Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 23Co/79/2014 z 29. 3. 2015
Citácia: rozsudok Krajského súdu Trnava z 29. marca 2015, sp. zn. 23Co/79/2014, ECLI:SK:KSTT:2015:2113204403.1
Krajský súd Trnava | 23Co/79/2014 | ECLI:SK:KSTT:2015:2113204403.1 | 2015-03-29 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci
Citované ustanovenia: § 19 zákona č. 514/2003 Z. z., zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/b16d3fcf-ada2-4b32-950a-584a95e3fe0a
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2015:2113204403.1

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 23Co/79/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113204403
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 03. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Barcajová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2113204403.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Barcajovej a členiek senátu
JUDr. Ivety Jankovičovej a JUDr. Dáši Kontríkovej, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so
sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpený spoločnosťou Fridrich Paľko, s.r.o.,
so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, v mene ktorej koná doc. JUDr. V. I., PhD.,
proti žalovanej: Slovenská republika, konajúca prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky, so sídlom Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, na
odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. 19C/262/2013-39 zo dňa 24. októbra
2013 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa                   p o t v r d z u j e .

Žalovanej sa náhrada trov odvolacieho konania                 n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal náhrady škody
v sume 4762,34 eura  a nemajetkovej ujmy v  sume 952,47 eura vzniknutej žalobcovi nesprávnym
úradným postupom Okresného súdu Senica (ďalej len „exekučný súd“), pretože tento nerozhodol
o žiadosti o vydanie poverenia  na  vykonanie  exekúcie  pre  pohľadávku  žalobcu v zákonom
stanovenej lehote. Žalovanej nepriznal náhradu trov konania. Právne svoje rozhodnutie súd prvého
stupňa odôvodnil ustanoveniami § 3 ods. 1 písm. d), ods. 2, § 4 ods. 1 písm. a),  § 9 ods. 1,  2, § 15
ods. 1, § 16 ods. 1,  § 17 ods. 1, 2, § 19 ods. 1, 3 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zák. č. 514/2003 Z.z.“),
ustanoveniami § 41 ods. 2 písm. c,d) a § 44 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z.z. (Exekučného poriadku - ďalej len
„Exekučný poriadok“). O náhrade trov konania rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 1 Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). Rozhodnutie vecne odôvodnil tým, že z vykonaného dokazovania,
z priloženého exekučného spisu Okresného súdu Senica, sp. zn.  6Er/554/2010, súd prvého stupňa
zistil, že exekútor doručil súdu žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dňa 15.7.2010, ktoré
konanie bolo u exekútora vedené pod sp. zn. EX 7500/10 /iný exekučný spis nebol súdu predložený a
preukázaný/, pričom súd prvého stupňa,  nakoľko zistil rozpor exekučného titulu so zákonom, uznesením
6Er/554/10-9, zo dňa 6.12.2010, právoplatným 29.1.2011, žiadosť súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie zamietol, pretože rozhodcovská doložka dojednaná vo všeobecných
podmienkach poskytnutia úveru, tvoriacich neoddeliteľnú súčasť  predmetnej úverovej zmluvy bola
neplatnou a teda ako neplatná nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu vo veci konať a
rozhodnúť, v dôsledku čoho aj rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti
Slovenská rozhodcovská , a.s. sp.zn. SR 19086/09, zo dňa 20.11.2009 je nulitný  a ako exekučný titul
neúčinný.                                V časti náhrady nemajetkovej ujmy dospel súd prvého stupňa k
záveru, že v prejednávanej veci by stačilo iba prípadné konštatovanie porušenie práva a nie sú dané



dôvody na priznanie náhrady v peniazoch a prihliadnutím na dôvody uvedené vyššie ako aj na ust. § 17
ods. 3 cit. Zák., keď žalobca nepreukázal, že by povinný subjekt zanikol, že by dochádzalo ku konaniu
smerujúcemu k zániku subjektu, pričom zákon i v takom prípade umožňuje uplatnenie si pohľadávky
v dedičskom, konkurznom a inom konaní. Samotné vedenie exekučného konania bez ohľadu na jeho
dĺžku nie je objektívnou prekážkou na udržiavanie kontaktu oprávneného, resp. exekútora s povinným
a nie je ani dôvodom                       k vzniku insolventnosti povinného, pretože spravidla dôvodom
neplnenia dlhu povinného je jeho insolventnosť ešte v čase pred rozhodnutím v základnom konaní aj
dôvodom na samotné uzavretie zmluvy o úvere. Tieto všeobecne známe riziká sú i rizikom každého
podnikateľského subjektu. Samotnú situáciu vyvolal sám žalobca tým, že uprednostnil rozhodcovský /
súkromnoprávny orgán/ pred všeobecným súdom, ktorý by vychádzal zo zákona č. 258/2001 Z. z. o
spotrebiteľských úveroch, zákonoch na ochranu spotrebiteľa a súdnej praxe. Na základe uvedeného
súd prvého stupňa mal za to, že v zmysle § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. nakoľko exekučný súd
zistil rozpor exekučného titulu so zákonom, pretože právomoc rozhodcovského súdu na rozhodnutie
v predmetnej veci bola založená na absolútne neplatnom právnom úkone, súd nebol povinný do 15
dní od doručenia žiadosti písomne rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie jej zamietnutím, pretože pre toto rozhodnutie § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z.
nestanovuje lehotu, preto súd nemal za to, že súd nesprávne úradne postupoval, keď v lehote 15 dní
od doručenia žiadosti                                              o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
nerozhodol                      o žiadosti o udelenie poverenia jej zamietnutím, ale o nej rozhodol až
uznesením z 6.12.2010 /teda prípadné omeškanie nebolo  254 dní, ako udáva navrhovateľ/, preto súd
žalobu žalobcu, ako nedôvodnú zamietol.

S poukazom na uvedené súd  prvého stupňa dospel k záveru, že žalobca nepreukázal, že by činnosťou
súdu                   v namietanom konaní došlo k nesprávnemu úradnému postupu, nepreukázal vznik ani
výšku skutočnej škody, ani prípadnej nemajetkovej ujmy, neexistuje teda ani príčinná súvislosť medzi
nesprávnym úradným postupom súdu spočívajúcim v tom, že zamietol žiadosť o udelenie poverenia
po zákonom stanovenej lehote a uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou. Žalobca
nepreukázal prvotnú podmienku pre vznik zodpovednosti štátu, a to nesprávny úradný postup orgánu
verejnej moci, preto sa súd prvého stupňa ďalej nezaoberal uplatnenou náhradou škody a nemajetkovej
ujmy. Vzhľadom na uvedené skutočnosti dospel súd prvého stupňa k záveru, že žalobca neuniesol
dôkazné bremeno preukázania ním tvrdeného nesprávneho úradného postupu exekučného súdu a
žalobu ako nedôvodnú zamietol.

Proti tomuto rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca a
žiadal, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Podľa žalobcu
a) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,
b) súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho
predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav,
c) neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností,
d) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. K jednotlivým
dôvodom odvolania žalobca uviedol, že súd prvého stupňa vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že
účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Súd len s poukazom na skutočnosť, že on sám nepozná
dôkazy, ktoré by ho uspokojovali v tvrdení o výške škody, zamietol znalecké dokazovanie. Súd tak
znemožnil žalobcovi objektívnym spôsobom preukázať výšku materiálnej škody a mechanizmus jej
vzniku. Súdu neprísluší polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Navyše
súd svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre
ľudské práva v Štrasburgu, ktorá je základom štandardu ochrany základných práv v Európe, teda
aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na prerokovanie veci v primeranom čase.
Štrasburgský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak
súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory, napríklad i rozsah nevybavenej
súdnej agendy. Žalobca vôbec nechápe, aký môže mať na výsledok konania dopad skutočnosť, že súd
vyjadril svoje presvedčenie o rozpore exekučného titulu so zákonom.

Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila, samostatný odvolací návrh nepodala.



Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1                zákona č.99/1963 Zb. v znení neskorších
predpisov - Občianskeho súdneho poriadku - ďalej len „OSP“), po zistení, že odvolanie podal včas
účastník konania (§ 201, 204 OSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je opravný prostriedok prípustný
(§ 202  OSP), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa  v medziach daných rozsahom a
dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP) prejednal postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania,
(§ 214 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, že odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne
správny. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie vydal pomerom hlasov 3:0, t.j. jednohlasne (§ 3 ods.
9 posledná veta zák. č. 757/2004 Z. z.).

Odvolací súd vo veci rozhodol podľa ustanovenia § 214 ods. 2 OSP  bez nariadenia odvolacieho
pojednávania tak, že rozsudok verejne vyhlásil, nakoľko vec bola ústne prejednaná pred súdom prvého
stupňa a v odvolacom konaní nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nejedná sa o
konanie, v ktorom by súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania a je
potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nejde ani o konanie vo veciach porušovania zásady
rovnakého zaobchádzania a nariadenie pojednávania nevyžaduje ani dôležitý verejný záujem.

Podľa § 219 ods. 1 a 2 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak
sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len                na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia,
prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

V preskúmavanej veci sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, pričom konštatuje správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa. Na zdôraznenie
správnosti napadnutého rozhodnutia poukazuje na nasledovné skutočnosti:

Predmetom konania na súde prvého stupňa bolo rozhodovanie                   o nároku žalobcu na
náhradu škody a nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala vzniknúť v dôsledku nesprávneho úradného postupu
exekučného súdu spočívajúceho v rozhodnutí o žiadosti exekútora o vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie po uplynutí zákonnej 15 - dňovej lehoty.

Úlohou odvolacieho súdu je posúdiť správnosť postupu a rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktorý žalobu
v celom rozsahu zamietol.

Žalobca sa svojou žalobou domáhal z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu
náhrady škody vo výške 4762,34 eura. Táto škoda predstavuje podľa žalobcu náhradu účelne
vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania
pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej. Zároveň si žalobca uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch v sume 952,47 eura,  pretože samotné konštatovanie porušenia práva na súdnu ochranu
zaručeného čl. 46 ods. l Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného
čl. 6 ods. l Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nie je dostatočným
zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy odôvodnil žalobca tým, že nesprávnym úradným postupom došlo k zmareniu jeho
legitímneho očakávania, že správnym a zákonným postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky.
Žalobca tvrdil, že mohol vďaka skorému rozhodnutiu exekučného súdu v zákonnej lehote včas, efektívne
a účinne uskutočniť rad iných krokov smerujúcich k zvýšeniu úspechu mimosúdneho zabezpečenia
vymožiteľnosti jeho pohľadávky a jej príslušenstva, pretože by vedel, že žiadosť o udelenie poverenia
bola zamietnutá. V skutočnosti, že exekučný súd nerozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie v lehote 15 dní podľa ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, žalobca
vzhľadal nesprávny úradný postup exekučného súdu.

Z obsahu exekučného spisu Okresného súdu Senica sp. zn.  6Er/554/2010 odvolací súd zistil, že
exekútor doručil súdu žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dňa 15.7.2010, ktoré konanie
bolo u exekútora vedené pod sp. zn. EX 7500/10, pričom súd zistil rozpor exekučného titulu so zákonom,
uznesením č.k. 6Er/554/10-9 zo dňa 6.12.2010, právoplatným 29.1.2011, žiadosť súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol, pretože rozhodcovská doložka dojednaná vo
všeobecných podmienkach poskytnutia úveru, tvoriacich neoddeliteľnú súčasť  predmetnej úverovej
zmluvy bola neplatnou a teda ako neplatná nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu vo



veci konať a rozhodnúť, v dôsledku čoho aj rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu
spoločnosti Slovenská rozhodcovská , a.s. sp. zn. SR 00716/10 zo dňa 09.03.2010 je nulitný  a ako
exekučný titul neúčinný.

Odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa vo veci správne aplikoval ustanovenia zákona č.
514/2003 Z.z. a to účinného v čase vzniku tvrdenej škody (15.7.2010 podaná žiadosť a podľa žalobcu
o nej malo byť najneskôr do 30.7.2010 rozhodnuté).

Podľa § 3 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto
zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona pri
výkone verejnej moci nesprávnym  úradným postupom.

Podľa § 4 ods. 1 písm. a), zákona č. 514/2003 Z.z., vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená
orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky, ak škoda vznikla v občianskom súdnom konaní alebo v trestnom konaní a ak tento zákon
neustanovuje inak.

Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o
predbežné prerokovanie nároku (ďalej len žiadosť) s príslušným orgánom podľa § 4.

Podľa § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody
alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia
nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.

Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia
práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že v prípade zodpovednosti za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom sa jedná o objektívnu zodpovednosť, čo znamená, že zo strany
oprávneného subjektu (poškodeného) nie je potrebné preukazovať zavinenie vo forme úmyslu resp.
nedbanlivosti, ale stačí preukázať, že škoda je výsledkom činnosti príslušného orgánu štátu.

Ústavným základom uvedenej zodpovednosti je čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého
každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu
či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom.

Pre priznanie náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je nevyhnutné súčasné
splnenie troch podmienok: 1) nesprávny úradný postup, 2) vznik škody a 3) príčinná súvislosť
medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Predpoklad súčasného splnenia uvedených
podmienok znamená, že ak chýba čo i len jedna z podmienok, náhradu škody nie je možné priznať.
Dôkazné bremeno preukázať podmienky náhrady škody spočíva na poškodenom, v preskúmavanej veci
na žalobcovi.



Pojem „nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci“ nie je zákonodarcom v citovanom ustanovení §
9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z.  výslovne definovaný, je uvedený len príkladmo. Je však možné vyvodiť, a
to aj z ustálenej judikatúry, že ide o taký úradný postup, ktorý má vadu, ktorá nie je v súlade s príslušnou
právnou úpravou. Jedná sa o postup, pri ktorom dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi
predpismi   pre konanie orgánu verejnej moci alebo porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie
alebo cieľov tejto činnosti, teda o postup nezákonný. Skutočnosť, že ide o nesprávny úradný postup
taktiež určuje fakt, že musí ísť o úradný postup priamo súvisiaci s výkonom právomocí orgánu verejnej
moci. Nesprávnym úradným postupom nie sú len prípady, v ktorých orgán verejnej moci priamo koná
(pri rozhodovacej činnosti), ale aj          pri porušení povinnosť urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v
zákonom stanovenej lehote, prípadne ak ide o nečinnosť     pri výkone verejnej moci.

Žalobca odvodzuje svoj nárok na náhradu škody z nesprávneho úradného postupu exekučného súdu,
ktorý v konaní o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nekonal v
súlade s ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, keď zamietajúce rozhodnutie vydal po uplynutí
15 dní.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného od 01.06.2010 súd preskúma žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistil rozpor
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie  alebo
exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal
exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d)( vykonateľné
rozhodnutie rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo
návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Z citovaných zákonných ustanovení je zrejmé, že lehota 15 dní je zákonodarcom stanovená pre
exekučný súd len pre prípad nezistenia rozporu žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
alebo návrhu na vykonanie exekúcie  alebo exekučného titulu so zákonom. Len v tom prípade je
povinnosťou exekučného súdu do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poveriť exekútora na vykonanie
exekúcie. Pre prípad zistenia rozporu exekučného titulu so zákonom, a teda pre prípad zamietnutia
žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zákonodarca lehotu neurčil a lehota 15
dní na vydanie poverenia ani neplatí, ak podkladom navrhovanej exekúcie je vykonateľné rozhodnutie
rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených, ako je tomu v prejednávanom prípade. Nie je teda
možné konštatovať, že v preskúmavanej veci došlo k nesprávnemu úradnému postupu exekučného
súdu tým, že žiadosť exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol po uplynutí 15-
tich dní odo dňa doručenia žiadosti. Odvolací súd dáva do pozornosti, že nesprávny úradný postup nie
je možné vzhľadať ani v existencii prieťahov v konaní exekučného súdu. Žalobca nepreukázal, že by
v konaní exekučného súdu boli príslušným orgánom konštatované prieťahy, pričom všeobecný súd v
konaní o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom takýmto orgánom nie je.

Ako odvolací súd vyššie konštatoval, podmienky pre priznanie nároku na náhradu škody musia byť
splnené súčasne. Podmienka existencie nesprávneho úradného postupu exekučného súdu v danej
veci splnená nie je. Nemôže byť teda splnená ani podmienka existencie príčinnej súvislosti medzi
nesprávnym úradným postupom a škodou. Vzhľadom k uvedenému nie je potrebné skúmať existenciu
škody, jej rozsah a nemajetkovú ujmu, náhrady ktorej sa žalobca domáha.

Súd prvého stupňa vo veci riadne zistil skutkový stav, výsledky vykonaného dokazovania vyhodnotil
správne a vec posúdil správne aj po právnej stránke.

Odvolacie námietky žalobcu sú nedôvodné. Žalobca nešpecifikoval, akým postupom súdu mu bola
odňatá možnosť konať pred súdom. Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba rozumieť taký
závadný (zákonu sa priečiaci) procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho
procesných práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska ustanovenia § 221 ods. 1 písm. f) OSP významná,
ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne
záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré
mu právny poriadok priznáva.



Z obsahu spisu v preskúmavanej veci odvolací súd nezistil žiadne skutočnosti, z ktorých by bolo možné
vyvodiť, že súd prvého stupňa odňal žalobcovi možnosť konať pred súdom. Nedôvodná je námietka,
že súd prvého stupňa nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty
- tento názor sa v odôvodnení rozhodnutia nenachádza. Nedôvodné je aj poukázanie na zamietnutie
súdom prvého stupňa návrhu na znalecké dokazovanie - takýto návrh žalobcu z obsahu spisu nevyplýva.
Poukázanie na skutočnosť, že súd prvého stupňa nevykonal navrhnuté dôkazy je tiež bezdôvodné -
z obsahu preskúmavaného spisu nevyplývajú žiadne návrhy žalobcu na vykonanie dôkazov, naopak,
žalobca už vo svojej žalobe uvádza, že vyčíslenie škody vychádza z účtovnej agendy, pričom z dôvodu
ochrany osobných údajov, obchodného tajomstva a dôverných informácií nie je možné účtovné doklady,
pracovné a obchodné zmluvy predložiť súdu.

S poukazom na uvedené dôvody odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa
ustanovenia § 219 ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdil.

V odvolacom konaní bola v plnom rozsahu úspešná žalovaná, v dôsledku čoho jej v zmysle ustanovenia
§ 224 ods. 1 OSP v spojení s ustanovením § 142 ods. 1 OSP vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho
konania. Žalovaná si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnila, neboli jej preto odvolacím súdom
priznané.

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.