Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 25Co/204/2015 z 16. 2. 2016 Citácia: rozsudok Krajského súdu Trnava z 16. februára 2016, sp. zn. 25Co/204/2015, ECLI:SK:KSTT:2016:2214214337.1 Krajský súd Trnava | 25Co/204/2015 | ECLI:SK:KSTT:2016:2214214337.1 | 2016-02-16 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Spotrebiteľské zmluvy Citované ustanovenia: § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z., § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z., § 9 zákona č. 129/2010 Z. z., § 544 ods. 2 OZ, § 153 ods. 3 OSP, § 153 ods. 4 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/55c23303-c2e3-4c77-95db-9b463205def2 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2016:2214214337.1 Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 25Co/204/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2214214337 Dátum vydania rozhodnutia: 17. 02. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Valentová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2214214337.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Martina Valentová a členov senátu: JUDr. Anton Jaček a JUDr. Iveta Jankovičová, v právnej veci navrhovateľa: Home Credit Slovakia, a.s., so sídlom Piešťany, Teplická 7434/147, IČO: 36 234 176, proti odporkyni: Q. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom J. P., U. D. XXX/XXXX, o zaplatenie 3.908,26 Eur s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda č.k. 9C/438/2014-36 zo dňa 2.12.2014 - v zamietajúcej časti a v časti, ktorou súd určil zmluvnú podmienku za neplatnú, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých častiach, ktorou súd návrh vo zvyšku zamietol p o t v r d z u j e a ktorou súd určil označenú zmluvnú podmienku za neplatnú z dôvodu neprijateľnosti r u š í . Odporkyni náhradu trov konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd uložil odporkyni povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 1.427,95 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75% ročne zo sumy 1.427,95 Eur od 27.06.2014 do zaplatenia, do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku súd návrh zamietol a odporkyni náhradu trov konania nepriznal. Štvrtou výrokovou vetou súd určil, že zmluvná podmienka uvedená vo všeobecných úverových zmluvných podmienok spoločnosti Home Credit Slovakia, a.s. v ustanoveniach § 3 hlavy 17: „V prípade omeškania s úhradou splátky, splátky RÚ I či RU II, alebo zmluvných pokút alebo platieb podľa hlavy 7 § 7, je klient povinný zaplatiť spoločnosti úrok z omeškania v zákonnej výške. V prípade omeškania z úhradou splátky úveru dlhšieho ako 7 dní je klient ďalej povinný zaplatiť spoločnosti zmluvnú pokutu vo výške 15% a v prípade splátky RU I. alebo RU II. 8% z čiastky, z ktorej úhradou je v omeškaní. Ustanoveniami o zmluvnej pokute v týchto UP nie sú žiadnym spôsobom dotknuté nároky spoločnosti voči klientovi na náhradu škody v plnej výške popri zmluvnej pokute (za škodu vzniknutú spoločnosti sú považované najmä náklady uhradené spoločnosťou externým agentúram spolupracujúcim so spoločnosťou na vymáhaní dlžnej pohľadávky, súdne, rozhodcovské (arbitrážne poplatky atď.) s tým, že spoločnosť je oprávnená stanoviť výšku týchto poplatkov v sadzobníku paušálne). Spoločnosť je oprávnená klientovi vyúčtovať a klient je povinný na zákale tohto vyúčtovania uhradiť spoločnosti poplatok za upomienku vo výške 4 Eur, v prípade prvej upomienky a 12 Eur v prípade druhej a ďalšej upomienky. Upomienku je spoločnosť oprávnená poslať taktiež prostredníctvom telefonického spojenia GSM technológie, SMS správ a internetu. Spoločnosť je oprávnená zmluvnú pokutu, úrok z omeškania, či poplatok za upomienku klientovi celkom alebo čiastočne odpustiť," je neplatná z dôvodu neprijateľnosti tejto podmienky. Rozhodnutie prvostupňový súd odôvodnil právne aplikáciou ust. § 9 ods. 1, 2 písm. k), r), y), § 10 ods. 1, § 11 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1 až 3, 4 písm. k), 5, § 54, § 517 ods. 2, § 544 ods. 1, 2, § 566 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Na základe vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že navrhovateľ poskytol odporkyni spotrebiteľský úver. Ide o dočasné poskytnutie finančných prostriedkov vo forme úveru. Podľa Zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy tak ide o spotrebiteľský úver. Z uvádzaného potom, ako aj vzhľadom na to, že ide o vzťah veriteľa - dodávateľa so spotrebiteľom je potom nutné vyvodiť záver, že ide o vzťah podliehajúci režimu nielen zákonnej úprave podľa ust. Občianskeho zákonníka, ale najmä Zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy. Zmluva účastníkov tak musí spĺňať zákonom dané podmienky uvedené v ust. § 9 ods. 1, 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy. Absencia niektorých má za následok to, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, teda bez akéhokoľvek navýšenia, len v hodnote poskytnutej služby, teda výšky spotrebiteľského úveru. Vzhľadom na absenciu náležitostí podľa § 9 ods. 2 písm. f) a k) sa úver považuje v zmysle ust. § 11 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z.z. za bezúročný a bez poplatkov. Odporkyňa je preto povinná vrátiť a zaplatiť navrhovateľovi len skutočnú výšku poskytnutého úveru. Súd preto uznal navrhovateľovi iba reálne poskytnuté peňažné prostriedky, t.j. sumu 1.427,95 Eur s príslušenstvom (4.500 - 3.072,05). Pokiaľ sa týka dojednaní o zmluvnej pokuty v úverových zmluvných podmienkach (hlava 17 § 3) ide o dojednanie absolútne neplatné, pretože je písané veľmi drobným, voľným okom skoro nečitateľným písmom, ako celé úverové zmluvné podmienky. Naviac dojednanie o zmluvnej pokute, ako to vyplýva z obsahu úverových zmluvných podmienok, je zapracované medzi menej podstatné a menej významné úverové zmluvné podmienky, čo môže vyvolať u spotrebiteľa dojem, že aj táto je potom nedôležitá. Úverové zmluvné podmienky sú prakticky nečitateľné, teda nejasné, neurčité, čím potom i neplatné. Dohodu účastníkov o zmluvnej pokute ťažko možno akceptovať ako súčasť všeobecných úverových podmienok. Podľa zák. ust. Občianskeho zákonníka zmluvná pokuta musí mať pre svoju platnosť písomnú formu. Už len z toho vyplýva, že zákonodarca zmluvnú pokutu považuje za sankciu, ktorá má byť osobitne dojednaná a v zákonom predpísanej písomnej forme. Okrem toho obchodné podmienky sú tzv. typovými, kde ich obsah a rozsah a to, čo v nich bude alebo nebude a v akej forme a podobe určuje výlučne len navrhovateľ ako dodávateľ, ktorý tieto podmienky robí a formuluje. Odporkyňa ako spotrebiteľ ich obsah zásadným spôsobom ani meniť nemôže. Ak chce spotrebiteľský úver získať, má možnosť len všetko podpísať a akceptovať. Nemá možnosť výberu a voľby podmienok. Preto súd dospel k záveru, že dojednanie o zmluvnej pokute je absolútne neplatné. Na dôvod absolútnej neplatnosti pritom musí súd prihliadnuť z úradnej povinnosti, aj keď sa toho nikto nedovolá. Na základe súhrnu všetkých skutočností súd vyhovel návrhu navrhovateľa na zaplatenie 1.427,95 Eur spolu s úrokom z omeškania 8,15 % ročne od 27.6.2014 do zaplatenia a návrh čo do sumy 3.072,05 Eur spolu s úrokom z omeškania 8,15 % ročne od 27.06.2014 do zaplatenia, zamietol. Súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p. rozhodol o náhrade trov konania tak, že ich odporkyni nepriznal, lebo jej žiadne nevznikli. Proti tomuto rozsudku, výlučne v časti, ktorou súd návrh vo zvyšku zamietol a ktorou určil označenú zmluvnú podmienku za neplatnú z dôvodu neprijateľnosti, podal odvolanie navrhovateľ, ktorým sa domáhal, aby odvolací súd rozsudok v napadnutých častiach zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Vyslovil presvedčenie, že súd prvého stupňa v zmysle § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p. dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, v zmysle § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p. rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a v zmysle § 221 ods. 1 O.s.p. v konaní došlo k vadám. Ako prvé odvolateľ namietal, že zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahuje všetky zákonom ukladané náležitosti, teda aj tú predpokladanú § 9 ods. 2 písm. k) zák. č. 129/2010 Z.z. táto náležitosť jasne vyplýva z lícnej strany predmetnej zmluvy, kde je uvedený počet splátok a termín splatnosti splátok. Zároveň poukázal aj na znenie § 1 hlavy 5, znenie z hlavy 4 úverových zmluvných podmienok, ako i na definovanie výšky splátok, ich počet a frekvenciu uvedené na lícnej strane zmluvy. Odvolateľ sa v odvolaní zaoberal i uvedením údaju o RPMN v zmluve. Ďalej namietal, že v odôvodnení rozsudku sa súd nevenuje výrokovej časti o neprijateľných zmluvných podmienkach a neuvádza presvedčivé a relevantné dôvody vyhlásenia neprijateľných podmienok. Rozsudok podľa navrhovateľa nie je náležite odôvodnený, keď súd nepostupoval v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p. a judikatúry Ústavného súdu. Následne odvolateľ uviedol, že nikdy nepopieral skutočnosť, že ide o spotrebiteľský vzťah. Dojednania uvedené v úverových zmluvných podmienkach navrhovateľa sú platnými a rovnocennými dojednaniami s ostatnými zmluvnými dojednaniami a ako také majú rovnakú právnu moc a váhu ako dojednania uvedené na lícnej strane zmluvy. Navrhovateľ je presvedčený, že predmetná zmluva o úvere neobsahuje žiadne neprijateľné podmienky, ktoré by spôsobovali značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán, ako uvádza súd. Spotrebiteľ má právo sa sám rozhodnúť, či daný produkt alebo ponuku využije a v prípade, že áno, je zodpovedný za svoje konanie. Neprijateľnú zmluvnú podmienku nemožno vnímať jednostranne najmä z pohľadu akú majetkovú ujmu bude spotrebiteľ pociťovať, ale je potrebné sledovať aký to bude mať právny následok pre budúce právne vzťahy. Ak súd vyhlási takéto neprijateľné podmienky, ochrana spotrebiteľa musí mať aj svoje medze. K odvolaniu navrhovateľa sa odporkyňa písomne nevyjadrila. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku - ďalej O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolatelia použili zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. d) a f) O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania - teda v časti, ktorou bol návrh vo zvyšku zamietnutý a ktorou bola určená označená zmluvná podmienka za neplatnú z dôvodu neprijateľnosti (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), keď deň vyhlásenia rozsudku bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu (§ 156 ods. 3 v spojení s § 211 ods. 2 O.s.p.) a v elektronickej podobe na webovej stránke súdu v ten istý deň ako sa vyvesil na úradnej tabuli (§ 21 ods. 2 vyhl. č. 543/2005 Z.z.) a dospel k záveru, že hoci odvolacia argumentácia navrhovateľa neobstojí, predsa je možné rozsudok potvrdiť iba v napadnutej časti, ktorou súd návrh vo zvyšku zamietol a v časti určenia zmluvnej podmienky za neplatnú z dôvodu neprijateľnosti je nevyhnutné napadnutý rozsudok zrušiť. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu, s poukazom na uplatnenú odvolaciu argumentáciu navrhovateľa, bolo posúdiť, či prvostupňový súd správne súladne so zákonom návrh navrhovateľa vo zvyšku zamietol a zároveň určil označenú zmluvnú podmienku za neplatnú z dôvodu neprijateľnosti. Vzhľadom k tomu, že odvolací súd je viazaný rozsahom odvolania včítane jeho obsahového vymedzenia, nie je predmetom odvolacieho prieskumu skutkový stav zistený súdom prvého stupňa, o ktorý svoje právne závery oprel i súd odvolací. Ďalej nie je odvolaním dotknutý záver, že právny vzťah medzi účastníkmi vzniknutý na základe zmluvy o úvere, v ktorej navrhovateľ vystupoval v postavení dodávateľa a odporca v postavení spotrebiteľa, je vzťahom spotrebiteľským, ktorý sa riadi príslušnými normami na ochranu spotrebiteľa. Pokiaľ ide o odvolaním napadnutú zamietajúcu časť preskúmavaného rozsudku, prvostupňový súd hoci stručne, ale predsa v zamietajúcej časti argumentuje tým, že v predmetnej zmluve o spotrebiteľskom úvere absentuje náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. k) zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia predmetnej zmluvy, teda ku dňu 16.2.2011, teda výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia. Odvolací súd, zhodne so súdom prvého stupňa, predmetnú nevyhnutnú náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere, v rozsahu požadovanom zákonom, v predmetnej úverovej zmluve, po preskúmaní jej obsahu, nenašiel. Na lícnej strane zmluvy sa okrem iného uvádza, že mesačná splátka úveru je 109,65 Eur, počet splátok 84, s dátumom splatnosti splátok vždy do 15 dňa v kalendárnom mesiaci. Podľa § 9 ods. 2 písm. k) zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, v znení účinnom v čase uzavretia predmetnej zmluvy, teda ku dňu 16.2.2011, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti: k) výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia. Podľa § 11 ods. 1 cit. zákona, poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak a) zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1 a neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) a § 10 ods. 1, b) je v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvedená nesprávne ročná percentuálna miera nákladov v neprospech spotrebiteľa. Interpretácia, resp. výklad právnej normy je nevyhnutnou súčasťou tak právnej teórie, ako aj právnej praxe. Právny výklad je integrálnou súčasťou procesu aplikácie práva, čo sa najzreteľnejšie prejavuje v súdnej aplikácii práva. Úlohou výkladu je konkretizácia zákona v danom prípade, teda úloha aplikácie práva. Predstavuje predovšetkým proces objasňovania zmyslu, obsahu a významu textov prameňov práva ako nosičov právnych pravidiel. Cieľom interpretácie právnych noriem je zisťovať a objasňovať ich obsah, často aj nad rámec gramatického výkladu. Nemožno lipnúť na formalistickom výklade bez prihliadnutia na právne princípy, ktoré sú výrazom hodnôt. Samotný výklad v niektorých prípadoch značne presahuje rozsah textu prameňov práva a je výsledkom právnokreatívnej činnosti sudcov. Právny výklad je racionálna činnosť, ktorá dáva zmysel právnemu textu, pričom požiadavka racionality je kľúčová. Teleologický výklad právnej normy postihuje zmysel resp. cieľ právnej normy v súvislosti s najvšeobecnejšími podmienkami, v ktorých sa má norma realizovať. Ide o hľadanie účelu zákonného ustanovenia a to v kontexte spoločenských podmienok v okamžiku interpretácie. Pre výklad právneho predpisu je rozhodujúca v ňom vyjadrená vôľa zákonodarcu, ktorú možno objektivizovať tak, ako to vyplýva zo znenia zákonného ustanovenia a významových súvislostí, do ktorých je zaradené. Sudca sa pritom nemusí zastaviť u doslovného znenia normy. Viazanosť zákonom neznamená viazanosť písmenami spolu s nutnosťou doslovného výkladu, ale väzbu na zmysel a účel zákona. Je nesporné, že citované ustanovenie § 11 v spojení s § 9 zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch má za účel - cieľ ochranu spotrebiteľa tak, aby dodávateľ bol povinný spotrebiteľovi ešte pred uzavretím zmluvy, resp. priamo v nej poskytnúť prehľadne všetky relevantné údaje na základe ktorých sa spotrebiteľ môže rozhodnúť, či zmluvu o úvere uzavrie alebo nie. Spotrebiteľ musí byť pred uzavretím zmluvy o úvere dôkladne informovaný. Na to, aby sa spotrebiteľ mohol rozhodnúť na základe úplnej znalosti veci, musia sa mu pred uzavretím zmluvy o úvere poskytnúť primerané informácie o podmienkach a nákladoch spojených s úverom a o jeho povinnostiach, ktoré spotrebiteľ môže zvážiť. Aby bolo zabezpečené, že spotrebiteľ bude mať vždy dostatok relevantných informácií pre svoje rozhodnutie, zákonodarca v § 9 citovaného zákona vymenúva zákonné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere. V rámci nich vymenúva tie, ktorých neuvedenie v písomnej zmluve má za následok, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, čo predstavuje určitý postih - sankciu pre dodávateľa, ktorý zákonom predpísané náležitosti v zmluve neuvedie. Cieľom zákonodarcu pod hrozbou uvedeného následku teda bolo donútiť dodávateľov - veriteľov, aby stanovené náležitosti - údaje v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvádzali a zároveň dodržiavali písomnú formu zmluvy. Vychádzajúc z uvedeného teologického výkladu by bolo nelogické, ak by zákonodarca hodlal postihnúť následkom bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru iba tie úvery resp. zmluvy, ktoré by nemali písomnú formu a zároveň neobsahovali kumulatívne všetky náležitosti podľa § 11 ods. 1 písm. a) citovaného zákona. V takom prípade by totiž veriteľovi ako dodávateľovi stačilo iba dodržať písomnú formu a v zmluve neuviesť ani jedinú z vymenovaných náležitostí a následku bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru by sa tým vyhol a to napriek tomu, že písomná zmluva by zákonom predpísané náležitosti neobsahovala. Účel zákonodarcu dosiahnuť, aby dodávateľ bol povinný oboznámiť spotrebiteľa so všetkými relevantnými údajmi potrebnými pre zváženie úveru by sa tým nedosiahol a zmysel tejto úpravy právnej normy nebol naplnený. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd zhodne s prvostupňovým je toho názoru, že s poukazom na znenie § 11 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch je potrebné vykladať tak, že absencia či písomnej formy alebo už len jednej z náležitostí vymenovaných v § 11 ods. 1 a citovaného ustanovenia spôsobuje, že predmetný úver je potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov. Pokiaľ odvolateľ poukazuje, že výška, počet a frekvencia splátok je v zmluve uvedená a ďalej v § 1 hlavy 5 zmluvných podmienok je uvedené, že v jednotlivých splátkach je zahrnutá príslušná časť (aká? - poznámka odvolacieho súdu) úverovej istiny, úroky, poplatok za vedenie úverového účtu, úroky a príp. úhrada za poistenie a poplatok za možnosť zmeny splátky, ak z údajov v ÚZ nevyplýva inak, takáto formulácia je nekonkrétna a nezahŕňa zákonom predpísané rozpísanie výšky, počtu a termínov splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia, čím absentuje náležitosti podľa cit. § 9 ods. 2 písm. k) zák. č. 129/2010 Z.z. Keďže potom v predmetnej zmluve o spotrebiteľskom úvere nesporne nie je uvedená náležitosť podľa § 9 ods. 1 písm. k) a to výška, počet a termíny splátok, istiny, úrokov a iných poplatkov, bolo potom nevyhnutné predmetnú zmluvu o úvere s použitím § 11 ods. 1 písm. a) citovaného zákona považovať za bezúročnú a bez poplatkov. Vzhľadom na zásadu hospodárnosti občianskeho súdneho konania bolo už potom nadbytočným zaoberať sa tým, či v predmetnej zmluve absentujú i ďalšie náležitosti podľa citovaných ustanovení, čo by taktiež spôsobilo bezúročnosť a bezpoplatkovosť daného úveru. Odvolací súd potom rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti ohľadom úrokov a poplatkov, s použitím ust. § 219 O.s.p. potvrdil. Odvolací súd sa zhodol i s ďalším záverom súdu prvého stupňa v preskúmavanom rozsudku, že dojednanie o zmluvnej pokute obsiahnuté v úverových zmluvných podmienkach, hoci boli v texte na lícnej strane zmluvy prehlásené za jej neoddeliteľnú súčasť a odporca mal podpisom potvrdiť, že je s nimi oboznámený, že ich ustanovenia sú mu zrozumiteľné a určité a prejavil súhlas byť nimi viazaný, je absolútne neplatné. Argumentáciu súdu prvého stupňa v tomto smere odvolací súd považuje za potrebné doplniť o nasledovné: Predmetná zmluvná pokuta, ktorú si okrem iného žalobca uplatňoval danou žalobou, nebola dojednaná priamo v písomnom podpísanom vyhotovení danej zmluvy, ale je obsiahnutá iba v obchodných podmienkach, ktoré boli vyhlásené za jej súčasť. Odvolací súd sa so záverom prvostupňového súdu, že takéto dojednanie zmluvnej pokuty je neplatné, plne stotožňuje. Poukazuje pritom na to, že ochranu spotrebiteľa možno podriadiť pod ústavný princíp rovnosti, ktorú možno ponímať ako rovnosť formálnu, ktorú má zabezpečiť zákonodarca pri tvorbe právneho poriadku alebo rovnosť faktickú, ktorá môže byť zabezpečená priamo zákonodarcom pri použití tzv. pozitívnej diskriminácie pri existencii faktickej nerovnosti alebo handicapu. Ale i tam, kde sa zákonodarca nevydal cestou vedomého zvýhodnenia slabšieho, aby dal prednosť rovnosti faktickej pred formálnou, ponecháva súdom, ktoré pozitívne právo aplikujú, priestor pre riešenie napätia medzi neúplnosťou písaného práva a povahou konkrétneho prípadu cestou aplikácie ústavných princípov v materiálnom poňatí právneho štátu. Východiskom ochrany spotrebiteľa je potom postulát, podľa ktorého sa spotrebiteľ ocitá vo fakticky nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom a to s ohľadom na okolnosti, za ktorých dochádza k záväzkovému vzťahu, s ohľadom na väčšiu profesionálnu skúsenosť predávajúceho, lepšiu znalosť práva a ľahšiu dostupnosť právnych služieb a konečne so zreteľom na možnosť stanovovať zmluvné podmienky jednostranne cestou formulárových zmlúv. Ústavný princíp rovnosti sa premieta i do súkromného práva a prejavuje sa v súkromnoprávnych vzťahoch. Doktrína rovnosti v súkromnoprávnych vzťahoch vyžaduje, že súkromné právo garantuje každému čo najširšiu mieru možnosti slobodného konania, avšak práve preto, že ju garantuje každému, musí ju zároveň u niektorých obmedziť, aby bola zaručená všetkým. Zo stretu autonómie vôle a z idey rovnosti potom vyplýva ochrana slabšej zmluvnej strany a to s cieľom dosiahnutia vyváženej pozície, teda spravodlivosti, ekvity, či rovnováhy zúčastnených záujmov. Vo vzťahoch, v ktorých vystupujú strany, ktorých pozície sú značne nerovnovážne sa nemožno uspokojiť s tým, že obom stranám budú poskytnuté rovnaké právne prostriedky, teda formálna rovnosť, lebo v skutočnosti nerovnosť východzích prostriedkov spôsobuje i nerovnosť vo výsledku samotnom. Riešenie tejto situácie je v tom, že slabšej zmluvnej strane (typicky spotrebiteľovi) je priznaných viac práv a silnejšej zmluvnej strane (dodávateľovi) je uložených viac povinností. Účelom danej právnej úpravy je teda snaha o dosiahnutie skutočnej rovnováhy tým, že budú právne vyrovnané východiskové ekonomické informačné a iné rozdiely, ktoré medzi stranami panujú. Aby bola dosiahnutá rovnosť, je nutné nerovnosť východzích pozícií korigovať rovnako nerovnou úpravou práv a povinností. V pozitívnom práve sa potom ochrana spotrebiteľa premieta do podoby vyššej informačnej povinnosti dodávateľa, do práv spotrebiteľa odstúpiť od zmluvy, do podoby zákazu niektorých dojednaní v spotrebiteľských zmluvách, či do podoby príkazu v pochybnostiach o význame spotrebiteľských zmlúv vykladať ich pre spotrebiteľa najpriaznivejšie. Princíp autonómie vôle a princíp rovnosti je doplňovaný a korigovaný princípom ekvity či spravodlivosti. Keďže v spotrebiteľskom práve je dodávateľ vo fakticky výhodnejšom postavení, lebo má odbornú prevahu nad spotrebiteľom, tak okrem obmedzenia vyplývajúceho z vyššie uvedeného princípu rovnosti prostriedkov, možno od dodávateľa očakávať i vyžadovať, že sa vo vzťahu k spotrebiteľovi bude chovať vo všeobecnej polohe poctivo. Ak nepostupuje týmto spôsobom, spreneverí sa dôvere druhého účastníka zmluvného vzťahu v poctivosť svojho konania a takémuto nepoctivému konaniu nemožno poskytnúť právnu ochranu. V praxi sa zásada poctivosti prejavuje okrem iného i tým, že text spotrebiteľskej zmluvy má byť pre priemerného spotrebiteľa dostatočne čitateľný, prehľadný, logicky usporiadaný. Zásada poctivosti dopadá ale i na aplikáciu všeobecných obchodných podmienok. Platí pritom, že i v spotrebiteľských zmluvách je možné všeobecné obchodné podmienky uplatniť, avšak takáto aplikácia má nielen formálne, ale i obsahové obmedzenia. Všeobecné obchodné podmienky, ktoré majú slúžiť predovšetkým k tomu, aby nebolo nevyhnutné do každej zmluvy prepisovať dojednania technického a vysvetľujúceho charakteru, nesmú slúžiť k tomu, aby do nich v často neprehľadnej zložite formulovanej a malým písmom písanej forme dodávateľ skryl dojednania, ktoré sú pre spotrebiteľa nevýhodné a o ktorých predpokladá, že pozornosti spotrebiteľa najskôr uniknú, ako sú napríklad rozhodcovská doložka alebo dojednanie o zmluvnej pokute. Pokiaľ tak napriek tomu dodávateľ urobí, nepočína si v právnom vzťahu poctivo a takémuto konaniu nemožno priznať právnu ochranu. Z vyššie uvedených východísk potom vyplýva záver, že dojednanie o zmluvnej pokute v rámci spotrebiteľskej zmluvy zásadne nemôže byť súčasťou tzv. všeobecných obchodných podmienok, ale iba priamo spotrebiteľskej zmluvy samotnej, teda listiny, na ktorej spotrebiteľ pripája svoj podpis (porovnaj Nález Ústavného súdu ČR I.ÚS 3512/11). Vychádzajúc z vyššie uvedenej argumentácie potom odvolací súd zhodne s prvostupňovým uzatvára, že pokiaľ v rámci spotrebiteľskej zmluvy dojednanie o zmluvnej pokute nie je obsiahnuté priamo v podpísanej zmluve, ale iba v obchodných podmienkach, hoci vyhlásených za jej súčasť, zmluvnú pokutu nemožno považovať za platne písomne dojednanú (§ 544 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktorý sa s poukazom na § 1 ods. 2 v spojení s § 300 až § 302 Obchodného zákonníka, vzťahuje i na obchodnoprávne vzťahy). Nedostatok zákonom predpísanej písomnej formy právneho úkonu potom v zmysle § 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka robí dohodu účastníkov absolútne neplatnou. Z neplatného zmluvného dojednania potom nemôže vzniknúť oprávnenie, ani povinnosť. Prvostupňový súd preto správne žalobu v časti týkajúcej sa zmluvnej pokuty zamietol. Odvolací súd preto v časti zamietnutia nároku na zmluvnú pokutu napadnutú časť rozsudku súdu prvého stupňa s použitím ust. § 219 O.s.p. potvrdil. Správnym ale už nebol postup súdu prvého stupňa, keď s poukazom na ust. § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. následne vo štvrtej výrokovej vete určil, že zmluvná podmienka, ktorou mala byť dojednaná predmetná zmluvná pokuta, je neplatná, inak túto časť rozsudku navyše vôbec neodôvodnil, čím účastníkom odňal možnosť konať pred súdom, ako na to odvolateľ správne poukázal. I vzhľadom na uvedené pochybenie je nutné zobrať na zreteľ to, že podmienkou pre vyslovenie zmluvnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve za neplatnú resp. neprijateľnú v zmysle § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. totiž je, aby išlo i neprijateľnú zmluvnú podmienku, teda podmienku spôsobujúcu značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (§53 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Keďže ale v danej veci s poukazom na vyššieu vedené išlo o dojednanie absolútne neplatné pre nedostatok zákonom predpísanej písomnej formy a nie nerovnovážne v neprospech spotrebiteľa, nezakladá to neprijateľnosť zmluvnej podmienky. Odvolací súd potom rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti vyslovenia zmluvnej podmienky za neplatnú z dôvodu neprijateľnosti, s analogickým použitím ust. § 220 ods. 1 písm. i) O.s.p. zrušil, bez potreby sa touto neprijateľnosťou vôbec ďalej zaoberať. Keďže odvolacím súdom došlo fakticky k čiastočnej zmene napadnutého rozsudku s analogickým použitím § 224 ods. 2 O.s.p., bolo povinnosťou odvolacieho súdu rozhodnúť o náhrade trov celého konania. Konečným výsledkom konania pritom bol väčší neúspech navrhovateľa, v dôsledku toho v zmysle § 142 ods. 2 O.s.p. v odvolacom konaní i s použitím § 224 ods. 1 O.s.p., vzniklo právo na pomernú náhradu trov konania odporkyni. Z obsahu spisu vyplýva, že navrhovateľ sa podaným návrhom domáhal od odporkyni zaplatenia sumy 3.908,26 Eur s príslušenstvom a trovy konania na súdnom poplatku 234,- Eur. Právoplatnou časťou preskúmavaného rozsudku súd pritom návrhu vyhovel čiastočne tak, že odporkyni uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi 1.427,95 Eur s príslušenstvom a vo zvyšku návrh zamietol. Každý z účastníkov mal teda v konaní úspech iba čiastočný. V zmysle § 142 ods. 2 O.s.p. ak má účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo. Vychádzajúc z vyššie uvedeného je potom zrejmé, že navrhovateľ mal úspech v konaní v rozsahu 36,5% a odporkyňa v rozsahu 63,5%, čistý úspech odporkyne potom predstavuje 24% (63,5 mínus 36,5). Keďže potom rozdiel medzi úspechom a neúspechom medzi účastníkmi je 24%, vzniklo odporkyni právo na pomernú náhradu trov konania. Keďže ale odporkyňa si náhradu trov konania návrhom neuplatnila (§ 151 ods. 1 O.s.p.), nebola jej priznaná. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.