Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 26Co/558/2015 z 17. 10. 2016 Citácia: rozsudok Krajského súdu Trnava z 17. októbra 2016, sp. zn. 26Co/558/2015, ECLI:SK:KSTT:2016:2214216744.1 Krajský súd Trnava | 26Co/558/2015 | ECLI:SK:KSTT:2016:2214216744.1 | 2016-10-17 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 7 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z. z., § 524 zákona č. 40/1963 Zb., § 3 ods. 1 zákona č. 40/1963 Zb., § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z., § 39 zákona č. 40/1963 Zb. Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/392b43fd-070e-4685-9332-b8cf2d1a03b8 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2016:2214216744.1 Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26Co/558/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2214216744
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 10. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daniel Ilavský
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2214216744.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Daniela Ilavského a sudcov JUDr.
Kataríny Slováčekovej a Mgr. Jozefa Mačeja, v právnej veci žalobkyne: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so
sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpený splnomocnenkyňou: TOMÁŠ KUŠNÍR,
s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 36 613 843, proti žalovanému v 1. rade: C. O., nar. X. S.
XXXX, bytom E. C., V. XXX/XX a žalovanej v 2. rade: C. O., nar. XX. M. XXXX, bytom E. C., V. XXX/XX,
o 10.790,13 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Dunajská
Streda zo 7. apríla 2015 č.k. 9C/483/2014-70, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e .

II. Žalovaný v 1. rade a žalovaná v 2. rade majú právo na náhradu trov odvolacieho konania v celom
rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. žalobu zamietol a II. žalovanému v 1. rade a žalovanej
v 2. rade náhradu trov konania nepriznal. Takéto svoje rozhodnutie odôvodnil právne ustanovením § 52
ods. 1 až ods. 3, § 54 ods. 2, § 100, § 101 a ust. § 103 O.z. (zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník
v znení neskorších predpisov) a ust. § 5b ZoOS (zákon č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa) a
vecne považujúc nároky žalobkyne uplatnené v tomto konaní voči žalovanému v 1. rade a žalovanej v 2.
rade za nedôvodné, pre nemožnosť ich priznania súdom z dôvodu ich premlčania - márnym uplynutím
premlčacej doby (uplynula dňom 20. augusta 2011 a žaloba bola podaná na súde až dňa 22. augusta
2014), posúdiac Zmluvu o splátkovom úvere č. 192628870, uzatvorenú dňa 22. septembra 2006 medzi
právnou predchodkyňou žalobkyne - spoločnosťou Slovenská sporiteľňa a.s., Suché Mýto 4, Bratislava
ako veriteľom a žalovaným v 1. rade a žalovanou v 2. rade ako dlžníkmi (z ktorej si žalobkyňa v tomto
konaní ako právny nástupca pôvodného veriteľa uplatňovala právo na plnenie) za spotrebiteľskú (inak
typovú, uzatvorenú podľa predtlače veriteľa), z dôvodu, že na jednej strane vystupuje fyzická osoba
- spotrebiteľ (v tomto konaní žalovaní), ktorí pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonali v
rámci svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a na strane druhej právnická osoba - dodávateľ
(v tomto konaní právny predchodca žalobkyne), ktorá pri uzatváraní zmluvy koná v rámci predmetu
svojej podnikateľskej činnosti. Zároveň zmluvu posúdil ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere, na ktorú
je potrebné aplikovať prednostne zákon o spotrebiteľských úveroch a subsidiárne Občiansky zákonník.
Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil právne poukazom na ust. § 142 ods. 1 O.s.p. (zákon č.
99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších zmien a doplnení) a vecne plným úspechom
žalovaných v konaní, ktorí si však právo na náhradu trov konania neuplatnili a žiadne trovy im ani
nevznikli.



2. Proti tomuto rozsudku podala odvolanie žalobkyňa s návrhom na jeho zmenu úplným vyhovením
žalobe, alternatívne s návrhom na jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie
namietajúc, že postupom súdu sa žalobkyni odňala možnosť konať pred súdom, keď súd prvej inštancie
svoje rozhodnutie riadne neodôvodnil, že súd prvej inštancie nedostatočne zistil skutkový stav veci
a vec aj nesprávne právne posúdil, keď na prejednávanú vec aplikoval normy občianskeho práva
napriek tomu, že úverová zmluva, z ktorej si žalobkyňa uplatňovala finančné nároky v tomto konaní
bola uzatvorená dňa 22. septembra 2006 a tak právny vzťah vzniknutý medzi právnou predchodkyňou
žalobkyne a žalovanými mal byť posúdený podľa noriem obchodného práva, nakoľko v období do 31.
decembra 2007 sa ustanovenia § 52 až § 54 O.z. vzťahovali len na kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo
a na iné zmluvy upravené v časti 8. O.z., ako aj na zmluvu podľa § 55 O.z.. Zmluva o úvere bola
upravená v Obchodnom zákonníku a novelizovaným ustanovením § 52 ods. 1 O.z. sa nespravujú nároky
vzniknuté pred 1. januárom 2008 a neposudzuje sa ani platnosť právnych úkonov vzniknutých pred 1.
januárom 2008 - dôvodila ďalej žalobkyňa. Finančné nároky uplatnené v tomto konaní voči žalovaným
považovala za uplatnené riadne a včas, teda ešte pred uplynutím štvorročnej premlčacej doby. Podľa jej
názoru premlčacia doba začala plynúť až dňa 13. februára 2012, teda dňom nasledujúcim po vyhlásení
mimoriadnej splatnosti úveru žalobkyňou a keďže žaloba bola podaná na súde 22. augusta 2014, išlo
včasné uplatnenie nároku. V tejto súvislosti poukázala na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 28. apríla 2011 sp. zn. 2MCdo 3/2011 a z 27. marca 2013 sp. zn. 6MCdo 4/2012, ako aj
rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici, Krajského súdu v Trnave a Krajského súdu v Prešove.
Súdu prvej inštancie ďalej vytkla, že o žalobe nerozhodol rozsudkom na základe uznania nároku a to
napriek tomu, že mu takáto povinnosť vyplývala priamo zo zákona (ust. § 153a ods. 1 O.s.p.) po tom,
čo na pojednávaní dňa 7. apríla 2015 žalobkyňa predložila súdu písomnú dohodu o uznaní záväzku
a o úhrade pohľadávky v splátkach z 2. mája 2013 uzatvorenú so žalovaným v 1. rade , ktorý na tomto
pojednávaní aj potvrdil, že uvedenú dohodu so žalobkyňou uzavrel a naďalej uznáva svoj dlh.

3. Žalovaní odvolacie námietky nepodali a vo svojom písomnom vyjadrení sa k odvolaniu žalobkyne
navrhli rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť a priznať im náhradu trov odvolacieho
konania, citujúc časť odôvodnenia uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky z 19. júna 2013 č.k.
I. ÚS 4702/2013-10.

4. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového
poriadku (ďalej len C.s.p.), účinného od 1.7.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb.
Občiansky súdny poriadok, pričom podľa § 470 ods. 1 C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon
aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
5. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.), po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo
podané včas (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávnenou osobou (§ 359 C.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému
je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 C.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané
náležitosti (§ 363 C.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 C.s.p.),
preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania - napadnutým bol
rozsudok ako celok, teda v oboch jeho výrokoch (§ 379, prvá časť vety a § 380 C.s.p.), vychádzajúc zo
skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby zopakovania či doplnenia dokazovania (§
383 a § 384 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 C.s.p.) postupom podľa § 219 ods.
3, C.s.p., keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke
súdu bolo zverejnené v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením a dospel k záveru, že odvolanie
žalobkyne nie je dôvodné, keďže napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny. Rozsudok
bol verejne vyhlásený dňa 18. októbra 2016 (§ 219 ods. 1, 3 C.s.p. v spojení s § 378 ods. 1 C.s.p.).

6. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že pri vyhodnotení vykonaného
dokazovania každého z vykonaných dôkazov jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach bolo v konaní
dostatočným spôsobom preukázané, že žaloba žalobkyne je nedôvodná, i keď z iných dôvodov a
na základe odlišného právneho posúdenia, keď podľa odvolacieho súdu je na daný prípad potrebné
aplikovať ust. § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách. Vzhľadom na to, že súd prvej inštancie toto
zákonné ustanovenie na danú vec neaplikoval, pričom to bolo pre posúdenie veci potrebné, odvolací
súd v zmysle § 382 C.s.p. vyzval sporové strany, aby sa vyjadrili k možnej aplikácii tohto ustanovenia,
pričom títo na výzvu odvolacieho súdu včas nereagovali.

7. Z obsahu spisu vyplýva, že na základe Zmluvy o splátkovom úvere č. 0192628870 z 22. septembra
2006, právny predchodca žalobkyne, veriteľ Slovenská sporiteľňa, a.s., Bratislava, Suché Mýto číslo 4,



IČO: 00 151 653 a žalovaní v postavení dlžníkov podpísali zmluvu o splátkovom úvere, ktorej predmetom
bolo poskytnutie splátkového úveru bankou dlžníkom v sume a mene a za podmienok dohodnutých
v zmluve. Podľa čl. 1 bod 1 zmluvy o úvere dlžníci vyjadrili povinnosť za podmienok dohodnutých v
zmluve poskytnutý úver splatiť, platiť úroky a plniť ďalšie podmienky dohodnuté v zmluve a podľa bodu
3 boli povinní splácať pohľadávku banky mesačne splátkami vo výške úrokov a poplatkov v súlade s
úverovými podmienkami. Podľa zmluvy o úvere bola výška úveru, ktorú sa veriteľ zaviazal poskytnúť
dlžníkom 10.622,05 eur (320.000,- Sk), úver bol špecifikovaný ako Spotrebný úver - bezúčelový, úroková
sadzba uvedená v zmluve bola premenlivá, 10,80% p.a. v deň uzatvorenia úverovej zmluvy, úver bol
poskytnutý jednorázovo bezhotovostne, bez poplatku za poskytnutie úveru, poplatok za správu úveru
1,99 Eur (60,- Sk) mesačne, výška mesačnej splátky 147,71 eur (4.453,- Sk), periodicita splátok istiny
mesačne k 20. dňu v mesiaci, splatnosť prvej splátky 20. októbra 2006, počet splátok 120, konečná
splatnosť úveru 20. septembra 2016, splatnosť úrokov v posledný deň kalendárneho mesiaca a ročná
percentuálna miera nákladov 11,81%.

8. Podľa oznámenia o postúpení pohľadávky z 27. decembra 2011, právny predchodca žalobkyne
oznámil žalovanému v 1. rade, že postupuje svoju pohľadávku vo výške 15.446,40 eur vyplývajúcu zo
spotrebného úveru č. 192628870. Od okamihu doručenia oznámenia mal žalovaný v 1. rade uhrádzať
uvedenú pohľadávku postupníkovi. Doručenka súdu predložená nebola.

9. Zmluvou o postúpení pohľadávok č. 0915/2011/CE z 15. decembra 2011 a k nej patriacou prílohou
č. 1 bolo zistené, že postupca - Slovenská sporiteľňa, a.s., Bratislava postúpil na postupníka, ktorým
je žalobkyňa v tomto konaní, pohľadávku voči žalovanému v 1. rade v tomto konaní, a to v sume
15.386,64 eur.

10. Súd prvej inštancie nepostupoval správne, keď sa v prvom rade nezaoberal otázkou aktívnej vecnej
legitimácie žalobkyne.

11. Na to, aby sa niekto stal sporovou stranou ( účastníkom konania), netreba, aby bol účastníkom
hmotno-právneho vzťahu, o ktorý v konaní ide; stačí, ak podá žalobu (v takom prípade sa stáva
žalobcom) alebo aby bola proti nemu podaná žaloba (v takom prípade sa stáva žalovaným). Či však
bude žalobca v spore úspešný, závisí od toho, či je účastníkom hmotno-právneho vzťahu, z ktorého
vyvodzuje žalobou uplatnený nárok. Pre označenie stavu vyplývajúceho z hmotného práva, kedy je jedna
sporová strana subjektom práva a sporová strana na opačnej procesnej strane subjektom povinnosti,
ktoré sú predmetom konania, sa v občianskom procesnom práve užíva pojem vecná legitimácia. Z
hľadiska posúdenia vecnej legitimácie nie je rozhodujúce, či a na základe čoho sa určitá fyzická alebo
právnická osoba len subjektívne cíti byť účastníkom určitého hmotno-právneho vzťahu, ale vždy iba to,
či účastníkom objektívne je alebo nie je. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie znamená, že ten, kto
o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotno-právneho oprávnenia (žalobca), nie je nositeľom toho hmotno-
právneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide; o nedostatok pasívnej vecnej legitimácie ide naopak vtedy, ak
ten, o kom žalobca tvrdí, že je nositeľom hmotno-právnej povinnosti (žalovaný), nie je nositeľom hmotno-
právnej povinnosti, o ktorú v konaní ide (por. rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3Cdo 192/2004).

12. Odvolací súd dospel k záveru, že v danom prípade sa žalobkyni nepodarilo preukázať jej aktívnu
legitimáciu, keď síce predložila zmluvu o postúpení pohľadávok z 15. decembra 2011, nepreukázala však
splnenie zákonných podmienok pre postúpenie predmetnej pohľadávky pôvodného veriteľa Slovenskej
sporiteľne, a.s., Bratislava voči žalovaným ako dlžníkom.

13. Podľa § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky
zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo
len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo
pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť
písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len "postupník"), aj bez
súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred
postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v
celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením
čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol
jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať
postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka;



banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných
záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok
a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.

14. Banka je v prípade porušenia zmluvnej povinnosti dlžníka splácať úver riadne a včas oprávnená
vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru, po doručení výzvy dlžníkovi, za podmienok stanovených v zákone
o bankách, alebo zmluvu o úvere vypovedať, prípadne od nej odstúpiť, v súlade so všeobecnými
obchodnými podmienkami. Banka túto možnosť v danom prípade zrejme nevyužila a žalobkyni postúpila
pohľadávku bez toho, aby úver nadobudol mimoriadnu splatnosť, resp. aby zmluvný vzťah zanikol
inak (výpoveďou, odstúpením). Pokiaľ ale nebola vyhlásená mimoriadna splatnosť úveru, resp. pokiaľ
zmluvný vzťah nezanikol výpoveďou alebo odstúpením od zmluvy, nie je možné urobiť záver o tom, že
by predmetný úver bol ku dňu postúpenia splatný. Splatnými do tej doby sa mohli stať len jednotlivé
splátky úveru, so zaplatením ktorých boli žalovaní v omeškaní.

15. Z ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách vyplýva, že banka môže postúpiť inému subjektu iba tú časť
pohľadávky, ktorá zodpovedá nesplácanému dlhu. Dôvodová správa k tomuto ustanoveniu (pôvodne
išlo o § 92 ods. 7) doslova uvádza: „V ods. 7 sa upravuje možnosť použiť inštitút postúpenia svojej
pohľadávky zodpovedajúcej nesplácanému dlhu a to aj osobe, ktorá nie je bankou.“ Pokiaľ teda banka
postúpila predmetnú pohľadávku z úveru v celom rozsahu žalobkyni, postupovala v rozpore s § 92 ods.
8 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách. Totiž keďže ku dňu postúpenia pohľadávky nebol splatným celý úver
(nedošlo k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti), banka nebola oprávnená postúpiť svoju pohľadávku z
úveru, vrátane úrokov z neho v celosti inému subjektu. Zmluva o postúpení pohľadávok z 15. decembra
2011 je preto minimálne v časti týkajúcej sa postúpenia pohľadávky, ktorá je predmetom tohto sporu
neplatným právnym úkonom v zmysle § 39 OZ (pre rozpor so zákonom).

16. Podľa názoru odvolacieho súdu úpravou § 92 ods. 8 (predtým 7) mal zákonodarca na mysli
oprávnenie banky postúpiť časť peňažného záväzku, s ktorým je dlžník po stanovenú dobu napriek
písomnej výzve banky v omeškaní. Uvedené ustanovenie by banku malo motivovať k tomu, aby
podnikla určité kroky smerujúce k ukončeniu záväzkové vzťahu pri dlhodobom nesplácaní úveru
dlžníkom a nemala by len počas celého trvania zmluvy každý mesiac pripisovať na účet dlžníka úroky,
poplatky, úroky z omeškania a rôzne iné sankcie, aby sa dlh neustále zvyšoval. Takéto správanie
banky nespĺňa požiadavku prístupu s odbornou starostlivosťou, ako to vyplýva zo zákona o ochrane
spotrebiteľa. Nie je v záujme spotrebiteľa, aby po uzavretí úverovej zmluvy s bankou táto kedykoľvek
počas trvania záväzkového vzťahu postupovala pohľadávku voči spotrebiteľovi tretej osobe, ktorá
napríklad nepodlieha dozoru a dohľadu NBS. Takéto konanie banky by sa priečilo účelu a zmyslu
zákona o bankách, keďže poskytovanie úverov a ich správa je špecifickou, osobitne právnym predpisom
upravenou činnosťou.

17. Ustanovenie § 525 ods. 1 O.z. zakazuje postúpiť okrem iného také pohľadávky, ktorých obsah by
sa zmenou veriteľa zmenil. Pohľadávky banky voči svojim klientom treba považovať práve za takýto
druh pohľadávok. S každou pohľadávkou banky voči klientovi sú totiž neoddeliteľne spojené špecifické
povinnosti a požiadavky kladené na podnikanie bánk v zmysle § 27 a nasl. zákona č. 483/2001 Z.z. o
bankách, ako aj obsiahle bankové tajomstvo (§ 91 a nasl. cit. zákona). Tieto požiadavky a povinnosti
nevyplývajú pre banku zo zmluvy s klientom, ale priamo zo zákona. Postúpením pohľadávky z banky na
inú osobu, ktorá týmto požiadavkám nepodlieha, sa tak podstatným spôsobom mení obsah právneho
vzťahu medzi veriteľom-postupníkom a dlžníkom v porovnaní so vzťahom medzi veriteľom-postupcom
(bankou) a dlžníkom. Preto treba principiálne vychádzať z toho, že ustanovenie § 525 ods. 1 O.z. bráni
postupovaniu pohľadávok z takých právnych vzťahov, v ktorých je veriteľ povinný zo zákona zachovávať
mlčanlivosť o záležitostiach dlžníka. Vzhľadom na uvedenú zákonnú výluku ustanovenie § 92 ods. 8
zákona č. 483/2001 Z.z. dovoľuje banke postúpiť jej pohľadávky voči klientovi za splnenia určitých
podmienok. V zmysle citovaného ustanovenia tak predpokladom postupiteľnosti pohľadávky banky na
inú osobu je, aby bol ohľadom tejto pohľadávky klient v omeškaní aspoň 90 dní a aby ho banka na jej
splnenie písomne vyzvala. Ak tieto predpoklady nie sú splnené, pohľadávka banky nie je postupiteľná,
pretože tomu bráni už citované ust. § 525 ods. 1 Obč. zák. Ak určitá pohľadávka nie je postupiteľná (teda
jej postúpenie je objektívne neprípustné, zakázané), potom jej „postúpenie“ je svojím obsahom a účelom
v priamom rozpore so zákonom a ako také je neplatné v zmysle § 39 Obč. zák., a to nielen medzi stranami
zmluvy o postúpení, ale aj navonok, voči dlžníkovi. Kým teda v iných prípadoch neplatnosti zmluvy o
postúpení (napr. kvôli nedostatočnej identifikácii pohľadávky) sa účinky tejto neplatnosti prejavia len



medzi postupcom a postupníkom, no voči dlžníkovi je takéto postúpenie podľa § 526 ods. 2 O.z. účinné,
ak mu ho oznámi postupca, v prípadoch uvedených v § 525 O.z. ani prípadné oznámenie postupcu v
zmysle § 526 O.z. nemá voči dlžníkovi žiadne účinky. Dlžník teda nie je povinný plniť postupníkovi bez
toho, aby bol oprávnený domáhať sa preukázania zmluvy o postúpení.

18. Z už uvedeného potom vyplýva, že na rozpor postúpenia s § 525 O.z., ktoré má za následok
absolútnu neplatnosť postúpenia, prihliada súd aj bez námietky, z úradnej povinnosti. Ďalej z toho
vyplýva, že ak je pre platnosť postúpenia v týchto prípadoch potrebné splniť určité podmienky, ako napr.
tie uvedené v § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z., bol postupca v súdnom konaní, v ktorom takto
postúpenú pohľadávku uplatňuje, povinný v zmysle § 120 ods. 1 O.s.p. tvrdiť a dokázať predpoklady
svojej aktívnej legitimácie, teda okrem iného aj splnenie podmienok platného postúpenia. Postupca,
ktorému bola pohľadávka postúpená bankou, je tak v zmysle uvedeného povinný tvrdiť a dokázať, že
pred postúpením pohľadávky banka klienta (dlžníka) písomne vyzvala na splnenie jeho záväzku a klient
napriek tomu zostal v omeškaní so splatením svojho záväzku aspoň 90 dní. Nepreukázanie týchto
skutočností má za následok nedokázanie aktívnej legitimácie postupníka.

19. V danom prípade zo zisteného skutkového stavu bolo zrejmé, že žalobkyňa nedokázala, že by v
čase, keď mala byť pohľadávka Slovenskej sporiteľne, a.s., voči žalovaným postúpená (15. decembra
2011), boli tieto podmienky postúpenia splnené. Možno síce považovať za dokázanú požiadavku 90-
dňového omeškania, nebolo však dokázané, že by boli žalovaní aj písomne (porov. § 92 ods. 8
cit. zákona) vyzvaní na splnenie svojho záväzku zo zmluvy o úvere. Žalobkyňa tak nedokázala, že
pohľadávka voči žalovaným bola v čase jej postúpenia na žalobkyňu spôsobilá na postúpenie v
zmysle § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. V dôsledku toho nemožno považovať za dokázané, že
toto postúpenie je platné (aj keby zmluva o postúpení bola účinná) a že žalobkyňa je oprávnená
pohľadávku voči žalovaným uplatňovať pred súdom. Vzhľadom na uvedené treba uzavrieť, že žalobkyňa
nepreukázala, že sa platne a účinne stala veriteľom uplatňovanej pohľadávky, teda nepreukázala svoju
aktívnu legitimáciu na jej uplatňovanie, a preto bolo dôvodné jej žalobu zamietnuť.

20. K námietke odvolateľky o nesprávnej aplikácii ustanovení Občianskeho zákonníka na prejednávanú
vec odvolací súd uvádza nasledovné.

21. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnený nárok je plnením zo spotrebiteľskej zmluvy, v ktorej jedným
zo zmluvných strán je spotrebiteľ, jedná sa o vzťah občianskoprávny. V tejto súvislosti odvolací súd
poukazuje na ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ustanovenia o spotrebiteľských
zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ,
sa použijú vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Citované ustanovenie
preto ukladá orgánu aplikujúcemu právo použiť v prospech spotrebiteľa všetky ustanovenia, ktoré sú
pre spotrebiteľa ako slabšiu zmluvnú stranu priaznivejšie. Preto súd pri skúmaní každej otázky má
aplikovať právnu úpravu, ktorá je priaznivejšia pre žalovaného ako spotrebiteľa. Nič na tom nemení
ani skutočnosť, že samotný zmluvný vzťah založený medzi pôvodným veriteľom a žalovaným je tzv.
absolútnym obchodno-záväzkovým vzťahom, ktorý sa riadi režimom Obchodného zákonníka bez ohľadu
na povahu zmluvných strán. Spotrebiteľská zmluva nie je samostatným zmluvným typom, ale ide o
osobitný druh zmluvy, ktorý sa vyskytuje tak v občianskoprávnych ako aj v obchodnoprávnych vzťahoch.

22. Nemožno opomenúť ani ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého zmluvné podmienky
upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa.
Preto ani uzavretie absolútneho obchodno-záväzkového vzťahu, ktorý je nepochybne spotrebiteľskou
zmluvou, sa nemôže odchýliť od občianskoprávnej úpravy v otázkach, ktoré sú na prospech spotrebiteľa
na rozdiel od právnej úpravy v Obchodnom zákonníku. Spotrebiteľ si nemôže zhoršiť svoje zmluvné
postavenie, preto je v legitímnom očakávaní použitia pre neho priaznivejšej právnej úpravy.

23. Ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka aj v znení účinnom do 31.12.2014 treba vykladať tak,
že v prípade dualistickej právnej úpravy inštitútov súkromného práva sa na spotrebiteľské právne
vzťahy nepoužije obchodné právo (Obchodný zákonník), ak aplikáciou konkrétnej zmluvnej podmienky
by sa postavenie spotrebiteľa oproti občianskoprávnej úprave zhoršilo. Ustanovenie § 54 ods. 1 je
dôsledkom transpozície čl. 8 smernice. Smernica síce nevyžaduje transpozíciu v prípade dualistickej
úpravy inštitútov súkromného práva, no na druhej strane nebráni ani regulácii, akú predstavuje
ustanovenie § 54 ods. 1 O.z. a ktoré bráni akémukoľvek zhoršeniu postavenia spotrebiteľa oproti



tomuto zákonu (rozumej Občianskemu zákonníku, § 54 ods. 1 O.z.). Odvolací súd poznamenáva, že aj
právna úprava v Občianskom zákonníku dopadá na obidve strany v súlade s princípom rovnosti, no je
citlivejšia, zohľadňuje aspekt informovanosti spotrebiteľa, explicitne priznáva rovnaké práva aj ručiteľovi,
garantuje efektívnejšie uplatnenie práva pri plynutí času pri zlom úmysle veriteľa a pod. Nemožno
prehliadnuť pritom fakt, že sú to predovšetkým dodávatelia, ktorí uplatňujú veci na súde. Spory vyvolané
spotrebiteľmi sú len veľmi zriedkavé, a preto argument o obchodnom práve a rovnosti ,,pre všetkých“
je objektívne značne relativizovaný.

24. Je preto potrebné uzavrieť, síce nepopierajúc povahu úverovej zmluvy ako absolútneho obchodu, na
posúdenie zmluvného úverového vzťahu je však potrebné vzhľadom na spotrebiteľský charakter zmluvy
aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie. Takéto pravidlo
je ustálené aj v aplikačnej praxi súdov (pozri napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 25.01.2011
sp. zn. 5MCdo/20/2009, rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 23.11.2011 sp. zn. 17Co/167/2011,
rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 11.06.2013 sp. zn. 6Co/218/2012, rozsudok Krajského
súdu v Prešove sp. zn. 6Co/26/2012 a 6Co/81/2012), ktoré riešenie odobril aj Ústavný súd Slovenskej
republiky v uznesení pod sp. zn. I. ÚS 402/2013-10 zo dňa 19. júna 2013, v ktorom skonštatoval,
že prednostným uplatnením Občianskeho zákonníka na prospech spotrebiteľa na úver ako absolútny
obchod upravený v Obchodnom zákonníku nedošlo k porušeniu ústavných práv veriteľa (ako to správne
namietali aj žalovaní vo svojom vyjadrení sa k odvolaniu žalobkyne).

25. Novela Občianskeho zákonníka vykonaná zákonom č. 102/2014 Z.z. definitívne normatívne vyriešila
(doplnením ust. § 52 ods. 2 O.z.), že na všetky právne vzťahy, v ktorých účastníkom je spotrebiteľ,
sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy
obchodného práva. Z autentického výkladu zákonodarcu vyplýva, že Občiansky zákonník bude použitý,
pokiaľ ide o posudzovanie otázky premlčania, otázky úpravy ručenia, zmluvnej pokuty, uznania záväzku
a podobne, aj keby sa na právny režim mala použiť právna úprava Obchodného zákonníka. Hoci
účinnosť tohto ustanovenia bola posunutá až na 1. apríl 2015, predmetné ustanovenie poníma výkladový
status a jeho cieľom je iba expressis verbis vyjadriť aj doposiaľ platné pravidlo prednostného použitia
režimu Občianskeho zákonníka na spotrebiteľské záväzky. V súvislosti s uznesením Najvyššieho súdu
SR zo dňa 27. marca 2013, sp. zn. 6MCdo/4/2012 súd uvádza, že Najvyšší súd SR v posudzovanej
kauze nevyslovil právny názor, že na premlčanie nárokov vyplývajúcich zo spotrebiteľských zmlúv sa
nepoužije úprava priaznivejšia pre spotrebiteľa napr. občianskoprávna v zmysle ust. § 52 ods. 2 a § 54
ods. 1 Občianskeho zákonníka.

26. Odvolací súd upriamuje pozornosť aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 21. apríla 2015, sp.
zn. 3MCdo 14/2014, podľa ktorého ustanovenie § 52 ods. 2 tretej vety Občianskeho zákonníka,
podľa ktorého na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú
ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva, sa
vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred jeho účinnosťou. Najvyšší súd SR v tomto rozhodnutí
zamietol mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora, ktorý namietal postup prvostupňového súdu
aj odvolacieho súdu, ktoré oba zhodne v spore zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere aplikovali ust. §
5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom od 01.05.2014 a na premlčanie
aplikovali § 101 Občianskeho zákonníka. Rovnaký právny názor vyslovil Najvyšší súd SR aj v rozhodnutí
z 26.11.2015 sp. zn. 4MCdo 17/2014.

27. Vzhľadom na uvedenú argumentáciu, pokiaľ súd prvej inštancie žalobu žalobkyne zamietol, rozhodol
vecne správne, a preto odvolací súd v súlade s ustanovením § 387 ods. 1 C.s.p. rozsudok súdu prvej
inštancie potvrdil, a to vrátane vecne správneho a odvolaním osobitne nenapadnutého závislého výroku
o náhrade trov konania.

28. K námietke odvolateľky o nesprávnosti postupu súdu prvej inštancie spočívajúcej v nerozhodnutí
veci rozsudkom na základe uznania nároku, napriek tomu, že žalovaný v 1. rade pohľadávku žalobkyne
uplatnenú v tomto konaní na pojednávaní súdu uznal odvolací súd uvádza nasledovné:

29. Podľa ustanovenia § 153a ods. 1 O.s.p. (procesného prepisu upravujúceho postup súdu v konaní
v čase keď malo podľa námietky žalobkyne dôjsť k platnému uznaniu dlhu žalovaným a k porušeniu
povinnosti súdu rozhodnúť rozsudkom pre uznanie) ak počas konania žalovaný uzná pred súdom nárok



uplatnený žalobou alebo jeho základ alebo ak sa žalobca vzdá pred súdom svojho nároku, súd rozhodne
rozsudkom na základe uznania alebo vzdania sa nároku.

30. Uznaním nároku v zmysle § 153a ods. 1 O.s.p. sa rozumel procesný úkon žalovaného (teda výslovný
prejav vôle žalovaného adresovaný súdu), z ktorého obsahu jednoznačne vyplýva, že žalovaný uznáva
nárok, ktorý bol voči nemu uplatnený v žalobe, a v akom rozsahu tak činí, t. j. či ho uznáva celkom,
alebo len sčasti alebo len v právnom základe (medzitímne). Ak dôjde k úkonu počas konania, bude
požiadavka jeho písomnej formy splnená zaznamenaním do zápisnice, ktorú autor, respektíve strany
podpíšu. Pokiaľ zápisnica obsahujúca uznanie dlhu žalovaným nebola podpísaná, súd k takémuto
uznaniu nemôže prihliadať. Ak na strane žalovaného vystupuje viacero osôb, je potrebné k uznaniu
nároku súhlas všetkých nerozlučných spoločníkov.

31. Z obsahu spisu súdu prvej inštancie odvolací súd zistil, že na pojednávaní konanom 7. apríla 2015,
žalovaný v 1. rade prehlásil, že svoj dlh uznáva, avšak nemal peniaze na jeho úhradu, keďže je
vedená voči nemu exekúcia. Okrem toho potvrdil, že dohodu o uznaní záväzku a o úhrade pohľadávky
v splátkach podpísal asi pred rokom, pričom presný dátum takéhoto podpísania dohody si nepamätal.
Žalovaná v 2. rade vo svojej výpovedi uviedla, že sa nevie vyjadriť k výške požadovanej sumy zo strany
žalobkyne, nakoľko majú viacero dlhov a vedené sú voči ním 4 exekúcie. Poprela, že by podpísala
dohodu o uznaní záväzku predloženú jej na pojednávaní súdu k nahliadnutiu. Zápisnica o priebehu
pojednávania je podpísaná len asistentkou senátu a sudcom (tu pozri čl. 69 spisu). Vzhľadom na tieto
skutočnosti, že z prejavu žalovaného v 1. rade na pojednávaní súdu nebolo možné prijať jednoznačný
záver o tom, že žalovaný jednoznačne prejavil svoju vôľu uznať pohľadávku žalobkyne uplatnenú v tomto
konaní celkom, sčasti alebo len v právnom základe, ako aj chýbajúci podpis žalovaného na takomto
uznávacom prejave zachytenom v zápisnici z pojednávania súdu, odvolací súd odvolaciu námietku
žalobkyne (o nedodržaní postupu podľa ustanovenia § 153 a O.s.p.) považoval za nedôvodnú. Súd prvej
inštancie postupoval správne, keď na takéto prehlásenie žalovaného v 1. rade neprihliadol.

32. Nedôvodnou bola aj námietka žalobkyne spochybňujúca záver súdu prvej inštancie o neplatnosti
dohody o uznaní záväzku a o úhrade pohľadávky v splátkach pre jej rozpor s dobrými mravmi.

33. Podľa § 7 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom ku dňu uzatvorenia
dohody o uznaní záväzku a o úhrade pohľadávky v splátkach nekalé obchodné praktiky sú zakázané.

34. Podľa § 7 ods. 2 písm. b) cit. zák. obchodná praktika sa považuje za nekalú, ak podstatne narušuje
alebo môže podstatne narušiť ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa vo vzťahu k výrobku
alebo službe, ku ktorému sa dostane alebo ktorému je adresovaná, alebo priemerného člena skupiny,
ak je obchodná praktika orientovaná na určitú skupinu spotrebiteľov.

35. Podľa § 7 ods. 3 cit. zák. obchodná praktika, ktorá môže podstatne narušiť ekonomické správanie
skupiny spotrebiteľov, ktorí sú osobitne zraniteľní z dôvodu ich duševnej poruchy alebo telesnej vady,
veku alebo dôverčivosti, spôsobom, ktorý môže predávajúci rozumne predpokladať, sa posudzuje z
pohľadu priemerného člena tejto skupiny. Tým nie je dotknutá bežná a oprávnená reklamná praktika,
akou je zveličujúce vyhlásenie alebo vyhlásenie, ktoré nie je mienené doslovne.

36. Podľa § 7 ods. 4 cit. zák. za nekalú obchodnú praktiku sa považuje najmä klamlivé konanie a klamlivé
opomenutie konania podľa § 8 a agresívna obchodná praktika podľa § 9. Zoznam obchodných praktík,
ktoré sa za každých okolností považujú za nekalé, je v prílohe č. 1.

37. Podľa § 8 ods. 3 cit. zák. obchodná praktika sa tiež považuje za klamlivú, ak opomenie podstatnú
informáciu, ktorú priemerný spotrebiteľ potrebuje v závislosti od kontextu na to, aby urobil rozhodnutie o
obchodnej transakcii, a tým zapríčiňuje alebo môže zapríčiniť, že priemerný spotrebiteľ urobí rozhodnutie
o obchodnej transakcii, ktoré by inak neurobil.

38. V tomto prípade žalovaný v 1. rade podpísal vopred predtlačený text dohody, nazvanej Dohoda o
uznaní záväzku a o úhrade pohľadávky v splátkach, ktorou uznal svoj záväzok vo výške 17.702,40 eur
voči žalobkyni (hoc žalobkyňa ako bolo uvedené vyššie s najväčšou pravdepodobnosťou ani nebola
veriteľom takto uznávanej pohľadávky) vzniknutý z predmetnej úverovej zmluvy, a zaviazala sa splatiť
ho v 12 mesačných splátkach po minimálne 50,- eur v čase od 23. apríla 2013 do 25. marca 2014 vždy



k 23. dňu v mesiaci. V bode 2. dlžník vyhlasuje, že má vedomosť o premlčaní dlhu a jeho následkoch.
Ide o formulárovú dohodu, ktorú vopred pripravila žalobkyňa tak, že žalovaný v 1. rade nielenže nemal
možnosť žiadnym spôsobom ovplyvniť jej obsah, ale berúc na seba podobu dohody o splátkach, je
podpisujúca osoba manipulovaná do takej pozície, že pod prísľubom splátok bez výhrad uznala tam
vyčíslený dlh vrátane inkasných nákladov, ktoré pritom nemajú oporu v žiadnom zmluvnom dojednaní ani
právnom predpise. Prehlásenie dlžníka o vedomosti premlčania dlhu je sofistikovane skryté do dohody
o splátkach bez toho, aby si (napriek formulácii obsiahnutej v bode 2. posledná veta Dohody), dlžník bol
reálne vedomý následkov premlčania, pričom žalobkyni išlo o to, aby pod zámienkou ponuky splátok
dosiahla práve predĺženie premlčacej lehoty uznaním záväzku. Pri uzatváraní tejto dohody však neboli
splnené princípy dobromyseľnosti, čestnosti, ale žalobkyňa využila omyl a lesť, čo je treba považovať
za nekalú obchodnú praktiku v zmysle § 4 ods. 8 ZoOS a preto tento právny úkon je aj podľa názoru
odvolacieho súdu absolútne neplatný (§ 39 O.z.).

39. Odvolací súd preto podľa § 387 ods. 1 C.s.p. napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne
správne potvrdil, keď tento správne rozhodol aj o náhrade trov konania žalovaných.

40. V odvolacom konaní bol úspešný žalovaný v 1. rade ako aj žalovaná v 2. rade a podľa § 396 ods.1
a § 255 ods.1 C.s.p. im vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%, pričom o
výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

41. K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná
veta zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení a § 393 ods.2 posledná
veta C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p. ).
Dovolanie je podľa § 421 C.s.p. prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p. ).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p. ).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p. ).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p. ).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p. ).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p. ).



Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C.s.p. ).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 C.s.p. ).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C.s.p. ).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p. ).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C.s.p. ).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p. ).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p. ).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p. ).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p. ).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p. ).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p. ).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435
C.s.p. ).