Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 5To/33/2014 z 16. 3. 2016 Citácia: rozsudok Krajského súdu Trnava z 16. marca 2016, sp. zn. 5To/33/2014, ECLI:SK:KSTT:2016:2510011214.2 Krajský súd Trnava | 5To/33/2014 | ECLI:SK:KSTT:2016:2510011214.2 | 2016-03-16 | Rozsudok Oblasť práva: Trestné právo – Rodina a mládež Citované ustanovenia: § 208 ods. 1 písm. a) TZ Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/24c4432b-9079-4981-a4e3-d1b4829cf2c5 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2016:2510011214.2 Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 5To/33/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2510011214
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 03. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Tencer
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2510011214.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Tencera a sudcov JUDr.
Daniely Šramelovej a JUDr. Martina Žovinca v trestnej veci obžalovaného S. G., pre zločin týrania blízkej
osoby a zverenej osoby podľa § 208 odsek 1 písmeno a) Trestného zákona, o odvolaní obžalovaného
proti rozsudku Okresného súdu Piešťany zo dňa 31.03.2014, č.k. 2T/210/2010-594, na verejnom
zasadnutí dňa 17.3.2016, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. d), ods. 3 Trestného poriadku sa napadnutý rozsudok zrušuje vo výroku o
treste a spôsobe jeho výkonu.
Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku
sa obžalovaný S. G., nar. XX.XX.XXXX v H. , trvale bytom H. č. XX T., prechodne H. č. XX T.,
adresa na doručovanie písomností H., I. č. XX,

odsudzuje:
Podľa § 208 odsek 1 Trestného zákona, § 36 písmeno j) Trestného zákona, § 38 odsek 3 Trestného
zákona, na trest odňatia slobody v trvaní 3 (tri) roky.
Podľa § 49 odsek 1 písmeno a) Trestného zákona sa mu výkon trestu odňatia slobody podmienečne
odkladá.
Podľa § 51 odsek 1 Trestného zákona určuje sa mu skúšobná doba v trvaní 2 (dva) roky s probačným
dohľadom na dobu 2 (dva) roky.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Piešťany rozsudkom zo dňa 31.03.2014, č.k. 2T/210/2010-594 rozhodol tak, že
obžalovaného S. G. uznal za vinného zločin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 odsek
1 písmeno a/ Trestného zákona na tom skutkovom a právnom základe, že
od presne nezisteného dňa od roku 2004, teda za posledných 5 rokov manželstva, opakovane psychicky
týral deti C. G., nar. XX.XX.XXXX, maloletého E. G., nar. XX.XX.XXXX a maloletého I. G., nar.
XX.XX.XXXX najmä v ich spoločnom dome na adrese H. XX, T. a na iných miestach, kde sa nachádzal
a to tým spôsobom, že počas chladných období vypínal v dome plynové kúrenie, pravidelne 3-4 krát za
deň ich počas služby kontroloval, pričom neustále zisťoval kto u nich bol v nočných hodinách zámerne
hlukom a to najmä úmyselným búchaním do riadu, zasúvaním a odsúvaním dverí, škriabaním lopatkou
o krb, ako aj úmyselným zapínaním svetla budil deti zo spánku s tým, aby si upratali, vyhrážal sa im
vystrieľaním, používal voči nim vulgarizmy najmä typu kokot, idiot, debil, a iným obdobným vulgárnym
spôsobom im neustále nadával, posielal ich do piče, vyhadzoval ich na ulicu a vytýkal im aj tie najmenšie
nedostatky, pričom najstaršiemu C. v poslednom období takmer každodenne dával najavo, že nie je
jeho vlastný syn, vyhadzoval ho z domu so slovami on pancharta živiť nebude, posielal ho do riti, pričom
jeho konanie sa stupňovalo, následkom čoho u C. a E. G., bol na základe záverov psychologického
vyšetrenia konštatovaný syndróm týraných detí.



Za to bol odsúdený podľa § 208 odsek 1 Trestného zákona, § 36 písmeno j) Trestného zákona, § 38
odsek 3 Trestného zákona, na trest odňatia slobody v trvaní 3 (tri) roky. Podľa § 49 odsek 1 písmeno
a) Trestného zákona mu bol výkon trestu odňatia slobody podmienečne odložený a podľa § 51 odsek 1
Trestného zákona mu bola určená skúšobná doba v trvaní 3 (tri) roky, probačným dohľadom v trvaní 3 (tri)
roky. Podľa § 51 odsek 4 písmeno i) Trestného zákona uložil obžalovanému povinnosť, spočívajúcu v
príkaze podrobiť sa v skúšobnej dobe psychoterapii alebo zúčastniť sa na psychologickom poradenstve.
Uvedený rozsudok okresný súd odôvodnil tým (skrátene), že po vykonaní dokazovania na hlavnom
pojednávaní bolo preukázané, že obžalovaný sa dopustil skutku, ktorý je uvedený vo výroku rozsudku.
Vinu obžalovaného preukazuje rozsiahle dokazovanie vykonané na hlavnom pojednávaní.
Prvostupňový súd vo veci už dva krát uznal obžalovaného za vinného zo spáchania zločinu týrania blízkej
osoby a zverenej osoby podľa § 208 odsek 1 písmeno a) Trestného zákona, pričom jeho rozhodnutia
boli, na základe odvolaní obžalovaného opakovane zrušené v odvolacom konaní a vec bola
opakovane vrátená prvostupňovému súdu s pokynom na doplnenie dokazovania.
Naposledy Krajský súd v Trnave uznesením zo dňa 01.10.2013, sp. zn. 5To/46/2013 zrušil rozsudok
Okresného súdu Piešťany a vrátil vec na opätovné prejednanie a rozhodnutie. V tomto uznesení odvolací
súd uviedol, že ani po doplnenom dokazovaní nebolo preukázané, že by poškodená E. G. bola
týranou osobou. Prikázal pripojiť spisový materiál Okresného súdu Piešťany, sp. zn. 3C36/2009 s tým,
aby tento spis bol na hlavnom pojednávaní oboznámený, a aby sa poškodená vyjadrila, prečo žiadala
prerušenie rozvodového konania, i prečo súhlasila so stykom obžalovaného s deťmi, keď tento mal deti
týrať. Odvolací súd ďalej uviedol, že maloletý I. mal problémy s pomočovaním oveľa skôr, ako v roku
2009. Nie je preto zrejmé, na základe akých dôkazov okresný súd ustálil, že poškodený maloletý I. sa
mal pomočovať v dôsledku konaní obžalovaného tak, ako to vyplýva zo skutkovej vety rozsudku. Podľa
názoru odvolacieho súdu je potrebné na hlavnom pojednávaní vypočuť ako svedka maloletého E. G.,
aby sa vyjadril ku vzťahu k otcovi, k spolužitiu k rodine predtým než otec zo spoločnej domácnosti odišiel
i k súčasnému vzťahu k otcovi. Rovnako prikázal pripojiť a oboznámiť na hlavnom pojednávaní spis
Okresného súdu Piešťany 9P 32/2010 o úprave styku obžalovaného s maloletým. Zo strany okresného
súdu bude preto (podľa odvolacieho súdu) potrebné zaoberať sa celou rodinnou situáciou komplexne a
rozviesť úvahy nielen o tom, prečo sa obžalovaný od roku 2000 nezaoberal a neriešil problémy s údajnou
neverou manželky, ale bude potrebné rozviesť aj úvahy, resp. vziať do úvahy aj otázku, prečo poškodená
také dlhé obdobie trpela, správanie sa obžalovaného prečo dopustila, aby sa takto správal voči ich deťom
a prečo podala trestné oznámenie až potom, čo obžalovaný spoločnú domácnosť opustil.
Prvostupňový súd na základe aj doplneného dokazovania mal za jednoznačne preukázané,
že obžalovaný S. G. svojím konaním naplnil všetky zákonné znaky skutkovej podstaty zločinu týrania
blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 odsek 1 písmeno a) Trestného zákona, pretože blízkej
osobe, ktorá bola v jeho starostlivosti a výchove, spôsoboval také fyzické a psychické utrpenie, ktoré sa
vyznačovalo hrubším stupňom necitlivosti a bezohľadnosti, určitým trvaním a hoci zákon nevyžaduje,
aby u blízkej alebo zverenej osoby vznikli následky na zdraví, v prípade poškodených C. G. a E. G.,
títo javili znaky týranej osoby. Zo strany obžalovaného musí ísť o také konanie, ktoré týraná osoba pre
jeho hrubosť, bezohľadnosť alebo bolestivosť, pociťuje ako ťažké príkorie.
Súd bol viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, ktorý uviedol, že ani po doplnenom
dokazovaní nebolo preukázané, že by E. G. bola týranou osobou - preto ju súd zo skutku vyňal. Ohľadom
pomočovania sa maloletého I., kde odvolací súd uviedol, že mal problémy s pomočovaním oveľa skôr
ako v roku 2009, je potrebné zdôrazniť, že skutok je ohraničený od roku 2004. A aj poškodená a
svedok E. G. zhodne potvrdili, že sa I. pomočoval, k čomu prispievalo správanie obžalovaného. Z dôvodu
porúch správania a reči bol v starostlivosti psychológa. Čo sa týka rodinnej situácie, ako ju nariadil
skúmať odvolací súd, z oboznámených spisov vyplynulo, že spolužitie obžalovaného a poškodenej
bolo problematické, avšak súd nezistil žiadnu snahu poškodenej ovplyvňovať deti, navyše výpovede
detí znalkyňa z odboru psychológia vyhodnotila ako vierohodné. Taktiež sa z jej strany nepreukázala
pomsta, sama uviedla, že mala druha - priateľa a taktiež riadne súdu vysvetlila, prečo až po odchode
obžalovaného z domácnosti podala trestné oznámenie, pretože sa jej obžalovaný vyhrážal a mala z
neho strach. K úprave styku s maloletými deťmi doplnila, že nemala znalosti zákona, vedela však,
že obžalovaný o deti nejaví záujem. Navyše, v civilnom konaní súd o styku s deťmi rozhodoval na
základe znaleckého posudku, v ktorom znalec sám navrhol z dôvodu problematických vzťahov otca s
C. a E. styk s otcom vôbec neupravovať. Toto prvostupňový súd zistil oboznámením spisov Okresného
súdu Piešťany, sp. zn. 9P/32/2010 a 3C/36/2009. Svedok C. G. vo svojej výpovedi potvrdil problémové
správanie obžalovaného aj tvrdenia E. G., otca sa bál, nemal k nemu vytvorený vzťah. Svedok uviedol,
že obžalovaný im nadával, budil ich v noci, chodil ich z roboty kontrolovať, mamu napadol fyzicky, voči
nemu a bratom sa správal zle, vyhadzoval ho z domu, až neskôr sa dozvedel, že nie je biologickým



synom obžalovaného. Súrodenci sa otca báli, keď mal prísť z roboty domov, preto väčšinu času trávil
u starých rodičov, I. sa pomočoval, mama s ním chodila k lekárke, obžalovaný požíval alkohol vo veľkej
miere, vyvolával hádky, používal vulgarizmy, mama sa ho snažila ukludniť. Taktiež svedok E. G. popísal
rodinnú situáciu zhodne ako E. G., ako aj C. G.. Znalkyňa z odboru psychológie Mgr. Oľga Tomišová
uviedla, že deti I. a E. G. mali z dôvodu konania obžalovaného strach, obavy, spôsoboval im fyzické
utrpenie, deti prežívali vnútorné napätie, úzkosť, nervozitu, bol narušený pocit bezpečia. U E. bol zistený
depresívny stav, jeho psychický stav si vyžiadal psychiatrickú aj psychologickú intervenciu. U
maloletých detí boli zistené znaky týranej osoby. Takéto konanie zo strany obžalovaného zanechá na
nich trvalé následky, pričom matka zo strany detí bola hodnotená kladne.

K ďalším dôkazom prvostupňový súd uviedol, že svedok J. z dôvodu pobytu v zahraničí, nemohol
objektívne zhodnotiť situáciu v rodine obžalovaného. Sám obžalovaný priznal problémové spolužitie v ich
rodine. Svedok ani nevedel o návštevách detí u odborníkov, a zhodnotil vzťah obžalovaného k deťom ako
dobrý, čo nekorešpondovalo s ostatnými svedeckými výpoveďami, či znaleckými posudkami, znižuje to
vierohodnosť výpovede svedka ako priateľa obžalovaného, so snahou pomôcť mu. Jeho výpoveď súd
posúdil ako účelovú a tendenčnú. Ako účelovú a nevierohodnú posúdil súd aj obranu obžalovaného
spočívajúcu v tom, že problémy v manželstve začali z dôvodu nevery poškodenej, ktorá ho sústavne od
roku 2000 podvádzala. Vyznieva nelogicky prečo to niekoľko rokov neriešil, a sám si začal pomer s E.
Z., s ktorou sa ani nevedeli zhodnúť na tom, kedy ich pomer začal. Výpoveď svedkyni E. Z. považoval
súd za účelovú vzhľadom k tomu, že ide o súčasnú partnerku obžalovaného, urobenú v snahe pomôcť
obžalovanému, nakoľko táto nežila v domácnosti obžalovaného, nestretávala sa s členmi domácnosti,
a preto ani nemôže posudzovať žalované obdobie, pretože sama podľa svojich vlastných tvrdení si
začala pomer s obžalovaným až v septembri v roku 2009, pričom už išlo o obdobie, kedy obžalovaný
bol zo spoločnej domácnosti odsťahovaný. Obrana obžalovaného bola navyše vyvrátená svedeckými
výpoveďami E. G., C. G., E. G., ale aj znaleckými posudkami znalkýň PhDr. Demovičovej a Mgr.
Oľgy Tomišovej.

Proti uvedenému rozsudku vo výroku o vine aj treste podal obžalovaný na hlavnom pojednávaní
odvolanie, ktoré neskôr písomne odôvodnil. Prokurátor sa na hlavnom pojednávaní, po vyhlásení
rozsudku vzdal práva podať proti nemu odvolanie.
Podľa § 315 Trestného poriadku o odvolaní proti rozsudku okresného súdu rozhoduje krajský súd. O
odvolaní proti rozsudku Špecializovaného trestného súdu rozhoduje najvyšší súd.
Podľa § 316 ods. 1, ods. 3 Trestného poriadku:
1) Odvolací súd zamietne odvolanie, ak bolo podané oneskorene, osobou neoprávnenou alebo osobou,
ktorá sa odvolania výslovne vzdala alebo znovu podala odvolanie, ktoré v tej istej veci už predtým
výslovne vzala späť alebo bolo podané proti výroku, proti ktorému nie je prípustné.
3) Odvolací súd zruší napadnutý rozsudok a vec vráti súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu
znovu prejednal a rozhodol, ak zistí, že
a) súd rozhodol v nezákonnom zložení,
b) obžalovaný nemal obhajcu, hoci išlo o prípad povinnej obhajoby, alebo
c) hlavné pojednávanie bolo vykonané v neprítomnosti obžalovaného, hoci na to neboli splnené
zákonné podmienky.
Podľa § 317, ods. 1 Trestného poriadku ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods.
1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých
výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im
predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali
podanie dovolania podľa § 371 ods. 1.

Krajský súd v Trnave ako odvolací súd v zmysle § 315 Trestného poriadku preskúmal napadnutý
rozsudok v zmysle § 316 Trestného poriadku a zistil, že nie je dôvod na zamietnutie odvolania v
zmysle § 316 ods. 1 Trestného poriadku, ani na zrušenie napadnutého rozsudku podľa § 316
ods. 3 Trestného poriadku. Odvolanie podal obžalovaný ako oprávnená osoba, v zákonnej lehote a proti
výrokom rozsudku, proti ktorým je tento opravný prostriedok prípustný. Podľa § 317 ods. 1 Trestného
poriadku odvolací súd preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti
ktorým podal obžalovaný odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo.
Vo vzťahu k rozhodnutiu o vine obžalovaný namieta, že skutok, ktorý je uvedený v rozsudku, z ktorého
ho súd uznal za vinného, nemá oporu vo vykonanom dokazovaní tak z prípravného konania, ako ani z



konania na súde i po opakovanom doplnenom dokazovaní. Prvostupňovému súdu vytýkal najmä to, že
vykonané dôkazy nevyhodnotil správnym spôsobom. Namietal najmä vierohodnosť výpovede E. G.,
ktorá bola podľa znalkyne PhDr. Denisy Demovičovej oslabená v rovine všeobecnej i špecifickej.
Rovnako za nesprávne považuje to, že prvostupňový súd kladie pri odôvodnení svojho rozhodnutia
dôraz na znalecké vy dokazovanie vykonanej Mgr. Tomišovou, ktorá v záveroch konštatovala u
maloletých detí znaky týranej osoby, pričom konanie obžalovaného v deťoch údajne zanecháva na
nich aj trvalé následky. Znalecké dokazovanie je však treba hodnotiť tak, ako všetky ostatné dôkazy,
pričom znalecké dokazovanie nie je nadradené vo vzťahu k ostatným vo veciach vykonaným dôkazom.
Voči znaleckému posudku Mgr. Tomišovej má obžalovaný stále vážne výhrady a aj naďalej
sa dožaduje pribratie kontrolného znalca na skúmanie syndrómu týraného dieťaťa
a celkového posúdenia veci podľa doposiaľ vykonaného dokazovania. Zdôrazňuje, že v konaniach
o rozvod manželstva obžalovaného poškodenej a o úpravu práv a povinností k maloletým deťom
bol do konania pribratý znalec Mgr. Karol Zabák, ktorý nekonštatoval syndróm týraného dieťaťa ani
u jedného z detí. Znalec nezistil priame negatívne pôsobenie otca na výchovu detí. Znalkyňa Mgr.
Tomišová vychádzala pri znaleckom dokazovaní najmä z tvrdení matky a nepracovala s celým spisovým
materiálom, pričom znalec Mgr. Zabák vychádzal z kompletného vyšetrenia a najmä z vyšetrenia
maloletých detí. Obžalovaný má za to, že doposiaľ nebol spoľahlivo zistený skutkový stav, preto
nebolo možné vo veci spravodlivo a objektívne rozhodnúť a v súčasnosti sú stále pochybnosti o
spáchaní trestnej činnosti jeho osobou. Skutok uvedený v obžalobe je nesprávny a v rozpore so
skutočným stavom, nakoľko je v priamom rozpore s výsledkami vykonaného vyšetrovania a preto malo
u obžalovaného nevyhnutne dôjsť k oslobodeniu spod obžaloby.
Vo svojom odvolaní obžalovaný ďalej namieta, že napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný pre
jeho neurčitosť. Skutkové zistenia súdu I. stupňa sú nejasné a neúplné, pričom súd sa nevysporiadal so
všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie najmä so znaleckým posudkom Mgr. Zabáka. Súd
I. stupňa v trestnej veci obžalovaného rozhodoval tendenčne a nezaoberal sa dostatočným spôsobom
všetkými relevantnými skutočnosťami a argumentami obhajoby.
Pokiaľ ide o uložený trest, tento považuje za neprimeraný, nakoľko mu bol v konaní uložený ešte prísnejší
trest ako v pôvodnom rozsudku . Zdôraznil tiež, že doba, ktorá uplynie od spáchania údajného trestného
činu až po meritórne rozhodnutie, má bezprostredný vplyv na účel trestu, ktorý má byť uložením určitého
trestu dosiahnutý. Uplynutím času sa nepochybne znižuje záujem spoločnosti na potrestaní
páchateľa. Uložený trest považuje za neprimerane prísny a to najmä s poukazom na úpravu skutkovej
vety (vypustenie osoby E. G. ako týranej osoby), ako i s poukazom na neprimeranú dĺžku konania, ktorú
svojim správaním nezavinil.
Obžalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu
I. stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu prejednal a urobil vo veci nové rozhodnutie, eventuálne, aby
odvolací súd vo veci sám rozhodol a obžalovaného podľa § 285 písm. a) Trestného poriadku spod
obžaloby oslobodil.

Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že napadnutý rozsudok je v poradí tretím
rozsudkom súdu prvého stupňa v tomto konaní. Predchádzajúce rozhodnutia boli na základe odvolaní
obžalovaného zrušené a vec bola opakovane vrátená prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.
Uznesením odvolacieho súdu zo dňa 29.5.2012, č. k. 5To/24/2012 - 411, odvolací súd zrušil rozsudok
okresného súdu zo dňa 16.1.2012 a vec mu vrátil, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a
rozhodol, pričom prikázal prvostupňovému súdu doplniť znalecké dokazovanie z odboru psychológia,
ktorá realizovala znalkyňa Mgr. Oľga Tomišová, vypočuť na hlavnom pojednávaní svedkov MUDr. H. a
MUDr. E. a po tomto doplnenom znovu zhodnotiť vykonané dôkazy.
V ďalšom zrušujúcom uznesení odvolacieho súdu zo dňa 1.10.2013 č. k. 5To/46/2013 - 537, odvolací
súd prikázal prvostupňovému súdu doplniť dokazovanie výsluchom svedka E. G., pripojiť a oboznámiť
spisy Okresného súdu Piešťany spisová značka 3C/36/2009 (spis o rozvode manželstva obžalovaného
a poškodenej), ako i spis Okresného súdu Piešťany spisová značka 9P/32/2010, ktorý sa týkal úpravy
styku obžalovaného s maloletými deťmi. Zároveň v tomto uznesení odvolací súd vyslovil právny názor,
že ani po doplnenom dokazovaní nebolo preukázané, že by poškodená E. G. bola týranou osobou.
Dôkazy, ktorých vykonanie odvolací súd uložil prvostupňovému súdu vo vyššie citovaných
uzneseniach, prvostupňový súd vykonal a to jednak v rozsahu, na ktorý bol odvolacím súdom
zaviazaný, ako i spôsobom, ktorý je potrebný na spravodlivé rozhodnutie vo veci samej. Z vykonaného
dokazovania, vrátane dôkazov, ktoré boli doplnené na pokyn odvolacieho súdu, potom prvostupňový
súd dospel k správnym skutkovým zisteniam, ktoré viedli k správnym právnym záverom. Svoje úvahy



o skutkových zisteniach a právnych záveroch dostatočným spôsobom v napadnutom rozsudku
odôvodnil.
Pokiaľ ide o jednotlivé vyššie uvedené námietky obžalovaného, k týmto podáva odvolací súd
nasledovné stanovisko.
Už v uznesení zo dňa 1.10.2013 odvolací súd konštatoval, že návrh obhajoby na doplnenie
znaleckého dokazovania kontrolným znaleckým posudkom znalca z odboru psychológie, považuje
v tomto štádiu trestného konania za neúčelný a to pre značný časový odstup. K tejto námietke
obžalovaného, ktorú opätovne použil aj vo svojom v aktuálnom odvolaní, odvolací súd udáva, že
zotrváva na citovanom stanovisku uvedenom v uznesení zo dňa 1.10.2013, nakoľko sa neobjavili iné
skutočnosti, ktoré by odôvodňovali zmenu postoja odvolacieho súdu k tomuto dôkazu. Naviac možno
doplniť, že obžalovaného nič nelimituje v možnosti predložiť súdu iný znalecký posudok, ktorým by sa
preukazoval ním tvrdené skutočnosti. Nie je povinnosťou súdu vykonávať všetky dôkazy, ktoré navrhne
obžalovaný a je na obžalovanom, aby predložil súdu dôkazy, ktorými preukáže svoje tvrdenia, pri
uplatnení zásady kontradiktórnosti súdneho konania).
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku prvostupňového súdu vyplýva, že súd oprel rozhodnutie o vine
obžalovaného o viaceré dôkazy. Ide najmä o výpovede svedkyne E. G. a detí C. a E. G.. Aj podľa
názoru odvolacieho súdu súd výpovede týchto svedkov sa v podstatných skutočnostiach, ktoré sa týkajú
správania obžalovaného zhodujú. Spoločne so závermi znaleckého dokazovania z odboru
psychológia, ktoré realizovala Mgr. Oľga Tomišová, ako i ďalšími dôkazmi, ktoré prvostupňový súd
v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, bez rozumných pochybností preukazujú, že došlo k
spáchaniu skutku, pre ktorý bol obžalovaný uznaný za vinného. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku
nevyplýva, že by prvostupňový súd pri hodnotení dôkazov neprimerane preferoval znalecké
dokazovanie z odvetvia psychológie, ktoré realizovala Mgr. Oľga Tomišová oproti iným dôkazom. Pokiaľ
ide o vierohodnosť výpovede E. G., túto zhodnotila znalkyňa zo psychologického hľadiska. Je však
výhradne úlohou súdu, aby posúdil, či menovaná svedkyňa v tomto prípade vypovedala pravdu alebo
nie. Pokiaľ sa však výpoveď svedkyne v podstatných bodoch zhoduje s výpoveďami ďalších svedkov,
respektíve inými dôkazmi, o ktorých pravdivosti nie je dôvodné pochybovať, niet logického dôvodu
odmietnuť uznať jej výpoveď ako relevantný dôkaz. Rovnako sa prvostupňový súd a v dostatočnom
rozsahu vysporiadal i s otázkami, ktoré vyslovil odvolací súdu vyššie citovanom uznesení zo
dňa 1.10.2013.
Prvostupňový súd rešpektoval i právny názor odvolacieho súdu vyslovený vo vyššie citovanom uznesení
zo dňa 1.10.2013 o tom, že nebolo preukázané, že by poškodená E. G. bola týraná osobou, čo sa
premietlo do úpravy skutkovej vety napadnutého rozsudku oproti podanej obžalobe.
Odôvodnenie napadnutého rozsudku považuje odvolací súd za primerané, zákonné a ústavne
konformné. Prvostupňový súd jasne označil dôkazy, na základe ktorých dospel k skutkovým zisteniam,
uviedol, ktoré skutočnosti považoval za zistené a k akým skutkovým a právnym záverom tieto skutočnosti
viedli. Rovnako sa prvostupňový súd vysporiadal i s dôkazmi, ktoré na svoju obranu uvádzal
obžalovaný.
Pokiaľ ide o námietku žalovaného k výške uloženého trestu, odvolací súd zistil, že táto je čiastočne
dôvodná. Pokiaľ prvostupňový súd rozsudkom zo dňa 25.3.2013 uložil obžalovanému trest odňatia
slobody v trvaní 3 roky s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu 2 roky s probačným dohľadom
a tento rozsudok bol neskôr odvolacím súdom zrušený uznesením zo dňa 1.10.2013 č.k. 5To/46/2013
- 537 iba na základe odvolania obžalovaného, nemohol prvostupňový súd v ďalšom konaní
uložiť obžalovanému prísnejší trest, ako v predchádzajúcom, zrušenom rozsudku. V tomto smere je
prvostupňový súd viazaný ustanovením § 327 ods. 2 Trestného poriadku, podľa ktorého ak bol
napadnutý rozsudok zrušený len v dôsledku odvolania podaného v prospech obžalovaného, nemôže
v novom konaní dôjsť k zmene rozhodnutia v jeho neprospech. V napadnutom rozsudku, vo výroku o
treste, súd obžalovanému uložil trest odňatia slobody v trvaní 3 roky s podmienečným odkladom na
skúšobnú dobu v trvaní 3 roky s probačný dohľadom v trvaní 3 roky. Oproti rozsudku prvostupňového
súdu zo dňa 25.3.2013 teda došlo k sprísneniu trestu, keď súd obžalovanému určil dlhšiu skúšobnú
dobu a došlo teda k zmene rozhodnutia o treste v neprospech obžalovaného.
Tento výrok prvostupňového súdu bol tak v rozpore s ustanoveniami Trestného zákona, ktoré sa
týkajú ukladania trestu, najmä jeho primeranosti. Preto odvolací súd z dôvodu uvedeného v § 321
ods. 1 písm. d) Trestného poriadku zrušil túto časť napadnutého rozsudku, ktorú považoval za chybnú a
zároveň v zmysle ustanovenia § 322 ods. 3 Trestného poriadku v otázke trestu rozhodol sám rozsudkom,
keďže prvostupňovým súdom bolo vykonané v rozsahu potrebnom na takéto rozhodnutie.
Pri ukladaní trestu vychádzal najmä z ustanovení § 34 Trestného zákona. Obžalovanému
ukladal trest v rámci trestnej sadzby uvedenej v § 208 ods. 1 Trestného zákona, ktorú upravil v zmysle



§ 38 ods. 3 Trestného zákona. Na strane obžalovaného našiel jednu poľahčujúcu okolnosť v zmysle §
36 písm. j) Trestného zákona, teda, že viedol pred spáchaním trestného činu riadny život. Pri absencii
priťažujúcich okolností v zmysle ustanovenia § 37 Trestného zákona, upravil hornú hranicu
trestnej sadzby uvedenú v ustanovení § 208 ods. 1 Trestného zákona podľa § 38 ods. 3 Trestného
zákona, teda znížil jej hornú hranicu o jednu tretinu a to z rozdielu medzi hornou a dolnou hranicou
trestnej sadzby uvedenej v paragrafe 208 ods. 1 Trestného zákona. V takto upravenej trestnej sadzbe
uložil obžalovanému trest odňatia slobody v trvaní 3 roky, teda trest v najnižšej možnej výmere.
Zohľadnil pritom najmä skutočnosť, že obžalovaný dosiaľ nebol súdne trestaný a viedol riadny život,
ako i skutočnosť, že od spáchania trestnej činnosti uplynula dlhšia doba. Uplynutie dlhšej doby od
spáchania trestného činu však nebolo v tomto prípade dôvodom na mimoriadne zníženie trestu podľa §
39 ods. 1 Trestného zákona. Je potrebné totiž vziať do úvahy i skutočnosť, že obžalovaný sa dopustil
spáchania trestnej činnosti na troch maloletých deťoch, čo zvyšuje nebezpečnosť konanie obžalovaného
a má teda zákonite dopad i na rozhodnutie o výške trestu. Uplynutie dlhšej doby od spáchania trestnej
činnosti môže mať vo všeobecnosti vplyv na možnosť použitia ustanovenia § 39 Trestného zákona o
mimoriadnom znížení trestu. Výška uloženého trestu odňatia slobody podľa názoru odvolacieho súdu
však zohľadňuje všetky konkrétne okolnosti prípadu a je odrazom uplatnenia zásady individualizácie
trestu.
Vzhľadom na skutočnosť, že obžalovaný nebol pred spáchaním trestnej činnosti súdne trestaný, ako i
na uplynutie času od spáchania trestnej činnosti, postačuje podľa názoru súdu uloženie trestu odňatia
slobody s podmienečným odkladom, keď výkon tohto trestu by v súčasnosti neplnil žiaden z účelov
trestu, ktorý sleduje ustanovenie § 34 ods. 1 Trestného zákona. Pri zistení podmienok na podmienečné
odloženie výkonu trestu odňatia slobody uvedených v § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, súd v
zmysle § 51 ods. 1 Trestného zákona obžalovanému výkon trestu podmienečne odložil na skúšobnú
dobu 2 roky s probačný dohľadom na dobu 2 roky.
Výška uloženého trestu, spoločne so spôsobom jeho výkonu naplnia podľa názoru odvolacieho súdu
najmä účel individuálnej prevencie, vytvoria teda podmienky na výchovu obžalovaného k tomu, aby
viedol riadny život. V druhom rade uložený trest napĺňa i účel takzvanej generálnej prevencie.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný riadny opravný prostriedok.