{"guid": "ebc817f7-9bff-472b-962b-e7f3c869250d:0e74117d-bf2b-404b-8442-e834d00773b3", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2017:2114206971.1", "spisova_znacka": "23Co/156/2016", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 23Co/156/2016 z 6. 8. 2017", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Trnava z 6. augusta 2017, sp. zn. 23Co/156/2016, ECLI:SK:KSTT:2017:2114206971.1", "identifikacne_cislo": "2114206971", "sud": {"guid": "sud_109", "nazov": "Krajský súd Trnava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-trnava"}, "sudca": "JUDr. Daša Kontríková", "sudca_id": 1312, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-dasa-kontrikova-1312", "datum_vydania": "2017-08-06", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/381/#paragraf-4", "nazov": "§ 4 zákona č. 381/2001 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/381/#paragraf-4", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/381-2001/paragraf-4"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/381/#paragraf-15", "nazov": "§ 15 zákona č. 381/2001 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/381/#paragraf-15", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/381-2001/paragraf-15"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387", "nazov": "§ 387 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-427", "nazov": "§ 427 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-427", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-427"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1964/40#paragraf-420", "/SK/ZZ/2001/381#paragraf-4", "/SK/ZZ/2001/381#paragraf-15", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-387", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-427"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/0e74117d-bf2b-404b-8442-e834d00773b3", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2017:2114206971.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTT:2017:2114206971.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTT:2017:2114206971.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 23Co/156/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2114206971
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 08. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daša Kontríková
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2114206971.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Daša Kontríková a sudkýň: JUDr.
Iveta Jankovičová a JUDr. Ľubica Bundzelová v právnej veci žalobcov: 1) Ing. D. D., nar. XX.X.XXXX,
bytom Y. XX, P., 2) D. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom Y. XX, P., 3) Mgr. S. E., nar. XX.X.XXXX, bytom
Nemecko, J. D. XE, R., žalobcovia 1) až 3) zastúpení: JUDr. Roman Cibulka, advokát, so sídlom
Hlavná 13, Trnava, proti žalovaným: 1) C. C., nar. X.X.XXXX, bytom J. X, P., zastúpený: JUDr. Barbora
Šruteková, advokátka, so sídlom Hlavná 44, Trnava, 2) FORTEZZA spol. s r.o., so sídlom Bučianska
6582/7, Trnava, IČO: 45 567 018, zastúpený: Advokátska kancelária SOPKO s.r.o., so sídlom Paulínska
7523/24, Trnava, IČO: 47 631 741, 3) Wüstenrot poisťovňa, a.s., so sídlom Karadžičova 17, Bratislava,
IČO: 31 383 408, o zaplatenie nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalovaných proti rozsudku Okresného súdu
Trnava zo dňa 15. decembra 2015, č. k. 8C/55/2014-163, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie sa v napadnutej časti vo veci samej, vo výrokoch I., II. a III., ktorým
bola uložená žalovaným 1), 2) a 3) povinnosť zaplatiť  žalobcovi 1) 10.000 eur, žalobkyni 2) 8.000 eur a
žalobkyni 3) 7.500 eur   p o t v r d z u j e  a v časti spôsobu plnenia   m e n í   tak, že plnením jedného
zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť ostatných.

II. Rozsudok súdu prvej inštancie sa v časti trov konania, vo výroku V., ktorým sa žalovaným 1), 2) a
3) ukladá zaplatiť žalobcom náhradu trov konania vo výške 100%             p o t v r d z u j e   a v
časti spôsobu plnenia   m e n í   tak, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia
povinnosť ostatných.

III. Rozsudok súdu prvej inštancie sa v časti povinnosti žalovaných 1), 2) a 3) zaplatiť súdny poplatok
za návrh, vo výroku VI.  m e n í  tak, že žalovaní 1), 2) a 3) sú povinní zaplatiť súdny poplatok za návrh
v sume 963 eur v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku, pričom plnením jedného zo žalovaných
zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť ostatných.

IV. Žalobcovia 1), 2) a 3) majú nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie žalovaným 1), 2) a 3) uložil povinnosť
spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi 1) nemajetkovú ujmu v peniazoch vo výške 10.000 eur,
žalobkyni 2) nemajetkovú ujmu v peniazoch vo výške 8.000 eur a žalobkyni 3) nemajetkovú ujmu v
peniazoch vo výške 7.500 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku. O trovách konania rozhodol tak,
že žalovaným 1), 2) a 3) uložil spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcom 1),  2) a 3) náhradu trov konania
v rozsahu 100%.



2. Súd rozsudok právne odôvodnil použitím § 11, § 13,  § 415, § 420 ods. 1, § 427 ods. 1, § 438 ods.
1, § 440, § 441, § 442 ods. 1, § 442 ods. 1, § 444, § 853 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ), ako
aj § 4 ods. 1, 2 , § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za
škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla (ďalej len ZoPZP). Vecne rozsudok odôvodnil tým, že
vykonaným dokazovaním mal súd preukázané, že MUDr. C. D., manželka žalobcu 1) a matka žalobkýň
2) a 3) zomrela dňa XX.X.XXXXpri dopravnej nehode. Motorové vozidlo riadil žalobca 1), vlastníkom a
prevádzateľom vozidla bol žalovaný 2) a poistenie bolo uzavreté so žalovaným 3). Trestným rozkazom
Okresného súdu Trnava č. k. 2T/55/2013-230 zo dňa 30.7.2013 (právoplatný 1.11.2013) bol žalovaný
1) uznaný vinným, že dňa 15.3.2012 asi o 12.55 hod. v Trnave sa po Sládkovičovej ulici pohyboval s
motorovým vozidlom zn. Audi A8, EČ TT-061E, rýchlosťou minimálne 61,7 km/h, teda rýchlosťou vyššou
ako bola povolená rýchlosť jazdy v obci, v dôsledku čoho oneskorene zareagoval na osobné motorové
vozidlo zn. Škoda Fabia EČ BA-755SK stojace v jeho jazdnom pruhu pred priechodom pre chodcov a
s vozidlom Audi narazil do zadnej časti vozidla Škoda Fabia, ktoré bolo nárazom uvedené do pohybu a
narazilo do ľavého boku chodkyni MUDr. C. D. a O. G., ktoré boli v dôsledku nárazu  odhodené a pri páde
na vozovku utrpela MUDr. C. D. krvácanie do mozgových obalov vpravo, pomliaždenie mozgu v oboch
čelových lalokoch a opuch mozgu, tieto zranenia mali za následok náhle zlyhanie srdca v dôsledku
pľúcnej embólie a následnú smrť  dňa XX.X.XXXX (druhá chodkyňa utrpela zranenia s dobou liečenia
a pracovnej neschopnosti 7 dní), teda inému z nedbanlivosti spôsobil smrť a čin spáchal závažnejším
spôsobom konania, porušením dôležitej povinnosti, uloženej mu podľa zákona, čím spáchal prečin
usmrtenia podľa § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona, za to sa odsudzuje na trest odňatia
slobody v trvaní 2 roky. Poškodení, okrem iného žalobca  1)  bol so svojím nárokom na náhradu škody
odkázaný na občianske súdne konanie. Znaleckým posudkom č. 32/2012 MUDr. Alexandra Köröcza
bolo zistené, že v súvislosti s dopravnou nehodou dňa 15. 3. 2012 utrpela MUDr. C. D. ťažké zranenia,
krvácanie do mozgových obalov vpravo (subdurálne krvácanie), pomliaždenie mozgu v oboch čelových
lalokoch, opuch mozgu. Znaleckým posudkom č. 28/2012, č. 65/2012 (MUDr. Očko, MUDr. Kuruc) bolo
zistené, že bezprostrednou príčinou smrti MUDr. C. D. bolo náhle zlyhanie činnosti srdca v dôsledku
pľúcnej embólie pri trombóze hlbokej žily ľavej dolnej končatiny, ako komplikácie prvotnej (základnej)
príčiny smrti, poranení lebky a vnútrolebečných štruktúr, ktoré menovaná utrpela pri dopravnej nehode.
V danom prípade išlo zo súdno-lekárskeho hľadiska o násilnú smrť, ktorá je v príčinnej súvislosti s
poraneniami hlavy, ktoré MUDr. C. D. utrpela pri dopravnej nehode ako chodkyňa zrazená osobným
autom dňa 15.3.2012 na Sládkovičovej ulici v Trnave. Znaleckým posudkom č. 6/2013 Ing. Miloša Kosíka
bolo zistené, že technika jazdy vodiča C., ktorý so svojim vozidlom Audi sa pohyboval rýchlosťou 61,7
km/h, nebola správna, keď sa pohyboval vyššou rýchlosťou. Nereagoval na pribrzďovanie vozidiel Ford
Fiesta, Škoda Fabia pred priechodom pre chodcov. Jeho reakciu vyhodnotil znalec ako oneskorenú, čo
bolo aj príčinou nedodržania bezpečnej vzdialenosti za vozidlom Škoda Fábia. Aj z tohto dôvodu jeho
technika jazdy nebola správna. Technika používania cestnej komunikácie oboma chodkyňami bola z
technického hľadiska správna, vošli na vozovku a na priechod pre chodcov tak, že vodičom zastavených
vozidiel Ford Fiesta a Škoda Fábia nevytvorili nebezpečenstvo resp. ich nedonútili brzdiť so spomalením
vyšším ako je 50 % z hodnoty maximálne dosiahnuteľného na daných adhéznych podmienkach. Obe
chodkyne by zabránili zrážke s vozidlom Fábie, ak by sa v kritickom čase nenachádzali v kritickom
mieste nehody, resp. v koridore pohybu tohto vozidla po zrážke s vozidlom Audi. Vodič C. by zabránil
zrážke s vozidlom Fábia nižšou rýchlosťou priestorovo, ak by sa na začiatku svojej reakcie pohyboval s
vozidlom Audi rýchlosťou do 51 km/h. V čase dopravnej nehody slnko svietilo na vodiča Audi od chrbta
zľava, nemohlo ho teda oslniť. Na základe vykonanej analýzy dopravnej nehody možno konštatovať, že
príčinou dopravnej nehody z technického hľadiska bola nesprávna technika jazdy vodiča vozidla Audi.
Z evidenčnej karty vozidla zn. Audi A8 EČ TT061ET vyplýva, že vlastníkom ku dňu dopravnej nehody
bol žalovaný  2). Dňa 13.1.2012 uzavrel žalovaný  2) so žalovaným  3) ako poisťovateľom povinné
zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla zn. Audi A8 EČ
TT061ET. Z výplatných pások za obdobie 1-12/2011 vyplýva, že MUDr. C. D. vyplatila mzdu žalobcovi  1)
a žalobkyni  2). Uplatnením postihu zo dňa 15.11.2013 žalovaný  3) si voči žalovanému 1) uplatnil sumu
2.137,93 eura, keď z uzavretej poistnej zmluvy vyplatili  poškodeným z titulu poistnej udalosti poistné
plnenie vo výške 21.379,36 eura (náklady na zdravotnú starostlivosť poskytnutú poškodenej MUDr. C. D.
vyplatené VŠZP a.s. vo výške 15.363,20 eura, náklady na zdravotnú starostlivosť poskytnutú poškodenej
p. O. G. vyplatené VŠZP a.s. vo výške 1.145,64 eura, náklady spojené s liečením a pohrebné náklady
poškodenej vyplatené Ing. D. D. vo výške 909,52 eura, skutočná škoda na motorovom vozidle Škoda
Fábia vyplatená Allianz-Slovenská poisťovňa, a.s. vo výške 3.961 eur).



3. Predpokladmi vzniku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v predmetnom prípade sú: existencia
ujmy (spočívajúca v poškodení duševného zdravia žalobcov), porušenie právnej povinnosti, resp.
protiprávny úkon (spočívajúci v konaní tretej osoby zodpovednej za narušenie osobnostných práv
žalobcov), príčinná súvislosť medzi touto ujmou a protiprávnym konaním. Na základe zisteného
skutkového stavu a citovaných zákonných ustanovení dospel súd k záveru, že v dôsledku tejto dopravnej
nehody spôsobenej žalovaným 1) došlo k zásahu do osobnostného práva žalobcov tak, že bola narušená
celistvosť ich rodiny a bolo zasiahnuté do ich súkromného a rodinného života, pričom následky sú trvalé
a neodstrániteľné, keď ochudobnenie žalobcov v citovej oblasti je nenapraviteľné. V danom prípade
došlo                 k neoprávnenému zásahu do súkromia žalobcov chráneného § 11 OZ, ktorého súčasťou
je i rodinný život, kedy z objektívneho pohľadu je strata jedného z členov tohto spoločenstva celkom
neodčiniteľnou ujmou, ktorá dopadá na zostávajúcich členov rodiny, takže primeraným zadosťučinením
v danom prípade je i náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle § 13 ods. 2 OZ. Ak medzi
fyzickými osobami existujú sociálne, morálne, citové a kultúrne vzťahy vytvorené v rámci ich súkromného
a rodinného života, môže porušením práva na život jednej z nich dôjsť k nedovolenému zásahu do práva
na súkromie druhej z týchto osôb. Protiprávnym zásahom tretej osoby do práva na súkromie, resp. práva
na rodinný život môže byť ďalšiemu účastníkovi vzťahu spôsobená taká ujma, ktorá mu čiastočne alebo
úplne bráni naplno napĺňať jeho citové potreby, t.j. nemajetková ujma postihujúca inú ako majetkovú
sféru osobnosti, sféru osobnostnú, ku ktorej nepochybne patrí aj citová (emocionálna) sféra. Ak dôjde
k smrti jedného z členov rodinného vzťahu, pozostalá osoba môže utrpieť citovú ujmu vo forme šoku,
smútku zo straty blízkej osoby. Zásah do emocionálnej sféry fyzickej osoby spôsobený protiprávnym
konaním tretej osoby, následkom ktorého je úmrtie blízkej osoby, zakladá právo domáhať sa ochrany
osobnosti podľa ustanovení Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti. Realizácia tejto ochrany je vo
výlučnom záujme osôb, ktoré sú v takom úzkom vzťahu k postihnutej fyzickej osobe, že ochrana integrity
jeho osobnosti aj po jeho smrti (tzv. postmortálna ochrana) je ich osobným záujmom, ide o najbližších
príbuzných, manžela, deti, rodičov (porovnaj napr. rozsudok NS ČR zo dňa 28.02.2005 sp. zn. 30 Cdo
1678/2004, ako aj rozhodnutia NS SR sp. zn. 5 Cdo 265/2009 a 1 Cdo 77/2009, 3 Cdo 228/2012). V
danej veci v dôsledku tragickej smrti manželky žalobcu  1) a zároveň matky žalobkýň 2) a 3) následkom
dopravnej nehody došlo k nesmierne závažnej ujme, spočívajúcej v strate milovanej manželky, čím je
žalobca  1) do budúcna ochudobnený o rodinný život a táto spočíva aj v citovej strate, keď žalobca
1) smrťou manželky stratil jej lásku a radosť s ňou prežívanú. Zároveň utrpel citovú ujmu spočívajúcu
v nepríjemných pocitoch úzkosti, smútku, zúfalstve a šoku zo smrti milovanej osoby. Žalobcovi 1) sa
smrťou manželky zmenil celý život, pretože s manželkou žili v šťastnom a spokojnom manželstve,
vychovali spoločne dve deti, manželka sa starala o domácnosť, žalobcu  1) zamestnávala. Žalobca 1)
má zhoršený zdravotný stav, pravidelne chodí na hrob manželky, pri spomienku na ňu plače. Ťažko
znáša útrapy života bez manželky. S manželkou mali plány na dôchodok, že si ho budú užívať v kľudnom
prostredí, bez nejakých zásadných povinností, čo však nehoda prekazila. Zároveň žalobkyne  2) a 3)
utrpeli tak ako žalobca  1) následkom dopravnej nehody stratu milovanej matky, čím sú do budúcna
ochudobnené o rodinný život a táto strata spočíva aj v citovej stránke, keď navždy stratili matku a pocit,
že sú aj naďalej dieťaťom, ktorému je ich matka vždy na blízku a v prípade potreby nápomocná.

4. Žalovaný 1) svojim protiprávnym konaním spočívajúcim v nerešpektovaní zákona o pozemných
komunikáciách zasiahol do osobnostných práv žalobcov 1) až 3), a to do ich práva na súkromný a
rodinný život. Ide o tak závažný zásah do práva na ochranu jeho osobnosti, že žiadna z morálnych
foriem zadosťučinenia nie je postačujúca, preto sú dané predpoklady pre priznanie nemajetkovej ujmy
v peniazoch. Je nepochybné, že ujmu, ktorá žalobcom vznikla, by na ich mieste každá iná osoba
považovala za ujmu objektívne závažnú. Porušenie práva na súkromie treba odlišovať od prípadov
neoprávnených zásahov do práva na česť, dôstojnosť a vážnosť v spoločnosti. Podmienkou priznania
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch pri neoprávnenom zásahu do súkromného a rodinného života
je existencia závažnej ujmy, teda takej, ktorú fyzická osoba vzhľadom na okolnosti, za ktorých k
porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky považuje za značnú.
V danom prípade došlo protiprávnym konaním žalovaného 1) k nezvratnému a závažnému následku
spočívajúcemu v smrti manželky žalobcu 1), keď tento prišiel o možnosť zachovávať s ňou sociálne
a citové väzby, utrpel i citovú traumu. Citová, morálna a sociálna ujma žalobcu 1) bola v príčinnej
súvislosti s protiprávnym konaním žalovaného 1). Uvedené platí aj v prípade žalobkýň  2) a 3), keď
možnosť zachovať s matkou sociálne a citové väzby bola narušená a utrpená ich citová trauma bola v
priamej súvislosti s protiprávnym konaním žalovaného 1). Ide o tak závažný zásah do práva na ochranu
osobnosti žalobcov, že žiadna z morálnych foriem zadosťučinenia nie je postačujúca, preto sú dané
predpoklady pre priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch.



5. Určenie výšky peňažnej náhrady v prípade splnenia podmienok § 13 ods. 2 OZ je predmetom voľnej
úvahy súdu. Súd pri svojom rozhodovaní o výške priznanej náhrady nemajetkovej ujmy vychádzal
z kritérií uvedených v ustanovení § 13 ods. 3 OZ, t. j. jednak zo závažnosti vzniknutej ujmy a
jednak z okolností, za ktorých došlo k zásahu do práva na ochranu osobnosti. Pri určení peňažnej
náhrady nemajetkovej ujmy prihliadal u každého žalobcu predovšetkým na nenapraviteľný následok
vzniknutý v dôsledku smrteľného zranenia manželky žalobcu 1) a zároveň matky žalobkýň 2) a 3)
pri dopravnej nehode a dôsledky, ktoré táto tragická nehoda u nich vyvolala. Súd zohľadnil aj to, že
išlo o nedbanlivostný trestný čin žalovaného  1). V konaní nebolo preukázané a žalovaní netvrdili,
že by  dopravnú nehodu spoluzavinila MUDr. C. D.. Súd dospel k záveru, že v danom prípade je
primeranou výška nemajetkovej ujmy v sume 10.000 eur v prípade žalobcu  1), ktorá podľa názoru
súdu zohľadňuje neodstrániteľný následok v podobe smrti manželky žalobcu a dôsledky, ktoré táto
strata u žalobcu vyvolala. Následkom protiprávneho konania žalovaného 1) došlo v danom prípade k
nenávratnej deštrukcii možnosti rozvoja medziľudských väzieb medzi žalobcom a jeho manželkou a
tým k intenzívnemu zásahu do osobnostných práv žalobcu, práva na jeho súkromie a rodinný život.
Iba morálne zadosťučinenie vo forme ospravedlnenia nemôže odčiniť dopad protiprávneho konania
žalovaného 1). V prípade žalobkyne  2) a žalobkyne  3) súd zohľadnil, že obe už boli v čase smrti
ich matky dospelé a mali vlastné rodiny. Žalobkyňa  2) žila ku dňu smrti matky spolu s rodinou v
domácnosti s matkou a zároveň u matky bola aj zamestnaná ako zubná laborantka. V čase smrti matky
bola v štvrtom mesiaci tehotenstva. Žalobkyňa  3) v čase smrti matky  spolu s rodinou žila v Nemecku.
Obe žalobkyne mali k svojej matke vrúcny vzťah, obe matka podporovala nielen finančne ale im bola
aj morálnou oporou. Žalobkyňa  3) bola s matkou v kontakte po odchode mimo územia Slovenska,
pravidelne aj svoju matku navštevovala a jej matka s otcom chodievali k nej na návštevy. Pre žalobkyňu
2) je dôvodná suma 8.000 eur, keď na rozdiel od žalobkyne 3) žila s matkou v jednej domácnosti a matka
jej bola aj zamestnávateľkou, po smrti matky prevzala na seba starostlivosť o otca aj celú domácnosť,
ktorú predtým zabezpečovala matka. Žalobkyni  3) súd priznal ako primeranú sumu 7.500 eur, pričom
zohľadnil, že táto ku dňu smrti matky už nežila s matkou v spoločnej domácnosti a v súčasnosti ani
nezabezpečuje domácnosť otca.

6. Pri riešení otázky, kto nesie zodpovednosť za zásah do osobných práv žalobcov podľa § 11 a nasl. OZ,
resp. kto je pasívne legitimovaný, vzal súd do úvahy, že z hľadiska obsahu a účelu sú zodpovednostným
vzťahom vzniknutým v dôsledku zásahu do osobnostných práv najbližšie zodpovednostné vzťahy, na
ktoré dopadajú ustanovenia § 420 a nasl. Občianskeho zákonníka. V zodpovednostnom právnom vzťahu
na jednej strane vystupuje ten, kto sa dopustil protiprávneho konania a na druhej strane ten, komu
týmto protiprávnym konaním vznikla určitá ujma. Totožný je účel oboch inštitútov, zabezpečiť v čo
najväčšej miere nahradenie vzniknutej škody. Žalovaný  1) ako vodič motorového vozidla síce nebol
zamestnancom a teda toto nepoužil pri plnení pracovných povinností, ale mal ho od žalovaného 2)
ako prevádzkovateľa vypožičané na súkromné účely. V dôsledku predmetnej dopravnej nehody došlo k
vzniku škody, za ktorú nesie zodpovednosť žalovaný 1) v zmysle § 420 ods. 1 OZ titulom všeobecnej
zodpovednosti za škodu. Predpokladmi zodpovednosti  v zmysle  § 420 ods. 1 OZ sú a) protiprávny úkon,
v tomto prípade porušenie pravidiel cestnej premávky, vyplývajúci z trestného konania, b) spôsobenie
škody, c) príčinná súvislosť medzi a) a b) a d) predpokladané zavinenie s možnosťou exkulpácie podľa
§ 420 ods. 3 OZ. Protiprávny úkon žalovaného 1), spočívajúci v porušení pravidiel cestnej premávky,
vznik škody spočívajúci v poškodení zdravia s následným úmrtím MUDr. C. D., manželky žalobcu 1) a
matky žalobkýň 2) a 3), príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním žalovaného 1) a vznikom škody
ako aj zavinenie žalovaného 1) bola dostatočne preukázaná.

7. Pasívna legitimácia žalovaného  2) ako prevádzkovateľa motorového vozidla zn. Audi A8, ktoré v
čase dopravnej nehody použil žalovaný 1) na základe ústnej dohody so žalovaným  2) na súkromné
účely je daná  v zmysle  § 427 OZ. Zodpovednosť prevádzkovateľa motorového vozidla za škodu,
ktorá je upravená v ustanovení § 427, je nepochybne objektívnou zodpovednosťou; za škodu vyvolanú
zvláštnou povahou prevádzky zásadne zodpovedá prevádzateľ motorového vozidla bez zreteľa na
zavinenie. Vlastník, ktorý požičia motorové vozidlo inej fyzickej osobe, zostáva jeho prevádzkovateľom
a v zásade tiež zodpovedným za škodu vyvolanú zvláštnou povahou prevádzky tohto motorového
vozidla. V prípade spôsobenia nemajetkovej ujmy na osobnostných právach tak, ako v prípade škody
(majetkovej) spôsobenej osobitnou prevádzkou zodpovedá prevádzkovateľ vozidla analogicky  podľa
§ 853 OZ.



8. Pasívna legitimácia žalovaného 3), ktorý je poistiteľom žalovaného 1) a žalovaného  2) (zodpovedných
subjektov)  a jeho povinnosť zaplatiť uvedenú náhradu škody spoločne a nerozdielne so žalovanými  1)
a 2) vyplýva z  § 15 ods. 1 z. č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Vo vzťahu k poisťovni ide o špecifické právo poškodeného
na výplatu plnenia  za poisteného škodcu a to vo výške (v rozsahu), v akom za škodu zodpovedá
poistený škodca, pričom predpokladom vzniku povinnosti poistiteľa plniť je preukázanie zodpovednosti
poisteného za škodu, ktorá poškodenému vznikla. Z poistenia zodpovednosti má poistený právo, aby
poisťovateľ za neho poskytol poškodenému poistné plnenie v rozsahu podľa § 4 ods. 2 cit. zákona, t.
j. uplatnené a preukázané nároky na náhradu škody, o. i. škody na zdraví a nákladov pri usmrtení (§
4 ods. 2 písm. a) cit. zákona).

9. K námietkam žalovaného 3) o nedostatku pasívnej legitimácie v konaní súd uviedol, že pre posúdenie
otázky pasívnej legitimácie poisťovne je rozhodujúce riešenie otázky, čo treba rozumieť pod pojmom
škoda použitým v zákone č. 381/2001 Z. z. Pojem škoda je potrebné vykladať extenzívne v tom
zmysle, že tento pojem zahŕňa aj náhradu nemajetkovej ujmy z titulu občianskoprávnej zodpovednosti
za zásah do osobnostných práv pozostalých, spočívajúci v zásahu do práva na súkromný a rodinný
život spôsobený usmrtením blízkej osoby pri prevádzke dopravných prostriedkov. Účelom poistenia
zodpovednosti za škody spôsobené prevádzkou dopravných prostriedkov je zmierniť dôsledky škôd,
ku ktorým došlo v súvislosti s touto prevádzkou. Aj podľa dôvodovej správy k uvedenému zákonu
je usmrtenie pri dopravnej nehode najzávažnejším dôsledkom tejto udalosti. Pokiaľ podľa súdnej
praxe usmrtenie pri dopravnej nehode vyvoláva nielen občianskoprávnu zodpovednosť za škodu ale
aj občianskoprávnu zodpovednosť za neoprávnený zásah do osobnostných práv, musí byť aj táto
zodpovednosť predmetom poistného krytia. Ak by mal platiť výklad pojmu škoda vychádzajúci z textu
zákona č. 381/2001 Z. z. (gramatický výklad), resp. vychádzajúci z ustanovení Občianskeho zákonníka
o zodpovednosti za škodu, teda ak by náhrada nemajetkovej ujmy pozostalých nemala byť predmetom
poistného krytia, mohlo by to znamenať značné majetkové riziko subjektov zodpovedajúcich za takúto
nemajetkovú ujmu, ktoré by v individuálnych prípadoch mohlo viesť aj k ich finančnému bankrotu.
Zároveň by to mohlo znamenať aj neistotu pozostalých v tom smere, či im prisúdená náhrada bude
aj skutočne poskytnutá, resp. riziko, že pri insolventnosti zodpovedného subjektu nebude vymožiteľná.
Neprijateľnosť týchto dôsledkov vyžaduje extenzívnu interpretáciu pojmu škoda pre účely zákona č.
381/2001 Z. z. tak, že doň patrí aj náhrada nemajetkovej ujmy za zásah do osobnostných práv
pozostalých, a teda že aj táto náhrada je predmetom poistného krytia. Pri výklade a aplikácii právnych
predpisov totiž nemožno opomínať ich účel a zmysel, pričom platí, že súd nie je absolútne viazaný
doslovným znením zákona, ale sa od neho smie a musí odchýliť, ak to vyžaduje účel zákona, história jeho
vzniku, systematická súvislosť a pod. Rozširujúci výklad pojmu škoda pre účely zák. č. 381/2001 Z.z.
je aj ústavne konformný, pretože zmierňuje, resp. odstraňuje disproporciu medzi zákonným úrazovým
poistením, t. j. poistením pri pracovných úrazoch, a povinným zmluvným poistením zodpovednosti za
škody spôsobené prevádzkou dopravných prostriedkov. Pokiaľ totiž dôjde pri dopravnej nehode k úmrtiu
zamestnanca, zakladá § 94 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení pozostalým, ktorými sú
manžel alebo manželka a nezaopatrené dieťa, nárok na jednorazové odškodnenie vo výške 730 násobku
denného vymeriavacieho základu, najviac však vo výške 46.485,40 eura (u manžela alebo manželky).
Toto odškodnenie, i keď je limitované, nie je nič iné ako náhrada nemajetkovej ujmy poskytovaná z
úrazového poistenia. Niet preto rozumného dôvodu, prečo by náhrada nemajetkovej ujmy pozostalých
pri usmrtení ich blízkeho pri dopravnej nehode ako zamestnanca mala byť predmetom poistného krytia
(aj keď podľa iného zákona), zatiaľ čo v prípadoch, ak by nešlo o zamestnanca, by tomu tak nemalo
byť. Pri výklade pojmu škoda pre účely zák. č. 381/2001 Z.z. treba vychádzať z chápania tohto pojmu v
komunitárnom práve. Predmetný zákon bol totiž výsledkom transpozície smerníc Európskej únie, ktoré
boli nahradené teraz platnou Smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2009/103/ES zo 16.9.2009
o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a o kontrole plnenia
povinnosti poistenia tejto zodpovednosti. Táto smernica síce nedefinuje pojem škoda, ale z jej textu je
zrejmé, že pod týmto pojmom rozumie osobnú ujmu a škodu na majetku, resp. používa slovné spojenie
utrpenie „ujmy alebo škody\", či používa termíny „akákoľvek ujma alebo škoda\" alebo „akákoľvek škoda\".
Komunitárne právo chápe škodu ako majetkovú tak aj nemajetkovú ujmu, resp. za ujmu považuje
majetkovú škodu aj nemajetkovú škodu (pozri napr. rozsudok Súdneho dvora zo 6. mája 2010 vo veci
C-63/09 Axel Walz proti Clickair SA).

10. Je takmer nemožné vyčísliť hodnotu straty ľudského života v peňažnej forme, preto jedinou
možnosťou je v rámci voľnej úvahy súdu a v rámci zohľadnení všetkých rozhodujúcich skutkových



okolností, dospieť k primeranej výške náhrady nemajetkovej ujmy. Rozhodujúcim dôkazným
prostriedkom bol  žalobný návrh a výsluch žalobcov. Pokiaľ účastníci konania poukazovali na
rozhodovaciu prax súdov v obdobných prípadoch, ktorými podporili svoju argumentáciu, súd má
za potrebné zdôrazniť, že skutkové okolnosti každého jedného prípadu sa líšia. Čo sa týka otázky
primeranosti výšky náhrady nemajetkovej ujmy a rozhodovacej praxe súdov, súd príkladmo poukazuje
napr. na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 185/2011 zo dňa 14.03.2012, v ktorom dovolací
súd odmietol dovolanie, čím potvrdil správnosť rozhodnutí súdov nižších stupňov, ktoré poškodenému
priznali náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 120.000 eur, a to z dôvodu nezákonného trestného
stíhania a uloženia trestu odňatia slobody. Preto aj v kontexte takéhoto rozhodnutia nemožno považovať
priznanie náhrady nemajetkovej ujmy vo výškach priznaných žalobcom po úmrtí manželky a matky za
neprimerané. Ďalej súd poukazuje na zákonnú úpravu  ustanovenia § 5 ods. 1 zákona č. 215/2006
Z. z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi v znení ku dňu 10.4.2012 na
výpočet odškodnenia, ak ide o ujmu na zdraví, sa primerane použijú ustanovenia osobitného predpisu
upravujúceho poskytovanie náhrady za bolesť a náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia; 1)
náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia nemožno zvýšiť. 2) Ak bola trestným činom spôsobená
smrť, poškodený má nárok na vyplatenie odškodnenia v sume päťdesiatnásobku minimálnej mzdy. Ak
právo na odškodnenie majú viacerí poškodení, rozdelí sa uvedená suma medzi nich rovnakým dielom.
Ak bola poškodenému spôsobená ujma na zdraví znásilnením alebo sexuálnym násilím, poškodený
má nárok na vyplatenie odškodnenia za spôsobenú morálnu škodu v sume desaťnásobku minimálnej
mzdy. Výška miminálnej mzdy v roku 2012 v zmysle Nariadenie vlády č. 343/2011 Z.z., pre zamestnanca
odmeňovaného mesačnou mzdou bola určená vo výške 327,20 eur mesačne (50 x 327,20 = 16.360 eur).

11. Podľa rozsudku Súdneho dvora EÚ zo dňa 24. októbra 2013 (C-22/12) vo veci Haasová, pod pojmom
ujma na zdraví sa má rozumieť akákoľvek ujma, ak jej náhrada vyplýva na základe zodpovednosti
poisteného za škodu z vnútroštátneho práva uplatniteľného v danom spore, ktorá bola spôsobená
zásahom do osobnej integrity, čo zahŕňa tak fyzickú, ako aj psychickú traumu. Súdny dvor na základe
týchto svojich úvah dospel k záveru, že medzi škody, ktoré sa musia z povinného zmluvného poistenia
nahradiť v súlade s prvou, druhou a treťou smernicou, patrí aj nemajetková ujma, ak možno náhradu
tejto ujmy požadovať podľa vnútroštátneho práva.  Podľa rozsudku Súdneho dvora vo veci Drozdovs
C-277/12, smernica rady 72/166/EHS  a smernica rady 84/5/EHS  sa majú vykladať v tom zmysle, že
povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel má pokrývať aj
náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak
jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v
spore vo veci samej. Za stavu, že právo Slovenskej republiky (jeho ustanovenia § 13 ods. 2 a 3 OZ)
umožňuje žalobcovi požadovať náhradu nemajetkovej ujmy, je teda dôvodný záver, že takáto náhrada
nemajetkovej ujmy, musí byť likvidovaná z povinného zmluvného poistenia. Súd preto neuznal právnu
argumentáciu žalovaného 3), že nie je pasívne legitimovaný v časti nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy.

12. Ustanovenie § 511 ods. 1 OZ upravuje tzv. pasívnu solidaritu, ktorá je vyjadrená termínom „spoločne
a nerozdielne\". Je charakterizovaná viacerými subjektami na dlžníckej strane a ich povinnosťou splniť
dlho tomu istému veriteľovi spoločne a nerozdielne. Jej funkcia spočíva vo väčšom zabezpečení
pohľadávky veriteľa a uľahčení jej uplatnenia. V zmysle ods. 1 však treba zdôrazniť, že solidarita môže
byť založená jednak právnym predpisom, pričom v takomto prípade pasívna solidarita je upravená
výslovne a vyplýva zo znenia toho ktorého ustanovenia právne normy. Solidarita môže byť ďalej založená
rozhodnutím súdu, dohodou účastníkov alebo povahou plnenia.

13. Nárok žalobcov na zaplatenie nemajetkovej ujmy nebol premlčaný. Počiatok plynutia všeobecnej
trojročnej premlčacej doby v prípade náhrady za nemateriálnu ujmu je podľa § 101 OZ viazaný na
okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilému porušiť alebo ohroziť osobnostné
práva fyzickej osoby. Premlčacia doba začína plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy k takémuto zásahu
došlo. V prejednávanej veci bolo preukázané, že zásah do práv žalobcov nastal momentom smrti MUDr.
C. D.  (XX.X.XXXX); následky tohto zásahu v podobe rôznej formy nemateriálnej ujmy (šoku, traumy,
smútku a straty zo spoločenstva s blízkou osobou) u žalobcov stále pretrvávajú. Žalobcovia mohli svoje
právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vykonať prvýkrát 11.4.2012.  Od tohto dňa začala
plynúť všeobecná trojročná premlčacia doba, ktorá skončila 11.4.2015. Žalobcovia podali žalobu na súde
dňa 13.3.2014 v časti sumy 6.000 eur pre každého z nich a následne na pojednávaní dňa 13.1.2015
rozšírili svoj nárok každý o 4.000 eur (spolu 10.000 eur), teda ešte pred uplynutím premlčacej doby.



Súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo 194/2011 zo dňa 27.11.2012, v ktorom
dovolací súd uzatvára, že právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ako jeden z relatívne
samostatných prostriedkov ochrany osobnosti fyzickej osoby, je právom majetkovej povahy, ktoré sa
premlčuje. Dovolací súd napokon poznamenáva, že obdobné závery zaujal Najvyšší súd Slovenskej
republiky aj v rozhodnutí z 25.9.2008 sp. zn. 5 Cdo 278/2007.

14. Súd vec prejednal v intenciách tvrdení uvádzanými žalobcami, ktorými odôvodňovali  žalobu.
Súd upustil od vykonania ďalšieho dokazovania navrhovaného žalovaným 1) a nevypočul manžela
žalobkyne 2). Takto vykonané dokazovanie súd považoval za nehospodárne a nedôvodné. Vykonaným
dokazovaním považoval skutkový stav za dostatočne preukázaný na rozhodnutie vo veci samej a
zároveň existencia ďalších dôkazov v konaní nevyšla najavo.

15. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa  § 142 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
OSP) v spojení s § 151 ods. 7 OSP a žalobcom priznal plnú náhradu trov konania, pretože rozhodnutie o
výške plnenia záviselo od úvahy súdu. Žalobcovia si náhradu trov konania uplatnili, avšak povinnosť túto
vyčísliť, keďže ide o náhradu trov právneho zastúpenia má ich právny zástupca do 3 dní od vyhlásenia
rozhodnutia.

16. Súd zaviazal žalovaných  1), 2) a 3) spoločne a nerozdielne na zaplatenie súdneho poplatku za
návrh vo výške 1.530 eur (600 eur + 480 eur + 450 eur). Vychádzal z úspechu žalobcu  1) v konaní 100
%, pričom žalovaní 1) až  3) boli v konaní neúspešní 100 %, preto súd vyčíslil sumu 600 eur ako 100 %
súdneho poplatku (6 % z 10 000 eur predmet konania žalobcu 1). Žalobkyňa  2) bola v konaní úspešná
80 %, žalovaní  1) až  3) boli neúspešní 80 %, preto súd vyčíslil súdny poplatok vo výške 480 eur ako
80 % zo sumy 600 eur. Žalobkyňa  3)  bola v konaní úspešná 75 %, žalovaní  1) až  3) boli neúspešní
75 %, preto súd vyčíslil súdny poplatok vo výške 450 eur ako 75 % zo sumy 600 eur.

17. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalovaný 1) prostredníctvom  právnej
zástupkyne. V odvolaní uviedol, že s  rozsudkom nesúhlasí, považuje ho za vecne nesprávny a
žalobcovia nepreukázali dôvodnosť výšky svojho nároku. Tá nebola riadne ustálená, súd síce konštatuje,
akým spôsobom odvodzoval výšku prisúdenej nemajetkovej ujmy, avšak bolo povinnosťou žalobcov
preukázať dôvodnosť ako aj výšku svojho nároku a tak sa nestalo, t.j. neuniesli dôkazné bremeno.
Nemajetková ujma mala byť likvidovaná z povinného zmluvné poistenia a preto mohla byť, pokiaľ by
bol nárok žalobcov preukázaný za dôvodný a to najmä aj čo do výšky, žalobcom vyplatená žalovaným
3). Žalovaný  1) úprimne oľutoval a ľutuje následky dopravnej nehody, v dôsledku ktorej bol odsúdený
v trestnom konaní vedenom pred Okresným súdom Trnava č. k. 2 T 55/2013 pre prečin usmrtenia
podľa § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona, avšak žalobcami žalovanú nemajetkovú ujmu aj
naďalej považuje za neopodstatnenú, čo do žalovanej výšky za neodôvodnenú a napokon neprimeranú
nedbanlivostnému previneniu sa žalovaného 1), ktorý bol za svoje konanie už postihnutý. Žalovaný 1) je
nemajetný, nemá žiaden príjem a teda voči nemu je rozhodnutie nevykonateľné, čo na súde aj namietal
a s čím sa súd nevyporiadal. S poukazom na vyššie uvedené žalovaný l) navrhol, aby odvolací súd na
základe   § 205 ods. 2 písm. a), d) a f) OSP rozsudok v celom rozsahu zrušil a podľa § 221 ods. 1 písm. h)
OSP vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, alternatívne aby uvedený rozsudok zmenil v častiach
ukladajúcich povinnosti žalovanému 1) podľa § 220 OSP tak, že návrh voči žalovanému 1) zamietne.
Žalovaný 1) si uplatnil náhradu trov prvostupňového ako aj trov odvolacieho konania, ktoré vyčíslil.

18. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalovaný 2) prostredníctvom právneho zástupcu,
podľa § 205 ods. 2 písm. b) a f) OSP z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci a z dôvodu, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Žalovaný 2) navrhol, aby odvolací súd  rozsudok v napadnutej
časti v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie alebo aby rozsudok zmenil
tak, že žalobu  zamieta, a aby žalovanému 2) bol priznal nárok na náhradu trov konania.

19. Žalovaný 2) odvolanie odôvodnil tým, že súd  rozsudok vo vzťahu k zodpovednosti žalovaného
2) odôvodnil len jediným odsekom na strane č. 18 rozsudku, a to analógiou ustanovenia § 11 a nasl.
OZ a § 427 OZ, za použitia § 853 ods. 1 OZ. Žalovaný 2) bol v čase dopravnej nehody vlastníkom
motorového vozidla, ktoré bolo na základe zmluvy o výpožičke dané do dočasného bezodplatného
užívania žalovanému 1), ktorý spôsobil dopravnú nehodu s tragickým následkom. Žalovaný l) nebol
zamestnancom, splnomocnencom ani inou osobou, ktorú by žalovaný 2) použil na plnenie svojich úloh.



Žalovaný 2) počas celého konania poukazoval na nedostatok svojej pasívnej vecnej legitimácie v konaní.
Svoju argumentáciu podporil rozsiahlou konštantnou judikatúrou, najmä rozhodnutiami Najvyššieho
súdu ČR 30Cdo 1051/2005, Najvyššieho súdu SR sp. zn 4Cdo/168/2009, Krajského súdu Banská
Bystrica sp.zn. 17Co/296/2011, Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn, 15Co/171/2012 či Krajského
súdu Trenčín, sp. zn. 6Co/11/2012. Z uvedených rozhodnutí  vyplýva, že je vylúčená analógia medzi
ustanoveniami Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti (§ 11 a nasl. OZ) s ustanoveniami
Občianskeho zákonníka o zodpovednosti za škodu (či už § 420 alebo § 427 OZ). Neprípustnosť
analógie je podľa tejto judikatúry odôvodnená najmä tým, že  § 13 OZ vymedzuje osobitným spôsobom
zodpovednostný subjekt za zásah do osobnostných práv, ktorým je výlučne pôvodca zásahu. Pri
zodpovednosti za zásah do osobnostných práv je potrebná bezprostredná väzba medzi osobou
oprávnenou a osobou povinnou, a teda nositeľom hmotnoprávnej povinnosti je len tá osoba, ktorá
zásah do osobnostných práv spôsobila. Analógia s ustanovením § 427 OZ je vylúčená tiež z dôvodu,
že prevádzkovateľ motorového vozidla v čase nehody vozidlo neriadil, a teda nemohol byť pôvodcom
zásahu. Nárok podľa § 13 OZ logicky a systematicky nespadá pod úpravu náhrady škody a spadá
pod právne prostriedky na ochranu práv na ochranu osobnosti. V tomto prípade právo na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch predstavuje peňažnú satisfakciu, nie náhradu škody. Žalovaný nárok je
osobitným nárokom podľa § 11 a nasledujúcich ustanovení OZ, pričom za zásah do osobnostných sfér
jednoznačne zodpovedá žalovaný  1) ako vodič vozidla, ktorým bola spôsobená ujma. V tejto súvislosti
súdy zhodne poznamenávajú, že nepovažujú za opodstatnenú argumentáciu, že subjektom, ktorý je
zodpovedný za zásah do osobnostných práv žalobcov je prevádzkovateľ vozidla podľa § 427 OZ. Na
vznik zodpovednosti za neoprávnený zásah do osobnostného práva žalobcov by žalovaný 2) musel
svojím konaním porušiť  § 11 a nasl. OZ. Občiansky zákonník nepripúšťa prenesenie zodpovednosti
za neoprávnený zásah do osobnostného práva z pôvodcu zásahu, teda žalovaného  1) na inú osobu,
žalovaného 2) a to z dôvodu, že by takéto rozhodnutie zabezpečilo lepšie uspokojenie pohľadávky
žalobcov.

20. Z § 853 ods. 1 OZ je zrejmé, že analógia legis (a nadväzne aj analógia iuris) je vylúčená,
nakoľko táto sa použije len v prípade, ak určitý vzťah nie je upravený Občianskym zákonníkom ani
iným zákonom. Z § 11 a nasl. OZ je možné vyvodiť, že Občiansky zákonník osobitným spôsobom
upravuje právne vzťahy týkajúce sa náhrady nemajetkovej ujmy vo veciach ochrany osobnosti, ako
aj vymedzuje povinný (zodpovedný) subjekt za zásah do práva na ochranu osobnosti (osoba, ktorá
spôsobila neoprávnený zásah, pôvodca zásahu) a teda nie je splnená základná podmienka použitia
analógie, že určitý právny vzťah zákonom upravený nie je. Neobstojí ani argumentácia súdu v použití
analógie iuris, nakoľko nejde o situáciu, kedy by nebolo normy upravujúcej určité právne vzťahy.
Žalovaný 2) za neoprávnený zásah nemôže zodpovedať pre absenciu neoprávneného zásahu na strane
žalovaného  2) tak, ako to stanovuje § 13 ods. 1 OZ, ako aj pre nedostatok kauzálneho nexu. Žalovaný
2) sa nedopustil žiadneho neoprávneného (protiprávneho) zásahu do práva na ochranu osobnosti
žalobcov a zo žiadneho jeho konania alebo nekonania nemožno vyvodiť akúkoľvek príčinnú súvislosť
s nemajetkovou ujmou žalobcov.

21. Súd je povinný v odôvodnení rozsudku podrobným a preskúmateľným spôsobom rozviesť, akými
úvahami a myšlienkovými postupmi sa pri rozhodovaní. Rozhodnutie súdu musí byť konzistentné a jeho
argumenty musia podporiť príslušný záver. Súčasne musí súd dbať na jeho celkovú presvedčivosť, teda
aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel,
holi pre širšiu verejnosť prijateľné, racionálne a presvedčivé (nálezy Ústavného súdu SR I. ÚS 243/07,
I.ÚS 154/05, III.ÚS 13/2012). Žalovaný 2) zastáva názor, že rozsudok súdu prvého stupňa tieto atribúty
nespĺňa a považuje ho za svojvoľný, arbitrárny a odkláňajúci sa od ustálenej rozhodovacej praxe súdov.

22. Žalovaný 2) nesúhlasí ani s výrokom rozsudku o nároku na náhradu trov konania, keďže je zrejmé, že
vo vzťahu k žalobcovi  2) bol žalovaný  2) úspešný v rozsahu 20% a vo vzťahu k žalobcovi  3) bo úspešný
v rozsahu 25%. Po zohľadnení miery úspechu v konaní by tak žalobcovi  2) prináležala náhrada trov
konania v rozsahu 60% a žalobcovi  3) by prináležala náhrada trov konania v rozsahu 50%. Prvostupňový
súd v odôvodnení rozsudku jedinou vetou uviedol, že o priznaní plnej náhrady trov konania rozhodol
podľa § 142 ods. 3 OSP v spojení s § 151 ods. 7 OSP a teda voľnou úvahou súdu. Prvostupňový súd
však opätovne rozhodol v tomto prípade dokonca bez akékoľvek odôvodnenia. z ktorého by bola zrejmé,
v čom vlastne spočívala úvaha súdu pri prijatí takého záveru a akým myšlienkovým spôsobom sa súd
uberal pri rozhodovaní o náhrade trov konania, čo robí rozsudok nepresvedčivým a nepreskúmateľným.



23. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie aj žalovaný 3), podľa § 205 ods. 2 písm. a)
OSP, v spojení s § 221 ods. 1 písm. f) OSP z dôvodu, že účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci (§ 205 ods. 2 písm. b) OSP), súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d) OSP) a rozhodnutie súdu prvého
stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f) OSP).

24. Odvolanie žalovaný  3) odôvodnil tým, že nie je v spore pasívne legitimovaný, keďže náhrada
nemajetkovej ujmy nie je v slovenskom vnútroštátnom práve krytá v rámci povinného zmluvného
poistenia a podľa platnej právnej úpravy možno nemajetkovú ujmu za zásah do osobnostných práv
usmrtením blízkej osoby uplatňovať len mimo rámec inštitútu zodpovednosti za škodu, t. j. podľa § 11
OZ. Súd sa nestotožnil s námietkou nedostatku vecnej pasívnej legitimácie žalovaného 3) a uviedol,
že táto je daná  § 823 OZ v spojení s  § 15 ods. 1 a § 4 ods. 2 zák. č. 381/2001 Z.z. o povinnom
zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Žalovaný 3) sa
s názorom súdu o zodpovednosti žalovaného 3) za vznik nemajetkovej ujmy nestotožňuje vzhľadom na
všeobecne akceptovanú judikatúru a rozhodnutia súdov vyšších stupňov. Názor súdu prvého stupňa je
neprijateľný. Ustanovenie § 4 zákona č. 381/2001 Z.z. vymedzuje, aké nároky nahrádza poškodenému
za poisteného poisťovateľ. Tieto nároky sú uvedené explicitne, pričom nárok na náhradu nemajetkovej
ujmy nie je zahrnutý vo vymedzení poistných nárokov. Z toho dôvodu napríklad Krajský súd v Banskej
Bystrici rozsudkom z 15.5.2013, sp. zn. 15Co/171/2012 rozhodol, že poisťovňa nie je vo veci pasívne
legitimovaná, pretože je potrebné odlišovať nárok podľa § 13 OZ od náhrady škody, pričom krajský súd
poukázal na znenie § 16 OZ. Na podporu svojich záverov poukázal krajský súd na závery uznesenia
Ústavného súdu ČR sp. zn. III. ÚS 8/06 zo 16.3.2006, nález Ústavného súdu ČR z 1.3.2000 sp. zn. II.
ÚS 517/99, rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 25Cdo/1409/2001 z 24.4.2003.

25. Poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla je svojim charakterom
špecifické tým, že za škodcu sú poisťovateľom hradené iba zákonom vymedzené nároky poškodených,
resp. tretích osôb, ktoré poskytli plnenie v dôsledku poistnej udalosti a nie akékoľvek nároky, ktoré
môžu byť z titulu poistnej udalosti voči poistenému, škodcovi uplatnené zo strany iných osôb. Nárok na
nemajetkovú ujmu vyplývajúci zo zásahu do práva na ochranu osobnosti v zmysle § 11 OZ nemožno
subsumovať pod žiadny z nárokov vymedzených v § 4 zákona č. 381/2001 Z.z. Je dôležité zobrať na
zreteľ, že takýto nárok nie je ani nárokom na náhradu škody a z toho vyplývajúcu nemajetkovú ujmu
v zmysle § 420 a nasl. OZ, ale úplne osobitým nárokom, ktorý je odlíšený od spôsobenej škody aj v
zmysle § 16 OZ, takže tieto osoby nemajú status poškodeného ako to predpokladá § 4 ods. 2 zákona
č. 381/2001 Z.z. V tejto súvislosti poukazuje žalovaný  3) na korešpondujúce uznesenie NS SR,  sp.
zn. 4Cdo 168/2009 z 20.4.2011.

26. Zákon o povinnom zmluvnom poistení zodpovedností za škodu spôsobenú prevádzkou motorového
vozidla v  § 2, v ktorom vymedzuje pojmy pre účely tohto zákona, pojem škoda osobitne nedefinuje a
definíciu nepodáva ani Občiansky zákonník (čo treba rozumieť pod pojmom škoda nevysvetľuje ani teraz
platná Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2009/103/ES zo 16.9.2009 o poistení zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel). V Občianskom zákonníku sa však nachádza
právna úprava spôsobu a rozsahu náhrady (§ 442 a nasl. OZ), ktorá okrem iného vymedzuje, čo sa pri
škode na zdraví a usmrtení odškodňuje. Pokiaľ ide o nároky nemajetkovej povahy, pri škode na zdraví sa
odškodňuje bolesť poškodeného a sťaženie spoločenského uplatnenia (§ 444 OZ). Pri strate života sa
výživou oprávneným osobám priznáva pozostalostná úrazová renta (§ 448 OZ) a uhrádzajú sa náklady
spojené s pohrebom, prípadne s liečením (§ 449 ods. 1 a 2 OZ). Keďže zákon č. 381/2001 Z.z. pojem
škody nevymedzuje osobitným spôsobom a nemá ani špeciálne ustanovenie, čo sa odškodňuje, niet
dôvodu takto vymedzenú škodu v Občianskom zákonníku nestotožniť so škodou vyjadreniu v § 4 ods. 2
písm. a) zákona č. 381/2001 Z.z. Chráneným predmetom, za poškodenie ktorého má poisťovateľ plniť
za poisteného poškodenému, ak v zmluve nie je uvedené inak, nie je teda zásah do súkromia, ktorého
súčasťou je aj rodinný život. Odlišnosť nemajetkovej ujmy podľa § 13 ods. 2 OZ od škody podľa  § 420
a nasl. OZ potvrdzuje tiež  § 16 OZ, podľa ktorého kto neoprávneným zásahom do práva na ochranu
osobnosti spôsobí škodu, zodpovedá za ňu podľa ustanovení tohto zákona o zodpovednosti za škodu.
Podľa súčasnej platnej právnej úpravy možno teda nemajetkovú ujmu za zásah do osobnostných práv
usmrtením blízkej osoby uplatňovať len mimo rámec inštitútu zodpovednosti za škodu, t.j. podľa § 11
a nasl. OZ.



27. Podľa názoru žalovaného  3) na vyššie uvedených záveroch nič nemení ani rozsudok Súdneho
dvora z 24.10.2013 vo veci C-22/12 Katarína Haasová proti Rastislavovi Petríkovi a Blanke Holingovej,
podľa ktorého článok 3 ods. 1 smernice Rady 72/166/EHS, článok 1 ods. f a 2 druhej smernice
Rady d4/5/EHS a článok 1 prvý odsek tretej smernice Rady 90/232/EHS sa majú vykladať vtom
zmysle, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má
pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravných
nehodách ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne
právo uplatniteľné v spore vo veci samej. Žalovaný 3) poukazuje v prvom rade na skutočnosť, že
smernice nie sú priamo právne záväzné a je potrebná ich implementácia do vnútroštátneho práva.
Navyše samotný rozsudok Súdneho dvora uvádza, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy, ak jej náhradu
na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore
vo veci samej. Slovenská vnútroštátna úprava však také ustanovenie, ktoré by priznávalo náhradu
nemajetkovej ujmy pozostalým po obeti dopravnej nehody v dôsledku zásahu do ich osobnostných
práv z poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel nezaviedla.
V prípade inštitútu zodpovednosti za škodu a inštitútu zodpovednosti za zásah do osobnostných
práv ide v slovenskom vnútroštátnom práve o dva samostatné a rozdielne režimy občianskoprávnej
zodpovednosti. Zodpovednosť za zásah do osobnostných práv je konštruovaná podstatne odlišným
spôsobom než zodpovednosť za škodu. Zo znenia § 16 OZ vyplýva, že slovenská právna úprava
dôsledne rozlišuje medzi právom na ochranu osobností a právom na náhradu škody. Keďže ide o dve
samostatné práva s rôznym predmetom a režimom ochrany, z toho dôvodu podľa platnej slovenskej
právnej úpravy možno náhradu nemajetkovej ujmy za zásah do osobnostných práv uplatňovať len
mimo rámca inštitútu zodpovednosti za škodu. Podstatou poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorového vozidla je to, že prevádzkovateľ motorového vozidla zmluvne prevedie svoju
zodpovednosť za škody spôsobené prevádzkou motorového vozidla na poisťovateľa. Účelom tohto
poistenia však nie je zmluvne previesť zodpovednosť prevádzkovateľa motorového vozidla za zásah
do osobnostných práv fyzickej osoby. Skutočnosť, že náhrada nemajetkovej ujmy nespadá do rozsahu
povinného zmluvného poistenia zodpovedností za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla
potvrdzuje aj Uznesenie Ústavného súdu Českej republiky zo 4.3.2014 č. II. ÚS 1226/13, ktoré bolo
vydané po rozhodnutí Súdneho dvora z 24.10.2013 vo veci C-22/12 Katarína Haasová. Ústavný
súd Českej republiky v uznesení II. ÚS 1226/13 zo 4.3.2014 vyslovil, že, keď súdy nižšieho stupňa
rozhodli, že žalobou uplatnený nárok na poistné plnenie vyplývajúce z poistenia zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla spočívajúce v náhrade nemajetkovej ujmy za porušenie
osobnostných práv podľa § 11 a 13 OZ nespadá do žiadnej kategórie nárokov vymenovaných v  § 6 ods.
2 zákona č. 168/1999 Sb. zákona o poistení zodpovednosti z prevádzky vozidla, ktoré je totožné ako  §
4 ods. 2 zákona č. 381/2001 Z.z., nedošlo k svojvoľnej interpretácii právnych noriem a v prípade vyššie
uvedeného názoru nejde o nesprávnu aplikáciu či interpretáciu práva. Ústavný súd Českej republiky
ďalej uviedol, že takýto právny názor bol už Ústavným súdom ako ústavne konformný aprobovaný a to
uznesením sp.zn. III. ÚS 8/06 zo 16.3.2006.

28. Žalovaný  3) nesúhlasí ani s potrebou extenzívneho výkladu pojmu škoda, a to tak, že má
zahŕňať aj nemajetkovú ujmu. Nemožnosť tohto výkladu je daná jednak pojmovou odlišnosťou škody
a nemajetkovej ujmy, ako už bola popísaná vyššie, a jednak samotným textovým znením zákona
č. 381/2001 Z.z. Zákon v ustanovení § 4 ods. 2 taxatívne, jasne a zrozumiteľne vymenúva nároky,
ktoré sú kryté povinným zmluvným poistením. Čo treba rozumieť pod pojmom škoda, resp. škoda na
zdraví ďalej upravuje Občiansky zákonník. V tomto kontexte možno vyvodiť záver, že interpretáciou
daného ustanovenia (gramatickou, logickou, systematickou), s poukazom na dôvodovú správu k zákonu,
je zrejmé, čo je predmetom plnenia z povinného zmluvného poistenia. Potreba extenzívneho, resp.
reštriktívneho výkladu je vo všeobecnosti daná len vtedy, ak si to vyžaduje textové znenie zákona.
Nemožno ho pripustiť v prípade, ak je výklad normy významovo identický s interpretovaným textom,
teda ak je možné dosiahnuť doslovný výklad. Príkladom možnosti vykladať zákon č. 381/2001 Z.
z. extenzívne, je §11 ods. 12 (platný do 31.3.2015), ktorý zakazoval duplicitu povinného zmluvného
poistenia tak, že nemožno uzatvoriť poistnú zmluvu na to isté obdobie u iného poisťovateľa. Zákonodarca
svojou nedôslednosťou spôsobil, že pri striktne formalistickom výklade by bolo možné uzatvoriť poistnú
zmluvu aj u iného poisťovateľa pri splnení podmienky, že si zmluvou určia odlišný začiatok poistenia,
nakoľko od neho sa odvíja aj ohraničenie poistného obdobia (t.j. časový úsek, za ktorý sa platí
bežné poistné). Nakoľko bol zámer zákonodarcu vyplývajúci z dôvodovej správy zabrániť duplicitnému
poisteniu toho istého vozidla, je potrebné vykladať predmetné ustanovenie extenzívne tak, že čo i len na



totožný časový úsek (to isté poistné obdobie) nie je možné uzatvoriť viac poistných zmlúv, bez ohľadu
na dátum začiatku a konca toho ktorého poistného obdobia.

29. Extenzívny výklad, tak ako ho poňal prvostupňový súd, nie je prípustný ani z dôvodov, že pokiaľ
nebude náhrada nemajetkovej ujmy krytá povinným zmluvným poistením, zodpovedné subjekty by
táto situácia mohla viesť k ich finančnému bankrotu, a naopak pre pozostalých by to znamenalo
nevymožiteľnosť ich nárokov. Dovolíme si tvrdiť, že tento argument súdu môže byť nanajvýš podkladom
pre úvahy de lege ferenda. Skutočnosti, že podľa súčasnej právnej úpravy nemajú pozostalí nárok na
náhradu nemajetkovej ujmy z povinného zmluvného poistenia, svedčí aj pripravovaná novela zákona
č. 381/2001 Z.z. (návrh poslancov T., C. a I. pod č. 874). Úvaha súdu o tom, že náhrada nemajetkovej
ujmy požadovaná od zodpovedného subjektu nemá byť pre neho z finančného hľadiska likvidačná, by
mala smerovať aj k zohľadneniu jeho finančných pomerov resp. možností. Ani skutočnosť, že poškodený
má priamy nárok voči poisťovateľovi, neznamená, že je možné priznať nárok na nemajetkovú ujmu
v akejkoľvek výške. Poisťovateľ totiž hradí nároky za poisteného, a teda je nevyhnutné zohľadniť
skutočnosť, či majetkové pomery poisteného pripúšťajú uhradiť nárok v priznanej výške. Nepostačí
samotná skutočnosť, že poisťovateľ v rámci svojej likvidity je schopný uhradiť aj neprimerane vysokú
nemajetkovú ujmu, práve naopak, rozhodujúce sú finančné pomery škodcu.

30. Súd postupoval pri určení výšky súdneho poplatku podľa položky 1 písm. a) časti I sadzobníka
súdnych poplatkov. Podľa položky 7b písm. b) časti I sadzobníka súdnych poplatkov je poplatok z návrhu
na začatie konania na ochranu osobnosti spojenej s náhradou nemajetkovej ujmy 66 eur a 3% z výšky
uplatnenej nemajetkovej ujmy. Z vyššie citovaného ustanovenia je zrejmé, že zákon nepredpokladá
použitie rovnakej sadzby poplatku pri všetkých konaniach, ktorých premetom je peňažné plnenie.
Výslovne ustanovuje osobitnú sadzbu pre poplatky spojené s konaním na ochranu osobnosti, preto pri
určovaní výšky poplatku v konaniach na ochranu osobnosti nie je možné použiť položku 1 písm. a) časti I
sadzobníka súdnych poplatkov, ale je potrebné postupovať podľa položky 7b. Napadnutým rozhodnutím
bola teda povinnosť žalovaných zaplatiť poplatok za návrh uložená nesprávne. Súd mal pri vyrubení
súdneho poplatku za žalobu o náhradu nemajetkovej ujmy postupovať v zmysle položky  7b písm. b).

31. Vychádzajúc zo všetkých v tomto odvolaní uvedených skutočností žalovaný 3) navrhol, aby odvolací
súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu voči žalovanému 3) zamietne a zaviaže žalobcov
1)  až 3) nahradiť žalovanému  3) trovy konania.

32. K odvolaniam žalovaných 1), 2) a 3) sa vyjadrili žalobcovia 1), 2) a 3). Vo vyjadrení uviedli,  že
medzičasom sa rozhodovanie našich súdov ešte vo väčšej miere priklonilo k eurokonformnému výkladu
tých zákonných ustanovení našich vnútroštátnych právnych predpisov, ktoré súvisia s posúdením otázky
zodpovednosti žalovaného 3) uhradiť žalobcom zo zmluvného poistenia žalovaného 1) a 2) nároky na
odškodnenie tzv. nemajetkovej ujmy a tým sa potvrdila správnosť záverov okresného súdu uvedená v
odôvodnení rozsudku. Žalobcovia ani jedno z podaných odvolaní nepovažujú za dôvodné a s poukazom
na podrobné a správne zdôvodnenie napadnutého rozsudku navrhujú, aby odvolací súd s poukazom
na § 387 ods. 1 CSP rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil a priznal žalobcom
náhradu trov odvolacieho konania.

33. Argumentácia žalovaného 1)  v  odvolaní si  nezaslúži komentár a to s ohľadom na
jej nekvalifikovanosť a zmätočnosť. Súd  si osvojil právnu argumentáciu žalobcov týkajúcu sa
zodpovednosti žalovaného 2) ako prevádzkovateľa motorového vozidla v zmysle § 427 ods. 1 OZ
za následky dopravnej nehody, ktorú zavinil žalovaný 1) vozidlom žalovaného 2). Súdna judikatúra
(nielen česká) zaujala jednotný právny názor, v zmysle ktorého neexistuje argument, ktorý by
vylučoval analogické použitie § 427 a nasl. OZ pri určení zodpovednosti prevádzkovateľa za
zásah do osobnostných práv vyvolaných zvláštnou prevádzkou dopravných prostriedkov. V posúdení
zodpovednosti žalovaného 2) tak nie je podstatné, či prevádzkovateľ vozidla bol, alebo nebol fyzickým
pôvodcom predmetného zásahu. Pokiaľ  žalovaný 3) poukazuje na judikatúru českého a slovenského
najvyššieho súdu, treba konštatovať, že spomínané rozhodnutia sú už dávno prekonané. Naviac
rozhodnutie českého Najvyššieho súdu 30Cdo/1051/2005, ktoré žalovaný 2) vo svojom odvolaní
spomína, sa vôbec nedotýka posudzovania otázky zodpovednosti prevádzkovateľa motorového vozidla
za vznik nemajetkovej ujmy spôsobenej prevádzkou tohto vozidla, ale rieši otázku celkom inú (otázku
zodpovednosti poisťovne vyplývajúcej jej zo zmluvného poistenia nahradiť poškodenému jeho nároky
v súvislosti vo vznikom nemajetkovej ujmy) a z rozhodnutia Najvyššieho Súdu SR 4Cdo/168/2009



(vydaným tiež ešte pred rozhodnutím ESD) nie je tiež možné vyvodiť ten záver, ktorý z neho vyvodzuje
žalovaný 2), teda nemožnosť použiť analógiu v zmysle § 853 v spojitosti s § 427 vo vzťahu k
zodpovednosti prevádzkovateľa za vznik nemajetkovej ujmy. Aj NS SR vo svojom rozhodnutí zo dňa
26.9.2013, sp. zn. 3Cdo 228/2012 pripustil, že pokiaľ je namieste analogické použitie ustanovenia § 420
ods. 2 OZ pri určení, či zodpovednosť za zásah do osobnostných práv nesie fyzická osoba bezprostredne
konajúca alebo právnická osoba, za ktorú fyzická osoba konala v rámci výkonu činností, ktorými bola
poverená touto právnickou osobou, je rovnako na mieste analogické použitie ustanovenia § 427 ods. 2
OZ pri určení subjektu zodpovedného za zásah do osobnostných práv, ktorý bol spôsobený prevádzkou
dopravných prostriedkov (viď str. 10 uvedeného rozsudku).

34. Vo vzťahu k odvolaniu žalovaného 3) žalobcovia uviedli, že žalovaný 3) opakovane uvádza, že nie
je vo veci pasívne legitimovaný, keďže náhrada nemajetkovej ujmy nespadá do rozsahu povinného
zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, keďže pojem
„škoda\" vraj nie je možné stotožňovať s pojmom nemajetková ujma. Nesúhlasí s extenzívnym výkladom
pojmu škoda tak, že by tento pojem zahŕňal aj nemajetkovú ujmu. Odvoláva sa pritom na rozhodnutia
Ústavného súdu ČR, Najvyššieho súdu ČR a Najvyššieho súdu SR. Rozsudky uvedených súdnych
autorít, na ktoré sa žalovaný 3) vo svojom odvolaní odvoláva, sú všetko staršieho dáta (roky 2000
až 2006), okrem rozhodnutia ÚS ČR zo dňa 4.3.2014, sp. zn. II. ÚS 1226/13 a v súčasnej dobe sú
už judikatúrou prekonané. Pokiaľ ide o uznesenie Ústavného súdu ČR sp. zn. II. ÚS 1226/13 zo dňa
4.3.2014, tak toto primárne vôbec nerieši otázku, či náhrada nemajetkovej ujmy spadá, alebo nespadá do
rozsahu povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového
vozidla, ako to žalovaný 3) vo svojom odvolaní skreslene interpretuje. V tomto rozhodnutí ÚS ČR
posudzoval otázku, či je sťažnosť, ktorou sa sťažovateľ domáhal zrušenia v záhlaví uvedených súdnych
rozhodnutí v dôsledku údajného porušenie jeho ústavných práv (čl. 36 a nasl. Listiny základných práv a
slobôd) dôvodná, alebo nie. Sťažnosť sťažovateľa bola zamietnutá v dôsledku toho, že ÚS ČR z dôvodov
uvedených v spomínanom rozhodnutí nezistil, že by došlo k porušeniu čl. 36 a nasl. Listiny základných
práv a slobôd, keď skonštatoval, že namietané rozhodnutia nie je možné označiť za arbitrárne, nadmieru
formalistické či zakladajúce extrémny rozpor medzi skutkovými zisteniami a z nich vyvodenými právnymi
závermi. V podstate rovnaké závery, ale z úplne opačnej pozície (sťažovateľom v predmetnej veci
bola KOOPERATIVA poisťovňa, a.s. namietajúca porušenie jej základného práva vlastniť majetok
podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, základného práva na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie,
ku ktorému porušenie vraj došlo rozsudkom Krajského súdu Nitra v konaní sp. zn. 8Co/470/2014 zo
dňa 28.5.2015, ktorým rozsudkom bol k potvrdený rozsudok Okresného súdu Topoľčany, ktorým bola
poisťovňa zaviazaná uhradiť nemajetkovú ujmu z povinného zmluvného poistenie zodpovednosti za
škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla) zaujal Ústavný súd SR vo svojom rozhodnutí III. ÚS
646/2015-30 zo dňa 16.12.2015 v dôvodoch ktorého, okrem iného uviedol, že niet žiadneho dôvodu, aby
sa spochybňovali právne závery rozsudku krajského súdu, ktoré nielenže majú oporu vo vykonanom
dokazovaní, ale sú aj dostatočne a presvedčivo odôvodnené .... napadnutý rozsudok krajského súdu tak
nevykazuje znaky svojvôle, jeho odôvodnenie je zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo
skutkových okolností konkrétneho prípadu. Naviac však ÚS SR v tomto svojom rozhodnutí konštatuje v
súvislosti s rozsudkom Súdneho dvora EÚ vo veci sp. zn. C-22/12, že hoci v ňom Súdny dvor viackrát
zdôraznil, že nie je oprávnený vykladať ustanovenia vnútroštátneho práva, je zjavné, že ako vnútroštátne
právo Českej republiky, tak aj vnútroštátne právo Slovenskej republiky prostredníctvom konkrétnych
ustanovení Občianskeho zákonníka (§ 11 a § 13, pozn.) každého z týchto štátov umožňuje blízkym
osobám obetí usmrtených pri dopravných nehodách priznať náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá má byť
krytá z povinného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenej prevádzkou motorového vozidla (viď
str. l2 posledný odsek rozhodnutia).

35. Tak, ako to uviedol Krajský súd Nitra v odôvodnení svojho rozhodnutia sp. zn. 8Co/470/2014
z 28.5.2015, keď konštatoval, že rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci sp. zn. C-22/12 umožňuje
súdu odchýliť sa od doterajšej rozhodovacej praxe súdov a že zákon o povinnom zmluvnou poistení
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel treba vykladať eurokonformne,
zmenila sa v uvedenom zmysle a v poslednom období i judikatúra slovenských súdov (napr. rozsudky
KS Prešov sp. zn. 21Co/60/2015 zo dňa 31.3.2016, sp. zn. 20Co/183/2014, rozhodnutia KS Trnava sp.
zn. 10Co/566/2015 zo dňa 29.6.2016 a rozsudok sp. zn. 10Co/218/2015 zo dňa 7.6.2016, rozsudok KS
Trenčín sp. zn. 6Co/247/2015 zo dňa 28.4.2016 a ďalšie). Po rozsudku súdneho dvora vo veci Hassová
C-22/12 tak nemôžu byť v zásade pochybností o tom, že vnútroštátne právo SR obsahuje povinnosť
poisťovní z povinného zmluvného poistenia nahradiť aj nemajetkovú ujmu na zdraví.



36. Zo znenia ustanovenia § 4 ods. 2 písm. a) zákona o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za
škodu, je zrejmé, že zákonodarca nesledoval (explicitne nevypočítal) poistné krytie len z niektorej zložky
škody na zdraví, napr. bolestné, stratu na zárobku, vecnú škodu a pod. Z toho teda možno vyvodiť,
že zakotvenie poistného krytia nielen niektorej zložky škody na zdraví, treba vykladať vtom zmysle, že
za škodu na zdraví treba považovať všetky jej zložky, tak v rovine majetkovej, ako aj nemajetkovej.
S prihliadnutím na uvedené žalobcovia poukazujú aj na nález ÚS ČR zo dňa 4.5.2005, sp. zn. PI ÚS
16/04, podľa ktorého je potrebné opustiť poňatie škody ako majetkovej ujmy a považovať za škodu aj
ujmu, ktorá vznikla pôsobením na telesnú a duševnú integritu poškodeného. Okrem toho zákonodarca
v transpozičnej doložke výslovne spomína dotknuté motorové smernice a sotva by sa dalo uveriť tomu,
že by v rozpore s požiadavkou smerníc nezahrnul pod poistné krytie niektoré zo zložiek škody (ujmy).
Podľa rozsudku Súdneho dvora vo veci C-356/05 (Farrell) členské štáty sú povinné zabezpečiť, aby
zodpovednosť za škodu uplatniteľná podľa ich vnútroštátneho práva boli krytá poistením v súlade
s ustanoveniami uvedených smerníc. Z hľadiska systematiky Občianskeho zákonníka nie je až tak
významné, že náhrada nemajetkovej ujmy za stratu života je upravená v inej častí kódexu. Faktom je, že
právo EÚ nerieši škodovú zložku, ale poistné krytie a zákonodarca sa tak evidentne sústredil pri zásahu
do súkromia nemajetkovú ujmu v spoločnej časti zákona, a to bez ohľadu na to, za akých okolností
k nemajetkovej škode došlo. Je bez pochybností zrejmé, že cieľom smernice Rady 90/232/EHS je
zabezpečiť, aby povinné poistenie vozidiel umožňovalo všetkým obetiam nehody spôsobenej vozidlom
dosiahnuť odškodnenie za ujmu, ktorú utrpeli. Vnútroštátne ustanovenia, ktoré upravujú odškodnenie
nehôd vyplývajúcich z prevádzky motorových vozidiel nemôžu obrať uvedené ustanovenia o ich potrebný
účinok (rozsudok Súdneho dvora C-537/03, body 27 a 28).

37. Vzhľadom na vyššie uvedené, je tak i argumentácia žalovaného 3) neodôvodnená a rozsudok súdu
prvej inštancie treba považovať i v tej časti, v ktorej bol žalovaný 3) zaviazaný solidárne so žalovanými
1) a 2) zaplatiť žalobcom nemajetkovú ujmu za vecne správny. Pre prípad  úspechu v odvolacom konaní
si žalobcovia uplatnili náhradu trov odvolacieho konania 145,52 eura (136,94 eur + 8,58 režijný paušál
za úkon právnej služby, vypracovanie  písomného vyjadrenia k odvolaniam žalovaných).

38. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie podali včas oprávnené
strany sporu (§ 359 a § 362 ods. 1 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok
prípustný (§ 355 ods. 1 CSP), postupom bez nariadenia ústneho odvolacieho pojednávania preskúmal
napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce v medziach daných rozsahom a dôvodmi
odvolania (§ 379 a § 380 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaných nie je dôvodné.

39. Odvolací súd v celom rozsahu preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý vykonal
dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie žalobou uplatneného nároku, jeho výsledky jednotlivo
i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel k správnym skutkovým zisteniam,
pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobou uplatnených nárokov, a pretože
odvolací súd v celom rozsahu zdieľa i právne závery prvoinštančného súdu vo veci, ktorý na vec aplikoval
správne hmotnoprávne ustanovenia a tieto v súvislosti s danou vecou i správne vyložil, s poukazom na
§ 387 ods. 2 CSP odvolací súd už iba odkazuje na správne  písomné vyhotovenie rozsudku (okrem
výroku VI., v časti vyrubeného súdneho poplatku za návrh). Odvolací súd ani s prihliadnutím na odvolacie
argumenty nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov prvoinštančného súdu odchýliť a nemôže
preto dať za pravdu odvolateľom.

40. Súd prvej inštancie správne právne posúdil vecnú pasívnu legitimáciu žalovaných 1), 2) a 3).
Žalovaný 1) zodpovedá za nemajetkovú ujmu spôsobenú prevádzkou dopravného prostriedku, nakoľko
v čase dopravnej nehody, ku ktorej došlo k usmrteniu manželky žalobcu 1) a matky žalobkýň 2)
a 3), motorové vozidlo riadil. Jeho zodpovednosť bola daná porušením pravidiel cestnej premávky,
pričom jeho vina bola konštatovaná i právoplatným trestným rozkazom Okresného súdu Trnava, č.k.
2T/55/2013-230 zo dňa 30.7.2013. Vodič motorového vozidla zodpovedá za spôsobenú škodu podľa §
420 OZ a predpokladmi pre priznanie nároku na náhradu škody voči žalovanému 1) bol vznik škody,
resp. ujmy na strane žalobcov, protiprávne konanie žalovaného 1), zavinenie žalovaného 1) a príčinná
súvislosť medzi vznikom škody, resp. ujmy a protiprávnym konaním žalovaného 1). Všetky predpoklady
pre priznanie nemajetkovej ujmy žalobcom 1) až 3) boli počas konania preukázané. Výšku priznanej
nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie riadne odôvodnil, protiprávne konanie žalovaného 1) spočívajúce
v porušení pravidiel cestnej dopravy  a nedbanlivostné zavinenie dopravnej nehody výlučne žalovaným



1) vyplynul zo znaleckého dokazovania vykonanom v trestnom konaní a tiež je nepochybná príčinná
súvislosť medzi protiprávnym konaním žalovaného 1) a vznikom nemajetkovej ujmy na strane žalobcov.
Argumentácia žalovaného 1), že už bol potrestaný za svoje konanie v trestnom konaní, je nemajetný a
nemá žiaden príjem a teda voči nemu je rozhodnutie nevykonateľné, čo na súde aj namietal a s čím sa
súd nevysporiadal, je po právne stránke irelevantná. V trestnom konaní bola žalovanému 1) preukázaná
jeho vina za prečin usmrtenia manželky a matky žalobcov, za čo mu bol uložený primeraný trest. Okrem
toho je vždy ten, kto svojím protiprávnym konaním spôsobil inému škodu, resp. ujmu, túto mu nahradiť
bez ohľadu na to, či bol, resp. nebol uznaný vinným za spáchanie prečinu (trestného činu). Za spôsobenú
škodu zodpovedá osoba bez ohľadu na to, či je, alebo nie je majetná. Aj keď žalovaný 1) momentálne
majetok nemá, nie je vylúčené, že ho v budúcnosti bude mať,  zamestná sa, alebo majetok napríklad
zdedí.

41. Súd prvej inštancie správne posúdil i pasívnu legitimáciu žalovaného 2) ako držiteľa (vlastníka),
osobného motorového vozidla v čase vzniku škodnej udalosti, pričom sa súd opäť stotožnil s právnym
názorom žalobcov, podporeným konštantnou rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu SR. Ide o
zodpovednosť podľa § 427 ods. 2 OZ prevádzateľa motorového vozidla, nakoľko podľa rozhodnutia R
3/1984 „postavenie poškodeného pri uplatňovaní nárokov na náhradu škody spôsobenej prevádzkou
dopravných prostriedkov je podstatne uľahčené, nemusí sa preukazovať porušenie právnej povinnosti
škodcu, ale len to, že škoda bola vyvolaná osobitnou povahou, ktorá je vlastná prevádzke dopravných
prostriedkov, pričom musí byť zistená, kto je prevádzateľom dopravného prostriedku. V niektorých
prípadoch žalobca uplatňuje nárok na náhradu škody spôsobenej prevádzkou dopravných prostriedkov
voči viacerým subjektom, z ktorých jeden je zodpovedný podľa § 420 OZ a druhý v zmysle § 427 OZ.
Bude to vtedy, ak chce poškodený využiť možnosť výhody solidarity záväzku viacerých zodpovedných
subjektov.\" V rozhodnutí Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30 Cdo 999/2007 sa konštatuje, že ak pri určení
osoby zodpovednej za nemajetkovú ujmu, ktorú utrpela na svojej osobnosti fyzická osoba, treba pripustiť
analogické použitie  § 420 ods. 2 OZ a neexistuje argument, ktorý by vylučoval analogické použitie §
427 a nasl. OZ pri určení osoby zodpovednej za zásah do osobnosti fyzickej osoby vyvolaný osobitnou
povahou prevádzky dopravných prostriedkov. Obdobne ako v prípade úvahy, že za škodu spôsobenú
touto prevádzkou zodpovedá prevádzateľ vozidla, treba vychádzať z toho, že za nemajetkovú ujmu
spôsobenú na osobnosti fyzickej osoby touto prevádzkou musí zodpovedať tiež tento prevádzateľ.
Analogické použitie  § 427 a nasl. OZ sa v uvedenom zmysle uplatní len pri určení osoby zodpovednej
za zásah do osobnostného práva fyzickej osoby vyvolaný osobitnou povahou prevádzky dopravných
prostriedkov. Pri skúmaní predpokladov zodpovednosti za zásah do osobnostných práv treba postupovať
podľa § 13 OZ.

42. Súd prvej inštancie správne konštatoval aj vecnú pasívnu legitimáciu žalovaného 3) vyplývajúcu
z aplikácie § 15 ods. 1 ZoPZP. Z poistenia zodpovednosti má poistený právo, aby poisťovateľ za
neho poskytol poškodenému poistné plnenie v rozsahu podľa § 4 ods. 2 ZoPZP. Odvolací súd sa
nestotožnil s argumentáciou žalovaného 3), že náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch nie je krytá a
nesúvisí s dojednaným povinným zmluvným poistením. Zásah do osobnostných práv žalobcov (do ich
práva na súkromný a rodinný život) stratou najbližšieho človeka, manželky a matky, v dôsledku čoho
utrpeli psychickú ujmu, bol spôsobený prevádzkou motorového vozidla, na ktoré sa vzťahovalo povinné
zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu u žalovaného 3). Preto žalobcom prislúchalo právo, aby im
tento poisťovateľ (žalovaný 3) nahradil (ako poškodeným subjektom) žalobou uplatňovaný nárok.

43. Povinnosť krytia poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú tretím osobám motorovými vozidlami
je zabezpečená a definovaná právnou úpravou Európskej únie (rozsudok SD C-22/12 Haasová, bod 39)
a preto i v preskúmavanej veci je nutné riešiť spornú právnu otázku v súlade s komunitárnym právom
(právna oblasť je harmonizovaná právom Európskej únie). Tzv. motorové smernice (smernica Rady
72/166/EHS z 24.4.1972 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia
zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami a kontroly plnenia povinnosti poistenia tejto
zodpovednosti, smernica Rady 84/5/EHS z 30.12.1983 o aproximácii právnych predpisov členských
štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel,
zmenená a doplnená smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2005/14/ES z 11.5.2005 a smernica
Rady 90/232/EHS zo 14.5.1990 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa
poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, ako i smernica Rady
209/103/ES zo 16.9.2009 o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových
vozidiel) na účely účinnej realizácie spoločného trhu smerujú na jednej strane k zabezpečeniu



voľného pohybu motorových vozidiel nachádzajúcich sa na území Európskej únie, ako aj osôb vo
vozidle a na druhej strane k zabezpečeniu porovnateľného zaobchádzania s poškodenými účastníkmi
nehôd spôsobených týmito vozidlami, bez ohľadu na miesto nehody na únijnom území. Ukladajú
preto členským štátom povinnosť zabezpečiť, aby zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou
motorových vozidiel bola krytá poistením. Ustanovenia vnútroštátneho práva, ktoré upravujú náhradu
škody pri nehodách spôsobených prevádzkou motorových vozidiel, nemôžu pritom odňať dotknutým
smerniciam potrebný účinok (rozsudok SD C- 300/10 Marques Almeida, C-22/12 Haasová, bod 42).
Členské štáty majú tiež zaručiť, aby náhrada škody podľa ich vnútroštátneho práva zodpovednosti za
škodu z dôvodu nemajetkovej ujmy, ktorú utrpeli blízki rodinní príslušníci osôb, ktoré sa stali obeťami
dopravnej nehody, bola krytá povinným poistením (rozsudok SD C-22/12 Haasová, bod 55).

44. Medzi škody, ktoré sa musia nahradiť v súlade s tzv. motorovými smernicami, patrí aj nemajetková
ujma (rozsudok SD C-22/12, bod 50), ktorej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu
upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v danom spore (§ 11, § 13 OZ). Pod pojem ujma  je treba
zahrnúť akúkoľvek ujmu, ktorá bola spôsobená zásahom do osobnej integrity, čo zahŕňa tak fyzickú, ako
aj psychickú traumu (rozsudok SD C-22/12, bod 47), vzhľadom na odlišnosti medzi rôznymi jazykovými
verziami článku 1 ods. 1 druhej smernice a článku 1 prvého odseku tretej smernice, ako aj cieľ chránený
smernicami. Podľa ustálenej judikatúry SD sa ustanovenia práva Únie majú vykladať a uplatňovať
jednotne na základe znení vypracovaných vo všetkých jazykoch a v prípade rozporu medzi jazykovými
verziami textu práva Únie sa má dotknuté ustanovenie vykladať podľa účelu právneho predpisu. Keďže
rôzne jazykové verzie článku 1 ods. 1 druhej smernice používajú pojem „ujma na zdraví\", ako aj „osobná
ujma\", je treba sa sústrediť na účel smernice, pričom uvedené pojmy dopĺňajú pojem „škoda na majetku\"
v snahe uplatnenia extenzívneho výkladu týchto pojmov, s cieľom posilnenia ochrany obetí (rozsudok
SD C-22/2012 Haasová, bod 48, 49). Ak zodpovednosť poisteného, ktorá podľa vnútroštátneho práva
vyplýva z § 11 a § 13 OZ vznikla na základe dopravnej nehody a má občianskoprávnu povahu, nič
nenasvedčuje, že na túto zodpovednosť sa nevzťahuje vnútroštátne hmotné právo zodpovednosti za
škodu, na ktoré odkazujú smernice (rozsudok SD C-22/12 Haasová, bod 57, 58). Uvedený záver, ako
uviedol SD, nemôže spochybniť ani odlišné systematické zaradenie ustanovení § 11, § 13 OZ k úprave
zásahov do ochrany osobnosti, ktorá je nezávislá od úpravy zodpovednosti za škodu.

45. S poukazom na uvedené vzhľadom na skutočnosť, že vnútroštátne právo umožňuje rodinným
príslušníkom obete dopravnej nehody požadovať náhradu utrpenej nemajetkovej ujmy, náhrada tejto
ujmy musí byť krytá povinným poistením motorového vozidla (SD Tlačové komuniké č. 144/13 z
24. októbra 2013). Žalobcovia sa preto dôvodne domáhali náhrady nemajetkovej ujmy i priamo voči
žalovanému 3), ktorý má povinnosť nahradiť nemajetkovú (psychickú) ujmu spôsobenú zásahom do
osobnostných práv žalobcov (do ich práva na súkromný a rodinný život) stratou najbližšieho človeka,
manželky a matky.

46. Pre účely ZoPZP bolo potrebné pojem škoda vykladať eurokonformne, teda extenzívne v tom
zmysle, že tento pojem zahŕňa aj náhradu nemajetkovej ujmy,  titulom občianskoprávnej zodpovednosti
za zásah do osobnostných práv pozostalých, spočívajúci v zásahu do práva na súkromný a rodinný
život spôsobený usmrtením blízkej osoby pri prevádzke dopravných prostriedkov. Účelom poistenia
zodpovednosti za škody spôsobené prevádzkou dopravných prostriedkov je zmierniť dôsledky škôd,
ku ktorým došlo v súvislosti s touto prevádzkou. Aj podľa dôvodovej správy k uvedenému zákonu
je usmrtenie pri dopravnej nehode najzávažnejším dôsledkom tejto udalosti. Pokiaľ podľa súdnej
praxe usmrtenie pri dopravnej nehode vyvoláva nielen občianskoprávnu zodpovednosť za škodu
ale aj občianskoprávnu zodpovednosť za neoprávnený zásah do osobnostných práv, musí byť
aj táto zodpovednosť predmetom poistného krytia. Gramatický (formalistický) výklad pojmu škoda,
vychádzajúci z textu ZoPZP, resp. z ustanovení OZ o zodpovednosti za škodu, teda ak by náhrada
nemajetkovej ujmy pozostalých nemala byť predmetom poistného krytia, znamenalo by to neprípustné
značne disproporčné majetkové riziko subjektov zodpovedajúcich za takúto nemajetkovú ujmu, ako i
pozostalých v tom smere, či im prisúdená náhrada bude aj skutočne poskytnutá.

47. Neprijateľnosť týchto dôsledkov vyžaduje extenzívnu interpretáciu pojmu škoda pre účely ZoPZP
tak, že doň patrí aj náhrada nemajetkovej ujmy za zásah do osobnostných práv pozostalých, a teda že
aj táto náhrada je predmetom poistného krytia.  Predmetný zákon bol výsledkom transpozície smerníc
Európskej únie, ktoré boli nahradené platnou Smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2009/103/
ES zo 16.9.2009 o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a o



kontrole plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti. Z textu tejto smernice je zrejmé, že používa
slovné spojenie „personal injury\" (napr. úvod bod 12, článok 9 ods. 1), teda „osobná ujma\". Komunitárne
právo tak chápe škodu ako majetkovú tak aj nemajetkovú ujmu, respektíve za ujmu považuje majetkovú
aj nemajetkovú škodu (rozsudok SD C-63/09 Axel Walz).

48. Súčasťou náhrady škody (ujmy) spôsobenej  dopravnou nehodou sú nielen ujmy majetkovej
povahy (náhrada nákladov spojených s liečením, náhrada pohrebných nákladov), ale aj nemajetkové
ujmy, akými sú napr. bolesti a sťaženie spoločenského uplatnenia (§ 444 OZ), ktoré sa odškodňujú v
peniazoch. Právna teória prisudzuje zmysel škody (inej než materiálnej) aj iným ujmám nemajetkovej
povahy, ktoré môžu vzniknúť z porušenia práva v dôsledku zásahu do inej než majetkovej sféry
poškodeného, t.j. ujmám imateriálnym, morálnym, citovým, za ktoré prináleží poškodenému peňažná
náhrada (odškodnenie). Podľa nálezu ÚS ČR Pl. 16/04 z legislatívneho hľadiska sa javí správnejšie
opustiť poňatie škody ako majetkovej ujmy a pokladať za škodu aj ujmu, vzniknutú pôsobením na telesnú
ale i duchovnú integritu poškodeného. Odvolací súd poukazuje aj na dôležitosť ústavno-konformného
výkladu právnych predpisov. Súd musí nielen rešpektovať právo, ale jeho výklad a aplikácia musí
smerovať k spravodlivému výsledku. Právo musí byť predovšetkým nástrojom spravodlivosti, nielen
súborom právnych predpisov, ktoré sú mechanicky a formalisticky aplikované bez ohľadu na zmysel
a účel toho ktorého záujmu chráneného príslušnou normou (nález Ústavného súdu SR č. 2221/07
z 19.3.2008). V materiálnom právnom štáte nejde len o dodržiavanie práva bez ďalšieho, ale
predovšetkým o dodržiavanie takých pravidiel správania, ktoré sú v súlade s hodnotami, na ktorých
je právny poriadok vybudovaný. Právo je spoločenský normatívny systém, ktorého účelom je rozumné
usporiadanie vzťahov medzi členmi spoločnosti. Už z tejto základnej funkcie práva vyplýva, že riešenia,
ktoré sa požiadavke rozumného usporiadania vzťahov priečia, sú neprijateľné. Súdu vždy prislúcha, aby
sa zaoberal otázkou, či mechanická aplikácia zákona nemôže priniesť absurdné dôsledky a v prípade, že
tomu tak je, aby ju takouto interpretáciou pomocou redukcie \"ad absurdum\" odmietol a zvolil výklad, ktorý
bude v súlade so zmyslom a účelom zákona a ktorý bude racionálny a spravodlivý. Výklad dotknutých
právnych predpisov  žalovaným 3) uvedené požiadavky nespĺňa.

49. K argumentácii žalovaného 2) a 3) poukazujúcej na viaceré rozhodnutia súdov, na základe
ktorých nebolo žalobcom priznané právo na zaplatenie nemajetkovej ujmy v prípadoch, kedy pri
dopravnej nehode došlo k usmrteniu osoby blízkej je potrebné uviesť, že v kontexte vyššie uvedeného
nebol dôvod rezignovať na aplikáciu moderných výkladových metód, ku ktorým je povolaný každý
členský štát Európskej únie, predovšetkým na eurokonformný ako i lingvistický výklad, vrátane
materiálnej, interpretačnej záväznosti judikatúry SD (ktorá nezaväzuje len strany sporu ale je prameňom
komunitárneho práva).

50. V dôsledku vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie je pre vnútroštátny orgán aplikácie práva
eurokonformný výklad vnútroštátneho práva záväzný, t. j. výklad v súlade s komunitárnym právom,
aby sa tak zabezpečil \"reálny účinok\" príslušnej smernice. Súd členského štátu môže prostredníctvom
eurokonformnej interpretácie vyplniť i medzery vnútroštátneho právneho predpisu. Ak by sa úprava
obsiahnutá v smerniciach prevzala do vnútroštátneho právneho poriadku nesprávne, napr. zúžene,
mohol by sa dotknutý subjekt domáhať ochrany svojich práv na Súdnom dvore Európskej únie a žiadať o
posúdenie nesúladu národnej úpravy s príslušnou smernicou. Judikatúra Súdneho dvora Európskej únie
(napr. rozhodnutie C-106/89 Marleasing SA v. La Commercial International d Alimentation SA., C-334/92
Theodor Wagner Mired v. Fondo de Garantia Salarial alebo C-91/92 Paola Faccini Dori a Recrep
SRL) dôvodila povinnosť vykladať vo svetle komunitárnych noriem nielen ustanovenia národného
práva implementujúceho komunitárny predpis (smernicu), ale tiež národné právo ako celok, pričom
vnútroštátny súd je povolaný k výkladu národného práva v čo najväčšom možnom rozsahu vo svetle
textu a účelu smerníc (tzv. nepriamy účinok smerníc). Vzhľadom na nadradenosť komunitárneho práva
ako rozhodujúceho faktora pri naplnení cieľa smerníc, bolo potrebné vychádzať z rozšíreného výkladu
definície škody. Aj podľa rozsudku Súdneho dvora vo veci Drozdovs C-277/12, smernica Rady 72/166/
EHS a smernica Rady 84/5/EHS sa majú vykladať v tom zmysle, že povinné poistenie zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy
spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe
zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej.

51. Primárnym cieľom tzv. motorových smerníc Európskej únie bolo zjednodušiť voľný pohyb motorových
vozidiel a zabezpečiť na vnútornom trhu jednotné rámcové podmienky v oblasti povinného poistenia



zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel. Súčasne bolo účelom týchto
smerníc zabezpečiť zlepšenie ochrany obetí dopravných nehôd v Európskej únii v oblasti právnej úpravy
poistenia prostredníctvom zabezpečenia minimálneho štandardu a umožnenie účinného uplatňovania
nárokov na náhradu škody zo strany obetí. Vychádzajúc zo základného faktu, že primárne a sekundárne
pramene práva Európskej únie obsahujú harmonizáciu podmienok povinného poistenia zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel (s poukazom na základné ciele vyjadrené v
motorových smerniciach), bolo nevyhnutné prijať záver o povinnosti vnútroštátnych súdov pri aplikácii
národného práva týkajúceho sa povinného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorových vozidiel uplatniť eurokonformný výklad (najmä § 4 ods. 1,2 a § 15 ods. 1 ZoPZP).

52. Povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať
aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak
jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v
spore vo veci samej. Vnútroštátne právo túto náhradu upravuje, na základe zodpovednosti poisteného
za škodu, v danom prípade žalovaného 1), aplikáciou ustanovenia § 11 a § 13 OZ a to v dôsledku vývoja
súdnej praxe (inšpirovaného rozhodovacou činnosťou súdov Českej republiky, v ktorej si predmetný
nárok našiel legislatívny priestor aj priamo v § 444 ods. 3 OZ upravujúceho náhradu škody, jednorazové
odškodnenie za smrť zavedené novelou zák. č. 47/2004 Sb. s účinnosťou od 1.5.2004, pretože nejde
o tradičný nárok spadajúci pod ochranu osobnosti, historický výklad). Je nespochybniteľné, že súdna
prax na základe zodpovednosti poistených za škodu priznáva náhradu nemajetkovej ujmy príbuzným
obetí dopravných nehôd. Smrť člena rodiny spôsobená prevádzkou dopravného prostriedku zakladá
občianskoprávnu zodpovednosť prevádzateľa, či vodiča dopravného prostriedku, domáhať sa zo strany
oprávnených osôb voči týmto osobám v zmysle vnútroštátnej úpravy nároku na náhradu škody a
nemajetkovej ujmy, v dôsledku neoprávneného zásahu do ich osobnostných práv (tým, že bolo porušené
ich právo na rodinný a súkromný život). Odlišnosť inštitútov náhrady škody a náhrady nemajetkovej ujmy
vo vnútroštátnom práve (Občiansky zákonník) nemôže brániť aplikácii komunitárneho práva, v oblasti
harmonizovanej právom Európskej únie, ako ani napĺňaniu cieľov smerníc.

53. Rovnako za správne možno považovať i závery súdu prvej inštancie o posúdení zásahu do
osobnostných práv žalobcov, ako aj odôvodnenie priznanej výšky náhrady nemajetkovej ujmy v
peniazoch.

54. Nečakaným a šokujúcim úmrtím manželky a matky žalobcov došlo k závažnému zásahu do
ich osobnostných práv (práva na súkromie a rodinný život), pričom následok tohto zásahu je
nereparovateľný. Pri úmrtí nemôže žiadne zadosťučinenie odčiniť vzniknutú ujmu, ktorá má absolútny
charakter. Podľa ustálenej súdnej praxe bola preto daná aplikácia  § 11 a § 13 ods. 1 OZ.  Súčasťou
súkromného života je nepochybne aj rodinný život, zahŕňajúci vzťahy medzi blízkymi príbuznými
a preto rešpektovanie súkromného, teda i rodinného života musí zahŕňať právo na vytváranie a
rozvíjanie vzťahov s ďalšími ľudskými bytosťami, aby bolo možné okrem iného tiež rozvíjať a napĺňať
vlastnú osobnosť. Zavinená smrť blízkej osoby preto môže vzhľadom k vzájomným úzkym a pevným
sociálnych, morálnym a citovým väzbám predstavovať natoľko závažnú nemateriálnu ujmu pre rozvíjanie
a napĺňanie osobnosti pozostalého, že môže byť kvalifikovaná ako ujma znižujúca jeho dôstojnosť či
vážnosť v spoločnosti (nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. PL. ÚS 16/04 zo 4.5.2005). Z tohto
pohľadu ustanovenia OZ upravujú podmienky pre uplatnenie finančnej satisfakcie za ujmu spočívajúcu v
zásahu do osobnostných práv v dôsledku smrti blízkej osoby. Strata blízkej osoby je pre väčšinu ľudí tou
najväčšou stratou, s ktorou sa môžu vo svojom živote stretnúť (nález Ústavného súdu Českej republiky
sp. zn. I. ÚS 2844/14 z 22.12.2015). Preto šokujúca smrť manželky a matky žalobcov predstavuje
udalosť mimoriadnu s nenapraviteľným následkom, v prípade ktorej je morálna satisfakcia z hľadiska
zadosťučinenia nepostačujúca.

55. Základnými kritériami určenia výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch, v dôsledku neoprávneného
zásahu do práva na ochranu osobnosti, sú závažnosť vzniknutej ujmy, ako i okolnosti, za ktorých
k porušeniu práva došlo (ktoré môžu byť významné tak u osoby postihnutej, ako aj u osoby, ktorá
neoprávnený zásah spôsobila). V dôsledku neoprávneného zásahu došlo v danom prípade k násilnému
pretrhnutiu rodinných a citových väzieb, vyplývajúcich predovšetkým z intenzity vzťahu so zomrelým.
Táto intenzita bola daná tým, že išlo o manželku žalobcu 1) a matku žalobkýň 2), s ktorou  žili žalobcovia
1) a 2) v spoločnej domácnosti, navyše manželka žalobcu 1) zamestnávala žalobcov 1) a 2). Strata
takéhoto člena rodiny predstavuje nenávratnú deštrukciu medziľudských väzieb, vytvárajúcich základ



rodinného života. Nemožno prihliadať ani charakter hodnôt, do ktorých bolo zasiahnuté a ich ochranu
garantovanú Ústavou SR. Súd prvej inštancie aj vo vzťahu k výške uplatňovaných nárokov zistil v
dostatočnom rozsahu skutočnosti rozhodné pre meritórne posúdenie veci a prihliadal na zákonom
stanovené kritériá priznávania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Citovej ujme sa vyrovná
len máloktorý emočný zážitok, preto jeho vnímanie a prejavy, hoci sú individuálne, možno dôvodne
predvídať. Výška peňažnej náhrady je predmetom voľnej úvahy súdu, keďže zákon nestanovuje ani
rámcové čiastky pre odškodnenie nemajetkovej ujmy. Preto súd musí prihliadať okrem závažnosti
vzniknutej ujmy a okolností, za ktorých k porušeniu práva došlo, tak ako je uvedené vyššie, k
naplneniu požiadavky účinného primeraného zadosťučinenia za vzniknutú nemajetkovú ujmu, ale i k
požiadavke nezneužívania tohto právneho prostriedku na neprípustné obohacovanie. Primeranosť je
rozhodujúcim kritériom priznávania odškodnenia, aby bol dosiahnutý účel kompenzácie, inak napriek
poskytnutému odškodneniu by sa poškodení mohli naďalej kvalifikovať ako obete porušenia Dohovoru
o ľudských právach. Na druhej strane pri zachovaní proporcionality výška peňažnej satisfakcie nesmie
byť prostriedkom bezdôvodného obohatenia a pôsobiť na škodcu likvidačne. Rozhodujúcim je preto
zvažovanie individuálnych okolností prípadu (vyššie uvedených v danom prípade). Výška náhrady
nemajetkovej ujmy musí tiež odrážať všeobecne zdieľané predstavy o spravodlivosti.

56. Ústavný súd Českej republiky konštatoval, že pri stanovení výšky čiastky peňažnej náhrady je
nutné použiť princíp proporcionality tiež spôsobom, že všeobecné súdy porovnajú čiastky tejto náhrady
prisúdené v iných prípadoch (sp. zn. I. ÚS 2844/14).

57. Vzhľadom na uvedenú požiadavku kazuistiky odvolací súd príkladmo uvádza, že rozsudkom
Okresného súdu Trnava č. k. 13C/126/2010-267 z 1.10.2014 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v
Trnave č. k. 24Co/368/2015-311 z 1.7.2015 bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 40.000
eur za smrť manželky žalobcu, v dôsledku protiprávneho úkonu zodpovedného subjektu (fyzickej osoby),
spočívajúceho v porušení pravidiel cestnej premávky. Rozsudkom Okresného súdu Liptovský Mikuláš
č.k. 7C/256/2011-184 z 29.1.2013 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline č.k. 8C/264/2013-223
z 28.10.2013 bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy manželke za zomrelého manžela vo výške
20.000 eur a deťom za zomrelého otca 2x 10.000 eur (pôvodcom zásahu bola fyzická osoba z dôvodu
porušenia pravidiel cestnej premávky). Rozsudkom Okresného súdu Humenné pod sp. zn. 15C/27/2011
v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove z 14.4.2015 sp. zn. 11Co 60/2014 bola manželke
priznaná náhrada nemajetkovej ujmy 23.000 eur (manžel bol usmrtený pri dopravnej nehode zavinenej
treťou osobou), s poukazom na rozsudok NS SR sp. zn. 3Cdo 228/2012, v ktorom išlo o obdobný
prípad (rozsudkom NS SR z 22.6.2016 sp. zn. 3 Cdo 18/2016) bolo dovolanie v tejto časti odmietnuté.
Rozsudkom Okresného súdu Žilina  v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline z 28.10.2013 sp. zn.
8Co 264/2013 bola manželke priznaná náhrada nemajetkovej ujmy 20.000 eur (manžel bol usmrtený
pri dopravnej nehode). Rozhodnutím NS SR 6 Cdo 60/2016 bolo dovolanie žalovaného odmietnuté a
súdmi nižších stupňov bola za smrť manželky a 2 detí v dôsledku dopravnej nehody priznaná žalobcovi
nemajetková ujma 45.000 eur.

58. Odvolací súd konštatuje, že priznaná výška náhrady nemajetkovej ujmy nepôsobí likvidačne,
ale predstavuje základné štandardné kompenzovanie zmiernenia ujmy žalobcov v prípade, kedy
navrátenie do pôvodného stavu neprichádza do úvahy. Preto nemožno konštatovať, že by priznanie
takejto náhrady súdom prvej inštancie bolo prostriedkom bezdôvodného obohatenia žalobcov. Naopak
náhrada nemajetkovej ujmy žalobcom, v zmysle zásad slušnosti a naplnenia požiadavky morálnej
správnosti, ktorá je predovšetkým požiadavkou spravodlivosti, je spôsobilá naplniť reštitučnú podstatu
kompenzácie.

59. Nie je dôvodná námietka žalovaného 2) o nesprávnom rozhodnutí súdu prvej inštancie o náhrade
trov konania. Súd správne rozhodol o náhrade trov konania podľa § 143 ods. 3 OSP. Z dôvodu, že výška
priznaného plnenia závisela od úvahy súdu, súd priznal žalobcom plnú náhradu trov konania, aj keď im
nepriznal celú, uplatnenú sumu žalobou. Pri výpočte odmeny za úkon právnej služby však súd nebude
vychádzať z uplatnenej výšky nemajetkovej ujmy, ale z priznanej výšky dlžnej sumy, preto je pomer
úspechu, resp, neúspechu žalobcov a žalovaných nepodstatný.

60. Z dôvodu, že odvolacie dôvody žalovaných boli neopodstatnené a neboli zistené ani žiadne
nedostatky v postupe súdu prvej inštancie, na ktoré by mal odvolací súd prihliadnuť z tzv. úradnej



povinnosti (§ 380 ods. 2 CSP),  napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie odvolací súd potvrdil (§ 387
ods. 1 CSP).

61. Podľa § 388 CSP odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v časti spôsobu
plnenia žalovaných 1), 2) a 3) tak, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia
povinnosť ostatných, nakoľko v prípade plurality zodpovedných subjektov na náhradu nemajetkovej
ujmy, ak poškodení mali nárok na náhradu nemajetkovej ujmy voči zodpovednému subjektu a na totožné
plnenie súčasne nárok z iného dôvodu proti poisťovateľovi a proti prevádzateľovi vozidla, nebolo možné
uložiť žalovaným povinnosť solidárneho plnenia (rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 25 Cdo
499/2002, sp. zn. 25 Cdo 2464/2000).

62. Z totožných dôvodov odvolací súd postupom podľa § 388 CSP zmenil rozsudok súdu prvej inštancie
v časti spôsobu plnenia náhrady trov prvoinštančného konania.

63. Odvolací súd sa stotožňuje s námietkou žalovaného 3), že súdny poplatok za návrh bol vyrubený
súdom prvej inštancie  nesprávne. Tak, ako uvádza žalovaný 3), za  odvolanie v časti  náhrady priznanej
nemajetkovej ujmy v sume  mal súd prvej inštancie vyrubiť  súdny poplatok podľa položky 7b b), ako
za návrh na ochranu osobnosti spojenej s náhradou nemajetkovej ujmy vo výške 66 eur a 3 % z výšky
uplatnenej  nemajetkovej ujmy. Vzhľadom k priznanej sume 10.000 eur žalobcovi 1), 8.000 eur žalobkyni
2) a 7.500 eur žalobkyni 3) predstavuje výška súdneho poplatku 963 eur (66 + 300; 66 + 240; 66+ 225).

64. S poukazom na uvedené zdôvodnenie, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku VI.,
ktorým bol vyrubený súdny poplatok za podané odvolanie s použitím § 388 CSP zmenil a žalovaným
uložil povinnosť zaplatiť  súdny poplatok za odvolanie 963 eur a zároňe zmenil  aj spôsob zaplatenia
súdneho poplatku za návrh.

65. Žalobcovia 1) až 3) majú voči žalovaným podľa § 255 ods. 1 CSP a § 396 ods. 1 CSP nárok
na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške, vzhľadom na to, že žalobcovia  boli v odvolacom
konaní v celom rozsahu úspešní a neboli tu dané žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by
odôvodňovali výnimočne úspešným žalobcom náhradu trov konania nepriznať (§ 257 CSP). O výške
náhrady trov odvolacieho konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti
tohto rozsudku, a to samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

66. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa  už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak



a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "8C/55/2014", "guid": "4071f0b5-54e1-41b3-8a7f-a9749a58265d:0fba558b-0a2d-471a-9e3c-491a74673d03", "vztah": "zmenene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:27f864a4-f369-4385-90b4-1b482a31f619", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.646.2015.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 646/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 646/2015 z 16. 12. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-12-16", "citacie_n": 246, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.646.2015.1"}, {"guid": "ussr:8a69a8de-5448-4e88-b3c1-4f086d3451c1", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 13/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 13/2012 z 17. 1. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-01-17", "citacie_n": 12, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8a69a8de-5448-4e88-b3c1-4f086d3451c1"}, {"guid": "ussr:51cdde3d-6670-4d53-b73d-aa8f713a22a9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 243/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 243/07 z 19. 6. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-06-19", "citacie_n": 2317, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:51cdde3d-6670-4d53-b73d-aa8f713a22a9"}, {"guid": "ussr:8af9feaa-ea18-4de7-b00c-32aadb545937", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 8/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 8/06 z 20. 6. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-06-20", "citacie_n": 21, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8af9feaa-ea18-4de7-b00c-32aadb545937"}, {"guid": "ussr:06f6e2e9-ae98-4df6-bea7-2080643fa454", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 154/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 154/05 z 28. 2. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-02-28", "citacie_n": 203, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:06f6e2e9-ae98-4df6-bea7-2080643fa454"}, {"guid": "d1fe1f39-9bd1-4289-ad2c-4ad2ea73412e:26a5be18-910d-47a7-9e58-0fe449e15fad", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2016:8311201982.1", "spisova_znacka": "3Cdo/18/2016", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/18/2016 z 21. 6. 2016", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2016-06-21", "citacie_n": 139, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2016:8311201982.1"}, {"guid": "9c2dd6ac-e228-4495-a854-c29786a1327d:7374ea1a-8c0e-4147-8f36-8eb09530baf0", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2016:5713209524.1", "spisova_znacka": "6Cdo/60/2016", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/60/2016 z 12. 4. 2016", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2016-04-12", "citacie_n": 26, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2016:5713209524.1"}, {"guid": "ebc817f7-9bff-472b-962b-e7f3c869250d:d992d0b1-4ba1-49d8-a917-2c6f7c1eb851", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2017:2114206971.1", "spisova_znacka": "23Co/156/2016", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 23Co/156/2016 z 6. 8. 2017", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2017-08-06", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2017:2114206971.1"}, {"guid": "0c1753b5-c87f-4fe7-a9ae-3f489fc9c10d:1e984ada-a9c9-4007-b879-cc51bfa525bf", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2016:2613204301.2", "spisova_znacka": "10Co/566/2015", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 10Co/566/2015 z 28. 6. 2016", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2016-06-28", "citacie_n": 54, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2016:2613204301.2"}, {"guid": "9e492b8b-a35e-4c70-8134-46d212df0cbb:e2c36881-7388-4a4c-9de6-9ff4e3ced2f5", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2016:2713207073.1", "spisova_znacka": "10Co/218/2015", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 10Co/218/2015 z 6. 6. 2016", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2016-06-06", "citacie_n": 14, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2016:2713207073.1"}, {"guid": "4f57171a-1a48-40b4-85fd-5c607c1627ff:3e5e8680-9678-4314-81f7-760f562112ef", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2016:8809206550.4", "spisova_znacka": "21Co/60/2015", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 21Co/60/2015 z 30. 3. 2016", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2016-03-30", "citacie_n": 63, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2016:8809206550.4"}, {"guid": "1fa1664e-e40d-4c26-b7b3-e254ea9d09e3:b439b8f2-b9bc-471a-b35c-714f30ad47c6", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2015:2110216932.2", "spisova_znacka": "24Co/368/2015", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 24Co/368/2015 z 30. 6. 2015", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2015-06-30", "citacie_n": 91, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2015:2110216932.2"}, {"guid": "15a21c1d-f51c-497f-b84a-1e9518075823:32978015-a348-4702-a919-62975262ff6d", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2015:8812201096.1", "spisova_znacka": "20Co/183/2014", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 20Co/183/2014 z 25. 5. 2015", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2015-05-25", "citacie_n": 106, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2015:8812201096.1"}, {"guid": "4d439d15-8cee-4b4a-b14b-0eff38d43369:1c6d3849-acf7-4738-a101-c7d8894b2206", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2015:8311201982.2", "spisova_znacka": "11Co/60/2014", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 11Co/60/2014 z 13. 4. 2015", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2015-04-13", "citacie_n": 25, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2015:8311201982.2"}, {"guid": "9b876dae-274d-421d-b836-82654d5477ae:748f3dc0-8c48-4e34-b271-5bf677173649", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2014:5112233814.2", "spisova_znacka": "8Co/470/2014", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 8Co/470/2014 z 26. 8. 2014", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2014-08-26", "citacie_n": 33, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2014:5112233814.2"}, {"guid": "520ebb65-fa79-454b-ad6e-3953264b19a9:cce98e25-9a02-4c64-97b0-10cb81f369c6", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2013:5611210995.3", "spisova_znacka": "8Co/264/2013", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 8Co/264/2013 z 27. 10. 2013", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2013-10-27", "citacie_n": 105, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2013:5611210995.3"}, {"guid": "21d532e0-4551-40d2-b9e2-3ebe81a19cdd:05ed73dc-a4d3-47b9-bb6b-ce8b2934c465", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2013:6909208770.2", "spisova_znacka": "15Co/171/2012", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 15Co/171/2012 z 14. 5. 2013", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2013-05-14", "citacie_n": 37, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2013:6909208770.2"}, {"guid": "50bfba27-c6a3-4120-b08a-d271d7c046c9:13fea4c1-1e2f-4dbb-86dd-a5a09c2e083c", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2012:6310202154.2", "spisova_znacka": "17Co/296/2011", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 17Co/296/2011 z 18. 9. 2012", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2012-09-18", "citacie_n": 17, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2012:6310202154.2"}, {"guid": "c9c58158-7c11-4434-b323-9514ba99b27f:a3a3de1a-88c0-4cff-a170-ac7887bee036", "ecli": "ECLI:SK:KSNR:2012:4211212078.1", "spisova_znacka": "6Co/11/2012", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 6Co/11/2012 z 28. 2. 2012", "sud": "Krajský súd Nitra", "datum_vydania": "2012-02-28", "citacie_n": 12, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2012:4211212078.1"}], "citovane_v": []}