{"guid": "d9e690c5-ccd8-4431-8c2a-9bd41eb74156:dfbc74da-a9f9-4348-a0c3-0d74729d7cb2", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2016:2314209619.1", "spisova_znacka": "10Co/402/2015", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 10Co/402/2015 z 28. 11. 2016", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Trnava z 28. novembra 2016, sp. zn. 10Co/402/2015, ECLI:SK:KSTT:2016:2314209619.1", "identifikacne_cislo": "2314209619", "sud": {"guid": "sud_109", "nazov": "Krajský súd Trnava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-trnava"}, "sudca": "JUDr. Eva Hercegová", "sudca_id": 901, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-eva-hercegova-901", "datum_vydania": "2016-11-28", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Pripúštajúce spätvzatie návrhu, zrušujúce rozsudok a zastavujúce konanie", "Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-120.odsek-1", "nazov": "§ 120 ods. 1 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-120.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-120"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-370", "nazov": "§ 370 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-370", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-370"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1963/99#paragraf-120", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-370"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/dfbc74da-a9f9-4348-a0c3-0d74729d7cb2", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2016:2314209619.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTT:2016:2314209619.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTT:2016:2314209619.1/text", "citacie_n": 2, "text": "Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/402/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2314209619
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 11. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlatica Javorová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2314209619.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlatice Javorovej a členov senátu
JUDr. Martina Holiča a Mgr. Jozefa Mačeja, v právnej veci žalobkyne: CD Consulting s.r.o., so sídlom
Politických vězňů 1272/21, Nové Město, 110 00 Praha 1, Česká republika, IČ: 264 29 705, zastúpenej
splnomocnenkyňou: Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421,
proti žalovanej: A. U., nar. XX. M. XXXX, trvalo bytom A., Y.. Q. XXX/XXX, o 522 eur s príslušenstvom, o
odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Galanta zo 14. apríla 2015, č. k. 17C/182/2014-31,
takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd  p r i p ú š ť a   späťvzatie žaloby v časti zmenkového úroku vo výške 0,19% denne zo
sumy 522 eur od 6. marca 2011 do zaplatenia a v tejto časti napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
r u š í   a konanie   z a s t a v u j e .

II. V zostávajúcej časti napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie  p o t v r d z u j e .

III. Žalovaná má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. zamietol žalobu (ktorou sa žalobkyňa proti žalovanej
domáhala zaplatenia zmenkovej sumy 522 eur, zmenkového úroku 0,25% denne zo sumy 522 eur od
6.3.2011 do zaplatenia, 6% ročného úroku zo zmenkovej sumy 522 eur od 20.5.2011 do zaplatenia,
zmenkovej odmeny vo výške 1/3% zmenkovej sumy, teda 1,74 eur a ktorú žalobu žalobkyňa podala
na tlačive A - Návrh na uplatnenie pohľadávky podľa čl. 4 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu
a Rady (ES) 861/2007, ktorým sa ustanovuje európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu)
a II. žalovanej nepriznal náhradu trov konania.  Právne svoje rozhodnutie vo veci samej odôvodnil
ust. čl. 2 ods. 1, čl. 3 ods. 1, čl. 5 ods. 1 až 4, čl. 7 ods. 1 až 3, čl. 13 nariadenia Európskeho
parlamentu a Rady (ES) 861/2007 z 11.7.2007, ktorým sa ustanovuje európske konanie vo veciach s
nízkou hodnotou sporu ; § 17 ods. 3 a § 75 zmenkového a šekového zákona č. 191/1950 Zb.; § 3, §
39, § 52 ods. 1 a 2, § 53 ods. 1 až 3, ods. 4 písm. k/ a ods. 5,  § 54 ods. 1 a 2 O. z. (Občianskeho
zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy); § 9 ods. 1 a 2, § 11 ods. 1
písm. a/ a b a § 25 ods. 5/ z. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a
pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení  účinnom v čase uzavretia
zmluvy (ďalej aj „ZoSÚ“) a § 4 ods. 6 zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a
doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení
neskorších predpisov; § 103 a § 159 ods. 3 O.s.p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb.
v znení neskorších zmien a doplnení); čl. 1 ods. 1 a čl. 6  Smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993
o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a článku 4, 9 a 14 Smernice Rady 87/102/
EHS z 22.12.1986 o aproximácii zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení členských



štátov, ktoré sa týkajú spotrebiteľského úveru; poukázal na uznesenie Krajského súdu v Trnave sp.
zn. 10NCb/6/2013 z 25.6.2013, rozhodnutia Európskeho súdneho dvora  C - 419/2011 a C-558/2013
a Najvyššieho súdu SR zo 6.5.2008 pod sp. zn. 4 Obo 161/2007. Vecne uviedol, že žalobkyňa v
žalobe dôvodila, že ako indosatár je nadobúdateľkou všetkých práv zo zmenky, ktorú vystavila žalovaná
8.9.2010, indosovaná zmenka je vistazmenkou opatrenou doložkou „na platenie predložiť v lehote 4
rokov od vystavenia“ s tým, že disponuje len originálom zmenky a teda nemá informácie o akýchkoľvek
iných potencionálne existujúcich vzťahoch žalovanej a predchádzajúceho majiteľa zmenky, ktorá bola
v tomto konaní uplatnená. Do textu zmenky bol poňatý záväzok žalovanej zaplatiť za túto zmenku pri
predložení na rad zmenkového veriteľa zmenkovú sumu 522 eur spolu s 0,25 % denným zmenkovým
úrokom od 6.3.2011, za miesto splatenia bolo určené sídlo pôvodného zmenkového veriteľa spoločnosti
Pohotovosť, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25. Indosant predložil zmenku k zaplateniu, pričom
žalovaná mu doposiaľ na zmenkovú sumu neuhradila nič. Keďže zmenková suma je opatrená doložkou
„bez protestu“, indosant nenechal skutočnosť predloženia zmenky na platenie zistiť verejnou listinou.
Súd prvej inštancie mal za preukázané, že 8.9.2010 bola uzatvorená písomná úverová zmluva č.
408600340, ktorou veriteľ - spoločnosť Pohotovosť, s.r.o. poskytol v prospech žalovanej ako fyzickej
osoby - spotrebiteľa spotrebiteľský  úver vo výške 300 eur, ktorý sa táto zaviazala splatiť v celkovej
sume 588 eur v 12 mesačných  splátkach po 49 eur počnúc dňom 1.10.2010. V zmluve nie je uvedený
úrok, iba výška poplatku 288 eur, bez jeho konkretizácie a uvedenia RPMN (ročnej percentuálnej miery
nákladov), ako aj priemernej hodnoty RPMN. Spotrebiteľský úver prevzala žalovaná 8.9.2010. Žalovaná
8.9.2010 vystavila vlastnú zmenku, obsahom ktorej je jej záväzok zaplatiť za túto zmenku pri predložení
na rad spoločnosti POHOTOVOSŤ s.r.o. sumu 522 eur a zmenkový úrok vo výške 0,25 % denne z
tejto sumy od 6.3.2011. Uvedená zmenka bola vystavená ako vistazmenka a bola opatrená doložkou
„bez protestu“ a „na platenie predložiť v lehote 4 rokov od vystavenia“ a za miesto platenia bolo určené
sídlo pôvodného zmenkového veriteľa a to spoločnosť POHOTOVOSŤ, s.r.o. Z rubovej strany zmenky
vyplýva, že uvedená spoločnosť túto zmenku indosovala na rad žalobkyne. Z uvedenej listiny vyplýva, že
ide o vzorové tlačivo, do ktorého boli rukou vpísané údaje: dátum a miesto vystavenia, identifikačné údaje
vystaviteľa, ako aj jeho podpis, pričom zmenková suma je vyjadrená číslicami, ako aj slovami a dátum
začiatku úročenia je v listine uvedená odlišným tlačeným písmom ako zvyšok vzorového tlačiva. Článok
13 všeobecných podmienok poskytnutia úveru (ďalej aj „VPPÚ“) obsahuje dohodu o vyplnení zmenky,
v ktorej sa uvádza, že na zabezpečenie dlžníka ako vystaviteľa zmenky vyplývajúceho z úverovej
zmluvy voči veriteľovi ako remitentovi, vystavil vystaviteľ zmenku, v ktorej nie sú vyplnené zmenková
suma a dátum začiatku úročenia zmenkovej sumy. Ručiteľ je z takto vystavenej zmenky zaviazaný ako
zmenkový ručiteľ. Zmluvné strany a ručiteľ sa dohodli, že zmenkovú sumu vyplní na zmenke remitent
najskôr v deň, kedy sa v zmysle bodu 4 týchto podmienok stane celý dlh splatný okamžite, t.j. keď
dlžník neuhradí včas 4 po sebe idúce splátky, prípadne uhradí len časti splátok alebo neuhradí včas
poslednú splátku, alebo časť poslednej splátky. Zmenková suma bude pozostávať zo sumy všetkých
peňažných nárokov veriteľa voči dlžníkovi, ktoré veriteľovi vzniknú ku dňu vyplnenia zmenky. Dátum
začiatku úročenia zmenkovej sumy vyplní na zmenke remitent tak, že ním bude deň, kedy sa v zmysle
bodu 4 týchto podmienok stal splatný celý dlh. Pôvodný majiteľ zmenky spoločnosť Pohotovosť, s.r.o.
vykonáva svoju podnikateľskú činnosť v predmete poskytovania spotrebiteľských úverov a zmenka,
na základe ktorej si žalobkyňa uplatňuje svoj nárok, má v tomto prípade zabezpečovací charakter
pôvodného právneho vzťahu majúceho povahu vzťahu spotrebiteľského. Zmluva o úvere uzatvorená
medzi právnou predchodkyňou žalobkyne a žalovanou spĺňa všetky znaky spotrebiteľskej zmluvy v
súlade s § 52 a nasl. O. z., nakoľko zo samotnej zmluvy vyplýva, že táto nebola uzatvorená so žalovanou
v rámci jej podnikateľskej činnosti, keďže v zmluve sa neuvádza obchodné meno či IČO žalovanej,
ale sú v nej uvedené iba údaje žalovanej ako fyzickej osoby - nepodnikateľa. Keďže spotrebiteľom je
subjekt, ktorý pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej
alebo inej podnikateľskej činnosti, mal súd za preukázané, že žalovaná mala v čase uzatvorenia
úverovej zmluvy, na základe ktorej bola vystavená predmetná zmenka, postavenie spotrebiteľa. Keďže
predmetom konania je spor zo zmenky, súd prvej inštancie skúmal, či táto spĺňa všetky náležitosti
zmenkového a šekového zákona č. 191/1950 Zb., predovšetkým formálne náležitosti uvedené v § 75,
ktoré vlastná zmenka musí obsahovať. Nakoľko označenie zmenka je pojaté do vlastného textu listiny a
vyjadrené v jazyku, v ktorom je táto listina spísaná, nachádza sa v nej bezpodmienečný sľub žalovanej
zaplatiť určitú peňažnú sumu a je v nej uvedený údaj o zročnosti, ako aj údaj miesta, kde sa má platiť,
tiež meno na koho rad sa má platiť, vrátane dátumu, miesta vystavenia zmenky a podpisu vystaviteľa,
mal súd za to, že predmetná zmenka spĺňa všetky formálne náležitosti zmenky podľa § 75 ZŠZ. Z
rubovej strany zmenky bolo nesporne preukázané, že žalobkyňa túto nadobudla indosamentom od
pôvodného veriteľa, na rad ktorého bola zmenka vystavená. Na základe uvedeného mal preto súd za



preukázané, že zmenka slúži ako zabezpečovací právny prostriedok zo spotrebiteľského vzťahu a preto
napriek tomu, že v danom prípade ide o vzťah uplatnený na základe zmenky ako abstraktného cenného
papiera, skúmal postavenie žalovanej ako spotrebiteľa, zaoberal sa kauzálnymi vzťahmi pôvodného
zmenkového veriteľa a žalovanej (z ktorého dôvodu nariadil pojednávanie). V súvislosti s poskytovaním
úveru od spotrebiteľa alebo inej osoby sa zakazuje splniť dlh zmenkou alebo šekom, tak ako to vyplýva
zo zákona č. 129/2010 Z. z. účinného ku dňu uzatvorenia úverovej  zmluvy v spojení s § 4 ods. 6 z. č.
258/2001 Z. z., podľa ktorého veriteľ smie prijať od dlžníka zmenku alebo šek na zabezpečenie svojich
nárokov zo spotrebiteľského úveru, len ak ide o zabezpečovaciu zmenku a zmenková suma v čase
vyplnenia je maximálne vo výške aktuálnej výšky nesplateného spotrebiteľského úveru a príslušenstva.
Ak je v rozpore s uvedeným, zmenka aj tak prijatá či vyplnená veriteľom, veriteľ ju nesmie prijať a
je povinný ju dlžníkovi kedykoľvek na požiadanie vydať. Spotrebiteľovi musí byť poskytnutá ochrana
pred neprijateľnými podmienkami aj v prípade, ak sa uplatňuje právo zo zmenky a je stále potrebné
aplikovať čl. 1 ods.1 Smernice Rady 93/13/EHS a chrániť spotrebiteľa pred neprijateľnými zmluvnými
podmienkami. Predmetná zmluva o spotrebiteľskom úvere totiž nemá obligatórne náležitosti uvedené v §
9 ods. 2 ZoSÚ čo spôsobuje, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov a teda  spotrebiteľ by mal
vrátiť len sumu poskytnutého úveru. Zmenka túto skutočnosť nezohľadňuje, dokonca umožňuje vymáhať
zmenkový úrok vo výške 0,25 % denne, čo je 91,25 % ročne (v danom prípade ku dňu rozhodnutia
súdu prvej inštancie je to suma vo výške 1958,81 eur!). Takýto zmenkový úrok je v rozpore so zásadou
dobrých mravov, čo spôsobuje jeho neplatnosť podľa § 39  a § 3 O. z.. Dohoda o vyplňovacom práve
zmenky je uvedená vo VPPÚ, teda vo formulári, ktorý spracovala právna predchodkyňa žalobkyne a
žalovaná ich obsah nemala možnosť akokoľvek ovplyvniť. Táto podmienka teda nebola individuálne
dojednaná a nepochybne spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach účastníkov v
neprospech spotrebiteľa, keďže nezohľadňuje práva spotrebiteľa a umožňuje vymáhať i plnenia, ktoré
sú uplatňované v rozpore so zákonom. Na základe vyššie uvedených skutočností mal súd prvého
stupňa za to, že na úverovú zmluvu uzatvorenú medzi právnou predchodkyňou žalobkyne a žalovanou
8.9.2010 pod č. 408600340 je potrebné aplikovať ustanovenia ZoSÚ v znení účinnom v čase jej
uzatvorenia, podľa § 9 ktorého zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú formu s tým, že
každá zmluvná strana dostane aspoň jedno jej vyhotovenie v listinnej podobe alebo na inom trvanlivom
médiu dostupnom spotrebiteľovi, okrem všeobecných náležitosti musí obsahovať aj ďalšie podmienky
uvedené v ust. § 9 ods. 2 a to dobu trvania zmluvy a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského
úveru, RPMN, výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov a priemernú hodnotu
RPMN na príslušný spotrebiteľský úver platnej ku dňu podpisu zmluvy, zverejnenej podľa § 21 ods. 2
za príslušný kalendárny štvrťrok. Dohodu o vyplňovacom práve zmenky súd vyhodnotil za neprijateľnú
zmluvnú podmienku spôsobujúcu značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach oboch účastníkov
spotrebiteľského vzťahu v neprospech spotrebiteľa. Zmluva o spotrebiteľskom úvere, na základe ktorej
bola vystavená predmetná zmenka, teda neobsahuje obligatórne náležitosti v zmysle ust. § 9 ods.
2 ZoSÚ, poskytnutý úver na základe tejto zmluvy v súlade s ust. § 11 ods. 1 ZoSÚ sa považuje za
bezúročný a bez poplatkov a teda žalovanej vznikla povinnosť iba vrátiť istinu poskytnutého úveru.
Zmenka túto skutočnosť nezohľadňuje, práve naopak umožňuje vymáhať zmenkový úrok vo výške
0,25 % denne, čo predstavuje 91,25 % ročne. Plnenie v uvedenej výške súd považuje za rozporné
so zásadou dobrých mravov, čo spôsobuje jeho neplatnosť v súlade s ust. § 39 O. z. v spojení
s ust. § 3 O. z.. Nakoľko súd dohodu o vyplňovacom práve zmenky vyhodnotil za neprijateľnú
podmienku s poukazom na ust. § 53 ods. 1 O. z., majúc za to, že nešlo o podmienku individuálne
dojednanú a nepochybne spôsobujúcu značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach účastníkov v
neprospech spotrebiteľa z dôvodu, že umožňuje vymáhať plnenia uplatňované v rozpore so zákonom,
bez zohľadnenia práv spotrebiteľa. Ide o dojednanie neplatné podľa § 53 ods. 5 O. z.. V prípade ak
je neplatná dohoda o vyplňovacom práve zmenky, je neplatná aj samotná zmenka, čo korešponduje
aj s právnym názorom vysloveným NS SR v rozhodnutí zo 6.5.2008 sp. zn. 4 Obo 161/2007, ktorý
v odôvodnení uviedol, že z neplatnej úverovej zmluvy v dôsledku neprimerane vysokého poplatku za
spracovanie a vedenie úveru, v dôsledku čoho považoval zmluvu za priečiacu sa dobrým mravom a
zásadám poctivého obchodného styku, nemohlo žalobkyni vzniknúť právo na vyplnenie blankozmenky.
Skutočnosť, že právna predchodkyňa žalobkyne postupuje v rozpore so zásadami spotrebiteľského
práva, preukazuje aj samotný list Európskej komisie z 25.4.2013 č. 2012/4165 adresovaný Slovenskej
republike s upozornením na nedodržiavanie spotrebiteľského práva Európskej únie s uvedením praktik
obchodnej spoločnosti Pohotovosť, s.r.o., ktorá vymáha nezákonné pohľadávky založené na nekalých
podmienkach s konkrétnym uvedením blankozmeniek, zameraných na vyhýbanie sa riadnej justičnej
kontrole. Podľa záverov uvedeného listu obchodníci vypĺňajú do blankozmeniek svoju nárokovanú sumu,
hoci to právne predpisy o spotrebiteľských úveroch nedovoľujú a napriek skutočnosti, že tieto pohľadávky



nemajú oporu v právnych predpisoch a sú založené na nekalých podmienkach, rozhodcovské súdy
vynášajú rozsudky aj na základe uvedených zmeniek. Citovala ust. § 25 ods. 5 ZoSÚ a § 4 ods.
6 zák. č. 258/2001 Z. z.. Keďže predložená zmenka bola vystavená v rozpore s § 4 ods. 6 z. č.
258/2001 Z.z., pretože presahuje najvyššiu prípustnú výšku, je absolútne neplatným právnym úkonom
s poukazom na § 39 O. z., keď na absolútnu neplatnosť súd musí prihliadať ex offo. Podľa bodu
17 pripomienok Európskej komisie z 12.2.2014 vo veci C-558/2013 Smernica 87/102/EHS, ktorá sa
uplatňuje v prejednávanej veci, nezakazuje používanie zmeniek v spotrebiteľských  zmluvách, ale zo
znenia jej čl. 9 jednoznačne vyplýva, že členské štáty môžu povoliť ich používanie iba vtedy, ak zároveň
zabezpečia vhodnú ochranu spotrebiteľa, pod ktorou je potrebné chápať celkový právny rámec ochrany
spotrebiteľa zahŕňajúceho aj povinnosť vnútroštátnych súdov ex offo skúmať nekalosť zmluvných
podmienok. Podľa bodu 19 pripomienok, rešpektovanie abstraktného charakteru zmenky by bolo podľa
komisie neprijateľné vo svetle judikatúry Súdneho dvora, ktorý vyslovil všeobecnú zásadu, v zmysle
ktorej špecifiká súdneho konania, ktoré prebieha v rámci vnútroštátneho práva medzi predajcom alebo
dodávateľom a spotrebiteľom, nemôžu predstavovať skutočnosť spôsobilú ovplyvniť právnu ochranu,
ktorá podľa ustanovení smernice 93/13/EHS spotrebiteľovi musí byť poskytnutá. Zároveň navrhla aby
na predloženú prejudiciálnu otázku Súdny dvor poskytol odpoveď, že čl. 6 Smernice Rady 93/13/
EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a článok 4, 9 a 14 Smernice
Rady 87/102/EHS z 22.12.1986 o aproximácii zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení
členských štátov, ktoré sa týkajú spotrebiteľského úveru, sa majú vykladať v tom zmysle, že im odporuje
právna úprava členského štátu akou je právna úprava dotknutá vo veci samej, ktorá vnútroštátnemu
súdu rozhodujúcemu o právach z indosovanej zmenky neumožňuje v zásade v žiadnej fáze konania
ex offo preskúmať zmluvu a kauzu právneho vzťahu a prípadnú nekalú povahu zmluvnej podmienky a
tiež prípadne porušenie zákona upravujúceho dôsledky neuvedenia RPMN v zmluve o spotrebiteľskom
úvere, z ktorej zmenka vznikla. Prakticky žiaden nebankový úver nemôže byť zabezpečený zmenkou,
ak je druhou stranou spotrebiteľ. Ak jestvujú indície, že zmenka zabezpečovala úver/pôžičku pre
spotrebiteľa, je treba odmietnuť poskytnúť právnu ochranu lebo nový zmenečný veriteľ si mal preskúmať,
či zmenka zabezpečovala spotrebiteľský úver zvlášť za stavu, keď nadobudol desiatky či stovky takýchto
zmeniek, či ich nadobudol od subjektov, o ktorých je všeobecne známe, že ich predmetom činnosti je
poskytovanie úverov/pôžičiek (zneužitie práva § 17 zmenkového a šekového  zákona, neprípustný výkon
práva). Súd prvej inštancie pri svojom rozhodnutí vychádzal aj z komentára k zákonu zmenkovému
a šekovému od Doc. Kotáska (Wolters Kluwer, 2012): „Výhod čl. I § 17 nepožívá ten věřitel, který
směnku nezískal řádným a poctivým způsobem. Vědomé jednání na škodu dlužníka není přitom jedinnou
diskvalifikací nového majitele směnky. Bez ohledu na subjektivní okolnosti bychom tak neměli přiznat
postavení chráněného majitele např. propojeným osobám (např. u indosace na dceřinou společnost).
Podobné odvážné závěry dovodila německá judikatura u tzv. spojených obchodů, při financování prodeje
na splátky prostřednictvím finanční instituce (tzv. C-Geschäft). Je zajímavé sledovat, jak ještě před
úpravou v zákoně o spotřebitelských úvěrech zohledňovala zájmy a specifické postavení spotřebitelů
(přesněji řečeno postavení každého dlužníka při koupi na splátky) německá směnečná judikatura.
Uvedené závěry byly převzaty i rakouskou judikaturou, a recepci stejných závěrů najdeme dokonce i
v zemi „konkurenčního“ směnečného systému - v USA. Rozhodnutí by mohlo být inspirací pro řešení
některých nešvarů, kterým čelí čeští spotřebitelé. V polovině šedesátých let v Německu nastavilo - byť
velmi odvážně - měřítka pro rozlišování „chráněných“ a „nechráněných“ převodů směnky. Nejde přitom o
samotnou aplikaci čl. I § 17. Soud nikde nedovozuje, že by indosatář - eskontní banka - jednala vědomě
na škodu dlužníka. Jádrem rozhodnutí bylo věřitele vůbec k čl. I § 17 nepustit, neboť jeho jednání při
nabývání směnek obecně nemá požívat právní ochrany.“ Svoje rozhodnutie odôvodnil aj jednoduchým
matematickým porovnaním, keď žalovaná za úver vo výške 300 eur, ktorý je bezúročný a bez poplatkov
a teda jej povinnosťou je vrátiť istinu 300 eur, by mala na základe zmenky zaplatiť žalobkyni zmenkovú
sumu 522 eur, zmenkový úrok vo výške 0,25 % denne zo sumy 522 eur od 6.3.2011 do zaplatenia a úrok
vo výške 6 % ročne zo sumy 522 eur od 20.5.2011 do zaplatenia a aj zmenkovú odmenu vo výške 1,74
eur, t. j. ku dňu rozhodnutia súdu celkovo 522 eur + 1958,81 eur + 122,36 eur + 1,74 eur, t.j. 2604,91 eur
(!), čo je nekalá praktika, ktorá nemôže požívať právnu ochranu.  Pre úplnosť poukázal na skutočnosť,
že nároky z tej istej zmenky si prvý majiteľ ešte pred jej indosovaním uplatnil proti žalovanej na Stálom
rozhodcovskom súde, zriadenom Slovenskou rozhodcovskou, a.s. rozsudkom č. k. SR 06184/11 z
19.7.2011 rozhodcovský súd žalovenj uložil povinnosť, aby spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o. zaplatila
522 eur spolu so zmenkovým úrokom 0,25 % denne zo sumy 522 eur od 6.3.2011 do zaplatenia
a úrokom 6 % ročne zo sumy 522 eur od 20.5.2011 do zaplatenia a náhradu trov rozhodcovského
konania. Rozsudok nadobudol právoplatnosť 8.8.2011 a dňa 11.8.2011 sa stal vykonateľným. Podľa § 35
zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno



preskúmať podľa § 37, má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný
rozsudok súdu. Vzhľadom na to aj rozhodcovský rozsudok zakladá prekážku právoplatne rozsúdenej
veci, ktorá bráni súdu, aby tú istú vec opätovne prejednal (§ 159 ods. 3 O.s.p.). V časti o trovách svoje
rozhodnutie odôvodnil ust. § 142 ods. 1 O. s. p., vecne plným úspechom žalovanej, ktorá si však náhradu
trov konania neuplatnila a súdny poplatok neplatila.
2. Proti tomu rozsudku súdu prvej inštancie v celom jeho rozsahu podala včas odvolanie iba žalobkyňa
s návrhom na jeho zmenu vyhovením žalobe v celom rozsahu. Dôvodila, že a) konanie má inú vadu,
ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (ust. § 205 ods. 2 písm. b/ O. s. p.); b)
v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O. s. p. - účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom (ust. § 205 ods. 2 písm. a/ O. s. p. v spojení s ust. § 221 ods. 1
písm. f/ O. s. p.); c) rozhodnutie súdu I. stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (ust.
§ 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p.). V prejednávanej veci došlo podľa nej zo strany súdu jeho konaním,
ako aj napadnutým rozhodnutím k porušeniu práva Európskej únie, konkrétne k porušeniu čl. 4, 5 a 7
Nariadenia európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007 z 11. júla 2007 (ďalej len „Nariadenie“).
Nariadenie má všeobecnú pôsobnosť a je záväzné vo všetkých svojich častiach a priamo aplikovateľné
v Slovenskej republike. V danej veci žalovaná nedoručila súdu žiadnu žalobnú odpoveď v súlade s čl. 5
ods. 3 alebo 6 Nariadenia. Súd bol preto povinný postupovať podľa jeho čl. 7 ods. 3, teda vydať rozsudok
o pohľadávke bez nariadenia pojednávania. Napadnuté rozhodnutie je preto prekvapivým rozhodnutím,
čo predstavuje odňatie možnosti konať pred súdom, prekvapivosť spočíva v tom, že žalovaná uplatnený
nárok nepoprela, napriek tomu ho súd zamietol a napadnutý rozsudok je aj v rozpore s konštantnou
judikatúrou  Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „NS SR“). Prvostupňový súd v odôvodnení
svojho rozhodnutia uvádza, že vo veci vykonal dokazovanie i oboznámením sa s úverovou zmluvou,
exekučným spisom a ďalšími listinnými dôkazmi, ktoré dokazovanie však strany nenavrhli. Podľa ust. §
120 O. s. p. dokazovanie v sporovom konaní je ovládané prejednacou zásadou, čo znamená, že súd
vychádza len zo skutočností tvrdených stranami a vykonáva len tie dôkazy, ktoré navrhli. Žalobkyňa
predložila súdu ako dôkaz o svojich nárokoch platnú zmenku, ktorou, keďže táto spĺňa všetky formálne
a materiálne náležitosti predpokladané zákonom č. 191/1950 Sb. (Zákon zmenkový a šekový) dokázala
jasne, úplne a zrozumiteľne svoje právo na úhradu zmenkovej sumy a jej príslušenstva. Voči forme
a obsahu zmenky zo strany žalovanej žiadnych námietok nebolo a preto neexistovala okolnosť, ktorá
by odôvodňovala vykonanie ďalších dôkazov nevyhnutných pre rozhodnutie vo veci. Potreba vykonať
ďalšie dôkazy musí vyplynúť zo samotného doterajšieho dokazovania (z doterajších prednesov strán a
vykonaných dôkazov). V danej veci súd mohol a mal rozhodnúť o práve na úhradu zmenkovej sumy a jej
príslušenstva len z predloženej zmenky. Z uskutočnených prednesov sporových strán počas písomnej
fázy konania (koncentračná zásada v zmysle čl. 5 Nariadenia) a vykonaného dokazovania vedeného na
základe návrhov sporových strán, nevyplynula potreba vykonať ďalšie nenavrhnuté dôkazy a súd svoj
postup vôbec neodôvodnil. Predpokladom vydania rozsudku v tomto konaní bolo výlučne predloženie
originálu zmenky. Zmenka je listinný cenný papier, ktorý inkorporuje v listine ako takej samo právo
žalobkyne. Žalovaná mohla na základe čl. 5 ods. 3 a 6 Nariadenia vzniesť námietky voči zmenke, ak tak
však neurobila, musia byť akékoľvek iné námietky odmietnuté, a to z dôvodu uplatnenia koncentračnej
zásady konštruovanej Nariadením. Súd z vlastnej iniciatívy, bez návrhu žalovanej a bez legitímneho
podnetu na ťarchu žalobkyne vykonal dokazovanie, ktoré údajne preukázalo charakter žalovanej
ako spotrebiteľa. Žalovaná sa tejto obrany žiadnym spôsobom nedovolávala, uplatnenú pohľadávku
nerozporovala, svojim konaním ju prakticky uznala. Súd nevykonal žiadne dokazovanie nad rámec
navrhovaných dôkazov v prospech uplatnenej pohľadávky, teda neobjektívne podporil žalovanú v tomto
konaní. Navyše žalovaná o túto podporu nepreukázala žiadny záujem, súd jej túto ochranu prakticky
nanútil, bez jej vôle. Uvedené správanie súdu je neprijateľné v právnom štáte, predstavuje výrazný zásah
do práva na spravodlivý súdny proces, ktoré je garantované čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ako aj článkom 6
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Za nesporné súd považoval to, že žalovaná so
spoločnosťou POHOTOVOSŤ, s.r.o., uzatvorila zmluvu o úvere, ďalej že zmenka, ktorá je predmetom
tohto konania je zabezpečovacou zmenkou, že žalovaná uzatvorila zmluvu o úvere ako spotrebiteľ.
Uvedené údajne nesporné skutočnosti však neboli tvrdením ani jedného z účastníkov konania. Súd tieto
údajne nesporné fakty vyabstrahoval z dokazovania, ktoré si sám navrhol. Také skutočnosti jednoznačne
nemožno považovať za nesporné. Žalovaná a ani žalobkyňa sa k týmto skutočnostiam nikdy nevyjadrili,
preto neexistuje spôsob, akým by súd mohol dospieť k nespornosti týchto skutočností a ak na nich
založil svoje rozhodnutie, toto rozhodnutie je nepochybne postihnuté vadou, ktorá má za následok jeho
nesprávnosť. Súd dospel k rozhodnutiu na základe aplikácie nesprávnych právnych predpisov, ako aj
nesprávnej interpretácie príslušných právnych predpisov a práva Európskej únie. V súvislosti s tvrdením
súdu, že pre rozpor so zákonom spočívajúci v jeho obchádzaní je v zmysle § 39 O. z. neplatná dohoda



o vyplnení zmenky, na základe ktorej spotrebiteľ podpísal v prospech podnikateľ zmenku, poukázala
na rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici z 28.11.2013 sp. zn. 43 CoZm/18/2013. Žalobkyňa
je majiteľom zmenky, na základe indosamentu a nie je účastníkom akéhokoľvek spotrebiteľského
vzťahu. Zmenka je bez vád, ktoré by ju činili neplatnou, teda ide o platnú zmenku. Zmenka je
samostatným abstraktným záväzkom, neakcesorickej povahy. Nie je možné ju spájať, či podmieňovať
inými okolnosťami, než sú na zmenke uvedené. Súd sa aplikáciou príslušných ustanovení o zmenke
upravených v zákone č. 191/1950 Sb. (ďalej aj „ZŠZ“) vôbec nezaoberal a ignoroval predmet sporu.
Predmetom konania je výlučne zmenka a nie iný záväzkový právny vzťah. Žalobkyňa v konaní uplatňuje
bezpodmienečný záväzok žalovanej, že za zmenku zaplatí, súd však vec posudzoval, akoby išlo o bežný
zmluvný záväzok, čo je neprípustné. S poukazom na § 17 ZŠZ dôvodila, že žalovaný vo všeobecnosti
nie je oprávnený vznášať tzv. kauzálne námietky voči majiteľovi zmenky, ktoré vyplývajú z jeho vzťahov
s pôvodným majiteľom zmenky, tým menej tak môže učiniť súd, poukázala na rozhodnutie NS SR z
22.10.2008 sp. zn. 5Obo 3/2008. V danom prípade následkom bolo nesprávne rozhodnutie vo veci
- súd porušil poučovaciu povinnosť súdu prekročením ust. § 5 ods. 1 O.s.p., porušil ustanovenia o
vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov, prihliadol na skutočnosti a dôkazy, na ktoré nebolo
možné prihliadnuť, pretože nemali byť v sporovom konaní vedenom podľa Nariadenia vykonané bez
návrhu. Súd dospel k záveru, že dohodnutý zmenkový úrok vo výške 0,25% denne je v rozpore s dobrými
mravmi, v tejto časti považuje zmenku za čiastočne neplatnú pre rozpor s dobrými mravmi, v ktorej
súvislosti žalobkyňa uviedla, že zmenku vystavila žalovaná, dobrovoľne ju podpísala, išlo o prejav jej
slobodnej vôle, sadza zmenkového úroku  je napísaná na zmenke a bola jej známa v čas vystavenia
zmenky, s takouto sadzbou súhlasila. Súd vyhodnotil zmenku ako vadnú zmenku, t. j. neplatný právny
úkon. Uvedený záver súdu však vychádza len z kauzálnych námietok, ktoré nikto v konaní nevzniesol,
ani ich nikto z účastníkov nepreukazoval. Kauzálne námietky sú po indosovaní v zásade neprípustné.
Zmluvný vzťah medzi žalovanou a remitentom je po indosovaní irelevantný. Navyše žalobkyni nie je
známy obsah údajného zmluvného záväzku. Poukázala na rozsudok Nejvyššího soudu ČR z 22.8.2002
sp. zn. 25 Cdo 1839/2000 (uverejnený v Sbírce soudních rozhodnutí a stanovisk č. 59/2004), podľa
ktorého „Směnečný závazek je přitom zcela samostatný a oddělený od případného závazku, který byl
původem jeho vzniku)“ a na uznesenie Vrchního soudu v Praze sp. zn. 5Cmo 14/97, podľa ktorého
„ i sodní prace dovodila, že tzv. zajišťovací směnka jakožto prostředek zajištění (nikoliv zajišťovací
závazek) je samostnatným nárokem, nezávislým dokonce na existenci zajištěné pohledávky“. Vzhľadom
na to, že Najvyšší súd ČR pri rozhodovaní vychádzal z rovnakej právnej úpravy, aká je aplikovateľná aj
v tomto konaní, je tento judikát aplikovateľný na prejednávanú vec. Vzhľadom na úplnú samostatnosť,
oddelenosť, nezávislosť zmenkového záväzku, nie je možné hovoriť o tom, že zmenka je zmenkou
podľa zákona o spotrebných úveroch a že tomuto zákonu odporuje. Zmenka uplatnená v tomto konaní
má všetky zákonom predpísané náležitosti, a teda ide o platnú zmenku. Uplatnený nárok žalobkyne
je tak v celom rozsahu dôvodný. Súd prvej inštancie odôvodnenie svojho rozhodnutia založil na
argumentácii, ktorú získal z neznámeho a neverejného zdroja, čo je v právnom štáte neprípustné a
dôkaz pripomienkami Európskej komisie k veci C-558/13 ako dôkaz nevykonal, naviac ide len o jeden
z názorov jedného účastníka prejudiciálneho konania (Nemecko a Slovenská republika vyjadrili názory
opačné) a nie o rozhodnutie súdu v danej veci. Nikto v konaní netvrdil, že žalovanej bol poskytnutý
spotrebiteľský úver a nikto túto skutočnosť ani nepreukázal. Žalobkyňa považovala za potrebné obiter
dictum vyjadriť sa aj k záveru súdu o tom, že dohoda o vyplňovacom práve blanko zmenky by mala
predstavovať neprijateľnú zmluvnú podmienku pri poskytovaní spotrebných úverov. Poukázala na to,
že samotný ZoSÚ pripúšťal, aby na zabezpečenie svojich nárokov zo spotrebiteľského úveru bola
vystavená zmenka. Limitovaná bola len výška zabezpečenia vo vzťahu k aktuálnej výške dlhu v čase
jej vyplnenia. Zmenka preto aj v prostredí spotrebiteľských úverov mohla byť používaná. Prípustné
sú akékoľvek zmenky, akékoľvek doložky a zároveň aj blanko zmenky s úpravou vyplnenia zmenky
v dohode o vyplňovacom práve. Súčasne z formulácie ust. § 4 ods. 6 a použitia spojenia „v čase
vyplnenia“ ako aj zo slov „vyplnenú veriteľom“, je zrejmé, že zákonodarca pripúšťal, že zmenky budú
vyplňované dodatočne po vystavení, pretože inak by použil spojenie „v čase vystavenia“, resp. by vylúčil
vyplňovanie znenie zo strany veriteľa. Dohoda o vyplňovacom práve nemohla byť neplatná a nemohla
byť neprijateľnou zmluvnou podmienkou ani v prostredí spotrebiteľských úverov, pretože právna úprava
explicitne pripúšťala používanie blankozmeniek. V rozhodnutí NS SR sp. zn.4Obo 161/2007 zo 6.5.2008
išlo o konanie o vydanie zmenkového platobného rozkazu, nešlo o prípad indosovanej zmenky, tak ako je
to v uvedenej veci. V odôvodnení súd poukazuje aj na rozhodnutie vo veci C-419/11 a odvodzuje z neho
svoju povinnosť skúmať z úradnej moci postavenie žalovanej ako spotrebiteľa. Žalobca k tomuto uvádza,
že v konaní vedenom pod sp. zn. C-419/11 je riešená celkom odlišná prejudiciálna otázka, než by sa
mohla týkať prejednávanej veci. Rozsudok C-419/11 sa týka odlišných právnych predpisov Európskej



únie - Nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 - než konajúci súd v tomto konaní aplikuje. Súdny dvor v bode 38
rozsudku C-419/11 uvádza, že v „každom prípade na preukázanie postavenia spotrebiteľa v zmysle čl.
15 ods. 1 Nariadenia č. 44/2011 nepostačuje len okolnosť, že zmenkový ručiteľ je fyzickou osobou“, súd
naopak tvrdí, že žalovaná je spotrebiteľom, z čoho je zrejmé, že súd argumentuje neexistujúcim právnym
názorom Súdneho dvora. K prekážke res iudicata poukázala na uznesenia NS SR sp. zn. 6MCdo 9/2012
zo 16.1.2013 , sp. zn. 6Cdo 1/2012 z 21.3.2012 a sp. zn. 3Cdo 146/2011 z 13.10.2011 a dôvodila,
že v tomto konaní je súd oprávnený sám sa vysporiadť s otázkou nulitnosti rozhodcovského rozsudku
ako s predbežnou otázkou. Poukázala na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 78/2011 zo
17.3.2011, rozhodnutie Krajského súdu v Trnave sp.zn. 10CoE/308/2011 z 31.5.2012, rozhodnutie OS
Bratislava V sp. zn. 1CbZm 138/2013, . Uzavrela, že rozhodcovský rozsudok, ktorý bol ako exekučný
titul uplatnený v exekučnom konaní proti povinnému, ktorý je v tomto konaní žalovaným, je nulitným
právnym aktom, nevyvolávajúcim žiadne právne účinky a je nutné na neho nazerať akoby neexistoval,
z ktorého dôvodu nemôže zakladať prekážku res iudicata. Odvolateľka tiež poukázala na uznesenie
Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 43CoZm/10/2013 zo dňa 21.11.2013 a uznesenie Krajského
súdu v Košiciach, sp. zn. 4CoZm/3/2014 zo dňa 13.6.2014 a predložila aj rozhodnutie KS v Prešove č.
k. 10Co/79/2013-37 z 5.9.2013 a rozsudok NS SR sp. zn. 5Obo 3/2008 z 22.10.2008.
3. Žalovaná  sa k odvolaniu žalobkyne, ktoré jej bolo doručené, nevyjadrila.
4. Počas odvolacieho konania zobrala žalobkyňa podaním z 21.12.2015 (doručeným súdu prvého stupňa
22.12.2015 a odvolaciemu súdu 13.1.2016) čiastočne späť žalobu v rozsahu zmenkového úroku vo
výške 0,19% denne z pôvodne uplatneného zmenkového úroku vo výške 0,25% denne (teda naďalej
uplatňovala už len zmenkový úrok vo výške 0,06% denne). Uviedla, že tým zosúladila svoj postup
s názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v jeho zjednocujúcom stanovisku z 20.10.2015 č.
93. Odvolací súd doručil uvedené čiastočné späťvzatie žaloby žalovanej dňa 7.3.2016 spolu s výzvou
odvolacieho súdu z 26.2.2016, aby sa do 10 dní písomne vyjadrila či súhlasí s čiastočným späťvzatím
žaloby s tým, že v prípade ak sa nevyjadrí, bude súd predpokladať, že nemá námietky, bola tiež poučená
v zmysle § 101 ods. 3 a § 208 O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších
zmien a doplnení). Žalovaná sa nevyjadrila v stanovenej lehote ani do rozhodnutia odvolacieho súdu, a
to ani k odvolaniu ani k čiastočnému späťvzatiu žaloby.
5. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok
(ďalej len „CSP“), účinného od 1.7.2016, ktorým bol zrušený zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok v znení neskorších zmien a doplnení (ďalej aj O. s. p.), keďže podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie
je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti a
podľa ods. 2 vety prvej rovnakého ustanovenia právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204
ods. 1 O. s. p., účinného v čase jeho podania, aktuálne § 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom -
stranou (predtým účastníkom konania), v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 201 O. s. p.,
akt. § 359 CSP), proti rozsudku súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťal (§ 201 a
202 O. s. p., akt. § 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti
(§ 205 ods. 1 O. s. p., aj § 127 a § 363 CSP) a že odvolateľka použila zákonom prípustné odvolacie
dôvody (§ 205 ods. 2 písm. a/, b/ a f/ O. s. p., akt. § 365 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie
v medziach daných rozsahom (§ 212 ods. 1 O.s.p., akt. § 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods.
1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil
(§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383
CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto
a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu
minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok
treba navzdory námietkam žalobkyne považovať za vo výroku vecne správny, keď súd prvej inštancie v
miere postačujúcej pre rozhodnutie zistil skutkový stav a vec aj správne posúdil po právnej stránke.

6. Podľa § 370 ods. 1 CSP ak je žaloba vzatá späť po rozhodnutí súdu prvej inštancie, ale skôr,
ako rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť, odvolací súd rozhodne o pripustení späťvzatia; podľa ods.
2 rovnakého ustanovenia súd späťvzatie žaloby nepripustí, ak s tým protistrana z vážnych dôvodov
nesúhlasí. Ak späťvzatie žaloby pripustí, odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvej inštancie a konanie
zastaví; podľa ods. 3 rovnakého ustanovenia ak je žaloba vzatá späť sčasti, použijú sa ustanovenia
predchádzajúcich odsekov primerane.
Ak v prejednávanej veci žalobkyňa vzala žalobu čiastočne späť po doručení jej písomného vyhotovenia
rozsudku súdu prvej inštancie, avšak ešte pred uplynutím jej odvolacej lehoty, teda v čase, kedy na to súd



prvej inštancie už nemal príležitosť akokoľvek zareagovať, šlo tu o prípad čiastočného späťvzatia žaloby
pred právoplatnosťou rozhodnutia majúceho inak skončiť konanie. Čiastočným späťvzatím žaloby
žalobkyňa privodila stav potreby zaoberania sa (odvolacím súdom) aj otázkou prípustnosti späťvzatia
žaloby. Jedinou zákonom ustanovenou prekážkou postupu podľa § 370 ods. 1, 2 CSP bol by nesúhlas
žalovanej z vážnych dôvodov, ten  tu však nebol. Boli preto naplnené zákonom stanovené podmienky
pre rozhodnutie odvolacieho súdu, a to o pripustení čiastočného späťvzatia žaloby, zrušení rozsudku
súdu prvej inštancie v časti (zmenkového úroku vo výške 0,19% denne zo sumy 522 eur od 6.3.2011
do zaplatenia) a zastavení konania v uvedenej časti tak ako je uvedené vo výroku I. tohto rozsudku
odvolacieho súdu. Žalobkyňa, ktorej prislúchalo právo disponovať so žalobou až do právoplatného
rozhodnutia súdu, svoje právo využila a privodila rozhodnutie o čiastočnom zastavení konania.

7. Nariadenie, ktorým sa ustanovuje Európske konanie vo veciach s nízku hodnotou sporu, má za cieľ
zjednodušiť a zrýchliť konanie v cezhraničných sporoch, ako aj náklady s tým spojené (bod 8). Ide o
alternatívny nástroj sledujúci zjednodušenie prístupu k spravodlivosti, ako i zníženie nákladov, preferujúc
tak zásadu písomnosti európskeho konania vo veciach s nízku hodnotou sporu. Nariadenie, ako prameň
komunitárneho práva, nemožno však zneužívať na obchádzanie celého komplexu európskych právnych
noriem, vrátane vnútroštátnych právnych noriem, zameraných na ochranu spotrebiteľa. Národný súd
musí mať možnosť skúmať neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách a musí ich skúmať
ex offo (rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie C-240-244/98, Oceano Grupo Editorial, C-243/08,
Pannon GSM). To platí aj v právnych veciach podľa Nariadenia, v ktorých je žalovaný spotrebiteľ. Súdna
kontrola dopadá aj na zmenkových dlžníkov ako spotrebiteľov, ktorí z nej nemôžu byť vylúčení v dôsledku
zmeny zmluvného vzťahu na vzťah zo zmenky, ktorý nie je zásadne kauzálny a oprávňuje veriteľa
rozhodnúť, že ním požadované plnenie je v celom rozsahu oprávnené.
Európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporov rozlišuje dve procesné štádia, a to začatie
konania (čl. 4) a priebeh konania (čl. 5), ktorým má zodpovedať normovaný postup súdu (tribunálu). V
prvom štádiu konania, ak pohľadávka patrí do rozsahu pôsobnosti nariadenia a súd sa domnieva, že
informácie, ktoré poskytla žalobkyňa, nie sú dostatočné (jasné alebo primerané), pokiaľ sa pohľadávka
nezdá byť zjavne neopodstatnená alebo návrh neprípustný, poskytne žalobkyni možnosť tlačivo návrhu
na uplatnenie pohľadávky doplniť (o požadované informácie a dokumenty) v určenej lehote (aplikujúc
vzorové tlačivo B). Súčasne Nariadenie upravuje procesný postup súdu v prípade, ak žalobkyňa tlačivo
návrhu na uplatnenie pohľadávky nedoplní v rámci určenej lehoty, a to tak, že súd návrh zamietne.
Ak zmenka vznikla na zabezpečenie splnenia dlhu zo spotrebiteľskej zmluvy, ide o spotrebiteľskú
zmenku, v rámci ktorej existujú odlišnosti oproti zmenke z iného právneho vzťahu. Jednou z odlišností
spotrebiteľskej zmenky je zohľadnenie kauzy právneho vzťahu, z ktorého zmenka vznikla. Ďalšou
odlišnosťou spotrebiteľskej zmluvy je ex offo súdna kontrola neprijateľnosti podmienok zmluvy, z ktorej
zmenka vznikla a zmluvných podmienok jej vyplnenia, čo platí aj vo veciach podľa Nariadenia, v ktorých
je spotrebiteľ žalovanou stranou (porovnaj rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/61/2015).
Už Krajský súd v Prešove, ako súd odvolací, v konaní sp. zn. 6Co/61/2015 konštatoval, že pôvodný
veriteľ Pohotovosť, s. r. o. v početných prípadoch urobil predmetom súdnych konaní plnenia z
neprijateľných zmluvných podmienok. Pôvodne uplatnil práva z úverových zmlúv na rozhodcovskom
súde, ktorý jeho návrhom vyhovel ale exekučný súd exekúciu nepovolil, z dôvodu neprijateľných
zmluvných podmienok. Následne indosoval zmenku (podpísanú pri dojednávaní úveru) na žalobkyňu,
ktorá pri tisícoch postúpení si musela byť dobre vedomá, že ide o zmenkových dlžníkov ako
spotrebiteľov, na ktorých dopadá osobitná ochrana (§ 52 a nasl. O. z.) a ktorých postavenie nie je možné
nijako zhoršovať oproti postaveniu, ktoré garantuje O. z. (§ 54 ods. 1). Žalobkyňou predložené zmenky
majú priamy odkaz na úverové zmluvy (v hornom rohu obsahujú číslo, ktoré je číslom príslušnej úverovej
zmluvy) a osobné prepojenie prostredníctvom rovnakého právneho zástupcu (Fridrich Paľko, s. r. o.
zastupovala žalobkyňu aj Pohotovosť, s. r. o.). Žalobkyni preto postačovalo vynaložiť minimálne úsilie,
aby zistila spotrebiteľskú povahu úverovej zmluvy a jej zabezpečenie zmenkou, ako aj na to aby zmluvu
predložila.
Odvolací súd poukazuje na publikované stanovisko Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 8/2015
Zbierky Stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, podľa ktorého ak žalobca
ako dôkaz osvedčenia uplatneného nároku doloží zmenku, platí bez ohľadu na povahu procesného
nástroja, ktorý použil, že pokiaľ z akýchkoľvek okolností v prejednávanej veci vyplynie konajúcemu súdu
súvislosť s nekalou povahou, či neprípustnosťou uplatneného nároku, je tento ex offo povinný zabezpečiť
prieskum nároku v intenciách možnej absolútnej neplatnosti úkonu, v ktorom má nárok základ.
Za nekalú obchodnú praktiku sa považuje aj konanie dodávateľa vrátane zmenkového nástupcu, ktorý
vyžaduje od spotrebiteľa, aby vykonal plnenie z neprijateľnej zmluvnej podmienky.



Žalobkyňa predložila spolu s návrhom na uplatnenie pohľadávky zmenku, z ktorej vyplýva použitie
zmenky ako inštitútu sledujúceho zabezpečenie splnenia záväzku žalovaného ako dlžníka zo
spotrebiteľskej zmluvy.
Zamietnutím návrhu žalobkyne v prejednávanej veci bola preto odmietnutá akceptácia jej formalistického
prístupu, odvodzujúceho nárok výlučne z povahy inštitútu uvedeného v návrhu (zmenky), pretože
takýmto postupom by došlo k neprípustnému odčleneniu zmenkového abstraktného vzťahu od
spotrebiteľského vzťahu. Možnosť priznania uplatňovaného nároku, prípadne jeho časti (poskytnutej
súdom prvej inštancie), na základe doplnenia tvrdení týkajúcich sa kauzálneho vzťahu, žalobkyňa
odmietla (viď jej odpoveď z 25.8.2014 na č.l. 14 spisu).
Zmluva o pristúpení Slovenskej republiky k Európskej únii má charakter medzinárodnej zmluvy a má
prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. V rámci takto vymedzeného legislatívneho priestoru sú
vnútroštátne súdy povinné aplikovať pramene komunitárneho práva, vrátane výkladových princípov, ako
aj judikatúru Súdneho dvora Európskej únie. Ak inak použiteľná norma pripúšťa výklad pre spotrebiteľa
menej priaznivý, eurokonformným výkladom môže byť len výklad pre spotrebiteľa výhodnejší, sledujúc
tak zabezpečenie vysokej úrovne ochrany spotrebiteľov a podpory ich záujmov (podľa čl. 6 ods. 1
Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom
zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli pre spotrebiteľa záväzné,
ktorý sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide
o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti a táto situácia ho vedie k prístupu na podmienky
pripravené vopred predajcom, bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah).
Nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom môže byť potom kompenzovaný
iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy (rozhodnutia Súdneho
dvora Európskej únie C-240-244/98, Oceano Grupo Editorial, C-168/05, Mostaza Claro).
Ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona SNR č.
372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov ukladá orgánu rozhodujúcemu o nárokoch
zo spotrebiteľskej zmluvy (teda i súdu) prihliadať aj bez návrhu a námietok spotrebiteľa na zákonné
prekážky alebo zákonné dôvody, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie voči spotrebiteľovi. Preto
skutočnosť, či spotrebiteľ v procesnej pozícii žalovaného namieta alebo nenamieta zmenkovoprávny
vzťah je bez právneho významu.
V súvislosti s ex offo súdnou kontrolou zmluvných podmienok je potrebné poukázať aj na Uznesenie
Súdneho dvora Európskej únie C-76/10, POHOTOVOSŤ, s.r.o. proti Iveta Korčkovská, obsahujúce
jednoznačnú požiadavku na ochranu spotrebiteľa pred nečestnými klauzulami, a to vždy a za každých
okolností. Súdny dvor Európskej únie judikoval, že vnútroštátny súd má aj bez návrhu posudzovať
nekalú povahu zmluvnej podmienky (C-40/08, Asturcom Telecomunicaciones). Táto možnosť priznaná
súdu sa považuje za nevyhnutnú na zabezpečenie účinnej ochrany spotrebiteľa, najmä s ohľadom na
nezanedbateľné nebezpečenstvo, že tento spotrebiteľ o svojich právach nevie alebo má ťažkosti s ich
uplatnením (C-168/05 Mostaza Claro, C-473/00 Cofidis).
V kontexte vyššie uvedeného bolo povinnosťou súdu postupovať aj v konaní vo veciach s nízkou
hodnotou sporu v súlade s komunitárnym právom, keďže proces podľa Nariadenia nie je vylúčený z
pôsobnosti judikatúry Súdneho dvora Európskej únie, ani z obligatórnej súdnej kontroly neprijateľných
zmluvných podmienok. Abstraktný charakter zmenky v súdnom konaní je právne nezávislý len dovtedy,
pokiaľ nie je spojený s konkrétnym kauzálnym vzťahom (rozhodnutie NS SR sp. zn. 1MObdoV 9/2007).
Kauzálny vzťah sa potom premieta aj do charakteru zmenky. Primárne tak bolo nevyhnutné doplniť zo
strany žalobkyne požadované tvrdenia a dokumenty, aby bolo možné posudzovať prijateľnosť plnenia
zo zmenky ako zabezpečovacieho inštitútu (čo žalobkyňa jednoznačne odmietala, neprípustne sledujúc
vytvorenie prekážky pre vykonanie ex offo súdnej kontroly zmluvných podmienok, aplikáciou ustanovení
Nariadenia).
Základným účelom konania pred súdom je poskytnutie spravodlivej ochrany. Súd musí nielen
rešpektovať právo, ale jeho výklad a aplikácia musí smerovať k spravodlivému výsledku. Právo musí
byť predovšetkým nástrojom spravodlivosti, nielen súborom právnych predpisov, ktoré sú mechanicky
a formalisticky aplikované bez ohľadu na zmysel a účel toho-ktorého záujmu chráneného príslušnou
normou (porov. rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. II.ÚS 222/07).
Odčlenenie zmenkového abstraktného vzťahu od spotrebiteľského vzťahu nie je možné aj z dôvodu, že
použitie zmenky v spotrebiteľských zmluvách bolo vnútroštátnym právom regulované a obmedzené (§ 4
ods. 6 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona SNR č. 71/1986
Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov), dokonca zmenku v spotrebiteľských
úveroch právna úprava zakázala (§ 17 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a



o iných úveroch a pôžičkách v znení do 30. apríla 2014 a § 5a ods. 1 písm. b/ zákona č. 250/2007 Z.
z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona SNR č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších
predpisov). V prípade nemožnosti aplikácie ustanovení právnych noriem na ochranu spotrebiteľa, by
spotrebiteľovi bolo odopreté právo na súdnu ochranu.
Hoci komunitárne právo nezakazuje používanie zmeniek v spotrebiteľských zmluvách, ich používanie
je podmienené zabezpečením vhodnej ochrany spotrebiteľa, pod ktorou je potrebné chápať celkový
rámec ochrany spotrebiteľa, zahŕňajúceho aj povinnosť vnútroštátnych súdov ex offo skúmať nekalosť
zmluvných podmienok.
Nebolo preto možné prijať odvolací argument žalobkyne, že v danej veci súd prvej inštancie mohol a mal
rozhodnúť o práve na úhradu zmenkovej sumy a jej príslušenstva len na základe predloženej zmenky,
keďže úlohou súdu je ex offo (z úradnej povinnosti) skúmať možnú existenciu neprijateľných zmluvných
podmienok, zakomponovaných do zmluvy uzavretej so žalovaným, ako pôvodného kauzálneho vzťahu.
Odmietnutie (žalobkyňou) skúmania kauzy pôvodného právneho vzťahu, ku ktorému predstavuje
predmetná zmenka zabezpečenie, bránila súdu pokračovať v ďalšom priebehu konania podľa čl.
5 Nariadenia (bez skúmania možného postavenia žalovaného ako spotrebiteľa v danej veci a
posudzovania prijateľnosti zmluvných podmienok spotrebiteľskej zmluvy).
K argumentácii žalobkyne týkajúcej sa nesprávneho procesného postupu súdu prvej inštancie pri
vykonávaní dokazovania (aplikácia ustanovenia § 120 ods. 1 O. s. p., účinného do 30. júna 2016), je
potrebné uviesť, že vykonanie aj iných než účastníkmi navrhnutých dôkazov je legitímne v konaniach
s ochranou slabšej strany (vrátane spotrebiteľských sporov). Snaha žalobkyne neuvádzať tvrdenia
a nepredkladať listiny (v konaní preferujúcom písomnú formu), na účely možnej obligatórnej súdnej
kontroly v spotrebiteľských veciach, však bránila súdu pokračovať v konaní (podľa Nariadenia).
Odmietnutie dostatočných tvrdení kauzy úveru, týkajúcich sa zabezpečovacej zmenky, obmedzilo
predmet sporu a preto v zmysle zásady rovnosti strán v konaní, nebolo prípustné nad návrh a proti vôli
žalobkyne skúmať jej možné peňažné nároky v konaní.
Pre spotrebiteľské zmluvy platí zákaz neprijateľných zmluvných podmienok. Východiskom
spotrebiteľskej ochrany je faktické nerovné postavenie vo vzťahu k profesionálnemu dodávateľovi a to s
ohľadom na okolnosti, za ktorých dochádza ku kontraktácii, vzhľadom na väčšiu profesionálnu skúsenosť
predávajúceho, lepšiu znalosť práva a dostupnosť právnych služieb, ako i možnosť stanovovať zmluvné
podmienky jednostranne cestou formulárových zmlúv. Pre takéto vzťahy je charakteristické, že podnet
k zmluvnému rokovaniu pochádza spravidla od dodávateľa, pričom spotrebiteľ nie je na zmluvné
dojednania pripravený a pri uzatváraní zmluvy je využívaný moment prekvapenia a neskúsenosť
spotrebiteľa. Spoločným znakom právnej úpravy spotrebiteľských zmlúv je snaha cestou práva vyrovnať
túto faktickú nerovnosť a to formou obmedzenia autonómie vôle. Tá predstavuje elementárnu podmienku
fungovania materiálneho právneho štátu, nie je však úplne absolútna a v rámci spotrebiteľských vzťahov
je limitovaná princípom ochrany slabšej strany, teda spotrebiteľa, ktorý koná s dôverou v druhou stranou
jej prezentovaný skutkový stav (porovnaj rozhodnutie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 11Co/127/2015).
Dôvera spotrebiteľa v poctivé konanie dodávateľa predpokladá, aby v prípade jej narušenia  súd
nahradil zdanlivú (formálnu) rovnováhu faktickou. Spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v
znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia
ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na
ich obsah, vrátane výberu zmluvného typu, rozsah a spôsob formulácie textu (rozsudky Súdneho dvora
Európskej únie C-240/98 až C 244/98, Oceano Grupo Editorial, C-168/05, Mostaza Claro).
Zmluvná sloboda spotrebiteľa pri určovaní, ktoré ustanovenia budú uvedené v zmluve a ktoré vo
všeobecných podmienkach (prílohách) je iluzórna, keďže listiny vo formulárovej podobe pripravuje
veriteľ. Argument, že spotrebiteľ je slobodný v tom, či zmluvu uzavrie alebo nie, nie je namieste vzhľadom
na to, že v jednotlivých odboroch podnikania postupujú spravidla zmluvní partneri spotrebiteľov obdobne
a preto spotrebiteľ, ktorý by sa rozhodol nepristúpiť na vopred pripravené zmluvné podmienky, odsúdil by
sám seba k životu mimo bežnú spoločnosť, bez využívania služieb. Nič také po spotrebiteľovi spravodlivo
požadovať nemožno. Od jeho zmluvných partnerov však naopak požadovať možno, aby sa vo svojej
činnosti správali voči spotrebiteľovi poctivo (uvedené už odznelo v rozsudku Okresného súdu Chebe
sp. zn. 15C/410/2009).
Súd prvej inštancie preto rozhodol správne, keď žalobu zamietol. Princíp optimalizácie, v zmysle
ústavnokonformnej interpretácie, znamenal v danom prípade vyrovnanie nerovného postavenia dlžníka
(spotrebiteľa) v dôsledku favorizácie práv veriteľa (zmluvné dojednania vo všeobecných podmienkach
poskytnutia úveru žalovaná nemala možnosť odmietnuť), rešpektujúc tak zásadu rovnosti subjektov
súkromnoprávnych vzťahov podľa § 2 ods. 2 O. z.. V prípade priznania nároku zo zmenky, by
od žalovanej ako spotrebiteľa bolo vyžadované, aby vykonala plnenie aj z neprijateľnej zmluvnej



podmienky (aj vzhľadom na vyplnenie zmenkovej sumy jednostranne, ktoré konanie je považované tiež
za nekalú obchodnú praktiku). Žalobkyňa napriek výzve súdu prvej inštancie, odmietala skúmanie kauzy
pôvodného právneho vzťahu, ku ktorému predstavuje predmetná zmenka zabezpečenie spoliehajúc
sa, že práve na základe zmenky budú bez ďalšieho uznané jej nároky (ktoré boli v skoršom období
odmietnuté). S poukazom na uvedené žalobe nebolo možné vyhovieť z titulu plnenia zo zmenky, na
zabezpečenie peňažného záväzku spotrebiteľa, ako ani na základe kauzálneho vzťahu.

8. Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v zostávajúcej časti (o zamietnutí
zmenkovej sumy 522 eur, zmenkového úroku 0,06% denne zo sumy 522 eur od 6.3.2011 do zaplatenia,
6%-ného ročného úroku zo zmenkovej sumy 522 eur od 20.5.2011 do zaplatenia, zmenkovej odmeny
1,74 eur a v časti náhrady trov konania) podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.
Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody, ktoré viedli k potvrdeniu napadnutého rozhodnutia v zostávajúcej
časti, sa odvolací súd ďalšími námietkami uvádzanými žalobkyňou v odvolacom konaní nezaoberal,
keďže neboli spôsobilé ovplyvniť jeho rozhodnutie (obmedzujúce sa na argumentáciu vo vzťahu k platnej
zmenke, bez prihliadania na normy spotrebiteľského práva).
Potvrdenie rozsudku súdu prvej inštancie sa týkalo aj rozhodnutia o trovách konania, v ktorom úspešnej
žalovanej vznikol nárok na náhradu trov konania, ktoré si však neuplatnila a nevyčíslila a tieto nevyplývali
ani zo spisu, preto nepriznanie náhrady trov prvoinštančného konania žalovanej bolo dôvodné.

9. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na
odvolacie konanie.
Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej  úspechu vo veci.
Podľa § 256 ods. 1 CSP ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania
protistrane.
Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.
Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1, § 256 ods. 1 a
§ 262 ods. 1 CSP v spojení s  §  396 ods. 1 CSP tak, že procesne plne úspešnej žalovanej priznal právo
na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške, a to z dôvodu, že strana, ktorá mala plný úspech vo
veci, má nárok na náhradu všetkých účelne vynaložených trov proti strane, ktorá vo veci úspech nemala.

10. Rozsudok prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (§ 421 ods. 1 CSP)
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/. (§ 421 ods. 2 CSP)



Dovolanie podľa § 421 ods. 1 <. nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. (§ 422 ods. 1 CSP)
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. (§ 424 CSP)
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77. (§ 425 CSP)
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil. (§
426 CSP)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.1
CSP)
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods.2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. (§ 429 ods.1 CSP)
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 ods.2 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.(§ 430 CSP)
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení. (§ 431 ods. 1 CSP)
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. (§ 431 ods. 2 CSP)
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci. (§ 432 ods.1 CSP)
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. (§ 432 ods.2 CSP)
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom. (§ 433 CSP)
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 434 CSP)
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania. (§ 435 CSP)", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "17C/182/2014", "guid": "29764b47-ce7a-41c9-a3c6-0aa2a7461947:705a4c16-4b7b-4bb7-b75a-8694a45fd948", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:12334ede-465c-4fe2-ab56-52b552f49734", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 78/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 78/2011 z 17. 3. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-03-17", "citacie_n": 2320, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:12334ede-465c-4fe2-ab56-52b552f49734"}, {"guid": "ussr:023e5da0-fd59-43d6-aa74-6f4d46df9872", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 222/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 222/07 z 24. 1. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-01-24", "citacie_n": 402, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:023e5da0-fd59-43d6-aa74-6f4d46df9872"}, {"guid": "857acd96-7e9d-4cc4-b588-52beac613c69:1fe39a5d-50c0-44db-aab7-b524a12922ee", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2013:6810204732.1", "spisova_znacka": "6MCdo/9/2012", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6MCdo/9/2012 z 15. 1. 2013", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2013-01-15", "citacie_n": 2250, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2013:6810204732.1"}, {"guid": "f5881c63-277a-4dd2-881f-13cf58b59c1b:85778e98-fe8f-4b3f-8129-31d16ac08394", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2015:3112225801.3", "spisova_znacka": "6Co/61/2015", "nazov": "Rozhodnutie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 6Co/61/2015 z 29. 6. 2015", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2015-06-29", "citacie_n": 116, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2015:3112225801.3"}, {"guid": "ed59f302-2085-4101-9258-bb20cb62d4a4:80601d0d-3090-4666-b6e8-0a4356e661c1", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2015:5414204244.1", "spisova_znacka": "11Co/127/2015", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 11Co/127/2015 z 19. 4. 2015", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2015-04-19", "citacie_n": 281, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2015:5414204244.1"}, {"guid": "53f34a92-aacb-4920-8865-e2140476c1dd:a2b71031-8c9f-4777-b006-ce3709eff4c8", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2013:6113207749.1", "spisova_znacka": "43CoZm/18/2013", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 43CoZm/18/2013 z 27. 11. 2013", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2013-11-27", "citacie_n": 337, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2013:6113207749.1"}, {"guid": "8f41a847-66a3-4c1b-82a8-35a01f94392a:8666e572-d28b-4658-9cd0-5836d2690d47", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2013:5711212272.1", "spisova_znacka": "10Co/79/2013", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 10Co/79/2013 z 30. 10. 2013", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2013-10-30", "citacie_n": 1989, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2013:5711212272.1"}, {"guid": "9630e025-436c-48ac-8471-2b1a969de8dc:51bbc466-7ef4-4d2e-bdb9-f211ad910fb4", "ecli": null, "spisova_znacka": "1CbZm/138/2013", "nazov": "Rozsudok Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 1CbZm/138/2013 z 16. 7. 2013", "sud": "Okresný súd Bratislava V", "datum_vydania": "2013-07-16", "citacie_n": 15, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/9630e025-436c-48ac-8471-2b1a969de8dc:51bbc466-7ef4-4d2e-bdb9-f211ad910fb4"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:959be588-9849-4a52-9172-5e3318b6ce8f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:1.US.62.2018.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 62/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 62/2018 z 14. 2. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-02-14", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.62.2018.1"}, {"guid": "41cfdcf1-83cd-4ade-b2f5-88ed75c6259b:2c1b8af5-11e0-4c51-a310-c657dba91f62", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2017:1311213970.1", "spisova_znacka": "10Co/113/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 10Co/113/2017 z 28. 6. 2017", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2017-06-28", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2017:1311213970.1"}]}