Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 24Co/810/2015 z 18. 10. 2016 Citácia: rozsudok Krajského súdu Trnava z 18. októbra 2016, sp. zn. 24Co/810/2015, ECLI:SK:KSTT:2016:1305202675.5 Krajský súd Trnava | 24Co/810/2015 | ECLI:SK:KSTT:2016:1305202675.5 | 2016-10-18 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Pracovné právo Citované ustanovenia: § 176 zákona č. 65/1965 Zb. Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/6fa7acb7-506a-4b9e-ae89-f9272d0ca39e Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2016:1305202675.5 Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24Co/810/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1305202675
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 10. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Dudášová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:1305202675.5

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Andrea Dudášová a sudcov:
JUDr. Magdaléna Krajčovičová a JUDr. Martin Holič, v právnej veci žalobcu: RM I, s.r.o., Bodrocká 32,
Bratislava, zastúpený advokátom: JUDr. Branislav Zuberec, Michalská 9, Bratislava, proti žalovanej: H.
L., nar. XX.XX.XXXX, L. H., R. XX/X, zastúpená advokátom: Mgr. Milan Sadloň, Senica, V. P. Tótha
30, o zaplatenie 2.300,98 eur, na odvolanie žalobcu vo výroku o náhrade trov konania a žalovanej vo
vyhovujúcej časti proti rozsudku Okresného súdu Senica č. k. 11C 67/2006-363 zo dňa 20. mája 2015,
takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalobca m á právo na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie žalovanej uložil povinnosť zaplať žalobcovi
sumu 2.300,98 eur a to do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Žalobcovi uložil povinnosť nahradiť
trovy konania štátu v sume 286,47 eur do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku a o náhrade trov
konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

2. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil právne podľa § 172 ods. 3 zákona č. 65/1965 Zb.
účinného ku dňu 03.02.1999 (ďalej len Zákonníka práce), § 176 ods. 1 veta prvá, § 176 ods. 3, 177 ods.
2, § 261 ods. 1, ods. 3, § 263 ods. 3 Zákonníka práce, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 135 ods. 1
veta tretia Občianskeho súdneho poriadku a vecne tým, že z výsledkov vykonaného dokazovania vyvodil
súd ten právny záver, že žaloba bola podaná dôvodne v časti, v ktorej žalobe vyhovel t.j. v časti zaplatenia
sumy 2.300,98 eur. Celý nárok uplatnený žalobou súd posúdil podľa Zákonníka práce platného ku
dňu 3.2.1999 t.j. ku dňu skončenia pracovného pomeru. Rozsudkom OS Bratislava III, č.k. 4T 71/04 zo
dňa 20.10.2003, ktorý nadobudol právoplatnosť aj vykonateľnosť dňa 25.11.2004, bola žalovaná uznaná
vinnou z trestného činu sprenevery na tom skutkovom základe, že v období od 1.11.1998 do 31.12.1998
v Bratislave ako zamestnankyňa pracoviska fotoslužby na Legerskeho 1, neodviedla tržbu do pobočky
Y. C. L. , na K. N., peniaze si ponechala pre vlastnú potrebu, čím spoločnosti žalobcu spôsobila škodu vo
výške 70 000,Sk t.j. 2.323,57 eur. Pokiaľ ide teda o obdobie od 1.11.1998 do 31.12.1998 je nesporné, že
škoda žalobcovi bola spôsobená úmyselným konaním žalovanej a túto skutočnosť už súd nemusel ďalej
dokazovať a súd jej týmto rozhodnutím podľa § 135 ods.1, veta tretia O.s.p citovaného vyššie, viazaný.
Žalovaná bola zamestnaná u žalobcu od 1.8.1998 do 3.2.1999, kedy s ňou bol v dôsledku trestnej
činnosti ukončený pracovný pomer okamžite. Pracovný pomer vznikol na základe písomnej pracovnej
zmluvy zo dňa 1.8.1998. Podľa písomnej dohody o hmotnej zodpovednosti zo dňa 1.8.1998 okrem iného
mala na starosti odvod peňažnej hotovosti na účet RMI s.r.o., vždy ku koncu týždňa. Žalovaná nepoprela,
že by podpisy na týchto zmluvách nepatrili jej. Napadla však platnosť pracovnej zmluvy, ako aj dohody



o hmotnej zodpovednosti z toho dôvodu, že tieto dokumenty údajne podpísala až neskôr. Ani jeden z
jej navrhnutých svedkov však nebol osobne prítomný u toho, kedy mala tieto dokumenty podpisovať
a preto má súd za to, že v tejto časti žalovaná neuniesla dôkazné bremeno a pracovnú zmluvu ako aj
dohodu o hmotnej zodpovednosti považuje za platne uzatvorené. Pokiaľ ide o obsahovú stránku dohody
o hmotnej zodpovednosti, k tejto sa jednoznačne vyjadril súdom ustanovený znalec, ktorý potvrdil, že
dohoda o hmotnej zodpovednosti uzatvorená medzi žalobcom a žalovanou je spísaná na štandardnom
tlačive s podpismi oboch účastníkov a zo štandardného prístupu predpokladá, že žalovaná prevzala
hmotnú zodpovednosť v plnom rozsahu. Vytkol žalobcovi len skutočnosť, že táto dohoda nemá v tomto
prípade prílohu, akým spôsobom prevzala finančné hotovosti avšak toto zhodnotil len ako formálny
nedostatok, ktorý nemá vplyv na jej platnosť.
Napokon má súd za to, že otázky platnosti pracovnej zmluvy ako aj dohody o hmotnej zodpovednosti si
musel vyriešiť ako otázky prejudiciálne už súd v trestnom konaní citovanom zhora, pričom ich platnosť
v trestnom konaní nebola spochybnená o čom svedčí fakt, že žalovaná bola právoplatne odsúdená za
trestný čin sprenevery na tom skutkovom základe, že v období od 1.11.1998 do 31.12.1998 v Bratislave
ako zamestnankyňa pracoviska fotoslužby na Legerskeho 1, neodviedla tržbu do pobočky Y. C. L. ,
na K. N., peniaze si ponechala pre vlastnú potrebu, čím spoločnosti žalobcu spôsobila škodu. Z danej
skutkovej vety plynie jednoznačný záver, že trestnej činnosti sa dopustila ako zamestnankyňa žalobcu a
prisvojila si cudziu vec, ktorá jej bola zverená. V tomto prípade je bola vec zverená na základe dohody
o hmotnej zodpovednosti.
Súd vyhodnotil jednotlivé svedecké výpovede a s prihliadnutím na závery znaleckého posudku č. 3/2010
vo veci ustanoveného znalca dospel k záveru, že žalovaná svojim konaním za obdobie od 1.11.1998
do 31.12.1998 spôsobila žalobcovi škodu v sume 2.751,28 eur (82 885,-Sk).V tejto časti súd považuje
nárok žalobcu za nesporný, pretože za toto obdobie bola žalovaná aj právoplatne odsúdená a výška
nároku vyplýva zo záverov znaleckého posudku č. 3/2010. Podľa § 135 ods.1, veta tretia Občianskeho
súdneho poriadku je súd viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin a
kto ho spáchal, súd teda nemusel preukazovať príčinnú súvislosť medzi protiprávnym konaním žalovanej
a vznikom škody. Vzhľadom však k tomu že predmetom konania je už len zaplatenie sumy 2.300, 98 eur
súd v tomto štádiu konania nemohol tento nárok priznať žalobcovi v plnom rozsahu ale len v rozsahu
predmetu konania.
Za obdobie od 1.1.1999 do 31.1.1999 mala podľa záverov znaleckého posudku 3/2010 žalovaná
spôsobiť žalobcovi schodok na zverených hodnotách v sume 1.130,62 eur ( 34 061,-Sk), ktorá suma
zodpovedá vlastne neodvedenej tržbe za mesiac január 1999 v sume 46 606,-Sk, od ktorej treba odrátať
vklad do pokladne dňa 5.2.1999 v sume 12 545,-Sk. V tejto časti sa súd priklonil k názoru sudkyne,
ktorá konala v trestnom konaní a to, že tu existuje viacero rozporov a to najmä ten, že na prevádzke,
kde mal vzniknúť schodok v spornom období existovala aj pokladňa, pričom žalobca nepredložil v
konaní príslušné doklady (napr. záznamy z inventarizácie pokladne), pričom v pokladni po rozviazaní
pracovného pomeru so žalovanou zostala určitá finančná hotovosť ( čo potvrdil v trestnom konaní aj
Rudolf Kálig- konateľ žalobcu ), ale nie je zrejmé v akej výške. Tieto rozpory sa nepodarilo odstrániť ani v
tomto konaní, nevedel sa a ani nemohol sa k tomu vyjadriť ani súdom ustanovený znalec, pretože mu
neboli predložené originály príslušných dokladov k tomu potrebných. Z tohto dôvodu zostáva celková
výška schodku v tomto období spornou, žalobca v tejto časti neuniesol dôkazné bremeno pokiaľ ide o
výšku škody a súd žalobu v tejto časti ako nedôvodnú zamietol.
Za obdobie od 1.2.1999 do 3.2.1999 nebolo preukázané, že by žalovaná spôsobila žalobcovi škodu a
v akej výške. Žalobca v tejto časti takisto neuniesol dôkazné bremeno. Pokiaľ ide o uplatnený úrok z
omeškania tento už nie je predmetom konania.
K uplatnenej námietke premlčania, treba uviesť toľko, že súd nepovažuje nárok uplatnený žalobou za
obdobie od 1.1.1999 do 3.2.1999 za premlčaný, pretože podľa § 263 ods.3 Zákonníka práce, lehota na
uplatnenie nároku na náhradu škody je dva roky, začína plynúť odo dňa, keď sa poškodený dozvie o tom,
že škoda vznikla a o tom, kto za ňu zodpovedá. V tomto prípade to bolo dňom právoplatnosti trestného
rozsudku t.j. dňom 25.11.2004. Žaloba bola podaná na súde dňa 22.2.2005, teda v zákonom stanovenej
lehote. Neobstojí tvrdenie právneho zástupcu žalovanej, že nárok uplatnený žalobou za obdobie od
1.1.1999 do 3.2.1999 je premlčaný, pretože toto obdobie nebolo súčasťou trestného konania. Súčasťou
trestného konania, aj trestného oznámenia bolo obdobie od 1.11.1998 do 3.2.1999, pričom aj poškodený
teda žalobca si v trestnom konaní uplatnil výšku škody za celé toto obdobie vtedy v sume 136 000,-Sk,
teda nárok žalobcu ako poškodeného bol uplatnený riadne a včas za celé toto obdobie a skutočnosť,
že súd v trestnom konaní napokon uznal žalovanú vinnou len za obdobie od 1.11.1998 do 31.12.1998,
je v tomto smere právne irelevantná. Napokon v zmysle § 261 ods.3, veta prvá Zákonníka práce, ak



účastník uplatní na súde svoj nárok a v začatom konaní riadne pokračuje, premlčacia lehota po dobu
konania neplynie, či že premlčacia doba počas celého trestného konania neplynula.
Žalovaná zložila vo veci preddavok na znalecké dokazovanie v sume 400 eur (viď. v spise na čl. 119).
Znalcovi bolo vyplatených suma 574,96, z toho suma 174,96 eur z rozpočtových prostriedkov súdu - viď
čl. 180 v spise, ďalej suma 59,98 eur z rozpočtových prostriedkov súdu - viď. spise na čl. 201 t.j. celkom
suma 234,94 eur. Po podaní odvolania bola znalcovi vyplatená ešte suma 51,53 eur z rozpočtových
prostriedkov súdu - viď v spise na čl. 285. Celkom trovy štátu teda predstavujú sumu 286,47 eur. O
trovách štátu doposiaľ nebolo právoplatne rozhodnuté. Tieto je povinný zaplatiť a to z dôvodu, že
zložený preddavok nestačil pokryť náklady na znalečnom a znalecký úkon bol robený aj v prospech
žalobcu. Súd uložil priamo v rozsudku žalobcovi povinnosť nahradiť trovy konania štátu, ktoré štát platil
podľa § 148 ods.1 O.s.p, s tým, že o žalobca mal v konaní úspech len čiastočný a je preto spravodlivé
aby sa aj primeranou čiastkou podieľal na trovách štátu.
O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p. a rozhodol, že žiadny z účastníkov nemá právo
na náhradu trov konania. Žalobca sa pôvodne domáhal zaplatenia sumy 4.298.31 eur s príslušenstvom ,
pričom procesnými úkonmi (podávanými odvolaniami) zostal predmet konania len 2.300,98 eur bez
príslušenstva, čo predstavuje 53,53 % z pôvodne žalovanej istiny . Vzhľadom na uvedené skutočnosti
súd rozhodol tak, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

3. Proti tomuto rozsudku podala odvolanie žalovaná prostredníctvom právneho zástupcu a to vo
výroku, ktorým súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2.300,98 eur po právoplatnosti
rozsudku a to z odvolacích dôvodov uvedených v § 205 ods. 2 písm. d) a f) O.s.p, nakoľko súd
prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho
rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. K dokazovaniu zavinenia žalovanej
uvádza, že za obdobie pokryté trestným rozsudkom súd vychádzal z úmyselného zavinenia a nie z
dohody o hmotnej zodpovednosti a tento trestný rozsudok vôbec nemusel byť použitý ako dôkaz pokiaľ
by dohoda o hmotnej zodpovednosti bola platne uzavretá. Preto zaoberanie sa platnosťou dohody o
hmotnej zodpovednosti a pracovnej zmluvy bolo nadbytočné. Konštatácia súdu, že otázku platnosti
pracovnej zmluvy a dohody o hmotnej zodpovednosti si musel vyriešiť prejudiciálne Okresný súd
Bratislava III v trestnom konaní, považuje za nesprávne, pretože toto z odôvodnenia nevyplýva. Súd
prvej inštancie v odôvodnení rozsudku tvrdí skutočnosti, ktoré nie sú pravdivé, pretože nie je pravdou,
že zo znaleckého posudku č. 3/2010 a svedeckých výpovedí vyplýva, že za obdobie november až
december 1998 mala žalobcovi spôsobiť škodu vo výške 82.885,- Sk, keď celková suma peňazí, ktorá
mala zostať na predajni teda súčet tržieb po odpočítaní peňazí prevzatých p. F. a mzdy bola 82.885,-
Sk. Podľa znaleckého posudku č. 6/2002 mala odviesť len 70.000,- Sk a ostatné peniaze mali byť na
predajni. Podľa odvolateľky výška tržieb aj keď neboli odvedené na účet žalobcu ešte nie je škodou
a poukázala na ustanovenie zákona č. 563/1991 Zb. o účtovníctve na § 6 ods. 3, § 7 ods. 3, § 29
ods. 3 ako aj poukázala na ustanovenie Zákonníka práce § 170 ods. 2, 172 ods. 1, ods. 3, § 176
ods. 1, 179 ods. 1, 181 ako aj na zákon č. 431/2002 o účtovníctve. Ďalej dôvodila tým, že žalobca v
trestnom konaní ani v tomto konaní nepredložil účtovné doklady preukazujúce výšku údajne spôsobenej
škody žalovanej, výsledkom znaleckého skúmania bolo len zhodnotenie vedených záznamov, ktoré
nie sú účtovnými dokladmi. Žalobcovi nič nebránilo, aby vykonal inventarizáciu tovaru ako aj peňazí
a cenín, čo však neurobil. Napriek tomu, že súd považoval za preukázané, že dohoda o hmotnej
zodpovednosti bola platne uzatvorená pokrývala celé žalované obdobie, výška škody určená súdom
nikdy nebola stanovená ako výsledok porovnania skutočného stavu so stavom v účtovníctve v celom
medzi inventarizačnom období. Poukázala na to, že Okresný súd Bratislava III v trestnom konaní o výške
škody nerozhodol, pretože dokazovanie nebolo dostatočné. Podľa odvolateľky žiadnym hodnoverným
zákonným spôsobom žalobca nepreukázal aký zostatok v hotovosti bol na predajni k 31.12.1998, aký
zostatok bol k 31.01.1999 a aký k 03.02.1999. Ďalej poukázala na to čo bolo úlohou znalca v danej
veci, pritom znalec nemá zisťovať výšku schodku teda spôsobenej škody a jeho zistenia sú absolútne
nedostatočné. Súd ustálil, že za obdobie od 01.01.1999 do 31.01.1999 nemožno žalobcovi priznať
tento nárok pre nezrovnalosti ani v trestnom konaní, ktoré sa nepodarilo odstrániť. Výška schodku
však zostala spornou a žalobca neuniesol dôkazné bremeno. Odvolateľka tvrdí, že nesprávne súd
právne posúdil obdobie november až december 1998 a súd žiadnym spôsobom ani nezdôvodnil prečo
považoval za nepreukázané, že by spôsobila žalobcovi škodu v období od 01.02. do 03.02.1999 aj keď
v tomto smere so závermi súdu súhlasí. Súd prvej inštancie sa vôbec nezaoberal závermi znalca Ing.
Šefčíka, uvedenými v znaleckom posudku v bode III. iné zistenia súvisiace s vecou. Ďalej poukázala
na to, že pokladničnú knihu viedol svedok Ing. K. za všetky prevádzky žalobcu a spracovával jednotlivé
účtovné doklady, ktoré mu boli zasielané poštou, teda pokladničnú knihu neviedla žalovaná. Žalobca ako



zamestnávateľ teda žiadnym spôsobom nepreukázal skutočnú výšku škody, nepreukázal aké hodnoty
mali byť žalovanej zverené. Na pracovisku nikdy nebola vykonaná inventúra pokladničnej hotovosti.
Podľa žalovanej nie je možné ustáliť, či vôbec vznikla zamestnávateľovi konaním žalovanej škoda a
v akej výške, pretože neodvedením hotovosti na účet takáto škoda nevzniká, môže sa jednať len o
porušenie pracovných povinností. Rozhodnutie považuje aj za arbitrárne, pretože neobsahuje žiadne
odôvodnenie zamietnutia žaloby za obdobie od 01.02.1999 do 03.02.1999. Domáhala sa, aby odvolací
súd rozsudok v napadnutej časti preskúmal, zmenil ho a žalobu v celom rozsahu zamietol a pre prípad
úspechu žiadala priznať náhradu trov konania a trov právneho zastúpenia spolu s trovami odvolacieho
konania, ktoré vyčísli v zákonnej lehote.

4. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca a to voči rozhodnutiu súdu o nepriznaní náhrady trov
konania. Poukázal na to ako dlho sa v predmetnej veci konalo, čím vznikli žalobcovi značné finančné
náklady. Dôvodil citáciou § 142 ods. 2 O.s.p. Súd absolútne neskúmal, či zo strany žalobcu išlo o
účelné vynaloženie trov na uplatnenie práva, pričom pre pomerné rozdelenie trov je rozhodujúci pomer
úspechu a neúspechu a samotný žalobca skonštatoval, že mal úspech na 53,53% z pôvodnej žalovanej
sumy. Žalobca si v priebehu konania vyčíslil trovy právneho zastúpenia vo výške 4.037,17 eur a pri
percentuálnom pomere úspechu vo veci 53,53% vzniklo tak, že žalobcovi nárok na priznanie trov
právneho zastúpenia vo výške 2.161,10 eur a zároveň žiada priznať všetky zaplatené súdne poplatky
ktoré mu neboli súdom zohľadnené.

5. K doručeným odvolaniam vyjadrenia strán podané neboli.

6. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového
poriadku účinného od 1.7.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok (ďalej len „O.s.p.“), pričom podľa ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej
len „CSP“), ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia
jeho účinnosti.

7. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 O.s.p. účinného v čase podania odvolaní, aktuálne
§ 34 CSP), po zistení, že odvolania boli podané včas (§ 204 ods. 1 O.s.p. účinného v čase podania
odvolania, aktuálne § 362 ods. 1 CSP), oprávnenými subjektami - stranou, v ktorej neprospech bolo
rozhodnutie vydané (§ 201 O.s.p. účinného v čase podania odvolania, aktuálne § 359 CSP), proti
rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 201 a 202 O.s.p. účinného
v čase podania odvolania, aktuálne § 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolania majú
zákonné náležitosti (§ 205 ods. 1 OSP účinného v čase podania odvolania, aktuálne § 363 CSP) a že
odvolatelia použili zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. d) a f) O.s.p. účinného v
čase podania odvolania, ktoré majú ekvivalent v § 365 ods. 1 písm. h) CSP), preskúmal napadnuté
rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s
prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2
CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať
alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385
ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej
tabuli a na webovej stránke odvolacieho súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP),
a dospel k záveru, že odvolaniam nie je možné priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie je vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle §
387 CSP.

8. Predmetom konania je nárok na zaplatenie sumy 2300,98 eur. Vzhľadom na rozsah a dôvody
odvolania žalovanej je predmetom prieskumu odvolacieho súdu či súd prvej inštancie právne správne
posúdil nárok žalobcu. Vzhľadom na rozsah a dôvody odvolania žalobcu je predmetom odvolacieho
konania výrok o náhrade trov konania účastníkov podľa § 142 ods. 2 O.s.p.

9. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti
právne rozhodné pre posúdenie žalobcom tvrdeného nároku, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu
vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i
vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel k
správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, keď vec i
správne právne posúdil, s poukazom na 387 ods. 2 CSP odvolací súd odkazuje na správne a presvedčivé



odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre
ktorý by sa mal od týchto záverov súdu prvej inštancie odchýliť, a preto nemôže dať za pravdu žalovanej.
Na zdôraznenie správnosti záverov súdu prvej inštancie sa potom žiada dodať už len nasledovné:

10. Žalovaná uplatnila odvolacie dôvody podľa ust. § 205 ods. 2 písm. d) a f) O.s.p. , t.j. že
súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a
rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

11. Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p. účinného v čase podania odvolania spočíva v
nesprávnych skutkových zisteniach a týka sa skutkových zistení, na základe ktorých súd posúdil vec
po právnej stránke a ktoré sú nesprávne v tom zmysle, že nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní.
Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade
s ust. § 132 až § 135 O.s.p., a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných
dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul
rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo.
Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré sú založené na chybnom hodnotení dôkazov.

12. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p. účinného v čase podania
odvolania odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení
vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii
práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť alebo ak použil síce správny
právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad.

13. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu a náležite zistil skutkový stav,
vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. § 132 O.s.p. , z týchto dôkazov dospel k správnym
skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj
správny právny záver, preto odvolací súd jeho rozsudok ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP
potvrdil.

14. Odvolacie námietky boli žalovanou uvádzané už v konaní pred súdom prvej inštancie, s týmito sa súd
prvej inštancie a správne vyporiadal pri rozhodovaní v danej veci. Ani skutočnosti uvedené v odvolaní
neumožňujú prijať iné závery a nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku.

15. Súd prvej inštancie vo veci rozhodoval opakovane. Odvolací súd uznesením č.k. 24Co/296/2014-346
zo dňa 28.1.2015 rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu,
že súd prvej inštancie si nevyjasnil predmet konania, v ďalšom konaní mal zohľadniť ako sa predmet
konania menil, teda prihliadnuť na právoplatnú zamietajúcu časť o zaplatenie sumy 1.130,61 eur, ako aj
na dispozitívny úkon žalobcu, ktorý zobral žalobu späť o zaplatenie sumy 416,42 eur. V ďalšom konaní
súd prvej inštancie správne ustálil predmet konania (viď str. 2, 4. odsek napadnutého rozsudku).

16. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané a v konaní ani nebolo sporným, že žalovaná bola
zamestnancom žalobcu, ktorý bol jej zamestnávateľom na základe pracovnej zmluvy so vznikom
pracovného pomeru od 01.08.1998. Žalovaná u žalobcu pracovala ako fotografistka s miestom výkonu
práce - Bratislava. Účastníci konania uzavreli dňa 01.08.1998 dohodu o hmotnej zodpovednosti, v bode
1. sú špecifikované hodnoty, ktoré žalovaná prevzala s výkonom svojej funkcie na základe inventarizácie
ako aj hodnoty, ktoré prevezme s vykonávaním svojej funkcie. Zamestnanec zároveň prebral hmotnú
zodpovednosť za prípadný schodok na týchto hodnotách, pokiaľ by nepreukázal, že tento schodok
nezavinil, odvod peňazí v hotovosti na účet RM I s.r.o. vždy ku koncu týždňa.

17. Žalobca uplatňoval predmetný nárok voči žalovanej titulom jej zodpovednosti za schodok na
zverených hodnotách, ktoré bola povinná vyúčtovať za obdobie november, december1998 a január1999.

18. Správne uzavrel súd prvej inštancie, že v danom prípade žalobca preukázal existenciu škody
a jej výšku vo forme schodku na zverených hodnotách, ako jedného z predpokladov zodpovednosti
zamestnanca za škodu podľa ust. § 176 ods. 1 Zákonníka práce účinného ku dňu 3.2.1999 ku dňu
skončenia pracovného pomeru zákona č. 65/1965 Zb. Podľa § 176 ods. 1 Zákonníka práce , ak
zamestnanec prevzal na základe dohody o hmotnej zodpovednosti zodpovednosť za zverené hodnoty,



ceniny, tovar, zásoby materiálu alebo iné hodnoty, ktoré je povinný vyúčtovať, zodpovedá za vzniknutý
schodok.

19. Podľa § 176 ods. 3 Zákonníka práce , zamestnanec sa zbaví zodpovednosti celkom alebo sčasti,
ak preukáže, že schodok vznikol celkom alebo sčasti bez jeho zavinenia.

20. Zodpovednosť zamestnanca podľa vyššie citovaného zákonného ustanovenia za schodok na
zverených hodnotách, ktoré je povinný vyúčtovať, patrí k osobitnému druhu pracovno-právnej
zodpovednosti za škodu. Zodpovednosť za túto škodu vzniká, pokiaľ zamestnávateľ preukáže, že
uzavrel so zamestnancom platnú dohodu o hmotnej zodpovednosti, a že na hotovosti, ceninách,
tovare, zásobách materiálu alebo iných hodnotách, ktoré je povinný zamestnanec vyúčtovať, vznikol
schodok. Je to zodpovednosť za predpokladané zavinenie, spočívajúce v tom, že zamestnanec nesplnil
povinnosť vyúčtovať zverené hodnoty. U tohto druhu zodpovednosti zamestnávateľ nie je povinný
zavinenie zamestnanca preukazovať. Zavinenie zamestnanca na vzniku škody sa predpokladá, takže
zamestnanec sa zodpovednosti za schodok na zverených hodnotách zbaví úplne alebo čiastočne, len
pokiaľ preukáže, že schodok vznikol úplne alebo sčasti bez jeho zavinenia.

21. Charakteristickým znakom zverených hodnôt, ktoré je zamestnanec povinný vyúčtovať je ich určenie
na obeh alebo obrat po celú dobu, po ktorú sú mu zverené. Schodok pritom predstavuje účtovný
rozdiel medzi celkovou hodnotou veci (a iných hodnôt) riadne zverených a zúčtovaných na jednej
strane a medzi hodnotou veci (a iných hodnôt) jednak zistených a jednak vyúčtovaných. Zisťuje sa za
určité obdobie začínajúce prevzatím zverených hodnôt a končiace vyúčtovaním, počas ktorého obdobia
zverené hodnoty podliehajú zmenách, ktoré sa musia premiestniť do konečného vyúčtovania. Hmotne
zodpovedný zamestnanec musí mať počas tohto obdobia vo svojej dispozícii, t.j. vo svojom zverení
tieto hodnoty, ktoré podľa dokladov dosiaľ nevydal, t.j. kedykoľvek preukázať účtovnými dokladmi, že v
čase vyúčtovania sa u neho nachádzajú, prípadne, že sa u neho nachádza ich peňažná protihodnota.
Inak povedané hmotne zodpovedný zamestnanec musí zachovať bilančnú rovnováhu jemu zverených
hodnôt.

22. Schodok býva spravidla zisťovaný inventarizáciou (fyzickou alebo dokladovou inventúrou) ako
inventarizačný rozdiel medzi stavom majetku a záväzkov v účtovníctve a skutočným stavom majetku
a záväzkov.

23. Zamestnávateľ len preukazuje platné uzavretie dohody o hmotnej zodpovednosti, existenciu schodku
na zverených hodnotách, ktoré je zamestnanec povinný vyúčtovať a nevyúčtovanie hodnôt, ktorému
boli zverené zamestnávateľom. Zamestnávateľ totiž nemá právne povinnosť dokazovať zavinenie
zamestnanca. Zamestnanec s hmotnou zodpovednosťou sa totiž musí exkulpovať, t.j. uniesť dôkazné
bremeno a zbaviť sa viny.

24. Žalovaná argumentuje, že na pracovisku nikdy nebola vykonaná inventúra pokladničnej hotovosti.
V tomto smere odvolací súd upriamuje pozornosť na znenie dohody o hmotnej zodpovednosti, kde sa
uvádza, že v súvislosti s prevzatím funkcie bola vykonaná inventarizácia. Odvolací súd k uvedenému
podotýka, že pokiaľ nie je schodok zistený (preukázaný) inventarizáciou, bez ďalšieho to neznamená, že
by zamestnávateľ nemal voči zodpovednému zamestnancovi nárok na náhradu škody za tento schodok;
zamestnávateľ však musí, pokiaľ má byť jeho žaloba úspešná, inými dôkaznými prostriedkami preukázať
stav hodnôt, ktoré pracovník prevzal na vyúčtovanie a skutočnosť, že došlo ku škode (schodku)
na zverených hodnotách. Odvolací súd sa zhoduje s názorom súdu prvej inštancie, že vykonaným
dokazovaním bola preukázaná existencia a výška škody.

25. V konaní pred súdom prvej inštancie bolo nepochybne preukázané, že žalobcovi vznikol rozdiel, čím
mu bola spôsobená škoda vo forme schodku, t. j. na hodnotách (veciach) určených na obeh alebo obrat,
ktoré žalovaná ako zamestnankyňa prevzala tržby za obdobie november, december 1998 a január 1999
a rozdiel 129.491 Sk nikde v evidencii nebol zaúčtovaný.

26. Odvolací súd opakovane uvádza, že v prípade schodku na hodnotách zverených k vyúčtovaniu nie
je povinnosťou zamestnávateľa preukazovať, že zamestnanec schodok zavinil. Je práve na hmotne
zodpovednom zamestnancovi, ktorý musí preukázať nielen existenciu skutočností nasvedčujúcich tomu,
že schodok mohol vzniknúť úplne alebo čiastočne bez jeho zavinenia, ale i príčinnú súvislosť medzi



týmito skutočnosťami a vznikom škody, t.j. že bez týchto skutočností by schodok nevznikol tak, ako
vznikol. V zmysle uvedeného preto odvolací súd ustálil, že žalovaná nepreukázala v konaní žiadnu takú
skutočnosť, ktorá by mohla byť relevantným podkladom pre zbavenie sa jej zodpovednosti za schodok
na zverených hodnotách.

27. Žalobca svojim odvolaním napadol výrok rozsudku o trovách konania. Súd prvej inštancie rozhodol
podľa § 142 ods. 2 O.s.p. tak, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania,
vychádzajúc z úvahy, že žalobca sa pôvodne domáhal zaplatenia sumy 4.298.31 eur s príslušenstvom,
pričom procesnými úkonmi (podávanými odvolaniami) zostal predmet konania len 2.300,98 eur bez
príslušenstva, čo predstavuje 53,53 % z pôvodne žalovanej istiny.

28. Podľa § 142 ods. 2 O.s.p. účinného v čase rozhodnutia súdu prvej inštancie ak mal účastník vo veci
úspech len čiastočný, súd náhradu trov pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov nemá
na náhradu trov právo.

29. Vo všeobecnosti platí, že ak má účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov rozdelí
pomerne. V pomere rozdelenia trov konania zodpovedá pomeru víťazstva účastníka vo veci samej
zníženého o pomernú časť jeho neúspechu. Preto je potrebné vypočítať rozdiel pomerných úspechov a
až vo veľkosti výsledku priznať iba jednému teda úspešnejšiemu účastníkovi trovy konania. V prípade, že
je pomer úspechu a neúspechu účastníkov približne rovnaký 50%-ný alebo blízky tomuto pomeru, môže
súd rozhodnúť o trovách konania tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov. Pre takéto
rozhodnutie súdu je opäť rozhodujúci len pomer úspechu a neúspechu účastníkov. Nie je rozhodujúce, či
je výška vynaložených trov u jednotlivých účastníkov približne rovnaká, alebo či je diametrálne odlišná.

30. Vychádzajúc z uvedených hľadísk možno konštatovať, že súd prvej inštancie rozhodol o náhrade
trov konania vecne správne a odvolacie námietky žalobcu sú nedôvodné.

31. Nemožno vytknúť súdu prvej inštancie, že sa nezaoberal konštatáciami znalca, v časti iné zistenia.
Otázky znalca v tejto časti totiž nemajú vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

32. Ďalšie odvolacie argumenty odvolateľky odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej
za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry tak
národných, ako aj nadnárodných súdov, súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a
právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi
konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku
účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné
argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II.
ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu irelevantnú argumentáciu zachádzajúcu podrobne do nadbytočných
detailov, nespôsobilú ovplyvniť správnosť rozsudku, preto odvolací súd nepovažoval za potrebné
reagovať špecifickou odpoveďou.

33. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s právnym záverom súdu prvej inštancie, že žalovaná
ako zamestnanec žalobcu zodpovedá za škodu, ktorá vznikla vzniknutým schodku. Súd prvej inštancie
v danom prípade v potrebnom rozsahu pre rozhodnutie vo veci samej zistil skutkový stav vykonaním
potrebných a stranami navrhnutých dôkazov, s tvrdeniami strán sa v odôvodnení napadnutého rozsudku
dôsledne vysporiadal a následne tento zistený skutkový stav aj správne právne posúdil, tzn. že na
správne zistený stav aplikoval zodpovedajúce ustanovenia, rozhodol vecne správne.

34. Odvolací súd riadiac sa uvádzaným, preto rozsudok súdu prvej inštancie vrátane rovnako vecne
správneho výroku o náhrade trov konania, podľa ustanovenia § 387 ods. 1 CSP z dôvodu vecnej
správnosti vo výroku potvrdil.

35. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 262 ods.
1 v spojení s § 396 ods. 1 CSP, pričom v odvolacom konaní úspešnému žalobcovi priznal nárok na
náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne
súd prvej inštancie osobitným uznesením po právoplatnom skončení veci.



36. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).



Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).