Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. 24CoP/33/2017 z 30. 5. 2017
Citácia: uznesenie Krajského súdu Trnava z 30. mája 2017, sp. zn. 24CoP/33/2017, ECLI:SK:KSTT:2017:2113233518.3
Krajský súd Trnava | 24CoP/33/2017 | ECLI:SK:KSTT:2017:2113233518.3 | 2017-05-30 | Uznesenie
Citované ustanovenia: § 230 CSP, § 8 zákona č. 2201/2003 Z. z.
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/26bcba8e-e6ba-4a24-a86c-9ac70f641e83
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2017:2113233518.3

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24CoP/33/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113233518
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 05. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Dudášová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2113233518.3

Uznesenie
Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Andrea Dudášová a sudkýň:
JUDr. Magdaléna Krajčovičová a JUDr. Ľuboslava Vanková, v právnej veci manželky: Ing. P. J. T.,
nar. XX.XX.XXXX, P. XXXX/XX, V., zastúpená advokátom: JUDr. Andrej Kučera, SNP 6, Hlohovec a
druhého manžela: T. H. J. T., nar. XX.XX.XXXX, P. B. L. XX, N.. XX, I-XXXXX U. X. J. O., Taliansko,
zastúpený splnomocnenom: SMA advokátska kancelária s.r.o., Michalská 7, Bratislava, IČO: 36 867
837, o rozvod manželstva a úpravu výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu: Q. J.
T., nar. XX.XX.XXXX, P. XXXX/XX, V., zastúpený kolíznym opatrovníkom: Úrad práce, sociálnych vecí a
rodiny Piešťany, pracovisko Hlohovec, na odvolanie manželky proti uzneseniu Okresného súdu Trnava
č. k. 20P 275/2013-319 zo dňa 9. novembra 2016 vo výrokoch II. - VII., takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací  súd  uznesenie  súdu  prvej  inštancie  v  napadnutých   výrokoch  II. - VII.  p o t v r d z u j e.

II. Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1.      Uznesením napadnutým odvolaním súd prvej inštancie vyhlásil, že má právomoc konať vo veci
rozvodu manželstva (výrok I.), súd konanie v časti o rozvod manželstva zastavil (výrok II.), súd vyhlásil,
že nemá právomoc konať vo veci úpravy výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému na čas po
rozvode (výrok III.), súd konanie vo veci úpravy výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému na
čas po rozvode zastavil (výrok IV.), súd vyhlásil, že nemá právomoc konať vo veci vyživovacej povinnosti
k maloletému na čas po rozvode (výrok V.), súd konanie vo veci vyživovacej povinnosti k maloletému
na čas po rozvode zastavil (výrok VI.) a rozhodol, že žiaden z  účastníkov nemá nárok na náhradu trov
konania (výrok VII.).

2.   Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie po citácii § 2 ods. 1 CMP, § 9 ods. 1, § 161 ods. 1, 2, § 230 CSP,
článku 3 ods. 1, článku 21 ods. 1, ods. 2, článku 26 Nariadenia  Brusel II, článku 8, článku 9 ods. 1, článku
10, článku 12 ods. 1, ods. 2 písm. a), ods. 3 Nariadenia Brusel IIa, článku 3 Nariadenia Rady ES č. 4/2009
o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone rozhodnutí a o spolupráci vo veciach vyživovacej
povinnosti a vecne tým, že  Na základe vyššie uvedených skutočností a citovaných ustanovení
Nariadenia Brusel IIa, je tunajší súd toho názoru, že vo veci rozvodu manželstva manželov má právomoc
konať. V Taliansku bolo konanie o rozluke manželstva manželov začaté dňa 27.7.2011 a skončené
vydaním rozhodnutia zo dňa 6.6.2014, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 14.10.2014. V tomto konaní
sa návrhom zo dňa 4.12.2013 doručeným súdu dňa 5.12.2013 manželka  domáha rozvodu manželstva
s manželom. Konanie o rozvod manželstva sa teda pred slovenským súdom začalo dňa 5.12.2013. V
Taliansku podal manžel návrh na rozvod manželstva po právoplatnom skončení konania o rozluke až
dňa 2.12.2014, t. j. návrh na rozvod manželstva bol podaný v Taliansku neskôr. Podľa názoru súdu
mal teda taliansky súd svoje konanie prerušiť a počkať, či slovenský súd potvrdí svoju právomoc alebo
nie. Prekážka litispendencie teda bola na strane talianskeho súdu. Skutočnosť, že taliansky súd vo veci
rozvodu koná, nebráni tomu, aby slovenský súd, v prípade ak má právomoc podľa článku 3 Nariadenia



Brusel IIa vo veci rozvodu konal a rozhodol. V takom prípade potom slovenský súd upovedomí o tejto
skutočnosti taliansky súd, ktorý by mal následne svoje konanie zastaviť. Právomoc slovenského súdu,
t. j. Okresného súdu Trnava, je v tomto prípade daná na základe článku 3 písm. a) posledná odrážka
Nariadenia Brusel IIa, podľa ktorého vo veciach rozvodu, rozluky alebo anulovania manželstva majú
právomoc súdy členského štátu na ktorého území má navrhovateľ obvyklý pobyt, ak tam býval najmenej
šesť mesiacov bezprostredne pred podaním návrhu a je buď štátnym príslušníkom tohto členského
štátu alebo v prípade Veľkej Británie a Írska tam má "domicil". Manželka v tomto konaní, je štátna
občianka Slovenskej republiky, má obvyklý pobyt v Slovenskej republike odo dňa 13.8.2012, kedy sa
natrvalo vrátila z Talianska a návrh na rozvod manželstva podala na súde dňa 5.12.2013, t. j. po viac ako
pätnástich mesiacoch od svojho návratu na Slovensko. Podmienka v zmysle článku 3 písm. a) posledná
odrážka Nariadenia Brusel IIa, podľa ktorej je daná právomoc súdu členského štátu vo veci rozvodu,
ak navrhovateľ má obvyklý pobyt na jeho území najmenej 6 mesiacov bezprostredne pred podaním
návrhu a štátnym občanom tohto členského štátu, je teda splnená, preto súd vo výroku I. vyhlásil, že
má právomoc konať vo veci rozvodu manželstva. Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané,
že manželstvo manželov bolo rozvedené uznesením súdu v Ascoli Piceno v Talianskej republike č.k.
1142/2015 zo dňa 20.10.2015, ktorým súd manželstvom manželov vyhlásil za rozviazané, maloletého
zveril do starostlivosti oboch rodičov s prevažným umiestnením v mieste trvalého bydliska otca, matka
môže vidieť a mať pri sebe syna na talianskom území, so zákazom vycestovania maloletého bez súhlasu
otca, vždy v pondelok, stredu a piatok od  14:00 do 19:00 hodiny, ako aj v nedeľu striedavo s otcom
od 9:00 do 20:00 hodiny, nariadil povinnosť matky spolupodieľať  sa na výživnom na maloletého sumou
450 eur mesačne, mimoriadne výdavky spojené s výživným, školným a zdravotnou starostlivosťou
maloletého, vopred dohodnuté stranami, bude znášať každý z manželov v pomere 50 %. Uznesenie
nadobudlo právoplatnosť dňa 02.05.2016. Vzhľadom na to, že o veci, ktorá je predmetom tohto konania,
už právoplatne rozhodol súd v Ascoli Piceno v Talianskej republike uznesením č.k. 1142/2015 zo dňa
20.10.2015, právoplatným dňa 02.05.2016, ktorým manželstvo manželov rozviedol, nemôže tunajší
súd prejednávať a rozhodovať vec znova. Prekážka rozhodnutej veci je takým nedostatkom procesnej
podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť, preto súd v zmysle § 161 ods. 2 CSP  vo výroku II. konanie
v časti o rozvod manželstva zastavil. Rozsudok vydaný v členskom štáte EÚ sa uznáva v ostatných
členských štátoch bez osobitného konania. Uznanie uvedeného rozhodnutia v Slovenskej republike
mal súd preukázané zo sobášneho listu manželov zo dňa 10.08.2016, v ktorom je zapísaná zmena,
že  rozsudkom Talianskeho súdu v Ascoli Piceno zo dňa 20.10.2015 číslo 12095/2015 právoplatným
dňa 02.05.2016, bolo tu zapísané manželstvo zrušené rozvodom. Zapísané na základe súhlasu na
zmenu zápisu v matrike vydaným Okresným úradom Trnava, odbor všeobecnej vnútornej správy zo dňa
28.07.2016.
S posudzovanými skutočnosťami v rámci skúmania právomoci súdu úzko súvisí konanie o vydanie
maloletého, ktoré je vedené na Okresnom súde Bratislava I pod spisovou značkou 1P/284/2012.
Vzhľadom na vyššie uvedené súd dospel k záveru, že vo veci úpravy výkonu rodičovských práv a
povinností k maloletému na čas po rozvode nemá tunajší súd právomoc konať. V zmysle článku 9 odsek
1 Nariadenia Brusel IIa platí, že keď sa dieťa oprávnene presťahuje z jedného členského štátu do iného
členského štátu a nadobudne tam nový obvyklý pobyt, súdy členského štátu pôvodného obvyklého
pobytu dieťaťa si zachovávajú, ako výnimku z článku 8, právomoc počas trojmesačného obdobia po
presťahovaní vo veci zmeny rozsudku o práve styku, ktorý bol vydaný v tomto členskom štáte predtým,
ako sa dieťa presťahovalo, ak nositeľ práva styku na základe rozsudku o práve styku má naďalej svoj
obvyklý pobyt v členskom štáte pôvodného obvyklého pobytu dieťaťa. O oprávnené presťahovanie
ide vtedy, keď nositeľ rodičovských práv a povinností na základe súdneho rozhodnutia alebo zákona
členského štátu pôvodu bol oprávnený presťahovať dieťa do iného členského štátu bez súhlasu druhého
nositeľa rodičovských práv a povinností. Ak je presťahovanie neoprávnené, neuplatní sa článok 9, ale
článok 10 Nariadenia Brusel IIa o súdnej právomoci v prípade únosu dieťaťa. Premiestnenie, alebo
zadržiavanie dieťaťa je neoprávneným vtedy, keď rodič nemá súhlas druhého rodiča, ani súhlas súdu
toho štátu, v ktorom malo dieťa pred premiestnením obvyklý pobyt.
Súd mal súd preukázané, že obvyklým pobytom maloletého je Taliansko, matka presťahovala maloletého
z Talianska, kde mal maloletý obvyklý pobyt, do Slovenskej republiky dňa 13.08.2012 bez súhlasu otca,
na čo matka nemala žiadne súdneho rozhodnutie členského štátu pôvodu, preto maloletý nenadobudol
obvyklý pobyt na území Slovenskej republiky, ale zostáva zachovaná právomoc členského štátu, v
ktorom malo dieťa svoj obvyklý pobyt bezprostredne pred svojim neoprávneným premiestnením, t.j. v
Talianskej republike. Neoprávneným odvedením dieťaťa nie je možné založiť právomoc súdu, ktorý by
bol pre osobu, ktorá únos dieťaťa spôsobila, výhodnejší. Preto súd skúmal, či má právomoc vo veci konať
v zmysle článku 10 Nariadenia Brusel IIa, podľa ktorého v prípade neoprávneného premiestnenia alebo



zadržiavania dieťaťa si súdy členského štátu, v ktorom malo dieťa svoj obvyklý pobyt bezprostredne
pred svojim neoprávneným premiestnením alebo zadržaním, zachovávajú právomoc, až kým dieťa
nenadobudne obvyklý pobyt v inom členskom štáte a:
a) každá osoba, orgán alebo iný subjekt, ktorý vykonáva opatrovnícke právo sa zmieril s premiestnením
alebo zadržaním (táto podmienka nie je splnená nakoľko otec maloletého 18 dní po premiestnení
maloletého na Slovensko podal na príslušnú centrálnu autoritu v Taliansku a na Ministerstve
spravodlivosti v Taliansku žiadosť o návrat maloletého do Talianska, pričom odkedy bol maloletý
premiestnený na Slovensko, dožaduje sa otec vo vyššie uvedených súdnych (návratových) konaniach,
aby bol nariadený návrat maloletého do Talianska) , alebo
b) dieťa sa zdržiavalo v tomto inom členskom štáte najmenej jeden rok po tom, ako sa osoba, orgán
alebo iný subjekt, ktorý vykonáva opatrovnícke právo, dozvedel, alebo mohol dozvedieť, o mieste pobytu
dieťaťa, dieťa sa usadilo v novom prostredím a je splnená najmenej jedna z týchto podmienok:
i) do jedného roka odvtedy, ako sa nositeľ opatrovníckeho práva dozvedel alebo mohol dozvedieť o
mieste pobytu dieťaťa, sa nepodala žiadosť o návrat dieťaťa na príslušné orgány členského štátu,
do ktorého bolo dieťa premiestnené alebo v ktorom je zadržiavané (táto podmienka nie je splnená,
v dôsledku stále prebiehajúceho návratového konania na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn.
1P/284/2012, v ktorom sa rieši otázka vydania maloletého do Talianska);
ii) nositeľ opatrovníckeho práva vzal späť svoju žiadosť o návrat a v lehote stanovenej v bode i) sa
nepodala nová žiadosť (táto podmienka nie je splnená, nakoľko odporca - otec maloletého svoju žiadosť
o návrat maloletého späť nevzal);
iii) konanie na súde členského štátu, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred
neoprávneným premiestnením alebo zadržaním, sa skončilo podľa článku 11 ods. 7 (táto podmienka nie
je splnená, nakoľko konanie pred talianskym súdom v Ascoli Piceno skončené z dôvodov uvedených
v článku 11 ods. 7 nebolo);
iv) súdy členského štátu, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred neoprávneným
premiestnením alebo zadržaním, vydali rozsudok o opatrovníckom práve, z ktorého nevyplýva povinnosť
návratu dieťaťa (táto podmienka nie je splnená, nakoľko taliansky súd v Ascoli Piceno v rozhodnutí zo
dňa 6.6.2014 o súdnej rozluke navrhovateľky a odporcu, č.k. 1394/2011, ktoré nadobudlo právoplatnosť
a vykonateľnosť dňa 14.10.2014, rozhodol o súdnej rozluke navrhovateľky a odporcu s recipročným
prisúdením zodpovednosti, okrem iného aj za podmienky, že spoločný byt manželov je prisúdený otcovi,
ktorý v ňom bude žiť spoločne so synom; maloletý syn sa zveruje do opatery Sociálnych služieb mesta
U. X. J. O. a bude žiť u otca v byte manželov. Matka ho môže kedykoľvek navštevovať; matka sa
bude podieľať na výživnom pre maloletého sumou 450,- eur mesačne. Mimoriadne výdavky spojené s
výživným, vopred dohodnuté medzi stranami, budú znášané rovným dielom, takže každý z nich bude
znášať 50 percent, z ktorého vyplýva povinnosť návratu maloletého do Talianska, nakoľko súd určil, že
maloletý sa zveruje do opatery Sociálnych služieb mesta U. X. J. O. a bude žiť u otca v byte manželov).
Vzhľadom na uvedené, súd  dospel k záveru, že maloletý nenadobudol obvyklý pobyt na území
Slovenskej republiky, ale zostáva zachovaná právomoc členského štátu, v ktorom mal svoj obvyklý pobyt
bezprostredne pred svojim neoprávneným premiestnením, t.j. zostáva zachovaná právomoc súdov
Talianskej republiky. Súd  preto vyhlásil, že nemá právomoc konať vo veci úpravy výkonu rodičovských
práv a povinností k maloletému na čas po rozvode a konanie vo veci úpravy výkonu rodičovských
práv a povinností k maloletému na čas po rozvode zastavil, nakoľko prekážka nedostatku právomoci
je takým nedostatkom procesnej podmienky, ktorý nemožno odstrániť. Súd poznamenáva, že súd v
Ascoli Piceno v Talianskej republike uznesením č.k. 1142/2015 zo dňa 20.10.2015, ktorým manželstvo
manželov rozviedol, upravil aj výkon rodičovských práv a povinností k maloletému na čas po rozvode,
preto v prípade, ak by tunajší súd dospel k záveru, že má právomoc konať vo veci úpravy výkonu
rodičovských práv a povinností k maloletému na čas po rozvode, musel by konanie z dôvodu prekážky
rozhodnutej veci v zmysle § 161 ods. 2 CSP zastaviť, nakoľko sa jedná o neodstrániteľný nedostatok
podmienky konania.
Súdy členských štátov sú povinné osobitne skúmať, či majú právomoc na rozhodovanie o úprave
výkonu rodičovských práv a povinností podľa Nariadenia Brusel IIa, a osobitne skúmať právomoc
podľa Nariadenia Rady (ES) č. 4/2009 o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone rozhodnutí
a o spolupráci vo veciach vyživovacej povinnosti (ďalej len „Nariadenie o výživnom“), nakoľko
Nariadenia Brusel IIa, sa na vyživovaciu povinnosť nevzťahuje. Nariadenie o výživnom sa vzťahuje
na všetky vyživovacie povinnosti, ktoré vyplývajú z rodinných vzťahov, rodičovstva, manželstva alebo
príbuzenstva. Obsahuje pravidlá o určovaní právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone a
spolupráci. Zároveň obsahuje dôležité zásady týkajúce sa prístupu k spravodlivosti, najmä vo vzťahu k
dostupnosti právnej pomoci a asistencii pre osoby oprávnené na výživné a povinné osoby, ktoré sú k



dispozícii prostredníctvom ústredných orgánov. Všeobecné ustanovenia o právomoci vymedzuje článok
3 Nariadenia o výživnom podľa ktorého v členských štátoch právomoc vo veciach vyživovacej povinnosti
je daná:
a) súdu podľa miesta obvyklého pobytu povinného, alebo
b) súdu podľa miesta obvyklého pobytu oprávneného, alebo
c) súdu, ktorý má podľa svojho právneho poriadku právomoc konať o osobnom stave, ak vec týkajúca
sa vyživovacej povinnosti je spojená s týmto konaním, pokiaľ sa táto právomoc nezakladá výlučne na
štátnej príslušnosti niektorého z účastníkov, alebo
d) súdu, ktorý má podľa svojho právneho poriadku právomoc konať o rodičovských právach a
povinnostiach, ak vec týkajúca sa vyživovacej povinnosti je spojená s týmto konaním, pokiaľ sa táto
právomoc nezakladá výlučne na štátnej príslušnosti niektorého z účastníkov.
V danom prípade je potrebné aplikovať článok 3 písm. d) Nariadenia o výživnom, v zmysle ktorého
súdom s právomocou prerokovať veci podľa Nariadenia o výživnom je ten súd, ktorý má právomoc
pojednávať o rodičovských právach a povinnostiach, ak nárok na výživné je spojený s týmto konaním.
Matka sa svojím návrhom na rozvod manželstva a úpravu výkonu rodičovských práv a povinností k
maloletému na čas po rozvode domáha vydania rozhodnutia, ktorým by súd zveril maloletého na čas po
rozvode do osobnej starostlivosti matky a otcovi uložil povinnosť prispievať na výživu maloletého sumou
250 eur mesačne, teda nárok na výživné je spojený s konaním o úpravu výkonu rodičovských práv a
povinností. Okresný súd Trnava vo výroku III. tohto rozhodnutia vyhlásil, že nemá právomoc konať vo
veci úpravy výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému na čas po rozvode a konanie v tejto
časti ďalším výrokom zastavil, preto nemôže mať ani právomoc konať vo veci vyživovacej povinnosti
k maloletému. O tomto nároku konal taliansky súd, ktorý mal právomoc konať i vo veci úpravy výkonu
rodičovských práv a povinností k maloletému na čas po rozvode.  Súd  preto v V. výroku vyhlásil,
že nemá právomoc konať vo veci vyživovacej povinnosti k maloletému na čas po rozvode a konanie
v tejto časti ďalším výrokom zastavil, nakoľko prekážka nedostatku právomoci je takým nedostatkom
procesnej podmienky, ktorý nemožno odstrániť. Súd poznamenáva, že súd v Ascoli Piceno v Talianskej
republike uznesením č.k. 1142/2015 zo dňa 20.10.2015, ktorým manželstvo manželov rozviedol, upravil
aj vyživovaciu povinnosť k maloletému na čas po rozvode, preto v prípade, ak by tunajší súd dospel k
záveru, že má právomoc konať vo veci vyživovacej povinnosti k maloletému na čas po rozvode, musel
by konanie z dôvodu prekážky rozhodnutej veci v zmysle § 161 ods. 2 CSP zastaviť, nakoľko sa jedná
o neodstrániteľný nedostatok podmienky konania.
O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol v zmysle § 52 CMP tak, že žiaden z účastníkov nemá
nárok na náhradu trov konania, nakoľko zákon iné rozhodnutie o trovách konania neustanovoval.

3.   Proti tomuto uzneseniu podala odvolanie manželka prostredníctvom advokáta a to proti výrokom
II., III., IV., V., VI. a VII., pretože súd nesprávnym procesným postupom znemožnil navrhovateľke, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci v zmysle § 365 ods. 1 písm. d) CSP, súd prvej inštancie dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam v zmysle § 365 ods. 1 písm. f)
CSP, zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo
ďalšie prostriedky procesného útoku ktoré neboli uplatnené v zmysle § 365 ods. 1 písm. g) CSP a
taktiež rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci v zmysle §
365 ods. 1 písm. h) CSP. Súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a následne
vec nesprávne právne posúdil, keď konanie v časti o rozvod manželstva zastavil dôvodiac, že o
rozvode manželstva právoplatne rozhodol taliansky súd Ascoli Piceno čo bráni tunajšiemu súdu vec
prejednať a rozhodnúť. S týmto záverom odvolateľka  nesúhlasí, vychádzajúc zo súdom vyslovenej
právomoci Okresného súdu Trnava konať vo veci rozvodu manželstva, je nutné považovať za nezákonné
rozhodnutie talianskeho súdu Ascoli Piceno zo dňa 20.10.2015 č.k. 1142/2015, ktorým bolo manželstvo
manželov rozvedené, keďže bolo vydané súdom, ktorý nemal právomoc v tejto veci konať. Rozhodnutie
ktorým súd dôvodil, že má právomoc vo veci rozvodu, považuje odvolateľka za správne, avšak výrok
o zastavení konania považuje za nesprávny, pretože súd nemal v danom prípade prihliadnuť na
rozhodnutie talianskeho súdu, ktorý nemal právomoc v tejto veci konať a rozhodnúť resp. súd prvej
inštancie nemal zmienený rozsudok uznať. Ak teda súd prvej inštancie bez ďalšieho akceptoval tento
rozsudok talianskeho súdu došlo jednak k porušeniu práva manželky na spravodlivý proces, konanie
má tiež vady, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. V tejto súvislosti je potrebné
vyčítať súdu aj to, že svojimi predchádzajúcimi nesprávnymi rozhodnutiami nesprávne rozhodol o tom,
že nemá právomoc konať vo veci, pričom tak umožnil konať talianskemu súdu, ktorý medzičasom



vydal vo veci rozhodnutie. Súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam a následne vec nesprávne posúdil keď vyhlásil, že nemá právomoc konať vo veci
úpravy výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému na čas po rozvode a konanie v tejto časti
zastavil dôvodiac, že v konaní o nariadenie návratu maloletého do krajiny obvyklého pobytu vedenom
na Okresnom súde Bratislava I spis. zn. 1P 284/2012 bolo ustálené, že krajinou obvyklého pobytu
je Talianska republika, pričom neoprávneným premiestnením dieťaťa nedošlo k založeniu právomoci
okresného súdu, pretože v tomto prípade neboli splnené podmienky podľa článku 10 Nariadenia Brusel
IIa. Odvolateľka tvrdí, že podľa článku 12 ods. 1 Nariadenia, ktorý sa na tento prípad bezpochyby
odkazuje v ustanovení  článku  8 ods. 2 Nariadenia v danom prípade bez ohľadu na to, že došlo k
neoprávnenému premiestneniu dieťaťa, súd prvej inštancie, ktorý v I. výroku vyslovil, že má právomoc
konať vo veci rozvodu, má v zmysle článku 12 ods. 1 Nariadenia aj právomoc konať vo veci úpravy
výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému na čas po rozvode a to práve z dôvodu, že v
danom prípade sa kritérium obvyklého pobytu dieťaťa nepoužije, keďže právomoc súdu na konanie
vo veci rozvodu manželstva je určená podľa pravidiel uvedených v článku 3 Nariadenia Brusel II sa v
zmysle článku 12 ods. 1 Nariadenia použije aj na konanie vo veci úpravy výkonu rodičovských práv a
povinností na čas po rozvode. V danom prípade sa preto nepostupuje podľa článku 8 Nariadenia ani
podľa článku 9 a 10, nakoľko právomoc konať vo veci úpravy rodičovských práv a povinností je odvodená
od právomoci konať vo veci rozvodu tak, že podľa výkladu článku 12 táto právomoc sa uplatní aj v prípade
ak maloleté dieťa nemá v tomto členskom štáte obvyklý pobyt. Súd prvej inštancie teda postupoval
nesprávne, ak sa zameral na zistenie kritéria obvyklého pobytu na rozhodnutie v časti konania o úpravu
výkonu rodičovských práv a povinností a v tomto smere nemožno súhlasiť ani s právnym názorom
odvolacieho súdu uvedenom v uznesení zo dňa 20.10.2015 spis. zn. 25CoP 41/2015. Ak by sa však
odvolací súd s týmito argumentmi odvolateľky  nestotožnil, má za to, že aj v prípade určovania právomoci
súdu konať vo veci rodičovských práv a povinností podľa článku 10 Nariadenia súd prvej inštancie
nesprávne vyhodnotil otázku obvyklého pobytu ako základného kritéria pre určenie  právomoci. Maloletý
v zmysle článku 10 Nariadenia Brusel IIa za podmienok tam uvedených nadobudol obvyklý pobyt na
území Slovenskej republiky, zakladajúc tak právomoc Okresného súdu Trnava konať v otázke úpravy
práv a povinností rodičov k tomuto dieťaťu, nakoľko maloletý tým, že sa na území Slovenskej republiky
zdržiava už vyše 4 roky a bolo právoplatne rozhodnuté o nenariadení jeho návratu do Talianskej republiky
nadobudol obvyklý pobyt na Slovensku, pričom maloletý sa zdržiaval na území Slovenska minimálne
1 rok potom ako sa otec dozvedel, že je na Slovenku, maloletý sa zžil s novým prostredím a tiež je
splnená podmienka, že súd Talianskej republiky nikdy nevydal žiaden taký rozsudok o opatrovníckom
práve z ktorého by vyplývala povinnosť návratu dieťaťa. Pokiaľ ide o záver súdu, že aj v prípade ak
by dospel k záveru, že má právomoc konať vo veci úpravy výkonu rodičovských práv a povinností na
čas po rozvode musel by súd z dôvodu existencie právoplatného rozhodnutia talianskeho súdu konanie
zastaviť, s týmto navrhovateľka nemôže súhlasiť. Má za to, že ak by súd prvej inštancie vyslovil svoju
právomoc, mohol by vo veci konať a  rozhodnúť, nakoľko podľa názoru odvolateľky existujú v danom
prípade dôvody na základe ktorých by mohol súd prvej inštancie neuznať právoplatné rozhodnutie
talianskeho súdu a to uznesenie súdu v Ascoli Piceno zo dňa 20.10.2015 č. k. 1142/2015 a odstrániť tak
prekážku rozhodnutej veci. Odvolateľka poukázala na článok 21 ods. 4 Nariadenia Brusel IIa a vzniesla
predbežnú otázku v tomto konaní posúdenia otázky uznania právoplatného rozhodnutia talianskeho
súdu o ktorom bolo hovorené vyššie o ktorej môže súd rozhodnúť, pričom mal za to, že sú dané dôvody
podľa článku 23 Nariadenia Brusel IIa, na základe ktorých môže súd neuznať uznesenie súdu v Ascoli
Piceno zo dňa 20.10.2015 č. k. 1142/2015 v časti  úpravy výkonu rodičovských práv a povinností k
maloletému na čas po rozvode a tým založiť svoju právomoc konať vo veci úpravy výkonu rodičovských
práv a povinností k maloletému na čas po rozvode, pretože v prípade neuznania uvedeného cudzieho
rozhodnutia nejestvovala by prekážka rozhodnutej veci brániaca súdu prvej inštancie vo veci konať.
Pokiaľ ide o samotné dôvody neuznania rozhodnutia talianskeho súdu tých je hneď niekoľko. Uznanie
by bolo s prihliadnutím na najlepší záujem dieťaťa v zjavnom rozpore s verejným poriadkom členského
štátu v ktorom sa uznanie žiada a to vzhľadom na existujúce právoplatné rozhodnutie slovenského súdu
vo veci nariadenia návratu maloletého dieťaťa, ktorým sa návrat maloletého nenariadil a to uznesením
Krajského súdu v Bratislave zo dňa 18.10.2016 spis. zn. 11CoP 418/2016-1857, ktorým bolo potvrdené
uznesenie Okresného súdu Bratislava I zo dňa 29.04.2016 spis. zn. 1P 284/2012-1752 a preto je zrejmé,
že uznanie talianskeho rozhodnutia podľa ktorého má byť maloletý zverený do starostlivosti oboch
rodičov s prevažným umiestnením v mieste trvalého bydliska otca a právo matky stretávať sa na území
Talianska so zákazom vycestovania maloletého bez súhlasu otca, aj s prihliadnutím na najlepší záujem
dieťaťa v zjavnom rozpore s verejným poriadkom Slovenskej republiky z dôvodu, že paralelne existujú
právoplatné súdne rozhodnutia slovenského súdu podľa ktorých nebol nariadený návrat maloletého do



Talianska a je preto v najlepšom záujme maloletého neuznanie už aj tak nevykonateľného rozhodnutia
talianskeho súdu a zverenia rozhodnutia v otázke úpravy práv a povinností rodičov k maloletému
dieťaťu na čas po rozvode v ktorej už má maloletý obvyklý pobyt a teda je daná právomoc slovenského
súdu vo veci konať a rozhodnúť. Rozhodnutie talianskeho súdu bolo vydané bez toho, aby sa dieťaťu
dala možnosť vyjadriť sa, hoci toto právo dieťaťa a povinnosť súdu vyplýva z § 38 CMP ako aj §
116 CMP. Rozhodnutie talianskeho súdu bolo vydané v neprítomnosti manželky,  celé konanie sa
konalo v jej neprítomnosti, súd nereflektoval na jej požiadavky, aby jej poskytol primeraný čas na
zabezpečenie si právneho zástupcu pred talianskym súdom, manželka rozhodnutie talianskeho súdu
neprijala, prijať ho odmietla, keďže bolo vydané bez poskytnutia jej možnosti vyjadriť sa k návrhu  a
byť v konaní riadne zastúpená právnym zástupcom. Podrobne popísala spôsob akým taliansky súd
v konaní postupoval a znemožnil uplatňovať navrhovateľke jej procesné práva a tým je naplnený aj
uvedený dôvod neuznania rozsudku talianskeho súdu minimálne v časti týkajúci sa rodičovských práv a
povinností k maloletému. Ďalej odvolateľka predložila dôkazy a to uznesenie Okresného súdu Bratislava
I zo dňa 29.04.2016 spis. zn. 1P 284/2012-1752, uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa
18.10.2016 spis. zn. 11CoP 418/2016-185, predvolanie na pojednávanie na deň 25.03.2015 + úradný
preklad, správa o doručovaní návrhu na rozvod, predvolanie na pojednávanie navrhovateľky spolu s
doručenkou + úradný preklad, list manželky adresovaný súdu Ascoli Piceno + predloha v slovenskom
jazyku na základe ktorej si dala navrhovateľka preložiť do talianskeho jazyka, emailová komunikácia  zo
dňa 03.03.2015 a 05.03.2015 s Centrom právnej pomoci, zápisnica z pojednávania súdu v Ascoli Piceno
konaného dňa 27.03.2015 + úradný preklad, list Centra právnej pomoci zo dňa 01.06.2015 adresovaný
talianskemu ministerstvu spravodlivosti, emailová komunikácia medzi manželkou a Centrom právnej
pomoci a talianskymi orgánmi, list talianskeho ministerstva spravodlivosti, zápisnica z pojednávania
súdu v Ascoli Piceno konaného dňa 19.06.2015 + úradný preklad a list navrhovateľky zasielaný súdu
v Ascoli Piceno dňa 22.08.2015. Podľa odvolateľky súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a následne vec nesprávne právne posúdil keď vyhlásil,
že nemá právomoc konať vo veci vyživovacej povinnosti k maloletému a konanie v tejto časti zastavil.
Keďže Okresný súd Trnava má právomoc konať vo veci úpravy výkonu rodičovských práv a povinností
s tým, že právomoc v danej veci vychádza z článku 3 písm. b) Nariadenia Rady č. 4/2009 je potrebné
túto viazať na právomoc súdu konať o rodičovských právach a povinnostiach a Okresný súd Trnava má
právomoc konať aj vo veci vyživovacej povinnosti na čas po rozvode. Odvolateľka žiadala, aby odvolací
súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, alebo aby zmenil
uznesenie súdu prvej inštancie a vyhlásil, že má právomoc konať vo veci úpravy rodičovských práv a
povinností na čas po rozvode ako aj vo veci vyživovacej povinnosti na čas po rozvode a uložil Okresnému
súdu Trnava ďalej vo veci konať a rozhodnúť.

4.   K doručenému odvolaniu sa vyjadril splnomocnenec manžela, ktorý s odvolaním nesúhlasí. Príslušný
taliansky súd v Ascoli Piceno koná vo veci od roku 2011 kedy sama manželka podala návrh na rozluku
manželstva 27.07.2011 a súd koná aj o úprave výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému
dieťaťu. Poukázal na článok 5 nariadenia Brusel II.bis podľa ktorého vo veciach rodičovských  práv
a povinností, premena rozluky na rozvod „bez toho, aby bol dotknutý článok 3, súd členského štátu,
ktorý vydal rozsudok o rozluke manželstva, má tiež právomoc zmeniť takýto rozsudok na rozvod,
ak ustanovuje právo tohto členského štátu ...“. Taliansky súd v žiadnom prípade nemal prekážku
litispendencie. Právomoc konať vo veci rozvodu má a mal taliansky súd, ktorý prejednal aj rozluku.
Poukázal na článok 21 ods. 2 Nariadenia Brusel II ako aj na článok 26 Nariadenia. Ďalej poukázal
na článok 8 ods. 1 Nariadenia, ods. 2 článok 10 Nariadenia s tým, že manžel vykonával opatrovnícke
právo v čase pred neoprávneným premiestnením na Slovensko, s premiestnením sa nikdy nezmieril,
riadne a včas podal na Okresný súd Bratislava I žiadosť o návrat maloletého do krajiny obvyklého
pobytu a v týchto uzneseniach Okresného súdu Bratislava I ako aj nadriadeného súdu sa konštatuje, že
maloletý Q. má obvyklý pobyt v Talianskej republike. V doterajších konaniach  mali súdy preukázané, že
obvyklým pobytom maloletého je Talianska republika. Opätovne poukázal na článok 19 bod 2 Nariadenia
ako aj na článok 19 bod 3 Nariadenia a keďže súd v Talianskej republike vydal rozsudok o rozluke
manželstva  medzi rovnakými účastníkmi upravil aj práva a povinnosti k maloletému, má tento súd
právomoc upraviť práva a povinnosti aj v konaní o rozvod už v začatom konaní. Manžel má za to,
že Okresný súd v Trnave a ani iný slovenský súd nemá právomoc v tejto veci konať, teda odmieta
právomoc Okresného súdu Trnava v tejto veci. Má za to, že slovenské súdy nemôžu prejednávať a
rozhodovať vec, pretože prekážka rozhodnutej veci je takým nedostatkom konania, ktorý nemožno
odstrániť. Rozsudok vydaný v inom členskom štáte už sa uznáva v ostatných členských štátoch bez
osobitného konania a Okresný súd Trnava ho aj má riadne preukázaný doložením samotného rozsudku s



jeho úradným prekladom. Neoprávneným odvedením dieťaťa nie je možné založiť právomoc súdu, ktorý
by bol pre osobu, ktorá únos spôsobila výhodnejší. Maloletý Q. nenadobudol obvyklý pobyt v Slovenskej
republike kde sa nachádzal od svojho neoprávneného premiestnenia, ale má obvyklý pobyt v Talianskej
republike a zostala aj zachovaná právomoc členského štátu  obvyklého pobytu dieťaťa bezprostredne
pred jeho neoprávneným premiestnením. Navrhol preto, aby odvolací súd napadnuté uznesenie ako
vecne správny potvrdil.

5.   Kolízny opatrovník k odvolaniu uviedol, že sa prikláňa k názoru, že je v záujme maloletého, aby
vo veci úpravy výkonu rodičovských práv a povinností na čas po rozvode ako aj vo veci vyživovacej
povinnosti konal Okresný súd Trnava, nakoľko maloletý sa na území SR zdržiava už viac ako 4 roky, má
na území SR trvalý pobyt, je zžitý s tunajším prostredím, má tu vytvorené silné citové a sociálne väzby,
navštevuje v V. školské zariadenie.

6.   V vyjadreniu manžela a opatrovníka sa vyjadrila manželka prostredníctvom advokáta. Zotrvala na
svojom podanom odvolaní, pridržiava sa všetkých doterajších podaní, čo sa týka argumentov manžela
má za to, že táto argumentácia smeruje voči výroku ktorým súd vyhlásil, že má právomoc konať
vo veci rozvodu manželstva, pričom v tejto veci nadobudlo napadnuté uznesenie právoplatnosť a
preto argumentácia manžela je bezpredmetná. Právomoc konať vo veci úpravy výkonu rodičovských
práv a povinností nemožno zisťovať podľa článku 8 Nariadenia ani podľa článku 9 a 10, ale podľa
článku 12 ods. 1 Nariadenia Brusel IIa  v zmysle ktorého je právomoc konať vo veci úpravy výkonu
rodičovských práv a povinností odvodená od právomoci konať vo veci rozvodu. V danom prípade sa
kritérium obvyklého pobytu nepoužije. Ak by sa odvolací súd nestotožnil s touto argumentáciou v prípade
určovania právomoci súdu podľa ustanovenia článku 10 Nariadenia Brusel IIa maloletý nadobudol
obvyklý pobyt na území Slovenskej republiky. Podľa manželky existujú dôvody na základe ktorých by
mohol súd neuznať právoplatné rozhodnutie talianskeho súdu  a odstrániť tak prekážku rozhodnutej
veci. V tejto súvislosti poukázala na vznesenú predbežnú otázku a to posúdenie uznania právoplatného
rozhodnutia talianskeho súdu.

7.   Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku - ďalej aj „CSP“), po
zistení, že odvolanie proti uzneseniu bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359
CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 2 CSP), po skonštatovaní, že
odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné
odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie bez ohľadu na rozsah a dôvody
odvolania (§ 65 a § 66 Civilného mimosporového poriadu - ďalej aj „CMP“), vychádzajúc zo skutkového
stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby zopakovania či doplnenia dokazovania (§ 383 a § 384
CSP, § 68 CMP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario)
a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné, v dôsledku čoho je namieste uznesenie súdu prvej
inštancie v napadnutých výrokoch II. - VII. ako vecne správne s použitím § 387 ods. 1 CSP potvrdiť.

8.   Z obsahu odvolania manželky vyplýva, že odvolaním napadla výrok II., ktorým súd konanie v časti
rozvodu manželstva zastavil, výrok III., ktorým súd vyhlásil, že nemá právomoc konať vo veci úpravy
výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému na čas po rozvode, výrok IV., ktorým súd konanie
vo veci úpravy výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému na čas po rozvode zastavil, výrok
V., ktorým súd vyhlásil, že nemá právomoc konať vo veci vyživovacej povinnosti k maloletému na čas po
rozvode, výrok VI., ktorým súd konanie vo veci vyživovacej povinnosti k maloletému na čas po rozvode
zastavil a výrok VII., ktorým súd rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.
Teda odvolaním manželky nebol napadnutý výrok I.. ktorým súd vyhlásil, že má právomoc konať vo veci
rozvodu manželstva.

9.   Pretože odvolací súd preberá v celom rozsahu súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý
vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom  na rozhodnutie v danej veci, výsledky dokazovania správne
vyhodnotil a dospel i k správnym skutkovým záverom pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre
posúdenie právomoci súdu, a pretože odvolací súd zároveň v celom rozsahu zdieľa i právne závery
súdu prvej inštancie vo veci, s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 CSP odkazuje na správne a
presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia uznesenia. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre
ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľke.
Keďže súd prvej inštancie napadnuté uznesenie vo všetkých jeho častiach riadne odôvodnil, pričom



zároveň sa vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami tvoriacimi základ pre rozhodnutie a
odvolací súd s týmto odôvodnením súd v plnej miere stotožňuje.

10.   K odvolacím dôvodom manželky odvolací súd uvádza nasledovné:

11.   Odvolateľka namieta, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a následne
vec nesprávne právne posúdil, keď konanie v časti o rozvod manželstva zastavil dôvodiac, že o rozvode
manželstva právoplatne rozhodol taliansky súd Ascoli Piceno čo bráni tunajšiemu súdu vec prejednať
a rozhodnúť.

12.   V zmysle § 103 Občianskeho súdneho poriadku účinného v čase začatia konania kedykoľvek
za konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky
konania).

13.   V zmysle § 104 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku účinného v čase začatia konania, ak ide o
taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví. Ak vec nespadá do
právomoci súdov alebo ak má predchádzať iné konanie, súd postúpi vec po právoplatnosti uznesenia
o zastavení konania príslušnému orgánu; právne účinky spojené s podaním návrhu na začatie konania
zostávajú pritom zachované.

14.  V zmysle § 230 Civilného sporového poriadku účinného v čase rozhodovania súdu prvej inštancie
ak sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa  prejednávať a rozhodovať znova.

15.   V zmysle 161 ods. 1 Civilného sporového poriadku účinného v čase rozhodovania o odvolaní, ak
tento zákon neustanovuje inak, súd kedykoľvek počas konania prihliada na to, či sú splnené podmienky,
za ktorých môže konať a rozhodnúť (ďalej len "procesné podmienky").

16.   V zmysle 161 ods. 2 Civilného sporového poriadku účinného v čase rozhodovania súdu prvej
inštancie, ak ide o nedostatok procesnej podmienky, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.

17.   Súd  kedykoľvek za konania prihliada na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať
vo veci (procesné podmienky). Zákon však výslovne procesné podmienky neuvádza. Možno teda
dôvodiť, že procesnými podmienkami musia byť také vlastnosti súdu a účastníkov, ktoré jedine umožňujú
dosiahnuť cieľ civilného konania. K procesným podmienkam potom nevyhnutne patrí tiež neexistencia
vecných prekážok v konaní. Na strane súdu patria k procesným podmienkam také vlastnosti, ktoré
sú vymedzením jeho práv a povinností vykonávať ako orgán štátu civilné konanie a na základe jeho
výsledkov rozhodovať. K týmto vlastnostiam patrí jednak právomoc súdu, ale tiež jeho príslušnosť, a to
tak vecná, ako aj funkčná a miestna. K procesným podmienkam na strane účastníkov patria také ich
vlastnosti, ktoré im umožňujú vystupovať v konaní v postavení účastníkov a ktoré im zároveň umožňujú
mať subjektívne procesné práva a povinnosti a svojimi úkonmi ich nadobúdať. Ide o procesnú subjektivitu
a aj spôsobilosť procesnú. U zástupcov účastníkov prichádza do úvahy spôsobilosť byť zástupcom a
nutnosť preukázať oprávnenie na zastupovanie. K vecným procesným podmienkam patrí návrh, pokiaľ
je podľa zákona podanie tohto návrhu podmienkou začatia konania. Ak súd v prípadoch, kde to zákon
dovoľuje začína konanie bez návrhu, stáva sa procesnou podmienkou tiež vydanie uznesenia o začatí
konania. K tzv. negatívnym procesným podmienkam, či prekážkam, patria prekážka začatého konania
(litispendencia) a prekážka veci rozsúdenej (res iudicata).

18.   Nedostatok procesných podmienok môže byť jednak neodstrániteľný, jednak odstrániteľný. V
ustanovení § 104 Občianskeho súdneho poriadku účinného do 30.6.2016, aktuálne v ustanovení
§ 161 Civilného sporového poriadku, bolo/je ustanovené ako má súd postupovať v prípade, keď
zistí neodstrániteľný nedostatok niektorej procesnej podmienky a v prípade, keď zistí odstrániteľný
nedostatok. Neodstrániteľný je nedostatok procesnej podmienky, odstránenie ktorého za danej právnej
úpravy nie je možné. Odstrániteľný je taký nedostatok procesnej podmienky, k odstráneniu ktorého môže
súd prispieť za eventuálnej súčinnosti s niektorým účastníkom.

19.   Zistenie prekážky veci rozsúdenej vedie v každom štádiu konania k potrebe zastaviť konanie, teda
jej nedostatok súdu znemožňuje rozhodnúť vo veci. Prekážka veci rozsúdenej znamená, že o tej istej
veci, o ktorej sa rozhodlo, nemožno rozhodovať opäť. Ide o procesné vyjadrenie ústavnoprávnej zásady



ne bis in dem, teda nikdy nie dvakrát o tej istej veci. Prekážka právoplatne rozhodnutej veci je vymedzená
dvoma kritériami, a to totožnosťou osôb a totožnosťou predmetu konania.  Konanie sa týka tých istých
osôb aj vtedy, keď majú rovnaké osoby v rôznych súdnych konaniach rozdielne procesné postavenie
(v jednom konaní vystupujú ako navrhovatelia, v druhom ako osoby, proti ktorým návrh smeruje). Ten
istý predmet konania je daný vtedy, ak v konaní ide o rovnaký nárok, ktorý je vyvodzovaný z rovnakých
skutkových okolností. V zmysle tejto prekážky sa nemôže o veci, o ktorej sa už právoplatne rozhodlo,
rozhodnúť znova. Takýto nedostatok podmienky konania nemožno odstrániť, preto súd po jeho zistení
musí konanie v ktoromkoľvek štádiu bez ďalšieho zastaviť.

20.   Pokiaľ ide o napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie v časti o zastavení konania o rozvod
manželstva, tu odvolací súd nemôže prehliadnuť, že vo veci rozvodu manželstva právoplatne rozhodol
súd v Ascoli Piceno v Talianskej republike uznesením č.k. 1142/2015 zo dňa 20.10.2015, právoplatným
2.5.2016, ktorým manželstvo manželov rozviedol, preto nemohol súd prvej inštancie vec prejednávať a
rozhodovať znova. Pretože v oboch prípadoch platí totožnosť subjektov (manželia a maloleté dieťa v
časti úpravy práv a povinností) i veci (požiadavka na rozvod manželstva a  úpravu výkonu rodičovských
práv a povinností), pričom vo veci rozvodu manželstva právoplatne rozhodol taliansky súd, konaniu o
predmetnom návrhu navrhovateľky na rozvod manželstva bráni objektívne neodstrániteľná prekážka
právoplatne rozhodnutej veci.

21.  K uvedenému odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie postupoval správne, keď zastavil konanie
z dôvodu prekážky rozhodnutej veci, lebo už nemal inú možnosť. Dôvody, ktoré viedli súd prvej inštancie
k uvedenému postupu sú správne.  Manželka mala v čase prebiehajúceho rozvodového konania v
Taliansku namietať nedostatok právomoci talianskeho súdu z dôvodu litispendencie, pretože rozvodové
konanie na súde v Slovenskej republiky začalo skôr.

22.   Základnou zásadou nariadenia je, že najvhodnejším miestom na rozhodovanie vo veci rodičovských
práv a povinností je súd toho členského štátu, v ktorom má dieťa svoj obvyklý pobyt. Pojem „obvyklý
pobyt používaný v medzinárodných právnych nástrojoch, nie je ani  v citovanom nariadení definovaný.
Jeho existenciu musí určiť súd  v každom jednotlivom prípade na základe skutkového stavu. Obsah
tohto pojmu sa musí vykladať v súlade s cieľmi a účelom nariadenia Podľa zaužívanej súdnej praxe v
Slovenskej republike sa za bydlisko považuje miesto, v ktorom občan býva s úmyslom zdržiavať sa tam
trvale. Pojem obvyklý pobyt nie je v práve Slovenskej republiky ani Európskej únie  definovaný. Možno
však uzavrieť, že za miesto obvyklého pobytu účastníka treba považovať miesto, v ktorom sa zdržiava
s úmyslom sa tam zdržiavať dlhodobejšie, pričom sa i objektívne na tomto mieste dlhšie zdržiava.

23.   Ak sa dieťa presťahuje z jedného členského štátu do iného, nadobudnutie obvyklého pobytu
v novom členskom štáte by malo v zásade nastať súčasne so „stratou“ obvyklého pobytu v
predchádzajúcom členskom štáte. Posudzovanie existencie obvyklého pobytu súdom osobitne v
každom jednotlivom prípade predpokladá, že  pojem „obvyklý“  naznačuje určitý časový aspekt trvania,
nemožno vylúčiť, že dieťa nadobudne, v závislosti od okolností konkrétneho prípadu, obvyklý pobyt v
členskom štáte dňom svojho príchodu na územie tohto štátu. Právomoc sa určí v čase začatia konania
na súde. Po začatí konania si súd v zásade zachováva svoju právomoc, aj keby dieťa počas konania
nadobudlo nový obvyklý pobyt v inom členskom štáte (zásada perpetuatio fori). Zmena obvyklého pobytu
dieťaťa počas konania preto sama o sebe neznamená zmenu alebo zánik právomoci.
24.   V konaní o úpravu práv a povinností k maloletému si taliansky súd založil právomoc správne.
Slovenský súd nemal právomoc na konanie o úpravu práv a povinností z dôvodu prebiehajúceho
návratového konania na slovenskom súde a teda mu v založení právomoci na konanie o úpravu práv a
povinností bránil článok 10 písm. b) bod i) nariadenia Brusel IIa. V dôsledku toho si právomoc rozhodovať
vo veci samej až do právoplatnosti rozhodnutia slovenského súdu o nevrátení maloletého zachovával
príslušný taliansky súd. Súd prvej inštancie postupoval správne, keď svojim rozhodnutím vydaným
ešte pred skončením návratového konania zastavil konanie o úpravu práv a povinností pre nedostatok
právomoci. Keďže talianske rozhodnutie je rozhodnutím, ktoré bolo vydané a nadobudlo právoplatnosť
ešte pred vydaním rozhodnutia o nevrátení dieťaťa maloletého na územie Talianska, je na jeho vykonanie
na území SR potrebný postup podľa čl. 28 nariadenia Brusel IIa. To znamená, že rozsudok o úprave práv
a povinností k maloletému vydaným talianskym súdom a v Taliansku aj vykonateľný, sa v Slovenskej
republiky vykoná, ak tu bol vyhlásený za návrh zainteresovaného účastníka konania.



25.   V odvolaní manželka poukázala na článok 21 ods. 4 Nariadenia Brusel IIa a vzniesla predbežnú
otázku v tomto konaní posúdenia otázky uznania právoplatného rozhodnutia talianskeho súdu o ktorom
bolo hovorené vyššie o ktorej môže súd rozhodnúť, pričom mala za to, že sú dané dôvody podľa článku
23 Nariadenia Brusel IIa, na základe ktorých môže súd neuznať uznesenie súdu v Ascoli Piceno zo
dňa 20.10.2015 č. k. 1142/2015 v časti  úpravy výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému na
čas po rozvode. K uvedenému odvolací súd uvádza, že odmietnuť vyhlásiť vykonateľnosť talianskeho
rozhodnutia v časti úpravy práv a povinností k maloletému je možné len z dôvodov uvedených v
čl. 23 nariadenia Brusell IIa. Súd nemá vedomosť či bol podaný návrh na vyhlásenie vykonateľnosti
talianskeho rozhodnutia na území SR. Na rozhodnutie o žiadanej  predbežnej otázke nebolo vykonané
dokazovanie, preto odvolací súd ani nemohol sa touto otázkou zaoberať.

26.    Napokon súd prvej inštancie tiež správne s použitím § 52 CMP rozhodol, že žiaden z účastníkov
nemá nárok na náhradu trov konania.

27.    So zreteľom na uvedené bolo preto dôvodným, aby odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie
v napadnutých výrokoch II.- VII. podľa ustanovenia § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

28.   O náhrade trov tohto odvolacieho konania bolo rozhodnuté v zmysle § 52 a 58 CMP s použitím §
396 ods. 1 CSP tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania, pričom
žiaden z účastníkov nepodal návrh na náhradu trov konania v zmysle § 57 CMP.

29.   Senát krajského súdu prijal rozhodnutie pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa  už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).



Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).