Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 24Co/945/2015 z 6. 12. 2016 Citácia: rozsudok Krajského súdu Trnava z 6. decembra 2016, sp. zn. 24Co/945/2015, ECLI:SK:KSTT:2016:2314206412.1 Krajský súd Trnava | 24Co/945/2015 | ECLI:SK:KSTT:2016:2314206412.1 | 2016-12-06 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Spotrebiteľské zmluvy Citované ustanovenia: § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/291aa44b-1b05-4c78-b932-ec481432ae29 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2016:2314206412.1 Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24Co/945/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2314206412
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 12. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Dudášová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2314206412.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Andrea Dudášová a sudcov:
JUDr. Magdaléna Krajčovičová a JUDr. Martin Holič, v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko,
s.r.o., Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpený splnomocnencom: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o.,
Pajštúnska 5, Bratislava, proti žalovanému: O. M., nar. X.X.XXXX, J. X. XXXX/XX, M., o zaplatenie
1.712,22 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Galanta č. k. 30C
217/2014-70 zo dňa 30. júna 2015, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovaný má proti žalobcovi p r á v o na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie návrh zamietol a odporcovi (žalovanému)
náhradu trov konania nepriznal.

2. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie po citácii § 1 ods. 2, § 2 písm. a), b) a d) zákona č. 129/2010
Z.z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnenie
niektorých zákonov, § 52 ods. 1 až 4 Občianskeho zákonníka, § 524 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka,
§ 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 1.4.2015, § 101, 111 Občianskeho zákonníka,
§ 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady
č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov a vecne tým, že posudzovaný právny
vzťah medzi žalobcom a žalovaným je od svojho vzniku právnym vzťahom založeným spotrebiteľskou
zmluvou. Právny predchodca žalobcu bol v čase uzavretia zmluvy o poskytnutí rýchlej pôžičky v
postavení veriteľa s poukazom na predmet podnikania a žalovaný bol v postavení spotrebiteľa,
pretože pri uzatváraní zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo podnikateľskej
činnosti. Táto zmluva je zároveň spotrebiteľskou zmluvou, nakoľko žalovaný ako spotrebiteľ nemohol
individuálne ovplyvniť obsah vopred pripraveného návrhu na uzatvorenie zmluvy o poskytnutí rýchlej
pôžičky. Súd zdôrazňuje, že predmetnou spotrebiteľskou zmluvou bol založený občianskoprávny vzťah,
pričom postavenie žalovaného ako spotrebiteľa žalobca nespochybňoval. Tento právny vzťah sa preto
spravuje ustanoveniami Občianskeho zákonníka a právnych predpisov, ktoré upravujú právne vzťahy
spotrebiteľského charakteru (zákon o spotrebiteľských úveroch a zákon o ochrane spotrebiteľa).

3. S poukazom na to, že od 1.5.2014 je súd povinný z úradnej povinnosti pri nárokoch zo spotrebiteľskej
zmluvy prihliadať na prípadné premlčanie, aj keď sa ho účastník nedovoláva, súd posudzoval plynutie
premlčacej doby, a to s poukazom na spotrebiteľský charakter uzavretej zmluvy. V prejednávanej
veci bolo preukázané, že žalobca zosplatnil úver ku dňu 26.2.2011 (uplynutím 3 dní od doručenia
výzvy žalovanému s poukazom na bod 14.2 VOP), teda ide o premlčanie práva na zaplatenie zvyšku



poskytnutého spotrebiteľského úveru (vo forme pôžičky) s príslušenstvom, ktoré právo sa premlčí vo
všeobecnej trojročnej premlčacej dobe podľa § 101 Občianskeho zákonníka, keďže zákon pre uvedené
právo neuvádza osobitnú (kratšiu alebo dlhšiu) premlčaciu dobu. Táto premlčacia doba začína plynúť
odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať (uplatniť) po prvý raz podaním návrhu na súde. V danom prípade
splatnosť úveru nastala dňom 26.2.2011 a všeobecná trojročná premlčacia doba začala plynúť v deň
zročnosti dlhu dňa 26.2.2011 a uplynula dňa 26.2.2014. V prejednávanej veci si žalobca svoje právo
na zaplatenie sumy 1.712,22 eur s príslušenstvom voči odporcovi uplatnil na súde dňa 19.3.2014, teda
zjavne po uplynutí premlčacej doby. Za premlčané považoval súd aj uplatnené úroky z omeškania, keďže
tvoria príslušenstvo pohľadávky.

4. Vychádzajúc z uvedených skutočností považoval súd nárok žalobcu za premlčaný, a preto ho
zamietol.

5. O trovách konania súd rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že žalovanému, ktorý mal vo veci
plný úspech, nepriznal právo na náhradu trov konania, pretože si ich neuplatnil a v súvislosti s týmto
konaním mu ani žiadne nevznikli.

6. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca prostredníctvom svojho splnomocnenca z dôvodu
nesprávneho právneho posúdenia veci a nedostatočného zistenia skutkového stavu. Domáhal sa, aby
odvolací súd rozsudok zmenil tak, že vyhovie žalobe resp. rozsudok zruší a vec vráti súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie. Uplatnil si aj náhradu trov konania. Žalobca nesúhlasí s tým, že na daný
prípad súd aplikoval ustanovenie § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa, pretože v danom prípade toto
ustanovenie nadobudlo účinnosť až dňa 1.5.2014. Odvolateľ poukázal a citoval na čl. 1 ods. 1 Ústavy
Nálezom Ústavného súdu z 24.5.1995, PL. ÚS 16/95, Nálezom Ústavného súdu SR z 3.3.1996, PL.
ÚS 36/95, poukázal na článok 125 ods. 1 písm. a) a článok 152 ods. 4 Ústavy, poukázal na Nález
Ústavného súdu z 8.3.2011, III. ÚS 348/06-42. Žalobca zastáva názor, že aplikáciou ustanovenia §
5b dochádza k značnému narušeniu princípov právneho štátu, k porušeniu zásady diskriminácie, k
porušeniu ochrany pred svojvoľným zásahom štátnej moci, k narušeniu práva na majetok a ochranu
vlastníckeho práva, k porušeniu práva na prístup k nezávislému a nestrannému súdu a k porušeniu
zásady rovnosti účastníkov súdneho konania. Platná právna úprava Slovenskej republiky do 30.4.2014
umožňovala spotrebiteľom brániť sa proti pohľadávke uplatnenej po uplynutí premlčacej doby a to
vznesením námietky premlčania, pričom aplikácia ust. § 5b na prebiehajúce súdne konanie bez ohľadu
na to za akého právneho stavu došlo k nadobudnutiu pohľadávok veriteľom a za akého právneho stavu
došlo k podaniu návrhu na začatie konania znamená zotretie princípu právnej istoty ako jedného zo
znakov právneho štátu, ktorého súčasťou je aj požiadavka predvídateľnosti konania orgánov verejnej
moci a závažného zásahu do majetkových práv veriteľa. Keďže žalobca si v tomto konaní uplatnil svoj
nárok žalobným návrhom dňa 19.3.2014, pričom predmetné ustanovenie § 5b nadobudlo účinnosť až
dňa 1.5.2014, žalobca nemôže súhlasiť s rozhodnutím súdu a právnym posúdením veci. V tejto súvislosti
poukázal aj na uznesenie Okresného súdu Košice II zo dňa 17.7.2015 spis. zn. 36C 117/2014, ktorý
prerušil konanie až do právoplatného skončenia konania na Ústavnom súde nakoľko podal Ústavnému
súdu v SR návrh na začatie konania o určenie, že ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane
spotrebiteľa je v nesúlade s ustanoveniami Ústavy Slovenskej republiky. Ďalej žalobca poukazuje na
skutočnosť, že súd na daný prípad nesprávne aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka týkajúce sa
premlčacej doby, nakoľko bolo potrebné aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka, keďže zmluvu
o úvere a teda absolútne obchodno-záväzkový vzťah aj napriek tomu, že jednou zo zmluvných strán
je spotrebiteľ. V danom prípade totiž ide o zmluvu označenú ako zmluva o pôžičke na základe ktorej
bol žalovanému poskytnutý úver, pričom nejde o zmluvu o pôžičke podľa Občianskeho zákonníka, ale
úverovú zmluvu uzavretú podľa Obchodného zákonníka. V ďalšej časti odvolania žalobca poukázal
na viaceré rozhodnutia súdov. Podľa žalobcu jeho nárok nemožno považovať za premlčaný, keďže k
začiatku plynutia štvorročnej premlčacej doby došlo dňa 4.3.2011 deň nasledujúci po uplynutí trojdňovej
lehoty na plnenie v zmysle upomienky doručenej dňa 28.2.2011, ktorá ku dňu podania žalobného návrhu
19.3.2014 uplynula.

7. Žalovaný odvolací návrh nepodal, k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadril.

8. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového
poriadku (ďalej len „CSP“), účinného od 01.07.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb.



Občiansky súdny poriadok, pričom podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon
aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

9. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo podané
včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie
prípustné (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§
363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP), preskúmal
obe napadnuté rozhodnutia v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 367 ods. 3 CSP),
vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby zopakovania či doplnenia
dokazovania (§ 383 a § 384 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1
CSP a contrario) keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na
webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že
odvolanie žalobcu nie je dôvodné, v dôsledku čoho je namieste rozsudok súdu prvej inštancie v celom
rozsahu ako vecne správny s použitím § 387 ods. 1 CSP potvrdiť.

10. Odvolací súd po preskúmaní rozsudku v celom rozsahu, konania jemu predchádzajúceho, ako aj
celého obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu
potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým
zisteniam a vec i správne právne posúdil.

11. Pretože odvolací súd preberá v celom rozsahu súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý
vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie v danej veci, výsledky dokazovania správne
vyhodnotil a dospel i k správnym skutkovým záverom pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre
posúdenie žalobcom uplatneného nároku, a pretože odvolací súd zároveň v celom rozsahu zdieľa i
právne závery súdu prvej inštancie vo veci, s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 CSP odkazuje
na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku. Odvolací súd nenachádza
dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu
odvolateľovi.

12. Keďže súd prvej inštancie napadnutý rozsudok vo všetkých jeho častiach riadne odôvodnil, pričom
zároveň sa vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami tvoriacimi základ pre rozhodnutie a
odvolací súd s týmto odôvodnením súd v plnej miere stotožňuje, k veci považuje za potrebné dodať
iba nasledovné:

13. Z obsahu spisu vyplýva, že právny predchodca žalobcu so žalovaným uzavrel dňa 21.6.2010 zmluvu
č. 7074486, ktorou sa žalovaný zaviazal uhrádzať poskytnuté finančné prostriedky v pravidelných
mesačných splátkach riadne a včas, túto zmluvnú povinnosť si nesplnil, čím sa dostal do omeškania s
úhradou dlžnej sumy a ku dňu podania návrhu dlh predstavuje sumu 1712,22 eur, žalobca si v tomto
konaní uplatňuje zákonný úrok z omeškania počnúc dňom 4.3.2011. Na základe zmluvy o postúpení
pohľadávok zo dňa 4.12.2013 medzi postupcom a EOS KSI Slovensko s.r.o. postúpil postupca na
žalobcu pohľadávku voči žalovanému. Dňa 10.6.2014 uzatvorili spoločnosť Consumer Finance Holding,
a.s. ako postupca a žalobca ako postupník zmluvu o postúpení pohľadávok, na základe ktorej zmluvy
postúpila spoločnosť Consumer Finance Holding, a.s. na žalobcu pohľadávku voči žalovanému.

14. Odvolateľ namietal, že súd prvej inštancie v danom prípade nepostupoval správne, keď aplikoval
ust. § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa, ktoré nadobudlo účinnosť dňa 01.05.2014. Odvolací súd sa s
touto odvolacou námietkou nestotožňuje.

15. V danom prípade síce žalovaný nenamietal premlčanie uplatneného nároku žalobcom, v zmysle
súdom prvej inštancie správne aplikovaného ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa
v znení účinnom od 01.05.2014 bolo potrebné aj bez návrhu, t.j. ex offo prihliadnuť na premlčanie
uplatneného nároku, ktoré má za následok už bez ďalšieho nevyhnutnosť zamietnutia návrhu veriteľa.
Premlčanie nároku sa stalo skutočnosťou, ktorá bráni tomu, aby súd veriteľovi jeho právo priznal.

16. Na základe zákona č. 102/2014 Z.z. (článku VIII.) došlo k novele zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane
spotrebiteľa a o zmene ďalších zákonov, na základe ktorej bolo prijaté nové ustanovenie § 5b, podľa
ktorého, orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť
uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania



alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie
predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keby inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností
dovolával. Podľa článku XIV. zákona č. 102/2014 Z.z., predmetné ustanovenie vstúpilo do účinnosti od
1. mája 2014. V § 29b zákona č. 102/2014 boli prijaté prechodné ustanovenia k úpravám účinným
od 01.05.2014, nie však k novoprijatému ustanoveniu § 5b citovaného zákona. Právny názor, podľa
ktorého by sa v danom prípade mohlo jednať o neprípustnú retroaktivitu účinkov novelizovaného zákona
č. 250/2007 Z.z. a tým súvisiaceho zásahu do právnej istoty účastníkov tohto vzťahu, nie je správny.

17. Právna teória i prax činí rozdiel medzi pravou a nepravou retroaktivitou. Pre pravú retroaktivitu
platí, že lex posterior ruší (neuznáva) právne účinky v dobe účinnosti legis prioris, prípadne vyvoláva
alebo spojuje práva a povinnosti subjektov s takými skutočnosťami, ktoré v dobe účinnosti legis prioris
nemali povahu právnej skutočnosti. V prípade nepravej retroaktivity „nový zákon síce nezakladá právne
následky pre minulosť, avšak buď povyšuje minulé skutočnosti za podmienku budúceho právneho
následku (jednoduchú výlučnosť) alebo modifikuje pre budúcnosť právne následky podľa skorších
zákonov založené ... nepravé spätné pôsobenie zákona znamená len, že nový zákon zachycuje (právne
kvalifikuje) minulé skutočnosti, alebo že sa dotýka (modifikuje, ruší) existujúce právne následky.

18. Všeobecne v prípadoch časového stretu starej a novej právnej normy platí nepravá retroaktivita,
t.j. od účinnosti novej právnej normy sa i právne vzťahy, vzniknuté podľa zrušenej právnej normy,
riadia novou právnou normou. Vznik právnych vzťahov, existujúcich pred nadobudnutím účinnosti novej
právnej normy, právne nároky, ktoré z týchto vzťahov vznikli, ako i vykonané právne úkony, sa riadia
zrušenou právnou normou (dôsledkom opačnej interpretácie stretu právnych noriem by bola pravá
retroaktivita).
Aplikuje sa tu princíp ochrany minulých právnych skutočností, najmä právnych konaní. Pokiaľ u pravej
retroaktivity platí zásada všeobecnej neprípustnosti, za ktorej existujú striktne obmedzené výnimky
prípustnosti, u nepravej retroaktivity platí naopak zásada všeobecnej prípustnosti, u ktorej existujú
výnimky jej neprípustnosti.

19. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, teda pokiaľ súd prvého stupňa rozhodoval o nároku žalobcu na
zaplatenie žalovanej sumy ako práva zo spotrebiteľskej zmluvy v čase, keď už vstúpilo do účinnosti
ustanovenie § 5b zákona č. 205/2007 Z.z. (na základe novely vykonanej zákonom č. 102/2014 Z.z.
účinnou od 01.05.2014), bol oprávnený (a zároveň povinný) prihliadať aj bez návrhu na premlčanie
nároku, keďže v danom prípade platí nepravá retroaktivita, t.j. od účinnosti novej právnej normy sa
riadia i právne vzťahy, ktoré vznikli aj podľa predchádzajúcej právnej normy. Vznik právnych vzťahov,
existujúcich pred nadobudnutím účinnosti novej právnej normy, právne nároky (vyplývajúce zo zmluvy
o preprave osôb) sa posudzujú podľa doterajších predpisov. Z uvedeného je potom zrejmé, že súd
prvého stupňa správne na premlčanie nároku žalobcu v tomto konaní prihliadal; na základe princípu
nepravej retroaktivity právnych noriem (starej aj novej právnej úpravy) nebol preto povinný prihliadať na
podmienky uvedené v § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka, t.j. prihliadať na premlčanie dlhu iba na
námietku dlžníka.

20. Ďalšou spornou otázkou zostalo, či súd prvej inštancie postupoval správne, keď otázku premlčania
posúdil podľa ustanovení Občianskeho zákonníka.

21. Zákon č. 258/2001 Z.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy úpravu premlčania vôbec
neobsahoval, pričom takáto úprava je obsiahnutá v dvoch právnych predpisoch, a to v ust. § 387 a
nasl. Obchodného zákonníka a ust. § 100 a nasl. Občianskeho zákonníka. Právna úprava premlčania
obsiahnutá v Občianskom zákonníku je pre spotrebiteľa výhodnejšia a tejto výhodnejšej úpravy sa
spotrebiteľ ani nemôže vzdať. S poukazom na to, aj napriek tomu, že v danom prípade ide o zmluvný
typ upravený v zmysle § 497 až § 507 Obchodného zákonníka, s prihliadnutím na to, že ide o zmluvu
spadajúcu pod režim Zákona o spotrebiteľských úveroch, bolo dôvodné predmetnú zmluvu posudzovať
podľa citovaného zákona, ako aj ustanovení Občianskeho zákonníka, a to i v otázke premlčania
práva navrhovateľa. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že hoci má zmluva o spotrebiteľskom
úvere charakter absolútneho obchodu, neprestáva byť zmluvou spotrebiteľskou. Pri spotrebiteľských
zmluvách, ktoré predstavujú širší pojem, má z hľadiska aplikovateľnosti absolútnu prednosť Občiansky
zákonník, keďže aplikácia Obchodného zákonníka prichádza do úvahy až po uplatnení spotrebiteľského
práva. Z hľadiska poradia aplikovateľnosti v prípade spotrebiteľských zmlúv Obchodný zákonník celkom
alebo z časti musí ustúpiť nutnej prioritnej aplikácii spotrebiteľského práva v širšom slova zmysle,



t.j. aplikácii Občianskeho zákonníka. Normy obchodného práva sú totiž v prípade spotrebiteľských
zmlúv použiteľnými len vtedy, ak neodporujú úprave, ktorá tu má z povahy veci prednosť, teda úprave
spotrebiteľských vzťahov v Občianskom zákonníku a predpisoch vydaných na jeho vykonanie.

22. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnený nárok je plnením zo spotrebiteľskej zmluvy (konkrétne
zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, v ktorej jedným zo zmluvných strán je spotrebiteľ), premlčuje sa
nárok na peňažné plnenie (z uvedeného zmluvného vzťahu) v 3-ročnej premlčacej dobe v zmysle
ust. § 101 Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na ust. § 52 ods. 2
Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné
ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa použijú vždy, ak je
to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Citované ustanovenie preto ukladá orgánu
aplikujúcemu právo použiť v prospech spotrebiteľa všetky ustanovenia, ktoré sú pre spotrebiteľa
ako slabšiu zmluvnú stranu priaznivejšie. Preto súd prvého stupňa pri skúmaní otázky premlčania
správne aplikoval občianskoprávnu úpravu ohľadom dĺžky premlčacej doby, ktorá je priaznivejšia pre
odporcu ako spotrebiteľa. Nič na tom nemení ani skutočnosť, že samotný zmluvný vzťah založený
medzi pôvodným veriteľom a odporcom je tzv. absolútnym obchodno-záväzkovým vzťahom, ktorý
sa riadi režimom Obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu zmluvných strán. Spotrebiteľská
zmluva nie je samostatným zmluvným typom, ale ide o osobitný druh zmluvy, ktorý sa vyskytuje tak v
občianskoprávnych ako aj v obchodnoprávnych vzťahoch.

23. Nemožno opomenúť ani ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého zmluvné podmienky
upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa.
Preto ani uzavretie absolútneho obchodno-záväzkového vzťahu, ktorý je nepochybne spotrebiteľskou
zmluvou, sa nemôže odchýliť od občianskoprávnej úpravy v otázke premlčania, ktorá je na prospech
spotrebiteľa na rozdiel od právnej úpravy premlčania v Obchodnom zákonníku. Spotrebiteľ si nemôže
zhoršiť svoje zmluvné postavenie, preto je v legitímnom očakávaní použitia pre neho priaznivejšej
právnej úpravy.

24. Ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka aj v znení účinnom do 31.12.2014 treba vykladať tak, že
v prípade dualistickej právnej úpravy inštitútov súkromného práva sa na spotrebiteľské právne vzťahy
nepoužije obchodné právo (Obchodný zákonník), ak aplikáciou konkrétnej zmluvnej podmienky by sa
postavenie spotrebiteľa oproti občianskoprávnej úprave zhoršilo. Ustanovenie § 54 ods. 1 je dôsledkom
transpozície čl. 8 smernice. Smernica síce nevyžaduje transpozíciu v prípade dualistickej úpravy
inštitútov súkromného práva, no na druhej strane nebráni ani regulácii, akú predstavuje ustanovenie §
54 ods. 1 Občianskeho zákonníka a ktoré bráni akémukoľvek zhoršeniu postavenia spotrebiteľa oproti
tomuto zákonu (rozumej Občianskemu zákonníku, § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Odvolací súd
poznamenáva, že aj právna úprava v Občianskom zákonníku dopadá na obidve strany v súlade s
princípom rovnosti, no je citlivejšia, zohľadňuje aspekt informovanosti spotrebiteľa, explicitne priznáva
rovnaké práva aj ručiteľovi, garantuje efektívnejšie uplatnenie práva pri plynutí času pri zlom úmysle
veriteľa a pod. Nemožno prehliadnuť pritom fakt, že sú to predovšetkým dodávatelia, ktorí uplatňujú veci
na súde. Spory vyvolané spotrebiteľmi sú len veľmi zriedkavé, a preto argument o obchodnom práve a
rovnosti ,,pre všetkých“ je objektívne značne relativizovaný.

25. Je preto potrebné uzavrieť, síce nepopierajúc povahu úverovej zmluvy ako absolútneho obchodu, na
otázku premlčania je však potrebné vzhľadom na spotrebiteľský charakter zmluvy aplikovať ustanovenia
Občianskeho zákonníka, ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie. Takéto pravidlo je ustálené aj v aplikačnej
praxi súdov (pozri napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 25.01.2011 sp. zn. 5MCdo/20/2009,
rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 23.11.2011 sp. zn. 17Co/167/2011, rozsudok Krajského
súdu v Prešove zo dňa 11.06.2013 sp. zn. 6Co/218/2012, rozsudok Krajského súdu v Prešove
sp. zn. 6Co/26/2012 a 6Co/81/2012), ktoré riešenie odobril aj Ústavný súd Slovenskej republiky v
uznesení pod sp. zn. I. ÚS 402/2013-10 zo dňa 19. júna 2013, v ktorom skonštatoval, že prednostným
uplatnením Občianskeho zákonníka na prospech spotrebiteľa na úver ako absolútny obchod upravený
v Obchodnom zákonníku nedošlo k porušeniu ústavných práv veriteľa.

26. Novela Občianskeho zákonníka vykonaná zákonom č. 102/2014 Z.z. definitívne normatívne
vyriešila (doplnením ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka), že na všetky právne vzťahy, v ktorých
účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď
by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Z autentického výkladu zákonodarcu vyplýva, že



Občiansky zákonník bude použitý, pokiaľ ide o posudzovanie otázky premlčania, otázky úpravy ručenia,
zmluvnej pokuty, uznania záväzku a podobne, aj keby sa na právny režim mala použiť právna úprava
Obchodného zákonníka. Hoci účinnosť tohto ustanovenia bola posunutá až na 1. apríl 2015, predmetné
ustanovenie poníma výkladový status a jeho cieľom je iba expressis verbis vyjadriť aj doposiaľ platné
pravidlo prednostného použitia režimu Občianskeho zákonníka na spotrebiteľské záväzky. V súvislosti
s uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 27.03.2013, sp. zn. 6 MCdo/4/2012 súd uvádza, že Najvyšší
súd SR v posudzovanej kauze nevyslovil právny názor, že na premlčanie nárokov vyplývajúcich zo
spotrebiteľských zmlúv sa nepoužije úprava priaznivejšia pre spotrebiteľa napr. občianskoprávna v
zmysle ust. § 52 ods. 2 a § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

27. Odvolací súd upriamuje pozornosť aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 21. apríla 2015, sp. zn. 3
MCdo 14/2014, podľa ktorého ustanovenie § 52 ods. 2 tretej vety Občianskeho zákonníka, podľa ktorého
na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia
Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva, sa vzťahuje aj na
právne vzťahy založené pred jeho účinnosťou. Najvyšší súd SR v tomto rozhodnutí zamietol mimoriadne
dovolanie generálneho prokurátora, ktorý namietal postup prvostupňového súdu aj odvolacieho súdu,
ktoré oba zhodne v spore zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere aplikovali ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z.z.
o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom od 01.05.2014 a na premlčanie aplikovali § 101 Občianskeho
zákonníka. Rovnaký právny názor vyslovil Najvyšší súd SR aj v rozhodnutí z 26.11.2015 sp.zn. 4 MCdo
17/2014.

28. S poukazom na vyššie uvedené závery, odvolací súd sa nemohol stotožniť s odvolacími
námietkami žalobcu, poukazujúcimi na prednostnú aplikáciu ustanovení Obchodného zákonníka
aj v prípade spotrebiteľskej zmluvy, a s tým spojenú rozhodovaciu činnosť označených súdov.
Podľa platného právneho poriadku Slovenskej republiky nie je daná viazanosť právnym názorom
vysloveným skorším rozhodnutím súdu rovnakého stupňa, pričom všeobecne záväzný charakter
nemajú ani judikáty. V zmysle záverov ústavnoprávnej judikatúry však Ústavný súd akceptuje práve
teleologický výklad právnej normy, ako aj interpretačný postup všeobecných súdov, ktorý je spôsobilý
v kontexte racionálnej argumentácie predstavovať významný korektív pri zisťovaní jej obsahu, účelu
a zmyslu (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 650/2013). Vstupom Slovenskej
republiky do Európskej únie je daná tiež povinnosť eurokonformného výkladu národného práva, so
zachovávaním nepriameho účinku jednotlivých smerníc (pri naplnení cieľov vysokej ochrany spotrebiteľa
garantovaných komunitárnym právom). Aplikáciu občianskoprávnej úpravy v otázke premlčania v
spotrebiteľských zmluvách potvrdila vyššie uvedená rozhodovacia prax súdov, pričom rozhodnutia
vyšších súdov označených žalobkyňou v odvolaní (v citovaných častiach) nezohľadňujú nadradenosť
komunitárneho práva, primárne ako aj sekundárne pramene práva Európskej únie, vrátane rozsudkov
Súdneho dvora Európskej únie, smerujúce k náležitému vyvažovaniu postavenia spotrebiteľa ako
slabšej strany v hmotnoprávnych a procesnoprávnych vzťahoch (v dôsledku len iluzórnej slobody
spotrebiteľa pri uzatváraní zmluvy s dodávateľom a s tým spojenej nerovnováhy zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa). Preto vo svetle eurokonformného výkladu dotknutých právnych noriem nebolo
možné sa so žalobkyňou uvádzanými rozhodnutiami na podporu jej tvrdení (v danom prípade) stotožniť.
Uvedené sa vzťahuje aj na žalobkyňou citovanú odbornú literatúru.

29. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v celom,
vrátane závislého výroku o náhrade trov konania, v súlade s ust. § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny
potvrdil.

30. Žalovaný má voči žalobcovi podľa § 255 ods. 1 CSP a § 396 ods. 1 CSP nárok na náhradu trov
odvolacieho konania v plnej výške, vzhľadom na to, že žalovaný bol v odvolacom konaní v celom rozsahu
úspešný a neboli tu dané žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali výnimočne mu
náhradu trov konania nepriznať (§ 257 CSP). O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne podľa
§ 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku, a to samostatným uznesením,
ktoré vydá súdny úradník.

31. Senát krajského súdu prijal rozhodnutie pomerom hlasov 3:0.



Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).



Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie 0spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).