Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 10Co/83/2015 z 26. 1. 2016 Citácia: rozsudok Krajského súdu Trnava z 26. januára 2016, sp. zn. 10Co/83/2015, ECLI:SK:KSTT:2016:2214203216.1 Krajský súd Trnava | 10Co/83/2015 | ECLI:SK:KSTT:2016:2214203216.1 | 2016-01-26 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., § 44 ods. 7 EP, § 44 ods. 8 EP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/e6d35b14-a015-4918-90b6-73f005645cff Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2016:2214203216.1 Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/83/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2214203216
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 01. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlatica Javorová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2214203216.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlatice Javorovej a sudcov Mgr.
Jozefa Mačeja a JUDr. Daši Kontríkovej v právnej veci žalobkyne: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Bratislava,
Pribinova 25, zastúpenej splnomocnenkyňou: Fridrich Paľko, s. r. o., Bratislava, Grösslingova 4,
proti žalovanej: Slovenská republika, konajúca prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky, Bratislava, Župné námestie 13, o 562,24 eur, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného
súdu Dunajská Streda zo 7. októbra 2014 č. k. 10C/266/2014-71 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Nariaďuje súdu prvého stupňa vykonanie opravy označenia žalovanej v úvodnej časti jeho rozsudku.

Žalovanej nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa I. zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa na žalovanej
domáhala zaplatenia náhrady majetkovej škody 175 eur a nemajetkovej ujmy 387,24 eur (okrem náhrady
trov konania) a II. žalovanej nepriznal náhradu trov konania. Rozhodnutie vo veci samej (o žalobe
založenej na tvrdenom nesprávnom úradnom postupe Okresného súdu Galanta v exekučnom konaní
vedenom takým súdom pod sp. zn. 10Er/378/2006 s následným vyvodzovaním z toho zodpovednosti
štátu) odôvodnil právne ust. § 3 ods. 1 písm. d/, § 4 ods. 1 písm. a/, § 9 ods. 1 a 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1,
§ 17 ods. 1 a 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
a o zmene niektorých zákonov (ďalej tiež len „zodpovednostný zákon“) v znení účinnom od 1.1.2011 do
31.12.2012; § 44 ods. 8 a 9 E. p. (zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti /
Exekučného poriadku/) v znení účinnom ku dňu doručenia návrhu na zmenu exekútora a ust. § 101
ods. 2, § 119, § 152 ods. 2 O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších
zmien a doplnení); vecne potom tým, že vo vyššie označenom exekučnom konaní Okresného súdu
Galanta nešlo (napriek rozhodnutiu o žiadosti na zmenu exekútora až po uplynutí 30-dňovej lehoty)
konštatovať nesprávny úradný postup súdu (pri rozhodovaní o zmene exekútora je potrebné vykonať
viaceré procesné úkony, ktoré súvisia s rozhodovaním o zmene súdneho exekútora), ak sa ohľadne
prieťahu neviedlo žiadne disciplinárne ani jemu obdobné konanie a žalobkyňa navyše neuniesla ani
dôkazné bremeno na preukázanie skutočnej škody. Žalobe za tejto situácie nešlo vyhovieť, uzavrel
okresný súd, ktorý rozhodnutie o trovách konania odôvodnil právne len paušálnym odkazom na ust. §
142 ods. 1 O. s. p. a vecne úspechom žalovanej, ktorej ale trovy v konaní nevznikli.

Proti tomuto rozsudku podala v celom rozsahu včas odvolania iba žalobkyňa, navrhla ho zrušiť a vec
vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietala, že postupom súdu prvého stupňa jej bola
odňatá možnosť konať pred súdom, ďalej že okresný súd vec nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil



správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav a tiež, že neúplne zistil
skutkový stav, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. Súd
prvého stupňa podľa nej rozhodol v merite veci na základe (a s použitím) „inšpirácie“ novou právnou
úpravou (obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zodpovednostného zákona v znení zákona č. 412/2012
Z. z.), hoci interpretácia hmotného práva platného v čase vzniku právnej skutočnosti aj založenia
zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho
poriadku až po vzniku právnej skutočnosti aj po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného
právneho vzťahu, nie je možná. Uplatnením opačného názoru de iure aj de facto došlo k aplikácii
princípu priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Súdu prvého stupňa tiež vytkla, že vôbec nevysvetlil,
prečo zastáva názor, že účastníkovi nevznikol stav právnej neistoty a len s poukazom na skutočnosť,
že on sám nepozná dôkazy, ktoré by ho uspokojovali v tvrdení o výške škody, zamietol návrh na
znalecké dokazovanie (čím jej znemožnil objektívnym spôsobom preukázať výšku materiálnej škody
a mechanizmus jej vzniku a rozhodnutie založil na nedostatočne zistenom skutkovom stave). Súdu
neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami, má aplikovať platné
právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno
založiť meritórne rozhodnutie, pričom súd prvého stupňa svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ
vytvorenú a stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ktorá je základom štandardu
ochrany základných práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na
prerokovanie veci v primeranom čase). Zodpovednosť štátu podľa uvedenej judikatúry vzniká aj vtedy,
ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú „mimosúdne“ faktory, napr. rozsah nevybavenej
súdnej agendy, keď je to najmä štát, ktorý musí plniť svoj pozitívny záväzok vo vzťahu k právu na
prerokovanie veci v primeranej lehote.

Žalovaná odvolací návrh nepodala.

Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. b/ O. s. p. v medziach odvolania (pretože
od rozhodnutia vo veci samej bolo závislým i rozhodnutie o trovách konania) a to podľa § 214 ods. 2 O.
s. p. bez pojednávania (pretože tu síce šlo o prejednanie /aj/ veci samej, popri tom však nie o prípad,
v ktorom by bolo nutným prejednávanie veci na pojednávaní odvolacieho súdu, nakoľko tu nevznikla
potreba dopĺňania ani opakovania dokazovania, súd prvého stupňa prejednal vec na pojednávaní, nešlo
tu o konanie vo veci porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a potrebu pojednávania si nevynucoval
ani žiaden dôležitý verejný záujem), pričom dospel k záveru, že napadnutý rozsudok treba navzdory
námietkam žalobkyne považovať za vecne správny (keď súd prvého stupňa v miere postačujúcej pre
rozhodnutie zistil skutkový stav a vec i principiálne správne posúdil po právnej stránke).

Predovšetkým totiž odvolací súd nemal dôvod nesúhlasiť (až na úvahy o nevedení žiadneho
disciplinárneho či iného obdobného konania, ktorého výsledkom by bolo konštatovanie nesprávneho
úradného postupu, kde bolo treba prisvedčiť námietke žalobkyne, že tu nemohol obstáť pokus prakticky
sa zaštítiť právnou úpravou nadobudnuvšou účinnosť až po postupoch exekučného súdu, v ktorých sa
videla tzv. škodná udalosť) s argumentáciou použitou súdom prvého stupňa na podporu ním zvoleného
spôsobu rozhodnutia (tak ako táto - rozumej argumentácia - vyplýva z odôvodnenia napadnutého
rozsudku). U dôvodov predostretých (opäť s vyššie spomenutou výnimkou) dostatočne jasne a i
objektívne presvedčivo (samozrejme bez ambície presvedčiť kohokoľvek, najmä nie niekoho s celkom
jednoznačným záujmom na inom výsledku konania) by tak zásadne postačovalo i len konštatovať ich
správnosť a odvolať sa na ne (prvá časť ust. § 219 ods. 2 O. s. p.), odvolací súd však aj v tejto konkrétnej
veci musí učiniť zadosť tiež povinnosti vysporiadať sa i s tzv. odvolacími námietkami a preto, ale aj pre
celkovú úplnosť nad rámec už uvedeného súdom prvého stupňa dopĺňa (§ 219 ods. 2 O. s. p. in fine)
nasledovné :

Časť námietok, urobených súčasťou odvolania proti rozsudku v prejednávanej veci, nemohla obstáť pre
ich nepatričnosť a na ďalšiu časť z nich nešlo dosť dobre reagovať pre ich len najvšeobecnejšie možné
uplatnenie, pri ktorom síce voči úvahám odvolávajúcej sa žalobkyne zásadne nešlo nič namietať (a ani
s nimi polemizovať), práve prílišná všeobecnosť výhrad a nemožnosť vztiahnutia väčšiny z nich aj na
prípad v tejto konkrétnej veci však bránili konštatovaniu, žeby súd prvého stupňa pri svojom rozhodovaní
či tomuto predchádzajúcom postupe (čo sa týkalo aj ním vyhodnocovaných postupov exekučného súdu)
naozaj konal v rozpore s požiadavkami na spravodlivé súdne konanie.



Nech aj v tejto konkrétnej veci neplatil záver o nenáležitosti námietky týkajúcej sa použitia
novelizovaného znenia ustanovenia § 9 ods. 2 zodpovednostného zákona, keďže tu súd prvého stupňa
(na rozdiel od množstva iných tunajším odvolacím súdom skôr prejednaných druhovo totožných vecí
za účasti tých istých účastníčok) takéto znenie zákona použil (nech aj nie celkom transparentne,
nakoľko sa vyhol priamej citácii ustanovenia, avšak s vyslovením názoru o potrebe konštatovania
prieťahu spôsobom predpokladaným v ust. § 9 ods. 2 zodpovednostného zákona v znení zákona č.
412/2012 Z. z., v tejto súv. por. najmä str. 6 a 7 prvopisu písomného vyhotovenia rozsudku, § 9 ods. 2
zodpovednostného zákona v znení platnom a účinnom do 31. decembra 2012 aj po takomto čase a tiež
čl. I bod 8 a čl. II zákona č. 412/2012 Z. z.) a súhlasiť bolo treba so žalobkyňou, že tak (pre skorší nástup
zhliadanej tzv. škodovej udalosti) urobiť nemal, toto z dôvodov uvedených neskôr (odvolacím súdom
považovaných za nosné) na správnosť konečnej úvahy o nedôvodnosti žaloby nemalo žiaden vplyv.

Pokiaľ šlo o ostatné výhrady, namietané úvahy o nevysvetlení názoru, podľa ktorého účastníkom (zrejme
exekučného konania, tvoriaceho podklad nárokov uplatňovaných v prejednávanej veci) nevznikol stav
právnej neistoty, neboli v prejednávanej veci taktiež relevantnými (ako bude uvedené i neskôr) a to isté
platilo aj v prípade námietky neoboznámením sa so znaleckým posudkom, resp. nevykonania takéhoto
dôkazu (ktoré dokazovanie môže byť namieste až vtedy, ak nemožno mať pochybnosti o existencii
žalobou uplatneného práva a akceptovanie opačného názoru by malo za následok nehospodárne
postupy súdov a neúmerné predražovanie súdnych konaní, v ktorých by vykonané dôkazy nemohli na
celkom jednoznačnom výsledku konania nič zmeniť).

Aj povinnosť (štátov všeobecne i Slovenskej republiky osobitne) garantovať právo účastníkov súdnych
konaní na spravodlivé súdne konanie a v jeho rámci tiež právo na rozhodnutie v primeranej lehote tu
nepochybne je, žalobkyni však zrejme uniklo, že podmienky realizácie takýchto práv na vnútroštátnej
úrovni určujú práve zákony a z tých práve ten pre rozhodnutie v prejednávanej veci kľúčový spôsobom
podsúvaným odvolateľkou vyložiť nešlo.

Podľa čl. I § 44 ods. 7 E. p. (v znení rozhodnom aj pre exekučné konanie tvoriace základ pre nárok
uplatnený žalobou v prejednávanej veci, teda do 30. novembra 2006 vrátane, čiže pred nadobudnutím
účinnosti zákona č. 585/2006 Z. z. a všetkých ďalších po ňom nasledujúcich zákonov, novelizujúcich E.
p., popritom však až od 1. septembra 2005, v tejto súv. por. čl. II body 47 a 48 zákona č. 341/2005 Z. z.)
oprávnený môže kedykoľvek v priebehu exekučného konania aj bez uvedenia dôvodu podať na príslušný
okresný súd návrh na zmenu exekútora a súd rozhodne o zmene exekútora do 30 dní od doručenia
návrhu oprávneného na zmenu exekútora; podľa odseku 8 práve citovaného paragrafu i zákona potom
súd v rozhodnutí o zmene exekútora podľa odseku 7 zároveň vykonaním exekúcie poverí exekútora,
ktorého navrhne oprávnený a vec mu postúpi spolu s exekučným spisom súdneho exekútora, ktorý bol
vykonaním exekúcie pôvodne poverený.

V prípade ustanovení čl. I § 44 ods. 7 a 8 E. p. v znení účinnom od 1. septembra 2005 do 30. novembra
2006 vrátane ide o situáciu prakticky sa v ničom neodlišujúcu od procesu (ne)udeľovania poverení
preto, že rozhodná úprava formálne ustanovila lehotu iba na kladné rozhodnutie o návrhu oprávneného
(tak ako v prípade rozhodovania o udelení či neudelení poverenia na vykonanie exekúcie prípadné
zamietnutie žiadosti exekútora taktiež nie je limitované zákonom ustanovenou lehotou, vyjadrujúcou inak
iba subjektívnu predstavu zákonodarcu o tom, v akom čase je možné zhromaždiť podklady nevyhnutné
pre rozhodnutie sa súdu medzi oboma do úvahy prichádzajúcimi alternatívami či v tom horšom prípade
vedome kalkulujúceho s možnosťou, že sa k rozhodovaniu súdov bude pristupovať aj bez obstarania
takýchto podkladov). To treba vyvodiť nielen jednoduchým jazykovým výkladom ust. čl. I § 44 ods.
7 E. p., podľa ktorého sa v 30-dňovej lehote od doručenia návrhu má rozhodnúť o zmene (čiže o
jej uskutočnení a nie i o neuskutočnení), ale tiež logickým a aj systematickým výkladom takéhoto
ustanovenia, v spojitosti s naň bezprostredne nadväzujúcim ustanovením čl. I § 44 ods. 8 vety prvej
E. p. v príslušnom znení, keďže tu súčasťou rozhodnutia „o zmene“ má byť aj poverenie exekútora
a postúpenie veci s exekučným spisom súdneho exekútora, ktorý bol vykonaním exekúcie poverený
pôvodne. To obsahovo vylučuje nielen, aby taký postup prichádzal do úvahy vtedy, ak by sa súd rozhodol
návrhu oprávneného nevyhovieť a pôvodného exekútora nevymeniť, ale uplatnenie práve priblíženého
postupu je závislým tiež na tom, či súd v čase plynutia mu 30-dňovej lehoty na rozhodnutie o zmene
exekútora má k dispozícii exekučný spis pôvodne povereného exekútora (majúci sa postúpiť exekútorovi
novému), alebo prinajmenšom zákonom predpokladanú možnosť taký spis ešte pred uplynutím lehoty
od exekútora stále ešte disponujúceho poverením na vykonanie exekúcie vyžiadať. Práve vo vzťahu



k tomuto aspektu diskutovaného problému platí, že zakotvenie zákonnej lehoty na rozhodnutie bez
vytvorenia súvisiacich zákonných podmienok učiniť zadosť požiadavkám kladeným na požadované
rozhodnutie spôsobilo obsoletnosť (nepoužiteľnosť) úpravy lehoty na rozhodnutie.

Práve uvedené bolo tzv. ťažiskovým dôvodom, pre ktorý bolo treba považovať za správny ten záver
súdu prvého stupňa, podľa ktorého sa žalobkyni nepodarilo preukázať už existenciu prvého z atribútov
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorým je v tomto prípade postup
súdu považovateľný za nesprávny úradný postup. Ak už tento atribút chýbal, bezpredmetné bolo
zaoberanie sa prípadnou existenciou tých ďalších, pretože by to na bezzákladnosti žaloby o náhradu
škody a nemajetkovej ujmy nemohlo nič zmeniť.

Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 2 O. s. p. ako vecne
správny potvrdil. Týkalo sa to aj rozhodnutia o trovách konania, odôvodneného síce stručnejšie, aj
v tomto prípade však ako po vecnej, tak i po právnej stránke náležite (kde inak i pre prípad vzniku
trov žalovanej platilo, že účastníčka sa procesného práva na náhradu vzdala najneskôr nepodaním
odvolania proti rozsudku, ktorým jej požiadavka na náhradu trov konania akceptovaná nebola - čím v tu
diskutovanej súvislosti treba samozrejme rozumieť nepodanie odvolania výlučne v časti trov konania).

Podľa § 222 ods. 3 a § 164 O. s. p. súdu prvého stupňa ale odvolací súd nariadil vykonanie opravy
zrejmej nesprávnosti v úvodnej časti napadnutého rozsudku, spočívajúcej v potrebe označenia žalovanej
spôsobom zodpovedajúcim zákonu aj žalobe (žalovanou je Slovenská republika /štát/, kým Ministerstvo
spravodlivosti je len osobou, prostredníctvom ktorej štát koná). Preto správne označenie žalovanej má
byť súladné s ustanovením § 21 ods. 4 a § 79 ods. 1 predposlednej vety O. s. p. a inak aj tým, ako
žalovanú v úvodnej časti tohto svojho rozsudku označil odvolací súd.

V takto skončenom odvolacom konaní bola úspešná žalovaná a bola to tak ona, komu podľa § 224 ods.
1 a § 142 ods. 1 O. s. p. vzniklo aj právo na náhradu trov odvolacieho konania. Žalovaná však nepodala
návrh na priznanie jej náhrady trov (hoci ide o nutnú procesnú podmienku podľa § 151 ods. 1 O. s.
p.) a ak sa ani zo spisu vznik žiadnych trov konania tejto účastníčky v odvolacom konaní nepodával,
rozhodnúť šlo aj tu iba nepriznaním náhrady.

K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.