Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 23Co/851/2015 z 13. 11. 2016
Citácia: rozsudok Krajského súdu Trnava z 13. novembra 2016, sp. zn. 23Co/851/2015, ECLI:SK:KSTT:2016:2214203771.1
Krajský súd Trnava | 23Co/851/2015 | ECLI:SK:KSTT:2016:2214203771.1 | 2016-11-13 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné
Citované ustanovenia: § 91 zákona č. 514/2003 Z. z.
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/10b499fb-6a5e-4d74-b6ba-4431aa0122a2
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2016:2214203771.1

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 23Co/851/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2214203771
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 11. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Jankovičová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2214203771.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Iveta Jankovičová a sudkýň:
JUDr. Daša Kontríková a JUDr. Gabriela Brišková, v právnej veci žalobkyne: Pohotovosť, s.r.o., so
sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpenej spoločnosťou Fridrich Paľko, s.r.o., so
sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti žalovanej: Slovenská republika, konajúcej
prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie č. 13,
Bratislava, o náhradu škody 1251,75 Eur a nemajetkovej ujmy 250,35 Eur, na odvolanie žalobkyne proti
rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda, č. k. 9C/232/2014-29 zo dňa 5. júna 2015, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie s a   p o t v r d z u j e .

II.  Žalovanej  priznáva právo na náhradu trov konania vo výške 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd I. inštancie zamietol návrh, ktorým sa žalobkyňa  domáhala, aby súd uložil žalovanej zaplatiť
jej majetkovú škodu 1251,75  Eur a nemajetkovú ujmu 250,3  eur za nesprávny úradný postup súdu,
charakterizovaný nevydaním rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote, resp. v primeranom čase a bez
zbytočných prieťahov, vykonaním úradného postupu bez splnenia zákonných podmienok  a to v zmysle
zákonných ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci. Žalobkyňa navrhla rozhodnúť najprv medzitýmnym rozsudkom, ktorým by súd rozhodol o základe
tak, že žalovaná je zodpovedná za škodu, ktorá vznikla žalobkyni nesprávnym úradným postupom,
pretože súd nerozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej
lehote.

2. Žalobkyňa  si uplatnila v tomto konaní náhradu škody tvrdiac, že ide o škodu spôsobenú mu
nesprávnym úradným postupom exekučného súdu, pretože exekučný súd tým, že  vydal zamietajúce
rozhodnutie po uplynutí 15 dní, nekonal v súlade s ust. § 44 ods. 2/ exekuč. poriadku. Tvrdila, že
exekučný súd konal nesprávne, spôsobom odporujúcim zákonu, vykonaním procedúry preskúmania
bez splnenia zákonných podmienok, keď si bez ďalších legálnych predpokladov založil právomoc, ktorá
mu nepatrí, prekročil mieru možného rozhodovania, lebo nelegálnym postupom opätovne posúdil právo
žalobkyne na zaplatenie dlhu bez splnenia zákonných podmienok na preskúmanie rozhodcovského
rozsudku ako exekučného titulu.

3. Po podaní návrhu oprávneným a po doručení žiadosti súdneho exekútora na vykonanie exekúcie,
je exekučný súd povinný postupovať v zmysle zákonných ustanovení exekučného poriadku. Musí
preskúmať žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a
exekučný titul. Tento zákonom daný postup musí dodržať. Táto povinnosť mu vyplýva zo zák. ust. §
44  exekučného poriadku. Vykonaným dokazovaním je preukázané, že exekučný súd pred vydaním



rozhodnutia ohľadne žiadosti súdneho exekútora na vykonanie exekúcie skúmal žiadosť súdneho
exekútora, návrh oprávnenej ( v tomto konaní žalobkyne) na vykonanie exekúcie a exekučný titul -
rozhodcovského rozsudku tak, ako mu túto povinnosť ukladá exekučný poriadok. Vydať poverenie na
základe súdneho rozhodnutia mohol len za predpokladu, že pri takomto povinnom skúmaní nezistil
rozpor. Len v takom prípade mal povinnosť vydať poverenie pre súdneho exekútora na vykonanie
exekúcie, pričom v exekučnom poriadku je uvedené, že by tak mal urobiť v lehote 15 dní odo dňa
doručenia žiadosti ( ale mimo exekučného titulu ktorým je aj rozhodcovský rozsudok ). Tu je nutné
zdôrazniť, že ide o lehotu procesnú. Jej nedodržanie neznamená automaticky nesprávny úradný postup.
V rámci preskúmania exekučný súd vykonal dokazovanie zadovážením rozhodcovského spisu od
rozhodcovského súdu. V rámci preskúmania rozpor zistil a preto došlo k zamietnutiu žiadosti súdneho
exekútora na vykonanie exekúcie. Dôvodom zamietnutia žiadosti bola neplatnosť rozhodcovskej
doložky, od ktorej sa odvádzal exekučný titul - rozhodcovský rozsudok. Preto vydanie rozhodnutia
o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia po 15 dňoch odo dňa doručenia žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie pri skúmaní súladu a teda aj konania predchádzajúceho vydaniu
exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku nie je nesprávnym úradným postupom. Naviac žalobkyňa
nepreukázala existenciu rozhodnutia, ktorým by bolo konštatované, že procesný postup exekučného
súdu, ktorý predchádzal vydaniu rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, je nesprávny, že je v rozpore so zákonom, že to je nesprávny úradný postup.

4. Zák. ust. § 9 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom ku dňu vydania rozhodnutia o zamietnutí
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ktorý zakotvuje zodpovednosť štátu za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom, neobsahuje ustanovenia o právomoci prvostupňového
súdu rozhodovať vo veciach náhrady škody z titulu prieťahov v konaní až po právoplatnom rozhodnutí
oprávneného orgánu o sťažnosti proti prieťahom v konaní. Z dôvodovej správy týkajúcej sa novelizácie
zákona č. 514/2003 Z. z. ( zákonom č. 412/2012 Z.z. ) však  jednoznačne vyplýva, že k citovanému
ustanoveniu zákona bolo potrebné vždy ( teda aj pred účinnosťou novely a teda aj v čase vydania
rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia ) pristupovať tak, že v rámci konania o náhradu
škody spôsobenú nesprávnym úradným postupom musí už existovať už príslušné rozhodnutie, ktorý by
konštatoval neprávny úradný postup súdu, vrátane zbytočných prieťahov v konaní. Túto otázku nie je
oprávnený skúmať a posudzovať súd v rámci konania o náhrade škody. Novela nezaviedla nič nové, len
explicitne vyjadrila, čo bolo zrejmé už pred účinnosťou novely.

5. Otázku, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, je kompetentný preskúmať ústavný súd,
ktorý ju v súlade so svojou ustálenou judikatúrou preskúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti
každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie
účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Súdne konanie nie je kompetentný preskúmavať súd v
konaní o náhrade škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z., ale len Ústavný súd SR na podklade ústavnej
sťažnosti. Vecne príslušné pre rozhodovanie sporov o náhradu škody sú v prvom stupni zásadne
okresné súdy, avšak súdy, ktoré môžu porušiť právo fyzických a právnických osôb na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov, môžu byť aj súdy vyššieho stupňa (krajské súdy, Najvyšší súd SR). V
prípade, ak by sa zbytočných prieťahov dopustil napr. Najvyšší súd SR, poškodený subjekt by sa mal
obrátiť v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. na okresný súd, aby konštatoval, že jeho nadriadený orgán sa
dopustil zbytočných prieťahov. Postup súdu vyššieho stupňa by bol v takomto prípade preskúmavaný
súdom nižšieho stupňa, čo je zjavne vylúčené a uvedené len potvrdzuje, že konštatovať existenciu
prieťahov v súdnom konaní je oprávnený výlučne Ústavný súd SR. Žalobkyňa  do vyhlásenia rozsudku
súdu nepreukázala, že by existovalo právoplatné rozhodnutie Ústavného súdu, ktorým by bolo v
exekučnej veci, od ktorej si uplatňuje nárok na náhradu škody a nemajetkovú ujmu v tomto konaní,
konštatované porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov prípade rozhodnutia
Európskeho súd pre ľudské práva. Absenciou takéhoto rozhodnutia oprávneného orgánu o existencii
prieťahov, tiež nebola splnená základná podmienka pre rozhodnutie o náhrade škody v dôsledku
nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci. Do podania návrhu
na súd šesťmesačná lehota neuplynula. Vo veci súd rozhodoval po uplynutí šesťmesačnej lehoty od
prijatia predmetnej žiadosti odporcom. Na základe uvedeného, nemožno posúdiť návrh  žalobkyne ako
predčasný, ako to tvrdila žalovaná vo svojom vyjadrení.

6. Žalobkyňa neuniesla svoje dôkazné bremeno (povinnosť tvrdenia) o existencii nesprávneho úradného
postup ako prvej z troch zákonných podmienok. Preto nemôže byť splnená ani podmienka existencie



príčinnej súvislosti medzi nesprávnym  úradným postupom a škodou, lebo ak neexistuje v danej
veci nesprávny úradný postup, nemôže medzi prípadnou škodou navrhovateľa vzniknúť súvislosť
s nesprávnym úradným postupom, ktorý neexistuje. Žalobkyňa  z tohto dôvodu neuniesla dôkazné
bremeno ani o existencii jej nároku na nemajetkovú ujmu.

7. Keďže žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno o svojom tvrdení, že došlo k neprávnemu úradnému
postupu konaním exekučného súdu v exekučnej veci, od ktorej si uplatňuje nároky v tomto konaní,  bola
jej žaloba v celom rozsahu ako nedôvodná zamietnutá.

8. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a konštatoval, že žalovanej vzniklo právo
na náhradu trov konania voči žalobkyni, ktorá v konaní úspech nemala. Súd však úspešnej žalovanej
náhradu trov konania nepriznal, pretože jej žiadne v tomto konaní nevznikli.

9. Proti rozsudku súdu prvej inštancie  podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca a žiadal,
aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Podľa
žalobcu účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, súd prvej inštancie
nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne
zistil skutkový stav, neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností, rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci. Navrhovateľ namietol skutočnosť, že súd prvej inštancie rozhodol v merite veci na základe (a s
použitím) „inšpirácie“ novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003
Z. z., pričom nie je možné, aby súd interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti
a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou
právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného
právneho vzťahu. Súd bol pri svojom rozhodovaní viazaný ustanovením § 9 ods. l zákona č. 514/2003
Z. z. v znení účinnom pred prijatím zákona č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie
prostredníctvom ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z..
Súd svojím rozhodnutím de iure a de facto aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné.
K jednotlivým dôvodom odvolania žalobca uviedol, že súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že
účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Súd len s poukazom na skutočnosť, že on sám nepozná
dôkazy, ktoré by ho uspokojovali v tvrdení o výške škody, zamietol znalecké dokazovanie. Súd tak
znemožnil navrhovateľovi objektívnym spôsobom preukázať výšku materiálnej škody a mechanizmus jej
vzniku. Súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Navyše
súd svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre
ľudské práva v Štrasburgu, ktorá je základom štandardu ochrany základných práv v Európe, teda aj
práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na prerokovanie veci v primeranom čase.

10. K odvolaniu žalobcu sa žalovaná nevyjadrila, odvolací návrh nepodala.

11. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku
účinného od 1.7.2016 - ďalej len CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 v čase
podania odvolania účinného zák. č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku - ďalej OSP, aktuálne
§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané
(§ 201 OSP, akt.§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v
čase jeho podania pripúšťal (§ 201 a 202 OSP, akt.§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané
odvolanie má zákonné náležitosti (§ 205 ods. 1 OSP, akt. § 127 a § 365 CSP) a že odvolateľ použil
zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. a/, c/, f/ OSP, ktoré má ekvivalent v § 365
ods. 1 písm. b/, e/, h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379
CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa
procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako
ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom
bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného
vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred
jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
je vo výroku vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle §
387 ods. 1 a 2 CSP.



12. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav pokiaľ ide o zistené
skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcom uplatneného nároku a pretože v celom rozsahu
zdieľa i jeho právny záver vo veci, pričom sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia s
poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd konštatuje správnosť jeho dôvodov a odkazuje na
(výstižné, správne a presvedčivé) odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku.
Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od skutkových alebo právnych záverov súdu prvej
inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie správnosti napadnutého
rozhodnutia dopĺňa iba nasledovné:

13. Žalobkyňa sa svojim návrhom domáhala, aby súd medzitýmnym rozsudkom určil, že žalovaná
je zodpovedná za škodu, ktorá vznikla žalobkyni nesprávnym úradným postupom exekučného súdu,
pretože tento nerozhodol o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej
lehote. Súčasne sa domáhala, aby súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť mu z titulu majetkovej
škody a z titulu nemajetkovej ujmy Škoda predstavuje podľa žalobkyne náhradu účelne vynaložených
nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období,
ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a
rozhodnutím o nej. Žalobkyňa podľa vlastného tvrdenia vynaložila v tomto období na správu pohľadávky
prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému sumu 70 eur,
na udržiavanie a správu informačného systému sumu 40 eur, na administratívne spracovanie textov
urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovovaním urgencií
adresovaných exekučnému súdu, na poštové a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a
kontrolou stavu konania na exekučnom súde sumu 15 eur. Zároveň si žalobkyňa uplatnila náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 306,65 eur, pretože samotné konštatovanie porušenia práva
na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. l Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny
proces zaručeného čl. 6 ods. l Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.
Sumu žalobkyňa vyčíslila výpočtom - alikvotným pomerom 55 eur za každý mesiac omeškania v činnosti
exekučného súdu na základe aplikácie doktríny ústavného súdu teda 660 eur za rok: 12 mesiacov v roku
= 55 eur za mesiac. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy odôvodnila žalobkyňa tým, že nesprávnym
úradným postupom došlo k zmareniu jeho legitímneho očakávania, že správnym a zákonným postupom
súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky. Žalobkyňa tvrdila, že mohla vďaka skorému rozhodnutiu
exekučného súdu v zákonnej lehote včas, efektívne a účinne uskutočniť rad iných krokov smerujúcich
k zvýšeniu úspechu mimosúdneho zabezpečenia vymožiteľnosti jeho pohľadávky a jej príslušenstva,
pretože by vedela, že žiadosť o udelenie poverenia bola zamietnutá. V skutočnosti, že exekučný súd
nerozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v lehote 15 dní podľa ustanovenia §
44 ods. 2 Exekučného poriadku, navrhovateľ považoval za nesprávny úradný postup exekučného súdu.

14. Žalobkyňa ako oprávnená podala u súdneho exekútora dňa 24.02.2011 návrh na vykonanie exekúcie
voči povinnej osobe na vymoženie jeho nárokov zo zmluvy o úvere č. 20550027. Exekučná vec je vedená
u súdneho exekútora pod č.k. Ex/3776/2011. Zo strany súdneho exekútora boli návrh na vykonanie
exekúcie, rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul a žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia
na vykonanie exekúcie doručené exekučnému súdu dňa 15.03.2011. Na Okresnom súde Galanta je
vedená pod č.k. 12Er/290/2011. Dňa 27.06.2011 exekučný súd vydal uznesenie, ktorým žiadosť súdneho
exekútora ako nedôvodnú zamietol. Dôvodom zamietnutia žiadosti bola neplatnosť rozhodcovskej
doložky, na základe ktorej bol vydaný rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul. Proti uzneseniu zo
strany žalobkyne ako oprávnenej v exekučnom konaní nebolo podané odvolanie. Uznesenie nadobudlo
právoplatnosť dňa 31.08.2011. Oprávnená proti uzneseniu odvolanie nepodala. Uznesenie nebolo
zmenené ani zrušené. Žalobkyňa nepredložila žiadne rozhodnutie príslušného orgánu, ktorým by boli
konštatované prieťahy v exekučnom konaní ani  sťažnosť na prieťahy, ktorá by bola posúdená ako
dôvodná. Žalobkyňa  podala  u žalovanej  žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody. Žalovaná na uvedenú žiadosť neodpovedala s odôvodnením, že žalobkyňa neposkytla potrebnú
súčinnosť, čím bol proces predbežného prerokovania zmarený.

15. Podľa § 3 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z. z. štát zodpovedá za podmienok ustanovených
týmto zákonom, za škodu tohto zákona pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom.

Podľa ustanovenia § 3 ods. 2  zákona č. 514/2003 Z. z. zodpovednosti podľa ods. 1 sa nemožno zbaviť.



Podľa § 4 ods. 1 písm. a) bod 1. zákona č. 514/2003 Z. z., vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená
orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky, ak škoda vznikla v občianskom súdnom konaní alebo v trestnom konaní a ak tento zákon
neustanovuje inak.

Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o
predbežné prerokovanie nároku (ďalej len žiadosť) s príslušným orgánom podľa § 4 a 11.

Podľa § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody
alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia
nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.

Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk.

Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia
práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

16.  Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že v prípade zodpovednosti za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom sa jedná o objektívnu zodpovednosť, čo znamená, že zo strany
oprávneného subjektu (poškodeného) nie je potrebné preukazovať zavinenie vo forme úmyslu resp.
nedbanlivosti, ale stačí preukázať, že škoda je výsledkom činnosti príslušného orgánu štátu.

17. Ústavným základom uvedenej zodpovednosti je čl. 46 ods. 3 Ústavy SR: Každý má právo na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy
alebo nesprávnym úradným postupom.

18. Pre priznanie náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je nevyhnutné súčasné
splnenie troch podmienok: 1) nesprávny úradný postup, 2) vznik škody a 3) príčinná súvislosť
medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Predpoklad súčasného splnenia uvedených
podmienok znamená, že ak chýba čo i len jedna z podmienok, náhradu škody nie je možné priznať.
Dôkazné bremeno preukázať podmienky náhrady škody spočíva na poškodenom, v preskúmavanej veci
na navrhovateľovi.

19. Pojem „nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci“ nie je zákonodarcom v citovanom ustanovení
§ 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. výslovne definovaný, je uvedený len príkladmo. Je však možné vyvodiť,
a to aj z ustálenej judikatúry, že ide o taký úradný postup, ktorý má vadu, ktorá nie je v súlade s príslušnou
právnou úpravou. Jedná sa o postup, pri ktorom dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi
predpismi pre konanie orgánu verejnej moci alebo porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie
alebo cieľa tejto činnosti, teda o postup nezákonný. Skutočnosť, že ide o nesprávny úradný postup
taktiež určuje fakt, že musí ísť o úradný postup priamo súvisiaci s výkonom právomocí orgánu verejnej
moci. Nesprávnym úradným postupom nie sú len prípady, v ktorých orgán verejnej moci priamo koná (pri
rozhodovacej činnosti), ale aj pri porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom
stanovenej lehote, prípadne ak ide o nečinnosť pri výkone verejnej moci.

20. Žalobca odvodzuje svoj nárok na náhradu škody z nesprávneho úradného postupu exekučného
súdu, ktorý v konaní o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nekonal v



súlade s ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, keď zamietajúce rozhodnutie vydal po uplynutí
15 dní.

21. Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistil rozpor žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie  alebo exekučného titulu so
zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota
neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu
alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

22. Podľa § 41 ods. 2 písm. c), d) zákona  č. 233/1995 Z. z.,  možno vykonať exekúciu aj na
podklade notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená
osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej
zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila, vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi
schválených.

23. Z citovaných zákonných ustanovení je zrejmé, že lehota 15 dní je zákonodarcom stanovená pre
exekučný súd len pre prípad nezistenia rozporu žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Len v tom prípade je
povinnosťou exekučného súdu do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poveriť exekútora na vykonanie
exekúcie. Pre prípad zistenia rozporu exekučného titulu so zákonom, a teda pre prípad zamietnutia
žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zákonodarca lehotu neurčil. Nie je teda
možné konštatovať, že v preskúmavanej veci došlo k nesprávnemu úradnému postupu exekučného
súdu tým, že žiadosť exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol po uplynutí 15-tich
dní odo dňa doručenia žiadosti. Správne je tvrdenie žalovanej, že nesprávny úradný postup nespočíva
v existencii prieťahov v konaní exekučného súdu. Žalobca nepreukázal, že by v konaní exekučného
súdu boli príslušným orgánom konštatované prieťahy, pričom všeobecný súd v konaní o náhradu škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom takýmto orgánom nie je.

24.  Ako bolo uvedené vyššie, podmienky pre priznanie nároku na náhradu škody musia byť splnené
súčasne. Podmienka existencie nesprávneho úradného postupu exekučného súdu v danej veci splnená
nie je. Nemôže byť teda splnená ani podmienka existencie príčinnej súvislosti medzi nesprávnym
úradným postupom a škodou. Vzhľadom k uvedenému nie je potrebné skúmať existenciu škody, jej
rozsah a nemajetkovú ujmu, náhrady ktorej sa navrhovateľ domáha.

25.  Súd prvej inštancie vo veci riadne zistil skutkový stav, výsledky vykonaného dokazovania vyhodnotil
správne a vec posúdil správne aj po právnej stránke. Odvolacie námietky navrhovateľa sú nedôvodné
a sčasti zmätočné. K námietke interpretácie ustanovenia § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z .z. „inšpirovanej“
ustanovením § 9 ods. 2 cit. zákona v znení zák. č. 412/2012 Z. z. odvolací súd uvádza, že namietanú
retroaktivitu z odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je možné vyvodiť. Súd prvého stupňa správne
aplikoval ustanovenie § 9 ods. 1 zák. 514/2003 Z. z..

26.  Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa   § 387 CSP
vo výroku   ako vecne správny potvrdil.

27. O nároku na náhradu trov konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP,
podľa ktorého o nároku rozhoduje súd v rozhodnutí, ktorým  končí konanie.

28. Podľa ust. § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po
právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.

29. Preto odvolací súd poukazuje na cit. ust. CSP, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej
inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

30. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.



Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa  už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a



ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).