{"guid": "624fcf9d-7e9a-4bc8-b7ed-dbbfaff95e80:768622b2-bbca-45ac-b334-ab5370479c4c", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2016:2106203353.4", "spisova_znacka": "10Co/85/2015", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 10Co/85/2015 z 16. 2. 2016", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Trnava z 16. februára 2016, sp. zn. 10Co/85/2015, ECLI:SK:KSTT:2016:2106203353.4", "identifikacne_cislo": "2106203353", "sud": {"guid": "sud_109", "nazov": "Krajský súd Trnava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-trnava"}, "sudca": "JUDr. Martina Valentová", "sudca_id": 1697, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-martina-valentova-1697", "datum_vydania": "2016-02-16", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo", "Občianske právo"], "podoblast": ["Ochrana osobnosti", "Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1968/58/#paragraf-1", "nazov": "§ 1 zákona č. 58/1968 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1968/58/#paragraf-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/58-1968/paragraf-1"}, {"iri": "/SK/ZZ/1968/58/#paragraf-18", "nazov": "§ 18 zákona č. 58/1968 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1968/58/#paragraf-18", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/58-1968/paragraf-18"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-11", "nazov": "§ 11 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-11", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-11"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1968/58#paragraf-1", "/SK/ZZ/1968/58#paragraf-18", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-11"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/768622b2-bbca-45ac-b334-ab5370479c4c", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2016:2106203353.4", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTT:2016:2106203353.4", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTT:2016:2106203353.4/text", "citacie_n": 1, "text": "Súd: Krajský súd Trnava\nSpisová značka: 10Co/85/2015\nIdentifikačné číslo súdneho spisu: 2106203353\nDátum vydania rozhodnutia: 17. 02. 2016\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Valentová\nECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2106203353.4\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\n\nKrajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Martina Valentová a členov\nsenátu: JUDr. Zlatica Javorová a JUDr. Gabriela Brišková, v právnej veci žalobkyne: Mgr. X. Q., nar.\nXX. F. XXXX, bytom G., O. XX, zastúpenej advokátom: JUDr. Peter Horváth, Trnava, Hlavná 42,\nproti žalovaným: 1. Okresný úrad v Trnave, Trnava, Kollárova 8 a 2. Slovenská republika (konajúca\nprostredníctvom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Bratislava, Pribinova 2), o ochranu osobnosti\na iné, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Trnava z 26. novembra 2014 č. k.\n18C/20/2006-341 takto\n\nr o z h o d o l :\n\nOdvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa   p o t v r d z u j e .\n\nŽalovaným 1 a 2  náhradu trov odvolacieho konania    n e p r i z n á v a .\n\no d ô v o d n e n i e :\n\nNapadnutým rozsudkom súd prvého stupňa opätovne (rovnako ako jemu predchádzajúcimi a tunajším\nsúdom zrušenými rozsudkami z 27. júna 2011 a z 15. mája 2013) zamietol žalobu a žalobkyni uložil\npovinnosť zaplatiť žalovanému 2 náhradu trov konania vo výške 45,83 Eur do 3 dní, žalovanému 1\nnáhradu trov konania nepriznal. Takéto rozhodnutie vo veci samej i tentoraz právne odôvodnil ust. §§\n11 a 13 Občianskeho zákonníka i s odkazom na § 442 takéhoto zákona; § 1 ods. 1, § 2, § 18 ods. 1, §\n20, § 22 ods. 1 a § 25 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu\nštátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, § 17 ods. 1 a 2 a § 27 ods. 2 zákona č. 514/2003\nZ.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov a §\n120 ods. 1 O.s.p. Vecne nad rámec záveru o nedostatku vecnej (tzv. pasívnej) legitimácie žalovaného 1\nprakticky len zotrval na záveroch zo svojich skorších rozsudkov                      o 1. nemožnosti domáhania\nsa žalobkyňou náhrady nemajetkovej ujmy, pretože takýto inštitút pozná len nový zodpovednostný\nzákon (zákon č. 514/2003 Z.z.) a naopak ho nepoznal ten starý (zákona č. 58/1969 Zb.), za ktorého\núčinnosti boli vydané neskôr zrušené priestupkové rozhodnutia (v konaní vedenom proti žalobkyni)\na 2. neunesení žalobkyňou dôkazného bremena u snahy docieliť priznanie náhrady škody (kde bolo\npovinnosťou účastníčky preukázať, aká škoda a čím jej vznikla) i u nárokov uplatňovaných podľa\nustanovení Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti (kde žalobkyňa jednak nepreukázala splnenie\nžiadnej zo zákonom vyžadovaných podmienok, za ktorých by šlo požadovať takúto ochranu, nakoľko\ntu nešlo o zásah, ktorý by bol neoprávneným, nebola tu objektívna spôsobilosť zásahu vzniknutého\nv medziach výkonu kompetencií orgánov konajúcich v priestupkovom konaní znížiť dôstojnosť či česť\nžalobkyne a takto logicky ani príčinná súvislosť medzi zásahom a porušením osobnostných práv a okrem\ntoho - špecificky - preukázané nebolo ani zníženie dôstojnosti alebo vážnosti žalobkyne v značnej miere,\npretože priestupkové konanie bolo neverejné, zrušené rozhodnutia boli žalobkyni doručené do vlastných\nrúk a vec nebola nijako medializovaná). Rozhodnutie o trovách konania potom právne bolo zdôvodnené\nodkazom na ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a vecne úspechom žalovaných a trovami na cene pohonných hmôt a\n\nnáhrade za používanie cestných motorových vozidiel žalovaného 2/ v sumách uvedených v odôvodnení,\nktorému žalovanému takúto náhradu priznal. Žalovanému 1 náhradu nepriznal, pretože si trovy konania\nneuplatnil.\n\nAj proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie žalobkyňa prostredníctvom právneho zástupcu a navrhla\nho zmeniť plným vyhovením žalobe, teda ako vyslovením konštatovania o porušení jej občianskych\npráv zásahmi zástupcov Okresného úradu v Trnave i tunajšieho krajského úradu v priestupkovom\nkonaní bližšie označenom v žalobe, tak uložením povinnosti obom žalovaným spoločne a nerozdielne\nzaplatiť jej 1.991,64 Eur a do tretice i uložením taktiež obom žalovaným povinnosti žalobkyni sa písomne\nospravedlniť (so zopakovaním znenia požadovaného ospravedlnenia i v petite odvolania). Namietala\nvyvodením z vykonaných dôkazov nesprávnych skutkových zistení i nesprávnym právnym posúdením\nveci súdom prvého stupňa (odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. d/ a f/ O.s.p.), keď okrem potreby\nvychádzania z toho, ako boli udalosti (vedúce k začatiu priestupkového konania voči nej a neskôr i k\nzrušeniu rozhodnutí vydaných v takom konaní) opísané ňou (žalobkyňou) mala za to, že okresný i krajský\núrad v Trnave pri svojom rozhodovaní vybočili z rámca daného im právnymi predpismi, legálnosť ich\npočínania nešlo posudzovať len z výsledku konania, ale aj z jeho priebehu (ako na to ostatne poukázali\naj závery rozhodnutia ministerstva vnútra z 27. februára 2004) a neobstojí ani argumentácia založená\nna neverejnosti priestupkového konania (to, že niekto bol ponížený „len“ takto, neznamená, že ponížený\nnebol vôbec).\n\nŽalovaní odvolací návrh nepodali. K doručenému odvolaniu žalobkyne sa písomne nevyjadrili.\n\nKrajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku - ďalej len O.s.p.),\npo zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom\nkonania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.),\npo skonštatovaní, že odvolanie má základné zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že\nodvolateľ podľa obsahu použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. d) a f) O.s.p.),\npreskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1\nO.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), keď deň vyhlásenia\nrozsudku bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu (§ 156 ods. 3  v spojení s § 211\nods. 2  O.s.p.) a v elektronickej podobe na webovej stránke súdu v ten istý deň ako sa vyvesil na úradnej\ntabuli (§ 21 ods. 2 vyhl. č. 543/2005 Z.z.) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobkyne nie je možné priznať\núspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené\npodmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 219 O.s.p.\n\nVzhľadom na rozsah a dôvody odvolania žalobkyne je predmetom odvolacieho konania posúdiť, či súd\nprvého stupňa skutkovo a právne správne posúdil nárok žalobkyne na ochranu jej osobnostných práv.\n\nAko už bolo vyslovené i v predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí tunajšieho súdu, odvolací súd\nnaďalej zastáva zhodný názor so súdom prvého stupňa, na čom nemohla zmeniť nič ani odvolacia\nargumentácia žalobkyne, o nemožnosti úspešného uplatnenia práva na náhradu nemajetkovej ujmy\nv peniazoch, vyvodzovaného zo zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo\njeho nesprávnym úradným postupom, pretože právna úprava platná a účinná v čase postupov\npriestupkových orgánov (t.j. právna úprava podľa zákona č. 58/1969 Zb.), i keď neskôr označených za\nnenáležité (rozhodnutie Krajského úradu v Trnave, odbor všeobecnej vnútornej správy, č. 2003/11397/89\nzo dňa 25.11.2003, rozhodnutie Ministerstva vnútra SR, sekcia verejnej správy, č. 203-2004/04327\nzo dňa 27.2.2004), totiž na rozdiel od úpravy novšej, ktorá však nadobudla účinnosť až neskôr\n(zákon č. 514/2003 Z.z.) možnosť kompenzáciu štátom aj inej než materiálnej ujmy skutočne\nnepredpokladala. Avšak ani takáto úprava nemôže vylúčiť uplatňovanie nárokov podľa všeobecných\npredpisov občianskeho práva, najmä podľa Občianskeho zákonníka          (k čomu inak priamo ponúka\n§ 20 zodpovednostného zákona č. 58/1969 Zb.), na čo žalobkyňa v konaní aj poukázala, teda nemôže\nvylúčiť možnosť, že rozhodnutiami alebo postupmi zakladajúcimi zodpovednosť štátu za škodu môže\ndôjsť k zásahu do práva na ochranu osobnosti.\n\nTu si je potom však potrebné zodpovedať i tu otázku (keďže žalobkyňa žiadala nároky priznať od dvoch\nžalovaných subjektov), kto je pasívne legitimovaný v konaní o ochranu osobnosti, v ktorom je za zásah\ndo osobnostných práv označené konanie určitého štátneho orgánu, keďže treba mať na zreteli to, že\nrežim ochrany osobnosti je postavený na princípe zodpovednosti pôvodcu zásahu za ujmu spôsobenú\n\nna chránených osobnostných právach, ako aj to, že nároky vyplývajúce z neoprávnených zásahov do\npráva na ochranu osobnosti sú podľa platnej právnej úpravy pojmovo odlišné od nárokov na náhradu\nškody. Platná právna úprava dôsledne rozlišuje medzi právom na ochranu osobnosti upraveným v § 11\na nasl. Občianskeho zákonníka a právom na náhradu škody. Medzi týmito dvomi inštitútmi je pojmová a\nobsahová odlišnosť. Právo na ochranu osobnosti predstavuje nemajetkové právo rýdzo osobnej povahy,\nktoré je úzko späté s osobnosťou človeka a jej prejavmi. Na rozdiel od toho, právo na náhradu škody je\nprávo majetkovej povahy, ktoré môže patriť tak fyzickej ako aj právnickej osobe a nemá absolútnu, ale len\nrelatívnu povahu. Zásadný rozdiel je aj medzi nahradením nemajetkovej ujmy v peniazoch a náhradou\nškody ako majetkovej ujmy - pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch sa vychádza iba\nz predpokladu, akú ujmu mohol zásah vyvolať, v prípade škody treba jej výšku vyčísliť a preukázať.\nPrávo na náhradu škody a právo na ochranu osobnosti fyzickej osoby podľa platnej právnej úpravy teda\npredstavujú dve celkom samostatné práva, ktoré sú podmienené rôznou sférou ochrany zabezpečovanej\nObčianskym zákonníkom (porovnaj tiež rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 20. apríla\n2011 sp. zn. 4 Cdo 168/2009).\n\nV občianskoprávnych vzťahoch sa uplatňuje zásada, v zmysle ktorej za škodu (ujmu) zodpovedá ten,\nkto ju spôsobil; v prípade škody spôsobenej právnickou osobou ide o činnosť tých osôb, ktoré právnická\nosoba na túto činnosť použila (§ 420 aj § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka). Z tejto zásady existujú v\nobčianskoprávnych vzťahoch výnimky len v prípadoch výslovne uvedených v zákone (viď napríklad §\n422 a 427 Občianskeho zákonníka). Výnimka zo zásady, že za škodu zodpovedá ten, kto ju spôsobil,\nvyplýva tiež zo zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu\nalebo jeho nesprávnym úradným postupom, ktorý bol účinný v čase vydania priestupkových rozhodnutí\na vzťahoval sa tak na škody vzniknuté za jeho účinnosti a v § 1 a § 18 stanovoval zodpovednosť štátu za\nnezákonné rozhodnutie štátneho orgánu alebo jeho nesprávny úradný postup, pričom  takáto výnimka\nvyplýva tiež zo zákona č. 514/2003 Z.z., v ustanovení § 1 ods. 1, v ktorom je vyjadrené, že za škodu\nspôsobenú niektorým orgánom verejnej moci nezodpovedá tento orgán, ale štát. V pôsobnosti oboch\nzákonov to teda znamená, že bez ohľadu na skutočnosť, ktorý štátny orgán (orgán verejnej moci) škodu\nspôsobil, subjektom zodpovedným za škodu a pasívne vecne legitimovaným v konaní o náhradu škody\nje štát. To ale neplatí v odlišných právnych vzťahoch a v pôsobnosti iných zákonov; neplatí to medziiným\nani vtedy, keď ide o ochranu osobnosti (§ 11 a nasl. Občianskeho zákonníka) a pôvodcom zásahu je\nprávnická osoba - štátny orgán (orgán verejnej moci), konkrétnym konaním ktorého malo dôjsť k zásahu\ndo osobnosti, čo je práve daný prípad. Z uvedeného potom vyplýva, že pokiaľ sa žaloba žalobkyne\nmá právne posúdiť podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka (ako to napokon žiada žalobkyňa i\nžiada), žaloba smerujúca proti štátu s nárokom na náhradu nemajetkovej ujmy založenej na porušení\njej osobnostných práv postupom konkrétnych štátnych orgánov, musela byť zamietnutá pre nedostatok\njeho vecnej pasívnej legitimácie. (tu pozri rozhodnutie ÚS SR I. ÚS 137/2007)\n\nPokiaľ ide o posúdenie nároku voči žalovanému 1 (t.j. Okresnému úradu v Trnave ako štátneho orgánu,\nktorého konaním malo dôjsť k zásahu do osobnosti žalobkyne, odvolací súd konštatuje nasledovné:\n\nNiektoré zásahy, zdanlivo sa javiace ako neprípustne zasahujúce do osobnostných práv, nie sú\nneoprávnené. O neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby nejde vtedy, ak existujú okolnosti\nvylučujúce jeho neoprávnenosť. Jednou z takých okolností je aj výkon zo zákona vyplývajúceho práva\nalebo plnenie zákonom uloženej povinnosti. Tu totiž dochádza k stretu dvoch záujmov, pri ktorom sa\nindividuálny záujem jednotlivej fyzickej osoby dostáva do kolízie s iným (verejným - vyšším) záujmom,\nktorému sa priznáva prednosť (viď aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. júla 2008\nsp. zn. 3 Cdo 201/2007).\n\nNeoprávnenosť je spravidla vylúčená aj v prípade zásahu do práva na ochranu osobnosti, ku ktorému\ndošlo v rámci úradného konania, pokiaľ zásah nevybočil z medzí daných platnými predpismi. (tu pozri\nR 36/2009).\n\nŽalobkyňa v konaní namieta, že Okresný úrad v Trnave (napokon i krajský úrad) pri svojom rozhodovaní\nvybočili z rámca daného im právnymi predpismi, legálnosť jeho počínania nešlo posudzovať len z\nvýsledku konania, ale aj z jeho priebehu (ako na to ostatne poukázali aj závery rozhodnutia ministerstva\nvnútra z 27. februára 2004).\n\nPri posudzovaní týchto námietok odvolací súd vychádzal z toho, že ak bolo začaté príslušné konanie\npred štátnym orgánom, v ktorom bolo vydané zákonom predpokladané rozhodnutie, nie je jeho\nvydanie neoprávneným zásahom do osobnostných práv účastníka konania, i keď prípadne ide o vecne\nnesprávne rozhodnutie. Takýto zásah konajúceho orgánu do osobnostných práv je právom dovolený a\noprávnený potiaľ, pokiaľ k nemu došlo v súlade s príslušnou právnou úpravou a primeraným spôsobom.\nVýnimkou z tohto konštatovania sú prípady, v ktorých sa orgán uskutočňujúci konanie a vydávajúci\nrozhodnutie dopustil excesu (vybočenia) z rámca daného právnou úpravou a neprípustne zasiahol do\nosobnostných práv. Kritériom pre rozlíšenie, či zásah bol (ne)oprávnený je vždy to, či ho v konkrétnom\nprípade (ne)možno podriadiť pod kategóriu výkonu zákonom predpokladaných právomocí orgánu.\nPrípadné neúplné zistenie skutkových okolností alebo nesprávne rozhodnutie o merite veci, potom i\npre nedodržanie požadovaného procesného postupu, ako to bolo v danom prípade alebo nedostatočné\nodôvodnenie rozhodnutia vydaného štátnym orgánom (orgánom verejnej moci) je síce vybočením z\npožiadavky, aby rozhodnutia štátnych orgánov (orgánov verejnej moci) boli vecne správne, skutkovo\ndostatočne podložené a primerane odôvodnené, nejde ale o vybočenie z tzv. zákonnej licencie, s\nktorou je spojená dovolenosť zásahu. Ani prípadná nesprávnosť (nepodloženosť) právnych záverov,\nna ktorých rozhodnutie spočíva, alebo jeho nepreskúmateľnosť nemôže byť teda z pohľadu ochrany\nposkytovanej ustanoveniami § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka považovaná za exces, ktorý by\nznamenal neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby.\n\nZ uvádzaného je potom zrejmé, že konštatované pochybenie žalovaného 1 v priestupkovom konaní\nKrajským úradom v Trnave ako odvolacím orgánom (neoboznámenie žalobkyne v konaní s výpoveďami\nsvedkov a neumožnenie sa jej k týmto výpovediam vyjadriť, ako to vyplýva z odôvodnenia jeho\nrozhodnutia vo veci VVS 2003/11397/89 zo dňa 26.11.2003), ktoré procesné pochybenie bolo dôvodom\nzrušenia jeho rozhodnutia, ktorým bola žalobkyňa uznaná vinná zo spáchania priestupku, ako i\nMinisterstvom vnútra Slovenskej republiky ako odvolacieho orgánu (nedostatočne zistený skutkový stav,\nnevyvrátenie obrany obvinenej a nevyhodnotenie konania oznamovateľky ako to vyplýva z odôvodnenia\njeho rozhodnutia vo veci č. 203-2004/04327 zo dňa 27.2.2004) nemožno považovať za vybočenie zo\nzákonnej licencie, a tým založiť neoprávnený zásah do práv žalobkyne.\n\nRovnako ani tvrdené vybočenie z rámca daného právnymi predpismi pracovníkom Okresného úradu v\nTrnave  JUDr. G. Z., vedúcim odboru všeobecnej vnútornej správy pri prejednávaní priestupku v konaní\npreukázané nebolo (svedkyňa S. K. - pracovníčka žalovaného 1, ktorá bola ako zapisovateľka prítomná\npri výsluchu žalobkyne, ani sám JUDr. Z. tvrdenia žalobkyne o neprimeranom a nevhodnom správaní\nsa JUDr G. Z. nepotvrdili).\n\nZáverom odvolací súd upriamuje pozornosť i na to, že občiansky zákonník priznanie nároku z\nnemateriálnej ujmy podmieňuje i tým, že kvalifikovaná ujma na osobnostných právach skutočne nastala\na je so zásahom spojená nie iba ako možný (do úvahy prichádzajúci) následok, ale ako reálny a\nvýsledkami dokazovania preukázaný dôsledok negatívneho pôsobenia zásahu na osobnosť fyzickej\nosoby.\n\nPodľa § 101 ods. 1 O.s.p. sú účastníci povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým,\nže pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti, označia dôkazné prostriedky. Podľa § 120 ods.\n1 O.s.p. účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení.\n\nV sporovom konaní, o ktoré ide aj v preskúmavanej veci, sa uplatňuje prejednacia zásada. Účastník\nmá jednak povinnosť tvrdenia, jednak dôkaznú povinnosť. Následky spojené s ich nesplnením v podobe\nvecne nepriaznivého rozhodnutia nesie ten účastník konania, ktorý tieto povinnosti nesplnil. Aby účastník\nmohol splniť svoju povinnosť označiť potrebné dôkazy, musí najskôr splniť svoju povinnosť tvrdenia.\nNeunesením dôkazného bremena sa pritom rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to,\nže v konaní neboli preukázané jeho tvrdenia a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej\nv jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej aj v takých\nprípadoch, kedy neboli preukázané určité skutočnosti významné podľa hmotného práva (či už z dôvodu\nnečinnosti účastníka, ktorý nesplnil povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení stanovenú\nv § 101 a § 120 ods. 1 vety prvej O.s.p., alebo preto, že takáto skutočnosť nemohla byť preukázaná\nvôbec).\n\nOkruh rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týkajú povinnosti tvrdenia a označenia dôkazov na\npreukázanie tvrdení, je daný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer\núčastníkov konania. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností,\nktoré musia byť preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena. V konaní o ochranu osobnosti má\nžalobca bremeno tvrdenia v tom, že žalovaný zasiahol do jeho osobnosti a že zásah bol objektívne\nspôsobilý privodiť ujmu na chránených osobnostných práva; pokiaľ sa domáha aj náhrady nemajetkovej\nujmy, musí v rámci svojich tvrdení uviesť, aká ujma mu vznikla. Z tohto bremena tvrdenia pre žalobcu\nvyplýva dôkazné bremeno preukázať skutočnosti svedčiace o existencii zásahu; v prípade, že sa\ndomáha aj náhrady nemajetkovej ujmy, musí na konkrétnych skutkových okolnostiach preukázať, že\nzásah nielen mohol, ale aj skutočne vyvolal následnú reakciu (následné reakcie) napríklad v jeho\nrodinnom, pracovnom či inom prostredí. Len ak sú tieto skutočnosti preukázané, môže súd konštatovať,\nže žalobca uniesol tak bremeno tvrdenia, ako aj bremeno dôkazu. Otázku splnenia povinnosti tvrdenia\na povinnosti označiť na preukázanie tvrdení dôkazy musí súd vždy riešiť so zreteľom na individuálne\nokolnosti prejednávanej veci.\n\nV danom prípade žalobkyňa tak mala bremeno tvrdenia, ako aj bremeno dôkazu uvedené v\npredchádzajúcom odseku. Podľa odvolacieho súdu žalobkyňa nielenže nepreukázala neoprávnenosť\nzásahu do svojich práv, nepredložila ani dôkazy o konkrétnych následných reakciách vyvolaných\nzásahom vo sfére jej osobného, rodinného a spoločenského života. Negatívne dopady zásahu síce\ntvrdila, ale na preukázanie svojich tvrdení nepredložila, resp. nenavrhla vykonať dokazovanie na to,\nčo zásah v tejto oblasti jej života vyvolal a spôsobil. Tu odvolací súd nemôže nespomenúť, že na\nuvádzané bola upozornená už v jeho predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí z 14 mája 2014 sp. zn.\n10Co/181/2013-329, v ktorom sa uvádza: „....Súdu prvého stupňa však treba prisvedčiť v tom, že v\nprípade snahy docieliť „odškodnenie“ utrpenej ujmy takýmto spôsobom je nevyhnutnou ďaleko väčšia\nmiera „vloženia sa“ do preukazovania tvrdení podkladajúcich uplatňované nároky, než aká tu bola dosiaľ\n(a žalobkyňa tak síce v dôsledku nutnosti opätovného zrušenia rozhodnutia v prvom stupni získala\nobraznú ďalšiu šancu pokúsiť sa presvedčiť o nutnosti vyhodnotenia zásahu do jej práv za neoprávnený,\no závažnosti ňou utrpenej ujmy i o príčinnej súvislosti medzi oboma takýmito faktormi, aj o takúto\nšancu však možno laxnejším prístupom prísť.“, v tomto smere bola však naďalej pasívna. Žalobkyňa tak\nnepreukázala, ako konkrétne sa zmenilo správanie jej okolia k nej, či už v rodinnom, alebo inom prostredí,\nnepreukázala konkrétne následky, ktorými mala utrpieť jej česť, dôstojnosť, či súkromie a pod. Z tohto\nhľadiska bolo zamietnutie žaloby dôvodné. Na to, aby mohlo byť priznané finančné zadosťučinenie\nje potrebné preukázanie konkrétnej ujmy, nestačí iba predpokladanie následkov, alebo objektívnu\nspôsobilosť určitého konania ujmu privodiť. V tomto sa líši tento prostriedok právnej ochrany osobnosti\nod ostatných, keď všeobecne pre úspešné uplatnenie práva na ochranu osobnosti stačí zistenie, že\nzásah bol objektívne spôsobilý narušiť, alebo ohroziť práva chránené ustanovením § 11 (nevyžaduje\nsa vyvolanie následkov). V prípade, že sa osoba dotknutá neoprávneným zásahom do práva na\nochranu osobnosti domáha náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, podmienkou priznania materiálnej\nsatisfakcie je preukázanie, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť človeka a jeho vážnosť v\nspoločnosti. Keďže spôsobenie takýchto konkrétnych následkov žalobkyňa nepreukázala, nemožno mu\nnáhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka priznať. Tu\nodvolací súd poukazuje aj na ustálenú rozhodovaciu prax súdov (napr. uznesenie Najvyššieho súdu\nSR z 23. 6. 2011, sp. zn. 4 Cdo 144/2010, uznesení Nejvyššího soudu ČR sp. zn. 30 Cdo 2625/2007,\nrozsudek z 7.10.2009 Nejvyššího soudu ČR sp. zn. 30 Cdo 4431/2007).\n\nZo všetkých vyššie uvedených dôvodov preto dospel odvolací súd k záveru, že súd prvého stupňa\nnezaložil svoje rozhodnutie na nesprávnom právnom posúdení, preto odvolací súd preskúmavaný\nrozsudok vo veci samej, včítane závislého výroku o trovách prvostupňového konania, odvolacími\ndôvodmi osobitne nenapadnutého, s použitím  § 219 O.s.p. potvrdil.\n\nV odvolacom konaní plne úspešným žalovaným vzniklo podľa § 142 ods. 1 O.s.p. právo na náhradu\ntrov konania voči v odvolaní neúspešnej žalobkyni. Keďže si žalovaní náhradu trov odvolacieho konania\nnávrhom neuplatnili, nebola im odvolacím súdom s poukazom na ust. § 151 ods. 1 O.s.p.  priznaná.\n\nSenát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.\n\nPoučenie:\n\nProti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "18C/20/2006", "guid": "f23e96b5-ea3c-47a2-9089-3e7d5e5add5c:47341de5-45f2-428c-a8a1-936559a670fb", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": [{"guid": "a7fb7b69-f5ee-4a4c-91ff-59e00a17e57f:44c9a0ed-58db-4581-87d7-7f30c03aa4f2", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2018:5108209126.6", "spisova_znacka": "6Co/318/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 6Co/318/2017 z 23. 9. 2018", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2018-09-23", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2018:5108209126.6"}]}