v tomto prípade ide len o aktívnu legitimáciu). Vecnou
legitimáciou treba rozumieť stav vyplývajúci z hmotného práva. Rozhodujúce je teda to, kto je nositeľom
hmotnoprávneho oprávnenia (povinnosti), o ktoré v konaní ide. Prvoradým v súdenom spore bolo
zodpovedanie otázky, či postačí, že žaloba smeruje len proti žalovaným ako obdarovaným z darovacej
zmluve zo dňa 8.1.2015 alebo musí byť podaná proti všetkým účastníkom tohto právneho úkonu, t. j.
aj proti darcovi z darovacej zmluvy zo dňa 8.1.2015. Z právnej úpravy darovacej zmluvy uvedenej v
ustanovení § 628 a nasl. Občianskeho zákonníka vyplýva, že darovacia zmluva ako dvojstranný právny
úkon, vzniká medzi darcom na strane jednej a medzi obdarovaným na strane druhej, pričom na jednej
strane alebo na obidvoch stranách môže vystupovať viac subjektov. Práva a povinnosti vyplývajúce
z tohto vzťahu nemožno navzájom oddeliť. Ak sa v konaní (mimo iného) rieši predbežne i otázka
platnosti / neplatnosti darovacej zmluvy zo dňa 8.1.2015, predmet konania sa jednoznačne týka všetkých
účastníkov darovacej zmluvy zo dňa 8.1.2015. Určenie neplatnosti darovacej zmluvy zo dňa 8.1.2015,
hoci aj ako predbežnej otázky, nemôže byť vyslovené len voči jednej zo strán tejto darovacej zmluvy.
V posudzovanej veci nepochybne účastníkmi darovacej zmluvy zo dňa 8.1.2015, ktorej neplatnosť sa
v konaní posudzuje, boli nielen žalovaní, ale na strane darcu aj H. M., narodený XX.X.XXXX, bytom H.
XXX. Žaloba mala byť preto správne podaná nielen proti žalovaným, ale aj proti ďalšiemu účastníkovi
darovacej zmluvy zo dňa 8.1.2015. Strany sporu v takomto prípade musia byť všetci účastníci darovacej



zmluvy zo dňa 8.1.2015, teda aj H. M.,  narodený XX.X.XXXX, bytom H. XXX ako darca z darovacej
zmluvy zo dňa 8.1.2015.

24. Za situácie, že žaloba smerovala len proti obdarovaným z darovacej zmluvy zo dňa 8.1.2015  a
s poukazom na skutočnosti uvedené v odseku 23., tak dospel odvolací súd k záveru, že žalobca
nedostatočne označil okruh osôb, proti ktorým jeho žaloba smeruje, čo vedie k záveru o nedostatku
pasívnej vecnej legitimácie v súdenom spore.

25. Z uvedených dôvodov tak musela byť žaloba zamietnutá a napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
je vo výroku vecne správny.

26. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a
aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci v
zmysle ustanovenia § 365 ods. 1 písm. h) Civilného sporového poriadku je omyl súdu pri aplikácii práva
na zistený skutkový stav. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd neaplikoval príslušnú
právnu normu, aplikoval nesprávnu právnu normu, obsah právnej  normy nesprávne interpretoval,
správne zvolenú a správne interpretovanú normu nesprávne aplikoval.

27. Hoci súd prvej inštancie v preskúmavanom prípade neaplikoval príslušnú právnu normu (§ 39
Občianskeho zákonníka, § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku účinného v čase rozhodovania
súdu prvej inštancie), keď konštatoval nesplnenie predpokladov úspešného uplatnenia práva darcu
(žalobcu) domáhať sa vrátenia daru od žalovaných bez toho, aby sa zaoberal otázkou naliehavého
právneho záujmu na požadovanom určení, je napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, ktorým bola
žaloba v celom rozsahu zamietnutá, vzhľadom na vyššie uvedené vo výroku vecne správny, čo je potom
dôvodom pre potvrdenie napadnutého rozsudku pre jeho vecnú správnosť z iného právneho dôvodu. V
preskúmavanom prípade tak nebol daný dôvod na zrušenie napadnutého rozsudku (§ 389 ods. 1 písm.
c) Civilného sporového poriadku), nakoľko žiadnou zo strán neboli navrhnuté ďalšie dôkazy potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností ohľadne posúdenia naliehavého právneho záujmu a platnosti
predmetnej darovacej zmluvy a skutkové zistenia v prejednávanom spore umožňovali odvolaciemu súdu
vec preskúmať bez potreby doplnenia akéhokoľvek dokazovania. Odvolací súd tak dospel k záveru, že
sú dané dôvody pre potvrdenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, aj keď súd prvej inštancie
nepoužil správny právny predpis, pretože jeho závery vyjadrené v odôvodnení rozsudku sú použiteľné
aj v prípade aplikácie ustanovenia § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku účinného v čase
rozhodovania súdu prvej inštancie a ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka predostretej odvolacím
súdom, teda toto pochybenie súdu prvej inštancie nemohlo byť dôvodom na iné rozhodnutie odvolacieho
súdu, ako potvrdenie napadnutého rozsudku.
28. S poukazom na uvedené, pokiaľ súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobcu
v celom rozsahu, rozhodol vo výroku vecne správne a preto odvolací súd s použitím  ustanovenia
§ 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, vrátane vecne
správneho závislého výroku o náhrade trov konania (odvolacími dôvodmi osobitne nenapadnutého),
potvrdil. Vzhľadom na uvedené dôvody potvrdenia rozsudku súdu prvej inštancie bolo bezpredmetné
zaoberať sa ďalšími odvolacími dôvodmi žalobcu.

29. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 262
ods. 1 v spojení s ustanovením § 396 ods. 1 Civilného sporového poriadku, pričom v odvolacom konaní
úspešným žalovaným priznal v zmysle ustanovenia § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku nárok na
náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej
inštancie osobitným uznesením po právoplatnom skončení veci.

30. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,



b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa  už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).



Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "16C/27/2015", "guid": "1056bcc0-c591-47e5-b162-010538c8fb6d:403a2575-0d6d-4664-8997-6f2c39c29980", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "5dea3354-20b4-4757-97dd-2dc879da2f6b:3a78da9c-4615-4bed-94d2-1a2b471933a5", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2017:2115200991.1", "spisova_znacka": "9Co/172/2016", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 9Co/172/2016 z 18. 9. 2017", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2017-09-18", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2017:2115200991.1"}], "citovane_v": []}