Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 26Co/540/2015 z 26. 9. 2016
Citácia: rozsudok Krajského súdu Trnava z 26. septembra 2016, sp. zn. 26Co/540/2015, ECLI:SK:KSTT:2016:2314226537.1
Krajský súd Trnava | 26Co/540/2015 | ECLI:SK:KSTT:2016:2314226537.1 | 2016-09-26 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci
Citované ustanovenia: § 3 zákona č. 514/2003 Z. z., § 4 zákona č. 514/2003 Z. z., § 9 zákona č. 514/2003 Z. z., § 15 zákona č. 514/2003 Z. z., § 16 zákona č. 514/2003 Z. z., § 17 zákona č. 514/2003 Z. z.
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/9d368f40-dc8d-4073-970d-a7775877cf72
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2016:2314226537.1

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26Co/540/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2314226537
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 09. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Slováčeková
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2314226537.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Slováčekovej a
sudcov Mgr. Jozefa Mačeja a JUDr. Daniela Ilavského v právnej veci žalobkyne: POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zast. splnomocnenkyňou: Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova
4, Bratislava, proti žalovanej: Slovenská republika konajúca prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky, Župné námestie 13, Bratislava, IČO: 00 166 073, o zaplatenie 396,28 eur, o
odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Galanta z 11. mája 2015 č.k. 35C/285/2014-45, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie sa  p o t v r d z u j e .

II. Žalovaná má právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa na žalovanej
domáhala zaplatenia náhrady majetkovej škody 175 eur a nemajetkovej ujmy 221,28 eur a II.
žalovanej nepriznal náhradu trov konania. Rozhodnutie vo veci samej (o žalobe založenej na tvrdenom
nesprávnom úradnom postupe Okresného súdu Dunajská Streda v exekučnom konaní vedenom
takýmto súdom pod sp. zn. 5Er/779/2006 s následným vyvodzovaním z toho zodpovednosti štátu)
odôvodnil právne ust. § 3 ods. 1 písm. d), § 4 ods. 1 písm. a), § 9 ods. 1 a 2, a § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17
ods. 1 a 2, § 19 ods.1 a § 27  zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej tiež len „ZoZzŠ“), § 41 ods. 2 a  § 44 ods. 2 zákona č.
233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučného poriadku) v znení neskorších
zmien a doplnení (ďalej len „E.p.“),  § 120 ods. 1  (zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v
znení účinnom do 31. decembra 2008); vecne tým, že vo vyššie označenom konaní nešlo konštatovať
nesprávny úradný postup súdu, ak rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na
šiesty deň od jej doručenia súdu a to vydaním poverenia (toto bolo následne aj doručené súdnemu
exekútorovi v lehote 10 dní odo dňa jeho vydania), ohľadne prípadného prieťahu sa neviedlo žiadne
disciplinárne konanie a neriešila sa sťažnosť na prieťahy v konaní, nerozhodoval Ústavný súd Slovenskej
republiky či Európsky súd pre ľudské práva,  že o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
bolo rozhodnuté a v postupe Okresného súdu Dunajská Streda neboli zistené žiadne pochybenia
nakoľko tento konal riadne, nedopustil sa nesprávneho úradného postupu a teda je možné konštatovať,
že absentuje prvotná podmienka pre vznik zodpovednosti štátu a to nesprávny úradný postup orgánu
verejnej moci ktorý v konaní nebol preukázaný. Žalobkyňa nepreukázala vznik škody a príčinnú súvislosť
medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody, čo bol dôvod na zamietnutie uplatnených
nárokov pre ich nedôvodnosť. Žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno ani o existencii jej  nároku na
nemajetkovú ujmu, nakoľko táto prichádza do úvahy len v tom prípade, ak by iba samotné konštatovanie
porušenia práva nebolo dostatočným vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. V
tomto konaní však nebolo možné ani len  konštatovanie porušenia práva, lebo žalobkyňa nepreukázala



existenciu nesprávneho úradného postupu, v dôsledku čoho potom nie je potrebné pre účely tohto
konania skúmať existenciu škody, jej rozsahu ani nemajetkovú ujmu, ktorej náhrady sa žalobkyňa
domáha, dôvodil ďalej súd prvej inštancie. Súd  nedoplnil na návrh žalobkyne  dokazovania spisom
žalovanej ohľadne žiadosti žalobkyne o predbežné prerokovanie nároku, nakoľko otázka predbežného
prerokovania nároku nebola sporná a dokazovanie v takomto smere by bolo pre účely tohto konania
rozhodnutia vo veci samej neúčelným a nehospodárnym. Obdobne súd nevyhovel návrhu žalobkyne na
doplnenie dokazovania predloženým znaleckým posudkom o výške škody,  nakoľko aj v tomto prípade
by išlo o dokazovanie neúčelné, z dôvodu, že žalobkyňa v konaní nepreukázala svoje skutkové tvrdenia
o nesprávnom úradnom postupe Okresného súdu Dunajská Streda. Rozhodnutie o trovách konania
odôvodnil právne len paušálnym odkazom na § 151 ods. 1 a 2 O.s.p. a vecne úspechom žalovanej,
ktorá si náhradu trov konania v lehote troch pracovných dní odo dňa vyhlásenia rozsudku nevyčíslila.

2. Proti tomuto rozsudku podala v celom rozsahu včas odvolanie iba žalobkyňa a navrhla ho
zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietala, že postupom súdu prvého
stupňa jej bola odňatá možnosť konať pred súdom, ďalej že okresný súd vec nesprávne právne
posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav
a tiež, že neúplne zistil skutkový stav, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností. Súd prvého stupňa podľa nej rozhodol v merite veci na základe (a s použitím)
„inšpirácie“ novou právnou úpravou (obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zodpovednostného zákona
v znení zákona č. 412/2012 Z.z.), hoci interpretácia hmotného práva platného v čase vzniku právnej
skutočnosti aj založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo
súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti aj po tom, čo už došlo k založeniu
zodpovednostného právneho vzťahu, nie je možná. Uplatnením opačného názoru de iure aj de facto
došlo k aplikácii princípu priamej retroaktivity, čo je neprípustné.  Ďalej namietala, že súd neprípustne
vytvára konštrukciu, podľa ktorej je nárok žalobkyne na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy
anulovaný nedôveryhodnosťou údajov o výške takto uplatnených nárokov a to aj napriek tomu, že
samotná nedôveryhodnosť údajov nemôže nič zmeniť na fakte, že zo strany štátneho orgánu došlo
k nesprávnemu úradnému postupu a to preto, že rozhodnutie nebolo vydané v zákonom stanovenej
lehote.  Súdu prvého stupňa tiež vytkla, že vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkovi
nevznikol stav právnej neistoty, poukazujúc na to, že právna neistota existuje vždy do času, kým
nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V tejto súvislosti dôvodil, že v danom prípade zákonodarca vytvoril
legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty ktorú exekučný súd ignoroval
a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý
súdny proces neakceptovateľný. Súdu neprislúcha ani polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní
zákonnými lehotami, má aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným
súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Súd prvého stupňa svojimi
úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva
(ktorá je základom štandardu ochrany základných práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny
proces a osobitne práva na prerokovanie veci v primeranom čase). Zodpovednosť štátu podľa takejto
judikatúry vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, avšak dĺžku konania ovplyvňujú „mimosúdne“ faktory,
napr. rozsah nevybavenej súdnej agendy, keď je to najmä štát, ktorý musí plniť svoj pozitívny záväzok
vo vzťahu k právu na prerokovanie veci v primeranej lehote. Ďalej namietla, že zamietnutím návrhu
žalobkyne na znalecké dokazovanie  súd znemožnil objektívnym spôsobom preukázať výšku materiálnej
škody a mechanizmus jej vzniku, že nesprávnym bol aj záver súdu o premlčaní nárokov žalobkyne
uplatnených v tomto konaní z dôvodu, že súd nesprávne určil začiatok plynutia premlčacej lehoty.
Pokiaľ súd nerozhodol o návrhu žalobkyne na prerušenie konania z dôvodu prebiehajúceho konania o
prejudiciálnej otázke odňal tým žalobkyni možnosť konať pred súdom.

3. Žalovaná odvolací návrh nepodala a k odvolaniu žalobkyne sa nevyjadrila.

4. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového
poriadku (ďalej len C.s.p.), účinného od 1.7.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb.
Občiansky súdny poriadok, pričom podľa § 470 ods. 1 C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon
aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

5. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.), po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo
podané včas (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávnenou osobou  (§ 359 C.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému
je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané



náležitosti (§ 363 C.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods.  C.s.p.),
preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 ods.1 a §
380 C.s.p.), vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby zopakovania
či doplnenia dokazovania (§ 383 a § 384 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 C.s.p.
a contrario) postupom podľa § 219 ods. 3, C.s.p., keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku
na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke súdu bolo zverejnené v lehote najmenej 5 dní pred jeho
vyhlásením  a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné, keďže napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie je vecne správny.

6. Predovšetkým totiž odvolací súd nemal dôvod nesúhlasiť  argumentáciou použitou súdom prvej
inštancie na podporu ním zvoleného spôsobu rozhodnutia (tak ako táto - rozumej argumentácia - vyplýva
z odôvodnenia napadnutého rozsudku okrem jeho záveru o premlčaní nárokov žalobkyne uplatnených
v tomto konaní po tom, čo prijal záver o ich neexistencii, nakoľko podľa ustálenej súdnej praxe súd
skúma premlčanie len u existujúcich nárokov, čo však nebol prípad tejto veci). U dôvodov predostretých
okresným súdom dostatočne jasne a i objektívne presvedčivo  by tak zásadne postačovalo  konštatovať
ich správnosť a odvolať sa na ne (prvá časť ust. § 387 ods. 2 C.s.p.), odvolací súd však aj v tejto
konkrétnej veci splniac si povinnosť  vysporiadať sa i s tzv. odvolacími námietkami a preto, ale aj pre
celkovú úplnosť nad rámec už uvedeného súdom prvej inštancie dopĺňa (§ 387 ods. 2 C.s.p. in fine)
nasledovné:

7. Časť námietok, urobených súčasťou odvolania proti rozsudku v prejednávanej veci, nemohla obstáť
pre ich absolútnu nepatričnosť a na ďalšiu časť z nich nešlo dosť dobre reagovať pre ich len
najvšeobecnejšie možné uplatnenie, pri ktorom síce voči úvahám odvolávajúcej sa žalobkyne zásadne
nešlo nič namietať (a ani s nimi polemizovať), práve prílišná všeobecnosť výhrad a nemožnosť ich
vztiahnutia aj na prípad v tejto konkrétnej veci však bránili konštatovaniu, žeby súd prvého stupňa pri
svojom rozhodovaní či tomuto predchádzajúcom postupe naozaj konal v rozpore s požiadavkami na
spravodlivé súdne konanie.

8. Predovšetkým totiž odvolací súd nemal dôvod nesúhlasiť (až na úvahy o nevedení žiadneho
disciplinárneho či iného obdobného konania, ktorého výsledkom by bolo konštatovanie nesprávneho
úradného postupu, kde bolo treba prisvedčiť námietke žalobkyne, že tu nemohol obstáť pokus prakticky
sa zaštítiť právnou úpravou nadobudnuvšou účinnosť až po postupoch exekučného súdu, v ktorých sa
videla tzv. škodná udalosť) s argumentáciou použitou súdom prvého stupňa na podporu ním zvoleného
spôsobu rozhodnutia (tak ako táto - rozumej argumentácia - vyplýva z odôvodnenia napadnutého
rozsudku). U dôvodov predostretých (opäť s vyššie spomenutou výnimkou) dostatočne jasne a i
objektívne presvedčivo (samozrejme bez ambície presvedčiť kohokoľvek, najmä nie niekoho s celkom
jednoznačným záujmom na inom výsledku konania) by tak zásadne postačovalo i len konštatovať ich
správnosť a odvolať sa na ne (prvá časť ust. § 219 ods. 2 O. s. p.), odvolací súd však aj v tejto konkrétnej
veci musí učiniť zadosť tiež povinnosti vysporiadať sa i s tzv. odvolacími námietkami a preto, ale aj pre
celkovú úplnosť nad rámec už uvedeného súdom prvého stupňa dopĺňa (§ 219 ods. 2 O. s. p. in fine)
nasledovné :

9. Časť námietok, urobených súčasťou odvolania proti rozsudku v prejednávanej veci, nemohla obstáť
pre ich nepatričnosť a na ďalšiu časť z nich nešlo dosť dobre reagovať pre ich len najvšeobecnejšie
možné uplatnenie, pri ktorom síce voči úvahám odvolávajúcej sa žalobkyne zásadne nešlo nič namietať
(a ani s nimi polemizovať), práve prílišná všeobecnosť výhrad a nemožnosť vztiahnutia väčšiny z nich
aj na prípad v tejto konkrétnej veci však bránili konštatovaniu, žeby súd prvého stupňa pri svojom
rozhodovaní či tomuto predchádzajúcom postupe (čo sa týkalo aj ním vyhodnocovaných postupov
exekučného súdu) naozaj konal v rozpore s požiadavkami na spravodlivé súdne konanie.

10. Nech aj v tejto konkrétnej veci neplatil záver o nenáležitosti námietky týkajúcej sa použitia
novelizovaného znenia ustanovenia § 9 ods. 2 zodpovednostného zákona, keďže tu súd prvého stupňa
(na rozdiel od množstva iných tunajším odvolacím súdom skôr prejednaných druhovo totožných vecí
za účasti tých istých účastníčok) takéto znenie zákona použil (nech aj nie celkom transparentne,
nakoľko sa vyhol priamej citácii ustanovenia, avšak s vyslovením názoru o potrebe konštatovania
prieťahu spôsobom predpokladaným v ust. § 9 ods. 2 zodpovednostného zákona v znení zákona č.
412/2012 Z. z., v tejto súv. por. najmä str. 6 a 7 prvopisu písomného vyhotovenia rozsudku, § 9 ods. 2
zodpovednostného zákona v znení platnom a účinnom do 31. decembra 2012 aj po takomto čase a tiež



čl. I bod 8 a čl. II zákona č. 412/2012 Z. z.) a súhlasiť bolo treba so žalobkyňou, že tak (pre skorší nástup
zhliadanej tzv. škodovej udalosti) urobiť nemal, toto z dôvodov uvedených neskôr (odvolacím súdom
považovaných za nosné) na správnosť konečnej úvahy o nedôvodnosti žaloby nemalo žiaden vplyv.

11. Pokiaľ šlo o ostatné výhrady, namietané úvahy o nevysvetlení názoru, podľa ktorého účastníkom
(zrejme exekučného konania, tvoriaceho podklad nárokov uplatňovaných v prejednávanej veci)
nevznikol stav právnej neistoty, neboli v prejednávanej veci taktiež relevantnými (ako bude uvedené
i neskôr) a to isté platilo aj v prípade námietky neoboznámením sa so znaleckým posudkom, resp.
nevykonania takéhoto dôkazu (ktoré dokazovanie môže byť namieste až vtedy, ak nemožno mať
pochybnosti o existencii žalobou uplatneného práva a akceptovanie opačného názoru by malo za
následok nehospodárne postupy súdov a neúmerné predražovanie súdnych konaní, v ktorých by
vykonané dôkazy nemohli na celkom jednoznačnom výsledku konania nič zmeniť).

12. Aj povinnosť (štátov všeobecne i Slovenskej republiky osobitne) garantovať právo účastníkov
súdnych konaní na spravodlivé súdne konanie a v jeho rámci tiež právo na rozhodnutie v primeranej
lehote tu nepochybne je, žalobkyni však zrejme uniklo, že podmienky realizácie takýchto práv na
vnútroštátnej úrovni určujú práve zákony a z tých práve ten pre rozhodnutie v prejednávanej veci kľúčový
spôsobom podsúvaným odvolateľkou vyložiť nešlo.

13. Podľa čl. I § 44 ods. 7 E. p. (v znení rozhodnom aj pre exekučné konanie tvoriace základ pre nárok
uplatnený žalobou v prejednávanej veci, teda do 30. novembra 2006 vrátane, čiže pred nadobudnutím
účinnosti zákona č. 585/2006 Z. z. a všetkých ďalších po ňom nasledujúcich zákonov, novelizujúcich E.
p., popritom však až od 1. septembra 2005, v tejto súv. por. čl. II body 47 a 48 zákona č. 341/2005 Z. z.)
oprávnený môže kedykoľvek v priebehu exekučného konania aj bez uvedenia dôvodu podať na príslušný
okresný súd návrh na zmenu exekútora a súd rozhodne o zmene exekútora do 30 dní od doručenia
návrhu oprávneného na zmenu exekútora; podľa odseku 8 práve citovaného paragrafu i zákona potom
súd v rozhodnutí o zmene exekútora podľa odseku 7 zároveň vykonaním exekúcie poverí exekútora,
ktorého navrhne oprávnený a vec mu postúpi spolu s exekučným spisom súdneho exekútora, ktorý bol
vykonaním exekúcie pôvodne poverený.

14. V prípade ustanovení čl. I § 44 ods. 7 a 8 E. p. v znení účinnom od 1. septembra 2005 do 30.
novembra 2006 vrátane ide o situáciu prakticky sa v ničom neodlišujúcu od procesu (ne)udeľovania
poverení preto, že rozhodná úprava formálne ustanovila lehotu iba na kladné rozhodnutie o návrhu
oprávneného (tak ako v prípade rozhodovania o udelení či neudelení poverenia na vykonanie exekúcie
prípadné zamietnutie žiadosti exekútora taktiež nie je limitované zákonom ustanovenou lehotou,
vyjadrujúcou inak iba subjektívnu predstavu zákonodarcu o tom, v akom čase je možné zhromaždiť
podklady nevyhnutné pre rozhodnutie sa súdu medzi oboma do úvahy prichádzajúcimi alternatívami či v
tom horšom prípade vedome kalkulujúceho s možnosťou, že sa k rozhodovaniu súdov bude pristupovať
aj bez obstarania takýchto podkladov). To treba vyvodiť nielen jednoduchým jazykovým výkladom ust.
čl. I § 44 ods. 7 E. p., podľa ktorého sa v 30-dňovej lehote od doručenia návrhu má rozhodnúť o zmene
(čiže o jej uskutočnení a nie i o neuskutočnení), ale tiež logickým a aj systematickým výkladom takéhoto
ustanovenia, v spojitosti s naň bezprostredne nadväzujúcim ustanovením čl. I § 44 ods. 8 vety prvej
E. p. v príslušnom znení, keďže tu súčasťou rozhodnutia „o zmene“ má byť aj poverenie exekútora
a postúpenie veci s exekučným spisom súdneho exekútora, ktorý bol vykonaním exekúcie poverený
pôvodne. To obsahovo vylučuje nielen, aby taký postup prichádzal do úvahy vtedy, ak by sa súd rozhodol
návrhu oprávneného nevyhovieť a pôvodného exekútora nevymeniť, ale uplatnenie práve priblíženého
postupu je závislým tiež na tom, či súd v čase plynutia mu 30-dňovej lehoty na rozhodnutie o zmene
exekútora má k dispozícii exekučný spis pôvodne povereného exekútora (majúci sa postúpiť exekútorovi
novému), alebo prinajmenšom zákonom predpokladanú možnosť taký spis ešte pred uplynutím lehoty
od exekútora stále ešte disponujúceho poverením na vykonanie exekúcie vyžiadať. Práve vo vzťahu
k tomuto aspektu diskutovaného problému platí, že zakotvenie zákonnej lehoty na rozhodnutie bez
vytvorenia súvisiacich zákonných podmienok učiniť zadosť požiadavkám kladeným na požadované
rozhodnutie spôsobilo obsoletnosť (nepoužiteľnosť) úpravy lehoty na rozhodnutie.

15. Práve uvedené bolo tzv. ťažiskovým dôvodom, pre ktorý bolo treba považovať za správny ten
záver súdu prvého stupňa, podľa ktorého sa žalobkyni nepodarilo preukázať už existenciu prvého z
atribútov zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorým je v tomto prípade
postup súdu považovateľný za nesprávny úradný postup. Ak už tento atribút chýbal, bezpredmetné bolo



zaoberanie sa prípadnou existenciou tých ďalších, pretože by to na bezzákladnosti žaloby o náhradu
škody a nemajetkovej ujmy nemohlo nič zmeniť.

16. Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 2 O. s. p. ako vecne
správny potvrdil. Týkalo sa to aj rozhodnutia o trovách konania, odôvodneného síce stručnejšie, aj
v tomto prípade však ako po vecnej, tak i po právnej stránke náležite (kde inak i pre prípad vzniku
trov žalovanej platilo, že účastníčka sa procesného práva na náhradu vzdala najneskôr nepodaním
odvolania proti rozsudku, ktorým jej požiadavka na náhradu trov konania akceptovaná nebola - čím v tu
diskutovanej súvislosti treba samozrejme rozumieť nepodanie odvolania výlučne v časti trov konania).

17. Podľa § 222 ods. 3 a § 164 O. s. p. súdu prvého stupňa ale odvolací súd nariadil vykonanie opravy
zrejmej nesprávnosti v úvodnej časti napadnutého rozsudku, spočívajúcej v potrebe označenia žalovanej
spôsobom zodpovedajúcim zákonu aj žalobe (žalovanou je Slovenská republika /štát/, kým Ministerstvo
spravodlivosti je len osobou, prostredníctvom ktorej štát koná). Preto správne označenie žalovanej má
byť súladné s ustanovením § 21 ods. 4 a § 79 ods. 1 predposlednej vety O. s. p. a inak aj tým, ako
žalovanú v úvodnej časti tohto svojho rozsudku označil odvolací súd.

18. V takto skončenom odvolacom konaní bola úspešná žalovaná a bola to tak ona, komu podľa § 224
ods. 1  a § 142 ods. 1 O. s. p. vzniklo aj právo na náhradu trov odvolacieho konania. Žalovaná však
nepodala návrh na priznanie jej náhrady trov (hoci ide o nutnú procesnú podmienku podľa § 151 ods. 1
O. s. p.) a ak sa ani zo spisu vznik žiadnych trov konania tejto účastníčky v odvolacom konaní nepodával,
rozhodnúť šlo aj tu iba nepriznaním náhrady.

19. Podľa § 3 ods. 1 písm. d) a 2 ZoZzŠ (3 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení účinnom  do 1. januára 2013
- nadobudnutia účinnosti zákona č. 412/2012 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 514/2003 Z.z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov) štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola
spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona pri výkone verejnej moci nesprávnym
úradným postupom. Zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

20. Podľa § 4 ods. 1 písm. a) cit. zákona vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej
moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti  Slovenskej republiky, ak  škoda
vznikla v občianskom súdnom konaní alebo v trestnom konaní a ak tento zákon neustanovuje inak.

21. Podľa § 9 ods. 1 a 2 cit. zákona štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

22. Podľa § 15 ods. 1 cit. zákona nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom
je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné
prerokovanie nároku (ďalej len žiadosť) s príslušným orgánom podľa § 4 a 11.

23. Podľa ust. § 16 ods. 1 cit. zákona ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo jeho
časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku
alebo jeho neuspokojenej časti na súde.

24. Podľa ust. § 17 ods. 1 a 2 cit. zákona uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk.               V
prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom
na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj
nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.

25. Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že v prípade zodpovednosti za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom sa jedná o objektívnu zodpovednosť, čo znamená, že zo strany



oprávneného subjektu (poškodeného) nie je potrebné preukazovať zavinenie vo forme úmyslu resp.
nedbanlivosti, ale stačí preukázať, že škoda je výsledkom činnosti príslušného orgánu štátu.

26. Ústavným základom uvedenej zodpovednosti je čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky: Každý má
právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu
verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom.

27. Pre priznanie náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je nevyhnutné súčasné
splnenie troch podmienok: 1/ nesprávny úradný postup, 2/ vznik škody a 3/ príčinná súvislosť
medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Predpoklad súčasného splnenia uvedených
podmienok znamená, že ak chýba čo i len jedna z podmienok, náhradu škody nie je možné priznať.
Dôkazné bremeno preukázať podmienky náhrady škody spočíva na poškodenom, v preskúmavanej veci
na žalobkyni.

28. Pojem „nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci“ ako to správne konštatoval aj súd prvej
inštancie nie je zákonodarcom v citovanom ustanovení § 9 ods. 2 ZoZzŠ  výslovne definovaný, je
uvedený len príkladmo. Je však možné vyvodiť, a to aj z ustálenej judikatúry, že ide o taký úradný postup,
ktorý má vadu, ktorá nie je v súlade s príslušnou právnou úpravou. Jedná sa o postup, pri ktorom dôjde k
porušeniu pravidiel stanovených právnymi predpismi  pre konanie orgánu verejnej moci alebo porušeniu
poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie alebo cieľa tejto činnosti, teda o postup nezákonný. Skutočnosť,
že ide o nesprávny úradný postup taktiež určuje fakt, že musí ísť o úradný postup priamo súvisiaci s
výkonom právomocí orgánu verejnej moci. Nesprávnym úradným postupom nie sú len prípady, v ktorých
orgán verejnej moci priamo koná (pri rozhodovacej činnosti),  ale aj  pri porušení povinnosť urobiť úkon
alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, prípadne ak ide o nečinnosť pri výkone verejnej
moci.

29. Súd prvej inštancie tak predovšetkým správne posúdil otázku existencie (či presnejšie neexistencie)
prvého z atribútov zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorým je v
tomto prípade postup súdu považovateľný za nesprávny úradný postup. Ak už tento atribút chýbal,
bezpredmetné bolo zaoberanie sa prípadnou existenciou tých ďalších, pretože by to na bezzákladnosti
žaloby o náhradu škody a nemajetkovej ujmy z takéhoto dôvodu nemohlo nič zmeniť.

30. Vzhľadom na uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil,
keď tento správne rozhodol i o náhrade trov konania. Rozsudok odvolacieho súdu bol verejne vyhlásený
dňa 27. septembra 2016 (§ 219 ods.1 a 3 C.s.p.).

31. V odvolacom konaní bola v plnom rozsahu úspešná žalovaná, v dôsledku čoho jej podľa ustanovenia
§ 396 ods. 1  C.s.p. v spojení s ustanovením § 255 ods.1 C.s.p. vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho
konania v rozsahu jej úspechu vo veci. Preto jej odvolací súd podľa § 262 ods.1 C.s.p. priznal právo na
náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

32. K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná
veta zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení            a § 393 ods. 2
posledná veta  C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci   samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa  už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo



f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).



V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).