{"guid": "bb904b42-c137-4a5e-8f92-bad43475c8ec:a20788ec-7e96-4804-bb21-d56680b85361", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2016:2314226782.1", "spisova_znacka": "10Co/643/2015", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 10Co/643/2015 z 24. 10. 2016", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Trnava z 24. októbra 2016, sp. zn. 10Co/643/2015, ECLI:SK:KSTT:2016:2314226782.1", "identifikacne_cislo": "2314226782", "sud": {"guid": "sud_109", "nazov": "Krajský súd Trnava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-trnava"}, "sudca": "JUDr. Eva Hercegová", "sudca_id": 901, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-eva-hercegova-901", "datum_vydania": "2016-10-24", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-9.odsek-2", "nazov": "§ 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-9.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-9"}, {"iri": "/SK/ZZ/1995/233/#paragraf-44.odsek-2", "nazov": "§ 44 ods. 2 EP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1995/233/#paragraf-44.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/233-1995/paragraf-44"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2003/514#paragraf-9", "/SK/ZZ/1995/233#paragraf-44"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/a20788ec-7e96-4804-bb21-d56680b85361", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2016:2314226782.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTT:2016:2314226782.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTT:2016:2314226782.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/643/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2314226782
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 10. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlatica Javorová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2314226782.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlatice Javorovej a členov
senátu JUDr. Gabriely Briškovej a JUDr. Martina Holiča v právnej veci žalobkyne: POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpenej splnomocnenkyňou: Fridrich Paľko, s. r.
o., Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, proti žalovanej: Slovenská republika, konajúca prostredníctvom
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, Bratislava, o 1555 eur, o odvolaní
žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Galanta z 13. mája 2015 č. k. 5C/446/2014-48 takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie   p o t v r d z u j e .

II. Žalovaná má právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. zamietol žalobu (ktorou sa žalobkyňa na žalovanej
domáhala zaplatenia náhrady majetkovej škody v sume 125 eur a nemajetkovej ujmy v sume 1430
eur) a II. žalovanej nepriznal náhradu trov konania. Rozhodnutie vo veci samej (o žalobe založenej
na tvrdenom nesprávnom úradnom postupe Okresného súdu Dunajská Streda v exekučnom konaní
vedenom takým súdom pod sp. zn. 5Er/951/2009, majúcom spočívať v tom, že exekučný súd nevydal
rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote resp. v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov; s
následným vyvodzovaním z toho zodpovednosti štátu) odôvodnil právne ust. § 3 ods. 1 písm. d/ a
ods. 2, § 4 ods. 1 písm. a/, § 9 ods. 1 a 4, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1 a 4, § 17 ods. 1 a 2, § 19 ods.
1 a 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o
zmene niektorých zákonov, v znení účinnom do 31.12.2012 (ďalej tiež len „zodpovednostný zákon“), pri
niektorých ustanoveniach i po 1.1.2013; § 41 ods. 2 písm. d/ a § 44 ods. 2 E. p. (zákona č. 233/1995
Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti /Exekučného poriadku/ v rôznych zneniach) aj s
odvolaním sa rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6CoE/60/2011 z 19.5.2011 a rozhodnutie
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 16/2002 ; vecne potom najmä tým, že vo vyššie
označenom exekučnom konaní Okresného súdu Dunajská Streda nešlo konštatovať nesprávny úradný
postup súdu, ak tam bol zistený rozpor exekučného titulu so zákonom a exekučný súd žiadosť o
udelenie poverenia čiastočne zamietol (voči ktorému rozhodnutiu oprávnená nepodala odvolanie) a v
zostávajúcej časti vydal poverenie, keď zákon neukladá súdu rozhodnúť v konkrétnej lehote. Súd prvej
inštancie uzavrel, že žalobkyňa nepreukázala nesprávny úradný postup, nepreukázala vznik ani výšku
skutočnej škody ani prípadnej nemajetkovej ujmy, ani príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným
postupom   a uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou, nepreukázala teda splnenie
základných zákonných podmienok v zmysle zodpovednostného zákona a preto žalobu ako nedôvodnú
v celom rozsahu zamietol. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil právne ust. § 142 ods. 1 O. s. p. a
vecne úspechom žalovanej, ktorej ale trovy konania nevznikli.



2. Proti tomuto rozsudku podala v celom jeho rozsahu včas odvolania iba žalobkyňa s návrhom
na jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Namietala, že postupom
súdu prvej inštancie jej bola odňatá možnosť konať pred súdom, ďalej že súd prvej inštancie vec
nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne
zistil skutkový stav, že neúplne zistil skutkový stav, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci. Súd prvej inštancie podľa nej rozhodol v merite veci na základe (a s použitím)
„inšpirácie“ novou právnou úpravou (obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zodpovednostného zákona
v znení zákona č. 412/2012 Z. z.), hoci interpretácia hmotného práva platného v čase vzniku právnej
skutočnosti aj založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo
súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti aj po tom, čo už došlo k založeniu
zodpovednostného právneho vzťahu, nie je možná. Uplatnením opačného názoru de iure aj de facto
došlo k aplikácii princípu priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Súdu prvého stupňa tiež vytkla, že
vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkovi nevznikol stav právnej neistoty a tiež, že zamietol
návrh na znalecké dokazovanie (čím jej znemožnil objektívnym spôsobom preukázať výšku materiálnej
škody a mechanizmus jej vzniku a rozhodnutie založil na nedostatočne zistenom skutkovom stave)
resp. nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa s predloženým znaleckým posudkom. Súdu
neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami, má aplikovať platné
právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno
založiť meritórne rozhodnutie, pričom súd prvej inštancie svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ
vytvorenú a stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ktorá je základom štandardu
ochrany základných práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na
prerokovanie veci v primeranom čase). Zodpovednosť štátu podľa uvedenej judikatúry vzniká aj vtedy,
ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú „mimosúdne“ faktory, napr. rozsah nevybavenej
súdnej agendy, keď je to najmä štát, ktorý musí plniť svoj pozitívny záväzok vo vzťahu k právu na
prerokovanie veci v primeranej lehote. Taktiež uviedla, že ak bol súdu doručený v čase predchádzajúcom
nariadenému súdnemu pojednávaniu návrh žalobkyne na prerušenie konania z dôvodu, že prebieha
konanie o prejudiciálnej otázke, ktorou je rozhodnutie o porušení práva žalobkyne na zákonného sudcu a
práva na nestranný súd na základe ústavnej sťažnosti podanej na Ústavnom súde Slovenskej republiky,
bol súd povinný pred samotným rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť (podanie
takéhoto návrhu v prejednávanej veci sa zo spisu nepodáva, poznámka odvolacieho súdu).

3. Žalovaná odvolací návrh nepodala.

4. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok
(ďalej len „CSP“), účinného od 1.7.2016, ktorým bol zrušený zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok v znení neskorších zmien a doplnení (ďalej aj O. s. p.), keďže podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie
je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti a
podľa ods. 2 vety prvej rovnakého ustanovenia právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

5. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§
204 ods. 1 O. s. p., účinného v čase jeho podania, aktuálne § 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom
- stranou (predtým účastníkom), v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 201 O. s. p., akt. §
359 CSP), proti rozsudku súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 201 a 202
O. s. p., akt. § 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§
205 ods. 1 O. s. p., akt. § 127 a § 363 CSP) a že odvolateľka použila zákonom prípustné odvolacie
dôvody (§ 205 ods. 2 písm. a/, c/ a f/ O. s. p., akt. § 365 ods. 1 písm. b/, e/ a h/ CSP), preskúmal
napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1
CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§
380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP),
postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas
verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5
dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok treba navzdory
námietkam žalobkyne považovať za vecne správny, keď súd prvej inštancie v miere postačujúcej pre
rozhodnutie zistil skutkový stav a vec aj správne posúdil po právnej stránke.



6. Odvolací súd nemal (napriek opačnému názoru odvolateľky) dôvod nesúhlasiť s podstatou
argumentácie použitej súdom prvej inštancie na podporu ním zvoleného spôsobu rozhodnutia (tak ako
táto vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku). U dôvodov predostretých súdom prvej inštancie
dostatočne jasne a i objektívne presvedčivo by tak zásadne postačovalo i len konštatovať ich správnosť
a odvolať sa na ne (prvá časť ust. § 387 ods. 2 CSP), odvolací súd však aj v tejto konkrétnej veci musí
učiniť zadosť tiež povinnosti vyporiadať sa s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní (§ 387 ods.
3 veta druhá CSP) a preto, ale aj pre celkovú úplnosť nad rámec už uvedeného súdom prvej inštancie
dopĺňa (§ 387 ods. 2 CSP in fine) nasledovné:

7. Časť námietok, urobených súčasťou odvolania proti rozsudku v prejednávanej veci, nemohla obstáť
pre ich absolútnu nepatričnosť a na ďalšiu časť z nich nešlo dosť dobre reagovať pre ich len
najvšeobecnejšie možné uplatnenie, pri ktorom síce voči úvahám odvolávajúcej sa žalobkyne zásadne
nešlo nič namietať (a ani s nimi polemizovať), práve prílišná všeobecnosť výhrad a nemožnosť ich
vztiahnutia aj na prípad v tejto konkrétnej veci však bránili konštatovaniu, žeby súd prvej inštancie pri
svojom rozhodovaní či tomuto predchádzajúcom postupe naozaj konal v rozpore s požiadavkami na
spravodlivé súdne konanie. Pokiaľ žalobkyňa v odvolaní tvrdila, že jej bola odňatá možnosť konať pred
súdom, svoje tvrdenie bližšie nekonkretizovala.
Pre záver o zbytočných prieťahoch exekučného súdu nestačí len samotné prekročenie lehoty, ale
aj zohľadnenie ďalších relevantných okolností prípadu. Medzi takéto okolnosti patrí napr. správanie
sa oprávneného, jeho súčinnosť, iné procesné prekážky a pod. Nemohlo obstáť tvrdenie žalobkyne
o „polemizovaní“ súdu o limitácií dĺžky konaní zákonnými lehotami. Výklad jednotlivých právnych
predpisov nesmie byť formalistický, má byť ústavne konformný, eurokonformný ako aj teleologický
(nachádzajúci zmysel a účel zákona). Primeraná rýchlosť konania je jednou z podmienok spravodlivého
procesu v širšom zmysle slova. Príliš dlhé konanie ohrozuje jeho účinnosť, pomalá spravodlivosť je
považovaná za odmietnutú spravodlivosť. Rýchlosť však neznamená prenáhlenosť. Konanie musí byť čo
najrýchlejšie ale tak, aby tým neutrpela jeho kvalita. Nesmie ísť na úkor riadneho výkonu spravodlivosti
a rešpektovania ostatných základných princípov konania (rozhodnutie ESĽP vo veci: Neumeister v.
Rakúsko z 27. decembra 1968). V rozhodnutí vo veci Bodaerdd v. Belgicko z 22. októbra 1992 ESĽP
uviedol, že čl. 6 Dohovoru o ľudských právach predpisuje rýchlosť súdneho konania, ale súčasne
zakotvuje všeobecnejší princíp riadneho výkonu spravodlivosti (Dohovor taktiež ráta s tým, že konanie
sa nemá príliš unáhliť).

8. Nech aj v tejto konkrétnej veci neplatil záver o nenáležitosti námietky týkajúcej sa použitia
novelizovaného znenia ustanovenia § 9 ods. 2 zodpovednostného zákona, keďže tu súd prvej inštancie
(na rozdiel od množstva iných tunajším odvolacím súdom skôr prejednaných druhovo totožných vecí za
účasti tých istých účastníčok) takéto znenie zákona použil (s vyslovením názoru o potrebe konštatovania
prieťahu spôsobom predpokladaným v ust. § 9 ods. 2 zodpovednostného zákona v znení zákona č.
412/2012 Z. z., v tejto súv. por. najmä 9. a 10. stranu písomného vyhotovenia rozsudku, § 9 ods. 2
zodpovednostného zákona v znení platnom a účinnom do 31. decembra 2012 aj po takomto čase a tiež
čl. I bod 8 a čl. II zákona č. 412/2012 Z. z.) a súhlasiť bolo treba so žalobkyňou, že tak (pre skorší nástup
zhliadanej tzv. škodovej udalosti) urobiť nemal, toto z dôvodov uvedených neskôr (odvolacím súdom
považovaných za nosné) na správnosť konečnej úvahy o nedôvodnosti žaloby nemalo žiaden vplyv.

9. Pokiaľ šlo o ostatné výhrady, namietané úvahy o nevysvetlení názoru, podľa ktorého účastníkom
(zrejme exekučného konania, tvoriaceho podklad nárokov uplatňovaných v prejednávanej veci)
nevznikol stav právnej neistoty, neboli v prejednávanej veci relevantnými (ako bude uvedené i neskôr)
a to isté platí aj v prípade námietky údajnou nesprávnosťou nevykonania dostatočného dokazovania
predloženým znaleckým posudkom, ktoré dokazovanie môže byť namieste až vtedy, ak nemožno mať
pochybnosti o existencii žalobou uplatneného práva, pričom akceptovanie opačného názoru by malo
za následok nehospodárne postupy súdov a neúmerné predražovanie súdnych konaní, v ktorých by
vykonané dôkazy nemohli na jednoznačnom výsledku konania nič zmeniť).

10. Aj povinnosť (štátov všeobecne i Slovenskej republiky osobitne) garantovať právo strán súdnych
konaní na spravodlivé súdne konanie a v jeho rámci tiež právo na rozhodnutie v primeranej lehote tu
nepochybne je, podmienky realizácie takýchto práv však na vnútroštátnej úrovni určujú práve zákony
a z tých práve ten pre rozhodnutie v prejednávanej veci kľúčový spôsobom podsúvaným odvolateľkou
vyložiť nešlo.



Podľa čl. I § 44 ods. 2 E. p. (v znení rozhodnom aj pre exekučné konanie tvoriace základ pre nárok
uplatnený žalobou v prejednávanej veci, teda do 31. mája 2010 vrátane, čiže pred nadobudnutím
účinnosti zákona č. 144/2010 Z. z. a všetkých po ňom nasledujúcich zákonov, novelizujúcich E. p.)
súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a
exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu
na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne
poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného
titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti
tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.
Z práve odcitovaného ustanovenia musí byť každému celkom zjavné práve to, čo správne vyvodil aj súd
prvej inštancie a síce, že zákonodarca v procese rozhodovania sa exekučného súdu o tom, či súdnym
exekútorom požadované poverenie na vykonanie exekúcie tomuto udelí, alebo nie, ustanovil lehotu
15 dní od doručenia žiadosti výlučne pre prípady nezistenia rozporu žiadosti, návrhu ani exekučného
titulu so zákonom a následného udelenia poverenia (predstavujúceho logický následok nedostatku
zistenia zákonom definovaného rozporu). V opačnom prípade, teda vtedy, ak sa rozpor so zákonom
zistí (žalobkyni z prejednávanej veci je pritom zaiste známy ten záver tunajšieho súdu z iných druhovo
totožných vecí, podľa ktorého nezistenie rozporu sa musí týkať všetkých troch v zákone uvedených
písomností, preskúmavaných v procese rozhodovania o udelení, resp. neudelení poverenia a naopak
zistenie postačuje už i u jednej z nich), lehota ustanovená nie je. Takýto odchylný prístup je tu evidentne
najmä preto, že protikladom poverenia (ktoré formálne nemá charakter rozhodnutia súdu a nemožno
proti nemu brojiť ani žiadnym opravným prostriedkom) je uznesenie (rozhodnutie) s možnosťou jeho
vydania spravidla až po obstaraní si súdom spoľahlivého podkladu pre potvrdenie záveru o prípadnom
rozpore či už žiadosti, návrhu alebo exekučného titulu (nezriedka inak všetkých troch takýchto listín či
prinajmenšom dvoch z nich) so zákonom. Obstaranie toho, čo v konkrétnej veci má za takýto podklad
poslúžiť (a čím v čase doručenia mu žiadosti o poverenie obvykle exekučný súd ešte nedisponuje)
a i jeho náležité vyhodnotenie si vyžaduje určitý čas a z pohľadu časového aspektu súhrnu takýchto
aktivít lehotu 15 dní zjavne nemožno považovať za postačujúcu (čo je mimo akúkoľvek pochybnosť
tiež dôvod, pre ktorý sa zákonodarca jej uzákoneniu v tomto prípade vyhol). Kým teda predbežný
záver o nedostatku dôvodov z čohokoľvek usudzovať na rozpor (nesúlad) exekučného titulu, návrhu na
začatie exekučného konania alebo žiadosti exekútora o poverenie velí s udelením poverenia neotáľať
a zákonom ustanovená lehota je tu práve za takýmto účelom, opačný predbežný záver je potrebné
si verifikovať alebo prinajmenšom argumentačne solídne vypodložiť a práve preto nemožno vydanie
uznesenia zamietajúceho žiadosť o poverenie „uponáhľať“. Zaiste by sa síce dalo namietať, že ak súd
lehotu na udelenie poverenia nedodrží, ostane mu v záujme predídenia prípadnej dôvodnej sťažnosti
na prieťahy a ďalším na to nadväzujúcim nárokom už len druhá zákonom predpokladaná možnosť
(rozhodnúť zamietnutím žiadosti o poverenie), v tomto smere však rozhodujúcim môže byť len to, či tzv.
exekučný spis súdu v čase plynutia lehoty na udelenie poverenia obsahoval podklady pre pozitívne aj
negatívne vybavenie žiadosti, akým spôsobom exekučný súd so žiadosťou naložil a či výsledok jeho
postupu bol neskôr účinne spochybnený.
S prihliadnutím k istej špecifičnosti situácie v prejednávanej veci, v ktorej malo tvrdený nesprávny úradný
postup založiť len čiastočné zamietnutie žiadosti o poverenie v kombinácii so „zvyškovým“ udelením
poverenia (ku ktorému došlo takto až po uplynutí lehoty uvedenej v čl. I § 44 ods. 2 E. p.) je pritom vyššie
podané závery žiaduce doplniť tým, čo už tunajší odvolací súd uzavrel v rámci svojej rozhodovacej
činnosti už skôr (napr. v rozsudku Krajského súdu v Trnave z 28. januára 2015 č. k. 10Co/80/2014-60,
týkajúcom sa Okresného súdu Trnava sp. zn. 8C/170/2013), čiže tým, že nedodržanie zákonnej lehoty
na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie za nesprávny úradný postup nemožno považovať vtedy,
ak výsledkom predbežnej úvahy exekučného súdu o súladnosti návrhu, žiadosti alebo titulu so zákonom
je podozrenie o čo i len čiastočnom nesúlade niektorej (alebo aj viacerých) z nich. V takýchto prípadoch
je totiž nutné zvážiť i riziká a práva potenciálne porušiteľné dodržaním lehoty za každú cenu na jednej
strane a jej nedodržaním na strane druhej, už spomínaný nedostatok praktickej vedomosti zákonodarcu
o tom, čo všetko je pre rozhodnutie sa súdu správne potrebné vedieť (zistiť) a do tretice tiež to, že nie
vždy je rozpor návrhu na vykonanie exekúcie, žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie či
exekučného titulu so zákonom tak zjavný, aby ho šlo identifikovať a aj ustáliť už v 15-dňovej lehote od
doručenia žiadosti súdu a aby zároveň v prípadoch len čiastočného nesúladu šlo v rovnakom časovom
horizonte odlíšiť i časti nesúladom trpiace od tých, ktoré naopak takto postihnuté nie sú. To priamo
súvisí s nevyhnutnosťou trvania na tom, aby sa a/ prípadné zamietnutie žiadosti o poverenie týkalo
všetkého, čo by mohlo viesť k vykonaniu exekúcie v rozpore so zákonom, b/ minimalizoval (či ešte lepšie
celkom eliminoval) jav udeľovania poverení na vykonanie takých exekúcií, ktoré bude potrebné následne



zastavovať z iných dôvodov než preto, že sa pre taký postup rozhodol sám oprávnený a c/ postup
exekučného súdu pri zistení čiastočného nesúladu niektorého z podkladov na vykonanie exekúcie so
zákonom obmedzil na jedno uznesenie zamietajúce žiadosť o poverenie (pokrývajúce všetky nedostatky
návrhu, žiadosti alebo exekučného titulu) a na tzv. zvyškové poverenie. Z ostatného práve uvedeného
logicky musí vyplynúť aj to, že pri nemožnosti udelenia poverenia tak, aby zodpovedalo celej požiadavke
vyjadrenej v návrhu, resp. celému obsahu exekučného titulu, nemôže byť nesprávnym postupom to, že
k udeleniu poverenia dôjde až potom, čo súd ustáli rozsah, v ktorom je udelenie poverenia vylúčené
a takto k udeleniu tzv. zvyškového poverenia pristúpi až súbežne so zamietnutím žiadosti tam, kde by
opak znamenal porušenie hierarchicky vyššie ležiaceho (závažnejšieho) právom chráneného záujmu
(než akým je právo obdržať výsledok rozhodovacej činnosti súdu v lehote).
Práve o taký prípad šlo v exekučnom konaní predchádzajúcom žalobe v prejednávanej veci, nakoľko
v exekučnom konaní Okresného súdu Dunajská Streda jeho sp. zn. 5Er/951/2009 exekučný súd prvej
inštancie na žiadosť súdneho exekútora o poverenie zo 7.10.2009, došlú mu 13.10.2009, zareagoval
(potom čo si najskôr vyžiadal rozhodcovský spis z rozhodcovského súdu) uznesením z 5.2.2010 č.
k. 5Er/951/2009-10, EX 9129/09, ktorým žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia v časti
zaplatenia úrokov z omeškania vo výške 0,236% denne zo sumy 326,64 eur od 13.12.2008 do zaplatenia
zamietol, proti ktorému uzneseniu oprávnená nepodala odvolanie, z čoho je zjavné jej uspokojenie
sa s poskytnutými dôvodmi čiastočnej nemožnosti vykonania rozhodcovského rozsudku, rozhodnutie
nadobudlo právoplatnosť a nasledovalo po ňom vydanie poverenia dňa 2.6.2010.
Exekučný súd bol povinný náležite skúmať exekučný titul, ktorým bol rozhodcovský rozsudok, a to už
v štádiu rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia. Podľa ustálenej judikatúry
ÚS SR (napr. sp. zn. I. ÚS 16/02) nedodržanie zákonom stanovenej lehoty sa nepovažuje automaticky
za porušenie základného práva účastníka konania, pretože je potrebné zohľadniť všetky okolnosti
prípadu. Zámerom zákonom stanovenej lehoty na vydanie poverenia v trvaní 15 dní bolo zefektívnenie
exekučného konania a snaha dosiahnuť, aby poverenie na vykonanie exekúcie nebolo zdržiavané
nečinnosťou exekučného súdu. Uvedená lehota je pre súd záväzná len do tej miery, ak by jej nedodržanie
mohlo byť označované za zbytočný prieťah. Táto lehota bola ideálnou predstavou zákonodarcu o dobe
potrebnej na to, aby sa poverenie mohlo vydať. Primeraná rýchlosť konania je jednou z podmienok
spravodlivého procesu v širšom zmysle slova. Príliš dlhé konanie ohrozuje jeho účinnosť, pomalá
spravodlivosť je považovaná za odmietnutú spravodlivosť. Rýchlosť však neznamená prenáhlenosť.
Konanie musí byť čo najrýchlejšie ale tak, aby tým neutrpela jeho kvalita. Nesmie ísť na úkor riadneho
výkonu spravodlivosti a rešpektovania ostatných základných princípov konania (rozhodnutie ESĽP vo
veci Neumeister v. Rakúsko z 27. decembra 1968). V rozhodnutí vo veci Bodaerdd v. Belgicko z 22.
októbra 1992 ESĽP uviedol, že čl. 6 Dohovoru o ľudských právach predpisuje rýchlosť súdneho konania,
ale súčasne zakotvuje všeobecnejší princíp riadneho výkonu spravodlivosti (Dohovor taktiež ráta s tým,
že konanie sa nemá príliš unáhliť). Ako už bolo vyššie uvedené nemohlo tak obstáť tvrdenie žalobkyne
o „polemizovaní“ súdu o limitácií dĺžky konaní zákonnými lehotami. Výklad jednotlivých právnych
predpisov nesmie byť formalistický, má byť ústavne konformný, eurokonformný ako aj teleologický
(nachádzajúci zmysel a účel zákona). Nebolo tiež možné prehliadať okolnosti prípadu, ktoré spočívali
v postupe samotnej žalobkyne, ktorá podávala návrhy na vykonanie exekúcie v enormne hromadnom
počte, ktorý objektívne znemožnil zamestnancom súdu, vybavujúcim exekučnú agendu, konať v kratších
stagnačných lehotách.
S poukazom na uvedené došlo k vyvráteniu už samotného skutkového základu primárneho atribútu
zodpovednostného vzťahu, v dôsledku čoho dôvodne súd prvej inštancie žalobu zamietol (žalobkyňa
neuniesla dôkazné bremeno o nesprávnom úradnom postupe exekučného súdu). Ak chýbal prvý
z atribútov zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (v danom prípade
nesprávny úradný postup) bolo bezpredmetné zaoberať sa existenciou ďalších atribútov, keďže by to na
bezzákladnosti žaloby o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy nemohlo nič zmeniť.

11. Odvolací súd riadiaci sa týmito úvahami a osvojujúci si aj dôvody súdu prvej inštancie preto
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP  potvrdil, vrátane vecne správneho
rozhodnutia o trovách konania pred súdom prvej inštancie.

12. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.
Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej  úspechu vo veci.
Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.



Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP, § 262
ods. 1 CSP v spojení s  §  396 ods. 1 CSP tak, že procesne plne úspešnej žalovanej priznal právo na
náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške, a to z dôvodu, že strana, ktorá mala plný úspech vo
veci, má nárok na náhradu všetkých účelne vynaložených trov proti strane, ktorá vo veci úspech nemala.

13.  K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná
veta zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení neskorších
zmien a doplnení; § 393 ods. 2 druhá veta CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (§ 421 ods. 1 CSP)
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/. (§ 421 ods. 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 <. nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. (§ 422 ods. 1 CSP)
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. (§ 424 CSP)
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77. (§ 425 CSP)
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil. (§
426 CSP)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.1
CSP)
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods.2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)



Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. (§ 429 ods.1 CSP)
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 ods.2 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.(§ 430 CSP)
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení. (§ 431 ods. 1 CSP)
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. (§ 431 ods. 2 CSP)
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci. (§ 432 ods.1 CSP)
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. (§ 432 ods.2 CSP)
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom. (§ 433 CSP)
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 434 CSP)
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania. (§ 435 CSP)", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "5C/446/2014", "guid": "61166d89-5ca5-478c-a8dc-ccfc046d79a6:144dc8b5-a51f-4907-b466-ee65a2ce7a8d", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:163be01a-e415-49c4-9dd7-21c929f3a6c5", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 16/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 16/02 z 9. 12. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-12-09", "citacie_n": 1091, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:163be01a-e415-49c4-9dd7-21c929f3a6c5"}, {"guid": "d7fd2596-93fc-40a0-bc52-0b2b27faa3a1:09913e07-01cb-4e78-9795-60071fef9208", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2015:2113204694.2", "spisova_znacka": "10Co/80/2014", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 10Co/80/2014 z 27. 1. 2015", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2015-01-27", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2015:2113204694.2"}, {"guid": "424149ef-150b-41cc-905d-08535ab8e351:07a27af3-dbaf-4b00-98e5-8d5332277b58", "ecli": null, "spisova_znacka": "5Er/951/2009", "nazov": "Uznesenie Okresného súdu Lučenec sp. zn. 5Er/951/2009 z 12. 10. 2011", "sud": "Okresný súd Lučenec", "datum_vydania": "2011-10-12", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/424149ef-150b-41cc-905d-08535ab8e351:07a27af3-dbaf-4b00-98e5-8d5332277b58"}], "citovane_v": []}