Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. 10CoPr/1/2015 z 3. 6. 2015 Citácia: uznesenie Krajského súdu Trnava z 3. júna 2015, sp. zn. 10CoPr/1/2015, ECLI:SK:KSTT:2015:2113229115.1 Krajský súd Trnava | 10CoPr/1/2015 | ECLI:SK:KSTT:2015:2113229115.1 | 2015-06-03 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Pracovné právo Citované ustanovenia: § 221 ods. 1 písm. f) OSP, § 221 ods. 1 písm. h) OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/444d6151-8914-42f2-a038-0980378637c8 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2015:2113229115.1 Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10CoPr/1/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113229115
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 06. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlatica Javorová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2113229115.1

Uznesenie
Krajský súd v Trnave v právnej veci žalobkyne: Ing. F. R., rod. A., nar. X. P. XXXX, bytom I., T. XXX/
XX, zastúpenej splnomocnenkyňou: Advokátska kancelária BÁNOS s.r.o., Galanta, Mierové námestie
2, proti žalovanému: Inšpektorát práce Trnava, Trnava, Jána Bottu 4, zastúpenému splnomocnenkyňou:
Advokátska kancelária MAJLING & NINČÁK, s.r.o., Bratislava, Palárikova 14, o 2.237,61 eur s
príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Trnava z 24. novembra 2014 č.
k. 8Cpr/5/2013-179 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa r u š í a vec mu vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa I. návrh (správne žalobu) zamietol a II. žalobkyni uložil
povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu trov konania 100% ako náhradu trov právneho zastúpenia
splnomocnenkyni žalovaného a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Právne svoje rozhodnutie
odôvodnil § 1 ods. 4, § 2 ods. 1, § 8 ods. 1 písm. a/ zákona č. 552/2003 Z. z. o výkone práce
vo verejnom záujme v znení k 31.12.2012; § 4 ods. 1 písm. a/, ods. 4, 7 a 8, § 10 ods. 1 a 2 a
§ 27 ods. 7 zákona č. 553/2003 Z. z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce vo
verejnom záujme a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení k 31.12.2012 a § 79 ods. 1, §
101 ods. 1, § 120 ods. 1 a 4 a § 132 O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení
neskorších zmien a doplnení). Vecne dôvodil, že navrhovateľ sa návrhom doručeným mu 17.2.2012
domáha voči odporcovi určenia, že okamžité skončenie pracovného pomeru navrhovateľa zo strany
odporcu uskutočnené listom z 19.12.2011 doručeným navrhovateľovi 19.12.2011 je neplatné a pracovný
pomer medzi navrhovateľom a odporcom naďalej trvá (?). Na inom mieste uviedol, že predmetom
konania je uloženie povinnosti žalovanému zaplatiť žalobkyni sumu 2.237,61 eur s príslušenstvom
titulom osobného príplatku ako súčasti funkčného platu zamestnanca pri výkone práce vo verejnom
záujme za obdobie november 2012 (od 20.11.2012 do 30.11.2012 vo výške 207,61 eur vyčíslená
ako počet odpracovaných hodín 67,50 po odpočítaní práceneschopnosti - rozdiel 165 hodín - 97,50
hodín), december 2012, január 2013, február 2013, marec 2013 v zmysle § 10 ods. 1 zákona č.
553/2003 Z. z.. Ďalej dôvodil, že medzi účastníkmi konania vznikol 1.12.2004 pracovný pomer, založený
pracovnou zmluvou z 30.11.2004, žalobkyňa bola prijatá na pozíciu - vedúca EO, s miestom výkonu
práce Inšpektorát práce Trnava, J. Bottu 4, Trnava a oznámením z 13.4.2012 Os.č. (správne Os.č.:
84/2012-2) jej bol s účinnosťou od 1.4.2012 určený funkčný plat vo výške 1200 eur (tarifný plat 622,50
eur, príplatok za riadenie 60 eur, osobný príplatok 517,50 eur). Listom z 22.6.2012 žalovaný upozornil
žalobkyňu na závažné porušenie pracovnej disciplíny s poukazom na výsledky kontrolnej skupiny z
20.4.2012, keď žalobkyňa ako vedúca oddelenia ekonomiky prevádzky a informatiky zodpovedá za
chod a činnosť oddelenia, považuje žalovaný konanie (uvedené v liste) za závažné porušenie pracovnej
disciplíny. Úpravou osobného príplatku - Ing. F. R. z 2.8.2012 štatutár žalovaného oznámil Osobnému
úradu žalovaného, že na základe upozornenia o závažnom porušení pracovnej disciplíny žalobkyňou,
znižuje jej osobné ohodnotenie na sumu 10 eur s účinnosťou od 1.8.2012. Oznámením o výške a zložení
funkčného platu z 2.8.2012 žalovaný určil žalobkyni s účinnosťou od 1.8.2012 funkčný plat mesačne



692,50 eur (tarifný plat 622,50 eur, príplatok za riadenie 60 eur, osobný príplatok 10 eur). Dohodou o
skončení pracovného pomeru z 21.3.2013 sa účastníci konania dohodli na tom, že pracovný pomer
zamestnanca sa končí 31.3.2013. Žalovaný nemá interný predpis, ktorý by špecifikoval podmienky pre
priznanie osobného príplatku. Žalobkyňa sa svojho nároku domáha titulom ust.§ 10 z. č. 553/2003 Z. z.
o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme, ktorý upravuje osobný
príplatok, v konaní argumentovala tým, že nedošlo k závažnému porušeniu pracovnej disciplíny v zmysle
upozornenia z 22.6.2012 a zároveň tým, že osobný príplatok nemožno odobrať, teda ani znížiť bez
toho, aby bolo preukázané nesplnenie podmienok, za ktorých bol priznaný. Poukázala na to, že osobný
príplatok nebol znížený na základe písomného návrhu príslušného vedúceho zamestnanca. Žalovaný na
obranu uviedol, že znížiť osobný príplatok je možné aj z dôvodu porušenia pracovnej disciplíny a závisí
len od vôle zamestnávateľa a nedostatočnou pracovnou disciplínou žalobkyne v zmysle upozornenia z
22.6.2012 (?). O znížení osobného príplatku žalobkyni rozhodoval priamy nadriadený, hlavný kontrolór,
ktorý je vedúcim zamestnancom, písomný návrh je subsumovaný v jeho rozhodnutí, ktorým bol žalobkyni
znížený osobný príplatok. Súd prvého stupňa mal za preukázané, že hlavný kontrolór bol vedúcim
zamestnancom a štatutárom zamestnávateľa, ktorý mal oprávnenie rozhodnúť o odňatí osobného
príplatku aj bez písomného návrhu najbližšieho nadriadeného žalobkyne a takéto jeho rozhodnutie
nezakladá neplatnosť rozhodnutia, v zhode s právnou praxou (napr. uznesenie Ústavného súdu III. ÚS
119/2012-23) priznanie, odňatie alebo zníženie osobného príplatku ako fakultatívnej zložky platu zo
strany zamestnávateľa závisí najmä od jeho ekonomickej situácie, a preto ho tento môže v súlade s
ekonomickými možnosťami upravovať, napr. znížiť, odňatie osobného príplatku, alebo jeho zníženie tiež
môže byť viazané na porušenie pracovnej disciplíny, ktoré v tomto prípade bolo žalovaným konštatované
listom z 22.6.2012. Vychádzal z toho, že osobný príplatok je nenárokovateľnou zložkou platu, je súčasťou
funkčného platu zamestnanca a jeho výška sa uvádza v oznámení o výške a zložení funkčného platu
zamestnanca. Zamestnávateľ je povinný vydať zamestnancovi oznámenie o výške a zložení funkčného
platu okrem iného aj pri každej úprave funkčného platu. Ak zamestnávateľ určí zamestnancovi výšku
osobného príplatku a uvedie ju v oznámení o výške a zložení funkčného platu zamestnanca, je povinný
takto určený osobný príplatok zamestnancovi aj vyplácať. Znížiť, resp. odobrať osobný príplatok môže
zamestnávateľ zamestnancovi len na základe písomného návrhu príslušného vedúceho zamestnanca,
a takto upravený osobný príplatok musí opäť uviesť v oznámení o výške a zložení funkčného platu, teda
každá zmena osobného príplatku zamestnanca musí byť vykonaná prostredníctvom oznámenia o výške
a zložení funkčného platu konkrétneho zamestnanca. V konaní sa súd prvého stupňa nezaoberal ako
predbežnou otázkou, či na strane žalobkyne došlo k porušeniu pracovnej disciplíny, keď dokazovanie
ohľadom toho nebolo účelné a je z hľadiska uplatneného nároku žalobkyne nedôvodné. Mal za to, že
je v kompetencii zamestnávateľa rozhodnúť o tom, či prizná svojmu zamestnancovi osobný príplatok
alebo ho odníme, resp. zníži tak ako tomu je v tomto prípade a je zrejmé, že osobný príplatok tvorí
nenárokovateľnú zložku mzdy, hoci uvedené zostalo medzi účastníkmi sporné. Zo strany žalovaného
boli splnené zákonné predpoklady v zmysle ust. § 10 ods. 1 zákona č. 553/2003 Z. z., žalobkyňa v
konaní nepreukázala, že k zníženiu jej tarifného platu za obdobie november 2012 až marec 2013 došlo
zo strany žalovaného neoprávnene v rozpore s ustanoveniami zákona č. 553/2003 Z. z. a preto návrh
žalobkyne v celom rozsahu zamietol. Zamietol návrh žalobkyne na vyžiadanie od žalovaného platovej
inventúry od júna 2012 do konca roku 2013 vrátane vyplatených osobných príplatkov a odmien podľa
jednotlivých zamestnancov, keď s ohľadom na predmet konania a zistené skutočnosti tento považoval
za nedôvodný a nehospodárny. Rozhodnutie o trovách konania právne odôvodnil § 142 ods. 1, § 149
ods. 1, § 151 ods. 7 a 8 O. s. p. a vecne plnou úspešnosťou žalovaného v konaní, ktorému priznal
náhradu trov konania ako náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 100%.

Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podala včas odvolanie žalobkyňa so zrejmým návrhom
na jeho zmenu vyhovením žalobe, alternatívne navrhla napadnutý rozsudok zrušiť a vrátiť vec súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie s tým, že v prípade ak odvolací súd nevyhovie odvolaniu a potvrdí
rozsudok súdu prvého stupňa, navrhuje, aby v zmysle § 238 ods. 3 O. s. p. vyslovil vo výroku svojho
potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke
zásadného významu. Dôvodila, že napádaný rozsudok sa nezakladá na úplnom zistení skutkového
stavu veci, prvostupňový súd v konaní nesprávne posúdil a vyhodnotil predložené listinné dôkazy,
nevykonal navrhované dôkazy potrebné pre náležité zistenie skutkového stavu, následne dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že jeho rozhodnutie vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci. Mala za to, že odlišným postupom pri hodnotení povahy a
dôvodov priznania, zvýšenia, odobratia alebo zníženia osobného príplatku u zamestnancov v oblasti
štátnej služby a zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme, dochádza k situáciám, kedy v



orgánoch štátnej správy (rovnako ako u žalovaného) vedľa seba na jednom pracovisku vykonávajú
prácu zamestnanci zaradení do štátnej služby, u ktorých sa na odňatie alebo zníženie osobného
príplatku vyžaduje odôvodnenie takéhoto postupu, zatiaľ čo u zamestnancov vykonávajúcich prácu
vo verejnom záujme, je daný priestor pre svojvôľu zamestnávateľa, ktorý odňatie, resp. zníženie
osobného príplatku nemusí podľa výkladu odvolacích súdov v rozhodnutiach predložených žalovaným
odôvodňovať, resp. viazať na odpadnutie dôvodov, pre ktoré bol osobný príplatok priznaný. Uvedené
tak navodzuje dojem diskriminácie vo vzťahu k jednotlivým zamestnancom na jednom pracovisku.
S poukazom na uznesenie III. ÚS119/2012-23 mala za to, že odňatie alebo zníženie príplatku aj u
zamestnancov vykonávajúcich prácu vo verejnom záujme musí mať svoj právny dôvod (porušenie
pracovnej disciplíny, ekonomická situácia zamestnávateľa) a preto je v prípade, že došlo k zníženiu
alebo odňatiu osobného príplatku z dôvodu porušenia pracovnej disciplíny potrebné skúmať, či zo strany
zamestnanca bola skutočne porušená pracovná disciplína a tak prestal spĺňať predpoklady pre ktoré
mu bol osobný príplatok priznaný, z ktorého dôvodu mal súd vykonať dokazovanie o tom, či prišlo k
porušeniu pracovnej disciplíny alebo nie a v nadväznosti na to, či došlo oprávnene alebo neoprávnene
k zníženiu jej osobného príplatku. Vzhľadom k tomu, že si žalobkyňa svoje povinnosti plnila riadne
a nad rámec pracovných povinností rovnako ako ostatní vedúci jednotlivých oddelení žalovaného a
osobný príplatok v súvislosti s údajným porušením zákona o archívoch a registratúrneho poriadku
žalovaného bol upravený len jej, považuje úpravu jej osobného príplatku odporcom za diskriminačnú.
Žalovaný nehodnotil jej prácu a odmenu za ňu v podobe osobného príplatku na pozícii vedúcej oddelenia
EPaI na základe rovnakých kritérií hodnotenia ako u ostatných vedúcich oddelení. Ohodnotenie jej
práce vychádzalo z osobných pohnútok Mgr. J. E. ako štatutárneho orgánu žalovaného. Žalovaný tak
za rovnakú prácu, resp. prácu rovnakej hodnoty, t. j. prácu v rovnakej alebo porovnateľnej zložitosti,
zodpovednosti a namáhavosti, ktorá je vykonávaná v rovnakých alebo porovnateľných pracovných
podmienkach a pri dosahovaní rovnakej alebo porovnateľnej výkonnosti a výsledkov práce v porovnaní
s ostatnými vedúcimi jednotlivých oddelení žalovaného a dokonca aj zamestnancami žalovaného priznal
oveľa nižší osobný príplatok. Vytkla súdu prvého stupňa aj rozporuplnosť odôvodnenia napadnutého
rozsudku, keď hneď v jeho úvode sa uvádza, že navrhovateľ sa návrhom doručeným mu 17.2.2012
domáha voči odporcovi určenia, že okamžité skončenie pracovného pomeru navrhovateľa zo strany
odporcu uskutočnené listom z 19.12.2011 doručeným navrhovateľovi 19.12.2011 je neplatné a pracovný
pomer medzi navrhovateľom a odporcom naďalej trvá, čoho sa však žalobkyňa nikdy nedomáhala.
Mala za to, že ak zamestnávateľ rozhodol, že žalobkyni bude poskytovaný osobný príplatok na základe
určitých skutočností, tento príplatok jej mal poskytovať až dovtedy, pokiaľ trvajú dôvody, na základe
ktorých bol priznaný; osobný príplatok ako nenároková (fakultatívna) zložka platu sa v dôsledku
rozhodnutia zamestnávateľa o jeho priznaní a výške stáva zložkou platu nárokovou (obligatórnou);
na zvýšenie, zníženie alebo odobratie osobného príplatku sa musia zmeniť alebo zaniknúť zákonom
stanovené predpoklady, na základe ktorých bol žalobkyni priznaný osobný príplatok; zvýšenie, zníženie
alebo odobratie osobného príplatku musí zamestnávateľ odôvodniť a musí preukázať, že dôvody,
pre ktoré došlo k zmene vo výške osobného príplatku skutočne nastali; pokiaľ by zamestnávateľ
nemusel odôvodňovať zníženie alebo odobratie osobného príplatku, bol by daný priestor pre svojvôľu
zamestnávateľov pri odnímaní a znižovaní osobných príplatkov zamestnancov vo verejnej službe,
čím by sa úplne poprela ochranná funkcia pracovného práva a naopak pri zvyšovaní by mohlo
dochádzať k svojvoľnému plytvaniu verejnými financiami; prvostupňový súd mal vykladať zákonné
predpoklady na zníženie osobného príplatku žalobkyne a príslušné ust. § 10 zákona o odmeňovaní
niektorých zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme z pohľadu zmyslu a účelu tohto zákona
ako pracovnoprávneho predpisu, ktorého úlohou je predovšetkým chrániť práva a oprávnené záujmy
zamestnanca ako slabšieho účastníka pracovného vzťahu; s poukazom na uznesenie Ústavného súdu
sp. zn. III ÚS 341/07 prvostupňový súd mal rozhodnúť o ne/platnosti právneho úkonu (upozornenia)
a v nadväznosti na to o vyplatení (resp. doplatení časti) osobného príplatku žalobkyne; prvostupňový
súd nevykonal dokazovanie ohľadom porušenia pracovnej disciplíny žalobkyne ani navrhnutý dôkaz v
podobe platovej inventúry od júna 2012 do konca roka 2013 vrátane vyplatených osobných príplatkov a
odmien, ktorý by preukázal, že žalovaný mal dostatok finančných prostriedkov na vyplatenie osobného
príplatku žalobkyni; kontrolou Ministerstva vnútra SR bolo zistené, že jednotliví zamestnanci žalovaného
vrátane riadiacich zamestnancov, nerešpektujú registratúrny poriadok vydaný v roku 2006 účinný od
1.1.2006 a nepostupujú pri manipulácii s registratúrnymi záznamami podľa jeho ustanovení, pričom
týmto zamestnancom nebolo doručené porušenie pracovnej disciplíny a ani v súvislosti s tým im
nebol znížený osobný príplatok; žalobkyňa nemala v opise činností prácu s registratúrou a ani nebola
riadne oboznámená s registratúrnym poriadkom žalovaného, ktorý bol prijatý v roku 2006 a k riadnemu
oboznámeniu s týmto predpisov a všeobecne záväznými právnymi predpismi v tejto oblasti a zaškoleniu



k správe registratúr zo strany žalovaného ako zamestnávateľa, došlo až po vykonaní kontroly z
Ministerstva vnútra v júni 2012; žalobkyňa neporušila pracovnú disciplínu, keď si svoje povinnosti plnila
riadne a nad rámec pracovných povinností rovnako ostatní vedúci jednotlivých oddelení žalovaného
a osobný príplatok v súvislosti s údajným porušením zákona o archívoch a registratúrneho poriadku
žalovaného bol upravený len žalobkyni, čo je možné považovať za diskriminačné, pričom vedenie
registratúry sa vykonávalo rovnakým spôsobom od zriadenia žalovaného aj po prijatí registratúrneho
poriadku v roku 2006 bez toho, aby bola na to žalobkyňa upozornená; právny názor súdu prvého stupňa,
že zmenu výšky osobného príplatku u zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme netreba
viazať na zmenu zákonných podmienok uvedených v § 10 ods. 1 zákona o odmeňovaní niektorých
zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme tak diskriminuje týchto zamestnancov oproti
zamestnancom vykonávajúcim prácu v služobnom pomere na tom istom pracovisku (i vo všeobecnosti),
u ktorých je zmenu vo výške osobného príplatku povinné odôvodňovať zmenou v podmienkach, pre
ktorý bol osobný príplatok priznaný.

Žalovaný navrhol napadnutý rozsudok z dôvodu jeho vecnej správnosti potvrdiť. Mal za to, že žalobkyňa
svoj nárok odvádza od iných (nesúvisiacich) právnych predpisov a s nimi súvisiacou judikatúrou.
Žalobkyňa sa v žalobe snažila poukázať na údajné šikanózne správanie žalovaného, avšak žalovaný
má za to, že ide o subjektívny názor, či pocit žalobkyne nesúvisiaci s meritom sporu. Žalovaný nemá
interný predpis zamestnávateľa, v ktorom môže bližšie špecifikovať podmienky pre priznanie osobného
príplatku; v otázke odmeňovania sa okrem ust. § 10 zákona č. 553/2003 Z. z. spravuje aj kolektívnou
zmluvou vyššieho stupňa (ktorá nepovažuje osobný príplatok podľa § 10 zákona č. 553/2003 Z. z. za
nárokovú zložku, resp. tento nárok neupravuje), nemá vlastnú kolektívnu zmluvu. Ostatne uvedené
zákonné ustanovenie nestanovuje povinnosť zamestnávateľa odôvodňovať rozhodnutie o znížení resp.
odňatí osobného príplatku. Jedná sa o zložku platu, ktorá bez ohľadu na to, či bola raz priznaná, nie je
zo strany zamestnanca nárokovateľná (žalovateľná). V prejednávanej veci došlo k zisteniu závažných
pochybení na strane žalobkyne pri plnení pracovných úloh a je logické, že žalovaný ako zamestnávateľ
prehodnotil priznanie osobného príplatku, ktorý primerane znížil (čo bolo plne v jeho kompetencii) a
hoci mal právo okamžite rozviazať so žalobkyňou pracovný pomer, k tomuto nepristúpil a rozhodol iba
o znížení časti funkčného platu v podobe osobného príplatku, čo bolo v súlade so zákonom.

Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. b/ O. s. p. v medziach odvolania žalobkyne
celú vec (teda vec samu i trovy konania, v ktorej časti malo rozhodnutie povahu rozhodnutia závislého
na rozhodnutí vo veci samej) a to podľa § 214 ods. 2 O. s. p. bez pojednávania, pretože tu síce šlo /aj/
o vec samu, popri tom však nie aj o možnosť rozhodovania odvolacieho súdu v tejto veci s konečnou
platnosťou a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok nemožno považovať za správny a to najmä pre
postup súdu odnímajúci účastníkom konania reálnu možnosť konať pred súdom.

Podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p. súd (odvolací) rozhodnutie (súdu prvého stupňa) zruší, len ak
účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Konštatovanie, že vada konania vymedzená v práve odcitovanom ustanovení základného predpisu
občianskeho procesného práva Slovenskej republiky (a inak aj ďalšia vada podľa § 221 ods. 1 písm.
g/ O. s. p., spočívajúca v rozhodnutí vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom) je
vo svojej podstate porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces
(inak práva zaručeného v podmienkach tuzemského právneho poriadku okrem zákonov i článkom 46
a nasledujúcimi Ústavy Slovenskej republiky, čiže ústavného zákona SNR č. 460/1992 Zb. v znení
neskorších ústavných zákonov a tiež článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, tohto inak uverejneného v prílohe oznámenia ministerstva zahraničných vecí ČSFR č. 209/1992
Zb.), patrí už k záverom ustálenej rozhodovacej praxe tunajšieho súdu (v uvedenej súv. por. napr.
uznesenia Krajského súdu v Trnave z 30. júna 2008 č. k. 10Co/152/2008-37 a z 30. novembra 2010
sp. zn. 10Co/210/2010, prvé vo veci Okresného súdu Trnava sp. zn. 18C/173/2007 a druhé vo veci
Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn. 10C/42/2008). I podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské
práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko
vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťažnosť č. 18390/91), Ústavného súdu Slovenskej republiky
(nález z 12. mája 2004 sp. zn. I ÚS 226/03) a aj Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (rozsudok z 27.
apríla 2006 sp. zn. 4 Cdo 171/2005) treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považovať
tiež nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia.



Požiadavky na riadne odôvodnenie rozsudku súdu v podmienkach vnútroštátnej úpravy slovenského
civilného procesu potom vymedzuje (na úrovni zákona) ustanovenie § 157 ods. 2 O. s. p., podľa
ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, ako
sa vo veci vyjadril odporca, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré
skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri
hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil; dbá pritom
aj na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Korektným a i ústavne konformným výkladom
takéhoto ustanovenia pritom treba dospieť k záveru, že s už uvedenými požiadavkami je v rozpore
nielen úplný či čiastočný nedostatok (absencia) dôvodov rozhodnutia, ale napr. aj existencia extrémneho
nesúladu medzi právnymi závermi súdu a jeho skutkovými zisteniami, resp. prípad, keď právne závery
zo skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú a napokon i len všeobecné súhrnné
zistenia, konštatovania alebo závery bez špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť tieto
vyvodené. Ak povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné
a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu (ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami
účastníka); porušením uvedeného práva účastníka konania na jednej strane a povinnosti súdu na
strane druhej sa účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve
zvoleným spôsobom) odníma aj možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu
súdu (v rovine polemiky s jeho dôvodmi) - v rámci využitia prípadných riadnych alebo tiež mimoriadnych
opravných prostriedkov. Ak potom nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením
práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá sama osebe nielen dôvod odvolania podľa §
221 ods. 1 písm. f/ O. s. p., ale zároveň i nevyhnutnosť rozhodnutia spôsobom predpokladaným takýmto
ustanovením.

Podľa názoru odvolacieho súdu nemôže byť vôbec predmetom akejkoľvek diskusie fakt, že práve
opísanou vadou bol postihnutý i rozsudok súdu prvého stupňa z prejednávanej veci, trpiacimi v jeho
písomnom vyhotovení viacerými nesprávnosťami.

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku konštatuje, že námietky odvolateľky, pokiaľ
tvrdí nedostatky týkajúce sa odôvodnenia odvolaním napadnutého rozsudku a vyporiadania sa s jej
námietkami, dôsledkom čoho bolo porušenie práva na spravodlivé konanie, považuje za opodstatnené.

V prvom rade je treba prisvedčiť námietke o nekonzistentnosti odôvodnenia napadnutého rozsudku,
keďže súd prvého stupňa na začiatku odôvodnenia uvádza, že navrhovateľ sa návrhom doručeným mu
17.2.2012 domáha voči odporcovi určenia, že okamžité skončenie pracovného pomeru navrhovateľa
zo strany odporcu uskutočnené listom z 19.12.2011 doručeným navrhovateľovi 19.12.2011 je neplatné
a pracovný pomer medzi navrhovateľom a odporcom naďalej trvá a inak v odôvodnení uvádza,
že predmetom konania je uloženie povinnosti žalovanému zaplatiť žalobkyni sumu 2.237,61 eur s
príslušenstvom titulom osobného príplatku ako súčasti funkčného platu zamestnanca pri výkone práce
vo verejnom záujme.

Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne
námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi účastníkov, avšak s výhradou, že majú význam pre
rozhodnutie (pozri I ÚS 46/05, II ÚS 12/07, IV. ÚS 163/08, II. ÚS 220/08).

Žalobkyňa už v žalobe argumentovala tým, že prišlo k jej platovej diskriminácii tým, že žalovaný jej
bezdôvodne upravil jej osobný príplatok z pôvodných 517,50 eur na 10 eur, čím sa dostala do situácie, že
nie len vedúci jednotlivých oddelení žalovaného ale aj žalobkyni podriadení zamestnanci mali vyšší plat
ako ona i keď rozsah ich pracovných činností bol užší a miera zodpovednosti menšia, a to pri rovnakom,
ak nie vyššom pracovnom nasadení. Aj zamestnankyňa na pozícii upratovačka mala u žalovaného
vyššiu hodinovú mzdu o 1,70 eur ako žalobkyňa. Na dôkaz navrhla vyžiadať od odporcu kompletnú
mzdovú resp. platovú inventúru za všetkých zamestnancov žalovaného s uvedením pracovných pozícií a
rokov praxe od júna 2012, ako aj vyplatené odmeny jednotlivým zamestnancom žalovaného za jún 2012
až marec 2013. Poukázala pritom na ust. § 119a Zákonníka práce, § 2 ods. 1, § 6 ods. 1, ods. 2 písm. b/
antidiskriminačného zákona (zákona č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach
a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Mala za to, že žalovaný
jej za rovnakú prácu resp. prácu rovnakej hodnoty t. j. prácu rovnakej alebo porovnateľnej zložitosti,
zodpovednosti a namáhavosti, ktorá je vykonávaná v rovnakých alebo porovnateľných pracovných
podmienkach a pri dosahovaní rovnakej alebo porovnateľnej výkonnosti a výsledkov práce v porovnaní



s ostatnými vedúcimi jednotlivých oddelení žalovaného a dokonca aj zamestnancami žalovaného priznal
oveľa nižší osobný príplatok.

Súd prvého stupňa sa v prejednávanej veci vôbec nevysporiadal so žalobkyňou uplatneným špecifickým
argumentom, a to tvrdením žalobkyne, že prišlo k jej diskriminácii, hoci žalobkyňa mala za to, že
posúdenie tejto otázky je určujúcou otázkou, od ktorej jednoznačne závisí rozhodnutie vo veci samej.
Touto špecifickou námietkou žalobkyne sa súd prvého stupňa nezaoberal, porušil tým povinnosť
vyplývajúcu z § 157 ods. 2 O. s. p, čím odňal žalobkyni možnosť náležite skutkovo a právne
argumentovať proti prvostupňovému rozhodnutiu v rámci využitia riadneho opravného prostriedku, teda
jej odňal možnosť konať pred súdom, čo mu žalobkyňa dôvodne vytkla v odvolaní.

Podľa § 221 ods. 1 písm. h/ O. s. p. súd rozhodnutie zruší, len ak súd prvého stupňa nesprávne vec
právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový
stav.

Súd prvého stupňa vec vôbec neposúdil podľa antidiskriminačného zákona, nepoužil teda správne
ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav.

V záujme zachovania práva účastníkov na spravodlivý proces so všetkými jeho atribútmi v oboch
stupňoch súdov odvolaciemu súdu neostávalo iné, než napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa
§ 221 ods. 1 písm. f/ aj h/ a ods. 2 O. s. p. zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane
pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon), v znení do
31.12.2014, dodržiavanie zásady rovnakého zaobchádzania spočíva v zákaze diskriminácie z dôvodu
pohlavia, náboženského vyznania alebo viery, rasy, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine,
zdravotného postihnutia, veku, sexuálnej orientácie, manželského stavu a rodinného stavu, farby pleti,
jazyka, politického alebo iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo
iného postavenia.

Podľa § 3 ods. 1 antidiskriminačného zákona, každý je povinný dodržiavať zásadu rovnakého
zaobchádzania v oblasti pracovnoprávnych a obdobných právnych vzťahov, sociálneho zabezpečenia,
zdravotnej starostlivosti, poskytovania tovarov a služieb a vo vzdelávaní; podľa odseku 2 rovnakého
ustanovenia zásada rovnakého zaobchádzania podľa odseku 1 sa uplatňuje len v spojení s právami osôb
ustanovenými osobitnými zákonmi (podľa poznámky č. 1 napríklad zákon č. 311/2001 Z. z. Zákonník
práce v znení neskorších predpisov, zákon č. 312/2001 Z. z. o štátnej službe a zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, zákon č. 552/2003 Z. z. o výkone práce vo verejnom
záujme v znení neskorších predpisov, zákon č. 195/1998 Z. z. o sociálnej pomoci v znení neskorších
predpisov, zákon č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním
zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Podľa § 6 ods. 1 antidiskriminačného zákona v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania sa v
pracovnoprávnych vzťahoch, obdobných právnych vzťahoch a v právnych vzťahoch s nimi súvisiacich
zakazuje diskriminácia osôb z dôvodov podľa § 2 ods. 1; podľa odseku 2 rovnakého ustanovenia zásada
rovnakého zaobchádzania podľa odseku 1 sa uplatňuje len v spojení s právami osôb ustanovenými
osobitnými zákonmi najmä v oblastiach: a) prístupu k zamestnaniu, povolaniu, inej zárobkovej činnosti
alebo funkcii (ďalej len "zamestnanie") vrátane požiadaviek pri prijímaní do zamestnania a podmienok
a spôsobu uskutočňovania výberu do zamestnania, b) výkonu zamestnania a podmienok výkonu práce
v zamestnaní vrátane odmeňovania, funkčného postupu v zamestnaní a prepúšťania, c) prístupu k
odbornému vzdelávaniu, ďalšiemu odbornému vzdelávaniu a účasti na programoch aktívnych opatrení
na trhu práce vrátane prístupu k poradenstvu pre výber zamestnania a zmenu zamestnania (ďalej
len "odborné vzdelávanie") alebo d) členstva a pôsobenia v organizácii zamestnancov, organizácii
zamestnávateľov a v organizáciách združujúcich osoby určitých profesií vrátane poskytovania výhod,
ktoré tieto organizácie svojim členom poskytujú.

Podľa § 9 ods. 1 antidiskriminačného zákona, každý má podľa tohto zákona právo na rovnaké
zaobchádzanie a ochranu pred diskrimináciou; podľa odseku 2 takéhoto ustanovenia každý sa môže
domáhať svojich práv na súde, ak sa domnieva, že je alebo bol dotknutý na svojich právach, právom



chránených záujmoch alebo slobodách nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania. Môže sa najmä
domáhať, aby ten, kto nedodržal zásadu rovnakého zaobchádzania, upustil od svojho konania, ak je to
možné, napravil protiprávny stav alebo poskytol primerané zadosťučinenie.

V ďalšom konaní bude úlohou súdu prvého stupňa posúdiť (v prípade ak žalobkyňa aj naďalej zotrvá na
jej argumente o jej diskriminácii), či bol konaním žalovaného porušený zákon o rovnakom zaobchádzaní.
Na tomto mieste však treba uviesť, že žalobkyňa bude musieť najprv výslovne uviesť pre ktorý konkrétne
z dôvodov uvedených v § 2 ods. 1 antidiskriminačného zákona bola znevýhodnená a označiť dôkazy
na preukázanie svojich tvrdení.

Označenie dôkazov zo strany žalobcu je v takýchto konaniach veľmi dôležité. Ak totiž žalobca
oznámi súdu skutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať, že k porušeniu zásady rovnakého
zaobchádzania došlo, je povinnosťou žalovaného preukázať, že túto zásadu neporušil. Inými slovami,
dôkazné bremeno sa v určitej fáze - keď je veľmi pravdepodobné, že zásada rovnakého zaobchádzania
porušená bola - „prenáša“ na žalovaného a ten musí podozrenie, že porušil zásadu rovnakého
zaobchádzania, vyvrátiť. Žalobca a žalovaný si tak vlastne bremeno dokazovania delia. Ak teda žalovaný
nediskriminoval, má vzhľadom na množstvo informácií a iných zdrojov, ktorými disponuje, možnosť
túto skutočnosť pred súdom ľahko preukázať. Toto tzv. prenesené dôkazné bremeno je v prípadoch
porušenia zásady rovnakého zaobchádzania veľmi dôležité. Uľahčuje totiž diskriminovaným osobám,
ktoré by samy porušenie zásady rovnakého zaobchádzania mohli často len veľmi ťažko preukázať, aby
sa domohli svojich práv.

Povinnosťou súdu prvého stupňa tak v ďalšom konaní bude riadiť sa názorom odvolacieho súdu, ktorým
je podľa § 226 O. s. p. viazaný, opätovne prejednať vec, v prípade potreby doplniť dokazovanie, podľa §
132 O. s. p. náležite zhodnotiť výsledky celého konania a až potom opätovne rozhodnúť o veci, o trovách
konania a podľa § 224 ods. 3 O. s. p. tiež o trovách tohto odvolacieho konania.

K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.