Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. 23CoP/35/2015 z 21. 6. 2015 Citácia: uznesenie Krajského súdu Trnava z 21. júna 2015, sp. zn. 23CoP/35/2015, ECLI:SK:KSTT:2015:2114216507.2 Krajský súd Trnava | 23CoP/35/2015 | ECLI:SK:KSTT:2015:2114216507.2 | 2015-06-21 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 103 OSP, § 104 OSP, § 221 ods. 1 písm. a) OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/0d2959ee-7340-4e4c-913a-fd9c743df155 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2015:2114216507.2 Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 23CoP/35/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2114216507
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 06. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daša Kontríková
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2114216507.2

Uznesenie
Krajský súd v Trnave, v právnej veci starostlivosti súdu o maloleté deti: U. T., nar. XX.XX.XXXX a
B. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom u matky, zastúpené kolíznym opatrovníkom: Úrad práce, sociálnych
vecí a rodiny, Piešťany, deti rodičov, matka: T. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom W. č. XX, otec: T. T., nar.
XX.XX.XXXX, bytom W. č. XX, zastúpený: JUDr. Peter Peružek, advokát, so sídlom Radlinského 1,
Hlohovec, o úpravu styku, o návrhu matky na nariadenie predbežného opatrenia, na odvolanie matky
proti uzneseniu Okresného súdu Trnava zo dňa 12. marca 2015, č.k. 18P/45/2014-121, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie súdu prvého stupňa sa r u š í .

Súd v y h l a s u j e , že vo veci o nariadenie predbežného opatrenia n e m á
p r á v o m o c konať a rozhodnúť.

Konanie s a z a s t a v u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Uznesením napadnutým odvolaním súd prvého stupňa zamietol návrh matky na nariadenie
predbežného opatrenia. Po právnej stránke uznesenie odôvodnil § 102, § 75 ods. 1, § 76 ods. 6,
8, O.s.p., § 28 ods. 2, § 78 ods. 1 Zákona o rodine, skutkovo tým, že súd dospel k záveru, že
návrhu matky na nariadenie predbežného opatrenia nie je možné vyhovieť. V danej veci sa konanie
pôvodne začalo na základe návrhu matky, ktorým sa vo veci samej domáhala zákazu styku otca
s maloletými deťmi. Následne súd rozhodol o návrhu otca na nariadenie predbežného opatrenia
(uznesením č.k. 18P/45/2014-54 zo dňa 06.08.2014 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trnave
č.k. 24CoP/102/2014-85 zo dňa 17.12.2014,) ktorým dočasne upravil styk otca s maloletými deťmi
tak, že otec je oprávnený stretávať sa s maloletým U. a s maloletou B. každú druhú párnu sobotu
v kalendárnom mesiaci v čase od 11.00 hod. soboty do 13.00 hod. nedele, za prítomnosti matky.
Matka je povinná v čase určenom ako začiatok styku maloleté deti odovzdať otcovi v mieste trvalého
bydliska otca a otec je povinný v čase určenom ako koniec styku maloleté deti matke odovzdať v
mieste svojho trvalého bydliska. Obaja rodičia sú povinní v prípade, že sa styk zo závažných dôvodov
nebude môcť realizovať, oznámiť túto skutočnosť druhému rodičovi a to najneskôr 24 hodín pred
určeným začiatkom styku. Následne matka zobrala návrh vo veci samej o zákaz styku späť, preto súd
konanie uznesením č.k. 18P/45/2014-119 zo dňa 12.03.2015 zastavil. Nakoľko v predmetnej veci bolo
vydané predbežné opatrenie o úprave styku otca s maloletými deťmi (uznesením č.k. 18P/45/2014-54
zo dňa 06.08.2014 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trnave č.k. 24CoP/102/2014-85 zo dňa
17.12.2014), skončením konania vo veci samej (o zákaz styku) by nebola splnená vecná súvislosť medzi
nariadeným predbežným opatrením a konaním vo veci samej, preto súd s poukazom na ustanovenie
§ 81 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku začal konanie o úpravu styku s maloletými deťmi a to
uznesením č.k. 18P/45/2014-119 zo dňa 12.03.2015. Matka sa predmetným návrhom o nariadenie
predbežného opatrenia domáhala zmeny rozhodnutia súdu o úprave styku nariadeného predbežným
opatrením a to tak, že žiadala, aby otec deti prevzal pred jej bytom v Spolkovej republike Nemecko,



keď podľa v súčasnosti právoplatného rozhodnutia súdu je povinná odovzdať deti otcovi v mieste jeho
trvalého bydliska na Slovensku. Poukazovala najmä na skutočnosť, že je v rozpore s princípmi ochrany
záujmov maloletých detí, aby s nimi mala proti ich vôli každý mesiac cestovať autobusom viac ako 900
km, poukazovala ďalej na zmenu od vydania rozhodnutia súdu a to, že Obvodný súd Stuttgart vydal
vo veci dňa 08.01.2015 rozhodnutie, ktorým návrh otca na navrátenie oboch maloletých detí zamietol s
odôvodnením, že sa nejednalo o žiadne nedovolené premiestnenie detí do iného štátu, s deťmi do SRN
vycestovala so súhlasom otca, ktorý to v konaní opakovane priznal. Ako vyplýva z vyššie uvedeného
rozhodnutia Krajského súdu v Trnave č.k. 24CoP/102/2014-85 zo dňa 17.12.2014, už v odvolacom
konaní matka poukazovala na rovnaké dôvody na základe ktorých sa domáhala zmeny dočasnej
úpravy styku otca s maloletými deťmi predmetným návrhom na nariadenie predbežného opatrenia.
Odvolací súd sa zaoberal jej námietkou - voziť deti za účelom styku s otcom na Slovensko, odvolací
súd uviedol: ,,...bola to práve matka, ktorá bez súhlasu otca deti premiestnila z miesta ich obvyklého
pobytu na Slovensku do Nemecka, pričom otec sa aj prostredníctvom Centra pre medzinárodnoprávnu
ochranu detí a mládeže domáha návratu detí späť na Slovensko, preto za tejto situácie sa matka nemôže
domáhať ochrany jej protiprávneho konania.“ Vzhľadom na uvedené súd nemohol opätovne posudzovať
túto skutočnosť a rozhodnúť iným spôsobom o dočasnej úprave styku, keď táto námietka matky už
bola zohľadnená pri rozhodnutí súdu o dočasnej úprave styku s maloletými deťmi. Matka ďalej ako
dôvod pre zmenu rozhodnutia o dočasnej úprave styku uviedla, že došlo k zmene v tom, že súd pri
rozhodovaní vychádzal z nepravdivej skutočnosti, že s deťmi do SRN vycestovala bez súhlasu otca,
tvrdila, že s deťmi do SRN vycestovala so súhlasom otca, ktorý to v konaní na súde opakovane priznal.
Na preukázanie tohto tvrdenia predložila Protokol Obvodného súdu Stuttgart. Súd je toho názoru, že
uvedené matka žiadnym spôsobom nepreukázala, keď z predloženého prekladu Protokolu Obvodného
súdu Stuttgart z neverejného zasadnutia dňa 17.12.2014 uvedené tvrdenie matky vôbec nevyplýva,
z tohto listinného dôkazu je zrejmé, že súd upozornil na to, že navrhovateľ by mohol konkludentne
schváliť prípadný protiprávny pobyt, že by pri pojednávaní o styku s deťmi prijal bydlisko detí v Nemecku;
zástupca navrhovateľa objasnil, že nestiahne jeho žiadosť.
Matka ďalej poukázala na to, že Obvodný súd Stuttgart vydal vo veci dňa 08.01.2015 rozhodnutie,
ktorým návrh otca na navrátenie oboch maloletých detí, zamietol. Takéto rozhodnutie však matka vôbec
súdu nepredložila. Z uvedeného vyplýva, že matka žiadnym spôsobom nepreukázala, že od nariadenia
predbežného opatrenia o úprave styku došlo k zmene, ktorá by odôvodňovala iné rozhodnutie súdu o
dočasnej úprave styku otca s maloletými deťmi - zmenu rozhodnutia v časti určenia miesta odovzdávania
detí, preto súd návrh matky zamietol. Čo sa týka poukázania matky na skutočnosť, že deti boli vypočuté
a bolo zistené, že majú z otca strach, súd poukazuje na to, že styk je dočasne upravený tým spôsobom,
že otec má právo sa s deťmi stretávať za prítomnosti matky.

Proti uzneseniu súdu prvého stupňa podala v zákonnej lehote odvolanie matka maloletých detí, s
poukazom na § 205 ods. 2 písm. d) a f) O.s.p. s tým, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci. Súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že o námietke, že za účelom realizácie styku s otcom musí
matka cestovať viac ako 900 kilometrov sa už vysporiadal krajský súd v rozhodnutí zo dňa 17.12.2014.
To je síce pravdou i keď sa matka s odôvodnením Krajského súdu v Trnave nemôže v žiadnom
smere stotožniť, avšak zároveň platí, že v čase vyhlásenia rozhodnutia, ktorým sa súd s námietkou
matky vyporiadaval, nemal vedomosť o existencii nových a pre rozhodnutie vo veci významných
skutočnostiach, ktorými sú priebeh a výsledok konania vedeného na Obvodnom súde Stuttgart oddelenie
súdu pre rodinné veci, sp. zn. 24F 2272/2014, vo veci navrátenia maloletých detí na Slovensko. Krajský
súd v Trnave vychádzal pri svojom rozhodovaní zo skutočnosti, že matka mala deti bez súhlasu otca, a
teda neoprávnene sa premiestnila zo Slovenska do Nemecka, pričom otec sa prostredníctvom Centra
pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže domáhal na základe Haagskeho dohovoru navrátenia
detí. Za takejto situácie sa nemohla matka domáhať ochrany svojho protiprávneho konania. Z uvedeného
pre matku vyplýva záver, že súd neprihliadol na jej námietku na tom základe, že deti nepreniesla do
Nemecka neoprávnene a nie je pravdou, že sa nemôže domáhať súdnej ochrany, ktorá by mohla úplne
znemožniť otcovi styk s deťmi. Matka poukázala na to, že rozhodnutie Krajského súdu v Trnave už
nemá viac oporu v aktuálnom skutkovom stave veci, pretože od tohto rozhodnutia došlo k výraznej
zmene pomerov a to v tom smere, že Obvodný súd Stuttgard zamietol návrh otca na navrátenie detí na
Slovensko. Súd v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval, že otec konkludentne schválil premiestnenie
detí, navráteniu detí bráni skutočnosť, že otec podal návrh po uplynutí ročnej lehoty a zároveň platí,
že deti si zvykli v novom mieste bydliska, ktoré je ich obvyklým pobytom. Z priložených rozhodnutí
vyplýva záver, že otec matku spolu s deťmi vyhnal zo spoločnej domácnosti, nenamietal proti tomu,



aby matka s deťmi vycestovala do zahraničia za jej sestrou a následne niekoľko mesiacov žiadnym
spôsobom nenamietal skutočnosť, že sa s deťmi nachádza v zahraničí. Uvedené konanie otca má za
priamy následok schválenie vycestovania matky s deťmi do zahraničia a to konkludentným spôsobom.
Stretávanie sa v takomto režime by bolo vážnym zásahom do práv detí, ktoré majú byť vytrhávané z
ich nového bydliska a miesta, ktoré je po dobu takmer dvoch rokov ich domovom a miestom obvyklého
pobytu, na ktorom si zvykli a kde majú zázemie, ako i zásah do práv matky, keďže má v Nemecku prácu
a ako samoživiteľka si nemôže jednak časovo a ani finančne dovoliť s deťmi každý mesiac cestovať
na Slovensko. Otec už má viac ako pol roka vedomosť o tom, kde matka s deťmi spolu býva, za túto
dobu ani jediný raz za nimi nepricestoval a neprejavil žiaden záujem s deťmi sa kontaktovať. Matka
zároveň namietla, aby bol styk detí realizovaný za prítomnosti jej osoby, navrhla, aby sa uskutočňoval
za prítomnosti tretej, nezávislej osoby. Takýto návrh matka odôvodňuje tým, že v minulosti ju otec
niekoľkokrát napadol a v podnapitom stave sa jej často osobne alebo prostredníctvom SMS vyhrážal, že
ju zabije a rovnako zabije aj deti. Matka má z otca strach, bojí sa o svoje zdravie a život a samozrejme
o život a zdravie svojich detí, pretože otec je najmä pod vplyvom alkoholu nevyspytateľný, čo sú
skutočnosti, ktoré už matka v podaniach opakovane uvádzala. V Nemecku je bežnou praxou, že styk
rodiča s deťmi sa realizuje za prítomnosti tomu spôsobilej osoby, spravidla zástupcu miestne príslušného
úradu pre deti a mládež. Táto skutočnosť je ďalším argumentom pre zmenu rozhodnutia tak, že styk otca
s maloletými deťmi sa bude realizovať v Nemecku. Z vedených dôvodov matka navrhla, aby odvolací
súd uznesenie súdu prvého stupňa zmenil tak, že návrhu na nariadenie predbežného opatrenia vyhovie
s tým, že styk otca s maloletými deťmi sa bude realizovať za prítomnosti nestrannej osoby v mieste
bydliska matky a detí v SRN.

Podaním doručeným súdu 09.04.2015 matka namietala nedostatok právomoci súdov SR a navrhla
konanie zastaviť a o trovách rozhodnúť tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.
Návrh na zastavenie konania odôvodnila článkom 8 ods. 1, čl. 9 ods. 1, čl. 17 Nariadenia Rady č.
2201/2003 z 27.11.2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach
a vo veciach rodičovských práv a povinnosti. Maloleté deti stratili obvyklý pobyt v SR a nadobudli
obvyklý pobyt v SRN zakrátko po príchode do Nemecka. Je tomu tak z toho dôvodu, že v Nemecku
navštevujú školu, resp. predškolské zariadenie, majú tam priateľov, naučili sa po nemecky a majú v
Nemecku zázemie. Matka prikladá k tomuto návrhu záznam o vypočutí detí zo dňa 17.12.2014, správu
o sociálnej situácii detí zo dňa 28.11.2014 a uznesenie Obvodného súdu Stuttgard zo dňa 19.01.2015,
ktorým bola žiadosť otca o navrátenie maloletých detí do SR zamietnutá. V otázke obvyklého pobytu
Obvodný súd Stuttgart v uznesení zo dňa 19.01.2015 skonštatoval, že deti si zvykli na novom mieste a
zžili sa s prostredím, že deti mali v čase podania návrhu otca o navrátenie detí obvyklý pobyt v Nemecku
v trvaní viac ako jeden rok, deti si v Nemecku zvykli a udomácnili sa tam. Keďže maloleté deti podľa
uznesenia súdu majú preukázateľne obvyklý pobyt v SRN, pričom otec sa s odkazom na jeho konanie
zmieril s premiestnením detí do Nemecka, keď najprv výslovne, ako aj následne konkludentne udelil
súhlas s premiestnením detí do Nemecka. Súdne orgány na Slovensku stratili v dôsledku všetkých vyššie
uvedených skutočností a najmä v súlade s priamo aplikovateľným Nariadením akúkoľvek právomoc
rozhodovať v otázke rodičovských práv vo vzťahu k maloletým deťom, keď túto právomoc nadobudli
uplynutím lehôt v zmysle článku 9 resp. čl. 10 Nariadenia súdne orgány SRN.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, ďalej len O.s.p.),
preskúmal vec nielen obsahom a dôvodmi podaného odvolania (§ 212 ods. 2 písm. a/ O.s.p.), pretože
ide o vec, ktorú možno začať i bez návrhu, postupom bez nariadenia pojednávania podľa (§ 214 ods. 2
O.s.p.), a po tom, čo zistil, že odvolanie bolo podané včas a oprávnenou osobou (§ 201 a § 204 O.s.p.)
a dospel k záveru, že prvostupňový súd konajúc o návrhu o nariadenie predbežného opatrenia rozhodol
vo veci, v ktorej súdy v Slovenskej republike nemajú právomoc konať a rozhodovať.

Predmetom konania vedeného na súde prvého stupňa pod sp. zn. 18P/45/2014 je návrh matky na
nariadenie predbežného opatrenia, ktorým matka navrhovala, aby súd upravil styk otca s maloletými
deťmi tak, že otec je oprávnený sa s maloletými deťmi stretávať každý druhý párny týždeň v kalendárnom
mesiaci v čase od 11.00 hod. soboty do 13.00 hod. nedele, v mieste bydliska matky, za prítomnosti
matky (č.l. 102-104), čo matka v ďalšom podaní zmenila a navrhovala, aby sa styk realizoval za
prítomnosti pracovníka úradu pre deti a mládež (č.l. 130). Predmetom konania nebol návrh matky na
nariadenie predbežného opatrenia, ktorým by mal byť styk otca s deťmi zakázaný, ako to uviedol súd
prvého stupňa, pretože o tomto návrhu už bolo právoplatne rozhodnuté uznesením č.k. 18P/45/2014-47,
zo dňa 17.07.2014, právoplatným 08.08.2014. V návrhu na nariadenie predbežného opatrenia matka



poukazovala na to, že od augusta 2013, po nezhodách s otcom maloletých detí žije v SRN. Dňa
24.02.2014 jej bolo doručené rozhodnutie Okresného súdu Trnava zo dňa 18.02.2014, ktorým súd
nariadil predbežné opatrenie na návrh otca, upravujúce styk otca s maloletými deťmi a to tak, že otec
je oprávnený stretávať sa s maloletými deťmi každý druhý párny týždeň v čase od 11.00 hod. soboty do
13.00 hod. nedele za prítomnosti matky, v mieste bydliska matky v SRN (uznesenie OS TT 37P/6/2014
- 38 z 18.02.2014 v spojení s uznesením KS v TT 23CoP/19/2014-58). Neskôr, na návrh otca, z dôvodu,
že údajne mala matka otcovi brániť v styku s deťmi bolo predbežné opatrenie zmenené tak, že otec sa
mal právo stretávať s deťmi v rovnakom čase, za prítomnosti matky, pričom súd matku zaviazal deti voziť
na styk k otcovi na územie SR, do miesta jeho bydliska uznesenie OS TT č.k. 18P/45/2014-54 zo dňa
06.08.2014 v spojení s uznesením KS v TT č.k. 24CoP/102/2014-85. Návrh na nariadenie predbežného
opatrenia matka odôvodňovala tým, že je pre ňu neúnosné deti voziť na Slovensko za účelom realizácie
styku detí s otcom, poprela tvrdenie otca, že by nevedel o mieste ich bydliska v SRN, nesúhlasila s tým,
že by sa na území SRN zdržiavala bez súhlasu otca a poukázala na to, že na návrh otca sa začalo
konanie na Obvodnom súde Stuttgard sp. zn. 24F 2272/2014 vo veci navrátenia maloletých detí na
územie SR.
Súd návrh matky zamietol hlavne s poukazom na uznesenie Krajského súdu v Trnave
24CoP/102/2014-85, ktorý sa vo svojom potvrdzujúcom uznesení úpravy styku maloletých detí s otcom
(na území SR) vysporiadal so všetkými námietkami matky a jej návrhom nebolo možné vyhovieť,
pretože od rozhodnutia Krajského súdu v Trnave do rozhodnutia o návrhu matky na nariadenie
predbežného opatrenia nedošlo k žiadnej zmene pomerov. Súd sa zaoberal aj právomocou vo veci konať
a rozhodovať, ale skonštatoval, že matka svoje tvrdenia o nedostatku právomoci slovenských súdov
konať a rozhodnúť žiadnym spôsobom nepreukázala.

V odvolaní matka opätovne poukazovala na nedostatok právomoci slovenských súdov konať a
rozhodnúť, k odvolaniu pripojila okrem iných dôkazov aj uznesenie Obvodného súdu Stuttgard zo dňa
19.01.2015, ktorým bola žiadosť otca o navrátenie maloletých detí do SR zamietnutá (č.l. 167 - 171)
a uznesenie Najvyššieho krajinského súdu Stuttgard zo dňa 03.03.2015, v ktorom sa konštatuje, že
navrhovateľ stiahol svoju sťažnosť voči uzneseniu obvodného súdu (č.l. 180) .

Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvého
stupňa, ktorý návrh matky na nariadenie predbežného opatrenia zamietol, s prihliadnutím k novým
skutočnostiam, ktoré matka súdu oznámila v odvolaní a tvrdené skutočnosti preukázala rozhodnutiami
súdov v SRN.

Z uznesenia Obvodného súdu Stuttgard zo dňa 19.01.2015 je zrejmé, že žiadosť otca maloletých detí
o navrátenie detí do SR zamietol. V odôvodnení uznesenia opisuje skutkový stav, ktorý vyplynul z
vykonaného dokazovania v tom smere, že matka s deťmi v auguste 2013 odcestovala k svojej sestre
žijúcej v Nemecku. Otec proti konaniu matky nenamietal. Matka podala na Okresnom súde v Trnave
návrh na rozvod manželstva, na pojednávaní 06.11.2013 otec navrhoval upraviť styk otca s deťmi.
V odôvodnení uznesenia je ďalej poukázané na uznesenia súdov prvého stupňa a odvolacích súdov
na Slovensku, ktorými bol upravený styk otca s deťmi na čas do rozvodu. Súd konštatuje, že v čase,
keď matka odišla s deťmi do SRN, bolo na základe rodičovskej dohody na ňu prenesené právo starať
sa o deti. Zastupovať ich a spravovať ich majetok mali právo obaja rodičia. Súd vychádzal z toho,
že otec detí síce nedal matke výslovný súhlas k odsťahovaniu sa s deťmi do SRN ale išlo o súhlas
konkludentný, otec dodatočne schválil pobyt matky v Nemecku. Pri posudzovaní, či otec správaním trvalý
pobyt detí a matkou v SRN dodatočne konkludentne schválil, záleží na tom, ako má matka správanie otca
objektívnym pozorovaním chápať. Pre výklad správania sa otca je rozhodujúci obzor prijímateľa, matky.
Otec viackrát žiadal slovenské súdy o úpravu styku otca s deťmi bez toho, aby namietal, že nesúhlasí
s pobytom detí v Nemecku a nežiadal deti premiestniť na Slovensko. Snažil sa donútiť matku, aby sa s
deťmi mohol stretávať v mieste svojho bydliska. Rovnako v rozvodovom konaní trval na úprave styku s
deťmi, počas prázdnin, počas víkendov. Pred podaním návrhu na navrátenie detí jasne nenaznačil, že
by nesúhlasil s trvalým pobytom detí v Nemecku. Jeho kritika voči súdom a polícii (podával rôzne trestné
oznámenia) bola nasmerovaná voči nerealizovanému styku s jeho deťmi. Správanie sa otca možno
chápať iba tak, že chcel dosiahnuť styk s deťmi. Deti si počas 15 mesiacov, odkedy sú v Nemecku,
zvykli a sociálne sa integrovali. Rozprávajú po nemecky, navštevujú školu, prípadne materskú školu.
Obe deti pri osobnom vypočúvaní jasne vypovedali, že sa im v Nemecku páči a cítia sa tam byť doma.
Súd vychádzal z toho, že navrhovateľ pôvodne protizákonný pobyt dodatočne konkludentne schválil,
takže nie je dôvod na navrátenie. Pri rozhodovaní súd aplikoval čl. 12 ods. 1, 2, čl. 3 ods. 1, čl. 13 ods.



1 Haagskej dohody o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí zo dňa 25.10.1980 v
nadväznosti s Nariadením ES č. 2201/2003z 27.11.2003 o kompetentnosti a uznaní a výkone rozhodnutí
vo veciach manželstva a konaniach, týkajúcich sa rodičovskej zodpovednosti.

Podľa ust. § 103 O.s.p. kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky, za ktorých
môže konať vo veci (podmienky konania).

Podľa ust. § 104 ods. 1 O.s.p., ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť,
súd konanie zastaví. Ak vec nespadá do právomoci súdov alebo ak má predchádzať iné konanie,
súd postúpi vec po právoplatnosti uznesenia o zastavení konania príslušnému orgánu; právne účinky
spojené s podaním návrhu na začatie konania zostávajú pritom zachované.

Občiansky súdny poriadok dbá na to, aby súdne konanie prebiehalo podľa presne stanovených pravidiel
(podmienky konania), ktorých dodržiavanie je predpokladom toho, aby konanie mohlo prebehnúť a súd
mohol vydať rozhodnutie. Ak v konkrétnej veci nie sú splnené procesné podmienky konania, takéto
konanie vykazuje nedostatky. Medzi neodstrániteľné nedostatky sa zaraďuje aj nedostatok právomoci
súdu (§ 7, § 8 O.s.p.). Neodstrániteľné nedostatky (podmienky) konania majú tie dôsledky, že súd
nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť podľa § 104 ods. 1 O.s.p., prípadne
postúpiť vec inému orgánu.

Podľa čl. 7 ods. 2 druhej vety Ústavy Slovenskej republiky, „právne záväzné akty Európskych
spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky“. Týmto právne
záväzným aktom v predmetnej veci je Nariadenie Brusel II bis, ktoré má prednosť pred zákonmi
Slovenskej republiky, keďže aj Slovenská republika aj SRN, kde sa matka s maloletými deťmi zdržiava
sú členskými štátmi Európskej únie, preto je ho potrebné aplikovať prednostne podľa čl. 7 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky. Nariadenie spája do jedného textu ustanovenia týkajúce sa manželských vecí a
vecí rodičovských práv a povinností.

Odôvodnenie č. 12 nariadenia znie takto: „Kritériá právomoci vo veciach rodičovských práv a povinností,
upravené týmto nariadením, sú tvorené tak, aby zodpovedali najlepšiemu záujmu dieťaťa, najmä
kritériu blízkosti. To znamená, že právomoc by mal mať v prvom rade členský štát obvyklého pobytu
dieťaťa, s výnimkou určitých prípadov zmeny pobytu dieťaťa alebo v dôsledku dohody medzi nositeľmi
rodičovských práv a povinností.“
Podľa článku 8 ods. 1 nariadenia, „Súdy členského štátu majú právomoc vo veciach rodičovských práv
a povinností k dieťaťu, ktoré má obvyklý pobyt v tomto členskom štáte v čase začatia konania.“

Podľa článku 8 ods. 2 nariadenia, „Odsek 1 sa uplatňuje s výhradou ustanovení článkov 9, 10 a 12.“

Podľa článku 16 ods. 1 písm. a) nariadenia, „Konanie na súde sa považuje za začaté: momentom
podania písomnosti, ktorou sa začína konanie, alebo rovnocennej písomnosti na súde, za predpokladu,
že navrhovateľ neopomenul následne prijať kroky, ktoré musel prijať, aby zabezpečil doručenie
písomnosti odporcovi.“

Podľa článku 17 nariadenia, „Ak sa začalo konanie na súde členského štátu vo veci, v ktorej podľa
tohto nariadenia nemá právomoc konať, a ktorá patrí podľa tohto nariadenia do právomoci súdu iného
členského štátu, súd aj bez návrhu vyhlási, že nemá právomoc.“
Predpokladom toho, aby konanie mohlo prebehnúť a súd mohol vydať rozhodnutie je splnenie všetkých
procesných podmienok vyžadovaných zákonom. Medzi základné procesné podmienky, ktoré je súd
povinný skúmať ex offo a to v každom štádiu konania je skutočnosť, či v danej veci, či už vzhľadom na
predmet sporu príp. vo vzťahu k účastníkom konania, je daná jeho právomoc vec prejednať a vo veci
rozhodnúť. Prekážka nedostatku právomoci súdu je prekážkou konania, ktorá je neodstrániteľná, čoho
procesným dôsledkom je, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci a konať o návrhu, ktorý nespadá
od ich rozhodovacej právomoci podľa ust. § 104 ods. 1 O.s.p., konanie zastaví.

Vzhľadom na účastníkov konania skutkové okolnosti uvedené v návrhu na nariadenia predbežného
opatrenia je zrejmé, že ide o vec s medzinárodným prvkom a súd preto bol povinný sa predovšetkým
vysporiadať s otázkou danosti právomoci súdov Slovenskej republiky konať a rozhodnúť v danej veci.



Súd prvého stupňa pri svojom rozhodovaní vychádzal z čl. 7 ods. 2 Ústavy SR a na vyriešenie otázky
právomoci vo veci úpravy rodičovských práv a povinností a aplikoval Nariadenie rady ES č. 2201/2003
o súdnej právomoci a uznávaní, a výkone rozsudku o manželských veciach a vo veciach rodičovských
práv a povinností (ďalej len Nariadenie Brusel II bis), keď predmetný medzinárodný dohovor v čl. 8 bodu
1 stanovuje prioritné kritérium pre založenie právomoci súdu vec o rodičovských právach a povinnostiach
prejednať a rozhodnúť. Vychádzajúc z predmetného článku upravujúceho všeobecnú právomoc, súdy
členského štátu majú právomoc vo veciach rodičovských práv a povinností k dieťaťu, ktoré má obvyklý
pobyt v tomto členskom štáte v čase začatia konania. Podľa ods. 2 uvedeného článku Nariadenia ods.
1 sa uplatňuje s výhradou ust. v čl. 9, 10 a 12.

Právomoc súdu členského štátu podľa čl. 8 ods. 1 sa určí podľa kritérií, ktoré tu boli v čase začatia
konania na súde. Smerodajným pojmom pre určenie právomoci súdu je obvyklý pobyt dieťaťa, pričom
však tento pojem v predmetnom medzinárodno-právnom dokumente definovaný nie je. Jeho definíciu
je tak potrebné určiť v každom jednotlivom prípade na základe konkrétnych okolností skutkového stavu.
Obsah tohto pojmu je však nevyhnutné vykladať v súlade s cieľmi a účelom nariadenia tak, aby sa
účelovo formulovanými tvrdeniami účastníkov neobchádzali kritériá obsiahnuté v predmetnom dohovore.

Nariadenie sa neopiera o koncept obvyklého pobytu, ako ho spravidla chápe vnútroštátne právo
členského štátu, ale používa ho ako autonómny prvok európskeho práva. Z hľadiska určenia bydliska,
preto nie je rozhodujúcim, kde je účastník podľa predpisov o evidencii obyvateľstva toho ktorého štátu
prihlásený na trvalý resp. prechodný pobyt, ale rozhodujúci je vždy časový úsek reálneho pobytu
účastníka konania s úmyslom trvalejšie sa v určitom danom mieste zdržovať. Posudzovanie obvyklého
pobytu predpokladá, ako už terminologický pojem naznačuje, vychádzajúc z dikcie slovného významu
obvyklý - určitý časový aspekt trvania pobytu, pričom je nevyhnutné obvyklosť posudzovať v závislosti
od špecifických okolností konkrétneho prípadu, pretože by bolo obtiažne paušalizovať určitý časový
úsek trvania pobytu bez toho, aby sa zohľadňovali osobitosti danej veci. Ako štát obvyklého pobytu
je potom možno chápať predovšetkým ten členský štát, na území ktorého malo dieťa z časového
hľadiska dlhodobejšie, trvalejšie a stabilné bydlisko, pričom je možné prisvedčiť výkladu tohto pojmu
obsiahnutému v rozsudku Súdneho dvora ES vo veci C-523/07 zo dňa 02.04.2009, že pôjde o miesto,
v ktorom sa dieťa zdržovalo trvalejšie, zabezpečujúce určité zázemie, pričom sa prihliada na mieru
začlenenia dieťaťa do sociálneho a rodinného prostredia.

Pokiaľ má súd skúmať z hľadiska obvyklého pobytu ako kľúčového kritéria pre určenie právomoci súdu
vo veci konať a rozhodnúť je ním v zmysle čl. 8 ods. 1 Nariadenia obvyklý pobyt dieťaťa, je potrebné
prihliadnuť k záverom obsiahnutým v uznesení Obvodného súdu Stuttgart zo dňa 19.01.2015, ktorý
uzatvára, že maloleté deti sa od 27.08.2013 oprávnene zdržiavajú na území SRN, otec svojím konaním,
konkludentne dal k takémuto pobytu detí súhlas, deti chodia v Nemecku do školy, resp. do materskej
školy, ovládajú nemčinu, v SRN sa cítia ako doma. V čase podania návrhu matky na nariadenie
predbežného opatrenia 10.02.2015 deti s matkou žili na území SRN rok a pol, pričom sa úplne včlenili
do spoločnosti, v ktorej žijú, čo je dostatočne dlhá doba na to, aby bolo možné považovať ich pobyt
na území Nemecka za obvyklý pobyt. Tým, že na území Nemecka nadobudli obvyklý pobyt, zanikol im
obvyklý pobyt na území Slovenska a konať a rozhodovať vo veciach úpravy práv a povinnosti rodičov
voči maloletým deťom je oprávnený príslušný súd v Nemecku. Matka počas konania preukázala, že s
deťmi na území Nemecka sa nezdržiava neoprávnene, bez súhlasu otca, z čoho vychádzal naposledy
odvolací súd pri rozhodovaní o návrhu otca na nariadenie predbežného opatrenia o styku otca s deťmi
(24CoP/102/2014-85) a rovnako aj súd prvého stupňa pri rozhodovaní o návrhu matky na nariadenie
predbežného opatrenia v tomto konaní. Bolo preto dôvodným prikloniť sa k návrhu matky maloletých
detí a konanie vo veci zastaviť z dôvodu, že tunajší súd prvého stupňa a rovnako odvolací súd nemá
právomoc o návrhu matky na nariadenie predbežného opatrenia konať a rozhodnúť.

Odvolací súd pre neodstrániteľnú prekážku konania (§ 104 ods. 1 O.s.p.), na ktorú je povinný ex offo,
v každom štádiu konania, prihliadnuť ( § 103 O.s.p.), uznesenie súdu prvého stupňa zrušil podľa § 221
ods. 1 písm. a) O.s.p. a konanie zastavil.

Úlohou súdu prvého stupňa bude vzhľadom k novým dôkazom (po ich oboznámení otca maloletých detí)
posúdiť právomoc konať a rozhodnúť vo veci samej, vo veci úpravy styku maloletých detí na základe
uznesenia č. k. 18P/45/2014-119, ktorým súd ex offo začal konanie o úpravu styku s maloletými deťmi.



Prvostupňový súd zároveň rozhodne o trovách tohto odvolacieho konania podľa § 224 ods. 3 O.s.p.

Toto uznesenie bolo prijaté v odvolacom senáte pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.