Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 23Co/435/2014 z 15. 3. 2015
Citácia: rozsudok Krajského súdu Trnava z 15. marca 2015, sp. zn. 23Co/435/2014, ECLI:SK:KSTT:2015:2113203805.1
Krajský súd Trnava | 23Co/435/2014 | ECLI:SK:KSTT:2015:2113203805.1 | 2015-03-15 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné
Citované ustanovenia: § 44 ods. 2 EP, § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/c8c5fdd0-8eea-4803-b8f1-427518c17bd6
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2015:2113203805.1

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 23Co/435/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113203805
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 03. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daša Kontríková
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2113203805.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Daša Kontríková a členov
senátu: JUDr. Iveta Jankovičová a Mgr. Renáta Gavalcová, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného spoločnosťou: Fridrich Paľko,
s.r.o., so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti žalovanej: Slovenská republika,
konajúca prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie
13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Trnava č.k. 19C/108/2013-48 zo dňa 24. apríla 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvého stupňa sa   p o t v r d z u j e .

Žalovanej sa náhrada trov odvolacieho konania   n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal náhrady škody
spôsobenej mu nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Senica v exekučnej veci  vedenej
pod sp. zn. 7Er/539/2010. Po právnej stránke rozsudok odôvodnil § 3 ods. 1 písm. d),  § 4 ods. 1,
§ 9 ods. 1,   § 15 ods. 1, § 16 ods. 4, 5, § 17 ods. 1, 2,  § 19 ods. 1, 3 zák. č. 514/2003 Z.z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, § 41 ods. 2 písm. c), d), i) § 44 ods.
2  zák. č. 233/1995 Z.z. Exekučného poriadku. Skutkovo rozsudok odôvodnil tým, že  vykonaným
dokazovaním bolo preukázané, že nárok žalobcu na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom Okresného súdu Senica je neopodstatnený. Žalobca tvrdil, že súd rozhodol o žiadosti o
udelenie poverenia s omeškaním viac ako 289 dní. Súd zistil, že dňa 15.07.2010 doručil exekútor žiadosť
o udelenie poverenia, žiadosť bola zamietnutá rozhodnutím zo dňa 24.02.2011 uznesenie nadobudlo
právoplatnosť 23.03.2011, t.j. súd rozhodol 22. deň po doručení žiadosti. Vec je toho času právoplatne
skončená 23.06.2011). Žalobca odvodzoval svoj nárok na zaplatenie majetkovej škody a nemajetkovej
ujmy z nesprávneho úradného postupu, ktorého sa mal dopustiť Okresný súd Senica v exekučnom
konaní, keď nerozhodol o žiadosti o udelenia poverenia na vykonanie exekúcie v zákonnej lehote.
Podľa skutkových okolností uvedených v žalobe tak malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu
exekučného súdu v čase od začatia exekučného konania dňa 15.07.2010 do vydania rozhodnutia o
zamietnutí žiadosti o udelenia poverenia na vykonanie exekúcie dňa 24.02.2011, ktorým vymedzením
skutkového základu uplatneného nároku je súd v prejednávanej veci viazaný. Ohľadne prípadného
prieťahu sa neviedlo žiadne disciplinárne konanie, nerozhodoval Ústavný súd Slovenskej republiky,
či Európsky súd pre ľudské práva. V rámci exekučného konania má súd právo preskúmať dôkazy
aj bez návrhu účastníkov, ako aj ex offo preskúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku,
nekalú povahu rozhodcovskej doložky, či priebeh rozhodcovského konania. Exekučný poriadok určuje
lehotu na vydanie poverenia na vykonanie  exekúcie, nie na vydanie iného rozhodnutia o žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. V prípade, ak má súd za to, že nie je zákonný dôvod



na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
zamietne, pričom takéto rozhodnutie nemožno považovať za jednoduché, pre ktoré by bola určená
pätnásťdňová lehota. Pre rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
zákonná lehota neexistuje, a teda nemožno konštatovať, že v prejednávanej veci nebola nedodržaná
lehota na vydanie rozhodnutia, keďže zákon v čase podania návrhu na súd lehotu neurčoval. V postupe
Okresného súdu Senica neboli zistené žiadne pochybenia, konal riadne a bez prieťahov, a preto možno
konštatovať, že sa nedopustil nesprávneho úradného postupu. Vzhľadom k uvedeným konštatovaniam
je zrejmé, že absentuje prvotná podmienka pre vznik zodpovednosti štátu, a to nesprávny úradný
postup orgánu verejnej moci, ktorý nesprávny úradný postup nebol v konaní preukázaný. Podľa názoru
súdu sa žalobcovi nepodarilo preukázať, že by mu v súvislosti s postupom Okresného súdu Senica
v exekučnej veci vznikla akákoľvek škoda, či ujma, a neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti, na
základe ktorých by bolo možné podľa zákonom určených kritérií posúdiť vznik a rozsah škody, či
ujmy. Žalobca si uplatnil nárok na náhradu istiny s príslušenstvom dôvodiac, že táto nemôže byť
viac priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu.    S týmto tvrdením žalobcu sa nie je
možné stotožniť, nakoľko žiadosť o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie bol zamietnutá z dôvodu
nespôsobilosti rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu a bol to práve sám žalobca, ktorý
si zvolil postup pre vymáhanie istiny         s príslušenstvom cestou rozhodcovského súdu a nie
všeobecného súdu. Neúčinný (nulitný) rozhodcovský rozsudok žiadnu prekážku následného prejednania
a rozhodnutia vo veci nepredstavuje, nakoľko podľa ustálenej judikatúry nadobudnutím právoplatnosti
uznesenia     o zamietnutí žiadosti o vydanie poverenia odpadá prekážka res iudicata na uplatnenie
práva na všeobecnom súde. Žalobca ani nepreukázal, že by podal žalobu na všeobecnom súde               o
zaplatenie istiny s príslušenstvom voči dlžníkovi, ktoré konanie by bolo zastavené pre prekážku res
iudicata. Navyše nie je možné ani bez akýchkoľvek pochybností s istotou deklarovať, že by práve pri
uplatnení nároku na zaplatenie istiny s príslušenstvom v konaní pred všeobecným súdom bol žalobca
úspešný v celom rozsahu. Žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal, že čas od doručenia žiadosti o
vydanie poverenia na vykonanie exekúcie do rozhodnutia o zamietnutí tejto žiadosti viedol k zániku
regulárnej a plnohodnotnej vymožiteľnosti pohľadávky na zaplatenie istiny s príslušenstvom, teda k
zmenšeniu existujúceho majetku žalobcu. Žalobca svoje tvrdenia o vzniku majetkovej škody v žalobe
všeobecne popísané nijako nezdokladoval a určenie výšky majetkovej škody v žalobe nie je dôkazom o
jej vzniku.  Vzťah príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom         a škodou, či ujmou, musí
byť priamy, bezprostredný, neprerušený a nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Nesprávny úradný postup
môže mať za následok vznik zodpovednosti len vo vzťahu k škode, či ujme, ktoré boli priamo spôsobené
práve (iba) týmto postupom, čo        v prejednávanej veci preukázané nebolo. Vzhľadom k uvedeným
skutočnostiam dospel  súd    k záveru, že žiadna škoda, či ujma, žalobcovi nevznikla. Na druhej strane,
ak by aj žalobcovi vznikla majetková škoda a nemajetková ujma, nebola preukázaná súvislosť ich vzniku
s postupom Okresného súdu Senica v exekučnej veci. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142
ods. 1 O.s.p., keď plne úspešnej žalovanej náhradu trov konania nepriznal, pretože si ich neuplatnila a
ani nepreukázala, že by jej trovy konania vznikli.

Proti tomuto rozsudku podal prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie žalobca, ktorým sa
domáhal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na opätovné
prejednanie. Ako odvolacie dôvody uviedol dôvody obsiahnuté v § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s §
221 ods. 1 písm. f), písm. h) O.s.p., ods. 2 písm. c)  O.s.p. Žalobca predovšetkým namietal, že súd
rozhodol v merite veci na základe a s použitím inšpirácie novou právnou úpravou obsiahnutou v § 9
ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z., ktorá nadobudla účinnosť až po založení zodpovednostného právneho
vzťahu, čo má za následok nesprávnosť súdneho rozhodnutia, ktoré musí byť zrušené. Súd svojím
rozhodnutím de iure i de facto aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Podľa odvolateľa
súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty, ktorá existuje
vždy do času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. Súd len s poukazom na skutočnosť, že on sám
nepozná dôkazy, ktoré by ho uspokojovali v tvrdení o výške škody, zamietol znalecké dokazovanie. Súd
tak znemožnil žalobcovi objektívnym spôsobom preukázať výšku materiálnej škody a mechanizmus jej
vzniku. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením
zákonnej lehoty, čo exekučný súd ignoroval a na čo zo zákona nemal oprávnenie. Podľa odvolateľa ďalej
súdu neprísluší polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konania zákonnými lehotami. Súd má aplikovať
platné právo a akéhokoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom
nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Štrasburgský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu
za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne
faktory, napríklad i rozsah nevybavenej súdnej agendy. Žalobca vôbec nechápe aký môže mať na



výsledok konania dopad skutočnosť, že súd vyjadril svoje presvedčenie o rozpore exekučného titulu so
zákonom.

Žalovaná odvolací návrh nepodala, k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadrila.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, ďalej O.s.p.), po
zistení, že  odvolanie bolo podané včas (§ 204 O.s.p.), oprávnenou osobou, účastníkom konania (§ 201
O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné   (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní,
že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti     (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ v odvolaní použil
zákonom prípustné odvolacie dôvody   (§ 205 ods. 2 písm. a), c) a f) O.s.p.), preskúmal napadnuté
rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.),  postupom bez
nariadenia pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p., zverejnením vyhlásenia termínu rozhodnutia na
úradnej tabuli súdu podľa ust. § 156 ods. 3 O.s.p.,  dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať
úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny.

Pretože odvolací súd v plnom rozsahu preberá súdom prvého stupňa zistený skutkový stav, ktorý vykonal
dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie žalobou uplatneného nároku, jeho výsledky jednotlivo
i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel k správnym skutkovým záverom a
pretože odvolací súd v celom rozsahu zdieľa i právne závery prvostupňového súdu vo veci, ktorý na
vec aplikoval správne hmotnoprávne ustanovenia a tieto v súvislosti s danou vecou i správne vyložil, s
poukazom na ust. § 219 ods. 2 O.s.p. odvolací súd už iba odkazuje na správne  písomné vyhotovenie
rozsudku. Odvolací súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty nenachádza dôvod, pre ktorý by
sa mal od záverov prvostupňového súdu odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi. Na
zdôraznenie správnosti záverov prvostupňového súdu je potrebné dodať  nasledovné:

Žalobca sa svojou žalobou z dôvodu nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Senica vo
veci 7Er/539/2010, dôjsť nevydaním rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote, resp. v primeranom
čase a bez zbytočných prieťahov a vykonaním úradného postupu bez splnenia zákonných podmienok,
domáhal náhrady majetkovej škody v celkovej výške 3.346,96 eura. Táto škoda predstavuje podľa
žalobcu náhradu istiny s príslušenstvom, ktorá viac nemôže byť priznaná právoplatným rozhodnutím
všeobecného súdu súdnom konaní vedenom proti dlžníkovi zo záväzkového vzťahu založeného
zmluvou o úvere. Zároveň si žalobca uplatnil i náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 669,39
eura (20 % z uplatňovanej istiny) s tým, že samotné konštatovanie porušenia práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov zaručeného v § 48 ods. 2 Ústavy SR a práva na prejednanie veci v primeranom
čase zaručeného v čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.
Nesprávny úradný postup žalobca videl v tom, že súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie po uplynutí zákonom stanovenej 15-dňovej lehoty s omeškaním viac ako 289 dní.

Z obsahu spisu súd zistil, že Okresnému súdu Senica v konaní pod sp. zn. 7Er/539/2010 bola doručená
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dňa 15.07.2010, o vymoženie 727,88 eura. O
žiadosti bolo rozhodnuté uznesením Okresného súdu Senica zo dňa 24.02.2011, že žiadosť súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola zamietnutá. Proti uzneseniu nebolo podané
zo strany žalobcu (v exekučnom konaní oprávnený) odvolanie a uznesenie nadobudlo právoplatnosť
23.03.2011. Exekučným titulom v danom prípade bol rozhodcovský rozsudok a súd pri rozhodovaní o
zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia dospel k záveru, že rozhodcovská doložka nebola uzatvorená
platne, preto rozhodcovský súd nemal právomoc vo veci konať a rozhodnúť. Konanie bolo zastavené
uznesením zo dňa 14.06.2011, právoplatnosť nadobudlo 23.06.2011.

Pre priznanie náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je nevyhnutné súčasné
splnenie troch podmienok: 1) nesprávny úradný postup, 2) vznik škody a 3) príčinná súvislosť medzi
nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Predpoklad kumulatívneho splnenia uvedených
podmienok znamená, že ak chýba čo i len jedna z podmienok, náhradu škody nie je možné priznať.
Dôkazné bremeno preukázať podmienky náhrady škody spočíva na poškodenom, v preskúmavanej veci
na žalobcovi.

Pojem „nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci“ nie je zákonodarcom v citovanom ustanovení §
9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. výslovne definovaný, je uvedený len príkladmo. Je však možné a to aj z



ustálenej judikatúry vyvodiť, že ide o taký úradný postup, ktorý má vadu, ktorý nie je v súlade s príslušnou
právnou úpravou. Jedná sa o postup, pri ktorom dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi
predpismi pre konanie orgánu verejnej moci alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie
alebo cieľa tejto činnosti, teda o postup nezákonný. Skutočnosť, že ide o nesprávny úradný postup
taktiež určuje fakt, že musí ísť o postup priamo súvisiaci s výkonom právomocí orgánu verejnej moci.
Nesprávnym úradným postupom nie sú len prípady, v ktorých orgán verejnej moci priamo koná (pri
rozhodovacej činnosti), ale aj pri porušení povinnosť urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom
stanovenej lehote, prípadne ak ide o nečinnosť pri výkone verejnej moci.
Žalobca odvodzuje svoj nárok na náhradu škody z údajného nesprávneho úradného postupu
exekučného súdu, ktorý v konaní o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie nekonal v súlade s ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, keď rozhodnutie vydal po
uplynutí lehoty 15 dní od doručenia žiadosti súdu.

V zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom v čase doručenia predmetnej žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia Okresnému súdu Senica (od 01.06.2010 do 31.05.2011),
súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a
exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti           o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo
návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti
písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41
ods. 2 písm. c)     a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom,
žiadosť    o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu
je prípustné odvolanie.

V zmysle § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na
podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských súdov a rozhodcovských komisií a zmierov nimi
schválených.

Z vyššie citovaných ustanovení vyplýva, že v čase predmetného konania Okresného súdu Senica
zákonná lehota 15 dní na vydanie poverenia súdnemu exekútorovi pre exekučné tituly, ktorými sú
rozhodnutia rozhodcovských súdov, ako tomu bolo i v danom prípade, neplatila, a teda zákon vydanie
rozhodnutia o žiadosti súdneho exekútora v prípade, že exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok
žiadnou lehotou nelimitoval. Odhliadnuc od uvedeného zákonná lehota 15 dní od doručenia žiadosti v
zmysle cit. ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku s poukazom na jeho znenie platí iba vtedy, ak súd
vydá poverenie exekútorovi na vykonanie exekúcie. Na rozhodnutie súdu o zamietnutí žiadosti súdneho
exekútora ale  zákon v citovanom ustanovení žiadnu zákonnú lehotu nestanovuje. Vzhľadom na vyššie
uvedené odvolací súd zhodne s prvostupňovým uzatvára, že postupom dotknutého súdu v danej veci
nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu z dôvodu, že by súd nedodržal zákonné lehoty a teda k
porušeniu povinnosti súdu vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote. Závery prvostupňového
súdu v tomto smere sú preto plne správne.

Pokiaľ ide o posúdenie nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Senica v danej veci, ktoré
by malo spočívať všeobecne v zbytočných prieťahoch pri rozhodovaní o predmetnej žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia je potrebné poukázať na to, že všeobecný súd môže pristúpiť k
priznávaniu náhrady škody v konaní podľa zákona č. 514/2003 Z. z. až v prípade, ak o existencii
prieťahov už bolo rozhodnuté oprávneným orgánom. V dotknutej veci neboli žiadnym z príslušných
orgánov konštatované prieťahy v konaní (napríklad v dôsledku sťažnosti žalobcu na prieťahy, v
dôsledku žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, v dôsledku rozhodnutia vydaného v
disciplinárnom konaní sudcu, prípade rozhodnutím Európskeho súdu pre ľudské práva alebo Ústavného
súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, v ktorých by bolo konštatované, že sa porušilo právo
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov), pričom všeobecný súd v konaní o náhradu škody,
resp. nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom nie je orgánom kompetentným pre
vyslovenie takéhoto záveru. Ako na to poukazuje dôvodová spáva k novele § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003
Z.z.  účinnej od 01.01.2013, pokiaľ by súd konajúci o náhrade škody mohol hodnotiť postup iného súdu
z hľadiska existencie zbytočných prieťahov, znamenalo by to absurdný záver, keďže všeobecné súdy
by preskúmavali postup iných všeobecných súdov, pričom uvedené by mohlo smerovať aj k porušeniu
inštančného princípu v súdnictve. Vecne príslušné pre rozhodovanie sporov o náhradu škody sú v
prvom stupni zásadne okresné súdy, avšak súdy, ktoré môžu porušiť právo na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov, môžu byť aj súdy vyššieho stupňa (krajské súdy, Najvyšší súd SR). V prípade, ak



by sa zbytočných prieťahov dopustil napr. Najvyšší súd SR jeho postup by mal byť preskúmavaný súdom
nižšieho stupňa, čo je zjavne absurdné a len potvrdzuje, že konštatovať existenciu prieťahov v súdnom
konaní sú oprávnené iba zákonom zmocnené orgány. Na uvedenom závere nič nemení ani skutočnosť,
že zákonodarca možnosť súdu vychádzať len z takýchto podkladov v konaní o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci, výslovne zakotvil v § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. až s účinnosťou
od 01.01.2013.

Žalobca poukazoval na konanie exekučného súdu, ktorý konal tak, že rozhodoval vo veci samej,
uskutočňoval činnosť, ktorá by mu náležala len vtedy, ak by konal v pozícii meritórneho súdu
odvodzujúceho svoju právomoc od. ust. § 40 a nasl.  zák. č. 244/2002 Z.z. Exekučný súd nekoná o
zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom
v žalobe. Exekučný súd tým, že svojím nelegálnym postupom vykonal opätovné posúdenie práva
žalobcu na zaplatenie dlhu v časti istiny a to bez splnenia zákonných podmienok na takýto postup,
formálne vyvolal stav, ktorý založil prekážku veci rozhodnutej v právnom vzťahu medzi oprávneným
a povinným, odvíjajúcom sa od uzatvorenej zmluvy o úvere.  Zjednodušene povedané, žalobca
poukazoval na nesprávny úradný postup exekučného súdu spočívajúcom v spôsobe argumentácie
exekučného súdu a právneho posúdenia veci vedúceho k zamietnutiu žiadosti o udelenie poverenia a
následnému zastaveniu exekučného konania.

Podľa ustálenej súdnej praxe, pokiaľ súd, v tomto prípade Okresný súd Senica, v exekučnom konaní
vedenom pod sp. zn. 7Er/539/2010 zisťoval podmienky a predpoklady pre vydanie uznesenia o
zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia, za týmto účelom zhromažďoval podklady (dôkazy), hodnotil
zistené skutočnosti, tieto právne posudzoval a rozhodol, nemohol sa dopustiť nesprávneho úradného
postupu. Išlo o činnosť priamo smerujúcu k vydaniu rozhodnutia a prípadné nesprávnosti a vady pri
zisťovaní podkladov a pri ich posudzovaní sa potom môžu prejaviť len v obsahu rozhodnutia a z hľadiska
zodpovednosti štátu môžu zakladať len jeho zodpovednosť za nezákonné rozhodnutie. Za nesprávny
úradný postup nie je možné považovať ani prípadné pochybenia a nedostatky spočívajúce v tom,
že súd pred svojím rozhodnutím nesprávne vyhodnotil podmienky pre vydanie rozhodnutia. Súd  v
konaní o nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. nemôže vecnú (obsahovú) správnosť
uznesení o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia posudzovať z hľadiska nesprávneho úradného
postupu, ale týmito sa môže zaoberať len odvolací súd v exekučnom konaní  resp. dovolací súd v
rámci mimoriadnych opravných prostriedkov. Žalobca doposiaľ nepredložil žiadne rozhodnutie inštančne
vyššieho súdu preukazujúce skutočnosť, že by uznesenie Okresného súdu v Senici bolo zrušené pre
nezákonnosť (predpoklad pre priznanie nároku za nezákonné rozhodnutie).

Ako odvolací súd už vyššie konštatoval, základné podmienky pre priznanie nároku na náhradu
škody spôsobenej pri výkone verejnej moci musia byť splnené kumulatívne. Keďže potom podmienka
existencie nesprávneho úradného postupu exekučného súdu v danej veci, s poukazom na vyššie
uvedenú argumentáciu splnená nebola, nemohol vzniknúť žalobou uplatnený nárok žalobcu, ani
nadväzne nemôžu byť splnené podmienky príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a
škodou a ani vznik škody, resp. ujmy. Vzhľadom na to už potom nie je potrebné a bolo by nadbytočné
a v rozpore so zásadou hospodárnosti občianskeho súdneho konania skúmať existenciu škody a
nemajetkovej ujmy, ako aj ich rozsah. Tiež by bolo nadbytočným i nedôvodným vysporiadavať sa s
ďalšou odvolacou argumentáciou žalobcu (sčasti i nesúladnou s argumentáciou prvostupňového súdu),
ktorá je vzhľadom na vyššie uvedené už irelevantná a nespôsobilá zvrátiť výsledok konania.

Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, vrátane závislého výroku o náhrade trov
konania (odvolacími dôvodmi osobitne nenapadnutého) ako v celom rozsahu vecne správny s použitím
ust. § 219 O.s.p. potvrdil.

V odvolacom konaní bola  plne úspešná žalovaná, a preto jej v zmysle § 142 ods. 1 v spojení s ust.
§ 224 ods. 1 O.s.p. vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania voči neúspešnému žalobcovi.
Žalovaná si náhradu trov odvolacieho konania návrhom v zmysle 151 ods. 1 O.s.p. neuplatnila (a podľa
obsahu spisu jej ani žiadne nevznikli), odvolací súd jej náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Senát odvolacieho súdu tento rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0.



Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.